Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, June 1, 2020

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 14C/98/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311207425
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Maroš Maškovič

ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2020:1311207425.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III v konaní pred sudcom JUDr. Marošom Maškovičom, v právnom spore

žalobkyne: G.. A. I., U.. XX.XX.XXXX, R. T. Ú. Č.. XX, R., K. na N.: Q.Ý. A. Č.. XX, R., Q. K. G.. H. Š., A.
Č.. X, R., proti žalovaným: 1/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky so sídlom Račianska č. 71, Bratislava, 2/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra
SR so sídlom Pribinova č. 2, Bratislava, o náhradu ujmy na zdraví v sume 111.306,- € s príslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaným 1/ a 2/ sa nepriznáva proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 01.07.2011 sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným 1/ a 2/, aby jej
spoločne a nerozdielne zaplatili istinu v sume 111.306,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00
% ročne zo sumy 111.306,- € od 29.03.2011 do zaplatenia titulom náhrady ujmy na zdraví. Žalobkyňa
odôvodnila žalobu vecne tým, že ujma na zdraví s následkom sťaženia spoločenského uplatnenia jej
bola spôsobené nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov v
trestnom konaní a v exekučnom konaní o náhradu škody spôsobenej trestným činom, a to v konaní
na Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava I pod ČVS: OÚV-4-68/2001 (postúpené pod OÚV-510/2001),

Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava II pod ČVS: OÚV-139/2002 (neskôr OÚJP-139/2002), Okresnej
prokuratúre Bratislava I pod sp. zn. 1Pn 2172/01, 1Pv 389/09, Okresnej prokuratúre Bratislava II pod
sp. zn. 2Pv 2498/01, 2Pv 1767/02, 1Pv 1452/06, Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3T/77/2009,
Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 3T/77/2009, Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1Er
1842/2002, Spr. 2105/03, Spr. 2147/05, Spr. 2238/08, Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 17CoE
52/2007, Spr. 2191/08, Najvyššom súde SR pod sp. zn. 2Cdo 39/2008, Ministerstve spravodlivosti v
konaniach o sťažnostiach Slovenskej komore exekútorov pod sp. zn. 3634/2007 Sť. 4657/2008/52.

Uviedla, že dňa 28.03.2011 doručila Ministerstvu spravodlivosti SR ako orgánu konajúcemu v mene
štátu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu ujmy na zdraví a na dohodu o vyrovnaní
(náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia). Zdôraznila, že má postavenie poškodenej a priamej
obete trestného činu vo veci trestného oznámenia zo dňa 12.03.2001 pre podvod pri kúpe bytu, keď s
páchateľkou K.. A. uzatvorila zmluvu o budúcej zmluve na sumu 1 milión Sk na kúpu bytu v Hradnom
údolí č. 17 v Bratislave a od 18.12.2000 do 11.01.2001 jej žalobkyňa postupne vyplatila 1 milión Sk a
tieto finančné prostriedky na kúpu získala z predaja vlastného bytu, pričom pri poslednej splátke s ňou

uzatvorila kúpno-predajnú zmluvu. V dôsledku podvodu pri kúpe bytu - neumožnenia nasťahovať sa do
kúpeného bytu - žalobkyňa prišla o celý majetok (o vyplatenú sumu 1 milión Sk a aj o byt) a tým aj o
strechu nad hlavou; postupne prišla aj o zariadenie bytu a osobné veci zložené v kúpenom byte (hodnota
200.000,- Sk). Dôsledok sa tak rovnal živelnej pohrome. Páchateľka a jej manžel žalobkyňu po činezastrašovali, čo bolo pre ňu zvlášť nebezpečné, pretože sa v súvislosti so snahou bývať v kúpenom byte
dostávala do kontaktu s nimi a pre hrozbu zabitia zo strany G.. A. sa doteraz musí skrývať a utajovať
svoje bydlisko i ďalšie údaje o sebe. Poukazujúc na obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu v

zmysle článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, žalobkyňa zastávala názor, že spôsob vedenia trestného
a exekučného konania jej neumožnil psychicky sa zotaviť, vrátiť sa do zamestnania a usporiadať si
svoj život. Musela začať „bojovať proti systému“ bez toho, aby mala zabezpečené základné životné
potreby, čo ju nesmierne unavilo a vyčerpalo. Mala za to, že nevymožiteľnosť práva, neefektívnosť
vyšetrovacieho procesu a vystavenie ďalším traumatickým situáciám a atmosfére strachu prehlbovali

už chronickú stresovú situáciu, podkopávali jej schopnosť zotaviť sa a spôsobovali i spôsobujú jej
sekundárnu ujmu. Podľa názoru žalobkyne dopad konania na jej zdravie - totálne psychické vyčerpanie
a bezmocnosť, vyvolané mnohoročným nerovným bojom o dosiahnutie spravodlivosti, viedol k vyvolaniu
ťažkej depresie a invalidizácii.

2. V súvislosti s poškodením jej zdravia žalobkyňa poukázala na lekársky posudok ošetrujúceho lekára

G.. O. F. zo dňa 17.02.2011 s nasledovnými údajmi: dátum vzniku poškodenia na zdraví - marec
2001, dátum ustálenia ochorenia - koniec marca 2010, určenie diagnózy - rekurentná depresívna
porucha, ťažká fáza, F 33.2, celkový počet bodov - 1000 s odôvodnením, že „v marci 2001 spracovanie
negatívneho zážitku vyvolalo a prešlo do ťažkej depresívnej poruchy, ktorú sa podarilo dostať do
danej možnej úrovne, ktorá sa od konca marca 2010 nemení aj napriek doteraz pretrvávajúcej ťažkej

stresovej situácii“. K dôvodu vzniku poškodenia zdravia žalobkyňa uviedla, že naštartovanie
celého reťazca pretrvávajúcich traumatizujúcich, nekontrolovateľných udalostí, spôsobené primárne
nezákonnými rozhodnutiami a nezákonným postupom pri preverovaní, vyšetrovaní, stíhaní a neskôr
aj pri súdení trestného činu podvodu pri kúpe bytu a tiež nezákonným postupom exekučného súdu a
súdneho exekútora pri vymáhaní finančných prostriedkov na bývanie spôsobilo poškodenie je zdravia.

Za príčinnú súvislosť poškodenia svojho zdravia žalobkyňa považovala skutočnosť, že po oznámení
trestného činu podvodu dňa 12.03.2001 nedošlo vo veci preverenia skutku a jeho stíhania k postupu
podľa trestného poriadku, a teda neboli spravené ani žiadne opatrenia na to, aby zisk páchateľky z
trestného činu bol zaistený, nebola poskytnutá žalobkyni žiadna ochrana proti vyhrážkam na živote a
najmä neefektívne vyšetrovanie viedlo k tomu, že od marca 2001 žalobkyňa permanentne žije v zajatí

nadlimitných stresových situácií, čo sa prejavilo na jej psychickom zdraví. Zastávala názor, že po celý
čas nemala k dispozícii žiadny účinný spôsob, ako sa ubrániť nezákonným a šikanóznym postupom
štátnych inštitúcií, majúc za to, že k poškodeniu zdravia by v prípade, že by sa povinní
nedopustili daného konania, nedošlo. Žalobkyňou uplatnené právo na náhradu ujmy na zdraví spočíva v
náhrade straty na zárobku v sume 66.526,39 € za obdobie 27.03.2001 - 31.12.2010, v náhrade straty na

dôchodku, pričom nárok na dôchodok vznikne 04.09.2013, preto až po priznaní dôchodku bude možné
určiť stratu porovnaním priznaného dôchodku s dôchodkom vypočítaným z fiktívnych zárobkov, v strate
na možnom príjme (redakčné a vydavateľské práce na zmluvu o dielo) v sume 15.000,- € za obdobie
2005 - 2010 a v zmiernení nemajetkovej ujmy, ktorá spočíva v sťažení spoločenského uplatnenia v
sume 14.890,- € + navrhované zvýšenie 50 %, t. j. 29.780,- €, čo predstavuje náhradu ujmy na zdraví

v celkovej sume 111.306,- €. Žalobkyňa svoje skutkové tvrdenia podporila dôkazne listinnými dôkazmi,
ktoré označila ako prílohy žaloby.

3. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení zo dňa 24.10.2011 vzniesol námietku premlčania uplatneného
nároku na náhradu škody na zdraví, a to tak v časti náhrady za stratu na zárobku, ako aj náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia s tým, že pokiaľ ide o právo na náhradu škody spôsobenej na
zdraví, platí len subjektívna trojročná premlčacia doba a objektívna premlčacia doba je podľa § 22
ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. vylúčená. Žalovaný 1/ mal za to, že na uplatnenie nároku na náhradu
straty na zárobku počas práceneschopnosti žalobkyne je podľa ustálenej judikatúry (judikát NS ČR 1Cz
10/72) nutné pokladať za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty okamih vyplatenia poslednej

dávky nemocenského. Keďže k ukončeniu PN došlo dňom 10.03.2003, je možné logicky predpokladať,
že k tomu došlo najneskôr v mesiaci apríl 2003, nakoľko nemocenské dávky sa vyplácajú mesačne
pozadu v lehotách určených Sociálnou poisťovňou. Čo sa týka nároku na náhradu straty na zárobku pri
invalidite, za počiatok plynutia premlčacej lehoty v súlade s aplikačnou praxou považoval deň doručenia
rozhodnutiaopriznaníinvalidnéhodôchodku.KeďžetotorozhodnutiebolovydanéSociálnoupoisťovňou

dňa 07.04.2003 a dôchodok bol žalobkyni poukazovaný od júna 2003 spolu s doplatkom za dobu
15.03.2003 do 23.06.2003, muselo byť rozhodnutie žalobkyni doručené niekedy v období od 07.04.2003
do júna 2003. K sťaženiu spoločenského uplatnenia žalovaný 1/ uviedol, že sa odškodňuje vtedy, ak má
ujma na zdraví preukázateľné trvalé a výraznejšie nepriaznivé dôsledky na životné úkony poškodeného,a preto v tomto prípade je za začiatok plynutia premlčacej lehoty nevyhnutné považovať najneskôr
deň priznania invalidného dôchodku, keď do tejto doby bol objektívne zhodnotený zdravotný stav
žalobkyne, teda najneskôr dňom vzniku nároku na invalidný dôchodok bola žalobkyni zrejmá existencia

preukázateľne nepriaznivých následkov pre životné úkony. Žalovaný 1/ podotkol, že depresívna porucha
stredne ťažkého stupňa bola u žalobkyne konštatovaná v lekárskom náleze zo dňa 12.01.2003 a
pre túto diagnózu bol pacientke priznaný invalidný dôchodok dňa 07.04.2003; následne bola táto
diagnóza potvrdená aj v náleze zo dňa 26.09.2003. Z uvedených lekárskych správ tak žalobkyňa mohla
získať vedomosť o svojej diagnóze. Ak by aj žalovaný 1/ s prihliadnutím na judikát NS ČR zo dňa

29.07.1983, sp. zn. 1Cz 23/83 súhlasil s názorom, že v prípade zhoršenia stavu žalobkyne opätovne
bežala premlčacia lehota na uplatnenie nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu
konštatovanéhozhoršeniajejstavuoprotipôvodnediagnostikovanému,konštatoval,žedošlokuplynutiu
aj takto definovanej premlčacej doby, keďže jej počiatok by bolo potrebné datovať či už do okamihu
konštatovania zhoršenia stavu žalobkyne dňom 26.01.2006, priznania ZŤP alebo prvej z opakovaných
hospitalizácií žalobkyne v dennom psychiatrickom sanatóriu v období 23.01.2007 - 06.07.2007. Podľa

názoru žalovaného 1/ je teda nesporné, že subjektívna trojročná premlčacia lehota uplynula aj v prípade
nároku na náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia. Okrem námietky premlčania žalovaný
1/ považoval za potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala príčinnú súvislosť
medzi škodou a označeným nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonnými rozhodnutiami
orgánov verejnej moci s tým, že o vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom,

resp. nezákonným rozhodnutím a škodou ide len vtedy, ak škoda vznikla v ich dôsledku, a ak bola
príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Zo skutočností opisovaných
žalobkyňou v návrhu, ako aj z priložených lekárskych správ mal žalovaný 1/ za zrejmé, že ku vzniku
psychických problémov, ktoré prerástli do psychického ochorenia, v súvislosti s ktorým si žalobkyňa
uplatňuje nárok na náhradu škody, došlo v dôsledku trestného činu, ktorý bol spáchaný voči žalobkyni

v marci 2001 (podvod pri kúpe bytu). Túto skutočnosť potvrdzuje aj lekársky posudok MUDr. O. F.
zo dňa 17.02.2011, v ktorom uvádza, že „v marci 2001 spracovanie negatívneho zážitku vyvolalo a
prešlo do ťažkej depresívnej poruchy“, pričom v predmetnom posudku je ako dátum vzniku poškodenia
zdravia uvedený marec 2001 a ako príčina poškodenia zdravia podľa poškodeného (žalobkyne) je
uvedené „podvodom prišla o byt“. Vzhľadom na uvedené žalovaný 1/ zastával názor, že v rozhodujúcej

dobe, kedy došlo k vzniku ochorenia u žalobkyne (rok 2001-2003), ešte nebolo možné konštatovať v
činnosti orgánov verejnej moci existenciu postupu alebo rozhodnutí, ktorých nezákonnosť a nesprávnosť
žalobkyňa namieta.

4. Žalovaný 2/ sa písomne vyjadril k žalobe, zastávajúc zhodný názor so žalovaným 1/, že v uvedenej

veci absentuje priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom (prieťahmi v trestnom
konaní) a vzniknutou škodou na zdraví, nakoľko podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo
73/2006 príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia poškodeného a protiprávnym konaním škodcu nie
je daná, ak poškodenie zdravia spočíva v udalosti, ktorá je už sama následkom protiprávneho konania
škodcu. Z uvedeného teda vyplýva, že existencia zodpovednosti za škodu je daná vtedy, ak určitá

skutočnosť, s ktorou je spojená zodpovednosť za škodu, túto škodu skutočne spôsobila. Uviedol, že
sa vychádza z toho, že protiprávnosť (nesprávny úradný postup) musí byť jednou z hlavných príčin
vzniku škody, nemôže byť vedľajšou príčinou. Žalovaný 2/ súčasne namietol, že príčinná súvislosť
musí byť nielen tvrdená, ale musí byť i bezpochyby preukázaná poškodeným, avšak v danom prípade
žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania príčinnej súvislosti medzi škodou na zdraví

anesprávnymúradnýmpostupom(porušenímprávnejpovinnosti).PoukazujúcnarozsudokNajvyššieho
súdu SR sp. zn. R 21/1992, zdôraznil, že príčinnú súvislosť nemožno zamieňať s časovou nadväznosťou
a súvislosťou, teda nie je prípustné z časovej následnosti udalostí usudzovať existenciu príčinnej
súvislosti medzi nimi. Časová súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a skutkovou udalosťou z
ktorej škoda vznikla sama o sebe nie je rozhodujúca, rozhoduje vecná súvislosť príčiny a následku.

Žalovaný 2/ napokon namietol absenciu svojej pasívnej legitimácie v spore, nakoľko v zmysle zákona o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci koná v mene štátu iba jeden orgán verejnej
moci a označenie žalovaného - Slovenskej republiky tak, ako ho označila žalobkyňa v žalobnom návrhu,
nemá oporu v právnych predpisoch Slovenskej republiky. V priebehu konania, po zrušení uznesenia
súdu prvej inštancie č. k. 14C 98/2011-289 zo dňa 14.04.2015, ktorým zastavil konanie z dôvodu

žalovaným 2/ namietanej vecnej legitimácii s tým, že štát nemožno žalovať dvakrát, žalovaný 2/ na
pojednávaní uviedol, že orgánom konajúcim v mene štátu je Ministerstvo spravodlivosti.5. V doplňujúcom vyjadrení zo dňa 09.02.2017 žalovaný 1/ opätovne zdôraznil absenciu príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom orgánov štátu a vznikom škody s tým, že vzťah príčiny
a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný (uznesenie

NS SR zo dňa 31.01.2012, sp. zn. 6M Cdo 11/2010, uznesenie ÚS SR zo dňa 13.10.2009, sp. zn. III. ÚS
328/09) a s tým, že je zrejmé, že primárnou okolnosťou, ktorá zapríčinila vznik psychického ochorenia
žalobkyne (škody na zdraví) je nespochybniteľne trestný čin podvodu spáchaný voči žalobkyni v marci
2001. V tejto súvislosti žalovaný 1/ poukázal aj na znalecký posudok MUDr. Daniely Martišovej č. 13/14
zo dňa 27.10.2014, ktorého vypracovanie zadal súd prvej inštancie a v ktorom znalkyňa okrem iného

konštatovala, že „psychická porucha žalobkyne kauzálne súvisí s trestným činom podvodu v r. 2001 a
následnými protrahovanými trestno-právnymi problémami“. Podľa názoru žalovaného 1/ tak skutočnosť,
že následné trestnoprávne problémy žalobkyne do určitej miery negatívne ovplyvňovali psychickú
poruchu diagnostikovanú žalobkyni, v žiadnom prípade nemôže zakladať existenciu priamej, resp.
bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi namietanými rozhodnutiami, nesprávnym úradným postupom
a škodou na zdraví žalobkyne.

6. Súd prejednal spor, vykonal dokazovanie na základe listinných dôkazov produkovaných procesnými
stranami, znaleckým posudkom č. 13/14, prednesom právnych zástupcov strán a zistil nasledovný
skutkový stav:

7. Okresný úrad justičnej polície Policajného zboru Bratislava II uznesením ČVS: OUV-139/2002 CM zo
dňa 30.10.2002 začal trestné stíhanie vo veci trestného činu podvodu, ktorým mala žalobkyni vzniknúť
škoda v sume 1.000.000,- Sk.

8. Podľa lekárskeho posudku psychiatra MUDr. Ondreja Trtalu zo dňa 17.02.2011 o bolestnom a o

sťažení spoločenského uplatnenia, príčinou poškodenia zdravia žalobkyne ako invalidnej dôchodkyne
bol podľa vyjadrenia žalobkyne podvod, v dôsledku ktorého prišla o byt. Diagnóza žalobkyne bola
stanovená ako rekurentná depresívna porucha - ťažká fáza F-33.2. Z tabuľky hodnotenia bolestného
vyplýva, že liečba žalobkyne začala v marci 2001 a skončila 31.03.2010.

9. Dohodou uzatvorenou dňa 10.03.2003 medzi Slovenskou televíziou Bratislava ako zamestnávateľom
a žalobkyňou ako zamestnancom sa zmluvné strany dohodli na skončení pracovného pomeru ku dňu
10.03.2003 z dôvodu odchodu žalobkyne do plného invalidného dôchodku.

10. Ústavný súd SR nálezom č. k. II. ÚS 194/2010-69 zo dňa 30.09.2010 konštatoval porušenie

základného práva žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie
jej veci v primeranej lehote v konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava
II pod sp. zn. ČVS: OÚJP-139/02, zastúpenom Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave,
v konaní vedenom na Okresnej prokuratúre Bratislava II pod sp. zn. 1 Pv 1452/06 (2 Pv 2498/01, 2 Pv
1767/02), v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 4T/95/08 a v konaní vedenom

na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3T/77/09. Zároveň priznal žalobkyni primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5.000,- €.

11. Ústavný súd SR nálezom č. k. III. ÚS 37/07-51 zo dňa 17.05.2007 konštatoval porušenie základného
práva žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jej veci v

primeranej lehote v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1Er 1842/02. Zároveň
priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- Sk.

12. Ústavný súd SR nálezom č. k. I. ÚS 97/09-43 zo dňa 17.08.2009 konštatoval porušenie základného
práva žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jej veci v

primeranej lehote v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1Er 1842/02 v období
po 17. máji 2007, ako aj základného práva pokojne užívať majetok. Zároveň priznal žalobkyni primerané
finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- €.

13. Ústavný súd SR nálezom č. k. I. ÚS 393/08-36 zo dňa 29.04.2009 konštatoval porušenie základného

práva žalobkyne na súdnu ochranu uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 39/2008 zo dňa
19.06.2008, ktoré uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.14. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2Cdo 241/2009 zo dňa 29.04.2010 zrušil uznesenie Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 17CoE 52/2007 zo dňa 30.05.2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

15. Zo záveru znaleckého posudku o duševnom stave žalobkyne č. 13/14, vypracovaného MUDr.
Danielou Martišovou, znalkyňou z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria vyplýva, že psychická
porucha žalobkyne kauzálne súvisí s trestným činom podvodu v roku 2001 a následnými protrahovanými
trestno-právnymi problémami. Znalkyňa chronologicky opísala i skutočnosti vyplývajúce zo zdravotnej
dokumentácie žalobkyne, podľa ktorej na základe lekárskej správy z marca 2001 išlo o akútnu stresovú

reakciu vyvolanú výnimočne stresujúcou životnou udalosťou vedúcou k pretrvávajúcim nepriaznivým
podmienkam. Pracovná neschopnosť žalobkyne trvala v obdobiach: 27.03. - 21.10.2001, 27.11.2001
- 01.05.2002, 23.05.2002 - 02.06.2002 a 25.09.2002 - 10.03.2003. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne,
ústredie zo dňa 07.04.2003 jej bol priznaný invalidný dôchodok od 11.03.2003 pre diagnózu: depresívna
porucha stredne ťažkého stupňa.

Zistený skutkový stav sporu súd podriadil nasledovnému právnemu stavu:

16. Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, v znení účinnom od 01.07.1990 do 30.06.2004 (ďalej
len „zákon č. 58/1969 Zb.“), štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v

občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní
pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo
treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá
taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri
plneníúlohštátnehoorgánu,ktorénatútoorganizáciuprešli.Zodpovednostipodľaodseku1sanemožno

zbaviť.

17. Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

18. Podľa § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia
úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

19. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za

tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu
škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho
rozhodnutia.

20. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa,

keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda;
to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

21.Podľa§3ods.1,2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), štát zodpovedá za podmienok

ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

22. Podľa § 4 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § ods. 1, koná v mene štátu

a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu,
b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo

poverený orgán Policajného zboru.

23. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

24.Podľa§6ods.1zákonač.514/2003Z.z.,aktentozákonneustanovujeinak,právonanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

25. Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

26. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa§ 4
a 11.

27. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

28. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

29. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

30. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať
rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená
škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

31. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku

podľa§15ododňapodaniažiadostidoskončeniaprerokovania,najdlhšievšakpočasšiestichmesiacov.

32. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie
spoločenskéhouplatneniaaozmeneadoplnenízákonaNárodnejradySlovenskejrepublikyč.273/1994
Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej

poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z. z.“), sťaženie spoločenského uplatnenia
je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné
úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho
spoločenských úloh (ďalej len „následok“).

33. Podľa § 2 ods. 3 písm. b), c) zákona č. 437/2004 Z. z., na účely tohto zákona poškodený je
osoba, ktorá utrpela poškodenie na zdraví, poskytovateľ náhrady za bolesť a náhrady za sťaženiespoločenského uplatnenia (ďalej len „poskytovateľ náhrady“) je osoba, ktorá je povinná poskytnúť
náhradu podľa osobitných predpisov.
34. Podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 437/2004 Z. z., náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa

poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v
rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti. Náhrada
za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§7 a 8). Sadzby
bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sú ustanovené v prílohe č. 1 v II a IV. Časti.

35. V posudzovanom spore, vzhľadom na žalovaným 1/ uplatnenú námietku premlčania žalobkyňou
uplatneného nároku na náhradu škody, bolo potrebné ešte pred vecným posúdením sporu právne
posúdiť včasnosť uplatneného nároku na náhradu ujmy na zdraví. Žalobkyňa si v konaní uplatnila nárok
na náhradu škody, resp. nárok na náhradu ujmy na zdraví, v rámci ktorého si uplatnila jednak nárok
na náhradu straty na zárobku, t. j. náhradu majetkovej škody a tiež nárok na náhradu za sťaženie jej

spoločenského uplatnenia, t. j. náhradu nemajetkovej ujmy, preto stotožňujúc sa s názorom žalovaného
1/ súd uvádza, že okamih začiatku plynutia premlčacej doby je v danom prípade nutné ustáliť osobitne
vo vzťahu k jednotlivým čiastkovým nárokom žalobkyne.

36. V predmetnom konaní nebolo možné aplikovať objektívnu desaťročnú premlčaciu dobu viažucu sa

na okamih doručenia nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, nakoľko predmetom konania je
škoda na zdraví, pri ktorom nároku objektívna desaťročná premlčacia doba neplatí (ust. § 22 ods. 2
zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s ust. § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).

37. Súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že z hľadiska určenia začiatku plynutia premlčacej doby

bolo v posudzovanom prípade potrebné diferencovať, že žalobkyňa si nárok na náhradu škody uplatnila
tak titulom nezákonných rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj titulom nesprávneho úradného
postupu orgánov verejnej moci, pričom žalobkyňou namietané nezákonné rozhodnutia štátnych orgánov
(Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR) boli zrušené a kasácia týchto rozhodnutí
predstavuje podmienku uplatnenia nároku na náhradu škody na súde. Vzhľadom na uvedené nie je

možné vo vzťahu k nezákonným rozhodnutiam (na rozdiel od nesprávneho úradného postupu) uplatniť
subjektívnu trojročnú premlčaciu dobu, ale je nutné aplikovať objektívnu trojročnú premlčaciu dobu, ktorá
plynie odo dňa doručenia nezákonného rozhodnutia poškodenému..

38. V súvislosti so žalobkyňou namietanou nezákonnosťou uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp.

zn. 17CoE 52/2007 zo dňa 30.05.2007, ktoré Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2Cdo 241/2009 zo
dňa 29.04.2010 zrušil a uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 39/2008 zo dňa 19.06.2008,
ktoré Ústavný súd SR nálezom č. k. I. ÚS 393/08-36 zo dňa 29.04.2009 zrušil, je nutné okamih začiatku
plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby, upravenej v ust. § 19 ods. 1 veta druhá zákona č.
514/2003 Z. z. určiť dátumom doručenia nezákonných rozhodnutí poškodenému (žalobkyni). Vzhľadom

na to, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 17CoE 52/2007 zo dňa 30.05.2007, nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.07.2007, v uvedený dátum už žalobkyňa rozhodnutie musela mať doručené, a
preto najneskôr 13.07.2007 jej začala plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu
škody, ktorá márne uplynula 13.07.2010. Vzhľadom na to, že uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo 39/2008 zo dňa 19.06.2008, bolo doručené súdu prvej inštancie (Okresnému súdu Bratislava I)

dňa 25.07.2008, ktorý mal následne povinnosť toto rozhodnutie doručiť stranám, je zrejmé, že trojročná
premlčacia doba začala žalobkyni plynúť až po dátume 25.07.2008, preto ak žalobu podala na súd dňa
01.07.2011, učinila tak včas, a teda nárok na náhradu ujmy na zdraví titulom nezákonného rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 39/2008 zo dňa 19.06.2008, uplatnila v zákonnej premlčacej dobe.

39.Vovzťahukžalobkyňounamietanémunesprávnemuúradnémupostuorgánovverejnejmoci,ktorého
sa tieto v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. dopustili tým, že Ústavný súd SR konštatoval zbytočné
prieťahy v konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava II pod sp. zn. ČVS:
OÚJP-139/02, zastúpenom Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave, v konaní vedenom
na Okresnej prokuratúre Bratislava II pod sp. zn. 1 Pv 1452/06 (2 Pv 2498/01, 2 Pv 1767/02), v konaní

vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 4T/95/08, v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 3T/77/09 a v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1Er
1842/02, bolo nutné aplikovať subjektívnu trojročnú premlčaciu dobu, ktorá začala žalobkyni plynúť
odo dňa, keď sa o škode (ujme na zdraví) dozvedela. V tejto súvislosti sa súd stotožnil s názoromžalovaného 1/, že okamihom vyplatenia poslednej nemocenskej dávky žalobkyňa získala vedomosť o
spôsobenej škode spočívajúcej v strate zárobku, preto ak k ukončeniu práceneschopnosti žalobkyne
došlo dňa 10.03.2003, posledná dávka nemocenského poistenia bola žalobkyni vyplatená v mesiaci

apríl 2003 a premlčacia doba márne uplynula v apríli 2006, teda dávno pred podaním žaloby. Včasnosť
uplatnenia nároku na náhradu straty na zárobku počas invalidity žalobkyne bolo nutné stanoviť dňom
doručenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 07.04.2003, ktorým priznala žalobkyni nárok na
invalidný dôchodok. S prihliadnutím na to, že žalobkyni bol invalidný dôchodok poukazovaný od júna
2003, je nepochybné, že rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku jej bolo doručené v období

07.04.2003 - jún 2003, a teda v uvedenom období žalobkyňa nadobudla vedomosť o škode spočívajúcej
v strate pracovného zárobku v dôsledku invalidity. Žalobu tak vo vzťahu k uvedenému nároku mohla
podať najneskôr v júni 2006, preto i v tejto časti uplatneného nároku je právo žalobkyne premlčané.

40. Pokiaľ ide o včasnosť uplatnenia nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
žalobkyne,súdsanestotožnilsnázoromžalovaného1/,žesubjektívnatrojročnápremlčaciadobazačala

plynúť už od okamihu konštatovania zhoršenia zdravotného stavu žalobkyne (od 26.01.2006) alebo od
prvej hospitalizácie žalobkyne v psychiatrickom sanatóriu (23.01.2007 - 06.07.2007), nakoľko v zmysle
§ 4 zákona č. 437/2004 Z. z. náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe
lekárskeho posudku a sadzby bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Lekársky
posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia vypracoval psychiater MUDr. Ondrej Trtala

dňa 17.02.2011, preto až najskôr v tento deň sa žalobkyňa mohla dozvedieť o zhodnotení sťaženia
jej spoločenského uplatnenia, na základe čoho je potrebné skonštatovať, že žalobu v časti nároku na
náhradu sťaženia jej spoločenského uplatnenia podala na súd včas.

41. Súd konštatuje, že žalobkyňa v súlade s ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. využila

inštitút predbežného prerokovania nároku na náhradu škody a o prerokovanie svojho nároku písomne
(žiadosťou zo dňa 28.03.2011) požiadala Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré jej nárok ani sčasti
neuspokojilo.

42. Vychádzajúc z ustanovenia § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je zrejmé, že zodpovedným

subjektom za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci je štát, preto nositeľom povinnosti v právnom
spore o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je Slovenská republika, ktorej prislúcha
vecná pasívna legitimácia v civilnom konaní. Žalobkyňa v žalobe označila žalovaných 1/ a 2/ primárne
ako Slovenská republika, preto je bez právneho významu námietka žalovaného 2/ (Ministerstva vnútra
SR) týkajúca sa nedostatku jeho pasívnej legitimácie. Príslušné ministerstvo koná v mene štátu v konaní

o náhradu škody, teda iba zastupuje štát, preto ak žalobkyňa ako zástupcu Slovenskej republiky uviedla
Ministerstvo spravodlivosti SR a súčasne aj Ministerstvo vnútra SR, nemožno dospieť k záveru, že
nedostatočne určila žalovaného ako pasívne vecne legitimovaný subjekt, nakoľko zákonnú požiadavku
riadneho určenia žalovaného splnila tým, že označila žalovaného (oboch žalovaných) ako Slovenská
republika.

43. Navyše žalobkyňa sa popri nároku na náhradu škody údajne spôsobenú súdmi v občianskom
a trestnom konaní uplatnila i nárok na náhradu škody údajne spôsobenú Okresným riaditeľstvom
Policajného zboru Bratislava II, ktorého prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚJP-139/02
konštatoval Ústavný súd SR, preto podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. koná v mene

štátu i Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán
Policajného zboru.

44. Pokiaľ ide o vecné posúdenie žaloby, súd zastáva názor, že nemožno jej priznať úspech,
nakoľko nárok na náhradu škody spočívajúci v nároku na náhradu ujmy na zdraví nie je právne

opodstatnený z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním orgánov verejnej
moci (nesprávnym úradným postupom a nezákonnými rozhodnutiami) a vznikom škody spôsobenej
žalobkyni v podobe poškodenia jej zdravia.

45. V konaní bolo medzi procesnými stranami nesporné, že žalobkyňa podala trestné oznámenie v

trestnej veci podvodu pri kúpe bytu dňa 12.03.2001, t. j. následne po tom, ako uzatvorila s páchateľkou
zmluvu o budúcej zmluve na kúpu bytu v Hradnom údolí č. 17 v Bratislave a po tom, ako od 18.12.2000
do 11.01.2001 postupne vyplatila páchateľke kúpnu cenu v sume 1.000.000,- Sk.46. Súd mal na základe lekárskeho posudku psychiatra MUDr. Ondreja Trtalu zo dňa 17.02.2011
preukázané, že negatívny zážitok žalobkyne z marca 2001 - podvod, ktorým prišla o svoj byt - vyvolal u
žalobkyne diagnózu - depresia - ktorá prešla do ťažkej depresívnej poruchy.

47. Zo samotného opisu rozhodujúcich skutočností uvedených v žalobe vyplýva, že v mesiacoch
december 2000 - január 2001 žalobkyňa kupovala byt v Hradnom údolí č. 17, kvôli čomu zároveň
predávala svoj byt v osobnom vlastníctve v Dúbravke a po uzatvorení kúpnej zmluvy v januári 2001 s
termínomnasťahovaniasadobytudňa31.03.2001následnevofebruárivyšlonajavo,žesaprikúpebytu

stala obeťou trestného činu podvodu; trestné oznámenie podala dňa 12.03.2001, nasťahovanie do bytu
jej nebolo umožnené, a tak prišla o byt aj finančné prostriedky a od 31.01.2001 sa stala bezdomovcom,
pričom nemala žiadne prostriedky na vyriešenie krajnej životnej situácie.

48. Znalkyňa z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria MUDr. Daniela Martišová v závere znaleckého
posudku č. 13/14 zo dňa 27.10.2014 na otázku súdu, čo bolo príčinou psychického ochorenia žalobkyne,

uviedla, že psychická porucha žalobkyne kauzálne súvisí s trestným činom podvodu z roku 2001 a
následnými protrahovanými trestno-právnymi problémami.

49. Zodpovednosť štátu za škodu predstavuje objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá sa voči nemu
vyvodzuje za predpokladu splneniach troch kumulatívnych zákonných podmienok, ktorými sú nesprávny

úradný postup, resp. nezákonné rozhodnutie, existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou a
nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím orgánu štátu.

50. Súd mal na základe vyššie uvedených nálezov Ústavného súdu SR a zrušujúceho rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR preukázaný žalobkyňou namietaný nesprávny úradný postup a nezákonné

rozhodnutia orgánov verejnej moci, čím zároveň preukázala existenciu prvej zákonnej podmienky pre
vyvodenie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

51. Žalobkyňa si v posudzovanom spore uplatnila náhradu škodu spočívajúcu v náhrade ujmy na zdraví,
ktorá jej mala byť spôsobená práve nesprávnym úradným postupom a nezákonnými rozhodnutiami

orgánov verejnej moci. V tejto súvislosti súd vykonaným dokazovaním však dospel k záveru, že
žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu príčinnej súvislosti medzi vzniknutou
ujmou na zdraví a nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonnými rozhodnutiami orgánov verejnej
moci, nakoľko z lekárskeho posudku MUDr. Ondreja Trtalu i zo znaleckého posudku MUDr. Daniely
Martišovej jednoznačne vyplýva, že psychické ochorenie žalobkyne priamo zapríčinilo negatívne

spracovanie trestného činu podvodu, ktorého obeťou (poškodenou) sa stala žalobkyňa a v dôsledku
ktorého konania prišla o byt i peniaze, ktoré zaň zaplatila, čím stratila akékoľvek bývanie. K uvedenému
trestnému činu spáchanému voči žalobkyni došlo na začiatku roka 2001 a v reakcii na podvodné
konanie páchateľky K.. A. podala žalobkyňa trestné oznámenie v marci 2001, kedy sa tiež začala
liečiť na depresiu vyvolanú fingovaným predajom bytu. Súd zastáva názor, že ak by sa žalobkyňa

nestala obeťou jej bytostnú existenciu ohrozujúceho podvodu, nevzniklo by u nej psychické ochorenie
s diagnózou depresia. Navyše v rozhodnom čase (marec 2001) žalobkyňa len iniciovala podaním
trestného oznámenia trestné konanie voči páchateľke podvodu, preto uvedené konanie ani žiadne iné na
neho nadväzujúce vyšetrovacie konanie či občianske (exekučné) súdne konanie nemohli byť poznačené
zbytočnými prieťahmi, resp. nezákonnými rozhodnutiami.

52. Súd považuje za nutné tiež zdôrazniť, že pri posudzovaní príčinnej súvislosti medzi škodou a
konaním, ktoré malo škodu spôsobiť, ide o priamu príčinnú súvislosť (kauzálny nexus), teda skúmanie
vzťahu príčiny a následku, ktorý je v danom prípade založený na premise, že ak by nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu alebo nezákonnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, nevznikla by

žalobkyni škoda v podobe ujmy na zdraví. V posudzovanom spore však nemožno dospieť k záveru, že
priamym dôsledkom namietaného nesprávneho úradného postupu a rozhodnutí orgánov verejnej moci
je skutočnosť, že žalobkyňa utrpela ujmu na zdraví spočívajúcu v psychickej depresívnej poruche.

53. Zhodne s názorom žalovaného 2/ súd uvádza, že nemožno zamieňať príčinnú súvislosť s časovou

nadväznosťou a súvislosťou, teda nie je prípustné z časovej následnosti udalostí usudzovať existenciu
príčinnejsúvislostimedzinimi,apretojebezprávnehovýznamunámietkažalobkyne,žeznalkyňaMUDr.
Daniela Martišová v znaleckom posudku k príčinám vzniku psychického ochorenia žalobkyne uviedla
popri trestnom čine podvodu i následné protrahované trestno-právne problémy. Fakt, že žalobkyňaza účelom objasnenia trestného činu podvodu iniciovala plejádu vyšetrovacích a súdnych konaní,
ktoré nepochybne boli poznamenané zbytočnými prieťahmi a nezákonnými rozhodnutiami, sám osebe
nepredstavuje príčinu vzniku jej duševného ochorenia, keďže do depresie upadla v priamej súvislosti

s podvodom na nej spáchanom a vzhľadom na charakter fingovaného predaja, v dôsledku ktorého
žalobkyňa stratila svoje pôvodné obydlie a kupovaný byt nenadobudla, je pochopiteľné a logické, že
táto životná situácia vyvolala u žalobkyni depresívnu poruchu, na ktorú pozitívne nevplývali ani zdĺhavé
súdne konania, avšak konštatované prieťahy v trestných a občianskoprávnych konaniach a nezákonné
rozhodnutia orgánov verejnej moci boli len následkom príčiny (podvodu), ktorá spôsobila ujmu na

zdraví žalobkyne. Tento záver verifikovala i sama žalobkyňa tvrdením, že neefektívnosť vyšetrovacieho
procesu a nevymožiteľnosť práva prehlbovali už chronickú stresovú situáciu. Vznik duševnej poruchy
žalobkyne teda priamo spôsobilo konanie fyzickej osoby, ktorá mala úmyselne pripraviť žalobkyňu o
strechu nad hlavou.

54.Zvyššieuvedenýchdôvodovsúddospelkzáveru,žežalobkyňanepreukázalaprávnyzáklad(dôvod)

uplatneného nároku, a to splnenie všetkých zákonných podmienok pre vyvodenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, nakoľko nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci a ujmou
na zdraví, ktorá jej mala konaním štátu vzniknúť. Súd mal nad akúkoľvek pochybnosť preukázané
i samotnou žalobkyňou osvedčené, že táto ujmu na zdraví utrpela v priamej príčinnej súvislosti s

podvodom, ktorého obeťou sa stala pri predstieranom predaji bytu, preto subsumujúc zistený skutkový
stav sporu pod príslušné právne normy upravujúce zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, súd žalobu ako vecne nedôvodnú zamietol.

55. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

56. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

57. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP na základe princípu

pomeruúspechustránvkonanítak,žeprocesneúspešnýmžalovaným1/ a2/nepriznalprotineúspešnej
žalobkyni nárok na náhradu trov konania, nakoľko nárok na ich náhradu si neuplatnili.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné
(§ 358 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.