Rozsudok Judgement was issued on Monday, March 18, 2019

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 11C/190/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115229672
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Bošková

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2019:1115229672.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Magdalénou Boškovou v právnej veci žalobcu:

Y. I., nar. XX.XX.XXXX, F. A. V. XX, XXX XX T., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Miroslav
Totkovič, so sídlom Ružová dolina 21/A, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika
zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republika, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo výške 9.116,57 eur, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 24.11.2015 doručenou súdu dňa 24.11.2015 sa žalobca domáhal uloženia povinnosti

žalovanémuzaplatiťsumu9.116,57eurasúrokomzomeškaniavovýške5,05%ročnezo sumy9.116,57
eura od 27.08.2015 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V
žalobe uviedol, že je bývalý príslušník Ozbrojených síl SR, ktorý bol dňa 13.05.2014 právoplatne
oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava I pod č.k.: 4 PV 676/11 (predtým Vojenskej
obvodovej prokuratúry Bratislava sp. zn. OPv 385/07). Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd pod
č.k. 23Tov/2/2014-11 999 dňa 13.05.2014 rozhodol uznesením, že zamietol odvolanie Okresného
prokurátora pre Bratislavu I voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I ako súdu prvej inštancie pod č.k.

7Tv/1/2010 zo dňa 24.04.2013, ktorým bol oslobodený spod obžaloby v zmysle § 285 písm. a) Trestného
poriadku. Žalobca uviedol, že pôvodne bol obvinený na základe uznesenia vyšetrovateľa Prezídia
Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite pod č.k. ČVS: PPZ-59/BOK-B-2007 zo
dňa 22.11.2007 pre zločiny sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. d) a ods. 3 Trestného zákona
a porušovania služobných povinností podľa § 411 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. a), b) Trestného zákona
v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona. V postavení obvineného podal dňa 30.11.2007
proti uzneseniu vyšetrovateľa sťažnosť spoločne s podrobným odôvodnením. Uznesením dozorujúceho

prokurátora bývalej Vojenskej obvodovej prokuratúry Bratislava pod č.k. OPv 385/07 zo dňa 05.02.2008
bola podaná sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia zamietnutá ako nedôvodná. Následne
bola po skončení vyšetrovania podaná zo strany vtedajšej Vojenskej obvodovej prokuratúry Bratislava
obžaloba na Okresný súd Bratislava I dňa 20.01.2010. Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutia súdov
je - v súlade s konštantnou judikatúrou ( R-35/1991) - daná zodpovednosť žalovaného podľa § 3 ods.
1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.)

a označenie štátneho orgánu oprávneného konať v mene štátu (žalovaného) v tejto veci odvodzoval od
§ 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca mal za to, že nezákonným postupom a rozhodnutím
uvedeným vyššie mu vznikla škoda, ktorá v súlade s § 17 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z predstavuje
súhrn jednotlivých nárokov špecifikovaných v žalobe.1.1. Uviedol, že podanou žalobou sa domáha v prvom rade náhrady účelne vynaložených trov právneho
zastúpenia - obhajoby v celom trestnom konaní. Okrem trov obhajoby sa tiež domáhal zaplatenia

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

1.2. K zaplateniu nemajetkovej ujmy v peniazoch uviedol, že policajný zásah bol vykonaný dňa
01.10.2007 a zastihol ho v pozícii vodiča ochrancu jedného z najvyšších štátnych a ústavných činiteľov.
Vykonával funkciu vodiča ochranu štátnemu tajomníkovi Ministerstva obrany SR (p. R. F.). Konštatoval,

že si vynikajúco plnil svoje úlohy a povinnosti profesionálneho vojaka zaradeného na Útvare vojenskej
polície. O tejto skutočnosti svedčia mnohé disciplinárne odmenenia udelenému mu počas celého výkonu
jeho služby, ale aj hodnotenia jeho nadriadených. Po jeho medializovanom zadržaní v uvedený deň
bol následne nielen postavený dočasne mimo výkon štátnej služby, ale bol aj v laickej verejnosti - v
rozpore s princípom prezumpcie neviny - účelovo vyvolávaný dojem, že všetci tí (vojaci - príslušníci
vojenskej polície), ktorí boli zadržaní a následne obvinení "okrádali" štát "kšeftovaním" s pohonnými

látkami. Všeobecne známou skutočnosťou je aj to, že vyššie uvedený zásah bol medializovaný nielen
tzv. bulvárnymi médiami, ale aj mienkotvornými printovými či elektronickými médiami. Žalobca mal za
to, že nielen samotné obvinenie zo závažných trestných činov, ale aj v tom období mediálna odozva
spôsobili, že pri návštevách pôvodného pracoviska počas dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby
sa mu bývalí kolegovia a pracovníci Ministerstva obrany SR (služobný úrad MO SR, kancelária štátneho

tajomníka MO SR) začali výrazne vyhýbať a prestali s ním komunikovať v obavách, aby neboli spájaní
s osobou páchajúcou trestnú činnosť.

1.3. Ďalej konštatoval, že počas výkonu štátnej služby, ako aj do dnešného dňa býva u svojich rodičov
v meste Piešťany, kde vyrastal od útleho detstva. Celé okolie ako aj kompletný okruh rodinných

príslušníkov a známych vedel o tom, že je profesionálny voja - vojenský policajt a vykonáva dôležitú
úlohu vodiča - ochrancu pre štátneho tajomníka Ministerstva obrany SR. Medializáciou prípadu sa začal
pri akomkoľvek jeho stretnutí, jeho rodičov a rodinných príslušníkov okruh nepríjemných otázok, debát
a záverov na vždy tú istú tému, čo sa stalo v Útvare vojenskej polície Bratislava s tým, že či aj on je
osobu ktorá "kšeftovala", alebo "kradla" pohonné hmoty. Výsledkom tejto mediálnej kampane bolo, že

sa absolútne prestal stýkaj s akýmikoľvek osobami, aby sa vyhol akejkoľvek komunikácii na uvedenú
tému. Počas pozbavenia výkonu štátnej služby minimálne opúšťal byt - trvalé bydlisko, prestal chodiť do
akejkoľvek spoločnosti, za kultúrou a zábavou a následne mal obrovský problém nájsť v mieste svojho
bydliska prácu čo sa mu ani nepodarilo. Žalobca dal do pozornosti súdu, že si vo veľmi výraznej miere
všimol aj zmenu správania sa u spoluobčanov a známych v mieste trvalého bydliska. Mnohé osoby

sledujúc tlač a printové média sa mu začali postupom času vyhýbať, pri prechode okolo nich, naňho
niektorí ukazovali prstom a pošepkávali si niečo v tom zmysle: "To je ten čo kradol u vojakov tú naftu".
Túto nepríjemnú situáciu sa snažil vstrebať, hoci to nebolo ľahké, ale najväčšou ranou a potupou pre
neho bolo, keď sa na nezáujem a odvrhnutie začali sťažovať jeho rodičia, na ktorých sa celá situácia
preniesla, a ľudia sa začali rovnako ako k nemu, správať aj k jeho rodičom. Tento prejav nevôle a

odstrčenia znášala veľmi ťažko hlavne jeho matka. Jeho trestné stíhanie bol aj po vznesení obvinenia,
podaní obžaloby a v konaní pred súdom prvej inštancie pravidelne a aj priebežne monitorované
elektronickými a aj printovými médiami. Hlavné pojednávania pred súdom sa konali vždy za stálej
prítomnosti elektronických médií, ktoré následne vo svojich spravodajstvách uverejňovali aj obrazové
záznamy na ktorých sa nachádzal aj on. Táto skutočnosť (hoci namieta jej protiprávnosť), ale spôsobila,

že väčšia časť susedov, rodinných príslušníkov a známych sa po viac ako troch rokoch opätovne začala
zaujímať o priebeh trestného konania - sporu, čím opätovne pre neho a jeho rodičov vzniklo viacero
spoločensky nepríjemných situácii. K obzvlášť zásadnému zásahu do jeho profesionálneho života, ako
profesionálneho voja bola skutočnosť, že na základe jeho trestného stíhania, zamietnutia sťažnosti proti
uzneseniu o stíhaní Ministerstvo obrany SR sa rozhodlo nepredĺžiť mu služobný pomer a ukončiť s ním

spoluprácu bez akýchkoľvek náhrad a nárokov. Táto situácia ho neskutočne ranila a upadol do depresií.
Vzhľadom na svoju medializovanú osobu si nemohol nájsť zamestnanie, aj napriek tomu, že sa o to
pokúšal v inom kraji. Vždy pri poskytnutí pravdivých informácii budúcemu možnému zamestnávateľovi
s ním bola okamžite ukončená debata na tému možného zamestnania.

1.4. Žalobca poukázal na to, že celé trestné konanie voči nemu trvalo neprimerane dlhý čas. V
prípravnom konaní 2 roky a 3 mesiace a v konaní pred súdom 4 roky a 4 mesiace. Konštatoval, že
on nijakým spôsobom nespôsobil neprimeranú dĺžku trestného konania a pokiaľ mu je známe ani
nikto z obvinených . Medializované zavadzajúce informácie o viacnásobných výmenách obhajcov sanezakladali a nezakladajú na pravde o čom svedčí aj obsah spisového materiálu Okresného súdu
Bratislava I č.k. 7Tv/1/2010. Práve naopak, až do podania obžaloby nevedel, aký skutok mu je kladený
vlastne za vinu, pretože až pri podaní obžaloby bola vec prekvalifikovaná, upravená skutková veta

aj právna veta. Najskôr bolo z právnej kvalifikácie vypustené spolupáchateľstvo a neskôr aj právna
kvalifikácia sprenevery. Následky vzneseného obvinenia (voči ktorému sa od počiatku aktívne bránil
a pokladal ho za nezákonné a nedôvodné), ktoré vo výraznej miere zasiahli do jeho súkromnej a
pracovnej sféry v súčasnosti už nie je možné konvalidovať. Samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, na základe čoho mu v zmysle § 17 ods. 2, ods. 3 s poukazom na

prechodné ustanovenia § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. prináleží nemajetková ujma v peniazoch
vo výške 5.000,- eur.

1.5. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že listom označeným ako: "Návrh na predbežné prejednanie nároku
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym postupom štátneho orgánu" zo
dňa 19.02.2015 obrátil na Ministerstvo spravodlivosti SR ako aj na Generálnu prokuratúru SR v súlade

s § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. s nárokom na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
Pôvodná suma nároku bola vyčíslená nesprávne z dôvodu, že je právny zástupca nebol informovaný
o Personálnom rozkaze Riaditeľa Vojenskej polície č. 179 zo dňa 18.04.2008, na základe ktorého mu
bol ukončený služobný pomer k 30.06.2008. Ministerstvu obrany SR následne individuálne zaslal list
- žiadosť o doplatenie náležitosti po právoplatnom oslobodení spod obžaloby a Ministerstvo obrany

SR mu spoločne s písomnou odpoveďou zo dňa 21.11.2014 pod č. ÚLP-4/4-17/2014 doplatilo všetky
náležitosti podľa odpovede do 30.06.2008. Ministerstvo spravodlivosti SR ako aj Generálna prokuratúra
SR reagovali na jeho list zo dňa 19.02.2015 niekoľkými odpoveďami a stanoviskami vzájomne si
zasielajúce jeho žiadosti na vybavenie, vždy s odôvodnením že buď Ministerstvo spravodlivosti SR,
alebo Generálna prokuratúra SR, nie sú príslušní na vybavenie jeho žiadosti, na základe čoho sa svojho

nároku musí domáhať súdnou cestou. Ministerstvu spravodlivosti SR bola jeho žiadosť doručená dňa
27.02.2015 a Generálne prokuratúre SR dňa 26.02.2015.

1.6. Nakoľko žalovaný neuspokojil jeho nárok a dostal sa preukázateľne do omeškania s plnením
peňažného dlhu, v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č.

87/1995 Z.z. týmto požaduje aj zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05% ročne z dlžnej sumy, a
to - v súlade s § 16 ods. 4 posledná veta zákona č. 514/2003 Z.z. - odo dňa nasledujúceho po uplynutí
šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku (od 27.08.2015) až do zaplatenia.

2. Vo vyjadrení zo dňa 20.05.2016 doručenom súdu dňa 23.05.2016 žalovaný žiadal žalobu ako

nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný poukázal na znenie § 3 ods. 1, § 5 ods. 1 a ods. 3, § 6 ods. 1, §
7, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 a ods. 2, § 18 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a poukázal na to, že
aj keď žalobca v žalobe deklaruje, že si uplatnené nároky nároku z titulu nezákonného rozhodnutia
a nesprávneho úradného postupu, v žalobe nie je uvedené, ktoré z vyššie uvedených rozhodnutí je
podľa neho nezákonným rozhodnutím a v žalobe súčasne nie je konkretizovaný ani nesprávny úradný

postup a ani orgán,, ktorý sa ho mal dopustiť. Mal za to, že rovnakou vadou trpela aj podaná žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku, kde žalobca uvádzal, že žiadosť podáva z dôvodu nezákonného a
neodôvodneného trestného stíhania. Aj keď je zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným a
nesprávnym úradným postupom objektívna a nie je možné sa jej zbaviť (§3 zákona č. 514/2003 Z.z.),
pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa cit. zákona je potrebné preukázať splnenie

kumulatívnych podmienok: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia (nesprávneho úradného postupu), 2/
vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom)
vznikom škody. Ak čo i len jedna z týchto podmienok nie je splnená, náhradu škody (a subsidiárne
ani náhradu nemajetkovej ujmy) nie je možné preukázať. Žalovaný mal za to, že v tejto veci absentuje
splnenie hneď prvej z uvedených podmienok.

2.1. Podľa ustálenej judikatúry, ak dôjde k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby, za nezákonné
rozhodnutie sa považuje uznesenie o vznesení obvinenia. Ak by nezákonným rozhodnutím malo byť
uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: PPZ-59/BOK-B-2007 zo dňa 22.11.2007, žalovaný poukázal na
nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013, podľa ktorého za nezákonné

nie je možné automaticky považovať každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré by neviedlo k
právoplatnému odsúdeniu obžalovaného. Uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli
v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z toho dôvodu nebolo zrušené ani v
konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. zaodporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní
určitého skutku konkrétnou osobu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila (II. ÚS 163/2013). Žalovaný
konštatoval, že skutočnosť, v čom mal spočívať nesprávny úradný postup a ktorý z orgánov činných v

trestnom konaní sa ho mal dopustiť, z podanej žaloby nie je možné vyvodiť ani hypoteticky. Konštrukcia,
ktorú uvádza žalobca v žalobe, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné a nedôvodné, pretože bol
následne spod obžaloby oslobodený, nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.
Trestné stíhanie pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. d), ods. 3 Trestného zákona a
zločin porušovania služobných povinností podľa § 411 ods. 2, ods. 3 písm. a), písm. b) Trestného zákona

spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona bolo začaté uznesením vyšetrovateľa Úradu boja
proti organizovanej kriminalite PZ v Bratislave ČVS: PPZ-59/BOK-B-2007 zo dňa 26.09.2007. Žalobca
bol ako podozrivý zadržaný podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
trestného poriadku dňa 01.10.2007 o 7:10 hod. po predchádzajúcom súhlase prokurátora a prepustený
zo zadržania bol vyšetrovateľom podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku dňa 02.10.2007 o 18:25 hod.,
pretože pominuli dôvody zadržania. To, že by zadržania žalobcu bolo nezákonné, alebo že by pri ňom

došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo žaloby nevyplýva a ani to nie je preukázané.

2.2. Z uznesenia o vznesení obvinenia ČVS: PPZ-59/BOK-B-2007 zo dňa 22.11.2007 a z uznesenia
prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava sp. zn. OPv 385/07 zo dňa 05.02.2008 mal za
zrejmé, že z úkonov, ktoré boli v predmetnej trestnej veci vykonané po začatí trestného stíhania bol

v zmysle § 206 ods. 1 trestného poriadku dostatočne odôvodnený záver že žalobca spáchal skutky,
pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie. Z dôkazov zabezpečených v štádiu trestného konania pred
vznesením obvinenia vychádzala aj Vojenská obvodná prokuratúra Bratislava pri zamietnutí sťažnosti
žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia pod sp. zn. OPv 385/07 zo dňa 05.02.2008. Z rozsudku
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7Tv 1/2010 zo dňa 24.04.2013 a ani z uznesenia Krajského súdu v

Trenčíne sp. zn. 23Tov 2/2014 zo dňa 13.05.2014 nevyplýva, že by obvinenie žalobcovi bolo vznesené
nedôvodne, ani že by nebola dôvodne podaná obžaloba. Nie je preto možné súhlasiť so žalobou v tom
smere, že celé prípravné konanie a trestné stíhanie žalobcu bolo nezákonné. Žalovaný konštatoval, že
zákonnosť trestného stíhania nie je možné posudzovať len podľa konečné výsledku trestného konania.
Zákonnosť jednotlivých rozhodnutí v trestnom konaní sa posudzuje s prihliadnutím na to, v ktorom štádiu

trestného konania boli vydané a aká bola v čase ich vydania dôkazná situácia. V tejto súvislosti poukázal
na § 206 ods. 1 veta prvá a § 234 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku. Uznesenie o vznesení obvinenia
ČVS: PPZ-59/BOK-B-2007 zo dňa 22.11.2007 nie je podľa názoru žalovaného možné považovať za
nezákonné rozhodnutie, pretože v čase jeho vydania boli na jeho vydanie splnené všetky zákonom
určené podmienky podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku. Pre vznesenie obvinenia je postačujúci

odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba a toto bolo v danej trestnej veci splnené. Súdy
v trestnom konaní oslobodili žalobcu spod obžaloby aplikujúc zásadu in dubio pro reo. O tom, či sa
obžalovaný uznáva za vinného alebo či sa spod obžaloby oslobodzuje, je oprávnený rozhodnúť iba
súd - § 2ods. 4 a § 284 ods. 1 Trestného poriadku. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že dôkazné
požiadavky v konaní pred súdom, ktoré musia byť splnené na to, aby mohla byť osoba uznaná vinnou

(obvykle označované ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť), sa odlišujú od dôkazných požiadaviek, ktoré
musia byť splnené pre to, aby mohla byť osoba trestne stíhaná (pre trestné stíhanie postačuje dôvodné
podozrenie, že osoba spáchala trestný čin). Samotný Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení uznesenia
z 13.05.2014 uviedol, že dôkazy, na ktoré poukazoval v odvolaní prokurátor, umožňujú vyvodzovať
podozrenie, že žalované skutky sa mohli stať spôsobom uvedeným v obžalobe a že ich žalovaní mohli

spáchať,alekeď súčasnevykonanédôkazypripúšťaliajzáveroinejmožnostiskutkovéhoriešenia,ktorá
bolapreobžalovanýchpriaznivejšieakeďnevylučovaliichobhajobu,ženekonalispôsobomuvedenýmv
obžalobe, nie sú postačujúce na jednoznačný a nepochybný záver o vine obžalovaných. Zásada in dubio
pro reo bola v trestnej veci žalobcu aplikovaná iba preto, že súdy vykonané dokazovanie vyhodnotili inak
ako prokurátor a nemali nad všetky pochybnosti preukázané, že skutky sa stali tak, ako boli uvedené

v obžalobe.

2.3. Žalovaný bol toho názoru, že žalobca v žalobe nepreukázal, že by v trestnom konaní, ktoré bolo proti
nemu vedené bolo vydané nezákonné rozhodnutie, resp. že by niektorý z orgánov činných v trestnom
konaní postupoval v rozpore so základnými zásadami trestného konania, vyjadrenými v § 2 Trestného

poriadku. Postup vyšetrovateľa, aj postup prokuratúry, bol štandardný, v medziach zákona a uznesenie
o vznesení obvinenia, ani uznesenie o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, neboli
zrušené zákonom určeným postupom (podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku), aj keď bol žalobca
spod obžaloby oslobodený. Prípravné konanie v trestnej veci žalobcu trvalo od 22.11.2007 (vznesenieobvinenia) do 20.01.2010 (podanie obžaloby), t.j. dva roky a dva mesiace, pričom v prípravnom konaní
nebolikonštatovanéprieťahyvkonanívyšetrovateľa,aniprokurátora.VovecivedenejpodČVS:PPZ-59/
BOK-B-2007 bolo okrem žalobcu stíhaných aj ďalších 5 osôb. Záverom žalovaný konštatoval názor, že

okrem toho, že neexistuje právny základ pre uplatnené nároky, žalobca v žalobe nepreukázal ani to,
že mu vznikla škoda vo výške 4.116,57 eura z titulu trov obhajoby v trestnom konaní. Keďže generálna
prokuratúra ako žalovaný nedisponuje faktúrou č. 20/15 zo dňa 28.07.2014, nie je možné relevantne
vyjadriť, či išlo o účelne vynaložené trovy trestného konania (za aké úkony faktúra bola vystavená, či
išlo o tarifnú odmenu a či odmena bola účtovaná správne). Zdôraznil, že samotná faktúra nepotvrdzuje,

že žalobcovi vznikla škoda. Zo žaloby nie je preukázané, či žalobca JUDr. Miroslavovi Totkovičovi
fakturovanú sumu aj zaplatil a kedy. Za nepreukázaný považoval aj vznik nemajetkovej ujmy v sume
5.000,- eur a to z dôvodu, že by jeho zadržanie bolo nezákonné, nie je preukázané. Preukázané nebolo
ani to, že by žalobcom deklarované následky boli v príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním. ďalej
konštatoval, že sa žiadnym spôsobom nepodieľal na medializácii prípadu. Neobmedzená kauzalita je
neprípustná a ak sa žalobca domnieva, že zo strany médií došlo k neoprávnenému zásahu do jeho

osobnostných práv, mal na svoju obranu použiť žalobu na ochranu osobnosti proti predmetným médiám.
Taktiež nenesie zodpovednosť, že konanie pred súdom trvalo 4 roky a 4 mesiace. Dal do pozornosti
súdu, že predmetné konanie súvisí s konaním vedeným na Okresnom súdu Bratislava I pod sp. zn.
14C/148/2015 (podaním zo dňa 26.05.2016 žalovaný opravil sp. zn. konania vedeného na Okresnom
súde Bratislava I tak, že správne má znieť 23C/207/2015, v ktorom si uplatňuje nárok na náhrad škody

a náhradu nemajetkovej ujmy Y. Y.).

3. Súd vykonal vo veci dokazovanie a to oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to:

3.1. Uznesením ČVS: PPZ-59/BOK-B-2007 zo dňa 22.11.2007 z ktorého mal súd za preukázané podľa

§ 206 ods. 1 Trestného poriadku stíhanie nrtm. Y. I., nar. XX.XX.XXXX U. T., trv. bytom A. V. Č.. XX/XX,
T., služobne zaradený ako vedúci starší inšpektor vojenskej polície - špecialista, 4. skupina policajného
výkonu oddelenia policajného výkonu II, Útvaru vojenskej polície XXXX Bratislava, ako obvinených pre
zločiny sprenevery a porušovania služobných povinností v spolupáchateľstve podľa §-u 20 k §-u 213
ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 a 411 ods. 2, ods. 3 písm. a/, písm. b/ trestného zákona, pretože na

podklade zistených skutočnosti je dostatočne odôvodnený záver, že vyššie uvedení príslušníci s doteraz
presneneustálenýmipríslušníkmiÚtvaruvojenskejpolícieXXXX Bratislavavpresnenezistenomobdobí
najneskôr od 01.01.2006 do 01.10.2007 v Bratislave neoprávnene použili vojenské služobné motorové
vozidlá 1. Š.-S. Z., VPZ: XX-XXXXX, 2. Š.-I., VPZ: XX-XXXXX inak aj EČ: F.-XXXHN, 3. Š.-I. VPZ:
XX-XXXXX, 4. Š.-I. VPZ: XX-XXXXX, 5. Š.-I. VPZ: XX-XXXXX, 6. Š.-I. VPZ: XX-XXXXX, 7. E. X

EČ: F.-XXXEY, 8. F. XXXi X.:F.-XXXKY, 9. F. XXXiL EČ: F.-XXXKD a 10. E. E. EČ: F.-XXXCC, ktoré
mali pridelené, alebo ku ktorých používaniu boli určení rozkazom veliteľa Útvaru vojenskej polície k
prisvojeniu si PHM, a to tak, že do týchto služobných motorových vozidiel nainštalovali necertifikované
zariadenia slúžiace k pozmeňovaniu údajov zobrazených na merači najazdených kilometrov, pomocou
ktorých umelo vytvárali najazdené kilometre, ktoré však v skutočnosti vozidlo nenajazdilo, takto umelo

vytvorené kilometre rozpisovali do denníkov vykonaných jázd príslušného vozidla na fiktívne vykonanú
služobnú činnosť a získané PHM si ponechali pre vlastnú potrebu, alebo ich predávali na čerpacích
staniciach na Račianskej, Bajkalskej, Vajnorskej ulici, príp. iných čerpacích staniciach v Bratislave, týmto
konaním obvinení spôsobili Ministerstvu obrany SR so sídlom na Ul. Kutuzovovej č. 8 v Bratislave škodu
vo výške asi 1.000.000,- Sk.

3.2. Uznesením sp. zn. OPv 385/07 zo dňa 05.02.2008 z ktorého mal súd za preukázané, že podľa §
193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku súd zamietol sťažnosť obvineného nrtm. Y. I., nar. XX.XX.XXXX
U. T., trv. bytom A. V. Č.. XX/XX, T., služobne zaradený ako vedúci starší inšpektor vojenskej polície
- špecialista, 4. skupina policajného výkonu oddelenia policajného výkonu II, Útvaru vojenskej polície

XXXX Bratislava, podanú proti uzneseniu vyšetrovateľa P PZ Úradu boja proti organizovanej kriminalite,
odbor Bratislava, oddelenie vyšetrovania sp. zn. ČVS: PPZ-59/OK-B-2007 zo dňa 22.11.2007, ktorým
podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie nrtm. Y. I. a spol. pre zločiny sprenevery a
porušovania služobných povinností spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 213 ods. 1, ods. 2 písm. d), ods.
3 a § 411 ods. 2, ods. 3 písm. a), písm. b) Trestného zákona, ktorých sa dopustili, pretože sťažnosť

nie je dôvodná.

3.3. Obžalobou sp. zn. OPv 385/07 zo dňa 15.01.2009, z ktorej vyplýva, že Prokurátor Vojenskej
obvodnej prokuratúry v Bratislave, podľa § 234 ods. 1 Trestného poriadku podal obžalobu na nrtm. vzál. Y. I. , nar. XX.XX.XXXX U. T., trv. bytom A. V. Č.. XX/XX, T., bývalého príslušníka Ozborojených síl
SR, v čase skutku služobne zaradený ako vedúci starší inšpektor - špecialista, 4. skupina policajného
výkonu oddelenia policajného výkonu II, Útvaru vojenskej polície XXXX Bratislava, v služobnom pomere

profesionálneho vojaka do 30.06.2008, t.č. v mieste trvalého bydliska, pretože obvinený nrtm. Y. I. v
služobnom čase počas výkonu zastávanej funkcie v období najneskôr od 01.01.2006 do 01.10.2007, ale
najmú v dňoch 12.02.2007, 05.02.2007, 21.03.2007, 22.03.2007, 23.03.2007, 19.04.2007, 24.04.2007,
15.05.2007, 16.05.2007, 17.05.2007, 11.06.2007, 15.06.2007, 16.06.2007, 26.06.2007, 27.06.2007,
20.08.2007 a 24.09.2007, so služobným motorovým vozidlom zn. F. XXXi, VPZ: XX-XXXXX, resp.

EČV: F. XXXKY, ku dňu 01.10.2007 v hodnote 297.365,- Sk, čo po prepočte podľa konverzného kurzu
predstavuje sumu 9.870,71 Euro, a ďalej v dňoch 03.09.2007, 04.09.2007, 05.09.2007, 06.09.2007,
07.09.2007, 18.09.2007, 20.09.2007 a 21.09.2007 so služobným motorovým vozidlom zn. E. E. X,X M.
U.B.,VPZ:XX-XXXXX,resp.EČV:F.XXXEY,kudňu01.10.2007vhodnote298.886,-Sk,čopoprepočte
podľa konverzného kurzu predstavuje sumu 9.921,20 Euro, na území Slovenskej republiky, v rozpore so
svojimi služobnými povinnosťami použil vyššie uvedené motorové vozidlá, ktoré mu boli pridelené, resp.

mu boli rozkazom veliteľa Útvaru vojenskej polície Bratislava určené na používanie a to tým, spôsobom,
že do denníkov vykonaných jázd príslušného vozidla zapisoval údaje o vykonaných služobných jazdách,
avšak v skutočnosti vozidlo nejazdil a stálo na mieste, ďalej do denníkov vykonaných jázd príslušného
vozidla zapisoval údaje o vykonaných služobných jazdách, kedy vozidlo síce jazdilo, avšak zapísané
údaje sa nezhodovali so skutočne najazdenými kilometrami, ďalej kupoval pohonné hmoty v čase

kedy vozidlo nejazdilo, pričom za účelom zaznamenania a vykázania týchto umelo vytvorených a
fiktívne najazdených kilometrov použil necertifikované zariadenie slúžiace k pozmeňovaniu údajov
zobrazených na merači najazdených kilometrov, ktoré bolo vo vyššie uvedených vozidlách neoprávnene
nainštalované, čím v týchto vozidlách na merači najazdených kilometrov umiestneného na prístrojovom
paneli vozidla pozmenil počet najazdených kilometrov, pričom získané pohonné hmoty, ktoré natankoval

na rôznych čerpacích staniciach spoločnosti Slovnaft a.s., pomocou jemu pridelených tankovacích
kariet, si ponechal pre vlastnú potrebu, čím spôsobil Ministerstvu obrany SR so sídlom Kutuzovova
č. 8, Bratislava, škodu vo výške 36.188,79 Sk, čo po prepočte podľa konverzného kurzu predstavuje
sumu 1.201,25 Euro, teda obv. nrtm. Y. I. v bode 2/ obžaloby bez oprávnenia použil vecný prostriedok
malej hodnoty na účel, na ktorý nie je určený a zároveň si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená

a spôsobil tak na cudzom majetku škodu malú a trestný čin spáchal po dlhší čas, čím spáchal prečin
porušovanie služobných povinností podľa § 411 ods. 2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s
prečinom sprenevera podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm.
b) Trestného zákona. Z obsahu obžaloby ďalej vyplýva, že dňa 28.9.2007 prokurátor VOP Bratislava
udelil vyšetrovateľovi súhlas na vydanie príkazu na prehliadku iných priestorov podľa ustanovenia § 101

ods. 1 Trestného poriadku, na základe ktorého sa dňa 1.10.2007 realizovali prehliadky iných priestorov
a pozemkov, konkrétne kancelárií na treťom podlaží v budove s popisným číslom XXXXX, ktorá sa
nachádza v objekte Ministerstva obrany SR za Kasárňou č. 3 v Bratislave, pričom v kancelárii č. 325 v
trezore žalobcu bolo nájdené a následne odňaté ,,klikátko" - zariadenie slúžiace k pozmeňovaniu údajov
zobrazených na merači najazdených kilometrov. Z obžaloby ďalej vyplýva, že dňa 14.01.2009 bola

vykonaná obhliadka motorového vozidla E. E. s EČV F.- XXX X. pričom bolo zistené, že po otvorení
predných dverí zo strany vodiča bolo možné vidieť spod krytu palubnej dosky pod volantom trčať čiernu
koncovku, z ktorej vychádzali tri kábliky spojené lepiacou páskou. Po sledovaní uvedených káblikov
bolo možné vidieť, že tieto kábliky smerujú do motorovej časti do skrinky riadiacej jednotky, kde sa
napájajú pomocou červených koncoviek na káblový zväzok auta a to tým spôsobom, že biely káblik

bol napojený na hnedo čierny zo zväzku, čierno červený bol napojený na hnedo žltý vo zväzku a žlto
červený káblik na modro čierny káblik pomocou modrej spojky. Po odizolovaní a odpojení uvedených
káblikov z káblového zväzku motora bola čierna koncovka s tromi káblikmi a dvomi červenými a jednou
modrou spojkou ako stopa zaistená. Dňa 14.01.2009 bola vykonaná obhliadka motorového vozidla F.
modrej farby s EČV: F.-XXXKY, pričom bolo zistené,, že po otvorení dverí vodiča bolo možné vidieť spod

krytu palubnej dosky trčať modrý káblik, ktorý bol nadpojený čiernou koncovkou. Po odstránení krytu
prístrojovej dosky bolo možné vidieť ako uvedený modrý káblik smeruje pod prah, kde ďalej pokračuje
do zadnej časti vozidla. Po otvorení prahu zadných dverí za dverami vodiča bolo možné vidieť, že
čierny káblik je napojený pomocou čiernej umelohmotnej spojky na biely káblik z káblového zväzku
vedúceho pod krytom prahu vozidla. V prednej časti taktiež bolo možné vidieť, že modrý káblik bol pri

stredovom stĺpiku napojený a pokračoval na čierny káblik, kde uvedený spoj bol zaizolovaný čiernou
plastovou páskou. Modrý káblik nadpájaný čiernym káblikom a čierna spojka boli ako stopy zaistené.
Z obžaloby ďalej vyplýva, že v rámci vedenia vyšetrovania boli vypočutí obžalovaní, svedkovia ako
zástupca poškodeného. Z obžaloby vyplýva, že v rámci vedenia vyšetrovania bolo nariadené aj znaleckédokazovanie znalcom v odbore Doprava cestná K.. Y. S. ako aj ďalšie znalecké posudky v obžalobe
opísané. V rámci vedenia trestného stíhania boli zadovážené výpisy prichádzajúcich a odchádzajúcich
hovorov z telefónov stíhaných osôb, teda aj žalobcu a boli zadovážené listinné dôkazy - výkazy čerpania

PHM od decembra 2005 do augusta 2007, ako aj ďalšie listinné dôkazy vo vzťahu k oprávnenosti
používania v obžalobe opísaných motorových vozidiel.
Z obžaloby vyplýva, že podľa výsluchu žalobcu, tento vedel, že v služobnom motorovom vozidle F. s
EČV F.- XXX V., ktoré okrem neho nik iný v čase pridelenia nepožíval, je nainštalované zariadenie k
pozmeňovaniu údajov merača kilometrov. Zariadenie požíval za účelom dorovnania stavu kilometrov. Z

obžalobytaktiežvyplýva,žeznalecIng.Y.S.vpísomnomznaleckomposudkuč.16/2008,vypracovaným
zaúčelomzisteniafunkčnostinecertifikovanýchzariadenínájdenýchvovozidláchuviedol,že nazáklade
vykonaných ohliadok zaistených motorových vozidiel boli jednoznačne lokalizované necertifikované
zariadenia slúžiace k pozmeňovaniu údajov merača najazdených kilometrov vo vozidlách, ktoré
používalo žalobca. - F. s EČV: F. XXX V. a E. E. s EČV F.- XXX X..
3.4. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 7Tv/1/2010 zo dňa 03.09.2013, z ktorého mal súd

za preukázané, že na hlavnom pojednávaní konanom dňa 24.04.2013 v Bratislave súd rozhodol,
že nrtm. v zál. Y. I., nar. XX.XX.XXXX U. T., trvalé bydlisko A. V. Č.. XX/XX, T., bývalý príslušník
Ozborojených síl SR, v čase skutku služobne zaradený ako vedúci starší inšpektor - špecialista, 4.
skupina policajného výkonu oddelenia policajného výkonu II, Útvar vojenskej polície XXXX Bratislava,
v služobnom pomere profesionálneho vojaka do 30.06.2008, t.č. v mieste trvalého bydliska, že

oslobodzuje podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku súd obžalovaného Y. I., nar. XX.XX.XXXX
spod obžaloby prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava, sp. zn. OPv 385/07 zo dňa
15.01.2009 v súčasnosti vedenej na Okresnej prokuratúre Bratislava I, pod sp. zn. 4Pv 676/11 pre
prečin porušovanie služobných povinností podľa § 411 ods. 2 Trestného zákona v jednočinnom
súbehu s prečinom sprenevera podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na §

138 písm. b/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že obvinený nrtm. Y. I. v služobnom čase počas
výkonu zastávanej funkcie v období najneskôr od 01.01.2006 do 01.10.2007, ale najmä v dňoch
12.02.2007, 05.02.2007, 21.03.2007, 22.03.2007, 23.03.2007, 19.04.2007, 24.04.2007, 15.05.2007,
16.05.2007, 17.05.2007, 11.06.2007, 15.06.2007, 16.06.2007, 26.06.2007, 27.06.2007, 20.08.2007 a
24.09.2007, so služobným motorovým vozidlom zn. F. XXXi, VPZ: XX-XXXXX, resp. EČV: F. XXXKY,

ku dňu 01.10.2007 v hodnote 297.365,- Sk, čo po prepočte podľa konverzného kurzu predstavuje
sumu 9.870,71 Euro, a ďalej v dňoch 03.09.2007, 04.09.2007, 05.09.2007, 06.09.2007, 07.09.2007,
18.09.2007, 20.09.2007 a 21.09.2007 so služobným motorovým vozidlom zn. E. E. X,X M. U. B., VPZ:
XX-XXXXX, resp. EČV: F. XXXEY, ku dňu 01.10.2007 v hodnote 298.886,- Sk, čo po prepočte podľa
konverznéhokurzupredstavujesumu9.921,20Euro,naúzemíSlovenskejrepubliky,vrozporesosvojimi

služobnými povinnosťami použil vyššie uvedené motorové vozidlá, ktoré mu boli pridelené, resp. mu
boli rozkazom veliteľa Útvaru vojenskej polície Bratislava určené na používanie a to tým, spôsobom, že
do denníkov vykonaných jázd príslušného vozidla zapisoval údaje o vykonaných služobných jazdách,
avšak v skutočnosti vozidlo nejazdil a stálo na mieste, ďalej do denníkov vykonaných jázd príslušného
vozidla zapisoval údaje o vykonaných služobných jazdách, kedy vozidlo síce jazdilo, avšak zapísané

údaje sa nezhodovali so skutočne najazdenými kilometrami, ďalej kupoval pohonné hmoty v čase
kedy vozidlo nejazdilo, pričom za účelom zaznamenania a vykázania týchto umelo vytvorených a
fiktívne najazdených kilometrov použil necertifikované zariadenie slúžiace k pozmeňovaniu údajov
zobrazených na merači najazdených kilometrov, ktoré bolo vo vyššie uvedených vozidlách neoprávnene
nainštalované, čím v týchto vozidlách na merači najazdených kilometrov umiestneného na prístrojovom

paneli vozidla pozmenil počet najazdených kilometrov, pričom získané pohonné hmoty, ktoré natankoval
na rôznych čerpacích staniciach spoločnosti Slovnaft a.s., pomocou jemu pridelených tankovacích
kariet, si ponechal pre vlastnú potrebu, čím spôsobil Ministerstvu obrany SR so sídlom Kutuzovova č. 8,
Bratislava, škodu vo výške 36.188,79 Sk, čo po prepočte podľa konverzného kurzu predstavuje sumu
1.201,25 Euro.

3.5. Z obsahu uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č.k. 23Tov 2/2014 - 1199 zo dňa 13.5.2014
vyplýva, že bolo odvolanie prokurátora voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 7Tv 1/2010 -
11950 zo dňa 24.4.2013 zamietnuté pre jeho nedôvodnosť. Odvolací súd konštatoval, že Okresný súd
Bratislava I správne zistil, že vykonané dôkazy nepostačujú k vysloveniu záveru, že žalované skutky

sa stali a že ich spáchali obvinení. Odvolací súd uviedol, že záver o vine musí byť totiž založený
na jednoznačne zistených a bezpečne preukázaných faktoch a nie na domnienkach založených na
pravdepodobnosti. Odvolací súd konštatoval, že takýto záver nemožno preto vyvodiť len na podklade
dôkazov, na ktoré poukazoval v odvolaní prokurátor, keď ďalšie vo veci Okresným súdom vykonanédôkazy a z nich predovšetkým obhajobné tvrdenia obžalovaných, výpovede svedkov - ich nadriadených
a záver znaleckého posudku jednoznačné vyslovenie záveru o vine vylučujú. Odvolací súd konštatoval,
že dôkazy na ktoré poukazoval v odvolaní prokurátor umožnili vyvodiť len podozrenie, že žalované

skutky sa mohli stať spôsobom uvedeným obžalobnom návrhu a že ich obžalovaní mohli spáchať,
ale keď súčasne vykonané dôkazy pripúšťali záver aj o inej možnosti skutkového riešenia, ktorá bola
pre obžalovaných priaznivejšia a keď nevylučujú ich obhajobu, že nekonali spôsobom uvedeným v
obžalobnom návrhu, nepostačujú na jednoznačný a nepochybný záver o ich vine. Zo zásady prezupmcie
neviny uvedenej v ustanovení § 2 ods. 4 Trestného poriadku vyplýva, nielen zásada ,,in dubio pro

reo" (pochybnostiach v prospech obžalovaného, ale aj to, že obvineného musí byť vina preukázaná).
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že to znamená, že obvinený nie je povinný dokazovať
žiadnu skutočnosť a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech, teda ak obvinený niektorú skutočnosť
nepoprie, nemožno z toho vyvodzovať záver, že táto okolnosť zodpovedá skutočnosti, a rovnako ak
obvinený k svojmu tvrdeniu nepredloží dôkazy, nemožno z toho vyvodiť záver, že také tvrdenie je
nepravdivé. Odvolací súd v závere svojho rozhodnutia konštatoval, že vzhľadom na to, že nebolo možné

jednoznačne a bez pochybností uzavrieť, že skutky tak ako boli uvedené v obžalobe zodpovedajú
skutočnosti, Okresný súd správne zvolil tú možnosť, ktorá bola pre obžalovaných priaznivejšia a podľa
ustanovenia § 285 písm. a Trestného poriadku ich spod obžaloby oslobodil.

3.6. Personálnym rozkazom č. 321 zo dňa 09.10.2007 bol žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej

služby z titulu podozrenia, že závažným spôsobom porušil základnú služobnú povinnosť zákona č.
346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky, ďalej že
narušil vážnosť ozbrojených síl a ohrozil dôveru v ozbrojené sily. Personálnym rozkazom č. 17 zo dňa
08.01.2008 Ministerstvo obrany SR ukončilo dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby. Personálnym
rozkazom č. 23 zo dňa 08.01.2008 bol žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby. Personálnym

rozkazomč.178zodňa18.04.2008boloukončenédočasnépozbavenievýkonuštátnejslužbyužalobcu
a Personálnym rozkazom č. 179 zo dňa 18.04.2008 bol žalobca prepustený zo služobného pomeru
profesionálneho vojaka, s tým, že jeho služobný pomer skončil dňa 30.06.2008.

3.7. Žalobca podal dňa 19.02.2015 návrh na predbežné prejedanie nároku na náhradu škody, ku ktorej

sa vyjadrovalo Ministerstvo spravodlivosti SR, Generálna prokuratúra SR.

3.8. Zálohovou faktúrou odmien a výdavkov za právnu pomoc č. 20/14, zo dňa 28.07.2014. Z predmetnej
zálohovej faktúry mal súd za preukázané, že Advokátska kancelária JUDr. Miroslav Totkovič, Ružová
dolina 21/A, 821 09 Bratislava, zapísaný v zozname advokátov SAK po č.: 0769, vo veci: Obhajoba ovb.

Y. I. stíhaného pre § 20 k § 213/1, 2 písm. d/, 33, § 411/2, 3 písm. a/, b/ Tr. zák., v zmysle zmluvy o právnej
pomoci zo dňa 30.11.2007, fakturoval podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 163/2002 Z.z. v
znení neskorších predpisov: 1/ 30.11.2007-Prevzatie veci + porada s klientom, 2/ 30.11.2007-Sťažnosť
voči uzneseniu o stíhaní, 3/ 06.12.2007-Porada s klientom, 4/ 10.12.2007- Účasť na vyšetrovacom
pokuse v opravovniach MV SR (prehliadka vozidiel) koncipient R.. N., 5/ 10.12.2007- Porada s klientom,

6/11.12.2007 - Účasť na výsluchu klienta, 7/ 14.12.2007 - Porada s klientom, 8/ 17.12.2007 - Účasť
na výsluchu sv. U. (koncipient R.. N.), 9/ 09.01.2008-Porada s klientom, 10/ 10.01.2008- Účasť na
výsluchusv.F.asv.F.(dvaúkony),11/31.01.2008-Poradasklientom,12/01.02.2008-Účasťnavýsluchu
sv. Y., 13/ 04.02.2008-Účasť na výsluchu sv. J., 14/ 12.02.2008 - Porada s klientom, 15/ 13.02.2008-
Účasť na výsluchu sv. J., 16/ 16.09.2009 - Porada s klientom, 17/ 17.09.2009 - Účasť na oboznámení

s výsledkami vyšetrovania (dva úkony), 18/ 23.09.2009 - Písomné vyjadrenie k dokazovaniu, 19/
14.09.2011- Porada s klientom, 20/ 16.09.2011 - Hlavné pojednávanie, 21/ 06.08.2012 - Porada s
klientom, 22/ 09.08.2012- Hlavné pojednávanie, odročené bez prejednania, 23/ 25.09.2012 - Porada
s klientom, 24/ 26.09.2012 - Hlavné pojednávanie (dva úkony), 25/ 05.11.2012 - Porada s klientom,
26/ 08.11.2012 - Hlavné pojednávanie, 27/ 08.01.2013 - Porada s klientom, 28/ 09.01.2013 - Hlavné

pojednávanie, 29/ 04.02.2013 - Porada s klientom, 30/ 06.02.2013 - Hlavné pojednávanie (dva úkony),
31/ 22.03.2013 - Porada s klientom, 32/ 25.03.2013 - Hlavné pojednávanie (dva úkony), 33/ 22.04.2013
- Porada s klientom, 34/ 24.04.2013 - Hlavné pojednávanie (dva úkony), 35/ 12.05.2014 - Porada s
klientom, 36/ 13.05.2014 - Verejné zasadnutie Krajský súd Trenčín. Fakturovaná suma 4.116,57 eura.
Na čl. 99 - 139 súd doložené doklady zo strany právneho zástupcu žalobcu, k vyššie uvedeným úkonom.

3.9. Na pojednávaní právny zástupca žalobcu uviedol, že v zmysle výzvy súdu doložil doklady do spisu,
ktoré preukazujú účelnosť vynaložených trov konania, čo sa však nepodarilo dohľadať je úkon zo dňa
10.12.2007. Všetky náklady, ktoré som vyúčtoval a vynaložil v tejto veci som urobil správne.3.9.1. Poverený zástupca žalovaného uviedol, že žalobca ku dnešnému dňu nešpecifikoval, ktoré
konkrétnerozhodnutiepovažujezanezákonnéatiež,ktorýorgánsamaldopustiťnesprávnehoúradného

postupu a v čom mal tento nesprávny úradný postup spočívať. Žalobca v žalobe v čl. 3 uvádza, že
po mediálnom zadržaní žalobcu 1.10.2007 bol postavený dočasne mimo výkon štátnej služby. V prvom
rade žalobca do teraz v konaní nepredložil žiadny dôkaz o tom, že jeho zadržanie dňa 1.10.2007 bolo
nezákonné, resp. žiaden na to príslušný orgán neskonštatoval nezákonnosť tohto zadržania. Po druhé
podľapriloženejkópiepers.rozkazuč.321z9.10.2007bolžalobcapozbavenývýkonuštátnejslužbydňa

10.10.2007 z dôvodu, že pri výkone štátnej služby nedodržal ustanovenia etického kódexu prof. Vojaka
najmä čl. 5 ods. 7. Trestného zákona, že dôvodom pozbavenia výkonu štátnej služby nebolo trestné
stíhanie. Pokiaľ ide o namietanú medializáciu prípadu, ktorá mala podľa žaloby žalobcovi zasiahnuť do
jeho súkromného života, žalovaný namieta, že štát nenesie a ani nemôže niesť zodpovednosť za to, o
čom a akým spôsobom médiá informujú verejnosť. Žalobca mal možnosť využiť právne prostriedky na
ochranu svojej osobnosti voči vydavateľom konkrétnych médií. V tejto súvislosti žalovaný tiež namietal,

že takto zdôvodnená nemajetková ujma nie v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním. Napokon
súvislosti s uplatňovanou nemajetkovou ujmou, žalobca v podanej žalobe uvádza, že k obzvlášť
závažnému zásahu do jeho profesného života ako profesionálneho vojaka došlo tým, že na základe jeho
trestného stíhania Ministerstvo obrany SR rozhodlo nepredĺžiť žalobcovi pracovný pomer a ukončilo s
ním spoluprácu bez akýchkoľvek náhrad a nárokov. Podľa priloženej kópie personálneho rozkazu č.

179 zo dňa 18.10.2008 žalobcovi skončil služobný pomer dňa 30.6.2008 uplynutím dohodnutej doby
na zotrvanie v dočasnej štátnej službe. To znamená bez akejkoľvek súvislosti s trestným stíhaním
žalobcu, ktorá nie je ani v predmetnom personálnom rozkaze konštatovaná, alebo uvedená. Žalobca v
podanej žalobe namieta tiež dĺžku trestného konania, avšak v súvislosti s týmto trestným konaním neboli
konštatovanénatooprávnenýmorgánomprieťahyzostranyžiadnehoorgánučinnéhovtrestnomkonaní

a naviac v posudzovanom prípade je potrebné zohľadniť aj to, že na strane obvinených vystupovalo 6
osôb. V súvislosti s úrokmi z omeškania, ktoré si žalobca uplatnil aj s uplatneným nárokom na náhradu
nemajetkovej ujmy žalovaný namietal, že táto pohľadávka žalobcovi môže vzniknúť najskôr jej priznaním
právoplatným rozsudkom súdu a z toho dôvodu nemôže byť žalovaný v omeškaní s jej zaplatením
od 27.8.2015. V tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR. Pokiaľ ide o nárok

na náhradu majetkovej škody, tak ako si ho uplatnil žalobca v konaní, namietal jednak to, že žalobca
predložil zálohovú faktúru, ktorá nie je konečným zúčtovacím dokladom a že nepreukázal vznik škody.
K jednotlivým úkonom právnej služby, tak ako si ich žalobca uplatnil a preukázal predloženými listinami
si dovolil namietať, že úkon pod č. 4 nebol preukázaný - účasť na vyšetrovacom pokuse, a pokiaľ ju
nepreukázal, tak nie je účelne vynaložený ani úkon vedený pod č. 3, nakoľko pod č. 5 nadväzuje ďalšia

porada s klientom. Podľa zálohovej faktúry si právny zástupca účtoval až 17 úkonov ako poradu s
klientom, čo je takmer polovica zo všetkých účtovaných úkonov, a v podstate pred každým iným úkonom
si právny zástupca účtoval poradu s klientom, pričom má za to, že tieto porady neboli vždy účelné, napr.
nebola účelná porada s klientom zo dňa 10.12.2007 pred účasťou klienta na výsluchu - bod 6, potom
porada zo dňa 14.12.2007, potom zo dňa 31.1.2008 a zo dňa 12.2.2008 a to z dôvodu že išlo o porady

predúčasťouprávnehozástupcunavýsluchupričom,natýchtovýsluchochnebolikladenéžiadneotázky
zo strany právneho zástupcu. Tiež namietal poradu zo dňa 16.9.2009, lebo nasledujúci úkon bola účasť
na oboznámení s výsledkom vyšetrovania a taktiež namietal úkon pod bodom 22 - zo dňa 9.8.2012 a 34
- zo dňa 24.4.2013, to sú zápisnice z pojednávania, lebo tieto neboli doručené. V súvislosti s vyčíslením
poukazujem aj nato, že od porady s klientom počnúc úkonom zo dňa 14.9.2011 si právny zástupca

účtoval odmenu z poukazom na § 14 ods. 2 písm. a) a podľa tohto paragrafu mu patrí odmena vo výške
2/3 základnej sadzby tarifnej odmeny za každú skončenú hodinu. Tiež namietal, že žalobca účtoval si aj
náhradu za stratu času v celkovej sume 95,30 € s tým, že podľa § 15 vyhlášky č. 655/2004 má advokát
popri nároku na odmenu aj nárok po a) na náhradu hotových výdavkov a po b) na náhradu za stratu
času t. z., že vyhláška č. 655/2004 advokátovi priznáva popri nároku na odmenu aj nárok na hotové

výdavky, tam patrí aj cestovné. Nárok na náhradu za stratu času nepatrí medzi hotové výdavky ale je
samostatný nárokom popri odmene. Podľa zákona č. 514/2003 - § 18 ods. 3, trovy právneho zastúpenia
zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie určenú ako tarifnú odmenu.
Zákon č. 514/2003 na rozdiel od vyhlášky č. 655/2004 nepriznáva ako súčasť trov právneho zastúpenia
náhradu za stratu času.

3.9.2. Podľa vyhlášky platnej v roku 2012 bola porada s klientom uvedená podľa § 14 ods. 2 písm. a)
dnes je to inak, toto ustanovenie hovorí o niečom inom. Namietal tvrdenie, že náhrada za stratu času za
úkon nie je dôvodná a to odôvodnil tým, že môže súdu obratom predložiť niekoľko desiatok rozhodnutíbratislavských a iných súdov z posledného mesiaca, kde mu je náhrada za stratu času bez problémov
priznaná. Čo sa týka porád s klientom, treba si uvedomiť jednu zásadnú vec, že klient je mimo Bratislavy
vyše 100 km, kde bolo nutné sa s ním radiť o veciach tesne pred tým ako im bolo oznámené o aký právny

úkon pôjde. Dodal, že porada s klientom dňa 10.12.2007 bola veľmi účelná a dalo to veľmi veľa práce
a času, aby klienta presvedčil, aby vyžil svoje zákonné právo a nasledujúci deň na výsluchu odmietol
vypovedať, čo je jeho právo. Taktiež namietal tvrdenie, že porada s klientom dňa 16.9.2009 je neúčelná,
lebo následne malo dôjsť len k oboznámeniu sa zo spisom . V tejto súvislosti uviedol, že keď si s klientom
pred týmto úkonom prešiel len spis, ktorý má len on k dispozícii ohľadom trestnej veci má 2000 strán a

zhodnotiť všetky úskalia a možnosti, čo bude obsahovať spis, ktorý im bol predložený v 10 zväzkoch,
je táto porada absolútne účelná. Pokiaľ sa týka zápisnice o hlavnom pojednávaní, tieto sú súčasťou
spisového materiálu podpísané predsedom senátu a zapisovateľkou o čom nemá dôvod pochybovať.

4. Podľa ustanovenia § 1 písmeno a),c) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za

škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci; predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody a právo na regresnú náhradu.
4.1. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa ustanovenia § 3 ods.2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

4.2. Podľa ustanovenia § 5 ods.1 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.
4.3.Podľaustanovenia§6ods.1,aktentozákonneustanovujeinak,právonanáhraduškodyspôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
4.4. Podľa ustanovenia § 6 ods. 2 cit. zákona právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

4.5. Podľa ustanovenia § 15 ods.1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.
4.6. Podľa ustanovenia § 16 ods.4 cit. zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde

môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

4.7.Podľaustanovenia§17ods.1cit.zákonauhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitnýpredpis
neustanovuje inak. 1a)
4.8. Podľa ustanovenia § 17 ods.2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.
4.9. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 cit. zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2
sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

4.10.Podľaustanovenia§17ods.4cit.zákonavýškanáhradynemajetkovejujmypriznanápodľaodseku
2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu 8a)uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak. 1a)
4.11. Podľa ustanovenia § 18 ods.1 cit. zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených

trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
5. Súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého

vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§ 191 ods. 1,2 CSP). Súd
rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa
tohto zákona (§ 215 ods. 1,2 CSP). Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu (§ 216 ods. 1 CSP). Pre
rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania
tým nie sú dotknuté (§ 217 ods. 1 CSP).

5.1. Pri osvedčení nároku na náhradu škody, ušlého zisku a nemajetkovej ujmy musia byť jednoznačne
a kumulatívne preukázané všetky atribúty vzniku zodpovednosti štátu za vznik uplatnených nárokov
tak, že musí byť jednoznačne preukázané, že rozhodnutie orgánu verejnej moci bolo pre nezákonnosť
zrušené príslušným orgánom, taktiež musí byť jednoznačne preukázaný vznik škody, ušlého zisku
a príčinná súvislosť medzi vznikom uplatneného nároku a nezákonným rozhodnutím. Vo vzťahu k

priznaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy musia taktiež byť atribúty vzniku zodpovednosti štátu
za vznik uplatneného nároku kumulatívne splnené. Nepostačuje iba pravdepodobný záver o splnení
niektorej z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. nároku na priznanie nemajetkovej
ujmy.
5.2. Súd v konaní nemal preukázaný prvý predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného za vznik

uplatnených nárokov žalobcom. Jednak žalobca neoznačil vo svoje žalobe konkrétne rozhodnutie,
ktorým mu bola spôsobená škoda a ani nepopísal, akým spôsobom došlo k nesprávnemu úradnému
postupu žalovaného. Ak by však žalobca správne označil ako nezákonného rozhodnutie, od ktorého
odvíja svoju škodu, uznesenie vydané vyšetrovateľom Prezídia Policajného zboru, úradu boja proti
organizovanej kriminalite, odboru Bratislava, oddelenia vyšetrovania ČVS: PPZ -59/BOK- B-2007 zo

dňa 22.11.2007, ktorým bolo začaté, podľa ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného poriadku, trestné
stíhanie voči žalobcovi ako obvinenému, ako aj voči ďalším v uznesení uvedeným osobám, súd v zmysle
vykonaného dokazovania nemôže považovať takéto rozhodnutie za nezákonné. Podľa ustanovenia
§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má

účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Tento
nárok však vzniká len za splnenia podmienky podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody,

je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, iba ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. V súlade so zásadou
prezumpcie správnosti rozhodnutí nie je súd v konaní o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy titulom
zodpovednosti štátu za vznik škody oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného

orgánom verejnej moci v trestnom konaní a podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená len vtedy,
ak bolo toto právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným
nadriadeným orgánom. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná príslušným orgánom, pričom
vyslovenie nezákonnosti musí byť súčasťou jeho autoritatívneho výroku. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade
škody, resp. nemajetkovej ujmy, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

5.3. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím/ resp. nesprávnym úradným postupom a
škodou resp. vznikom nemajetkovej ujmy vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody ináskutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou
(ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná.
Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne

spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou
ujmoupoškodeného(pokiaľvznikla)akonkrétnymkonanímškodcu(akjeprotiprávne)sazisťujepríčinná
súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať,
ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a
následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V

postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy

ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.(rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn. 5 Cdo 126/2009)
5.4. Z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený.
5.5. Extenzívnym výkladom zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. bol síce judikatúrou
prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o

vznesení obvinenia pre nezákonnosť oslobodenie stíhanej osoby s pod obžaloby, ako to bolo v tomto
prejednávanom prípade, avšak uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Za
nezákonné rozhodnutie nemôže byť automaticky považované každé rozhodnutie o začatí trestného
stíhania, resp. každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu
obvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí trestného prípadu.

5.6. Súd v tomto kontexte poukazuje (aj napriek námietke žalobcu prednesenej počas vedenia konania
v prejednávanej veci) na rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov proti Českej republike, (sťažnosť č.
57404/08) 20. júna 2013, ktorým bol charakterizovaný význam a zmysel trestného stíhania, ktorý aj
napriek odlišnosti skutkovej podstaty trestného činu má význam vo vzťahu k prejednávanej veci. ESĽP
vo svojom rozhodnutí konštatuje, že zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného konania voči určitej

osobe vyžaduje, aby zásah bol zákonný, bol vo všeobecnom záujme a bol primeraný. To znamená,
že musí predstavovať "spravodlivú rovnováhu" medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti
a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca. V tomto kontexte ESĽP odkázal na svoju
rozhodovaciu činnosť (medzi mnohými ďalšími precedensmi, napríklad Beyeler proti Taliansku [veľký
senát], č. 33202/96, § 107, ESĽP 2000-I, a Gladysheva proti Rusku, cit. výše, § 65). Pokiaľ ide o

podmienku "zákonnosti", súd vo vzťahu k predmetnému rozsudku ESĽP uvádza, že aj v prejednávanej
veci nič nenaznačuje, že by vyšetrovateľ alebo prokurátor ustanovenia Trestného poriadku a Trestného
zákona uplatnili zjavne nesprávne alebo takým spôsobom, aby dosiahli svojvoľné závery. Neexistuje ani
žiadna známka toho, že by príslušné ustanovenia podľa ktorých orgány činné v trestnom konaní konali,
neboli dostupné, presné a predvídateľné. Súd v súlade s vysloveným právnym názorom ESĽP skúmal,

či vedením trestného konania voči žalobcovi bol sledovaný legitímny cieľ riadneho vedenia trestného
konania.ESĽPkonštatoval,že vedenímtrestnéhokonaniaideobojprotitrestnejčinnostiajejprevenciu,
ktoré spadajú do všeobecného záujmu uvedeného v článku 1 Protokolu č.1. ESĽP vo svojom rozsudku
poznamenal, že skutočnosť, že bol sťažovateľ v prejednávanej veci zbavený obžaloby, samo o sebe
neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak vadné. ESĽP konštatoval,

že dôkazné požiadavky, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou (obvykle označované
ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť), sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je treba splniť, aby mohla
byť osoba trestne stíhaná (v tomto prípade sú obvykle označované ako dôvodné podozrenie, že osoba
spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré pri
súdnom konaní nevyústia do odsúdenia.

5.7. V prejednávanej veci je zrejmé, že na základe získaných dôkazov v prípravnom konaní pred
podaním obžaloby vyšetrovateľ disponoval výsledkami vykonaného dokazovania, ktoré jednoznačne
odôvodňovali záver pre vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania žalobcu ako obvineného a
následne odôvodňovali záver pre podanie obžaloby. V čase vydania uznesenia, od ktorého si
žalobca odvodzuje nároky v prejenávanej veci existovala v trestnom konaní na základe vykonaného

dokazovania pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaného skutku žalobcom.
5.8. Vydaním uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi orgánmi činnými v trestnom konaní
nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v ustanovení § 2 Trestného
poriadku, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona ako aj podľa citovaného rozsudkuESĽP postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, a že na podklade
zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou, pričom
preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania pred súdom. Je z vykonaného dokazovania

zrejmé, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený, ale len z dôvodu, že Okresný súd Bratislava I v
rozsudku sp.zn. 7Tv 1/2010 zo dňa 24.4.2013 konštatoval, že nebolo dokázané, že sa skutok stal pre
ktorý bol žalobca spolu s ďalšími osobami stíhaný. Z rozsudku vyplýva, že na hlavnom pojednávaní
sa nepodarilo odstrániť rozpory v skutkových zisteniach a súd konštatoval, že je pochybnosť v tom,
či zo strany obžalovaných došlo k spáchaniu nejakej trestnej činnosti, ktorá by mala za následok také

konanie obžalovaných ako to bolo uvedené v skutkoch obžaloby. Súd v tomto kontexte poukazuje aj
na obsah uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č.k. 23Tov 2/2014 - 1199 zo dňa 13.5.2014, ktorým
bolo odvolanie prokurátora voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 7Tv 1/2010 - 11950 zo dňa
24.4.2013 zamietnuté pre jeho nedôvodnosť. Odvolací súd konštatoval, že dôkazy, na ktoré poukazoval
v odvolaní prokurátor umožnili vyvodiť len podozrenie, že žalované skutky sa mohli stať spôsobom
uvedeným v obžalobnom návrhu a že ich obžalovaní mohli spáchať, ale keď súčasne vykonané dôkazy

pripúšťali záver aj o inej možnosti skutkového riešenia, ktorá bola pre obžalovaných priaznivejšia a
keď nevylučujú ich obhajobu, že nekonali spôsobom uvedeným v obžalobnom návrhu, nepostačujú
na jednoznačný a nepochybný záver o ich vine. Zo zásady prezupmcie neviny uvedenej v ustanovení
§ 2 ods. 4 Trestného poriadku vyplýva nielen zásada ,,in dubio pro reo" (pochybnostiach v prospech
obžalovaného, ale aj to, že obvineného musí byť vina preukázaná). Odvolací súd v odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že to znamená, že obvinený nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť a to
ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech, teda ak obvinený niektorú skutočnosť nepoprie, nemožno
z toho vyvodzovať záver, že táto okolnosť zodpovedá skutočnosti, a rovnako, ak obvinený k svojmu
tvrdeniu nepredloží dôkazy, nemožno z toho vyvodiť záver, že také tvrdenie je nepravdivé. Odvolací
súd v závere svojho rozhodnutia konštatoval, že vzhľadom na to, že nebolo možné jednoznačne a bez

pochybností uzavrieť, že skutky tak ako boli uvedené v obžalobe, zodpovedajú skutočnosti, Okresný súd
zvoliltúmožnosť,ktorábolapreobžalovanýchpriaznivejšiaapodľaustanovenia§285písm.aTrestného
poriadku ich spod obžaloby oslobodil. Súd však vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania (ktoré
neboli spochybnené ani citovanými rozhodnutiami súdov) konštatuje, že na vydanie uznesenia o začatí
trestného stíhania žalobcu ako obvineného zo dňa 22.11.2007 vydaného orgánmi činnými v trestnom

konaní voči žalobcovi, boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady. Uznesenie nebolo
príslušnou prokuratúrou zrušené v konaní o sťažnosti.
5.9. Zásada stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom znamená, že nikto nemôže
byť stíhaný ako obvinený inak, než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorým ustanovuje Trestný
poriadok (§ 2 ods. 1 Trestného poriadku). Táto zásada je primárnou zásadou trestného konania, od

ktorej sa odvíjajú ostatné zásady trestného konania. Ani účel trestného konania uvedený v ustanovení
§ 1 Trestného poriadku nemožno nadradiť nad zásadu stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným
spôsobom, táto zásada nadväzuje na ustanovenie článku 17 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého nikoho
nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Táto zásada patrí teda medzi najdôležitejšie zásady trestného konania, ktoré je možné viesť len

v súlade so zákonom, preto aj postup príslušných orgánov musí byť vždy v súlade so zákonom.
Súd v prejednávanej veci na základe vykonaného dokazovania nezistil porušenie uvedenej zásady
orgánmi činnými v trestnom konaní. V čase začatia trestného stíhania voči žalobcovi dôkazná situácia
umožňovala orgánom činným v trestnom konaní začatie trestného stíhania voči žalobcovi vydaním
uznesenia o vznesení obvinenia. Dôvodom začatia trestného stíhania môže byť len odôvodnené

podozrenie zo spáchania konkrétneho trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona.
Pri vedení trestného stíhania voči žalobcovi bol dodržaný postup ustanovený Trestným poriadkom.
Podľa ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného poriadku je zrejmé, ak je na podklade trestného oznámenia
alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne dôvodný záver, že trestný čin
spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré ihneď oznámi

obvinenému a doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi. Vo vzťahu k žalobcovi bolo, ako súd uviedol
vyššie, trestné stíhanie začaté legitímne. Voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie a žalobca bol stíhaný
pre zločiny sprenevery a porušovania služobných povinností v spolupáchateľstve podľa §-u 20 k §-u
213 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 a 411 ods. 2, ods. 3 písm. a/, písm. b/ trestného zákona, pretože
na podklade zistených skutočnosti je dostatočne odôvodnený záver, že uvedení príslušníci s doteraz

presne neustálenými príslušníkmi Útvaru vojenskej polície 2225 Bratislava v presne nezistenom období
najneskôr od 01.01.2006 do 01.10.2007 v Bratislave neoprávnene použili vojenské služobné motorové
vozidlá 1. Š.-S. Z., VPZ: XX-XXXXX, 2. Š.-I., VPZ: XX-XXXXX inak aj EČ: F.-XXXHN, 3. Š.-I. VPZ:
XX-XXXXX, 4. Š.-I. VPZ: XX-XXXXX, 5. Š.-I. VPZ: XX-XXXXX, 6. Š.V.-I. VPZ: XX-XXXXX, 7. E. XEČ: F.-XXXEY, 8. F. XXXi EČ:F.-XXXKY, 9. F. XXXiL EČ: F.-XXXKD a 10. E. E. EČ: F.-XXXCC, ktoré
mali pridelené, alebo ku ktorých používaniu boli určení rozkazom veliteľa Útvaru vojenskej polície k
prisvojeniu si PHM, a to tak, že do týchto služobných motorových vozidiel nainštalovali necertifikované

zariadenia slúžiace k pozmeňovaniu údajov zobrazených na merači najazdených kilometrov, pomocou
ktorých umelo vytvárali najazdené kilometre, ktoré však v skutočnosti vozidlo nenajazdilo, takto umelo
vytvorené kilometre rozpisovali do denníkov vykonaných jázd príslušného vozidla na fiktívne vykonanú
služobnú činnosť a získané PHM si ponechali pre vlastnú potrebu, alebo ich predávali na čerpacích
staniciach na Račianskej, Bajkalskej, Vajnorskej ulici, príp. iných čerpacích staniciach v Bratislave, týmto

konaním obvinení spôsobili Ministerstvu obrany SR so sídlom na Ul. Kutuzovovej č. 8 v Bratislave škodu
vo výške asi 1.000.000,- Sk. Bolo úlohou orgánov činných v trestnom konaní začať a viesť trestné
stíhanie voči žalobcovi.

5.10. Súd v súvislosti s prejednávanou vecou poukazuje aj na vyhľadávaciu zásadu upravenú v
ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní postupujú tak,

aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom
na ich rozhodnutie. Orgány činné v trestnom konaní obstarávajú dôkazy z úradnej povinnosti, právo
obstarávať dôkazy majú aj strany, orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú
okolnosti svedčiace proti obvinenému ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch
smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Proces dokazovania -

nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania
je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých
vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a
ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri
určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov prípadne ich vzájomnej súvislosti.

Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyhľadávacia, respektíve
vyšetrovacia, upravená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Podľa tejto zásady, ako už súd
uviedol vyššie, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci
a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Náležité zistenie skutkového stavu veci je nevyhnutným
a základným predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie. Zásada náležitého zistenia skutkového stavu

veci je veľmi úzko prepojená aj so zásadou stíhania zo zákonných dôvodov (§ 2 ods. 1 Trestného
poriadku), pretože práve náležité zistenie skutkového stavu veci je predpokladom jednak toho, že trestné
stíhanie bolo vedené v súlade so zákonom, jednak spravodlivého rozhodnutia vo veci. Predmetná
zásada umožňuje vyšetrovacím orgánom zisťovanie skutkového stavu veci metódami a spôsobmi práve
charakteristickými pre prácu orgánov činných v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní pri

tejto činnosti postupujú z úradnej povinnosti, iniciatívne s rovnakou starostlivosťou, tak ako už súd
uviedol vyššie, musia zisťovať a objasňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech. Povinnosťou vyšetrovateľa aj policajného orgánu je zisťovať skutkový
stav veci v takom rozsahu a kvalite, aby poskytoval dostatok potrebných poznatkov pre objektívne,
stavu veci a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie. Skutok tvoriaci predmet trestného stíhania, treba

dokázať tak, aby nevyvolával dôvodné, resp. rozumné pochybnosti. Dôvodná pochybnosť však nie je
v trestnom poriadku žiadnym spôsobom definovaná, vychádzajúc z teoretických výkladov, treba ňou
rozumieť takú pochybnosť, ktorá má za následok, že orgán rozhodujúci vo veci na základe starostlivého
a nestranného zhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov nebol schopný urobiť záver, že skutočnosť
napĺňajúca znak trestného činu sa stala, to znamená, že nebol vnútorne presvedčený o vine obvineného.

V prejednávanej veci žalobca bol spod obžaloby oslobodený v zmysle zásady v pochybnostiach v
prospech obžalovaného. V tomto kontexte nemôže súd vyhodnotiť uznesenie o vznesení obvinenia za
rozhodnutie, ktoré pre nezákonnosť bolo zrušené v dôsledku vyhlásenia oslobodzujúceho rozsudku.
Súd konštatuje, že orgány činné v trestnom konaní sa riadili touto zásadou, a teda postupovali v súlade
s Trestným poriadkom. V tomto kontexte súd poukazuje aj na zásadu voľného hodnotenia dôkazov

upravenú v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Postupujúc v súlade s touto zásadou orgány
činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo aj v ich súhrne
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niekto zo strán. Podľa
zásady voľného hodnotenia dôkazov zákon nestanovil žiadne pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov

potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Súd teda zastáva názor,
že orgány činné v trestnom konaní vo vzťahu k žalobcovi postupovali aj v súlade so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov. Až súd dospel k záveru, že získané dôkazy nenasvedčujú jednoznačnému záveru,
že skutok, pre ktorý bol žalobca obvinený, bol žalobcom aj skutočne spáchaný. V tomto kontexte súddodáva, že význam dokazovania v trestnom konaní spočíva predovšetkým v tom, že orgány činné v
trestnom konaní jednak si môžu, ale aj musia obstarať skutkový podklad pre svoje rozhodnutie, prípadne
pre iný postup. Predmetom posudzovania v trestnom konaní sú totiž také udalosti vonkajšieho sveta

predstavujúce skutok či inú právne významnú skutočnosť, ktoré sa stali v minulosti a ktoré orgány činné
v trestnom konaní osobne samy nepozorovali, ani sa ich nezúčastnili (pozorovať ich alebo zúčastniť sa
ich ani nemohli, pretože by potom boli z dôvodu pochybností o ich nezaujatosti vylúčené z možnosti
ich nezávislého a nestranného rozhodnutia). Vzhľadom nato sa orgány činné v trestnom konaní môžu
oboznámiť s posudzovanými skutočnosťami len nepriamo tým, že si ich priebeh zrekonštruujú pomocou

sprostredkujúcich skutočností, ktorými sú práve dôkazy. Na úplnosti, presnosti a vierohodnosti takejto
rekonštrukcie potom závisí výsledok trestného konania a dosiahnutie jeho účelu. Účelom dokazovania
je teda zistiť skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu, ktorý je nevyhnutný
pre každé rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní. Len také zistenia, ku ktorým v trestnom
konaní došlo po dokazovaní vykonanom v dostatočnej kvalite, v potrebnom rozsahu a za dodržania
všetkých zákonných požiadaviek môžu viesť k správnemu spravodlivému a presvedčivému rozhodnutiu

vo veci.
5.11. Súd na základe analýzy vyššie uvedených zásad trestného stíhania poukazuje aj na obsah nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013, podľa ktorého
vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné iba z dôvodu,
že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa

neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Súd sa oboznámil aj s aktuálnymi rozhodnutiami Ústavného
súdu SR, napríklad s rozhodnutím č. k. I.ÚS320/2016-49 zo dňa 7.6.2016 (na obsah ktorého poukázal
žalobca), I.ÚS 540/2016-33, zo dňa 13.12.2016, no však v kontexte s citovaným rozhodnutím ESĽP a
skoršieho citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR, súd má za to, že začatie trestného stíhania voči
žalobcovi bolo odôvodnené na základe zisteného skutkového stavu.

5.12. V konaní nemohla byť preukázaná ani príčinná súvislosť medzi vznikom uplatneného nároku
v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia, keďže súd na základe vykonaného dokazovania
nemohol uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi považovať za nezákonné automaticky z dôvodu
oslobodenia žalobcu spod obžaloby.
5.13. Súd na základe vykonaného dokazovania a na základe citovaného rozsudku ESĽP a nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Súd má
jednoznačne za to, že v prípravnom konaní boli splnené zákonné podmienky pre začatie a pre vedenie
trestného konania vo vzťahu k žalobcovi. Vedením trestného stíhania voči žalobcovi nedošlo k porušeniu
základných zásad trestného konania vyjadrených v ustanovení § 2 Trestného poriadku, v zmysle
ktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol

spáchaný trestný čin, a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento
čin bol spáchaný určitou osobou. Súd má za to, že v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia
žalobcovibolisplnenévšetkyzákonomurčenépodmienkyprevydanietakéhouznesenia,ktorénemožno
automaticky považovať za nezákonné rozhodnutie, bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí konkrétnej
trestnej veci len preto, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený.

5.14. Súd žalobu zamietol aj v kontexte s možným výkladom ustanovenia § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003
Z.z. z dôvodu, že je možné akceptovať názor, že žalobca si trestné stíhanie privodil sám v tom
zmysle, že mal venovať pozornosť pri preberaní morových vozidiel, ktoré mu boli jednotlivými rozkazmi
prideľované na plnenie služobných úloh, v ktorých nepochybne boli nainštalované necertifikované
zariadenia slúžiace na pozmeňovanie údajov vo vzťahu najazdeným kilometrom. Taktiež mal žalobca

venovať pozornosť pri preberaní zariadenia kancelárie, v ktorej sa taktiež našlo tvz. "klikátko" v skrini
pridelenej žalobcovi, ktorého použitie nebolo žalobcom jednoznačne vylúčené na základe vykonaného
dokazovania v prípravnom konaní.
5.15. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol v trestnom konaní zastúpený advokátom, ktorý počas
trestného konania vykonal úkony právnej služby, ktorých cenu žalobcovi vyúčtoval a žalobca trovy

obhajoby právnemu zástupcovi zrejme zaplatil, avšak zaplatenie malo byť zo strany právneho zástupcu
predsúdomvyšpecifikovanériadnymdaňovýmdokladom,čosavšakpočasceléhokonanianestalo.Súd
nárok žalobcovi nepriznal aj z dôvodu, že podľa ustálenej rozhodovacej činnosti súdov SR, ak nebola
splnená čo aj len jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za vznik škody, súd žalobu zamietne
bez toho, aby zisťoval výšku uplatnených nárokov. Všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu za

vznik škody musia byť splnené kumulatívne, nepostačuje splnenie len niektorej z podmienok. Súd
poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia, že v prejednávanej veci nebola splnená základná podmienka
vzniku zodpovednosti štátu za vznik škody uplatnenej žalobcom v konaní - existencia nezákonnéhorozhodnutia vydaného v trestnom konaní či už na základe extenzívneho výkladu ustanovení zákona č.
514/2003 Z. z. alebo konkrétne s poukazom na ustanovenie § 5 zákona č. 514/2003 Z. z..
5.16. Súd v súvislosti s primeranosťou uplatneného nároku žalobcom na priznanie nemajetkovej ujmy

nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov, tak ako navrhoval právny zástupca žalobcu, nakoľko takéto
dokazovanie by bolo nehospodárne a nadbytočné vzhľadom na to, že žalobca neoznačil rozhodnutie,
ktoré považoval za nezákonné už v podanej žalobe a ani počas celého súdneho konania a ani
neuviedol v čom mal spočívať nesprávny úradný postup žalvoaného. Súd tento nárok žalobcovi vo
vzťahu k žalovanému nemôže priznať, keďže neboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu

za škodu a teda ani za vznik nároku na priznanie nemajetkovej ujmy, ktorej zaplatenia sa žalobca
od žalovaného domáha. Súd tento nárok žalobcovi nepriznal aj z dôvodu, že uplatneného nároku
sa žalobca domáhal najmä v súvislosti s medializáciu jeho osoby počas vedenia trestného stíhania
televíznym vysielaním a publikovaním článkov bulvárnymi a printovými médiami. Žalobca si mohol
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatniť voči médiám, ktoré za splnenia predpokladov pre priznanie
nemajetkovej ujmy, podľa ustanovenia § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka by boli pasívne vecne

legitimované subjekty. Súd dodáva, že Občiansky zákonník v ustanovení § 11 priznáva každej fyzickej
osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah
ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva.
Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo

jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť
zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť
konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza) a tiež jeho
objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje
znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby

sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie podľa
ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Žalobca počas celého konania z hľadiska skutkového tvrdil,
že k zásahu do jeho osobnostných práv došlo postupom (rozhodnutím) orgánov činných v trestnom
konaní (konkrétne jeho obvinením zo spáchania skutku definovaného v uznesení o začatí trestného
stíhania) a tiež informovaním verejnosti o priebehu tohto trestného stíhania. Žalovaný ale bezpochyby sa

vytýkaného konania nedopustil - verejnosť o trestnom stíhaní žalobcu v rozsahu uvádzanom žalobcom
v žalobe neinformovala, preto z hľadiska žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy nemôže byť považovaná za subjekt zásahu. Žaloba teda v časti, v ktorej sa žalobca domáhal
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nesmerovala voči tomu, kto by bol pasívne legitimovaný -
žalovaný sa nedopustil konania, ktoré podľa žalobcom tvrdených skutkových okolností zasiahlo do

jeho osobnosti. Z hľadiska určenia subjektu zásahu do osobnostných práv nemožno štát (Slovenskú
republiku)stotožňovaťsodlišnýmisubjektmimédiamiapod.ktorémajúsamostatnúprávnusubjektivitua
nesúvlastnúzodpovednosťouzaprípadnézásahydoosobnostnýchprávfyzickýchosôb.Žalovanýnieje
vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vecne (pasívne) legitimovaný.
5.17. Súd dodáva, že niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivo javia ako odporujúce

objektívnemu právu, nemožno ž považovať za neoprávnené vtedy, keď sú dané okolnosti vylučujúce
neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde napríklad vtedy,
keď zasahujúcim je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Dochádza tu k stretu
dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje,
dostáva do kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. V dôsledku toho

nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými
podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní
zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú vykonávané v medziach zákona; na tom sa nič nemení ani v
prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k
jej prepusteniu z väzby alebo aj k oslobodeniu spod obžaloby( rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo 201/2007).

5.18. Súd vo vzťahu k uplatnenému príslušenstvu zo žalovanej sumy uvádza, že príslušenstvo žalovanej
pohľadávky by súd priznal žalobcovi vo vzťahu k nároku na náhradu škody, len ak by žalobca nárok na
náhradu škody osvedčil, čo s v tomto súdnom spore nestalo
5.19. Podľa ustanovenia § 218 ods.1 CSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku
rozsudku. Vo výroku súd rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje

samostatne. Súd žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi z dôvodu,
že žalovanému v súvislosti s prejednávanou vecou trovy konania nevznikli.Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.