Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, December 18, 2020

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 8C/495/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115226622
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Krivošík

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2020:2115226622.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudcom JUDr. Branislavom Krivošíkom v sporovej veci žalobcov:

1/ Y. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX, 2/ T. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., 3/ T. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom T. XX, V., všetci zastúpení BANÍK &Partners, s. r. o., so sídlom Košická 46, Bratislava, IČO: 51
329 972, proti žalovaným: 1/ I.a T., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. W. 7, T., zastúpená JUDr. Michal
Krutek, s.r.o., so sídlom Hlavná 11, Trnava, IČO: 47 254 581, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna
Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpená JUDr. Baltazárom
Mucskom, advokátom, so sídlom Vajnorská 55, Bratislava, IČO: 42 174 856, 3/ DIPLOMAT DENTAL
s.r.o., so sídlom Vrbovská cesta 17, Piešťany, IČO: 36 222 089, zastúpená Mgr. Matejom Csenkym,

advokátom, so sídlom Dolné Bašty 2, Trnava, IČO: 42 164 125, o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie o nároku žalobkyne 2 o zaplatenie 10.000,- eur zastavuje.

II. Žalovaní 1 a 2 sú povinní zaplatiť žalobcovi 1 sumu 8.000,- eur, a to do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého z nich.

III. Žalovaní 1 a 2 sú povinní zaplatiť žalobkyni 3 sumu 8.000,- eur, a to do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého z nich.

IV. Žalobu v časti o povinnosti žalovaných 1 a 2 zaplatiť žalobcovi 1 sumu 2.000,- eur a žalobkyni 3
sumu 2.000,- eur, z a m i e t a.

V. Žalobu o povinnosti žalovanej 3 zaplatiť žalobcovi 1 sumu 10.000,- eur a

žalobkyni 3 sumu 10.000,- eur z a m i e t a.

VI. Nárok na náhradu trov konania z titulu nároku žalobkyne 2 žiadnemu z účastníkov nepriznáva.

VII. Súd žalobcovi 1 a 3 priznáva voči žalovaným 1 a 2 nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj
odvolacieho konania v rozsahu 60%, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto
plnenia povinnosť druhého z nich.

VIII. Súd žalovanej 3 priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania voči
žalobcom 1 a 3 v rozsahu 100% s tým, že plnením jedného zo žalobcov zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého z nich.

IX. Žalovaní 1 a 2 sú povinní zaplatiť súdny poplatok vo výške 532,50 eur na účet Okresného súdu
Trnava do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká

v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého z nich. o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia 1 až 3 (ďalej aj „žalobcovia“) sa žalobou došlou súdu dňa 29.10.2015 faxom, následne
doplnenou písomným podaní dňa 30.10.2015, domáhali voči žalovaným 1 až 3 zaplatenia náhrady

nemajetkovej ujmy, tak, že každý zo žalobcov si uplatňoval nárok vo výške 10.000 Eur voči žalovaným
1 až 3, s tým, že plnením jedného zo žalovaných povinnosť ostatných žalovaných zanikne. V žalobe
predniesli, že žalovaná 1 dňa 29.10.2012 v čase asi o 6:17 hod v V.ci na hlavnej ceste V.I.á ako vodička
viedla vozidlo zn. J.an, evidenčné číslo L smerom od kruhového objazdu na železničnú stanicu V.I.c. V
mieste križovatky V.cka sa plne nevenovala vedeniu motorového vozidla a nesledovala situáciu v cestnej
premávke, v dôsledku čoho došlo k zrážke s chodkyňou X. P., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len „poškodená“),

ktorá prechádzala cez vozovku V. ulice v blízkosti prechodu pre chodcov z pohľadu vodičky zľava
doprava, pričom pri dopravnej nehode boli poškodenej spôsobené zranenia, ktorým dňa 31.10.2012
podľahla.

2. Žalobcovia uviedli, že z vyšetrovania vyplynulo, že príčinou dopravnej nehody bolo závažné porušenie

zákonných povinností žalovanej 1 pri vedení motorového vozidla. Následkom konania žalovanej 1 bola
bezprostredná a náhla smrť poškodenej - matky žalobcov, v dôsledku ktorej sa im navždy zmenil život.
Konaním žalovanej 1 bolo neoprávnene zasiahnuté do osobnostných práv žalobcov podľa § 11 a nasl.
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Spôsobením úmrtia matky žalobcov bolo
trvalo a neodstrániteľne zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života. Žalobcovia citlivo vnímajú

tento traumatizujúci dôsledok konania žalovanej 1 na ich rodinnom živote, nakoľko mali s nebohou
blízky a harmonický vzťah, po celý život im bola oporou a starostlivou matkou. Jej smrť prišla nečakane
a absolútne nepredvídateľne. Ich rodinné vzťahy s matkou boli usporiadané a harmonické. Každá
spomienka na matku spôsobuje ich hlboký smútok a beznádej niečo zmeniť. Po tragédii prežívajú
všetci členovia rodiny opodstatnenú traumu, zúfalstvo, smútok, citovú ujmu, úzkosť z trvalej straty

blízkej osoby a nemožnosti ďalšieho spoločného života s blízkou osobou. V prípade tak intenzívneho a
neodstrániteľného zásahu do osobnostných práv žalobcov, a to do práva na rodinný a súkromný život a
práva na rozvíjanie citových vzťahov s blízkou osobou, nie je žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia
postačujúca. Intenzita, neodstrániteľnosť a trvalosť zásahu do osobnostných práv žalobcov a jeho
následku spočívajúceho v úmrtí blízkej osoby, podľa názoru žalobcov opodstatňuje priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Túto ujmu nemožno nahradiť morálnym zadosťučinením, len náhradou
v peniazoch.

3. Zodpovednosť žalovanej 2 ako poisťovateľa vyplýva podľa žalobcov z eurokonformného výkladu
zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorého má povinné zmluvné poistenie kryť aj náhradu nemajetkovej

ujmy pozostalých. Motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda, bolo v čase vzniku nemajetkovej
ujmy žalobcov povinne zmluvne poistené u žalovanej 2, poistnou zmluvou č. XXXXXXXXXX/XX.
Vzhľadom na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla povinnosť nahradiť spôsobenú
škodu má teda nielen žalovaná 1, ale aj žalovaná 2 ako poisťovateľ a žalobcovia majú v zmysle

ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o PZP právo domáhať sa náhrady škody priamo aj proti žalovanej 2 ako
poisťovateľovi. Žalobcovia boli toho názoru, že ich nárok, na náhradu nemajetkovej ujmy je predmetom
povinného zmluvného poistenia. Nakoľko zákon o PZP pojem škody nedefinuje, je podľa názoru
žalobcov nutné ho vyložiť s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä s prihliadnutím na účel zákona o
PZP v súvislosti s komunitárnym právom Európskej únie. Žalobcovia poukázali na skutočnosť, že účel

zákonných ustanovení o povinnom zmluvnom poistení je vymedzený sekundárnym právom Európskej
únie, najmä článkom 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými
vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článkom 1 ods. 1 a 2 smernice
Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich

sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a článkom 1 prvého
odseku smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.
Žalobcovia tiež poukázali na rozsudok Európskeho súdneho dvora C22/2012 z 24.októbra 2013 vo veci
Haasová. Žalobcovia sú preto toho názoru, že uvedené zákonné ustanovenia zákona o PZP je potrebné

vykladať v súlade s komunitárnym právom, na základe ktorého bol zákon prijatý vo svetle rozhodovacejpraxe Európskeho súdneho dvora, tak že ich nemajetková ujma je krytá povinným zmluvným poistením
zodpovednosti za škodu uzatvorenú so žalovanou2.

4. Žalobcovia ďalej uviedli, že žalovaná 1 bola v čase dopravnej nehody zamestnancom žalovanej 3,
ktorý bol zároveň aj držiteľom motorového vozidla, pri riadení ktorého došlo k dopravnej nehode. V
prípade ak neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti bol spôsobený niekým, kto bol použitý
právnickou osobou sankcia podľa § 13 Občianskeho zákonníka postihuje samotnú právnickú osobu
podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka. Ak žalovaná v

čase vzniku dopravnej nehody plnila úlohy právnickej osoby žalovanej 3, v zmysle ustálenej judikatúry je
nepochybné, že v takomto prípade žalovaná 1 za takýto zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcov
nezodpovedá, ale sa má za to, že je to práve žalovaná 3, kto zodpovedá za neoprávnený zásah do
osobnostných práv žalobcov, ktorým bolo zasiahnuté do práv na ochranu osobnosti. Žalobcom v čase
podania žaloby nebolo jednoznačne známe, či žalovaná 1 pri vedení motorového vozidla, vykonávala
činnosť pre žalovanú 3 a plnila úlohy právnickej osoby žalovanej 3 alebo sledovala iný účel, ktorý s jej

činnosťou pre žalovanú 3 nesúvisel.

5. Žalovaná 1 vo vyjadrení k žalobe odmietla zásah do práva žalobcov. Poukázala na zavinenie
poškodenej na vzniku nehody, čo podľa jej názoru ustálil aj súdny znalec. Následne uviedla na to, že
jej zodpovednosť je krytá zmluvným poistením u žalovanej 2. Uviedla, že žalobcovia si nárok neuplatnili

včas.

6. Žalovaná 2 obsiahlo spochybnila svoju pasívnu legitimáciu. Namietala, že právo Európskej únie a
judikatúra Súdneho dvora neharmonizujú rozsah zodpovednosti za škodu v rámci právnych poriadkov
členských štátov. Navyše, smernice nemajú priamu aplikovateľnosť a Súdny dvor EÚ nemá právo

vykladať národné právo. Podľa názoru žalovanej 2 slovenský zákon č. 381/2001 Z. z. nekryje
zodpovednosť za nemajetkovú ujmu, ale len náhradu škody. Náhrada škody je plne odlišným inštitútom
od nemajetkovej ujmy. Žalovaná v ďalšom obsiahlo odkázala na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej
republiky, ktorá jej pasívnu legitimáciu neuznáva.

7. Žalovaná 3 k žalobe uviedla, že žalovaná 1 nepoužila predmetné motorové vozidlo v čase incidentu
v súvislosti s plnením pracovných úloh. Vozidlo si požičala od svojho kolegu v čase pracovného voľna.
Z tohto dôvodu nie je možné aplikovať ust. § 420 ods. 2 v spojení s
§ 853 Občianskeho zákonníka. Ďalej žalovaná 3 tvrdila, že na náhradu nemajetkovej ujmy by mala byť
povinná predovšetkým žalovaná 2, teda poisťovňa, kde bola uzatvorená zmluva o povinnom zmluvnom

poistení. Nemajetkovú ujmu je podľa názoru žalovanej 3 potrebné v širšom ponímaní považovať za
škodunazdravípodľa§4ods.12písm.a/zákonaoPZP.Takátonáhradanemajetkovejujmyvpeniazoch
preto spadá do rozsahu povinného zmluvného postenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorovéhovozidla.Tentozáverzároveňkorešpondujeseurokomformnýmvýkladomprávnezáväzných
predpisov Európskej únie. Podľa názoru žalovanej 3 nárok žalobcov je premlčaný. Argumentovala tým,

že začiatok subjektívnej premlčacej doby nastal deň po dopravnej nehode (t. j. 30.10.2012), ktorá s
poukazom na ustanovenie § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka uplynula dňa 30.10.2014, pričom právo
na náhradu nemajetkovej ujmy síce spadá do práv slúžiacich na zabezpečenie ochrany osobnosti, ktoré
vo všeobecnosti nepodliehajú premlčaniu, avšak právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je
jedným zo samostatných prostriedkov ochrany osobnosti a ako také je právom majetkovej povahy, ktoré

premlčaniu podlieha.

8. Žalobcovia vo svojich ďalších vyjadreniach zdôraznili, že uplatnený nárok vyplýva zo zásahu
do osobnostných práv spôsobených pri prevádzke motorového vozidla a je predmetom povinného
zmluvného poistenia,. Poukázali aj na to, že žalovaná 1 bola v trestnom konaní vedenom na Okresnom

súde Trnava pod sp. zn. XT/XX/XXXX právoplatne uznaná vinnou z trestného činu usmrtenia a v
dôsledkujejprotiprávnehokonaniadošlokusmrteniupoškodenej.Natvrdeniauvádzanéžalovanou3,že
za škodu (ujmu) nezodpovedá, žalobcovia argumentovali tým, že za škodu môže popri sebe zodpovedať
tak subjektívne zodpovedný vodič motorového vozidla, ako aj objektívne zodpovedný prevádzkovateľ
tohto vozidla.

9. Žalovaná 1 vo svojich následných vyjadreniach poukázala na rozsudok Európskeho súdneho dvora
vo veci C-12/22 Haasová zo dňa 24.10.2013, konkrétne na body 50 a 55 a zároveň upriamila pozornosť
na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 666/2016, pričom vzhľadom naustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o PZP má za to, že nemôže byť zaviazaná nahradiť žalobcom
žalovanú ujmu. Prípadnú ujmu je žalobcom povinná nahradiť žalovaná 2 ako poistiteľ vozidla, ktorého
vlastníkom je žalovaná 3.

10. Žalovaná 2 svoje vyjadrenie k žalobe doplnila aj o námietku premlčania nároku žalobcov, pričom v
tomto smere poukázala na osobitnú úpravu premlčania nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi.
S poukazom na ustanovenie § 15 ods. 2 zákona o PZP na premlčanie nároku na náhradu škody
proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila,

pričomuvedenéustanovenieodkazujena§106Občianskehozákonníka.Zároveňuviedla,žežalobcovia
požadujú od žalovaných nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, každý vo výške 10.000,- Eur, čo sa
v kontexte rozsahu finančného odškodnenia podľa zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov javí ako neprimerané.

11.Súdprvýkrátvovecirozhodolrozsudkomzodňa10.08.2018,č.k.8C/495/2015-181,tak,žekaždému

zo žalobcov priznal nárok vo výške 10.000 Eur voči žalovaným 1 až 3 a nárok na náhradu trov konania.
Proti uvedenému rozhodnutiu podali odvolanie všetci žalovaní. Krajský súd v Trnave, uznesením č. k.
10Co/17/2019 - 181, prvý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vrátil mu vec na nové
konanie a rozhodnutie.
12. Súd vo veci vykonal dokazovanie: výsluchom žalobcov (zápisnica o pojednávaní č. l.105-107),

žalovanej 1 (zápisnica o pojednávaní č. l. 105-107), listinami a to: úmrtný list (č. l. 12), rodný list žalobcu
1 (č. l. 13), rodný list žalovanej 3 (č. l. 148), uznesenie OR PZ Trnava, ČVS: C.-.3 zo dňa 10.04.2013 (č.
l. 10-11), výpis z vyhľadávača na www.skp.sk (č. l. 14), výpis z obchodného registra
o osobe žalovanej 3 (č. l. 15), pracovná inštrukcia označená ako prevádzka služobných vozidiel spol.
DIPLOMAT DENTAL č. 2PI-D-D/5/01, ktorá je účinná od 30.12.2017 (č.l. 162-165), čestné prehlásenie

O.a (č.l. 166), čestné prehlásenie MH. (č.l. 167), listina o pridelení služobného vozidla (č.l. 168),
spisom Okresného súdu Trnava sp. zn XT/XX/XXXX, s pripojeným vyšetrovacím spisom, a z neho
zápisnicami o hlavnom pojednávaní konanom dňa 09.12.2014, 29.09.2015 a 27.10.2015 na Okresnom
súde Trnava v konaní sp. zn. XT/XX/XXXX, rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 27.10.2015,
č. k. 5T/67/2014-292, uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 22.09.2016, č.k. 5To/37/2016-336,

Znaleckým posudkom č. 011/2013 vypracovaného znalcom Ing. P. U. vo veci dopravnej nehody zo
dňa 29.10.2012, ktorý tvorí prílohu vyšetrovacieho spisu č. ORP-X/X-OVK-TT-XXXX (na č.l. 78-146
vyšetrovacieho spisu), zápisnicu o výsluchu obvineného spísanej dňa 10.04.2013 na OR PZ Trnava,
odbor kriminálnej polície Piešťany (na č. l. 194 a 195 vyšetrovacieho spisu) a zistil tento

skutkový stav:

13. Dňa 29.10.2012 v čase asi o 6:17 hod v V.ci na hlavnej ceste HI., žalovaná 1 ako vodička
viedla vozidlo zn. DV.an, evidenčné číslo L smerom od kruhového objazdu na železničnú stanicu V.. V
mieste križovatky HI. sa plne nevenovala vedeniu motorového vozidla a nesledovala situáciu v cestnej

premávke, v dôsledku čoho došlo k zrážke s poškodenou, ktorá prechádzala cez vozovku V.j ulice v
blízkosti prechodu pre chodcov z pohľadu vodičky zľava doprava, pričom pri dopravnej nehode boli
poškodenej spôsobené zranenia, ktorým dňa 31.10.2012 podľahla. (rozsudok Okresného súdu Trnava
č. k. 5T/67/2014-292 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5To/37/2016-336 a uznesenie
OR PZ Trnava, ČVS: C.-X/X-OVK-TT-XXXX).

14. Žalobcovia sú deťmi poškodenej, ktorá zomrela dňa 31.10.2012 (úmrtný list a rodné listy).

15. Z výsluchu žalobcov vyplynulo, že žalobca 1 bol s matkou v dennom kontakte, navštevovali sa a
matka bola učiteľkou jeho syna v materskej škole (výsluch žalobcu č. l. 106). Žalobkyňa 3 uviedla, že

stratu matky vníma tragicky, s matkou si vzájomne pomáhali. Trpí nechutenstvom a má problémy so
spánkom (výsluch žalobkyne 3 na č. l. 106). Okrem toho, žalobcovia 1 a 3 v žalobe uviedli, že ich
vzájomné vzťahy s matkou boli harmonické, bola im oporou, z dôvodu náhlej, tragickej a neočakávanej
smrti matky prežívajú traumu, úzkosť, smútok.

16. Žalovaná 1 ako vodička zavinila dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k úmrtiu poškodenej, keď viedla
vozidlo značky DH. I.gan, EČV: L a plne sa nevenovala vedeniu motorového vozidla a nesledovala
situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho narazila do chodkyne - poškodenej. Z dôvodu porušenia
predpisov o cestnej premávke s následkom smrti poškodenej bola uznaná vinnou z prečinu usmrteniaa bol jej uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený
so skúšobnou dobou v trvaní troch rokov a bol jej uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu na dobu dvoch rokov. Žalovaná 1 viedla vozidlo v nehodovom úseku rýchlosťou

40-45 km/h, preto vo vzťahu k rýchlosti je možné jej techniku jazdy považovať za správnu. Vo vzťahu k
jej reakcii na poškodenú ako chodkyňu nie je možné považovať techniku jazdy za správnu, nakoľko na
poškodenú reagovala až po náraze poškodenej do vozidla, aj keď mala možnosť poškodenú za danej
viditeľnosti a spôsobe akým prechádzala cez križovatku vidieť vo vzdialenosti cca. cca 42,6 m až 60,2
m (t. j. v čase 3,6 až 5,1 sekundy) od miesta zrážky. Technika jazdy vo vzťahu k reakcii na poškodenú

bola nesprávna keďže žalovaná 1 mala reagovať v čase, keď chodkyňa - poškodená sa nachádzala 1,1
m po začiatku jej vstupu do priestoru križovatky, nakoľko pri včasnej reakcii by bola schopná s vozidlom
bez nebezpečenstva uvedenia vozidla do šmyku zastaviť pred vstupom do koridoru pohybu poškodenej.
Nehode mohla zabrániť ešte 26 m pred miestom zrážky, pri havarijnom brzdení. Konanie žalovanej 1
bolo príčinnou súvislosťou, ktoré viedlo k vzniku nehody, keďže sa zrejme plne nevenovala vedeniu
motorového vozidla. Okrem toho z vozidla zrejme nemala dobrý rozhľad, pretože čelné sklo nemala

v celom rozsahu priehľadné a očistené (rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. XT/XX/XXXX-XXX v
spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5To/37/2016-336 a Znalecký posudok č. 011/2013
vypracovaný znalcom Ing. P. U.).

17. Žalovaná 1 pred žalobcami, ako aj na hlavnom pojednávaní v trestnom konaní vyslovila ľútosť a

uviedla, že tiež mala zdravotné problémy (výsluch žalovanej a zápisnica z hlavného pojednávania).

18. Vozidlo, ktoré riadila žalovaná 1 bolo v držbe žalovaného 3 a bolo poistené pre prípad zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel u žalovanej 2 (nesporná skutočnosť).

19. Žalovaná 1 viedla motorové vozidlo bez súhlasu a vedomia žalovaného 3 ako zamestnávateľa.
Vozidlo bolo pridelené inému zamestnancovi, ktorý ho poskytol do dispozície žalovanej 1 na účely
cesty do práce bez súhlasu a vedomia zamestnávateľa. Žalovaná 1 použila vozidlo na cestu do
práce z miesta svojho bydliska (pracovná inštrukcia označená ako prevádzka služobných vozidiel spol.
DIPLOMAT DENTAL č. 2PI-D-D/5/01, čestné prehlásenie O. B., čestné prehlásenie T. R., listina o

pridelení služobného vozidla).

20. Poškodená prechádzala cez križovatku mimo priechodu pre chodcov, a to najpravdepodobnejšie
vo vzdialenosti 9-11 m pred priechodom pre chodcov. Na situáciu v cestnej premávke reagovala
nesprávnym spôsobom, nakoľko v polohe vstupu do jazdného pruhu vozidla DH.an sa nachádzala od

prichádzajúceho vozidla cca. 12-13 m a vozidlo mohla rozpoznať. Okrem toho, vozidlo mohla rozpoznať
ešte pred začiatkom vstupu do priestoru križovatky, nakoľko sa vozidlo od nej nachádzalo vo vzdialenosti
cca. 43-61 m. Technika prechodu poškodenej cez cestu tak bola nesprávna, keďže prechádzala mimo
prechodu pre chodcov a mala možnosť prichádzajúce vozidlo rozpoznať, a to v čase približne 3,4 s
pred vstupom do priestoru križovatky a reagovať naň nevstúpením do jeho jazdného pruhu. Reagovala

však zrýchleným pohybom cez vozovku. Poškodená tak mal menší podiel na vzniku nehody, avšak jej
konanie nebolo príčinnou súvislosťou, ktoré viedlo k vzniku nehody (rozsudok Okresného súdu Trnava
č. k. 5T/67/2014-292 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5To/37/2016-336 a Znalecký
posudok č. 011/2013 vypracovaný znalcom Ing. P. U.).

21. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených jednotlivo a vo vzájomnej
súvislosti.(uvedené v zátvorkách pri jednotlivých skutkových zisteniach).

21.1. Skutkové závery o vzťahoch žalobcov 1 a 3 k poškodenej, ako aj o vplyve jej smrti na nich vyplývajú
z ich výpovedí, a v podstate zo strany žalovaných neboli nijako spochybnené. Priebeh dopravnej nehody

a jej vplyv na poranenia a smrť poškodenej vyplývajú z obsahu spisu Okresného súdu Trnava, sp.
zn.5T/67/2014 a k nemu pripojeného vyšetrovacieho spisu a jeho zistením a posúdením je súd viazaný.

21.2 Miera zavinenia žalovanej 1 na vzniku dopravnej nehody s následkom smrti vyplýva z obsahu
rozhodnutia Okresného súdu Trnava, č. k. 5T/67/2014-292, v spojení s uznesením Krajského súdu v

Trnave, č. k. 5To/37/2016-336, ako aj zo Znaleckého posudku č. 011/2013, vypracovaného znalcom Ing.
P. U..21.3 Menší podiel zavinenia poškodenej na vzniku dopravnej nehody s následkom smrti vyplýva z
obsahu rozhodnutia Okresného súdu Trnava, č. k. 5T/67/2014-292, v spojení s uznesením Krajského
súdu v Trnave, č. k. 5To/37/2016-336, ako aj zo Znaleckého posudku č. 011/2013, vypracovaného

znalcom Ing. P. U..

21.4 To, že motorové vozidlo bolo v držbe žalovaného 3 a bolo kryté poistením z povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou u žalovanej 2, nebolo v konaní vôbec sporné.

21.5 Tvrdenia žalobcov ako aj žalovanej 1, že zodpovednosť za škodu nesie aj žalovaná 3 nepovažuje
súd za preukázané. Práve naopak, z vykonaného dokazovania súd zistil, že motorové vozidlo bez
vedomia a súhlasu žalovanej 3, poskytol do dispozície žalovanej 1 iný zamestnanec žalovanej 3,
ktorému bolo vozidlo pridelené. Uvedený zamestnanec tak postupoval v rozpore s príkazom svojho
zamestnávateľa. Žalovaná 3 ako zamestnávateľ neumožnila zamestnancom, ktorým poskytla služobné
motorové vozidlo, prenechať vozidlo do užívania inej osobe bez súhlasu zamestnávateľa.

22. Súd nevykonal všetky stranami navrhnuté dôkazy z nasledovných dôvodov.
22.1 Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov G. X., nar. XX.XX.XXXX a Q. X., nar.
XX.XX.XXXX, ani listinami na ktorých je zachytená svedecká výpoveď G. X. (č. l. 150-152) a svedecká
výpoveď Q. X. (č. l. 153-155). Žalobcovia boli súdom zaviazaní (na pojednávaní dňa 4.10.2017), aby v

lehote 15 dní oznámili mená svedkov ako aj to, k čomu majú svedkovia vypovedať. Žalobcovia v súdom
stanovenej lehote mená svedkov neuviedli a až na pojednávaní konanom dňa 25.05.2018 (teda po
takmer8mesiacochoduloženiapovinnostizostranysúdu)predložililistiny,naktorýchmábyťzachytená
svedecká výpoveď svedkov X. a X.. Podľa § 153 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
súd nemusí prihliadať na prostriedky procesného útoku, ak ich strana nepredložila včas. Vzhľadom na

uvedenú koncentračnú zásadu, súd navrhnuté dôkazy nevykonal, keďže návrhy neboli predložené včas.

22.2 Rovnako, s poukazom na koncentračnú zásadu súd nevykonal dokazovanie ani opätovným
výsluchom žalobcov a výsluchom žalovanej 1, keďže takýto výsluch súd vykonal na pojednávaní dňa
04.10.2017,stým,ženáslednýopätovnývýsluchdoprvéhorozhodnutiaprvoinštančnéhosúduopätovne

navrhnutý nebol. Súd nevykonal dokazovanie ani lekárskou správou o aktuálnom duševnom stave
žalobkyne 3. Skutkový stav bol tak ustálený do vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o skončení
dokazovania a do času kým bolo konanie skoncentrované (teda ešte pred rozhodnutím odvolacieho
súdu). Žalobcovia boli oprávnení uvádzať všetky okolnosti vyvolané zásahom v ich živote, pričom sa
pri výsluchu obmedzili len na stručné vyjadrenia. Súd je toho názoru, že prežívanie straty blízkej osoby

je najintenzívnejšie v čase po jej smrti. Následne začína vnútorný proces vyrovnávania sa s touto
skutočnosťou. Za predpokladu, ak v roku 2017 žalobcovia neuvádzali žiadne mimoriadne okolnosti
(napr. mimoriadny stupeň emočných útrap, psychické problémy) okrem prirodzených ľudských prejavov
spojených s náhlou stratou blízkej osoby, súd považoval zistenia týkajúce sa ich osobného prežívania
v danom čase za ustálené. Z ľudskej skúsenosti vyplýva, že len vo výnimočných a mimoriadnych

prípadoch môže smrť blízkej osoby prerásť do traumatického, dlhodobého a trvalého stavu, ktorý si
vyžaduje aj odbornú pomoc. Takúto skutočnosť je ale potrebné tvrdiť a preukázať, pričom súd je toho
názoru, že traumatický stav sa prejaví s väčšou pravdepodobnosťou v čase skôr po traumatickej
udalosti, ako s výrazným časovým odstupom od udalosti. Preto, ak v čase približne 5 rokov po smrti
poškodenej žalobcovia uvádzali prirodzené prejavy zo strany poškodenej ako smútok, beznádej,

traumu, úzkosť, nespavosť spojené s jej stratou v ich živote, súdu sa nejaví ako dôvodné, aby s
odstupom ďalších troch rokov (teda 8 rokov od nehody) uvádzali ďalšie nové skutočnosti, ktoré by
prípadne opodstatňovali priznanie peňažnej náhrady výrazne nad obvyklý priemer. Preto súd nevyhovel
návrhu na doplnenie dokazovania opätovným výsluchom žalobcov žalovanej 1 a ani lekárskou správou
o aktuálnom duševnom stave žalobkyne 3.

22.3 Súd nevykonal dokazovanie ani listinnými dôkazmi predloženými žalovanou 1 spolu s jej písomným
vyjadrením (všetky predložené až po vydaní uznesenia Krajského súdu v Trnave, č. k. 10Co/17/2019 -
181), a to detail pohybu na bankovom účte v Tatrabanke (č. l. 266), výplatným lístkom za mesiac február
2020 od zamestnávateľa BRESTRADE (č. l. 266), výplatným lístkom vystavený zamestnávateľom

Elektromasmart, s. r. o. za mesiace február, marec, apríl, máj, jún júl 2020 (č. l. 266-268), čestným
vyhlásením T. J. a O. J. zo dňa XX.XX.XXXX č. l. 269, žiadosťou žalovanej 1 o poskytnutie úveru č. l.
270, ponukou Slovenskej sporiteľne č..l. 271, prehľadom priemernej mzdy v EÚ č. l. 272 - 273. Žalovaná
1 v čase do vydanie rozhodnutia odvolacieho súdu neuviedla žiadne tvrdenia, na základe ktorých bymal súd možnosť posúdiť jej majetkové pomery a neuviedla, že požadovaná náhrada nezodpovedá
jej možnostiam a majetkovým pomerom. Následne, po rozhodnutí odvolacieho súdu ale uviedla, že jej
aktuálnemajetkovépomeryjejneumožňujúuspokojiťnárokyžalobcov.Pritomokolnosť,žesúdpriúvahe

o výške náhrady nemajetkovej ujmy zohľadňuje aj majetkové pomery povinného vyplývalo z ustálenej
rozhodovacej praxe. Súd zároveň ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu konanie skoncentroval.
Navyše, ak žalovaná 1 neoznačila už skôr svoje majetkové pomery, a teda nepoukazovala na to, že jej
majetkové pomery sú nedostatočné na plnenie, súd by nemal možnosť komparácie, či došlo následne,
v porovnaní s predchádzajúcim stavom, k zhoršeniu jej majetkových pomerov alebo tieto sú dlhodobo

ustálené. Preto súd žalovanou 1 navrhnuté dôkazy nevykonal.
22.4 V konaní vzniesla žalovaná 1 námietku voči sudcovskej koncentrácii. Uviedla, že súd v
konaní nemal aplikovať koncentračnú zásadu, nakoľko konanie začalo pred nadobudnutím účinnosti
CSP. Z ustanovenia § 470 CSP vyplýva, že ak konanie začalo pred účinnosťou CSP, nemožno
konanie sudcovsky skoncetrovať, ak by to bolo v neprospech strany. Súd je toho názoru, že bol
oprávnený skoncentrovať konanie, keďže zákonodarca mal zámer, aby boli zmiernené dopady inštitútu

koncentrácie konania len v prípade, ak by takýto postup bol v neprospech strany. Negatívne dôsledky
sudcovskej koncentrácie ale žalovaná neuviedla a súd má za to, že koncentrácia konania nebola v
neprospech žalovanej 1.
Konanie začalo počas účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Právny zástupca žalovanej 1 prevzal
jej zastupovanie dňa 06.06.2017, teda už za účinnosti CSP. Súd poučil strany o koncentrácii konania až

dňa 25.05.2018, kedy aj rozhodol, že nepripustí vykonanie dôkazov predložených žalobcami (námietku
koncentrácie voči dôkazom predloženým žalobcami navyše vzniesol aj právny zástupca žalovanej 1).
Žalovaná 1 na pojednávaní, na ktorom súd rozhodol o koncentrácii konania nemala žiadne ďalšie návrhy
na doplnenie dokazovania. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že sudcovská koncentrácia nie
je v neprospech žalovanej 1, keďže žiadna prekážka jej nebránila od účinnosti CSP až do 25.05.2018

uplatniť prostriedky procesnej obrany riadne a včas.

Právne vec súd posúdil takto:

I. K procesným otázkam

23. Súd konanie voči žalovanej 2 s poukazom na ustanovenie § 63 ods. 1 CSP, v spojení s § 63 ods.
2 CSP a contrario zastavil, keďže mal preukázané, že žalobkyňa 2 dňa 25.11.2020 zomrela (výrok
I.).Vzhľadom na povahu uplatneného nároku, tento spadá do kategórie osobnostných práv podľa § 11
Občianskeho zákonníka, ktoré sa nededia. Smrťou žalobkyne 2 došlo k strate jej procesnej subjektivity,

pričom nárok uplatnený žalobou bol priamo spätý s osobou žalobkyne 2. Jej smrťou nárok zanikol a
nedošlo tak k jeho prechodu na dedičov. Preto súd vzhľadom na povahu uplatneného nároku nemá
dôvod postupovať v súlade s § 63 ods. 2 CSP, ale je dôvodné konanie o nároku žalobkyne 2 zastaviť.
O trovách konania súd aj za použitia čl. 4 CSP rozhodol tak, že ich nepriznal žiadnej strane, z dôvodu
straty procesnej subjektivity žalobkyne 2, keďže nie je možné o trovách rozhodnúť ani podľa pomeru

úspechu v konaní, ani podľa zásady procesného zavinenia na zastavení konania.

II. Nárok voči žalovanej 1

24.Podľa§11ods.1Občianskehozákonníkamáfyzickáosobaprávonaochranuosobnosti.Podľadnes

už ustálenej judikatúry (porov. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 77/2009, 5 Cdo 265/2009,
4 Cdo 168/2009, 2 Cdo 194/2011, 3 Cdo 228/2012, R 1/2015) je súčasťou práva na ochranu osobnosti i
právo na súkromie a rodinný život, ktoré v sebe zahrňuje tiež právo fyzickej osoby na spolužitie s ďalšími
osobami, predovšetkým s členmi rodiny. Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život, právo
na jeho rozvíjanie a udržiavanie citových vzťahov s rodinnými príslušníkmi.

25. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi
členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne,
morálne,citovéakultúrnevzťahyvytvorenévrámciichsúkromnéhoarodinnéhoživota,môžeporušením
práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb.

Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže
byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno
napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru
osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členovrodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej
osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby,
spôsobený protiprávny konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo

domáhaťsaochranyosobnostipodľaustanoveníObčianskehozákonníkaoochraneosobnosti.Vzmysle
vyššie uvedeného preto niet pochýb o tom, že uplatnený nárok žalobcov 1 a 3 na priznanieprimeraného
finančného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu v dôsledku neoprávneného zásahužalovanej 1 do ich
práva na súkromie a rodinný život je v jeho základe dôvodný.

26. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že poškodená bola matkou žalobcov 1 a 3. Je nesporné,
že medzi nimi existoval rodinný - priamy príbuzenský vzťah, ktorý nebol len formálny, ale aktívny, živý,
keďže boli v pravidelnom kontakte. Taktiež je dokázané, že žalovaná 1, ktorá viedla vozidlo, svojím
protiprávnym konaním spôsobila smrť matky žalobcov, za čo bola aj právoplatne odsúdená rozsudkom
trestnéhosúduajejnesprávnatechnikajazdybolapríčinoudopravnejnehody.Smrťoupoškodenejdošlo
k pretrhnutiu rodinných a súkromných vzťahov žalobcov k nej. Uvedené protiprávne konanie v priamej

príčinnej súvislosti negatívne zasiahlo do práva žalobcov na ochranu súkromia a rodinného života, teda
do zásahu do práva na ochranu osobnosti podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

27. Podľa § 13 ods. 1 OZ má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, odstránili ich následky a aby jej bolo dané

primerané zadosťučinenie. Citované ustanovenie neobsahuje taxatívny, ale len demonštratívny výpočet
prostriedkov ochrany osobnosti. V prerokúvanej veci neprichádza do úvahy zdržiavacia (negatórna)
žaloba ani odstránenie ich následkov, keďže zásah v podobe smrti človeka je nezvratný. Prerušenie
rodinných a súkromných vzťahov, ktoré takáto smrť vyvolala je neodstrániteľné, takže uložiť odstránenie
následkov by bolo nemožné. Prichádza preto do úvahy len poskytnutie zadosťučinenia.

28. Zo súvislosti § 13 ods. 1 a 2 OZ možno vyvodiť, že zadosťučinenie by malo byť predovšetkým
morálne, keďže zadosťučinenie v peniazoch možno priznať len pri kvalifikovanom zásahu. Podľa názoru
súdu však smrť blízkeho príbuzného (matky žalobcov), ku ktorej v čase jej smrti existovali intenzívne a
živé rodinné väzby, nemožno odčiniť iným spôsobom než poskytnutím finančného zadosťučinenia podľa

§ 13 ods. 2 OZ. V takom prípade má súd podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady určiť s prihliadnutím na
závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Prejavenie ľútosti, hoci sa zdá žalobcom len
formálne, možno kvalifikovať za elementárny prejav slušnosti, nie však za kvalifikované vypriadanie sa
s pôvodcom zásahu.

29. Vychádzajúc z ustanovenia § 13 ods. 3 OZ, určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Pre určenie spôsobu a výšky zadosťučinenia možno z § 13
ods. 3 OZ vyvodiť dve kritéria:

(a) závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, pričom platí, že čím závažnejšia je čo do svojej intenzity i

svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia a
(b) ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo.

30. Druhé kritérium (okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo), je stanovené zámerne veľmi

všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe,
ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Tým je sledovaný cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného
zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu a v súlade s princípom spravodlivosti pružne
prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby
došlo. Maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať je ohraničená výškou

požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu.

31. V slovenskej rozhodovacej praxi súdy opakovane odkazujú na kritériá, ktoré by súd mal pri úvahe o
výške náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť, a to tak vo vzťahu k poškodenému, ako aj k zodpovednej
osobe. Odporúčania konštantne vychádzajú z nálezu ÚS ČR, sp. zn. I. ÚS 2844/14, ktorý uviedol:

„Okolnosti, ktoré je potrebné preskúmať na strane poškodeného, ??môžu byť podľa rozvíjajúcej sa
doktríny najmä a) intenzita vzťahu žalobcu so zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka
hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, d) prípadné poskytnutie inej satisfakcia. Pre výškunáhrady je kvalita vzájomného vzťahu kľúčová. Psychická bolesť zo straty veľmi blízkeho človeka
je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúce ostatné aktivity pozostalého, mnohokrát
prerastajúce až do duševného ochorenia. Pri zohľadnení veku zosnulého sa odlišuje, nakoľko je

prežívaná strata novorodenca jeho rodičmi, strata rodiča jeho deťmi alebo strata osoby dôchodkového
veku jeho vnúčatami.. Strata osoby, na ktorej je pozostalý existenčne závislý, sa negatívne prejaví aj vo
sfére osobnostného prežívania. Iná forma satisfakcie ako peňažná (napr. ospravedlnenie zodpovednej
osoby) síce nemôže byť sama o sebe postačujúca, jej poskytnutie a následné posúdenie jej významu
však môže zasiahnuť do zníženia peňažného zadosťučinenia.

Okolnosti na strane osoby zodpovednej (pôvodca zásahu), sú a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada
škody, ospravedlnenie, b) vplyv udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, c) jeho majetkové
pomery a d) miera zavinenia, ev. miera spoluzavinenia usmrtenej osoby. Je úplne zreteľné, že postoj
tejto osoby môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými; ústretové správanie,
ospravedlnenie či prejavená ľútosť škodcu môže zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho

ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť ju môže ešte prehĺbiť. Je nutné prihliadať aj na jeho
majetkové pomery tak, aby bola daná možnosť reálneho uspokojenia priznaných nárokov“. Súd preto
ďalej posúdi všetky uvedené kritériá v kontexte zisteného skutkového stavu.

32. Súd sa najskôr zaoberal okolnosťami na strane žalobcov. Žalobca 1 a žalobkyňa 3 boli v čase

smrti poškodenej jej dospelé deti (v čase nehody mali obaja viac ako 30 rokov). Podľa názoru súdu zo
všeobecných skúseností ľudského života, ale aj z niektorých noriem právneho poriadku (napr. prednosti
manželského výživného pred výživným pre rodičov) možno dospieť k poznaniu, že vzťah dospelých
detí k rodičom nie je natoľko intenzívny ako napríklad vzťah rodičov k deťom alebo vzájomný vzťah
manželov vo fungujúcom harmonickom manželstve alebo maloletých detí k rodičom. Tento poznatok

je dôsledkom ľudskej prirodzenosti, kedy sa deti postupne odpútavajú od rodičov a zakladajú nové
životné spoločenstvá, ktoré sa stávajú centrom ich záujmu. Tým postupne slabne intenzita rodinných
a súkromných vzťahov detí k rodičom, pretože ťažisko ich súkromného a rodinného života sa v prvom
rade presúva do ich novej rodiny a intenzívnejšie vzťahy sa budujú s manželom (životným partnerom)
a spoločnými deťmi. Neznamená to, že by dospelé deti prestali mať vzťah k svojich rodičom úplne, ale

intenzita tohto vzťahu klesá v porovnaní so vzťahom, ktorý si k sebe vytvárajú manželia alebo partneri
alebo ktorý majú rodičia k svojim deťom alebo ktorý majú maloleté deti k rodičom. V prerokúvanej
veci v čase smrti poškodenej žalobca 1 ani žalobkyňa 3 nežili s ňou v spoločnej domácnosti. Žalobca
1 má vlastnú rodinu a jeho dieťa poškodená učila. Žalobkyňa 3 taktiež neuviedla že by v čase smrti
poškodenej s ňou žila v spoločnej domácnosti. Žalobcovia neuviedli žiadnu majetkovú alebo inú formu

odkázanosti na poškodenej. Uvedené skutkové okolnosti podľa názoru súdu jednoznačne preukazujú,
že v čase smrti poškodenej žalobcovia mali obdobný súkromný a rodinný vzťah s poškodenou, boli v
pravidelnom kontakte, dokonca sporadicky aj dennom. Obaja prežívali bolesť a traumu zo straty matky.
Žiadny zo žalobcov ale neuviedol mimoriadny stupeň emočného prežívania alebo vznik psychických/
traumatických problémov, preto súd žiadne mimoriadne okolnosti ani nezohľadňoval.

33. Súd sa ďalej zaoberal okolnosťami na strane žalovanej 1. Žalovaná 1 bola v čase dopravnej nehody
zamestnankyňou žalovaného 3 a vykonávala prácu na pozícii referenta. Vo svojej výpovedi pred súdom
prejavila ľútosť s tým, že má tiež zdravotné problémy, ktoré ale nekonkretizovala, takže súd na dopady
dopravnej nehody do duševnej/zdravotnej sféry žalovanej 1 nemohol prihliadať. Rovnako ľútosť prejavila

aj na hlavnom pojednávaní dňa 27.10.2015, na ktorom ale žalobcovia neboli prítomní. Hoci žalobcovia
sa nestotožnili s vážnosťou prejavu ľútosti zo strany žalovanej 1, súd na túto skutočnosť pri úvahe o
výške náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal.

33.1 V čase dopravnej nehody mala žalovaná 1 vek 26 rokov. Nadobudla odborné stredoškolské

vzdelanie a v čase dopravnej nehody už pracovala. Neuviedla žiadne prekážky, na základe ktorých
by bola znevýhodnená na trhu práce (napr. zdravotné, sociálne alebo regionálne znevýhodnenia). Súd
preto vychádzal z jej objektívnych možností obstarania si príjmu a neidentifikoval žiadne okolnosti
mimoriadneho charakteru, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zníženie výšky náhrady z titulu jej
majetkových pomerov. Súd mal na základe všeobecného poznania za to, že vzhľadom na vzdelania

a vek žalovanej 1 sú jej objektívne príjmové možnosti na úrovni blížiacej sa hranici priemernej mzdy
v národnom hospodárstve, alebo veľmi blízko tejto hranice. Žalovaná 1 síce poukázala na aktuálna
pandemickú situáciu, túto ale nemôže súd zohľadňovať v takom rozsahu, aby vylúčil žalobcov z nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaná 1 uviedla, že je schopná uhradiť obom žalobcom náhraduspolu len do výšky 5.000 Eur, nakoľko vyšší úver jej banka pri jej príjmoch neposkytne. Uvedenú sumu
náhrady nepovažuje súd za dostatočnú a táto nezodpovedá objektívnym možnostiam a schopnostiam
žalovanej 1.

33.2 To, že žalovaná 1 tvrdí, že nie je v jej možnostiach aktuálne uspokojiť prípadný nárok žalobcov
považuje súd za účelové tvrdenie. Žalobcovia si nárok uplatnili 30.10.2015. Najneskôr od právoplatnosti
rozhodnutia v trestnom konaní, teda od 22.9.2016, žalovaná 1 mala vedomosť, že jej zodpovednosť za
vzniknutú ujmu je ustálená a v kontexte podanej žaloby si mal byť vedomá, že bude povinná uhradiť

prípadné nároky žalobcov, osobitne ak je právne zastúpená. Jej procesná obrana, že za vznik dopravnej
nehody nezodpovedá, tak bola najneskôr od právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu v trestnom
konaní rozptýlená. Za týchto okolností mala žalovaná 1 najneskôr od 22.9.2016 pri obvyklej opatrnosti
prispôsobiť svoje majetkové pomery tomu, aby si vytvárala dostatočnú rezervu na tvorbu prípadnej
úhrady nemajetkovej ujmy žalobcom. Pokiaľ žalovaná 1 takto nekonala a v súčasnosti tvrdí, že jej
majetkové pomery umožňujú čerpať len minimálny úver a nemá žiadne zdroje, z ktorých by uspokojila

nároky žalobcov, nemôže súd za daných okolností prihliadať na túto jej obranu.

33.3 Súd zohľadnil zavinenie žalovanej 1 na vzniku dopravnej nehody, ktorú spáchala z nedbanlivosti.
Príčinou bolo to, že žalovaná 1 sa plne nevenovala vedeniu motorového vozidla, ako to vyplýva zo
skutkovej vety rozhodnutia súdu v trestnom konaní a tiež mala nedostatočný rozhľad z vozidla pre

neočistené čelné sklo. Žalovaná 1 tak porušila základné povinnosti vodiča, keď nevenovala dostatočnú
pozornosť vedeniu vozidla (§ 4 ods. 1 písm. c), e), f) a i) z. č. 8/2009 Z. z.o cestnej premávky) a
nevykonala dostatočnú údržbu pred použitím vozidla. Kombinácia týchto faktorov bola prevažujúcou
a podľa rozhodnutia súdu v trestnom konaní jedinou príčinou vzniku nehody. Žalovaná 1 tak laxne
pristupovala k plneniu si svojich povinností vodiča podľa zákona o cestnej premávke, hoci ich vedomosť

sa prezumuje, a nezohľadnila to, že ako silnejší účastník dopravnej prevádzky musí dbať na ochranu
chodcov ako slabších účastníkov, osobitne ak vedie vozidlo v obci, kde sa prítomnosť chodcov
predpokladá.

34. Povaha náhrady nemajetkovej ujmy vylučuje možnosť akokoľvek exaktnej kvantifikácie. V týchto

prípadoch sa totiž peniazmi odškodňuje niečo, čo samo osebe žiadnu majetkovú hodnotu nemá
(osobnosť človeka), a preto je akákoľvek presnejšia kvantifikácia uplatňovaných súm nemožná. Práve
preto však súd pristúpil k priznaniu nárokov obozretne a triezvo a zohľadnil aj priemerné majetkové a
príjmové pomery v Slovenskej republike.

35. Súd zvažoval aj to, aby priznaná náhrada nemala na žalovanú 1 prípadný doživotný finančný
následok a bola spôsobilá túto sumu nahradiť. Súd má za to, že priznaná výška náhrady nemajetkovej
ujmy nepôsobí na žalovanú 1 likvidačne, ale predstavuje štandardnú, základnú kompenzáciu zmiernenia
ujmy žalobcov v prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy.

36. Nemožno konštatovať ani to, že by priznaná náhrada vzhľadom na jej výšku bola prostriedkom
bezdôvodného obohatenia žalobcov. Naopak, len náhrada, ktorá je primeraná aj v zmysle zásad
slušnosti a spravodlivosti, je podľa názoru súdu spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie.
Inak povedané, podhodnotená výška náhrady (napríklad ako navrhuje žalovaná 1 vo výške do 5.000
Eur), nepredstavuje pre pozostalé osoby žiadnu formu morálnej satisfakcie, práve naopak, mohla by byť

príčinou ich sekundárnej viktimizácie a pocitov ďalšej nespravodlivosti spôsobenej zo strany súdu.

37. Skutočnosť, že žalovaná 1 bola v trestnom konaní uznaná vinnou a podmienečne odsúdená, nebola
spôsobilá ovplyvniť výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy (odsúdenie neplní žiadnu z funkcií
civilnoprávnej sankcie za neoprávnený zásah do ochrany osobnosti fyzických osôb). Súd nepovažuje

odsúdeniežalovanej1vtrestnomkonanízadostatočnúformusatisfakcie,ktorábybolaspôsobiláodčiniť
spôsobený zásah. Navyše žalovaná 1 bola síce uznaná vinnou , ale bol jej uložený podmienečný trest
odňatia slobody, čo spravidla osoby pozostalé po obetiach trestného činu nepovažujú za dostatočnú
morálnu satisfakciu.

38. Súd podporne prihliadal aj na kvantifikáciu iných foriem odškodnenia. Z hľadiska právnej istoty a
hodnotovej jednoty právneho poriadku súd zastáva názor, že je podporne vhodné prihliadať napríklad aj
na sumy jednorazového odškodnenia podľa zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi (účinný v čase dopravnej nehody), v zmysle ktorého sa vyplatí odškodnenie vovýške 50 násobku minimálnej mzdy, ak bola trestným činom spôsobená smrť. V roku 2012 bola určená
minimálna mzda vo výške 327 eur. Znamená to, že suma odškodnenia pre pozostalých obete trestnej
činnosti bola v roku 2012 poskytovaná vo výške 16.350 eur, čo znamená, že suma priznaná v tomto

konaní je primeraná aj náhrade odškodnenia poskytovanej obetiam násilnej trestnej činnosti.

Súd podporne neporovnal priznanú náhradu s jednorazovou náhradu pri pracovnom úraze podľa z. č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nakoľko jednorázová náhrada sa poskytuje podľa uvedenej právnej
úpravy len manželke a nezaopatreným deťom.

39. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd vychádzal aj z kazuistiky, teda zo
súm priznaných náhrad v iných obdobných prípadoch. Postupoval tak v intenciách nálezu českého
ústavného súdu I. ÚS 2844/14, ako aj záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, ktoré poukázali
na princíp proporcionality, ktorý by všeobecné súdy mali aplikovať tým spôsobom, že „porovnajú sumy
priznávanej náhrady, s náhradou priznanou v iných prípadoch, a to nielen v obdobných, ale aj v ďalších,

v ktorých sa išlo o zásah do iných osobnostných práv, a to najmä do práva na ľudskú dôstojnosť. Inými
slovami spôsobom, ako možno dosiahnuť relatívne spravodlivého vyčíslenie výšky relutárnej náhrady,
je zohľadnenie súm priznaných v iných porovnateľných konaniach“.
Súd preto ďalej poukáže na právoplatné rozhodnutia o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch, teda v prípadoch, ak: (i) k zásahu do osobnostných práv došlo z dôvodu dopravnej nehody

spôsobenej z nedbanlivosti, (ii) pozostalé osoby, boli plnoletí potomkovia poškodenej osoby a spravidla
nežili v spoločnej domácnosti s poškodenou osobou.
(a) Krajský súd v Žiline, v konaní sp. zn. 8Co/264/2013, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým priznal
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 23.000 eur.
(b) Krajský súd v Banskej Bystrici, v konaní sp. zn. 12Co/465/2014, potvrdil prvoinštančný rozsudok,

ktorým priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33.500 eur.
(c) Krajský súd v Nitre, v konaní sp. zn. 5Co/182/2013, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým priznal
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur. Dovolanie proti odvolaciemu rozhodnutie NS SR
odmietol (8 Cdo/82/2016).
(d) Krajský súd v Bratislave, v konaní sp. zn. 9Co/341/2015, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým

priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.500 eur. Dovolanie proti odvolaciemu rozhodnutie NS SR
odmietol (6 Cdo/164/2018). Nárok si uplatňovalo plnoleté dieťa, pričom poškodená nezavinila dopravnú
nehodu.
(e) Krajský súd v Žiline, v konaní sp. zn. 7Co/61/2018, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým priznal
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 eur. Dovolanie proti odvolaciemu rozhodnutie NS SR

odmietol (7 Cdo/228/2018). Nárok si uplatňovalo plnoleté dieťa, pričom poškodená nezavinila dopravnú
nehodu.
(f) Krajský súd v Nitre, v konaní sp. zn. 9Co/267/2016, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým priznal
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur. Dovolanie proti odvolaciemu rozhodnutie NS SR
odmietol (2 Cdo/131/2018). Nárok si uplatňovalo plnoleté dieťa, v konaní bolo zároveň preukázané aj

spoluzavinenie poškodeného.
(g) Krajský súd v Prešove, v konaní sp. zn. 7Co/121/2016, zmenil prvoinštančný rozsudok a priznal
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 eur. Dovolanie proti odvolaciemu rozhodnutie NS SR
odmietol (2 Cdo/131/2018). Nárok si uplatňovalo plnoleté dieťa (31 rokov), ktoré žilo v spoločnej
domácnosti s poškodeným.

(h) Krajský súd v Trnave, v konaní sp. zn. 10Co/566/2015, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým
priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.000 eur. Nárok si uplatňovalo plnoleté dieťa, ktoré žilo v
spoločnej domácnosti s poškodeným. Rovnaký nárok súd priznal aj maloletým deťom.
(i) Krajský súd v Nitre, v konaní sp. zn. 8Co/470/2014, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým priznal
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur.

(j) Krajský súd v Žiline, v konaní sp. zn. 5Co/315/2012, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým priznal
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur, pre plnoleté dieťa žijúce v spoločnej domácnosti.
(k) Krajský súd v Bratislave, v konaní sp. zn. 10Co/32/2019, rozhodol o náhrade nemajetkovej ujmy vo
výške 10.000 eur, pre plnoleté dieťa s vlastnou rodinou.
(l) Krajský súd v Bratislave, v konaní sp. zn. 6Co/202/2019, rozhodol o náhrade nemajetkovej ujmy vo

výške 10.000 eur a 12.000 eur, pre plnoleté deti s vlastnou rodinou.
(m) Krajský súd v Nitre, v konaní sp. zn. 12Co/182/2019, rozhodol o náhrade nemajetkovej ujmy vo
výške 13.000 eur, pre plnoleté dieťa s vlastnou rodinou.Z uvedenej aktuálnej rozhodovacej praxe (z posledných rokoch) je zjavné, že v obdobných prípadoch
súdy priznávajú náhradu nemajetkovej ujmy v rozpätí od 6.000 -7.500 eur čo predstavuje dolnú hranicu,
do sumy 13.000 eur čo spravidla predstavuje hornú hranicu. Medián je tak v rozpätí 9.000 až 10.000 eur.

Nároky priznané v sumách prekračujúcich uvedené rozpätie sú typické pre skoršie obdobie a v súčasnej
rozhodovacej praxi nie sú identifikované také náhrady, ktoré by prekračovali uvedené rozpätie. Ak sa
tak deje, následky v prežívaní pozostalých majú mimoriadnu intenzitu. Súd ale takéto následky v tomto
konaní nezistil.
40. Súd následne komplexne zhodnotil všetky vyššie uvedené kritériá. Na základe všetkých vyššie

uvedených zohľadňovaných kritérií, a to:
(a)vzťahžalobcovkpoškodenej,prejavyprežívaniajejsmrti,samostatnosťžalobcov,absenciafinančnej
alebo citovej závislosti na poškodenej, ich vek (viac ako 30 rokov v čase nehody),;
(b) ako aj nedbanlivostné zavinenie žalovanej 1, jej ospravedlnenie a objektívne príjmové možnosti
žalovanej 1;
(c) s prihliadnutím na výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznávanej v iných obdobných prípadoch;

súd považuje za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur, tak v prípade žalobcu 1,
ako aj žalobkyne 3. Súd sa tak stotožnil s výškou náhrady, ktorú si žalobcovia uplatnili a túto považuje
za primeranú.

Primeraná suma náhrady nemajetkovej ujmy je rovnaká v prípade oboch žalobcov, keďže ich vzťah k
poškodenej, ako aj ich rodinná situácia boli v prevažnej miere identické a súd neidentifikoval žiadne
individuálne okolnosti, na základe ktorých by mala byť každému zo žalobcov priznaná náhradu v
rozdielnejvýške.Uvedenásumapredstavujelenzákladnýnárok,atedanezohľadňujeajmieruzavinenia
poškodenej na dopravnej nehode, tak ako to bude uvedené ďalej.

41. Súd zistil aj samotný podiel poškodenej na vzniku škody. V zmysle § 441 OZ ak bola škoda
spôsobená aj zavinením poškodeného znáša škodu pomerne. V zmysle rozhodovacej praxe ide o
ustanovenie s relatívne neurčitou hypotézou, preto súd individuálne vymedzí hypotézu, zo širokého
neurčitého okruhu okolností (uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo/4059/2007). Pri úvahe o

pomernom rozdelení medzi škodcom a poškodeným ide o určenie vzájomného vzťahu medzi konaním
poškodeného a škodcu a o zvážení všetkých skutočností, ktoré prispeli ku vzniku škody. Posudzujú sa
všetky príčiny, ktoré viedli ku vzniku škody a rovnako ako pri škodcovi aj pri poškodenom treba prihliadať
len na také jeho konanie, ktoré bolo aspoň jednou z príčin škody. Konečná úvaha o tom, nakoľko sa
na škode podieľal sám poškodený, a teda v akom rozsahu znáša škodu sám, závisí vždy od okolností

konkrétneho prípadu a porovnaním všetkých príčin vzniku škody ako na strane škodcu, tak aj na strane
poškodeného (uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25 Cdo 1054/2007.). Konanie poškodeného,
ktorým prispel ku vzniku škody alebo k zväčšeniu jej rozsahu, musí mať povahu protiprávneho konania,
ktoré bolo príčinou vzniku škody alebo jej zväčšenia (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25 Cdo
43/2002).

42. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že poškodená prechádzala križovatkou mimo vyznačeného
priechodu pre chodcov (vo vzdialenosti 9-11 m od prechod) a jej technika prechodu cez križovatku bola
nesprávna, keďže pred vstupom do jazdného pruhu mohla spozorovať prichádzajúce vozidlo a rovnako
ho mohla spozorovať už aj pred vstupom do križovatky. Súd konajúci v trestnej veci ale vyhodnotil, že jej

technika prechodu nebola príčinou vzniku dopravnej nehody. Na druhej strane ale zároveň konštatoval,
že jej podiel na nehode bol menší.

Žalobcovia poukazovali práve na tú skutočnosť, že konanie poškodenej nebolo žiadnou príčinou vzniku
dopravnej nehody. Tu je ale potrebné zdôrazniť, že poškodená, rovnako ako žalovaná 1 porušila pravidlá

cestnej premávky a súd nemohol túto skutočnosť ponechať bez povšimnutia.
43. Výrokom rozhodnutia trestného súdu, je civilný súd podľa§ 193 CSP viazaný. Musí z neho vychádzať ako z celku a pritom brať do
úvahy jeho právnu aj skutkovú časť, ktorá rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu
konkrétneho konania páchateľa. Pokiaľ skutkové okolnosti prípadu nasvedčujú, že na vzniku škody sa

okrem neho mohla podieľať svojim konaním aj ďalšia osoba (napríklad poškodený), civilný súd nie je pri
skúmaní spoluzavinenia tejto osoby (jej podielu na vzniku škody), viazaný výrokom o vine obvineného.
Právoplatný trestné rozhodnutie teda nevedie automaticky k záveru, že škoda bola spôsobená iba ním,
jeho výlučným zavinením podľa § 441 OZ .Takýto rozsudok trestného súdu nezbavuje civilný súd povinnosti zaoberať sa otázkou, či a do akej miery
(v akom rozsahu) sa na vzniknutej škode podieľalo aj konanie ďalšej osoby. V rozsahu, v ktorom sa
na vzniku škody podieľalo spoluzavinenie poškodeného, nezodpovedá za škodu škodca, lebo v tomto

rozsahu nie je daná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a zavineným protiprávnym konaním (napr.
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2019 sp.zn. 3Cdo 66/2018, publikovaný v Zbierke pod R
26/2019, rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/170/2019).
44. V trestnom konaní súd za jedinú príčinu dopravnej nehody považoval porušenie povinnosti žalovanej
1, ktorá v rozpore s ustanovením zákona o cestnej premávke viedla ako vodič motorové vozidlo tak,

že sa plne nevenovala vedeniu vozidla a nesledovala situáciu v cestnej premávke (rozsudok tunajšieho
súdu sp. zn. 5T 67/2014). V tomto kontexte je potrebné zohľadniť, že vozidlo je možné považovať za
zbraň, a preto vodič motorového vozidla je povinný venovať zvýšenú pozornosť práve na chodcov v obci,
predvídať ich prítomnosť, venovať riadeniu vedeniu motorového vozidla plnú pozornosť a predchádzať
vzniku kolízií.

45. Súd na základe skutkových zistení prihliadol na skutočnosť, že poškodená tiež porušila pravidlá
cestnej premávky podľa § 53 z. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, v zmysle ktorých chodec je povinný
pri prechádzaní cez cestu prednostne použiť priechod pre chodcov a nesmie vstupovať na vozovku,
ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel nemôže cez vozovku bezpečne prejsť,
a teda svojím vlastným konaním (porušením pravidiel cestnej premávky) sa podieľala na vzniknutej

škode. Súd preto zohľadnil existenciu tejto okolnosti pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že poškodená mohla vozidlo spozorovať už pri vstupe do križovatky
a okrem toho prechádzala križovatkou mimo vyznačeného priechodu pre chodcov.

46. Súd sa zaoberal porovnaním možností účastníkov dopravnej nehody na jej odvrátení. Žalovaná 1

mala v čase vstupu poškodenej do križovatky čas cca. 3,6 až 5,1 sekundy na bezpečné zastavenie
vozidla, čo predstavuje vzdialenosť cca 42,6 m až 60,2 m pred miestom zrážky, keďže už v danom
momente mohla objektívne spozorovať poškodenú. Ak by začala reagovať na poškodenú najneskôr
cca. 26 m pred miestom zrážky, mohla zabrániť dopravnej nehode havarijným brzdením. V čase vstupu
poškodenej do jazdného pruhu žalovanej 1 zostával už len čas 1 až 1,1 sekundy, teda vzdialenosť cca.

11,9 až 13 m od miesta zrážky, čo by ani v prípade okamžitej reakcie žalovanej 1 účinky zrážky neznížilo.
Žalovaná 1 ale ani po vstupe poškodenej do jej jazdného pruhu nereagovala, keďže uviedla, že na
poškodenú začala reagovať až po náraze do vozidla. Súd dospel k záveru, že žalovaná 1 objektívne
mala počas vedenia motorového vozidla čas na to, aby s vozidlom bezpečne zastavila, ak by reagovala
približne vo vzdialenosti 42,6 m až 60,2 m bezpečným brzdením, najneskôr ale vo vzdialenosti 26 m

pred miestom zrážky, ak by reagovala havarijným brzdením.
47. Poškodená mohla približujúce sa vozidlo registrovať už pred vstupom do križovatky, mohla reagovať
zastavením pred vstupom do jazdného pruhu vozidla, reagovala však zrýchlením pohybu.

48. Súd má tak za preukázané, že žalovaná 1 mala objektívne neporovnateľne lepšie podmienky na

odvrátenie stretu s poškodenou, ako samotná poškodená a za predpokladu, ak by sa plne venovala
vedeniu vozidla, mohla vozidlo zastaviť buď bezpečne alebo havarijným brzdením.
49. Súd pri posudzovaní miery spoluzavinenia vychádzal aj z okolností iných prípadov. Krajský súd
v Nitre, v rozhodnutí sp. zn. 25Co/170/2019, určil mieru spoluzavinenia cyklistu na vzniku škody v
rozsahu 30%, z dôvodu, že jazdil v podnapitom stave a spadol. Krajský súd v Žiline rozhodnutím,

sp. zn. 11Co/150/2019, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorým určil mieru zavinenia poškodenej v
rozsahu 50% z dôvodu, že nebola pri nehode pripútaná bezpečnostným pásom. Krajský súd v Trnave,
v rozhodnutí sp. zn. 24Co/368/2015, potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorý určil mieru zavinenia
poškodenej cyklistky v rozsahu 20%, ak táto nedodržala bezpečný odstup pri predchádzaní stojaceho
vozidla, na ktorom spolujazdec náhle otvoril dvere vozidla, do ktorých narazila a na následky zranení

zomrela. Krajský súd v Nitre, v rozhodnutí sp. zn. 9Co/273/201/8, zmenil prvoinštančný rozsudok
vzhľadom na zistenú mieru zavinenia poškodenej a určil mieru zavinenia v rozsahu 40%, keďže zo
znaleckého posudku vyplynulo, že technickou príčinou dopravnej nehody bola aj nesprávna technika
chôdze poškodenej chodkyne, ktorá prechádzala cez cestu v čase a za okolností, kedy vzhľadom
na vzdialenosť a rýchlosť prichádzajúceho vozidla, nemohla cez cestu bezpečne prejsť, čím vyvolala

kolíznu situáciu, v dôsledku čoho došlo k zrážke. Ďalšou priťažujúcou skutočnosťou, bolo to, že krátko
pred smrťou a v čase dopravnej nehody bola poškodená pod vplyvom alkoholu.50. Na základe uvedeného súd vyhodnotil mieru zavinenia poškodenej v rozsahu 20 %. Súd vychádzal
aj z toho, že v nárokoch uplatnených žalobcami nie je zohľadnené spoluzavinenie poškodenej, keďže
samotní žalobcovia túto skutočnosť opakovane namietali a odmietajú akékoľvek zavinenie poškodenej.

Po vykonanom dokazovaní súd s prihliadnutím na ustálený rozsah spoluzavinenia poškodenej na
dopravnej nehode v rozsahu 20%, považoval za primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy u žalobcu
1 a žalobkyne 3 sumu 8.000,- eur (výrok II. a III.), ktorú určil ako rozdiel zo základu nároku vo výške
10.000 eur a peňažného vyjadreniu spoluzavinenia poškodenej vo výške 2.000 eur.

51. Súd preto zamietol nárok žalobcov 1 a 3 v rozsahu 2.000 eur voči žalovaným 1 a 2 (výrok IV.), keďže
tento nepovažoval za dôvodný pre spoluzavinenia poškodenej.

III. Nárok voči žalovanej 2

52. Nárok voči žalovanej 2 zakladajú žalobcovia na tom, že ako poisťovateľ je povinný uhradiť za svojho

poisteného, škodu spôsobenú premávkou motorového vozidla.
53. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení účinnom k 30.10.2012 sa poistenie zodpovednosti
vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného
v poistnej zmluve. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) cit. zákona má poistený z poistenia zodpovednosti

právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému nároky na náhradu (okrem iného) nákladov pri
usmrtení, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v
čase trvania poistenia zodpovednosti (ods. 4). Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona potom poškodený môže
svoj nárok uplatniť priamo voči poisťovateľovi. Z citovaných ustanovení tak vyplýva, že predpokladom
priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi je jednak vznik nároku, ktorý je vôbec krytý poistením

zodpovednosti (spomedzi nárokov určených v § 4 ods. 2 cit. zákona), jednak existencia poistenia
zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla za takúto škodu. Trvanie poistenia žalovaného 3 u žalovanej 2
v čase nehody v konaní nebolo sporné. Preto súd skúmal, či je splnená podmienka existencie krytého
nároku.

54. V prerokúvanej veci žalobcovia uplatňujú nie nárok na náhradu škody, ale nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Žalovaná 2 pritom tvrdí, že ide o odlišný nárok
než nárok na náhradu škody, preto tento nárok nie je krytý uzavretým povinným zmluvným poistením. V
tomto smere nemožno so žalovanou súhlasiť, tak, ako to uviedol odvolací súd, poukazujúc na ustálenú
rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutia ústavného súdu.

55. Ustanovením § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z. z. sa do slovenského právneho poriadku
implementovali ustanovenia smernice Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ako aj druhej smernice Rady 84/5/EHS o aproximácii

právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel (v súčasnosti kodifikované v spoločnej smernici č. 2009/103/ES o
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia tejto
povinnosti).

56. Podľa čl. 1 druhého bodu smernice č. 2009/103/ES „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu
oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa čl. 3 cit.
smernice každý členský štát prijme... všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením.
Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom

pododseku... Poistenie... povinne pokrýva... ujmy na zdraví.

57. Výkladom citovaných ustanovení (resp. obsahovo totožných ustanovení smerníc 72/166/EHS a
84/5/EHS) sa zaoberal Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-22/12, Katarína
Haasová proti Rastislavovi Petríkovi, Blanke Holingovej, v ktorom rozhodol že čl. 3 ods. 1 smernice

2009/103/ES sa má vykladať tak, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti vyslovil, že smernica ponecháva členským štátom právo určiť, aká škodabude krytá a aké budú podmienky poistenia, no ich sloboda v tomto smere bola neskôr obmedzená (ods.
43 a 46). Medzi jazykovými verziami čl. 3 poslednej vety smernice 2009/103/EHS sú rozdiely, avšak
s prihliadnutím na ich účel a štruktúru treba tento pojem interpretovať tak, že medzi škody, ktoré sa

musia nahradiť, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (ods. 47 až 50). Súdny dvor EÚ navyše dodal,
že na veci nič nemení ani zaradenie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka do inej časti než úpravy náhrady
škody. Ak totiž zodpovednosť poisteného vznikla z dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu,
nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti

za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice (ods. 57 a 58).

58. Podľa názoru súdu uvedený rozsudok jednoznačným spôsobom rieši otázku zodpovednosti
žalovanej 2 a jej námietky celkom zjavne ignorujú jasné závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ.
Uvedeným rozsudkom je prekonaný aj skorší názor Najvyššieho súdu SR v konaní 4 Cdo 168/2009,
na ktorý žalovaná 2 odkazuje, takže právnym názorom v ňom vysloveným sa nemožno ďalej riadiť.

Argumenty žalovanej 2 o systematickej odlišnosti nároku na náhradu škody a náhrady nemajetkovej
ujmy sú vyvrátené závermi Súdneho dvora EÚ v ods. 57 a 58 uvedeného rozsudku. V týchto odsekoch,
na rozdiel od tvrdenia žalovanej 2, Súdny dvor EÚ nevykladal naše národné právo. Naopak, Súdny dvor
vykladal právo Európskej únie. Podstatou citovaných odsekov nie je tvrdenie, že nárok podľa § 13 ods. 2
OZ. je nárokom na náhradu škody podľa práva Slovenskej republiky. V citovaných odsekoch však Súdny

dvor zdôrazňuje, že bez ohľadu na systematické zaradenie určitého ustanovenia v národnom právnom
predpise, ak toto ustanovenie upravuje občianskoprávnu zodpovednosť vznikajúcu v prípade dopravnej
nehody, má sa takéto ustanovenie považovať za „opatrenie... určujúce rozsah krytia zodpovednosti a
podmienkytohtokrytia“vzmyslečl.3prvejadruhejvetysmernice2009/103/EHS.Inakpovedané,Súdny
dvor v tomto odseku v podstate vyslovil, že pojem „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel“ používaný v smernici 2009/103/EHS treba vykladať čiastočne autonómne a
podradiť podeň aj také nároky, ktoré národné právo nezaraďuje medzi nároky „na náhradu škody“ v
prísnom slova zmysle, ak ich podstata je podobná (teda občianskoprávny charakter a vznik v dôsledku
protiprávnej udalosti - dopravnej nehody).

59. Všetky uvedené závery boli konštatované aj v rozhodovacej praxi tak slovenského ústavného súdu
ako najvyššieho súdu. Podľa rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Mcdo 1/2016 (publikované v Zbierke pod R
61/2018) „škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv

pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu
takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“.

60. K pasívnej vecnej legitimácií poisťovní sa vyjadril aj ústavný súd. Uznesením zo dňa 11.10.2016,
sp. zn. III. ÚS 666/2016 (ale aj v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 695/2017) odmietol sťažnosť poisťovne.

Poisťovňa namietala porušenie jej základných práv a slobôd, najmä práva vlastniť majetok a práva na
súdnu ochranu.Ústavný súd konštatoval, že pri výklade významu slova „škoda“ je potrebné skúmať
nie len úmysel slovenského zákonodarcu, ale dôležitým je aj skúmanie úmyslu úniového zákonodarcu.
Ústavný súd zdôraznil povinnosť súdov uplatňovať v rozhodovacej praxi eurokonformný výklad zákonov
a stotožnil sa so všeobecnými súdmi, ktoré uplatnili extenzívny výklad pojmu „škoda“ tak, že do tohto

pojmu subsumovali aj nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv pri dopravnej nehode. K
interpretácii poisťovne, že vnútroštátne právo náhradu nemajetkovej ujmy zo zodpovednosti poisteného
za škodu neupravuje, ústavný súd vyslovil názor, že ide o argumentáciu, ktorá je účelová a márna.
Opakovane bol tento záver potvrdený aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu.

61. Vzhľadom na uvedené, súd nemá dôvod sa od týchto záverov odkloniť a vzhľadom na viazanosť
súduustálenourozhodovacoupraxou,konštatuje,žeustanovenie§4ods.2písm.a)zákonač.381/2001
Z. z. treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj
nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa
§ 13 ods. 2 OZ a pozostalí (ako poškodení) môže tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001

Z. z. uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody.

62. Podľa § 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z. poisteným jeten, na koho sa vzťahuje poistenie zodpovednosti. Na základe uvedeného možno konštatovať, že okruh
poistených z titulu poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je
totožný s okruhom osôb, voči ktorým by si mohol s úspechom uplatniť nárok poškodený.

V nadväznosti na relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 420, 427 a nasl. OZ ) možno do okruhu poistených
zahrnúť aj toho, kto použije dopravný prostriedok bez vedomia alebo proti vôli prevádzateľa (In. Petruľák
M., Šulíková M.: Poistné zmluvy, Praha: C.H.Beck, 2012, s. 269) .

Vychádzajúc z uvedeného, žalovaná 1 ako osoba, ktorá použila dopravný prostriedok bez vedomia a
proti vôli prevádzateľa (ako to ďalej vyplýva z bodov 64-67 odôvodnenia rozsudku), sa v zmysle § 2
písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z. považuje za poisteného.
63. Žalobcovia majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej 1, ktorá spôsobila dopravnú
nehodu pri použití vozidla, ktorého prevádzateľom bol žalovaný 3. Žalovaná 1 je poistenou v zmysle
zákona č. 381/2001 Z. z. Túto ujmu tak v zmysle § 4 ods. 2 a 4 zákona č. 381/2001 Z. z. kryje poistenie

zodpovednosti za škodu, ktoré mal žalovaný 3 ako prevádzateľ vozidla uzavreté u žalovanej 2, takže
žalovaná 2 je povinná nahradiť žalobcom aj túto ujmu. Žalobcovia dôvodne podľa § 15 ods. 1 zákona č.
381/2001 Z. z. uplatňujú svoje nároky aj proti žalovanej 2, preto ich žaloba je opodstatnená aj voči nej.

IV. K neexistencii nároku voči žalovanému 3

64. Žalovaný 3, ako vlastník a držiteľ vozidla vzniesol námietku nedostatku svojej pasívnej vecnej
legitimácie s poukazom na § 430 OZ. Uviedol, že žalovaná 1 ako vodička použila vozidlo bez jeho
vedomia a súhlasu.

65. Podľa § 430 ods. 1 OZ namiesto prevádzateľa zodpovedá ten, kto použije dopravný prostriedok
bez vedomia alebo proti vôli prevádzateľa. Prevádzateľ zodpovedá spoločne s ním, ak takéto použitie
dopravného prostriedku svojou nedbalosťou umožnil. Ustanovenie § 430 ods. 1 OZ upravuje výnimku zo
zákonného uloženia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku výlučne
osobe prevádzkovateľa a vo vymedzených prípadoch prenáša zodpovednosť na iné subjekty namiesto

prevádzkovateľa.Zákonodarcavymedzilsituácie,vktorýchbynebolovsúladesozásadouspravodlivosti
uložiť zodpovednosť (resp. výlučnú zodpovednosť) so všetkými následkami jej objektívnej povahy
prevádzkovateľovi dopravného prostriedku z dôvodu, že dopravný prostriedok sa dostal mimo sféry
pôsobnosti a kontroly prevádzkovateľa tým, že ho iná osoba použila nedovoleným spôsobom (bez jeho
vedomia alebo proti jeho vôli).

66. Zodpovedným subjektom sa na základe právneho prenesenia zodpovednosti z prevádzkovateľa
dopravného prostriedku stáva osoba, ktorá dopravný prostriedok použila bez vedomia alebo proti vôli
prevádzkovateľa. Použitím dopravného prostriedku bez vedomia prevádzkovateľa možno označiť také
konanie iného subjektu, kedy prevádzkovateľ o použití dopravného prostriedku spôsobom, ktorý je jeho

prevádzkou, nevedel vôbec, alebo aj takú situáciu, kedy síce samotné použitie dopravného prostriedku
bolo prevádzkovateľom schválené, avšak v konečnom dôsledku bol dopravný prostriedok použitý takým
spôsobom, ktorý prevádzkovateľ nemohol predpokladať, a nemal teda o takomto použití vedomosť.
Rozlišovacím kritériom by mala byť skutočnosť, či použitie dopravného prostriedku vecne, časovo
a miestne súvisí s plnením úloh a s činnosťou zamestnávateľa alebo bol tento rámec samotného

plnenia úloh a súvislosti s plnením úloh prekročený, v dôsledku čoho možno dané použitie dopravného
prostriedku vyhodnotiť ako exces, t. j. použitie vo svojom vlastnom záujme („čierna jazda“) (In.Števček
M. a kol: Civilný sporový poriadok, C.H.Beck, Praha 2016, s. 1558).

67. Súd mal za preukázané, že žalovaná 3 neudelila zamestnancovi, ktorému bolo vozidlo pridelené

súhlas s tým, že ho môže poskytnúť inému zamestnancovi. Zo zostreného skutkového stavu vyplýva, že
zamestnanec, ktorému bolo vozidlo pridelené postupoval v rozpore s pokynom žalovanej 3, ak vozidlo
prenechal do užívania žalovanej 1. Žalovaná 3 tak nemala žiadnu vedomosť o tom, že vozidlo použije
žalovaná1aktakémupoužitiuneudelilasúhlas.Zodpovednosťžalovanej3akoprevádzkovateľavozidla
je preto v zmysle

§ 430 ods. 1 OZ vylúčená a súd nárok proti žalovanej 3 pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v
celom rozsahu zamietol (výrok V.).

V. K premlčaniu68. Súd dospel k záveru, že požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 OZ
spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia žalovanej 2, za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla. Pokiaľ ide o námietku premlčania uplatneného nároku, vznesenú žalovanou 2
a aj žalovanou 3, túto súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V prejednávanom prípade je nesporné, že k
usmrteniu poškodenej došlo dňa 31.10.2012 pri dopravnej nehode, ktorú zavinila žalovaná 1, ktorá bola
v súvislosti s ňou aj právoplatne uznaná vinnou z prečinu usmrtenia. Skutočnosťou, od ktorej treba
odvádzať uplatnený nárok, je smrť poškodenej a tým došlo k zásahu do práv žalobcov. Počiatok plynutia

všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za spôsobenú nemateriálnu ujmu je podľa
§ 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť
dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo (NS SR, sp. zn. 3Cdo 18/2016).

69. V danom prípade tak začala trojročná premlčacia doba plynúť 01.11.2012 (počiatok doby určený

podľa § 122 ods. 1 OZ) a uplynula by 01.11.2015 (koniec doby určený podľa § 122 ods. 2 OZ). Žaloba
bola súdu doručená dňa 29.10.2015 a doplnená písomným podaním dňa 30.10.2015, t.j. pred uplynutím
premlčacej doby. Námietka premlčania preto nie je dôvodná.

VI. K povahe záväzku žalovaných 1 a 2

70. Podľa § 511 ods. 1 OZ možno spoločné a nerozdielne zaplatenie od viacerých dlžníkov žiadať len

vtedy, ak to ustanovuje zákon, rozhodnutie alebo dohoda. Dohoda ani rozhodnutie v prerokúvanej veci
nie sú základom nároku žalobcov voči žalovaným. Zo zákona (§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z., ale ani
z iného predpisu) povinnosť poisťovateľa plniť spoločne a nerozdielne so škodcom, resp. pôvodcom
zásahu nevyplýva, hoci poškodený je oprávnený si uplatňovať svoj nárok priamo proti poisťovateľovi.

71. V prerokúvanej veci solidarita žalovanej 1 a žalovanej 2 z právneho predpisu nevyplýva. Ako možno
dovodiť z judikatúry, ktorý riešila povahu záväzku veriteľa a dlžníka (porov. R 2/1968, R 2/1975) a ktorá
je vo svojej podstate použiteľná aj pre riešenie vzťahu poisťovateľa a škodcu, po obsahovej stránke nie
je vzťah záväzku poisťovateľa a škodcu v ničom odlišný od solidarity - veriteľ sa môže (ak sú splnené
zákonné podmienky) domáhať splnenia záväzku voči ktorémukoľvek z nich (alebo obom) a splnením

niektorého z nich zanikne aj záväzok voči druhému povinnému. Preto (analogicky k už citovanému
judikátu R 2/1975) súd uložil žalovaným 1 a 2 zaplatiť sumy priznaného zadosťučinenia v peniazoch tak,
že plnením jedného zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

VII. Trovy konania

72. Podľa § 255 ods 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Úspech vo veci súd vždy skúma, čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Súdu je
známa rozhodovacia prax všeobecných súdov, že zásada úspechu vo veci sa uplatňuje aj na konania,
v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo znaleckého posudku.V týchto prípadoch súdy

nepovažujú za procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku. V takom prípade mu priznávajú 100% náhradu trov konania, s tým že pri rozhodovaní o výške
trov sa vychádza z výšky priznaného nároku. Podľa názoru všeobecných súdov nemožno žalobcu
úspešnéhočodozákladuzaťažiťprocesnouzodpovednosťouzapredvídanievýsledkunazákladeúvahy
súdu alebo znaleckej činnosti. Zastáva sa názor, že by nebolo spravodlivé a v súlade so satisfakčnou

funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom
nemuselhradiťtrovykonania.Prirozhodovaníonáhradetrovkonaniavtakomtoprípadetrebarozlišovať,
čo je základné a čo je sprevádzajúce (pozri nález Ústavnéhosúdu ČR III. ÚS 170/99). Za základné sa
považuje to, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a
nadväzujúca.

73. Uvedený prístup všeobecných súdov je dlhodobý a je podporený aj právnou spisbou (napr. Števček
M. a kol: Civilný sporový poriadok, C.H.Beck, Praha 2016, s. 926). Rovnaký názor zastáva aj Krajský
súd v Trnave, ktorý v rozhodnutí, sp. zn. 10Co/191/2017, uviedol, že „zásadu úspechu vo veci (§ 255
CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckéhoposudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov

konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že
do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná
otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“
odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci
preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného

nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od
úvahy súdu“.
74. Súd sa od tohto ustáleného prístupu k riešeniu náhrady trov konania ale odchýlil, a to aj s ohľadom
na aktuálnu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR k tejto otázke, ale zároveň aj z dôvodu, že to
považuje za spravodlivé. V náleze IV. ÚS 625/2018 ústavný súd uviedol, že „aplikácia zásady úspechu
pri priznávaní náhrady trov v situáciách, keď rozhodnutie o výške nároku závisí od úvahy súdu, musí mať

svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov,
aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho
neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad
z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe
zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v

základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným
obmedzením“. Bezprostredne na toto rozhodnutie iný senát ústavného súdu v náleze III. ÚS 474/2018,
s odkazom na nález IV. ÚS 625/2018 sa stotožnil pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania s týmto
prístupom aj v prípade, ak výsledok sporu závisel od znaleckého dokazovania.

Z uvedených rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že za určitých okolností je potrebné aj v sporoch o
náhradu nemajetkovej ujmy, ktorých výsledok závisí od úvahy súdu, prihliadať na výsledok sporu čo
do výšky.

75. Žalobcov 1 a 3 preto bolo potrebné považovať za procesne úspešnú stranu len v časti priznaného

nároku, keďže v uplatnenom nároku nezohľadnili spoluzavinenie poškodenej, hoci takáto obrana zo
strany žalovanej 1 bola prednášaná od počiatku. Zotrvali na pôvodne uplatnenej výške náhrady, aj
keď z rozhodovacej činnosti je zjavné a rovnako aj zo skutkových zistení, že o mieru spoluzavinenia
poškodeného sa výška nároku znižuje. Napriek tomu výšku nároku neupravili. Z uvedených dôvodov
súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa výsledku sporu a keďže žalobcovia boli úspešní

v rozsahu 80% a žalovaní 1 a 2 v rozsahu 20 %, súd priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 60%.

76. Žalovaný 3 bol plne procesne úspešný a preto mu súd priznal nárok na náhradu trov tak
prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu, pretože mal plný úspech, čo do základu

a výšky uplatňovaného nároku.

77. Podľa ustanovenia § 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak odvolací súd zruší rozhodnutie
a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v
novom rozhodnutí o veci. Súdne konanie predstavuje jeden celok od podania žaloby až po meritórne

rozhodnutie súdu, a týka sa to aj konania o trovách konania. Úspech v konaní sa teda aj pre účely
rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania posudzuje v závislosti od konečného rozhodnutia vo veci
samej,atedapriposúdenínárokunanáhradutrovkonania,vrátanetrovodvolaciehokonaniajepotrebné
vychádzať z toho, ktorá strana bola v konečnom dôsledku v konaní úspešná. Preto súd pri rozhodovaní o
trovách konania, rozhodol tak o trovách prvoinštančného konania ako aj o trovách odvolacieho konania,

keďže prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolací súd zrušil.
VIII. Povinnosť nahradiť súdny poplatok

78. Súd rozhodol aj o povinnosti žalovaných 1 a 2 zaplatiť súdny poplatok (výrok IX.).Podľa
§ 4 ods. 2 písm. j) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov od poplatku sú oslobodení: žalobca v konaní o náhradu škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktoré mu boli spôsobené trestným činom.Podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo
návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo
odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený (veta prvá).

Podľa položky 7b citovaného zákona súdny poplatok sa platí z návrhu na začatie konania, b/ na ochranu
osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy 66 eur a 3% z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy.

79. V danom prípade žalobcovia boli oslobodení od platenia súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. j/

zákona o súdnych poplatkoch), preto s prihliadnutím na výsledok konania súd pomerne zaviazal zaplatiť
žalovaných 1 a 2 súdny poplatok za podanú žalobu v sume
532,50 eur (súdny poplatok v plnej výške 666 eur a z toho 80% ako neúspech žalovaných 1 a 2).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Okresnom súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m)).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).