Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 21, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/84/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115214216
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4115214216.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobkýň: 1/ F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. XXX/X, XXX XX Z., a 2/ F.. A. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX/XX, XXX XX Z., zastúpených
JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom so sídlom Farská 40, 949 01 Nitra, proti žalovaným: 1/ L. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX/X, Z. O., 2/ L. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX/XX, Z. O., a 3/ J. T.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom J. du X. 1, V. sur U., G., V., zastúpeným advokátskou spoločnosťou BIZOŇ
& PARTNERS, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkýň proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 14C/308/2015-229

zo dňa 09.11.2018 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/, 2/, 3/ priznáva voči žalobkyniam 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o určenie, že L. G., nar. XX.XX.XXXX,
zomr. XX.XX.XXXX, (pôvodný žalobca) bol ku dňu svojej smrti vlastníkom nehnuteľností v katastrálnom
území Z. O., obec Z. O., okres Z., parcely registra „C“ č. XXXX o výmere 1205 m2 a č. XXXX o výmere

XXXX m2 zapísaných v LV č. XXXX v podiele 5/32, a žalovaným 1/ až 3/ priznal voči žalobkyniam 1/ a 2/
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozsudku uviedol, že právny predchodca
žalobkýň odvodzoval svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam z osvedčenia o dedičstve
č. k. 22D/2005/2007-76, podľa ktorého ich nadobudol dedením po poručiteľke L. C., nar. XX.XX.XXXX,
zomr. XX.XX.XXXX. Napriek tomu však k zapísaniu jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nedošlo,
pretože vlastnícke právo k nim patrí podľa katastrálnej evidencie žalovaným, ktorí ho nadobudli
pravdepodobne dedením po právnych predchodcoch M. K. a T. K. na základe záznamového konania

Z 6492/08-14/09. M. K. a T. K.vá nadobudli nehnuteľnosti na základe notárskej zápisnice N58/96-8
(NZ 52/96) spísanej notárkou JUDr. Janou Jánoškovou dňa 22.02.1996. Nadobudnutie vlastníckeho
práva právnych predchodcov žalovaných nebolo podľa pôvodného žalobcu právne perfektné, pretože
z obsahu notárskej zápisnice vyplývajú viaceré nezrovnalosti. Nehnuteľnosti boli pôvodne evidované v
pozemkovoknižnej vložke č. XX pre kat. úz. Z. O., kde bola jednou z podielových spoluvlastníčok aj L.
C.. Táto však podľa žalobcov nikdy nepreviedla svoj spoluvlastnícky podiel k pozemkom, a preto právni
predchodcovia žalovaných nemohli právne perfektne pozemky vydržať, a to ani pri zmenenej výmere

podľa vypracovaného geometrického plánu. Právni predchodcovia žalovaných nepreukázali v čase
vypracovania notárskej zápisnice nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemkom, či už nadobudnutie v
plnom rozsahu, alebo splnenie všetkých podmienok pre ich vydržanie. Od nadobudnutia nehnuteľností
žalovanými mohla začať plynúť nanajvýš len vydržacia doba, avšak ani táto neuplynula v celej zákonomvyžadovanej dĺžke. Právni predchodcovia žalovaných nemohli byť dobromyseľní, lebo vedeli o existencii
pozemkovoknižnej vložky č. XX pre kat. úz. Z. O., v ktorej sú uvedení vtedajší podieloví spoluvlastníci
a jedným z nich bola aj právna predchodkyňa žalobcov.

2. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že právni predchodcovia
žalovaných M. K. s manželkou T. K.vou boli bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných
na LV č. XXXX ako parc. č. XXXX - záhrady o výmere XXXX m2 a parc. č. XXXX - záhrady o výmere
XXXX m2. Vlastnícke právo k nim nadobudli na základe notárskej zápisnice č. N 58/96-8, NZ 52/1996,

spísanej notárkou JUDr. Janou Jánoškovou dňa 22.02.1996 o vydržaní vlastníckeho práva. Žalovaní
nadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam dedením po svojich právnych predchodcoch
(osvedčenie o dedičstve sp. zn. 22D/20/2008, Dnot 43/2008 zo dňa 8.9.2008). Súd mal za preukázané,
že na vydanie notárskej zápisnice boli splnené všetky v tom čase zákonom stanovené predpoklady.
Právni predchodcovia žalovaných, ktorí mali pozemky v držbe, označili skutočnosti preukazujúce
spôsob získania nehnuteľností, doložili čestné prehlásenia dvoch vo veci nezaujatých osôb znalých

miestnych pomerov, medzi ktorými bola aj pozemkovoknižná spoluvlastníčka. Vyjadrili sa k spôsobu
získania nehnuteľností a rovnako predložili aj vyjadrenie obce o okolnostiach dôležitých pre vydanie
osvedčenia. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k
nehnuteľnostiam tak právni predchodcovia žalovaných nadobudli postavenie oprávnených držiteľov
predmetných nehnuteľností, ktoré im patrilo od evidencie vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti, t.

j. od roku 1996 (23.04.1996). Podľa ustálenej súdnej praxe a judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.04.2013 sp. zn. 6Cdo/47/2012) bolo ustanovenie §
2 ods. 2 zákona č. 293/1992 Zb. vo vzťahu k § 134 Občianskeho zákonníka špeciálnou úpravou,
ktorá umožňovala vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva za jednoduchších
podmienok, než aké stanovovala všeobecná úprava. Vydržanie vlastníckeho práva podľa tohto zákona

vyžadovalo splnenie podmienky zapísania osoby ako vlastníka do katastra nehnuteľností na základe
notárskeho osvedčenia o držbe a neuplatnenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v konaní na súde
alebo v konaní o pozemkových úpravách inou osobou do 10 rokov od zápisu. Zrušenie uvedeného
ustanovenia k 30.11.2000, t. j. po 8 rokoch a 6 mesiacoch od jeho účinnosti malo za následok, že
u žiadnej osoby, zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o

držbe nemohlo dôjsť k zavŕšeniu podmienok vydržania podľa tejto špeciálnej úpravy. Dôvodom bolo
neuplynutie 10-ročnej doby plynúcej odo dňa zápisu za vlastníka. Tým však nebola u takejto osoby
dotknutá možnosť vydržania vlastníckeho práva splnením podmienok vydržania vyplývajúcich z § 134
Občianskeho zákonníka, ktorými sú spôsobilý predmet vydržania, oprávnená držba a nepretržité trvanie
oprávnenej držby po dobu 10 rokov, ak išlo o nehnuteľnosť. Podmienka oprávnenej držby bola u osoby

zapísanej v katastri nehnuteľnosti za vlastníka nehnuteľnosti na základe notárskeho osvedčenia o
držbe splnená bez ďalšieho a takéto postavenie jej bolo zaručené po dobu desiatich rokov. Účelom
zákona č. 293/1992 Zb., účinného od 11.06.1992, bolo okrem iného upraviť podmienky a postup pri
zápise neevidovaných vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam (§ 1 písm. a/). Cieľom tejto právnej
úpravy bolo usporiadanie neevidovaných právnych vzťahov k nehnuteľnostiam v urýchlenom a pokiaľ

možno v najmenej formálnom konaní. Tento cieľ bol reakciou na skutočnosť, že vtedajšia evidencia
nehnuteľností neodrážala skutočné vlastnícke pomery k nehnuteľnostiam. Postup a podmienky zápisu
za vlastníka do evidencie nehnuteľností upravovala druhá časť uvedeného zákona v § 2 až § 9. Cieľom
uvedeného zákona bolo teda najmä zosúladenie právneho stavu so stavom faktickým, teda aby ten,
kto má nehnuteľnosť v držbe, ale nie je zapísaný ako vlastník, bol zapísaný do katastra nehnuteľností.

Vzhľadom na uvedené sa súd prvej inštancie nestotožnil s námietkou žalobkýň, že odkazovanie na
právu úpravu zákona č. 293/1990 Zb. nie je dôvodné.

3. Rovnako súd prvej inštancie nepovažoval za opodstatnenú ani námietku neplatnosti notárskej
zápisnice o vydržaní vlastníckeho práva pre právne neperfektné vydržanie z dôvodu, že v čase

jej vypracovania nepreukázali právni predchodcovia žalovaných nadobudnutie vlastníckeho práva k
sporným nehnuteľnostiam v plnom rozsahu (najmä oprávnenosť držby, trvanie držby, dobromyseľnosť)
a absenciu dobromyseľnosti. Zápisom vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam (na základe
notárskej zápisnice o vydržaní) nadobudli právni predchodcovia žalovaných právne postavenie
oprávnenýchdržiteľov,pretožalovanínebolipovinnípreukazovaťnadobudnutieoprávnenejdržbyvčase

predchádzajúcej tomuto zápisu. Zákon č. 293/1992 Zb. umožňoval osobám dotknutým takýmto zápisom
vlastníckeho práva uplatniť si na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vykonávaných z dôvodu
usporiadania vlastníckych a užívacích pomerov vlastníckeho práv k takto zapísanej nehnuteľnosti
vlastnícke právo v lehote 10 rokov od zápisu vlastníckeho práva oprávnených držiteľov, čím by došlo kprerušeniu vydržacej doby pre stratu dobromyseľnosti, a tým aj oprávnenej držby. V konaní súd nemal
preukázané, že by tak bola akákoľvek osoba urobila, resp. že by si vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam uplatnila v tom čase ešte žijúca pozemkovoknižná vlastníčka, právna predchodkyňa

žalobkýňL.C.,ktorázomrelaXX.XX.XXXX.Nazákladevyššieuvedenýchskutočnostípretokonštatoval,
že právni predchodcovia žalovaných M. K. a T. K.vá splnili podmienky vydržania vlastníckeho práva k
pozemkompodľa§134Občianskehozákonníkaauplynutímdoby10rokovodzápisuvlastníckehopráva
na základe notárskej zápisnice (od 23.04.1996), t. j. dňom dňa 23.04.2006 sa právni predchodcovia
žalovaných stali vlastníkmi sporných nehnuteľností. Súd preto žalobu zamietol a svoje rozhodnutie oprel

o ustanovenia § 137 písm. c) zákona č. 160/0015 Z.z. Civilného sporového poriadku, účinného od
01.07.2016 (ďalej len „CSP“), § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, 3, § 132 Občianskeho zákonníka, § 1 písm. a),
§ 2 ods. 1, 2, 3, § 4 ods. 1, 2, § 4 ods. 3 a § 5 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych
vzťahov k nehnuteľnostiam, v znení účinnom ku dňu vyhotovenia notárskej zápisnice 22.02.1996. Výrok
o trovách konania súd odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP.

4.Protitomutorozsudkupodalivzákonnejlehoteodvolaniežalobkyne,ktorénavrhlinapadnutýrozsudok
zmeniť a žalobe vyhovieť. Namietali nesprávny procesný postup, vadu konania, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie
veci. Úvodom zopakovali tvrdenia známe už z obsahu spisu, pričom podľa nich bolo preukázané, že
právni predchodcovia žalovaných nadobudli len spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam (iné než

patriace L. C.) a nie nehnuteľnosti ako celok. Namietali aplikáciu zákona č. 293/1992 Zb., lebo v
danom prípade nešlo o neevidované vlastnícke vzťahy, keďže v katastrálnej evidencii aj v čase spísania
notárskej zápisnice bolo v pozemkovoknižnej vložke č. XX jasne uvedené, ktoré osoby sú podielovými
spoluvlastníkmi, a nešlo ani o majetkové krivdy. Ani z notárskej zápisnice nevyplývalo, že by táto bola
spísaná podľa ustanovení tohto zákona. V čase účinnosti tohto zákona bolo možné spísať zápisnicu

aj podľa Notárskeho poriadku a aj podľa zákona č. 293/1992 Zb. Tieto zápisnice sa od seba líšili
a nemožno ich zamieňať. Nesúhlasili s tým, že už samotná notárska zápisnica o vydržaní založila
dobromyseľnosť osôb osvedčujúcich si vlastnícke právo. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutia
súdov, ktoré zaujali opačný názor (Najvyšší súd SR sp. zn. 2Cdo 191/2009 a 2Cdo 159/2010, nález
ÚS SR sp. zn. III.ÚS 477/2015). Dobromyseľnosť ako jeden zo základných zákonných predpokladov

vydržania je potrebné skúmať vždy. Tvrdenia svedkov navrhnutých žalovanými boli neurčité, nijako
neverifikujúce reálnosť a rozsah držby. Nesúhlasili s možnosťou aplikácie záverov rozhodnutia sp. zn.
6Cdo/47/2012 na prejednávanú vec z dôvodu, že z predmetného rozhodnutia je zrejmé, že notárska
zápisnica o vydržaní bola spísaná podľa režimu zákona č. 293/1992 Zb., čo v nej bolo výslovne uvedené.
V prípade notárskej zápisnice právnych predchodcov žalovaných však absentuje akýkoľvek odkaz na jej

spísanie podľa uvedeného zákona. Podľa tohto zákona ani nemohla byť zápisnica spísaná, keďže nešlo
o vlastnícke vzťahy, ktoré by neboli evidované. Tieto boli evidované v pozemkovoknižnej vložke č. XX.
Poukázali aj na odlišnosť predbežného právneho názoru súdu a jeho konečného rozhodnutia. Právni
predchodcovia žalovaných sa nemohli domnievať, že by mohli byť dobromyseľní pri držbe nehnuteľností
ako celku, pretože spoluvlastnícke podiely nadobudli iba od niektorých spoluvlastníkov, no nikdy nie od

Doroty C.. Vydržacia doba nemohla uplynúť ani v prípade žalovaných, pretože dedičské konanie po ich
právnych predchodcoch začalo v roku 2008 a už v roku 2013 žalovaných upozornili na všetky okolnosti
prezentované aj v tomto konaní. Zároveň im v roku 2014 zaslali aj predžalobnú výzvu.

5. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Nesúhlasili

s názorom žalobkýň o nemožnosti aplikácie zákona č. 293/1992 Zb. na daný súdny spor. Vlastnícke
vzťahy k sporným pozemkom síce boli evidované v pozemkovoknižných vložkách (v danom prípade v
pozemkovo knižnej vložke č. XX), ale tie zabezpečovali evidenciu nehnuteľností len do 31.03.1964. Ich
právny predchodca však bol do evidencie nehnuteľností (katastra) zapísaný až na základe notárskej
zápisnice v roku 1996. Z toho teda vyplýva, že žalovaní neboli zapísaní ako vlastníci sporných

nehnuteľností v katastri nehnuteľností, a preto v tomto prípade išlo o zápis dovtedy neevidovaných
vlastníckych práv, na ktoré sa vzťahovali ustanovenia zákona o úprave niektorých vlastníckych vzťahov
k nehnuteľnostiam. Na podporu svojho tvrdenia poukázali na rozhodnutie ÚS SR č. k. II.ÚS 112/2018-25
zo dňa 15.02.2018. Nesúhlasili ani so spochybnením dobromyseľnosti osôb založenej samotnou
notárskou zápisnicou o vydržaní. Z ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. vyplýva, že

po dobu uvedenú v odseku 2 má osoba zapísaná v evidencii nehnuteľností alebo nadobúdateľ
zapísanej nehnuteľnosti postavenie oprávneného držiteľa. S prihliadnutím na to súd prvej inštancie
v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že podmienka oprávnenej držby bola u osoby zapísanej
v katastri nehnuteľností za vlastníka nehnuteľností na základe notárskeho osvedčenia o držbe bezďalšieho splnená a takéto postavenie jej bolo zaručené po dobu desiatich rokov. Keďže si právny
predchodca žalobkýň neuplatnil vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam podaním žaloby alebo v
konaní o pozemkových úpravách, tak sa osoba zapísaná v katastri nehnuteľností ako oprávnený držiteľ

sporných nehnuteľností stala vlastníkom týchto nehnuteľností na základe vydržania podľa ustanovenia §
134Občianskehozákonníka.Oninebolivrámcikonaniapredsúdomprvejinštanciepovinnítvrdiť,ateda
ani preukazovať nadobudnutie oprávnenej držby v čase predchádzajúcom vyššie uvedenému zápisu.
Napriek tomu, že notárska zápisnica neobsahuje priamy odkaz na ustanovenie zákona č. 293/1992 Zb.,
je z jej obsahu zrejmé, že spĺňala všetky náležitosti, ktoré tento zákon vyžadoval pre zápis vlastníckych

práv do katastra nehnuteľností. Preto považujú námietky žalobkýň ohľadne nemožnosti aplikácie
rozhodnutia sp. zn. 6Cdo 47/2012 na daný spor za irelevantné. Predbežným právnym posúdením
veci nie je súd viazaný, preto odmietajú akékoľvek domnienky a hodnotenia ohľadne prekvapenia
žalobkýň s výrokom rozhodnutia. Čo sa týka námietky žalobkýň o nadobudnutí vlastníctva len k
určitým podielom, pričom medzi nimi nebol podiel aj ich právnej predchodkyne, žalovaní uviedli, že
žalobcovia, resp. ich právny predchodca si do desiatich rokov od zápisu vlastníckeho práva žalovaných

do katastra nehnuteľností neuplatnili vlastnícke právo k nehnuteľnosti v konaní na súde a ani v konaní
o pozemkových úpravách. Preto súd správne dospel k záveru, že boli splnené podmienky v zmysle §
134 Občianskeho zákonníka o riadnom nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam
vydržaním. Ich právny predchodca bol totiž zapísaný v katastri nehnuteľností na základe notárskej
zápisnice, čím ex lege nadobudol právne postavenie oprávneného držiteľa a oni neboli povinní v konaní

preukazovať nadobudnutie oprávnenej držby v čase predchádzajúcom tomuto zápisu. Žalobkyne, resp.
ich právni predchodcovia sa mohli svojich práv domáhať v zákonnej dobe 10 rokov, avšak počas jej
plynutia boli pasívni a následky tejto pasivity sa snažia zhojiť až v tomto súdnom konaní.

6. Žalobkyne v reakcii na vyjadrenie žalovaných uviedli, že vecná pôsobnosť zákona č. 293/1992 Zb. sa

viaže na neevidované nehnuteľnosti alebo na zmiernenie majetkových krívd. K sporným pozemkom boli
vlastnícke vzťahy evidované v pozemkovo knižnej vložke č. XX. Ak by notárska zápisnica bola spísaná
podľa ustanovení tohto zákona, bolo by to v nej uvedené. Jedným z dokumentov, z ktorých notárska
zápisnica vychádza, je aj pozemkovoknižná vložka č. XX, v ktorej je vedená aj ich právna predchodkyňa
L. C. ako podielová spoluvlastníčka. Žalovaní ani neuviedli, kedy mala byť údajná reálna deľba

uskutočnená. Ide len o tvrdenie žalovaných, ktoré sa nezakladá na pravde. Dobromyseľnosť žalovaných
nie je splnená, pretože museli mať vedomosť o zápise v už spomínanej pozemkovoknižnej vložke.
Potreba skúmania všetkých okolností vrátane dobromyseľnosti v čase vydania notárskej zápisnice je
daná neustále bez ohľadu na tvrdenia žalovaných, že sa k tomu po uplynutí 10 rokov nemožno vracať.
Ďalej uviedli, že ak sa súd od svojho predbežného právneho posúdenia zásadným spôsobom odkloní,

je v záujme právnej istoty nevyhnutné, aby sa v odôvodnení rozhodnutia s týmto odklonom náležite
vysporiadal.

7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 3XX CSP), prejednal vec

bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, §
219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny
a ako taký ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo veci postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods.
1, 2 prvej vety CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (01.07.2016), a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

predo dňom účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zároveň odvolací súd aplikoval ustanovenie
§ 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Vzhľadom na to odvolací súd na dôvažok dodáva nasledovné:

8. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno
o existencii vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam ich právneho predchodcu. Žalobkyne
vo svojom odvolaní namietali najmä nemožnosť aplikácie zákona č. 293/1992 Zb. z dôvodu, že
nešlo o neevidované vlastnícke vzťahy, pretože v katastrálnej evidencii aj v čase spísania notárskej

zápisnice právnymi predchodcami žalovaných bolo v pozemkovo knižnej vložke č. XX uvedené, ktoré
osoby sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, a že z notárskej zápisnice nevyplýva ani to,
že by bola spísaná podľa ustanovení tohto zákona, pričom zápisnicu bolo možné spísať aj podľa
Notárskeho poriadku. Nesúhlasili ani so tzáverom, že už samotná notárska zápisnica o vydržanízaložila dobromyseľnosť osôb osvedčujúcich si vlastnícke právo, preto ju bolo potrebné skúmať.
Spochybnili dobromyseľnosť právnych predchodcov žalovaných pri držbe nehnuteľností ako celku,
pretože spoluvlastnícke podiely nadobudli iba od niektorých spoluvlastníkov, no nikdy nie od Doroty C..

9. Odvolací súd po prejednaní veci konštatoval, že súd prvej inštancie na daný prípad správne aplikoval
zákon č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, ktorý v ustanovení
§ 1 písm. a) vymedzoval účel, ktorým bolo treba upraviť podmienky a postup pri zápise neevidovaných
vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam na území Slovenskej republiky do evidencie nehnuteľností

podľa osobitných predpisov. Týmto osobitným predpisom mal zákonodarca nesporne na mysli zákon
č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.04.1964. Podľa § 5 ods.
1 zákona č. 22/1964 Zb. do evidencii nehnuteľností sa bežne zapisujú zmeny vlastníckych vzťahov,
vlastnícke práva novo vzniknuté, ako aj ich obmedzenia, obdobné údaje o správe národného majetku
a novo vzniknuté práva trvalého užívania národného majetku a osobného užívania pozemkov. V
prechodných a záverečných ustanoveniach tohto zákona obsiahnutých v § 10 ods. 2 zákona je uvedené,

že vykonávanie zápisov v pozemkových a železničných knihách sa dňom začiatku účinnosti tohto
zákona zastavuje; súdy však vykonajú zápisy na základe návrhov podaných do dňa začiatku účinnosti
tohto zákona. Vzhľadom na to sa do pozemkových kníh od 01.04.1964 nové vlastnícke vzťahy už
nezapisovali, ale v prípade zmeny vlastníctva sa na základe zákona č. 22/1964 Zb. začali zapisovať
do tzv. evidencie nehnuteľností. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ boli nehnuteľnosti dovtedy vedené

len v pozemkovej knihe, avšak v reálnom živote sa za ich vlastníkov pokladala iná osoba (napr. z
dôvodu reálnej deľby, ku ktorej medzi vlastníkmi došlo v minulosti, no zmena sa do pozemkovej knihy
dovtedy nepremietla), takáto zmena vlastníckych vzťahov sa zapísala už do evidencie nehnuteľností.
Aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 47/2012 vyplýva, že v tom prípade žalobca nadobudol svoj
spoluvlastnícky podiel dedením po svojej matke, čiže aj v danom prípade boli pozemky vedené jednak

na pôvodných vlastníkov a zároveň bola vydaná aj notárska zápisnica o osvedčení držby, na základe
ktorej boli žalovaní zapísaní do evidencie nehnuteľností ako vlastníci.

10. Z právneho hľadiska vôbec nebolo podstatné to, či v notárskej zápisnici o vydržaní bolo uvedené,
podľa akého právneho predpisu bola vyhotovená. Z nijakého ustanovenia zákona č. 293/1992 Zb. totiž

nevyplýva, že jednou z náležitostí notárskej zápisnice je aj označenie tohto zákona; podstatné bolo, že
bola v súlade s ním vyhotovená. Právne významné bolo, aby boli splnené všetky náležitosti obsiahnuté v
ustanoveniach § 4 ods. 2, 3 a § 5 tohto zákona. Z obsahu notárskej zápisnice vyplýva, že spĺňala všetky
náležitosti, ktoré uvedený zákon vyžadoval pre zápis vlastníckych práv do evidencie nehnuteľností, čo
konštatoval aj súd prvej inštancie a žalobkyne túto skutočnosť nespochybnili. K námietke žalobkýň, že

zápisnicu bolo možné spísať aj podľa Notárskeho poriadku, čo bol podľa nich iný druh zápisnice, než
zápisnica podľa zákona č. 293/1992 Zb., odvolací súd uvádza, že tento zákon odkazuje v súvislosti
s vyhotovením osvedčenia notára v ustanovení § 2 ods. 1 práve na Notársky poriadok, t. j. zákon č.
323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) ako základný procesný predpis, podľa
ktorého notár koná (§ 1 písm. a/, § 3). To znamená, že aj osvedčenie notára vyhotovené v zmysle zákona

č. 293/1992 Zb. bolo vyhotovené na podklade ustanovení Notárskeho poriadku.

11. Aplikujúc na danú notársku zápisnicu ustanovenia zákona č. 293/1992 Zb. súd prvej inštancie
správne posúdil aj dobromyseľnosť držby právnych predchodcov žalovaných. Podľa § 2 ods. 3
citovaného zákona mali osoby (v tomto prípade právni predchodcovia žalovaných) zapísané v evidencii

nehnuteľností po dobu 10 rokov postavenie oprávneného držiteľa. Rovnaký názor zaujal aj NS SR už v
spomínanom rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/47/2012. K námietke žalobkýň, ktoré poukázali na rozhodnutia s
odlišnýmprávnymnázoromsp.zn.2Cdo191/2009asp.zn.2Cdo159/2010odvolacísúdpoznamenáva,
že tieto boli vydané ešte pred rozhodnutím sp. zn. 6Cdo/47/2012, ktoré napriek týmto dvom jemu
predchádzajúcim rozhodnutiam zaujal novšie, od nich odlišné stanovisko. Aj nález ÚS SR vo veci sp.

zn. III.ÚS 477/2015, na ktorý žalobkyne poukázali, odkazuje práve na tieto dve skôr vydané rozhodnutia,
no s novším rozhodnutím sp. zn. 6Cdo 47/2012 sa nevysporiadal. Naopak, neskôr vydané uznesenie
ÚS SR č. k. II. ÚS/112/2018-25 zo dňa 15.02.2018 odkazuje práve na správne závery rozhodnutia sp.
zn. 6Cdo/47/2012.

12. Odvolací súd s ohľadom na uvedené považoval za správne aplikovanie záverov rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/47/2012 o vzniku práva oprávnenej držby ako aj
jej ďalšej existencie, na ktorú nemalo vplyv ani zrušenie ustanovenia § 2 ods. 3 zákonom č. 393/2000
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorýchvlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov. Z textu odôvodnenia rozhodnutia
sp. zn. 6Cdo/47/2012 vyplýva nasledovné: „Účinnosťou zákona č. 393/2000 Z. z. oprávnená držba
osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka ako riadne nadobudnuté právo, resp. právny

vzťah, nezanikla. Iný výklad, ktorý by takýto následok pripúšťal, by bol ústavne nesúladný, pretože by
neprípustne odnímal už existujúce právo. Odporoval by tak základnému princípu právneho štátu, a to
princípu právnej istoty a v ňom obsiahnutým zásadám dôvery v platné právo a ochrany nadobudnutých
práv“. Na základe vyššie uvedeného sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, podľa
ktorých právni predchodcovia žalovaných T. K.vá a M. K. splnili podmienky vydržania vlastníckeho práva

k sporným nehnuteľnostiam podľa § 134 Občianskeho zákonníka v dôsledku uplynutia 10 rokov od
zápisu vlastníckeho práva na základe notárskej zápisnice spísanej podľa zákona č. 293/1992 Zb. a stali
sa ich vlastníkmi.

13. Napriek tomu, že odvolací súd zastáva názor, že dobromyseľnosť držby nebolo potrebné v danom
prípade skúmať, pretože táto vyplývala priamo z ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb.,

považuje za potrebné k veci uviesť, že s ohľadom na obsah spisu právni predchodcovia žalovaných
sporné nehnuteľnosti mali užívať od roku 1988. Žiadny zo spoluvlastníkov z pozemkovoknižnej vložky
č. XX dobromyseľnosť reálneho užívania nehnuteľností v zmysle reálnej deľby nikdy nespochybnil.
Nespochybnila ju ani právna predchodkyňa žalobkýň L. C., ktorá zomrela až v roku 2007, pričom
zápisnica o užívaní sporných nehnuteľností bola spísaná 11 rokov predtým - v roku 1996. Pokiaľ by L. C.

akopodielováspoluvlastníčkanesúhlasilastým,ževminulostidošlokreálnejdeľbenehnuteľnostímedzi
podielovými spoluvlastníkmi, resp. aj k nejakému inému vysporiadaniu, mohla sa voči tomu ohradiť a
svojho práva sa mohla sama domáhať žalobou na súde, resp. mohla osloviť priamo manželov K.vcov
a spochybniť ich dobromyseľnosť. Napriek pomerne dlhej dobe, ktorá uplynula jednak od užívania
pozemkov (1988) manželmi K.vcami a tiež od spísania notárskej zápisnice (1996) až po smrť pani

Doroty C. (2007), táto ich vlastnícke právo nikdy nespochybnila. Dokonca ani žalobkyne, resp. ich
právny predchodca L. G. (vnuk Doroty C.), ktorý pôvodne žalobu podal, netvrdil, že by mal nejakú
vedomosť od Doroty C., že by voči manželom K.vcom spochybňovala ich vlastnícke právo k predmetným
pozemkom. Pôvodný žalobca pri uplatňovaní si svojho vlastníckeho práva vychádzal vlastne len z
toho, že tieto pozemky po jeho právnej predchodkyni zdedil v dedičskom konaní, kde však pozemky

evidované v pozemkovo knižnej vložke č. XX neboli zidentifikované s pozemkami podľa ich zápisu v
katastri nehnuteľností. Sama podielová spoluvlastníčka sa za svojho života vlastníckeho práva k nim
vôbec nedožadovala, hoci tak v danom časovom priestore mohla urobiť. V minulosti bolo bežné, že
systém zápisu do pozemkových kníh sa obchádzal neformálnymi alebo neperfektnými dohodami, kde sa
vlastníci, resp. spoluvlastníci dohodli na užívaní pozemkov na základe výmeny, resp. deľby pozemkov

v zmysle ich reálneho užívania, čo však nebolo následne realizované zápisom do pozemkovej knihy;
účastníci pozemkových úprav pritom považovali takto užívané pozemky za svoje, lebo si z minulosti
pamätali daný užívací stav, chápaný ako stav vlastnícky.

14.Žalobkynespochybnilidobromyseľnosťdržbynehnuteľnostíakocelku,pretožeprávnipredchodcovia

žalovaných nadobudli spoluvlastnícke podiely iba od niektorých spoluvlastníkov, no nikdy nie od Doroty
C.. V tomto smere je skutočne pravda, že v notárskej zápisnici sa neuvádza, že by manželia K.vci
nadobudli spoluvlastnícky podiel aj od Doroty C., ale podkladom na vypracovanie tejto zápisnice
bol geometrický plán č. 244-206-1707-90 zo dňa 24.09.1991, podľa ktorého mala L. C. nadobudnúť
parc. č. 2042 - záhrady o výmere 603 m2, čo by zodpovedalo výmere jej podielu 602,5 m2 podľa

pozemkovoknižnej vložky č. XX (3856 m2 x 5 = 19280 m2 : 32 = 602,5 m2). Žalovaní sa k nadobudnutiu
jednotlivých podielov od spoluvlastníkov vedených v pozemkovo knižnej vložke č. XX podrobne vyjadrili
podaním zo dňa 11.10.2018 (č. l. 186 spisu), z ktorého vyplýva, že k parc. č. XXXX nadobudli podiely
vo výmere XXXX m2 a k parc. č. XXXX vo výmere 1566,5 m2, čo by zodpovedalo súčasným výmerám
sporných parciel. Dokonca pri parc. č. XXXX je táto výmera ešte väčšia. Skutkové tvrdenia žalovaných

ohľadne nadobudnutia spoluvlastníckych podielov vôbec žalobkyne nespochybnili a ani sa k nim v
podaní zo dňa 02.11.2018 (č. l. 216 spisu), ktoré bolo reakciou na podanie žalovaných z 11.10.2018,
nevyjadrili.

15. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností odvolací súd musel konštatovať, že

žalobkyne nepreukázali vlastnícke právo ich právneho predchodcu k sporným nehnuteľnostiam. Z
obsahu spisu je zrejmé, že v roku 1988 došlo k reálnej deľbe nehnuteľností medzi podielovými
spoluvlastníkmi zapísanými v pozemkovo knižnej vložke č. XX, na základe ktorej právni predchodcovia
žalovaných dobromyseľne užívali sporné nehnuteľnosti, no právna predchodkyňa žalobkýň, L. C., počascelého svojho života užívanie nehnuteľností manželmi K.vcami nespochybnila. Riadiac sa zásadou
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. že právo patrí bdelým, je potrebné uviesť, že pokiaľ by mala L. C.
nejaké pochybnosti ohľadne užívania nehnuteľností, mohla tieto ako bdelý vlastník počas svojho života

namietať. V tom čase žili osoby, ktoré mali dostatočné poznatky o možných dohodách reálnej deľby
pozemkov, resp. o celkovom ich vysporiadaní, a s odstupom takmer 30 rokov od užívania nehnuteľností
do podania žaloby bolo veľmi ťažké zistiť podrobnosti o deľbe a užívaní nehnuteľností v roku 1988,
pričom nemožno ani od žalovaných spravodlivo žiadať, aby sa vedeli nad rámec listín, ktoré sa z tej
doby zachovali a sú súčasťou spisu, k užívaniu nehnuteľností svojimi predkami podrobnejšie vyjadriť.

16. K výhrade žalobkýň o rozhodnutí súdu prvej inštancie v rozpore s prezentovaným predbežným
právnym posúdením odvolací súd uvádza, že súd vo všeobecnosti nie je svojím predbežným právnym
posúdením nie je viazaný. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav správne z obsahu vykonaných
dôkazov, vo veci správne rozhodol, svoje rozhodnutie podrobne a vyčerpávajúco odôvodnil, zistený
skutkový stav dôkladne opísal a vec správne právne posúdil, pričom sa vysporiadal aj s odklonom

od pôvodne prezentovaného právneho posúdenia, ktoré bolo len predbežné. Napadnuté rozhodnutie
nevykazuje známky arbitrárnosti a spĺňa všetky náležitosti rozhodnutia zakotvené v ustanovení § 220
ods. 2 CSP. Preto odvolací súd toto rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a
v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

17. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní, preto im podľa § 255 ods. 1 CSP patrí v celom rozsahu
náhrada trov vynaložených v tomto štádiu konania. Odvolací súd vzhľadom na to podľa § 396 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 CSP rozhodol, že žalovaní 1/, 2/, 3/, majú voči žalobkyniam 1/, 2/ nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. O ich výške podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §

420, § 421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).