Rozsudok – Dedičské právo ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, October 8, 2021

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 19C/69/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314204198
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adam Hradský

ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2021:1314204198.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III, v konaní pred sudcom Mgr. Adamom Hradským, v spore žalobkyne: B. S.,

nar. XX.XX.XXXX, s pobytom M. XX, J., zastúpenej JUDr. Jánom Polomským, advokátom, so sídlom
Miletičova 21, Bratislava, proti žalovanému v 1. rade: E. J., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom T. XXX, J. a
žalovanej v 2. rade: C.. I. J., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom O. XX, J., o určenie, že nehnuteľnosť patrí
do dedičstva, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobkyne zamieta.

II. Súd priznáva žalovaným v 1. a 2. rade voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 18.02.2014, upravenou dňa 22.07.2020, sa žalobkyňa voči žalovaným v 1. a 2. rade,

ktorých súd pripustil do konania uznesením zo dňa 15.01.2020, domáhala, aby súd určil, že do dedičstva
po zomrelej S. D.S.P.Í.T., zomr. X.XX.XXXX (ďalej už len „poručiteľka“) patria a) byt č. XX, nachádzajúci
sa na 2. p., stavba so súpisným číslom XXX, na C. ulici č. X,X,X a M. ulici č. XX,XX,XX, vchod C. ulica č.
X evidovaného na LV č. XXXX vybudovaný na pozemku parc. reg. „C“, parc. č. XXXXX/X, na Okresnom
úrade Bratislava, katastrálny odbor, k.ú. L. C., okres: J. W., obec: BA- m. č. L. C., o veľkosti podielu 1/1; b)
spoluvlastníckypodielnaspoločnýchčastiachaspoločnýchzariadeniachdomuvoveľkosti3493/351732
a c) spoluvlastnícky podiel k pozemku parc. č. XXXXX/X- zastavané plochy a nádvoria o výmere 1333

m2, p.č. XXXXX/X ostatné plochy o výmere 609 m2 a p.č. XXXXX/X- ostatné plochy o výmere 275
m2 evidovanom na LV č. XXXX vo veľkosti 3493/351732, zapísaný na Okresnom úrade Bratislava,
katastrálny odbor, k.ú. L. C., okres: J. W., obec: BA- m. č. L. C. (ďalej už len „byt č. 12“).

2. Žalobkyňa v rámci skutkových tvrdení odôvodňujúcich svoj žalobný návrh podľa § 150 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) uviedla, že poručiteľka bola družkou M. J., nar. XX.XX.XXXX a
zomr. XX.XX.XXXX (ďalej už len „M. J.“) od roku 1980, pričom od roku 1994 žili ako partneri oddelene

každý vo vlastnej domácnosti v neďaleko od seba vzdialených domácnostiach. Žalobkyňa tvrdila, že M.
J. bol od roku 1986 invalidným dôchodcom. V roku 1994 došlo k výmene bytu M. J. za byt č. XX susediaci
s poručiteľkou, na základe čoho podpísala poručiteľka za M. J. nájomnú zmluvu na predmetný byt dňa
30.03.1994. Poručiteľka a M. J. svoje byty prebúrali a vytvorili jednu domácnosť, pričom v predmetom
byte žili ako druh a družka. Počas spolužitia sa poručiteľka starala o spoločnú domácnosť a aj o M. J.,
keďže ten poberal len invalidný dôchodok a zároveň prispievala aj na jeho zdravotnícke potreby a lieky.
V roku 1998 ponúklo Hlavné mesto SR nájomcom bytov odkúpenie bytov, na základe čoho M. J. v júli

1998 uzatvoril zmluvu o prevode bytu a zriadení záložného práva č. XXX XXXX s tým, že podľa tvrdenia
žalobkyne mala kúpnu cenu za byt č. 12 v sume 20 500,- Sk uhradiť poručiteľka, keďže M. J.R. nemal
žiadne financie. Žalobkyňa tvrdila, že poručiteľka kúpnu cenu uhradila v dobrej viere a s vedomím, že
M. J. jej byt z vďačnosti prenecháva vzhľadom aj na ich dlhoročný vzťah, doterajšiu starostlivosť ako ajza účelom jej nerušeného bývania vo vytvorenej domácnosti. Po smrti M. J. sa poručiteľka postarala o
jeho pohreb a uhradila všetky náklady s tým súvisiace, pričom naďalej žila v byte, ktorý bol vytvorený
spojenými bytmi a ktoré predstavovali podľa tvrdenia žalobkyne jednu domácnosť s vedomím, že ho

poručiteľka poctivo nadobudla. Podľa tohto tvrdeného skutkového deja bolo možné podľa žalobkyne
vyvodiť vôľu partnerov na usporiadaní majetkových pomerov, ktorá mala znaky riadneho nadobúdacieho
titulu - ústnej zmluvy, ktorej však chýbala písomná forma a jej zavkladovanie v katastri nehnuteľností,
ktoré platné právo vyžaduje pre nadobudnutie vlastníckeho práva. Žalobkyňa poukázala na to, že podľa
nej došlo k ústnemu prevodu vlastníckeho práva k bytu č. 12 z M. J. na poručiteľku, avšak vzhľadom na

zdravotný stav M. J. a jeho skoré úmrtie nebol splnený formálny postup takéhoto prevodu. Poukázala na
to, že podľa nej bol predmetný prevod v súlade s dobrými mravmi, keďže bola poručiteľka jeho družkou
a jedinou osobou, ktorá zabezpečovala starostlivosť v najťažšej etape jeho života. Žalobkyňa tvrdila, že
poručiteľka užívala byt č. 12 až do svojej smrti, uhrádzala všetky poplatky a dane, pričom presvedčenie
poručiteľky, že je vlastníčkou podľa žalobkyne potvrdzovala aj jej vôľa nakladať s bytom ako vlastným,
keď informovala žalobkyňu, že jej chce byt darovať. Podľa žalobkyne bola držba bytu č. 12 poručiteľkou

oprávnená, nepretržitá, nikým nerušená a nikým nespochybnená, pričom poručiteľka mala vnútorné
psychické presvedčenie, že jej byt patrí. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na to, že poručiteľka
nadobudla vlastnícke právo k bytu č. 12 uplynutím vydržacej doby, ktorá začala plynúť smrťou M. J.,
t.j. dňa 18.11.1998 a uplynula dňa 18.11.2008, a preto podľa žalobkyne bola poručiteľka ku dňu svojej
smrti, t.j. dňa 03.11.2013 vlastníčkou bytu č. 12. Uvedené bolo podľa žalobkyne zo strany poručiteľky aj

verejne prezentované. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na viaceré svedecké výpovede z konania
na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3Co 177/2013, konkrétne na výpoveď C. M., C. P., R. S. a I. S..
Žalobkyňa ešte uviedla, že byt č. 12 bol predmetom dodatočného dedičského konania po M. J., v ktorom
bolo popreté dedičské právo poručiteľky. V rámci rozhodovacej súdnej praxe žalobkyňa poukázala na
nález Ústavného súdu SR (II. ÚS 484/2015), rozsudok NS ČR (22Cdo 417/1998) a rozhodnutia NS SR

( 3Cdo 17/2016 a 5Cdo 87/2020).

3. Žalovaná v 2. rade v rámci svojej procesnej obrany poprela žalobkyňou tvrdené skutočnosti a uviedla,
že práve žalovaní sú dedičmi po zomrelom M. J.. Tvrdila, že po rozvode jej rodičov v roku 1979 chodili
na národný výbor prosiť, aby ich otec - M. J. dostal sociálny byt, čo sa im aj podarilo. Následne ho občas

aj navštevovali. O tom, že ich otec bol presťahovaný do bytu č. 12 nevedeli. Žalovaná v 2. rade uviedla,
že z informácii z dedičského konania po ich otcovi vyplývalo, že nemal žiadne deti. Žalovaná v 2. rade
ani nevedela, že ich otec sa stal vlastníkom bytu č. 12. Následne až v roku 2017 keď dedičské konanie
prevzala JUDr. Ingrid Lúčanová sa zistilo, že M. J. mal deti - žalovaných. Žalovaná tvrdila, že poručiteľka
si privlastnila kľúče od bytu M. J., ktorý aj po jeho smrti protizákonne užívala. Správcovia bytu (Novbyt a

Blahobyt) potvrdili, že do roku 2013 boli za byt uhrádzané mesačné platby, pričom nikdy nebola v byte
č. 12 hlásená iná spolubývajúca osoba, čo podľa žalovanej znamenalo, že ich otec nemal ani družku
a že byt bol obývaný protizákonne. Podľa žalovanej boli svedkovia, ktorí jej potvrdili, že poručiteľka
odmietla sprístupniť byt v čase, keď sa v dome robila výmena stúpačiek, pričom predmetný byt je v
súčasnosti odpojený od vody, elektriny a plynu. Žalovaná v 2. rade uviedla, že tým, že existujú dedičia

v prvej zákonnej skupine po zomrelom M. J. sa tento spor stal bezpredmetným. Tvrdila, že poručiteľka
nebola družkou ich otca a spomínané byty neboli prepojené. Naopak ich otec bol násilné niekoľko rokov
držaný v polizbe poručiteľky a spolu s ňou bol terorizovaný I. C.. Podotkla, že Krajský súd v Bratislave
rozsudkom 3Co 177/2013-185 jednoznačne nepriznal poručiteľke, že je dedičkou po zomrelom M. J..

4. Žalovaný v 1. rade podaním zo dňa 01.10.2020 uznal dôvodnosť žalobkyňou uplatneného nároku
bez ďalšieho odôvodnenia.

5. Súd vec prejednal a vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými a
navrhnutými žalobkyňou, a to: oznámením o okruhu dedičov, úmrtným listom S. D., úmrtným listom M.

J., rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 04.12.2012, výpisom z LV č. XXXX, výpisom z LV
č. XXXX, žiadosťou o prepustenie M. J., dohodou o ukončení nájmu bytu, zmluvou o nájme bytu zo dňa
30.03.1994, zápisnicou o rokovaní, pozvánkou na podpis zmluvy o prevode bytu, fotokópiou vkladnej
knižky M. J., fotokópiami úhrad za bývanie a pohreb M. J.Ž., sprievodným listom na rontgenologické
vyšetrenie M. J.S., lekárskou správou M. J., zápisnicou o predbežnom vyšetrení M. J., listinnými

dôkazmi predloženými a navrhnutými žalovanými, a to: uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa
27.10.1999, výpisom z LV č. XXXX, výpisom z LV č. XXXX, rodným listom žalovaného v 1. rade, rodným
listom žalovanej v 2. rade, čestným prehlásením I.W. G., oznámením zo dňa 03.10.2018, úradným
záznamom z 08.08.2018, plnomocenstvom zo dňa 08.08.2018, oznámením Okresného úradu Bratislavazo dňa 08.10.2018, vyjadrením Okresného úradu Bratislava zo dňa 21.12.2017, a listinnými dôkazmi
zabezpečenými súdom, a to: rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.06.2016, dovolaním
žalobkyne zo dňa 17.02.2017, oznámením o okruhu dedičov po M. J., súdnym spisom Okresného súdu

Bratislava III 11C 9/2012, dedičským spisom Okresného súdu Bratislava III 30D 133/2011, z ktorých
následne vychádzal pri zistení skutkového stavu rozhodného pre právne posúdenie dôvodnosti žaloby
žalobkyne.

X. M. J. sa ako nájomca bytu č. 12 (konkrétna špecifikácia je uvedená v 1. odseku odôvodnenia tohto

rozsudku) stal na základe zmluvy o prevode bytu do vlastníctva uzatvorenej v roku 1998 výlučným
vlastníkom bytu č. 12 nachádzajúceho sa na ulici C. X, J.. S. D. (v odôvodnení rozsudku uvádzaná ako
„poručiteľka“) bola v tom čase vlastníčkou susedného bytu č. 11.

7. Zo zhodných tvrdení strán sporu vyplývalo, že po smrti M. J. (dňa 18.11.1998) poručiteľka až do svojej
smrti užívala byt č. 12, pričom v roku 2011 podala návrh na prejednanie novoobjaveného dedičstva

po zomrelom M. J., predmetom ktorého bol práve byt č. 12. V tomto konaní ako dedička vystupovala
poručiteľka. Svoje dedičské právo odvodzovala od tvrdenia, že s M. J. žila najmenej rok pred jeho
smrťou v spoločnej domácnosti s tým, že sa o neho starala (III. dedičská skupina), pričom jej dedičské
oprávnenie bolo sporovnané, na základe čoho poručiteľka podala na tunajší súd dňa 20.01.2012
žalobu, ktorou sa domáhala určenia, že je dedičkou M. J.. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo

dňa 16.06.2016 zamietol predmetnú žalobu s odôvodnení, že vykonaným dokazovaním nebolo možné
dospieť k pravdivosti tvrdení o tom, že poručiteľka žila s M. J. najmenej po dobu jedného roku pred jeho
smrťou v spoločnej domácnosti a z toho dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť, uhrádzala náklady
na bývanie, vykonávala domáce práce, zabezpečovala a pripravovala jedlo a starala sa o M. J., keďže
ten bol invalidným dôchodcom. Za nepreukázanú odvolací súd považoval aj skutočnosť o spojení bytov

M. J. a poručiteľky. Podľa odvolacieho súdu bolo nezodpovedané, prečo v čase vedenia pôvodného
dedičskéhokonaniapozomrelomM.J.saporučiteľkanedostavilananotárskyúradvrámcipredbežného
vyšetrenia, aj keď bola označená ako osoba, ktorá s M. J. žila v spoločnej domácnosti (spolu s I. C.),
čo odvolaciemu súdu evokovalo záver o tom, že s M. J. poručiteľka v čase jeho smrti nežila v spoločnej
domácnosti. Na základe uvedeného odvolací súd jednoznačne prijal záver o tom, že poručiteľka nežila

s M. J. v čase jeho smrti najmenej jeden rok v spoločnej domácnosti a teda nepriznal jej práva dediča
z tretej dedičskej skupiny.

8. Následne bolo v roku 2017 v konaní o novoobjavenom majetku zistené, že M. J. má dve deti -
žalovaných v 1. a 2. rade, pričom predmetné konanie nebolo doposiaľ právoplatné skončené z dôvodu

podania žaloby o určenie, že byt č. 12 patrí do dedičstva po poručiteľke a to z titulu nadobudnutia
vlastníckeho práva k bytu č. 12 poručiteľkou vydržaním.

9. Súd na takto zistení skutkový stav aplikoval ustanovenie § 138 písm. c) C.s.p. a príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka upravujúce držbu a nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním (§ 129 a 134).

10. V danom prípade sa žalobkyňa ako dedička poručiteľky voči žalovaným ako dedičom M. J. žalobou
podľa § 137 písm. c) C.s.p. domáhala určenia, že byt č. 12 patrí do dedičstva poručiteľky, ktorá mala
vlastnícke právo k tomuto bytu nadobudnúť vydržaním, čo odôvodnila tým, že tento byt od roku 1998
užívala a hradila zaň náklady v domnienke, že k nemu nadobudla vlastnícke právo na základe ústnej

kúpnej zmluvy uzatvorenej s M. J.. Vzhľadom na uvedené bolo úlohou súdu posúdiť, či na požadovanom
určeníboldanýžalobkyňounaliehavýprávnyzáujemavprípadeakdanýbol,predbežneprávneposúdiť,
či poručiteľka nadobudla vlastnícke právo k bytu č. 12 vydržaním, teda či v čase svojej smrti bola
vlastníčkou bytu č. 12.

11. Základnou podmienkou prípustnosti žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie podľa § 137 písm. c)
C.s.p. je existencia naliehavého právneho záujmu žalobcu na takomto určení. Existenciu naliehavého
právneho záujmu musí žalobca v spore tvrdiť a preukázať, pričom existencia naliehavého právneho
záujmu musí byť daná nielen na začiatku sporu (t.j. v čase podania žaloby - inak by išlo o zjavne
nedôvodnú žalobu, na základe čoho by sa mohol aplikovať postup podľa § 138 C.s.p.), ale predovšetkým

v čase vyhlásenia rozsudku, pretože pre rozhodnutie súdu vo veci samej je rozhodujúci stav v čase
jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 C.s.p.). Neexistencia naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení,
či tu právo je alebo nie je, bráni tomu, aby sa súd zaoberal opodstatnenosťou uplatneného práva.
To znamená, že predtým ako sa súd vôbec začne zaoberať meritom sporu, je potrebné, aby malkladnezodpovedanúotázkuoexistenciinaliehavéhoprávnehozáujmužalobcu,pričomstatusexistencie
naliehavého právneho záujmu žalobcu musí pretrvať následne až do vyhlásenia rozsudku.

12. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov SR možno konštatovať, že naliehavý právny záujem na
určení, či tu právo je alebo nie je, je daný vtedy, ak je tu daný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty
medzi stranami sporu, ktorý ohrozuje právne postavenie žalobcu a ktorý nemožno inými právnymi
prostriedkami odstrániť, a to bez ohľadu na to, ako táto právna neistota vznikla. Preto má žaloba podľa
§ 137 písm. c) C.s.p. preventívny charakter a jej miesto je tam, kde sa jej pomocou môže eliminovať

stav objektívnej právnej neistoty za predpokladu, že k odpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak.

13. V danom prípade mal súd za to, že na určení, že byt č. 12 patrí do dedičstva po poručiteľke bol
daný naliehavý právny záujem, a to vzhľadom na objektívny stav neistoty strán sporu, ktorý nebolo
možné odstrániť inými právnymi prostriedkami a ktorý pretrvával aj v čase rozhodnutia súdu, keďže k
vlastníckemu právu bytu č. 12 si robila nárok jednak žalobkyňa ako dedička po poručiteľke a jednak

žalovaní, ktorí sú účastníkmi dodatočného konanie o dedičstve, predmetom ktorého je práve byt č. 12.

14. Vydržanie predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva a je úzko späté s
oprávnenou držbou, pretože práve tá môže vyústiť do nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.
Účelom vydržania je uvedenie faktického stavu (oprávnenej držby) do súladu s právnym stavom

(vlastníctvom veci). Medzi predpoklady vydržania možno zaradiť a) spôsobilý subjekt (t.j. subjekt, ktorý
je spôsobilý nadobudnúť vlastníckeho právo), b) spôsobilý predmet držby (t.j. hnuteľné a nehnuteľné
veci, práva a iné majetkové hodnoty), c) dobrá viera (dobromyseľnosť) vydržateľa, d) oprávnená držba
po zákonom stanovenú dobu (t.j. pri hnuteľných veciach 3 roky a pri nehnuteľných veciach 10 rokov)
a e) uplynutie vydržacej doby.

15. V danom prípade nebolo sporné, že poručiteľka bola spôsobilým subjektom na nadobudnutie
vlastníckeho práva k bytu č. 12 vydržaním, ako aj to, že byt č. 12 bol spôsobilým predmetom vydržania
a že predmetný byt poručiteľka užívala zákonom vyžadovanú dobu 10 rokov. Sporným však bolo, či
poručiteľka užívala byt č. 12 od roku 1998 do svojej smrti v dobrej viere, že jej predmetný byt patrí, teda

či išlo o oprávnenú držbu poručiteľky.

16. Vo všeobecnosti možno mať za to, že za okolnosti, ktoré nasvedčujú záveru o existencii dobrej
viery, možno považovať okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia držby a svedčiace o
poctivosti nadobúdateľa. V tomto smere slovenské právo vychádza z rakúskeho práva, ktoré vyžaduje,

aby dobromyseľná (oprávnená) držba spočívala predovšetkým na preukázateľnom právnom titule alebo
prinajmenšom na domnelom právnom titule. To znamená, že domnienka držiteľa, že mu vec patrí sa
musí vždy opierať o niektorý právny úkon alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých podľa
jeho presvedčenia vec nadobudol, prípadne stačí i domnelý právny titul. Nestačí však subjektívne
presvedčenie držiteľa, že mu vec patrí, ale je potrebné, aby bol držiteľom v dobrej viere s prihliadnutím

na všetky okolnosti, pričom dobrá viera sa musí vzťahovať aj na právny dôvod, ktorý by mohol mať
za následok vznik práva, teda na okolnosti, za ktorých mohlo vecné právo vzniknúť. Inak povedané,
otázka dobrej viery sa musí posudzovať z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ pri bežnej
opatrnosti, ktorú od neho možno požadovať, nemal a nemohol mať možnosť mať pochybnosti o tom,
že mu právo patrí.

17. V danom prípade žalobkyňa za právny dôvod nadobudnutia bytu č. 12 poručiteľkou od M. J.Ž.
považovala kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi poručiteľkou a M. J. v ústnej forme, pričom sama pripustila,
že nebol dodržaný formálny postup takéhoto prevodu vlastníckeho práva a to v dôsledku smrti M. J.
s tým, že dobrú vieru poručiteľky odvodzovala od jej osobnej starostlivosti o M. J.. To znamená, že

právnym titulom oprávnenej držby poručiteľky bola ústna kúpna zmluva.

18. Súdna prax však v prípadoch, keď sa oprávnená držba nehnuteľnosti odvodzuje od ústnej kúpnej
zmluvy, zaujala celkom jednoznačné stanovisko, podľa ktorého ak sa niekto chopí držby nehnuteľnosti
na základe ústnej zmluvy o prevode, nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je

vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva na nadobudnutie vlastníctva
postačuje (rozhodnutie ÚS ČR 22Cdo 432/2003). Podľa ÚS ČR teda držba nehnuteľnosti opierajúca sa
o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu (2Cdon 568/1996).19. Uvedený názor vychádza z toho, že aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, teda
o tom, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol uzatvorením ústnej kúpnej zmluvy, nemôže byť
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, keďže mu boli alebo museli byť známe skutočnosti, z

ktorých by pri zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva. Ide totiž o omyl,
ktorému sa držiteľ mohol pri bežnej opatrnosti vyhnúť a ktorý nemožno považovať za ospravedlniteľný.
To znamená, že ak omyl držiteľa vychádzal z neznalosti jasne formulovaného ustanovenia Občianskeho
zákonníka o tom, že kúpne zmluvy týkajúce sa nehnuteľností musia mať písomnú formu, nemôže ísť
o ospravedlniteľný omyl, teda taký omyl, ktorý by zakladal oprávnenosť držby. Zároveň platí, že pri

posudzovaní ospravedlniteľného omylu držiteľa sa vychádza výlučne len z objektívnych kritérií, na ktoré
nemá vplyv ani nižšia vzdelanostná úroveň držiteľa (NS ČR 22Cdo 1330/2006).

20. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že poručiteľka, vzhľadom na tvrdený právny titul, ktorým
sa držby uchopila, nemohla byť dobromyseľná v tom, že jej byt č. 12 patrí a to bez ohľadu na to,
že bola subjektívne presvedčená o svojom vlastníckom práve, pretože objektívne, s prihliadnutím na

jej obvyklú opatrnosť, musela vedieť, že kúpna zmluva, ktorou sa prevádza nehnuteľnosť musí mať
písomnú formu, čo znamená, že jej omyl spočívajúci v nevedomosti o potrebe písomnej kúpnej zmluve
nemožnovyhodnotiťakoospravedlniteľnýazakladajúcidôvodnosťjejoprávnenejdržby.Toznamená,že
poručiteľka, aj napriek tomu, že byt č. 12 užívala od roku 1998 až do roku 2013 v subjektívnej domnienke,
že jej patrí, nebola oprávnenou držiteľkou, pretože jej omyl v právnom titule, od ktorého odvodzovala

svoju držbu - ústnu zmluva, nebolo možné vyhodnotiť ako ospravedlniteľný.

21. Obdobný záver o nedobromyseľnosti držby podľa rozhodovacej praxe súdov platí aj v prípade keď
sa držba odvodzuje od kúpnej zmluvy neplatnej z dôvodu, že jej predmet nie je dostatočne určitý (ÚS
ČR III. ÚS 50/2004), rovnako tiež v prípade kúpnej zmluvy uzatvorenej pred rokom 1950, ktorá nebola

registrovaná štátnym notárstvom (vtedy zákon takúto registráciu vyžadoval) (NS ČR 22Cdo 807/2005,
NS ČR 22Cdo 807/2005), ako aj v prípade keď zmluva o prevode nebola podpísaná buď prevodcom
alebo nadobúdateľom.

22. Súd zároveň musel poukázať na to, že žalobkyňa tvrdenú skutočnosť o ústnej kúpnej zmluve

uzatvorenej medzi poručiteľkou a M. J.R. nepreukázala ani žiadnymi dôkaznými prostriedkami.
Pochybnostiopravdivostitvrdenejskutočnostizároveňvyvolávaloajkonaniesamotnejporučiteľky,ktorá
v roku 2011 iniciovala dodatočné konanie o dedičstve po zomrelom M. J.R., predmetom ktorého bol byt č.
12,čobolovúplnomrozporestvrdenouskutočnosťouonadobudnutívlastníckehoprávakpredmetnému
bytu poručiteľkou ešte pred smrťou M. J.. Inak povedané, ak by poručiteľka bola dobromyseľná v tom,

že jej byt č. 12 patrí z titulu ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy, resp. bola dobromyseľná v domnienke, že
ústne uzatvorená kúpna zmluva je dostatočným právnym podkladom pre nadobudnutie predmetného
bytu, nesnažila by sa nadobudnúť predmetný byt „opätovne“ v roku 2011 prostredníctvom dodatočného
dedičského konania po zomrelom M. J.M. ako dedič v tretej dedičskej skupine s tvrdením, že s M. J.
tvorili spoločnú domácnosť pred jeho smrťou. Uvedené tvrdenia sa navyše ukázali ako nepravdivé, čo

vyplývalo z rozsudku Krajského súdu v Bratislave, pričom práve tieto nepreukázané tvrdenie o spoločnej
domácnosti predstavovali dôvod, pre ktorý malo údajne dôjsť k uzatvoreniu predmetnej ústnej kúpnej
zmluvy. To znamená, že nie lenže samotné uzatvorenie kúpnej zmluvy nebolo žalobkyňou preukázané,
ale aj tvrdenia o spoločnej domácnosti a s tým súvisiace skutočnosti (napr. prebúranie steny a vytvorenie
spoločnej jednej domácnosti, starostlivosť o M. J., zaplatenie kúpnej ceny poručiteľkou za byt Ondreja

Blažeka a podobne), ktoré mali zakladať motív uzatvorenia takejto ústnej kúpnej zmluvy sa v konaní
11C 9/2012 ukázali ako nepreukázané, resp. nepravdivé.

23. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol,
keďže poručiteľka nemohla nadobudnúť byt č. 12 do svojho vlastníctva vydržaním, pretože právny titul,

od ktorého poručiteľka odvodzovala svoju držbu bytu č. 12, nebolo možné vyhodnotiť ako právny titul
spôsobilý založiť jej dobromyseľnosť v tom, že byt č. 12, ktorý od roku 1998 do svojej smrti užívala,
jej patril.

24. Na základe uvedeného sa súd ďalšími tvrdenými skutočnosťami nezaoberal, keďže by neboli

spôsobilé zvrátiť vyššie uvedený záver súdu o nedôvodnosti žaloby žalobkyne. Uvedené platilo aj o
podaní žalovaného v 1. rade zo dňa 01.10.2020, ktorým síce uznal dôvodnosť žaloby žalobkyne, avšak
bezuvedeniaakýchkoľvekrozhodnutýchskutočnostítýkajúcichsanielendôvodnostižalobyaleajsvojho
rozhodnutia uznať žalobu žalobkyne.25. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaným ako úspešnej strane sporu priznal
podľa § 255 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa
doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutie smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
362 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.