Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 31, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoCsp/30/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121523451
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:6121523451.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň

JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: Inkasáreň s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 777 974, zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Bírovou, Americká 2, Bratislava,
proti žalovanému: U. Z., D.. XX.XX.XXXX, C. X, N., o zaplatenie 70,70 eura s príslušenstvom, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 32Csp/163/2021-85, zo dňa
26.4.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku potvrdzuje.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
70,70 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 70,70 eura od 4.5.2021 do
zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 1,50 eura, všetko v lehote troch dní
od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.). V odôvodnení uviedol, že
žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica (ako súdu upomínaciemu v zmysle zákona č.
307/2016 Z. z.) dňa 21.10.2021 a postúpenou Okresnému súdu Bratislava II dňa 21.12.2021, sa žalobca

voči žalovanému domáhal zaplatenia 70,70 eura s príslušenstvom, t. j. s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo žalovanej sumy od 4.5.2021 do zaplatenia a s nákladmi spojenými s uplatnením
pohľadávky vo výške 3 eur. Uvedeného sa domáhal na tom skutkovom základe, že žalovaný sa dňa
3.5.2021 o 13:54 hod. na linke č. 3 Dopravného podniku Bratislava, akciovej spoločnosti, t. j. právneho
predchodcu žalobcu, na výzvu kontrolného orgánu nepreukázal platným cestovným lístkom, a na
mieste odmietol uhradiť cestovné vo výške 0,70 eura a sankčnú úhradu za nepreukázanie platného
cestovného lístka počas jazdy vo výške 70 eur. Žalobca v žalobe uviedol, že si uplatňuje tiež náhradu

nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume poštovného 2 x 1,50 eura, t. j. spolu 3 eur za
odoslanie doporučeného listu zo dňa 2.9.2021, ktorým oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky
a doporučeného listu zo dňa 10.9.2021, ktorým vyzval žalovaného na úhradu pohľadávky. Dodal, že
žalovaný odmietol zaplatiť požadovanú sumu za porušenie prepravných podmienok a tarify MHD splatnú
dňom porušenia povinnosti mať zakúpený lístok, t. j. dňom 3.5.2021, a preto je od 4.5.2021 v omeškaní
s uhradením cestovného a sankčnej úhrady, a teda mu vznikol takisto nárok na zaplatenie úroku z
omeškania.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
na základe vykonaného dokazovania a z nesporných skutkových tvrdení žalobcu zistil, že žalovaný sa
dňa 3.5.2021 o 13:54 hod. na linke č. 3 Dopravného podniku Bratislava v úseku zastávok Černockéhoa Hečkova na výzvu revízora nepreukázal platným cestovným lístkom (t. j. cestoval bez cestovného
lístka), pričom odmietol zaplatiť cestovné 0,70 eura a sankčnú úhradu za cestovanie bez platného
cestovného lístka vo výške 70 eur. Z prepravného poriadku platného v rozhodnom období súd prvej

inštancie vyvodil, že základné cestovné predstavovalo sumu 0,70 eura a základná sadzba za cestovanie
bez platného cestovného lístka sumu 70 eur. Podotkol, že Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa
2.9.2021 Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť v zastúpení žalobcom oznámil žalovanému
postúpenie dotknutej pohľadávky na žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok; a predmetné
oznámenie bolo žalovanému odoslané 6.9.2021 a doručené 8.9.2021 (výsledok sledovania poštovej

zásielky podacie číslo F.). Mal za preukázané, že predžalobnou výzvou na úhradu dlžnej sumy zo
dňa 10.9.2021 žalobca vyzval žalovaného na úhradu pohľadávky s tým, že predžalobná výzva bola
žalovanému odoslaná 13.9.2021 a vrátená ako neprevzatá v odbernej lehote 8.10.2021 (výsledok
sledovania poštovej zásielky podacie číslo F.).

3. Na ozrejmenie právnej stránky veci súd prvej inštancie uviedol, že nastúpením žalovaného do

dopravného prostriedku dopravcu (právneho predchodcu žalobcu) došlo medzi dopravcom a žalovaným
k uzavretiu zmluvy o preprave, predmetom ktorej bol záväzok dopravcu prepraviť žalovaného do miesta
určenia riadne a včas, a záväzok žalovaného ako cestujúceho zaplatiť cestovné za prepravu podľa
tarify a dodržať podmienky stanovené prepravným poriadkom. Objasnil, že uzavretím zmluvy o preprave
vznikla žalovanému takisto povinnosť preukázať sa v dopravnom prostriedku alebo bezprostredne po

vystúpení z neho platným prepravným dokladom (cestovným lístkom). Dôvodil, že vzhľadom na to, že
žalovaný cestoval bez platného cestovného lístka (na výzvu revízora sa nepreukázal platným cestovným
lístkom), vznikla mu v zmysle právnych predpisov a prepravného poriadku dopravcu povinnosť zaplatiť
základné cestovné vo výške 0,70 eura a prirážku k základnému cestovnému (sankčnú úhradu) vo výške
70 eur, t. j. spolu 70,70 eura.

4. K procesnej obrane žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v žiadnom zo svojich
písomných podaní ani na pojednávaní nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu, a preto ich považoval za
nesporné. Pripomenul, že žalovaný sa vo svojich podaniach obmedzil len na konštatovanie, že žalobca
žalobou uplatnený nárok žiadnym spôsobom nepreukázal; neuviedol však vlastné skutkové tvrdenia

o podstatných skutkových okolnostiach. Zdôraznil, že žalovaný rozumne nevysvetlil, prečo by právny
predchodca žalobcu (dopravný podnik, resp. revízor) spísal hlásenie s jeho identifikačnými údajmi,
ak by žalovaný skutočne necestoval bez platného cestovného lístka; a takisto neobjasnil, ako sa do
tohto hlásenia dostali jeho identifikačné údaje (najmä číslo jeho občianskeho preukazu, ktorý je platný
od 26.8.2020), ktoré nie sú verejne dostupné. Podčiarkol, že žalovaný na svoju obranu neuviedol

žiadne skutočnosti (napr. že sa v tom čase zdržiaval na inom mieste) a nenavrhol vykonanie žiadneho
dôkazu. Súd prvej inštancie bol názoru, že nie je pravdou, že by žalobca svoje tvrdenia žiadnym
spôsobom nepreukázal - dôkazom preukazujúcim žalobou uplatnený nárok totiž je Hlásenie o porušení
tarifných a prepravných podmienok. Súd prvej inštancie považoval za potrebné dať do pozornosti, že
žalovaný nijako nereagoval na oznámenie o postúpení pohľadávky a ani na predžalobnú výzvu, pričom

z vykonaného dokazovania vyplynulo, že prvý dokument mu bol dňa 8.9.2021 doručený. Poznamenal,
že žalovaný pritom v podanom odpore zavádzal (klamal), keď v ňom uviedol, že si nie je vedomý toho, že
by takú korešpondenciu prijal; čo súd prvej inštancie vyhodnotil na ťarchu žalovaného. Dospel k záveru,
že pokiaľ by žalovaný skutočne v danom mieste a čase necestoval vo vozidle dopravného podniku bez
platného cestovného lístku, je pravdepodobné, že by chcel tento omyl objasniť ihneď, ako sa o ňom

dozvedel, nič také však neurobil. Zo všetkých týchto dôvodov súd prvej inštancie vyhodnotil procesnú
obranu žalovaného ako účelovú.

5. Pokiaľ sa jedná o úroky z omeškania, súd prvej inštancie skonštatoval, že nezaplatením cestovného
a prirážky (sankčnej úhrady) na mieste sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu,

a preto ho zaviazal aj k zaplateniu úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 70,70 eura
od nasledujúceho dňa až do zaplatenia tak, ako to žalobca žiadal v žalobe. Dodal, že žalobcovi
priznal taktiež nárok na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 1,50 eura,
spočívajúcich v zaplatenom poštovnom za doručovanie písomnej predžalobnej výzvy na úhradu dlžnej
sumy, keďže výška týchto výdavkov bola preukázaná elektronickým podacím hárkom (EPH). Objasnil,

že žalobcovi nepriznal nárok na náhradu nákladov vo výške 1,50 eura spočívajúcich v zaplatenom
poštovnom za doručovanie písomného oznámenia o postúpení pohľadávky, pretože tieto náklady nie
sú spojené s uplatnením žalovanej pohľadávky, ale vznikli v dôsledku (dobrovoľného) rozhodnutia
pôvodného veriteľa disponovať so svojou pohľadávkou. Na uvedenom základe súd prvej inštancie zapoužitia § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 veta prvá, § 524 ods. 1 a ods. 2, § 760 Občianskeho zákonníka, § 2
ods. 1, § 8 ods. 5, § 8 ods. 6 zákona č. 514/2009 Z. z., a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 70,70 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo

sumy 70,70 eura od 4.5.2021 do zaplatenia a s nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške
1,50 eura, a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi (resp. neúspešnému
len v nepatrnej časti príslušenstva pohľadávky) priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

6. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie podľa obsahu smerujúce voči jeho vyhovujúcej časti (výrok
I.), a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, a súčasne žiadal prideliť
konanie inému sudcovi. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania
(§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, trpí
zásadnými vadami a je v zjavnom rozpore s Čl. 46 ods. l Ústavy SR, pričom aj konanie zákonného sudcu

bolo v príkrom rozpore s jeho oprávneniami podľa príslušných ustanovení Ústavy SR a C. s. p. Žalovaný
v odvolaní uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d), písm. f), písm.
g), a písm. h) C. s. p. Dal do pozornosti, že dokazovanie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku
vychádzalo iba z oboznámenia sa s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, zo sledovania poštovej
zásielky a z výsledku sledovania ďalšej poštovej zásielky; a namietal, že na súde aj vypovedal, čo priamo

vyplýva z napadnutého rozsudku. Mal za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie iba so zjavným
záujmom v prospech žalobcu, keďže odignoroval písomnosti žalovaného, a aj jeho výpoveď.

7. Žalovaný argumentoval aj tým, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek návrhu vykonal dôkaz -
zaobstaral si výsledky sledovania poštovej zásielky. Na uvedenom základe mal napadnutý rozsudok

za absolútne arbitrárny a nepreskúmateľný. Zdôraznil, že nemal možnosť navrhnúť vypočuť žalobcu,
ktorý sa pojednávania nezúčastnil a nevedel reagovať na jeho písomné podania. Poznamenal, že súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vychádzal z toho, že žalovaný tvrdenia žalobcu
nespochybnil, avšak žalovaný mal za zjavné, že nemohol vedieť čo mal spochybniť, keďže sa vyjadroval
len k nejakému hláseniu Dopravného podniku a nie k nejakému konkrétnemu prípadnému trestnému

činualeboknejakejkonkrétnejotázke.Žalovanýpodčiarkolajto,žejemuzákonneprikazujereagovaťna
nejaké predžalobné výzvy a nie je povinný konať v rozpore napr. s Čl. 47 ods. 1 Ústavy SR, t. j. uvádzať
niečo,čobymohlomaťprípadnétrestnoprávnejdôsledky.Argumentoval,žetaktiežniejepovinnýznášať
absolútnu svojvôľu súdu, ktorý sa rozhodne zháňať dôkazy na nejakú podporu dôkazného bremena
žalobcu po tom, ako upozornil na to, že žalobca dôkazy nepredložil; a nie je ani povinný znášať urážky

súdu o tom, aký je klamár, lebo logicky uviedol, že si niečoho nie je vedomý.

8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Pripomenul, že v čase kontroly tarifných a prepravných podmienok žalovaný cestoval bez platného
cestovného lístka, na základe čoho dostal pokutu, ktorá do dnešného dňa nebola uhradená. Mal za

to, že hlavným dôkazom je Hlásenie o porušení tarifných a prepravných podmienok č. XXXXXXXX,
v ktorom bol identifikovaný na základe občianskeho preukazu žalovaný: U. Z., bytom W.Á. XXXX/XX,
N., D. XX.XX.XXXX. Stotožnil sa s vyjadrením súdu prvej inštancie, že pokiaľ by žalovaný nepredložil
revízorovi svoj občiansky preukaz, nemal by revízor odkiaľ získať údaje o žalovanom, keďže nie sú
verejnedostupné.Zastávalnázor,žepokiaľžalovanýtvrdí,ženecestovalvovozidledopravnéhopodniku

bez platného cestovného lístku, mal reagovať na oznámenie o postúpení pohľadávky a tento údajný
omyl vyriešiť, avšak žalovaný s daným tvrdením žalobcu nekontaktoval. Žalobca dodal, že dôkazy o
zaslanýchlistochpredložil,atedasúdprvejinštancietietodôkazyneriešilsvojvoľneakožalovanýuvádza
v odvolaní.

9. Žalovaný v odvolacej replike skonštatoval, že žalobca nepravdivo uviedol fakt o tom, ako cestoval bez
platnéhocestovnéholístka,nazákladečohomaldostaťpokutu,dodnešnéhodňaneuhradenú.Poukázal
na to, že žalobca sa odvoláva na údajný dôkaz - Hlásenie o porušení tarifných podmienok, ktorý však
jasne rozporoval. Žalovaný považoval za potrebné zdôrazniť, že predmetom žaloby nebolo to, odkiaľ by
mal mať eventuálne niekto jeho osobne údaje; čo súd prvej inštancie ani nezisťoval a on nebol povinný

na to reagovať. Poznamenal, že tieto osobne údaje mohli pochádzať z rôznych zdrojov, a bolo v princípe
na žalobcovi, aby ako dôkaz toto uviedol. Žalovaný podčiarkol, že z vyjadrenia žalobcu jednoznačne
vyplýva, že sa stotožňuje s argumentmi súdu prvej inštancie, že „ako inak by mohol revízor disponovať
jeho osobnými údajmi“; a teda žalovaný mal jednoznačne za dokázané, že súd prvej inštancie vykonávalaj tento dôkaz, hoci ho žalobca nikdy nepredložil a tento argument nepoužil. Žalovaný nesúhlasil ani
s názorom žalobcu, že ak necestoval vo vozidle dopravného podniku, mal reagovať na oznámenie o
postúpení pohľadávky a toto riešiť ako omyl; a naopak mal za to, že toto nebolo jeho povinnosťou.

Žalovaný uviedol aj to, že žalobca tvrdil, že dôkazy o listoch predložil sudca, čím teda jednoznačne
preukázal, že súd prvej inštancie vykonával dôkazy sám a to až potom, ako na to upozornil žalovaný.
Na záver zopakoval, že napadnutým rozsudkom bol porušený Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR o práve na
spravodlivý proces, keďže ako vyplýva aj z napadnutého rozsudku zákonný sudca vykonal dôkazy
predložené iba žalobcom a ním (sudcom).

10. Žalobca v odvolacej duplike doplnil, že žalovaného občiansky preukaz nie je evidovaný ako
odcudzený alebo stratený, preto nie je možné, aby niekto iný disponoval jeho údajmi. Zopakoval, že
dôkazyozaslanýchlistochpredložilatedasúdprvejinštancietietodôkazyneriešilsvojvoľne,akouvádza
žalovaný v odvolaní.

11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalovaného
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v

napadnutom vyhovujúcom výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.
Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.10.2022 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).

12. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v
odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú

argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich
k vyhoveniu žalobe, ktorej meritom bolo zaplatenie sankčnej úhrady 70 eur a cestovného 0,70 eura,
nakoľko žalovaný sa dňa 3.5.2021 o 13:54 hod. na linke č. 3 Dopravného podniku Bratislava, akciovej
spoločnosti, nepreukázal kontrolnému orgánu platným cestovným lístkom, a na mieste odmietol uhradiť
cestovné a sankčnú úhradu za nepreukázanie sa platným cestovným lístkom počas jazdy.

13. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie
relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovaného prednesených na jeho obranu.
Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie

dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti
žalobcom uplatňovaného nároku na zaplatenie sankčnej úhrady spolu s cestovným voči žalovanému.

14. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na logické

skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými
aspektmi predmetnej žaloby.

15. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení svojho rozsudku v dostatočnom rozsahu rozviedol rozhodujúci
skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako

aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú
vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne
vysvetlil prečo považoval žalobu za dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie

sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie
odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p. Za porušenie základného
práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/165/2011).

16. Na zdôraznenie správnosti úvah súdu prvej inštancie vedúcich k vyhoveniu žalobe považuje odvolací
súd za potrebné uviesť, že podľa § 150 ods. 1 C. s. p. strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzaťpodstatnéarozhodujúceskutkovétvrdeniatýkajúcesasporu,pričompodľa§151ods.1C.s.p.skutkové
tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

17. Podľa § 153 ods. 1, ods. 2 C. s. p. strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú
uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť
a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania

alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

18. Podľa § 186 ods. 2 C. s. p. súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná
pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli,
súd neprihliada.

19. Civilný sporový poriadok s účinnosťou od 1.7.2016 zaviedol princíp formálnej pravdy. Formálnou
pravdou sa rozumie stav, kedy súd pri rozhodovaní takmer výlučne vychádza z dôkazov, ktoré navrhli
strany sporu (s výnimkami stanovenými § 185 ods. 2 a ods. 3 C. s. p.). Dôraz sa tu kladie na
procesnú diligenciu strán, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer
bezvýhradne na strany sporu. Súd tak nemusí vždy zistiť skutočnú (materiálnu) pravdu ohľadom

skutočností prezentovaných stranami sporu. Princíp formálnej pravdy plne vyjadruje aj § 186 ods. 2 veta
prvá C. s. p., podľa ktorého súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť
o ich pravdivosti. Súd teda nemusí vykonávať dokazovanie ohľadom skutočností (skutkových tvrdení),
ktoré medzi stranami nie sú sporné, a môže ich bez dokazovania zobrať za základ svojho rozhodnutia.
Skutkové tvrdenia možno považovať za nesporné v tom prípade, ak sa strana ku skutkovým tvrdeniam

protistrany buď vôbec nevyjadrila, prípadne ich nepoprela účinným spôsobom (§ 151 C. s. p.).

20. Limitom tohto prístupu je však existencia dôvodnej pochybnosti o pravdivosti skutkových tvrdení;
za „dôvodnú pochybnosť“ možno považovať pochybnosť, ktorá by spôsobila, že súd po komplexnom,
starostlivom a objektívnom zhodnotení skutkových tvrdení, by bol tak nerozhodný, že by nemohol

povedať, že konkrétne skutkové tvrdenie je pravdivé; nie je to však imaginárna pochybnosť ani
pochybnosť založená na rozmare alebo určitej náhode, či na domnienke alebo dohade, ale musí sa
jednať o pochybnosť rozumnú, teda majúcu vecný a racionálne odôvodniteľný základ. Ak nadobudne
súd dôvodné pochybnosti o pravdivosti skutkových tvrdení, až vtedy vykonáva dokazovanie (na návrh
strán a plne v súlade s § 185 ods. 1 C. s. p. podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov

vykoná).

21. V posudzovanej veci žalovaný v základnom konaní pred súdom prvej inštancie nepoprel podstatné
skutkové tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaný sa dňa 3.5.2021 o 13:54 hod. na linke č. 3 Dopravného
podniku Bratislava, akciovej spoločnosti, na výzvu kontrolného orgánu nepreukázal platným cestovným

lístkom s tým, že na mieste tiež odmietol uhradiť cestovné vo výške 0,70 eura a sankčnú úhradu za
nepreukázanie platného cestovného lístka počas jazdy vo výške 70 eur, pričom súd prvej inštancie
poskytol stranám racionálne argumenty prečo považoval Hlásenie o porušení tarifných a prepravných
podmienok za vecne relevantný dôkaz na preukázanie tohto skutkového tvrdenia žalobcu; teda
nepopreté skutkové tvrdenie žalobcu posúdil aj z hľadiska existencií pochybností o jeho pravdivosti,

ktoré však neidentifikoval. Úvahy žalovaného prezentované v základnom konaní, že uvedené Hlásenie
o porušení tarifných a prepravných podmienok vyplnené kontrolným orgánom právneho predchodcu
žalobcu s osobnými údajmi žalovaného bez jeho vlastnoručného podpisu; považuje odvolací súd v
celom rozsahu po právnej stránke za úplne absurdné a bez akejkoľvek logickej relevancie z hľadiska
zásadhodnoteniadôkazov.Odvolacísúdsúčasnevodvolacomprieskumenezistiltiežžiadnežalovaným

namietané pochybenie súdu prvej inštancie, ktorým by porušil právo žalovaného na spravodlivý proces.

22. A keďže žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by
preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní
nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé

privodiť zmenu rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalovaného preto odvolací súd
vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť
zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.
v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný
nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom plný úspech.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).