Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 6, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/7/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317218599
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1317218599.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Michaela Krajčová, v spore žalobcu: L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom
L. U. č. XXX, X., právne zast. advokátkou Mgr. Silviou Moravčíkovou, Mikulášska č. 29, Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: IUVENTA - Slovenský inštitút mládeže, so sídlom
Karloveská č. 64, Bratislava, IČO: 00 157 660, právne zast. advokátkou Mgr. Katarínou Berkešovou,
Břeclavská ulica č. 3, Malacky, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 14Cpr 13/2017-132 zo dňa
08.07.2021, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave p r i p ú š ť a čiastočné späťvzatie žaloby a rozsudok Okresného súdu Bratislava
III č. k. 14Cpr 13/2017-132 zo dňa 08.07.2021 v zamietajúcom výroku v časti náhrady mzdy vo výške
22.877,28 Eur s príslušenstvom z r u š u j e a konanie v danej časti z a s t a v u j e.

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 14Cpr 13/2017-132 zo dňa 08.07.2021 vo
zvyšnej napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 14Cpr 13/2017-132 zo dňa 08.07.2021 určil, že skončenie
pracovného pomeru výpoveďou danou žalobcovi žalovaným dňa 01.06.2017 je neplatné. V časti
týkajúcej sa nároku na náhradu mzdy žalobu zamietol. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov
konania.

2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal voči žalovanému určenia neplatnosti skončenia pracovného

pomeru výpoveďou, ktorú žalovaný dňa 01.06.2017 dal žalobcovi a určenia, že pracovný pomer strán
naďalej trvá. Žalobu odôvodnil vecne tým, že dňa 20.05.1999 žalobca uzatvoril so žalovaným pracovnú
zmluvu a dňa 01.02.2017 dohodu o zmene pracovnej zmluvy, na základe ktorých vykonával pre
žalovaného prácu ako referent pre prevádzku a správu budov. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu
neurčitú. Dňa 01.06.2017 žalovaný doručil žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru s odôvodnením, že
príkazom generálnej riaditeľky č. 6/2017 zo dňa 31.05.2017 sa v rámci organizačných zmien pracovné
miesto žalobcu ruší a tak sa stal pre žalovaného nadbytočným. Žalobca, vzhľadom na to, že žalovaný si

nesplnil povinnosť ponúknuť mu iné voľné pracovné miesto, hoci v čase výpovede ho mal k dispozícii,
mal za to, že výpoveď je neplatná, a považoval dôvod výpovede za umelo a účelovo vykonštruovaný,
pretože údajná nadbytočnosť žalobcu nevznikla v dôsledku organizačných zmien u žalovaného, ale
v príčinnej súvislosti s uzavieraním pracovných pomerov s novými zamestnancami. Podaním zo dňa01.10.2020 žalobca zmenil svoj žalobný návrh (petit) tak, že: súd určuje, že skončenie pracovného
pomeru výpoveďou danou žalobcovi žalovaným dňa 01.06.2017 je neplatné (žalobca upustil od určenia,
že pracovný pomer strán trvá), a zároveň sa domáhal voči žalovanému náhrady mzdy v sume 34.315,92

Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 953,22 Eur od dátumu splatnosti
jednotlivých mesačných nárokov do zaplatenia (č. l. 72). Žalobca svoj nárok na náhradu mzdy odôvodnil
vecne tým, že náhradu mzdy si uplatňuje vo výške svojho pravdepodobného mesačného zárobku
od 02.10.2017, kedy bolo jeho oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní žalovanému doručené.
Podľa Platového dekrétu žalobca mal s účinnosťou od 01.02.2017 funkčný plat v sume 950,- Eur.

Pravdepodobný mesačný zárobok, vychádzajúc z počtu pracovných hodín v mesiacoch júl, august a
september 2017, žalobca určil v sume 953,22 Eur s tým, že náhradu mzdy si uplatňuje za čas 36
mesiacov, t. j. v sume 34.315,92 Eur. Súčasne si uplatnil nárok na zákonné úroky z omeškania
s plnením náhrady mzdy, a to odo dňa splatnosti mzdy, t. j. po uplynutí výplatného termínu, ktorým
u žalovaného bol 15. deň v mesiaci. Súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby zo dňa 01.10.2020
postupom podľa ust. § 142 v spojení s § 143 ods. 1 (a contrario) Civilného sporového poriadku na

pojednávaní konanom dňa 10.06.2021.

3. Žalovaný sa písomne vyjadril k právnej argumentácii žalobcu tak, že hoci žalobca uviedol, že
judikatúra nevylučuje súbežné uplatnenie nárokov na náhradu mzdy z jedného neplatne skončeného
pracovného pomeru rôznymi spôsobmi, ale nepoukázal na žiadnu konkrétnu judikatúru, ktorá takúto

možnosť pripúšťa. Žalovaný mal za to, že keď rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k.
4Cpr/20/2017 - 130 zo dňa 11.03.2020 (správne má byť č. k. „44Cpr/20/2017 - 130“) súd priznal
žalobcovi náhradu mzdy v sume 14.638,43 Eur, t. j. za obdobie 15 mesiacov, a v uvedenom prípade ide
o jeden pracovný pomer, nemôže byť žalovanému (správne má byť „žalobcovi“) priznaná náhrada mzdy
duplicitne. Akákoľvek náhrada mzdy by tak z pohľadu žalovaného bola v rozpore s dobrými mravmi,

a to tiež s ohľadom na skutočnosť, že žalobca napriek ponuke ďalšieho zamestnávania (čo žalobca
na pojednávaní dňa 08.07.2021 poprel s tým, že žalovaný mu neumožnil pokračovať v práci), nemal
záujem pracovať u žalovaného. Alternatívne, v prípade nestotožnenia sa súdu s
uvedeným názorom žalovaný navrhol, aby súd použil moderačné právo a nepriznal žalobcovi náhradu
mzdy za viac ako 12 mesiacov.

4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že na základe žalovaným na
pojednávaní prednesenom vyjadrení k žalobe sa stal medzi procesnými stranami nesporný nárok
žalobcu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou doručenou žalobcovi dňa
01.06.2017, nakoľko žalovaný uznal, že spôsob, akým skončil so žalobcom pracovný pomer, nebol

správny. Vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru žalovaný
namietal, že náhradu mzdy žalobcovi riadne vyplatil v súvislosti s predchádzajúcim súdnym sporom
vedeným na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 44Cpr/20/2017, ktorého predmetom bolo
určenie neplatnosti okamžitého skončenia toho istého pracovného pomeru zo strany žalovaného.
Žalobca zastával názor, že ustálená judikatúra nevylučuje uplatnenie súbežných nárokov na náhradu

mzdy, ktoré vznikli z rôznych spôsobov neplatného skončenia pracovného pomeru, teda v danom
prípade z okamžitého skončenia pracovného pomeru i výpovede tohto istého pracovného pomeru
strán. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 44Cpr/20/2017 - 130 zo dňa 11.03.2020, uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 14.638,43 Eur brutto s tým, že pracovný
pomer u žalovaného založený pracovnou zmluvou zo dňa 20.05.1999 končí dňom 11.03.2020. Svoje

rozhodnutiesúdprvejinštancieodôvodnilvecnetým,žemedzitýmnymrozsudkomrozhodoloneplatnosti
skončenia pracovného pomeru strán, keď žalovaný uznal, že okamžité skončenie pracovného pomeru
prevzaté žalobcom dňa 09.06.2017, je neplatné. Zo žalobcom uplatneného nároku na náhradu mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru v sume 32.825,02 Eur za obdobie 32 mesiacov (od
09.06.2017 do 12.02.2020), s prihliadnutím na žiadosť žalovaného o zníženie náhrady mzdy, nepriznal

žalobcovi náhradu mzdy v rozsahu nad 15 mesiacov, nakoľko od 24.10.2017 sa žalobca zamestnal v
spoločnosti Europapier Slovensko, s. r. o. ako skladník a hospodár s tým, že od 02.05.2018 dosahoval
u zamestnávateľa DOPRASTAV SERVICES, s. r. o. ako samostatný technik porovnateľný (následne
po zmene na pracovný pomer na dobu určitú už vyšší) zárobok ako mal u žalovaného, teda výkon
práce možno považovať za výhodnejší pre žalobcu než u žalovaného. Súd prihliadol aj na to, že

žalobca nedeklaroval jednoznačne záujem pokračovať u žalovaného, keď sám uviedol, že stratil dôveru
žalovaného v dôsledku bezdôvodného prepustenia. Súd mal za to, že náhrada mzdy za 15 mesiacov
je dostatočnou sankciou pre žalovaného a zároveň satisfakciou pre žalobcu, preto priznal žalobcovi
náhradu mzdy za 15 mesiacov po 932,98 Eur (zo žalobcom vyčísleného priemerného mesačnéhozárobku v sume 1.033,99 Eur brutto), čo spolu s náhradou mzdy za jún 2017 (643,73 Eur) spolu činí
14.638,43 Eur. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudkom č. k. 7CoPr/7/2020 - 172 zo dňa
24.02.2021 zmenil žalobcom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 44Cpr/20/2017 - 130 zo

dňa 11.03.2020 tak, že priznal žalobcovi i úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z
jednotlivých náhrad miezd, ktoré spolu tvoria sumu náhrady mzdy priznanú súdom prvej inštancie, a vo
zvyšku žalobu žalobcu zamietol (zrejme správne malo byť, že „vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdzuje).

5. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa § 79 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce a § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

6. Vychádzajúc z citovaných ustanovení súd prvej inštancie mal preukázaný základný zákonný
predpoklad pre určenie okamihu, odkedy žalobcovi (zamestnancovi) potenciálne prináleží nárok na
náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou, nakoľko Oznámenie o trvaní

na ďalšom zamestnávaní nesporne doručil žalovanému (zamestnávateľovi) dňa 02.10.2017 a od
uvedeného dátumu až do 11.03.2020 (kedy pracovný pomer strán podľa právoplatného rozhodnutia
súdu prvej inštancie v konaní sp. zn. 44Cpr/20/2017 skončil) v zásade vznikol žalobcovi zákonný nárok
na náhradu mzdy. Žalobca si však v konaní uplatnil nárok na náhradu mzdy za obdobie mesiacov
október 2017, resp. od 02.10.2017 až do mesiaca september 2020 vrátane, t. j. za maximálne zákonom

stanovené obdobie 36 mesiacov napriek tomu, že súd prvej inštancie deklaroval skončenie pracovného
pomeru ku dňu 11.03.2020. Na základe v inom súdnom konaní vykonaného dokazovania (sp. zn.
44Cpr/20/2017), v ktorom predmet sporu predstavoval totožný pracovný pomer strán, súd prvej inštancie
považoval za nepochybnú a nespornú skutočnosť, že od mesiaca apríl 2018 permanentne v každom
nasledujúcom kalendárnom mesiaci žalobca dosahoval mzdu (v apríli 2018 v spoločnosti Europapier

Slovensko, s. r. o. a od 02.05.2018 v spoločnosti DOPRASTAV SERVICES, s. r. o.) vyššiu ako u
žalovaného, v dôsledku čoho práca vykonávaná u nového zamestnávateľa bola pre žalobcu finančne
výhodnejšia, a preto súd prvej inštancie v posudzovanom spore, reflektujúc
žiadosť žalovaného o uplatnenie moderačného práva súdu, ani neuvažoval priznať žalobcovi nárok
na náhradu mzdy za obdobie presahujúce dobu 12 mesiacov od neplatného skončenia pracovného

pomeru,keďžeužpopribližnešiestichmesiacochodneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeružalobca
vykazoval u nového zamestnávateľa vyšší zárobok než u žalovaného. V súdnom konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 44Cpr/20/2017 súd ustálil i výšku priemerného mesačného
zárobku vsúladesust.§134Zákonníkaprácevsume932,98Eur,ktoréhovýškužalobcanespochybnil,
preto súd prvej inštancie si nevzhliadol dôvod, pre ktorý by mal žalobca v posudzovanom spore

vychádzať z inej výšky priemerného mesačného zárobku za približne rovnaké obdobie. So zreteľom
na uvedený skutkový stav týkajúci sa ďalšieho zamestnania žalobcu u nového zamestnávateľa a výšky
priemerného mesačného zárobku žalobcu u žalovaného, súd prvej inštancie vo všeobecnosti vzhliadol
právnu opodstatnenosť nároku na náhradu mesačnej mzdy v sume 932,98 Eur, a to za obdobie október
2017 - september 2018 (12 mesiacov).

7. Zohľadniac však okolnosti predmetného pracovnoprávneho sporu, keď žalovaný už raz zaplatil
žalobcovi z neplatného skončenia rovnakého pracovného pomeru náhradu mzdy za obdobie jún 2017
- september 2018, ktoré sa prelína s obdobím prichádzajúcim do úvahy v posudzovanom
spore, súd prvej inštancie sa plne stotožnil s argumentáciou žalovaného, že náhradu mzdy nemožno

žalobcovi priznať duplicitne. Súd prvej inštancie zastáva názor, že nemožno od zamestnávateľa
spravodlivo žiadať náhradu mzdy, ktorú už z jedného neplatne skončeného pracovného pomeru a za
rovnaké obdobie zamestnancovi refundoval, pričom právne neobstojí procesná obrana žalobcu, že
pracovný pomer žalovaný neplatne skončil dvoma rôznymi spôsobmi (dňa 01.06.2017 výpoveďou a dňa
09.06.2017 okamžitým skončením pracovného pomeru). Žalobca proaktívne nepodporil svoje tvrdenie,

že judikatúra súbežné uplatnenie mzdových nárokov nevylučuje, keď nepredložil žiadne konkrétne
súdne rozhodnutie, v ktorom by sa súd zaoberal takýmto nárokom a prisvedčil názoru zamestnanca, že
nie je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, ak zamestnanec z neplatne skončeného pracovného
pomeru dvojakým spôsobom žiada v každom zo samostatných súdnych sporov nárok na náhradu
mzdy za totožné, resp. vzájomne sa prelínajúce obdobia nevyplatenej mzdy. Súd prvej inštancie

upriamujúc pozornosť na ratio decidendi (nosný dôvod), pre ktorý nároku žalobcu na náhradu mzdy
nevyhovel, považuje za nutné uviesť, že významnú úlohu pre posúdenie nároku žalobcu najmä z
hľadiska princípov spravodlivosti v posudzovanom spore zohráva fakt, že nárokované obdobie, resp.
obdobie prvých 12-tich mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru spadá do obdobia, zaktoré súd prvej inštancie už žalobcovi náhradu mzdy priznal. Iná by totiž nastala situácia, ak niektorá
časť zo zákonom stanoveného 12 mesačného obdobia, za ktoré zamestnancovi náhrada mzdy podľa §
79 ods. 2 Zákonníka obligatórne patrí, by nespadala do obdobia, za ktoré žalovaný poskytol žalobcovi

náhradu mzdy v zmysle právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 44Cpr/20/2017
- 130 zo dňa 11.03.2020, nakoľko v takom prípade by bolo potrebné zohľadniť a priznať procesný
úspech v prevyšujúcej časti nároku na náhradu mzdy i z neplatného skončenia pracovného pomeru
výpoveďou bez ohľadu na to, že žalovaný bol finančne sankcionovaný i z neplatného okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Uvedená skutková situácia však v predmetnom konaní nenastala.

Z vyššie uvedených dôvodov vzhľadom na zhodné skutkové tvrdenia strán o neplatnosti výpovede
doručenej žalobcovi dňa 01.06.2017, súd prvej inštancie určovaciemu nároku žalobcu vyhovel, a z
dôvodu žalovaným už poskytnutej náhrady mzdy žalobcovi za obdobie október 2017 - september 2018,
ako aj z dôvodu nutnosti koncentrovať sa v konkrétnom prípade výlučne na
zákonom stanovené základné 12 mesačné obdobie, po ktoré zamestnancovi náhrada mzdy patrí, súd
prvej inštancie nároku žalobcu na náhradu mzdy procesný úspech nepriznal a žalobu v uvedenej časti

ako vecne nedôvodnú zamietol.

8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 CSP
na základe princípu úspechu strán v konaní tak, že vzhľadom na čiastočný procesný úspech každej z
procesných strán, nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej strane.

9. Proti predmetnému rozsudku v časti výroku zamietajúceho žalobu v časti týkajúcej sa nároku na
náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov odo dňa oznámenia žalobcu žalovanému, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, ako aj proti výroku o nároku na náhradu trov konania podal odvolanie žalobca a žiadal,
aby odvolací súd vo veci sám rozhodol tak, že napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie zmení

a jeho žalobe vyhovie. Zároveň tým istým podaním žalobca využívajúc svoje dispozičné právo berie
žalobu v časti nároku na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, t. j. vo výške 22.877,28 Eur s
príslušenstvom späť, a v súlade s § 370 CSP žiada, aby odvolací súd jeho čiastočné späťvzatie žaloby
pripustil a konanie v tejto časti zastavil. Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že s rozhodnutím
súdu prvej inštancie nemôže súhlasiť, nakoľko podľa názoru žalobcu môže byť pri neplatnom skončení

pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa primerane znížená alebo vôbec nepriznaná len náhrada
mzdy presahujúca 12 mesiacov. Náhradu mzdy nepresahujúcu 12 mesiacov nemôže súd znížiť
ani nepriznať. Predstavuje zákonné minimum, ktoré je zamestnancovi pri splnení podmienky, že
zamestnávateľovi v stanovenej dobe oznámil, že trvá na tom, aby ho i naďalej zamestnával, vždy
priznané. Uplatnenie náhrady mzdy žalobcom, v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce aj v konaní

o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou teda rozhodne nemôže byť považované za
zneužite práva ani za rozpor s dobrými mravmi. Vzhľadom na sankčnú a satisfakčnú povahu nemožno
žalobcovi nárok na náhradu mzdy uprieť len z dôvodu, že žalovaný mu už z jedného iným spôsobom
neplatne skončeného pracovného pomeru náhradu mzdy refundoval. Daný nárok žalobcu nemožno
považovať za duplicitný ani ak sa nárokované obdobia vzájomne prelínajú. Žalovaný je povinný znášať

obe sankcie za to, že so žalobcom dvoma spôsobmi neplatne skončil pracovný pomer a po tom,
ako mu žalobca oznámil, že na svojom zamestnávaní trvá, si svoju povinnosť prideľovať mu prácu
ani pri jednom spôsobe neplatného ukončenia pracovného pomeru so žalobcom nesplnil. Súd prvej
inštancie nesprávne právne vec posúdil i čo sa týka výšky priemerného mesačného zárobku, ktorý sa v
súlade s § 134 ods. 1 Zákonníka práce zisťuje zo mzdy zúčtovanej na výplatu v rozhodujúcom

období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Rozhodujúce obdobie je
podľa ods. 2 citovaného ustanovenia kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje
priemerný zárobok. Keďže v posudzovanom prípade sa priemerný zárobok zisťoval ku dňu 01.10.2017,
bolo potrebné vychádzať z iného rozhodujúceho obdobia ako v prípade konania o určenie neplatnosti
okamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru.Ztohtodôvodujepodľanázoružalobcupotrebnépovažovať

jeho postup pri vyčíslení pravdepodobného mesačného zárobku za správny. Vzhľadom na uvedené
žalobca žiada, aby odvolací súd prihliadol na všetky uvedené skutočnosti a na základe toho rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť poskytnúť žalobcovi
náhradu mzdy vo výške 11.438,64 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
953,22 Eur od dátumu splatnosti jednotlivých mesačných miezd do zaplatenia. O nároku na náhradu

trov konania žiada žalobca rozhodnúť v zmysle § 396 ods. 2 CSP.

10. Odvolanie žalobcu spolu s čiastočným späťvzatím žaloby bolo riadnym spôsobom doručené
žalovanému, ktorý sa k nemu v súdom stanovenej lehote nevyjadril.11. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods.
1 Civilného sporového poriadku, vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené

zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu
nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli
strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods.
1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných

ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania.
Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť
odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie, a ktoré
nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania.

12.Žalobcasipôvodnevrámcikonanianasúdeprvejinštanciesumunáhradymzdy zneplatného

skončenia pracovného pomeru uplatňoval vo výške 34.315,92 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 953,22 Eur odo dňa splatnosti jednotlivých mesačných miezd do zaplatenia
(za 36 mesiacov). V rámci odvolacieho konania žalobca čiastočným späťvzatím zobral žalobu v časti
nároku na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, t. j. vo výške 22.877,28 Eur s príslušenstvom
späť. Vzhľadom na túto skutočnosť a nakoľko žalovaný nevyjadril svoj nesúhlas z vážnych dôvodov so

späťvzatím žaloby, odvolací súd v súlade s § 370 CSP pripustil čiastočné späťvzatie žaloby, napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v danej časti zrušil a konanie zastavil.

13. Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti výroku, ktorým súd žalobu zamietol je
vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil

(§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd
zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania.

14. Žalobca v odvolaní zopakoval skutočnosti, ktoré boli pred súdom prvej inštancie iba tvrdené, ale
nepreukázané. V podanom odvolaní namietal, že nemožno sa stotožniť so záverom súdu prvej
inštancie, že žalobca nemá nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru z
dôvodu, že už raz v rámci iného súdneho konania mu bola táto náhrada mzdy vyplatená. Podľa
názoru žalobcu toto uplatnenie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nemôže byť

považované za zneužitie práva ani za rozpor s dobrými mravmi.

15. V prejednávanom prípade je nesporné, že žalovaný v pozícii zamestnávateľa výpoveďou doručenou
žalobcovi ako zamestnancovi dňa 01.06.2017 ukončil so žalobcom pracovný pomer z odôvodnením, že
príkazom generálnej riaditeľky č. 6/2017 zo dňa 31.05.2017 sa v rámci organizačných zmien pracovné

miesto žalobcu ruší, a tak sa stal pre žalovaného nadbytočným. Súd prvej inštancie určil, čo žiadna zo
strán sporu nepoprela, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou danou žalobcovi žalovaným dňa
01.06.2017 je neplatné. Tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie odvolaním napadnutý nebol, preto
nadobudol právoplatnosť.

16. Čo sa týka odvolaním napadnutej zvyšnej časti nároku žalobcu na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru, tak odvolací súd uvádza, že sa plne stotožňuje s názorom súdu
prvej inštancie. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo nesporne preukázané, že žalobcovi bola
náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru priznaná a aj vyplatená v rámci súdneho
konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava III, ktorý rozsudkom č. k. 44Cpr/20/2017-130 zo

dňa 11.03.2020 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 14.638,43 Eur
brutto. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 7CoPr/7/2020-172 zo dňa 24.02.2021 zmenil daný
rozsudok Okresného súdu Bratislava III tak, že priznal žalobcovi i úroky z omeškania vo výške 5
% ročne z jednotlivých náhrad miezd, ktoré spolu tvoria sumu náhrady mzdy priznanú súdom prvej
inštancie. Preto zohľadniac okolnosti predmetného prípadu, keď žalovaný už raz zaplatil žalobcovi z

neplatného skončenia rovnakého pracovného pomeru náhradu mzdy za obdobie jún 2017 - september
2018, ktoré sa prelína s obdobím prichádzajúcim do úvahy v predmetnom prípade, nemožno náhradu
mzdy žalobcovi priznať duplicitne. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, zastáva názor,
že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo žiadať náhradu mzdy, ktorú už z jedného neplatneskončeného pracovného pomeru a za rovnaké obdobie zamestnancovi refundoval, pričom právne
neobstojí procesná obrana žalobcu, že pracovný pomer žalovaný neplatne skončil dvoma rôznymi
spôsobmi (dňa 01.06.2017 výpoveďou a dňa 09.06.2017 okamžitým skončením pracovného pomeru).

17. Podľa čl. 2 veta tretia Základných zásad Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti
zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

18. Dobrými mravmi sa v judikatúre súdov rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných
noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú určitú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie,
sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných (pozri právny názor
vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Cdon 69/96, uverejnený pod č. 62 v časopise
Soudní judikatura, roč. 1997).

19. Uvedený článok Zákonníka práce teda upravuje spôsob výkonu práva, počítajúc s prípadmi,
že subjekt môže právo vykonať aj nedovoleným spôsobom a teda v rozpore s dobrými mravmi.
Zneužite subjektívneho práva a jeho zákaz má špecifický právny zmysel, ak správanie oprávneného
subjektu je síce v hraniciach obsahu subjektívneho práva, ale v rámci možnosti tvoriacej jeho obsah
oprávnený subjekt použije také konkrétne formy, ktoré nie sú bežné, ale sú v rozpore so všeobecne

spoločensky uznávanými zásadami konania v právnych vzťahoch.

20. Základným zmyslom príkazu správať sa v súlade s dobrými mravmi je vylúčiť pri výkone práv
a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov závažné porušenie morálky, zabezpečenie
elementárnej slušnosti pri výkone subjektívnych práv a povinností. Treba pritom dodať, že nie každé

správanie sa oprávneného subjektu, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je aj zneužitím
práva, avšak každé zneužitie práva je vždy správaním v rozpore s dobrými mravmi.

21. K uvedenému je ešte potrebné dodať, že podľa citovaného článku právneho predpisu zrejme
nebude postačovať akýkoľvek rozpor alebo zásah, ale že tento musí mať určitú intenzitu, ktorá je

z hľadiska verejnej mienky neakceptovateľná. Zisťuje sa pritom, či sa výkon práva prieči dobrým
mravom v danom čase a na danom mieste podľa objektívneho kritéria, nezávisle na vedomí a vôle
toho kto právo vykonáva. Dobré mravy sú totiž meradlom hodnotenia konkrétnej situácie, odpovedajúcej
všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami morálky v demokratickej
spoločnosti.

22. Pri výkone subjektívneho práva žalobcu ako zamestnanca domáhať sa nároku na náhradu mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru od žalovaného, ktorý výkon práva je v danom prípade
navonok v súlade s objektívnym právom, ale v procese jeho uskutočňovania, žalobca za daných
konkrétnych okolností prípadu použil také konkrétne formy správania sa, ktoré podľa odvolacieho súdu

sú v rozporné s dobrými mravmi.

23. V konaní bolo pritom preukázané, že žalobcovi bola v súlade s ukončením jeho pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa neplatným spôsobom vyplatená náhrada mzdy za 15 mesiacov spolu s
úrokom z omeškania v rámci iného súdneho konania, preto potom podľa odvolacieho súdu výkon práva

žalobcu na opätovnú náhradu tej istej mzdy voči žalovanému je rozporný s dobrými mravmi, preto mu nie
je možné poskytnúť súdnu ochranu, preto pokiaľ súd prvej inštancie žalobu v predmetnej časti zamietol,
rozhodol vecne správne.

24. Ďalšie odvolacie námietky žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už

za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranou
sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku

účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04,
II. ÚS 200/09 a podobne).25. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. §
195 CSP, a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil, a na ktoré v

zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym
spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných
strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne
závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil.

26. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným
spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie nepovažoval odvolací
súd za dôvodné, a preto rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil
a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

27. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým

odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

28. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1, v spojení s § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko žalobca čiastočným späťvzatím
zavinil zastavenie konania v tejto časti vznikol nárok žalovanému na náhradu trov konania, a nakoľko
žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný aj v odvolaním napadnutej časti, vznikol mu nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
( § 419 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).