Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 15, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/41/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619200829
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8619200829.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaFiľakovskéhoasudcovJUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom C. XXX/
XX, XXX XX D., právne zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, proti
žalovanej Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, právne zastúpená
Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava – mestská časť Nové
Mesto, IČO: 46 759 875, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 9. februára 2022, č.k. 5C/15/2019-165, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odmieta odvolanie proti výroku o zamietnutí námietky miestnej nepríslušnosti žalovanej.

Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú
ujmu 110,- eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

V prevyšujúcej vyhovujúcej časti mení rozsudok tak, že žalobu žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy
zamieta.

Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že

„I. Zamieta námietku miestnej nepríslušnosti žalovanej.
II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 3 300 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
III. Vo zvyšku žalobu zamieta.

IV. Žalobcovi priznáva náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu.“

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu
dňa 9.5.2019 domáhal proti žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur.

Žalobuodôvodnildôvodmi,ktorésúuvedenénižšietohtoodôvodneniaasktorýmisasúdstotožnilokrem

výšky nároku.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla nasledovné:K námietke miestnej príslušnosti:

Žalovaná zastáva stanovisko, že v prípade žaloby žalobcu na ochranu osobnosti a ním uplatneného
nároku nejde o spor spotrebiteľský a žalovaná preto namieta podľa § 41 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“) miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník. Miestne príslušným
súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby žalobcu na ochranu osobnosti je podľa § 13 CSP
všeobecný súd žalovanej, to jest v tomto prípade mal vo veci konať a rozhodnúť Okresný súd Bratislava

II.

Zo žaloby žalobcu je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že tento si uplatňuje a domáha sa práv
na ochranu osobnosti ako absolútnych práv podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. nárokov
vyplývajúcich z neoprávneného zásahu do týchto jeho absolútnych práv. Predmetné absolútne práva

nemajúvžiadnomprípadesvojprávnyzákladvzáväzkovomvzťahuzaloženomspotrebiteľskouzmluvou
a ani so spotrebiteľskou zmluvou nesúvisia v tom zmysle, aby spor o týchto jeho právach, resp.
nárokoch vyplývajúcich z ním tvrdeného neoprávneného zásahu do týchto práv, bolo možné považovať
za spor spotrebiteľský. Spotrebiteľské právo je totiž zásadne právo zmluvné (záväzkové), čo sa o
osobnostných právach, ktorých neoprávnený zásah žalobca namieta a domáha sa zadosťučinenia vo

forme peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, v žiadnom prípade konštatovať nedá. Žalovaná v tejto
súvislosti poukazuje napr. aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.2.2011,
spis. zn.: 5Cdo/265/2009, v ktorého odôvodnení na str. 3 sa uvádza, že „právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je jednorazové právo a toto nemožno podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov a
predstavuje právo na osobitnú formu ochrany osobnosti fyzickej osoby neviazanú na žiadne iné právo.

Z uvedeného dôvodu preto žalovaná opakovane konštatuje, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorej sa domáha žalobca je samostatné právo, ktoré nie je viazané na spotrebiteľskú zmluvu
– zmluvu o pripojení, ktorú žalovaná so žalobcom uzatvorila (v tomto zmysle s ňou právne ani nesúvisí)
a preto v prípade žaloby žalobcu na ochranu osobnosti nejde o spor spotrebiteľský.

S takýmto názorom žalovanej, teda že nejde v tomto prípade o spotrebiteľský spor, sa stotožnil aj Krajský
súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) v rozsudku zo dňa 30.3.2021, spis. zn.: 13Co/7/2021, ktorým
tento rozhodol o odvolaní žalovanej voči rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 18.6.2020, sp. zn.
6C/29/2018, v identickej veci – žaloba Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov (ten istý bezpečnostný incident).

Odvolací súd skonštatoval, že príslušnosť Okresného súdu Svidník nie je daná z dôvodu, že by išlo o
spotrebiteľský spor, ale je daná z dôvodu, že v tomto prípade sa jedná podľa názoru odvolacieho súdu
vlastne o náhradu škody (nemajetková ujma je škoda) a preto je popri všeobecnom súde žalovaného
daná aj miestna príslušnosť súdu, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu
škody. Žalovaná sa však ani s týmto právnym názorom odvolacieho súdu odôvodňujúcim príslušnosť

Okresného súdu Svidník nestotožňuje. Žaloba na ochranu osobnosti nie je žalobou na náhradu škody.
Ide o dve rôzne veci, pričom nejde len o názor žalovanej, ale žalovaná poukázala v tejto súvislosti v
konaní na nález ÚSSR zo dňa 26.10.2012, spis. zn.: IV ÚS 345/2012, ako aj na uznesenie NSSR zo dňa
31.7.2019,spis.zn.2CdoGp/1/2017,ktorýmrozhodolodovolanígenerálnehoprokurátora,ktoréexaktne
rozlišujú medzi žalobou na ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy a žalobou na náhradu

škody. Okresný súd Svidník preto nie je miestne príslušný ani z tohto dôvodu. Miestne príslušným súdom
na konanie v prvej inštancii na prejednanie žaloby žalobcu na ochranu osobnosti je podľa § 13 CSP
všeobecný súd žalovanej, to jest v tomto prípade Okresný súd Bratislava II., ktorému mala byť vec
postúpená.

Žalovaná konštatuje, že súd otázku svojej miestnej príslušnosti aj napriek námietke žalovanej nesprávne
právne posúdil, čoho následkom je, že neboli splnené procesné podmienky konania požadované
príslušnými ustanoveniami CSP, nakoľko vo veci koná a rozhodne miestne nepríslušný súd. Zároveň
tým, že tento súd vo veci koná a rozhodne, aj napriek tomu, že nie je súdom miestne príslušným, dôjde k

porušeniu základného práva žalovanej na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.Ďalej sa takýmto postupom súdu na úkor žalovanej zasiahlo do procesného postavenia žalovanej a
žalobcu tým, že žalobcovi bolo priznané postavenie slabšej strany s príslušnou ochranou (ak súd ustáli v
rozhodnutí svoju miestnu príslušnosť z dôvodu existencie spotrebiteľského sporu) a to v spore (ochrana

osobnosti), kde mu takéto postavenia a ochrana jednoznačne nepatrí a zároveň bol žalobca v spore
zvýhodnený aj tým, že bol oslobodený od poplatkovej povinnosti.

K meritu veci – zodpovednosť za zásah do osobnostných práv žalobcu, resp. pasívna legitimácia

žalovanej:

K samotnému meritu veci uviedla, že žalovaná nie je v tomto prípade pasívne legitimovaná, pretože nie
je daná jej zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu.

Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti
je skutočnosť, resp. fakt, že ide o zásah neoprávnený, resp. protiprávny. V zákone č. 122/2013 Z.
z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platnom v čase vzniku
bezpečnostného incidentu (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“) sa uplatňovala koncepcia

tzv. delenej zodpovednosti za bezpečnosť spracúvania osobných údajov medzi prevádzkovateľom
a sprostredkovateľom, kedy za bezpečnosť osobných údajov v rozsahu ním vykonávaných
spracovateľských operácií zodpovedá samotný sprostredkovateľ. Pozri stanovisko Úradu na ochranu
osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) prezentované na str. 12 Rozhodnutia
predsedníčky o rozklade zo dňa 22.11.2018, č. k. 00465/2018. V uvedenom rozhodnutí predsedníčka

úradu uviedla, že koncepcia delenej zodpovednosti za bezpečnosť spracúvania osobných údajov
vychádza zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo dňa 24.10.1995.

Žalovaná v tejto súvislosti opakovane poukázala na to, že podľa § 1 písm. a) zákona o ochrane osobných
údajov tento zákon upravuje ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich

súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov a zároveň podľa písm. b) vyššie uvedeného
ustanovenia tohto zákona upravuje tiež práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných
údajov fyzických osôb. Žalovaná poukázala na § 5 ods. 2 zákona o ochrane osobných údajov podľa
ktorého môže osobné údaje spracúvať iba prevádzkovateľ a sprostredkovateľ. Podľa § 8 ods. 8
zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ je povinný dodržiavať povinnosti ustanovené

prevádzkovateľovi v jeho § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. c) až i), § 6 ods. 4, § 19 (zodpovednosť za
bezpečnosť osobných údajov) až 26, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle vyššie uvedeného
potom podľa § 19 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ vo vzťahu k dotknutým osobám
priamo zodpovedá za bezpečnosť spracúvania ich osobných údajov, pričom v tejto súvislosti je povinný
sprostredkovateľ chrániť spracúvané osobné údaje dotknutých osôb pred ich poškodením, zničením,

stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím alebo zverejnením, ako aj
pred akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania. Z prípadného porušenia povinností
sprostredkovateľa od ktorých žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za ktorú
sprostredkovateľ dotknutej osobe priamo zodpovedá, teda nemôže byť vyvodená zodpovednosť
žalovanej, vrátane jej občianskoprávnej zodpovednosti.

Skutočnosť, že žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident pri ktorom došlo k
sprístupneniu osobných údajov žalobcu (pretože neporušila žiadne zo svojich povinností vyplývajúcich
zo zákona o ochrane osobných údajov), skonštatoval právoplatne úrad, ten rovnako tak právoplatne
skonštatoval (rozhodnutia úradu zo dňa 23.8.2018, číslo konania 00144/2018 – účastník spoločnosť

Orange Slovensko, a.s.; rozhodnutie predsedníčky úradu o rozklade zo dňa 18.9.2018, číslo konania
00465/2018 – účastník spoločnosť Orange Slovensko, a.s.; rozhodnutie úradu zo dňa 16.8.2018,
číslo konania 00777/2017 – účastník spoločnosť ELSIG s.r.o.; rozhodnutie úradu zo dňa 22.12.2017,
číslo konania 01515/2017 - účastník spoločnosť ELSIG s.r.o.; rozhodnutie predsedníčky úradu o
rozklade zo dňa 9.3.2018, číslo konania 00103/2018 – účastník spoločnosť ELSIG s.r.o.), že subjektom

zodpovedným za predmetný bezpečnostný incident je sprostredkovateľ – spoločnosť ELSIG s.r.o.,
ktorej zároveň úrad za porušenie povinností v súvislosti so spracúvaním osobných údajov žalobcov
právoplatne uložil pokutu vo výške 5 000 eur.Navyše, podľa konštantnej judikatúry slovenských súdov subjektom, ktorý je nositeľom povinnosti
upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo nositeľom povinnosti odstrániť

následky takýchto zásahov je zásadne vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila
určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv. Z okolností prípadu
je zrejmé, že subjektom, ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných práv žalobcu nebola žalovaná.
Aj keď obchodný zástupca ako sprostredkovateľ žalovanej spracúva osobné údaje v jej mene ako
prevádzkovateľa, sprostredkovateľ je sám v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých

osôb vo vzťahu k týmto osobám nositeľom povinností definovaných v zákone o ochrane osobných
údajov a za plnenie týchto povinností v plnom rozsahu aj zodpovedá. Ochrana osobných údajov ako
zložky osobnostných práv fyzickej osoby, resp. povinnosti subjektov, ktoré osobné údaje spracúvajú
(napr. povinnosť zabezpečiť ochranu osobných údajov), sa totiž neviaže na zmluvu alebo na akýkoľvek
iný právny úkon, ale len a výlučne na fakt, že tieto subjekty osobné údaje spracúvajú a to bez
ohľadu na právny základ spracúvania osobných údajov (súhlas dotknutej osoby, plnenie zmluvy, plnenie

povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu, oprávnený záujem a pod.), či bez ohľadu na fakt, že
osobné údaje prípadne spracúvajú aj bez právneho základu, to jest protiprávne. Z uvedeného dôvodu je
právne bez akéhokoľvek významu, že obchodný zástupca žalovaného ako jeho sprostredkovateľ nemal
sám so žalobcom uzatvorenú zmluvu, podstatné je len a výlučne to, či sa dopustil alebo nedopustil
neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu (nezabezpečil ochranu jeho osobných údajov) a

či v dôsledku prípadného neoprávneného zásahu do takýchto práv vznikli žalobcovi nežiadúce následky
alebo ich vznik žalobcovi reálne hrozil. V tejto súvislosti je potrebné tiež skonštatovať, že žalobca
neodvodzuje svoje právo na zaplatenie peňažnej náhrady jemu údajne vzniknutej nemajetkovej ujmy
od porušenia povinností žalovanej vyplývajúcej zo zmluvy o pripojení, ktorú so žalovanou uzavrel. Aj
s ohľadom na túto skutočnosť je potom právne irelevantné tvrdenie žalobcu, že so subjektom, ktorý

zodpovedá za bezpečnostný incident pri ktorom došlo k zásahu do jeho osobnostných práv nemal
uzatvorenú zmluvu, a preto tento nemôže byť zodpovedný za takýto zásah a zodpovednosť musí niesť
žalovaná, nakoľko s touto zmluvu uzatvorenú mal.

Argumentácia žalobcu, že pre vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej je postačujúce,

že osobné údaje boli pri predmetnom bezpečnostnom incidente v jej mene spracúvané v rozpore
so zákonom o ochrane osobných údajov spoločnosťou, ktorú žalovaná vybrala a na tento účel
poverila, právne neobstojí. Aj keď žalobca toto svoje tvrdenie bližšie právne nezdôvodňuje, žalovaná
predpokladala, že v súvislosti s vyvodením zodpovednosti za zásah do práva fyzickej osoby na
súkromie vychádza analogicky z § 420 Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu. Podľa §

420 ods. 2 Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou,
keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu
takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú, ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych
predpisov nie je dotknutá. Analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri určení subjektu
zodpovedného za bezpečnostný incident, pri ktorom došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu,

však v tomto prípade možné nie je. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka občianskoprávne
vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami
tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom a účelom im najbližšie. Ako už žalovaná opakovane
uviedla, spracúvanie osobných údajov upravuje osobitný zákon – zákon o ochrane osobných údajov,
ktorý okrem iného určuje práva dotknutých osôb, povinnosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v

súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb, rovnako tak, ako určuje aj zodpovednosť
prevádzkovateľa a sprostredkovateľa za bezpečnosť spracúvaných osobných údajov. Ak tento osobitný
zákon priamo určuje, že za bezpečnosť spracúvaných osobných údajov dotknutých osôb v rozsahu
ním vykonávaných spracovateľských operácii priamo zodpovedá sprostredkovateľ, vylučuje to pri určení
subjektu zodpovedného za bezpečnostný incident pri ktorom došlo k zásahu do osobnostných práv

žalobcu analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

K meritu veci – zodpovednosť za nemajetkovú ujmu:

V súvislosti s vyvodením zodpovednosti za zásah do práva fyzickej osoby na súkromie a náhradou
nemajetkovej ujmy je potrebné s poukazom na § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka aplikovať per
analogiam jeho § 420 o zodpovednosti za škodu.Základnými predpokladmi pre vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu sú potom:
porušenie právnej povinnosti (protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcu),

existencia nemajetkovej ujmy na strane žalobcu,
príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym zásahom do osobnostných práv
žalobcu), a nemajetkovou ujmou vzniknutou žalobcovi.

Žalovaná v súvislosti s analogickým použitím § 420 Občianskeho zákonníka poukázala opätovne na

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.2.2011, spis. zn.: 5Cdo/265/2009, v
ktorého odôvodnení na str. 12 sa uvádza, že predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v predmetnom prípade sú: - existencia ujmy (v predmetnom konaní ujma spočívajúca v poškodení
duševného zdravia žalobkyne) – porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon (spočívajúci v
konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobkyne) – príčinná súvislosť medzi
touto ujmu a protiprávnym konaním.

Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti
je skutočnosť, resp. fakt, že ide o zásah neoprávnený, resp. protiprávny. V slovenskom zákone o
ochrane osobných údajov platnom v čase vzniku bezpečnostného incidentu sa uplatňovala koncepcia

tzv. delenej zodpovednosti za bezpečnosť spracúvania osobných údajov medzi prevádzkovateľa a
sprostredkovateľa, kedy za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá samotný sprostredkovateľ. Pozri
stanovisko Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) prezentované
na str. 12 Rozhodnutia predsedníčky o rozklade zo dňa 22.11.2018, č. k. 00465/2018. V uvedenom
rozhodnutí predsedníčka úradu uviedla, že koncepcia delenej zodpovednosti vychádza zo Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo dňa 24.10.1995.

Žalovaná v tejto súvislosti opakovane poukázala na to, že podľa § 1 písm. a) zákona o ochrane osobných
údajov tento zákon upravuje ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich

súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov a zároveň podľa písm. b) vyššie uvedeného
ustanovenia tohto zákona upravuje tiež práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných
údajov fyzických osôb. Žalovaná poukázala na § 5 ods. 2 zákona o ochrane osobných údajov podľa
ktorého môže osobné údaje spracúvať iba prevádzkovateľ a sprostredkovateľ. Podľa § 8 ods. 8
zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ je povinný dodržiavať povinnosti ustanovené

prevádzkovateľovi v jeho § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. c) až i), § 6 ods. 4, § 19 (zodpovednosť za
bezpečnosť osobných údajov) až 26, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle vyššie uvedeného
potom podľa § 19 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ vo vzťahu k dotknutým osobám
priamo zodpovedá za bezpečnosť spracúvania ich osobných údajov, pričom v tejto súvislosti je povinný
sprostredkovateľ chrániť spracúvané osobné údaje dotknutých osôb pred ich poškodením, zničením,

stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím alebo zverejnením, ako aj
pred akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania. Z prípadného porušenia povinností
sprostredkovateľa od ktorých žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za ktoré
sprostredkovateľ dotknutým osobám priamo zodpovedá, teda nemôže byť vyvodená zodpovednosť
žalovanej, vrátane jej občianskoprávnej zodpovednosti.

Skutočnosť, že žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident pri ktorom došlo k
sprístupneniu osobných údajov žalobcu skonštatoval právoplatne úrad, ten rovnako tak právoplatne
skonštatoval, že subjektom zodpovedným za predmetný bezpečnostný incident je sprostredkovateľ

– spoločnosť ELSIG s.r.o., ktorej zároveň úrad za porušenie povinností v súvislosti so spracúvaním
osobných údajov dotknutých osôb, vrátane žalobcu, právoplatne uložil pokutu vo výške 5 000 eur. V
súvislosti s predmetnými rozhodnutiami úradu žalovaná konštatovala, že súd nemôže ponechať bez
povšimnutia rozhodnutie k tomu zo zákona povolaného štátneho orgánu, ktorým tento právoplatne
konštatuje, že porušenia povinnosti, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy voči žalovanej, sa žalovaná vôbec nedopustila. Podľa § 194 CSP otázku o ktorej má právomoc
rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193 CSP, môže súd sám posúdiť, nemôže však
o nej rozhodnúť. Podľa ods. 2 § 194, ak bolo o otázke podľa ods. 1 toho istého ustanovenia rozhodnuté,
súd na takéto rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.K meritu veci – nemajetková ujma:

Ak sa aj súd nestotožní s touto argumentáciou žalovanej a dôjde k záveru, že je daná jej zodpovednosť,
žalovaná odmieta nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v plnom rozsahu.

Finančné zadosťučinenie má zásadne subsidiárny charakter, je možné ho totiž poškodenému priznať

výlučne a len vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a neoprávneným zásahom došlo
k zníženiu dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere. V prípade, ak zásah do
práva na ochranu osobnosti objektívne nemá vzhľadom na povahu čiastkového osobnostného práva
do ktorého bolo zasiahnuté, difamačný charakter tak, ako je tomu v prípade žalobcov, musí mať tento
neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti porovnateľné následky, resp. účinky alebo intenzitu
ako difamácia, aby bolo možné uvažovať o priznaní peňažnej náhrady za vzniknutú nemajetkovú ujmu.

Za takúto značnú mieru zásahu do dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby sa považuje najmä ujma, ktorú
táto osoba vzhľadom k povahe, intenzite, opakovaniu, trvaniu a šírke okruhu pôsobenia nepriaznivého
následku spočívajúceho v znížení jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti (či inému negatívnemu
následku, ak zásah nemá difamačné účinky) pociťuje a prežíva ako závažnú. Treba zdôrazniť, že v
žiadnom prípade nemôže ísť len o subjektívne vnímanie závažnosti. Za závažnú sa zásadne považuje

taká ujma, ak by takúto ujmu pociťovala ako závažnú spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa
na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby.

Žalobca v konaní do dnešného dňa ani len nedokázal identifikovať, nieto ešte preukázať existenciu

údajnej nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla, v čom táto spočíva, resp. akú má povahu a intenzitu, alebo
ako sa prejavila, či prípadne stále prejavuje v jeho nemajetkovej sfére, v čom spočíva jej závažnosť a
pod. V praxi teda, okrem absencie porušenia právnej povinnosti, resp. protiprávneho konania na strane
žalovanej ako základného predpokladu pre vznik jej zodpovednosti za nemajetkovú ujmu absentuje
aj ďalší zákonný predpoklad vzniku zodpovednosti, a to je existencia samotnej nemajetkovej ujmu.

Žalobca vo svojej argumentácii tvrdil, že už samotný protiprávny zásah do jeho osobnostných práv (ich
ohrozenie) automaticky znamená vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane (nevyžaduje sa vyvolanie
následkov), a preto túto už ďalej nie je potrebné dokazovať. Argumentáciu, že už samotný protiprávny
zásah do osobnostných práv žalobcu automaticky znamená vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane
musí žalovaná odmietnuť. Nie každý protiprávny úkon má totiž automaticky za následok vznik škody, či

ujmy a to či už majetkovej alebo nemajetkovej.

V tejto súvislosti žalovaná poukázala na nález ÚSSR zo dňa 5.9.2017, spis. zn.: III. ÚS 288/2017
podľa ktorého príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich

skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť
žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Postup súdov, ktoré rezignovali na nevyhnutnosť dokazovania v
tom smere, či ujma skutočne vznikla, je podľa názoru ÚS neudržateľný! V prípade protiprávneho zásahu
do osobnostných práv pri absencii nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy potom iba morálna satisfakcia
a nie peňažná náhrada.

Pre vyvodenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu musia byť spoľahlivo, resp. jednoznačne
preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti tak, ako je uvedené vyššie, to jest musí byť okrem
iného identifikovaná a následne aj preukázaná nemajetková ujma, ktorá vznikla žalobcovi v príčinnej

súvislosti s prípadným protiprávnym zásahom do jeho osobnostných práv, pričom dôkazné bremeno v
tomto smere znáša žalobca.

K meritu veci – výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej žalobcom:

Pokiaľ ide o samotnú výšku žalobcom požadovanej nemajetkovej ujmy 5 000 eur, žalovaná poukázala
na jej neprimeranosť, neadekvátnosť a neproporcionalitu. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala napr. na
zákon č. 247/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa §12 ods. 3 predmetného zákona, ktorý určuje rozsah odškodnenia obetí trestných činov, napríklad obeť
trestného činu obchodovania s ľuďmi, trestného činu znásilnenia, trestného činu sexuálneho násilia,
alebo trestného činu sexuálneho zneužívania má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú

morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. Minimálna mzda v Slovenskej republike v
čase vzniku bezpečnostného incidentu (rok 2017) predstavovala čiastku 435 eur, to jest obeti vyššie
uvedených násilných sexuálnych trestných činov by bola poskytnutá náhrada nemajetkovej ujmy v sume
4 350 eur. Podotkla, že na predmetný zákon opakovane poukazujú slovenské súdy pri určovaní výšky
priznávanej nemajetkovej ujmy, resp. jej zdôvodnenia. Je viac ako zrejmé, že prípadná nemajetková

ujma, ktorá by mohla vzniknúť zásahom do osobnostných práv žalobcu (avšak v skutočnosti ani len
nevznikla, resp. nebola v konaní preukázaná) objektívne nie je a ani nemôže byť svojou závažnosťou,
či intenzitou jej pociťovania porovnateľná s nemajetkovou ujmou, ktorá vznikla obeti trestného činu
znásilnenia, či trestného činu sexuálneho zneužívania.

Rovnako žalovaná dala do pozornosti napr. rozsudok ESĽP zo dňa 31.5.2007 vo veci Kontrová proti

Slovenskej republike. V predmetnom rozhodnutí ESĽP priznal sťažovateľke nemajetkovú ujmu v sume
25 000 eur, pričom neoprávneným zásahom (nekonaním štátnych orgánov, ktoré v konečnom dôsledku
viedlo k nezabráneniu trestnému činu) do osobnostných práv pani E. bolo zasiahnuté usmrtením jej
oboch maloletých detí (vo veku 5 a 1 rok). V tomto prípade išlo pritom o zásah spočívajúci v absolútnom
rozvrátení a deštrukcii rodinného života menovanej, nakoľko došlo k súčasnému usmrteniu oboch

(jediných) jej detí; deti boli zastrelené ich otcom, manželom pani E., ktorý následne spáchal samovraždu.
Použitím hraničného zjednodušenia možno konštatovať, že vo vzťahu k jednému dieťaťu by sa jednalo
o čiastku 12 500 eur.

Žalovaná potom v tejto súvislosti poukázala vo svojom podaní zo dňa 27.10.2021 aj na rozsudky

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacích konaniach o náhrade nemajetkovej ujmy,
ktoré jasne demonštrujú absolútnu neadekvátnosť žalobcom požadovanej výšky peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy.

V tejto súvislosti dala žalovaná do pozornosti aj prípad českého internetového obchodu F., ktorému unikli

do digitálneho priestoru osobné údaje viac než 735 000 jeho zákazníkov. Išlo napr. o mená, adresy,
telefónne čísla, e-mailové adresy, čísla bankových účtov, prístupové mená a heslá. Tieto údaje boli viac
akojedenmesiacprístupnénastránkeF..Vovyššieuvedenejvecibolozostranypoškodenýchpodaných
viacero žalôb na ochranu osobnosti, ktorými sa títo domáhali zaplatenia peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy, pričom české súdy už o jednej z týchto žalôb právoplatne rozhodli a to tak, že žalobcovi priznali

peňažnú náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy v sume 10 000 Kč (cca 377 eur), ktoré rozhodnutie
navyše prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 9.1.2020, sp.
zn.: II ÚS4015/19. Žalovaná ďalej podotkla, že žalobca sa žalobou v tomto prípade domáhal zaplatenia
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 125 000 Kč (cca 4 713 eur).

Svyššieuvedenouargumentácioužalovanejohľadomvýškyprimeranejpeňažnejnáhradynemajetkovej
ujmy, resp. spôsobom jej určenia sa v plnom rozsahu stotožnil aj odvolací súd vo veci žaloby Bc. Senaja
a ďalších 42 žalobcov, ktorý priznal každému zo žalobcov sumu 110 eur ako sumu, ktorá je primeraná.
V podrobnostiach žalovaná poukázala na odôvodnenie predmetného rozhodnutia odvolacieho súdu.

Záverom podotkla, že všetky spomenuté zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za zásah do
práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti a za prípadnú vzniknutú nemajetkovú ujmu ako aj okolnosti
odôvodňujúcevýškupožadovanejpeňažnejnáhradynemajetkovejujmymusiabyťvkonaníriadne,resp.

spoľahlivo preukázané, pričom dôkazné bremeno znáša žalobca.

Žalovaná peňažnú náhradu vo výške požadovanej žalobcom, to jest vo výške 5 000 eur považuje za
neprimeranú, neadekvátnu, neproporcionálnu a jej priznanie v takejto výške by bolo podľa jej názoru aj

v rozpore so zásadou slušnosti a v rozpore s dobrými mravmi.Žalovanánavyšezdôraznila,ževšetkyspomenutézákonnépredpokladyvznikuzodpovednostizazásah
do práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti a za prípadnú vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj
okolnosti odôvodňujúce výšku požadovanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy musia byť v konaní

riadne,resp.spoľahlivopreukázané,pričomdôkaznébremenoznášažalobca.Žalovanávtejtosúvislosti
konštatovala, že žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol.

Pokiaľ sa súd nestotožní s argumentáciou žalovanej a rozhodne tak, že žalobcovi prizná peňažnú

náhradu nemajetkovej ujmy má žalovaná za to, že pri určovaní trov konania, ktoré v tomto prípade
spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia, by mal súd využiť svoje moderačné právo podľa §
257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznať, resp. tieto aspoň primerane znížiť. Podľa predmetného
ustanovenia výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. Účelom § 257 CSP je odstránenie neprimeranej tvrdosti, inými slovami na dosiahnutie
spravodlivosti pre strany sporu.

Ako už žalovaná uviedla vyššie, v inom identickom prípade žaloby na ochranu osobnosti Bc. Senaja
a ďalších 42 žalobcov odvolací súd priznal každému zo žalobcov sumu 110 eur ako sumu, ktorá
je primeraná. Dňa 16.8.2021 bolo žalovanej doručené uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 10.8.2021,

č. k. 6C/29/2018-574, ktorým tento vo veci žalobcu Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov určil výšku
náhrady trov konania (spočívajúcich výlučne v trovách právneho zastúpenia) a to tak, že žalovaná je
každému zo žalobcov povinná zaplatiť sumu 1 183,20 eura. Priznané trovy konania tak viac ako 10
násobne prevyšujú výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom v tomto prípade ide o peňažné
plnenie, ktoré bude vyplatené výlučne právnemu zástupcovi žalobcov. V prípade žalobcu môže byť tento

nepomer medzi priznanou sumou peňažnej náhrady (ak súd pôjde v línii právoplatného rozhodnutia)
a výškou trov konania ešte väčší, pretože pri viacerých účastníkoch sa výpočtový základ znižuje na
polovicu.

Vzhľadom na počet žalobcov (43) tak bude na účet právneho zástupcu žalobcov poukázaná len v
prípade žaloby žalobcu Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov suma 50 877,60 eura. Je viac ako zrejmé,
že takáto suma je neadekvátna, v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou spravodlivosti,
ktorú by súd mal v prvom rade sledovať. V tejto súvislosti žalovaná poukázala aj na to, že právny
zástupca poskytol svoje služby pre žalobcu, ako aj všetkých ďalších žalobcov (k dnešnému dňu spolu

164žalobcov)podľasvojichmediálnychvyjadreníbezodplatne(vprílohezasielamevyjadrenieprávneho
zástupcu publikované v Stropkovskom spektre dňa 16.12.2019). Vzhľadom na celkový počet žalobcov
(k dnešnému dňu spolu 164 žalobcov) odhaduje žalovaná výšku trov právneho zastúpenia, ktorú bude
musieť vyplatiť právnemu zástupcovi žalobcov (pokiaľ súdy pôjdu v línii právoplatného rozhodnutia) na
cca 200 000 eur.

Situáciu, ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku je možné označiť za výnimočnú,
odôvodňujúcu aplikáciu § 257 CSP. V tejto súvislosti dala žalovaná do pozornosti napr. Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 113/2019 zo dňa 6.6.2019.

Ďalšou skutočnosťou odôvodňujúcou použitie § 257 CSP je skutočnosť, že v konaní vo veci žaloby
žalobcusavzhľadomnapočetďalšíchidentickýchkonaníohľadomžalôbďalšíchžalobcovopakujeveľký
počet obsahovo aj formálne tých istých úkonov, kedy napr. každé ďalšie podanie na súd vyžaduje len

zmenu mena, bydliska, dátumu narodenia žalobcu, spisovej značky a dátumu podania oproti podaniu
použitému v inom konaní (identické žaloby, repliky, vyjadrenia k duplike a pod.). Poskytovanie právnej
pomoci v takomto prípade (v ďalších identických konaniach) už nie je vecou advokátskeho rácia, ale
ide výlučne o odborne a časovo nenáročnú mechanickú, resp. administratívnu činnosť, ktorú môže
vykonávať aj asistentka, alebo študent pracujúci v advokátskej kancelárii, ktorá skutočnosť by mala

byť súdom tiež zohľadnená pri rozhodovaní o náhrade trov konania. V tejto súvislosti tiež poukázala
na skutočnosť, že žalobca neplatil ani súdny poplatok, keďže súd považoval tento spor za spor
spotrebiteľský.V súvislosti s použitím § 257 CSP žalovaná poukázala aj na skutočnosť, že do súdneho sporu so
žalobcom, ako aj s ďalšími žalobcami v iných konaniach bola reálne donútená, nakoľko žalobcami

požadovaná a následne žalobami uplatnená suma 5 000 eur na každého zo žalobcov bola a je
neprimeraná, neadekvátna, neproporcionálna, podľa názoru žalovanej je takáto suma aj v rozpore so
zásadou slušnosti a s dobrými mravmi a jej uplatňovanie považuje žalovaná za vyslovene šikanózne a
takto uplatnená suma nedávala žalovanej ani len teoreticky možnosť sa súdnemu sporu vyhnúť. Táto
skutočnosť podľa názoru žalovanej tiež odôvodňuje použitie § 257 CSP súdom.

Žalovaná v tejto súvislosti poukázala aj na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I
ÚS/3923/2011 zo dňa 29.3.2012 podľa ktorého úlohou všeobecného súdu nie je iba mechanicky
rozhodnúť o náhrade podľa výsledku sporu, ale zvážiť, či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti
majúce podstatný vplyv na priznanie, či nepriznanie náhrady účelne vynaložených nákladov, resp. aký

z možných spôsobov ich určenia využije.

Záverom žalovaná uviedla, že vyššie uvedená argumentácia ohľadom rozhodovania o náhrade trov
konania platí v plnom rozsahu aj pre prípad, že by súd žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol.

K posúdeniu, či ide o spotrebiteľský spor súd prvej inštancie uvádza:

Je zrejmé, že žalovaná na účely uzavretia Zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností súvisiacich s

plnením tejto zmluvy, mala zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu. Ak teda k zásahu
do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu a žalovaná takéto
svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy o pripojení odvodiť priamo
zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov nepotrebuje ani súhlas
žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany jeho osobných údajov bez akýchkoľvek

pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže byť žiaden spor.

Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že uplatňované právo žalobcu nijako nesúvisí so
spotrebiteľskou zmluvou (zmluvy o pripojení) uzatvorenou medzi žalobcom a žalovanou a skutočnosť,
že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu, je v tomto prípade podružná, pretože právny základ nároku

žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ
ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení).

Súd konštatuje, že právo na ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcu pre porušenie

ochrany jeho osobných údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi
stranami založeným Zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v
súvislosti so službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe
Zmluvy o pripojení a v jej rámci.

„Za spotrebiteľský spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa (vyplývajúcej zo)
spotrebiteľskej zmluvy, napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázke výkladu
obsahu spotrebiteľskej zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia
a iné. Za spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného

obohatenia, nároky z mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných
praktík, nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné. Aspekt sporu vyplývajúceho
zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiacej so spotrebiteľskou zmluvou je zachovaný aj v prípade, ak sa
sportýkainýchzmluvnýchdokumentovsúvisiacichsospotrebiteľskouzmluvou“.(Števček,M.,Ficová,s.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.

Praha: C.H.Beck, 2016, s. 1020).

Vychádzajúc z uvedeného preto súd prvej inštancie považoval predmetný spor za spor spotrebiteľský.K miestnej príslušnosti súd uvádza:

Na základe právneho vzťahu vyplynuvšieho zo zmluvy o pripojení uzatvorenej medzi žalobcom a
žalovanou vzniklo právo žalovanej spracovávať osobné údaje žalobcu.

Žalovaná vykonáva svoje podnikateľské aktivity telekomunikačného operátora prostredníctvom

obchodných zástupcov na základe franšízy a títo obchodní zástupcovia sú v prevažnej miere aj osobami,
prostredníctvom ktorých žalovaná spracuváva osobné údaje svojich klientov.

Toto je postup možný a zákonný, avšak žalobca vstúpil do právneho vzťahu, ktorého súčasťou je
aj spracovávanie ich osobných údajov iba so žalovanou. Práve jej odovzdali na spracovanie svoje

citlivé osobné údaje, preto musí práve žalovaná voči žalobcovi ako svojmu klientovi niesť za porušenie
bezpečnosti spracovania osobných údajov a za ich zneužitie osobnú zodpovednosť. Ide o zodpovednosť
občianskoprávnu, ktorá je v našom súkromnom práve koncipovaná na princípoch zodpovednosti
objektívnej, teda bez ohľadu na zavinenia.

Uvádzané skutočnosti potvrdzujú, že vedený spor celkom jednoznačne súvisí so spotrebiteľskou
zmluvou (zmluva o pripojení), teda aplikácia § 19 písm. d) CSP pri založení miestnej príslušnosti je
správna.

V identickej právnej veci Okresného súdu Svidník (ten istý skutkový aj právny základ) vedenej pod
sp. zn. 6C/29/2018, ktorá je už právoplatne skončená, konštatoval odvolací súd (KS Prešov) vo
svojom rozsudku zo dňa 30.3.2021 č. k. 13Co/7/2021-530, že sa nestotožnil s námietkou miestnej
nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, ktorú v konaní vzniesla žalovaná. Odvolací súd konštatuje, že

„v danom prípade sa nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti v
zmysle ustanovení § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobcovia domáhajú primeraného
zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepochybne možno subsumovať
pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora zo dňa 24.10.2013 vo
veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade keď Súdny dvor uviedol, že nemajetková

ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z uvedeného
rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na
náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne
príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovaného
je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na

náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť, ktorá zakladá nárok na
náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného súdu Svidník.
Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcov nebola v konaní sporná, preto
považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa ohľadom ustálenia jeho miestnej príslušnosti odvolací súd za
správne,ajkeďzinýchdôvodovnež,naktorépoukázalsúdprvejinštancie.Vtejtosúvislostiodvolacísúd

uvádza, že miestna príslušnosť Okresného súdu vo Svidníku je daná ako osobitná miestna príslušnosť
podľa § 19 CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné na tvrdenie žalovanej vznesenej v odvolacom konaní
o miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie“.

Žalobca súhlasil s argumentáciou odvolacieho súdu o danosti miestnej príslušnosti Okresného súdu vo
Svidníku podľa § 19 písm. b) CSP, avšak považuje tento dôvod miestnej príslušnosti za dôvod ďalší,
teda za doplnenie dôvodu miestnej príslušnosti aj podľa § 19 písm. d) CSP. Odvolací súd v odôvodnení
citovanéhorozhodnutiatotižneposkytolžiadnuargumentáciuprotimiestnejpríslušnostipodľa§19písm.
d) CSP a iba uviedol, že krajský súd vidí miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník iba podľa § 19

písm. b) CSP. Súd sa stotožnil s týmto právnym názorom žalobcu.

K skutkovým zisteniam súd uvádza:V konaní bolo celkom jednoznačne preukázané, že pri spracovávaní osobných údajov žalobcu, ktoré boli
odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou došlo k bezpečnostnému

incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov
Slovenskej republiky, Hraničná 12, 820 07 Bratislava 27 (ďalej len „Úrad“).

V právoplatnom rozhodnutí Úradu zo dňa 16.8.2017 Číslo XXXXX/XXXX-Os-17 sa konštatuje, že

sprostredkovateľELSIG,s.r.o.porušilustanovenie§17ods.1a§19ods.1ZOOÚtým,že„...prilikvidácii
dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a.s. v rozsahu meno a
priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo,
číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o
predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej krabici
s označením ARCHIVE BOX, TYP I/75, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „ID 35OGPBO1

ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len
„archívna krabica“) a umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej
sídli predajňa Orange Slovensko, a.s. na Ul. Hlavná 60 v Stropkove...“

Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-Os-9 uložil sprostredkovateľovi
– obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti ELSIG s.r.o. za porušenie povinnosti súvisiacich s
bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu v sume 5 000 eur. Toto
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.3.2018.

Toto je skutkový a právny základ bezpečnostného incidentu, ktorým bolo zasiahnuté do osobnostných
práv žalobcu a za ktorý v administratívnom konaní (voči štátu) zodpovedá osoba poverená žalovanou
spracovávaním osobných údajov jej klientov.

Napriek skutočnosti, že v inom administratívnom konaní (teda v rovine verejného práva) nebolo zo
strany Úradu konštatované porušenie povinnosti žalovanej podľa zákona o ochrane osobných údajov
(ZOOÚ), z dôvodov nachádzajúcich sa v súdnom spise existuje celý rad dôvodných pochybností a
správnosti postupov samotnej žalovanej v súvislosti so zabezpečením ochrany osobných údajov s ich

bezpečnosťou a korektnou likvidáciou.

G. H. ako konateľ spoločnosti ELSIG, s.r.o. v administratívnom konaní vedenom na Úrade na ochranu
osobných údajov SR pod č. 01515/2017 v rozklade proti rozhodnutiu zo dňa 22.12.2017, ktorým bola

spoločnosti ELSIG, s.r.o. uložená pokuta 5 000 eur uviedol: „Pri preberaní predajne sme uvedenú
dokumentáciu našli na predajni a vedúcemu predajne p. B. konateľ spoločnosti vtedy uložil pokyn, aby
dokumentáciu prezrel, čo aj spravil a oznámil, že je ju potrebné skartovať ako aj ďalší postup p. B.
je uvedený v predchádzajúcich vyjadreniach. Ďalej uvádzame, že uvedenú dokumentáciu sme nikdy
písomne neprebrali a nemali sme k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ, napriek

tomu máme za to, že sme sa o uvedenú dokumentáciu postarali s náležitou odbornou starostlivosťou,
tak ako je uvedené v predchádzajúcom odseku“.

Predmetná dokumentácia s osobnými údajmi žalobcu teda bola dlhé obdobie bez povšimnutia na

prevádzke obchodného zastúpenia žalovanej v Stropkove. Je evidentné, že potrestaný obchodný
zástupca žalovanej (sprostredkovateľ) túto dokumentáciu nevytvoril a ani písomne neprebral a ako sám
tvrdí „nemal k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ“. Napriek tomu dal pokyn svojmu
pracovníkovi (Hricovi) skartovať túto dokumentáciu už v roku 2014, keď ju v predajni „našli“. Likvidáciu
originálnych písomností ale v konkrétnom prípade ani sprostredkovateľ nemohol vykonávať. Predmetná

dokumentáciasúvisiacasbezpečnostnýmincidentombolatakmertrirokybezpovšimnutianaobchodnej
prevádzke žalovanej v Stropkove a to napriek tomu, že „každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený
na predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, to jest je
možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný docentrálneho archívu žalovanej v Lučenci“. Vyplýva to z odpovede žalovanej na otázku žalobcov č. 6 v
jej podaní zo dňa 14.1.2020 v citovanej právoplatne skončenej veci.

Pritom, ako vyplýva z odpovede na 2. otázku, v tom istom podaní žalovanej „Po vyhotovení týchto
dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz
za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu
žalovanej v Lučenci, kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb,

ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou“.

Ak teda v aplikácii Archivnet existoval monitoring každého zákazníckeho dokumentu vytvoreného na
predajnom mieste a zvoz dokumentácie do centrálneho archívu v Lučenci sa u žalovanej vykonával
pravidelne raz za 14 kalendárnych dní, potom je len ťažko predstaviteľné, že sporná dokumentácia sa

„len tak“ stratila z pozornosti žalovanej a zostala nepovšimnutá 3 roky.

V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) zo dňa
24.1.2019 týkajúci sa sťažnosti č. 43514/15 vo veci Catt proti Spojenému kráľovstvu, ktorého právna

veta znie: „Dlhodobé uchovávanie osobných údajov policajnými orgánmi bez preukázania naliehavej
spoločenskej potreby a bez stanoveného účinného systému procesných záruk, akými sú jednoznačné
lehoty a možnosť podať žiadosť o výmaz, je v rozpore s právom na rešpektovanie súkromného života.
Účinné procesné záruky sú ešte dôležitejšie v prípade citlivých údajov vyžadujúcich vyšší stupeň
ochrany“. (Publikované v Bulletin slovenskej advokácie č. 4/2019, str. 34-36)

K pasívnej legitimácii žalovanej súd uvádza:

Všeobecné osobnostné práva tvoria neoddeliteľnú súčasť integrity osobnosti v jej celkovej fyzickej
a psychicko-morálnej jednote a celistvosti. Tieto práva sú chránené Ústavou, medzinárodnými

konvenciami, Občianskym zákonníkom, prípadne inými zákonmi. Intenzívny verejný záujem na
zabezpečení účinnej ochrany všeobecných osobnostných práv sa prejavuje tiež v tom, že v niektorých
mimoriadne závažných prípadoch sa neoprávnený zásah do všeobecného osobnostného práva
považuje zároveň za zásah do verejného poriadku. Priamy pôvodca takého neoprávneného zásahu
je preto (bez ohľadu na to, či sa dotknutá fyzická osoba zároveň dovolá občianskoprávnej ochrany)

postihovaný verejnoprávnymi sankciami správneho (administratívneho) alebo trestného práva. V zvlášť
závažných prípadoch zásahov do osobnostných práv sa preto prostriedky súkromného a verejného
práva (tvoriace funkčne jeden celok) navzájom dopĺňajú (tzv. komplementarita právnej úpravy ochrany
osobnosti).

Je preto nevyhnutné dôsledne rozlišovať medzi občianskoprávnou zodpovednosťou, administratívnou
zodpovednosťou a zodpovednosťou trestnoprávnou a to jednak z hľadiska podmienok potrebných pre
jej naplnenie a jednak z hľadiska zodpovedných subjektov, voči ktorým konkrétny druh zodpovednosti
smeruje.

Rozdiel medzi popísanými druhmi zodpovednosti je taký, že administratívna a trestnoprávna
zodpovednosť je na jednej strane cielene zameraná na priameho pôvodcu zásahu a je založená
na princípe zavinenia, teda subjektívnej zodpovednosti (nullum crimen sine culpa), na druhej strane
občianskoprávna zodpovednosť (za vznik nemajetkovej ujmy) je založená na objektívnej zodpovednosti

subjektu, ktorý za takýto zásah zodpovedá.

Aj osobné údaje a ich ochrana je kategóriou mimoriadneho spoločenského záujmu, ktorý je hodný aj
ochrany prostriedkami verejného práva (administratívneho a trestného).

Bez ohľadu na výsledky administratívnych konaní je však daná občianskoprávna zodpovednosť
žalovanej, pretože táto je založená na objektívnom princípe. Žalobca odovzdal svoje osobné údaje naspracovanie žalovanej v súvislosti so zmluvou o pripojení, ktorú uzatvoril práve so žalovanou. Je bez
právneho významu, že Zmluvu o pripojení uzatváral za žalovanú jej obchodný zástupca a rovnako je
bez právneho významu, že osobné údaje žalobcu nezákonným (neprípustným) spôsobom likvidoval

iný obchodný zástupca (sprostredkovateľ) žalovanej než ten, ktorému boli bezprostredne osobné údaje
žalobcu pre žalovanú odovzdané.

Žalobca (aj ďalšie poškodené fyzické osoby) bol v právnom vzťahu (spotrebiteľskom) so žalovanou

a osobné údaje odovzdal v súvislosti s poskytovanými telekomunikačnými službami práve žalovanej.
Je nepodstatné, že žalovaná konala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, pretože medzi
žalobcom a obchodným zástupcom žalovanej v súvislosti so spracovávaním osobných údajov žalobcu
nevznikolžiadenprávnyvzťah.Právnyvzťah,vrámciktoréhodošloklegitímnemuodovzdaniuosobných
údajov žalobcu (a tým vznikla povinnosť a zodpovednosť ich riadneho a zákonného spracovávania),
vznikol na zákonnom základe (§ 56 ods. 3 zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení

neskorších predpisov) len medzi žalobcom a žalovanou, preto iba žalovaná (nie jej obchodný zástupca)
musí niesť za porušenie ochrany osobných údajov žalobcu občianskoprávnu zodpovednosť, ktorá je v
podmienkach súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv žalobcu založená na objektívnom princípe,
a to v plnom rozsahu.

Z uvedených dôvodov preto námietka absencie pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovanej je
nedôvodná.

K relutárnej satisfakcii súd uvádza:

Žalovaná v konaní opakovane zdôrazňovala, že pokiaľ sa súd nestotožní s jej argumentáciou o
nedostatku jej pasívnej legitimácie, potom v plnom rozsahu odmieta nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ uplatnený žalobou, pretože „finančné

zadosťučinenie je možné poškodenému priznať výlučne a len vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne
zadosťučinenie a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v
spoločnosti v značnej miere. V prípade, ak zásah do práva na ochranu osobnosti objektívne nemá
difamačnýcharaktertak,akojetomuvprípadežalobcov,musímaťtentoneoprávnenýzásahdoprávana
ochranu osobnosti porovnateľné následky, resp. účinky alebo intenzitu ako difamácia, aby bolo možné

uvažovať o priznaní peňažnej náhrady za vzniknutú nemajetkovú ujmu“.

Žalovaná tvrdí, že žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval, v čom by mala táto morálna ujma spočívať
a dokonca zastáva stanovisko, že v tomto prípade z povahy predmetných osobných údajov žalobcu
žiadna morálna ujma prípadným zneužitím jeho osobných údajov ani len nemohla vzniknúť.

Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil, že touto žalobou si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo forme
finančnéhozadosťučineniazaneoprávnenýzásahdosvojhosúkromnéhoživotavsúvislostisporušením
práva na ochranu osobných údajov.

Z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.2.2010 sp. zn. 3Cdo/137/2008 vyplýva, že: „Ak ide
o zásah do súkromia a súkromného života, nie je procesnou povinnosťou žalobcu preukazovať,
že neoprávnený zásah žalovaného pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a

dôstojnosti v spoločnosti“.

Najvyšší súd sa v danom rozhodnutí detailne zaoberal inštitútom práva na ochranu osobnosti, v rámci
ktorého sú nedielne chránené jednotlivé čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu

konkrétnych stránok osobnosti fyzickej osoby. Medzi tieto zaraďuje i) nemateriálne hodnoty a stránky
osobnosti človeka (meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.) a ii) prejavy osobnej
povahy (podobizne, zvukové záznamy). Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že zásahdo súkromia je potrebné dôsledne odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť,
dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti.

Z obsahu uvedeného rozhodnutia vyplýva, že odpustenie procesnej povinnosti žalobcu preukazovať
neoprávnený zásah žalovaného sa týka výlučne súdnych sporov o ochrane súkromia. Záver tohto
rozhodnutia preto nemožno priamo a generálne aplikovať na spory o ochranu cti, dôstojnosti a vážnosti
v spoločnosti.

Ústavný súd SR v Náleze I. ÚS 689/2014 neakceptoval výklad všeobecných súdov, že sťažovateľka
neuniesla dôkazné bremeno tým, že v konaní nepreukázala, žeby predmetnou reportážou došlo u
nej k takej kvalifikovanej ujme, za ktorú by jej prináležala nemajetková ujma v peniazoch. Tým podľa
Ústavného súdu na sťažovateľku uvalili excesívne dôkazné bremeno, čo je neprípustné. Ústavný súd

poukázal aj na princíp rovnosti zbraní či príležitostí, ako jeden z aspektov práva na spravodlivý proces.
V práve na spravodlivý súdny proces musí byť obsiahnutá tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strane
účastníkov konania kladené a ktoré nesmú byť neprimerané.

Ústavný súd v následných bodoch nálezu konštatoval, že nemajetková ujma vznikla sťažovateľke už
samotným zásahom do jej osobnostných práv „nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou
niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam,
resp. narušila sa jej dôstojnosť v očiach iných (porov. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 3Cdo/137/2008 či rozhodnutie ESĽP vo veci Danev v. Bulharsko zo dňa 2.9.2010)“.

Tvrdenie žalovanej, že „žalobcovi žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k povahe osobných údajov ani
len vzniknúť nemohla“ je v úplnom rozpore s konštatovaním Predsedníčky Úradu v rozhodnutí zo dňa
9.3.2018 č. k. 00103/2018-Op-7 o rozklade spoločnosti ELSIG, s.r.o. proti rozhodnutiu Úradu o uložení

pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým bolo zasiahnuté do práv žalobcov. Z odôvodnenia
citovaného rozhodnutia na stranách 8 a 9 súd vybral: „Predsedníčka Úradu konštatuje, že zo strany
prvostupňového orgánu došlo k náležitému prešetreniu závažnosti a následkov protiprávneho konania,
ktorého sa sprostredkovateľ dopustil. Zistený počet odcudzenej dokumentácie má významný vplyv na
celkovú závažnosť protiprávneho konania, ktorej riadne posúdenie predpokladá aj ustanovenie § 70

ods. 4 zákona č. 122/2013 Z. z., avšak je nesporné, že prvostupňový orgán prihliadal pri ukladaní
výšky pokuty najmä na mieru závažnosti bezpečnostného incidentu, okolnosti za akých došlo k vzniku
bezpečnostného incidentu, a to umiestnenie archívnej krabice do neuzamknutého skladu na papierový
odpad, do ktorého mal prístup neobmedzený počet osôb, čím došlo k neoprávnenému sprístupneniu
osobných údajov dotknutých osôb neobmedzenému počtu neoprávnených osôb, a z ktorého bola

archívna krabica začiatkom mesiaca február 2017 odnesená I. J. D., do miesta sídla advokátskej
kancelárie G. K. J. a súčasne je potrebné poukázať na kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných
údajov,keďžezmluvnádokumentáciaobsahovalaajúdajeorodnýchčíslachklientovspoločnostiOrange
akodotknutýchosôb,čímdošlokohrozeniucitlivéhoosobnéhoúdajuvoformejedinečnéhoidentifikátora
dotknutej osoby, ktorému zákon č. 122/2013 Z. z. poskytuje zvýšenú ochranu. Negatívnym následkom

neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä
strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi, a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a
závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä
pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo
finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov, alebo akémukoľvek

hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo
citlivých osobných údajov a malo, alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet
dotknutých osôb. Predsedníčka úradu dopĺňa závery prvostupňového orgánu a poukazuje aj na čas
trvania protiprávneho konania, a to približne od roku 2014, kedy došlo k preberaniu značkovej predajne
spoločnosti Orange a k uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej dokumentácie, ktorý ale vedúcim

zamestnancom nebol splnený a namiesto toho bola archívna krabica neodborne odložená v sklade za
tovarom značkovej predajne, teda v rozpore s nastavenými procesmi a postupmi archivácie do mesiaca
február 2017, kedy došlo k samotnému vzniku bezpečnostného incidentu. Počas celého tohto obdobia
bola archívna krabica nezabezpečená a vedúcim zamestnancom a samotným sprostredkovateľomnepovšimnutá. A práve tieto skutočnosti - kategória spracovateľskej operácie, čas trvania protiprávneho
konania, kategória osobných údajov, nedodržanie bezpečnostných opatrení sprostredkovateľom sú
priťažujúcimi okolnosťami, pre ktoré prvostupňový orgán pristúpil k určeniu výšky uloženej pokuty.“ Je

potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.6.2011 sp. zn. 4Cdo/232/2010, z
ktorého vyplýva, že „Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu,
ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho
trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne
pocity, ale objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii,

prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.“

Predsedníčka Úradu v odôvodnení citovaného rozhodnutia zo dňa 9.3.2018 celkom výstižne
pomenovala negatívne následky neoprávneného sprístupnenia osobných údajov neobmedzenému
počtu osôb a popísala aj mieru závažnosti bezpečnostného incidentu s prihliadnutím na okolnosti, za
akých k incidentu došlo, čas trvania protiprávneho konania a kategóriu neoprávnene sprístupnených

osobných údajov.

S poukazom na uvedené nie sú individuálne pocity žalobcu rozhodujúcim kritériom pre posúdenie
závažnosti ujmy vzniknutej na jeho právach, ale dôležitý je objektívny pohľad vo vzťahu k akejkoľvek

fyzickej osobe, ktorej by bolo popisovaným spôsobom zasiahnuté do jej práv.

Už samotný počet dotknutých osôb (ktorých osobné údaje boli zneužité), ale najmä rozsah
bezpečnostného incidentu, miera jeho závažnosti a okolnosti, za ktorých k nemu došlo, kategória

neoprávnene sprístupnených osobných údajov a negatívne následky odôvodňujú oprávnenosť nároku
žalobcu na relutárnu satisfakciu za zásah do jeho práva na súkromie.

K právu na informačné sebaurčenie súd uvádza:

Žalovaná v konaní poukázala v súvislosti s výškou priznanej relutárnej náhrady na prípad českého
internetového obchodu F., ktorému unikli do digitálneho priestoru osobné údaje viac než 735 000
zákazníkov. Tejto veci týkajúci sa rozsudok Mestského súdu v Prahe zo dňa 29.8.2019 č. k.

22Co/147/2019-155,ktorýmodvolacísúdrozhodoloodvolaníprotirozsudkuObvodnéhosúduprePrahu
7 zo dňa 21.1.2019 je interesantný aj z hľadiska samotného základu nároku poškodených osôb za
porušenie práva na informačné sebaurčenie garantované článkom 10 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd.

Z bodu 14 odôvodnenia citovaného rozsudku Mestského súdu v Prahe vyplýva, že „Právo na informačné
sebaurčenie je súčasťou práva na súkromie výslovne garantovaného článkom 10 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd. Ide o právo jednotlivca rozhodnúť podľa vlastnej úvahy, či, prípadne v akom
rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú byť skutočnosti a informácie z jeho osobného

súkromia sprístupnené iným subjektom (viď Nález Ústavného súdu zo dňa 22. marca 2011, sp. zn.
Pl. ÚS 24/10). Iba žalobcovi teda svedčí právo rozhodnúť o tom, komu, v akej podobe a kombinácii
poskytne svoje osobné údaje. Napriek tomu, že žalobca sám zverejnil niektoré zo svojich osobných
údajov na verejne prístupných internetových stránkach, nešlo nikdy o spojenie týchto údajov najmenej s
heslom k zákazníckemu účtu žalovanej. Zverejnením dát v kombinácii: meno, priezvisko, telefónne číslo,

emailová adresa a heslo k účtu v dôsledku úniku z databázy žalovanej bolo teda porušené žalobcove
právo na informačné sebaurčenie, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia. Tento zásah, resp.
nemajetkovú ujmu tým na strane žalobcu vyvolanú je namieste podľa ustanovení § 2951 ods. 2, §
2956 a § 2957 o. z. odčiniť. Odvolací súd vzhľadom k okolnostiam, kedy prihliadol k významnému
postaveniu žalovanej na trhu (a tak rozsahu dát, ktoré spracúva) a keď zohľadnil všetky funkcie

satisfakcie vrátane funkciu prevenčno sankčnej, dospel zhodne so súdom prvého stupňa k záveru, že je
namieste žalobcovi poskytnúť zadosťučinenie v peniazoch, pretože iný spôsob zadosťučinenia nezaistí
skutočnéadostatočneúčinnéodškodneniespôsobenejujmy.Odvolacísúdsastotožnilsosúdomprvého
stupňa, že primeranou výškou zadosťučinenia je čiastka 10 000 Kč“.Ústavná sťažnosť spoločnosti Internet Mall, a.s. proti citovanému rozsudku Mestského súdu v Prahe

bola Uznesením Ústavného súdu ČR sp.zn. II. ÚS 4015/19 zo dňa 9.1.2020 odmietnutá.

Keďže Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej
republiky (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) je potrebné konštatovať, že aj v predmetnej právnej veci

došlo u každého zo žalobcov sprístupnením osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa
bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis,
a to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa
článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia
žalobcov.

Právo na rešpekt k súkromnému životu a právo na informačné sebaurčenie sú podrobne analyzované
v Náleze pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS 24/10 zo dňa 22.3.2011 bod VII. Vyplýva z neho,
že „Primárnou funkciou práva na rešpekt k súkromnému životu je zabezpečiť priestor pre rozvoj
a sebarealizáciu individuálnej osobnosti. Vedľa tradičného vymedzenia súkromia v jeho priestorovej

dimenzii (ochrana obydlia v širšom slova zmyslu) a v súvislosti s autonómnou existenciou a verejnou
mocou nerušenou tvorbou sociálnych vzťahov (v manželstve, v rodine, v spoločnosti), právo na rešpekt
k súkromnému životu zahŕňa i garanciu sebaurčenia v zmysle zásadného rozhodovania jednotlivca o
sebe samom. Inými slovami, právo na súkromie garantuje rovnako právo jednotlivca rozhodnúť podľa
vlastného uváženia, či, príp. v akom rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú byť skutočnosti

a informácie z jeho osobného súkromia sprístupnené iným subjektom. Ide o aspekt práva na súkromie
v podobe práva na informačné sebaurčenie, výslovne garantovaný čl. 10 ods. 3 Listiny“.

K výške relutárnej náhrady súd uvádza:

Z výsluchu žalobcu na pojednávaní dňa 22.10.2021 súd zistil, že žalobca ostal zaskočený čo sa stalo.
Mal tam svoje osobné údaje, číslo občianskeho, podpis, rodné číslo. Bolo to pre neho nepríjemné, jeho
údajesapohybujúposveteastávasavšetkomožnévtejtodobe.Naotázku,čižalobcaviezmédií,alebo
z rozprávania čo by sa teoreticky mohlo stať, keby sa niekto nepoctivý zmocnil jeho osobných údajov,
žalobca uviedol, že určite. Má viac prípadov, sused stratil občiansky preukaz, navštívili ho policajti a

zobrali ho do zadržiavačky, tri dni tam sedel, lebo na jeho občiansky preukaz mu niekto vybral nejaké
náradia a aj osobné auto z požičovne. Vtedy tam bola škoda cez milión korún. Priateľke zmizli peniaze
z účtu. Zistili, že peniaze jej miznú v Amerike keď boli olympijské hry. Až tam sa to dostalo. Sporiteľňa
jej peniaze vrátila, ale už ich nevypátrali. Neviete, kedy sa čo môže stať s tými údajmi. Teraz mu niekto
zavolá, už vie všetky jeho údaje, tu nejaké voňavky dáva, tu toto a už vie meno a aj jeho telefónne číslo,

lebo kde príde stačí aby povedal rodné číslo a už nepýtajú ani občiansky preukaz kto je, čo je, iba rodné
číslo. Na otázku, či žalobca nebol spokojný s tým, že má niekto jeho údaje, žalobca uviedol, že určite
s tým nie je spokojný. Na otázku, či pozná pána J. D., ktorý našiel tieto papiere, žalobca uviedol, že ho
nepozná. Na otázku, ako vníma to, že pán J. D. sa oboznámil s jeho údajmi, lebo o ňom sa vie určite, že
sa oboznámil s jeho údajmi, žalobca uviedol, že určite nie je v poriadku, že sa oboznámil s jeho údajmi,

lebo už aj on môže použiť jeho osobné údaje. Mohol si ich opísať, prefotiť. V tom koši kde boli tie papiere
to mohol aj niekto iný pred ním niečo vyčítať. Zatiaľ sa mu nič nestalo, ale do budúcna sa môže stať.
Lebo ten, čo mal tie jeho údaje čaká, aby prešla nejaká doba a potom ich môže využiť.

Okolnosti preukazujúce závažnosť vzniknutej ujmy sú spoločne s okolnosťami, za ktorých k porušeniu

práva došlo rozhodujúce aj pre posúdenie výšky náhrady a jej primeranosť posúdi konajúci súd v rámci
voľnej úvahy.

V súčasnej informačnej spoločnosti sú osobné údaje vstupnou bránou do súkromia každej osoby, preto

existuje naliehavá spoločenská potreba na ich dôslednej ochrane.Svojim obsahom a povahou možno právo na ochranu osobných údajov a právo na súkromný život
zaradiť medzi základné ľudské práva a slobody. Súčasťou práva na rešpektovanie súkromného života
je i ochrana osobných údajov.

Práve z tohto dôvodu ide o mimoriadne citlivú oblasť spoločenských vzťahov, do ktorých bolo
protiprávnym konaním, za ktoré zodpovedá žalovaná, zasiahnuté.

Žalobca si predmetnou žalobou uplatnil od žalovanej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur.

Súd zohľadnil rozsah incidentu, počet dotknutých osôb, trvanie incidentu, význam chráneného záujmu
žalobcu (najdôležitejšie osobné identifikátory, napr. rodné číslo), aj významné postavenie žalovanej na

telekomunikačnom trhu a priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 300 eur ako primeranú
a vo zvyšku žalobu zamietol. Podľa názoru súdu táto suma napĺňa preventívnu, satisfakčnú a sankčnú
funkciu, ktorú by mala spravodlivá relutárna náhrada spĺňať.

Súd nepovažoval za vhodné pri stanovení výšky použiť prepočet podľa § 12 zákona č. 274/2017 Z. z. o
obetiachtrestnýchčinovaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov,pretože
na základe citovaného zákona ide o systém odškodňovania obetí štátom, ktorý aj autoritatívne stanovil
zákonom akú sumu prizná obetiam trestných činov. V súdenej veci však ide o typický občianskoprávny
vzťah upravený normami súkromného práva.

Súd priznal žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu, pretože v prejednávanej
veci bol žalobca úspešný čo do preukázania základu svojho nároku, pričom výška priznanej
nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Aj za účinnosti Civilného sporového konania platí zásada,

že v takomto prípade má úspešná strana sporu nárok na plnú náhradu trov konania, pričom výška
odmeny za úkon právnej služby sa odvíja od priznanej sumy. O výške trov konania súd rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

Žalovaná podala odvolanie voči výroku rozsudku v jeho časti I., ktorým zamietol námietku miestnej
nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, voči výroku II. v jeho časti, ktorým tento sčasti vyhovel
žalovanému nároku žalobcu, a to vo výške 3.300,- eur, ako aj odvolanie voči výroku rozsudku v jeho
časti IV. o trovách konania, ktorým tento priznal žalobcovi náhradu trov konania plnom rozsahu.

Žalovaná uviedla, že už pri prvom procesnom úkone (vyjadrenie k žalobe zo dňa 05.09.2019) namietla
miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Svidník, pričom zotrváva na tomto stanovisku a nesúhlasila
s argumentáciou súdu prvej inštancie, nakoľko v danej veci neexistuje ako právny základ nároku

spotrebiteľská zmluva, preto sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský spor. Žalovaná poukázala
na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva ako právo na život,
zdravie, česť nevznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné práva,
nie vznikajúce na základe akéhokoľvek záväzku. Žalobca sa domáha ochrany svojich absolútnych práv
podľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto práva nesúvisia s uzatvorenými zmluvami o pripojení ako

spotrebiteľskými zmluvami. Spotrebiteľské právo je právom zmluvným, teda záväzkovým, čo neplatí pre
osobnostné práva na základe zásahu, do ktorých sa žalobca domáha nemajetkovej ujmy. Následne
žalovaná poukázala na rozhodovaciu prax slovenských súdov pri rozhodovaní o žalobách na ochranu
osobnosti, pri škodách, ktoré sú kryté povinným zmluvným poistením motorových vozidiel, pričom aj v
týchto prípadoch je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou, no následné žaloby na nemajetkové ujmy

sa neprejednávajú ako spory spotrebiteľov. Táto skutočnosť je relevantná pre posúdenie odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, nakoľko rozhodoval miestne nepríslušný súd a zároveň
tým, že tento súd vo veci konal a rozhodol, aj napriek tomu, že nebol súdom miestne príslušným,
došlo k porušeniu základného práva žalovanej na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky. Týmto sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP.
Žalobcovia taktiež neboli zaviazaní ako spotrebitelia na povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Zároveň
bol narušený princíp kontradiktórnosti, ktorý sa v spotrebiteľských sporoch neuplatňuje a zároveň platí

princíp obráteného dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore na ochranu osobnosti. Týmto
konaním preto súd prvej inštancie porušil zásadu rovností zbraní, čo je odvolacím dôvodom podľa § 365
ods. 1 písm. b/ CSP.

Žalovaná zároveň namietla svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu
prvej inštancie v tejto otázke je nesprávne. Rozhodnutia, ktoré použil súd prvej inštancie vo svojom
odôvodnení sú pre tento prípad nepoužiteľné, pričom v danom prípade pri spracúvaní osobných údajov
platí Zákon č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, ktorý určuje aj povinnosti prevádzkovateľa
a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov. Tento právny predpis upravuje
aj občianskoprávny vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so

spracovaním osobných údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb. V danom prípade teda nie je na
mieste analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že tu existuje osobitná
právna úprava o ochrane osobných údajov. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti
za zásah do práva na ochranu osobnosti je to, že zásah bol neoprávnený, pričom v predmetnom
zákone za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý má uložené povinnosti

priamo citovaným zákonom. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalovanej nevysporiadal a nesprávne
právne posúdil otázku pasívnej legitimácie, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nevyporiadal s rozhodujúcimi argumentmi žalovanej, je takéto
rozhodnutie nutné považovať za arbitrárne. Zároveň súd prvej inštancie nedal odpoveď na argumenty
žalovanej strany a táto skutočnosť zakladá dôvod na zrušenie tohto rozsudku, nakoľko boli porušené

práva žalovanej na spravodlivý proces. Žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident,
pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov, nakoľko neporušila žiadne zo svojich povinností
vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov ako to skonštatoval aj Úrad pre ochranu osobných
údajov vo svojom rozhodnutí. Ani s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, že
len stroho konštatoval, že s týmto rozhodnutím nie je viazaný, nakoľko sa jedná o administratívnoprávne

rozhodnutie. Tento postup nie je akceptovateľný, nakoľko aj keď takéto rozhodnutie nie je záväzné
pre súd prvej inštancie, ten ho nemôže nechať bez povšimnutia, nakoľko ak má o takejto otázke
právomoc rozhodnúť iný orgán verejnej moci, súd takúto otázku nemôže posudzovať sám. Predmetnú
otázku, ktorá je prejudiciálnou otázkou, teda, či žalovaná porušila svoje povinnosti vyplývajúce zo
zákona o ochrane osobných údajov, by mal súd posúdiť a v odôvodnení svojho rozsudku náležite a

presvedčivo vyargumentovať. Takýto postup zo strany súdu prvej inštancie nebol dodržaný. Pokiaľ súd
prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval, že žalovaná nezodpovedá
za predmetný bezpečnostný incident, je nutné považovať takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie
za arbitrárne. Týmto spôsobom opätovne došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces.
Žalovaná poukázala na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti pri spracovaní osobných údajov medzi

prevádzkovateľom a spracovateľom, kedy za bezpečnosť spracúvania osobných údajov zodpovedá
sprostredkovateľ. Žalovaná teda neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov.
Žalovaná poukázala na to, že v prípade neexistencie porušenia právnej povinnosti zo strany povinného
subjektu, nemôže voči nemu nastať vyvodenie akejkoľvek zodpovednosti, či už občianskoprávnej alebo
administratívnoprávnej, teda bez porušenia právnej povinnosti nemôže dôjsť k vyvolaniu následku pre

povinný subjekt. Ani Úrad pre ochranu osobných údajov vo vzťahu k žalovanej nezistil porušenie zákona
či iné nedostatky na jej strane. Samotná žalovaná sa nevyjadrovala k otázke zodpovednosti za tento
incident a samotná jej pasivita či mlčanie nemôže značiť prijatie zodpovednosti za toto konanie svojho
sprostredkovateľa. Týmto svojím konaním súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ale
vec aj nesprávne právne posúdil. Povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol o prevzatí

dokumentov obsahujúcich osobné údaje nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nedostatky v
súvislosti s archiváciou dokumentácie sú vo vzťahu k žalovanej irelevantné. Z vykonaného dokazovania
z okolnosti prípadu je zrejmé, že subjektom, ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných práv žalobcov
nebola žalovaná, ale sprostredkovateľ, z týchto dôvodov súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
otázku pasívnej legitimácie žalovanej.

Žalovaná poukázala na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, pričom
pre prípad neúspechu v námietke pasívnej vecnej legitimácie namietla nárok žalobcov na náhradunemajetkovej ujmy s poukazom na to, že finančné zadosťučinenie má v zásade subsidiárny charakter
a je možné ho priznať len ak nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a došlo k zásahu v značnej
miere znižujúcemu dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom

existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s argumentáciou súdu prvej
inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických osôb je postačujúci
pre priznanie nemajetkovej ujmy. Samotný žalobca nerozporoval to, že mu ujma nevznikla, tvrdil
len, že mu hrozila. Tvrdenie, že samotný zásah do osobnostných práv znamená vznik nároku na
nemajetkovú ujmu, je nepodložený, nakoľko pre vyvodenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu musia

byťpreukázanévšetkypredpokladyprejejpriznanie.Súdsatýmtonezaoberal,apretomožnopovažovať
jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné a nepresvedčivé.

Žalovaná považuje priznanú peňažnú náhradu vo výške 3.300,- eur za neprimeranú, neadekvátnu,
neproporcionálnu a ako takú za nespravodlivú. S odôvodnením súdu prvej inštancie vo vzťahu k

priznanej finančnej náhrade sa žalovaná nestotožňuje. Žalovaná poukázala na to, že pri určení výšky
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej podľa Zákona č. 274/2017 Z.z. o odškodnení obetí
trestných činov, pri trestných činoch napríklad obchodovania s ľuďmi, znásilnenia a pod. je daný nárok
na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu ujmu v sume 10-násobku minimálnej mzdy. Táto
predstavovala v roku 2017 435 eur, teda takéto osoby by mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v

sume 4.350 eur. Rovnako rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, kedy sú priznávané náhrady
nemajetkovej ujmy pri prípadoch smrti sú také, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je neadekvátna
k uvedenému prípadu. V Českej republike pri úniku osobných údajov v internetovom obchode do
digitálneho priestoru bola priznaná peňažná náhrada v sume 10.000,- Kč aktuálne 408 eur, z čoho aj
rovnako vyplýva neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca zrejme v tomto konaní

vidí skôr možnosť bezprácneho obohatenia a nie reálne náhrady nemajetkovej ujmy. Priznaná náhrada
je neprimeraná, neadekvátna a neproporcionálna.

Žalovaná namietala aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek čiastočnému úspechu

žalobcov bol týmto priznaný plný nárok na náhradu trov konania, čo je v rozpore s ustanoveniami
Civilného sporového poriadku a teda vec neprávne právne posúdil, čím je daný odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žiadala aplikáciu ust. § 257 CSP z výnimočných dôvodov, ktoré spočívajú
v tom, že trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku. Poukázala na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 113/2019 z 06.06.2019. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok v jeho výrokoch v časti I. , II. IV zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné pri všetkých
napadnutých výrokoch a napadnutý rozsudok okrem výroku I. za vecne správny. Výrok I. napadnutého

rozsudku považuje za nadbytočný, preto tento výrok navrhol zrušiť.

Žalovaná v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrvala na podanom odvolaní a jeho dôvodoch.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) v zmysle
zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok
v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a
nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia

rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej
5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie je sčasti dôvodné.

Vodvolacomkonanízdispozičnejzásadyvyplýva,žeodvolacísúdvecprejednávmedziach,vktorýchsa

odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ
nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny
účinokodvolania,alesúčasnestanovímedze,vktorýchjeodvolacísúdoprávnenýapovinnýrozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať.Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

Odvolací súd v tejto veci posudzoval relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov aj vo vzťahu k už
skôr vydaným rozhodnutiam Okresného súdu Svidník a Krajského súdu v Prešove v identických veciach
pri nezmenenej skutkovej a právnej argumentácii strán sporu.

K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces /§ 365 ods.1 písm. b CSP/ odvolací súd uvádza,
že táto námietka nebola zo spisu zistená.

Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva
strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý

proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu
práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí
ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S
prihliadnutím na uvedené odvolací súd uvádza , že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené akým konaním
súdu malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené

všeobecne namietané konanie súdu porušujúce práva odvolateľov na spravodlivý proces.

Pokiaľ sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, odvolací súd sa
nestotožnilstoutonámietkouadospelkzáveru,ževovecikonalmiestnepríslušnýsúd.Vdanomprípade

sa nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení §
11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobca domáha primeraného zadosťučinenia, pričom
tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepochybne možno subsumovať pod pojem škoda tak,
ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová),
kedy obdobne aj v tomto prípade keď Súdny dvor uviedol, že nemajetková ujma je v zmysle Smernice

o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z uvedeného rozhodnutia nepochybne
vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na náhradu škody. V súvislosti s
týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne príslušným súdom v zmysle
ustanovenia § 19 písm. b/ CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne
príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Z

vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a
teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného súdu Svidník. Táto skutočnosť
ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcov nebola v konaní sporná, preto považoval
rozhodnutie súdu prvého stupňa ohľadom ustálenia jeho miestnej príslušnosti odvolací súd za správne,
aj keď z iných dôvodov než, na ktoré poukázal súd prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza,

že miestna príslušnosť Okresného súdu vo Svidníku je daná ako osobitná miestna príslušnosť podľa §
19 CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné tvrdenie žalovanej vznesenej v odvolacom konaní o miestnej
nepríslušnosti súdu prvej inštancie.

Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená včas, súd
na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.Súd prvej inštancie rozhodol vo výrokovej časti o námietke miestnej nepríslušnosti, tak že námietku
vznesenú žalovanou zamietol. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie rozhodol o tejto

vznesenej námietke miestnej nepríslušnosti aj keď v súlade s ust. § 42 CSP na ňu nemal prihliadnuť.

Podľa § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je odvolanie prípustné.

V zmysle ust. § 355 odsek 2 CSP je prípustné odvolanie iba vtedy, ak to zákon pripúšťa.

Odvolanieprotiuzneseniujeprípustnéibavtedy,aktozákonpripúšťa.Ideokoncepčnúzmenuzavedenú

rekodifikáciou civilného konania. Uznesenia, proti ktorým je možné účinne podať odvolanie, sú taxatívne
vymenovanévustanovení§357CSP.Akbudepodanéodvolanieprotiuzneseniu,ktoréniejeobsiahnuté
v enumeratívnom výpočte, musí byť odmietnuté. Proti inému uzneseniu, než je vymenované v § 357
CSP, odvolanie nie je prípustné. ( Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, I. vydanie, 2017, s.

1289 – 1294)

Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalovaná podala odvolanie proti výroku I. o zamietnutí
námietky miestnej nepríslušnosti žalovanej, nakoľko sám súd prvej inštancie v poučení odvolaním

napadnutého rozsudku poučil strany sporu, že proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní
odo dňa doručenia na súde I. inštancie.

Odvolanie proti výroku I., ktorým súd zamietol námietku miestnej nepríslušnosti žalovanej v súlade s §

357 CSP však nie je prípustné, preto odvolací súd odvolanie žalovanej proti výroku I. postupom podľa
§ 386 písm. c) CSP odmietol z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné.

Pokiaľ sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožňuje s
odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 110 až 116 odôvodnenia svojho rozhodnutia, pričom v
celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Je nepochybné, že žalobca vstupoval do právneho
vzťahu so žalovanou, pričom táto konala prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná aj keď
konajúca prostredníctvom splnomocneného zástupcu zasiahla do osobnostných práv žalobcov tým, že

nezabezpečila ich osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje
citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2712/2005, nakoľko sa jedná o
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda inou
právnickou osobou pri realizácií činností žalovanej a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto
právnickej osobe, teda žalovanej. V tejto súvislosti pokiaľ tu je jednoznačne preukázané ako to bolo

v tomto prípade, že došlo k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nie je
relevantnépoužitieustanovenízákonaoochraneosobnýchúdajov,nakoľkopriamozuvedenéhozákona
vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak ako to využil žalobca
v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu
osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaná, ktoré v súvislosti s jej zodpovednosťou neskončilo

vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel
odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie je
nedôvodná.

Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričommedzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné

okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,

je zrejmý nesúlad.

V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu vo

vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.,) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade
nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti
ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného

práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. 9.
2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009)

K námietke o nesprávnom právnom posúdení /§ 365 ods.1 písm. h) CS / odvolací súd poznamenáva,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťah k otázke primeranosti
priznanej nemajetkovej ujmy.

Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k záveru,
že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy došlo k
vystaveniu osobných údajov žalobcov nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do ich práva na

ochranuosobnosti,ženepostačujezadosťučineniepodľaods.1§13avzhľadomnazávažnosťokolnosti
a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané aj právo na nemajetkovú ujmu. V
dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom
aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné, že ponechaním všetkýchosobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej značným spôsobom poskytlo
podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu osobných údajov možno dnes nepochybne
považovať za sub-kategóriu práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúru Súdneho dvora Európskej

únie ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva s poukazom na článok 8 Dohovoru ako aj na ostatné
právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná spoločnosť
a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto
je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej
osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené

nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade, že k tomu tak dôjde, je nepochybne
dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná
a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej
nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje
dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého
došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho

princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie
príslušných chránených práv, nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna
zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany
osobnosti. V danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne
ohodnotiť závadové konanie, z judikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri

priznaní nemajetkovej ujmy sú tieto:

dĺžka protiprávneho konania,

reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby,
dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu,
škandalizácia osoby,
opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania,
úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie osoby.

Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru, že suma
priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho konania,
ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, nakoľko z odôvodnenia v bode 105 a 107 nevyplýva
jednoznačne,kedybolipredmetnépísomnostiponechanévpríručnomsklade(pravdepodobnetakmertri

roky). Rovnako tak žalovaná sa ospravedlnila za predmetné konanie žalobcom, pričom v danom prípade
nemožno hovoriť o nejakej škandalizácií žalobcov, či o opakovanej a zvýšenej intenzite protiprávneho
konania, či tým, že by došlo k úmyselnej motivácií k dosiahnutiu zisku alebo diskreditácie osoby.
Zároveň je nutné brať do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade ide len o zásah, ktorý bol objektívne
spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie

následkov, no nebolo v konaní preukázané, že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť je podľa
názoru odvolacieho súdu dôležitá pre posudzovanie výšky primeranej finančnej náhrady. Vzhľadom na
významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno-
sankčnú, je primerané priznať žalobcom nárok na finančnú náhradu.

Pokiaľ sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady, je nutné vychádzať z judikatúry súdov
Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne
priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej
úpravy, ktorá upravuje nároky poškodených z trestných činov tak ako to uviedla žalovaná vo svojom

odvolaní. Vo vzťahu k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa javí odvolaciemu
súdu byť priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie za neprimerane vysokú. Aj odvolací súd
poukazuje na to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto
sumy pohybujú cca 15.000 až 20.000 eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí
od individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy ako aj berúc do úvahy

nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu do
osobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno hovoriť
o rozsahu cca 10 % zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350 eur). (§ 12 ods. 3
Zákona č. 274/2017 Z.z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo k jej zásahudo osobnostných práv žalobcu, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo nepochybne
odôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t.j. 435/2, t.j. cca 220
eur. Zároveň neboli zistené ani dôvody uvedené v bode 127., čím je dôvodné túto sumu ponížiť o 50

%, t.j na sumu 110 eur.

Odvolací súd poukazuje na to, že vyššie uvedený výpočet prezentoval vo svojom rozhodnutí už
Krajský súd v Prešove vo veci 13Co 7/2021 zo dňa 30. marca 2021 a oproti zdôvodneniu primeranej

výšky finančnej náhrady súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (bod 136 až 144) vyznieva
presvedčivejšie v nadväznosti na zistené okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní
nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov odvolací súd použil tento výpočet aj v tejto konkrétnej veci.

Je možné brať do úvahy aj rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29.8.2019 sp. zn. 22Co 147/2019,

ktorý potvrdil ako primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- Kč pri porovnateľnom skutkovom stave,
kedy však došlo k úniku údajov, aj keď rozsahovo menšom objeme na jedného klienta, no tieto
boli uniknuté do digitálneho prostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie než to bolo v
prípade žalobcov. Pokiaľ v danej veci došlo k priznaniu primeranej nemajetkovej ujmy v sume cca
370 eur, odvolací súd vzhľadom na tieto okolnosti dospel k záveru, že priznaná suma 110 eur je

vzhľadom na charakter veci primeranou nemajetkovou ujmou. Je neporovnateľná prístupnosť údajov
v digitálnom prostredí s listinami založenými v príručnom sklade nebytových priestorov. Tento rozdiel
musí byť zohľadnený pri výške náhrady. Preto v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Predmetné
rozhodnutie prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu Českej republiky ako to vyplýva z
rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky II.ÚS4015/19 zo dňa 9.1.2020.

Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal sčasti
nesprávny právny záver. Odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie z uvedeného dôvodu zmenil nad
sumu 110 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (§ 388 CSP).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (L. M. c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR vyslovil,

že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite

veci bez významu.

O trovách celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP, tak že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi v celom rozsahu proti žalovanej s poukazom

ich úspech v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu.

Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp.

zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje
tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na
prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný,
platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniťaj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého
posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň
časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou

za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade
trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález
Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva
bolo zasiahnuté. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania,
avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania

výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§
255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky
priznaného nároku. (BARICOVÁ, Jana. § 255 [Náhrada trov podľa úspechu]. In: ŠTEVČEK, J., FICOVÁ,
Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, J.. Civilný
sporový poriadok. 1. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 923. ISBN: 978-80-7400-629-6.)

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).