Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, February 8, 2022

Súd: Okresný súd Svidník
Spisová značka: 5C/15/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619200829
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivo Parada

ECLI: ECLI:SK:OSSK:2022:8619200829.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Svidník sudcom JUDr. Ivom Paradom v spore žalobcu V. L., nar. X.XX.XXXX, bytom W.

XXX/XX, XXX XX H., právne zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, 091
01 Stropkov, proti žalovanej Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270,
právne zastúpenej Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava -
mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur, takto

r o z h o d o l :

I. Z a m i e t a námietku miestnej nepríslušnosti žalovanej.

II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 3 300 eur do troch dní od

právoplatnosti rozsudku.

III. Vo zvyšku žalobu z a m i e t a.

IV. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 9.5.2019 domáhal proti žalovanej
zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur.

2. Žalobu odôvodnil dôvodmi, ktoré sú uvedené nižšie tohto odôvodnenia a s ktorými sa súd stotožnil
okrem výšky nároku.

3. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla nasledovné:

4. K námietke miestnej príslušnosti:

5. Žalovaná zastáva stanovisko, že v prípade žaloby žalobcu na ochranu osobnosti a ním uplatneného
nároku nejde o spor spotrebiteľský a žalovaná preto namieta podľa § 41 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) miestnu príslušnosť
2 5C/15/2019

Okresného súdu Svidník. Miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby
žalobcu na ochranu osobnosti je podľa § 13 CSP všeobecný súd žalovanej, to jest v tomto prípade mal

vo veci konať a rozhodnúť Okresný súd Bratislava II.

6. Zo žaloby žalobcu je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že tento si uplatňuje a domáha sa
práv na ochranu osobnosti ako absolútnych práv podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp.nárokov vyplývajúcich z neoprávneného zásahu do týchto jeho absolútnych práv. Predmetné absolútne
práva nemajú v žiadnom prípade svoj právny základ v záväzkovom vzťahu založenom spotrebiteľskou
zmluvou a ani so spotrebiteľskou zmluvou nesúvisia v tom zmysle, aby spor o týchto jeho právach,

resp. nárokoch vyplývajúcich z ním tvrdeného neoprávneného zásahu do týchto práv, bolo možné
považovať za spor spotrebiteľský. Spotrebiteľské právo je totiž zásadne právo zmluvné (záväzkové), čo
sa o osobnostných právach, ktorých neoprávnený zásah žalobca namieta a domáha sa zadosťučinenia
vo forme peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, v žiadnom prípade konštatovať nedá. Žalovaná v tejto
súvislosti poukazuje napr. aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.2.2011,

spis. zn.: 5Cdo/265/2009, v ktorého odôvodnení na str. 3 sa uvádza, že „právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je jednorazové právo a toto nemožno podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov a
predstavuje právo na osobitnú formu ochrany osobnosti fyzickej osoby neviazanú na žiadne iné právo.
Z uvedeného dôvodu preto žalovaná opakovane konštatuje, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorej sa domáha žalobca je samostatné právo, ktoré nie je viazané na spotrebiteľskú zmluvu
- zmluvu o pripojení, ktorú žalovaná so žalobcom uzatvorila (v tomto zmysle s ňou právne ani nesúvisí)

a preto v prípade žaloby žalobcu na ochranu osobnosti nejde o spor spotrebiteľský.

7. S takýmto názorom žalovanej, teda že nejde v tomto prípade o spotrebiteľský spor, sa stotožnil aj
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) v rozsudku zo dňa 30.3.2021, spis. zn.: 13Co/7/2021,
ktorýmtentorozhodoloodvolanížalovanejvočirozsudkuOkresnéhosúduSvidníkzodňa18.6.2020,sp.

zn. 6C/29/2018, v identickej veci - žaloba Bc. H. a ďalších XX žalobcov (ten istý bezpečnostný incident).
Odvolací súd skonštatoval, že príslušnosť Okresného súdu Svidník nie je daná z dôvodu, že by išlo o
spotrebiteľský spor, ale je daná z dôvodu, že v tomto prípade sa jedná podľa názoru odvolacieho súdu
vlastne o náhradu škody (nemajetková ujma je škoda) a preto je popri všeobecnom súde žalovaného
daná aj miestna príslušnosť súdu, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu

škody. Žalovaná sa však ani s týmto právnym názorom odvolacieho súdu odôvodňujúcim príslušnosť
Okresného súdu Svidník nestotožňuje. Žaloba na ochranu osobnosti nie je žalobou na náhradu škody.
Ide o dve rôzne veci, pričom nejde len o názor žalovanej, ale žalovaná poukázala v tejto súvislosti v
konaní na nález ÚSSR zo dňa 26.10.2012, spis. zn.: IV ÚS 345/2012, ako aj na uznesenie NSSR zo dňa
31.7.2019,spis.zn.2CdoGp/1/2017,ktorýmrozhodolodovolanígenerálnehoprokurátora,ktoréexaktne

rozlišujú medzi žalobou na ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy a žalobou na náhradu
škody. Okresný súd Svidník preto nie je miestne príslušný ani z tohto dôvodu. Miestne príslušným súdom
na konanie v prvej inštancii na prejednanie žaloby žalobcu na ochranu osobnosti je podľa § 13 CSP
všeobecný súd žalovanej, to jest v tomto prípade Okresný súd Bratislava II., ktorému mala byť vec
postúpená.

8. Žalovaná konštatuje, že súd otázku svojej miestnej príslušnosti aj napriek námietke žalovanej
nesprávne právne posúdil, čoho následkom je, že neboli splnené procesné
3 5C/15/2019

podmienky konania požadované príslušnými ustanoveniami CSP, nakoľko vo veci koná a rozhodne
miestne nepríslušný súd. Zároveň tým, že tento súd vo veci koná a rozhodne, aj napriek tomu, že nie je
súdom miestne príslušným, dôjde k porušeniu základného práva žalovanej na zákonného sudcu podľa
článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

9. Ďalej sa takýmto postupom súdu na úkor žalovanej zasiahlo do procesného postavenia žalovanej a
žalobcu tým, že žalobcovi bolo priznané postavenie slabšej strany s príslušnou ochranou (ak súd ustáli v
rozhodnutí svoju miestnu príslušnosť z dôvodu existencie spotrebiteľského sporu) a to v spore (ochrana
osobnosti), kde mu takéto postavenia a ochrana jednoznačne nepatrí a zároveň bol žalobca v spore
zvýhodnený aj tým, že bol oslobodený od poplatkovej povinnosti.

10. K meritu veci - zodpovednosť za zásah do osobnostných práv žalobcu, resp. pasívna legitimácia
žalovanej:

11. K samotnému meritu veci uviedla, že žalovaná nie je v tomto prípade pasívne legitimovaná, pretože

nie je daná jej zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu.

12. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti za zásah do práva na ochranu
osobnosti je skutočnosť, resp. fakt, že ide o zásah neoprávnený, resp. protiprávny. V zákone č.122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platnom
v čase vzniku bezpečnostného incidentu (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“) sa
uplatňovala koncepcia tzv. delenej zodpovednosti za bezpečnosť spracúvania osobných údajov medzi

prevádzkovateľom a sprostredkovateľom, kedy za bezpečnosť osobných údajov v rozsahu ním
vykonávaných spracovateľských operácií zodpovedá samotný sprostredkovateľ. Pozri stanovisko Úradu
naochranuosobnýchúdajovSlovenskejrepubliky(ďalejlen„úrad“)prezentovanénastr.12Rozhodnutia
predsedníčky o rozklade zo dňa 22.11.2018, č. k. 00465/2018. V uvedenom rozhodnutí predsedníčka
úradu uviedla, že koncepcia delenej zodpovednosti za bezpečnosť spracúvania osobných údajov

vychádza zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo dňa 24.10.1995.

13. Žalovaná v tejto súvislosti opakovane poukázala na to, že podľa § 1 písm. a) zákona o
ochrane osobných údajov tento zákon upravuje ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným
zasahovaním do ich súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov a zároveň podľa písm.
b) vyššie uvedeného ustanovenia tohto zákona upravuje tiež práva, povinnosti a zodpovednosť

pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb. Žalovaná poukázala na § 5 ods. 2 zákona o
ochrane osobných údajov podľa ktorého môže osobné údaje spracúvať iba prevádzkovateľ a
sprostredkovateľ. Podľa § 8 ods. 8 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ je povinný
dodržiavať povinnosti ustanovené prevádzkovateľovi v jeho § 5 ods. 1 , § 6 ods. 2 písm. c) až i) , § 6 ods. 4 , § 19 (zodpovednosť za bezpečnosť osobných údajov) až 26 , ak tento zákon neustanovuje inak. V
zmysle vyššie uvedeného potom podľa § 19 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ vo
vzťahukdotknutýmosobámpriamozodpovedázabezpečnosťspracúvaniaichosobnýchúdajov,pričom

v tejto súvislosti je povinný sprostredkovateľ chrániť spracúvané osobné údaje dotknutých osôb pred
ich poškodením, zničením, stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím
alebo zverejnením, ako aj pred akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania. Z prípadného
porušenia povinností sprostredkovateľa
4 5C/15/2019

od ktorých žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za ktorú sprostredkovateľ
dotknutej osobe priamo zodpovedá, teda nemôže byť vyvodená zodpovednosť žalovanej, vrátane jej
občianskoprávnej zodpovednosti.

14. Skutočnosť, že žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident pri ktorom došlo k
sprístupneniu osobných údajov žalobcu (pretože neporušila žiadne zo svojich povinností vyplývajúcich
zo zákona o ochrane osobných údajov), skonštatoval právoplatne úrad, ten rovnako tak právoplatne
skonštatoval (rozhodnutia úradu zo dňa 23.8.2018, číslo konania 00144/2018 - účastník spoločnosť
Orange Slovensko, a.s.; rozhodnutie predsedníčky úradu o rozklade zo dňa 18.9.2018, číslo konania

00465/2018 - účastník spoločnosť Orange Slovensko, a.s.; rozhodnutie úradu zo dňa 16.8.2018,
číslo konania 00777/2017 - účastník spoločnosť ELSIG s.r.o.; rozhodnutie úradu zo dňa 22.12.2017,
číslo konania 01515/2017 - účastník spoločnosť ELSIG s.r.o.; rozhodnutie predsedníčky úradu o
rozklade zo dňa 9.3.2018, číslo konania 00103/2018 - účastník spoločnosť ELSIG s.r.o.), že subjektom
zodpovedným za predmetný bezpečnostný incident je sprostredkovateľ - spoločnosť ELSIG s.r.o.,

ktorej zároveň úrad za porušenie povinností v súvislosti so spracúvaním osobných údajov žalobcov
právoplatne uložil pokutu vo výške 5 000 eur.

15. Navyše, podľa konštantnej judikatúry slovenských súdov subjektom, ktorý je nositeľom povinnosti
upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo nositeľom povinnosti odstrániť

následky takýchto zásahov je zásadne vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila
určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv. Z okolností prípadu
je zrejmé, že subjektom, ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných práv žalobcu nebola žalovaná.
Aj keď obchodný zástupca ako sprostredkovateľ žalovanej spracúva osobné údaje v jej mene ako
prevádzkovateľa, sprostredkovateľ je sám v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých

osôb vo vzťahu k týmto osobám nositeľom povinností definovaných v zákone o ochrane osobných
údajov a za plnenie týchto povinností v plnom rozsahu aj zodpovedá. Ochrana osobných údajov ako
zložky osobnostných práv fyzickej osoby, resp. povinnosti subjektov, ktoré osobné údaje spracúvajú
(napr. povinnosť zabezpečiť ochranu osobných údajov), sa totiž neviaže na zmluvu alebo na akýkoľvekiný právny úkon, ale len a výlučne na fakt, že tieto subjekty osobné údaje spracúvajú a to bez
ohľadu na právny základ spracúvania osobných údajov (súhlas dotknutej osoby, plnenie zmluvy, plnenie
povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu, oprávnený záujem a pod.), či bez ohľadu na fakt, že

osobné údaje prípadne spracúvajú aj bez právneho základu, to jest protiprávne. Z uvedeného dôvodu je
právne bez akéhokoľvek významu, že obchodný zástupca žalovaného ako jeho sprostredkovateľ nemal
sám so žalobcom uzatvorenú zmluvu, podstatné je len a výlučne to, či sa dopustil alebo nedopustil
neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu (nezabezpečil ochranu jeho osobných údajov) a
či v dôsledku prípadného neoprávneného zásahu do takýchto práv vznikli žalobcovi nežiadúce následky

alebo ich vznik žalobcovi reálne hrozil. V tejto súvislosti je potrebné tiež skonštatovať, že žalobca
neodvodzuje svoje právo na zaplatenie peňažnej náhrady jemu údajne vzniknutej nemajetkovej ujmy
od porušenia povinností žalovanej vyplývajúcej zo zmluvy o pripojení, ktorú so žalovanou uzavrel. Aj
s ohľadom na túto skutočnosť je potom právne irelevantné tvrdenie žalobcu, že so subjektom, ktorý
zodpovedá za bezpečnostný incident pri ktorom došlo k zásahu do jeho osobnostných práv nemal
uzatvorenú zmluvu, a preto tento nemôže byť zodpovedný za takýto zásah a zodpovednosť musí niesť

žalovaná, nakoľko s touto zmluvu uzatvorenú mal.

5 5C/15/2019

16. Argumentácia žalobcu, že pre vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej je postačujúce,

že osobné údaje boli pri predmetnom bezpečnostnom incidente v jej mene spracúvané v rozpore
so zákonom o ochrane osobných údajov spoločnosťou, ktorú žalovaná vybrala a na tento účel
poverila, právne neobstojí. Aj keď žalobca toto svoje tvrdenie bližšie právne nezdôvodňuje, žalovaná
predpokladala, že v súvislosti s vyvodením zodpovednosti za zásah do práva fyzickej osoby na
súkromie vychádza analogicky z § 420 Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu. Podľa §

420 ods. 2 Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou,
keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu
takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú, ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych
predpisov nie je dotknutá. Analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri určení subjektu
zodpovedného za bezpečnostný incident, pri ktorom došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu,

však v tomto prípade možné nie je. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka občianskoprávne
vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami
tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom a účelom im najbližšie. Ako už žalovaná opakovane
uviedla, spracúvanie osobných údajov upravuje osobitný zákon - zákon o ochrane osobných údajov,
ktorý okrem iného určuje práva dotknutých osôb, povinnosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v

súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb, rovnako tak, ako určuje aj zodpovednosť
prevádzkovateľa a sprostredkovateľa za bezpečnosť spracúvaných osobných údajov. Ak tento osobitný
zákon priamo určuje, že za bezpečnosť spracúvaných osobných údajov dotknutých osôb v rozsahu
ním vykonávaných spracovateľských operácii priamo zodpovedá sprostredkovateľ, vylučuje to pri určení
subjektu zodpovedného za bezpečnostný incident pri ktorom došlo k zásahu do osobnostných práv

žalobcu analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

17. K meritu veci - zodpovednosť za nemajetkovú ujmu:

18. V súvislosti s vyvodením zodpovednosti za zásah do práva fyzickej osoby na súkromie a náhradou

nemajetkovej ujmy je potrebné s poukazom na § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka aplikovať per
analogiam jeho § 420 o zodpovednosti za škodu.

19. Základnými predpokladmi pre vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu sú potom:
- porušenie právnej povinnosti (protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcu),

- existencia nemajetkovej ujmy na strane žalobcu,
- príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym zásahom do osobnostných práv
žalobcu), a nemajetkovou ujmou vzniknutou žalobcovi.

20. Žalovaná v súvislosti s analogickým použitím § 420 Občianskeho zákonníka poukázala opätovne

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.2.2011, spis. zn.: 5Cdo/265/2009, v
ktorého odôvodnení na str. 12 sa uvádza, že predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v predmetnom prípade sú: - existencia ujmy (v predmetnom konaní ujma spočívajúca v poškodení
duševného zdravia žalobkyne) - porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon (spočívajúci vkonaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobkyne) - príčinná súvislosť medzi
touto ujmu a protiprávnym konaním.

6 5C/15/2019

21. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti
je skutočnosť, resp. fakt, že ide o zásah neoprávnený, resp. protiprávny. V slovenskom zákone o

ochrane osobných údajov platnom v čase vzniku bezpečnostného incidentu sa uplatňovala koncepcia
tzv. delenej zodpovednosti za bezpečnosť spracúvania osobných údajov medzi prevádzkovateľa a
sprostredkovateľa, kedy za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá samotný sprostredkovateľ. Pozri
stanovisko Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) prezentované
na str. 12 Rozhodnutia predsedníčky o rozklade zo dňa 22.11.2018, č. k. 00465/2018. V uvedenom
rozhodnutí predsedníčka úradu uviedla, že koncepcia delenej zodpovednosti vychádza zo Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo dňa 24.10.1995.

22. Žalovaná v tejto súvislosti opakovane poukázala na to, že podľa § 1 písm. a) zákona o
ochrane osobných údajov tento zákon upravuje ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným
zasahovaním do ich súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov a zároveň podľa písm.

b) vyššie uvedeného ustanovenia tohto zákona upravuje tiež práva, povinnosti a zodpovednosť
pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb. Žalovaná poukázala na § 5 ods. 2 zákona o
ochrane osobných údajov podľa ktorého môže osobné údaje spracúvať iba prevádzkovateľ a
sprostredkovateľ. Podľa § 8 ods. 8 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ je povinný
dodržiavať povinnosti ustanovené prevádzkovateľovi v jeho § 5 ods. 1 , § 6 ods. 2 písm. c) až i) , § 6 ods. 4 , § 19 (zodpovednosť za bezpečnosť osobných údajov) až 26 , ak tento zákon neustanovuje inak. V
zmysle vyššie uvedeného potom podľa § 19 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ

vo vzťahu k dotknutým osobám priamo zodpovedá za bezpečnosť spracúvania ich osobných údajov,
pričom v tejto súvislosti je povinný sprostredkovateľ chrániť spracúvané osobné údaje dotknutých
osôb pred ich poškodením, zničením, stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením,
poskytnutím alebo zverejnením, ako aj pred akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania.
Z prípadného porušenia povinností sprostredkovateľa od ktorých žalobca odvodzuje svoj nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy za ktoré sprostredkovateľ dotknutým osobám priamo zodpovedá, teda
nemôže byť vyvodená zodpovednosť žalovanej, vrátane jej občianskoprávnej zodpovednosti.

23. Skutočnosť, že žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident pri ktorom došlo k
sprístupneniu osobných údajov žalobcu skonštatoval právoplatne úrad, ten rovnako tak právoplatne

skonštatoval, že subjektom zodpovedným za predmetný bezpečnostný incident je sprostredkovateľ
- spoločnosť ELSIG s.r.o., ktorej zároveň úrad za porušenie povinností v súvislosti so spracúvaním
osobných údajov dotknutých osôb, vrátane žalobcu, právoplatne uložil pokutu vo výške 5 000 eur. V
súvislosti s predmetnými rozhodnutiami úradu žalovaná konštatovala, že súd nemôže ponechať bez
povšimnutia rozhodnutie k tomu zo zákona povolaného štátneho orgánu, ktorým tento právoplatne

konštatuje, že porušenia povinnosti, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy voči žalovanej, sa žalovaná vôbec nedopustila. Podľa § 194 CSP otázku o ktorej má právomoc
rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193 CSP, môže súd sám posúdiť, nemôže však
o nej rozhodnúť. Podľa ods. 2 § 194, ak bolo o otázke podľa ods. 1 toho istého ustanovenia rozhodnuté,
súd na takéto rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.

24. K meritu veci - nemajetková ujma:

7 5C/15/2019

25. Ak sa aj súd nestotožní s touto argumentáciou žalovanej a dôjde k záveru, že je daná jej
zodpovednosť, žalovaná odmieta nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v plnom
rozsahu.26.Finančnézadosťučineniemázásadnesubsidiárnycharakter,jemožnéhototižpoškodenémupriznať
výlučne a len vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a neoprávneným zásahom došlo
k zníženiu dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere. V prípade, ak zásah do

práva na ochranu osobnosti objektívne nemá vzhľadom na povahu čiastkového osobnostného práva
do ktorého bolo zasiahnuté, difamačný charakter tak, ako je tomu v prípade žalobcov, musí mať tento
neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti porovnateľné následky, resp. účinky alebo intenzitu
ako difamácia, aby bolo možné uvažovať o priznaní peňažnej náhrady za vzniknutú nemajetkovú ujmu.
Za takúto značnú mieru zásahu do dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby sa považuje najmä ujma, ktorú

táto osoba vzhľadom k povahe, intenzite, opakovaniu, trvaniu a šírke okruhu pôsobenia nepriaznivého
následku spočívajúceho v znížení jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti (či inému negatívnemu
následku, ak zásah nemá difamačné účinky) pociťuje a prežíva ako závažnú. Treba zdôrazniť, že v
žiadnom prípade nemôže ísť len o subjektívne vnímanie závažnosti. Za závažnú sa zásadne považuje
taká ujma, ak by takúto ujmu pociťovala ako závažnú spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa
na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby.

27. Žalobca v konaní do dnešného dňa ani len nedokázal identifikovať, nieto ešte preukázať existenciu
údajnej nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla, v čom táto spočíva, resp. akú má povahu a intenzitu, alebo
ako sa prejavila, či prípadne stále prejavuje v jeho nemajetkovej sfére, v čom spočíva jej závažnosť a
pod. V praxi teda, okrem absencie porušenia právnej povinnosti, resp. protiprávneho konania na strane

žalovanej ako základného predpokladu pre vznik jej zodpovednosti za nemajetkovú ujmu absentuje
aj ďalší zákonný predpoklad vzniku zodpovednosti, a to je existencia samotnej nemajetkovej ujmu.
Žalobca vo svojej argumentácii tvrdil, že už samotný protiprávny zásah do jeho osobnostných práv (ich
ohrozenie) automaticky znamená vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane (nevyžaduje sa vyvolanie
následkov), a preto túto už ďalej nie je potrebné dokazovať. Argumentáciu, že už samotný protiprávny

zásah do osobnostných práv žalobcu automaticky znamená vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane
musí žalovaná odmietnuť. Nie každý protiprávny úkon má totiž automaticky za následok vznik škody, či
ujmy a to či už majetkovej alebo nemajetkovej.

28. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na nález ÚSSR zo dňa 5.9.2017, spis. zn.: III. ÚS 288/2017

podľa ktorého príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich
skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť
žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Postup súdov, ktoré rezignovali na nevyhnutnosť dokazovania v
tom smere, či ujma skutočne vznikla, je podľa názoru ÚS neudržateľný! V prípade protiprávneho zásahu
do osobnostných práv pri absencii nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy potom iba morálna satisfakcia

a nie peňažná náhrada.

29. Pre vyvodenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu musia byť spoľahlivo, resp. jednoznačne
preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti tak, ako je uvedené vyššie, to jest musí byť
okrem iného identifikovaná a následne aj preukázaná nemajetková

8 5C/15/2019

ujma, ktorá vznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti s prípadným protiprávnym zásahom do jeho
osobnostných práv, pričom dôkazné bremeno v tomto smere znáša žalobca.

30. K meritu veci - výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej žalobcom:

31. Pokiaľ ide o samotnú výšku žalobcom požadovanej nemajetkovej ujmy 5 000 eur, žalovaná
poukázala na jej neprimeranosť, neadekvátnosť a neproporcionalitu. Žalovaná v tejto súvislosti
poukázala napr. na zákon č. 247/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov. Podľa § 12 ods. 3 predmetného zákona, ktorý určuje rozsah odškodnenia obetí trestných
činov, napríklad obeť trestného činu obchodovania s ľuďmi, trestného činu znásilnenia, trestného činu
sexuálneho násilia, alebo trestného činu sexuálneho zneužívania má nárok na vyplatenie odškodnenia
za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. Minimálna mzda v Slovenskej
republike v čase vzniku bezpečnostného incidentu (rok 2017) predstavovala čiastku 435 eur, to jest

obeti vyššie uvedených násilných sexuálnych trestných činov by bola poskytnutá náhrada nemajetkovej
ujmy v sume 4 350 eur. Podotkla, že na predmetný zákon opakovane poukazujú slovenské súdy
pri určovaní výšky priznávanej nemajetkovej ujmy, resp. jej zdôvodnenia. Je viac ako zrejmé, že
prípadná nemajetková ujma, ktorá by mohla vzniknúť zásahom do osobnostných práv žalobcu (avšakv skutočnosti ani len nevznikla, resp. nebola v konaní preukázaná) objektívne nie je a ani nemôže byť
svojouzávažnosťou,čiintenzitoujejpociťovaniaporovnateľnásnemajetkovouujmou,ktorávzniklaobeti
trestného činu znásilnenia, či trestného činu sexuálneho zneužívania.

32. Rovnako žalovaná dala do pozornosti napr. rozsudok ESĽP zo dňa 31.5.2007 vo veci Kontrová
proti Slovenskej republike. V predmetnom rozhodnutí ESĽP priznal sťažovateľke nemajetkovú ujmu v
sume 25 000 eur, pričom neoprávneným zásahom (nekonaním štátnych orgánov, ktoré v konečnom
dôsledku viedlo k nezabráneniu trestnému činu) do osobnostných práv pani Kontrovej bolo zasiahnuté

usmrtenímjejobochmaloletýchdetí(voveku5a1rok).Vtomtoprípadeišlopritomozásahspočívajúciv
absolútnom rozvrátení a deštrukcii rodinného života menovanej, nakoľko došlo k súčasnému usmrteniu
oboch(jediných)jejdetí;detibolizastrelenéichotcom,manželompaniKontrovej,ktorýnáslednespáchal
samovraždu. Použitím hraničného zjednodušenia možno konštatovať, že vo vzťahu k jednému dieťaťu
by sa jednalo o čiastku 12 500 eur.

33. Žalovaná potom v tejto súvislosti poukázala vo svojom podaní zo dňa 27.10.2021 aj na
rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacích konaniach o náhrade nemajetkovej ujmy,
ktoré jasne demonštrujú absolútnu neadekvátnosť žalobcom požadovanej výšky peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy.

34. V tejto súvislosti dala žalovaná do pozornosti aj prípad českého internetového obchodu www.mall.cz
, ktorému unikli do digitálneho priestoru osobné údaje viac než 735 000 jeho
zákazníkov. Išlo napr. o mená, adresy, telefónne čísla, e-mailové adresy, čísla bankových účtov,
prístupové mená a heslá. Tieto údaje boli viac ako jeden mesiac prístupné na stránke www.ulozto.cz
. Vo vyššie uvedenej veci bolo zo strany poškodených podaných viacero žalôb

na ochranu osobnosti, ktorými sa títo domáhali zaplatenia peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom
české súdy už o jednej z týchto žalôb právoplatne rozhodli a to tak, že žalobcovi priznali peňažnú
náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy v sume 10 000 Kč (cca 377 eur),
9 5C/15/2019

ktoré rozhodnutie navyše prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu Českej republiky zo
dňa 9.1.2020, sp. zn.: II ÚS4015/19. Žalovaná ďalej podotkla, že žalobca sa žalobou v tomto prípade
domáhal zaplatenia peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 125 000 Kč (cca 4 713 eur).

35. S vyššie uvedenou argumentáciou žalovanej ohľadom výšky primeranej peňažnej náhrady

nemajetkovej ujmy, resp. spôsobom jej určenia sa v plnom rozsahu stotožnil aj odvolací súd vo veci
žaloby Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov, ktorý priznal každému zo žalobcov sumu 110 eur ako sumu,
ktorá je primeraná. V podrobnostiach žalovaná poukázala na odôvodnenie predmetného rozhodnutia
odvolacieho súdu.

36. Záverom podotkla, že všetky spomenuté zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za zásah do
práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti a za prípadnú vzniknutú nemajetkovú ujmu ako aj okolnosti
odôvodňujúcevýškupožadovanejpeňažnejnáhradynemajetkovejujmymusiabyťvkonaníriadne,resp.
spoľahlivo preukázané, pričom dôkazné bremeno znáša žalobca.

37. Žalovaná peňažnú náhradu vo výške požadovanej žalobcom, to jest vo výške 5 000 eur považuje
za neprimeranú, neadekvátnu, neproporcionálnu a jej priznanie v takejto výške by bolo podľa jej názoru
aj v rozpore so zásadou slušnosti a v rozpore s dobrými mravmi.

38. Žalovaná navyše zdôraznila, že všetky spomenuté zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za

zásah do práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti a za prípadnú vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj
okolnosti odôvodňujúce výšku požadovanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy musia byť v konaní
riadne,resp.spoľahlivopreukázané,pričomdôkaznébremenoznášažalobca.Žalovanávtejtosúvislosti
konštatovala, že žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol.

39. Pokiaľ sa súd nestotožní s argumentáciou žalovanej a rozhodne tak, že žalobcovi prizná peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy má žalovaná za to, že pri určovaní trov konania, ktoré v tomto prípade
spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia, by mal súd využiť svoje moderačné právo podľa §
257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznať, resp. tieto aspoň primerane znížiť. Podľa predmetnéhoustanovenia výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. Účelom § 257 CSP je odstránenie neprimeranej tvrdosti, inými slovami na dosiahnutie
spravodlivosti pre strany sporu.

40. Ako už žalovaná uviedla vyššie, v inom identickom prípade žaloby na ochranu osobnosti Bc. H.
a ďalších 42 žalobcov odvolací súd priznal každému zo žalobcov sumu 110 eur ako sumu, ktorá je
primeraná. Dňa 16.8.2021 bolo žalovanej doručené uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 10.8.2021, č.
k. 6C/29/2018-574, ktorým tento vo veci žalobcu Bc. H. a ďalších 42 žalobcov určil výšku náhrady

trov konania (spočívajúcich výlučne v trovách právneho zastúpenia) a to tak, že žalovaná je každému
zo žalobcov povinná zaplatiť sumu 1 183,20 eura. Priznané trovy konania tak viac ako 10 násobne
prevyšujú výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom v tomto prípade ide o peňažné plnenie,
ktoré bude vyplatené výlučne právnemu zástupcovi žalobcov. V prípade žalobcu môže byť tento
nepomer medzi priznanou sumou peňažnej náhrady (ak súd pôjde v línii právoplatného rozhodnutia)
a výškou trov konania ešte väčší, pretože pri viacerých účastníkoch sa výpočtový základ znižuje na

polovicu.
10 5C/15/2019

41. Vzhľadom na počet žalobcov (43) tak bude na účet právneho zástupcu žalobcov poukázaná len
v prípade žaloby žalobcu Bc. H. a ďalších 42 žalobcov suma 50 877,60 eura. Je viac ako zrejmé,

že takáto suma je neadekvátna, v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou spravodlivosti,
ktorú by súd mal v prvom rade sledovať. V tejto súvislosti žalovaná poukázala aj na to, že právny
zástupca poskytol svoje služby pre žalobcu, ako aj všetkých ďalších žalobcov (k dnešnému dňu spolu
164žalobcov)podľasvojichmediálnychvyjadreníbezodplatne(vprílohezasielamevyjadrenieprávneho
zástupcu publikované v Stropkovskom spektre dňa 16.12.2019). Vzhľadom na celkový počet žalobcov

(k dnešnému dňu spolu 164 žalobcov) odhaduje žalovaná výšku trov právneho zastúpenia, ktorú bude
musieť vyplatiť právnemu zástupcovi žalobcov (pokiaľ súdy pôjdu v línii právoplatného rozhodnutia) na
cca 200 000 eur.

42. Situáciu, ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku je možné označiť za výnimočnú,

odôvodňujúcu aplikáciu § 257 CSP. V tejto súvislosti dala žalovaná do pozornosti napr. Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 113/2019 zo dňa 6.6.2019.

43. Ďalšou skutočnosťou odôvodňujúcou použitie § 257 CSP je skutočnosť, že v konaní vo veci žaloby
žalobcusavzhľadomnapočetďalšíchidentickýchkonaníohľadomžalôbďalšíchžalobcovopakujeveľký

počet obsahovo aj formálne tých istých úkonov, kedy napr. každé ďalšie podanie na súd vyžaduje len
zmenu mena, bydliska, dátumu narodenia žalobcu, spisovej značky a dátumu podania oproti podaniu
použitému v inom konaní (identické žaloby, repliky, vyjadrenia k duplike a pod.). Poskytovanie právnej
pomoci v takomto prípade (v ďalších identických konaniach) už nie je vecou advokátskeho rácia, ale
ide výlučne o odborne a časovo nenáročnú mechanickú, resp. administratívnu činnosť, ktorú môže

vykonávať aj asistentka, alebo študent pracujúci v advokátskej kancelárii, ktorá skutočnosť by mala
byť súdom tiež zohľadnená pri rozhodovaní o náhrade trov konania. V tejto súvislosti tiež poukázala
na skutočnosť, že žalobca neplatil ani súdny poplatok, keďže súd považoval tento spor za spor
spotrebiteľský.

44. V súvislosti s použitím § 257 CSP žalovaná poukázala aj na skutočnosť, že do súdneho sporu
so žalobcom, ako aj s ďalšími žalobcami v iných konaniach bola reálne donútená, nakoľko žalobcami
požadovaná a následne žalobami uplatnená suma 5 000 eur na každého zo žalobcov bola a je
neprimeraná, neadekvátna, neproporcionálna, podľa názoru žalovanej je takáto suma aj v rozpore so
zásadou slušnosti a s dobrými mravmi a jej uplatňovanie považuje žalovaná za vyslovene šikanózne a

takto uplatnená suma nedávala žalovanej ani len teoreticky možnosť sa súdnemu sporu vyhnúť. Táto
skutočnosť podľa názoru žalovanej tiež odôvodňuje použitie § 257 CSP súdom.

45. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala aj na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I
ÚS/3923/2011 zo dňa 29.3.2012 podľa ktorého úlohou všeobecného súdu nie je iba mechanicky

rozhodnúť o náhrade podľa výsledku sporu, ale zvážiť, či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti
majúce podstatný vplyv na priznanie, či nepriznanie náhrady účelne vynaložených nákladov, resp. aký
z možných spôsobov ich určenia využije.46. Záverom žalovaná uviedla, že vyššie uvedená argumentácia ohľadom rozhodovania o náhrade trov
konania platí v plnom rozsahu aj pre prípad, že by súd žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol.
11 5C/15/2019

47. Súd vykonal dokazovanie Žiadosťou o vydanie novej SIM karty a potvrdením o jej prevzatí s
osobnými údajmi žalobcu, záznamom o podaní oznámenia na OO PZ Stropkov - M. L. zo dňa 20.2.2017,
záznamom o podaní vysvetlenia na OO PZ Stropkov - D. H. zo dňa 29.3.2017, odovzdaním veci z
OO PZ Stropkov na ÚOOÚ SR zo dňa 30.3.2017, listom JUDr. Ambróza Motyku spoločnosti Orange

Slovensko, a.s. zo dňa 28.2.2017, listom Advokátskej kancelárie Branislava Máčaja, s.r.o. zo dňa
16.3.2017, fotodokumentáciou bezpečnostného incidentu, rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 16.8.2017
číslo:00777/2017-0s-17,rozhodnutímÚOOÚSRzodňa8.9.2017číslo:00780/2017-0s-11,rozhodnutím
ÚOOÚ SR zo dňa 22.12.2017 číslo: 01515/2017-OS-9, rozhodnutím predsedníčky ÚOOÚ SR zo
dňa 9.3.2018 číslo: 00103/2018-Op-7, rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 23.8.2018 číslo: 00144/2018-
OS-21, rozhodnutím predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 22.11.2018 č. k. 00465/2018-Op-4, zápisnicou

o pojednávaní na OS Svidník vo veci sp. zn. 6C/29/2018 zo dňa 12.3.2019, 16.5.2019, 3.9.2019,
19.11.2019, 25.2.2020, predložením otázok pre žalovanú zo dňa 2.12.2019 (z konania OS Svidník sp.
zn. 6C/29/2018), vyjadrením žalovanej k otázkam žalobcov zo dňa 14.1.2020 (z konania OS Svidník sp.
zn. 6C/29/2018), rozsudkom OS Svidník zo dňa 18.6.2020 č. k. 6C/29/2018-413, rozsudkom KS Prešov
zo dňa 30.3.2021 č. k. 13Co/7/2021-530, rozsudkom Mestského súdu v Prahe zo dňa 29.8.2019 č. k.

22Co/147/2019-155, uznesením Ústavného súdu ČR zo dňa 9.1.2020 sp. zn. II. ÚS 4015/19, nálezom
Ústavného súdu ČR zo dňa 22.3.2011 sp. zn. Pl. ÚS 24/10 a výsluchom žalobcu. Všetky prílohy sú
zaradené v elektronickom registri OpP Okresného súdu Svidník pod značkou 1OpP/3/2019.

48. Podľa § 13 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) na konanie v prvej

inštancii je miestne príslušný všeobecný súd žalovaného, ak nie je ustanovené inak.

49. Podľa § 19 písm. d) CSP popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj
súd, v obvode ktorého má adresu trvalého pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský
spor alebo o konanie v sporoch týkajúcich sa spotrebiteľského rozhodcovského konania.

50. Podľa § 36 ods. 1 CSP konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je na prejednanie príslušný.

51. Podľa § 41 CSP súd skúma miestnu príslušnosť iba na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr
pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí; výlučnú miestnu príslušnosť skúma aj bez námietky na

začiatku konania.

52. Podľa § 42 CSP ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená
včas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

53. Podľa § 290 CSP spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo
spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.

54. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“)

spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom.
12 5C/15/2019

55. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

56. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

57. V čase vzniku bezpečnostného incidentu bol účinný zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných
údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZOOÚ“), ktorý súd na tento prípad aplikoval.58. Právny základ pre spracúvanie osobných údajov je vo všeobecnosti stanovený v § 9 ZOOÚ.

59. Podľa § 9 ods. 1 ZOOÚ prevádzkovateľ môže spracúvať osobné údaje len na

základe priamo vykonateľného právne záväzného aktu Európskej únie, medzinárodnej zmluvy, ktorou
je Slovenská republika viazaná, ustanovení tohto zákona alebo osobitného zákona, alebo na základe
súhlasu dotknutej osoby.

60. Právnym základom pre spracúvanie osobných údajov žalobcov žalovanou ako telekomunikačným

operátorom je zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZEK“), teda osobitný zákon, na ktorý odkazuje § 9 ods. 1 ZOOÚ.

61. Podľa § 56 ods. 3 ZEK podnik, ktorý poskytuje verejné služby, môže na účely uzavretia a plnenia
zmluvy o poskytovaní verejných služieb, jej zmeny, ukončenia alebo prenesenia čísla, fakturácie,
prijímania a evidencie platieb, pohľadávok a postupovania pohľadávok a vypracovania zoznamu

účastníkov získavať a spracúvať údaje účastníkov, ktorými sú telefónne číslo, výška neuhradených
záväzkov a
a) meno, priezvisko, titul, adresa trvalého pobytu, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu alebo iného
dokladu totožnosti fyzickej osoby, štátnu príslušnosť,
b) obchodné meno, miesto podnikania a identifikačné číslo fyzickej osoby - podnikateľa alebo

c) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo právnickej osoby.

62. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.

63. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

64. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
13 5C/15/2019

65. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

66. Podľa § 1 ZOOÚ tento zákon upravuje

a) ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života
pri spracúvaní ich osobných údajov,
b) práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb,
c) postavenie, pôsobnosť a organizáciu Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej
republiky (ďalej len „úrad").

67. Podľa § 3 ods. 3 ZOOÚ týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti.

68. Podľa § 4 ods. 1 ZOOÚ osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby,
pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne

použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria
jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu.

69. Podľa § 4 ods. 2 ZOOÚ na účely tohto zákona sa rozumie

a) dotknutou osobou každá fyzická osoba, ktorej sa osobné údaje týkajú,
b)prevádzkovateľomkaždý,ktosámalebospoločnesinýmivymedzíúčelspracúvaniaosobnýchúdajov,
určí podmienky ich spracúvania a spracúva osobné údaje vo vlastnom mene; ak účel, prípadne aj
podmienky spracúvania osobných údajov ustanovuje zákon, priamo vykonateľný právne záväzný aktEurópskej únie alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, prevádzkovateľom
je ten, kto je na plnenie účelu spracúvania za prevádzkovateľa ustanovený alebo kto spĺňa zákonom,
priamo vykonateľným právne záväzným aktom Európskej únie alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou

je Slovenská republika viazaná, ustanovené podmienky,
d) sprostredkovateľom každý, kto spracúva osobné údaje v mene prevádzkovateľa, v rozsahu a za
podmienok dojednaných s prevádzkovateľom v písomnej zmluve podľa § 8 a v súlade s týmto zákonom.

70. Podľa § 4 ods. 3 ZOOÚ na účely tohto zákona sa ďalej rozumie

a) spracúvaním osobných údajov vykonávanie operácií alebo súboru operácií s osobnými údajmi,
najmä ich získavanie, zhromažďovanie, šírenie, zaznamenávanie, usporadúvanie, prepracúvanie
alebo zmena, vyhľadávanie, prehliadanie, preskupovanie, kombinovanie, premiestňovanie, využívanie,
uchovávanie, blokovanie, likvidácia, ich cezhraničný prenos, poskytovanie, sprístupňovanie alebo
zverejňovanie; niektorými operáciami s osobnými údajmi sa podľa prvej vety rozumie

2. sprístupňovaním osobných údajov oznámenie osobných údajov alebo umožnenie prístupu k nim
príjemcovi, ktorý ich ďalej nespracúva,
5. likvidáciou osobných údajov zrušenie osobných údajov rozložením, vymazaním alebo fyzickým
zničením hmotných nosičov tak, aby sa z nich osobné údaje nedali reprodukovať.
14 5C/15/2019

71. Podľa § 5 ods. 1 ZOOÚ osobné údaje možno spracúvať len spôsobom ustanoveným týmto zákonom
a v jeho medziach tak, aby nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd dotknutých osôb, najmä k
porušeniu ich práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti alebo k iným neoprávneným zásahom do ich
práva na ochranu súkromia.

72. Podľa § 5 ods. 1 ZOOÚ osobné údaje môže spracúvať iba prevádzkovateľ a sprostredkovateľ.

73. Podľa § 6 ods. 2 písm. h) ZOOÚ prevádzkovateľ je povinný zlikvidovať tie osobné údaje, ktorých
účel spracúvania sa skončil, po skončení účelu spracúvania možno osobné údaje ďalej spracúvať len

za podmienok ustanovených v odseku 5.

74. Podľa § 8 ods. 1 ZOOÚ prevádzkovateľ je oprávnený na základe písomnej zmluvy poveriť
spracúvaním osobných údajov sprostredkovateľa. Na účely poverenia sprostredkovateľa spracúvaním
osobných údajov podľa prvej vety sa súhlas dotknutej osoby nevyžaduje.

75. Podľa § 8 ods. 2 ZOOÚ prevádzkovateľ je pri výbere sprostredkovateľa povinný dbať na jeho
odbornú, technickú, organizačnú a personálnu spôsobilosť a jeho schopnosť zaručiť bezpečnosť
spracúvaných osobných údajov opatreniami podľa § 19 ods. 1. Prevádzkovateľ nesmie zveriť
spracúvanie osobných údajov sprostredkovateľovi, ak by tým mohli byť ohrozené práva a právom

chránené záujmy dotknutých osôb.

76. Podľa § 8 ods. 9 ZOOÚ povinnosti prevádzkovateľa stanovené v jeho § 8 ods. 6, § 15 až 18
a § 28 až 32 môže vykonať sprostredkovateľ, ak sa tak výslovne dohodne v zmluve uzatvorenej s
prevádzkovateľom.

77. Podľa § 8 ods. 10 ZOOÚ sprostredkovateľ zodpovedá za plnenie povinností podľa odseku 9 v
rozsahu zmluvy uzatvorenej s prevádzkovateľom.

78. Podľa § 17 ods. 1 ZOOÚ prevádzkovateľ je po splnení účelu spracúvania povinný bez zbytočného

odkladu zabezpečiť likvidáciu osobných údajov.

79. Podľa § 19 ods. 1 ZOOÚ za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá prevádzkovateľ.
Prevádzkovateľ je povinný chrániť spracúvané osobné údaje pred ich poškodením, zničením, stratou,
zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím alebo zverejnením, ako aj pred

akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania. Na tento účel prijme primerané technické,
organizačné a personálne opatrenia (ďalej len „bezpečnostné opatrenia") zodpovedajúce spôsobu
spracúvania osobných údajov, pričom berie do úvahy najmä použiteľné technické prostriedky, dôvernosťa dôležitosť spracúvaných osobných údajov, ako aj rozsah možných rizík, ktoré sú spôsobilé narušiť
bezpečnosť alebo funkčnosť informačného systému.

80. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný
návrh.

15 5C/15/2019

81. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

82. Podľa § 187 ods. 1, 2 CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä
výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie
je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

83. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

84. Podľa § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

85. K posúdeniu, či ide o spotrebiteľský spor súd uvádza:

86. Je zrejmé, že žalovaná na účely uzavretia Zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností súvisiacich
s plnením tejto zmluvy, mala zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu. Ak teda k zásahu
do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu a žalovaná takéto

svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy o pripojení odvodiť priamo
zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov nepotrebuje ani súhlas
žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany jeho osobných údajov bez akýchkoľvek
pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže byť žiaden spor.

87. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že uplatňované právo žalobcu nijako nesúvisí so
spotrebiteľskou zmluvou (zmluvy o pripojení) uzatvorenou medzi žalobcom a žalovanou a skutočnosť,
že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu, je v tomto prípade podružná, pretože právny základ nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ
ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení).

88. Súd konštatuje, že právo na ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcu pre
porušenie ochrany jeho osobných údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom
medzi stranami založeným Zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v
súvislosti so službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe

Zmluvy o pripojení a v jej rámci.

89. „Za spotrebiteľský spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa (vyplývajúcej zo)
spotrebiteľskej zmluvy, napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázke výkladu
obsahu spotrebiteľskej zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia

a iné. Za spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného
obohatenia, nároky z mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných
praktík, nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné. Aspekt sporu
16 5C/15/2019

vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiacej so spotrebiteľskou zmluvou je zachovaný
aj v prípade, ak sa spor týka iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou“.
(Števček, M., Ficová, s., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s. 1020).90. Vychádzajúc z uvedeného preto súd považoval predmetný spor za spor spotrebiteľský.

91. K miestnej príslušnosti súd uvádza:

92. Na základe právneho vzťahu vyplynuvšieho zo zmluvy o pripojení uzatvorenej medzi žalobcom a
žalovanou vzniklo právo žalovanej spracovávať osobné údaje žalobcu.

93. Žalovaná vykonáva svoje podnikateľské aktivity telekomunikačného operátora prostredníctvom
obchodných zástupcov na základe franšízy a títo obchodní zástupcovia sú v prevažnej miere aj osobami,
prostredníctvom ktorých žalovaná spracuváva osobné údaje svojich klientov.

94. Toto je postup možný a zákonný, avšak žalobca vstúpil do právneho vzťahu, ktorého súčasťou
je aj spracovávanie ich osobných údajov iba so žalovanou. Práve jej odovzdali na spracovanie svoje

citlivé osobné údaje, preto musí práve žalovaná voči žalobcovi ako svojmu klientovi niesť za porušenie
bezpečnosti spracovania osobných údajov a za ich zneužitie osobnú zodpovednosť. Ide o zodpovednosť
občianskoprávnu, ktorá je v našom súkromnom práve koncipovaná na princípoch zodpovednosti
objektívnej, teda bez ohľadu na zavinenia.

95. Uvádzané skutočnosti potvrdzujú, že vedený spor celkom jednoznačne súvisí so spotrebiteľskou
zmluvou (zmluva o pripojení), teda aplikácia § 19 písm. d) CSP pri založení miestnej príslušnosti je
správna.

96. V identickej právnej veci Okresného súdu Svidník (ten istý skutkový aj právny základ) vedenej

pod sp. zn. 6C/29/2018, ktorá je už právoplatne skončená, konštatoval odvolací súd (KS Prešov) vo
svojom rozsudku zo dňa 30.3.2021 č. k. 13Co/7/2021-530, že sa nestotožnil s námietkou miestnej
nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, ktorú v konaní vzniesla žalovaná. Odvolací súd konštatuje, že
„v danom prípade sa nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti v
zmysle ustanovení § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobcovia domáhajú primeraného

zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepochybne možno subsumovať
pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora zo dňa 24.10.2013 vo
veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade keď Súdny dvor uviedol, že nemajetková
ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z uvedeného
rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na náhradu

škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne príslušným
súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie
miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.
Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody,
a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy,

17 5C/15/2019

nastala v obvode Okresného súdu Svidník. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami
žalobcov nebola v konaní sporná, preto považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa ohľadom ustálenia
jeho miestnej príslušnosti odvolací súd za správne, aj keď z iných dôvodov než, na ktoré poukázal

súd prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že miestna príslušnosť Okresného súdu vo
Svidníku je daná ako osobitná miestna príslušnosť podľa § 19 CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné na
tvrdenie žalovanej vznesenej v odvolacom konaní o miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie“.

97. Žalobca súhlasil s argumentáciou odvolacieho súdu o danosti miestnej príslušnosti Okresného súdu

vo Svidníku podľa § 19 písm. b) CSP, avšak považuje tento dôvod miestnej príslušnosti za dôvod ďalší,
teda za doplnenie dôvodu miestnej príslušnosti aj podľa § 19 písm. d) CSP. Odvolací súd v odôvodnení
citovanéhorozhodnutiatotižneposkytolžiadnuargumentáciuprotimiestnejpríslušnostipodľa§19písm.
d) CSP a iba uviedol, že krajský súd vidí miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník iba podľa § 19
písm. b) CSP. Súd sa stotožnil s týmto právnym názorom žalobcu.

98. K skutkovým zisteniam súd uvádza:99. V konaní bolo celkom jednoznačne preukázané, že pri spracovávaní osobných údajov žalobcu,
ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou došlo k
bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu

osobných údajov Slovenskej republiky, Hraničná 12, 820 07 Bratislava 27 (ďalej len „Úrad“).

100. V právoplatnom rozhodnutí Úradu zo dňa 16.8.2017 Číslo 00777/2017-Os-17 sa konštatuje, že
sprostredkovateľELSIG,s.r.o.porušilustanovenie§17ods.1a§19ods.1ZOOÚtým,že„...prilikvidácii
dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a.s. v rozsahu meno a

priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo,
číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o
predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej krabici
s označením ARCHIVE BOX, TYP I/75, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „ID 35OGPBO1
ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len
„archívna krabica“) a umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej

sídli predajňa Orange Slovensko, a.s. na Ul. Hlavná 60 v Stropkove...“

101. Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 Číslo: 01515/2017-Os-9 uložil sprostredkovateľovi
- obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti ELSIG s.r.o. za porušenie povinnosti súvisiacich s
bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu v sume 5 000 eur. Toto

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.3.2018.

102. Toto je skutkový a právny základ bezpečnostného incidentu, ktorým bolo zasiahnuté do
osobnostnýchprávžalobcuazaktorývadministratívnomkonaní(vočištátu)zodpovedáosobapoverená
žalovanou spracovávaním osobných údajov jej klientov.

18 5C/15/2019

103. Napriek skutočnosti, že v inom administratívnom konaní (teda v rovine verejného práva) nebolo zo

strany Úradu konštatované porušenie povinnosti žalovanej podľa zákona o ochrane osobných údajov
(ZOOÚ), z dôvodov nachádzajúcich sa v súdnom spise existuje celý rad dôvodných pochybností a
správnosti postupov samotnej žalovanej v súvislosti so zabezpečením ochrany osobných údajov s ich
bezpečnosťou a korektnou likvidáciou.

104. G. B. ako konateľ spoločnosti ELSIG, s.r.o. v administratívnom konaní vedenom na Úrade na
ochranu osobných údajov SR pod č. 01515/2017 v rozklade proti rozhodnutiu zo dňa 22.12.2017, ktorým
bola spoločnosti ELSIG, s.r.o. uložená pokuta 5 000 eur uviedol: „Pri preberaní predajne sme uvedenú
dokumentáciu našli na predajni a vedúcemu predajne p. L. konateľ spoločnosti vtedy uložil pokyn, aby
dokumentáciu prezrel, čo aj spravil a oznámil, že je ju potrebné skartovať ako aj ďalší postup p. L.

je uvedený v predchádzajúcich vyjadreniach. Ďalej uvádzame, že uvedenú dokumentáciu sme nikdy
písomne neprebrali a nemali sme k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ, napriek
tomu máme za to, že sme sa o uvedenú dokumentáciu postarali s náležitou odbornou starostlivosťou,
tak ako je uvedené v predchádzajúcom odseku“.

105. Predmetná dokumentácia s osobnými údajmi žalobcu teda bola dlhé obdobie bez povšimnutia
na prevádzke obchodného zastúpenia žalovanej v Stropkove. Je evidentné, že potrestaný obchodný
zástupca žalovanej (sprostredkovateľ) túto dokumentáciu nevytvoril a ani písomne neprebral a ako sám
tvrdí „nemal k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ“. Napriek tomu dal pokyn svojmu
pracovníkovi (Hricovi) skartovať túto dokumentáciu už v roku 2014, keď ju v predajni „našli“. Likvidáciu

originálnych písomností ale v konkrétnom prípade ani sprostredkovateľ nemohol vykonávať. Predmetná
dokumentáciasúvisiacasbezpečnostnýmincidentombolatakmertrirokybezpovšimnutianaobchodnej
prevádzke žalovanej v Stropkove a to napriek tomu, že „každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený
na predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, to jest je
možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do

centrálneho archívu žalovanej v Lučenci“. Vyplýva to z odpovede žalovanej na otázku žalobcov č. 6 v
jej podaní zo dňa 14.1.2020 v citovanej právoplatne skončenej veci.106. Pritom, ako vyplýva z odpovede na 2. otázku, v tom istom podaní žalovanej „Po vyhotovení týchto
dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz
za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu

žalovanej v Lučenci, kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb,
ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou“.

107. Ak teda v aplikácii Archivnet existoval monitoring každého zákazníckeho dokumentu vytvoreného
na predajnom mieste a zvoz dokumentácie do centrálneho archívu v Lučenci sa u žalovanej vykonával

pravidelne raz za 14 kalendárnych dní, potom je len ťažko predstaviteľné, že sporná dokumentácia sa
„len tak“ stratila z pozornosti žalovanej a zostala nepovšimnutá 3 roky.

108. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP)
zo dňa 24.1.2019 týkajúci sa sťažnosti č. 43514/15 vo veci Catt proti Spojenému kráľovstvu, ktorého
právna veta znie: „Dlhodobé uchovávanie osobných údajov

19 5C/15/2019

policajnými orgánmi bez preukázania naliehavej spoločenskej potreby a bez stanoveného účinného
systému procesných záruk, akými sú jednoznačné lehoty a možnosť podať žiadosť o výmaz, je v rozpore
s právom na rešpektovanie súkromného života. Účinné procesné záruky sú ešte dôležitejšie v prípade

citlivých údajov vyžadujúcich vyšší stupeň ochrany“. (Publikované v Bulletin slovenskej advokácie č.
4/2019, str. 34-36)

109. K pasívnej legitimácii žalovanej súd uvádza:

110. Všeobecné osobnostné práva tvoria neoddeliteľnú súčasť integrity osobnosti v jej celkovej
fyzickej a psychicko-morálnej jednote a celistvosti. Tieto práva sú chránené Ústavou, medzinárodnými
konvenciami, Občianskym zákonníkom, prípadne inými zákonmi. Intenzívny verejný záujem na
zabezpečení účinnej ochrany všeobecných osobnostných práv sa prejavuje tiež v tom, že v niektorých
mimoriadne závažných prípadoch sa neoprávnený zásah do všeobecného osobnostného práva

považuje zároveň za zásah do verejného poriadku. Priamy pôvodca takého neoprávneného zásahu
je preto (bez ohľadu na to, či sa dotknutá fyzická osoba zároveň dovolá občianskoprávnej ochrany)
postihovaný verejnoprávnymi sankciami správneho (administratívneho) alebo trestného práva. V zvlášť
závažných prípadoch zásahov do osobnostných práv sa preto prostriedky súkromného a verejného
práva (tvoriace funkčne jeden celok) navzájom dopĺňajú (tzv. komplementarita právnej úpravy ochrany

osobnosti).

111. Je preto nevyhnutné dôsledne rozlišovať medzi občianskoprávnou zodpovednosťou,
administratívnou zodpovednosťou a zodpovednosťou trestnoprávnou a to jednak z hľadiska podmienok
potrebných pre jej naplnenie a jednak z hľadiska zodpovedných subjektov, voči ktorým konkrétny druh

zodpovednosti smeruje.

112. Rozdiel medzi popísanými druhmi zodpovednosti je taký, že administratívna a trestnoprávna
zodpovednosť je na jednej strane cielene zameraná na priameho pôvodcu zásahu a je založená
na princípe zavinenia, teda subjektívnej zodpovednosti (nullum crimen sine culpa), na druhej strane

občianskoprávna zodpovednosť (za vznik nemajetkovej ujmy) je založená na objektívnej zodpovednosti
subjektu, ktorý za takýto zásah zodpovedá.

113. Aj osobné údaje a ich ochrana je kategóriou mimoriadneho spoločenského záujmu, ktorý je hodný
aj ochrany prostriedkami verejného práva (administratívneho a trestného).

114. Bez ohľadu na výsledky administratívnych konaní je však daná občianskoprávna zodpovednosť
žalovanej, pretože táto je založená na objektívnom princípe. Žalobca odovzdal svoje osobné údaje na
spracovanie žalovanej v súvislosti so zmluvou o pripojení, ktorú uzatvoril práve so žalovanou. Je bez
právneho významu, že Zmluvu o pripojení uzatváral za žalovanú jej obchodný zástupca a rovnako je

bez právneho významu, že osobné údaje žalobcu nezákonným (neprípustným) spôsobom likvidoval
iný obchodný zástupca (sprostredkovateľ) žalovanej než ten, ktorému boli bezprostredne osobné údaje
žalobcu pre žalovanú odovzdané.115. Žalobca (aj ďalšie poškodené fyzické osoby) bol v právnom vzťahu (spotrebiteľskom) so žalovanou
a osobné údaje odovzdal v súvislosti s poskytovanými telekomunikačnými službami práve žalovanej. Je
nepodstatné, že žalovaná konala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, pretože medzi

žalobcom a obchodným
20 5C/15/2019

zástupcom žalovanej v súvislosti so spracovávaním osobných údajov žalobcu nevznikol žiaden právny
vzťah. Právny vzťah, v rámci ktorého došlo k legitímnemu odovzdaniu osobných údajov žalobcu (a tým

vznikla povinnosť a zodpovednosť ich riadneho a zákonného spracovávania), vznikol na zákonnom
základe (§ 56 ods. 3 zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších
predpisov) len medzi žalobcom a žalovanou, preto iba žalovaná (nie jej obchodný zástupca) musí niesť
zaporušenieochranyosobnýchúdajovžalobcuobčianskoprávnuzodpovednosť,ktorájevpodmienkach
súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv žalobcu založená na objektívnom princípe, a to v plnom
rozsahu.

116. Z uvedených dôvodov preto námietka absencie pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovanej je
nedôvodná.

117. K relutárnej satisfakcii súd uvádza:

118. Žalovaná v konaní opakovane zdôrazňovala, že pokiaľ sa súd nestotožní s jej argumentáciou
o nedostatku jej pasívnej legitimácie, potom v plnom rozsahu odmieta nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ uplatnený žalobou, pretože „finančné
zadosťučinenie je možné poškodenému priznať výlučne a len vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne

zadosťučinenie a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v
spoločnosti v značnej miere. V prípade, ak zásah do práva na ochranu osobnosti objektívne nemá
difamačnýcharaktertak,akojetomuvprípadežalobcov,musímaťtentoneoprávnenýzásahdoprávana
ochranu osobnosti porovnateľné následky, resp. účinky alebo intenzitu ako difamácia, aby bolo možné
uvažovať o priznaní peňažnej náhrady za vzniknutú nemajetkovú ujmu“.

119. Žalovaná tvrdí, že žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval, v čom by mala táto morálna ujma
spočívať a dokonca zastáva stanovisko, že v tomto prípade z povahy predmetných osobných údajov
žalobcu žiadna morálna ujma prípadným zneužitím jeho osobných údajov ani len nemohla vzniknúť.

120. Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil, že touto žalobou si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo forme
finančnéhozadosťučineniazaneoprávnenýzásahdosvojhosúkromnéhoživotavsúvislostisporušením
práva na ochranu osobných údajov.

121. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.2.2010 sp. zn. 3Cdo/137/2008 vyplýva, že: „Ak

ide o zásah do súkromia a súkromného života, nie je procesnou povinnosťou žalobcu preukazovať,
že neoprávnený zásah žalovaného pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a
dôstojnosti v spoločnosti“.

122. Najvyšší súd sa v danom rozhodnutí detailne zaoberal inštitútom práva na ochranu osobnosti,

v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu
ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej osoby. Medzi tieto zaraďuje i) nemateriálne hodnoty
a stránky osobnosti človeka (meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.) a ii) prejavy
osobnej povahy (podobizne, zvukové záznamy). Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že
zásah do súkromia je potrebné dôsledne odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov do práva na

česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti.
21 5C/15/2019

123. Z obsahu uvedeného rozhodnutia vyplýva, že odpustenie procesnej povinnosti žalobcu
preukazovať neoprávnený zásah žalovaného sa týka výlučne súdnych sporov o ochrane súkromia.

Záver tohto rozhodnutia preto nemožno priamo a generálne aplikovať na spory o ochranu cti, dôstojnosti
a vážnosti v spoločnosti.124. Ústavný súd SR v Náleze I. ÚS 689/2014 neakceptoval výklad všeobecných súdov, že sťažovateľka
neuniesla dôkazné bremeno tým, že v konaní nepreukázala, žeby predmetnou reportážou došlo u
nej k takej kvalifikovanej ujme, za ktorú by jej prináležala nemajetková ujma v peniazoch. Tým podľa

Ústavného súdu na sťažovateľku uvalili excesívne dôkazné bremeno, čo je neprípustné. Ústavný súd
poukázal aj na princíp rovnosti zbraní či príležitostí, ako jeden z aspektov práva na spravodlivý proces.
V práve na spravodlivý súdny proces musí byť obsiahnutá tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strane
účastníkov konania kladené a ktoré nesmú byť neprimerané.

125. Ústavný súd v následných bodoch nálezu konštatoval, že nemajetková ujma vznikla sťažovateľke
už samotným zásahom do jej osobnostných práv „nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou
niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam,
resp. narušila sa jej dôstojnosť v očiach iných (porov. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 3Cdo/137/2008 či rozhodnutie ESĽP vo veci Danev v. Bulharsko zo dňa 2.9.2010)“.

126. Tvrdenie žalovanej, že „žalobcovi žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k povahe osobných údajov
ani len vzniknúť nemohla“ je v úplnom rozpore s konštatovaním Predsedníčky Úradu v rozhodnutí
zo dňa 9.3.2018 č. k. 00103/2018-Op-7 o rozklade spoločnosti ELSIG, s.r.o. proti rozhodnutiu Úradu
o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým bolo zasiahnuté do práv žalobcov. Z
odôvodnenia citovaného rozhodnutia na stranách 8 a 9 súd vybral: „Predsedníčka Úradu konštatuje, že

zo strany prvostupňového orgánu došlo k náležitému prešetreniu závažnosti a následkov protiprávneho
konania, ktorého sa sprostredkovateľ dopustil. Zistený počet odcudzenej dokumentácie má významný
vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania, ktorej riadne posúdenie predpokladá aj ustanovenie
§ 70 ods. 4 zákona č. 122/2013 Z. z., avšak je nesporné, že prvostupňový orgán prihliadal pri
ukladaní výšky pokuty najmä na mieru závažnosti bezpečnostného incidentu, okolnosti za akých došlo

k vzniku bezpečnostného incidentu, a to umiestnenie archívnej krabice do neuzamknutého skladu
na papierový odpad, do ktorého mal prístup neobmedzený počet osôb, čím došlo k neoprávnenému
sprístupneniu osobných údajov dotknutých osôb neobmedzenému počtu neoprávnených osôb, a z
ktorého bola archívna krabica začiatkom mesiaca február 2017 odnesená Bc. D. H., do miesta
sídla advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku a súčasne je potrebné poukázať na kategóriu

neoprávnene sprístupnených osobných údajov, keďže zmluvná dokumentácia obsahovala aj údaje o
rodných číslach klientov spoločnosti Orange ako dotknutých osôb, čím došlo k ohrozeniu citlivého
osobného údaju vo forme jedinečného identifikátora dotknutej osoby, ktorému zákon č. 122/2013 Z.
z. poskytuje zvýšenú ochranu. Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik
rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi, a

ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už
majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad
ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti
osobných údajov, alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu
22 5C/15/2019

znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo,
alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých osôb. Predsedníčka úradu
dopĺňazáveryprvostupňovéhoorgánuapoukazujeajnačastrvaniaprotiprávnehokonania,atopribližne
od roku 2014, kedy došlo k preberaniu značkovej predajne spoločnosti Orange a k uloženiu pokynu

ku likvidácii nájdenej dokumentácie, ktorý ale vedúcim zamestnancom nebol splnený a namiesto toho
bola archívna krabica neodborne odložená v sklade za tovarom značkovej predajne, teda v rozpore
s nastavenými procesmi a postupmi archivácie do mesiaca február 2017, kedy došlo k samotnému
vzniku bezpečnostného incidentu. Počas celého tohto obdobia bola archívna krabica nezabezpečená
a vedúcim zamestnancom a samotným sprostredkovateľom nepovšimnutá. A práve tieto skutočnosti

- kategória spracovateľskej operácie, čas trvania protiprávneho konania, kategória osobných údajov,
nedodržanie bezpečnostných opatrení sprostredkovateľom sú priťažujúcimi okolnosťami, pre ktoré
prvostupňový orgán pristúpil k určeniu výšky uloženej pokuty.“ Je potrebné poukázať na uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.6.2011 sp. zn. 4Cdo/232/2010, z ktorého vyplýva, že „Za závažnú
ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom

na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko,
teda či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom
postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.“127. Predsedníčka Úradu v odôvodnení citovaného rozhodnutia zo dňa 9.3.2018 celkom výstižne
pomenovala negatívne následky neoprávneného sprístupnenia osobných údajov neobmedzenému

počtu osôb a popísala aj mieru závažnosti bezpečnostného incidentu s prihliadnutím na okolnosti, za
akých k incidentu došlo, čas trvania protiprávneho konania a kategóriu neoprávnene sprístupnených
osobných údajov.

128. S poukazom na uvedené nie sú individuálne pocity žalobcu rozhodujúcim kritériom pre posúdenie

závažnosti ujmy vzniknutej na jeho právach, ale dôležitý je objektívny pohľad vo vzťahu k akejkoľvek
fyzickej osobe, ktorej by bolo popisovaným spôsobom zasiahnuté do jej práv.

129. Už samotný počet dotknutých osôb (ktorých osobné údaje boli zneužité), ale najmä rozsah
bezpečnostného incidentu, miera jeho závažnosti a okolnosti, za ktorých k nemu došlo, kategória
neoprávnene sprístupnených osobných údajov a negatívne následky odôvodňujú oprávnenosť nároku

žalobcu na relutárnu satisfakciu za zásah do jeho práva na súkromie.

130. K právu na informačné sebaurčenie súd uvádza:

131. Žalovaná v konaní poukázala v súvislosti s výškou priznanej relutárnej náhrady na prípad českého

internetového obchodu www.mall.cz, ktorému unikli do digitálneho priestoru osobné údaje viac než
735 000 zákazníkov. Tejto veci týkajúci sa rozsudok Mestského súdu v Prahe zo dňa 29.8.2019 č.
k. 22Co/147/2019-155, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku Obvodného súdu pre
Prahu 7 zo dňa 21.1.2019 je interesantný aj z hľadiska samotného základu nároku poškodených osôb
za porušenie práva na informačné sebaurčenie garantované článkom 10 ods. 3 Listiny základných práv

a slobôd.

23 5C/15/2019

132. Z bodu 14 odôvodnenia citovaného rozsudku Mestského súdu v Prahe vyplýva, že „Právo na

informačné sebaurčenie je súčasťou práva na súkromie výslovne garantovaného článkom 10 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd. Ide o právo jednotlivca rozhodnúť podľa vlastnej úvahy, či, prípadne v
akom rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú byť skutočnosti a informácie z jeho osobného
súkromia sprístupnené iným subjektom (viď Nález Ústavného súdu zo dňa 22. marca 2011, sp. zn.
Pl. ÚS 24/10). Iba žalobcovi teda svedčí právo rozhodnúť o tom, komu, v akej podobe a kombinácii

poskytne svoje osobné údaje. Napriek tomu, že žalobca sám zverejnil niektoré zo svojich osobných
údajov na verejne prístupných internetových stránkach, nešlo nikdy o spojenie týchto údajov najmenej s
heslom k zákazníckemu účtu žalovanej. Zverejnením dát v kombinácii: meno, priezvisko, telefónne číslo,
emailová adresa a heslo k účtu v dôsledku úniku z databázy žalovanej bolo teda porušené žalobcove
právo na informačné sebaurčenie, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia. Tento zásah, resp.

nemajetkovú ujmu tým na strane žalobcu vyvolanú je namieste podľa ustanovení § 2951 ods. 2, §
2956 a § 2957 o. z. odčiniť. Odvolací súd vzhľadom k okolnostiam, kedy prihliadol k významnému
postaveniu žalovanej na trhu (a tak rozsahu dát, ktoré spracúva) a keď zohľadnil všetky funkcie
satisfakcie vrátane funkciu prevenčno sankčnej, dospel zhodne so súdom prvého stupňa k záveru, že je
namieste žalobcovi poskytnúť zadosťučinenie v peniazoch, pretože iný spôsob zadosťučinenia nezaistí

skutočnéadostatočneúčinnéodškodneniespôsobenejujmy.Odvolacísúdsastotožnilsosúdomprvého
stupňa, že primeranou výškou zadosťučinenia je čiastka 10 000 Kč“.

133.ÚstavnásťažnosťspoločnostiInternetMall,a.s.proticitovanémurozsudkuMestskéhosúduvPrahe
bola Uznesením Ústavného súdu ČR sp.zn. II. ÚS 4015/19 zo dňa 9.1.2020 odmietnutá.

134. Keďže Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej
republiky (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) je potrebné konštatovať, že aj v predmetnej právnej veci
došlo u každého zo žalobcov sprístupnením osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa
bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis,

a to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa
článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia
žalobcov.135. Právo na rešpekt k súkromnému životu a právo na informačné sebaurčenie sú podrobne
analyzované v Náleze pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS 24/10 zo dňa 22.3.2011 bod VII. Vyplýva
z neho, že „Primárnou funkciou práva na rešpekt k súkromnému životu je zabezpečiť priestor pre rozvoj

a sebarealizáciu individuálnej osobnosti. Vedľa tradičného vymedzenia súkromia v jeho priestorovej
dimenzii (ochrana obydlia v širšom slova zmyslu) a v súvislosti s autonómnou existenciou a verejnou
mocou nerušenou tvorbou sociálnych vzťahov (v manželstve, v rodine, v spoločnosti), právo na rešpekt
k súkromnému životu zahŕňa i garanciu sebaurčenia v zmysle zásadného rozhodovania jednotlivca o
sebe samom. Inými slovami, právo na súkromie garantuje rovnako právo jednotlivca rozhodnúť podľa

vlastného uváženia, či, príp. v akom rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú byť skutočnosti
a informácie z jeho osobného súkromia sprístupnené iným subjektom. Ide o aspekt práva na súkromie
v podobe práva na informačné sebaurčenie, výslovne garantovaný čl. 10 ods. 3 Listiny“.

24 5C/15/2019

136. K výške relutárnej náhrady súd uvádza:

137. Z výsluchu žalobcu na pojednávaní dňa 22.10.2021 súd zistil, že žalobca ostal zaskočený čo sa
stalo. Mal tam svoje osobné údaje, číslo občianskeho, podpis, rodné číslo. Bolo to pre neho nepríjemné,
jeho údaje sa pohybujú po svete a stáva sa všetko možné v tejto dobe. Na otázku, či žalobca vie z médií,

alebo z rozprávania čo by sa teoreticky mohlo stať, keby sa niekto nepoctivý zmocnil jeho osobných
údajov,žalobcauviedol,žeurčite.Máviacprípadov,susedstratilobčianskypreukaz,navštívilihopolicajti
a zobrali ho do zadržiavačky, tri dni tam sedel, lebo na jeho občiansky preukaz mu niekto vybral nejaké
náradia a aj osobné auto z požičovne. Vtedy tam bola škoda cez milión korún. Priateľke zmizli peniaze
z účtu. Zistili, že peniaze jej miznú v Amerike keď boli olympijské hry. Až tam sa to dostalo. Sporiteľňa

jej peniaze vrátila, ale už ich nevypátrali. Neviete, kedy sa čo môže stať s tými údajmi. Teraz mu niekto
zavolá, už vie všetky jeho údaje, tu nejaké voňavky dáva, tu toto a už vie meno a aj jeho telefónne číslo,
lebo kde príde stačí aby povedal rodné číslo a už nepýtajú ani občiansky preukaz kto je, čo je, iba rodné
číslo. Na otázku, či žalobca nebol spokojný s tým, že má niekto jeho údaje, žalobca uviedol, že určite s
tým nie je spokojný. Na otázku, či pozná pána D. H., ktorý našiel tieto papiere, žalobca uviedol, že ho

nepozná. Na otázku, ako vníma to, že pán D. H. sa oboznámil s jeho údajmi, lebo o ňom sa vie určite, že
sa oboznámil s jeho údajmi, žalobca uviedol, že určite nie je v poriadku, že sa oboznámil s jeho údajmi,
lebo už aj on môže použiť jeho osobné údaje. Mohol si ich opísať, prefotiť. V tom koši kde boli tie papiere
to mohol aj niekto iný pred ním niečo vyčítať. Zatiaľ sa mu nič nestalo, ale do budúcna sa môže stať.
Lebo ten, čo mal tie jeho údaje čaká, aby prešla nejaká doba a potom ich môže využiť.

138. Okolnosti preukazujúce závažnosť vzniknutej ujmy sú spoločne s okolnosťami, za ktorých k
porušeniu práva došlo rozhodujúce aj pre posúdenie výšky náhrady a jej primeranosť posúdi konajúci
súd v rámci voľnej úvahy.

139. V súčasnej informačnej spoločnosti sú osobné údaje vstupnou bránou do súkromia každej osoby,
preto existuje naliehavá spoločenská potreba na ich dôslednej ochrane.

140. Svojim obsahom a povahou možno právo na ochranu osobných údajov a právo na súkromný život
zaradiť medzi základné ľudské práva a slobody. Súčasťou práva na rešpektovanie súkromného života

je i ochrana osobných údajov.

141. Práve z tohto dôvodu ide o mimoriadne citlivú oblasť spoločenských vzťahov, do ktorých bolo
protiprávnym konaním, za ktoré zodpovedá žalovaná, zasiahnuté.

142. Žalobca si predmetnou žalobou uplatnil od žalovanej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000
eur.

143. Súd zohľadnil rozsah incidentu, počet dotknutých osôb, trvanie incidentu, význam chráneného
záujmu žalobcu (najdôležitejšie osobné identifikátory, napr. rodné číslo), aj významné postavenie

žalovanej na telekomunikačnom trhu a priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 300
eur ako primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol. Podľa názoru súdu táto suma napĺňa preventívnu,
satisfakčnú a sankčnú funkciu, ktorú by mala spravodlivá relutárna náhrada spĺňať.
25 5C/15/2019144. Súd nepovažoval za vhodné pri stanovení výšky použiť prepočet podľa § 12 zákona č. 274/2017
Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, pretože na základe citovaného zákona ide o systém odškodňovania obetí štátom, ktorý aj
autoritatívne stanovil zákonom akú sumu prizná obetiam trestných činov. V súdenej veci však ide o
typický občianskoprávny vzťah upravený normami súkromného práva.

145. Súd priznal žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu, pretože v

prejednávanej veci bol žalobca úspešný čo do preukázania základu svojho nároku, pričom výška
priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Aj za účinnosti Civilného sporového konania platí
zásada, že v takomto prípade má úspešná strana sporu nárok na plnú náhradu trov konania, pričom
výška odmeny za úkon právnej služby sa odvíja od priznanej sumy. O výške trov konania súd rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom
súde.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh).

Len do uplynutia lehoty na podanie odvolania môže odvolateľ rozšíriť rozsah, v akom sa rozhodnutie

napáda ako aj meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č.

26 5C/15/2019

233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení

neskorších predpisov.