Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, April 2, 2012

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 12Er/292/2003

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2103899656
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Židek
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2012:2103899656.2

Uznesenie

Okresný súd Trnava v právnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
IČO: 35 807 598, zast. Mgr. Tomáš Kušnír, Údernícka 5, 851 01 BRatislava, proti povinnému P. Z., E..
XX.XX.XXXX, I. X, XXX XX J., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Vladimír Cipár, Vazovova 9,
811 07 Bratislava, pre vymoženie sumy 474,67 EUR a trov exekúcie o žiadosti oprávneného o zmenu
súdneho exekútora takto

r o z h o d o l :

Žiadosť oprávneného o zmenu súdneho exekútora sa zamieta.

Súd exekúciu z a s t a v u j e .

Oprávnený je povinný zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Vladimírovi Cipárovi trovy exekúcie v sume
80,50 EUR do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia v časti výroku o zastavení exekúcie.

o d ô v o d n e n i e :

Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207 030810 zo dňa 02.12.2005 bol súdny exekútor JUDr.
Vladimír Cipár, poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe exekučného titulu -
vykonateľnejnotárskejzápisnicespísanejJUDr.OndrejomĎuriačom,notáromsosídlomvPartizánskom
pod číslom N 1638/2003, NZ 58747/2003 zo dňa 13.07.2003.

V zmysle § 238 ods. 1 prechodných a záverečných ustanovení zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) účinných od 1. septembra 2005,
konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak
odsek 2 neustanovuje inak. V zmysle odsek 2 toho istého paragrafu sa ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, §
37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 použijú
aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

V zmysle § 36 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku účinného ku dňu 31.8.2005, exekučné konanie sa začína
na návrh. Exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie
exekúcie. Exekútor však môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.

Návrh na vykonanie exekúcie oprávneného voči povinnému bol súdnemu exekútorovi doručený dňa
17.10.2003. V zmysle vyššie citovaných ustanovení sa teda na toto exekučné konanie vzťahujú
ustanovenia Exekučného poriadku účinné do 31.8.2005. Ak budú ďalej v tomto uznesení citované alebo
aplikované ustanovenia Exekučného poriadku, tunajší súd cituje, resp. aplikuje ustanovenia účinné do
31.8.2005, ak v jednotlivom prípade nebude uvedené inak.

Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 06.10.2010 oprávnený požiadal o zmenu súdneho exekútora
v zmysle § 44 ods. 8 zákona Exekučného poriadku (t.j. v znení do 31.8.2005 v zmysle § 44 ods. 6Exekučného poriadku) a navrhol, aby súd vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po
vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého
navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k
zastaveniu exekúcie.

Po preskúmaní žiadosti oprávneného o zmenu pôvodného súdneho exekútora a po oboznámení sa s
ostatným spisovým materiálom súd v zmysle citovaného zákonného ustanovenia žiadosti oprávneného
nemohol vyhovieť.

Po preštudovaní exekučného spisu má súd za to, je tu taký dôvod pre zastavenie exekúcie, na ktorý je

súd povinný prihliadať ex offo a v záujme eliminácie rizika súvisiaceho s ust. § 61 Exekučného poriadku,
t.j. rizika nenávratného poškodenia majetkových práv, musí takúto exekúciu čo najskôr zastaviť.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku druhá veta, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená

osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila.

Predmetom exekučného titulu - Notárskej zápisnice N 1638/2003, NZ 58747/2003 (ďalej len „Notárska
zápisnica“) bolo vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa

§ 274 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku.

Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 1340065 uzatvorenej
dňa 28.02.2003 (ďalej len „Zmluva o úvere“), ktorú povinný riadne a včas neplnil. V predmetnej

zmluve povinný pre prípad neplnenia si zmluvných podmienok (a to najmä nesplatenia úveru a
jeho príslušenstva) splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene uznal záväzok vyplývajúci zo Zmluvy o úvere tak, aby
sa predmetná notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia. Takáto
notárska zápisnica mala teda obsahovať aj údaj o skutočnej časti nesplateného záväzku zo Zmluvy

úvere (t.j. dosiaľ neznámu čiastku, o ktorej ani nebolo známe, či v budúcnosti vznikne) a súhlas
povinného s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice. Na dôvažok v bode č. 07 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, povinný vyhlasuje, že
žiadnym konaním neznemožní veriteľovi zabezpečenie svojho záväzku spísaním notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, t.j. de facto sa povinný zaviazal toto plnomocenstvo počas trvania zmluvy

nevypovedať.

Súd sa pri skúmaní notárskej zápisnice zaoberal najmä otázkou, či je exekučný súd oprávnený vykonať
preskúmanie exekučného titulu z hmotnoprávneho hľadiska, t.j. preskúmať konkrétne okolnosti, ktoré
predchádzali vyhotoveniu exekučného titulu. Ak by mal totiž exekučný súd vykonať preskúmanie veci

spôsobom, akým koná civilný súd v občianskoprávnom konaní, muselo by byť takéto oprávnenie
v zákone výslovne uvedené, inak by takéto preskúmanie išlo nad rámec preskúmania formálnej a
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.

Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z toho hľadiska, či mu predchádzalo alebo nepredchádzalo

preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva, v tomto zmysle notárska zápisnica ako
vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu
súdu(vynímajúcsúdrozhodcovskývzmyslepríslušnýchustanovení).Vtejtosúvislostivšaktrebacitovať
časť nálezu Ústavného súdu I. ÚS 5/2000 v ktorom je výslovne uvedené, že by nebolo možné pripustiť
exekúciu na základe exekučnej notárskej zápisnice, a to najmä s ohľadom na jej mimosúdny spôsob

vzniku, vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na ktorých treba
bezpodmienečne trvať. V takomto prípade je teda možné nepriznať oprávnenej osobe právo na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy. V iných prípadoch by však bolo preskúmanie súladu exekučnéhotitulu ako prvku prameniaceho v úniovom práve so zákonom súdom posudzované ako jednoznačné
prekročenie právomocí slovenského súdu a samo o sebe by bolo porušením práva EÚ.

V prípade, že takýto výklad aplikujeme na prípad možného zastavenia exekúcie realizovanej na
základe absolútne neplatného exekučného titulu (notárskej zápisnice), má tunajší súd za to, že
takýmto postupom nebude nielen nijakým spôsobom ohrozená následná vymožiteľnosť nároku, ktorý je
predmetom exekúcie, ale bude tak i zachované právo na súdnu ochranu oprávneného v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy (oprávnený totiž môže svoj nárok v zmysle príslušných procesných ustanovení uplatniť v

riadnom občiansko-súdnom konaní). Navyše, právo na súdnu ochranu v zmysle uvedeného ustanovenia
bude týmto uznesením priznané i povinnému, ktorý bude mať taktiež právo obhájiť existenciu či
výšku svojho záväzku. Doterajší právny stav neposkytoval dostatok možností právnej a ani súdnej
ochrany povinnému, naopak, okolnosti, za ktorých bola spísaná Notárska zápisnica ako podklad pre
výkon exekúcie, bola v ostrom rozpore so zákonnými ustanoveniami týkajúcich sa najmä základných
predpokladov zastúpenia a v konečnom dôsledku tak bolo povinnému odňaté i právo na súdnu ochranu v

zmysle § 46 ods. 1 Ústavy, čo je už samo o sebe dostatočným dôvodom pre aplikáciu vyššie uvedeného
postupu, t.j. možnosti preskúmania exekučného titulu.

Takýto právny názor v prípade preskúmania notárskych zápisníc potvrdzuje aj nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky II. ÚS 498/2010, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený exekučný titul

preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení, t.j. nielen z procesného
hľadiska.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd sa zaoberal otázkou opodstatnenosti exekučného konania a
otázkou, či exekučný titul, ktorý bol podkladom na vykonanie exekúcie, naozaj spĺňa všetky zákonom

predpísané náležitosti stanovené pre takýto právny úkon a v neposlednom rade, či je tento exekučný titul
platný a vykonateľný. Predmetom skúmania tunajšieho súdu bolo najmä oprávnenie Splnomocnenca
zastúpiť povinného pri spísaní notárskej zápisnice.

Tunajší súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelené povinným Splnomocnencovi priamo v Zmluve

o úvere je neplatné, a to z nasledovných dôvodov:

Toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo povinným udelené Splnomocnencovi ešte v čase, keď ich
dlh z omeškania neexistoval, t.j. povinný sa vopred vzdal svojho práva na uznanie či neuznanie dlhu v
čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške, takže toto splnomocnenie

bolo neurčité a všeobecné. Povinnému bolo totiž odňaté právo namietať výšku uznaného dlhu v čase
uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno
ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti vôbec v budúcnosti nastanú. Takéto
splnomocnenie nemôže byť platné, pretože nie je z neho možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré
znehoSplnomocnencovivyplývajúanásledneposúdiť,čikonalSplnomocnenecvmenesplnomocniteľa

v medziach udeleného oprávnenia, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či
Splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva. Naopak, splnomocnenie je
koncipované tak, že vytvára veľmi široký priestor pre konanie a právne úkony Splnomocnenca.

Zastúpenie treťou osobou by mohlo byť v zmysle zákona akceptovateľné v takýchto prípadoch len

v prípade zastúpenia advokátom v zmysle § 25 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, čo však v
žiadnom prípade nemožno aplikovať na daný prípad, a to najmä z dôvodu rozporu záujmov, t.j. zjavnej
skutočnosti, že Splnomocnenec nemal v zmysle Zmluvy o úvere konať v záujme povinného, skôr
naopak, jeho zastúpením sa malo zabezpečiť silnejšie postavenie oprávneného ako veriteľa a okamžitá
vymožiteľnosť jeho pohľadávky bez toho, aby sa o tom povinný čo i len dozvedel. Súd je toho názoru,

že pri inštitúte takej právnej sily ako je vykonateľná notárska zápisnica je nutné bezpodmienečne zaistiť
taký právny stav, pri ktorom je nepochybné, že s uznaním dlhu povinný/dlžník naozaj súhlasil a bol si
vedomý všetkých právnych následkov s tým spojených.

V zmysle bodu 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou

Zmluvy o úvere, sa obidve zmluvné strany dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že
všetky ich právne vzťahy vyplývajúce zo Zmluvy uzatvorenej v zmysle § 497 Obchodného zákonníka
sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Odhliadnuc od skutočnosti, že obsah zmluvy možno už
na prvý pohľad jasne identifikovať ako spotrebiteľský, exekučný súd žiadnym spôsobom neprekročilsvoju právomoc a nepreskúmaval samotnú Zmluvu o úvere a nároky z nej plynúce, naopak, zaoberal
sa iba otázkou platnosti plnomocenstva v nej obsiahnutého, t.j. de facto platnosťou a vykonateľnosťou
samotnej notárskej zápisnice.

V zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, právne vzťahy uvedené v odseku 1 (postavenie
podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním) sa
spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia
sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa

podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

V zmysle odseku 2 Obchodného zákonníka je vzťah k Občianskemu zákonníku založený na zásade
subsidiarity a na zásade lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon ruší všeobecný zákon). To
znamená, že ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, riešia sa
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (resp. podľa predpisov občianskeho práva v širšom zmysle).

Ide tu teda o vzťah osobitného (Obchodný zákonník) a všeobecného (Občiansky zákonník) predpisu.

Aj v prípade posúdenia platnosti plnomocenstva zakomponovaného priamo v Zmluve o úvere je nutné
použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože daná otázka nie je vôbec predmetom úpravy
Obchodného zákonníka.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, plnomocenstvo udelené Splnomocnencovi zjavne nerešpektuje
zákonnú podmienku uvedenú v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej zastupovať iného
nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, je
zrejmé, že v tomto prípade Splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy povinného, ktorý ho na uznanie

dlhu splnomocnil, ale oprávneného. Uznanie dlhu formou notárskej zápisnice je totiž jednoznačne
zabezpečujúcim inštitútom pre oprávneného, pričom jeho postavenie ako veriteľa je jeho spísaním
zjavne posilnené na úkor povinného - dlžníka, ktorý týmto právnym úkonom stráca možnosť dovolať sa
svojich práv na súde, naopak, veriteľ môže ihneď pristúpiť k uplatneniu svojich práv prostredníctvom
exekúcie, aj keby nebola v skutočnosti opodstatnená.

Splnomocnenec dlžníka má naopak chrániť záujem dlžníka/povinného v súvislosti s návratnosťou úveru
do budúcna a nie uzatvárať za dlžníka/povinného notársku zápisnicu s uznaním dlhu a vyhlasovať, že
súhlasí s exekúciou na uspokojenie pohľadávky veriteľa/oprávneného.

Exekučný súd žiadnym spôsobom nespochybňuje možnosť dať sa pri spísaní notárskej zápisnice
zastúpiť v zmysle § 31 Občianskeho zákonníka a vyvolať tak, aj konaním splnomocnenej osoby, účinky
zamýšľané v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd má však za to, že plnomocenstvo udelené
Splnomocnencovi túto osobu neoprávňovalo na spísanie Notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná.
Okrem toho je splnomocnenie tejto osoby na vykonanie takéhoto úkonu v ostrom rozpore s § 22 ods.

2 Občianskeho zákonníka, nakoľko splnomocnená osoba zjavne nekonala v záujme povinného, skôr
naopak.

Zákonnou úpravou zastúpenia zákonodarca jednoznačne sledoval právnu ochranu zastúpených osôb,
ktoré sa dajú zastúpiť nimi zvoleným zástupcom. Právne úkony urobené osobami, ktoré nespĺňajú

podmienky upravené v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sú v zmysle Občianskeho zákonníka
absolútne neplatné a to bez ohľadu na skutočnosť, že o tom účastníci právneho úkonu (v tomto prípade
povinný) vedeli.

Tento právny názor potvrdzuje aj skutočnosť, že pri uzatváraní Zmluvy o úvere povinný nemal žiadnu

možnosť výberu zástupcu/splnomocnenca, pretože zo Zmluvy o úvere je zrejmé, že pri jej vyhotovení
bola použitá predtlač vyhotovená oprávneným, v ktorej už bola osoba Splnomocnenca určená bez
akejkoľvek možnosti zmeny, vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bolo dokonca uvedené,
že povinný de facto túto plnú moc nemôže až do zániku záväzku splnením odvolať, čo je v ostrom
rozpore s ust. § 33b ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa splnomocniteľ nemôže platne

vzdať práva plnomocenstvo kedykoľvek odvolať.

V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 329/2010 udelenie takéhoto
plnomocenstva povinným nerešpektuje základný predpoklad jeho udelenia a to, ako už bolo uvedenévyššie, že splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinného ako aj slobodnú voľbu pri
voľbe svojho splnomocnenca. Pri jedinej možnej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a
zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej Zmluvy o úvere, nemožno o slobodnej vôli

povinného vôbec hovoriť.

Z dôvodov vyššie uvedených má súd jednoznačne za to, že dohoda o plnomocenstve je absolútne
neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému,
takžekaždýsajejmôžedovolať.Naabsolútnuneplatnosťprihliadasúdajbeznávrhu(exoffo).Absolútna

neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným
odpadnutím dôvodu neplatnosti. Plnenie, ku ktorému došlo z absolútne neplatného právneho úkonu
zakladá bezdôvodné obohatenie. Absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje.

Pri zohľadnení príslušných ustanovení Obchodného zákonníka o uznaní záväzku súd jednoznačne
dospel k záveru, že predmetné plnomocenstvo nespĺňa dokonca ani požiadavku v zmysle § 323 ods. 1

Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého môže byť uznaný iba v čase uznania existujúci určitý, čo do
výšky, záväzok, pričom v čase udelenia splnomocnenia povinným nebolo a ani nemohlo byť jasné, či v
budúcnosti povinnému z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške (II. ÚS 498/2010).

Notárska zápisnica, ktorú exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná listina, ktorá vznikla

mimosúdnou cestou, ale jej formálne i obsahové náležitosti sú vymedzené zákonom, t.j. zákon č.
323/1992 Z.z. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len „Notársky poriadok“) a samotný Exekučný
poriadok. V tejto súvislosti možno poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
5/2000 zo dňa 13.07.2000, v ktorom Ústavný súd okrem iného riešil aj čiastkovú otázku, čo musí spĺňať
notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučnými titulom. Ústavný súd vyslovil, že rozdiel medzi

uznaním dlhu, resp. záväzkom podľa hmotného práva a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny
záväzok v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda uznaním dlhu v procesnom zmysle, je v
dvoch náležitostiach. V prípade notárskej zápisnice nemôže ísť predovšetkým o jednoduchý písomný
právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme. Okrem toho notárska zápisnica musí
obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku, čo priamo vyplýva

aj zo samotného ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Práve tento súhlas povinného s
vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu, až tento
prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti
uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu,
výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej

povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky
aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.

Z uvedeného vyplýva, že prejav vôle povinného, ktorý zakladá takýto významný právny inštitút, nemôže
byť nijakým spôsobom spochybnený. Pri spísaní exekučného titulu, t.j. predmetnej Notárskej zápisnice,

nebol povinný prítomný, naopak, o spísaní Notárskej zápisnice nemusel byť ani upovedomený, tobôž o
jej obsahu či konkrétne o výške uznaného dlhu. Vychádzajúc z vyššie preukázanej neplatnosti plnej moci
udelenej Splnomocnencovi možno konštatovať, že Notárska zápisnica nespĺňa formálne a materiálne
podmienky exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a teda neobsahuje záväzok
povinného a už vôbec nie jeho vyhlásenie o súhlase s jej vykonateľnosťou. V prípade, že je neplatné

splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná Notárska zápisnica, tak ani táto nemôže byť platná,
a teda neexistuje spôsobilý exekučný titul. Súd má za to, že táto Notárska zápisnica ako exekučný titul
je absolútne neplatná.

Absolútna neplatnosť dohody o plnomocenstve má teda za následok, že Splnomocnenec nemohol

zastupovaťpovinnéhoprispisovaníNotárskejzápisniceakoexekučnéhotituluatedaNotárskazápisnica
neobsahuje jednu z materiálnych podmienok vykonateľnosti a to súhlas povinného s vykonateľnosťou
a teda nie je exekučným titulom. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne
účinky pre povinného, v mene ktorého “konal“ Splnomocnenec, predložená Notárska zápisnica nemôže
byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého

vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Exekučný titul, ktorým bola v tomto prípade Notárska zápisnica, teda nie je spôsobilým exekučným
titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.Práve platný a vykonateľný exekučný titul je predpokladom na vedenie exekúcie. Každý exekučný titul,
na podklade ktorého sa navrhuje exekúcia, musí súd podrobiť preskúmaniu v rozsahu ustanovenom

zákonom. Rozsah prieskumnej činnosti je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom
oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený
a povinný vecne legitimovaní, príp. spôsobilí byť účastníkmi exekučného konania. Súd môže takisto v
tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na
návrhúčastníkakonaniaalebobeznávrhu)avprípadezistenia,ženiesúsplnenépodmienkymateriálnej

alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť ( II.ÚS 498/2010).

V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku ako dôvod zastavenia
exekúcie, ktorý zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia vôbec nemala začať, keďže rozhodnutie nebolo
vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Tunajší súd v tejto
súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára

2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na
základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že
ak bude exekúcia podľa exekučného titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.

Odmietnutie takéhoto exekučného titulu, resp. zastavenie exekúcie vykonávanej na podklade notárskej
zápisnice, ktorá bola spísaná za účasti neoprávnenej osoby nie je zásahom do vlastníckeho práva
oprávneného a ani nie je nijakým spôsobom upreté jeho právo na majetok, resp. právo na ochranu
majetku zakotvené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ľudských právach a základných
slobodách(III.ÚS329/2010).Zastavenímexekúcieniejeznemožnenéplnenievprospechoprávneného,

ktorý ma ešte stále dostatok zákonných možností na uplatnenie svojich práv vyplývajúcich zo Zmluvy
o úvere. Exekučný súd totiž týmto uznesením žiadnym spôsobom nepreskúmava samotnú Zmluvu
o úvere, nároky z ktorej môžu byť predmetom samostatného súdneho konania. Platnosť Zmluvy o
úvere nie je týmto uznesením nijakým spôsobom dotknutá a jej posúdenie nie je ani pre rozhodovanie
tunajšieho súdu relevantné, posudzovaná bola len platnosť Notárskej zápisnice, ktorou bol uznaný

záväzok povinného zo Zmluvy o úvere. Uvedené zjavne nebráni oprávnenému domáhať sa na
príslušnom súde podľa platných právnych procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na
plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle Zmluvy o úvere a v prípade úspechu v konaní aj práva súdom
priznanú pohľadávku exekučne vymáhať (III. ÚS 329/2010).

Právny názor tunajšieho súdu obsiahnutý v tomto uznesení je vyjadrením ustálenej judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ktorý sa jednoznačne vyslovil, že plnomocenstvo obsiahnuté priamo v
úverovej zmluve vo forme a obsahu, v akej bolo obsiahnuté v prípade zmluvného vzťahu oprávneného
a povinného, je jednoznačne neplatné a zakladá tak dôvod na zastavenie exekúcie, či už v zmysle § 57
ods. 1 písm. a) alebo § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ( II. ÚS 498/2010 zo dňa 25.11.2010,

III. ÚS 329/2010 zo dňa 21.9.2010, III. ÚS 294/2010 zo dňa 25.10.2010).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, súd môže zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení

tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo
vykonateľným. Vykonateľnosť exekučného titulu predstavuje materiálny podklad exekúcie, conditio
sine qua non začatia a priebehu exekučného konania. Ak exekučný súd v ktoromkoľvek štádiu na

návrh či bez návrhu zistí, že rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, sa dosiaľ nestalo vykonateľným,
exekúciu musí zastaviť. Tento dôvod zastavenia exekúcie sa vzťahuje iba na prípady, ak rozhodnutie
vôbec nenadobudlo vykonateľnosť, a napriek tomu sa začalo exekučné konanie. Túto skutočnosť môže
exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to možné v ktoromkoľvek
štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu vyplývajúcej už z citovaného §

58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť počas celého exekučného konania
skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť.
Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania
pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučnéhokonania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že
právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom
právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu

kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje
so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku.

V súlade s vyššie uvedeným, a to najmä z dôvodu absolútnej neplatnosti notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, t.j. jej nespôsobilosti a nepoužiteľnosti ako exekučného titulu v exekučnom konaní,
súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavuje. Exekučný súd totiž dospel
k záveru, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným.

Súd sa ďalej zaoberal žiadosťou súdneho exekútora, aby uložil oprávnenému povinnosť úhrady trov
exekúcie. Trovy exekučného konania uhrádza zásadne povinný (§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku).

Exekučný poriadok pripúšťa výnimku z tejto zásady, a to v § 203 Exekučného poriadku. Podľa § 203
ods. 1 a 2 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže
uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného
nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že oprávnený môže uhradiť trovy exekúcie súdnemu
exekútorovi len v prípade, ak by oprávnený zastavenie exekúcie zavinil, alebo ak sa exekúcia zastaví z
dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie [§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku
v spojitosti s § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku].

Nakoľko dôvod zakladajúci povinnosť súdu ex offo zastaviť exekúciu, t.j. skutočnosť, že exekučný titul
sa v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) dosiaľ nestal vykonateľným, už existoval pred začatím exekučného
konania, je nutné aplikovať ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré vyžaduje zavinenie
oprávneného.

V takýchto prípadoch je nutné posudzovať zavinenie prísne a s ohľadom na všetky okolnosti, aby za
žiadnych okolností nedošlo k poškodeniu práv ktoréhokoľvek účastníka konania.

Súd má primárne za to, že nemožno požadovať náhradu trov od povinného, nakoľko exekúcia bola voči
nemu od začiatku neprípustná, t.j. nemožno voči povinnému uplatniť náhradu trov takého exekučného

konania, ktoré voči nemu ani nemalo byť začaté.

Okrem toho, oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol pred podaním návrhu na výkon exekúcie zo dňa
17.10.2003 spoľahlivo zistiť, že tu existuje dôvod pre zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie. Tunajší
súd má na zreteli v tomto prípade najmä skutočnosť, že oprávnený je v exekučnom konaní zastúpený

advokátom, u ktorého sa v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov v znení do 31.8.2008 predpokladá,
že je síce povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho
pokynmi, avšak nie je nimi viazaný, ak sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

V zmysle § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, účastníkmi exekučného konania sú oprávnený a povinný.
Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor

Pri zastavení exekúcie, kedy je príslušný súd povinný rozhodnúť aj o trovách exekučného konania,
je teda nutné zohľadniť aj záujmy súdneho exekútora, t.j. najmä zabezpečiť, aby žiadnym spôsobom

neboli poškodené jeho majetkové práva v súvislosti s vykonaním exekúcie, čo aj neprípustnej. Ako už
bolo uvedené vyššie, o existencii dôvodov pre neprípustnosť exekúcie mohol a mal oprávnený vedieť,
t.j. mohol si takúto skutočnosť overiť, aby bol jeho návrh podaný na základe spôsobilého exekučného
titulu. Následkom nedodržania dostatočnej opatrnosti zo strany oprávneného však neprípustná exekúcia
začala a súdnemu exekútorovi v súvislosti s jej výkonom vznikli nevyhnutné náklady. Je zrejmé, že

súdny exekútor v takýchto prípadoch nemôže zodpovedať za zavinenie oprávneného, ktorý, aj keď
nevedome, podal návrh na výkon exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu. Ako už
vyplýva z predošlého výkladu, je zrejmé, že osoba, voči ktorej bola vedená neprípustná exekúcia,
nemôže znášať žiadne trovy vzniknuté v súvislosti s výkonom exekúcie. V každom exekučnom konaníje však vylúčené, aby súdny exekútor zabezpečoval exekučnú činnosť na návrh oprávneného na jeho
vlastné náklady, t.j. aby čerpal prostriedky zo svojho vlastného majetku. Na úhradu nevyhnutných trov
v takýchto prípadoch teda musí byť zaviazaný len oprávnený.

O povinnosti oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie rozhodol súd v zmysle § 197
ods. 1 Exekučného poriadku v súlade s § 199 Exekučného poriadku a vyhláškou MS SR č. 288/1995
Z.z., o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) v znení do 30.06.2006 a
súdnym exekútorom priloženej špecifikácie trov exekúcie, ktoré spočívajú najmä v odmene za výkon

exekučnej činnosti podľa § 14 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 vyhlášky, teda podľa počtu hodín účelne
vynaložených na exekúciu vo výške 33,20 EUR (celkovo 5 hodín, za každú hodinu 6,64 EUR) a podľa
§ 14 ods. 1 písm. b) v spojení s § 15 ods. 1 vyhlášky, teda podľa jednotlivých úkonov uskutočnených v
exekúcii vo výške 33,20 EUR (10 úkonov po 3,32 EUR).

Exekúcie, ktorých výkon bol začatý do 30.04.2008, patrí exekútorovi odmena podľa doterajších

predpisov, t.j. v tom prípade podľa predpisov účinných do 30.06.2006. Návrh na vykonanie exekúcie
vedenej pod sp. zn. EX 328/2005 bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 17.10.2003.

Pri priznávaní odmeny súdneho exekútora podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu podľa
§ 14 ods. 1 písm. a) a ods. 2 vyhlášky postupoval súd podľa špecifikácie súdneho exekútora a v

zmysle stanoviska Najvyššieho súdu SR č. 1 M-Cdo 7/2006 zo dňa 28. 05. 2007, ktorý konštatoval,
že z logického a gramatického výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že pri
výpočte odmeny sa má zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu a nie počet jednotlivých
úkonov.Rozhodujúceječasovéhľadiskojednotlivýchúkonov,tedačasreálnepotrebnýnaichvykonanie,
početnosť jednotlivých úkonov je pritom bez relevancie. Tomuto výkladu zodpovedá aj znenie § 14 ods.

1 písm. b) vyhlášky, ktoré odmenu určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti
(taxatívne vymenované v § 15 ods. 1 vyhlášky). Ak by zákonodarca vychádzal z toho, že základná
hodinová sadzba 6,64 EUR patrí za každú aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti, bol by použil v
§ 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky formuláciu ako v písmene b) tohto ustanovenia. Ak to však zákonodarca
neučinil, potom nie je v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a) sčítavanie časového trvania jednotlivých úkonov

exekučnej činnosti nepresahujúcich 1 hodinu, a na základe tohto určenia vo výške podľa ustanovenia
§ 14 ods. 2 vety prvej vyhlášky.

Nakoľko súdny exekútor pri vyčíslení a špecifikácii trov konania postupoval v súlade s citovaným
rozhodnutím, súd priznal súdnemu exekútorovi náhradu v zmysle § 14 ods. 1 vyhlášky v celkovej výške

33,20 EUR, t.j. celkovo za 300 minút. Odmena súdneho exekútora v zmysle § 14 ods. písm. a) v
spojení s ods. 2 vyhlášky teda predstavuje sumu 33,20 EUR, t.j. za 5 hodín účelne vynaložených na
exekúciu (prevzatie návrhu na vykonanie exekúcie 30 min., vypracovanie žiadosti o udelenia poverenia
na vykonanie exekúcie 15 min., vypracovanie výzvy oprávnenému 15min., vypracovanie odpovede na
výzvu OS TT 15 min., zaevidovanie poverenia 30 min., vypracovanie Upovedomenia o začatí exekúcie

30 min., žiadosť o poskytnutie súčinnosti RO SR 15 min., žiadosť o poskytnutie súčinnosti Tatra banka,
a.s. 15 min., žiadosť o poskytnutie súčinnosti Slovenská sporiteľňa, a.s. 15 min., žiadosť o poskytnutie
súčinnosti ODI 15 min., žiadosť o poskytnutie súčinnosti Sociálna poisťovňa 2x 15 min., preradenie spisu
do archívu 15 min; 300/60=5; 5 x 6,64= 33,12 EUR).

Jednotlivé úkony exekučnej činnosti, za ktoré možno priznať paušálnu sumu vo výške 3,32 EUR,
sú taxatívne vymedzené v § 15 ods. 1 vyhlášky. Paušálnu náhradu za všetky súdnym exekútorom
vymedzené úkony súd po preštudovaní exekučného spisu v plnej výške priznal, t.j. súdnemu exekútorovi
súd priznáva odmenu v zmysle § 14 v spojení s § 15 ods. 1 vyhlášky v celkovej výške 26,56 EUR,
t.j. za osem úkonov exekučnej činnosti (získanie poverenia na vykonanie exekúcie 1x 3,32 EUR;

doručenie upovedomenia o začatí exekúcie 1x 3,32 EUR; zisťovanie bydliska povinného 1x 3,32 EUR,
zisťovanie účtu povinného 2x 3,32 EUR; zisťovanie platiteľa mzdy povinného 2x 3,32 EUR, zisťovanie
ďalšieho majetku povinného 1x 3,32 EUR). Súd nepriznal súdnemu exekútorovi paušálnu odmenu za
viacnásobné doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie. Tieto písomnosti treba nepochybne doručiť,
avšak z gramatického výkladu § 15 vyhlášky je zrejmé, že sa spoplatňuje ich doručenie ako úkon a nie

každé doručenie. Takéto doručovanie sa premietne do náhrady za poštovné.

Okrem toho si súdny exekútor uplatnil aj náhradu hotových výdavkov podľa § 22 ods. 1 vyhlášky
v celkovej výške 59,75 EUR. V tejto sume sú zahrnuté bankové poplatky v sume 41,48 EUR,telekomunikačné výdavky v sume 2,00 EUR, náklady na spotrebný materiál 2,00 EUR, náklady na
archiváciuvovýške2,00EURapoštovnépoplatkyvsume12,27EUR,ktorémusúdvplnejvýškepriznal.

Súd súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu hotových výdavkov v takej výške, akú uvádza v jeho
vyčíslení. Súd nepriznal exekútorovi náhradu výdavkov za bankové poplatky v sume 15,80 EUR (Tatra
banka, a.s.) a 25,68 EUR (Slovenská sporiteľňa, a.s.), nakoľko exekútor sa v priloženom exekútorskom
spise faktúry, ani iné doklady o zaplatení týchto súm nenachádzali. Súd exekútorovi nepriznal ani ním
požadovanú náhradu za telekomunikačné výdavky v sume 2,00 EUR, nakoľko v exekútorskom spise

nijako nepreukázal ich využitie v prípade v predmetnej exekúcie a v takej výške, v akej požaduje
ich náhradu. Súd exekútorovi nepriznal náhradu za spotrebný materiál v sume 2,00 EUR, nakoľko
v zmysle § 25 vyhlášky sú tieto výdavky zahrnuté v odmene súdneho exekútora. Súd nepriznal
súdnemu exekútorovi náhradu za vyčíslenú „archiváciu“ vo výške 2,00 eur, nakoľko žiadne ustanovenie
Exekučného poriadku ani vyhlášky neumožňuje túto odmenu/náhradu súdnemu exekútorovi priznať.
Podľa § 22 ods. 1 vyhlášky, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov

účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä
cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. Archiváciu
spisu nie je možné podľa názoru súdu považovať za hotový výdavok účelne vynaložený v súvislosti s
vykonávaním exekučnej činnosti. V zmysle § 209 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku, ukončené spisy sa
ukladajú a uschovávajú v kancelárii exekútora. Ukončené spisy zostávajú po celý čas výkonu funkcie

exekútora uschované v kancelárii u exekútora, ktorý ich vyhotovil. Podrobnejšiu úpravu manipulácie so
spismi, ich úschovu, vedenie registrov a ďalších evidenčných pomôcok upraví kancelársky poriadok,
ktorý vydá ministerstvo všeobecne záväzným právnym predpisom. V Kancelárskom poriadku pre
súdnych exekútorov je k úschove ukončených spisov v § 72 prvej vete uvedené, že ukončené spisy
sa uložia ku ukončeným spisom v kancelárii exekútora. Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor má

povinnosť uschovávať ukončené spisy vo svojej kancelárii. Uschovávanie ukončených spisov u tretej
osoby nie je povinnosťou súdneho exekútora, a ak tak na základe osobitne uzatvorenej zmluvy urobí,
nie je možné výdavky s tým spojené považovať za účelne vynaložené a nie je možné týmito nákladmi
zaťažiť povinného alebo oprávneného v rámci náhrady trov exekúcie. Súd priznal exekútorovi náhradu
hotových výdavkov za poštovné poplatky v sume 6,92 EUR (odpoveď na výzvu OS Trnava 1x 1,33

EUR, upovedomenie o začatí exekúcie 2x 1,33 EUR, žiadosť o poskytnutie súčinnosti ODI 1x 1,33
EUR, zaslanie exekútorského spisu 1x 1,60 EUR). Súd priznal exekútorovi len tie výdavky na poštovné
poplatky, ktoré skutočne preukázal a to originálom doručenky. Fotokópie doručeniek nemohol súd
vziať do úvahy, nakoľko je z doručeniek zrejmé, že ním doručoval písomnosti týkajúcich sa viacerých
exekučných konaní. Ak by súd priznal náhradu za doručenie na základe fotokópie doručenky, išlo by o

duplicitné priznanie náhrady za poštovné, keďže originál doručenky má priložený v inom exekútorskom
spise, kde mu bude opätovne priznávaná náhrada za doručovanie písomností.

Podľa § 196 vety druhej Exekučného poriadku (v aktuálnom znení), ak je exekútor platiteľom dane
z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto

zákona o daň z pridanej hodnoty. Nakoľko súd považuje za preukázané, že súdny exekútor je platiteľom
dane z pridanej hodnoty, súd mu odmenu podľa § 14 a § 15 vyhlášky zvýšil o DPH v sume 13,34 EUR.

Súd v zmysle § 85j zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty priznal súdnemu exekútorovi DPH
vo výške 20 %.

V zmysle § 26 vyhlášky sa vypočítaná odmena zaokrúhľuje na celé desaťkoruny nahor, t.j. analogicky
podľa aktuálneho znenia vyhlášky na celých päťdesiat centov nahor.

Celková výška trov, ktoré súd priznal súdnemu exekútorovi, je teda 80,50 EUR.

V zmysle vyššie citovaných ustanovení a výkladu teda súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokoch
tohto uznesenia.

V zmysle § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v

exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.

V zmysle § 58 ods. 4 Exekučného poriadku v aktuálnom znení, proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1
písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie.Poučenie:

Proti výroku I. tohto uznesenia nie je prípustné odvolanie.

Proti výroku II. a III. tohto uznesenia je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu
podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu
vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca

odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti
ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne
sudca.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha.