Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, December 5, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 43Sa/18/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200380
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2017200380.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Ľubomírom Bundzelom v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar.

X.X.XXXX, bytomD.E. F.G. XXX, zastúpeného spoločnosťou Michal Mrva advokátska kancelária, s.r.o.,
Nevädzova 5, 821 01 Bratislava 2, IČO: 50 145 860 proti žalovanému Sociálna poisťovňa, ústredie, ul.
29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 31356-2/2017-BA
zo dňa 2.11.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanej sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Žalobkyňa sa v konaní domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 31356-2/2017-BA
zo dňa 2.11.2017, ktorým žalovaný zamietol jej odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočky Trnava č. 255-5/2017-TT zo dňa 13.1.2017 určujúce, že: „samostatne zárobkovo činnej osobe
A. B. C. nezaniklo dňa 2. júla 2013 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, ale
zaniklo dňa 2. septembra 2013“.

2.

Namietala nesprávnosť právneho názoru žalovaného, keď napadnuté rozhodnutie v časti jeho výroku
nemôže obstáť, nakoľko dôvody pre takto formulovaný výrok rozhodnutia sú neudržateľné a postup
žalovaného je v rozpore s platnou právnou úpravou. Uviedla, že celý myšlienkový postup žalovaného
obsiahnutý v odôvodnení žalobkyňou napadnutého rozhodnutia je nelogický a absurdný. V tejto
súvislosti poukázala na to, že žalovaný vychádza z predpokladu, že ak aj žalobkyňa požiadala
Trnavský samosprávny kraj o zrušenie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia –
všeobecnej ambulancie a tento jej dňa 27.6.2013 vyhovel, aj naďalej vykonávala podnikateľskú činnosť

ako samostatne zárobkovo činná osoba postupom podľa § 3 ods. 4 písm. c) zák.č. 578/2004 Z.z.
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách
v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to v spojení
s § 10 ods. 1 a 2 a § 68 ods. 1 písm. a) tohto istého zákona. Na základe výkladu týchto ustanovení
žalovaný dospel k absurdnému záveru, že „licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencia
typu A) je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti.
Licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe zdravotníckemu pracovníkovi v povolaní lekár

vydáva Slovenská lekárska komora“. Za tohto stavu mal žalovaný za to, že žalobkyňa (aj keď nemá
povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia – všeobecnej ambulancie, nakoľko toto jej
bolo zrušené Trnavským samosprávnym krajom) je aj naďalej samostatne zárobkovo činnou osobou
a podľa § 14 ods. 1 a § 15 ods. 1 písm. d) zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení je povinnenemocensky a dôchodkovo poistená. Považovala preto tento záver žalovaného za rozporný s platnou
právnou úpravou ako aj extrémne iracionálny. V tejto súvislosti zdôraznila, že počnúc od 2.7.2013 nemá
povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia – všeobecnej ambulancie, pričom napriek

tejto skutočnosti ju žalovaný považuje za osobu, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť. Poukázala
na to, že ak nemá ambulanciu, odhlásila sa na daňovom úrade ako platca dane z príjmu, odhlásila
sa ako samostatne zárobkovo činná osoba na Sociálnej poisťovni, pobočke Trnava, odhlásila sa
ako samostatne zárobkovo činná osoba na zdravotnej poisťovni ako aj na Štatistickom úrade SR,
nemala platne uzatvorené zmluvy so zdravotnými poisťovňami, z ktorých by jej plynuli príjmy, preto

považovalatvrdeniežalovaného,ženaďalejvykonávapodnikateľskúčinnosťakosamostatnezárobkovo
činná osoba za absurdné. Namietala, že žalovaný neprihliada na to, že počas celej doby kedy sa
odhlásila ako samostatne zárobkovo činná osoba na Sociálnej poisťovni, pobočke Trnava z platenia
povinných sociálnych odvodov, bola riadne zamestnaná (dokonca pracuje pre neho samotného ako
posudková lekárka), pričom jej zamestnávateľ za ňu riadne platil sociálne a zdravotné odvody. Uviedla,
že na tejto skutočnosti nemení nič ani to, že zrušila registráciu na daň z príjmu až k 2.9.2013,

avšak tento administratívny úkon nemá vplyv na reálny výkon podnikateľskej činnosti žalobkyňou
v období od 2.7.2013 do 2.9.2013. Poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo veci č.k.
1S/137/2011 zo dňa 7.6.2012, v ktorom súd v obdobnej veci konštatoval, že licencia vydaná príslušnou
stavovskou organizáciou podľa ust. § 68 ods. 1 zák.č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je dokladom, ktorý je podľa názoru
súdu možné považovať za doklad preukazujúci odbornú spôsobilosť lekára, ktorý je následne jednou
z podmienok na udelenie povolenia podľa ust. § 13 zák.č. 578/2004 Z.z. . V žiadnom prípade však podľa
názoru súdu nejde o licenciu, ktorá by zakladala postavenie lekára ako samostatne zárobkovo činnej
osoby, ktorá je potom povinne nemocensky a dôchodkovo poistená. Na takéto postavenie lekára totiž

treba splniť ešte ďalšie podmienky a licencia je iba jednou z nich. Za tohto stavu postup žalovaného
považovala za formalistický a závery konštatované v jej rozhodnutí za neudržateľné.

3.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 18.1.2018 žiadal žalobu ako nedôvodnú

zamietnuť. Uviedol, že na účely sociálneho poistenia sa za samostatne zárobkovo činné osoby
považujú fyzické osoby vymedzené v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
Skutočnosťou rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby
na účely sociálneho poistenia s účinnosťou od 1.1.2011 do 31.12.2013 je výkon určenej činnosti alebo
udelenie oprávnenia na výkon takejto určenej činnosti, ďalej dovŕšenie 18 rokov veku a registrácia

podľa osobitného predpisu v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b)
a ods. 2 a 3. Z okruhu samostatne zárobkovo činných osôb sú vyňaté fyzické osoby, ktoré majú
podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávať osobnú asistenciu fyzickej osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím (§ 5 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z.). Vzhľadom
na prechodné ustanovenie § 293cu zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 338/2013 Z.z. sa

rovnakým spôsobom posudzuje status samostatne zárobkovo činnej osoby aj v období od 1.1.2014
do 30.6.2014. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobkyňa bola registrovaná v registri daňových
subjektov v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom
poistení v znení účinnom od 1.1.2011 pod DIČ: 1030525980 v období od 12.10.1995 do 2.9.2013,
kedy bola registrácia žalobkyne na daňovom úrade zrušená. Vzhľadom na právnu úpravu účinnú od

1.1.2011, žalobkyňa spĺňala zákonné podmienky ustanovené na nadobudnutie právneho postavenia
samostatne zárobkovo činnej osoby aj po 2.7.2013. Nadobudnutie právneho postavenia samostatne
zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia nezakladá automaticky samostatne zárobkovo
činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. Podľa platnej právnej
úpravy vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne

zárobkovo činnej osoby závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti
podľa § 6 ods. 1 a 2 zák.č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo výnosu súvisiaceho
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý táto osoba dosiahla za predchádzajúci
kalendárny rok. Až pri dosiahnutí príjmu relevantného na vznik povinného nemocenského poistenia
a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby ustanoveného zákonom č.

461/2003 Z.z. vzniká samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné
dôchodkovépoistenie(§21ods.1).Tiežpoukázalnato,ženavznikpovinnéhonemocenskéhopoistenia
a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby nie je rozhodujúce na základe
akého právneho vzťahu fyzická osoba dosiahla príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovejčinnosti. Rozhodujúca je tá skutočnosť, že fyzická osoba dosiahla v kalendárnom roku rozhodujúcom
na vznik alebo trvanie povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby príjmy
podľa § 6 ods. 1 a 2 zák.č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. Žalobkyňa bola držiteľom

povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v odbore všeobecné lekárstvo vydaného
Trnavským samosprávnym krajom dňa 29.11.2006, ktoré bolo zrušené dňom 1.7.2013 rozhodnutím
Trnavského samosprávneho kraja, č. j. TA/00772/2013/OZaHF-004. V čase, kedy bolo žalobkyni
zrušené povolenie prevádzkovať zdravotnícke zariadenie, bola však aj držiteľkou licencie na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár číslo: L1A/TT/0548, vydanej Slovenskou lekárskou

komorou, licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/) vykonávanej
podľa § 10 zák.č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, označovaná ako L1A, na základe
ktorej môžu samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícki pracovníci, napr. s povolaním lekár,
logopéd, psychológ, sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu
a zakladá držiteľovi tejto licencie status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho
poistenia. Túto licenciu nie je povinná mať fyzická osoba v pracovnom pomere. Ak samostatne

zárobkovo činná osoba dosiahne v predchádzajúcom kalendárnom roku príjem podľa § 6 ods. 1 zák.č.
595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou vyšší ako ustanovuje zákon č. 461/2003 Z.z., vzniká jej od 1. júla kalendárneho
roka povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, ktoré trvá až do 30. júna
nasledujúceho kalendárneho roka, kedy dochádza k opätovnému posudzovaniu príjmov z podnikania

a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo výnosov súvisiacich s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou. Zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia
samostatne zárobkovo činnej osoby je podmienený nielen nedosiahnutím príjmu z podnikania a z inej
samostatnej zárobkovej činnosti alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou, ale aj stratou právneho postavenia samostatnej zárobkovo činnej osoby. Na

základe príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý žalobkyňa dosiahla za rok
2012 (16 411,81 eur) vzniklo žalobkyni povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie
samostatne zárobkovo činnej osoby od 1.7.2013, t.j. sumu 4 716 eur. V tejto súvislosti poukázal na
to, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej
osobe zaniká len z dôvodov taxatívne ustanovených v § 21 zákona o sociálnom poistení v znení

zák.č. 543/2011 Z.z., t.j. až po naplnení dôvodov ustanovených zákonom. Vychádzajúc z platnej právnej
úpravy zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne
zárobkovo činnej osoby nezávisí od podania registračného listu fyzickej osoby. Registračný list fyzickej
osoby – odhláška zo sociálneho poistenia má len deklaratórne účinky, t.j. deklaruje skutočnosti, ktoré
vznikli priamo zo zákona o sociálnom poistení. Za tohto stavu preto žalobkyni nezaniklo právne

postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia doručením registračného
listu fyzickej osoby – odhlášky zo sociálneho poistenia, resp. dňom uvedením na odhláške zo sociálneho
poistenia ako dátum zániku poistenia, t.j. 2. júla 2013, keďže naďalej spĺňala základné podmienky
ustanovené v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. účinného od 1.1.2011
do 30.6.2014, na nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely

sociálnehopoistenia.Skutočnosť,žežalobkyňapozrušenípovolenianaprevádzkovaniezdravotníckeho
zariadenia nadobudla právne postavenie zamestnanca taktiež nemá za následok zánik povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby,
keďže zákon o sociálnom poistení súbeh poistení nevylučuje. V ustanovení § 138 zákona o sociálnom
poistení súčasne upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú viacerým

sociálnym poisteniam. Ďalej poukázala na ust. § 3 ods. 4 písm. a) až e) zák.č. 578/2004 Z.z., keď
zdravotnícke povolanie sa vykonáva nielen na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu, ako sa mylne žalobkyňa domnieva,
ale aj v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, taktiež na základe licencie
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10), na základe licencie na výkon lekárskej posudkovej

činnosti alebo na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu. Vychádzajúc zo
zákona č. 578/2004 Z.z. je držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A), oprávnený
priamo vykonávať zdravotnícke povolanie (§ 3 ods. 4 písm. c/) a poskytnúť zdravotnú starostlivosť
(§ 4 písm. b/) v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ, alebo na inom mieste
ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 2) a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej

zárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. Ďalej poukázal na
to, že v rámci konania vo veci zániku sociálneho poistenia bolo preukázané, že žalobkyňa bola v čase,
kedy jej bolo Trnavským samosprávnym krajom zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A/TT/0548/06), vydanejdňa 23.1.2006 Slovenskou lekárskou komorou podľa § 68 ods. 1 písm. a) zák.č. 578/2004 Z.z.,
na základe ktorej bola oprávnená dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej
činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zák.č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. Za tohto stavu preto

možno konštatovať, že žalobkyňa napriek tomu, že zrušila povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia, bola naďalej držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, a teda mohla
naďalej vykonávať zdravotnícke povolanie a poskytovať zdravotnú starostlivosť. Pokiaľ ide o žalobkyňou
uvádzaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 1S/137/2011 zo dňa 7.6.2012 tak uviedol, že
tento sa netýka skutkovo obdobnej veci ako je prejednávaná vec, pretože žalobkyňa v konaní vedenom

na Krajskom súde v Bratislave bola držiteľkou len licencie na výkon funkcie odborného zástupcu,
označovanej ako L1C (§ 68 ods. 1 písm. c) zák.č. 578/2004 Z.z.), ktorá nezakladá držiteľovi tejto licencie
status samostatne zárobkovo činnej osoby, a preto Sociálna poisťovňa nesprávne postupovala, ak
žalobkyňu v tomto konaní považovala za samostatne zárobkovo činnú osobu výlučne na základe tejto
licencie, t.j. licencie na výkon funkcie odborného zástupcu. Znamená to, že žalobkyňa konštatovanie
Krajského súdu v Bratislave zovšeobecnila a vztiahla ju na všetky typy licencií vydávaných Slovenskou

lekárskou komorou podľa § 68 ods. 1 zák.č. 578/2004 Z.z., t.j. nerozlišovala medzi jednotlivými druhmi
licencií, pričom Krajský súd v Bratislave v rozsudku č.k. 1S/137/2011 dospel k záveru, že za doklad
preukazujúci odbornú spôsobilosť žalobkyne je možné považovať licenciu na výkon činnosti odborného
zástupcu vydanú Slovenskou lekárskou komorou podľa § 68 ods. 1 písm. c) zák.č. 578/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov (žalobkyňa zrejme nedopatrením vypustila v žalobe písmeno c) z uvedeného

ustanovenia zák.č. 578/2004 Z.z., keď citovala právny názor krajského súdu a tým zmenila význam
právnej vety. Znamená to, že Krajský súd v Bratislave rozlišoval medzi jednotlivými druhmi licencií, na
rozdiel od žalobkyne.

4.

Za splnenia procesných podmienok správny súd opätovne, po zrušení rozsudku tunajšieho súdu č.k.
43Sa/35/2017-111 zo dňa 19.11.2018 rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR č.k. 9Sžsk/37/2019
zo dňa 6.7.2022, prejednal vec v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní vopred
ospravedlnil a súhlasil s rozhodnutím veci v jeho neprítomnosti a dospel k záveru, že žaloba žalobkyne
nie je dôvodná.

5.
Právny zástupca žalobkyne po zrušení prvotného rozsudku správneho súdu kasačným súdom, na
pojednávaní konanom dňa 7.11.2022 uviedol, že mu je známy procesný postup, ktorý by mal súd
aplikovať podľa SSP, napriek tomu dal súdu do pozornosti niektoré skutočnosti, pre ktoré nie je

možné zovšeobecnene aplikovať na tento prípad rozhodnutie Veľkého senátu NS SR vo veci 1
Vs/3/2019. V prvom rade žalovaná pri aplikácii zákona o sociálnom poistení /čo opomenul aj NSS
SR/ opomenula ust. § 2 ods. 1 Obch. zákonníka, podľa ktorého sa za podnikanie považuje sústavná
činnosť vykonávaná podnikateľom samostatne vo vlastnom mene na vlastnú zodpovednosť, za účelom
dosiahnutia zisku. V tomto smere je viac ako zrejmé, že žalobkyňa napriek extrémnej snahe o aplikáciu

ust. § 5 zák.č. 461/2003 Z.z. úplne prehliadla, že výkon SZČO nie je pasívnym, ale aktívnym konaním,
nakoľko podnikať omisívne nie je možné. Túto skutočnosť prehliadol aj NS SR aj NSS SR vo svojich
rozhodnutiach. NSS SR iba formálne aplikoval ust. § 5 zák.č. 461/2003 Z.z. bez ohľadu na prepojenie
inými právnymi predpismi SR. Taktiež argumentácia žalovanej vo vzťahu ku kódom prideľovaním ÚDZS
je vylúčená. Napriek skutočnosti, že zákon č. 578/2004 Z.z., sa priebehom času menil a povinnosti

pre poskytovateľov sa sprísňovali od roku 2004 platil zákon č. 581/2004 Z.z., ktorého ust. § 20 ods. 1
písm. d) bolo nezmenné a podľa tohto ustanovenia ÚDSZ od svojho vzniku prideľuje lekárom číselné
kódy bez pridelenia, ktorých nie je možné vykonávať činnosť poskytovateľa ani na základe tzv. licencie
typu, a to z dôvodu, že ak by aj žalobkyňa pracovala pre iného poskytovateľa alebo samostatne /čo
sa však nestalo/ musela byť mať tieto kódy pridelené, inak by totiž nemohla pacientom predpisovať

lieky, zdrav. pomôcky a pod. Uviedol, že tieto kódy musí mať pridelené každý poskytovateľ, a to bez
ohľadu na formu v rámci ktorej poskytuje zdravotnú starostlivosť. Je teda vylúčené, aby žalobkyňa
bola poskytovateľom v rozhodnom období, nakoľko nebola podnikateľom, nemala pridelené kódy,
nemala zmluvy so zdravotnými poisťovňami a rozhodnutie žalovanej predstavuje len akési znásilnenie
skutočného stavu, ktoré však ani nie je podložené rozhodnutím Veľkého senátu NS SR, nakoľko toto

je na daný prípad neaplikovateľné. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam žalobkyňa trvala na
podanej žalobe aj napriek právnemu názoru vysloveného kasačným súdom v zrušujúcom rozsudku NSS
SR č.k. 9Sžsk/37/2019, pričom žalobe žiadala vyhovieť.6.
Súd opätovne preskúmal zákonnosť rozhodnutia zo dňa 2.11.2017, ktorým žalovaný zamietol odvolanie

žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava zo dňa 13.1.2017 určujúce, že
žalobkyni povinné nemocenské a dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 2.7.2013, ale zaniklo 2.9.2013,
na základe zistenia, že hoci povolenie vydané žalobkyni na poskytovanie zdravotnej starostlivosti
v neštátnom zdravotníckom zariadení bolo rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja ku dňu
1.7.2013 zrušené, táto naďalej mala postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, nakoľko bola

držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0548/06. V prejednávanej
veci je medzi účastníkmi konania sporné určenie dňa zániku povinného nemocenského a povinného
dôchodkového poistenia žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby, v nadväznosti na právnu
otázkuzánikupostaveniasamostatnezárobkovočinnejosobyvpovolanílekár,ktorýjedržiteľomlicencie
vydanej Slovenskou lekárskou komorou podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v príslušnom odbore.

7.
Skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa najmä vydania povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia a jeho zrušenia, licencie žalobkyne na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A)
a podanie odhlášky z poistenia ku dňu 2.7.2013 neboli v konaní medzi účastníkmi spornými.

Sporné zostalo právne posúdenie otázky, či žalobkyňa zrušením rozhodnutia o povolení prevádzkovať
zdravotnícke zariadenie dňom 2.7.2013 stratila postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, alebo
či jej toto postavenie zostalo zachované ako držiteľovi licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe.

8.
V súvislosti s nastolenou právnou otázkou existencie a trvania povinnej účasti žalobkyne na povinnom
sociálnom poistení z titulu jej postavenia SZČO, správny súd v prvotnom rozsudku tunajšieho súdu č.k.

43Sa/35/2017 zo dňa 19.11.2018 neprisvedčil právnemu názoru žalovaného, že pre účasť na povinnom
sociálnom poistení žalobkyne ako SZČO postačuje len držba licencie L1A posudzovaným lekárom,
pričom nie je rozhodujúce, či predmetnú licenciu L1A na dosahovanie príjmov aj v skutočnosti využívala
a či z nej dosahovala zdaniteľné príjmy podľa osobitného právneho predpisu (§ 6 ods. 1 a 2 zákona
o dani z príjmov).

9.
Uvedený formálny výklad zákona, bez akceptovania účelu sledovaného zákonom o sociálnom poistení,
by nespravodlivo dopadal na subjekty povinného sociálneho poistenia a bol by v rozpore so samotnou
podstatou v ňom upravenej solidarity príspevkov do povinných fondov sociálneho poistenia, ktoré sú

viazané na príjem z toho ktorého oprávnenia na podnikanie, resp. zo zárobkovej činnosti pre účely
SZČO podľa § 3 ods. 1 písm. b) ZSP. Je potrebné mať na zreteli, že zákon o sociálnom poistení
určenie povinne nemocensky a povinne dôchodkovo poistenej osoby a s tým súvisiaci vznik a trvanie
povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO, kumulatívne viaže na dve
zákonnépodmienky,atostatusSZČOastýmspojenédosahovaniepríjmuzvýkonuzárobkovejčinnosti,

realizovanej či už na základe jedného alebo viacerých oprávnení, príp. povolení (§ 14 ods. 1 písm. b/
ZSP a § 15 ods. 1 písm. b/ ZSP v spojení s § 5 písm. c/ a § 21 ods. 1 citovaného zákona).

10.
Pri úprave osobného rozsahu povinného nemocenského poistenia zákon o sociálnom poistení v § 14

ods. 1 písm. b) za povinne nemocensky poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu stanovuje takú
SZČO, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu
alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-
násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9.

11.
Z úpravy osobného rozsahu povinného nemocenského poistenia v ustanovení § 14 ods. 1 písm. b)
zákona o sociálnom poistení totiž nevyplýva, že by kumulácia v zákone stanovených podmienok, t. j.
dosahovanie príjmov z podnikania vo výške presahujúcej zákonom stanovenú hranicu, bola viazanálen na formálnu držbu oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu posudzovanou
fyzickou osobou, resp. že pri dosiahnutí zákonom stanovenej výšky príjmu z podnikania v relevantnom
období, medzičasom na základe zaniknutého oprávnenia na podnikanie alebo na vykonávanie inej

samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, by postačovala len formálna držba
oprávnenia na podnikanie podľa osobitného predpisu, hoci sa na jej základe posudzovaný príjem
v relevantnom období ani čiastočne, resp. vôbec nedosahoval. Na uvedenom nič nemení možnosť
výkladu uvedeného ustanovenia v tom zmysle, že pre účely posudzovania povinnej účasti SZČO na
nemocenskom poistení sa príjmy z podnikania dosahované touto SZČO na základe viacerých oprávnení

na podnikanie podľa osobitného predpisu sčitujú, resp. nie je rozhodujúce, na základe výkonu ktorej
podnikateľskej činnosti bol príjem z podnikania dosiahnutý.

12.
Zákon o sociálnom poistení síce explicitne neupravoval a ani neupravuje posudzovanie podmienok na

vznik alebo zánik účasti na povinnom sociálnom poistení SZČO pri konkurencii viacerých oprávnení
na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, taktiež nerozlišuje na účely účasti na povinnom
sociálnom poistení SZČO príjem, ktorý môže byť touto osobou dosiahnutý z viacerých oprávnení, avšak
s prihliadnutím na vyššie uvedenú kumuláciu zákonných podmienok na vznik povinného nemocenského
a povinného dôchodkového poistenia SZČO, je potrebné prijať záver, že samotné postavenie, resp.

samotný status SZČO a formálna držba alebo vystavenie povolenia, príp. oprávnenia príslušným
orgánom podľa osobitného predpisu na podnikanie alebo na výkon samostatnej zárobkovej činnosti,
samo osebe účasť na povinnom sociálnom poistení tejto osobe nezakladá. Pre účely posúdenia spornej
otázky splnenia podmienok vzniku, trvania, príp. zániku povinného sociálneho poistenia SZČO je
potrebné brať do úvahy predmetné príjmy dosahované na základe viacerých oprávnení na výkon

podnikateľskej činnosti samostatne. I keď sa tieto príjmy SZČO, dosahované v relevantnom období, pre
účely určenia vymeriavacieho základu a výpočtu povinného sociálneho poistenia spočítavajú, reálne
však musia existovať, musia sa povinnou osobou reálne dosahovať činnosťou realizovanou na základe
týchto oprávnení. Preto možno ustáliť, že pokiaľ je lekár držiteľom licencie L1A potrebnej na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z.) u iného poskytovateľa

zdravotníckej starostlivosti, pre prijatie záveru, že takémuto lekárovi vznikla povinná účasť na sociálnom
poistení ako samostatne zárobkovo činnej osobe, je potrebné ďalej skúmať, či uvedenú licenciu reálne
využíval na základe zmluvného vzťahu a v rámci výkonu činnosti pre iného poskytovateľa zdravotníckej
starostlivosti z takejto činnosti aj dosahoval príjem. V prípade lekárov vykonávajúcich svoje povolanie
na základe vydaných príslušných licencií L1A a L1B, účasť na povinnom nemocenskom a povinnom

dôchodkovom poistení nemôže byť posudzovaná len na základe formálnej existencie týchto licencií, hoci
prerealizáciulicencieL1Bjepotrebnépovoleniepríslušnéhosamosprávnehoorgánunaprevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia - ambulancie.

13.

Vo vzťahu k zákonnej definícii statusu SZČO správny súd v prvotnom rozsudku konštatoval, že táto
z dôvodu častých zmien zákona o sociálnom poistení nie je ustálená a jednotlivé zmeny zákona
zodpovedajú najmä v tom ktorom čase aktuálnej rozhodovacej praxi správnych súdov a Ústavného súdu
Slovenskej republiky (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 23. februára
2013, ktorý sa týkal obdobného, aj keď nie skutkovo totožného problému s účasťou na povinnom

sociálnom poistení advokátov).

14.
Práve z dôvodu nestálej právnej úpravy relevantných zákonných ustanovení správny súd v prvotnom
rozhodnutí neprisvedčil čisto formálnemu výkladu kogentných právnych noriem verejného práva,

hoci zabezpečujúcich napĺňanie verejných fondov nemocenského poistenia založeného na princípe
solidarity a proporcionality vyjadrenej stanovením vymeriavacích základov, ale čo je podstatné, ide
o ich napĺňanie zo súkromných príjmov z podnikania fyzických osôb. Z vyššie uvádzaných dôvodov
správny súd pri posúdení právnej otázky vzniku, trvania a zániku povinnej účasti SZČO na povinnom
nemocenskom poistení prijal za spravodlivé vychádzať okrem jazykového aj z teleologického výkladu

zákona o sociálnom poistení, s prihliadnutím na účel sledovaný zákonom a na vyššie uvedené vzájomné
súvislosti ustanovení § 3 ods. 1 písm. b), § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b)
citovaného zákona o sociálnom poistení.15.
V rozhodnutí Krajského súdu v Trnave č.k. 43Sa/35/2017–111 zo dňa 19.11.2018 bolo ďalej
konštatované, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem,

ktorý fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc zo systematického
výkladu zákona, samotný status SZČO, teda len splnenie podmienky udelenia oprávnenia, automaticky
účasť na sociálnom poistení nezakladá. Preto správny súd ustanovenie § 21 ods. 1 a 2 písm. b) ZSP
v spojení so zákonnou úpravou osobného rozsahu povinného nemocenského a dôchodkového poistenia
podľa § 14 ods. 1 písm. b) a § 15 ods. 1 písm. b) ZSP vykladal tak, že pokiaľ fyzická osoba disponuje

súčasne dvoma oprávneniami, ktoré podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom
od 1.1.2011 do 31.12.2013 zakladali status SZČO, účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom
poistení podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 písm. b) ZSP sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému
oprávneniu, ak oprávnenie, na základe ktorého sa výlučne dosahoval príjem podľa § 138 ods. 9, zaniklo.
V tejto súvislosti správny súd zároveň vyjadruje súhlas s výkladom žalovaného, že zákon o sociálnom
poistení nevylučuje súbeh viacerých sociálnych poistení, a preto nadobudnutie právneho postavenia

zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového
poistenia SZČO, avšak správny súd zároveň dodáva, že je tomu tak za predpokladu, že samostatne
zárobkovo činná osoba súčasne vykonáva zárobkovú činnosť v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) ZSP.

16.

Správny súd mal tiež za to, že z obsahu spisového materiálu bolo zrejmé, že v danom prípade ústavné
právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka bolo postupom správnych orgánov vo veci porušené,
ako to vyplýva už zo skutočnosti, že začatie konania nebolo žalobkyni pobočkou Sociálnej poisťovne
oznámené a nebolo jej tak umožnené k podkladom rozhodnutia sa vyjadriť napriek tomu, že podľa
označenia aplikovaného ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. by malo ísť o sporný

prípad zániku sociálneho poistenia. Súčasne, vzhľadom na časový odstup medzi skutočnosťami,
z ktorých žalovaný a prvostupňový správny orgán vychádzali, a vydaním prvostupňového rozhodnutia
(takmer 4 roky) išlo o rozhodnutie bez pochybností nepredvídateľné. Rozhodnutie žalovaného ako
odvolacieho orgánu obsahovalo vzhľadom na potrebu vysporiadania sa s odvolacími námietkami
žalobcu širšie skutkové a právne zdôvodnenie, vzhľadom na nemožnosť účastníka oboznámiť sa

s podkladmi rozhodnutia je však aj jeho rozhodnutie potrebné považovať za arbitrárne. Tiež je potrebné
poukázať na to, že naplnením požiadavky §209 ods.3 zákona o sociálnom poistení je aj to, aby výrok
rozhodnutia obsahoval aj uvedenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo a nie iba označenie
§ 178 ods.1 písm. a) tohto zákona, ktorý upravuje iba vecnú príslušnosť pobočky poisťovne, tak je to
uvedené v prvostupňovom rozhodnutí správneho orgánu. Nejde o hmotnoprávne ustanovenie, z ktorého

možno vyvodzovať zánik, či nezánik povinného poistenia, o ktorom bolo rozhodnuté.

17.
Čo sa týka právneho posúdenia veci, súdu je nielen z vyjadrení a podaní účastníkov v tomto
konaní známe, že súdna prax nebola v čase prvotného rozhodovania (19.11.2018) vo vzťahu k danej

problematike jednotná a ustálená, čo sa prejavovalo v rozdielnych výstupoch všeobecných súdov
v obdobných súdnych sporoch. Súd preto pri posudzovaní veci zohľadňoval nielen logický význam
ustanovení zákona, ale aj účel súvisiacej právnej úpravy a samotného nemocenského a dôchodkového
poistenia (primárne je ním zabezpečenie lekárskej starostlivosti a finančné zabezpečenie občanov
v nepriaznivých životných obdobiach), naplnenie ktorého v danom prípade rozhodnutím správnych

orgánov vo veci aj vzhľadom na už konštatovaný časový odstup zjavne nebolo sledované. Aj podľa
vyjadrenia žalovaného bola žalobkyňa pre účely sociálneho poistenia ako samostatne zárobkovo činná
osoba posudzovaná na základe rozhodnutia o vydaní povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia, ktoré bez pochybností je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu
v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Logickým potom bol záver, že zánikom tohto

povolenia dňom 1.7.2013 na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. TA/00772/2013/
OZaHF-004 zo dňa 27.6.2013 boli naplnené podmienky aj pre zánik povinného poistenia podľa § 21 ods.
4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého povinné nemocenské a dôchodkové poistenie
zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto
oprávnení. Nie je súčasne dôvodná právna konštrukcia, podľa ktorej okamihom zániku tohto povinného

poistenia „nastúpil“ iný dôvod povinného poistenia spočívajúci v skutočnosti, že žalobkyňa v tom čase
bola držiteľom licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, napriek tomu, že na jej základe
žiadnu činnosť nevykonávala a nemala z nej žiadne príjmy (podľa tvrdenia žalobkyne, ktoré nebolo
rozporované).18.
Na základe týchto zistení správny súd skonštatoval, že licencia L1A je podľa § 3 ods. 4 zákona č.

578/2004 Z.z. dokladom, na základe ktorého je možný výkon zdravotníckeho povolania jednou z jeho
foriem, ktorý (výkon zdravotníckeho povolania) nie je dôvodné stotožňovať s vykonávaním činnosti
podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Samotná licencia pre
výkon samostatnej zdravotníckej praxe jej držiteľom nepostačuje, ako to podľa názoru súdu vyplýva
už z definície obsiahnutej v ust. § 10 ods. 1 a 2 zák. č. 578/2004 Z.z., podľa ktorej samostatná

zdravotnícka prax je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje
iný poskytovateľ – t.j. osoba poskytujúca zdravotnú starostlivosť na základe povolenia, alebo na inom
mieste ako v zdravotnom zariadení. Týmito okolnosťami sa však žalovaný podľa obsahu rozhodnutia
nezaoberal.

19.

Z vyššie uvádzaných dôvodov správny súd prvotným rozsudkom č.k. 43Sa/35/2017 zo dňa 19.11.2018
preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. e) a g) tohto zákonného
ustanovenia z dôvodu porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verenej správy, ktoré mohlo mať za
následok vydanie nezákonného rozhodnutia, a vec mu vrátil na ďalšie konanie v naznačenom smere.
V konaní úspešnej žalobkyni súd priznal podľa § 167 ods.1 SSP plnú náhradu trov konania.

20.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný kasačnú sťažnosť, žiadal rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.
43Sa/35/2017-111 zo dňa 19.11.2018 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

21.
Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon
súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP)
a dospel k záveru, že je jeho potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že zo strany

správneho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

22.
V prerokúvanej veci žalovaná pobočka ako organizačná zložka verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na
výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci svojej

právomoci o otázke zániku poistenia, ktorý považovala za sporný. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods.
5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona
č. 461/2003 Z. z.

23.

Nedávkové konanie sa podľa § 184 ods. 8 cit. zák. začína okrem iného z podnetu organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne. Také konanie je podľa § 185 ods. 4 cit. zák. začaté odo dňa, keď príslušná
organizačná zložka urobila voči účastníkovi prvý úkon. Podľa § 195 ods. 1 cit. zák. organizačná zložka
Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav
veci, a na ten účel obstará podklady na rozhodnutie. Podľa § 209 ods. 1 cit. zák. sa rozhodnutie

organizačnej zložky vydáva písomne, ak zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu
veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 210 ods. 2 cit. zák. sú organizačné zložky povinné
rozhodnúť (okrem iného) vo veci zániku poistenia v sporných prípadoch najneskôr do 60 dní od začatia
konania, resp. v mimoriadne zložitých prípadoch najneskôr do 120 dní od začatia konania.

24.
Z citovaných § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. tak predovšetkým vyplýva, že
okamihomzačatianedávkovéhokonanianapodnetorganizačnejzložkyjedeň,kedybolvočiúčastníkovi
urobený prvý úkon. Inak povedané, konanie je začaté vtedy, keď organizačná zložka voči účastníkovi

(navonok) prejavila, že voči nemu vedie určité nedávkové konanie. Takýmto prvým úkonom podľa
judikatúry môže byť aj samo vydanie písomného rozhodnutia (§ 209 cit. zák.), keďže aj z neho je
celkom zrejmé, že sa voči účastníkovi vedie určité konanie s určitým predmetom. Zákon č. 461/2003
Z. z. na rozdiel od napríklad zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v zneníneskorších predpisov neobsahuje všeobecné ustanovenie o tom, že účastníkov treba o začatí konania
upovedomiť a dať im možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia pred jeho vydaním (§ 33 ods. 2
Spr. por.). To samozrejme nezbavuje žalovanú povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho

oprávnení,ktorésúkonkretizáciouzákladnéhoprávanainúprávnuochranuvzmyslečl.46ods.1Ústavy
Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp.zn. 1 Vs 1/2019).

25.

Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP však možno zrušiť preskúmavané rozhodnutie, len ak porušenie
ustanovení o konaní bolo podstatné a ak mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
vo veci samej. Z citovaného ustanovenia tak celkom zreteľne vyplýva, že pre zrušenie rozhodnutia
nepostačuje samo zistenie, že boli porušené ustanovenia o konaní, ale toto porušenie musí byť
podstatné a muselo byť spôsobilé negatívne sa prejaviť na obsahu vydaného rozhodnutia. Ak
organizačná zložka pred vydaním prvostupňového rozhodnutia nedá účastníkovi konania možnosť

vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, môže sa týmto postupom pripraviť o určité dôležité poznatky
(dôkazy),atýmspôsobiť,žejejrozhodnutienebudevychádzaťzospoľahlivozistenéhoskutkovéhostavu
(cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), teda bude nezákonné. To, či sa tak stalo, treba hodnotiť
vždy v konkrétnej veci s ohľadom na to, z akého podkladu organizačná zložka pri svojom rozhodovaní
vychádzala a čo pri svojom rozhodovaní nezohľadnila.

26.
Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia z 13. januára 2017 vyplýva, že pobočka pri jeho vydaní
vychádzalazinformáciíposkytnutýchSlovenskoulekárskoukomorou,žežalobkyňajedržiteľkoulicencie
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A/TT/0548/06 z 23. januára (s právoplatnosťou od 15.

februára) 2006. Ďalej vychádzala z údajov z registra daňových subjektov, z ktorého zistila, že žalobkyňa
bola registrovaná na daňovom úrade do 2. septembra 2013. Žalobkyňa mohla uplatniť svoje práva podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy podaním odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Odvolanie podala a
namietala v ňom takmer rovnaké argumenty ako v neskorších podaniach. Hoci uviedla, že registráciu na
daň z príjmu fyzickej osoby zrušila k spomínanému dátumu, v súvislosti so zánikom statusu samostatne

zárobkovo činnej osoby to nepovažovala za relevantné. Tiež nijakým spôsobom nespochybnila skutkový
stav v súvislosti s držbou licencie L1A a s výškou príjmu za rok 2012. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyni
bola daná primeraná možnosť, aby uplatňovala svoje právo vyjadriť sa ku skutkovému stavu rozhodnutia
a navrhovať vykonanie dôkazov. Za daných okolností tak nemožno uzavrieť, že by bolo ustanovenie o
konaní porušené natoľko podstatným spôsobom, aby to zakladalo dôvod na zrušenie preskúmavaného

rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.

27.
Kasačný súd tiež nesúhlasil s argumentáciou správneho súdu, že prvostupňové rozhodnutie má
nesprávny výrok. Podľa § 209 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. musí rozhodnutie obsahovať výrok,

odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Podľa odseku 3 cit. paragrafu výrok obsahuje rozhodnutie vo
veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo. Citované ustanovenie
bližšie neustanovuje, aké ustanovenie má byť vo výroku uvedené. V prerokúvanej veci sa výrokom
prvostupňového rozhodnutia z 13. januára 2017 rozhodovalo o tom, že k 2. júlu 2013 neboli naplnené
podmienky, za ktorých podľa § 21 ods. 1 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. malo zaniknúť povinné poistenie

žalobkyne a splnenie týchto podmienok nastalo až 2. septembra 2013. Citovať vo výroku ustanovenia,
z ktorých vyplýva, kedy sociálne poistenie zaniká, no nie, kedy nezaniká, by tak mohlo pôsobiť mätúco
práve vo vzťahu nenaplneniu zákonných podmienok. Žalovaná tak nepochybila podstatným spôsobom,
ak vo výroku odkázala len na všeobecné ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) cit. zák., ktoré jej dovoľuje
o tejto spornej otázke rozhodnúť a až v odôvodnení rozhodnutia konkretizovala použitie ustanovení

právnych predpisov, na základe ktorých vo veci žalobkyne rozhodla.

28.
Taktiež nepovažoval názor žalobkyne, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku
poistenia, nemá oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa cit. § 209 ods. 1 zákona č.

461/2003 Z. z. sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Pod pojmom
„ustanovuje inak“ treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne
alebo vyznačením v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.). Nemožno však z neho vyvodiť,
že za rozhodnutie možno považovať každý akt, ktorým organizačná zložka niečo vyznačila v spisealebo informačnom systéme. Podľa § 228 ods. 1 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2013
bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia
a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku. Citované ustanovenie, ani iné

ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie
o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval
žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - zaniklo povinné poistenie. Žalovaná
mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu právoplatného
rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia. Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky

za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 cit. zák. rozhodnúť o zániku povinného
poistenia inak než bolo uvedené v odhláške.

29.
Kasačný súd tiež poukázal na to, že bolo potrebné posúdiť aj otázku, či držba licencie na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobkyni povinné nemocenské a dôchodkové

poistenie. Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom rozporných rozhodnutí veľkého
senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Podľa § 466 ods. 3 SSP je právny názor
vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa
vec znova postúpi na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom
znova stáva záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia

veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého
senátu v tom rozsahu, v akom právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí nemôže obstáť popri
skoršom rozhodnutí veľkého senátu. Podľa kasačného súdu, tak v súčasnosti treba pri riešení otázky
účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs
3/2019.

30.
V ňom veľký senát formuloval právny názor, že licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe)
ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č.
578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v

zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. [pozn. s účinnosťou od 1. januára 2011 v zmysle § 5 v
spojení s § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z.], na
základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na
účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom,
ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti

poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie
L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia. Sociálna
poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná
skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú
príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona č.

461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a
z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním
a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy
o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba
dosiahla z titulu jej postavenia podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003

Z. z. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl.
127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol,
pretože vyslovené právny závery nepovažoval za ústavne neudržateľné.

31.

Správny súd je uvedenými právnymi názormi viazaný, a preto nevidí žiaden dôvod, aby sa od nich
odkláňal. Právny názor vyslovený v správnej žalobe, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe sama neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods.
2 zákona č. 578/2004 Z. z. Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax
poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v

zdravotníctvom zariadení. Predpokladom využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe
tak nie je existencia zdravotníckeho zariadenia. Táto licencia podľa citovaného ustanovenia umožňuje
poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú
starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa § 119 ods. 1 písm. a) zákona č. 362/2011 Z. z. oliekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. septembra 2013 oprávnený predpisovať aj
lieky,atoajkeďsamostatnúzdravotníckupraxvykonávalnainommiesteakovzdravotníckomzariadení.
Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak zakladala plnohodnotné oprávnenie lekára na

poskytovanie zdravotnej starostlivosti bez viazanosti na určité zdravotnícke zariadenie. Tomuto záveru
svedčí okrem ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. aj ustanovenie § 4 písm. b) cit. zák., podľa
ktorého je fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe takejto licencie, rovnakým
poskytovateľom ako osoba, ktorá ju poskytuje na základe povolenia podľa § 11 cit. zák.

32.
Znamená to, že držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie
činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 v spojení s § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. s
účinnosťou od 1. januára 2011. Lekár, ktorý je držiteľom takejto licencie, je podľa citovaného ustanovenia
samostatne zárobkovo činnou osobou, ktorej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom

poistení môže podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo tým, že
jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu
podľa § 138 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. a tiež aj v zmysle § 21 ods. 4 cit. zák. dňom zrušenia
registrácie na účely dani z príjmu fyzickej osoby podľa § 67 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z. z. Z citovaných
ustanovení však nijako nevyplýva, že by žalovaná mala skúmať, či príjem podľa § 3 ods. 1 písm. b) cit.

zák. žalobkyňa dosahovala len z činnosti vykonávanej na základe tejto licencie alebo či ho prípadne
dosahovala na základe akéhokoľvek iného (hoci aj skôr zaniknutého) oprávnenia.

33.

Na základe vyššie uvedeného, tak žalobkyni nemohlo povinné nemocenské a povinné dôchodkové
poistenie zaniknúť k 2. júlu 2013, keďže jej príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti za
rok 2012 neklesol pod zákonom stanovenú hranicu a zároveň až do 2. septembra 2013 bola registrovaná
na príslušnom daňovom úrade. Za daných okolností, tak žalovaná správne rozhodla, že žalobkyňa
splnila všetky zákonné predpoklady a povinné nemocenské a dôchodkové poistenie žalobkyni zaniklo až

zrušením jej registrácie na daň z príjmu fyzickej osoby k 2. septembru 2013. Tvrdenia žalobkyne, resp.
jej právneho zástupcu, že zo strany správnych orgánov neboli vzaté do úvahy jej argumenty, že všetky
príjmy, ktoré dosiahla v období, v ktorom jej žalovaná určila trvanie nemocenského a dôchodkového
poistenia neboli príjmami lekára, ktoré by tento dosahoval na základe licencie, podľa názoru správneho
súdu nie je rozhodujúce, nemajúce vplyv na správnosť rozhodnutia žalovaného, pretože existencia

licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe zakladala plnohodnotné oprávnenie lekára na
poskytovanie zdravotnej starostlivosti bez viazanosti na určité zdravotnícke zariadenie a bez ohľadu na
to, či žalobkyňa v rozhodnom období ho reálne vykonávala alebo nie.

34.
Vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam ako aj právnemu názoru vyslovenom kasačným súdom
v jeho rozsudku č.k. 9Sžsk/37/2019 zo dňa 6. júla 2022 súd žalobu postupom podľa § 190 SSP ako
nedôvodnú zamietol.

35.
V konaní úspešnému žalovanému súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania
uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde
v Trnave, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému
subjektu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanierozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d);
je žalovaným Centrum právnej pomoci.