Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/102/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116202120
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7116202120.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov
senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Natália Štrkolcová v spore žalobcu: KAVO s.r.o., Veterná 7, 040
01 Košice, IČO: 44 738 102, práv. zast.: POLÁČEK & PARTNERS s. r. o., Advokátska kancelária so
sídlom Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Slovenská republika, IČO: 50
568 124, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice,

Slovenská republika, IČO: 36 599 361, práv. zast.: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o.,
Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, v konaní o zaplatenie
25.344,24 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 22.3.2018,
č.k. 31Cb/10/2016-361 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v jeho napadnutých výrokoch, t.j. vo výroku II., ktorým súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 25.344,24 eur spolu s úrokom z omeškania vo výše 9%

ročne zo sumy 25.344,24 eur od 15.7.2016 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a
vo výroku III., t.j. výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom:

I. Konanie v časti o zaplatenie, konkrétne:
úroku z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 28.12.2014 do dňa 14.7.2016
a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,25% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 20.3.2014 do dňa 14.7.2016 a

zároveň úrok z omeškania vo výške 0,25% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.4.2014 do dňa 14.7.2016 a
zároveň úrok z omeškania vo výške 0,25% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 20.5.2014 do dňa 14.7.2016 a
zároveň úrok z omeškania vo výške 0,25% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.6.2014 do dňa 14.7.2016 a

zároveň úrok z omeškania vo výške 0,15% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,úroku z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.7.2014 do dňa 14.7.2016 a
zároveň úrok z omeškania vo výške 0,15% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do

zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 19.8.2014 do dňa 14.7.2016 a
zároveň úrok z omeškania vo výške 0,15% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.9.2014 do dňa 14.7.2016 a
zároveň úrok z omeškania vo výške 0,05% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 22.10.2014 do dňa 14.7.2016

a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,05% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 21.11.2014 do dňa 14.7.2016
a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,05% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do

zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 17.12.2014 do dňa 14.7.2016
a zároveň úrok z omeškania vo výške 0,05% z istiny ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 17.1.2015 do dňa 14.7.2016
zastavil;

II. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 25.344,24 € spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 25.344,24 € od 15.7.2016 do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku;

III. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 99%, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím;

IV. Návrh na prerušenie konania žalovaného z a m i e t o l.

2. Rozhodol tak o žalobe, doručenej mu dňa 2.2.2016, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 28.2.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €,
spolusúrokomzomeškaniavovýške9,25%ročnezosumy2.112,02€ododňa20.3.2014dozaplatenia,

istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.112,02 €
odo dňa 18.4.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške
9,25% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 20.5.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.6.2014 do zaplatenia,
istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2.112,02 €

odo dňa 18.7.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške
9,15% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 19.8.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 18.9.2014 do zaplatenia,
istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 €
odo dňa 22.10.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške

9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 21.11.2014 do zaplatenia, istinu vo výške 2.112,02 €, spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo dňa 17.12.2014 do zaplatenia,
istinu vo výške 2.112,02 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 2.112,02 € odo
dňa 17.1.2015 do zaplatenia.3. Žalobu odôvodnil skutočnosťou, že je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy
žalovaného a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom

999,74 kW, nachádzajúcom sa v k.ú. Kechnec - priemyselný park. Žalovaný je prevádzkovateľom
distribučnej sústavy, do ktorej je žalobca pripojený. Dňa 11.7.2013 Úrad pre reguláciu sieťových
odvetví (ďalej len „Úrad“) vydal Vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia
v elektroenergetike (ďalej len „vyhláška“). Vyhláška pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za
prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent), ktorá sa uplatňuje od 1.1.2014 (ďalej len „platba za

prístup“). V zmysle vyhlášky mal každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného
(t.j. prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy) povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy,
keď žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny (ďalej len „zmluva o prístupe“). Žalobca tvrdil, že
so žalovaným neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe, teda mu bola platba za prístup fakturovaná len na
základe ustanovenia vyhlášky, bez akéhokoľvek zmluvného základu.

4. Dňa 21.11.2013 vydal Úrad cenové rozhodnutie č. 0015/2014/E, ktorým stanovil 12-mesačnú
rezervovanú kapacitu na celý rok 2014 vo výške 5.872,6 eur/MW/mesiac. Výška ročnej platby za
prístup do distribučnej sústavy teda predstavovala sumu 21.141,- eur, ktorá bola žalovaným žalobcovi
aj fakturovaná. Keďže na vyplatenie predmetnej platby neexistoval na strane žalovaného žiadny

zmluvný ani iný zákonný dôvod, domáha sa žalobca vrátenia tejto platby ako bezdôvodného obohatenia
získaného na strane žalovaného, a to s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS/17/2014
(ďalej len „Nález“), ktorým Ústavný súd SR vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup
s Ústavou SR. Nález bol 21.7.2016 zverejnený v Zbierke zákonov, čím sa stal všeobecne záväzným a
na základe neho stratilo účinnosť ust. § 26 ods. 23 vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca

elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. V tomto Náleze bolo konštatované, že je neústavné,
aby výrobca elektriny bol povinný platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade, ak nemá
uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a že na zavedenie takejto
platby ÚRSO nebol oprávnený. Ak teda Ústavný súd SR vyslovil neústavnosť predmetnej platby je

zrejmé, že na jej úhradu nikdy neexistoval relevantný právny základ a žalobca ako výrobca elektriny,
ktorý nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny, tak nemal
povinnosť uhrádzať platbu za prístup. Argumentoval, že je v absolútnom rozpore s elementárnou
spravodlivosťou, aby sa výrobca elektriny nemohol domôcť vrátenia platieb, ktoré bol neústavným
predpisom roky nútený uhrádzať. Tieto platby navyše uhrádzal žalovanému „za nič“, pretože prístup

žalobca nikdy nevyužíval, nechcel využívať a ani využívať nemohol.

5. V ďalšom zdôraznil, že jedným z kľúčových východísk rozhodnutia Ústavného súdu SR je odlíšenie
pojmu „prístup do distribučnej sústavy“ od pojmu „pripojenie do distribučnej sústavy“, ktoré sa v praxi
nesprávne zamieňajú. Zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o energetike) ako aj zák. č. 309/2009 Z.z. o podpore
obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o podpore OZE) striktne rozlišujú medzi
pripojenímaprístupomdodistribučnejsústavy.Žalobcaakovýrobcaelektrinyvyrobenúelektrinudodáva
do distribučnej sústavy žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Na to, aby danú elektrinu

mohol dodať do distribučnej sústavy, musí byť k tejto sústave fyzicky pripojený. Toto fyzické pripojenie
sa uskutočňuje na základe zmluvy o pripojení, ktorú uzatvorí výrobca s prevádzkovateľom distribučnej
sústavy. Výrobca elektriny odovzdá vyrobenú elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v tzv.
odovzdávacom mieste (t.j. v mieste fyzického pripojenia do distribučnej sústavy). Výrobcovia elektriny z
OZE, tak po podpise zmluvy o pripojení, po samotnom pripojení do distribučnej sústavy a po splnení si

oznamovacej povinnosti reálne vyrábajú a dodávajú elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy.

6. Zákon o energetike záväzne definuje pojem prístup, ako aj upravuje špecifické zmluvné vzťahy, ktoré
v danej regulovanej oblasti vznikajú. Prístup do distribučnej sústavy podľa žalobcu znamená, že výrobca
elektriny túto elektrinu nedodá priamo prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v mieste pripojenia, ale

využije jeho distribučnú sústavu na to, aby ju dodal inému konkrétnemu subjektu, ktorý si sám určí.

7. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, dôvodiac, že žalobcovi na uplatnenú pohľadávku
nevznikol právny nárok, pretože v období, za ktoré si žalobca uplatňuje vrátenie platieb, t.j. v obdobíod 1.1.2014 do 31.12.2015 bol žalobca povinný platbu za prístup platiť z dôvodu, že distribučnú
sústavu plnohodnotne užíval, pričom táto platba za prístup mu bola zo strany žalovaného fakturovaná v
súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Zdôraznil, že žalobca je obchodnou spoločnosťou,

ktorej hlavným predmetom podnikania je výroba a dodávka elektriny s obnoviteľných zdrojov energie
výrobným zariadením, s celkovým inštalovaným výkonom do 1 MW, ktoré je pripojené do distribučnej
sústavy žalovaného v rámci maximálnej rezervovanej kapacity pripojenia vo výške 999 kW. Žalovaný
má postavenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy podľa Zákona o energetike, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe povolenia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví č.

2007E 0257 na území Košického, Prešovského a časti Banskobystrického kraja. Dôvodil, že k tomu,
aby mohol elektrinu predávať, t. j. vykonávať predmet svojej podnikateľskej činnosti, musí byť pre neho
zabezpečený odber takto vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy v súlade v technickými možnosťami
a stavom pripravenosti distribučnej sústavy, ktorá činnosť sa realizuje v rámci prístupu do distribučnej
sústavy. Dôvodí, že zo všeobecnej definície prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutej v § 2 ods. 1
písm.a)bod12.2 Zákonaoenergetikejezrejmé,že„prístupomdodistribučnejsústavysarozumieprávo

využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity." Ak by žalobca prístup
do distribučnej sústavy pre dodávku ním vyrobenej elektriny nevyužíval, možnosť tohto prístupu by
žalovaný ani nezabezpečoval a hlavne neudržiaval. V uvedenom prípade by žalovaný nezabezpečoval
stálu schopnosť sústavy odobrať od výrobcu ním dodanú elektrinu v rámci maximálnej rezervovanej
kapacity, bez ohľadu na to, v akom objeme bude reálne elektrina zo strany žalobcu do sústavy dodaná.

Výsledkom takéhoto postupu by bola nemožnosť žalovaného dodávať ním vyrobenú elektrinu, čo by
spôsobilo nemožnosť realizácie kľúčového práva žalovaného a jeho záujmu, ktorým je dosiahnutie
peňažnej odplaty za dodanú elektrinu. V súvislosti s uvedeným poukázal na Smernicu č. 2009/72/ES.

8. Argumentoval, že medzi stranami sporu nie je sporné, že žalobca dodáva elektrinu do distribučnej

sústavy žalovaného v rámci dohodnutej rezervovanej kapacity. Uvedená skutočnosť je zachytená aj
na zmluvnom základe, ktorým je Zmluva o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a
doplatku zo dňa 19.11.2014 uzatvorená medzi žalobcom, žalovaným a spoločnosťou Východoslovenská
energetika a.s.. Tvrdí, že vôľa žalobcu realizovať svoje právo na prístup, ako aj vôľa využívať distribučnú
sústavu, bola nesporne prejavená v tejto zmluve a v jej dodatku zo dňa 13.2.2015 tým, že sa žalobca

zaviazal dodávať elektrinu pre odberateľa a odberateľ sa zaviazal ním vyrubenú elektrinu odoberať,
pričom nemožno poprieť, že tento vzťah sa realizuje na úrovni distribučnej sústavy. Je teda zrejmé, že
žalobcasvojeprávonaprístupdodistribučnejsústavypreukázateľnevyužíva.Vtejtosúvislostizdôraznil,
že užívanie prístupu do distribučnej sústavy bez platenia platby za prístup by bolo možné považovať
za obohacovanie sa na žalobcu na úkor žalovaného, čím by žalobca získal neoprávnený majetkový

prospech. Zdôraznil aj skutočnosť, že samotná existencia poplatku za prístup do distribučnej sústavy
má oporu aj v európskej legislatíve, pričom takýto poplatok už existuje aj v rámci iných členských štátoch
Európskej únie.

9. V súvislosti so závermi Ústavného súdu SR v jeho náleze, na ktoré sa odvoláva žalobca zdôraznil, že

samotná existencia poplatku za prístup do sústavy nebola zo strany Ústavného súdu SR spochybnená a
nebol spochybnený ani spôsob jeho výpočtu a jeho výška. Zároveň bolo potvrdené, že poplatok podlieha
regulácii a nepôsobí retroaktívne. Predmetným Nálezom nebola spochybnená ani právomoc Úradu pre
reguláciu sieťových odvetví upraviť otázky súvisiace s výškou poplatku do distribučnej sústavy, spôsobu
jeho výpočtu a podmienok jeho výberu. Ústavný súd SR nevyslovil ani žiadny záver o diskriminačnom

charaktere poplatku za prístup do distribučnej sústavy, neobsahuje právny názor týkajúci sa vzniku
právneho vzťahu prístupu elektriny do distribučnej sústavy, nevenuje sa vecnej a technickej stránke
prístupu a ani skutočnosti, či samotný prístup je alebo nie je reálnou potrebou výrobcu elektriny, resp.
či výrobca elektriny prístup do sústavy využíva a za akých podmienok. Žalovaný teda zdôraznil, že
konštrukcia Nálezu Ústavného súdu SR v žiadnom prípade nevyvracia vznik platobnej povinnosti pre

výrobcov elektriny, ktorý prístup do distribučnej sústavy reálne a preukázateľne využívajú.

10. Zdôraznil aj skutočnosť, že z faktúr, ktoré boli žalobcom predložené, je zrejmé, že ide o faktúry
za prístup do distribučnej sústavy vystavené výhradne za rok 2014, 2015 a ani žalobca nijako
nespochybňuje, že faktúry vystavené žalovaným zaplatil z dôvodu, že mu to vyplývalo z vtedy platného

a účinného všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým bola vyhláška Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví. Ustanovenie Vyhlášky v časti „to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá
s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny“ bolo Nálezom vyhlásené za neústavné dňa 22.6.2016, následne bolodňa 21.7.2016 publikované v Zbierke zákonov, čím sa stalo všeobecne záväzným. Žalovaný tvrdí,
že do momentu uverejnenia Nálezu bolo predmetné ustanovenie platné a účinné a až po tomto
momente stratilo svoju účinnosť. V tejto súvislosti zdôraznil, že je nevyhnutné, aby prvostupňový súd

pri svojej rozhodovacej činnosti rešpektoval princíp právnej istoty a právnej stability strán sporu a ich
legitímnych očakávaní zakotvený v čl. 1 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, ktorého súčasťou je i zákaz spätného
(retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.

11. Keďže podaním zo dňa 21.3.2018 vzal žalobca žalobu v časti úrokov z omeškania späť; v súlade

s § 145 CSP súd prvej inštancie, konanie v časti (tak ako je to uvedené v odseku 1 odôvodnenia tohto
rozhodnutia) zastavil. Po čiastočnom späťvzatí žaloby a zastavení konania v tejto časti bola predmetom
konania suma 25.344,24 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne odo dňa 15.7.2016 do
zaplatenia, na preukázanie oprávnenosti, ktorej súd prvej inštancie vykonal dokazovanie prostriedkami
navrhnutými a predloženými stranami sporu.

12. Z rozhodnutia ÚRSO č. 0015/2014/E z 21.11.2013 súd prvej inštancie zistil, že ním ÚRSO pre
regulovaný subjekt (žalovaného) schválil na obdobie od 1.1.2014 do 31.12.2014 tarify za prístup do
distribučnej sústavy a distribúciu elektriny a podmienky ich uplatnenia. Vo vzťahu k predmetu konania
relevantné boli ustanovenia, ktorými stanovil 12-mesačnú rezervovanú kapacitu na celý rok 2014, v
rovnakej výške 5.872,6 eur/MW/mesiac.

13. Z rozhodnutia ÚRSO č. 1806/2014/E-OZ zo dňa 4.2.2014 zistil, že ním ÚRSO pre žalobcu schválil na
roky2014až2025pevnúcenuelektrinyprestanoveniedoplatkuvovýške425,12eur/MW/hvyrobenejzo
slnečnej energie v zariadení výrobcu elektriny Fotovoltická elektráreň 999,74 kW Kechnec KAVO s.r.o.
s celkovým inštalovaným výkonom 999,74 kW, nachádzajúcej sa v k.ú. Kechnec - priemyselný park.

14. Žalovaný vystavil žalobcovi za rok 2014 na mesačnej báze faktúry za platbu za prístup, a to:
faktúru č. 8240627710, zo dňa 5.2.2014; (uhradená 27.2.2014); faktúru č. 8274695649, zo dňa
5.3.2014; (uhradená 19.3.2014); faktúru č. 8250714827, zo dňa 2.4.2014; (uhradená 17.4.2014);
faktúru č. 8214914693, zo dňa 5.5.2014; (uhradená 19.5.2014); faktúru č. 8225027484, zo dňa

4.6.2014;(uhradená 17.6.2014);faktúruč.8211245181,zodňa3.7.2014;(uhradená 17.7.2014);faktúru
č. 8245240569, zo dňa 4.8.2014; (uhradená 18.8.2014); faktúru č. 8261239504, zo dňa 3.9.2014;
(uhradená 17.9.2014); faktúru č. 8231406335, zo dňa 2.10.2014; (uhradená 21.10.2014); faktúru č.
8275308548, zo dňa 4.11.2014; (uhradená 20.11.2014); faktúru č. 8225488615, zo dňa 2.12.2014;
(uhradená 16.12.2014); faktúru č. 8271512096, zo dňa 6.1.2015; (uhradená 16.1.2015).

15. Zo Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku uzatvorenej medzi
stranami sporu dňa 19.11.2014 zistil, že sa nejedná o zmluvu o prístupe, a to s poukazom na jej predmet
špecifikovaný v článku I.

16. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 11 ods. 1 písmeno c) a e) v znení účinnom
do 30.11.2014, § 40 ods. 1 Zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, podľa ustanovení
§ 2 písmeno c) a e) v znení účinnom do 30.6.2014, § 3 písmeno c) a e), § 26 ods. 23 v znení účinnom
do 20.7.2016 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. ÚRSO z 11.7.2013, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v

elektroenergetike, podľa ustanovení § 2 písmeno a) bod 22 a 23 účinného do 31.8.2012, § 21 ods. 1
písmeno a), § 21 ods. 2 písmeno a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, podľa ustanovení § 2 písmeno
a) bod 11 a 12, § 2 písmeno b) body 4 a 15, § 15 ods. 1 a 2, § 26 ods. 3, 5 a 9, § 27 ods. 1 písmeno a) a
b), § 27 ods. 2 písmeno a), § 35 ods. 1 písmeno a), b) a c), § 96 ods. 7 veta prvá a druhá, ods. 8 vety prvá
a ods. 9 vety druhá zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike (účinného od 1.9.2012), podľa ustanovení §

3 ods. 1, § 4 ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej
kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinné do 31.12.2018), podľa § 2 písm.
a) bod 12.1 a 12.2 (účinného od 1.1.2019), § 26 ods. 4 až 6, § 96f (účinného od 1.1.2019) zákona č.
251/2012 Z.z. o energetike. Ďalej podľa § 1 ods. 1 a 2, § 261 ods. 1, § 340 ods. 2, § 365 ods. 1, § 369
ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. a § 37, § 39, 49a, § 451

ods. 1 a 2, § 456 veta prvá, § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka. Ďalej podľa ustanovení §
41, § 41a ods. 1, 2 a 3, § 41b zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.17. Súd prvej inštancie konštatoval, že Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom sp. zn. PL. ÚS
17/2014-132 z 22.6.2016 vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 21.7.2016 (ďalej aj
len „Nález“) rozhodol, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny

nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny“ Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z. ktorou
sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl.
13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky
a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských a práv a základných slobôd“a

poukázal na jeho odôvodnenie, a to body 21.5, 21.6, 21.7, 21.8, 22, 22.1..

18. S poukazom na vyššie uvedené časti odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR konštatoval, že
povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle
zák. č. 251/2012 Z.z. výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s
prevádzkovateľom distribučnej sústavy a pokiaľ dotknutá časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky

ukladala výrobcom elektriny povinnosť hradiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade,
že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú
nemali, išlo o povinnosť nad rámec povinnosti zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone č. 251/2012
Z.z., čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučnej sústavy, ako aj nad rámec zákonného
splnomocnenia pre úrad v zmysle zák. č. 250/2012 Z.z. upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do

distribučných sústav.

19. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal, že by medzi žalobcom a žalovaným
za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z. bola uzatvorená iná zmluva než Zmluva o dodávke elektriny,
prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku. Predmetom tejto zmluvy nebolo zo strany žalovaného

ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy a následná
distribúcia elektriny. Žalobu preto považoval za skutkovo a právne dôvodnú, keď v dôsledku vyššie
uvedeného nálezu pri zohľadnení jeho účinkov ex tunc, právny dôvod platby za prístup do distribučnej
sústavy zaplatenej žalobcom v postavení výrobcu elektriny odpadol.

20. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému príslušenstvu uviedol, že v prípade uplatneného nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia ide o situáciu, kedy čas plnenia nie je dojednaný ani nevyplýva z
právneho predpisu, preto podľa ust. § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, bol žalovaný povinný vydať
žalobcovi bezdôvodné obohatenie bez zbytočného odkladu po tom, čo bol žalobcom na jeho vydanie
vyzvaný. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca vyzval žalovaného na vrátenie platieb za prístup

do distribučnej sústavy uhradených za rok 2014, celkom v sume 25.344,24 eur skôr, ako doručením
žalobyvprejednávanejveci.Žalobaboladoručenážalovanému13.7.2016,žalobcasiúrokyzomeškania
uplatnil od 15.7.2016, preto mu ich súd priznal od uvedeného dňa.

21. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP a nárok na ich náhradu priznal

žalobcovi v rozsahu 99% (konanie o zaplatenie časti príslušenstva bolo zastavené z dôvodu na strane
žalobcu, úspech žalobcu v zostávajúcej časti bol 100%).

22. Proti rozsudku - jeho II. a III. výroku podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 365
ods. 1 písm. e), f), h), d) a b) CSP.

23. Vytýka súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie postavenia sporových strán, keď tento
poukázal na postavenie žalobcu ako výrobcu v pozícií odberateľa elektriny a postavenie žalovaného
v pozícií dodávateľa elektriny. Argumentuje, že predmetom sporu nie je otázka užívania distribučnej
sústavy žalovaného žalobcom v pozícií odberateľa elektriny, ale práve otázka užívania distribučnej

sústavy žalovaného žalobcom v pozícií dodávateľa elektriny. Výrobca užíva distribučnú sústavu jednak
ako subjekt, ktorý elektrinu zo sústavy odoberá, teda odberateľ elektriny, ale aj ako subjekt, ktorý
vyrobenú elektrinu do sústavy dodáva, pričom ku každému z oboch uvedených postavení výrobcu
ako účastníka trhu s elektrinou sa viažu úplne iné práva a povinnosti. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku je tak zrejmé, že súd prvej inštancie nerozlišuje medzi postavením výrobcu ako odberateľa

elektriny a medzi postavením výrobcu ako dodávateľa elektriny a tieto obsahovo úplne rozličné pojmy
a s nimi spojené rozličné situácie na trhu s elektrinou si navzájom zamieňa. Výrobca elektriny, ktorý
reálne dodáva vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného, má záujem, aby táto bola zo
strany žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy odoberaná, a teda má z daného uhlapohľadu postavenie dodávateľa. Pre tento účel umožní prevádzkovateľ distribučnej sústavy výrobcovi
ako dodávateľovi užívanie distribučnej sústavy a vytvorí pre neho ako dodávateľa potrebnú distribučnú
kapacitu pre dodávku elektriny vyrobenej výrobcom elektriny do distribučnej sústavy žalovaného.

24. Pokiaľ ide o samotný uplatnený nárok tvrdí, že súd prvej inštancie si bez bližšieho odôvodnenia
osvojil názor žalobcu, že mu vznikol nárok na vrátenie platieb z titulu bezdôvodného obohatenia
napriek skutočnosti, že medzi stranami sporu v žalovanom období existovala platná a účinná zmluva.
Bez ďalšieho skúmania a bližšieho odôvodnenia sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že právnym titulom

vystavovaných faktúr bolo ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. s poukazom na
skutočnosť, že dotknuté ustanovenie Vyhlášky bolo nálezom Ústavného súdu SR v rozhodujúcej časti
vyhlásené za nesúladné s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123
Ústavy SR. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na skutočnosť, že predmetné ustanovenie Vyhlášky o
cenovej regulácií slúži výlučne ako východisko pre určenie matematického výpočtu výšky žalovaným
žalobcovi fakturovanej sumy za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom. Zdôraznil, že

Ústavný súd SR sa v tomto náleze zaoberal výlučne analýzou a skúmaním jedného z možných
existujúcichdôvodovvznikusubjektívnychprávapovinností,t.j.ichvznikuzákonomalebopodzákonným
predpisom na základe zákona, a to s pohľadu jednostranného autoritatívneho uloženia povinnosti
zákonodarcom v podobe právnej normy obsiahnutej v zákone, resp. príslušným správnym orgánom
v podobe právnej normy ako súčasti podzákonného právneho predpisu. V tejto súvislosti zdôraznil,

že vzťah strán sporu je vzťahom súkromnoprávnym, kde ďalšiu skupinu právnych dôvodov majúcich
za následok vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych práv a povinností, tvoria právne skutočnosti.
Súd prvej inštancie tak bol v prípade žalobcom dobrovoľne uhrádzaných a žalovaným fakturovaných
a prijímaných finančných prostriedkov povinný skúmať, či neexistuje iný právny dôvod odôvodňujúci
žalobcom realizované dobrovoľné úhrady v prospech žalovaného, vylučujúci vznik údajného žalobcom

nárokovaného bezdôvodného obohatenia.

25. V tejto súvislosti zdôraznil skutočnosť, že pre naplnenie záväzku žalobcu na dodávku elektriny
žalovanému je užívanie distribučnej sústavy nevyhnutné. Vzhľadom na dodávku elektriny do sústavy
realizovanouzariadenímnavýrobuelektrinyvovlastníctvežalobcudodistribučnejsústavyvovlastníctve

žalovaného, ktorá skutočnosť môže byť preukázateľná záznamami nameraných hodnôt v určených
meradlách umiestnených v odbernom mieste žalobcu, je preto dôvodné prijať záver, že distribučná
sústava bola v žalovanom období (a do tohto času stále je) zo strany žalobcu nepochybne využívaná a
v prípade, ak na jej užívanie žalobca neosvedčí žiaden právny dôvod, táto je zo strany žalobcu užívaná
bez právneho dôvodu, čím dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v

zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré je v takomto prípade potrebné považovať za právny
dôvod žalobcom dobrovoľne uhrádzaný a žalovaným prijatých úhrad.

26. V ďalšom odvolateľ poukazuje na nesprávne právne posúdenie žalobcom uplatneného nároku ako
bezdôvodného obohatenia argumentujúc, že právny dôvod žalobcom realizovaných úhrad existoval

a týmto bol záväzkovo právny vzťah sporových strán v súvislosti s užívaním distribučnej sústavy
žalovaného. Zdôraznil, že ak by aj zmluvný vzťah medzi stranami sporu mal byť písomný (a teda
vzájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným trpí nedostatkom formy), tak plnenie zo záväzku
neplatného pre nedostatok formy v zmysle § 455 ods. 1 a 2 OZ nepredstavuje bezdôvodné obohatenie,
z ktorého dôvodu plnenie poskytnuté na podklade takéhoto právneho úkonu nemožno požadovať späť

z titulu bezdôvodného obohatenia. Zdôraznil, že žalobca si bol vedomý skutočnosti o svojom užívaní
distribučnej sústavy a práve z tohto dôvodu realizoval dobrovoľné úhrady odplaty za jej užívanie.

27. V ďalšom spochybňuje záver súdu prvej inštancie, že pohľadávka žalovaného je neexistujúcou
pohľadávkou, v dôsledku čoho dospel k záveru, že na strane žalovaného došlo jej prijatím k

bezdôvodnému obohateniu. Súd prvej inštancie tak bez ďalšieho vyslovil právny záver o neexistencii
pohľadávky žalovaného, vzhľadom na neexistenciu písomnej zmluvy o prístupe bez bližšieho
odôvodnenia a skúmania reálneho skutkového stavu medzi stranami sporu len strohým odkazom
na závery Ústavného súdu SR prezentované v jeho náleze sp.zn. PL.ÚS 17/2014. V tejto súvislosti
zdôraznil, že existencia akejkoľvek odplaty za prístup do distribučnej sústavy žalovaného a jej

využívanie, ako aj využívanie služieb s tým súvisiacich, nebola zo strany Ústavného súdu SR
spochybnená a zároveň sa tento nikde nevyjadril, že zmluva o prístupe by musela byť uzatvorená
výlučne v písomnej forme. Uvedenými skutočnosťami sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. V tejto
súvislosti zároveň zdôraznil aj skutočnosť, že v zmysle § 21 ods. 2 písm. a) zák. č. 654/2004 Z.z. oenergetike,ktorýpredchádzalaktuálneplatnémuzákonuoenergetike(ďalejakopredchádzajúcizákono
energetike),počasktoréhovplatnostibolizariadeniaprevažnejväčšinyvýrobcovuvedenédoprevádzky,
bol každý výrobca elektriny obligatórne povinný uzatvoriť zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave

s prevádzkovateľom sústavy. Všetky zariadenia výrobcov uvedené do prevádzky pred nadobudnutím
účinnosti zákona o energetike, t.j. pred 1.9.2012 museli mať povinne uzatvorenú zmluvu o prístupe,
v opačnom prípade by im prístup do sústavy zo strany žalovaného nemusel byť umožnený. Tak
za okolností, keď žalobca prístup do sústavy za účinnosti predchádzajúceho zákona o energetike
užíval a žalovaný mu tento prístup a služby s tým spojené poskytoval, je vzhľadom na obligatórnu

povinnosť uzatvorenia zmluvy o prístupe nevyhnutné konštatovať, že zmluva o prístupe medzi žalobcom
a žalovaným za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy existovala. V tejto súvislosti poukázal na
prechodné ustanovenia § 96 ods. 9 Zákona o energetike.

28. Pokiaľ sa týka náležitosti zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, ustanovenie § 26 ods. 5 Zákona
o energetike, (na ktoré žalobca v súvislosti so zmluvou o prístupe do sústavy poukazuje a na aplikácii,

ktorého založil aj súd prvej inštancie svoj napadnutý rozsudok), síce definuje charakteristické podstatné
časti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny ako konkrétneho zmluvného typu,
avšak podstatou zadefinovania charakteristických podstatných častí zmluvy pre konkrétny zmluvný typ
právnympredpisomjekvalifikovaniealebodiskvalifikáciazmluvyakourčitéhozmluvnéhotypu,tietovšak
nepredstavujú automaticky podmienku platnosti samotnej zmluvy. Samotná zmluva, aj keď neobsahuje

niektoré z podstatných časti konkrétneho zmluvného typu, môže byť platne uzavretá, pretože sa môže
jednať o zmluvu nepomenovanú. Odvolateľ teda tvrdí, že ak by aj niektorá zo zákonom stanovených
podstatných náležitosti zmluvného typu obsiahnutého v § 26 ods. 5 Zákona o energetike, medzi
zmluvnými stranami dohodnutá nebola, takáto skutočnosť sama o sebe nemá za následok neplatnosť
uzatvorenej zmluvy.

29. V ďalšom odvolateľ tvrdí, že dobrovoľné úhrady faktúr za užívanie distribučnej sústavy žalovaného
vo forme prístupu predstavujú uznanie záväzku žalobcu voči žalovanému z predmetných žalobcom
dobrovoľne uhrádzaných faktúr a podrobne sa venuje výkladu pojmu, prístup do sústavy a poukazuje
na stanovisko Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 20.4.2018 a na odborné vyjadrenie č. 39/2018.

30. Zdôraznil, že ak aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že strany sporu nemali uzatvorenú zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy, potom žalobca nedisponuje relevantným právnym titulom na užívanie
distribučnej sústavy a teda užívanie distribučnej sústavy žalovaného neosvedčil. V takomto prípade
však dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného, žalovaný má teda na

fakturované sumy oprávnený nárok. Súd prvej inštancie tak mal posúdiť ako úhradu dohodnutej odplaty
za užívanie distribučnej sústavy vo vlastníctve žalovaného alebo ako úhradu nárokov žalovaného z
titulu bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním distribučnej sústavy žalovaného žalobcom bez
právneho dôvodu.

31. V ďalšom odvolateľ namieta, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia nezobral do
úvahy argumentáciu ani dôkazy predložené žalovaným (navrhované dôkazy vo forme technickej analýzy
slúžiacej na oboznámenie súdu prvej inštancie s faktickým skutkovým stavom medzi stranami sporu),
bez oboznámenia sa s ktorými nie je možné dospieť k správnemu právnemu posúdeniu a tiež vo forme
stanoviska Ministerstva hospodárstva SR, slúžiaceho na bližšie ozrejmenie vôle zákonodárcu pri tvorbe

právnych noriem obsiahnutých v § 2 písm. a) bod 12.2 a § 26 ods. 5 Zákona o energetike, ktorých
správny výklad a správna aplikácia je nevyhnutným predpokladom správneho právneho posúdenia veci
samej ako aj následného správneho rozhodnutia súdu prvej inštancie.

32. V závere odvolania sa rozsiahlo venuje problematike účinkov nálezu Ústavného súdu SR ex tunc

33. Na základe uvedeného sa domáha, aby odvolací súd v napadnutých výrokoch rozsudok zmenil a
žalobu zamietol, resp. ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

34. Žalobca v svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť s

tým, že jeho vyjadrenie je v podstate zopakovaním argumentácie už prednesenej v konaní pred súdom
prvej inštancie.35. Žalovaný reagujúc na vyjadrenia žalobcu k jeho odvolaniu, argumentuje skutočnosťami už
uvádzanými v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a následne v odvolaní.

36. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci

vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý -
hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,
súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

37. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p., odvolací súd uvádza, že inou

vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ C.s.p., ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

38. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal skutočnosťou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú
prípustnými dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako odvolací dôvod
uvádza dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b), t.j. že mu súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňoval mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces; písm. f), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam; písm. h), t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci; písm. d), t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci; písm. e), t.j. zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené.

39. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu

pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie
správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

40. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa
strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že
dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť

súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí
umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré
z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú. (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS
132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6/ CSP ods. 1 strany sporu majú v konaní rovné postaveniespočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom
vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane

poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane
bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán
predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a
právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného

práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom sporu.

41. Ďalší odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde

logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.

42. Predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, ktorého sa žalobca domáhal
na tom základe, že žalovaný fakturoval žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného,
ktorý žalobca uhradil, avšak žalovanému za tento poplatok za prístup nevznikol zákonný ani zmluvný
nárok. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že nemal so žalovaným uzatvorenú zmluvu o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny podľa § 26 ods. 5 zák. č. 251/2012 Z.z. o energetike,

preto s poukazom na nález Ústavného SR PLÚS 17/2014-132 zo dňa 22.6.2016 argumentoval
protiústavnosťou, resp. nezákonnosťou účtovanej platby.

43. Odvolací súd udáva, že v prejednávanom spore bolo podstatné vyriešiť právnu otázku, a to, či medzi
stranami sporu existuje obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy.

44. Odvolací súd uvedomujúc si doposiaľ odlišnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ako aj
samotného Krajského súdu v Košiciach v obdobných sporoch, vychádzal z vývoja rozhodovacej praxe
súdov a najvyšších súdnych autorít SR, a to z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.11.2019 sp.zn.
3Obdo/18/2019, kde vyslovené právne závery sú aplikovateľné aj na posudzovaný spor.

45. Je nepochybné, že Ústavný súd SR nálezom sp. zn. PL. ÚS 17/2014 rozhodol, že:
1. Ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny“ vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa

ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 13
ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 1 a čl. 123 Ústavy SR a v spojení s čl.
1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vo zvyšnej časti
návrhu skupiny poslancov Národnej rady SR nevyhovel.

46. Ústavný súd tak svojím rozhodnutím ustálil, že: „Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby
(„ceny“) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle zákona o energetike na základe uzatvorenej
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Pokiaľ zákonný
právny predpis ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej
sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu

o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených
pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných
sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle
zákona o regulácií upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“47. Z Nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup
do distribučnej sústavy vzniká v zmysle Zákona č. 251/2012 Z.z. výlučne na základe uzatvorenej zmluvy

o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy a že ak žalobca nemá
so žalovaným platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, tak nemožno od neho
požadovať platbu za prístup do tejto sústavy. Ak žalovaný uzavretie tejto zmluvy nepreukáže (dôkazné
bremeno ohľadne tejto skutočnosti zaťažuje jeho), tak na tento stav dopadajú vyššie uvedené závery
rozhodnutia Ústavného súdu SR.

48. Bolo v konaní preukázané, že žalovaný a žalobca nemali uzatvorenú zmluvu o prístupe do
distribučnejsústavyadistribúciielektriny,ktorejpodstatnénáležitostisúvymedzenév§26ods.5Zákona
o energetike (uvedené žalovaný nerozporoval).

49. K polemike odvolateľa o účinkoch nálezu Ústavného súdu SR, odvolací súd udáva, že pre vyslovenie

účinkov predmetného nálezu je podstatné uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/06-4 zo
dňa 11.10.2006, ktorým Ústavný súd SR zjednotil odchýlne právne názory svojich senátov v otázke
účinkov nálezu a uprednostnil princíp ústavnosti, teda priklonil sa k názoru, že rozhodnutie Ústavného
súdu SR má účinky ex tunc. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovania ústavnosti a
zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. K názoru, že nález Ústavného súdu SR

o nesúlade právnych predpisov s Ústavou SR má hmotnoprávne účinky ex tunc, sa priklonil Ústavný
súd SR aj v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 51/06 zo dňa 8.6.2006 a v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 72/06 zo dňa
14.6.2006.

50. Odvolací súd nerozporuje tvrdenie žalovaného, že účastníci na trhu s elektrinou môžu medzi sebou

uzatvoriť aj iné zmluvy ako tie, ktoré sú uvedené v § 26 Zákona o energetike a to s poukazom na § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka. Avšak pokiaľ ide o účtovanú platbu za prístup do distribučnej sústavy
podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR a vyššie citovaných ustanovení Zákona o energetike, účinného
do 31.12.2018, je viazaná na uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny
podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, teda zmluvy, ktorá obsahuje podstatné náležitostí tak, ako je to

uvedené v tomto ustanovení. Zákon teda jednoznačne stanovoval, že prístup do sústavy podľa zákona
o energetike je prístupom na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny.
Preto aj platbu za prístup do distribučnej sústavy možno účtovať len na základe zmluvy o prístupe s
právami a povinnosťami strán vymedzenými v zákone.

51. K tvrdeniu žalovaného, že z rozhodnutia Ústavného súdu nemožno vyvodiť, že by právny základ
pre fakturovanie a vybranie platby za prístup do distribučnej sústavy bol definovaný výlučne zmluvou
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, a to s
poukazom na skutočnosť, že Ústavný súd na viacerých miestach odkazuje len na zmluvu o prístupe
bez úpravy distribúcie elektriny, v podstate uvádzajúc, že strany sporu mohli uzavrieť aj inú zmluvu,

je potrebné uviesť, že Ústavný súd dôvodil, že pre výrobcov elektriny, ktorí majú s prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, je právnym
základom ich povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy samotná uzatvorená zmluva o
prístupe do distribučnej sústavy s poukazom na § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Z uvedeného vyplýva,
že v prípade, ak takáto zmluva nebola medzi stranami uzatvorená, resp. jej existencia nebola v konaní

preukázaná,niejedanáexistenciaprávnehotitulužalovanéhonaúčtovanieavyberanieplatbyzaprístup
do distribučnej sústavy. Nemôže byť teda právnym základom pre účtovanie a vyberanie platby za prístup
do distribučnej sústavy žiadna iná zmluva, ktorá podstatné náležitosti ustanovené v § 26 ods. 5 zákona o
energetikeneobsahuje.Službaprístupudodistribučnejsietežalovanéhojespoplatnenouslužbou,avšak
platbu za ňu možno vyberať len v zákonom a rozhodnutím Ústavného súdu SR v určených medziach.

52. Nespornou bola v konaní skutočnosť, že žalobca platby za prístup za obdobie rokov 2014 až 2015
zaplatil, nesporná bola aj ich výška. Nebolo preukázané tvrdenie, že zmluva o prístupe podľa zák. č.
251/2012 Z.z. uzatvorená bola.

53. Odvolací súd ale zdôrazňuje skutočnosť, že z obsahu spisu sa javí, že zariadenie žalobcu bolo
uvedené do prevádzky za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z., v zmysle ktorého žalobca ako výrobca
elektriny bol povinný podľa § 21 ods. 2 písm. a) tohto zákona uzatvoriť zmluvu o prístupe a pripojení ksústave s prevádzkovateľom sústavy. V tejto súvislosti poukazuje na právne závery Najvyššieho súdu
SR v jeho uznesení sp.zn. 3Obdo/18/2019.

54. Podľa § 96 ods. 7 prvá veta zák. č. 251/2012 Z.z. zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov
zostávajú v platnosti.

55. Podľa článku 2 odsek 18 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES o spoločných
pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou (ďalej aj „smernica“), pod pojmom „užívateľ sústavy“ sa rozumie

fyzická alebo právnická osoba, ktorá dodáva elektrinu do prenosovej alebo distribučnej sústavy, alebo
ktorej je elektrina z týchto sústav dodávaná.

56. Podľa článku 32 ods. 1 smernice, členské štáty zabezpečia zavedenie systému pre prístup tretích
strán do prenosových a distribučných sústav na základe uverejnených taríf platných pre všetkých
oprávnených odberateľov a uplatňovaných objektívne a bez diskriminácie medzi užívateľmi sústavy.

Členské štáty zabezpečia, aby tieto tarify alebo metodiky ich výpočtu boli pred nadobudnutím účinnosti
schválené v súlade s článkom 37, a aby tieto tarify a metodiky - ak sú schvaľované iba metodiky - boli
pre nadobudnutím účinnosti uverejnené.

57. Podľa článku 32 ods. 2 smernice, prevádzkovateľ prenosovej alebo distribučnej sústavy môže

odmietnuť prístup, ak chýba potrebná kapacita. Pre takéto odmietnutia sa musia uviesť náležite
opodstatnené dôvody, najmä so zreteľom na článok 3 a založené na objektívnych a technicky a
ekonomicky odôvodnených kritériách. Regulačné orgány, ak tak stanovia členské štáty, alebo členské
štáty, zabezpečia, aby sa tieto kritériá dôsledne uplatňovali a aby užívateľ sústavy, ktorému bol
odmietnutý prístup, mohol využiť postup na urovnanie sporu. V prípade odmietnutia prístupu regulačné

orgány tiež zabezpečia, pokiaľ je to vhodné, aby prevádzkovateľ prenosovej alebo distribučnej sústavy
poskytol príslušné informácie o opatreniach, ktoré budú potrebné pre posilnenie sústavy. Strane, ktorá o
takéto informácie požiada, môže byť vyúčtovaný primeraný poplatok odrážajúci náklady na poskytnutie
takýchto informácií.

58. Citovaná smernica priamo predpokladá a zaväzuje členské štáty zabezpečiť nediskriminačné
tarify za prístup pre všetkých užívateľov distribučnej sústavy. V rámci posúdenia Zmluvy o pripojení
uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným za použitia zákona č. 656/2004 Z.z. (ak by sa existencia
takejto zmluvy preukázala) je potrebné vychádzať aj zo smernice a v rámci interpretácie právnych
noriem treba siahnuť aj po eurokonformnom výklade.

59. Žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy by bol podľa právnej úpravy
účinnej v čase vzniku zmluvného vzťahu (Zmluvy o pripojení) povinný na základe zmluvy umožniť
pripojenie a zároveň prístup do distribučnej sústavy všetkým výrobcom elektriny za rovnakých
(t.j. nediskriminačných) podmienok. Bez existencie takéhoto zmluvného vzťahu bezpodmienečne

vyžadovaného zákonom č. 656/2004 Z.z. by nemohol mať výrobca elektriny prístup do distribučnej
sústavy a nemohol byť ani do nej pripojený.

60. V zmysle zákona č. 656/2004 Z.z. nebolo možné, aby výrobca elektriny uzatvoril s prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy bez toho, aby súčasne

neuzatvoril aj zmluvu o prístupe (resp. aby táto zmluva nebola súčasťou zmluvy o pripojení). Bez
uzatvorenia zmluvy o prístupe - ktorú zákon č. 656/2004 Z.z. priamo vyžadoval - by nemohol výrobca
elektriny pôsobiť na trhu s elektrinou, keďže by nespĺňal zákonnú podmienku priamo vyplývajúcu z
ustanovenia § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. Zjednodušene povedané, aby mohol výrobca
elektriny (t.j. žalobca) vyrábať elektrinu a dosahovať zisk z predmetu svojej činnosti ako základného

znaku podnikania, musel rešpektovať zákonnú úpravu a splniť všetky podmienky stanovené zákonom
č. 656/2004 Z.z., vrátane uzavretia zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave so žalovaným ako
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Následne sa výrobca elektriny nemôže s úspechom
brániť tvrdením, že jeho vôľou (resp. úmyslom) nebolo uzavrieť zmluvu o prístupe, keďže táto je
obsiahnutá už v tom, že chcel ako výrobca pôsobiť na otvorenom trhu s elektrinou, s ktorým je spojené

splnenie všetkých zákonných podmienok (resp. povinností).

61. Povinnosti prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy umožniť výrobcovi elektriny pripojenie
a prístup do distribučnej sústavy na základe zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave predpokladanejzákonomč.656/2004Z.z.zodpovedáprávoprevádzkovateľaregionálnejdistribučnejsústavypožadovať
odvýrobcuelektrinyodplatuzatútoposkytnutú(zákonompredpokladanúazároveňvyžadovanú)službu,
vrátane platby za prístup.

62. Na tejto skutočnosti nemení nič ani zmena právnej úpravy obsiahnutá v zákone č. 251/2012 Z.z.,
ktorýupravujeniektorézmluvnétypymedzisubjektmivykonávajúcimičinnosťnatrhuselektrinouodlišne
od zákona č. 656/2004 Z.z. Ak však zmluva uzatvorená podľa § 656/2004 Z.z. nie je priamo v rozpore
so zákonom č. 251/2012 Z.z., nebolo povinnosťou zmluvných strán uzatvoriť novú zmluvu, keďže táto

ostáva platná. Ak bola medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy
zmluva o prístupe a o pripojení k sústave podľa zákona č. 656/2004 Z.z., táto zmluva neodporuje novej
právnej úprave, a preto nie je potrebné, aby medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená nová zmluva
podľa zákona č. 251/2012 Z.z.

63. Žalobcovi by tak na základe uzatvorenej Zmluvy o pripojení, ktorej obligatórnou súčasťou bola

zmluva o prístupe, vznikla povinnosť uhrádzať žalovanému aj platby za prístup. Pritom je právne
bez významu, či strany sporu následne uzatvorili Zmluvu o prístupe užívateľa, keďže jej uzatvorením
povinnosť platby za prístup žalobcovi nezanikla, ale táto povinnosť ostala zachovaná.

64. Súd prvej inštancie sa uvedenou skutočnosťou nezaoberal, pretože nevychádzal z prechodných

ustanovení Zákona o energetike a teda neskúmal, či strany sporu mali/nemali uzatvorené zmluvy podľa
predtým účinného právneho predpisu (viď. vyššie).

65. K tvrdeniu žalovaného, že dobrovoľná úhrada faktúr je v svojej podstate uznaním záväzku, čim je
založená právna domnienka existencie záväzku v čase uznania, pričom žalobca v súlade s § 192 C.s.p.,

dôkaz opaku v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil, odvolací súd udáva:

66. Uznanie záväzku je zabezpečovacím inštitútom, a to v tom zmysle, že zlepšuje procesné postavenie
veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie pohľadávky, (existencia záväzku sa v čase splnenia

predpokladá, pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka).
Je nepochybné, že v súlade s § 323 ods. 2 OBZ sa za uznanie nepremlčaného záväzku považujú aj
právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3., t.j. plnenie úrokov a čiastočné plnenie záväzku, ak možno
usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

67. Odvolací súd konštatuje, že odvolateľ sa mýli, ak má za to, že dobrovoľnú úhradu jednotlivých faktúr
možnopovažovaťzauznaniezáväzkužalobcom.Jednak,vprípadecharakteruzáväzkunejdeozáväzok
s deliteľným predmetom plnenia, a ani o čiastočné plnenie žalobcom, (kedy by poskytoval žalovanému
len časť plnenia, hoci podľa zmluvy mal poskytnúť celé) a nie je splnená ani ďalšia zákonná podmienka,

pretože nemožno usudzovať v prejednávanej veci, že by žalobca plnením uznal účtovaný záväzok. Ako
totiž prezentoval počas konania, (a čo bolo aj preukázané), platby uhrádzal preto, že mu túto povinnosť
ukladalo neústavné znenie vyhlášky.

68. Na základe uvedeného preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie s tým, že sa súd prvej inštancie vysporiada s uvedenou skutočnosťou v zmysle vyššie
uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu (§ 389 ods. 1 písm. c) CSP, § 391 ods. 1 CSP).

69. V novom konaní vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

70. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1

C.s.p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).