Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 30, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/62/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2516200388
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Benkovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2516200388.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Benkovičovej a sudcov

JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým
pobytom C. A. XXX/X, D. E., právny zástupca JUDr. Juraj Jurovský, so sídlom Vajanského 1955/58,
Piešťany, IČO: 33 496 668, proti žalovaným 1/ F. G., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom X. apríla
XXX, D., 2/ B. G., F. B., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom X. apríla XXX, D., právny zástupca AGM
partners s. r. o., so sídlom Hlavné námestie 3, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 258 586,
o vypratanie pozemku, o odvolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k.
9C/13/2016 – 234 zo dňa 15.11.2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu sa v časti II. a III. výroku p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Piešťany, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom návrh na prerušenie
konania zo dňa 09.10.2019, ktorým žalovaní 1/ a 2/ žiadali konanie prerušiť do právoplatného
rozhodnutia vo veci vedenej pod sp. zn. 22C/75/2019 zamietol (I. výrok). Žalovaným 1/ a 2/ uložil
povinnosť vypratať pozemok parc. č. 542/67 - orná pôda o výmere 108 m2, parcela registra „C“, vedený
na LV č. XXXX, v katastrálnom území D. E., obec D. E., H. C. a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku

(II. výrok). Žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100 % (III. výrok).

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobca sa domáhal vypratania pozemku a to
parc. č. 542/67 - orná pôda o výmere 108 m2, zapísanú na LV č. XXXX v katastrálnom území D. E.,
z dôvodu, že je výlučným vlastníkom pozemku, pričom pôvodné označenie parcely bolo ako parcela
registra „E“ č. 507/1 v totožnej výmere. Predmetná parcela bola zameraná geometrickým plánom po

smrti otca žalobcu, keď oslovil žalovaného 1/ s tým, že užíva časť jeho pozemku, pričom žalovaní sú
spoluvlastníci susednej parcely a pri zameraní pozemku a jeho vyznačení v teréne sa zistilo, že ho
žalovaníužívajú. Následnežiadalžalovaných,abypozemokvypratali,naktorúvýzvureagovalinávrhom
na uzavretie kúpnej zmluvy a pre prípad, že k odpredaju žalobca nepristúpi, tvrdili že sa stali vlastníkmi
parcely vydržaním.

Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 123, § 126 ods. 1, § 130 ods. 1,
§ 132 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a dospel k záveru o dôvodnosti
žaloby žalobcu. Uviedol, že históriou vlastníckych vzťahov na LV č. XXXX zistil, že parc. č. 542/67 v kat.
území D. E. vznikla z pôvodnej parcely č. 507/1 orná pôda o výmere 108 m2, ktorá bola pôvodne vovlastníctve otca žalobcu - A. B., zomrelom dňa 18.07.1993 a následne vo vlastníctve žalobcu v podiele
1/1. Pôvodne bol predmetný pozemok vedený v PK vložke č. 405 ako parcela registra „E“ č. 507/1 (PK
vložka je založená na č. l. 121 spisu, na ktorej sú vedení vlastníci A. B. v 1 a A. B. v 1). Tým mal

preukázané, že pozemok bol vo vlastníctve žalobcu a jeho právnych predchodcov, čo korešponduje aj
s geometrickým plánom č. 60/2015, kde z výkazu výmer vyplynulo, že pôvodná parcela registra „E“ č.
507/1 o výmere 108 m2 zanikla a vytvorila sa parcela č. 542/67 s totožnou výmerou (právny stav), pričom
predmetný geometrický plán bol riadne vnesený do katastra nehnuteľností, čomu zodpovedá aj v čase
rozhodnutia súdu aktuálne zakreslenie pozemku v katastrálnej mape. Obrana žalovaných spočívala

v tvrdení, že sú vlastníkmi sporného pozemku podľa § 134 ods. 1 OZ, pričom poukázali na geometrický
plán č. 122-90-116/91, podľa ktorého mala byť vytvorená nová parcela č. 542/14, vyznačená ako diely
a), b), c), d), e) a f). Z výkazu výmer vyplýva, že z pôvodnej parcely registra „E“ č. 516 s výmerou 1374
m2 sa má vytvoriť diel a) o výmere 1039 m2, ktorý bude včlenený do novej parc. č. 542/14, ktorá pri súčte
jednotlivých dielov má mať výmeru 1956 m2. Zvyšná časť o výmere 335 m2 vytvorí novú parcelu č. 516.
Podľa uvedeného mal pozemok vzniknúť z parcely č. 516 a žalovaní poukazovali na LV č. XXXX, podľa

ktoréhosúvlastníkmiparc.registra„E“č.516ovýmere1119m2,ktorápôvodnebolavedenávkat.území
D. E. ako neidentická a uvádzali sa rôzne výmery (1119 m2, 1204 m2 a 1374 m2). Z grafickej identifikácie
parc. č. 516, registra „E“ zo dňa 22.01.2016 okresný súd zistil, že pôvodná parcela č. 516 sa graficky
prekrýva s parc. č. 542/29 a č. 542/14, pričom z ľavej strany susedí s pozemkom, je teda nepochybné,
že pozemok z pôvodnej parc. č. 516 nevznikol. Tvrdenie žalovaných, že sa domnievali, že sú vlastníkmi

sporného pozemku, nakoľko podľa GP č. 122-90-116/91 sa pozemok nachádza tam, kde mala byť
vytvorená parc. č. 542/14 z pôvodnej parc. č. 516, ktorá je v ich vlastníctve, neobstojí, pretože daný
geometrický plán nikdy nebol vnesený do katastra nehnuteľností, umiestnením sporného pozemku sa
aninezaoberalažalovaní malivedomosťotom,žeparcelač.516bolaneidentická.Uvedenésavzťahuje
aj na geometrický plán predložený žalovanými č. 243-2540-185/82, ktorý nebol použitý ako technický

podklad k majetkoprávnemu usporiadaniu a nie je možné z neho vyvodiť, že by sporný pozemok vznikol
z parcely č. 516, ako tvrdili žalovaní. Z notárskej zápisnice NZ 417/92, N 427/92 zo dňa 25.06. na
Štátnom notárstve v Trnave je zrejmé, že žalovaní ako kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu s C. G. a I. G.
ako predávajúcimi, predmetom ktorej bola parcela č. 516 roľa o výmere 1374 m2, podľa EN neidentická,
zapísaná na LV č. XXXX. Na strane 2 3. odsek zmluvy je uvedené „kupujúci berú na vedomie, že kupujú

nehnuteľnosť v stave neidentickom, a že sa vyžaduje zameranie geometrickým plánom, do vlastníckych
práv vstupujú len v takom rozsahu, ako patrila predávajúcim“. Žalovaní teda v roku 1992 na základe
kúpnej zmluvy mali vedomosť o tom, že parc. č. 516 je neidentická a ich presvedčenie o tom, že na
základe geometrického plánu z roku 1991 sú vlastníkmi pozemku, a preto ho aj oplotili a užívajú, nie je
legitímne. Žalobca tiež uviedol, že v roku 1989 - 1990 vysadil na pozemku stromy, pričom v súčasnosti sú

za plotom, ktorý zrealizovali žalovaní, ktorú skutočnosť žalovaný 1/ potvrdil, čo potvrdzuje záver súdu, že
žalovaní nemohli byť v presvedčení, že sú vlastníkmi pozemku, keď na ňom žalobca vysádzal stromy.
Okresný súd mal za nepochybne preukázané, že žalovaní nielenže nemohli byť v ospravedlniteľnom
omyle, že im pozemok patrí, naopak v roku 1992 pri kúpe parc. č. 516 boli výslovne informovaní
o tom, že berú na vedomie, že kupujú nehnuteľnosť v stave neidentickom, a že sa vyžaduje zameranie

geometrickýmplánom,pričomdovlastníckych právvstúpililenvtakomrozsahu,akopatrilpredávajúcim.
Následne pristúpili k oploteniu pozemku a jeho užívaniu, čo neučinili v dobrej viere, že im pozemok patrí.
Preto okresný súd nemal splnené podmienky vydržania vlastníckeho práva k spornému pozemku a to
vychádzajúc z listín, ktorými vlastnícke právo k pozemku preukázal žalobca. V konaní nebolo sporné,
že žalovaní celý pozemok užívajú a majú ho oplotený, preto sú povinní ho podľa § 126 ods. 1 OZ

vypratať. Ohľadom nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 549/2015 okresný súd uviedol, že z neho
nie je možné vychádzať, keďže žalovaní odvodzovali svoje vlastnícke právo od zákresu neidentickej
parcely v geometrickom pláne, pričom z odôvodnenia predmetného nálezu vyplývajú závery Ústavného
súdu vSRoposunevdoterajšejjudikatúrevriešeníotázky„nemoplusiuris“onovéinterpretačnézávery
v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá vykonala právny úkon s dôverou určitý - jej druhou stranou

prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie
a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľností a pod.).
Sťažovateľ pri nadobudnutí nehnuteľností evidovaných v katastri nehnuteľností konal v dobrej viere v
konštitutívny akt štátu, mal by požívať teda ústavnú ochranu. Okresný súd dal do pozornosti rozhodnutie
veľkého senátu Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020, publikované pod

R 56/2021, z ktorého okrem iného vyplýva, že dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú
vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva len pokiaľ ide zákonom v
taxatívnevymedzenýchprípadochnadobudnutievlastníckehoprávaspoukazomnadobrúvieru.Vinýchprípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na
dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.

O trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len ,,CSP“) tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania voči
žalovaným v rozsahu 100 %. Ohľadne návrhu žalovaných na nepriznanie trov konania pre prípad
vyhovenia žalobe podľa § 257 CSP uviedol, že dotknuté ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam,

kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára
sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za
splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul
z použitia všeobecných zásad o náhrade trov konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo
4/2017). Dané ustanovenie teda slúži k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne
bránil svoje porušené alebo ohrozené právo alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré

pri tomto konaní dôvodne vynaložil (uznesenie NS SR sp. zn. 6M Cdo 5/2021). Okresný súd nemal
naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa a to napriek tomu, že žalovaní v konaní vynaložili snahu
sa so žalobcom dohodnúť a ponúkli mu možnosť pozemok odkúpiť, čo odmietol, ktorá skutočnosť
nepostačuje na to, aby vzhliadol existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a žalobcovi ako
úspešnému v spore nepriznal náhradu trov konania. Žalovanými uvádzaný dôvod a to dobromyseľnosť

rovnako nepovažoval za postačujúci dôvod na rozhodnutie podľa § 257 CSP, keďže vychádzajúc
z dokazovania neboli a ani nemohli byť dobromyseľnými držiteľmi nehnuteľnosti, pričom žalobca ich
pred podaným žaloby vyzval na vypratanie pozemku listom zo dňa 16.09.2015, t. j. niekoľko mesiacov
pred podaním žaloby, teda nemohli tvrdiť, že nezavinili začatie konania alebo že by na začatie konania
nedali príčinu.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalovaní v zákonnej lehote odvolanie konkrétne do II. a III.
výroku rozsudku a žiadali, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutých výrokoch
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Uviedli, že do momentu podania žaloby žalobcom užívali spornú parcelu, ktorú považovali za súčasť
svojho pozemku, na jej hranici postavili plot a platili za ňu daň z nehnuteľností. Po aktualizácii údajov
v katastri nehnuteľností sa žalobca začal domáhať vypratania pozemku, pričom v priebehu konania

napádal ich dobromyseľnosť vykonštruovanými žiadosťami predkov žalobcu o odkup pozemku, ktoré
v priebehu konania mali preukázať už len sprostredkované výpovede svedkov, ktorí neboli prítomní pri
stretnutiach, o ktorých vypovedali a priami svedkovia už nežijú. Vyčítali prvoinštančnému súdu inú vadu,
ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a to vzhľadom na spôsob výsluchu svedkyne,
ktorý neprebehol bezprostredne pred súdom, ale formou písomnej výpovede, ktoré sa v danom type

konania nevyskytujú a žiadnym spôsobom nereflektujú kontradiktórnosť vedenia výsluchu. Zároveň
o relevantných skutočnostiach pre rozhodnutie vypovedali svedkovia, ktorí neboli priamo prítomní pri
nimi tvrdených stretnutiach, oni boli prostredníctvom irelevantných výpovedí po celú dobu vykresľovaní
v nepriaznivom svetle ako nedobromyseľní a vzhľadom na spôsob vykonania daných dôkazov im bolo
v priebehu konania odopreté procesné právo vo vzťahu k možnosti klásť svedkyni priamo otázky,

čím došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Tiež vyčítali okresnému súdu, že na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam čo malo za následok nesprávne právne
posúdenie veci. Medzi nimi a žalobcom spory o sporný pozemok neprebiehali až do roku 2015, kedy
bola sporná parcela zapísaná ako samostatná, čo preukazuje skutočnosť, že boli po celý čas vlastníkom
spornej parcely, ale okresný súd na danú túto skutočnosť neprihliadol a v odôvodnení rozhodnutia sa

s ňou žiadnym spôsobom nevysporiadal, ale skutkový stav uvedený v rozsudku je zjavne nesprávny
z viacerých dôvodov. Konštatovali, že pozemná kniha založená v spise na č. l. 121 uvádza, že predkovia
žalobcu nadobudli parcelu č. 507/1, ale jej výmera bola 120 siah čo sa pri prepočte rovná 216 m2
a je rozlohou takmer totožná s veľkosťou parcely č. 507 o výmere 213 m2, ktorá dodnes existuje
pod rovnakým číselným označením a výmerou, ktorú má žalobca evidovanú na LV č. XXX. Z katastra

predložené listiny a to kúpna zmluva na základe, ktorej žalobca nadobudol parcelu č. 507 o výmere
213 m2 spolu s geometrickým plánom č. 155/91 z nej vyplýva, že žalobca nadobudol parcelu č. 507 o
výmere 213 m2, ktorá vznikla zlúčením parciel č. 506/1 (30 m2) a č. 507/1 (183 m2) čo spolu predstavuje
213 m2. Predmetná parcela je evidovaná na LV č. XXX a nie je predmetom sporu. Výmera žalobcomnadobudnutej parcely č. 507 nie je identická s parcelou č. 542/67 o výmere 108 m2. Podľa záveru
okresného súdu vznikla sporná parcela odčlenením z parcely č. 507, čo logicky nie je možné bez toho,
aby sa výmera parcely č. 507 po vykonanej zmene nezmenila. Poukázali na znázornenie parcely č.

507 o výmere 213 m2 vzniknutej zlúčením s parc. č. 506/1 a 507/1 v roku 1991, sporná parcela č.
542/67 ešte neexistuje a je súčasťou ich pozemku a po roku 2015 dodnes existuje parcela č. 507
o výmere 213 m2 na LV č. XXX a aj parc. č. 542/67 o výmere 108 m2 na založenom samostatnom
LV č. XXXX. Výmera parcely č. 507 podľa geometrického plánu č. 155/91 je identická s výmerou
žalobcovhopozemkupredajpovykonaníaktualizácieúdajovkatastraatobezohľadunaspornúparcelu.

Preto od žalobcovho pozemku sporná parcela nebola a nemohla byť odčlenená a geometrický plán
ani nezobrazuje odčlenenie parcely č. 542/67, keďže tam taká parcela nie je, GP zakresľuje zlúčenie
parciel č. 507/1 a č. 506/1. Aktualizáciou údajov v roku 2015 nedošlo k žiadnej zmene výmery parcely
č. 507, teda žalobca nebol žiadnym spôsobom ukrátený na svojom pozemku, okrem danej parcely bol
po aktualizácii zapísaný ako vlastník spornej parc. č. 542/67, ktorá nefiguruje v žiadnom geometrickom
pláne, v pozemkovej knihe či inej listine, pretože v tom čase bola súčasťou ich pozemku, ktorých titul

nadobudnutiavyplývaprávezkúpnychzmlúv,ktorýchparcelybolivpriebehurokovnarôznychparcelách
zaznačené v rôznych výmerách. Je teda zjavné, že sporná parcela nemohla vzniknúť odčlenením od
parcely žalobcu č. XXX. Skutočnosť, že žalobca sa až v roku 2015 domáha svojich práv potvrdzuje
nesprávny skutkový základ vyplývajúci z odôvodnenia rozsudku okresného súdu a teda aj nesprávne
právne posúdenie veci. Napriek tomu, že ich geometrický plán nebol do katastra nehnuteľností zapísaný,

je výsledkom geodetických prác a meraní, vykonaných v rozhodnom čase a vypracovaný geodetickou
kanceláriou, overený príslušnou správou geodézie a katastra a dokonca tou istou osobou, ktorá overila
geometrický plán č. 155/91 vyhotovený ku kúpnej zmluve žalobcu J. E.. Do roku 2015 teda sporný
pozemok neexistoval, oni nadobudli nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy, ktorá obsahuje zmienku o
nepresnosti, ktorá svedčí v ich prospech, pričom žalobca nadobudol pozemok o výmere 213 m2, právny

titul neuvádza, že by v prípade jeho pozemkov boli nejaké nepresnosti. Domnelé právo k pozemku začal
uplatňovať až po aktualizácii údajov v katastri v roku 2015, 22 rokov po smrti otca, že po jeho smrti bol
vyhotovený geometrický plán, ktorý so spornou parcelou nepočíta. Do roku 2015 užívali teda sporný
pozemok ako súčasť svojho pozemku, ktorý mali oplotený, platili zaň daň, nikto okrem svedkov, ktoré sú
blízkymi osobami žalobcu si na daný spor nespomína a teda okresný súd dospel k názoru, že svedecké

výpovede nič nepreukazujú.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť, odvolanie žalovaných považoval za nedôvodné. Ohľadne odvolacej námietky žalovaných

k výsluchu svedka K. B. v písomnej forme uviedol, že bolo vykonané v súlade s ust. § 196 odsek 3
CSP aj z dôvodov trvajúcej mimoriadnej situácie v súvislosti s epidémiou COVID-19, pričom žalovaní
nenamietali daný spôsob výsluchu svedka, mali v procese realizácie možnosť klásť otázky po ňom, čo
napokon aj využili a preto popieral, že by konanie pred súdom prvej inštancie z daného dôvodu malo
mať tzv. inú vadu. Rovnako mal za to, že nie je daný odvolací dôvod pre nesprávne skutkové zistenie

prvoinštančným súdom. K nesprávnej argumentácii žalovaných, vychádzajúcej od začiatku z omylu
prepočítavania pôvodnej výmery 120 štvorcových siah na výmeru v metroch štvorcových v PK parcely
507/1, zapísanej vo vložke č. 405 katastrálneho územia D. E. uviedol, že pri danej parcele je v PK
vložke uvádzaná jej výmera 120 štvorcových siah, uvedené doslovne vyplýva zo slova „siah“ a zo
značky, označujúcej štvorcové siahy, pričom ide o plošnú mieru bývalého Rakúska – Uhorska, logicky

sa v pozemkovej knihe pri parcelách uvádzali plošné miery, nie dĺžkové miery, siaha bola dĺžkovou
mierou a predstavovala 1,896484 metra (zdroj: Geodetický a kartografický ústav Bratislava). Jedna
štvorcová siaha, ako plošná miera uvádzaná pri parcelách v pozemkovej knihe predstavovala 3,596652
m2 a teda vzhľadom na danej parcely uvádzanú výmeru 120 štvorcových siah predstavovala bez
zaokrúhlenia výmeru 431,59824 m2 a nie výmeru približne 216 m2 ako uvádzali žalovaní v odvolaní.

Vzhľadom na zásadnú skutočnosť mu nie je zrejmé ako žalovaní chybne a nesprávne dospeli k prepočtu
120 nimi uvádzaných siah (nie štvorcových) by mala byť výmera danej parcely približne len 216 m2,
pričom aj keby nesprávne prepočítali 120 siah ako dĺžkovú mieru na metre štvorcové, dospelo by sa
k výmere 227,57808 m2 a nie k výmere približne 216 m2 ako uvádzajú žalovaní. Teda výmera pôvodnej
PK parcely 507/1 predstavovala tak vyše 413 m2 a výmera parciel KN – C parcelné číslo 507 vo

výmere 213 m2 a parc. č. 542/67 vo výmere 108 m2, obidve v jeho vlastníctve, ktoré vznikli postupne
odčlenením časti výmer z PK parcely č. 507/1, spolu predstavovali výmeru 321 m2. Z uvedeného
dôvodu je argumentácia žalovaných opierajúca sa o nimi chybne uvádzanú výmeru danej parcely len
približne 216 m2 nedôvodná a vyplýva z nesprávneho posúdenia skutkového stavu a je v rozpore sosprávnymiskutkovýmizisteniamivkonanípredprvoinštančnýmsúdom.Ďalejpoukázalnaargumentáciu
žalovaných uvedenú až po skončení dokazovania na súde prvej inštancie a to v odvolaní, pričom nejde
o novú okolnosť – novoty v odvolacom konaní, čo považoval za nekonformné s § 366 CSP. Rovnako sa

stotožnil so záverom okresného súdu o nenaplnení podmienok vvdržania vlastníckeho práva k danému
pozemku zo strany žalovaných. Chybný geometrický plán č. 122-90-116/91 z novembra 1991, ktorý
nebol aplikovaný žalovanými, resp. ich právnymi predchodcami, k žiadnemu právnemu úkonu a k zápisu
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, nie je právnym základom pre ustálenie dobrej viery,
dané bolo potvrdené aj listinnými dôkazmi pred súdom prvej inštancie a to rozhodnutím o schválení

registra obnovenej evidencie pozemkov (ďalej aj „ROEP“), ako aj záznamovou listinou Z-2406/2011,
na základe neho pôvodný zápis na LV č. XXXX k zápisu vlastníctva parcely KN-E, parc. č. 507/1 o
výmere 108 m2 orná pôda na jeho právneho predchodcu pod Bl a B2, týkajúceho sa právneho titulu pod
C-95/2011. Negovanie podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vvdržaním žalovanými preukazuje
aj ďalšia zásadná skutočnosť a to, že na základe kúpnej zmluvy - Notárskej zápisnice NZ 417/92,
N 427/92 registrovanej pod RI1586/92 sa konštatuje, že parc. č. 516, ktorá je predmetom zmluvy, je

zapísaná v časti „D" LV č. XXXX kat. úz. D. E. (nie teda v časti „A“ majetková podstata LV), keďže
bola neidentická, zapísaná v listine D 2228/89 a D 2911/91 a navyše na strane 2 kúpnej zmluvy v
treťom odseku sa konštatuje „kupujúci berie na vedomie, že kupujú nehnuteľnosť v stave neidentickom
a že vyžaduje zameranie geometrickým plánom". Ustálená súdna prax v iných obdobných prípadoch je
rigoróznejšie a nepriznáva nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním z dôvodu absencie dobrej viery -

dobromyseľnosti, napr. R 73/2015, R 74/2015, rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/49/2010 zo dňa 29.03.2011
a iné ako aj rozhodnutie Veľkého senátu NS SR zo dňa 27.04.2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, publikované
pod R 56/2021, týkajúce sa právnej otázky dobrej viery nadobúdateľa. Tak ako sa uvádza v rozsudku v
bode 40 aj súd prvej inštancie, Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015-33 na ktorý žalovaní poukazujú
je na vec neaplikovateľný, keďže vychádza z úplne inej skutkovej a právnej situácie - v judikovanej veci

ide o zápis vlastníctva nehnuteľností po povolení vkladu do KN, na základe právneho úkonu o odplatnom
prevode vlastníctva nehnuteľností od nevlastníka. Mal za to, že na strane žalovaných nie sú splnené
kumulatívne podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, preto ich argumentácia v
odvolaní, ktorú okresný súd v rámci prejudiciálnej otázky správne uzavrel pri rozhodovaní vo veci samej
je nedôvodná a nevyplýva zo skutkových zistení v konaní pred súdom prvej inštancie.

Žalovaní vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu poukázali na to, že v odvolaní uviedli skutočnosť, že súd
porovnaním pozemkovej knihy (č. l. 121 spisu), ktorá uvádza plošnú mieru ešte z čias Rakúsko –
Uhorska a GP č. 60/2015, sporný pozemok o výmere 108 m2 stotožnil s parcelou registra „E“, parcelné

č. 507/1, ktorá bola evidovaná podľa prepočtu žalobcu vo výmere 431 m2. V súčasnosti je parcela
registra „C“ č. 507 naďalej evidovaná vo výmere 213 m2, na LV č. XXX, pre kat. územie D. E..
V súvislosti s odôvodnením uvedením v bode 33 rozsudku sa nestotožnili a považovali ho za nesprávny,
pretože výmera pôvodnej parcely registra „E“ parc č. 507/1 (431 m2) ani po odpočítaní výmery súčasnej
parcely registra „C“ parc. č. 507 o výmere 213 m2 je totožná so spornou parcelou č. 542/67 o výmere

108 m2. Listiny založené v spise z katastra nehnuteľností uvádzajú kúpnu zmluvu, súčasťou je GP č.
155/91-26/91, na základe ktorých žalobca nadobudol parcelu registra „C“ parc. č. 507 o výmere 213
m2, ktorá vznikla zlúčením parciel registra „E“ parc, č. 506/1 a 507/1. Pri nadobudnutí pozemku, bola
neidentickosť parcely registra „E“, parc. č. 507/1 odstránená a to ešte v roku 1991, čo kúpna zmluva
žalobcu konštatuje. Napriek tomu že geometrický plán č. 122-90-116/91 zo dňa 06.11.1991 (č. l. 23

spisu) nimi predložený nebol do katastra nehnuteľností zapísaný, bol výsledkom geodetických prác
a meraní a dokonca bol vypracovaný tou istou osobou ktorá overila GP č. 155/91-26/91 vyhotovený ku
kúpnej zmluve žalobcu J. E.. Obidva GP z roku 1991 sú vo vzájomnom súlade, nerozporujú si a ich
tvrdenia potvrdzujú. Neidentickosť pozemkov predchodcov žalobcu bola bezpochyby odstránená už
v roku 1991, čo žalobca rešpektoval a okresný súd z dôvodu zmienky o možnej neidentickosti parciel

zachytenej v ich kúpnej zmluve založil bez zohľadnenia ostatných skutočností ich nedobromyselnosť,
hoci obidva GP z roku 1991 boli v prospech ich vlastníckeho práva. Po kúpe svojich pozemkov v roku
1991 a ich následnom zameraní, nepreverili založenie GP č. 122-90-116/91 do katastra nehnuteľností,
čo okresný súd stotožnil s nedobromyseľnosťou, pričom nič nenasvedčovalo skutočnosti, že vlastníkom
spornej parcely má byť žalobca, ktorý v roku 1991 nadobudol svoj pozemok kúpnou zmluvou vo

výmere 213 m2, pri ktorých bola spornosť v tom čase odstránená. Žalobca daný stav rešpektoval
a to až do podania žaloby v roku 2016, resp. až po tom, čo chyba geodeta bola odstránená až v
ROEP, kde chýbajúcich 108 m2 bolo obnovených a zapísaných. Žalobca celú dobu v priebehu konania
vykonštruovanými tvrdeniami o udalostiach z roku 1991 ich vykresľuje ako nedobromyseľných, avšakokresný súd nereagoval na skutočnosť, že k prepisu spornej parcely došlo až po aktualizácii údajov a
žalobca následne začal uplatňovať svoje práva k danému pozemku až po tom. Sporný pozemok do
roku 2011 nebol v katastri nehnuteľností vôbec zapísaný, do daného roku nebol dôvod ho považovať

za pozemok predchodcu žalobcu/žalobcu a užívali ho v domnení, že je súčasťou ich pozemku, čo
dovtedy žalobca nenamietal, mali ho oplotený, obhospodarovali ho a platili zaň dane. Okresný súd na
dané skutočnosti v odôvodnení nereflektoval.

Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných trval na obsahu svojho vyjadrenia. K tvrdeniu žalovaných
k bodu 33 odôvodnenia rozsudku ohľadom výmery pozemku považoval konštatovanie okresného
súdu za správne a vychádzajúce z histórie ako aj z GP č. 60/2015. Výmera pôvodnej PK parcely
č. 507/1 (alebo parcely KN-E) tak predstavovala vyše 413 m2 a výmera parciel KN-C, parc. č.
507 vo výmera 213 m2 a parc. č. 542/67 vo výmere 108 m2, obidve v jeho vlastníctve vznikli
postupne odčlenením časti výmer z PK parcely č. 507/1, a spolu predstavovali výmeru 321 m2.

Preto argumentácia žalovaných opierajúca sa o nimi chybne vypočítanú výmeru v pozemkovej knihe
je nedôvodná a vyplýva z nesprávneho posúdenia skutkového stavu a je v rozpore so správnymi
skutkovými zisteniami prvoinštančného súdu, keď výmera 120 štvorcových siah pôvodnej parcely č.
507/1 v metroch štvorcových predstavovala výmeru viac ako 431 m2. Po eliminovaní žalovanými jeho
pôvodnej argumentácie ohľadne výmery dotknutej parcely hľadajú žalovaní iné dôvody na spochybnenie

správnosti výmery dotknutého pozemku, ktorú argumentáciu považuje za vykonštruovanú a nemajúcu
oporu v skutkových zisteniach prvoinštančného súdu. Ku geometrickým plánom z roku 1991 uviedol,
že chybný GP č. 122-90-116/91 z novembra 1991 nebol aplikovaný žalovanými k žiadnemu právnemu
úkonu a k zápisu do príslušných operátov KN, nie je právnym základom pre ustálenie dobrej viery,
vyžadujúce splnenie zákonných podmienok nadobudnutia vlastníctva nehnuteľností vydržaním. Preto

nie je významné tvrdenie žalovaných, že GP vypracoval geodet spôsobilý podľa osobitných predpisov
a ak by GP vypracovala osoba bez takejto spôsobilosti, nešlo by o GP a geodetické merania, ktoré
by tak nemohli byt' akceptované a aplikované podľa príslušných právnych predpisov. Považoval za
nepravdivé tvrdenie žalovaných, že GP č. 155/91-26/91 zo dňa 31.07.1991 k jeho kúpnej zmluve bol
podkladom k identifikácii parcely č. 516 v KN, ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy - notárskej zápisnice

NZ 417/92, N 427/92. Ďalšou právnou okolnosťou negujúcou splnenie podmienok na nadobudnutie
vlastníctva vydržaním žalovanými je, že v danej kúpnej zmluve zo dňa 25.06.1992 registrovanej pod
RI1586/92 sa konštatuje, že nehnuteľnosť parc. č. 516, ktorá je predmetom zmluvy je zapísaná v časti
„D“ LV č. XXXX (nie teda v časti „A“), keďže bola neidentická. Preto okresný súd správne vychádzal
zdanýchskutkovýchzisteníavecsprávneprávneposúdil.Voveciodstránenianeidentickostidotknutého

pozemkuužvroku1991považovaldanétvrdeniežalovanýchzanepravdivéanelogickéatoajvzhľadom
na konštatovanie v kúpnej zmluve – NZ 417/92, N 427/92 kde sa konštatuje, že parc. č. 516 je zapísaná
v časti „D“, nakoľko podľa EN je neidentická, zapísaná v listine D 2228/89 a D 2911/91. Je nesporné, že
parcela č. 516 bola na LV č. XXXX zapísaná ako identická v KN až v roku 2008 - položka výkazu zmien
číslo: 184/08 a z daného LV vyplýva aj to, že až po vynesení rozsudku bol zapísaný GP-Gl-38/2022 na

obnoveniepôvodnejcelejparcelyč.516(R82/2022,položkavýkazuzmien112/22).Terajšíaktuálnystav
v súbore popisných a geodetických informácií KN nemenne potvrdzuje správnosť vlastníctva dotknutých
jeho pozemkov ako aj správnosť ich výmer.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom
ustanoveniami § 379, § 380 a § 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom II. a III.
výroku podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, prvoinštančný súd predmetnúvec skutkovo aj právne správne posúdil. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením §
387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne
podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými

relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia
uvedenévustanovení§220ods.2CSP.Odvolacísúdnazdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozsudku
preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní.

Jednou z odvolacích námietok žalovaných bola iná vada majúca za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a to z dôvodu vykonania výsluchu svedkyne, ktorý neprebehol bezprostredne pred súdom
ale formou písomnej výpovede, ktoré sa v danom type konania nevyskytujú a žiadnym spôsobom
nereflektujú kontradiktórnosť vedenia výsluchu.

Civilný sporový poriadok pri výsluchu svedka (dôkazný prostriedok v civilnom sporovom konaní) zaviedol
nové prvky, s ohľadom na koncept prísne kontradiktórneho sporu. Pri tomto dôkaznom prostriedku
je nutné dbať najmä na jeho vhodnosť a účelnosť; z tohto dôvodu bol prostredníctvom § 196 ods.
3 CSP zavedený inštitút písomnej výpovede svedka, pri ktorom platia ustanovenia o poučovacej
povinnosti vrátane poučenia o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede primerane. Od tohto

dôkazného prostriedku treba odlišovať dôkaz listinou, napr. prostredníctvom čestného vyhlásenia, ktorý
má charakter iba súkromnej listiny bez akejkoľvek poučovacej povinnosti a bez potenciálnej hrozby
trestnoprávnych následkov trestného činu krivej výpovede. Čestné vyhlásenie, resp. dôkaz listinou a
písomnú výpoveď svedka posudzuje súd v súlade s princípom voľného hodnotenia dôkazov, ktorý
vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť

súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie,
hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, prípadne hodnota vierohodnosti; záver súdu týkajúci sa
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou vnútorného presvedčenia sudcu a jeho logického
myšlienkového postupu so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Tento postup však musí byť
v istom zmysle objektivizovaný konceptom takého hodnotenia dôkazov, ktoré obstojí z hľadiska jeho

prípadného rozporu so zákazom arbitrárnej jurisdikčnej ľubovôle; nevyhnutným predpokladom konceptu
hodnotenia dôkazov je preto náležité odôvodnenie procesu prisudzovania dôkaznej sily jednotlivým
vykonaným dôkazom v odôvodnení meritórneho rozhodnutia.

Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces
a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou
uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť
fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať

všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva
je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci
predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo
zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie

ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti
strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie
o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

Podstatou možnosti konať pred súdom je právo účastníkov konania reagovať na argumenty a námietky
protistrany. Podľa ústavného súdu je zásada kontradiktórnosti poručená taj, kde jedna zo sporových
nemá možnosť vyjadriť sa k obsahu a autencite tvrdenia vzťahujúceho sa na jednu z podstatných
skutkovýchokolnostísporu.Uvedenázásadaúzkosúvisíajsviacerýmiaspektamizásadyrovnostistrán.

Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutietýchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

Odvolací súd k námietke týkajúcej sa výsluchu svedkyne podľa § 196 ods. 3 CSP uvádza, že tak ako
žalobca (otázky na č. l. 187 spisu) aj žalovaní (otázky na č. l. 204 spisu) mali možnosť klásť otázky
navrhnutej svedkyni K. B., ktorá ako svedkyňa podala písomnú výpoveď (na č. l. 193 a č. l. 219 spisu),
preto nemožno súhlasiť s touto námietkou žalovaných. Navyše okresný súd z výpovedí svedkov teda

ani svedkyne B. pri rozhodovaní nevychádzal, čo uviedol v bode 39 odôvodnenia rozsudku.

Odvolací súd je ako riadny opravný súd súčasne aj skutkovým súdom. Úvahy odvolacieho súdu o
správnosti skutkových záverov súdu prvej inštancie sú však značne obmedzené, pretože v zásade je
viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie.

K posúdeniu vlastníckeho práva žalovaných k spornému pozemku titulom vydržania sa okresný súd
podrobne vyjadril v bodoch 33, 34, 35, 37 a 38 odôvodnenia rozsudku, ktoré považuje odvolací súd
za dostatočné, vecné a správne. Odvolací súd poukazuje najmä na skutočnosti, že žalovaní nevstúpili

do držby sporného pozemku oprávnene, neužívali ho v dobrej viere po zákonom stanovenú dobu,
čoho dôkazom je tá skutočnosť, že žalobca vysadil na pozemku stromy, žalovaní pozemok oplotili až
niekedy v roku 1999 (výpoveď žalovaného 1/ na č. l. 83 spisu), potom ako na pozemku už boli vysadené
stromy žalobcom a tiež im chýbal titul na odvodzovanie dobromyseľnosti, pretože GP č. 122-90-116/91
sa umiestnením sporného pozemku nezaoberal a nebol ani vnesený do katastra nehnuteľností a tiež

odpoveď žalovaných zo dňa 28.10.2015 na výzvu žalobcu na č. l. 7 spisu dobromyseľnosť žalovaných
jednoznačne spochybňuje.

K otázke či sa sporný pozemok nachádza v časti pozemku patriacej žalovaným, na ktorú okolnosť

poukazovali v odvolaní poukazuje odvolací súd na vyjadrenia žalovaných (na č. l. 21 spisu, č. l. 57), ktorí
danú skutočnosť nesporovali, učinili tak až v podanom odvolaní, pričom nejde o prípustnú novotu ako
správne poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných.

Ďalšie odvolacie argumenty žalovaných považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej za
irelevantné, preto bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami
sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami.

Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany
sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).
Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom II. a III.
výroku ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu podľa vyššie uvedených
ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP
o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trnave, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov

3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).