Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Sa/2/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7023200036
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7023200036.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobkyne: Z. D., nar.

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: J. X., trvalý pobyt: J. X., doklad totožnosti: ID č. W. I. XXXXX,
toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, právne
zastúpená: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, proti žalovanému: Mobilná
jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-2958-027/2022-AV zo dňa 21. decembra 2022 o zaistení žalobkyne, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska
4, Bratislava, žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-2958-027/2022-AV zo dňa 21. decembra 2022, ktorým

žalovaný zaistil žalobkyňu: Z. D., nar.: XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: J. X., trvalý pobyt: J. X., doklad
totožnosti: ID č. W. I. XXXXX, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov
Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce.

II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobkyňu Z. D., nar. XX.XX.XXXX, bezodkladne prepustil zo
zaistenia.

III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Rozhodnutím žalovaného zo dňa 2. decembra 2022, č. PPZ-HCP-BA5-2598-027/2022-AV, bola
žalobkyňa, z dôvodu vyplývajúceho z ust. § 82 ods. 1, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov (neoprávnený
pobyt na území Slovenskej republiky) administratívne vyhostená z územia Slovenskej republiky na
územie krajiny pobytu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, kde sa rozhodne žalobkyňa vrátiť
a ktorá ju prijme, alebo územie členského štátu, v ktorom má udelený pobyt, alebo medzinárodnú

ochranu podľa § 77 ZoPC. Súčasne týmto rozhodnutím podľa ust. § 83 ods. 2, písm. a/ zákona o
pobyte cudzincov nebola žalobkyni určená lehota na vycestovanie. Správny orgán v predmetnom
rozhodnutí o administratívnom vyhostení vylúčil odkladný účinok, pre naliehavý všeobecný záujem, ako
aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude ohrozený verejný poriadok, rozhodnutie sa
jeho doručením stalo vykonateľným dňa 2. decembra 2022. Žalovaný vychádzajúc z tohto, že žalobkyňa
sa zdržiava na území Slovenskej republiky, resp. na území schengenského priestoru bez oprávnenia
rozhodoldňa 2.decembra2022podľa§88ods.1písm.b)zákonaopobytecudzincov,vydalrozhodnutie

o jej zaistení pre účely jej administratívneho vyhostenia vedené pod č. PPZ-HCP-BA5-2958-027/2022-
AV.2. Žalovaný vychádzal z toho, že dňa 2. decembra 2022 v zápisnici sa žalobkyna vyjadrila k jej príchodu
na územie Slovenskej republiky, ako aj k dĺžke doby zdržiavania sa na území schengenského priestoru
pričom uviedla, že odišla z domovskej krajiny, z J., mesta M., je vydatá, má stredoškolské vzdelanie,

prišla za lepším životom, chce žiť vo Francúzku, je islamského vierovyznania, v J. nepracovala. Ako
rodina zaplatili prevádzačovi 22 tisíc euro, majú úspory, hotovosť, doma nikomu nič nedlhuje, v Turecku
jej nehrozí žiadny trest, nechce sa vrátiť do J., kde nemá prácu a sú vysoké životné náklady a ceny.
Uviedla tiež, že v U. skupina asi 25 osôb nastúpili do kamióna. Kamión bol dobre vybavený mali tam
dostatok miesta. Po príchode na Slovensko ich vodič vysadil pri Bratislave. Uviedla teda, že jej v

domovskej krajine nehrozí smrť, a z Turecka vycestovala z ekonomických dôvodov. O udelenie azylu
na území Slovenskej republiky účastníčka konania nežiadala.

3. Dňa 2. decembra 2022, kedy bola žalobkyňa zaistená podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte
cudzincovnaúčelvýkonuadministratívnehovyhostenia (č.rozhodnutiaPPZ-HCP-BA5-2958-027/2022-
AV), bola podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bola umiestnená v Útvare policajného zaistenia

precudzincovSečovceadňa12.decembra2022požiadalavÚtvarepolicajnéhozaisteniaprecudzincov
Sečovce o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

4. Žalovaný rozhodnutím dňa 21. decembra 2022, č. PPZ-HCP-BA5-2958-027/2022-AV (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie žalovaného"), podľa § 88a ods. 1 písm. c) tohto zákona rozhodol o zaistení

žalobkyne dňom 21. decembra 2022 na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 21. marca 2023 z
dôvodu, že existuje dôvodné podozrenie, že podala žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť,
alebo zmariť administratívne vyhostenie, keďže už bola zaistená na základe rozhodnutia žalovaného č.
PPZ-HCP-BA5-2958-027/2022-AV zo dňa 2. decembra 2022. Žalovaný zároveň rozhodol o umiestnení
žalobkyne do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Samostatnými rozhodnutiami

žalovaného boli zaistený aj manžel žalobkyne: Q. D., nar.XX.XX.XXXX, a ich maloleté deti: C. D., nar.
XX.XX.XXXX, a I. A. D., nar. XX.XX.XXXX, ktorí sa rovnako obrátili so žalobami na súd.

5. Žalovaný v poslednom označenom rozhodnutí, ktoré je predmetom preskúmania súdom dňa 21.
decembra 2022 zdôraznil, že pri začatí konania o zaistení v zápisnici podľa § 22 ods. 1 Správneho

súdneho poriadku, pred vydaním pôvodného rozhodnutia o zaistení odpovedala na otázku: „či chce
požiadať o azyl na území Slovenskej republiky" odpovedal „nie". Taktiež sa vyjadrila, že z J. odišla kvôli
ekonomickej situácií. Na základe uvedeného mal správny orgán za to, že existuje dôvodné podozrenie,
že podala žiadosť o azyl výlučne s cieľom oddialiť, alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, nakoľko
požiadala o azyl až po zaistení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Preto bola

zaistená do 21. marca 2023. Počas uvedenej doby bude Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky posudzovať jej žiadosť o udelenie azylu.

6. Žalovaný mal za to, že nakoľko ide o žiadateľa o azyl, u ktorého je podozrenie, že podal žiadosť o
udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť, alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, správny orgán

nerozhodol o prepustení účastníka konania a následnom prevoze do Záchytného tábora v Humennom.

7. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí odkázal na čl. 6 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a
rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb
osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), a ktorý ustanovuje, že účastník konania je povinný mať

platný cestovný doklad spolu s platnými vízami, resp. povolením na pobyt, čo účastník konania nevie
preukázať. Pretože žalobkyňa cestovala s vedomým neoprávneného pobytu a jej žiadosť o udelenie
azylu správny orgán vyhodnotil za taký, ktorý má za cieľ zmariť administratívne vyhostenie a je podaný
účelovo.

8. Žalovaný tiež konštatoval, že zaistenie je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, a zaoberal
sa aj s otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru.
Žalovaný uviedol, že jej práva vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru neupieral a plne ich rešpektuje.
V Útvare policajného zaistenia Sečovce je zaistený taktiež manžel Q. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna
príslušnosť Turecká republika a maloleté deti: C. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Turecká

republika, I. A. D., nar.: XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Turecká republika.

9. Správny orgán konštatoval podľa čl. 17 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/
ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnychpríslušníkovtretíchkrajín,ktorísaneoprávnenezdržiavajúnaichúzemí(ďalejlen„Návratovásmernica")
„ v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len
ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.

10. Žalovaný konštatoval tiež, že nerozhodol o zaistení žalobkyne pre jej maloleté detí na maximálnu
dobu, ale zohľadnil osobitné lehoty, ktoré má Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na
posúdenie ich žiadosti o medzinárodnú ochranu. Počas uvedenej doby zaistenia bude správny orgán
skúmať v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, či trvá účel zaistenia.

11. Žalovaný uviedol, že Slovenská republika transponovala smernicu Európskeho parlamentu a Rady
č. 115/2008 (tzv. Návratovú smernicu). Podľa záverov Európskej komisie, ktorá vykonala hodnotenie
transpozície predmetnej smernice jednotlivými členskými štátmi Európskej únie, je transpozícia
Slovenskou republikou do zákona o pobyte cudzincov plne v súlade so znením smernice.

12. Správny orgán v danom prípade prihliadal na najlepší záujem detí v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach
dieťaťa, a to aby maloleté deti neboli oddelené od svojich rodičov, v Útvare policajného zaistenia pre
cudzincov Sečovce (ďalej len „UPZC Sečovce"). Ide o zariadenie prispôsobené na umiestňovanie rodín
s deťmi, zaistenými v súlade so zákonom pobyte cudzincov. Žalobkyňa ako aj manžel a ich maloleté
deti majú platné cestovné doklady.

13. Žalovaný ako Policajný útvar konštatoval, že rešpektuje záujem dieťaťa a právo na rodinný život,
preto sa deti neoddeľujú od svojich rodičov, ak je v ich sprievode a z toho titulu je možné dieťa umiestniť
v ÚPZC Sečovce, ak je naplnený účel zaistenia jeho rodiča podľa zákona o pobyte cudzincov. V ÚPZC
Sečovce sú zriadené priestory pre umiestnené rodiny s deťmi, ktoré spĺňajú všetky hygienické normy a

súvybavenétak,abysazabrániloohrozeniuživota,alebopoškodeniuzdraviaaabyumiestnenienemalo
negatívny vplyv na duševné zdravie detí. Maloletým osobám je zabezpečená každodenná osobná
hygiena, strava 5x denne (okrem raňajok, obeda a večere dostávajú deti navyše desiatu a olovrant).
Pediatrická zdravotná starostlivosť je poskytovaná na základe zmluvného vzťahu s pediatričkou, ktorej
ambulancia sídli v Sečovciach a túto zdravotnú starostlivosť vykonáva v ambulancií ÚPZC Sečovce.

Počas dňa je deťom v súlade s časovým rozvrhom dňa zabezpečený pobyt na čerstvom vzduchu
vychádzky na detskom ihrisku. Vo vnútornej časti ubytovacích priestorov sú pre deti zriadené herne, v
ktorých majú k dispozícii rôzne herné a rekreačné aktivity. Žalobkyňa aj manžel a ich maloleté deti majú
platné cestovné doklady.

14. Žalovaný podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov uviedol, že skúmal, či trvá účel
zaistenia účastníka konania. Uzavrel po zhora uvedenom, že z dôvodu žalobkyňa požiadala o azyl na
území Slovenskej republiky, po rozhodnutí o pôvodnom zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o
pobyte cudzincov bolo po podaní jej žiadosti o azyl jej konanie v tomto smere hodnotené ako účelové.
Správny orgán preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené podmienky podľa § 88a ods. 1 písm. c)

zákona o pobyte cudzincov a za rozhodujúce pokladal, že žalobkyňa neprejavila záujem žiť v SR a pri
vypočutí pred slovenskými úradmi nepožiadala o azyl na území Slovenskej republiky.

Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného

15. Žalobkyňa nesúhlasila s napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom jeho rozsahu z dôvodu, že
žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie.

16.Vsprávnejžalobežalobkyňauviedlaodkazomnaustanovenia§32,žesajedná§47ods.3,zákonao

správnom konaní, ako aj podľa čl. 3 bod 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/Európska
únia z 26. júna 2013, ako aj podľa bodu 15 preambuly Smernice číslo 2013/33/Európska únia a jej bodu
24 a čl. 8 ods. 3 písm. e) s odkazom aj na ustanovenia zákona o pobyte cudzincov v § 88 a ods. 1 písm.
c) a § 89 ods. 1, 2, 3, a § 90 odsek je na písm. d) a ods. 2 toho istého zákonného ustanovenia písm. b)
bod 1, a podľa § 88 a ods. 1 písm. c), že je žiadateľkou o azyl na území Slovenskej republiky po prvýkrát,

a to z obavy o svoj život v domovskej krajine. Pri vyhlásení žiadostí o azyl uviedla, že ona a jej rodina sú
D. E., kde spolu so svojou rodinou čelia J. dlhodobému utláčaniu a terorizmu. Žalobkyňa odkázala na
výročnú správu Spojených štátov amerických o dodržiavanie ľudských práv v J., z ktorej vyplýva, že J.Q.
ústava zakotvuje iba národnosť pre všetkých občanov, neuznáva národnostné, rasové, alebo etnickémenšiny okrem arménskych apoštolských kresťanov, Židov a ortodoxných kresťanov, ostatné národnosti
náboženstva etnické menšiny vrátane Asýrčanov, Kurdov, Arabov, a iné nie je dovolené realizovať ich
jazykové a náboženské aj kultúrne práva. Ústava zakotvuje diskrimináciu založenú na jazyku, farby pleti.

Štátne orgány nepresadzujú práva konzistentne a žalobkyňa odhaduje, že viac ako 15 000 000 občanov
majú kurdský pôvod a hovorí dialektom, poukazuje aj na to, že kurdské občianske spoločnosti čelia
problémom pri zhromažďovaní sa a združovaní. Právny poriadok ich obmedzuje vo verejných úkonoch
a nezriedka sa stáva, že ich jazyk je popieraný rovnako ako ich identita, že sa na nich útočia a čelia
zabíjaniu. Žalobkyňa poukázala na situáciu D. v J. aj v Sýrii, a má za to, že na základe dostupných

informácií o ich situácii nemožno jednoznačne vylúčiť priznanie medzinárodnej ochrany žalobkyne z
dôvodu diskriminácie a národnosti a vyhodnotiť žiadosť výlučne na účel.

17. Žalobkyňa odkazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky z roku 2013, podľa ktorej má
správny orgán povinnosť zobrať do úvahy individuálne okolnosti žiadosti tieto vyhodnotiť prečo nemôže
v prípade konkrétnej situácie žiadosti o azyl dôjsť k naplneniu účelu administratívneho vyhostenia,

čím poukazuje na to, že vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení a zaistenie žalobkyne jej
negarantuje totožnosť rozhodnutia o poskytnutí azylu.

18. Žalobkyňa uviedla, že pozbavenie svojej osobnej slobody jej zaistením ako žiadateľky o azyl je
tiež v rozpore so súdnym rozhodnutím Európskej únie vo veci Mehmet Arslan proti Polícia Českej

republiky, pretože žiadateľ o azyl v zmysle Smerníc sa 115 roku 2008 žiadateľ o azyl sa nemôže v období
do vybavenia žiadosti považovať za osobu, ktorá nemá právo podať žiadosť o medzinárodnú právnu
ochranu napriek skutočnosti, potom, keď je vydané rozhodnutie o navrátenie žalobcu nemožno bez
individuálneho posúdenia všetkých relevantných podmienok udelenia azylu uzavrie, že predchádzajúce
vyhostenie na základe podkladov od žalobkyne definuje jej žiadosť o azyl za nedôvodnú, prípadne ju

nekvalifikuje.

19. Žalobkyňa odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 2. októbra 2014
aj z 5. novembra 2014 a konštatuje arbitrárnosť rozhodnutí v dôsledku nedostatočného vyhodnotenia
všetkýchdostupnýchargumentov.Považujerizikoútekužalobkynezataké,ktorévychádzalenzosnahy,

aktorépredpokladávšeobecneodžiadateľovoazylvyhnúťsaadministratívnemuvyhosteniu.Žalobkyňa
pokladá závery žalovaného o neúčelnosti žiadosti o azyl za rozhodnutie založené na nedostatočne
zistenom skutkovom stave, pretože so všeobecne dostupných informácií o postavení D. v J. je zrejme,
že ich návrat do J. je nemožný.

20. Rovnako žalobkyňa namieta porušenie základného princípu, jej osobnej slobody spolu s maloletými
deťmi vyplývajúceho z toho, že pokiaľ nie sú vyčerpané možnosti uplatnenia miernejšej alternatívy, akým
jeobmedzenieosobnejslobody.OdporúčaniaRadyministrovpredpokladápreskúmaniemožnostipoužiť
predchádzajúce opatrenia miernejšieho charakteru, alebo alternatívne opatrenia ako je hlásenie pobytu,
zdržiavanie sa a hlásenie úradom do rozhodnutia o udelenie azylu.

21. Žalobkyňa má za to, že žalovaný dostatočne neodôvodnil riziko úteku po dobu zaistenia potrebného
na rozhodnutie po splnení podmienok o azyl, preto jej ponechanie v zaistení, aj ako žiadateľky o azyl,
je podľa názoru žalobkyne je tiež v rozpore s § 88 a ods. 1 písm. c) a § 88 ods. 1 písm. a/ alebo b/
zákona o pobyte cudzincov.

22. Žalobkyňa poukazuje aj na skutočnosť, že je matkou a manželkou a jej maloleté deti boli zaistené
spoločne s manželom, všetci sú žiadateľmi o azyl a obmedzenie osobnej slobody maloletých detí
rozhodnutím o zaistenie nie je ich záujme a je v rozpore s článkom 3 body 1 Dohovoru o právach dieťaťa,
podľa ktorého záujem dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri postupoch a to akýchkoľvek, týkajúcich sa

maloletých detí. Maloleté deti žalobkyne sú nesporne späté s jej postavením žalobkyne.

23.PoukazujenavecprotiBelgicku,vktoromEurópskysúdpreľudsképrávajednoznačneoumiestnenie
maloletých detí vo veku 7 mesiacov, 5,5 roka a 7 rokov konštatoval, že zaistenie detí nie je v ich
záujme, ani to aby sa zdržiavali nútene a bez možnosti slobodného pohybu v takomto zariadení. Preto

bol porušený čl. 3 bodu 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Podobne poukázanie na rozhodnutiach proti
Francúzsku, kde rozhodol Európsky súd pre ľudské práva v roku 2016 a rovnako tak aj kasačný súd
v Slovenskej republike v roku 2016 konštatoval, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody amajú byť umiestnené v špeciálnom zariadení, lebo deti by nemali byť postihované za migračný osud
ich rodičov.

24. Žalovaný vo vyjadrení dňa 13. januára 2022 zopakoval všetky argumenty obsahujúce obsiahnuté v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia o tom, že žalobkyňa sa na území Slovenskej republiky zdržiava
v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov založené na tom, že voči žalobkyni bolo vydané rozhodnutie
o jej zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) citovaného zákona pre účely jej administratívneho vyhostenia
a bola pre tento účel zaistená. O azyl požiadala na území Slovenskej republiky v snahe vyhnúť sa

procesu jej vyhostenia, v predchádzajúcom predovšetkým uviedla, že chce žiť vo Francúzku so svojou
rodinou a teda riziko jej úteku je dané. K zaisteniu žalobkyne za prítomnosti manžela a ich maloletých
detí uviedol, že sú zaistení v zariadení, kde boli umiestnení, majú deti všetko potrebné pre svoj zdravý
fyzický i duševný život, možnosť vzdelávania, zábavy športu aj kultúry. Princíp najlepšieho záujmu detí
bol preto v jeho rozhodnutí dodržaný (čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa).

25. Pokiaľ ide o maloleté deti označované za zraniteľné osoby odkázal na znenie § 2 ods. 7 zákona
o pobyte cudzincov, kde sa explicitne maloleté deti a už nie v sprievode oboch rodičov nepovažujú za
takéto osoby.

26. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa má cestovný pas, rovnako tak aj jej manžel ako aj maloleté deti,

ale nemá oprávnenie na pobyt v krajinách európskej únie, ani v Slovenskej republike.

Právne názory správneho súdu

27. Na rozhodnutie o správnej žalobe nariadil Krajský súd v Košiciach na deň 31. januára 2023

so začiatkom o 12:00 hod. pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnila žalobkyňa ani jej zvolený právny
zástupca, ktorí svoju neúčasť na ňom ospravedlnili už v správnej žalobe a súhlasili s prejednaním
veci v ich neprítomnosti. Rovnako tak, sa tohto pojednávania nezúčastnil ani zástupca žalovaného,
pričom svoju neúčasť žalovaný ospravedlnil vo vyjadrení k správnej žalobe pracovnou vyťaženosťou.
Zo zápisnice o pojednávaní konanom dňa 31.01.2023 vyplýva, že boli splnené podmienky vyplývajúce

z ust. § 137 ods. 3, veta druhá Správneho súdneho poriadku a preto správny súd v tento deň vyhlásil
rozsudok.

28. Správny súd odkazuje na konštatovania, že návratová smernica a realizovanie zákona o
pobyte cudzincov má byť založené na preskúmaní skutočného postavenia žalobkyne pred vydaním

rozhodnutia. Žalovaný nezistil žiadne prekážky, ktoré by uviedla žalobkyňa v predchádzajúcom konaní o
nebezpečenstve, ktoré by jej hrozilo v krajine. Žalovaný odkázal na Smernicu Európskeho parlamentu a
Rady 115/2008 tzv. Návratovú smernicu a poukázal na optimálne podmienky miesta, kde bola rodina, a
teda aj žalobkyňa a maloleté deti umiestnené, na zdravotnú, sociálnou starostlivosť, ako i na výchovnú
a vzdelávaciu možnosť v zariadení. Žalovaný uviedol, že mal na zreteli práva dieťaťa a ich rodičov v

súvislostisichsituáciouvpostaveníosôbtretíchkrajínnelegálnesanachádzajúcichnaúzemíEurópskej
únie, ktorý však prvotne poukázali na záujem zabezpečiť si v Európe lepší život.

29. Súčasne však v kontexte žiadosti žalobkyňa o azyl poukázala na nebezpečenstvá, ktoré jej a jej
rodinevTureckuakokurdskýmTurkomhrozia,atietosúspojenésdôvodmipreudelenieazylu,ktorémal
žalovaný individuálne zisťovať, posúdiť a vyhodnotiť, nielen pre účely rizika úteku žalobkyne, ale aj ako
potencionálnu možnosť vysvetlenia reálnych dôvodov na poskytnutie azylu s vedomím, že rozhodnutie

o azylovej procedúre patrí Ministerstvu vnútra, Migračnému úradu SR.

30. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní o správnej žalobe
vo veci zaistenia (§ 221 až § 230 Správneho súdneho poriadku) preskúmal rozhodnutie žalovaného
o zaistení žalobcu zo dňa 21. decembra 2022, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu

žalovaného, mapujúceho priebeh správneho konania a dospel k záveru o dôvodnosti správnej žaloby,
a preto o potrebe zrušiť rozhodnutie, ktorým bola žalobkyňa, ako žiadateľka o azyl zaistená a nariadiť
jej bezodkladné prepustenie zo zaistenia.31. Podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa ust. § 88a ods. 1, písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak

ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal
žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s
cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.

Podľa ust. § 88a ods. 2, veta prvá zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť
zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia

žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť
mesiacov.

Podľa ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže
štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo

b) zložiť peňažnú záruku.

Podľa ust. § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku
1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto
povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl.

O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho
príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.

Podľa ust. § 90 ods. 1, písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo
na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov,
pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa

vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.

Podľa bodu 8 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách
a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene
zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), uznáva sa, že pre členské štáty je vracanie

neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín legitímne pod podmienkou, že
existujúspravodlivéaefektívneazylovésystémy,vktorýchsaplnerešpektujezásadazákazuvyhostenia
alebo vrátenia („non-refoulement“).

Podľa bodu 9 Návratovej smernice, v súlade so smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005

o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia
utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať
za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť
rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa
o azyl.

Podľa článku 5, písm. a/ Návratovej smernice, pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú
náležite do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.

Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice, v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými

osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.

Podľa ust. § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba
so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným
závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno
za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

Podľa ust. § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú
osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade
a na čo najkratší čas.

Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia
opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo

ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za
utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú
ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi
v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými
stranami.

Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento
zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa ust. § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa ust. § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi

predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako

použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa ust. § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase
vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

Podľa ust. § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať
prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

32. Predmetom správneho súdneho prieskumu na základe správnej žaloby bolo posúdenie toho, či

rozhodnutie žalovaného, ktorým bola žalobkyňa ako žiadateľka o udelenie azylu zaistená je postihnuté
takou vadou, ktorá ho robí nezákonným a či táto vada je takého charakteru, že robí neprípustným aj
ďalšie zotrvanie žalobkyne v zaistení.

33. Z citovaného ustanovenia § 88 ods. 1, písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že základným

predpokladom zaistenia žalobkyne, je existencia rozhodnutia o jej administratívnom vyhostení, resp. o
uloženom treste vyhostenia. Z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení žalobkyne zo dňa 2. decembra 2022
vyplýva, že podkladom pre jej zaistenie bolo vykonateľné rozhodnutie o jej administratívnom vyhostení z
toho istého dňa. Vzhľadom k faktu, že zákonný zástupca žalobkyne požiadal v priebehu plynutia lehotyzaistenia (určenej maximálne do 02.01.2023 o azyl dňa 15.12.2022), a keďže žalovaný poňal dôvodné
podozrenie, že žiadosť o azyl bola podaná výlučne z dôvodu oddialiť, alebo zmariť administratívne
vyhostenie žalobkyne, žalovaný rozhodol o zaistení žalobkyne už ako žiadateľky o udelenie azylu z

dôvodu podľa ust. § 88 a ods. 1, písm. c/ zákona o pobyte cudzincov.

34. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody
v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z toho potom vyplýva, že ak má
byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie o tom musí byť vydané zákonom stanoveným

postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri
absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

35. Správny súd pripomína, že zaistenie žalobkyne ako matky maloletých detí, ktoré boli taktiež
zaistené z rovnakého dôvodu nemožno vyhodnocovať izolovane, ale je nevyhnutné ho vnímať vo
vzájomnej súvislosti so zaistením jej detí a manžela. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach

poukazoval, v prípade zaistenia maloletých detí, na potrebu posudzovať najlepší záujem dieťaťa v
zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.

36. Správny súd poukazuje na judikatúru kasačného súdu, v zmysle ktorej žalovaný v súlade so
záväzkami obsiahnutými v čl. 3 ods. 2 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa, pri úvahe o umiestnení detí

spoločne s rodičom do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, musí zohľadniť, že tak, ako deti
bez sprievodu, tak aj deti, ktoré sú na ceste s rodičmi, by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení.
V prejednávanej veci však ide o zaistenie matky maloletých detí, tiež zaistených do 21. marca 2023,
pričom na základe predchádzajúceho rozhodnutia o jej zaistení ako aj zaistení celej rodiny toto malo
trvať rovnako dlho. Správny súd nepovažuje za relevantnú ani obhajobu žalovaného vo veci dĺžky lehoty

zaistenia žalobcu, kedy žalovaný uviedol, že počas tejto doby „bude Migračný úrad Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky posudzovať žiadosť účastníka konania o udelenie azylu“. V zmysle ustanovenia
§ 20 ods. 1, veta prvá pred bodkočiarkou zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, Ministerstvo v konaní
o azyle rozhodne do 6 mesiacov od začatia konania. Správny súd žalovanému pripomína, že aj v
prípade neúspechu žalobcu s jeho žiadosťou o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, mohol by

tento rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorým mu nebol udelený azyl napadnúť na súde správnou
žalobou. V prípade, ak by žalobca spolu so správnou žalobou podal súčasne aj návrh na priznanie
odkladného účinku tejto žalobe a tomuto bolo vyhovené, bol by aj naďalej oprávnený zdržiavať sa
na území Slovenskej republiky. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu je však limitovaný
dobou šiestich mesiacov (ust. § 88a ods. 2, veta druhá zákona o pobyte cudzincov). S prihliadnutím na

ust. § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov mal žalovaný vzhľadom na obmedzenie osobnej slobody
žalobkyne ako matky maloletých detí zaistených totožne vysporiadať sa s požiadavkou zákonodarcu,
že zaistenie maloletých detí, ako zraniteľných osôb, musí byť obmedzené na čo najkratší čas. Podľa
mienkysprávnehosúduvšakžalovanýtotodôsledneneodôvodnil.Zozneniazákladnejvetyustanovenia
§ 88 a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov navyše vyplýva, že oprávnenie policajta zaistiť žiadateľa o

udelenie azylu prichádza do úvahy až po tom, keď účel zaistenia nemožno dosiahnuť využitím iných
menej závažných prostriedkov nahrádzajúcich zaistenie. Preto k zaisteniu žiadateľa o azyl je možné
prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné efektívne,
avšak miernejšie donucovacie opatrenia. Podľa ust. 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ide o inštitúty
hlásenie pobytu, prípadne zloženie peňažnej záruky, najmä v situácii, keď žalobkyňa uviedla, že má

finančné prostriedky, obmedzenie jej osobnej slobody navyše už povedaného je argumentom, pre
ktoré je rozhodnutie, ako sa zdá nielen nezrozumiteľné, ale aj arbitrárne. Tieto alternatívy môže pritom
policajný útvar uložiť vo vzťahu ku každému účelu zaistenia podľa ust. § 88 a zákona o pobyte cudzincov.
A aj keď zákonná formulácia hovorí o možnosti uloženia alternatívnych opatrení, euro konformný výklad
jednoznačne vedie k tomu, že ide o povinnosť policajného útvaru pri zvažovaní nevyhnutnosti zaistenia

vždy sa v prvom rade zaoberať uložením spomínaných miernejších donucovacích opatrení, ktoré majú
prednosť.

37. Z obsahu správnou žalobou napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, že by sa žalovaný, skôr než
pristúpil k zaisteniu žalobcu, ako žiadateľa o azyl, skúmaním možnosti uložiť tomuto niektorú z alternatív

nahrádzajúcich jeho zaistenie, zaoberal. Aj keď obsahom odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je aj
citácia už spomenutého zákona § 88 a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, použite argumentácie
citovaním právnych dokumentov, bez naznačenia priamej súvislosti k použitým zákonným dôvodom
zaistenia vykazuje znaky zmätočnosti a tým nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ako individuálnehosprávneho aktu, smerujúceho k obmedzeniu práva žalobkyne na jej osobnej slobode. Zo správnou
žalobou napadnutého rozhodnutia nie je dostatočne zrozumiteľné ani to, akým spôsobom skutočnosť,
že žalovaný podozrieva žalobcu z účelovo podanej žiadosti o azyl s cieľom oddialiť alebo zmariť

svoje administratívne vyhostenie, tkz. prípadným útekom, hoci ho možne vyrozumieť z celkovej
jeho argumentácie pre formovaný záver žalovaného o neprepustení žalobkyne a jej umiestnení do
záchytného tábora v Humennom.

38. Preto nie v poslednom rade sa správny súd s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného

súdu nemôže stotožniť s názorom žalovaného prezentovaného v preskúmavanom rozhodnutí, že v
prípade zaistenia maloletého žalobcu prihliadal na jeho najlepší záujem v súlade s článkom 3 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa, tak obmedzil žiadateľov o azyl, rozhodnutím o zaistení a nevyhodnotil
rodinusmaloletýmideťmizhľadiskavyužiteľnostiinštitútovhláseniepobytu,prípadnezloženiepeňažnej
záruky, (ust. 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov).

39. Pokiaľ ide o správnym súdom vnímané nedostatky odôvodnenia správnou žalobou napadnutého
rozhodnutia, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve
doplňujúcim vyjadrením žalovaného, a ani správnemu súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim
akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a
vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom

odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskumávacej právomoci
správneho súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej
zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).

40. Keďže sa správny súd stotožnil so žalobnou argumentáciou, podľa ktorej je rozhodnutie žalovaného

zo dňa 21. decembra 2022, PPZ-HCP-BA5-2958-027/2022-AV o zaistení žalobkyne nedostatočne
odôvodnené a z toho titulu nepreskúmateľné, podľa ust. § 230 ods. 1, písm. a/ Správneho súdneho
poriadku toto rozhodnutie zrušil a vzhľadom na charakter zistených nedostatkov tohto rozhodnutia,
súčasne nariadil žalovanému bezodkladne prepustiť žalobkyňu zo zaistenia, trvanie ktorého takto
prestalo spĺňať podmienku zákonnosti a tiež konformnosti s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, článkom 3 ods. 1, článku 22 bod 1 Dohovoru o právach
dieťaťa, bodu 8 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných
normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa
neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), bodom 9 Návratovej smernice, v
súlade so smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie

v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca a článkom čl. 17 ods. 1 Návratovej
smernice, podľa ktorej v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa
zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.

41. O trovách konania rozhodol správny súd v zmysle ust. § 167 Správneho súdneho poriadku a

ich náhradu priznal žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči neúspešnému žalovanému. O výške
priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v
tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 7 dní odo dňa jeho doručenia na

Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitosti podania podľa ustanovenia § 57 SSP
(ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania) uviesť:

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa
ustanovenia § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu, ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. K podaniu
kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s
podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
fotokópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa ustanovenia § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v
konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývustanovení§440ods.1písm.g)aži)Správnehosúdnehoporiadku
sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v

čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak,
že sťažovateľ poukáže na svoje podania pre krajským súdom.

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak:

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP (v sociálnych veciach
a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).