Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2019

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 30Cb/125/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217209705
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Repáková

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2019:1217209705.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudkyňou JUDr. Miriam Repákovou v právnej veci

žalobkyne: Y. W., nar. XX.XX.XXXX, O. XX, XXX XX O., G.: XX XXX XXX, zast.: U.. U. T., advokát, N.
XX, XXX XX W., G.: XX XXX XXX, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824
96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast.: Y. O. U.. Y. I., X., O. XX, XXX XX W., G.: XX XXX XXX, v konaní
o určenie neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere a o zaplatenie 1.761,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie o určenie, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX zo dňa 21.4.2015
uzatvorená medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom je neplatná, z a s t a v u j e.
II. Súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v celom rozsahu s tým, že o výške tejto
náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa žalobou zo dňa 04.05.2017, postúpenou tunajšiemu súdu z dôvodu miestnej príslušnosti
dňa 30.10.2017, žiadala vydať rozsudok, ktorým súd určí, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXX-
XXXXX zo dňa 21.04.2015 uzatvorená medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom je
neplatná a žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia sumu vo
výške 1.761,- Eur s príslušenstvom a žalobkyni nahradiť trovy konania.
2. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že žalovaný je obchodná spoločnosť zapísaná v OR SR Okresného

súdu Bratislava I., oddiel Sro, vložka č. XXXXX/B. Medzi predmety podnikania patrí poskytovanie
pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Žalobkyňa ako dlžník uzatvorila dňa
21.4.2015 so žalovaným ako veriteľom Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX spolu s
Rozhodcovskou zmluvou č. XXXXXX-XXXXX (ďalej len „Zmluva"). Predmetom Zmluvy bol záväzok
žalovaného poskytnúť žalobkyni na účely jej podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky v dohodnutej
výške 9.936,- € do ôsmich pracovných dní od doručenia jedného podpísaného rovnopisu Zmluvy
vrátane všetkých príloh. Žalobkyňa sa zaviazala splatiť žalobcovi úver na bankový účet žalovaného v 48

mesačných splátkach vo výške 207,- € splatných podľa splátkového kalendára. V prípade, že žalovaná
splatí všetky splátky úveru podľa splátkového kalendára, resp. všetky záväzky voči žalovanému
vzniknuté zo zmluvy, vzniká žalobkyni po predchádzajúcom schválení zo strany žalobcu nárok na
revolving a bude jej úver automaticky navýšený, t,j, že veriteľ poskytne dlžníkovi čiastku opäť vo výške
9.936,- €. V Zmluve, ktorú pripravil žalovaný bez možnosti úpravy zo strany žalobkyne, sa v čl. 4 za
poskytnutie úveru žalobkyňa zaviazala zaplatiť žalovanému zmluvnú odmenu, ktorá predstavuje úroky
za poskytnutie úveru. Zmluvná odmena predstavuje sumu 6.936,- € a bola splatná ku dňu poskytnutia

úveru. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný poskytol žalobkyni nie 9.936,- € ako sa uvádza v
zmluve ale len sumu 3.000,- €, keďže 6.936,- Eur si ponechal hneď ako odmenu. Takú istú odmenu
by si ponechal žalovaný aj v prípade poskytnutia revolvingu. Žalobkyňa poukázala na ust. § 497
Obchodného zákonníka a uviedla, že podľa svojho charakteru treba právny vzťah medzi žalobkyňoua žalovaným posudzovať v zmysle zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka, tiež iných predpisov o ochrane spotrebiteľa. Podstata právneho
vzťahu založeného poskytnutím revolvingového úveru je občianskoprávna aj s poukazom na ust. § 52

ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázala na ustanovenia § 54 ods. 1 a 2, § 40 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ďalej ustanovenia § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 zák. č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch.
Žalobkyňa má za to, že predmetná zmluva je absolútne neplatná v zmysle § 39 OZ, nakoľko svojím
obsahom a účelom odporuje zákonu a zároveň sa prieči aj dobrým mravom. Žalovaný už poskytnutím
úveru vo výške 3.000,- €, ktoré boli reálne aj odovzdané žalobkyni si zaúčtoval za úroky vo výške 6.936,-

€, pričom tieto úroky označil ako „zmluvnú odmenu". Neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňažnej
pôžičke sa všeobecne považujú za odporujúce všeobecne uznávaným pravidlám správania a mravným
princípom spoločenského poriadku a sú teda v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa ďalej uviedla,
že ak by aj súd dospel k záveru, že zmluva nie je absolútne neplatná, má za to, že je potrebné ju
považovať za bezúročnú a bezpoplatkovú, nakoľko na predmetnú úverovú zmluvu sa vzťahujú zákonné
ustanovenia zákona č. 258/200l.-Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992

Zb. o ochrane spotrebiteľa a § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 4 ods.
2 písm. j) vyplýva, že zmluva musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej len RPMN)
a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov
platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa § 4 ods. 3 druhá veta zákona o
spotrebiteľskýchúveroch:„Akvšakzmluvaospotrebiteľskomúvereneobsahujenáležitostipodľaodseku

2 písm. a), b), d) až j), k) a 1), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. " V predmetnej
úverovej zmluve RPMN uvedená nie je a preto, ak by bola zmluva aj platná, je úver bezúročný a bez
poplatkov a teda žalobkyňa je povinná vrátiť len toľko koľko si od žalovaného požičala, t.j. 3.000,- €.
Žalobkyňa splácala poctivo každú splátku podľa splátkového kalendára po 207,- € mesačne, čo je spolu
23 splátok. Žalobkyňa tak uhradila žalovanému už 4.761,- €, čo je o 1.761,-€ viac ako si požičala. Na

základe uvedených skutočností si žalobkyňa uplatňuje od žalovaného sumu 1.761,-€ titulom vydania
bezdôvodného obohatenia žalovaného získaného bez právneho dôvodu. Úroky z omeškania vo výške
5,00 % ročne od podania návrhu do zaplatenia.
3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 26.08.2017, v ktorom uviedol, že žaloba je neprípustná
podľa ust. § 137 písm. c), d) CSP. Žalovaný ďalej zdôraznil, že úverový vzťah medzi stranami sporu

nie je vzťahom spotrebiteľským, ale podnikateľským, uzatvoreným v režime obchodného práva, a preto
je vylúčené, aby zmluva obsahovala náležitosti spotrebiteľsko-právnych predpisov, resp. predpisov
občianskeho práva. Tvrdenia žalobkyne o povahe zmluvy o revolvingovom úvere odporujú jej obsahu,
ako aj predzmluvným vzťahom medzi sporovými stranami. Úverový vzťah medzi stranami sporu na
základe zmluvy o revolvingovom úvere nie je spotrebiteľským, ale podnikateľským, uzatvoreným v

režimeobchodnéhopravá.Medziúčastníkmikonanianedošlokuzavretiužiadnejspotrebiteľskejzmluvy.
Už zo znenia článku 1., ods. 1. Zmluvy o revolvingovom úvere číslo XXXXXX-XXXXX (ďalej v texte aj ako
„Zmluva") vyplýva, že na základe zmluvy poskytuje veriteľ (tu žalovaný) v prospech dlžníka (tu žalobca)
peňažné prostriedky pre účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti. Javí sa zvláštne, že si žalobkyňa na
svoje „spotrebiteľské" postavenie spomenula s výrazným časovým odstupom až po poskytnutí úveru.

V súvislosti s tvrdeniami žalobkyne poukázal žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
XCdoXX/XXXX,podľaktoréhoJazykovévyjadrenieprávnehoúkonuzachytenévzmluve,musíbyťpreto
najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých
pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia
pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania

posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol
prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia
úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu nemožno ním prejav vôle doplňovať.
Takto musí súd postupovať súd aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo
výpovediach v priebehu konania zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Takáto situácia neznamená,

že právny úkon vyložiť nemožno, lebo záujmy a postoje účastníkov priebehu súdneho konania už
nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, ktorú prejavili pri právnom úkone. Interpretácia obsahu právneho
úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná za nahradenie,
prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje
iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode,

bolvyloženývsúladesostavom,ktorýexistovalvčaseichzmluvnéhodojednania.Žalobkyňadopodania
žaloby vedela a nikdy nespochybnila, akú zmluvu uzavrela a s akým obsahom. Iné skutočnosti začala
tvrdiť až dodatočne v tomto konaní. Žalobkyňa ani neuviedla žiadne právne relevantné skutočnosti, pre
ktoré by sa mal obsah ňou slobodne a dobrovoľne vykonaného úkonu interpretovať inak a spôsobom,ktorý je v rozpore s prejavom vôle. Žalobkyňa sa svojimi tvrdeniami domáha porušenia § 35 ods. 2
Občianskeho zákonníka, čo považuje žalovaný za neprípustné a v rozpore so zákonom. Rovnako aj
zvyšná časť zmluvy je pomerne jednoznačnou pri určení toho, aký úkon bol medzi stranami vykonaný

a uzavretý. V zmluve je žalobkyňa označená ako podnikateľ a v článku 1., ods. 1.1 sa uvádza, že
peňažné prostriedky sa poskytujú na podnikateľský účel. Pritom aj z ďalších ustanovení tejto zmluvy je
zrejmé, že zakladá obchodnoprávny vzťah medzi jej účastníkmi (napríklad články 14 a 17). Uzavretiu
zmluvy predchádzalo podanie žiadosti o úver. V nej sa žalobkyňa identifikovala ako fyzická osoba -
podnikateľ. Žalobkyňa dňa 20.04.2015 podala žiadosť o poskytnutie F. úveru ako podnikateľský subjekt

a do žiadosti doplnila údaj o účele čerpania úveru - investičný. Vzhľadom k vyššie uvedenému je
vylúčené, aby zmluva obsahovala náležitosti spotrebiteľsko-právnych predpisov, resp. občianskeho
práva, nakoľko medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu zmluvného vzťahu podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka. Súdny dvor Európskej únie pri riešení výkladu únijného práva (smernica XX/
XX/ EHS) vo vzťahu k tomu, aké postavenie má byť priznané osobe vystupujúcej od začiatku vo
vzťahu k dodávateľovi ako podnikateľ a ktorá až následne tvrdí, že je spotrebiteľom rozhodol takto:

Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ nemôže sa táto osoba dovolávať
toho, že mala postavenie spotrebiteľa (B., C-XXX/XX, vo veci U. L. proti W.S.). Tento záver je pritom
opakovane preberaný vrcholnými súdnymi inštanciami členských štátov EÚ, napríklad: Rovnako, pokiaľ
spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu), je treba
takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť

dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva (W., X.,
XX.XX.XXXX, Q. ZR XX/XX). Ako žalovaný uviedol už vyššie, žalobkyňa obsah uzavretej zmluvy ani
následne nespochybňovala. Správanie zmluvných strán po uzavretí zmluvy je tiež určitým dôkazom o
tom,čostranypriuzavretízmluvyzamýšľali,sakýmipohnútkamidozmluvnéhovzťahuvstupovaliačojej
uzavretím sledovali. Tvrdiť s odstupom času, že žalobca uzatvoril zmluvu ako spotrebiteľský subjekt, je

dôkazomozavádzaní,atobuďvčaseuzatváraniazmluvy(čonepožívaprávnuochranu,vzmyslevyššie
uvedených rozhodnutí) alebo pre účely tohto konania. Ani v jednom prípade však nejde o postup, ktorý
by požíval právnu ochranu. Na základe vyššie uvedeného považuje žalovaný argumentáciu obsiahnutú
v žalobe za nedôvodnú a bez opory v skutočnom stave veci. Pred uzavretím zmluvy o úvere, ako aj pri
samotnom uzavretí zmluvy jednoznačne žalobkyňa konala a vystupovala ako podnikateľ. Z tohto dôvodu

zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi ňou a žalovaným je, resp. bol podnikateľským (obchodnoprávnym)
vzťahom. Vzhľadom k tomu, že medzi účastníkmi konania žiadna spotrebiteľská zmluva uzatvorená
nebola, je námietka neprimeranosti výšky H nedôvodná. Žalovaný poukazuje na to, že inštitút zmluvnej
voľnosti umožňuje stranám zvoliť si, v akom rozsahu umožnia dispozíciu so vzájomnými právami
a povinnosťami vyplývajúcimi zo zmluvy, za predpokladu dodržania kogentných ustanovení zákona.

Zmluvné strany si dohodli úrok v podobe zmluvnej odmeny - t.j. fixnej sadzby za poskytnutie pôžičky, čo
bolo obsahom slobodne prejavenej vôle oboch zmluvných strán. Žalobkyňa vo svojom odôvodnení ani
neuvádza, na základe akého zákonného ustanovenia odhaduje neprimeranosť výšky zmluvnej odmeny.
Úver bol pritom poskytnutý na obdobie 48 kalendárnych mesiacov. Pri zohľadnení doby splácania a
celkovej výšky zmluvnej odmeny - ktorá bola stanovená pevnou sumou, je zrejmé, že táto sa vzťahuje

na celé obdobie splácania úveru; ročná čiastka je teda podstatne nižšia. Žalovaný preto žiadal žalobu
zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.
4. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila podaním zo dňa 14.05.2018, doručeným súdu dňa
21.05.2018, v ktorom uviedla, že zo strany žalovaného ide o učebnicový príklad snahy o vyhnutie sa
aplikácii právnych noriem o ochrane spotrebiteľa zakomponovaním „kľúčových slov“ povolanie alebo

podnikanie tak, aby neboli naplnené definičné znaky spotrebiteľa. Žalovaný síce v zmluve používa
pojem podnikanie, avšak nie je zrejmé, ako by mal poskytnutý úver súvisieť s podnikateľskou činnosťou.
Ohľadne námietky žalovaného o neprípustnosti žaloby v časti návrhu na určenie neplatnosti zmluvy
žalobkyňa poukázala na ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z., na základe ktorého sa spotrebiteľ
môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobkyňa ďalej

zdôraznila, že jej boli de facto poskytnuté prostriedky len vo výške 3.000,- Eur, avšak sa zaviazala vrátiť
prostredníctvom splátok sumu vo výške 9.936,- Eur v priebehu 48 mesiacov, t.j. trojnásobok poskytnutej
sumy. Úverová hodnota RPMN niekoľkonásobne prevyšuje priemernú, ale aj najvyššiu hodnotu RPMN
v prípade úverov poskytovaných bankami, čo je v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka a § 265
Obchodného zákonníka. Žalobkyňa poukázala na to, že v zmysle ustálenej praxe súdov úroky, ktoré

prevyšujú viac ako dvojnásobok priemeru v bankách za porovnateľný úver, sú v rozpore s dobrými
mravmi.
5. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 30.12.2018 doručeným súdu dňa
31.12.2018 v ktorom uvádza, že žalobkyňa vôbec nespochybnila obsah predzmluvných vzťahov, ktorépredchádzali uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere. Nie je pritom ani namietané a teda ani sporné, že
konala vedome, slobodne a teda že obsah ňou uzavretej zmluvy zodpovedá jej skutočnej vôli. Nakoľko
zmluvný vzťah založený zmluvou o revolvingovom úvere nie je spotrebiteľským Vzťahom, tvrdenia

žalobcu o RPMN alebo akejkoľvek spojitosti RPMN s uvedeným zmluvným vzťahom sú nedôvodné.
Žalovaný popiera tvrdenia žalobkyne odkazujúce na rozhodnutia iných súdov, nakoľko ani jedno z
nich sa netýka obchodnoprávneho vzťahu. Táto námietka špecificky platí ohľadne citácie žalobkyne
z rozsudku NS SR zo dňa 26.04. 201, sp.zn. XCdo/XX/XXX 1, rozsudok KS Banská Bystrica zo dňa
07.06. 2016, sp.zn. XXCo/XXX/XXXX a rozsudok zo dňa 06.06. 201 7, sp.zn. XXCo/l XX/XXXX). Ak

žalobkyňa vychádza vo svojich tvrdeniach z toho, že zmluvná odmena má byť neplatná pre jej výšku
(pričom uvádza vyčíslenia úrokovej sadzby bez akéhokoľvek zdôvodnenia a v úplne iných hodnotách,
ako je uvedené v žalobe), potom takéto tvrdenie odporuje § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa
uvedeného ustanovenia Od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich
úrok)' v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe
zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré

poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než
prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej
výške. Uvedené ustanovenie zásadným spôsobom popiera tvrdenie žalobkyne o neplatnosti výšky
zmluvnej odmeny. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia by mohlo dôjsť nanajvýš k moderácii
výšky úrokov. Žalobkyňa svoje tvrdenia zakladá na porovnaní sumy ktorú prijala a sumy, ktorú by

mala splatiť. V jej úvahách však absentuje zohľadnenie základných skutočností, a to predovšetkým
doby trvania splácania. Žalovaný napáda tvrdenia žalobcu o neplatnosti zmluvy aj pre to, že ide o
postup odporujúci § 265 Obchodného zákonníka. V obchodnoprávnych vzťahoch platí (§ 267 ods.
1) Ak je neplatnosť právneho úkonu ustanovená na ochranu niektorého účastníka, môže sa tejto
neplatnosti dovolávať iba tento účastník. To neplatí pre zmluvy uzatvorené podľa druhej časti tohto

zákona. Obchodný zákonník teda vychádza z princípu relatívnej neplatnosti právneho úkonu aj v takých
prípadoch, ktoré Občiansky zákonník inak považuje za dôvod absolútnej neplatnosti ak táto neplatnosť
by mala slúžiť len na ochranu jedného účastníka. Obchodný zákonník pristupuje k určovaniu relatívnej
neplatnosti a absolútnej neplatnosti zásadne odlišným spôsobom. O relatívnu neplatnosť ide vždy vtedy,
keď neplatnosť právneho úkonu je ustanovená na ochranu len niektorého účastníka. Dôvody neplatnosti

sú uvedené v Občianskom zákonníku (napr. právny úkon je neplatný, ak nebol urobený slobodne, vážne,
zrozumiteľne, nie je určitý, jeho predmetom je nemožné plnenie, bol urobený v omyle, alebo ktorý sa
obsahom alebo účelom prieči zákonu, zákon obchádza, prieči sa dobrým mravom, nie je urobený vo
forme, ktorú stanovuje zákon alebo dohoda účastníkov podľa E. právny úkon je neplatný aj vtedy, ak
nie je urobený v písomnej forme, ktorú požadovala čo len jedna zmluvná strana), ak ho urobil ten

kto nemá spôsobilosť na právneho úkony alebo ho urobila osoba, ktorá konala v duševnej poruche
a ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou (§ 37-40 a § 49)). Takéto rozlišovanie neplatnosti
sa aplikuje len na právne úkony podľa tretej časti Obchodného zákonníka, (in : Obchodný zákonník-
komentár. CH. W.. T.. F.. XXXX, XXX s.) Dovolávanie sa neplatnosti zmluvných vzťahov alebo ich častí
za situácie, kedy tieto vznikli preukázateľne so súhlasom a podľa vôle žalobcu je výkonom práva, ktorý

odporuje zákonu. Výklad právnych úkonov v obchodnoprávnych vzťahoch sa riadi § 35 ods. 2 OZ
(pokiaľ ide o jazykové vyjadrenie) a § 266 ObZ (ktoré preferuje úmysel konajúcej osoby pred prejavom
vôle, na rozdiel od Občianskeho zákonníka). Okrem subjektívneho kritéria (odsek 1 v § 266 ObZ) aj
kritériá objektivizácie úmyslu konajúcej osoby (odsek 2) zákonná úprava určuje pre prípad použitia
ktoréhokoľvek určité skutočnosti, ktoré sa majú pri výklade zohľadniť (odsek 3). Stále pritom platí,

že výkladom právneho úkonu nie je možné meniť či dokonca nahradzovať už uskutočnené prejavy
vôle strán. Použitie výkladových pravidiel smeruje teda k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadrený
slovami, ktorý účastníci urobili vo vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval
v dobe vzniku zmluvnej dohody. Výkladom sa totiž obsah právneho úkonu dá len zisťovať, nie je však
možné prejav vôle meniť, doplňovať či nahrádzať, (porov, rozsudok NS SR, sp. zn. XObo XXX/XXXX.

rozsudok NS ČR, sp. zn. XXCdo XXXX/XXXX) Aj rozsudok NS SR vo veci sp.zn. XX.XX.XXXX. XXXX
zo dňa 31.08.2012 potvrdzuje, že výklad právneho úkonu znamená zisťovanie jeho významu, nie jeho
zmenu spočívajúcu v dopĺňaní či nahradzovaní prejavenej vôle, cit.: „Pokiaľ z písomného právneho
úkonu nie je z jeho jazykového znenia dostatočne určité, čo je predmetom právneho úkonu, musí sa
výklad opierať o komplexný pohľad na okolnosti prípadu, vrátane samého jednania o uzavreli zmluvy

s prihliadnutím na výkladové pravidlá podľa § 266 Obch. zák." Podstatnými skutkovými okolnosťami
sú : žiadosť o úver v konkrétnej výške, na určenú dobu a pri stanovenej splátke. Na ich základe a
v zmysle § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka je možné konštatovať, že úmyslom oboch strán bolo
uzavrieť zmluvný vzťah za podmienok uvedených v žiadosti o úver. Pre výklad prejavu vôle žalobcu jepreto v prvom rade smerodajné ust. § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa odseku 3 je potrebné
vziať do úvahy : správanie strán pred uzavretím zmluvy a aj následne. Aj tieto skutočnosti potvrdzujú,
že aj žalobca (hoci teraz spochybňuje aj vlastné konanie) mal záujem o uzavretie zmluvy s presne

dohodnutým obsahom a konal ako podnikateľský subjekt. Ak by bol pravdou opak, potom sa nedá
racionálne vysvetliť nielen to, prečo nepodal okamžite žalobu o neplatnosť zmluvy, prečo od zmluvy
neodstúpila a pod. V zmysle uvedeného preto neobstojí tvrdenie o spotrebiteľskom charaktere zmluvy.
Od začiatku, teda od zavedenia predzmluvného vzťahu, ďalej uzavretie zmluvy a následné správanie
nedáva žiadny dôvod pre tvrdenia žalobkyne, ktoré prezentuje v žalobe a v podaní zo dňa 14.05. 201

8 o tom, že by mala byť spotrebiteľom. Súdny dvor Európskej únie pri riešení výkladu únijného práva
(smernica XX/XX/ EHS) vo vzťahu kj tomu, aké postavenie má byť priznané osobe vystupujúcej od
začiatku vo vzťahu k dodávateľovi ako podnikateľ a ktorá až následne tvrdí, že je spotrebiteľom rozhodol
takto: Ak dodávateľ koná v\ dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ nemôže sa táto osoba
dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (B., C-XXX/XX, vo veci U. L. proti W. WH. S.). Tento
záver je pritom opakovane preberaný vrcholnými súdnymi inštanciami členských štátov EÚ, napríklad:

Rovnako, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do
omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je
potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného
práva (X., Q., XX/XX)., X. Súd).
6. Súd vo veci nariadil pojednávanie dňa 25.06.2019, ktorého sa zúčastnili zástupca žalobkyne a

zástupca žalovaného. Právni zástupcovia účastníkov konania zhodne uviedli, že sa pridržiavajú svojich
doterajších písomných vyjadrení. Medzi účastníkmi konania bolo sporné, či žalobkyňa so žalovaným
uzatvárala zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXX-XXXXX v postavení spotrebiteľa, či je táto zmluva
absolútne neplatná v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka a či z uvedeného dôvodu vznikol
žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Uvedené je právnym posúdením veci.

7. Podľa § 185 CSP môže súd vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne,
ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
V predmetnom zákonnom ustanovení je zavedený princíp formálnej pravdy, pod ktorou sa rozumie, že
súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí
dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu,

v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na
procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun
takmer bezvýhradne na strany sporu.
8. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k

návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
Navrhovanie dôkazov stranami sporu je časovo ohraničené sudcovskou koncentráciou konania a
zákonnou koncentráciou konania. Tieto predstavujú vyjadrenie základného princípu civilného sporu
uvedeného v čl. 10 CSP (zásady arbitrárneho poriadku), podľa ktorého súd určuje priebeh a tempo
konania s prihliadnutím na hospodárnosť konania tak, aby bol naplnený účel zákona. Sudcovskou

koncentráciou konania sa rozumie povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesnej obrany a útoku
(medziktorésaradiaajnávrhynavykonaniedôkazovvzmysle§149CSP)včas.Prostriedkyprocesného
útoku a obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, keby konala starostlivo
so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky, ktoré neboli uplatnené včas, nemusí
súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších

úkonov. Podmienkou je, aby súd v rozhodnutí v merite veci náležite odôvodnil neprihliadnutie na
včas neuplatnené prostriedky. Zákonodarca tak ponechal súdu pomerne široký priestor na posúdenie
včasnosti uplatnených prostriedkov.
9. Podľa § 186 ods. 2 CSP súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť
o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.

V zmysle citovaného ustanovenia je súd povinný zo zhodných tvrdení strán vychádzať, ak neexistuje
dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Zmysel tohto ustanovenia vychádza opäť z princípov
hospodárnosti a rýchlosti konania, ako aj z princípu formálnej pravdy. Súd sa nemá zameriavať na
dokazovanie zhodných skutočností tvrdených stranami sporu (ak samozrejme neexistuje dôvodná
pochybnosť o ich pravdivosti), aby tým nebolo zbytočne predlžované a predražované konanie. Súd je

taktiež podľa princípu formálnej pravdy viazaný tvrdeniami strán a nemá povinnosť zisťovať skutočný
stav veci - dokazuje sa len to, čo tvrdia strany. Ak teda existuje skutočnosť, na ktorej sa obe strany
sporu zhodnú, súd nemusí, a ani nemôže takúto skutočnosť dokazovať. Je nutné taktiež poukázať
na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak skutočnosť tvrdená jednou stranou sporu nie jespochybnená druhou stranou sporu, považuje sa táto skutočnosť za nespornú (fikcia nespornosti). Na
vyvrátenie tejto fikcie postačuje generálne popretie týchto skutočností vlastným tvrdením o skutkových
okolnostiach. Následne je potrebné podporiť skutkové tvrdenia návrhmi na vykonanie dôkazov.

10.Súdvykonaldokazovanielistinnýmidôkazmizaloženýmivspise:výpisomzoživnostenskéhoregistra
žalobkyne, výpisom z OR žalovaného, Zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX zo dňa
21.04.2015, Rozhodcovskou zmluvou č. XXXXXX-XXXXX zo dňa 21.04.2015, Splátkovým kalendárom
ku Zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX zo dňa 21.04.2015, Žiadosťou o úver zo dňa
20.04.2015, Odpoveďou MS SR, odbor ochrany spotrebiteľa na žiadosť zo dňa 23.09.2016, ako aj s

ďalšími dôkazmi založenými v spise a zistil nasledovný stav:
11. Súd zistil z výpisu zo živnostenského registra žalobkyne, že žalobkyňa bola podnikateľom zapísaným
v živnostenskom registri XX. Súd a podnikateľskú činnosť ukončila vo všetkých predmetoch podnikania
ku dňu 02.08.2017.
12.SúdzistilzvýpisuzORžalovaného,žejeobchodnouspoločnosťouzapísanouvOROkresnéhosúdu
W. I., oddiel Sro, vložka č. XXXXX/B, pričom medzi jej predmety činnosti patrí poskytovanie pôžičiek a

úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov.
13. Zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX zo dňa 21.04.2015 vyplýva, že zmluvu
uzatvorila žalobkyňa v postavení podnikateľa zapísaného v živnostenskom registri Okresného úradu T.
X., reg. č. XXX-XXXXX, X.XXX,-: XXXXXXXX za účelom poskytnutia úveru vo výške 9.936,- EUR na
účely výkonu podnikateľskej činnosti žalobkyne, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť v 48 mesačných

splátkach vo výške 207,- EUR podľa splátkového kalendára.
14. Z Rozhodcovskej zmluvy č. XXXXXX-XXXXX zo dňa 21.04.2015 súd zistil, že žalobkyňa sa so
žalovaným dohodla na možnosti riešiť spory vyplývajúce alebo súvisiace zo Zmluvy o revolvingovom
úvere č. XXXXXX-XXXXX v súdnom alebo rozhodcovskom konaní.
15. Súd zistil zo Splátkového kalendára ku Zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX zo

dňa 21.04.2015, že žalobkyňa si ním so žalovaným dohodla výšku a splatnosť jednotlivých splátok
vyplývajúcich zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX zo dňa 21.04.2015.
16. Súd zistil zo Žiadosti o úver zo dňa 20.04.2015, že žalobkyňa predmetnou žiadosťou žiadala
žalovaného o poskytnutie úveru v postavení podnikateľa s uvedením IČO: XXXXXXXX, dátumu začiatku
podnikania,hrubéhoročnéhopríjmu,pričomakoprílohukžiadostinažiadostizaškrtla,žeprikladáokrem

iných živnostenský list, kópiu kartičky k bankovému účtu a daňové priznanie vrátane príloh.
17. Súd zistil z Odpovede MS SR, odbor ochrany spotrebiteľa na žiadosť zo dňa 23.09.2016, že v
nej uvedené stanovisko je len odporúčaním a vyjadruje právny názor, ktorý nemá všeobecne záväzný
právny charakter a týka sa ochrany spotrebiteľov.
18. Súd ďalšie dôkazy nevykonal, nakoľko účastníci ďalšie dôkazy na doplnenie dokazovania nenavrhli.

19. Prípisom zo dňa 13.05.2019 boli právni zástupcovia účastníkov konania s poukazom na ust. § 153
CSP poučení o sudcovskej koncentrácii konania.
20. Žalobkyňa podaním zo dňa 14.05.2018 doručeným súdu dňa 22.05.2018 vzala žalobu v časti o
určenie, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX zo dňa 21.4.2015 uzatvorená medzi
žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom je neplatná, späť.

Podľa ustanovenia § 145 ods. 2 CSP “ Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.
O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.“
Vzhľadom na realizované čiastočné späťvzatie zo strany žalobkyne, súd konanie v danej časti zastavil.
21. Súd posudzoval zistený skutkový stav podľa nasledovných ustanovení zákona:
Podľa ustanovenia § 1 zákona č. 513/1991 Zb - Obchodný zákonník ( ďalej aj ako " ObZ") " Tento zákon

upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s
podnikaním." ods. 2. " Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak
niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva.
Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet,
podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon."

Podľa ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d) ObZ " Touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu
účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere. "
Podľa ustanovenia § 497 ObZ "Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v
jehoprospechpeňažnéprostriedkydourčitejsumy,adlžníksazaväzujeposkytnutépeňažnéprostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky. "

Podľa ustanovenia § 499 ObZ "Za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné
prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. "
Podľa ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinným v čase uzavretia zmluvy"Na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho
podnikania alebo povolania. "
Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka "Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo

účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. "
Podľa ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka "Bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov."
22. Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom,

to znamená, že sa vždy spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na to, kto je subjektom týchto
vzťahov (podnikateľ alebo iná osoba). Zmluva o úvere je zmluvou konsenzuálnou, lebo vzniká už
dohodou zmluvných strán o jej obsahu. Na jej vznik sa nevyžaduje aj faktické poskytnutie úverových
prostriedkov. Zmluva o úvere je odplatnou zmluvou, čo vyjadruje záväzok dlžníka platiť úroky za
poskytnutie peňažných prostriedkov. Bezúročná zmluva o úvere je pojmovo vylúčená. Zmluva o pôžičke
je odplatnou zmluvou len za predpokladu, že sa tak strany dohodli. Odplata pri peňažnej pôžičke spočíva

v dohode o úrokoch. Pri pôžičke, kde je predmetom vec, odplata na základe dohody môže spočívať aj vo
vrátení väčšieho množstva, prípadne lepšej kvality. Zmluva o úvere nie je výlučne bankovou zmluvou,
aj keď sa medzi tieto zmluvy zaraďuje, a to preto, lebo v postavení veriteľa ju môže uzavrieť ktorýkoľvek
podnikateľ. Právna úprava úverovej zmluvy je prevažne dispozitívna, a preto si zmluvné strany môžu
dohodnúť odchýlky od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Kogentnými ustanoveniami sú len dve

ustanovenia,atozákladnéustanovenie§497austanovenie§499,ktoréupravujeodplatuzadojednanie
úveru.
23. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. XObo XX/XXXX, zo dňa 29. januára 2008 „Podľa
ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom, alebo
účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Absolútne neplatný

právny úkon, je právny úkon, ktorý nie je dovolený. O takúto nedovolenosť a teda absolútnu neplatnosť
právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo zákon obchádza.
Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny
úkon neodporuje síce výslovnému zneniu ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby
zákon dodržaný nebol. “

24. Bezdôvodné obohatenie sa riadi Občianskym zákonníkom. Obchodný zákonník nemá samostatnú
úpravu bezdôvodného obohatenia, neznamená to, že tým mienil záväzkové vzťahy súvisiace s
bezdôvodným obohatením, ktoré vznikli v obchodných vzťahoch vylúčiť z okruhu obchodných
záväzkovýchvzťahov.Idelenolegislatívnetechnickýspôsobúpravytýchtovzťahov,odkazomnaúpravu
iného zákona (§ 1 ods. 2 Obch. zák.), ktorá vyhovuje aj potrebám úpravy obchodných záväzkových

vzťahov bez toho, aby sa úprava opakovala aj v Obchodnom zákonníku. Nič to však nemení na tom, že
tieto vzťahy, pokiaľ zodpovedajú definícii v § 261 Obch. zák., majú charakter obchodných záväzkových
vzťahov. Podľa § 1 ods. 2 Obch. zák. treba riešiť podľa úpravy v Obč. zák. len tie otázky, ktoré neupravuje
Obch. zák., teda vznik a obsah bezdôvodného obohatenia a práva na jeho vydanie.
25. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi účastníkmi bol založený záväzkovo

právny vzťah špecifikovaný zmluvou o úvere. Žalobkyňa uzavrela úverovú zmluvu ako podnikateľ
(živnostník) v súvislosti s výkonom jej podnikateľskej činnosti. Tento záver konajúci súd vyvodzuje
zo záhlavia úverovej zmluvy, v ktorom je okrem mena a priezviska žalobkyne uvedené tiež jej IČO,
miesto podnikania, zápis v živnostenskom registri a tiež z textu zmluvy, ktorý obsahuje potvrdenie,
že žalobkyňa finančné prostriedky použije na výkon jej podnikateľskej činnosti. Konajúci súd je toho

názoru, že úverovou zmluvou založený právny vzťah nemá charakter spotrebiteľského vzťahu, preto
sa žalobkyňa nemôže domáhať neplatnosti tohto právneho úkonu tvrdiac, že je v rozpore s právnou
úpravou spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských úverov. Pokiaľ žalobkyňa podanou žalobou tvrdila,
že bola v postavení spotrebiteľa, toto jej tvrdenie považoval súd za účelové, ničím nepodložené
a nepreukázané. Žalobkyňa deň pred uzatvorením zmluvy o revolvingovom úvere podala žiadosť

žalovanému o poskytnutie úveru, pričom zo žiadosti tiež jednoznačne vyplýva, že túto podávala ako
živnostník podnikateľ. Konajúci súd uvedomujúc si, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je
povinný prihliadať ex offo, posudzoval zmluvu o revolvingovom úvere aj z hľadiska všeobecnými
ustanoveniami vyžadovaného súladu so zákonom alebo dobrými mravmi a nevzhliadol žiaden dôvod,
pre ktorý by mohol vyhlásiť zmluvu o revolvingovom úvere za absolútne neplatnú. Žalovaný je

obchodnou spoločnosťou, ktorá má ako predmet činnosti zapísané poskytovanie pôžičiek a úverov
nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Žalobkyňa mala možnosť slobodne sa rozhodnúť, či o úver
požiada banku alebo nebankový subjekt, pričom v prejednávanom prípade sa rozhodla pre nebankový
subjekt. Účastníci konania si v zmluve riadne dohodli odplatu za poskytnutie úveru v súlade s ust. §499 Obchodného zákonníka. Ak žalobkyňa nesúhlasila s výškou odmeny za poskytnutie úveru, nikto ju
nenútil zmluvu so žalovaným uzavrieť. Žalobkyňa uzatvárala zmluvu o poskytnutí úveru až na druhý deň
popodanížiadostioúver,t.j.malamožnosťsariadneoboznámiťspodmienkamiposkytnutiaúveru,resp.

dať si tieto posúdiť advokátovi, tak ako to urobila pri podaní tejto žaloby. Nakoľko súd nevzhliadol žiaden
dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere, posúdil aj nárok žalobkyni na vydanie
bezdôvodného obohatenia v sume 1.761,- EUR za nedôvodný a preto súd žalobu zamietol.
26. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia právnych predpisov súd žalobe
voči žalovanému vyhovel v rozsahu 100% tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

27. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Na základe uvedeného ustanovenia súd
priznal žalobcovi, ktorý mal plný úspech vo veci, náhradu trov konania v rozsahu 100%.
28. Z týchto dôvodov o trovách konania rozhodol súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti toho
rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti
rozhodnutiu ktorého smeruje, a to v 2 vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania

na trovy toho, kto podanie urobil.
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na výkon rozhodnutia alebo na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. v platnom znení).