Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 19, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/102/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7915208983
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7915208983.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov

senátu JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu G. L., nar. X.X.XXXX, bývajúceho
R., O. F., D. XX/XX, zastúpeného JUDr. Karin Juhásovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Húskova
19, IČO: XXXXXXXX proti žalovanému DeutschMann Internationale Spedition, s.r.o., so sídlom v
Trebišove, Dopravná 1907/3, IČO: XXXXXXXX, zastúpenému JUDr. Jurajom Fűzerom, advokátom
so sídlom v Trebišove, M. R. Štefánika 1256/22, IČO: XXXXXXXX, o ochranu osobnosti, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 10. apríla 2017 č.k. 6C/360/2015 - 218 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom
uložil žalovanému povinnosť zaslať žalobcovi doporučenou zásielkou písomné ospravedlnenie v
nasledovnom znení: „Obchodná spoločnosť DeutschMann Internationale Spedition, s.r.o. sa týmto
ako bývalý zamestnávateľ ospravedlňuje Miroslavovi Károvi za neoprávnený zásah do jeho práva
na ochranu osobnosti spôsobený zaslaním emailu všetkým zákazníkom a obchodným partnerom
obchodnej spoločnosti DeutschMann Internationale Spedition, s.r.o., ktorého obsahom bolo tvrdenie, že

bola nútená ukončiť pracovný pomer s Miroslavom Károm a to z dôvodu jeho opakovaného hrubého
porušenia pracovnej disciplíny (jeho problémov s alkoholom), nakoľko toto tvrdenie sa nezakladá na
pravde. Obchodná spoločnosť DeutschMann Internationale Spedition, s.r.o. súčasne vyslovuje ľútosť
nadsvojímneoprávnenýmzásahomdojehozákonomchránenéhopráva,asúčasneježalovanýpovinný
zverejniť toto písomné ospravedlnenie po dobu 14 dní v sídle žalovaného, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku“. Zároveň súd prvej inštancie vyslovil, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania
proti žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia

samostatným uznesením.

2. V odôvodnení súd poukázal na argumentáciu žalobcu, že na základe pracovnej zmluvy, uzatvorenej
so žalovaným dňa 11.9.2009, vykonával ako zamestnanec pre žalovaného prácu na pracovnej pozícii
disponent - špeditér s tým, že v jeho pracovnej náplni bolo najmä aktívne vyhľadávanie nových
zákazníkov, obchodných partnerov pre žalovaného ako zamestnávateľa so zameraním na Taliansko,
jednanie so zákazníkmi, uzatváranie nových obchodných kontraktov na služby žalovaného a pod. a hoci

dňa 31.12.2014 uzatvoril žalobca so žalovaným dohodu o skončení pracovného pomeru podľa § 60
Zákonníka práce bez uvedenia konkrétneho dôvodu ukončenia pracovného pomeru, žalovaný v mesiaci
január 2015 všetkým zákazníkom, s ktorými žalobca počas 5 rokov trvania pracovného pomeru prišiel
v rámci výkonu svojich pracovných povinností obchodníka do kontaktu, zaslal v anglickom jazyku e-mail, v ktorom uviedol, že bol nútený ukončiť so žalobcom pracovný pomer z dôvodu jeho opakovaného
hrubého porušenia pracovnej disciplíny (jeho problémov s alkoholom), čo sa nezakladalo na pravde,
čím došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu s úmyslom očierniť jeho dobré meno, ktoré si u

zákazníkov budoval niekoľko rokov a ktoré je kľúčovým faktorom pre uzatváranie nových obchodných
vzťahov a kontraktov a získavanie nových obchodných partnerov pre vykonávanie práce obchodníka
produktov, čomu sa žalobca mieni venovať aj v budúcnosti. Poukázal tiež na tvrdenie žalobcu, že ak
žalovaný v odpovedi dňa 20.4.2015 na predžalobnú výzvu na zdržanie sa konania spočívajúceho v
šírení nepravdivých informácií o dôvode skončenia pracovného pomeru so žalobcom a odstránenie jeho

následkov, zaslanú žalovanému dňa 19.3.2015, potvrdil, že pracovný pomer žalobcu bol u žalovaného
ukončený písomnou dohodou zo dňa 31.12.2014 na základe vlastnej žiadosti žalobcu a uviedol, že na
požiadaniesvojichobchodnýchpartnerovimposkytolinformáciuvzmyslezápisuzetickéhopohovoruso
žalobcomdňa13.2.2013azápisuodisciplinárnompokarhanídňa10.11.2014,tototvrdeniesanezakladá
na pravde, pretože zákazníci žalovaného sa v rámci obchodných vzťahov nikdy nezaujímali o pracovnú
morálku alebo o pracovnú disciplínu zamestnancov žalovaného a tak z uvedeného je tak zrejmý úmysel

žalovaného poškodiť dobré meno žalobcu pred čo najširším okruhom osôb, s ktorými počas pracovného
pomeru spolupracoval, i keď žalovaný počas trvania pracovného pomeru bol maximálne spokojný s
plnením pracovných povinností žalobcom, o čom svedčia aj pochvaly a diplomy, ktoré mu žalovaný
vystavil bezprostredne pred ukončením pracovného pomeru. Dodal, že žalobca písomnými podaniami
zo dňa 26.11.2015, 22.9.2016 a dňa 22.12.2016 doplnil svoju žalobu tak, že priradil všetky spoločnosti,

ktorým mal byť zaslaný email podľa listinných dôkazov zo strany žalovaného k príjemcom týchto emailov
tak, aby bolo zrejmé, kto v mene spoločnosti daný email prijal a navrhol vypočuť ako svedkov takisto
prepravcov, ktorým bol email doručený, a to G. T., prepravcu s miestom podnikania Sečovce a G. E.,
konateľa spoločnosti B & M Tools, s.r.o. s miestom podnikania Kráľovský Chlmec.

3. Súd prvej inštancie poukázal i na obranu žalovaného, že žalobca síce ukončil pracovný pomer
písomne dohodou zo dňa 31.12.2014, na základe jeho vlastnej žiadosti o skončenie pracovného pomeru
k totožnému dňu, ale so žalobcom bol spísaný záznam o pohovore zo dňa 24.5.2011, zápis z etického
pohovoru zo dňa 19.11.2012, pokarhanie zo dňa 20.2.2014 a pohovor so žalobcom zo dňa 8.4.2014,
predmetný email nezaslal všetkým zákazníkom, inak by to bolo cez sto subjektov, preto žalobca by mal

konkretizovať, komu mal byť email zaslaný a na okolnosti porušovania pracovnej disciplíny žalobcom
navrhol ako svedkov vypočuť G.. B. D., personalistku spoločnosti žalovaného, N. G., Š. V. K. D. Š., K.
E.Ň. G. A. na okolnosti, že žalobcu mnohokrát zastupoval iný kolega, príčinu tohto zastupovania, odkedy
žalobca spolupracuje so spoločnosťou a v akom rozsahu.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní listinnými dôkazmi, ktoré žalobca pripojil k žalobe,
a to pracovnou zmluvou, žiadosťou žalobcu o rozviazanie pracovného pomeru, dohodou o skončení
pracovného pomeru, emailom žalovaného v anglickom jazyku s úradným prekladom, predžalobnou
výzvou zo dňa 19.3.2015 a odpoveďou na výzvu zo dňa 20.4.2015, listinnými dôkazmi predloženými
žalovaným, ako i výsluchom žalobcu, žalovaného a svedkov G. T. K. G. E.F., pri rozhodovaní vychádzal

zo zistenia, že medzi stranami sporu vznikol pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy dňa
11.9.2009, na základe ktorej žalobca nastúpil do zamestnania dňa 1.10.2009 na výkon práce disponent -
špeditér, s miestom výkonu práce v Trebišove, že na základe žiadosti žalobcu o rozviazanie pracovného
pomeru zo dňa 31.12.2014 o rozviazanie pracovného pomeru ku dňu 31.12.2014 dohodou bez udania
dôvodu, žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 31.12.2014 dohodu o ukončení pracovného pomeru ku

dňu 31.12.2014 bez toho, aby dohoda o skončení pracovného pomeru obsahovala dôvod skončenia
pracovného pomeru.

5. Z emailovej komunikácie zaslanej žalovaným adresátovi G. A., ktorá bola preposlaná na email
žalobcu, súd zistil, že žalovaný oznámil uvedenej fyzickej osobe nasledovný text: „S poľutovaním Vám

oznamujeme, že naša spoločnosť musela ukončiť spoluprácu s p. G. L., dôvodom bolo opakované hrubé
porušovanie pracovnej disciplíny (problémy s alkoholom). Naozaj si však ceníme spoluprácu s Vašou
firmou a vyhlasujeme, že odchod G. L. nemá vplyv na kvalitu našich služieb. Ak máte nejaké otázky,
prípadne návrh ohľadne našej spolupráce, neváhajte nás kontaktovať. Od 7.1.2015 Vám bude služby
najvyššej kvality poskytovať p. N. D. K. D.. Y. T..“ Súd tiež zistil, že text emailu doručenému G. E. znel:

„Dovoľte mi informovať Vás, že z dôvodu hrubého porušovania pracovnej disciplíny v poslednom období,
hlavne problém s alkoholom, sme boli nútení sa rozlúčiť s našim zamestnancom G. L., ktorý pracoval
v našej firme na poste obchodníka a s ktorým ste možno prišli do kontaktu pri realizácii prepráv. Radi
by sme Vás tiež informovali, že jeho odchod z našej firmy nijako neovplyvní našu doterajšiu spoluprácu.Naďalej sa môžete obracať na našich disponentov, s ktorými ste boli bežne v kontakte. Ďakujem. S
pozdravom, G. C., technický riaditeľ.“, ako i že email s totožným textom žalovaný doručil aj adresátom:
M..E. , N..R., I. A. A., D.. T., K. R., G. V.. O. E., H. L. G. D.C. Y. L. E. K. M. E., N. R.

K. G. V. Q. E. V. E., ktorí od žalovaného žiadne vysvetlenie ohľadom skončenia pracovného pomeru
žalobcu u žalovaného nepožadovali (bod 10 rozsudku) a že žalobca bol vedený v evidencii uchádzača
o zamestnanie od 23.1.2015 do 30.9.2015.

6. Po právnom posúdení veci podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka dospel súd prvej inštancie k

záveru, že žalobca dostatočným spôsobom preukázal neoprávnený zásah žalovaného do jeho práva
na ochranu osobnosti v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, osobitne do občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj práva žalobcu na ochranu mena. Dôvodil, že nad rámec pravdivej skutočnosti,
ktorým bolo skončenie pracovného pomeru so žalobcom dohodou bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu,
žalovaný sám a z vlastnej iniciatívy preukázateľne informoval minimálne osem subjektov o tom, že
dôvodom skončenia pracovného pomeru so žalobcom boli jeho problémy s alkoholom, a teda žalovaný

evidentne šíril o žalobcovi informáciu, ktorá aj v bežnom ľudskom kontakte vyvoláva negatívne vnímanie
človeka ako osobnosti v rovine pracovnoprávnej a súkromnej. Usúdil, že je právne irelevantné, čo
bolo motiváciou žalovaného pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru so žalobcom, lebo
interné záznamy žalovaného týkajúce sa dochádzky zamestnancov, etické pohovory so zamestnancami
a personálnu evidenciu žalovaný nemá v zmysle žiadneho právneho predpisu povinnosť zdieľať so

žiadnym so subjektov, ktorým bol predmetný email zaslaný. Dôvodil, že neobstojí obrana žalovaného
založenánadokazovaníporušovaniapracovnejdisciplínyžalobcom,nakoľkopredmetsporusavzťahuje
iba na pravdivé tvrdenie dohody o skončení pracovného pomeru bez udania dôvodu, ktoré bolo
pozmenené v informácii poskytnutej vybraným subjektom, a preto podľa § 185 ods. 1 CSP nepripustil
výsluch svedkov navrhnutých žalovaným, ktorí mali byť vypočutí k okolnostiam porušovania pracovnej

disciplíny žalobcu a zároveň k okolnostiam, že žalobcu mnohokrát zastupoval iný kolega, k príčinám
tohto zastupovania a k okolnostiam, odkedy žalobca spolupracuje so spoločnosťou, kde svedkyňa
G. A. pracuje, lebo dané okolnosti nie sú právne relevantné. Ako nedôvodnú súd prvej inštancie
vyhodnotil argument žalovaného, že nie je možné doručiť ospravedlnenie všetkým subjektom, s ktorými
spolupracoval žalobca z dôvodu, že žalobca nikdy takto žalobný petit neformuloval. Konštatoval, že

neoprávnený zásah žalovaného je preukázateľne spôsobilý privodiť ujmu na ochranu osobnosti žalobcu
z hľadiska jeho postavenia v spoločnosti, čo potvrdili aj vypočutí svedkovia, ktorí uviedli, že po obdržaní
označenej informácie boli zmätení, nevedeli, čo si majú o žalobcovi myslieť. Dodal, že žalobca v spore
preukázal, že po skončení pracovného pomeru bol dlhšie obdobie nezamestnaný a ťažko si hľadal
prácu, pričom je zrejmé, že ťažkosti pri získavaní práce v oblasti, ktorej sa predtým venoval, musel

žalobca vyvracať obracaním sa s vysvetlením na niektorých bývalých klientov, ktorí predmetný email
obdržali a uzavrel, že požiadavka žalobcu je adekvátna a je primeranou satisfakciou pre žalobcu,
ktorý nepožadoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a pre žalovaného je zároveň splniteľnou
požiadavkou.

7. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 a 2 CSP s
odôvodnením, že žalobca bol v spore úspešný na 100 %, a preto mu priznal nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému s tým, že o výške trov rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným
uznesením vyšší súdny úradník.

8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b), d), e), f), g) a h) CSP. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok, resp. napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa žalovaného súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému uskutočňovanie jeho procesných práv v takej
miere,žedošlokporušeniuprávžalovanéhonaspravodlivýprocesatentonedostatoknemožnonapraviť

v konaní pred odvolacím súdom, lebo prvoinštančný súd v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia
veci nevykonal žalovaným navrhované dôkazy. Súdu prvej inštancie žalovaný vytkol, že sa neriadil
dôsledne základnými princípmi Civilného súdneho poriadku, najmä čl. 2 ods. 2 CSP, princípom právnej
istoty, nevysvetlil svoj odklon od konštantnej línie Európskeho súdu pre ľudské práva (§ 220 ods. 3 CSP).
Rozhodnutie žalovaný označil pre nedostatok dôvodov za arbitrárne a nepreskúmateľné. Žalovaný

zdôraznil, že neporušil zásadu vierohodnosti informácie, pretože oznámil iba pravdivú informáciu.
Žalovaný tvrdil, že forma morálneho zadosťučinenia ospravedlňujúcim výrokom je v rozpore so slobodou
prejavu z dôvodu, že povinné ospravedlnenie núti žalovaného verejne vyjadriť svoj názor, zverejniť
písomné ospravedlnenie v sídle spoločnosti napriek tomu, že s ospravedlnením žalovaný nesúhlasí,čo je podľa žalovaného v rozpore so základnými princípmi demokratickej spoločnosti. Mal preto za to,
že súd prvej inštancie porušil právo žalovaného na slobodu prejavu zakotvenú v čl. 1 a čl. 26 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zopakoval, že

pravdivou informáciou o žalobcovi nezasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu, lebo ho nemal v
úmysle hanobiť alebo zneuctiť, neuviedol nepravdivé tvrdenie o žalobcovi, nepoužil písomnosť osobnej
povahy v emaily, ale len podal pravdivú informáciu, a preto konanie žalovaného nemá intenzitu, nie je
protiprávnym zásahom a neexistuje ani žiadna príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou.
Žalovaný súdu prvej inštancie vytkol, že nepripustil vykonať dôkaz ním navrhnutých výsluchom svedkov

na preukázanie jeho tvrdenia o pravdivosti informácie o probléme žalobcu s alkoholom a o porušení
pracovnej disciplíny s odôvodnením, že dané okolnosti nie sú pre konanie vzhľadom na jeho predmet
právne relevantné, i keď predmetom konania je ochrana osobnosti a preukázanie, či žalobca požíval
alebo nepožíval alkohol, či porušil opakovane pracovnú disciplínu, t.j. či žalovaný poskytol pravdivú
alebo nepravdivú informáciu a či táto informácia zasahuje do práva na ochranu osobnosti, a teda ide o
žalobu podľa Občianskeho zákonníka a nie podľa Zákonníka práce. Podľa žalovaného súd potom na

základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, lebo nesprávne a predčasne
hodnotil vykonané dôkazy, výsluchy svedkov G. T. K. G. E. hodnotil v neprospech žalovaného, hoci títo
svedkovia začali pracovať po odchode žalobcu od žalovaného v prospech žalobcu, resp. obchodnej
spoločnosti M&T Insieme, s.r.o. Podľa žalovaného skutkový stav tiež neobstojí z dôvodu, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany a útoku, ktoré žalovaným neboli uplatnené (§ 366 písm.

c/ a d/ CSP), a to: „výsluch žalobcu, výsluch konateľa, resp. informovaného pracovníka spoločnosti
M&T Insieme, s.r.o., nižšie uvedené listiny, znalecké dokazovanie na zistenie v počítači spoločnosti
M&T Insieme, s.r.o. a v počítači žalobcu, odkedy mal žalobca v tejto spoločnosti emailovú adresu
pre kontakty obchodných partnerov tejto spoločnosti a samotného žalobcu, t.j. odkedy žalobca pre
túto spoločnosť reálne vykonával činnosť a s ktorými partnermi“ (str. 6 odvolania na čl. 233 súdneho

spisu), a preto závery súdu sú predčasné. Ďalej žalovaný vo svojom odvolaní konštatoval, že majiteľom
stránky www.mt-insieme.sk pre spoločnosť M&T Insieme, s.r.o. je obchodná spoločnosť Inet.sk, s.r.o.
BanskáBystrica,Radvanská25,IČO:XXXXXXXXaodtejtoobchodnejspoločnostiakovlastníkastránky
žalovaný navrhol vyžiadať históriu úprav na stránke www.mt-insieme.sk. Žalovaný dodal, že doménu pre
spoločnosť M&T Insieme, s.r.o. registrovala obchodná spoločnosť Webglobe - Yegon, s.r.o. Bratislava,

Stará Prievozská 2, IČO: XXXXXXXX, upozornil, že na stránke www.mt-insieme.sk spoločnosti M&T
Insieme, s.r.o. sú dôkazy, ktoré sú prílohou odvolania (str. 7 odvolania na č.l. 234 súdneho spisu) s
navrhol vykonať dôkazy a „zistiť u majiteľa stránky www.mt-insieme.sk a u spoločnosti M&T Insieme,
s.r.o. kto programuje, robí administráciu stránky, t.j. upravuje fotky, vkladá nový text, maže text, časové
súvislosti a potom navrhujeme vypočuť túto osobu ako svedka na uvedené skutočnosti. Týmito dôkazmi

sa má preukázať, kedy žalobca začal pre spoločnosť M&T Insieme, s.r.o. reálne vykonávať činnosti a či
nespadajú aj do obdobia jeho evidencie na úrade práce. Na facebookovej stránke žalobcu sú dôkazy,
ktoré sú prílohou tohto odvolania. Ide o fotografiu žalobcu v Kechneci - v industriálnom parku, kde
žalobca prezentuje spoločnosť M&T Insieme, s.r.o.. Ide o fotografie žalobcu pri aute spoločnosti M&T
Insieme, s.r.o. v Kechneci, kde žalobca prezentuje spoločnosť M&T Insieme, s.r.o. pred spoločnosťou

a v spoločnosti Magnetti Marelli spolu s inými nám neznámymi osobami. Žalobca má na hrudi
zavesenú vizitku oprávňujúcu na vstup žalobcu do objektu Magnetti Marelli. Navrhujeme u žalobcu,
spoločnosti M&T Insieme, s.r.o., spoločnosti Magnetti Marelli zistiť, kedy spoločnosť M&T Insieme,
s.r.o. sa prezentovala v industriálnom parku Kechnec, t.j. kedy tieto fotografie boli vyhotovené. Z hore
uvedených navrhnutých dôkazov, ktoré sme teraz zabezpečili sa dá zistiť, odkedy žalobca vykonával

činnosti pre M&T Insieme, s.r.o., t.j. po 23.1.2015 - počas evidencie na úrade práce a či aj v čase
podania žaloby vykonával činnosť v prospech spoločnosti M&T Insieme, s.r.o.“. V ďalšom žalovaný vo
svojomodvolanítvrdil,žesúdprvejinštancieprisvojomrozhodovanívychádzalznesprávnehoprávneho
posúdenia veci, keď svojim výrokom reparuje následky neoprávneného zásahu do osobnostných práv
žalobcu formou zadosťučinenia ospravedlnením, vyslovením ľútosti a zverejnením ospravedlnenia v

sídle žalovaného a podčiarkol, že popiera neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, lebo
oznámenie o pravdivej informácii podľa žalovaného nemalo žiadne nepriaznivé následky pre žalobcu
a jeho údajné ťažkosti pri získavaní práce v oblasti, ktorej sa venoval. Žalobca podľa žalovaného
nemal žiadnu ujmu, lebo „Po odchode z našej spoločnosti žalobca oslovil našich klientov, keďže poznal
naše ceny za prepravu, účelovo im ponúkol nižšie ceny a tým si našich bývalých klientov získal, t.j. s

ktorými pracoval počas pracovného pomeru u nás a teraz s nimi pracuje v spoločnosti M&T Insieme,
s.r.o. Žalobca porušil obchodné tajomstvo, lebo nebol oprávnený zneužívať tieto výhradné znalosti
a informácie. Porušenie obchodného tajomstva, ponuka nižšej provízie je nekalou súťažou a môže
vyplývať aj z pracovnoprávneho vzťahu. My teda máme ujmu a nie žalobca.“9. Podľa názoru žalovaného je výrok rozsudku neurčitý a formulácia o povinnosti žalovaného zaslať
email všetkým zákazníkom a obchodným partnerom, je nesprávna, lebo z vykonaného dokazovania je

preukázané, že minimálne osem subjektov mal žalovaný informovať o opakovanom hrubom porušení
pracovnej disciplíny žalobcom (jeho problémy s alkoholom), ktorým takýto email doručil, a preto výrok
rozsudku by mal konkretizovaný týmito určenými zákazníkmi a obchodnými partnermi, a nie tak, že
má ísť o všeobecnú povinnosť žalovaného zaslať email všetkým zákazníkom a obchodným partnerom,
naviac ak medzitým sa zmenili obchodní partneri žalovaného, žalovaný nadviazal spoluprácu aj s

inými novými partnermi a s niektorými spoluprácu ukončil, a až z ospravedlnenia sa prevažná časť
obchodných partnerov dozvie o zásahu, o čom by sa inak nedozvedeli. Z uvedeného žalovaný vo
svojom odvolaní vyvodil, že ide o hrubý a nezákonný zásah súdu, keďže výrokom rozsudku núti
žalovaného ospravedlniť sa žalobcovi vo vzťahu k všetkým zákazníkom a obchodným partnerom, medzi
ktorými sú aj zákazníci a obchodní partneri, ktorí o probléme s alkoholom žalobcu doteraz nemajú
vedomosti. Žalovaný vyjadril nesúhlas s právnym názorom súdu prvej inštancie, ak za rozhodujúcu mal

nespornú skutočnosť, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončil dohodou na žiadosť
zamestnanca dňa 31.12.2014 a v dohode neboli uvedené dôvody ukončenia pracovného pomeru,
z ktorých dôvodov súd nepovažoval za potrebné skúmať okolnosti porušenia pracovnej disciplíny,
problém alkoholu u žalobcu a iné porušenia pracovnej disciplíny. Žalovaný opätovne tvrdil, že súd bol
povinný vykonať dokazovanie výsluchom svedkov G.. B.. D., N.. G., Š.. V., D.. Š., G.. A., knihou z

dochádzky príchodov za mesiac január 2015 tak, ako to žalovaný žiadal v podaniach zo dňa 3.10.2016,
5.10.2016 a dňa 21.12.2016, čím by došlo k objasneniu skutočností týkajúcich sa opakovaného
hrubého porušenia pracovnej disciplíny a požívania alkoholu žalobcom aj napriek faktu, že v dohode o
ukončení pracovného pomeru nie sú uvedené dôvody ukončenia pracovného pomeru. Podčiarkol, že
v konaní pohovorom so zamestnancom - žalobcom zo dňa 24.5.2011 preukázal porušenie pracovnej

disciplíny v porušení smerníc, nariadení, v klamaní, vo vytváraní fiktívnych a objednávok, zápisom
z etického pohovoru zo dňa 19.11.2012 preukázal porušenie smernice o dodržiavaní etiky pri práci
žalobcom, zápisom z etického pohovoru so žalobcom dňa 13.2.2013 preukázal porušenie pracovnej
disciplíny, medzi ktorými sú aj problémy s alkoholom, spoločnosti pokarhaním zo dňa 20.2.2014
preukázal porušenie pracovnej disciplíny žalobcom porušením príkazu výkonného riaditeľa, navedenie

dvoch kolegov na neetický skutok, poškodenie kolegovho dobrého mena a ohrozenie dobrého mena
žalovaného, pohovorom so zamestnancom zo dňa 8.4.2014 preukázal neetické správanie žalobcu ku
svojej kolegyni a disciplinárnym pokarhaním uloženým žalobcovi dňa 10.11.2014 preukázal, že žalobca
prišieldňa5.11.2014doprácenafiremnomautepodvplyvomalkoholu0,38promile,ktorézápisyžalobca
podpísal s tým, že žiadne námietky k porušeniu pracovnej disciplíny nemal. Doplnil, že označeným

skutkom len ozrejmil okolnosti uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru a upozornil, že to
bol žalobca, ktorý trval na tom, aby sa neuviedli dôvody ukončenia v dohode o skončení pracovného
pomeru a aby mu nebol nevydaný pracovný posudok o hodnotení, pričom po odchode žalobcu obchodní
partneri zisťovali dôvod ukončenia pracovného pomeru a preto žalovaný im poskytol len informáciu o
žalobcovi v zmysle zápisu z etického pohovoru s G. L. dňa 13.2.2013, v zmysle zápisov o disciplinárnom

pokarhaní G. L. zo dňa 10.11.2014, neposkytol im žiadne písomnosti osobnej povahy, a preto nemožno
právne uzavrieť, že by žalovaný zasiahol do osobnostných práv žalobcu s úmyslom očierniť jeho dobré
meno, naviac tento tvrdený zásah nebol objektívny spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. Nakoniec žalovaný
opätovne zdôraznil, že neuviedol nepravdivé tvrdenie o žalobcovi, nepoužil písomnosť osobnej povahy,
ale len podal pravdivú informáciu, a jeho konanie nemá intenzitu, nie je protiprávnym zásahom a

neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou.

10. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako
vecne správny a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Na námietku žalovaného v
odvolaní,ženapadnutýmrozsudkommubolauloženápovinnosťzaslaťemailsospravedlnenímvšetkým

jehozákazníkom,žalobcavpísomnomvyjadreníkodvolaniuuviedol,žezvýrokunapadnutéhorozsudku
takáto povinnosť žalovanému nevyplýva, pretože napadnutým rozsudkom uložil súd žalovanému
povinnosť zaslať žalobcovi písomné ospravedlnenie s citovaným znením a zverejniť citované znenie v
sídle žalovaného po dobu 14 dní. Žalobca mal vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku za súladný so
zisteným skutkovým stavom, správny a vykonateľný, vydaný na základe preukázanej skutočnosti, že

pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol ukončený dňa 31.12.2014 dohodou o skončení pracovného
pomeru, v ktorej nebol uvedený žiadny dôvod ukončenia pracovného pomeru, o čom vypovedali obe
strany zhodne na pojednávaní dňa 16.1.2017, keď vyhlásili, že znenie dohody o skončení pracovného
pomeru je nesporné (viď str. 3 zápisnice z pojednávania zo dňa 16.1.2017) a čo potvrdil žalovanýi v podanom odvolaní, z čoho je zrejmé, že žalovaný nespochybňuje pravdivosť jej znenia, ktoré
pripravoval žalovaný, takže je mu známe, čo je jej obsahom. Súd prvej inštancie podľa žalobcu
dospel na základe dôkazov vykonaných v konaní k správnym skutkovým zisteniam, že žalovaný

zaslal talianskym a slovenským obchodným partnerom emaily s nepravdivým obsahom, že skončenie
pracovného pomeru so žalobcom bolo z dôvodov problémov žalobcu s alkoholom, že emaily boli zaslané
z domény žalovaného ako obchodná korešpondencia, a že informácia o skončení pracovného pomeru
žalobcu so žalovaným a jeho dôvodoch nebola obchodnými partnermi žalobcu žiadaná a následne
vec správne právne posúdil a rozsudok presvedčivo odôvodnil. V súvislosti s námietkou žalovaného,

že súd prvej inštancie pochybil, nakoľko nepripustil výsluchy ním navrhovaných svedkov - G.. B. D.,
N. G., Š.F. V., D. Š. K. G. A. žalobca uviedol, že výsluch týchto svedkov súd nepripustil uznesením
na pojednávaní dňa 6.1.2017, ktoré uznesenie riadne odôvodnil najmä tým, že žalovaným označení
svedkovia neboli oprávnení skončiť so žalobcom pracovný pomer, ani hodnotiť jeho pracovnú disciplínu,
nakoľko túto bol oprávnený hodnotiť jedine zamestnávateľ, t.j. žalovaný, ktorý bol súčasne jediným
subjektom, ktorý bol oprávnený ukončiť so žalobcom pracovný pomer, čo aj učinil dohodou zo dňa

31.12.2014 a to bez uvedenia dôvodu. Z uvedeného je podľa názoru žalobcu zrejmé, že súd prvej
inštancie nevykonanie navrhnutých dôkazov riadne odôvodnil a súčasne mu nemožno vytknúť jeho
procesný postup. K argumentácii žalovaného na strane 4 a 5 odvolania žalobca uviedol, že žalovaný
len opakovane poukázal na dôkazy, ktoré predložil do konania, pričom súd prvej inštancie tieto dôkazy
vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 CSP. Upozornil, že žalovaný doslovne odpísal a opätovne uviedol

celé odseky zo svojho podania zo dňa 6.8.2015, s ktorou argumentáciou sa presvedčivo vyporiadal už
súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Podčiarkol, že z vykonaných dôkazov vyplýva,
že obchodní partneri žalovaného od neho nepožadovali uvedenie dôvodu skončenia pracovného
pomeru so žalobcom (výsluch svedka T. K. E. E.). Uvedenie údajného dôvodu skončenia pracovného
pomeru žalovaným problémy žalobcu s alkoholom jeho obchodným partnerom bolo preto podľa žalobcu

úmyselným konaním žalovaného s cieľom očierniť dobré meno a povesť žalobcu, čo mu malo znemožniť
ďalšie uplatnenie na trhu práce. Akcentoval, že v spore preukázal svoje tvrdenie, že po skončení
pracovného pomeru bol od 23.1.2015 do 30.9.2015 vedený ako nezamestnaný na Úrade práce,
sociálnych vecí a rodiny a následne pracoval na základe dohody o pracovnej činnosti ako prekladateľ
z talianskeho jazyka, teda mimo svojej profesie predajcu. Na argumentáciu žalovaného týkajúcu sa

právneho posúdenia veci, žalobca zdôraznil, že svoju žalobu podal v súlade s odôvodnil § 11 a § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že zo strany žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu
do jeho osobnosti, a to ľudskej dôstojnosti a dobrého mena, bezdôvodným a neoprávneným šírením
nepravdivej informácie, t.j. skončenie pracovného pomeru so žalobcom z dôvodu jeho problémov s
alkoholom, majúc súčasne za to, že vzhľadom na spôsob šírenia nepravdivej informácie emailom z

doményžalovanéhoaokruhadresátov,ktorýmbolanepravdiváinformáciazaslaná-slovenskíatalianski
obchodní partneri žalovaného, pričom s niektorými žalobca počas výkonu práce pre žalovaného ani
nespolupracoval, došlo k neoprávnenému zásahu, ktorým mu spôsobil ujmu v spoločenských vzťahoch,
atoakonapredošlompracovisku,takajvobchodnýchkruhochmedzizákazníkmi,kdedlhérokypôsobil.
Tvrdil, že je neprípustné, aby žalovaný očierňoval jeho dobré meno a znižoval jeho ľudskú dôstojnosť

z dôvodu obavy, že by mu žalobca v budúcnosti konkurovať v pracovnej oblasti, pod následkom čoho
žalobca musel vo vzťahu s bývalými obchodnými partnermi, s ktorými spolupracoval, očisťovať svoje
dobré meno, vysvetľovať, že zaslaná informácia nie je pravdivá a preukazovať, že dôvodom skončenia
pracovného pomeru neboli jeho problémy s alkoholom, pretože obchodní partneri na základe tejto
informácie ho môžu považovať za alkoholika. Napokon žalobca poukazom na znenie § 153 ods. 1, § 154

a § 182 CSP dodal, že žalovaný v odvolaní navrhol pripustiť ďalšie prostriedky procesnej obrany, ktoré
žalovaným neboli pred súdom prvej inštancie uplatnené, hoci žalovanému nič nebránilo navrhnúť ich
vykonanie už v konaní pred súdom prvej inštancie, a žalovaný v odvolaní nijako nepreukázal, že by mu
pri zabezpečení novo navrhovaných dôkazov bránila taká prekážka, že by ich bez vlastného zavinenia
nemohol navrhnúť a predložiť už v konaní pred súdom prvej inštancie.

11. Žalovaný v replike na písomné vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu nesúhlasil s
tvrdeniami žalobcu v jeho vyjadrení k odvolaniu, najmä s tvrdením, že dôkazné prostriedky, ktoré
navrhol v odvolacom konaní, mohol použiť už na súde prvej inštancie. V tejto súvislosti žalovaný tvrdil,
že nevedel a ani nemohol predvídať, kde a s kým sa kontaktoval žalobca, kde a čo všetko mohol

žalobca pouverejňovať, s kým sa kontaktoval so svojimi ponukami a podobne, a preto starostlivosť
žalovaného bola primeraná. Zdôraznil, že žalobcu nešpehoval, aby získaval informácie, nezasahoval
do jeho súkromia, a preto žalovaný je toho názoru, že je potrebné na navrhnuté dôkazy prihliadnuť,
lebo tieto uplatnil včas, nakoľko ich predložil ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedel, nemoholpredvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako žalovaný mal povinnosť ich označiť a predložiť. Ide o
dôkaz výsluchom svedkyne G. A., ktorý dôkaz navrhoval žalovaný v podaniach zo dňa 5.10.2016 a dňa
21.12.2016, ku skutočnostiam, aby sa svedkyňa „vyjadrila na okolnosti, odkedy žalobca v spolupráci so

spoločnosťou,vktorejonapracujeavakomrozsahu.Žalovanýopätovnenamietol,žesúdprvejinštancie
nesprávne postupoval, pričom má právo na novoty v odvolacom konaní, v ktorom sa žalovaný dozvedel
o iných dôkazoch, ide najmä o skutkové tvrdenia a návrh na vykonanie dôkazov uvedené na strane 6 a 7
odvolania. Napokon žalovaný upozornil, že žalobca sa nevyjadril k jeho odvolacím námietkam, týkajúcim
sa porušenia práva žalovaného na slobodu prejavu zakotvenú v čl. 1 a čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky

a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.

13. Žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané. Odvolacie námietky žalobcu spochybňujúce
správnosť napadnutého výroku rozsudku nie sú spôsobilé privodiť jeho zmenu. Neboli zistené ani iné
vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, ku ktorým odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti
a ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Ani počas

odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než
ako rozhodol súd prvej inštancie.

14. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo,
preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právny normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje a

rovnakoakonasprávne,presvedčivéazákonuzodpovedajúcedôvodynapadnutéhorozsudku,sktorými
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), a preto len na zdôraznenie správnosti
rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd dodáva nasledovné:

15.Vodôvodnenírozhodnutiaprvoinštančnéhosúdupredovšetkýmnemáoporutvrdeniežalovaného,že

súd nesprávne postupoval, pretože riadne a vyčerpávajúco neodôvodnil svoje rozhodnutie. Napadnuté
rozhodnutie netrpí nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok vznik takej vady
konania, pre ktorú by bolo nutné pristúpiť ku kasácii napadnutého rozsudku. Rozsudok súdu prvej
inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP.
Prvoinštančný v odôvodnení svojho rozhodnutia totiž uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky
vykonaného dokazovania a dostatočne zrozumiteľným a určitým spôsobom uviedol úvahy, pre ktoré
žalobe žalobcu vyhovel, pričom tak žalobcovi, ako aj žalovanému vytvoril všetky procesné podmienky,
aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje práva. Nepochybne právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 1 CSP patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu (por. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03) a
jednoznačne vyplýva i z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, cˇ. 303-A, s. 12, § 29, Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998), judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia.Akovyplývazjudikatúryústavnéhosúdu,ibaskutočnosť,žežalobcasasprávnymnázorom
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho
rozhodnutia (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 188/06).

16. Napadnutému rozhodnutiu nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani

to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových
strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192 a § 193, §
194 a § 205 CSP alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné

ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, ak žalobe žalobcu v celom
rozsahu vyhovel.17. Odvolací súd nezistil, že zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia.
Napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za neodôvodnené a svojvolˇné. V súvislosti s právnym
posúdením o zjavnú arbitrárnosť rozhodnutia môže ísť len vtedy, ak by odvolací súd konštatoval

interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu prvej inštancie, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,
absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú
tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (por. napr. III. ÚS
305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku jednostrannosť, ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu, nevyplýva.

18. Prvoinštančnému súdu nemožno vytknúť, že by sa zistenými relevantnými (t.j. pre rozhodnutie
vo veci významnými) skutočnosťami alebo tvrdenými námietkami vôbec nezaoberal alebo že by sa s
nimi vyporiadal nedostatočným spôsobom. Žalovaný preto neopodstatnene súdu vytýkal vadu konania,

premietajúcu sa ako zásah do ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a do práva na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Iba skutočnosť, že sa žalovaný s právnym názorom prvoinštančného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutia súdu (por. napr. sp. zn. I.
ÚS 188/06). Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí ani právo sporovej strany, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jej právnymi názormi, s navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS 252/04), ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS
97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý

predkladá strana sporu (por. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 3/97 a sp.
zn. II.ÚS 251/03).

19. Podľa názoru odvolacieho súdu prvoinštančný súd svoje rozhodnutie založil na správnej interpretácii
ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a
prejavov osobnej povahy, ako i ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého má
fyzickáosobaprávonajmäsadomáhať,abysaupustiloodneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranu
jehoosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahovaabymubolodanéprimeranézadosťučinenie.

20. Občiansky zákonník právo na ochranu osobnosti upravuje ako jednotné právo, ktorého obsahom je
rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj, v rámci ktorého sú nedielne
chránené jednotlivé čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok
osobnosti fyzickej osoby. Občiansky zákonníka uvádza v § 11 v príkladnom výpočte predmetov
jednotlivých dielčích osobnostných práv výslovne i občiansku česť a ľudskú dôstojnosť. Predmetom

ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť, dôstojnosť, súkromie,
telesná integrita a pod.), jednak prejavy osobnej povahy, a to proti takým konaniam, ktoré sú objektívne
spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že znižujú jeho česť u iných ľudí a tým ohrozujú
vážnosť jeho postavenia a uplatnenie v spoločnosti. K porušeniu práva na česť môže dôjsť slovom,
písmom i akýmkoľvek konaním zneucťujúcej (difamujúcej) povahy.

21. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní v súlade s ustálenou judikatúrou súdov správne vzal na
zreteľ, že k vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti
fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená
podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v

porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, a že tento
zásah musí byť neoprávnený (protiprávny). Správne mal pritom na zreteli, že predmetom práva na česť
v zmysle občianskeho práva nie je česť abstraktná, ale vážnosť, ktorú žalobca požíva v očiach členov
spoločnosti,kuktorejnáleží.Súdpotomsprávneskúmalmieruintenzitytvrdenéhoporušeniazákladného
práva na ochranu osobnosti (osobnej cti a dobrej povesti žalobcu) a správne prihliadol k požiadavke,

že je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva, t.j.
aby tu existovala príčinná súvislosť medzi nimi. K neoprávnenému zásahu totiž dochádza iba vtedy, ak
medzizásahomaporušenímosobnostnejsféryexistujepríčinnásúvislosťaaktentozásahvkonkrétnomprípade presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno
tolerovať.

22. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že základom rozhodnutia prvoinštančného súdu v predmetnej
veci žaloby na ochranu osobnosti žalobcu sú presne vymedzené skutkové zistenia týkajúce sa obsahu
tvrdeného zásahu žalovaného do práva na ochranu osobnosti žalobcu a tiež veľmi podrobné a priliehavé
úvahy súdu vyúsťujúce v logický záver, že tieto predpoklady boli v prejednávanom spore vo vzťahu k
žalobcovi splnené. V okolnostiach daného prípadu správne posudzoval, či dotknutý výrok dosahuje takej

intenzity, že zasahuje do práva na ochranu osobnosti danej osoby a či je v konkrétnej situácii primeraný
a správne uzavrel, že zásah do slobody prejavu žalovaného možno považovať za vhodný, pretože
umožňuje dosiahnuť legitímny cieľ a to ochranu iného základného práva a to práva na zachovanie
osobnej cti a dobrej povesti žalobcu.

23. S ohľadom na obsah odvolania žalovaného odvolací súd pripomína, že Občiansky zákonník

poskytuje ochranu proti porušeniu práva (na česť, ľudskú dôstojnosť, dobrú povesť, dobré meno),
ku ktorému dôjde formou skutkových tvrdení alebo formou hodnotiacich úsudkov (názorov, kritiky)
pod podmienkou, že ide o porušenie neoprávnené. V tomto smere súd prvej inštancie správne pri
skúmaní primeranosti posudzovaného výroku odlišoval, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci
úsudok, lebo podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia, a správne usúdil, že

v danom prípade malo sporné tvrdenie žalovaného charakter skutkového tvrdenia (obsah označenej
emailovej správy žalovaného nebol sporný v priebehu sporu na súde prvej inštancie a nebol žalovaným
spochybňovaný ani v odvolacom konaní) a že sa jedná o zásah neoprávnený, porušujúci právo žalobcu
na jeho česť a dobrú povesť.

24. Skutkové tvrdenie (oznámenie) má objektívnu povahu a ako také ho možno overiť. Opiera sa totiž o
fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania. V zásade platí, že pravdivá
informácia nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný spôsobom, že
skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia a ľudskej
dôstojnosti.

25. Všeobecne aplikovateľné kritérium na klasifikáciu výrokov na fakty a hodnotiace úsudky neexistuje,
avšak vo veci Andrees CU proti Rumunsku (rozsudok ESĽP z 8.6.2010, bod 94 - 96) Európsky súd pre
ľudské práva skonštatoval, že úlohu tu zohrávajú aj okolnosti, či pôvodca výroku neprezentuje určité
skutočnosti ako istoty, ale vyjadruje len pochybnosti či podozrenie a že jeho snahou je v dobrej miere

informovať verejnosť o veci všeobecného záujmu (porovnaj Mutatis Mutandis IV.ÚS 472/2012). Ústavný
súd vo veci sp.zn. PL. ÚS 12/09 uviedol, že skutkové tvrdenia sú také tvrdenia, ktoré možno podrobiť
testu pravdivosti (obdobne Ústavný súd ČR vo veci sp.zn. I. ÚS 453/03 alebo Spolkový ústavný súd
Nemeckavoveci1BVR23/94z13.4.1994-BVERFGE90,241,247).Hodnotiaceúsudkysúpotomvšetky
ostatné tvrdenia.

26. Pretože skutkovým vyhlásením v danej veci bol výrok žalovaného o tom, že „naša spoločnosť
musela ukončiť spoluprácu s pánom G. L., dôvodom bolo opakované hrubé porušenie pracovnej
disciplíny(problémysalkoholom)“,uvedenývýrokjebezpochybyskutkovýmtvrdením,ktorésúdsprávne
overil dôkazmi predloženými stranami sporu žalobcom a napokon i žalovaným - dohodou o skončení

pracovného pomeru medzi stranami sporu ku dňu 31.12.2014, z ktorého správne usúdil, že pracovný
pomer žalobcu u žalovaného bol skončený na základe dohody bez udania dôvodu. Z tohto skutkového
zistenia potom vyvodil súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správny záver, že označené
sporné skutkové tvrdenie sa nezakladá na pravde. Právne závery učinené súdom prvej inštancie
aj v tomto smere možno považovať za priliehavé, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje. Významné

pre rozhodnutie vo veci bolo totiž zistenie, či skutkové tvrdenie žalovaného, že bol nútený ukončiť
so žalobcom pracovný pomer z dôvodu jeho opakovaného hrubého porušenia pracovnej disciplíny
(problémy s alkoholom), bolo tvrdením pravdivým alebo nie.

27. Z objektívnej povahy sankcií za porušenie všeobecných osobnostných práv vyplýva, že v prípade

porušenia práva na česť, ľudskú dôstojnosť, dobré meno a dobrú povesť nezáleží na zavinení, resp.
na pohnútke tak, ako sa to mylne domnieva žalovaný vo svojom odvolaní. Za stavu, ak je z obsahu
spisu a napadnutého rozsudku zrejmé, že žalovaný ukončil pracovný pomer so žalobcom na základe
dohody o skončení pracovného pomeru bez udania dôvodu (správnosť tohto záveru nie je žalovanýmspochybňovaná), nemožno preto priznať opodstatnenosť odvolacej námietke žalovaného, že neuviedol
nepravdivé tvrdenie o žalobcovi a že pravdivou informáciou o žalobcovi nezasiahol do práva na ochranu
osobnosti žalobcu, lebo ho nemal v úmysle hanobiť alebo zneuctiť. K porušeniu práva na česť a ľudskú

dôstojnosť uvedením nepravdivých difamujúcich skutkových tvrdení môže totiž dôjsť i vtedy, ak konajúci
(žalovaný) konal v dobrej viere. Rovnako dôvody, ktoré predchádzali uzavretiu dohody o skončení
pracovnéhopomerumedzisporovýmistranami,eventuálnepohnútky,ktoréviedližalovanéhokuzavretiu
dohody o skončení pracovného pomeru, sú pre rozhodnutie v danom spore irelevantné. Správne preto
súd prvej inštancie rozhodol, že nepripúšťa dôkaz žalovaným navrhnutých svedkov, ktorými mienil

žalovaný preukazovať práve pohnútky a okolnosti, ktoré uzavretiu dohody o skončení pracovného
pomeru bez udania dôvodu predchádzali a ktorými žalovaný mienil preukázať svoje tvrdenia o tom,
že žalobca opakovane porušoval pracovnú disciplínu, na čo bol zo strany žalovaného upozorňovaný a
bolo mu dané pokarhanie. Žalovanému sa preto nepodarilo spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku ani námietkou, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.

28. Vo vzťahu k námietke nevykonania všetkých dôkazov navrhnutých žalovaným v spore odvolací súd
dodáva, že význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v
právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. I. ÚS 52/03). Je totiž v právomoci súdu posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú

potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie. Z uvedeného rezultuje, že súd v
civilnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi sporových strán na vykonanie dokazovania a nie je
ani povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, pretože posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané je vždy vecou súdu (§ 132 ods. 1, §
185 ods. 1 až 3 CSP), a nie sporových strán. Súd teda nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy

stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva
nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným
spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán.

29. Vady skutkovej, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností,

ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal, sa týka žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. e) CSP. Neúplné zistenie skutkového stavu je však spôsobilým odvolacím dôvodom
len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie
nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, schopný preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba
samotná okolnosť, že súd nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní

spôsobilým odvolacím dôvodom.

30. Ani tento žalovaným uplatnený odvolací dôvod nie je naplnený. So zreteľom na to, že súd nie je
viazanýdôkaznýminávrhmisporovýchstránaibasúdrozhoduje,ktoréznavrhnutýchdôkazovvykoná(§
185 ods. 1 CSP), za dôvodnú nemožno považovať námietku žalovaného, že prvoinštančný súd pochybil,

resp. odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, ak odmietol vykonať žalovaným navrhnutý
dôkaz. Pokiaľ totižto boli z pohľadu uvedeného právneho posúdenia nároku žalobcu všetky rozhodné
skutočnosti dôkazne ozrejmené a žalovaným navrhované dôkazné prostriedky podľa úsudku súdu prvej
inštancie nemohli nijako zvrátiť záver v skutkových zisteniach nosných pre právne posúdenie sporu (z
ktorýchdôvodovodvolacísúdneprihliadalanikdôkazompredloženýchžalovanýmvodvolacomkonaní),

nemožno samotnú okolnosť, že prvoinštančný súd nepristúpil k vykonaniu žalovaným navrhovaného
dôkazu,považovaťzanaplnenieodvolaciehodôvodupodľa§365ods.1písm.e)CSPaanizanaplnenie
odvolacieho dôvodu, ktorým by súd založil takú vadu konania, ktorá mala za následok porušenie práva
žalovanej na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa neopomenul s obranou žalovaného v spore i v
odôvodnení rozsudku zaoberať a túto vyhodnotiť ako bez významu pre rozhodnutie v spore.

31. Nemožno preto priznať relevanciu odvolacej námietke žalovaného založenú na tvrdení, že súd
nevykonal dôkazy navrhnuté v spore, ani že napadnutým výrokom rozsudku došlo k hrubému a
nezákonnému zásahu súdu, lebo súd núti žalovaného ospravedlniť sa žalobcovi vo vzťahu k všetkým
zákazníkom a obchodným partnerom, medzi ktorými sú aj zákazníci a obchodní partneri, ktorí o

probléme s alkoholom žalobcu doteraz nemajú vedomosti, nakoľko uvedené tvrdenie žalovaného nemá
podklad v napadnutom výroku rozsudku, ktorým súd žalovanému uložil povinnosť zaslať písomné
ospravedlnenie doporučenou zásielkou žalobcovi a zverejniť toto písomné ospravedlnenie po dobu 14
dní v sídle žalovaného.32. Ako opodstatnenú nemožno vyhodnotiť ani ničím nezdôvodnenú všeobecnú námietku žalovaného,
že súd sa neriadil dôsledne základnými princípmi Civilného súdneho poriadku, najmä čl. 2 ods. 2 CSP,

princípom právnej istoty, a ani nevysvetlil svoj odklon od konštantnej línie Európskeho súdu pre ľudské
práva (§ 220 ods. 3 CSP), lebo túto svoju námietku žalovaný vo svojom odvolaní nijako nekonkretizoval
a v tomto smere neuviedol žiadne právne významné skutočnosti.

33. Žalovaný vo svojom odvolaní neodôvodnene namietol i to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie

založil na nesprávnom posúdení a vyriešení otázky konfliktu medzi ústavou garantovanou slobodou
prejavu žalovaného (čl. 26 ods. 1 ústavy) a právom žalobcu na ochranu osobnosti, ktoré je takisto
garantované ústavou, najmä čl. 19 ústavy, podľa ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (ods. 1), každý má právo na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (ods. 2), každý má právo na
ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej

osobe (ods. 3). Nepochybne sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej
spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. V niektorých
prípadoch však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly vyjadrené v čl. 26 ods. 4 ústavy, podľa
ktorého slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o
opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,

verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti, ako aj v čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu. Dôvodom
obmedzenia je aj ochrana práv a slobôd iných. Každá sloboda prejavu má totižto nutne svoje medze
tam, kde by bol prejav v rozpore s oprávnenými záujmami na slobodnom rozvoji ostatných.

34. Z obsahu spisu a napadnutého rozsudku bezpochyby plynie, že prvoinštančný súd rešpektoval
vyššie uvedené východiská. Napadnutým rozsudkom nemohlo dôjsť k zásahu do ústavou garantovanej
slobody prejavu žalovaného v situácii, ak nesporne pracovný pomer žalovaný so žalobcom ukončil
dohodou bez udania dôvodu, a nie z dôvodu opakovaného hrubého porušenia pracovnej disciplíny
(problémysalkoholom)tak,akotonepravdivotvrdilžalovanývspornomvýroku.Napokonaninámietkam

žalovaného, založeným na tvrdení o porušení obchodného tajomstva žalobcom a vzniku ujmy na strane
žalovaného nekalou súťažou, nemožno priznať relevanciu pre rozhodnutie o žalobe žalobcu na ochranu
osobnosti, keďže žalovaný má v tomto smere k dispozícii osobitné právne nástroje, ktoré môže využiť.

35. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že žalovaným uvádzané odvolacie dôvody nie sú dané,

preto odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a podľa § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania
v odvolaní procesne úspešnému žalobcovi. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie v samostatnom rozhodnutí, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Žalovaný úspech v odvolacom
konaní nemal, a tak mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).