Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 21, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/324/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7194899608
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Miková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7194899608.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu

JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcov 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. X,
D. a 2/ D. E., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, D., obaja zastúpení advokátom JUDr. Mário Holler so sídlom
Krmanova 6, Košice, proti žalovaným 1/ TJ VSŽ Košice, so sídlom Mestský Park 13, Košice, IČO: 00 594
890, zastúpený advokátom JUDr. Miroslav Vereb, so sídlom Šoltésovej 5, Košice, 2/ Mesto Košice, Tr.
SNP č. 48/A, Košice, IČO: 00691135 a 3/ TJ ŠPORTVÝROBA KOŠICE, s.r.o., Rastislavova 104, Košice,
IČO: 36 197 181, o zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalobcov a žalovaného v 3. proti rozsudku
Okresného súdu Košice I z 5.1.2017 2008 č.k. 15C/820/1994-500 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z

20.7.2017 č. k. 15C/820/1994-552 a dopĺňacím rozsudkom z 25.7.2019 č. k. 15C/820/1994-639

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby proti žalovaným v 1. a 2. rade.

M e n í vyhovujúce výroky rozsudku I., II., III. proti žalovanému v 3. rade tak, že žalobu proti žalovanému
zamieta.

P o t v r d z u j e doplňujúci rozsudok zo dňa 20.7.2017 č.k. 15C/820/1994-552 vo výroku o náhrade

trov konania medzi žalobcami a žalovanými v 1. a 2. rade a mení tento rozsudok vo výroku o náhrade
trov konania medzi žalobcami a žalovaným v 3. rade tak, že priznáva žalovanému v 3. rade náhradu
trov konania proti žalobcom povinným spoločne a nerozdielne v plnom rozsahu.

M e n í doplňujúci rozsudok zo dňa 25.7.2019 č.k. 15C/820/94-639 o náhrade trov konania štátu tak,
že štátu nepriznáva náhradu trov konania voči stranám sporu.

N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súdprvejinštanciepreskúmavanýmrozsudkomuvedenýmvzáhlavízriadilčasovoneobmedzenévecné
bremenovprospechžalovanéhov3.radenaťarchupozemkupôvodnezapísanéhovpozemkovoknižnej
vložke č. XXXX ako parcela č. XXXXX, nachádzajúceho sa v k.ú. Košice - Sever vo vlastníctve žalobcov
v 1. a 2. rade, ktorému zodpovedá právo žalovaného v 3. rade neobmedzene užívať nehnuteľnosti
zapísané na liste vlastníctva č. XXXXX, nachádzajúce sa v katastrálnom území F. G., v okrese Košice
I, v obci D. - F. a to v rozsahu pozemku evidovaného ako parcela registra "C" parcelné číslo XXXX/
XX - ostatné plochy vo výmere 67m2 odčleneného od pozemku evidovaného ako parcela registra "C"

parcelné číslo XXXX/XX - ostatné plochy vo výmere 3954 m2 ako to vyplýva zo znaleckého posudku č.
3/2016 znalca H. G. I., J. zo dňa 8.6.2016, ktorého súčasťou je geometrický plán č. 15C/820/1994 zo
dňa 6.6.2016, úradne overený Okresným úradom Košice, katastrálny odbor pod č. C1-473/2016, ktorý
je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku, pozemku evidovaného ako parcela registra "C" parcelnéčíslo XXXX/XX - ostatné plochy vo výmere 11m2 odčleneného od pozemku evidovaného ako parcela
registra "C" parcelné číslo XXXX/XX - ostatné plochy vo výmere 1428 m2 ako to vyplýva zo znaleckého
posudku č. 3/2016 znalca H. G. I., J. zo dňa 8.6.2016, ktorého súčasťou je geometrický plán č.

15C/820/1994 zo dňa 6.6.2016, úradne overený Okresným úradom Košice, katastrálny odbor pod č.
C1-473/2016, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku, pozemku evidovaného ako parcela
registra "C" parcelné číslo XXXX/XX - ostatné plochy vo výmere 386m2 odčleneného od pozemku
evidovaného ako parcela registra "C" parcelné číslo XXXX/XX - ostatné plochy vo výmere 1348 m2
ako to vyplýva zo znaleckého posudku č. 3/2016 znalca H. G. I., J. zo dňa 8.6.2016, ktorého súčasťou

je geometrický plán č. 15C/820/1994 zo dňa 6.6.2016, úradne overený Okresným úradom Košice,
katastrálny odbor pod č. C1-473/2016, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku, pozemku
evidovaného ako parcela registra "C" parcelné číslo XXXX/XX - ostatné plochy vo výmere 20 m2
odčlenenéhoodpozemkuevidovanéhoakoparcelaregistra"C"parcelnéčísloXXXX/XX-ostatnéplochy
vo výmere 781 m2 ako to vyplýva zo znaleckého posudku č. 3/2016 znalca H. G. I., J. zo dňa 8.6.2016,
ktorého súčasťou je geometrický plán č. 15C/820/1994 zo dňa 6.6.2016, úradne overený Okresným

úradom Košice, katastrálny odbor pod č. C1-473/2016, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku,
pozemku evidovaného ako parcela registra "C" parcelné číslo XXXX/XX - ostatné plochy vo výmere 20
m2 odčleneného od pozemku evidovaného ako parcela registra "C" parcelné číslo XXXX/XX - ostatné
plochy vo výmere 3954 m2 ako to vyplýva zo znaleckého posudku č. 3/2016 znalca H. G. I., J. zo
dňa 8.6.2016, ktorého súčasťou je geometrický plán č. 15C/820/1994 zo dňa 6.6.2016, úradne overený

Okresným úradom Košice, katastrálny odbor pod č. C1-473/2016, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto
rozsudku a pozemku evidovaného ako parcela registra "C" parcelné číslo XXXX/XX - ostatné plochy vo
výmere 14 m2 odčleneného od pozemku evidovaného ako parcela registra "C" parcelné číslo XXXX/X -
ostatné plochy vo výmere 557 m2 ako to vyplýva zo znaleckého posudku č. 3/2016 znalca H. G. I., J. zo
dňa 8.6.2016, ktorého súčasťou je geometrický plán č. 15C/820/1994 zo dňa 6.6.2016, úradne overený

Okresným úradom Košice, katastrálny odbor pod č. C1-473/2016, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto
rozsudku.

Žalovanému v 3. rade uložil povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov sumu vo výške 11.350,91 eura

ako peňažnú náhradu za zriadené vecné bremeno. Zamietol žalobu vo vzťahu medzi žalobcami a
žalovanými v 1. a 2. rade a výrok o náhrade trov konania ponechal na samostatné rozhodnutie.

O náhrade trov konania vo vzťahu medzi sporovými stranami rozhodol dopĺňacím rozsudkom z 20. júla

2017 č.k. 15C/820/1994-552 tak, že žalovanému v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania
proti žalobcom v rozsahu 100 % a žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%
proti žalovanému v 3. rade.

Dopĺňacím rozsudkom z 25.7.2019 č.k. 15C/820/1994-639 rozhodol o nároku štátu na náhradu trov voči
sporovýmstranámtak,žepovinnosťnaichnáhraduuložilprocesneneúspešnémužalovanémuv3.rade.

Žalobcovia ako právni nástupcovia pôvodných pozemnoknižných vlastníkov K. (L.) M., nar. X.X.XXXX,

zomr. XX.X.XXXX, a L. M., N. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX uplatňovali v konaní ochranu
vlastníckych práv k pozemku parc. č. XXXX/X zapísanom na LV č. XXXXX kat. úz. F. G. K. D. H. (v
čase podania žaloby na LV č. XXXXX kat. úz. Košice-Sever) ako vlastníctvo Mesta Košice návrhom
na odstránenie stavby tenisového areálu, ktorý mal byť vo vlastníctve žalovaného v 1. rade a ktorý
mal predstavovať neoprávnenú stavbu stojacu na pozemkoch žalobcov v rozsahu 500 m2. Žalobu

odôvodňovali tým, že ich právni predchodcovia boli spoluvlastníkmi pozemku mpč. 10609 pôvodne
vedeného v pozemnoknižnej vložke 1157 kat. úz. Košice o výmere 1.870 m2, z ktorého na základe
rozhodnutia Odboru výstavby ObNV Košice I zo dňa 20.2.1986 bola vyvlastnená časť o výmere 550 m2.
V rozsahu vyvlastnenia bol pozemok identifikovaný s parc. č.XXXX/X vedenej na LV č. XXXXX kat. úz. F.
G..Žalobcoviatvrdili,ževyvlastňovacierozhodnutienikdydoručovanéichprávnympredchodcom,ajkeď

sa riadne zdržiavali na mieste bydliska v tomto rozhodnutí uvedenom O. XXX, D., pričom rozhodnutie
bolo doručované len formou verejnej vyhlášky podľa § 26 ods. 1 v tom čase platného zákona o správnom
konaní č. 71/67 Zb., ktorá forma prichádzala do úvahy iba ak účastníci alebo ich pobyt nebol známy.
Z dôvodov ničotnosti uvedeného právneho aktu tvrdili, že nedošlo k zániku ich vlastníckych práv, pretosú aj v rozsahu vyvlastnenej výmery pôvodného pozemku EKN parc.č. XXXXX doposiaľ jej vlastníkmi
ako právni nástupcovia pôvodných pozemnoknižných vlastníkov. V konaní na strane žalobcov pôvodne
vystupovala ako žalobkyňa v 1. rade pozemnoknižná vlastníčka L. M., N. B. nar. XXXX a jej deti

žalobcovia v 2. a 3. rade L. B., N. M., nar. XX.X.XXXX a C. M., nar. X.X.XXXX ako dedičia po K. M.
ich zosnulom otcovi a manželovi pôvodnej žalobkyne v 1.rade. Po ich úmrtí v priebehu konania súd
pokračoval v konaní s ich dedičmi podľa návrhu strany žalobcov vychádzajúcich z výsledkov dedičského
konania.

Existenciu vlastníckeho práva k spornej časti nehnuteľnosti, u ktorej žalobcovia tvrdili neúčinnosť
vyvlastňovacieho rozhodnutia, preukazovali obsahom dedičských rozhodnutí, podľa obsahu ktorých
dotknutý pozemok mpč. 10609 pôvodne v pkv. XXXX k.ú. D., aktuálne na LV č. XXXXX, obec D.- F.,
bol v rozsahu nevyvlastnenej výmery predmetom dedičského konania po pôvodných pozemnoknižných
vlastníkoch K. M. (zomr.XX.X.XXXX) v konaní Okresného súdu Košice I 39D/387/93 Dnot/592/93 a

po L. M. (zomr. XX.X.XXXX) v konaní 23D/188/97, Dnot/88/97, ktorých dedičmi boli ich deti, pôvodní
žalobcovia v 2. a 3. rade L. B. L. M.. Po úmrtí C. M. (zomr.X.X.XXXX) a L. B. (zomr.XX.X.XXXX)
súd podľa návrhu strany žalobcov pokračoval v konaní s ich dedičmi, ktorým pripadla do vlastníctva
nevyvlastnená časť pozemku mpč. 10609. Podľa unesenia Okresného súdu Košice I 23D/285/12,
Dnot/93/12 z 17.5.2013 žalobkyňa v 2. rade D. E., N. M., nar. XX.X.XXXX bola jedinou a výlučnou

dedičkou pôvodného žalobcu C. M.. Po poručiteľke L. B., v súlade s rozhodnutím Okresného súdu
Košice I 36D/161/2014 Dnot/63/2014 z 3.2.2015 boli dedičmi jej synovia A. B. a P. B., pričom
nevyvlastnená časť nehnuteľnosti mpč. 10609 pripadla do vlastníctva A. B., žalobcu v 1. rade,
s povinnosťou výplaty ustupujúcemu dedičovi.

Na základe návrhu žalobcov súd v priebehu konania pripustil vstup do konania žalovaného v 2. rade
ako v katastri evidovaného vlastníka spornej vyvlastňovanej časti pozemku zapísanej na LV č. XXXXX,
kat.úz F. G., a žalovaného v 3. rade, ktorý sa mal stať vlastníkom stavby tenisového areálu na základe
kúpnych zmlúv (zo 6.10.2003) v spojení s dodatkami uzavretých so žalovaným v 1. rade, ktorých

vklad bol povolený 7.11.2003 a 8.3.2004. Predmetom zmlúv bol prevod oplotenia kurtov zo strojového
pletiva, vetrolamy, panelová cvičná stena, oplotenie od Ryby s podmurovkou, oplotenie od Ryby bez
podmurovky, oplotenie od prístupovej cesty, vedľajšia stavba - vodárnička na parcele č. XXXX/XX,
vonkajšie úpravy - rozdeľujúce nízke ploty, antukové kurty, rozvody vody z vodárničky, odkanalizovanie
plôch drenážou, vodomerné a kanalizačné šachty, vonkajšie schody - terénne obrubníky chodníky zo

zámkovej dlažby, chodníky a plochy s asfaltovým povrchom, vráta 1, vráta 2, vrátka 1, vrátka 2, ktoré sa
nachádzajú na pozemkoch parc. č. XXXX/XX, Q. XXXX/XX, Q. XXXX/XX, Q. XXXX/XX, Q. XXXX/XX, Q.
XXXX/XX, Q. XXXX/XX, Q. XXXX/XX, Q. XXXX/XX, Q. XXXX/XX, Q. XXXX/XX, Q. XXXX/XX, Q. XXXX/
XX, Q. XXXX/XX L. Q. XXXX/XX, kovová Tribúna súp. č. III 3435, sociálna budova Okál, vodárnička na
parcele č. XXXX/XX, antukové ihriská na parcele č. XXXX/XX, Q. XXXX/XX, Q. XXXX/XX, Q. XXXX/

XX, Q. XXXX/XX vrátane príslušenstva.

Na základe návrhu žalobcov na zmenu žaloby doručenej 6.10.2016 a pripustenou uznesením súdu sa
predmetom konania stal nárok žalobcov na zriadenie časovo neobmedzeného vecného bremena in rem

v prospech žalovaných v 1., 2. a 3. rade na ťarchu pozemku pôvodne zapísaného v pozemnoknižnej
vložke č. XXXX kat. úz. D. – F., parc. č. XXXXX vo vlastníctve žalobcov v 1. a 2. rade spočívajúce
v práve neobmedzeného užívania nehnuteľnosti a to v rozsahu ako bol prevzatý do výroku rozhodnutia,
za zriadenie ktorého vecného bremena si každý zo žalobcov uplatnil voči všetkým žalovaným v 1.,
2. a 3. rade peňažnú náhradu vo výške 11.350,915 € vychádzajúc z rozsahu vecného bremena ako

bolo zamerané znaleckým posudkom č. 3/2016 znalca H. I. a ocenenia vecného bremena vykonaného
znaleckým posudkom č. 43/2006 znalkyne H. R..

Žalovaní sa v konaní bránili tvrdením, že na pozemku žalobcov nestojí žiadna neoprávnená stavba

tenisového areálu, lebo táto bola realizovaná v súlade so stavebným povolením a na základe
vyvlastňovacieho rozhodnutia, a namietali nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcov a pasívnej
vecnej legitimácie žalovaných. Žalovaný v 1. rade tvrdil nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie,
lebo nie je vedený ako vlastník pozemku, ku ktorému tvrdia žalobcovia vlastnícke právo ani ako vlastníkstavby na nehnuteľnostiach žalobcov. Žalovaný v 2. rade dôvodil, že nie je vlastníkom žiadnej stavby
na spornej časti nehnuteľnosti, ku ktorej by bolo možné zriadiť vecné bremeno. Žalovaný v 3. rade tiež
poukazoval na to, že žalobcovia nie sú vlastníkmi spornej časti nehnuteľností v katastri nehnuteľnosti,

tieto neboli prejednané v dedičskom konaní, a aj keď sa vlastníctvo nadobúda smrťou poručiteľa,
až prejednaním dedičstva je preukázaná legitimácia oprávnenej osoby pri nadobúdaní vlastníctva.
Po podaní znaleckého posudku znalkyne H. R. č. 43/2006 z 3.10.2006 týkajúce sa určenia hodnoty
náhrady za zriadenie vecného bremena, žalovaní namietali správnosť jeho záverov tvrdiac, že znalkyňa
nevychádzala zo správnych koeficientov pre ocenenie všeobecnej hodnoty pozemkov, ktoré mali byť

zaťažené vecným bremenom, keď nesprávne usudzovala, že ide o nehnuteľnosti pri ktorých je zvýšený
záujem o kúpu a nebrala na zreteľ odlišný charakter objektov na pozemku, z ktorých zaťaženie vecným
bremeno vyplývalo.

V odôvodnení preskúmavaného (v poradí tretieho) rozhodnutia súd zrekapituloval procesné stanoviská

sporových strán, doterajší priebeh konania, uvádzajúc, že vo veci bolo prvýkrát rozhodnuté rozsudkom
zo dňa 3.5.2008 č. k. 15C/820/94-118, ktorým bola žaloba zamietnutá, kedy súd posudzujúc nárok
žalobcov podľa § 135c Občianskeho zákonníka (OZ) umožňujúceho poskytnúť vlastníkovi pozemku
ochranu vo forme odstránenia stavby, prikázania stavby do vlastníctva alebo zriadením vecného
bremena konštatoval, že stavbou sa v danom prípade rozumie nehnuteľnosť spojená so zemou

pevným základom, ktorej požiadavke nevyhovuje charakter nehnuteľnosti v spore, preto žalobu
zamietol. Aj v tomto rozhodnutí však považoval za nepochybné, že rozhodnutie o vyvlastnení bolo vo
vzťahu k právnym predchodcom žalobcov právne neúčinné, lebo im nebolo individuálne doručované,
vlastníctvo preto neprešlo na štát a nepovažoval za opodstatnenú obranu žalovaného v 2. rade
o vydržaní vlastníckeho práva, keďže v danom prípade absentovala dobromyseľnosť štátu ako vlastníka

a neuplynula ani vydržacia lehota v zmysle zák. č. 138/91 Zb., podľa ktorého pozemok pripadol do
vlastníctva obce v súlade s § 5 ods. 2 tohto zákona, keďže žaloba na ochranu vlastníckeho práva bola
vo veci podaná už v roku 1994. Na základe odvolania žalobcov Krajský súd v Košiciach predmetný
rozsudok uznesením 3Co/18/2009 zo dňa 27.8.2010 zrušil pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia, keď
sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že vyvlastňovanie rozhodnutie je voči žalobcom a ich

právnym predchodcom neúčinné, no v otázke aplikácie § 135c OZ a nahliadaní na pojem stavby, pre
ktorúbolažalobazamietnutá,súdodvolacíhodnotilrozsudoksúduprvejinštancieakonepreskúmateľný.
K uvedenému uviedol, že aj keď na pozemkoch žalobcov sa nachádza kurt, chodníky, zeleň, ktoré svojou
povahou nepredstavujú priamo stavbu, súvisia s užívaním tenisového areálu, keď v zmysle § 119 OZ je
možné konštatovať, že hmotnoprávna úprava rozoznáva stavby spojené so zemou pevným základom

ako nehnuteľnosti a výkladom a contrario teda aj stavby, ktoré povahu nehnuteľností nemajú, ale za
stavbu sa považujú. Odvolací súd uviedol, že diely pozemkov, na ktorých sa má nachádzať tenisový
areál nepredstavujú z pohľadu občianskeho práva stavbu ani samostatný predmet občianskoprávnych
vzťahov, no v zmysle § 135c ods. 3 OZ je možné dôjsť k záveru, že súd je oprávnený zriadiť vecné
bremeno nielen k tej časti pozemku, na ktorej bezprostredne stojí neoprávnená stavba, ale aj v rozsahu,

ktorý je nevyhnutný na výkon vlastníckeho práva k stavbe. Z uvedených dôvodov vyslovil názor, že na
tenisový areál je potrebné nahliadať ako na jeden celok a na základe takéhoto nazerania usporiadať
aj komplexné vzťahy medzi sporovými stranami s ohľadom na záujem vlastníka neoprávnenej stavby
túto ako celok účelne využívať. Uložil súdu prvej inštancie vysporiadať sa tiež s námietkou žalovaných,
že žalobcovia boli povinní si nárok na vydanie nehnuteľnosti uplatniť podľa reštitučných zákonov,

predovšetkým zák. č. 229/91 Zb..

Súd prvej inštancie následne poukázal na rozsudok z 29.11.2011 č.k. 15C/820/94-288 (v poradí
druhý) v ktorom rovnako vychádzal zo zistenia, že vyvlastnenie časti pozemkov patriacich právnym

predchodcom žalobcov bolo neúčinné, teda štát zabral nehnuteľnosti právnych predchodcov žalobcov
bez právneho dôvodu formou faktickej okupácie, ktorá okupácia sa stala právnym titulom nie pre
nadobudnutie vlastníctva, ale na vznik nároku na vydanie veci a obnovu formálneho vlastníckeho práva,
lebo už na základe stavebného povolenia ObNV, odbor výstavby, Košice – Sever z 26.10.1997 sa
na pozemku žalobcov uskutočňovala výstavba „tenisového ihriska TJ VSŽ Košice“. V tomto v poradí

druhom rozsudku súd uzavrel, že za uvedenej situácie mali žalobcovia ako oprávnené osoby uplatniť
nárok podľa reštitučného zákona č. 229/91 Zb. z dôvodu, že štát prevzal ich vlastníctvo bez právneho
dôvodu. S odkazom na rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít (Najvyšší súd SR 4Cdo/130/2007,
2Cdo/122/2010), konštatoval, že pokiaľ bol daný reštitučný nárok, ktorý si žalobcovia v súlades osobitnou právnou úpravou neuplatnili riadne a včas, neprichádza do úvahy poskytnutie ochrany
vlastníctva podľa všeobecne právnych predpisov, z ktorých dôvodov žalobu zamietol. Na základe
odvolania žalobcov, odvolací Krajský súd v Košiciach opakovane zrušil zamietavý rozsudok súdu

prvej inštancie uznesením z 30.9.2013 sp.zn. 3Co/155/2012. Odvolací súd vychádzal z rozhodovacej
činnosti Ústavného súdu SR aktuálnej v čase preskúmavania sporovej veci (nález III.ÚS/16/2012, II.ÚS
478/2012, IV.ÚS 554/2012), v zmysle ktorej, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu,
osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku, a nič jej nebráni, aby sa svojho nároku, či
finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa aj o ustanovenia všeobecného občianskeho práva,

keďže reštitučné predpisy neboli vydané pre účely, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených
osôb, ale aby im uľahčili jeho obnovenie, lebo zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nebolo
vytváraniedodatočnýchnadobúdacíchtitulovalegalizáciapostupovštátuvdobeneslobody,ktorébyboli
nezlučiteľné s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva. V situácii, ak štátu nesvedčí žiadny právny titul,
vlastnícke právo ostáva zachované k nehnuteľnosti tomu subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom
predo dňom zápisu vlastníckeho práva, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.

S odkazom na uvedený záver konštatoval nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie
v otázke právneho postavenia žalobcov, zopakoval v konaní vyslovený právny názor, že vyvlastňovacie
rozhodnutie bolo vo vzťahu k právnym predchodcom žalobcov právne neúčinné, ich vlastníctvo
nezaniklo, pretože vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo riadne doručené, akýkoľvek užívatelia pozemku
ho užívali bez právneho dôvodu, čo je potrebné zohľadniť pri vyhodnotení aktívnej vecnej legitimácie.

Uviedol, že v zmysle § 135 C OZ súd môže zriadiť vecné bremeno nielen výhradne k tej časti pozemku,
na ktorej bezprostredne stojí neoprávnená stavba, ale v takom rozsahu, ktorý je nevyhnutný na výkon
vlastníckeho práva k stavbe, čo opodstatňuje nahliadanie na tenisový areál, ako jeden celok.

V opätovnom konaní súd vychádzal zo zistenia, že vo vzťahu k pozemkom, ktoré mali byť predmetom
sporného vyvlastňovacieho rozhodnutia, bolo ešte pred vydaním rozhodnutia o vyvlastnení z 20.2.1984
vydanébývalýmObNVKošice–Sever,odborvýstavby,stavebnépovolenienavybudovanie„Tenisových
ihrísk VSŽ Košice“ 26.10.1977, stavba bola skolaudovaná rozhodnutím ObNV Košice zo dňa 6.4.1983,
hospodárskou zmluvou o prevode vlastníctva, národného majetku č. 18/86 zo 6.8.1986 VSŽ n.p. Košice

previedlo bezodplatne na TJ VSŽ Košice, IČO 22 39 81, tenisové kurty, oplotenie, výcvikové stredisko
mládeže, tenisový areál – tribúna, sociálnu budovu okál na parcele č. XXXX/X, zastavaná plocha
o výmere 23 064 m2, v tom čase zapísanej na LV č. XXXXX kat.úz. D., pričom predmetom prevodu
nebol pozemok, na ktorom sa areál nachádzal. Pozemok bol prevedený do správy Národného výboru
mesta Košice, ktorý uzavrel s Telovýchovnou jednotou Košice, hospodársku zmluvu č. 211/87 o trvalom

užívaní národného majetku, následne pozemok prešiel na základe zákona č. 138/91 Zb. o majetku obcí
do vlastníctva Mesta Košice.

V odôvodnení preskúmavaného rozsudku súd uviedol, že predmetom konania je zriadenie časovo

neobmedzeného vecného bremena in rem v prospech žalovaných v rozsahu v akom bolo určené
znaleckým posudkom č. 3/2016 znalca H. G. I. zo dňa 8.6.2016, ktorý nárok žalobcov posudzoval
podľa § 135c OZ. Pri skúmaní predbežnej otázky o existencii vlastníckeho práva žalobcov k sporným
nehnuteľnostiam odkázal na viazanosť právnym názorom súdu vyššej inštancie vyslovenú v jeho
rozhodnutiach 3Co/18/2009 z 27.8.2010 a 3Co/155/2012 z 30.9.2013, ktorými bolo konštatované, že

rozhodnutie o vyvlastnení pozemkov žalobcov nebolo riadne doručené právnym predchodcom žalobcov
ako vtedajším vlastníkom, preto je vo vzťahu k nim právne neúčinné, a vlastníctvo dotknutého pozemku
pôvodne parcela č. XXXXX teda ostala v celom rozsahu aj v spornej „nevyvlastnenej“ výmere 550
m2 vlastníctvom právnych predchodcov žalobcov. Súd prvej inštancie poukázal na ustálenú judikatúru
ústavného súdu a na ňu nadväzujúce rozhodnutia všeobecných súdov, v zmysle záverov ktorých osoby

oprávnené na vydanie vecí odňatých bez právneho dôvodu, ktoré neuplatnili nárok na navrátenie
vlastníctva podľa reštitučných zákonov, nestratili oprávnenie domáhať sa ochrany svojich vlastníckych
práv podľa všeobecných ustanovení hmotného práva o ochrane majetku v súlade so zásadami ochrany
vlastníctva. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov na uplatnenie
nároku v konaní. Vo väzbe na podmienky aplikácie § 135c OZ a charakter „zastavania“ pozemku,

zopakoval, že v zmysle záverov súdu vyššej inštancie je potrebné na tenisový areál nahliadať ako na
jeden celok a výkladom § 135c OZ ods. 3 OZ v spojení s výkladom § 119 OZ možno dôjsť k záveru, že
vecné bremeno môže byť zriadené nielen k tej časti pozemku, na ktorej bezprostredne stojí neoprávnená
stavba, ale zriaďuje sa v takom rozsahu, ktorý je nevyhnutý na výkon vlastníckeho práva k stavbe.Súd prvej inštancie vychádzajúc z nespornej skutočnosti, že „tenisový areál“ bol zriadený bez

súhlasu právnych predchodcov žalobcov a žalobcov, hodnotil „tenisový areál“ ako neoprávnenú stavbu
poukazujúc na ustálené závery právnej teórie i súdnej praxe (Najvyšší súd SR 6 MCdo 44/2012), že nie
je podstatné, či stavebník mal stavebné povolenie, či súhlas orgánu obce k stavbe, ale pre kvalifikáciu
stavby ako stavby neoprávnenej postačuje, ak táto stojí na cudzom pozemku, hoci len sčasti, a vlastník
stavby nedisponuje k pozemku žiadnym vecným právom, či právom obligačným umožňujúcim zriadenie

takej stavby.

Konštatujúc, že § 135c OZ patrí k právnym normám s neurčitou hypotézou, ktoré prenechávajú na
úvahu súdu, aby v každom jednotlivom prípade rozhodol podľa svojho uváženia zohľadňujúc konkrétne
okolnosti sporu, či usporiada pomery vlastníka stavby a vlastníka pozemku odstránením stavby,

prikázanímstavbydovlastníctvavlastníkovipozemkualebozriadenímvecnéhobremeno nevyhnutného
na výkon vlastníctva k stavbe súd uviedol, že žalobcovia nežiadajú a ani nie je účelné odstránenie
neoprávnenej stavby, keďže by došlo k strate funkčnosti objektu slúžiaceho verejným záujmom. Tiež
nezistil podmienky pre prikázanie stavby za náhradu do ich vlastníctva, a ustálil, že okolnostiam
sporu zodpovedá žalobcami navrhovaný postup na zriadenie vecného bremena. Z kúpnej zmluvy (zo

6.10.2003) a dodatkov, ktorej vklad bol povolený 7.11.2003 a 8.3.2004 mu vyplynul prevod stavby
„tenisového areálu“ na žalovaného v 3. rade (v tom čase Telovýchovná jednota VSŽ s.r.o.), keď podľa
obsahu zmluvy tam uvedené hnuteľné a nehnuteľné veci ( budova Okál, vodnárničky, antukové kurty,
oplotenie, chodníky, vráta a vrátka, ..) sa nachádzali na pozemkoch parc. č. XXXX/X, Q. XXXX/XX
až parc.č. XXXX/XX, ktoré sa podľa znaleckého posudku č. 15/2005 H. G. I., J., v prípade parcely č.

XXXX/X, Q. XXXX/XX, Q. XXXX/XX, Q. XXXX/XX, Q. XXXX/XX L. Q. XXXX/XX v určených dieloch
o výmere 550 m2 týkali vyvlastňovanej časti pozemku mpč. 10609 právnych predchodcov žalobcov.
Rozsah zastavania vyvlastňovaného pozemku žalobcov „tenisovým areálom“ mal súd špecifikovaný
znaleckým posudkom č. 3/2016 znalca H. G. I., J., z ktorého zistil, že na vyvlastňovanej časti pozemkov
žalobcov pôvodne mpč. 10609 sa nachádza na vymedzených dieloch časť tenisového kurtu, chodníky,

okrasná zeleň, plocha pri oplotení tenisového areálu v celkovej výmere 518 m2, ktoré zodpovedali
novovytvorenýmparcelámč.XXXX/XXažč.XXXX/XX,naktorýchparceláchžalobcoviažiadalizriadenie
vecného bremena za náhradu.

Pri stanovení sumy peňažnej náhrady za zriadenie vecného bremena v hodnote 43,83 €/m2 súd
vychádzal zo znaleckého posudku č. 43/2006 zo dňa 3.10.2006 znalkyne H. S. R.. Znalkyňou
určenú sumu považoval súd za primeranú, lebo zohľadňovala trhovú hodnotu tenisovým areálom
„obmedzených“ pozemkov v pomere k obdobným nehnuteľnostiam, prihliadala na stratu príjmu
z prenájmu i daňové náklady, zodpovedala trvalému charakteru obmedzenia žalobcov pri užívaní

vlastníctva. Celková suma náhrady vo výške 22.703,94 € (518m2x43,83€), spravodlivo odrážala podľa
názoru súdu aj skutočnosť, že výstavba bola realizovaná v súlade s územným plánom, keď stavebník
vychádzal z dobrej viery a samotná stavba plní účel uspokojovania potrieb verejnosti.

V súlade s návrhom žalobcov a obsahom znaleckého posudku rozhodol o zriadení vecného bremena
v prospech žalovaného v 3. rade, ktorého považoval za vlastníka stavby „tenisového areálu“ a uložil mu
povinnosť na zaplatenie peňažnej náhrady žalobcom v 1. a 2. rade, ktorých ustálil ako vlastníkov stavbou
zastavaných pozemkov. S prihliadnutím na to, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi pôvodnej
mp.č 10609 v jej nevyvlastnenom rozsahu v podiele 1/2, každému zo žalobcov priznal právo na peňažnú

náhradu v polovici v sume 11.351,97 € aj vo vzťahu k spornej neúčinne vyvlastnenej časti pozemku.
Žalobu voči žalovaným v 1. a 2. rade zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, pretože
považoval za zistené, že nie sú vlastníkmi stavby „tenisového areálu“.

Výrok o náhrade trov konania štátu a sporových strán v dopĺňacích rozsudkoch zo dňa 20. júla 2017
č.k. 15C/820/1994-552 a 25. júla 2019 č.k. 15C/820/1994-639 vydaných podľa § 225 CSP, odôvodnil
zásadou zodpovednosti strán sporu za výsledok konania podľa § 255 ods. 1 CSP. Procesne úspešným
žalovaným v 1. a 2. rade priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % ,žalovanému v 3. rade ako neúspešnej sporovej strane uložil povinnosť nahradiť trovy konania žalobcom
v 1. a 2. rade v rozsahu 100 %. Žalovaného v 3.rade ako procesne neúspešnú stranu sporu zaviazal
aj na plnú náhradu trov konania štátu.

Žalobcovia podali odvolanie proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby voči žalovanému v 1. a 2. rade
z dôvodov vymedzených § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP s návrhom, aby súd ich žalobe vyhovel v
celom rozsahu aj vo vzťahu k uvedeným žalovaným. Pokiaľ išlo o žalovaného v 1.rade uvádzali, že súd

sa náležite nevysporiadal s povahou tenisového kurtu, ktorý v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v
Košiciach sp.zn. 6Co/281/2008 zo dňa 8.9.2009 v inej veci, nie je stavbou ani vecou, a má predstavovať
len vrstvenie jednotlivých druhov materiálov bez použitia stmeľovacieho spojiva, teda tenisový kurt sa
stal súčasťou pozemku, z čoho by vyplývalo, že by nemohol byť predmetom kúpnej zmluvy tenisového
areálu, z ktorého prevodu súd vyvodil vlastníctvo žalovaného v 3. rade. Proti zamietavému výroku
rozhodnutia vo vzťahu k žalovanému v 2. rade odvolanie odôvodňovali tým, že aktuálny stav v katastri

nehnuteľností osvedčuje vlastnícke právo k pozemku u žalovaného v 2. rade.

Žalobcovia odvolaním napadli aj dopĺňací rozsudok vo výroku o svojej povinnosti na náhradu trov
konania žalovaným v 1. a 2. rade, uplatňujúc odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Žiadali,

aby im súd priznal náhradu trov proti žalovaným resp. aby v zmysle § 257 CSP rozhodol tak, že
vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanými v 1. a 2. rade žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania. Uviedli, že žiadnym spôsobom nezapríčinili, že súdne konanie trvá už od roku 1994, v
iných súdnych sporoch ktoré súviseli s tenisovým areálom L.. nebola náhrada trov konania žalovaným
priznaná. Poukázali tiež na to, že žalovaný v 1. rade účelovo v priebehu súdneho konania previedol

sporný majetok na žalovaného v 3. rade, z výpisu z Obchodného registra tiež vyplýva, že žalovaný v 1.
rade bol v období od 24.3.2000 do 2.9.2001 aj jedným zo spoločníkov žalovaného v 3. rade, a zdôraznil,
že žalovaní neboli podanou žalobou nijakým spôsobom obmedzovaní a užívali pozemok žalobcov bez
akejkoľvek odplaty.

Žalovaný v 3. rade odvolaním napadol vyhovujúci výrok rozsudku z dôvodov vymedzených § 365 ods.
1 písm. e/, f/, h/ CSP s návrhom, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu
zamietol aj proti žalovanému v 3. rade. Zdôrazňoval, že predmetom konania bola len pôvodná parcela
č. XXXXX vo vyvlastnenom rozsahu 550 m2 , preto je nesprávne, ak súd na účely tohto sporu vychádzal

z tenisového areálu ako jedného stavebného celku vzťahujúceho sa aj k iným pozemkom, pretože
ide o prekročenie žalobného petitu, keď predmet žaloby sa nedotýkal posudzovania tenisového areálu
ako jedného komplexu. Zastával názor, že v konaní bolo potrebné vykonať ním navrhovaný dôkaz,
a to vyžiadanie kompletného spisového materiálu v ktorom bolo vydané rozhodnutie o vyvlastnení,
keďže opakovane vo veci namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov, ktorí v čase vyvlastnenia žili.

Zdôrazňoval, že v zmysle § 11 zák. č. 229/1991 Zb. by v prípade posudzovania nároku žalobcov podľa
tohtozákonaneprichádzalodoúvahyvydaniepozemku,keďžesanapozemkunachádzajútelovýchovné
ašportovézariadenia.Zastávalnázor,ževýrokrozsudkujetiežzmätočnýanezodpovedajúcianiobsahu
záverov znaleckého posudku č. 3/2016 znalca H. I., z ktorého posudku vyplýva, že na liste vlastníctva
je zapísaný ako vlastník pozemku žalovaný v 2. rade Mesto Košice, a z jeho obsahu vyplýva, že

časovo neobmedzené vecné bremeno sa malo zriadiť v prospech vlastníka Mesta Košice. Za nesprávne
označil zriadenie vecného bremena v časti novozriadeného pozemku parcela č. XXXX/XX, keďže tento
sa nachádza za oplotením, a teda žalobcom nič nebráni v jeho užívaní. Vytýkal súdu, že sa riadne
nevysporiadal s námietkami voči výške odplaty za zriaďované vecné bremeno, pri ktorom znalkyňa
vychádzala z trhovej ceny nehnuteľností 36 €/m2, aj keď podľa dostupných inzerátov je od roku 2013

dotknutý pozemok za uvedenú cenu nepredajný. Zotrval na názore o oprávnenom zriadení stavby, ako
o tom svedčilo stavebné povolenie, aplikáciu právnej úpravy účinnej od 1.1.1992 na právne vzťahy
vzniknuté pred týmto obdobím považoval za nesprávnu. Dôvodil tiež, že v inej právoplatne ukončenej
veci bol práve žalovaný v 3. rade zaviazaný na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku,
ktorý je aj predmetom tohto konania a ktorého vlastníkom je Mesto Košice podľa zápisu na LV XXXXX

k.ú. F. G., okres D. H.Dopĺňací rozsudok o náhrade trov konania vo vzťahu medzi stranami sporu napadol žalovaný v 3. rade
z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP poukazujúc na to, že ide o výrok súvisiaci s rozhodnutím vo
veci samej, v ktorej považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne, preto nemožno vychádzať

z jeho procesnej neúspešnosti v konaní. Navrhoval uložiť žalobcom povinnosť nahradiť žalovanému v
3. rade trovy konania v rozsahu 100%.

Žalobcovia odvolanie žalovaného v 3. rade proti rozsudku považovali za neopodstatnené dôvodiac, že

odvolací súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach poukázal na potrebu posudzovania tenisového
areáluakocelku,pričompredmetžalobybolupravenýnávrhomnajejzmenupripustenúuznesenímsúdu
v rozsahu, v akom je aj súčasťou výroku rozhodnutia. Obrana žalovaného v 3. rade podľa ich názoru
dokazovala iba to, že zatiaľ čo žalobcovia sa márne už mnoho rokov domáhajú svojich práv, žalovaný
prevádzkuje svoju podnikateľskú činnosť, z ktorej naďalej finančne profituje. Vo vzťahu k odvolaniu
žalovanéhov3.radeprotirozhodnutiuonáhradetrovkonaniamedzistranamisporu,žalobcoviaodkázali

na svoje odvolacie dôvody, ktorých sa pridržiavali.

Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania
zdôraznili, že aplikácia § 257 CSP prichádza do úvahy len výnimočne, pričom v zásade sporovej strane,

ktorá mala vo veci úspech, patrí náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva.
Sporová strana mala zákonné právo na ustanovenie zástupcu z radov advokátov, ktorý je povinný
poskytovať právnu pomoc za odplatu. Žalovaný v 1. rade zdôraznil, že rovnako nezapríčinil začatie ani
dobu trvania súdneho sporu. Fakt, že žalovaným sa nepriznávali trovy konania v obdobných sporoch,
súvisí s akýmsi zvláštnym a nadradeným postavením žalobcov, hoci ani žalovaný nijako nezavinil vznik

tejto situácie, ale za túto nesie zodpovednosť štát za úkony spred roku 1989. V ostatnom odkázal na
výnimočnosť aplikácie § 257 CSP, ktorá musí byť v konaní riadne zistená a nemôže byť vyvodzovaná len
zo všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania o určitom druhu nároku na sporové strany.

Žalovaný v 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov proti doplňujúcemu rozsudku o náhrade trov
konania zastával názor, že je potrebné vychádzať zo zásady procesnej úspešnosti v spore, keď aplikácia
§ 257 CSP je v zásade len výnimočná. V tejto súvislosti dal do pozornosti, že súd zriadil vecné bremeno
v prospech žalovaného v 3. rade na ťarchu žalobcov, aj keď na liste vlastníctva je vedený žalovaný
v 2. rade, čím došlo k porušeniu jeho práv. Na dlhom trvaní súdneho sporu majú rozhodujúci podiel

žalobcovia,ktorýmničnebránilo,abypodaliurčovaciužaloburesp.žalobuourčenie,žepredmetkonania
patrí do dedičstva. V iných konaniach bolo preukázané, že tam existujúce sporové strany si uplatňovali
aj nárok na vydanie pozemku, ktoré okolnosti neboli zisťované v tomto spore a dĺžka konania súvisela
aj s tým, že žalobcovia v priebehu konania neoznamovali riadne a včas zmeny na ich strane, tak aby
bol ustálený okruh subjektov, ktoré majú byť subjektom na strane žalobcov.

Žalovaný v 3. rade v odvolacej replike v reakcii na vyjadrenie žalobcov k jeho odvolaniu odkázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/363/2020 vo veci Okresného súdu Košice I sp.zn.
15C/805/1994, v ktorom rozhodnutí súd konštatoval, že je nepatričná námietka odvolateľov, aby mal

súd prvej inštancie posudzovať tenisový areál ako celok, pretože predmetom konania bola od samého
začiatku len parcela, ktorá mala byť predmetom vyvlastnenia. Žalovaný v 3. rade uviedol, že súdy
sú viazané žalobným petitom, nemôžu ho prekročiť, aplikácia § 135c OZ prichádza do úvahy len ak
stavba bola neoprávnená od samého počiatku vzniku, pričom stavbou sa rozumie nehnuteľnosť spojená
so zemou pevným základom, ktorej charakteristike nevyhovujú „stavby“ na spornej časti pozemku.

Odvolateľ zopakoval svoje výhrady voči vykonanému dokazovaniu a správnosti záverov znaleckého
posudku H. R., z ktorého súd vychádzal pri stanovení odplaty za vecné bremeno.

Žalobcovia v duplike týkajúcej sa odvolania žalovaného v 3. rade proti rozsudku konštatovali, že názor

žalovaného v 3. rade ohľadom, že je nesprávne posudzovanie tenisového areálu ako celku je prekonané
rozhodnutím odvolacieho súdu v danej veci 3Co/155/2012 z 30.9.2013, Námietky žalovaného voči
správnosti záveru znaleckého posudku H. R. považovali za nepreukázané, keď v priebehu konania
žalovaný tento znalecký posudok a jeho závery nijakým spôsobom nespochybňoval.Žalobcovia v odvolacej replike reagujúc na vyjadrenie žalovaného v 1. rade k ich odvolaniu voči

povinnosti na náhradu trov konania považovali za nejasné jeho tvrdenia o nadradenom postavení
žalobcov, upriamili pozornosť na to, že zástupca žalovaného v 1. rade nevykonal niekoľko rokov žiadne
relevantné úkony týkajúce sa predmetu sporu, zdôraznili, že základným dôvodom pre uplatnenie nároku
voči žalovanému v 1. a 3. rade je predmet prevodu podľa kúpnej zmluvy z roku 2003 medzi týmito
žalovanými, ako aj stanovisko odvolacieho súdu v inej veci, že tenisový kurt nie je stavbou ani vecou.

Tieto okolnosti považovali za dôvody hodné osobitného zreteľa, prečo by žalovanému v 1. rade nemala
byť priznaná náhrada trov súdneho konania.

V ďalších podaniach žalovaný v 3. rade zopakoval svoje stanovisko, že súd sa nevysporiadal riadne
s námietkami žalovaného v 3. rade voči znaleckému posudku H. R., že názor odvolacieho súdu, že

tenisový areál predstavuje jeden celok, nemá vplyv na žalobný petit, a že vysporiadanie komplexných
sporov medzi dotknutými subjektmi nie je možné dosiahnuť touto žalobou. Uviedol, že v konaní
neboli predložené dôkazy preukazujúce aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov a argumentácia žalobcov
o vzájomných vzťahoch medzi žalovanými je účelová a špekulatívna, pričom sami žalobcovia výslovne
v konaní zopakovali, že nie je potrebné uplatňovať nárok na výslovné určenie, kto je vlastníkom

nehnuteľnosti, aj keď v katastri nehnuteľnosti je ako vlastník sporného pozemku zapísaný žalovaný v
2. rade.

Dopĺňací rozsudok o povinnosti žalovaného v 3. rade na náhradu trov konania štátu, tento žalovaný

napadol odvolaním v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP poukazujúc na vecnú súvislosť uvedeného
výroku s rozhodnutím vo veci samej, u ktorého tvrdí vecnú nesprávnosť. V uvedenom odvolaní
zopakoval, že ho nie je možné považovať za procesne neúspešnú stranu v spore, keďže rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávnych skutkových zistení, keď žalovaný
v 3. rade od svojho vstupu do konania na strane žalovaných namietal nedostatok vecnej aktívnej

legitimácienastranežalobcov,ktorádoposiaľvkonanípreukázanánebola.To,žeurčitáosobaprichádza
do úvahy ako dedič po poručiteľovi, ešte neumožňuje súdu s ňou konať ako s vlastníkom majetku,
pokiaľ jeho dedičstvo nebolo riadne potvrdené a o tejto otázke nemôže súd ani prejudiciálne rozhodnúť.
Zopakoval, že vlastníkom spornej časti parcely je žalovaný v 2. rade a ku dňu vyhlásenia rozhodnutia
v konaní nebol preukázaný opak, súd preto nemohol vyhovieť návrhu podľa § 135c OZ a zriadiť vecné

bremeno. Odkázal na § 34, §36, §36a zákona č. 162/95 Zb. o katastri nehnuteľnosti, z ktorých vyplýva,
že ak je na vykonanie zápisu do evidencie nehnuteľností predložená verejná listina, ktorá nevychádza
z údajov katastra, okresný úrad taký zápis nevykoná, pričom zastával názor, že rozsudok je takou
listina,ktoránezodpovedáúdajomkatastranehnuteľnosti,keďžežalobcovianiesúzapísaníakovlastníci
pozemkov na LV č. XXXXX, čo znamená, že rozhodnutie súdu je nevykonateľné. V ďalšom uviedol

svoje výhrady, že v jeho prospech bolo zriadené vecné bremeno na ťarchu nehnuteľností, na ktorých sa
nenachádza žiadna nehnuteľnosť v jeho vlastníctve. V závere označil rozsudok za neúplný, keďže jeho
súčasťou nebol znalecký posudok č. 3/2016, na ktorý odkazuje a súd prvej inštancie do odôvodnenia
rozhodnutia prevzal účelovú a špekulatívnu argumentáciu žalobcov, keď areál stotožnil s pojmom stavby
v zmysle § 135c OZ.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcov a žalovaného v 3.rade bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrário, v rozsahu danom § 379 a § 380
CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov dospejúc k záveru o nedôvodnosti odvolania žalobcov

a opodstatnenosti odvolania žalovaného v 3.rade.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22. septembra 2022 v poj. miestnosti
č. dv. 202/II.p., miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli a

webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade § 219 ods. 3 CSP.Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia otázky aktívnej
a pasívnej vecnej legitimácie odvolateľov, pokiaľ súd dospel k záveru, že žalobcom vyplýva z hmotného
práva oprávnenie domáhať sa ochrany vlastníctva k pozemku zastavaného neoprávnenou stavbou

podľa § 135c OZ, a že žalovaný v 3. rade je vlastníkom stavby neoprávnene zriadenej na cudzom
pozemku.

Podľa § 135c ods. 1 OZ, ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd

na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil.

Podľa § 135c ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju
súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí.

Podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku
a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon
vlastníckeho práva k stavbe.

Konanie podľa vyššie citovanej právnej úpravy je založené na osobitnom type vlastníckej žaloby
v pomere k všeobecnej ochrane práv vlastníka podľa § 126 OZ, a týka sa usporiadania pomerov
vlastníkov v prípade neoprávnených stavieb, ktorých vlastník nie je vlastníkom pozemku, na ktorom
stavba stojí. Za neoprávnenú stavbu sa považuje každá stavba, ktorá bola postavená bez toho, aby mal

stavebník k pozemku, na ktorom stavba stojí, vlastnícke alebo iné právo, ktoré by ho oprávňovalo na
pozemku stavať, z tohto hľadiska nie je preto významné, či stavebník disponoval stavebným povolením,
ako sa toho nedôvodne dovolávala strana žalovaných. Zo znenia § 135c OZ vyplýva určitý spôsob
vyrovnaniavzťahumedzidotknutýmisubjektami,tedasúdvtomtokonanínieviazanýnávrhmisporových
strán (§137b CSP, §216 CSP). Návrh na súd podľa § 135c OZ môže podať len vlastník pozemku a

tento musí smerovať proti vlastníkovi stavby (nie proti jej užívateľovi). V prejednávanej veci však súd
žalobe vyhovel a podľa § 135c ods. 3 OZ zriadil vecné bremeno za náhradu na pozemku, ku ktorému
svedčí podľa evidencie nehnuteľností vlastnícke právo žalovanému v 2. rade, nie žalobcom, a súčasne
vecné bremeno zriadil v prospech žalovaného v 3. rade, aj keď tento nie je vlastníkom žiadnej stavby
na pozemkoch, na ktorých bolo v jeho prospech vecné bremeno zriadené.

Pri svojom rozhodnutí súd s odkazom na zrušujúce rozhodnutia súdu vyššej inštancie vydané v danej
veci vychádzal z názoru, že právni predchodcovia žalobcov nestratili svoj vlastnícky vzťah k pozemkom
v dôsledku neúčinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktoré nezaložilo prechod vlastníctva pozemkov na

štát, a preto ostali vlastníkmi pozemku. Z uvedeného súd vyvodil, že žalobcovia sú aktívne legitimovaní
na uplatnenie nároku na zriadenie vecného bremena na ťarchu neúčinne vyvlastnenej časti pozemku
za peňažnú náhradu.

Pokiaľvuvedenomkonaníodvolacísúdvosvojichskoršíchzrušujúcichrozhodnutiachkonštatovalprávo
žalobcov domáhať sa ochrany svojich vlastníckych práv, reflektoval len riešenie konkurencie ochrany
vlastníckych práv podľa všeobecnej občianskoprávnej úpravy a osobitných reštitučných predpisov v
prospech oprávnených osôb, keď Ústavný súd SR vo svojich nálezoch III.ÚS/16/2012, II.ÚS/478/2012,
IV.ÚS 554/2012 vyslovil právny názor, že pokiaľ osoba nestratila vlastnícky vzťah k majetku z dôvodu,

že došlo k zabratiu tohto majetku štátom bez právneho dôvodu, môže sa domáhať ochrany podľa
všeobecných predpisov občianskeho práva, pričom sa predpokladá, že vlastnícke právo takejto osobe
naďalej zostalo zachované ako poslednému vlastníkovi predo dňom zápisu vlastníckeho práva v
prospech štátu na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase vyvlastnenia nehnuteľnosti parc. č.XXXXX v prospech
československého štátu v rozsahu 550 m2 rozhodnutím o vyvlastnení vydanom dňa 20.02.1984 boli
spoluvlastníkmi pozemku zapísaného v pkvl. 1157 manželia K. (L.) M. nar. X.X.XXXX (zomr.XX.X.XXXX)a L. M. N. B. nar. XX.XX.XXXX (zomr. XX.X.XXXX) každý v podiele 2/4. Vyvlastňovacie rozhodnutie
vydané 20.2.1984 odborom výstavby ObNV č. 5882/83/84 sa týkalo aj pozemkov ďalších vlastníkov
a bolo doručované 24.2.1984 právnym predchodcom žalobcov ako aj ďalším dotknutým vlastníkom

podľa v tom čase platného § 26 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku iba verejnou
vyhláškou, ktoré doručovanie však zákonná úprava predpokladala len v prípadoch, ak vlastník alebo
jeho pobyt neboli známy. Z dôvodu, že rozhodnutie o vyvlastnení nikdy nebolo doručené skutočným
vlastníkom, lebo správny orgán konal o vyvlastnení v prípade ostatných vlastníkov s už nežijúcimi
osobami resp. rozhodnutie nedoručil vlastníkom do vlastných rúk, aj keď mu bola známa ich adresa

(čo je aj prípad právnych predchodcov žalobcov, ktorí bývali v čase vyvlastnenia na adrese O. XXX),
rozhodnutie nevyvolalo zákonom predpokladané účinky – a teda prechod vlastníckeho práva na štát.
Niet sporu, že štát sa ujal držby nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom rozhodnutia o vyvlastnení, zveril
ich do správy národného podniku VSŽ n.p. Košice zrealizujúc na nich zámer výstavby „Tenisové
ihriská TJ VSŽ Košice“ na základe stavebného povolenia z 26.10.1977 teda už pred vydaním
vyvlastňovacieho rozhodnutia. Sporná časť parc. č. XXXXX, ktorá sa nestala predmetom vyvlastnenia,

bola naďalej vedená v registri EKN na LV č. XXXXX kat. územie O. (neskôr kú. Severné Mesto)
a túto nadobudli dedičia – deti poručiteľov L. B. nar. XX.X.XXXX (zomr.XX.X.XXXX) a C. M. nar.
X.X.XXXX (zomr.X.X.XXXX) v dedičskom konaní Okresného súdu Košice I 39D/387/93, Dnot/542/93 po
poručiteľovi K. M., a 23D/188/97, Dnot/88/97 po poručiteľke L. M., každý v podiele 2/4. Podiel poručiteľa
1/2 C. M. nadobudla po jeho úmrtí na základe osvedčenia o dedičstve 23D/285/2012, Dnot/93/2012

jeho jediná dedička –žalobkyňa v 2. rade. Podiel poručiteľky 1/2 L. B. na nevyvlastnenej časti pozemku
pripadol podľa osvedčenia o dedičstve 36D/161/2014, Dnot/63/2014 do vlastníctva žalobcu v 1. rade
s povinnosťou výplaty ustupujúcemu dedičovi P. B. nar.X.XX.XXXX.

Nietpochybností,žespornépozemky,ktorémalipodliehaťvyvlastneniu,aktorýchochranysažalobcovia
v 1. a 2. rade domáhajú ako právni nástupcovia osôb, ktorým boli neúčinne vyvlastnené, neboli
predmetom dedičského konania, a vlastnícke právo podľa právneho stavu evidencie nehnuteľnosti
svedčí v prospech žalovaného v 2. rade. Hodnovernosť a záväznosť údajov katastra nie je absolútna,
ale platí len do času, kým sa nepreukáže opak (§ 70 zák. č. 162/1995 Z.z. ). K zisteniu okolností

svedčiacich pre vlastnícke právo subjektu odlišného od toho, ktorý je zapísaný ako vlastník v katastri
nehnuteľnosti môže dôjsť aj v konaní pred súdom, kedy je súd oprávnený vyriešiť otázku vlastníctva
ako otázku predbežnú. Predbežné vyriešenie otázky vlastníckeho práva a na tom základe poskytnutá
ochrana vlastníckeho práva tomu, v prospech koho nesvedčí zápis v evidencii nehnuteľností však
rovnako nie je bezvýhradná. Súdna prax ustálila, že osoba, ktorá tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľnosti

môže sa domáhať jej vypratania, aj keď ako jej vlastník je v katastri nehnuteľností vedený iný subjekt,
keďže existencia vlastníckeho práva nezávisí od údajov katastra a rozhodnutie súdu by v tomto prípade
nemalo konštitutívny charakter (napr. v prípadoch odstúpenia od zmluvy, relatívnej neplatnosti právneho
úkonu). No súčasne platí, že žaloba založená na predbežnom vyriešení otázky vlastníckeho práva
nemá smerovať k obchádzaniu zákona (napr. obchádzanie zákonného postupu prejednania dedičstva,

obchádzanie poplatkovej povinnosti spojenej s vlastníckymi žalobami) alebo vydaniu rozhodnutí súdov,
ktoré by mohli viesť k duplicite zápisu vlastníckeho práva, či boli nespôsobilé na zápis vecného práva
pre nedostatky v určení toho, ktorý z viacerých subjektov tvrdiacich svoje vlastníctvo k nehnuteľnosti, je
určený za jej vlastníka, ktorý postup odporuje princípu právnej istoty.

V prejednávanej veci sú žalobcovia, ktorých vlastnícke právo je predmetom sporu, dedičmi pôvodných
pozemnoknižných vlastníkov. Súdnou judikatúrou bolo ustálené, že ani jediný dedič sa nemôže
s úspechom domáhať žalobou určenia, že je vlastníkom veci patriacej do dedičstva, pokiaľ táto
vec nebola predmetom konania o dedičstve a ohľadne ktorej mu nebolo potvrdené nadobudnutie

dedičstva (porovnaj Najvyšší súd SR 1Cdo/104/2003, 3MCdo/4/2013, Najvyšší súd ČR 22Cdo/1586/98,
22Cdo/1826/2004). Za situácie, keď sporné časti tzv. „vyvlastnených parciel“ neboli prejednané
v dedičskom konaní po ich pôvodných vlastníkoch, t.j. právnych predchodcoch žalobcov, a teda
právoplatným rozhodnutím dedičského súdu nie je potvrdené, že v dôsledku dedenia dedič nadobudol
vec alebo jej spoluvlastnícky podiel, nemôže sa dedič domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva

a žiadať zriadenie časovo neobmedzeného vecného bremena a náhrady zaň, ako v tejto konkrétnej
veci, lebo mu nesvedčí na to aktívna legitimácia vyplývajúca z hmotného práva. Napriek zneniu §
460 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, nie tým je bez
ďalšieho určené, ktoré konkrétne veci a podiely jednotliví dedičia z dedičstva nadobúdajú. Riešenieprávnych vzťahov, ktoré vznikli v dôsledku smrti poručiteľa patrí do právomoci súdu; vykonaním
jednotlivých úkonov v konaní o dedičstve súd poveruje notára ako súdneho komisára. Kým sa konanie o
dedičstve právoplatne neskončí takým spôsobom, že sa potvrdí nadobudnutie veci z dedičstva viacerým

dedičom do podielového spoluvlastníctva, zostáva otvorená otázka, či ku vzniku spoluvlastníctva k
tejto veci vôbec dôjde. Dedič je aktívne legitimovaný len na podanie žaloby o určenie, že vec (jej
spoluvlastnícky podiel) patrí do dedičstva po poručiteľovi, nie však priamo na určenie vlastníctva k veci,
čo je základom konania aj v uvedenom spore, keď len vlastník pozemku sa môže domáhať ochrany
podľa § 153c ods. 3 OZ. Rozhodnutie súdu o zriadení vecného bremena podľa uvedeného zákonného

ustanovenia má totiž konštitutívny charakter, teda môže zakladať vzťahy len medzi vlastníkom pozemku
a vlastníkom stavby, ktorých vlastníctvo je preukázateľne určené (isté), nie hypoteticky predbežne
ustálené mimo dedičského konania.

Aj pri nazeraní na postavenie žalobcov ako oprávnených dedičov, ktorým by patrilo právo nakladať

s vecami, ktoré patrili poručiteľovi, no neboli predmetom prejednania dedičstva, súdne konanie by
smerovalo k zamietnutiu žaloby. Pretože v dedičskom konaní nebola vyvlastnená časť pozemku
prejednaná, ohľadom tejto veci sú všetci dedičia až do vyporiadania dedičstva považovaní za vlastníkov
v rovnakom pomere a pri nakladaní s nehnuteľnosťou s vecnoprávnymi účinkami resp. sporoch
týkajúcich sa takých právnych následkov (určenie vlastníckeho práva, vecné bremená) majú dedičia

postavenienerozlučnéhonútenéhospoločenstvavyplývajúcezustanovenia§78CSP(porovnajR42/74,
Najvyšší súdu SR 2Cdo/48/2008, 5MCdo/15/07, 3Cdo/222/2010, 6Cdo/157/2012). Konania sa teda
musia zúčastniť všetci do úvahy pripadajúci dedičia, inak súd musí žalobcu pre nedostatok vecnej
legitimácie zamietnuť. V uvedenej veci sa konania nezúčastnili všetky subjekty, ktorým by svedčila
vecná legitimácia, keď dedičom poručiteľky L. B. nar. XX.X.XXXX (zomr.XX.X.XXXX) bol nielen žalobca

v 1.rade, ale aj jeho brat P. B., čo rovnako odôvodňuje zamietnutie žaloby.

Odvolací súd zohľadniac vyššie uvedené dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcov v konaní podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Žalobcovia nie sú zapísaní ako (spolu)vlastníci

nehnuteľností,aniichnemožnopovažovaťza(spolu)vlastníkovpozemkov,akimnebolovlastníckeprávo
potvrdené v rámci dedičského konania po ich právnych predchodcoch, ktorým svedčí posledný zápis
vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľnosti pred „vyvlastnením“, a konania sa nezúčastnili všetci tí,
ktorým z hmotného práva svedčilo dedičské právo k spornej nehnuteľnosti. Rozsudok vo vyhovujúcom
výrokuprotižalovanémuv3.radepretoodvolacísúdvsúlades§388CSPzmeniltak,žežalobuzamietol

a ako vecne správny potvrdil zamietavý výrok rozsudku proti žalovanému v 1. a 2. rade.

Zamietnutie žaloby voči žalovanému v 3. rade je odôvodnené aj absenciou hmotnoprávnej podmienky
vyžadovanej § 153c OZ, teda aby žalovaný v 3. rade bol vlastníkom stavby neoprávnene zriadenej

na spornej časti pozemku. Súd prvej inštancie bez vysvetlenia neprihliadol na fakt zrejmý z konania a
z verejných registrov tj z evidencie nehnuteľností, že žalovaný v 3. rade v čase vyhlásenia rozhodnutia
nebol vlastníkom žiadnej zo stavieb na sporných pozemkoch ani ich prípadných súčastí, či príslušenstva
ako mali byť tieto obsahom zmluvy o prevode z roku 2003, z ktorej súd vyvodil jeho pasívnu vecnú
legitimáciu v spore. Žalovaný v 3. rade už v r. 2010 previedol na Telovýchovnú jednotu Košice,

Rastislavova 104, Košice IČO 355 377 61, ktorý subjekt nie je stranou sporu, stavbu súp. č. XXXX
evidovanú LV č. XXXXX k.ú. F. G. postavenú na parcele č. XXXX/XX - sociálna budova, (rozhodnutie
o povolení vkladu kúpnej zmluvy zo dňa 27.01.2010), stavby evidované na LV č. XXXXX kat. územie
Severné mesto, súp. č. XXXX postavená na parcele č. XXXX/XX - tribúna s tenisovými ihriskami, súp.č.
3436 postavená na parcele č. XXXX/XX - sociálna budova a súp. č. XXXX postavená na parcele č.

XXXX/XX - vodárnička (rozhodnutie o povolení vkladu zo dňa 8.6.2010).

Pokiaľ ide o otázku vyhodnotenia „tenisového areálu“ ako „jednej“ komplexnej neoprávnenej stavby
a veci hromadnej, ako sa toho dovolávali žalobcovia, odvolací súd zastáva názor, že je potrebné

vychádzať z úvahy, či je takto vymedzený objekt spôsobilým predmetom právnych vzťahov v kontexte
§ 135c OZ. Niet sporu, že právna teória i prax považuje za relevantný predmet práva aj súbory
práv, majetkových hodnôt, vecí hnuteľných, či nehnuteľných, u ktorých zákonná úprava predpokladá aj
osobitný spôsob nakladania s nimi (napr. záložné právo k hromadnej veci § 151f OZ, úhrnné veci akostoja a ležia § 501 OZ, podnik a jeho prevod § 5, § 476 Obch. zák.). Tenisový areál môže z technického
hľadiska napĺňať pojem jedného stavebného komplexu, keďže predstavuje súbor nehnuteľností,
ich súčastí a príslušenstva slúžiacich rovnakému účelovému určeniu (prevádzka športového areálu

tenisového zamerania, kurty so sociálnym zázemím – šatne, sprchy, toalety, bufet..). To však na účely
súdneho konania, či právnych úkonov neznamená bez ďalšieho možnosť považovať ho za predmet
práva ako vec hromadnú, lebo len tzv. funkčný celok nedefinuje hromadnú vec ako predmet práva.
Hromadnávecpredstavujeprávnukonštrukciuprezjednodušenieprávnehostyku,keďsanaurčitýsúbor
vecí v právnom zmysle nazerá ako na vec jednu, pričom každá z jednotlivých vecí si zachováva svoju

spôsobilosť byť naďalej aj samostatným predmetom právnych vzťahov. Hromadná vec predstavuje teda
súbor vecí hlavných, vrátane ich súčasti a príslušenstva, ktoré veci hlavné – napr. stavby predstavujú
(vrátane svojho príslušenstva a súčasti) jednotlivosti tvoriace vec hromadnú, ktoré jednotlivé veci môžu
byť z hromadnej veci kedykoľvek vyňaté. Aby bolo možné uvažovať o hromadnej veci ako o predmete
práva, s ktorou je možné ako celkom nakladať, predpokladá to, že jednotlivosti veci patria totožnému
vlastníkovi (resp.každá z hlavných veci spoluvlastníkom.) Súčasťou hromadnej veci teda nemôže byť

hlavná vec, ku ktorej svedčí vlastnícke právo subjektu odlišnému od vlastníka hlavnej veci, lebo to
vylučuje nakladanie s vecou hromadnou ako celkom.

Vkonanínebolosporné,žepodľakatastranehnuteľnostivlastníctvobudovv„tenisovomareáli“ nepatrilo

a ani nepatrí jedinému subjektu (ako vlastníci sú evidovaní Mesto Košice, Telovýchovná jednota Košice
IČO 35537761, Pejus s.r.o. IČO XX XXX XXX, P. F. nar.XXXX), a z tohto hľadiska stavbu „tenisový
areál“ podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné stotožniť s právnou kategóriou veci hromadnej. To
všakprebudúcnosťneoslabujeochranuprávpreukázateľnýchvlastníkovzastavanýchpozemkov,ajkeď
môže sťažovať identifikáciu povinného, či klásť zvýšené nároky na vymedzenie charakteru obmedzenia

vlastníckych práv. Ak však žalobcovia zastávajú názor, že tenisový kurt je súčasťou pozemku, ako by
to vyplývalo z ich odvolacej argumentácie, a obdobný režim by mal platiť aj na ďalšie plochy pozemkov
(chodníky, zeleň) tak len potvrdzujú dôvody pre zamietnutie žaloby na ochranu ich práv podľa § 135c
OZ, lebo vlastník pozemku by bol aj vlastníkom vykonaných terénnych úprav.

Výrok rozhodnutia o zamietnutí žaloby vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2.rade bol vecne správny vrátane
výroku doplňujúceho rozsudku o náhrade trov konania medzi žalobcami a týmto žalovanými, preto
bol odvolacím súdom potvrdený v zhode s § 387 ods. 1 CSP. Súd pri rozhodnutí o náhrade trov
konania dôvodne aplikoval ustanovenia § 255 ods. 1 CSP berúc na zreteľ procesný neúspech žalobcov

v konaní, ktorých zaviazal na plnú náhradu trov konania úspešnej protistrane (žalovaným). Odvolací
súd nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre výnimočné uplatnenie ustanovenia §
257 CSP ani u strán sporu, ani také dôvody nevyplývali z okolnosti prejednávanej veci. Žalobcovia mali
v prebiehajúcom konaní opakovane neúspech odvíjajúci sa od spôsobu uplatnenia nároku, za ktorý nesú
procesnú zodpovednosť, preto im v súlade so zásadou procesnej zodpovednosti za výsledok sporu

vznikla povinnosť nahradiť trovy konania žalovaným.

Pretože odvolací súd zmenil rozsudok vo vzťahu k žalovanému v 3. rade tak, že žalobu zamietol, v zhode
s § 396 ods. 2 CSP rozhodol aj o náhrade trov konania medzi žalobcami a žalovaným v 3. rade, keď

žalovanému ako procesne úspešnej sporovej strane priznal nárok na náhradu trov konania na súde
prvej inštancie v plnom rozsahu v súlade s § 255 ods. 1 CSP.

Žalovanému v 3. rade nevznikla ako úspešnej sporovej strane ani povinnosť k náhrade trov štátu, preto

aj tento súvisiaci výrok doplňujúceho rozsudku bol zmenený tak, že štátu sa náhradu trov konania
nepriznáva.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods.1 CSP v spojení s § 255 ods. 1

CSP. Žalobcovia nemali v odvolacom konaní úspech, žalovaným nevznikli žiadne preukázateľné trovy
konania, preto odvolací súd nepriznal stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).