Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, April 5, 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/37/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116202379
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8116202379.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: F. P., K..

X.XX.XXXX,O.V.XX,V.,právnezastúpenýJUDr.MichalFeciľak,advokát,sosídlomJesenná8,Prešov,
proti žalovanému: SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, so sídlom Radničné
námestie 8, Banská Štiavnica, odštepný závod Košice, so sídlom Ďumbierska 14, Košice, o vydanie
bezdôvodného obohatenia, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu v rozsahu prevyšujúcu plnenie priznané čiastočným rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k.
9C/37/2016-238 zo dňa 13.11.2017 zamieta.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 21,18 %, o výške ktorej bude
rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom došlým súdu dňa 04.02.2016 v spojení s jeho upresnením došlým súdu dňa 20.07.2016 (č.
l. 35) sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 6 918,10 € spolu s 5,05 % ročným úrokom z
omeškania, odo dňa 04.02.2016 až do zaplatenia. Žalobca v návrhu uviedol, že je výlučným vlastníkom
parcely č. S. XXX o výmere 203 m2 a podielovým spoluvlastníkom parcely S. XXX o výmere 231 m2
v rozsahu 1 v pomere k celku, obe k. ú. W.. Na týchto nehnuteľnostiach sa nachádza koryto toku
P., ktoré je v zmysle rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia v Prešove umelým vodným

tokom. Správcom umelého vodného toku P. je žalovaný, pričom užíva tento pozemok žalobcu bez
právneho dôvodu, teda bez toho, aby mal so žalobcom uzatvorenú nájomnú zmluvu, čím sa žalovaný
na úkor žalobcu bezdôvodne obohacuje. Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia
za obdobie od 03.02.2014 do 04.02.2016. Žalobca v žalobe poukazuje na obdobné konanie vedené
na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn. 36C/45/2008, kde bol žalobcom H. P., v prospech ktorého
bol žalovaný zaviazaný zaplatiť bezdôvodné obohatenie za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti vo
vlastníctve žalobcu, na ktorej sa nachádza umelý vodný tok P. v správe žalovaného. Rovnako poukazuje

aj na konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12C/79/2011, kde žalobcom bol znova H.
P., v prospech ktorého bol žalovaný zaviazaný zaplatením bezdôvodného obohatenia za neoprávnené
užívanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu, na ktorých sa nachádza umelé koryto rieky W. v správe
žalovaného. Žalobca následne cituje § 128, § 451, § 489 OZ, § 48 a 51 zákona č. 364/2004 Z. z. o
vodách. Žalobca má za to, že užívanie cudzieho majetku bez právneho dôvodu s povinnosťou vydať
bezdôvodné obohatenie, predstavuje všeobecné poňatie právneho princípu, ktorý je potrebné aplikovať
aj na tento prípad. Následne na potvrdenie svojej právnej argumentácie žalobca cituje rozhodnutia NS

SR sp. zn. 5Cdo/8/2009 ako aj 4Cdo/52/2009, z ktorých vyplýva, že užívateľ cudzej veci bez právneho
dôvodu je povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, rozsah ktorého plnenia je vyjadrený
peňažnoučiastkou,ktoroubyobvyklebolonevyhnutnévynaložiťvdanommiesteačasezaporovnateľné
užívanie (prenajatie) veci. Následne cituje rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Odo/1405/2005, podľa ktoréhozo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť vlastníka pozemku strpieť jeho užívanie
bezplatne a to ani vo verejnom záujme.

2. Žalovaný sa k žalobe prvýkrát vyjadril podaním doručeným súdu 27.12.2016 (č. l. 95-98), v ktorom
uviedol, že podľa jeho názoru postup žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, pretože bol to sám žalobca,
ktorý navrhol žalovanému uzatvorenie nájomných zmlúv na parcely, ktoré sú predmetom tohto sporu s
uvedením ceny nájmu, pričom žalovaný jeho návrhu vyhovel, o čom ho informoval listom, následne na
čo žalobca odmietol nájomné zmluvy podpísať.

3. Súd vo veci opakovane pojednával a rozhodol na pojednávaní konanom dňa 05.04.2018 a to
v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, pričom právny zástupca žalobcu krátko pred
pojednávaním svoju neprítomnosť ospravedlnil. Samotný žalobca sa na pojednávanie nedostavil bez
ospravedlnenia, pričom na predvolaní na pojednávanie mal zvýraznené, že jeho účasť považuje súd
za nevyhnutnú.

4. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinami predloženými stranami sporu a s prihliadnutím na ich
tvrdenia zistil nasledujúce:
- z výpisu z LV č. XXXX (č. l. 12) vyplýva, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom parcely S. A. Č..
XXX nachádzajúcej sa v k. ú. W., a to v rozsahu 1 v pomere k celku,

- z výpisu z LV č. XXXX (č. l. 13) vyplýva, že žalobca je výlučným vlastníkom parcely S. A. Č.. XXX
nachádzajúcej sa v k. ú. W.,
- z informatívnej kópie z mapy pre k. ú. W. (č. l. 14) vyplýva, že parcely č. XXX a XXX tvoria koryto
vodného toku P.,
- z rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia v Prešove zo dňa 19.10.2011 (č.l. 16) vyplýva, že

preložené koryto toku P. v km 0,070 - 0,620 k.ú. W. je umelým vodným tokom. V rámci tohto rozhodnutia
sa uvádza, že o povolenie vodnej stavby „Ochrana kúpaliska na P. v Prešove proti zanášaniu“, požiadal
bývalý odbor výstavby a VH MSNV v Prešove žiadosťou zo dňa 22.07.1965 pod č. VYST.4632/65/SK
a stavba bola povolená v zápisnici pod č. XXXX zo dňa 12.08.1965. Doklady o kolaudácii stavby sa v
archíve tunajšieho úradu nenachádzajú.

- z grafickej identifikácie stavu potoka P. z č. l. 16 vyplýva, že skutočne parcely XXX a XXX tvoria koryto
toku P.,
- s podaním doručeným súdu dňa 20.07.2016 žalobca predložil aj znalecký posudok Technickej
univerzity v Košiciach, Stavebnej fakulty č. 34, ktorý porovnávacou metódou dospel k záveru, že
všeobecná výška nájomného za parcelu XXX predstavuje 10,868 € za m2 na rok, a to isté sa týka parcely

S. A. Č.. XXX, v roku 2014. Následne za rok 2015 je táto výška 10,857 € za m2 a rok a za rok 2016
vo výške 10,737 € za m2 a rok. Vzhľadom na ďalej uvedené odôvodnenie, z ktorého bude vyplývať
dôvod zamietnutia žaloby, sa súd jednotlivými znaleckými posudkami bližšie zaoberať nebude. Len na
margo uvádza, že znalecký posudok č. 34 by považoval za nepoužiteľný vzhľadom na rozličný charakter
porovnávaných nehnuteľností.

5. Žalovaný predložil súdu komunikáciu vedenú medzi ním a žalobcom ohľadom uzatvorenia nájomných
zmlúv k parcelám S. A. XXX, XXX k. ú. P., kde žalobca požadoval nájomné vo výške 1,008 € za m2 na
rok. Z tejto komunikácie vyplýva, že s predloženým návrhom žalovaný súhlasil, avšak následne zo strany
žalobcu došlo k zamietavej odpovedi z dôvodu, že cena uvedená v zmluve je nízka a nezodpovedá

trhovej cene za nájom (č. l. 106). 5.1. V podaní doručenom súdu dňa 20.03.2017 (č.l. 137-138) žalovaný
uviedol, že za adekvátnu cenu za nájom parciel S. A. č. XXX a XXX považuje sumu 4,285 € za m2 a
rok, pričom vychádzal zo znaleckého posudku H.. P. W. č. 1/2017 zo dňa 18.01.2017.

6. V podaní doručenom súdu dňa 21.03.2017 (č.l. 156-159) žalobca uviedol, že má za to, že cena nájmu

určená znaleckým ústavom TUKE zodpovedá trhovému nájomnému v danom mieste a čase, pričom
podľa jeho názoru oceňovanie v danom prípade má vychádzať z toho, aké nájomné by platil žalovaný
za pozemok a nie za pozemok zastavaný vodnou stavbou.
6.1. V podaní doručenom súdu dňa 30.10.2017 (č.l. 190-191) žalobca uviedol, že nemožno vychádzať
zo znaleckého spracovaného H.. P. W. č. 1/2017, pretože tento sa netýka pozemkov, ktorých užívanie

je predmetom prejednávanej veci.

7. Na pojednávaní konanom dňa 13.11.2017 (č.l. 195-197) súd prezentoval svoj predbežný právny
názor na to, že má pochybnosti o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu z dôvodu, že je sporné, či tento jevlastníkom parciel tvoriacich koryto vodného toku P. a rovnako, že má pochybnosti o pasívnej vecnej
legitimácii žalovaného.
7.1. Žalovaný zároveň súdu predložil znalecký posudok č. 149/2017 vypracovaný znalcom H.. X. Q.,

kde je uvedená všeobecná hodnota nehnuteľnosti v posudku uvedených. Pokiaľ ide o výšku nájomného
za podľa žalovaného obdobné pozemky, táto sa pohybuje v rozpätí od 3,62 € za m2 a na rok do 3,87
€ za m2 a rok.
7.2. Následne súd na základe čiastočného uznania nároku žalovaným rozhodol rozsudkom č. k.
9C/37/2016-238, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2 726,36 € spolu s úrokom

z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa 29.11.2016.

8. K predbežnému právnemu názoru súdu prezentovanému na pojednávaní konanom dňa 13.11.2017
sa podrobne vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 02.01.2018 (č.l. 242-246).
8.1. Pokiaľ ide o vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného, žalobca cituje viacero rozsudkov NS ČR, na
základe ktorých odvodzuje záver, že žalovaný je v predmetnej veci pasívne vecne legitimovaný. Pokiaľ

ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, zaoberá sa možnosťou vyvlastnenia a dochádza k záveru, že
aktívna vecná legitimácia žalobcu je daná. Pokiaľ ide o priložené rozhodnutia NS ČR, tu súd poukazuje
na to, že vychádzajú z iného skutkového stavu ako je v prejednávanej veci a týkajú sa zväčša správy
štátneho majetku a nie práv a povinností štátneho podniku, pričom aj český zákon o štátnom podniku
obsahuje inú právnu úpravu ako zákon slovenský.

9. V podaní doručenom súdu dňa 03.01.2018 (č.l. 286) žalovaný uvádza, že sa stotožňuje s predbežným
právnym názorom súdu a žiada žalobu vo zvyšku zamietnuť.

10. Z listín zaslaných súdu Okresným úradom Prešov, katastrálnym odborom (č.l. 381-411) súd zistil,

že žalobca sa stal vlastníkom predmetných parciel dedením po Q. P., ktorá zomrela dňa 20.10.2005
(č.l. 406). Osvedčenie o dedičstve sp. zn. 26D/2707/2005, Dnot 316/2005 nadobudlo právoplatnosť
19.01.2006, pričom v tom čase zdedená parcela S. A. č. XXX mala výmeru 3 424 m2 a parcela S. A.
č. XXX mala výmeru 3 194 m2.
10.1. Podaním došlým Správe katastra Prešov dňa 29.12.2008 (č. l. 409) požiadal žalobca na základe

geometrického plánu č. 385/2008 o zápis parciel S. A. XXX U. XXX, ktoré boli rozdelené na nové parcely
S. D., pričom parcele S. A. zostala výmera 475 m2 a parcele S. A. výmera 140 m2, pričom ide o výmeru
nezodpovedajúcu terajšiemu zápisu v katastri nehnuteľnosti a tak sa súdu nepodarilo objasniť akým
spôsobom sa výmery tak ako sú uvedené v súčasnosti v katastri nehnuteľnosti do tohto zapísali.
10.2. Následne žalobca doručil súdu vyjadrenie (na č.l. 413-414) spolu s rozhodnutiami súdov SR,

v ktorých znova predkladá svoju právnu argumentáciu o tom, že v prejednávanej veci je žalovaný
ako štátny podnik pasívne vecne legitimovaný. Na škodu právnej argumentácie žalobcu je však to, že
neporovnáva aj právnu úpravu zákona o štátnom podniku platnú v ČR, z ktorej vychádza judikatúra
českých súdov a právnu úpravu štátneho podniku v SR, ktoré sú rozdielne. Posledným podaním žalobcu
je podanie doručené súdu v deň pojednávania, v ktorom žalobca poukazuje na to, že je aktívne vecne

legitimovaný a zotrváva na podanej žalobe v celom rozsahu.

11. Pri svojom rozhodovaní vychádzal súd z nasledujúcich právnych úvah.
Podľa čl. 10 ods. 1 Ústavy ČSSR č. 100/1960 Zb. - nerastné bohatstvo, základné zdroje energie,
základný lesný pôdny fond, prírodné zásoby podzemných vôd, vodné toky a prírodné liečivé zdroje sú

v štátnom vlastníctve. Podrobnosti ustanoví zákon federálneho zhromaždenia.
Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 138/1973 o vodách - vodné toky sú vody trvalo tečúce po zemskom povrchu
medzi brehmi buď v prirodzenom (prípadne upravenom) koryte ako bystrinky, potoky, rieky alebo v
umelom koryte ako prieplavy, vodné kanále, nádrže a pod., alebo vody nachádzajúce sa v slepých
ramenách vodných tokov včítane ich korýt.

11.1. Výklad citovaných ustanovení bol podaný v rozsudku NS SR č. 8Sžo/38/2007, pričom okresnému
súdu nie je známe, aby v judikatúre najvyšších súdnych autorít došlo k odklonu alebo vyhodnoteniu tohto
rozsudku za argumentačne nesprávny. V tomto rozsudku sa teda uvádza nasledujúca argumentácia,
ktorú súd preberá za svoju: „V zmysle vyššie citovaného je potrebné potvrdiť, že pozemky tvoriace
koryto rieky prešli zo zákona do vlastníctva štátu. Aj podľa právnej teórie pozemky tvoriace koryto riek

(riečište) mohli byť do 01.04.1975 v súkromnom vlastníctve. Vlastníctvo riečišťa dotiaľ, dokiaľ je pod
vodou, bolo viac len spočívajúcim (virtuálnym) právom, pretože vykonávanie vlastníckeho práva bolo
obmedzené zákonnými ustanoveniami vodného zákona. Zaradením § 31 ods. 1 do vodného zákona do
pojmu vodných tokov boli zahrnuté aj ich korytá, či už prirodzené, upravené alebo umelé. Vlastníckyto znamenalo ku dňu účinnosti vodného zákona (01.04.1975) poštátnenie týchto pozemkov, pričom za
pozemky tvoriace prirodzené vodné toky nepatrila náhrada a v ostatných prípadoch patrila náhrada
obdobne podľa predpisov o vyvlastnení. Pokiaľ sa pripustí, že žiadaný pozemok tvorí koryto vodného

toku (tak ako aj účastníci konania zhodne tvrdia), tak tento prešiel do vlastníctva štátu najneskôr k
01.04.1975 poštátnením z pôvodného vlastníka. Týmto pôvodný vlastník stratil aj dispozičné právo
k predmetnému pozemku, a preto nemohol platne v roku 1992 v rámci dohody o vyporiadaní sa z
dedičských podielov, previesť podiel 1 z celku z pozemku na navrhovateľa. Pozemok bol vo vlastníctve
štátu a v zmysle platných predpisov na území SR, takéto pozemky naďalej sú výlučným vlastníctvom

štátu(viďčl.4ÚstavySRč.460/1992Zb.a§43ods.1zákonač.364/2004zákonaovodách).Vlastníctvo
k tomuto pozemku nemohol získať navrhovateľ ani vydržaním, a to nielen z dôvodu, že nebola naplnená
podmienka dobromyseľnej držby ale aj z dôvodu, že tomu bráni zákonná podmienka uvedená v § 134
ods. 2 OZ.“
11.2. V rámci právnej argumentácie ďalej súd poukazuje na dôvodovú správu k zákonu č. 184/2002 Z.z.
o vodách, podľa ktorej: „Vodné toky a podzemné vody sú podľa čl. 4 Ústavy SR vo výlučnom vlastníctve

SR. Podľa doterajšieho zákona č. 138/1973 Zb. o vodách, boli za súčasť vodných tokov považované aj
pozemky tvoriace koryto vodného toku. Táto právna konštrukcia nie je však ďalej udržateľná najmä z
dôvodu potreby budovania nových vodných diel, ktoré v súčasnosti môžu byť financované aj z iných ako
štátnych prostriedkov. Vpustením vody do nového neštátneho vodného diela sa stane toto dielo vodným
tokom, a tým by došlo k zoštátneniu pozemkov, na ktorých je vodná stavba vybudovaná. Navrhovanou

úpravou nebudú dotknuté doterajšie vlastnícke vzťahy k pozemkom korýt vodných tokov.“
11.3. Súd teda ďalej poukazuje na § 39 ods. 1 zákona č. 184/2002 Z. z. vodný zákon, podľa ktorého -
vodným tokom je vodný útvar trvalo alebo občasne tečúcich povrchových vôd po zemskom povrchu v
prirodzenom koryte alebo v umelom koryte, ktorý je napájaný z vlastného povodia alebo z iného vodného
útvaru. Vodným tokom sú aj vody v slepých ramenách, mŕtvych ramená a odstavených ramenách, ak

sú ovplyvňované hydrologickým režimom vodného toku ako aj vody umelo vzduté v koryte vodného
toku. Vodným tokom zostávajú aj povrchové vody, ktorých časť tečie pod zemským povrchom alebo
zakrytými úsekmi. Z tejto definície vyplýva, že vodným tokom už nebolo aj koryto vodného toku, ktoré
je samostatne definované v § 39 ods. 2 zákona č. 184/2002 Z. z..
11.4. Zákonom 184/2002 Z. z. došlo zároveň aj k novelizácii občianskeho zákonníka, kde § 120 ods. 2 po

tejto novelizácii znel nasledujúco - „Stavby, vodné toky a podzemné vody nie sú súčasťou pozemku.“ Aj z
tohtovyplýva,žedošlokzmenevrámciprávnehoporiadkutak,ženaďalejsaužvodnétokynepovažovali
za súčasť pozemku z čoho vyplýva, že bolo treba rozlišovať medzi vodným tokom a jeho korytom.
11.5. Na základe uvedeného je zrejmé, že do citovanej novely OZ a zákona č. 184/2002 Z. z. o vodách,
ktoré nadobudli účinnosť 01.06.2002 nemohol byť rozdielny režim vlastníctva vody a koryta vodného

toku. Uvedené predmety nemohli byť ani predmetom vydržania podľa § 134 ods.2 OZ - Takto nemožno
nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu
byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125 ).
11.6. Na základe uvedeného je zrejmé, že v čase smrti Q. P. dňa 20.10.2005 táto nebola vlastníčkou

parciel S. č. XXX a XXX v časti tvoriacej koryto vodného toku P. a preto predmetné pozemky nemali byť
predmetom dedičského konania. Žalobca sa vlastníkom mohol stať iba na základe vydržania, k čomu
však podľa názoru súdu nedošlo. Tento záver súd založil (pri rovnakej právnej úprave) na právnych
názoroch najvyšších súdnych autorít ČR:
NS ČR sp. zn. 22Cdo/4027/2009 - Dovolací soud v rozsudku ze dne 5. listopadu 2009, sp. zn. 22 Cdo

4415/2007, uveřejněném na internetových stránkách Nejvyššího soudu České republiky www.nsoud.cz,
vyložil, že pokud někomu byla dědickým rozhodnutím přikázána určitá nemovitost, která nebyla
vlastnictvím zůstavitele, nenabyl tím dědic platně vlastnictví k ní. Skutečný vlastník nemůže v důsledku
takového nesprávného či nepřesného rozhodnutí své vlastnictví pozbýt; takové rozhodnutí může být jen
za určitých okolností titulem oprávněné držby. O nabytí vlastnického práva žalobkyně tak je možno v

poměrech souzené věci uvažovat pouze v rámci institutu vydržení vlastnického práva. Takovému závěru
v obecné rovině nepřekáží ani dovolací námitka, podle které by žalobkyně vlastnické právo získané
vydržením nabyla od nevlastníka , čímž by získala více práv, než by jí podle zákona příslušelo. Je zjevné,
že vydržením jakožto originárním způsobem nabytí vlastnického práva se nenabývá vlastnické právo
odvozeně od nevlastníka, ale stávající vlastník vlastnické právo vydržením pozbývá. Je nicméně zřejmé,

že v dané věci tuto svou námitku dovolatelky pojí se skutečností, že by se měla držba žalobkyně vázat na
dědické rozhodnutí, kterým bylo rozhodováno o majetku, jenž zůstaviteli nepatřil. Tato okolnost sama o
sobě však vydržení nevylučuje, jsou-li splněny všechny zákonné podmínky vydržení, protože vydržením
by žalobkyně nenabyla vlastnické právo od nevlastníka, ale na úkor vlastníka věci, byť na základě držbyopřené o právní titul, jímž by bylo v dědickém řízení rozhodováno o majetku, který zůstaviteli nepatřil.
Dovolatelky dále namítaly, že se soudy nezabývaly posouzením základního předpokladu pro vydržení, tj.
samotnoudržbouvěci,ačkolivtutonámitkuvprůběhuřízeníopakovaněuplatnily.Dovolacísoudvdaném

směru vychází ze závěrů odborné literatury potud, že držba se nabývá držitelskou vůlí, realizovanou
nakládáním s věcí. Otázka, jak vzniká a v čem přesně spočívá stav nazvaný corpus possessionis
(nakládání s věcí, též corporalis possessio), je tradičním problémem právní vědy. Dříve se poukazovalo
na způsoby, kterými se držba nabývá (tradice, uchopení věci, vstup na pozemek, převzetí klíčů nebo
dokladů opravňujících s věcí nakládat apod.); těchto způsobů je však tolik, že je nelze vyjmenovat.

Podstata nakládání s věcí není v jejím fyzickém ovládání. Corpus possessionis má ten, kdo vstupuje
ohledně věci do takových společenských vztahů, které jsou obecně považovány za projev moci nad
věcí, tedy za nakládání s věcí . To je samozřejmě především ten, kdo věc fyzicky ovládá a má ji u sebe.
Fyzické ovládání věci je však jen jedním z možných způsobů nakládání s věcí, a to již proto, že některé
věci (např. nemovitosti) fyzicky držet nelze. Záleží tedy na objektivním společenském posouzení, zda
někdo s ohledem na zvyklosti, zkušenosti a obecné názory nakládá s věcí. To je zjevné zejména u

pozemků; držitel na pozemek nemusí celá léta vstoupit, může jej nechat ležet ladem a přesto, pokud
se jeho držby nechopí někdo jiný, zůstává držitelem. Věcí se zabývá rozsudek Nejvyššího soudu sp.
zn. 22 Cdo 728/2000, uveřejněný v Souboru civilních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu, C. H.
Beck, pod pořadovým č. 949, podle kterého pro vznik držby je nezbytné naplnění dvou předpokladů:
vůle s věcí nakládat jako s vlastní, tedy držební vůle (animus possidendi) a faktické ovládání věci

(corpus possessionis). Fakticky věc ovládá ten, kdo podle obecných názorů a zkušeností vykonává
tzv. právní panství nad věcí (jde spíše o vykonávání obsahu práva vlastnického, které bývá pojímáno
jako právní panství nad věcí). Držitelem je i ten, kdo vykonává držbu prostřednictvím jiné osoby (tzv.
detentora). Držbu věci nevylučuje ani užívání věci jinou osobou než držitelem na základě věcného nebo
závazkového práva (popř. i bez právního důvodu), pokud se tato osoba sama nechopí držby, a to ani v

případě, že vlastník má k věci jen holé vlastnictví (k tomu srovnej: Švestka, J., Spáčil, J. Škárová, M.,
Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2 vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, str. 734
735). Odvolací soud v odůvodnění svého rozhodnutí učinil (shodně jako soud prvního stupně) závěr,
podlekteréhosežalobkyněujaladržbynazákladěrozhodnutístátníhonotářstvíodědictví,anižbyuvedl,
o jaký důkaz tuto skutečnost opírá a aniž by vyložil, v čem se toto uchopení držby projevilo. Z odůvodnění

rozhodnutí odvolacího soudu a jeho kontextu je naopak spíše naznačováno, že závěr o uchopení držby
je spojen s právním závěrem o oprávněnosti držby žalobkyně majícím právní (nikoliv skutkový) základ v
rozhodnutí státního notářství o dědictví. Žádné skutkové zjištění opírající se o konkrétní důkaz ve vztahu
k uchopení se držby žalobkyní z odůvodnění rozsudku odvolacího soudu nevyplývá.
ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 875/14 - V době rozhodné pro posuzovanou kauzu byly tyto zákonné podmínky

obsaženy v ustanoveních § 129, § 130 a § 134 OZ. Tyto podmínky, nezbytné pro vydržení věci, lze
formulovat takto:
O Denotace a konotace pojmu vydržení naznačuje, že základním předpokladem vydržení je předchozí
nepřetržitá držba (srov. § 134 odst. 1 OZ), tj. nakládání s věcí jako s vlastní (srov. § 129 odst. 1 OZ).
Vydržení tedy není okamžitý stav nebo jednorázový akt, nýbrž jde o proces probíhající v čase, v jehož

závěru dojde k přeměně právního institutu držby v právní institut vlastnictví.
O Judikatura i právní nauka uznávají, že „nakládání s věcí“ může mít dvě podoby:

1. faktické (fyzické) ovládání věci (např. její užívání, údržba, opravy apod.), nebo
2. právní úkony, jimiž držitel projevuje svou vůli nakládat s věcí jako s vlastní (např. věc smění, pronajme

apod.). Tento druhý způsob nakládání s věcí se označuje jako právní panství.

O Podmínkou pro vydržení je předchozí existence tzv. oprávněné držby; o takovou držbu jde tehdy,
jestliže je držitel se zřetelem ke všem okolnostem v dobré víře o tom, že mu věc patří. Z povahy
věci vyplývá, že dobrá víra vzniká na základě nějaké skutečnosti či titulu, z něhož vyplývá možnost či

pravděpodobnost, že držitel je vlastníkem věci. Právní nauka i judikatura zastávají názor, že dobrá víra
můževzniknoutinazákladětzv.putativníhoúkonu.tj.úkonudomnělého,omylempokládanéhozaplatný.
OAbydošlokvydržení,musíoprávněnádržba,podmíněnádobrouvíroudržitele,trvatpocelouzákonem
stanovenou dobu; tato vydržecí doba činí u nemovitostí deset let (§ 134 odst. 1 OZ).

Extrémně vadné posouzení podmínek pro vydržení předmětných pozemků ze strany obecných soudů
spatřuje Ústavní soud v projednávané věci v těchto skutečnostech:
Obecné soudy vadně posoudily počátek běhu vydržecí doby, jestliže určily, že tímto počátkem je den 30.
5. 1988, kdy nabylo právní moci rozhodnutí Státního notářství pro Prahu 5 ze dne 11. 1. 1988 sp. zn. 5 D1594/87, které navíc bylo putativní. Fakt vydání takového pravomocného rozhodnutí není způsobilý sám
o sobě, tj. není-li doprovázen tím, že vydržitel nakládá s věcí jako s vlastní, zahájit běh vydržecí doby.
Ústavněprávně konformní interpretací zákonných podmínek vydržení je nutno dospět k závěru, že

vydržecí doba začíná běžet až okamžikem, kdy se vydržitel ujme oprávněné držby, tj. začne v dobré
víře s věcí nakládat jako s vlastní.
V posuzovaném případu bylo za dané situace vyloučeno, aby žalobkyně začala nakládat s pozemky
formou jejich reálného užívání, protože pozemky byly převážně oploceny a byly využívány a spravovány
právnickými osobami (zejména vodárenskou společností) k provozování hospodářských aktivit.

Obecné soudy usoudily, že nakládání s pozemky se uskutečňovalo formou tzv. právního panství, tj.
formou právních úkonů, jimiž vydržitel projevuje svou vůli nakládat s věcí jako s vlastní. Za první
takový úkon pokládaly obecné soudy uzavření smlouvy o smlouvě budoucí mezi žalobkyní a Obchodní
společností Praha - čisté město. K uzavření této smlouvy o smlouvě budoucí došlo dne 28. 8. 1996.
Další žalobkyní uzavřené smlouvy, zmiňované v odůvodnění rozhodnutí obecných soudů (s Obchodní
společnostíPraha-čistéměsto,sMinisterstvemvnitra,sBytovýmdružstvemLíšnická),bylyuzavřenyaž

v letech 1997, 2000 a 2002. Rovněž výzva k majetkovému vypořádání, adresovaná žalobkyní Pražské
vodohospodářské společnosti, a. s., byla této společnosti odeslána až 10. 3. 2006. Nezbývá tedy než
konstatovat, že první doložitelný úkon, z něhož lze usuzovat na výkon tzv. právního panství, se stal dne
28. 8. 1996, a teprve od tohoto data lze odvozovat počátek vydržecí doby.
Při správně určeném běhu vydržecí doby by nebyla splněna podmínka desetiletého trvání oprávněné

držby, protože žalobkyně pozbyla dobrou víru tím, že jí žalovaný dne 28. 4. 2006 doručil rozhodnutí
o vyvlastnění pozemků. Ta skutečnost, že na tomto rozhodnutí nebyla vyznačena právní moc a to, že
rozhodnutí bylo stěžovatelce doručeno e-mailem, není pro posouzení další existence či naopak ztráty
dobré víry relevantní - i takový způsob doručení vyvlastňovacího rozhodnutí je nepochybně způsobilý
vést ke ztrátě dobré víry.

Jestliže v posuzovaném případě obecné soudy vadně určily počátek běhu vydržecí doby a
nerespektovaly pravidlo, že počátek běhu vydržecí doby začíná až okamžikem, kdy se vydržitel ujme
oprávněné držby, tj. začne v dobré víře s věcí nakládat jako s vlastní, a jestliže navíc nepřihlédly k
faktu, že ztrátou dobré víry dojde k zániku oprávněné držby, porušily zákaz svévole v rozhodování a
stěžovatelovo právo na soudní ochranu, zaručené článkem 36 odst. 1 Listiny.

11.7. Vyššie uvedené právne závery pre prejednávanú vec znamenajú, že žalobca dedením sporné
pozemky nenadobudol. Vzhľadom na zmenenú právnu úpravu vlastníctva korýt vodných tokov, však
pozemky mohol vydržať. Prvým preukázateľným úkonom právneho panstva nad vecou bolo vyhotovenie
geometrického plánu a jeho zápis do katastra nehnuteľností v roku 2008. Predbežný právny názor súdu
bol vyslovený v roku 2017 teda pred uplynutím 10-ročnej premlčacej doby. Nakladanie s vecou ako s

vlastnou v skoršom období žalobca nepreukázal a pojednávania sa napriek predvolaniu nezúčastnil.
Do vydržacej doby nemožno započítať držbu právneho predchodcu žalobcu, nakoľko tento na základe
zrejmej právnej úpravy zákona č. 138/1973 Zb. o vodách musel vedieť, že vlastníkom pozemkov
tvoriacich koryto vodného toku nie je a zároveň nebol preukázaný úkon právneho panstva nad vecou.
11.8. Súd teda žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol.

12. Pre úplnosť sa súd vyjadrí ešte k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného, ktorá je daná.
Podľa § 6 ods.2 zákona o štátnom podniku č. 111/1990 Zb. - Podnik koná v mene vlastníka majetku,
ktorý spravuje podľa odseku 1, v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy; obdobne je oprávnený
konať v mene štátu vo veciach, ak vlastnícke právo štátu je sporné.

12.1. Otázka postavenia štátneho podniku v súdnom konaní bola riešená k dôvodovej správe k novele
O.s.p. č. 273/2007 Z.z. - Od konania v mene štátu niektorou zložkou štátu na súde podľa § 21 ods. 1
treba odlišovať stav, keď nie štát, ale priamo zložka podľa osobitného predpisu je účastníkom konania.
V uvedených prípadoch bude vecne legitimovanou osobou a účastníkom konania samotná zložka
štátu. Označenie štátu popri zložke štátu v týchto prípadoch (napríklad SR - štátny podnik .......) je

nadbytočné. V praxi takto napríklad pretrváva nejednotnosť označovania štátneho podniku. Podľa §
6 ods. 1 zákona 111/1990 Zb. o štátnom podniku "veci, s ktorými podnik hospodári sú v štátnom
vlastníctve." To mnohokrát evokuje v účastníkoch konania uvádzať pri označovaní štátneho podniku aj
štát, napríklad "SR - LESY Slovenskej republiky, štátny podnik." To však je nadbytočné, pretože podľa
§ 5 ods. 1 zákona o štátnom podniku "podnik je právnickou osobou; vystupuje v právnych vzťahoch

vo svojom mene a nesie zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov." Tu je vidno rozdiel oproti správe
majetku štátu, kedy správca vykonáva právne úkony v mene štátu.13.Podľa§251C.s.p.-Trovykonaniasúvšetkypreukázané,odôvodnenéaúčelnevynaloženévýdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
13.1. Žalobca požadoval zaplatenie sumy 6918,10 € a priznaná mu bola suma 2726,36 €. Úspech
žalobcu - 39,41%, úspech žalovaného - 60,59%, čistý úspech žalovaného - 21,18%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu

prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.