Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, May 12, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/144/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4217217281
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4217217281.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
S. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. XXX/XX, Y., proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a. s.,
IČO: 31 320 155, Mlynské Nivy 1, Bratislava, zast. Beňo & partners advokátska kancelária s. r. o., Nám.
Sv. Egídia 93, Poprad, IČO: 44 250 029, o neplatnosť právneho úkonu a o vydanie bezdôvodného

obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 29. mája 2020 č. k.
7C/44/2017-251 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o
trovách konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 2 153,66 eura

zastavil. Podanú žalobu zamietol a rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 145 ods. 2 CSP, § 37 ods. 1, § 39,
§ 52 ods. 1, 2, 3, 4 , § 53 ods. 1, 5, 9, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) b), §
4 ods. 1, 2, 3 zák. č. 258/2001 Z. z. a uviedol, že žalobca na pojednávaní dňa 06. 08. 2019 zobral
späť žalobu v časti prevyšujúcej zaplatenie sumy 4 556,01 eura a z uvedených dôvodov žiadal, aby súd
konanie o tejto časti zastavil. Z uvedeného dôvodu súd konanie sčasti zastavil, nakoľko žalobca ešte

predmeritórnymotvorenímpojednávania,avšakpodoručenížalobyžalovanejstrane,zobralspäťžalobu
sčasti. Súd v konaní rozhodol o pokračovaní so spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a. s., IČO:
31 320 155, Mlynské Nivy 1, Bratislava ako právnym nástupcom žalobcu Consumer Finance Holding
a. s., IČO: 35 923 130, Hlavné námestie 12, Kežmarok, kedy vychádzal zo skutočnosti, že k 01. 01.
2018 došlo k zániku žalobcu, a to jej rozdelením a následným zlúčením s nástupníckymi spoločnosťami
Všeobecná úverová banka, a. s. a VÚB Leasing, a. s. Podľa Projektu rozdelenia zlúčením zo dňa 11. 12.

2017 spísaného vo forme notárskej zápisnice všetky práva a povinnosti zo zmluvy uzatvorenej medzi
žalobcom a žalovaným prevzal právny nástupca žalobcu Všeobecná úverová banka, a. s., a preto súd
nemohol prihliadnuť k námietke vecnej legitimácie žalovanej spoločnosti VÚB, a. s. uplatnenej žalobcom
počas konania. Žalobca ako spotrebiteľ sa domáhal ochrany práv spotrebiteľa v podanej žalobe na
tom základe, aby súd prioritne určil neplatnosť právneho úkonu zmluvy o revolvingovom úvere Žiadosť/
Zmluva o vydanie kreditnej platobnej karty Quatro zo dňa 05. 05. 2005, uzatvorenej podľa zákona č.

258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy na č. l. 11, ako aj s
tým nadväzujúcich nárokov, že úver je bezúročný a bez poplatkov, a nakoľko žalobca podľa vlastného
udania mal vykonať úhrady nad sumu istiny, preto sa domáhal aj vydania bezdôvodného obohatenia,
ako aj ochrany práv spotrebiteľa. Na základe citovanej zmluvy o revolvingovom úvere Žiadosť/Zmluva o
vydaniekreditnejplatobnejkartyQuatrozodňa05.05.2005bolamedzistranamisporudohodnutávýška
úverového rámca v sume 80 000,- Sk pri dohodnutej splatnosti v počte 30/mesačných splátok po 2 700,-

Sk a rovnako v citovanej zmluve bol odkaz na možnosť ďalšieho úverového rámca vo výške 48 000,-
Sk, ktorého možnosť, čerpania bolo oznámené žalobcovi na základe písomného podania označenéhoako „Schválenie Žiadosti o pôžičkovú kartu Quatro“ z č. l. 80 súdneho spisu so štandardnou mesačnou
splátkou po 1 600,- Sk. Súd mal počas konania preukázané z predložených výpisov z Pôžičkovej karty
Quatro na č. l. 6-10 a z č. l. 12-19, že žalobca svoje oprávnenie využil a úver čerpal. Súd mal za to, že v

zmluvnom vzťahu so žalovaným vystupoval ako spotrebiteľ - teda slabšia strana, ale postavenie slabšej
strany sa však nedá absolutizovať a vychádza sa z definície priemerného spotrebiteľa, teda spotrebiteľa,
ktorý má primerané množstvo informácií a je v rozumnej miere pozorný a obozretný, a to s ohľadom na
jeho sociálne a kultúrne faktory a jazykové schopnosti. Od spotrebiteľa sa teda vyžaduje určitá miera
pozornosti, ktorá má svoj obraz napríklad v tom, že spotrebiteľ musí vykonať určité kontrolné zisťovania,

aký tovar vlastne kupuje alebo akú zmluvu uzatvára. Európsky súdny dvor dokonca deklaroval, že sa
celkovo vychádza z takého spotrebiteľa, ktorého inteligenčný kvocient nie je na hranici demencie, ale
ktorý je schopný sa slobodne rozhodnúť (C-315/92). Uviedol, že pri hľadisku priemerného spotrebiteľa
je nutné vychádzať z konkrétneho typu vzťahu, na ktorý sa aplikuje. Vo vzťahu k vznesenej námietke
absencie RPMN mal súd za to, že medzi stranami bolo nepochybne dohodnuté, na č. l. 11 súdneho spisu
bodu 37 zmluvy, žalobca v postavení klienta zobral na vedomie skutočnosť, že vzhľadom na povahu

úveru nie je možné vopred vypočítať ročnú úrokovú mieru nákladov, preto správca oznámi klientovi
RPMN za obdobie uplynulých 12 mesiacov a zúčtuje na ťarchu kartového účtu, o čom sa výpis z účtu
doručil žalobcovi. Za tejto situácie sa súd stotožnil s argumentáciou žalovanej strany vo vzťahu k dohode
o určení RPMN, že je možné vychádzať len z indikovaného výpočtu RPMN. Na základe uvedeného súd
podanú žalobu zamietol, a to aj s poukazom na Zákon o bankách, keď súd vychádzal podľa § 186 ods. 2

CSPvkonaníajzozhodnýchtvrdenístrán,ato,žebolivprávnomvzťahu,atood10.05.2005dor.2013,
keďdošlokopakovanému prevydaniuplatobnýchkariet,atozaobdobieodr.2005dor.2009anásledne
do r. 2009 do r. 2013 a rovnako boli preukázané transakcie z predložených Výpisov z Pôžičkovej karty
Quatro na č. l. 6-10 a z č. l. 12-19, že žalobca svoje oprávnenie využil a úver čerpal a s tým spojených
prehľadov obratov za jednotlivé časové obdobia od r. 2005 do r. 2013. Na základe uvedených spoločnosť

VÚB, a. s. podľa § 39 ods. 1 zák. č. 483/2001 o bankách bola povinná viesť obchodnú knihu a evidovať
vybrané pozície a obchody v bankovej knihe tak, že po skončení príslušného mesiaca bola vystavená a
žalobcovi odoslaná informácia z informačného systému banky, a to výpis z bankovej knihy o obratoch,
z ktorého bol zrejmý rozpis všetkých poplatkov a úrokov spojených so správou o používaní kreditnej
karty a čerpaní a splácaní poskytnutého úverového rámca, výšky povinnej splátky s dátumom splatnosti

splátok. V zmysle zmluvne dohodnutých podmienok správca po skončení príslušného mesiaca vystavil
a odoslal klientovi informáciu z informačného systému banky o obratoch, ktorá obsahuje okrem iných
údajov aj rozpis transakcií, rozpis všetkých poplatkov a úrokov spojených so správou a používaním
kreditnej karty a čerpaním a splácaním poskytnutého úverového rámca, výšku povinnej splátky, účet, v
prospech ktorého má byť povinná splátka uhradená a dátum splatnosti tejto splátky. Nakoľko žalobca

nespochybnil skutočnosť, že vyčerpal sumy 80 000,- Sk + 48 000,- Sk a rovnako na predložených
výpisoch z prehľadov transakcií o obratoch, vrátane účtovania poplatkov, tieto nespochybnil, nedoručil
správcovi písomnú reklamáciu k doručenej informácii z informačného systému banky, a to výpisov z
Pôžičkovej karty Quatro, súd mal za to, že týmto spôsobom žalobca nespochybnil údaje z uvedeného
výpisu, z ktorého dlžný zostatok predstavuje celkový debetný zostatok na kartovom účte po zaúčtovaní

transakcií, úrokov a poplatkov spojený so správou, používaním kreditnej karty. Žalobca v podanej
žalobe, ako aj vo vznesenej námietke podpisu za žalovanú spoločnosť na pojednávaní dňa 29. 05. 2020
namietol oprávnenie konať za žalovanú spoločnosť, a to, že pri podpise za VÚB nie je uvedené, kto sa
podpisoval, či mal na to plnú moc, resp. či neboli títo zástupcovia VÚB prítomní naraz pri podpise zmluvy
dňa 05. 05. 2005 v obci Y. a tiež jej chýbala plná moc. Spoločnosť VÚB, a. s. vznikla bez mála pred 30

rokmi dňa 01. 04. 1992 a t. č. nepochybne už má vyprofilovanú štruktúru nižších organizačných zložiek
s na to určenými osobami oprávnenými konať za spoločnosť v predmete podnikania a to v poskytovaní
úverov, pôžičiek, resp. bankových záruk, protizáruk, ručení a iných bankových produktov, pri ktorých
je nevyhnutnou náležitosťou vyriešenie konania za túto spoločnosť a senát 7C OS Komárno z jeho
činnosti nepozná prípad právneho vzťahu do súčasnosti, kde by nebola táto podmienka zachovaná a to

oprávnenie konania za spoločnosť. Napokon, podľa súdu je možné pri riešení tejto otázky prihliadať aj ku
skutočnosti,žedohodnutéplneniežalovanástranazostranybankynespochybnila,tedavzmyslezmluvy
sa dohodnuté plnenie zo strany žalovanej bez závad poskytlo, len s odstupom po viac ako 12 rokov
(zmluva bola uzatvorená dňa 10. 05. 2005 a žaloba sa doručila dňa 10. 07. 2017) po čerpaní si žalobca
spomenul na nedodržanie tejto podmienky zmluvy, a preto súdu sa táto námietka javí ako účelová.

Ďalej vo vzťahu k námietkam žalobcu v podanej žalobe, ako aj vo vzťahu k vyjadreniu zástupkyne
žalobcu na pojednávaní dňa 29. 05. 2020, súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.
11. 2016 vo veci C-42/15, podľa ktorého je potrebné, aby sa zabezpečil „reálny účinok“ smernice k
cieľu vytvoriť skutočný vnútorný trh, rovnaký právny názor prezentoval vo svojom rozhodnutí Najvyššísúd Slovenskej republiky pod spis. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22. 02. 2018 (a následne aj 3 Cdo
56/2018 zo dňa 17. 04. 2018). Z vyššie citovaných rozhodnutí vyplýva, že v uzatváraných zmluvách
nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda

rozpis splátok po častiach samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky za použitia eurokonformného
výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje, v
zmysle ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, teda nebolo nevyhnutné určiť konkrétnym dátumom, ale postačilo vymedzenie

iným určitým spôsobom, ktoré bez akýchkoľvek ťažkostí a pochybností umožňovalo spotrebiteľovi tento
dátum identifikovať a podľa súdu citovaná zmluva Žiadosť/Zmluva o vydanie kreditnej platobnej karty
Quatro zo dňa 05. 05. 2005 je v súlade s vyššie uvedenými rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ, ako aj
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď vo vzťahu k sume úveru 80 000,- Sk bola doba splatnosti
vymedzená počtom mesačných splátok 80. Vo vzťahu k sume revolvingového úveru bola síce suma
mesačnej splátky v zmluve dohodnutá a to v objeme 1 600,- Sk, avšak z charakteru dojednania o úvere

ako revolvingového je zrejmé, že do doby existencie právneho vzťahu medzi stranami sporu, bol žalobca
oprávnený úver splácať a zároveň aj čerpať a to s na to určeným prostriedkom platobnou kartou, kedy k
tzv. prevydaniu, k obnoveniu platobnej karty po r. 2013 zo strany žalovanej spoločnosti nedošlo, a preto
ani v samotnej zmluve o úvere z r. 2005 nemohla byť určená konečná doba splatnosti, čo však podľa
súdu nemôže spôsobiť neplatnosť zmluvy, preto súd žalobu zamietol v celom rozsahu. Ďalej súd podanú

žalobu vo zvyšku uplatneného nároku, že úver je bezúročný a bez poplatkov a s tým súvisiaceho nároku
na vydania bezdôvodného obohatenia, ako aj ochrany práv spotrebiteľa tiež zmietol, na tom základe,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení o neplatnosti právneho úkonu zmluvy o úvere,
preto vykonané úhrady boli v súlade so zmluvou, teda nedošlo k úhradám nad dohodnutý rámec zmluvy
ako základu pre vydanie bezdôvodného obohatenia. O trovách konania súd rozhodol podľa § 251, §

262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP a uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na určenie neplatnosti právneho
úkonu, ako aj s nárokom na náhradu trov konania. Súd v tomto konaní žalobu žalobcu zamietol, tým sa
procesne úspešnou stranou sporu stala žalovaná strana, ktorá si v konaní uplatnila nárok na náhradu
trov konania a na základe uvedených súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že procesne
úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov v plnom rozsahu, a to vo výške 100% v zmysle

ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac ho
tým, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku ospravedlnil úžeru dodávateľa Consumer Finance
Holding a. s., ktorý sa na úkor spotrebiteľa bez právneho dôvodu obohatil. Napadnutý rozsudok je

nezákonný, nepreskúmateľný a v rozpore s úniovým právom. Odôvodnenie rozsudku je arbitrárne
a je zmätočné. Súd prvej inštancie na strane 11 uviedol, že úver bol 80.000 Sk a počet splátok
bol 80, čo je nepravda a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie svojvoľne odôvodnil rozsudok v rozpore so skutočnosťami
v prejednávanej veci. Jeho právne postavenie ako spotrebiteľa je ohrozené, napriek tomu, že úver

preplatil a obrátil sa na súd, aby mu poskytol ochranu z dôvodu, že žalovaný dodávateľ mal postúpiť
pohľadávku na spoločnosť Intrum Justitia. Uviedol, že úver 80 000,- Sk = 2.655,51 eura splátka 2
700,- Sk = 89,62 eura x 30 = 2 688,60 eura a úver 48 000,- Sk = 1 593,31 eura splátka 1 600,-
Sk = 53,11 eura bez uvedenia počtu splátok a bez uvedenia odplaty určite a zrozumiteľne, pričom
taký právny úkon je neplatný s poukazom na ust. § 37 Občianskeho zákonníka. So skutočnosťou,

koľko mala byť dojednaná odmena za úver vo výške 48 000,-Sk sa súd prvej inštancie nevysporiadal
a tak táto námietka spotrebiteľa ostala neodôvodnená. Poskytnutím poslednej sumy 20,- eur dňa
10. 01. 2013 a zablokovaním karty došlo de facto a de jure k poskytovaniu revolvingového úveru
dodávateľom. Dodávateľ však nútil spotrebiteľa platiť za úver ďalej a vo výpisoch vykazoval transakcie
nazvané sankčné úroky, štandardné úroky, náklady mandátnej správy pohľadávky, náklady vymáhania

po vyhlásení okamžitej splatnosti, pričom nie sú určité a zrozumiteľné ani špecifikované. Uviedol, že
neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Trval na tom, aby súd podrobil zmluvu súdnej kontrole. Je úlohou súdu určiť, či sa má podmienkazmluvy o úvere, aká je vo veci samej, upravujúca podľa zistení tohto súdu sankciu v neprimerane
vysokej výške na ťarchu spotrebiteľa vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia tejto zmluvy
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13. V prípade kladnej odpovede je úlohou

súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa,
že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Za okolností, aké sú vo veci samej, neexistencia
údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorý má podstatný
význam v kontexte smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných
právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru,

zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998, môže
predstavovať rozhodujúcu okolnosť pre vnútroštátny súd v rámci jeho analýzy otázky, či podmienka
zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúca sa jeho nákladov, v ktorej sa nenachádza takýto údaj, je
zrozumiteľná v zmysle článku 4 smernice 93/13. Ak nejde o takýto prípad, tento súd má možnosť aj
bez návrhu posúdiť, či vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia tejto zmluvy je opomenutie
údaja o RPMN v jej podmienke týkajúcej sa nákladov tohto úveru spôsobilé prisúdiť tejto doložke

nekalú povahu v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13. Napriek tomu bez ohľadu na priznanú možnosť
posúdiť túto zmluvu z hľadiska smernice 93/13, smernica 87/102 sa má vykladať v tom zmysle, že
vnútroštátnemu súdu umožňuje aj bez návrhu uplatniť ustanovenia preberajúce do vnútroštátneho práva
článok 4 tejto poslednej uvedenej smernice a stanovujúce, že neexistencia údaja o ročnej percentuálnej
miere nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere má za následok, že poskytnutý úver sa považuje za

bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou
úveru. Uviedol, ako úver platil, a že podľa výpisu pôžičkovej karty QUATRO zo dňa 10. 02. 2017 na č.
l. 12 -19 je na konci výpisu súčet uvedený ako debetná transakcia 9 860,37 eura, kreditná transakcia
10 565,90 eura a rozdiel je preplatok 705,53 eura. Spotrebiteľ celkom preplatil úver o 4 556,01 eura,
na ktoré má zákonný nárok. Súd mal preukázané, že spotrebiteľ mal i preplatok na karte o 705,53

eura a ani na túto skutočnosť hodnú osobitného zreteľa neprihliadol a to na bezdôvodné obohatenie
dodávateľa o 705,53 eura. Súd prvej inštancie za každú cenu obhajoval dodávateľa a nemiestne
kritizoval vo svojom rozhodnutí spotrebiteľa. RPMN ani cena za poskytnuté plnenie, v tomto prípade
za poskytnutý úverový rámec 48 000,- Sk nebola vopred určite a zrozumiteľne dohodnutá, a preto
je taký úver plnenie bez príslušenstva. Advokát žalovaného k veci uviedol, že k postúpeniu došlo,

avšak v súdom určenej lehote takúto zmluvu o postúpení nepredložili. K námietke pasívnej vecnej
legitimácie uviedol, že ich pohľadávka bola postúpená na Intrum Justitia. Doposiaľ nie je známe, aká
pohľadávka mala byť postúpená, pričom s touto otázkou sa súd prvej inštancie nevysporiadal, a tak
je jeho rozhodnutie arbitrárne, pretože spotrebiteľ sa aj po vydaní rozhodnutia vo veci samej ocitá v
stave právnej neistoty. Súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ust. § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii

konania, pretože podľa CSP sporový poriadok v sporoch s ochranou slabšej strany sa koncentrácia
konania neuplatňuje. Súd prvej inštancie nerešpektoval ustanovenia Občianskeho zákonníka § 53 ods.
1 a neprihliadol na skutočnosť, že predložená spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľné podmienky,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Vzhľadom na skutočnosť, že cena plnenia nebola individuálne dojednaná, podmienky

o cene úveru sú neprijateľné podmienky. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Súd prvej inštancie aplikoval

ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pričom nie je jasné ani zrozumiteľné, prečo ho v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol, keďže nebolo preukázané, že bol úver spoplatnený, resp. že bola
vyhlásená mimoriadna splatnosť. Súd prvej inštancie neaplikoval ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka. Podľa § 4 ods. 1, 2, 3 zákona č. 258/2001 Z. z. zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať
písomnú formu, inak je neplatná. Uviedol, čo musí zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných

náležitostí obsahovať a uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku
2 písm. a), b), d), až j), k) a i), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Doposiaľ nie je
jasné aké sú celkové náklady úveru, preto žiadal, aby sa súd zaoberal cenou daného úveru, pretože ide
o rozhodujúcu skutočnosť pre spravodlivé rozhodnutie v prejednávanej veci. Súd nesprávne, svojvoľne
a arbitrárne odôvodnil, že zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, z nej nevyplýva

výlučná pôsobnosť Občianskeho zákonníka na daný vzťah, a tak mu odňal právo na spravodlivý proces.
Poukázal na ustanovenia § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka a uviedol, že odplata za daný
úver je neurčitá, a tak ide o neplatný právny úkon, ako i celú zmluvu. Súd vo veci nerozhodol podľa § 215
CSP ods. 1 a ods. 2 na základe zisteného skutkového stavu, ktorý sa zisťuje procesným postupom podľatohto zákona. Súd po hodnotení dôkazov dospel k presvedčeniu, že podaná žaloba nie je dôvodná, a
preto súd žalobu zamietol. Súd prvej inštancie nerešpektoval rozhodnutia vyšších súdov a únijové právo.
Poukázal na uznesenie Súdneho dvora (ôsma komora) zo 16. novembra 2010 Pohotovosť s. r. o./

Iveta Korčkovská (Vec C-76/10). Napadnutý rozsudok považuje za nezákonný, zjavne neodôvodnený,
neprimerane prísny, nevyvážený a nezohľadňujúci argumenty ani okolnosti v predmetnej veci. Toto
rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne ústavne požiadavky na súdnu ochranu. Rozsudkom bolo porušené
právo na spravodlivý proces. Uvedený rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
vo veci nebol úplne zistený stav veci, nakoľko súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkami a

všetky neodôvodnil. Hodnotenie dôkazov bolo vykonané bez akceptovateľného racionálneho základu v
rozpore so skutkovým základom. Súd nedostatočne preskúmal podania, argumenty a dôkazy, ktoré boli
predložené. Odôvodnenie predmetného rozhodnutia nespĺňa zákonom stanovené podmienky. Okresný
súd na základe vykonaného dokazovania skutkovými a právnymi zisteniami došiel k extrémnemu
nesúladu (I. ÚS 402/08) a hodnotenie dôkazov nemá racionálny základ. Okresný súd v rozhodnutí
nerešpektoval kogentné normy, pričom zvolená interpretácia je v extrémnom rozpore s prioritami

spravodlivosti. Výklad a aplikácia právnych predpisov je v extrémnom nesúlade a odkláňa sa od
ustálenej judikatúry bez toho, aby tento odklon bol dostatočne zdôvodnený (§ 220 ods. 3 CSP).
Okresný súd značnú časť argumentácie vyňal a do rozhodnutia vôbec neuviedol, čo sa odzrkadlilo aj v
odôvodnení rozhodnutia, ktoré nijako nereflektuje predloženú argumentáciu a zároveň ani nie je možné
dovodiťzargumentáciesúdu,žebysavôbectoutoargumentáciouvpodaniachzaoberal,čímdostatočne

neposúdilvšetkypredloženéargumentyúčastníkakonania.Niejepochopiteľnéodôvodnenienastrane8
odsek 2, v ktorom uviedol, že súd v konaní rozhodol o pokračovaní so spoločnosťou Všeobecná úverová
banka, a. s., IČO: 31 320 155, Mlynské Nivy 1, Bratislava ako právnym nástupcom žalobcu Consumer
Finance Holding a. s., IČO: 35 923 130, Hlavné námestie 12, Kežmarok, kedy vychádzal zo skutočnosti,
že k 01. 01. 2018 došlo k zániku žalobcu, a to jej rozdelením a následným zlúčením s nástupníckymi

spoločnosťami Všeobecná úverová banka, a. s. a VÚB Leasing, a. s. Podľa projektu rozdelenia zlúčením
zo dňa 11. 12. 2017 spísaného vo forme notárskej zápisnice všetky práva a povinnosti zo zmluvy
uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným prevzal právny nástupca žalobcu Všeobecná úverová banka,
a. s., a preto súd nemohol prihliadnuť k námietke vecnej legitimácie žalovanej spoločnosti VÚB, a. s.
uplatnenej žalobcom počas konania. Vo vzťahu k vznesenej námietke absencie RPMN súd mal za to,

že medzi stranami bolo nepochybne dohodnuté, na č. I. 11 súdneho spisu bodu 37 zmluvy, žalobca v
postavení klienta zobral na vedomie skutočnosť, že vzhľadom na povahu úveru nie je možné vopred
vypočítať ročnú úrokovú mieru nákladov, a preto správca oznámi klientovi RPMN za obdobie uplynulých
12 mesiacov... a zúčtuje na ťarchu kartového účtu, o čom sa výpis z účtu doručil žalobcovi. Za tejto
situácie sa súd stotožnil s argumentáciou žalovanej strany vo vzťahu k dohode o určení RPMN je možné

vychádzať len z indikovaného výpočtu RPMN. Súd mal mať na zreteli, že podmienka v zmluve, ktorou
zaväzuje dodávateľ spotrebiteľa súhlasiť s nim naformulovanou podmienkou, že zobral na vedomie, že
vzhľadom na povahu úveru nie je možné vopred vypočítať ročnú úrokovú mieru nákladov je neprijateľná
podmienka. Pretože súd prvej inštancie neprihliadol na neplatnosť tejto neprijateľnej podmienky je
rozsudok zmätočný a nepreskúmateľný. Žalobca v podanej žalobe, ako aj na pojednávaní, podpis za

žalovanú spoločnosť namietal, ako i oprávnenie konať za žalovanú spoločnosť, a to, že pri podpise
VÚB nie je uvedené, kto sa podpisoval, či mal na to plnú moc, resp. či neboli títo zástupcovia VÚB
prítomní naraz pri podpise zmluvy dňa 05. 05. 2005 v obci Y. a tiež jej chýbala plná moc. Súd nesprávne
odôvodnil v napadnutom rozsudku posúdenie podpísania zmluvy a nedostatočne sa s tým vysporiadal,
pričom ide o arbitrárne a svojvoľné rozhodnutie, pretože na túto skutočnosť nevykonal dokazovanie.

Súd nesprávne poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09. 11. 2016 vo veci C-42/15, pretože
v prvom rade bolo potrebné zabezpečiť ochranu spotrebiteľa a rešpektovať Zákon o spotrebiteľských
úveroch a pre prípad nedodržania dodávateľom jednotlivých ustanovení mal posúdiť súd prvej inštancie
úver za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie sa ani nepokúsil o zmierlivé usporiadanie strán
sporu. On ako spotrebiteľ je diskriminovaný postupmi dodávateľa, o čom sa nemá ako dozvedieť a

spolieha sa na profesionalitu a odbornosť dodávateľa pri uzavieraní zmluvy, pričom dodávateľ koná
na ujmu jeho práv a on nemám inú možnosť domôcť sa svojich práv, preto len prostredníctvom
všeobecného súdu Slovenskej republiky mi môže byť poskytnutá ochrana a to orgánom verejnej moci,
ktorý je jediným orgánom rozhodnúť o mojich právach a právom chránených záujmov. Súd v tomto
konaní nevykonal všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania, pretože nepredvolal a nevyslúchol

stranu žalovaného, ako i zamestnancov, ktorí mali dotknutú spotrebiteľskú zmluvu vyhotoviť a podpísať,
súd nepreskúmal postúpenie pohľadávky, pričom doposiaľ tieto skutočnosti o platnosti zmluvy sú sporné
a súdom neodôvodnené v neprospech spotrebiteľa, od ktorého prijal žalovaný dodávateľ plnenia bez
právneho dôvodu, pričom sa bez právneho dôvodu obohatil a získal úžeru. Namietol rozhodnutie otrovách konania, pretože súd v tomto konaní žalobu žalobcu zamietol nedôvodne. Z uvedených dôvodov
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu, vec mu vrátil na konanie
a nové rozhodnutie a zaviazal protistranu na úhradu trov konania.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie vec
správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že indikatívny výpočet RPMN je dostačujúci, správny
a jediný možný, že v zmluve neabsentuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k), že zmluva nie
je neplatným právnym úkonom, pričom ku každému z uvedených dôvodov súd prvej inštancie podal

vyčerpávajúce odôvodnenie. V danom prípade sa jedná o revolvingový úver - tzn. opakovane čerpaný
a splácaný úver, ohraničený úverovým rámcom. Tento úver je dlžníkovi poskytnutý na základe kreditnej
karty, čo je zo zmluvy zrejmé. Práve z uvedeného dôvodu, že sa jedná o revolvingový úver, nie je
možné vopred vypočítať ročnú percentuálnu mieru nákladov spojenú s revolvingovým úverom. Zmluvná
dokumentácia preto obsahuje príkladný výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) v zmysle
zákona č. 129/2010 Z. z.. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o
úvere (ďalej len Zákon o spotrebiteľských úveroch). Zákonná náležitosť uviesť výšku RPMN je teda
splnená uvedením tzv. indikatívneho výpočtu RPMN (t.j. príklad výpočtu za reprezentatívne zvolených
premenných; inak sa zákonná požiadavka splniť nedá), nakoľko na presný výpočet RPMN je potrebné
vopred poznať napr. presnú výšku úveru (koľkokrát a v akej výške bude opakovane revolvingový

úver čerpaný) a počet splátok, atď. Pri revolvingovom úvere to však nie je možné, keďže zmluva je
uzavretá na dobu neurčitú, spotrebiteľ má k dispozícii na čerpanie úverový rámec (počiatok čerpania je
navyše spojený zväčša s použitím karty, nie uzavretím zmluvy), veriteľ a zrejme ani spotrebiteľ v čase
uzavretia zmluvy nevie, koľko a ako dlho bude čerpať úver a splácať ho. Jediný reálny možný je teda
indikatívny výpočet RPMN (inak by veriteľ musel vopred do zmluvy vypočítavať RPMN pre každý jeden

z neuzavretého počtu uvažovaných variantov vývoja úverového vzťahu, a to nie je splniteľná úloha).
Vo vzťahu k vznesenej námietke podpisu zmluvy za žalovaného poukazuje žalovaný na to, že žalobca
uzavrel so Všeobecnou úverovou bankou, a. s. zmluvu, na základe ktorej mu bol poskytnutý úverový
rámec. Predmetom bolo poskytnutie karty Quatro vydávanej v spolupráci so spoločnosťou „Slovenské
kreditné karty, a. s.“. Zo zmluvy jasne vyplýva, že bola uzavretá medzi Všeobecnou úverovou bankou,

a. s. a žalobkyňou. Spoločnosť „Slovenské kreditné karty“ tak v predmetnom zmluvnom vzťahu pôsobila
len ako splnomocnenec banky, t.j. v mene a na účet banky, resp. ako sprostredkovateľ (samostatný
finančný agent) podľa zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní. Z uvedených dôvodov
navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou - žalobcom, proti
výrokom, ktoré boli v jeho neprospech (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných

rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti
a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm.
b) CSP zrušiť a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobca sa podanou žalobou, po čiastočnom späťvzatí žaloby domáhal určenia, že úver zo zmluvy
č. 2553995 zo dňa 05. 05. 2005, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, je bezúročný a bez
poplatkov, určenia, že zmluva o úvere č. 2553995 zo dňa 05. 05. 2005, uzatvorená medzi žalobcom
a žalovaným, je neplatná a vydania bezdôvodného obohatenia z tejto zmluvy vo výške 4 556,01 eura,

keď mal za to, že zmluva o úvere neobsahuje všetky potrebné náležitosti, preto je neplatná, ako aj
bezúročná a bez poplatkov, a keďže žalobca na základe tejto zmluvy zaplatil žalovanému viac ako bola
výška úveru, vzniklo z tohto dôvodu na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktorého zaplatenia
sa touto žalobou domáha. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie
sumy 2 153,66 eura zastavil a podanú žalobu zamietol. Rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V dôsledku odvolania žalobcu je toto rozhodnutie predmetom
preskúmania odvolacím súdom. Aj keď žalobca v odvolaní uviedol, že napáda rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu a celý ho navrhuje aj zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie, podľa obsahu a zdôvodov odvolania odvolací súd jeho odvolanie posúdil ako odvolanie v zamietajúcom výroku a vo
výroku o trovách konania. Zastavujúci výrok je preto už právoplatný.

6. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

7. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť.
Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami (I. ÚS 50/04).

8.Súčasťouobsahuzákladnéhoprávapodľačl.46ods.1ústavy(resp.právapodľačl.6ods.1dohovoru)

je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04,
III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS
115/03, III. ÚS 209/04). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že

súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz
proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola
daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z 19. februára
1998). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru,

podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

9. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za
predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v

prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

10. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými

dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného
práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia
práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práva zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite
skutkovo aj právna argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné

práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP,
trebapretopovažovaťajtakýnedostatok rozhodnutiasúdu,keďrozhodnutieneobsahuježiadnedôvody,
alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne,ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie
ako celok je nepresvedčivé (uznesenie NS SR z 31. januára 2019 sp. zn. 6Cdo/98/2017).

11. Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase podania žaloby proti
porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ
proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.

12. Žaloba, ktorou sa žalobca (majúci v právnom vzťahu, ktorého sa vec týka, postavenie spotrebiteľa)

domáha vyslovenia (určenia) neprijateľnosti zmluvných podmienok, resp. vyslovenia (určenia) ich
neplatnosti z dôvodu neprijateľnosti, nie je určovacou žalobou v zmysle § 137 ods. 1 písm. c) CSP. Ide
o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho
práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods.
1, ods. 4 a 5 a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.). V prípade takejto
žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem (uznesenie Najvyššieho súdu

SR z 28. marca 2019 sp. zn. 6 Cdo 27/2018).

13. Podľa § 2 písm. b) zák. č. 258/2001 Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy o vydaní kreditnej
platobnej karty Quatro zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť
spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a

uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

14. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak
je neplatná.

15. Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
obsahuje najmä
a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet
týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto
možnosť využiť.

g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný.

16. Podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky,
ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

17. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy
spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.

18. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy dodávateľ
je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti.

19. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy
spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

20. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy

spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka").

21.Podľa §53c Občianskehozákonníkaúčinnéhood 01.06.2010do 31.05.2014,akjespotrebiteľská
zmluva vyhotovená písomne, predmet a cena nesmú byť uvedené menším písmom ako iná časť takejto

zmluvysvýnimkounázvuzmluvyaoznačeníjejčastí.Zmluvauzatvorenávrozporestýmtoustanovením
je neplatná.22. Podľa § 53c Občianskeho zákonníka účinného od 01. 06. 2014, ak je spotrebiteľská zmluva
vyhotovená písomne, predmet a cena nesmú byť uvedené menším písmom ako iná časť takejto
zmluvy s výnimkou názvu zmluvy a označení jej častí. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ako

aj ustanovenia obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných
zmluvných dokumentoch, ktoré so spotrebiteľskou zmluvou súvisia, nesmú byť uvedené pre spotrebiteľa
nečitateľným a menším písmom, ako ustanoví vykonávací predpis. Zmluva uzatvorená v rozpore s týmto
ustanovením je neplatná.

23. Podľa § 1b nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. účinného od 01. 01. 2015 ustanovenia spotrebiteľskej
zmluvy, ako aj ustanovenia obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek
iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou musí dodávateľ uviesť písmom,
ktorého výška je najmenej 1,9 mm.

24. V dôvodovej správe k zák. č. 106/2014, ktorým bol do Občianskeho zákonníka doplnené ustanovenie

§ 53c sa uvádza, že toto ustanovenie sa dopĺňa v smere jeho precizovania, kde sa výslovne ustanovuje,
že ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ako aj ustanovenia obsiahnuté vo všeobecných obchodných
podmienkach alebo v akýchkoľvek iných zmluvných dokumentoch, ktoré so spotrebiteľskou zmluvou
súvisia, nesmú byť uvedené iným typom písma a ani menším písmom, ako ustanoví vykonávacím
predpisom vláda Slovenskej republiky. Táto novela reaguje na zneužívajúcu prax dodávateľov, ktorí

napriek tomu, že používanie drobného písma je nekalou obchodnou praktikou, toto naďalej a sústavne
používajú. Navrhuje sa pod hrozbou neplatnosti zmluvy ako celku zakotviť presnú úpravu štýlu a veľkosti
písma,ktorúbudemusieťdodávateľvzmluvách,aleajvovšetkýchsozmluvousúvisiacichdokumentoch
používať.

25. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

26. Jedným z odvolacích dôvodov žalobcu bolo to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je nezákonný, nepreskúmateľný, v rozpore s úniovým právom a jeho odôvodnenie je arbitrárne a je

zmätočné. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch dospel
k záveru, že táto odvolacia námietka je dôvodná. Žalobca už v žalobe a aj neskôr v priebehu konania
uvádzal, že zmluva obsahuje viaceré neprijateľné zmluvné podmienky, pričom poukazoval tiež na to,
že zmluva o úvere a úverové zmluvné podmienky, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere sú
voľným okom nečitateľné. Uvádzal, že veľkosť písma je tak minimálna, že je reálne nenaplniteľné, aby

sa priemerný spotrebiteľ dokázal čo i len oboznámiť s dotknutým textom, nie to ešte mu porozumieť
a vyhodnotiť jeho dôsledky dopadajúce na spotrebiteľa. Napriek tejto námietke, z ktorej odvodzoval
neprijateľnosť zmluvných podmienok sa súd prvej inštancie touto jeho námietkou vôbec nezaoberal a
nevyhodnotil, ktorá časť zmluvy je ako písaná (ako veľkým písmom), čo tá ktorá časť obsahuje (aké
náležitosti zmluvy) a v prípade, ak je niektorá časť zmluvy nečitateľná, aké to má právne dôsledky.

Keďže fotokópia zmluvy, priložená žalobcom k žalobe bola nečitateľná, avšak odvolaciemu súdu
nebolo zrejmé, či aj originál je totožný s touto fotokópiou alebo viacero listov bolo zmenšených a
vytlačených na jednom liste, požiadal strany o predloženie originálu listiny, na posúdenie veľkosti písma
aznejvychádzajúcejčitateľnostilistinyzaúčelomposúdeniatejtožalobcovejnámietky.Právnyzástupca
žalovaného originál zmluvy na výzvu odvolacieho súdu odvolaciemu súdu predložil. Z nej odvolací

súd zistil, že pre priemerného človeka je voľným okom čitateľná časť, v ktorej sú uvedené údaje o
klientovi, údaje o zamestnaní klienta, údaje o finančnej situácii klienta a údaje o požadovanej karte,
zmluvné ustanovenia, úverové poistenie a vyhlásenia klienta, avšak obchodné podmienky pre vydanie
a požívanie kreditných platobných kariet vydaných VÚB, a. s. čitateľné nie sú. Aj keď ustanovenia o
veľkosti písma v zmluve boli do Občianskeho zákonníka včlenené až po uzavretí predmetnej zmluvy,

je potrebné túto skutočnosť (nečitateľnosť zmluvných podmienok) vyhodnotiť v zmysle vtedy platných
ustanovení a posúdiť záväznosť týchto častí zmluvy a vyvodiť z toho právne dôsledky. Odvolací súd
tiež zistil, že pokiaľ súd uviedol, že na základe zmluvy o revolvingovom úvere žiadosť/zmluva o vydanie
kreditnej platobnej karty Quatro zo dňa 05. 05. 2005 bola dohodnutá výška úverového rámca v sume80 000,-Sk pri dohodnutej splatnosti v počte 30 mesačných splátok po 2 700,-Sk a rovnako v citovanej
zmluve bol odkaz na možnosť ďalšieho úverového rámca vo výške 48 000,-Sk, ktorého možnosť
čerpania bolo oznámené žalobcovi na základe písomného podania označeného ako schválenie žiadosti

o pôžičkovú kartu Quatro s mesačnou splátkou po 1 600,-Sk, ani v tomto závere sa odvolací súd so
zistením skutkového stavu súdom prvej inštancie nestotožňuje. Z predmetnej zmluvy z 05. 05. 2005, z
bodu IV. Údaje o požadovanej karte vyplýva, že žalobca žiadal o úverový rámec 80 000,-Sk, pričom
z bodu V. vyplýva, že úverový rámec bol schválený vo výške 48 000,-Sk, čo mu bolo následne aj
oznámené schválením žiadosti o pôžičkovú kartu Quatro zo dňa 11. 05. 2005 (č. l. 80). Súd prvej

inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že právny vzťah účastníkov konania posúdil podľa noriem
spotrebiteľského práva a to podľa osobitného právneho predpisu Zákona o spotrebiteľských úveroch
účinného v čase uzatvorenia zmluvy a všeobecného právneho predpisu Občianskeho zákonníka, aj
keď tomu tak nie je, pretože Občiansky zákonník, ako aj Zákon o spotrebiteľských úveroch necitoval
v tomto znení - v znení v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, takže vec aj nesprávne právne posúdil
(keďže súd prvej inštancie jednotlivé odseky odôvodnenia rozsudku neoznačil arabskými číslicami v

zmysle ustanovenia § 220 ods. 4 CSP, nie je možné uviesť presný odsek napadnutého rozsudku). S
poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd po prejednaní podaného odvolania žalobcu dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku je potrebné v zmysle
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne sa zaoberať posúdením náležitostí zmluvy

o vydaní kreditnej platobnej karty v zmysle ustanovení, účinných v čase jej uzavretia, záväznosťou
obchodných podmienok pre ich nečitateľnosť, tým, či zmluva obsahuje RPMN, či ho musí obsahovať pri
tomto type zmluvy (revolving), prípadne ako má byť pri tomto type zmluvy určená a tiež posúdením
podmienky v zmluve, ktorou spotrebiteľ berie na vedomie, že vzhľadom na povahu úveru nie je
možné vopred vypočítať RPMN spojenú s revolvingovým úverom (na ktorú poukazoval žalobca), ako aj

ďalšími odvolacími námietkami žalobcu, s ktorými sa súd doposiaľ nevysporiadal, prípadne vysporiadal
nesprávne, vrátane námietky, či bola zmluva za veriteľa podpísaná na to oprávnenými osobami a svoje
rozhodnutie aj dostatočne odôvodniť a vyporiadať sa so všetkými pre posúdenie veci rozhodujúcimi
skutočnosťami. K odvolacej námietke o postúpení pohľadávky žalovaného na spoločnosť Intrum Justitia
odvolací súd dodáva, že táto skutočnosť doposiaľ nebola v konaní preukázaná. Názorom odvolacieho

súdu je súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný (§ 391 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).