Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 15, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/253/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611214112
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7611214112.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu R. L., nar. XX.X.XXXX, bytom E.,
M. XX, právne zastúpeného JUDr. Michalom Bečarikom, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi,
Letná 37, proti žalovanej N. informačná služba, s.r.o., U. F. H. 1, Q., IČO: 36 385 832, právne zastúpenej
JUDr.AnnouMozolíkovou,advokátkousosídlomČadca,Palárikova1449,onáhradumzdyzneplatného
skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Spišská
Nová Ves z 18. januára 2017, č. k. 5C/77/2011-324

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutých výrokoch o náhrade mzdy, t.j. vo výroku, ktorým súd

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 5.338,44 Eur brutto, ako aj vo výroku,
ktorým nárok vo zvyšujúcej časti zamietol.

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým súd priznal žalobcovi proti žalovanej náhradu trov konania
sp. zn. 5C/35/2009 v pomere 100 % trov konania.

Z r u š u j e rozsudok v jeho výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšujúcom nároku na náhradu škody

zamietnutá, ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania sp. zn. 5C/77/2011.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 5.338,44
Eur brutto v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (I) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II).
Ďalšími výrokmi rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov
konania sp. zn. 5C/35/2009 v pomere 100 % trov konania (III) a žalovanému priznal proti žalobcovi
náhradu trov konania sp. zn. 5C/77/2011 v pomere 18,74 % trov konania (IV).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobca pôvodne
domáhal, aby určenia neplatnosti výpovede z 24. novembra 2008 a náhrady škody mu tým spôsobenej.
Konanie súd viedol pôvodne pod sp. zn. 5C/35/2009. Rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves
zo 6. mája 2010, č. k. 5C/35/2009-94 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 26. júla
2011, č. k. 3Co/82/2011-136, právoplatným 10. augusta 2011 bolo určené, že výpoveď z 24. novembra
2008 daná žalobcovi žalovaným podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná. Doplňujúcim
rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves z 11. februára 2011, č. k. 5C 35/2009-125, právoplatným

15. februára 2011, bol návrh žalobcu na náhradu škody vylúčený na samostatné konanie.

3. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom z 9. mája 2013, č. k. 5C/77/2011-195 tak, že zaviazal
žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 3.226,08 Eur po odpočítaní zákonných odvodov adane s 9,5 % úrokom z omeškania ročne odo dňa 4.11.2011 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Na základe odvolania oboch strán sporu Krajský súd v Košiciach uznesením zo 6.
novembra 2014, č. k. 3Co/292/2013-273 rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie predovšetkým z

dôvodu, že prvoinštančný súd sa vôbec nezaoberal posúdením vznesenej námietky premlčania, pričom
z odôvodnenia rozsudku nevyplývalo, kedy a v akej podobe nároky v súvislosti s neplatným skončením
pracovného pomeru žalobca uplatnil po prvý krát.

4. Nárok uplatnený v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru žalobca v konaní prvýkrát

vyčíslil na výzvu súdu podaním doručeným súdu 21. októbra 2011, v ktorom voči žalovanému titulom
neplatného skončenia pracovného pomeru celkovo žiadal zaplatenie sumy 7.201,85 Eur, a to tak, že
za obdobie od 20.9.2009 do 31.8.2011 si uplatnil náhradu škody z titulu, že mu nebola vyplácaná
nemocenská dávka, a to 55% z vymeriavacieho základu, ktorú stanovil vo výške 186,07 Eur, ďalej od
19.10.2009 do 6.1.2009 za 80 dní v čiastke na deň 12,08 Eur, celkove 966,40 Eur, od 7.1.2010 do
19.8.2010 za 225 dní žiadal titulom práceneschopnosti priznať 55% z vymeriavacieho základu vo výške

1.495,22 Eur a od 20.8.2010 do 31.8.2011 si vyčíslil sumu za 377 dní, teda celkovú sumu 4.554,16 Eur
a žiadal, aby mu bola priznaná náhrada trov konania a trov právneho zastúpenia.

5. Na pojednávaní konanom 11. marca 2013 bola pripustená zmena žalobného návrhu spočívajúca v
rozšírení žaloby tak, aby žalobcovi bola priznaná náhrady mzdy za obdobie od 21.9.2009 do 18.10.2010

vo výške 311,57 Eur, za obdobie od 19.10.2009 do 31.12.2009 suma 1.497,17 Eur, za obdobie od
1.1.2010do6.1.2010suma126,40Eur,zaobdobieod7.1.2010do19.8.2010suma15,80Eura2.572,31
Eur, za obdobie od 20.8.2010 do 31.12.2010 suma 2.823,01 Eur, za obdobie od 1.1.2011 do 31.8.2011
suma 5.274,07 Eur, taktiež aby bola priznaná žalobcovi suma 518,10 Eur z titulu stravného, plus úrok z
omeškania z celkovej sumy od 11.8.2011, t. j. od právoplatnosti rozsudku o neplatnosti výpovede.

6. Predmetom konania sú teda nároky plynúce z neplatného skončenia pracovného pomeru žalobcu u
žalovaného, konkrétne výpovede z 24. novembra 2008, danej žalobcovi žalovaným, o ktorej neplatnosti
právoplatne rozhodol súd dňom 10. augusta 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/35/2009. Žalobca po
pripustení zmeny žaloby požadoval zaplatenie sumy 13.138,43 Eur s úrokom z omeškania od 11.8.2011.

Uplatnený nárok sa týka obdobia od začiatku plynutia výpovednej doby do skončenia pracovného
pomeru dohodou, teda od 21.9.2009 do 31.8.2011. Z uvedenej sumy je suma 12.620,33 Eur uplatňovaná
titulom náhrady mzdy a suma 518,10 Eur titulom náhrady stravného, všetko ako nároky vzniknuté v
dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalobca uviedol, že pri výpočte náhrady mzdy
vychádzal z posledného známeho štvrťroku, a síce obdobia 12/2004 - 02/2005, kedy mu žalovaným bola

vyplatená mzda podľa predložených výplatných pások a doplatok k mzde. Pre účely výpočtu nároku
zohľadňoval rozdiel vyplývajúci z nárastu minimálnej mzdy od roku 2005 do roku 2009, príplatky za
prácu v noci, nadčas a počas sviatkov a svojmu pracovnému miestu priradil II. stupeň náročnosti práce,
pretože išlo o stráženie s nosením bezpečnostných prvkov ako sú paralizér a putá. Poukázal na to,
že zo strany žalovaného mu bola trikrát daná neplatná výpoveď, bol čiastočne invalidný dôchodca,

čo sú okolnosti umožňujúce priznať náhradu mzdy aj nad dvanásť mesiacov. Ohľadne nároku na
náhradu mzdy za obdobie práceneschopnosti uviedol, že má na ňu nárok, pretože žalovaný si neplnil
povinnosti vyplývajúce z hlásenia zamestnanca v sociálnej poisťovni. Úrok z omeškania si uplatnil odo
dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede. Žalovaný vo vzťahu k
nárokom žalobcu uplatneným po troch rokoch od ich splatnosti namietal ich premlčanie s tým, že je

potrebné prihliadať nielen na výšku nároku, ale aj na jeho skutkové vymedzenie.

7. Z obsahu pripojeného spisu tamojšieho súdu sp. zn. 5C/35/2009 mal súd prvej inštancie preukázané,
že výpoveď z pracovného pomeru z 24. novembra 2008, ktorú dal žalovaný žalobcovi bola žalobcovi
doručená 13. decembra 2008. Dvojmesačná výpovedná doba začala plynúť prvým dňom kalendárneho

mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončila sa uplynutím posledného dňa príslušného
kalendárneho mesiaca. Výpovedná doba teda uplynula dňom 28. februára 2009, kedy malo dôjsť podľa
výpovede k skončeniu pracovného pomeru. Listom z 29. decembra 2008 žalobca oznámil žalovanému,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával a požiadal o zaslanie rozpisu zmien. Žalovaný potvrdil
prevzatie písomného oznámenia, ktorým mu žalobca oznámil, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní,

avšak dátum prevzatia tohto oznámenia nevedel uviesť. Do skončenia sporu o neplatnosť výpovede
mu žalovaný prácu neprideľoval. Návrh na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
žalobca uplatnil súčasne so žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru 31. marca
2009. Neplatnosť výpovede bola právoplatne vyslovená súdom 10. augusta 2011.8. Na základe uvedeného súd uplatnené nároky žalobcu právne posúdil ako nároky z neplatného
skončenia pracovného pomeru výpoveďou upravené v ustanovení § 79 ods. 1, 2 Zákona č. 311/2001

Z.z., Zákonníka práce v znení účinnom v čase, keď mali tieto nároky vzniknúť, t.j. k 1. marcu 2009
(ďalej len ako „Zákonník práce“). Vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania sa súd prvej
inštancie pred ich meritórnym posúdením zaoberal otázkou ich prípadného premlčania. Poukázal na §
1 ods. 4 Zákonníka práce, v zmysle ktorého vzhľadom na absentujúcu úpravu premlčania v Zákonníku
práce, riadi sa táto ustanoveniami prvej časti Občianskeho zákonníka. Všeobecná premlčacia doba je

trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz. Ak ide o nárok na opakujúce sa
plnenia, je lehota na uplatnenie nároku na jednotlivé plnenia tri roky od ich splatnosti. Premlčacia lehota
neplynie, ak v jej rámci veriteľ uplatní právo na súde a v začatom konaní riadne pokračuje. Uplatnením
práva na súde sa rozumie podanie žaloby na ochranu porušeného subjektívneho práva, čo je vždy
podanie žaloby na plnenie. Súd prvej inštancie zdôraznil, že právo na náhradu mzdy pri neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru nemôže vzniknúť skôr než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že

trvánaďalšomzamestnávaní.Takétooznámeniesamôževzťahovaťibakzamestnávaniuvdobepodni,
kedy by podľa rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal pracovný pomer medzi účastníkmi skončiť.
Náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce možno priznať len vtedy, ak je splatná v čase
rozhodovania, a preto aj právo na jej náhradu možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane
splatnou, t.j. keď nastane čas jej plnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným

právom, teda stáva sa nárokom a od tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia lehota na
uplatnenie tohto nároku. V zmysle Zákonníka práce, je mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to
najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej
zmluve nedohodlo inak (žalovaný nemal uzatvorenú kolektívnu zmluvu a v pracovnej zmluve žalobcu
nebola splatnosť mzdy dohodnutá inak). Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac

podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Uvedené vyplýva aj z obsahu uznesenia Najvyššieho súdu
SR z 01. januára 2010 (poznámka odvolacieho súdu: správny dátum je 27. októbra 2009), sp. zn. 1
Cdo 180/2009, podľa ktorého „začína plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru odo dňa splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za
príslušný mesiac, za ktorý sa požaduje.“

9. Žalobca sa domáha náhrady mzdy za obdobie od 21.9.2009 do 31.8.2011. Najskôr sa mohol žalobca
domáhať náhrady mzdy až dňom 1.3.2009, t.j. deň nasledujúci po uplynutí výpovednej doby, teda po
28.2.2009 (kedy malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru). Za september 2009 (prvý žalobcom
požadovaný mesiac) mala byť vyplatená mzda až v októbri 2009, preto si nárok na jej náhradu mohol

uplatniť najneskôr do 31.10.2012. Uvedené potom platí rovnako aj pre ďalšie jednotlivé náhrady mzdy za
príslušný mesiac, za ktoré sa požaduje. Žalobca si nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru
uplatnil v žalobe o určenie neplatnosti výpovede dňa 31. marca 2009. Nároky vyčíslil 21. októbra 2011.
Dňa 11. marca 2013 síce došlo k zmene žaloby jej rozšírením, avšak nárok uplatnený pôvodnou žalobou
ostal zachovaný. Na základe uvedeného mal súd za to, že žalobcom uplatnený nárok nie je premlčaný.

Riadne uplatnenie nároku spôsobilo spočívanie premlčania, žalobca v konaní riadne pokračoval, preto
k premlčaniu nemohlo dôjsť ani následne.

10. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobcovi vznikol v dôsledku neplatného
skončenia pracovného pomeru zo strany žalovanej nárok na náhradu mzdy, nakoľko o neplatnosti

výpovede právoplatne rozhodol súd, pričom žalobca oznámil zamestnávateľovi - žalovanej (ešte v
priebehu plynutia výpovednej doby), že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale žalovaná mu po tomto
oznámení prácu neprideľovala, pričom tieto skutočnosti neboli v konaní sporné. Žalovaná však tvrdila,
že žalobcovi nemohla prideľovať prácu z dôvodu, že tento jej nepredložil nevyhnutné doklady. Súd prvej
inštancie uzavrel, že bolo povinnosťou žalovanej ako zamestnávateľa umožniť žalobcovi pokračovať

v práci tak, ako to vyplýva zo Stanoviska Najvyššieho súdu SR z 9. júna 2004, Cpj 4/2004, na ktoré
poukázal. Ak tak žalovaná neučinila, porušila tým povinnosť zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi
prácu vyplývajúcu mu zo Zákonníka práce, pretože žalobca chcel a aj mohol vykonávať prácu dohodnutú
v pracovnej zmluve. Možnosť žalobcu vykonávať prácu bola preukázaná správou MV SR, Prezídia
Policajného Zboru zo dňa 27.5.2009, vyžiadanej v konaní sp. zn. 5C/35/2009, podľa ktorej bol žalobcovi

dňa 4. decembra 2008 vydaný preukaz odbornej spôsobilosti na výkon fyzickej ochrany alebo pátrania s
platnosťou na desať rokov. Ak teda žalobca bez toho, aby mu zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci
tomuto potrebné doklady nepredložil, táto jeho nečinnosť nemôže mať za následok to, že by mu nárokna náhrady mzdy nevznikol. Žalovanej nič nebránilo spojiť oznámenie o umožnení pokračovať v práci s
výzvou na predloženie požadovaných dokladov, napr. najneskôr v deň nástupu na určenú zmenu.

11. Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy, súd prvej inštancie uzavrel, že tento vzniká až dňom
nasledujúcim po uplynutí výpovednej doby, v danom prípade dňom 1. marca 2009 (21 Cdo 700/2001
SR NS zv. 15, s 85). Dovtedy pracovný pomer trvá, preto má zamestnanec nárok na mzdu, prípadne
iné nároky, ak nepracuje. Nárok na náhradu mzdy zamestnanca trvá až do času, keď mu zamestnávateľ
umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. V prejednávanom

prípade súd rozhodol o neplatnosti výpovede právoplatne dňa 10. augusta 2011, čím nárok na náhradu
mzdy zanikol (podľa R 51/1975 nárok na náhradu mzdy patrí pracovníkovi pri splnení zákonných
predpokladov do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý rozhodol o tom, že skončenie pracovného
pomeru je neplatné). Po právoplatnosti rozhodnutia súdu žalobca opäť získal postavenie zamestnanca
a z toho plynúce nároky. Obdobie, za ktoré by v zmysle uvedeného žalobcovi patrila náhrada mzdy tak
predstavuje obdobie od 1. marca 2009 do 10. augusta 2011, pričom žalobca si nároky uplatnil za obdobie

od 21. septembra 2009 do 31. augusta 2011. Podľa stanoviska Najvyššieho súdu SR z 9. júna 2004,
Cpj 4/2004, zamestnanec nemá nárok na náhradu mzdy za dobu jeho dočasnej práceneschopnosti.
Žalobca tak má na základe uvedeného nárok na náhradu mzdy za obdobie od 19.10.2009 do 6.1.2010
a tiež za obdobie od 20.8.2010 do 10.8.2011, teda okrem doby jeho práceneschopnosti. Tento nárok
má aj za obdobie po 10.7.2011 odkedy mu bol priznaný dôchodok vzhľadom na možný súbeh výkonu

práce a poberania dôchodku. Samotná skutočnosť, že poberal dôchodok, nemá vplyv na možnosť či
nemožnosť vykonávať prácu.

12. Vo vzťahu k nároku žalobcu uplatnenému za obdobie trvania dočasnej práceneschopnosti a tvrdeniu
žalobcu, že žalovaná ho odhlásila ako zamestnanca zo sociálnej poisťovne, súd prvej inštancie poukázal

nazákonnévymedzenienárokuzneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeru,ktorýmjevýlučnenáhrada
mzdy. Ide o hmotnú ujmu zamestnávateľa za to, že zamestnancovi, ktorý trval na ďalšom zamestnávaní
a neplatnosť skončenia pracovného pomeru uplatnil na súde, neprideľoval prácu. Pracovný pomer sa
pritom považuje za platne skončený až kým súd nerozhodne inak. Podmienkou poskytnutia náhradu
mzdy je, že zamestnanec chce a môže pracovať. V prípade práceneschopnosti zamestnanec nemôže

vykonávať prácu, a to bez ohľadu na to, či jeho pracovný pomer trvá, alebo nie. Na skutočný výkon
práce je viazaný aj nárok zamestnanca na stravné, preto ani tento nárok žalobcu nie je možné priznať
v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru.

13. Po takto skutkovo a právne ustálenom závere súdu prvej inštancie čo do základu nároku, poukázal

na § 134 ods. 1 vety prvej, ods. 2 až 5 a ods. 10 Zákonníka práce s tým, že pri určení priemerného
zárobku žalobcu je potrebné vychádzať z hrubej mzdy zúčtovanej na výplatu v rozhodujúcom období
a z odpracovaného obdobia v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok
predchádzajúci vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy bez ohľadu na to, za ktoré nasledujúce
obdobie zamestnanec nárok uplatnil (v zmysle 21Cdo 991/2001, súbor, zv. 17, C 1240/2). Nárok

žalobcu vznikol 1.3.2009 a preto je rozhodujúcim obdobím predchádzajúci kalendárny štvrťrok, teda
posledný štvrťrok roku 2008. Z vyjadrení strán sporu v konaní bolo nesporné, že žalobca u žalovanej
naposledy skutočne vykonával prácu v októbri 2005. Potom u neho dochádzalo opakovane ku skončeniu
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, ktorých neplatnosť žalobca zakaždým uplatnil na súde.
V rozhodujúcom období teda žalobca u žalovanej vôbec nepracoval (neodpracoval ani hodinu), preto

bolo potrebné použiť namiesto jeho priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Ten sa zisťuje zo
mzdy, ktorú by u žalovanej zrejme dosiahol, keby bol pracoval.

14. Tak priemerný, ako aj pravdepodobný zárobok sa viaže na konkrétneho zamestnanca, preto je pri
jeho výpočte potrebné vychádzať z úpravy pracovných podmienok v pracovnej zmluve zamestnanca

(vzhľadom na absentujúcu kolektívnu zmluvu alebo úpravu výpočtu zárobku priamo v pracovnej
zmluve, čo používaná právna úprava umožňovala). Pracovnú zmluvu žalobcu mal súd k dispozícii v
konaní sp. zn. 5C/35/2009. Z oboznámenia jej obsahu vyplynulo, že žalobca u žalovanej pracoval
od 1.12.2004 s týždenným pracovným časom 37,5 hodín, teda dennou pracovnou dobou 7,5 hodín.
Mzdové podmienky boli dohodnuté v sume 38,- Sk (1,26 Eur) na hodinu, plus príplatky podľa Zákonníka

práce. Pri druhu práce, opise pracovného miesta, je uvedené strážna služba. Vychádzajúc z údajov z
pracovnej zmluvy zamestnanca a z údajov o fonde pracovného času na Slovensku v roku 2008 (http://
calendar.zoznam.sk/worktime-sksk.php?hy=2008), by žalobca v rozhodujúcom období u žalovanej
pravdepodobne odpracoval 66 dní, čo je 495 pracovných hodín. V rozhodujúcom období by tak dosiaholpravdepodobnú hrubú mzdu v sume 18.810,- Sk (624,38 Eur). Pravdepodobný hodinový zárobok
žalobcu zistený k 1.1.2009 je tak vo výške 38,- Sk (1,2614 Eur) a jeho pravdepodobný mesačný zárobok
je v sume 6.222,50 Sk (206,55 Eur) - pri priemernom počte pracovných hodín v mesiaci 163,75 a pri

7,5 hodinovom pracovnom čase.

15. Nakoľko je zistený pravdepodobný zárobok zamestnanca nižší ako minimálna mzda, na ktorú by
zamestnancovi vznikol nárok v kalendárnom mesiaci, v ktorom vznikla potreba priemerný zárobok použiť
(v mesiacoch, za ktoré súd priznal náhradu mzdy), pravdepodobný zárobok žalobcu súd prvej inštancie

zvýšil na sumu zodpovedajúcu tejto minimálnej mzde s tým, že minimálnu mzdu vynásobil koeficientom
1,2.Maltotižzato,žepracovnémumiestužalobcumábyťpriradenýdruhýstupeňnáročnostipracovného
miesta. Vychádzal zo skutočnosti, že jedným zo zákonných predpokladov výkonu práce žalobcu u
žalovaného je odbornosť, ktorú zamestnanec preukazuje preukazom odbornej spôsobilosti. Uvedené
samo o sebe predpokladá istý stupeň odbornosti pri výkone práce a teda aj jej náročnosti. Preto
prvoinštančný súd považoval za logické a spravodlivé, aby pracovnému miestu žalobcu bol priradený

druhý stupeň náročnosti vychádzajúc z charakteristiky stupňov náročnosti pracovných miest v zmysle
prílohy č. 1 Zákonníka práce. V súlade s uvedeným a v zmysle Nariadenia vlády č. 422/2008 Z.z.,
Nariadenia vlády č. 441/2009 a Nariadenia vlády č. 408/2010, žalobcovi patrí za príslušné obdobia v roku
2009 náhrada mzdy vo výške 354,60 Eur (sadzba minimálneho hod. mzdového nároku pri 37,5 hod./
týždenne je 2,1734 Eur), v roku 2010 náhrada mzdy vo výške 369,20 Eur (sadzba minimálneho hod.

mzdovéhonárokupri37,5hod./týždenneje2,2630Eur)avroku2011náhradamzdyvovýške380,40Eur
(sadzba minimálneho hod. mzdového nároku pri 37,5 hod./týždenne je 2,3322 Eur). Ostatné žalobcom
požadované navýšenia pravdepodobného zárobku odporujú zákonnému spôsobu jeho určenia a súd
ich považoval za účelové v snahe získania čo najvyššieho plnenia. Celková výška náhrady mzdy, ktorú
súd žalobcovi na základe zisteného pravdepodobného zárobku priznal za obdobie od 19.10.2009 do

6.1.2010 a od 20.8.2010 do 10.8.2011 predstavuje sumu 5.338,44 Eur brutto a bolo zistená nasledovne:
- od 19.10.2009 do 31.10.2009, t. j. 10 pracovných dní = 163,005 Eur,
- mesiace 11/2009 a 12/2009, t. j. 2 x plný mesiac = 709,20 Eur,
- od 1.1.2010 do 6.1.2010, t. j. 4 pracovné dni = 67,89 Eur,
- od 20.8.2010 do 31.8.2010, t.j. 7 pracovných dní = 118,8075 Eur

- mesiace 9/2010 až 7/2011, t.j. 11 x plný mesiac = 4.139,60 Eur,
- od 1.8.2011 do 10.8.2011, t.j. 8 pracovných dní = 139,932 Eur.
16. Nad priznanú sumu súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol s poukázaním na odseky
19, 21, 22, 23, 30 a 35 odôvodnenia svojho rozsudku. Úroky z omeškania k uplatneným mzdovým
nárokom žalobcovi nepriznal z dôvodu, že Zákonník práce neobsahuje ustanovenie umožňujúce priznať

úroky z omeškania účastníkom pracovnoprávnych vzťahov v prípade neplnenia peňažnej pohľadávky
riadne a včas. Úprava úrokov z omeškania je riešená v ôsmej časti Občianskeho zákonníka - záväzkové
právo. Bolo preto potrebné posúdiť túto otázku prostredníctvom interpretácie ustanovenia Zákonníka
práce upravujúceho vzťah subsidiarity medzi Zákonníkom práce a Občianskym zákonníkom, ktorým
je ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Podľa tohto ustanovenia, ak tento zákon v prvej časti

neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Ide o kogentné ustanovenie Zákonníka práce, ktoré nie je možné extenzívne vykladať. Subsidiárne
pôsobenie osobitnej časti Občianskeho zákonníka je tak vo vzťahu k Zákonníku práce vylúčené.
Uplatnené úroky z omeškania nebolo možné žalobcovi priznať, keďže tento nárok je upravený mimo
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, teda v jeho osobitnej časti.

17. Vzhľadom na celkový čas, za ktorý zamestnancovi patrí náhrada mzdy, sa súd prvej inštancie
zaoberal aj žiadosťou žalovanej o jej nepriznanie nad čas presahujúci 12 mesiacov, pričom nezistil
existenciu okolností, pre ktoré by žiadosti vyhovel. Naopak, žalobca takmer ihneď po doručení výpovede
oznámil žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pričom tá mu to do skončenia konania neumožnila.

Zo strany žalovanej ide o tretí prípad neplatného skončenia pracovného pomeru voči žalobcovi. Žalobca
bol od 19.10.2009 do 9.7.2011 evidovaný na príslušnom úrade práce ako uchádzač o zamestnanie, a
teda nevykonával prácu pre iného. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce má charakter
ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť pre konanie zamestnávateľa. S prihliadnutím
na všetky tieto skutočnosti súd posúdil žiadosť žalovaného ako nedôvodnú a ako takej jej nevyhovel.

18. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa § 262 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods.
1, 2 CSP, t.j. podľa zásady úspechu v spore. Osobitne rozhodol o nároku na náhradu trov konania
o určenie neplatnosti výpovede (konanie sp. zn. 5C/35/2009), a osobitne o nároku na náhradu trovkonania o náhradu mzdy (konanie sp. zn. 5C/77/2011). Dôvodom takého postupu je skutočnosť, že
výrok o náhrade trov konania vo veci sp. zn. 5C/35/2009 bol zrušený rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach č. k. 3Co/82/2011-136 zo dňa 26.7.2011, v ktorého odôvodnení odvolací súd uviedol, že o

trovách celého konania môže súd rozhodnúť aj v rozhodnutí o nároku, ktorým bol iný nárok vylúčený na
samostatné konanie. V zmysle uvedeného súd rozhodol v tomto rozsudku o náhrade trov oboch konaní,
pričom tieto posudzoval samostatne. Oba nároky, teda nárok o určenie neplatnosti výpovede a nárok
na náhradu mzdy, sú samostatné nároky, ktoré sú aj samostatne žalovateľné. Napriek tomu, že žalobca
ich uplatnil spolu, predmetom konania sp. zn. 5C/35/2009 (a teda aj predmetom jeho dokazovania) bola

výlučne platnosť či neplatnosť výpovede a predmetom konania sp. zn. 5C/77/2011 zase výlučne nároky
z neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalobca bol vo veci sp. zn. 5C/35/2009 plne úspešný
(neplatnosť výpovede), preto mu súd prvej inštancie priznal 100 % náhradu trov tohto konania proti
žalovanej.

19. V konaní sp. zn. 5C/77/2011 mali obe strany sporu vo veci iba čiastočný úspech. Žalobca sa voči

žalovanej domáhal náhrady v celkovej výške 13.138,43 Eur s prísl. Súd žalobcovi priznal proti žalovanej
sumu5.338,44Eur,čopredstavujeúspechžalobcuv40,63%avozvyšnejčastižalobuzamietol,čozase
predstavuje úspech žalovanej v 59,37 %. Z dôvodu čiastočného úspechu strán, súd podľa § 255 ods. 2
Civilného sporového poriadku náhradu trov konania pomerne rozdelil. Vyšší úspech mala teda v tomto
konaní žalovaná a preto má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorého úspech v konaní

bol nižší. Táto mu bola priznaná v pomere v 18,74 % trov konania (od 59,37 % úspechu žalovaného
odpočítaný 40,63 % úspech žalobcu).

20. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca s návrhom rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca napadol rozsudok vo všetkých jeho výrokoch,

pričom uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietal predovšetkým, že súd
prvej inštancie pri výpočte rozsahu odpracovaných hodín, resp. fondu pracovného času za rozhodujúce
obdobie, nezohľadnil prácu nadčas, nočnú prácu a prácu počas dní pracovného pokoja, nakoľko z
predložených listín žalobcu je zrejmé, že pri výkone povolania vykonával prácu v nepretržitej prevádzke,
teda počas dňa, noci, resp. dní pracovného pokoja. V nadväznosti na uvedené poukazuje na zmluvu o

strážnej službe 30. novembra 2009. V mesiaci júl 2008 podľa požiadavky objednávateľa na stráženie
objektu bývalej TOOŽ Spišská Nová Ves malo byť odpracovaných 60 hod. spolu s nadčasovými
hodinami, 248 nočných hodín a 24 hodín počas štátnych sviatkov, t.j. 303 hod. na jedného zamestnanca
- norma, 124 hod. nočných hodín na jedného zamestnanca a 12 hodín počas štátnych sviatkov na
jedného zamestnanca; v mesiaci júl 2008 bolo 23 pracovných dní. Minimálna mzda v roku 2008 bola

8.100,- Sk s prihliadnutím na stupeň náročnosti práce t.j. II. stupeň (1,2 násobok minimálnej mzdy)
je minimálna mesačná mzda v roku 2008 vo výške 9.720,- Sk, t.j. 322,6449 Eur. Minimálna hodinový
mzda v roku 2008 s priradením II. stupňa náročnosti práce je 1.8562 Eur pri 23 pracovných dňoch a
7,5 hod. pracovnom čase, jeden zamestnanec odpracoval 172,5 hod. a 130,5 hod. práce nadčas. Mzda
jedného zamestnanca pri strážení bývalého objektu TOOŽ, Spišská N. Ves mala byť v mesiaci júl 2008

vo výške 697,2172 Eur pri zohľadnení II. stupňa náročnosti práce, príplatkov za prácu v noci, nadčas a
počas štátnych sviatkov. V mesiaci august 2008 podľa požiadavky objednávateľa na stráženie objektu
bývalej TOOŽ Spišská Nová Ves malo byť odpracovaných 624 hod. spolu s nadčasovými hodinami,
248 nočných hodín a 31 hodín počas štátnych sviatkov, t.j. 312 hod. na jedného zamestnanca - norma,
124 nočných hodín na jedného zamestnanca a 15,5 hodín počas štátnych sviatkov na 1 zamestnanca;

v mesiaci august 2008 bolo 20 pracovných dní. Pri 20 pracovných dňoch a 7,5 hod. pracovnom čase,
jeden zamestnanec odpracoval 150 hod. a 162 hod. práce nadčas. Mzda jedného zamestnanca pri
strážení bývalého objektu TOOŽ Spišská N. Ves mala byť v mesiaci august 2008 vo výške 780,0558
Eur pri zohľadnení II. stupňa náročnosti práce, príplatkov za prácu v noci, nadčas a počas štátnych
sviatkov. V mesiaci september 2008 podľa požiadavky objednávateľa na stráženie objektu bývalej TOOŽ

Spišská Nová Ves malo byť odpracovaných 600 hod. spolu s nadčasovými hodinami 240 nočných hodín
a 31 hodín počas štátnych sviatkov, t.j. 300 hod. na jedného zamestnanca - norma, 120 nočných hodín
na jedného zamestnanca a 15,5 hodín počas štátnych sviatkov na jedného zamestnanca; v mesiaci
september 2008 bolo 20 pracovných dní. Pri 20 pracovných dňoch a 7,5 hod pracovnom čase, jeden
zamestnanec odpracoval 150 hod. a 150 hod. práce nadčas. Mzda jedného zamestnanca pri strážení

bývalého objektu TOOŽ, Spišská N. Ves mala byť v mesiaci september 2008 vo výške 750,9671 Eur pri
zohľadnení II. stupňa náročnosti práce, príplatkov za prácu v noci, nadčas a počas štátnych sviatkov.
Spolu mzda jedného zamestnanca za štvrťrok bola vo výške 2.228,2401 Eur pri 63 pracovných dňochna jeden pracovný deň pripadala mzda vo výške 35.3689 Eur, t.j. pri 262 pracovných dňoch v roku 2008
mala byť 12 mesačná mzda vo výške 9.266,65 Eur.

21. Ďalej žalobca namieta správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v postupe, ktorým nepriznal
žalobcovi náhradu mzdy počas jeho pracovnej neschopnosti. Rozhodnutie považuje za nesprávne,
pretože žalovaná nemala odhlásiť žalobcu zo sociálnej poisťovne k 28.2.2009. Má za to, že ak
žalovaná odhlásila žalobcu zo sociálnej poisťovne, má znášať následky nevyplatenia nemocenského
žalobcovi. Má za to, že judikatúra, o ktorú sa opiera rozhodnutie súdu prvej inštancie, že náhrada mzdy

zamestnancovi nepatrí v prípade, ak sa riadne platia odvody do sociálnej poisťovne, a nie v prípade, ak
zamestnávateľtietoriadneneuhrádzal.Kvyššieuvedenémupodotkol,žežalovanáužvr.2006žalobcovi
doplácala nemocenské dávky vo výške 11.346,- Sk. Ďalej žalobca poukázal na judikatúru Slovenských
súdov (R 90/1970), v zmysle ktorej náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemá charakter
ekvivalentumzdy,ktorúsimoholzamestnaneczarobiťpreto,žemuzamestnávateľneumožnilvykonávať
prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má

charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne
skončil pracovný pomer so zamestnancom.

22. Žalovaná podala písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, ktoré považuje za nedôvodné a zároveň
poukazuje na dôvody svojho odvolania proti napadnutému rozsudku. Nárok na náhradu škody a náhradu

nemocenských dávok je mimo merita veci a nie je vôbec podložený. Odvolanie žalobcu je nedôvodné,
nakoľko nie je možné poukazovať na iné skutočnosti, ako na nárok zo zákona, teda na fond pracovného
času. Práca nadčas nepatrí do základného fondu pracovného času a nie je daný na ňu nárok zo strany
zamestnanca. Navyše žalobca odmietol podpísať dohodu o nadčasoch bez výhrad, kládol si neprijateľné
podmienky, že si bude voľno čerpať podľa svojej ľubovôle. S takouto podmienkou žalovaná nemohla

súhlasiť, nakoľko by to malo negatívne dôsledky na pracovnú morálku a disciplínu. So žalobcom nebola
uzavretá dohoda o práci nadčas, ktorú nie je zamestnávateľ povinný za žiadnych okolností uzavrieť a jej
neuzavretie nemožno považovať za nerovnaké zaobchádzanie. Sám žalobca spôsobil, že s ním nebola
dohoda o práci nadčas uzavretá, a to kladením neakceptovateľných podmienok. Výpočty žalobcu nie sú
relevantnéasúnepodložené,neopierajúsaožiadneplatnéustanoveniaprávnychpredpisov.Zároveňsa

tieto výpočty žalobcu zakladajú na nesprávnych vstupných údajoch. Znalecký posudok bol vypracovaný
správne s prihliadnutím na namietané skutočnosti a zo správnym určením mzdy. Žalovaná sa stotožňuje
s právnym názorom súdu prvej inštancie, že ak je niekto práceneschopný, tak nemôže logicky pracovať
a preto mu nepatrí náhrada mzdy, čo je podopreté aj ustálenou judikatúrou. Tento záver je plne v
súlade s pravidlami formálnej právnej logiky. Preto navrhuje, aby odvolací súd nevyhovel odvolaniu

žalobcu. Následne žalovaná doplnila dôvody svojho písomného vyjadrenia k odvolaniu žalobcu, v
ktorom poukázala na skutočnosť, že nemohla prideľovať žalobcovi prácu, pretože žalobca nepredložil
doklady podľa zákona č. 473/2005 Z.z. o súkromnej bezpečnosti. Ak by žalovaná žalobcu napriek tomu
zamestnala, hrozila by jej pokuta až 33.000,- Eur. Pokiaľ ide o nemocenské dávky, tieto hradí sociálna
poisťovňa, a nie zamestnávateľ. Žalobca bol povinný v zmysle zákona o sociálnom zabezpečení č.

461/2003 Z.z. (§ 9 ods. 2 predložiť žalovanej potvrdenie o PN a jej ukončenie). Ak by žalobca predložil
žalovanej tento doklad, žalovaná by ho postúpila sociálnej poisťovni, ktorá by žalobcovi vyplatila dávky.
Keďže si žalobca nesplnil zákonom stanovenú povinnosť sú jeho požiadavky ohľadne nemocenských
dávok vylúčené a nedôvodné. Žalovaná poukazuje aj na oznámenie sociálnej poisťovne, že ak žalobca
predloží takýto doklad, budú mu vyplatené nemocenské dávky.

23. V replike k vyjadreniu žalovaného z 3. marca 2017 a zo 6. marca 2017 žalobca uviedol, že nárok na
náhradu mzdy a na náhradu nemocenského patrí žalobcovi z dôvodu, že žalovaný ako zamestnávateľ
odhlásil žalobcu zo sociálnej poisťovne, potom ako mu dal neplatnú výpoveď. Čo sa týka výpočtu v
znaleckom posudku, kde sa uvádza, že žalobca dostal viac, nie je pravdou, nakoľko nočnú prácu na

jednej zmene robili dvaja zamestnanci, takže správny výpočet mal byť počet nočných hodín, krát dvaja
zamestnanci. Do základnej minimálnej mzdy sa v zmysle Zákonníka práce nezahŕňa práca nadčas,
práca vo sviatok, nočný príplatok a iné. Zároveň zotrval na svojich písomných a ústnych prednesoch
a podanom odvolaní.

24. Rozsudok napadla v zákonnej lehote odvolaním aj žalovaná, ktorá odvolanie podáva proti výrokom
I, III a IV s tým, že výroky o trovách konania sú napáda odvolaním ako závislé výroky na výroku vo
veci samej. Žalovaná odvolanie podáva z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne a nedostatočne
zistil skutkový stav a nesprávne posúdil vec po právnej stránke, keď priznal žalobcovi náhradu mzdy,pretože právny základ uplatneného nároku nie je daný z dôvodov, ktoré žalovaná produkovala v konaní.
Žalovaná znovu argumentuje nemožnosťou zamestnať žalobcu podľa pracovnej zmluvy z dôvodov na
jeho strane, keď tento nepredložil zákonom požadované doklady a nepreukázal žalovanej splnenie

predpokladov na výkon dohodnutej práce. Žalovaná poukazuje na svoje argumenty v záverečnej reči
pred vyhlásením napadnutého rozsudku a na argumenty v písomných podaniach, najmä z 21. novembra
2016,ktorésúajodvolacímidôvodmi,pretožesúdichnesprávnevyhodnotilasúdôvodminazamietnutie
žaloby. Vydanie preukazu žalobcovi na 10 rokov nezbavuje žalovanú povinnosti vyžadovať, aby jej
žalobca predložil zákonom vyžadované doklady. Žalobca preukázateľne nespolupracoval. Poukazuje na

rozhodnutie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline KRPZ-ZA-B-358-012/2013 z 2. septembra
2013, v ktorom je konštatované spáchanie priestupku zo strany žalobcu, avšak z dôvodu zániku
možnosti prejednať priestupok pre uplynutie dvoch rokov od jeho spáchania, bolo konanie zastavené. Z
uvedeného rozhodnutia však vyplýva protiprávne konanie žalobcu, pre ktoré nie je možné konštatovať,
že žalovaná mu mohla objektívne prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy. Navyše žalobca pre
opakované a dlhodobé PN, ktoré viedli k invalidnému dôchodku žalobcu, objektívne nebol schopný

vykonávať dohodnutú prácu u žalovanej. Z uvedených dôvodov považuje záver súdu prvej inštancie
v bode 18. napadnutého rozsudku, že nečinnosť žalobcu nemôže mať za následok to, že by mu
nárok na náhradu mzdy nevznikol, za nesprávny. Žalovaná v odvolaní ďalej namieta arbitrárnosť a
nepreskúmateľnosť rozsudku z dôvodu, že sa súd nedostatočne vysporiadal s námietkami a argumentmi
spochybňujúcimi základ žalovaného nároku žalobcu na náhradu mzdy z dôvodu, že žalovaná nemohla

žalobcu zamestnať pre nespoluprácu a pre prekážky na jeho strane, pre nepreukázanie splnenia
predpokladov na výkon dohodnutej práce a nepredloženie dokladov požadovaných zákonom na
výkon dohodnutej práce. Ak žalovaná objektívne nemohla žalobcu zamestnať pre jeho nespoluprácu
(nepredloženie požadovaných dokladov), nemôže žalobcovi patriť náhrada mzdy, pretože takýto nárok
nepatrí zamestnancovi, ktorému nemohla byť opätovne prideľovaná práca z dôvodov na jeho strane.

25. Ďalšiu nesprávnosť v spôsobe právneho posúdenia premlčania uplatneného nároku vidí žalovaná v
tom, že predpokladom posúdenia námietky premlčania vo vzťahu k určitému nároku a jeho uplatnenia
na súde, je riadne uplatnenie nároku, čo znamená, že žalovaný nárok musí byť vymedzený skutkovo
tak, aby bol nezameniteľný s iným nárokom, teda jasne vymedzený čo do právneho základu i výšky,

inak na neho nie je možné prihliadať ako na uplatnený na súde s následkom neplynutia (spočívania)
premlčacej doby (§ 112 Občianskeho zákonníka). Rozhodnutie súdu nemôže byť ultra petitum a zároveň
súd nemôže za stranu nahrádzať skutkové tvrdenia, ani meniť alebo vykladať proti zneniu. Žalovaná
poukazuje na to, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody (bod 2. napadnutého rozsudku), nie
nároknanáhradumzdy.Podľabodu3.napadnutéhorozsudkusúšpecifikovanéčastižalovanéhonároku

uplatnené a odôvodnené (náhrada škody za nevyplatenú nemocenskú dávku), nie ako náhrada mzdy.
Žiaden nárok na náhradu škody nie je daný. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil námietku premlčania
žalovanej. Všetky nároky podľa rozšírenia žaloby (11. marca 2013) viac ako 3 roky spätne dozadu (pred
11. marcom 2010) sú premlčané a pre vznesenú námietku premlčania nemali byť súdom prvej inštancie
priznané (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Riadne uplatnenie nároku, ktoré spôsobuje dočasné

neplynutie premlčacej doby až rozšírením žaloby je na ťarchu žalobcu, ktorý nesie s tým spojené právne
následky podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

26. Ďalej žalovaná v odvolaní poukazuje na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu zo 6. novembra
2014, čo je K 3Co 292/2013-273, s ktorého vyplýva, že odvolanie žalobcu bolo nedôvodné a že žiaden

odvolacídôvodvznesenýžalobcomnebolnaplnený.Poslednýrozsudoksúduprvejinštanciebolzrušený
na základe odvolacieho dôvodu uplatneného žalovanou vo svojom odvolaní. Vzhľadom na § 470 ods.
1 CSP a Čl. 16 ods. 3 CSP bola do civilného procesu zavedená zásada prohibitio reformatio in peius,
v dôsledku ktorej nie je možné, aby bolo postavenie žalovanej zhoršené (5.338,44 Eur) oproti prvšiemu
zrušenému rozsudku súdu prvej inštancie (3.226,08 Eur).

27. Žalovaná ďalej nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie o dôvodnosti zaradenia pracovného
miesta žalobcu do II. stupňa náročnosti práce len na základe preukazu žalobcu o odbornej spôsobilosti,
pretože dôležitý je skutočný výkon práce, a nie formálne predpoklady. Podľa skutočného výkonu práce
žalobcom ide o pracovné miesto zodpovedajúce prvému stupňa náročnosti práce, pretože strážnici

nemajúhmotnúzodpovednosť,nepoužívajúnatomtoobjektevecnébezpečnostnéprostriedkyapôsobia
len preventívne. V druhom stupni náročnosti sa vyžaduje na výkon prác vyučenie v príslušnom odbore
alebo stredné odborné vzdelanie vykonaním záverečnej skúšky v študijnom odbore alebo učebnom
odbore.28. Žalovaná nesúhlasí ani so záverom súdu prvej inštancie, ktorý na jej návrh neznížil náhradu mzdy
nad čas 12-tich mesiacov. Žalovaná žiada prihliadnuť na pomery žalobcu a na príjem, ktorý poberal

(dávky). V nadväznosti na vyššie uvedené považuje za nesprávne aj výroky o trovách konania. Z
uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak,
že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanej nárok na náhradu trov prvoištančného a
odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, alternatívne žalovaná navrhuje, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

29. K odvolaniu žalovanej podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý považuje odvolanie za účelové,
v snahe opätovne vykresľovať žalobcu ako nezodpovedného zamestnanca, ktorý nedôvodne podáva
žaloby. Je to však opačne, žalovaná už tri krát dala žalobcovi neplatnú výpoveď, čo potvrdili trikrát
nezávislé senáty na úrovni okresného súdu, ako aj súdu krajského. Žalovaná v podanom odvolaní
uvádza tie isté skutočnosti, na ktoré poukázala v konaní pred súdom prvej inštancie. S nimi sa už

zaoberal aj krajský súd a postup okresného súdu v danom smere posúdil ako správny pokiaľ ide o
nepredloženie potrebných dokladov preukazujúcich oprávnenosť žalobcu na výkon dohodnutej práce,
preto má za to, že aj z tohto dôvodu je odvolanie žalovanej účelové. K prideleniu II. stupňa náročnosti
práce predkladá žalobca ako prílohu k písomnému vyjadreniu výpis pracovných služieb žalobcu spolu s
uvedenímpoužívanýchvecnýchbezpečnostnýchprostriedkov,ktorésúvyznačenéžltoufarbou.Žalobca

zdôrazňuje, že žalovaná nikdy nechcela žalobcu opätovne zamestnať, čo okrem dávania opakovaných
výpovedídokazujeajodhláseniežalobcuzosociálnejpoisťovne,vdôsledkučohobolžalobcapoškodený
a neboli mu vyplácané nemocenské dávky.

30. Žalovaná vo svojej replike z 5. apríla 2017 k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu považuje údaje

uvedené žalobcom v odvolaní za nepravdivé. Prvú výpoveď z pracovného pomeru dala žalovaná
žalobcovi v skúšobnej dobe, avšak vedúci pracovník žalovanej urobil chybu, keď menovaného nechal
pracovať jeden deň po skončení skúšobnej doby, čím sa pracovný pomer zmenil na dobu neurčitú.
Druhá výpoveď z pracovného pomeru bola žalovanou daná žalobcovi pre neplnenie svojich povinností a
nerešpektovanie nariadenia, ohováranie pracovníkov, čo riešilo Ministerstvo vnútra SR, Úrad SBS a čo

sa nezakladalo na pravde, presadzoval svoje záujmy. To že žalobca je osoba, ktorá sa nevie prispôsobiť
kolektívu, uviedol aj predseda senátu Krajského súdu v Košiciach v spore o tvrdenú diskrimináciu a
nemajetkovú ujmu a hneď na to žalobca napísal sťažnosť na predsedu senátu. Tretia výpoveď bola
žalobcovi daná z dôvodu, že nepredložil doklady, ktoré sú povinné podľa zákona č. 473/2005 Z.z. o
súkromnej bezpečnosti. V tomto podaní žalovaná dopĺňa svoje odvolanie proti poslednému rozsudku

súdu prvej inštancie, čo do vyhovujúceho výroku a to bez zmeny a doplnenia dôvodov (§ 365 ods.
3 CSP), teda neuplatňuje nové, ďalšie dôvody. Zároveň ide o dôvody, na ktoré súd prihliada ex offo.
Zopakovala, že pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, rozhodnutie súdu nemôže byť ultra petitum
a zároveň súd nemôže za stranu sporu nahrádzať skutkové tvrdenia, ani ich meniť alebo vykladať proti
ich zneniu (R 42/1957- uplatnenie „nového“ nároku pri zmene nároku, čo sa vzťahuje i na rozšírenie

žaloby, ktorým sa uplatňuje ďalší/nový nárok). Uvedené podporuje žalovaná aj tým, že nielen súd,
ale aj žalovaná musí poznať žalovaný nárok, aby mohla uplatniť spôsobilú obranu. Nárok, ktorý nie
je uplatnený riadne, nie je možné považovať za uplatnený vôbec. Nárok na náhradu mzdy nebol
žalobou žalobcu jasne (riadne) vymedzený, a to skutkovo, čo sa týka právneho dôvodu i výšky, ako
i obdobia, tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným, napríklad aj pri posúdení duplicity. Žalobca

si nemôže len neurčito uplatniť náhradu mzdy a potom rozširovať nárok ako ho napadne. Žalovaná
poukazuje na to, že rozšírené nároky uplatnené rozšírením žaloby, znamenajú rozšírenie/zmenu žaloby
oproti pôvodnému stavu, preto ide podľa ustálenej súdnej praxe o uplatnenie nároku dňom podania
rozšírenia žaloby a tieto rozšírené nároky sú premlčané a nie je možné ich pre vznesenú námietku
priznať. Žalovaná preto namieta záver súdu prvej inštancie v bode 15. napadnutého rozsudku, že

nárok uplatnený pôvodnou žalobou ostal zachovaný, ako nesprávny. Nárok sa vymedzuje skutkovým
vymedzením, právnym dôvodom, výškou a prípadne obdobím, ak to vyplýva z povahy nároku. Zároveň
išlo v podstatnej časti o uplatnenie nároku na náhradu škody, a nie náhrady mzdy, preto je potrebné
vychádzať z vyčíslenia žalovaného nároku daného vyčíslením v roku 2011 a odpočítať od neho nárok
na náhradu škody, ktorý vyčíslil a uplatnil nesprávne a nedôvodne. Rozšírenie žaloby o ďalší žalovaný

nárok podaním žalobcu z 11. marca 2013 je na uplatnenie na súde premlčaný a námietka premlčania
bola preto uplatnená dôvodne minimálne proti rozšíreniu žalovaného nároku.31. K vyjadreniu žalovanej z 10. apríla 2017, ktoré bolo podané k vyjadreniu žalobcu zo 17. marca
2017 k odvolaniu žalovanej, žalobca opätovne poukázal na výsledky vykonaného dokazovania a
poprel pravdivosť tvrdení žalovanej ohľadom dôvodov jednotlivých výpovedí z pracovného pomeru,

ktoré žalovaná žalobcovi dala neplatne. Tvrdením, že žalobca sa nevie prispôsobiť kolektívu, že to
uviedol predseda senátu, sa snaží zmanipulovať sudcov na krajskom súde. Sťažnosť bola písaná
na prieťahy. Samozrejme, vznikli aj pochybnosti o zaujatosti, keď na pojednávanie nebol predvolaný
advokát žalobcu. Podľa názoru žalobcu žalovaná chce, aby bolo všetko premlčané, aby žalobca platil
jej, preto žalobca tvrdí vo všetkých súdnych sporoch, že konanie žalovanej nemožno hodnotiť inak ako

sadistické sklony - pomstu, že si žalobca chránil svoju česť proti podvodníkovi JUDr. Kufovi. Zdôrazňuje,
že celé obdobia riadne v súdnych konaniach pokračoval, nič nie je rozšírenie návrhu o iné ako skutočné
výšky aj vzhľadom na nariadenia vlády SR a záznamy Inšpektorátu práce, NIP a Sociálnej poisťovne,
nevynímajúc páchanie trestnej činnosti, ktorou je nevyplácanie mzdy, čoho by si mal byť vedomý. Ak
žalovaná tvrdí, že nárok musí byť riadne vyčíslený, ten aj je vyčíslený. To len žalovaná pletie všetko
dohromady stále dookola a zavádza súdy.

32. K vyjadreniu žalobcu z 21. apríla 2017 a 4. mája 2017 podala následne vyjadrenie žalovaná podaním
z 18. mája 2017. Zdôraznila, že neodmietla ďalšie zamestnávanie žalobcu po právoplatnom rozhodnutí
súdu o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ale žalobca nemohol pracovať z dôvodov, ktoré
uviedla vyššie, preto je logicky a správny záver, že mu nemôže patriť ani náhrada mzdy, inak by to už

nebola náhrada mzdy, ale trest alebo pokuta. Ďalej žalovaná uvádza, že žalobca osočuje žalovanú z
vydierania zamestnancov, zo zamestnávania na čierno, čo vôbec nie je pravda. Bezpečnostnú službu
kontroluje príslušné KR PZ a MV SR vykonáva štátny dozor a pri viacerých kontrolách nebol zistený
protiprávny stav. Taktiež Národný inšpektorát práce nezistil nedostatky a odporučil žalobcovi, aby sa
obrátil na súd, ak si myslí, že má pravdu. Ani ďalšie orgány, na ktoré sa žalobca obrátil, nedostatky v

organizácii žalovanej nezistili.

33. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej
ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2

CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP] a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je dôvodné iba čiastočne, avšak odvolanie žalovanej dôvodné nie je.

34. Rozsudok bol vyhlásený verejne 15. augusta 2018 o 10,20 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského
súdu v Košiciach č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného

vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378
ods. 1 CSP.

35. Odvolatelia, tak žalobca, ako aj žalovaný - v odvolaní uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1
písm. f) a h) CSP, ktoré spočívajú v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

36. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a

ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové

zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

37. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) spočíva v tom, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zoskutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal

správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho

predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.

38. Odvolací súd s poukázaním na názor vyslovený v Uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
27. októbra 2015, sp. zn. 4 Cdo 122/2015, považuje za potrebné v prvom rade upresniť, že prejednávanú

vec je potrebné posudzovať aj v súčasnej dobe - vzhľadom k tomu, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď z
pracovnéhopomerulistomz24.novembra2008,ktorýbolžalobcovidoručený13.decembra2008,podľa
zákona č. 311/2001 Z.z., Zákonníka práce v znení zákona č. 348/2007 Z.z. z 28. júna 2007, ktorý bol
účinný od 1.9.2007 (resp. zákona č. 200/2008 Z.z., ktorý bol účinný od 15. mája 2008, avšak táto novela
sa netýkala ustanovení, relevantných pre daný prípad) do 1. januára 2009, t.j. do dňa, než nadobudli

účinnosť zákony č. 460/2008 Z.z. a ďalšie.

39. Žalobca svoje odvolacie námietky sústreďuje na dva okruhy otázok - rozhodnutie považuje za
nesprávne v skutkových i právnych záveroch, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal pri stanovení
výšku priznanej náhrady mzdy, ako aj pri zamietnutí jeho nároku na náhradu škody za nevyplatené

nemocenské dávky z dôvodu, že ho žalovaná odhlásila so sociálnej poisťovne.

40. Žalobca vidí pochybenie súdu prvej inštancie predovšetkým v tom, že pri výpočte rozsahu
odpracovaných hodín, resp. fondu pracovného času za rozhodujúce obdobie, nezohľadnil súd prvej
inštancie prácu nadčas, nočnú prácu a prácu počas dní pracovného pokoja, nakoľko podľa názoru

žalobcu je z predložených listín zrejmé, že pri výkone povolania vykonával prácu v nepretržitej
prevádzke, teda počas dňa, noci, resp. dní pracovného pokoja.

41. Zároveň aj žalovaná považuje závery súdu prvej inštancie v časti určenej výšky náhrady mzdy
žalobcu za nesprávne, avšak ich nesprávnosť namieta z iných dôvodov než žalobca. Výpočty žalobcu,

podľa názoru žalovanej, nie sú relevantné a sú nepodložené, neopierajú sa o žiadne platné ustanovenia
právnych predpisov. Zároveň sa tieto výpočty žalobcu zakladajú na nesprávnych vstupných údajoch.
Žalovaná namieta, že pri stanovení výšky priemerného zárobku nemal súd zohľadniť II. stupeň
náročnosti práce, ktorý podľa jej názoru nezodpovedal druhu práce vykonávanej žalobcom.

42. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu
súdu v konaní vo vzťahu k určeniu výšky náhrady mzdy žalobcu z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov a v rozsahu námietok žalobcu i žalovanej, vymedzených v podaných odvolaniach, dospel k
záveru, že odvolania v uvedenej časti nie sú opodstatnené ani u jednej zo sporových strán a uplatnené
odvolacie dôvody nie sú preukázané. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom

pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191
a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Uplatnený nárok správne právne
posúdil a dospel k správnym záverom, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a odvolací súd nezistil ani
pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán alebo právo

na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, preto je napadnutý rozsudok v záveroch o spôsobe určenia výšky náhrady mzdy,
vecne správny.

43. Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v uvedenej časti, s ktorými

sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné závery. Odvolacie námietky žalobcu i žalovanej nemali vplyv na
vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k určeniu výšky náhrady mzdy žalobcu a nie
sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku v tomto smere.44. Odvolací súd sa plne stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi (podľa § 134 ods. 1 až
10 Zákonníka práce) súdu prvej inštancie, ktorými sa riadil pri rozhodovaní o spôsobe výpočtu

pravdepodobného zárobku a stanovení jeho výšky (nakoľko v rozhodujúcom období pre výpočet
priemernéhozárobkužalobcaužalovanejneodpracovalanihodinu),ktoréveľmipodrobneapresvedčivo
uviedol a vysvetlil v bodoch 24. až 34. svojho rozsudku, pričom k týmto záverom odvolací súd na
zdôraznenie ich správnosti nepovažuje za potrebné uvádzať ďalšie dôvody a argumentáciu. Správne
prvoinštančný súd uzavrel, že ostatné žalobcom požadované navýšenia pravdepodobného zárobku

odporujú zákonnému spôsobu jeho určenia a považoval ich za účelové v snahe získania čo najvyššieho
plnenia. Preto v súlade s ust. 387 ods. 2 CSP odvolací súd skonštatuje správnosť dôvodov napadnutého
rozhodnutia v uvedenej časti, s nimi sa stotožňuje a na tieto dôvody v celom rozsahu poukazuje. Zároveň
odvolací súd dodáva, že s argumentáciou strán sporu v tomto smere nepovažuje za potrebné sa ďalej
zaoberať aj z dôvodu, že sa s ňou (v jej základe) vysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej
inštancie. Preto odvolacie námietky žalobcu a žalovanej ohľadne určenia výšky náhrady mzdy žalobcu

odvolací súd nepovažuje za dôvodné.

45. Z pohľadu odvolacieho súdu však súd prvej inštancie pochybil pri rozhodovaní o nároku žalobcu
na náhradu škody za nevyplatené nemocenské dávky z dôvodu, že ho žalovaná odhlásila so sociálnej
poisťovne, keď tento nárok právne podriadil pod ustanovenie Zákonníka práce o náhrade mzdy.

46. V bode 22. napadnutého rozsudku vo vzťahu k nároku žalobcu uplatnenému za obdobie trvania
dočasnej práceneschopnosti z dôvodu, že žalovaná ho odhlásila ako zamestnanca zo sociálnej
poisťovne, súd prvej inštancie opakovane poukázal na zákonné vymedzenie nároku z neplatného
skončenia pracovného pomeru, ktorým je výlučne náhrada mzdy. Uzavrel, že sa jedná o hmotnú ujmu

zamestnávateľa za to, že zamestnancovi, ktorý trval na ďalšom zamestnávaní a neplatnosť skončenia
pracovného pomeru uplatnil na súde, neprideľoval prácu. Pracovný pomer sa pritom považuje za platne
skončený až kým súd nerozhodne inak. Podmienkou poskytnutia náhradu mzdy je, že zamestnanec
chce a môže pracovať. V prípade práceneschopnosti zamestnanec nemôže vykonávať prácu, a to bez
ohľadu na to, či jeho pracovný pomer trvá, alebo nie.

47. Záver súdu prvej inštancie, že za dobu, po ktorú patrí zamestnancovi náhrada mzdy z titulu
neplatného skončenia pracovného pomeru, nepatrí mu náhrada mzdy v zmysle Zákonníka práce, je
správny a súladný s ustálenou judikatúrou (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.
februára 2009, sp. zn. 3 Cdo 6/2008). Vyššie uvedená časť zamietavého výroku nie je však správna z

dôvodu, že súd prvej inštancie podriadil oba nároky - nárok na náhradu mzdy, ako aj nárok na náhradu
škody, pod § 79 Zákonníka práce, pričom ho posúdil iba ako nárok na náhradu mzdy. Uvedený záver
súdu prvej inštancie je preto nesprávny. S časťou žalobcom uplatneného nároku, t.j. s nárokom na
náhradu škody sa prvoinštančný súd vôbec nezaoberal a s ním sa nevysporiadal.

48. Pre úplnosť odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že aj keď v súlade s ust. § 131 CSP platí
zásada „iura novi curia“, treba rešpektovať aj žalobný dôvod, čo vyplýva z dispozičného princípu
sporového procesu. V praktickej rovine sa doktrína tzv. žalobného dôvodu prejavuje v pomerne zložitej
otázke, či možno žalobcovi priznať právnu ochranu aj na základe iného žalobného dôvodu, ktorý z ním
substancovaného skutkového deja vyplýva, avšak žalobcom výslovne stipulovaný nebol. Ak žalobca

trvá na tom, že z iného než žalobou uplatneného právneho dôvodu uspieť nechce, je potrebné toto jeho
želanie rešpektovať. (pozri Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár, C. H. Beck v Prahe
2016, str. 480, bod VI.)

49. V zmysle dlhodobo ustálenej, a doteraz neprekonanej judikatúry slovenských súdov, okrem nárokov

na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a na náhradu mzdy môže zamestnanec proti
zamestnávateľovi uplatniť aj nárok na náhradu škody podľa všeobecných ustanovení o náhrade škody
(v súčasnosti § 192 Zákonníka práce), ak mu v dôsledku neplatného rozviazania pracovného pomeru
vznikla škoda. (pozri Z III, str. 100)

50. Podľa ust. § 192 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá
vznikla zamestnancovi porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom
pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním.51. Všeobecná zodpovednosť zamestnávateľa za škodu prichádza do úvahy len vtedy, ak sú naplnené
tieto predpoklady:
a) škoda vznikla zamestnancovi pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním,

b) škoda je dôsledkom porušenia právnych povinností alebo úmyselného konania proti dobrým
mravom, alebo porušenie povinností bolo spôsobené zamestnancom, ktorý konal v rámci plnenia úloh
zamestnávateľa v jeho mene,
c) existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a porušením povinností (úmyselným konaním proti
dobrým mravom).

Zodpovednosť zamestnávateľa je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa jeho zavinenie,
hoci pre vznik zodpovednosti z dôvodu úmyselného konania proti dobrým mravom sa predpokladá
zavinenie vo forme úmyslu. V tomto prípade však ide o zavinenie na strane tretieho subjektu, a nie na
strane zamestnávateľa.

52. Žalobca považuje rozhodnutie o jeho nároku na náhradu škody za nesprávne z dôvodu, že žalovaná

nemala odhlásiť žalobcu zo sociálnej poisťovne k 28.2.2009. Má za to, že ak žalovaná odhlásila žalobcu
zo sociálnej poisťovne, má znášať následky nevyplatenia nemocenského žalobcovi.

53. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že ak by žalobca predložil žalovanej tento doklad,
žalovaná by ho postúpila sociálnej poisťovni, ktorá by žalobcovi vyplatila dávky. Keďže si žalobca

nesplnil zákonom stanovenú povinnosť sú jeho požiadavky ohľadne nemocenských dávok vylúčené a
nedôvodné.

54. Nakoľko súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku žalobcu, uplatnenom z titulu náhrady škody,
vychádzal z nesprávneho právneho názoru, logicky aj jeho skutkové závery vychádzali z nesprávneho

základu (od toho sa odvíjalo aj dokazovanie vo veci), v dôsledku čoho nemôžu byť správne a zákonné.
Preto podľa posúdenia odvolacieho súdu musel byť rozsudok v uvedenej časti zrušený a v rozsahu
zrušenia vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd zároveň upriamuje pozornosť
aj na súvislosť pri právnom posudzovaní nároku na náhradu škody v nadväznosti na protistranou
vznesenú námietku premlčania voči tomuto nároku, na ktoré dopadá iná právna úprava, ako v prípade

posudzovaniapremlčanianárokunanáhradumzdy(uvedenejotázkesaodvolacísúdvenujevdôvodoch
uvedených nižšie v bodoch 61. a nasl.).

55. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej, táto namieta správnosť skutkových a právnych záverov súdu
prvej inštancie z dôvodu, že právny základ uplatneného nároku nie je daný, keď znovu argumentuje

predovšetkým nemožnosťou zamestnať žalobcu podľa pracovnej zmluvy z dôvodov na jeho strane,
keď tento nepredložil zákonom požadované doklady a nepreukázal žalovanej splnenie predpokladov na
výkon dohodnutej práce.

56. Uvedenú odvolaciu námietku považuje odvolací súd za neopodstatnenú.

57. V prvom rade odvolací súd akcentuje, že sa jedná o námietku, s ktorou sa vysporiadal už súd
prvej inštancie vo svojom odôvodnení, preto nie je spôsobilá privodiť zmenu napadnutého rozsudku
z uvedeného dôvodu. V štádiu po vyhlásení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru súdom už
žalovaná nemala riešiť predpoklady, ktoré, mimochodom, riešila už roky predtým, ale jednoducho

preukázateľne jasne a nezameniteľne mala vyzvať žalobcu na nastúpenie do práce. Spôsobilosť na
výkon prác popri požiadavke prejaviť vôľu prideľovať žalobcovi práce podľa pracovnej zmluvy, bola
podľa názoru odvolacieho súdu v širších okolnostiach druhoradá. Preto uplatnená odvolacia námietka
žalovanej v tomto smere neobstojí.

58. Ďalšiu nesprávnosť v postupe súdu prvej inštancie vidí žalovaná v spôsobe právneho posúdenia
premlčania uplatneného nároku z dôvodu, že predpokladom posúdenia námietky premlčania vo vzťahu
k určitému nároku a jeho uplatnenia na súde, je riadne uplatnenie nároku, čo znamená, že žalovaný
nárok musí byť vymedzený skutkovo tak, aby bol nezameniteľný s iným nárokom. Súd prvej inštancie
podľa názoru žalovanej posúdil námietku premlčania nesprávne, pretože všetky nároky po rozšírení

žaloby (11. marca 2013) viac ako 3 roky spätne dozadu (pred 11. marcom 2010), sú premlčané a pre
vznesenú námietku premlčania nemali byť súdom prvej inštancie priznané.59. Odvolací súd vyššie uvedenú námietku žalovanej považuje za opodstatnenú z dôvodov uvedených
nižšie.

60. Nakoľko žalovaná vo vzťahu k nárokom žalobcu uplatneným po troch rokoch od ich splatnosti
namietala ich premlčanie, súd prvej inštancie sa pred ich meritórnym posúdením zaoberal otázkou ich
prípadného premlčania. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa domáha náhrady mzdy za obdobie od
21.9.2009 do 31.8.2011, pričom najskôr sa mohol domáhať náhrady mzdy až dňom 1.3.2009, t.j. deň
nasledujúci po uplynutí výpovednej doby, teda po 28.2.2009 (kedy malo dôjsť k skončeniu pracovného

pomeru). Za september 2009 (prvý žalobcom požadovaný mesiac) mala byť vyplatená mzda až v októbri
2009, preto si nárok na jej náhradu mohol uplatniť najneskôr do 31.10.2012. Uvedené potom platí
rovnako aj pre ďalšie jednotlivé náhrady mzdy za príslušný mesiac, za ktoré sa požaduje. Žalobca si
nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru uplatnil v žalobe o určenie neplatnosti výpovede
dňa 31. marca 2009, ktoré však vyčíslil až 21. októbra 2011. Zároveň súd prvej inštancie uzavrel, že
dňa 11. marca 2013 síce došlo k zmene žaloby jej rozšírením, avšak nárok uplatnený pôvodnou žalobou

ostal zachovaný. Na základe uvedeného mal súd za to, že žalobcom uplatnený nárok nie je premlčaný,
nakoľko riadne uplatnenie nároku spôsobilo spočívanie premlčania, žalobca v konaní riadne pokračoval,
preto k premlčaniu nemohlo dôjsť ani následne.

61. S vyššie uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje iba v časti určenia

začiatku plynutia premlčania nároku na náhradu mzdy a dĺžky jeho trvania, nie však v záveroch, v
zmysle ktorých riadne uplatnenie nároku spôsobilo spočívanie premlčania z dôvodu, že žalobca v konaní
riadne pokračoval, v dôsledku čoho podľa názoru súdu prvej inštancie k premlčaniu nemohlo dôjsť ani
následne. Zároveň odvolací súd s poukázaním na dôvody uvedené v bode 54. tohto rozsudku považuje
za nesprávne závery súdu prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti žalovanou vznesenej námietky

premlčania predovšetkým v súvislosti s pochybením súdu pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu
škody, ktorý právne podriadil pod ustanovenia o náhrade mzdy zamestnanca.

62. Odvolací súd poukazuje na to, že samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti
právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny

nárok vyplývajúci z ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce nevzniká. Týmto deklaratórnym
rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie
náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z § 77 Zákonníka
práce. Pokiaľ by totiž v lehote uvedenej v tomto ustanovení nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, platila by fikcia, že pracovný pomer skončil platne, aj keby išlo o neplatný

rozväzovací úkon. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa § 79
ods. 1 Zákonníka práce je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na
základe žaloby podanej podľa § 77 Zákonníka práce, na uplatnenie tohto nároku je postačujúce, aby
uplynul termín splatnosti náhrady mzdy. Treba totiž rozlišovať medzi možnosťou uplatnenia tohto práva
(nároku) a možnosťou jeho priznania rozhodnutím súdu. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na

náhradu mzdy preto začne plynúť od jej splatnosti bez ohľadu na to, či v tej dobe už bolo v konaní podľa
§ 77 Zákonníka práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté. (pozri aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 27. januára 2010, sp. zn. 4Cdo 159/2008)

63. Za potrebné považuje odvolací súd poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 17.

decembra 2009, sp. zn. 1Cdo 116/2008, v zmysle ktorého „Zamestnanec, ktorý sa domáha na súde
určenia, že rozviazanie pracovného pomeru je neplatné, môže v žalobe zároveň (súčasne) uplatniť
aj nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru (porovnaj napr. R 36/1979).
Prisúdenie tohto nároku však nie je možné skôr, než súd rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného
pomeru (uvedené rozhodnutie o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru predstavuje nevyhnutnú

podmienku,bezsplneniaktorejniejemožnérozhodnúťonárokunanáhradumzdy).Súdvtakomprípade
spravidla rozhodne v rozsudku nielen o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ale aj o
uplatnenej náhrade mzdy (od výroku o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru je výrok o náhrade
mzdyzávislý,porovnajR1/1975).Nároknanáhradumzdyzneplatnéhorozviazaniapracovnéhopomeru
môže však zamestnanec uplatniť nielen súčasne so žalobou o neplatnosť rozviazania pracovného

pomeru, ale aj neskôr - s rizikom prípadného úspešného namietania premlčania takéhoto nároku
žalovaným (porovnaj dôvody v R 8/2003). Pre tento hroziaci nepriaznivý dôsledok pre žalobcu sa
neodporúča neuvážene dlho vyčkávať s uplatnením tohto peňažného nároku na súde, napr. až dovtedy,
kým bude právoplatne rozhodnuté o žalobe o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.Možnosť uplatnenia tohto nároku nijako teda neobmedzuje skutočnosť, že v tom čase ešte o žalobe o
určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nie je rozhodnuté.

64. V nadväznosti na vyššie uvedené je zrejmé, že skutkový i právny záver súdu prvej inštancie o
spočívaní premlčania z dôvodu, že v danom prípade nárok žalobcu uplatnený pôvodnou žalobou ostal
zachovaný aj napriek pripusteniu zmeny žaloby jej rozšírením na pojednávaní konanom 11. marca 2013,
a to tým, že žalobca v konaní riadne pokračoval, je nesprávny.

65. Zo spisového materiálu - vychádzajúc z podaní žalobcu z 21. októbra 2011 (doručeným súdu
21.10.2011, č. l. 8 spisu) a zo 7. marca 2013 (č. l. 158) (zmena rozšíreného návrhu bola pripustená
na pojednávaní konanom 11. marca 2013) - je zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na zaplatenie celkovej
sumy 13.122,63 Eur za obdobie od 20.9.2009 do 31.8.2011 (v podaní z 20.10.2011 žiadal 7.201,85 Eur
a rozšíreným návrhom žiadal ďalších 5.920,78 Eur).

66. Súd prvej inštancie však nevzal do úvahy, že režim premlčania náhrady mzdy a náhrady škody je
rozdielny, aj z toho dôvodu je posúdenie námietky premlčania zo strany súdu prvej inštancie nesprávne.

67. Vzhľadom na vyššie uvedené je nutné v prvom rade rozdeliť nároky žalobcu, vychádzajúc zo
skutkových i právnych dôvodov, pre ktoré ich uplatňuje.

68. Z podania žalobcu z 21. októbra 2011 (č. l. 8 spisu) je zrejmé, že uplatnil tieto nároky:

- náhradu škody na nevyplatené nemocenské dávky v období od 20.9.2009 do 18.10.2009 v sume
186,07 Eur;

- náhrady mzdy za obdobie od 9.10.2010 do 6.1.2010 v sume 966,40 Eur;
- náhradu škody na nevyplatené nemocenské dávky v období od 7.1.2010 do 19.08.2010 v sume
1.495,22 Eur;
- náhrady mzdy za obdobie od 20.08.2010 do 31.08.2010 v sume 4.554,16 Eur;
V tomto podaní uplatnil teda žalobca nárok na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného

pomeru vo výške 5.520,56 Eur (966,40 Eur + 4.554,16 Eur) a nárok na náhradu škody vo výške 1.681,29
(186,07 Eur + 1.495,22 Eur), celkom v sume 7.201,85 Eur.

69. Nároky žalobcu z neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou je potrebné právne posúdil
ako nároky upravené v ustanovení § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce v znení účinnom v čase, keď mali tieto

nároky vzniknúť, t.j. k 1. marcu 2009, t.j. deň nasledujúci po uplynutí výpovednej doby, teda po 28.2.2009
(kedy malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru), ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie.

70. Vychádzajúc z právnych úvah o premlčaní nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru- uvedených vyššie a z toho, že nárok žalobcu na náhradu mzdy vznikol k 1. marcu

2009, dospel odvolací súd k záveru, že nároky žalobcu na náhradu mzdy vo výške 5.520,56 Eur,
uplatnené na súde 21. októbra 2011, boli uplatnené v zákonnej 3-ročnej lehote, teda včas.

71. Z podania žalobcu zo 7. marca 2013 (č. l. 158) - zmena návrhu bola pripustená na pojednávaní
konanom 11. marca 2013 - je zrejmé, že uplatnil tieto nároky:

- náhradu škody na nevyplatené nemocenské dávky v sume 311,57 Eur;
- náhrady mzdy za obdobie od 19.10.2009 do 31.12.2009 v sume 1.497,17 Eur;
- náhrady mzdy v období od 01.01.2010 do 06.01.2010 v sume 126,40 Eur;
- náhradu škody na nevyplatené nemocenské dávky za obdobie od 01.07.2010 do 19.08.2010 v sume

2.572,31 Eur;
- náhrady mzdy za obdobie od 20.08.2010 do 31.12.2010 v sume 2.823,02 Eur;
- náhrady mzdy za obdobie od 01.01.2011 do 31.08.2011 v sume 5.274,07 Eur;
Po rozšírení žaloby teda uplatnil žalobca celkový nárok na náhradu mzdy z neplatne skončeného
pracovného pomeru vo výške 9.720,67 Eur a celkový nárok na náhradu škody vo výške 2.883,89 Eur.

72. Ako bolo uvedené vyššie, premlčacia lehota 3 rokov na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri
neplatnom rozviazaní pracovného pomeru začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy
za ten - ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že nárok nanáhradu mzdy za september 2009 mohol žalobca uplatniť najneskôr do 31.10.2012 a za mesiac august
2011 do 30.9.2014, teda v lehote 3 rokov, nakoľko je náhrada mzdy splatná mesačne pozadu, a to
najneskôr do konca nasledujúceho mesiaca (žalovaný nemal uzavretú kolektívnu zmluvu a v pracovnej

zmluve nebola splatnosť mzdy dohodnutá inak). Preto rozšíreným návrhom, na základe ktorého bola
pripustená zmena návrhu na pojednávaní konanom 11.3.2013, žalobca mohol v 3-ročnej lehote uplatniť
nárok na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru ešte za mesiac február 2010 a
nasledujúce mesiace v r. 2010 a 2011, vo zvyšku je námietka premlčania uplatnená dôvodne.

73. Odvolací súd preto uzatvára, že nároky žalobcu na náhradu mzdy v celkovej výške 5.520,56
Eur (podanie z 21. októbra 2011), ako aj nárok na náhradu mzdy po pripustení rozšíreej žaloby vo
výške 2.823,02 Eur za obdobie od 20.08.2010 do 31.12.2010 a vo výške 5.274,07 Eur za obdobie
od 01.01.2011 do 31.08.2011 (podanie žalobcu zo 7. marca 2013), (2.823,02 Eur + 5.274,07 Eur)boli
uplatnené v zákonnej 3-ročnej lehote. Žalobca teda v zákonnej lehote uplatnil nárok na náhradu mzdy v
celkovejsume8.097,09Eur.Nakoľkovšakuplatnenýnárokprevyšovalvýškupravdepodobnéhozárobku

žalobcu, správne určenú súdom prvej inštancie, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu vo vyhovujúcom
výroku ako vecne správny, pretože nárok žalobcu, uplatnený rozšíreným návrhom je síce čiastočne
uplatnený v zákonom stanovenej premlčacej lehote, avšak v nesprávnej výške (nárok presahujúci sumu
5.338,44 Eur, priznaný súdom prvej inštancie, je nedôvodný).

74. Pre posúdenie otázky prípadného premlčania nároku na náhradu škody je smerodajná rozdielna
právna úprava, ktorej však odvolací súd v tomto rozhodnutí nepovažuje za potrebné a vhodné dávať
osobitný priestor vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie tomuto nároku žalobcu doteraz
nevenoval pozornosť, ale tento posúdil nesprávne ako nárok na náhradu mzdy, v dôsledku čoho bolo
rozhodnutie v tejto časti ako nesprávne a nezákonné zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

75. Po posúdení rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacej námietky žalovanej o premlčaní
časti nároku žalobcu, odvolací súd uzatvára, že rozsudok v jeho napadnutom výroku o náhrade mzdy,
t.j. vo výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.338,44 Eur, vzhľadom na
vyššie uvedené dôvody, v konečnom dôsledku vecne správny, hoci súd prvej správne použité právne

normy o premlčaní tohto nároku čiastočne nesprávne vyložil.

76. Námietka žalovaného o porušení zákazu refomatio in peius neobstojí, lebo odvolací súd sa v
odvolacom konaní 3Co/292/2013 nezaoberal - okrem námietky premlčania - žiadnou inou odvolacou
námietkou strán sporu, a to z dôvodu hospodárnosti a s ohľadom na relevantnú judikatúru. Súd sa má

zaoberať námietkou premlčania bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva a to s
ohľadom na rýchlosť a hospodárnosť konania ako i hľadisko procesnej ekonómie. Zásada hospodárnosti
konania musí viesť súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania
vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo
veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov. Vyplýva to aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR

z 27. 08. 2008, sp. zn. 1Mcdo 1/2007, podľa ktorého otázkou premlčania uplatneného nároku sa súd
musí zaoberať na základe námietky vždy ako primárnou otázkou a až následne meritórne posudzovať
nárok uplatnený žalobcom.

77. Za neopodstatnenú považuje odvolací súd aj námietku žalovanej o pochybení súdu prvej inštancie

tým, že neznížil na jej návrh náhradu mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Odvolací súd
poukazuje na správny záver súdu prvej inštancie v bode 17. a nasl. napadnutého rozsudku, v ktorých
je konštatované, že bolo povinnosťou žalovanej ako zamestnávateľa umožniť žalobcovi pokračovať v
práci tak, ako to vyplýva zo stanoviska Najvyššieho súdu SR z 9. júna 2004, Cpj 4/2004. Ak tak žalovaná
neučinila, porušila tým povinnosť zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu vyplývajúcu mu zo

Zákonníka práce. Odvolací súd zdôrazňuje, že zo strany žalovanej sa jednalo o v poradí tretie neplatné
skončenie pracovného pomeru so žalobcom, preto táto odvolacia námietka žalovanej nemôže obstáť.

78. Po preskúmaní veci z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov odvolací súd uzatvára, že odvolanie
žalovanej proti výroku rozsudku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 5.338,44 Eur z titulu

náhrady mzdy nemožno považovať za dôvodné a preto bol rozsudok v tomto vyhovujúcom výroku ako
vecne správny potvrdený v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP. Na druhej strane, odvolanie žalobcu proti
rozsudku vo výroku, ktorým bola žaloba v nároku na náhradu škody vo zvyšujúcej časti zamietnutá,
je opodstatnené z dôvodov uvedených vyššie. Súd prvej inštancie vedený nesprávnymi právnymiúvahami ohľadne spôsobu posúdenia dôvodnosti základu, výšky a ďalších podmienok dôvodnosti tejto
časti uplatneného nároku, vrátane posúdenia otázky jeho premlčania, neustálil skutkový stav potrebný
pre svoj záver. Nakoľko postupom súdu bola stranám sporu (žalobcovi) odňatá aj možnosť konať

pred súdom a bolo porušené právo na spravodlivý proces, ktoré pochybenia nie je možné napraviť v
odvolacom konaní, navyše tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho procesných dôsledkov,
nemožno efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu
súdu z pohľadu ust. § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP neostávalo iné, ako rozhodnutie súdu prvej inštancie
v tomto výroku a tiež v závislom výroku o trovách konania (§ 396 ods. 3 CSP) zrušiť a vec mu vrátiť na

ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP).

79. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre
posúdenie dôvodnosti základu, výšky a ďalších podmienok opodstatnenosti časti uplatneného nároku
titulom náhrady škody, ako aj pre posúdenie vznesenej námietky premlčania a až následne ustáliť
skutkový stav potrebný pre svoj záver. Pri posudzovaní tejto otázky súd prvej inštancie vyjde z úvah

vyjadrených v tomto odôvodnení a vyhne sa najmä formalistickému a paušálnemu prístupu pri jej
posudzovaní. V ďalšom postupe (po prípadne doplnenom dokazovaní, a to výlučne na základe návrhov
sporových strán) súd prvej inštancie umožní vyjadriť sa k nemu obom sporovým stranám a po určení
stavu rozhodujúcich skutkových otázok a uvedení svojho predbežného právneho posúdenia veci podľa
ust. § 181 ods. 2 CSP, s náležitým akcentom na rozloženie dôkazného bremena k rozhodujúcim sporným

skutočnostiam, vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie
skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 CSP) a len procesne správnym postupom.
Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal
so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán
a zároveň, aby odôvodnenie spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 CSP a aby zodpovedalo

kritériám spravodlivého odôvodnenia.

80. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).

81. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako
strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421

ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konanialen príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).