Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 12, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/90/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611214112
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7611214112.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Borisa Brondoša a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu R. L., nar. XX.X.XXXX, bytom E.,
M. XX, právne zastúpeného JUDr. Michalom Bečarikom, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi,
Letná 37, proti žalovanému Detektívna informačná služba, s.r.o., Námestie Ľudovíta Štúra 1, Žilina, IČO:
36 385 832, právne zastúpenému JUDr. Annou Mozolíkovou, advokátkou so sídlom Čadca, Palárikova
1449, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 1.
októbra 2019, č. k. 5C/77/2011-481

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania.

II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný
súd") napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie náhrady škody v sume 218,83 eura s
príslušenstvom a príslušenstva zostávajúcej časti uplatnenej náhrady škody zastavil, vo zvyšnej časti
žalobu o nároku na náhradu škody zamietol a priznal žalovanému proti žalobcovi náhradu trov konania
v rozsahu 18,74% trov konania.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobca pôvodne

domáhal určenia neplatnosti výpovede z 24. novembra 2008 a náhrady škody mu tým spôsobenej.
Konanie súd viedol pôvodne pod sp. zn. 5C/35/2009. Rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves
zo 6. mája 2010, č. k. 5C/35/2009-94 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 26. júla
2011, č. k. 3Co/82/2011-136, právoplatným 10. augusta 2011, bolo určené, že výpoveď z 24. novembra
2008 daná žalobcovi žalovaným podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná. Doplňujúcim
rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves z 11. februára 2011, č. k. 5C 35/2009-125, právoplatným
15. februára 2011, bol návrh žalobcu na náhradu škody vylúčený na samostatné konanie. Predmetom

konania zostal nárok na náhradu škody plynúci z neplatného skončenia pracovného pomeru žalobcu u
žalovaného, konkrétne výpovede z 24. novembra 2008, danej žalobcovi žalovaným, o ktorej neplatnosti
právoplatne rozhodol súd dňom 10. augusta 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/35/2009. Žalobca
po pripustení zmeny žaloby požadoval v tejto časti nárok na náhradu škody vo výške 2.883,89 eura,
ktorú škodu tvoria nevyplatené nemocenské dávky v období od 21.9.2009 do 18.10.2009 v sume 311,57
eura (za 28 dní práceneschopnosti) a v období od 7.1.2010 do 19.08.2010 v sume 2.572,31 eura (za
225 dní práceneschopnosti). Žalobca si zároveň uplatnil aj úroky z omeškania z požadovanej sumy, a to

od 11.8.2011 (od právoplatnosti určenia neplatnosti výpovede) do zaplatenia. Na pojednávaní konanom
dňa 1.10.2019 žalobca vzal žalobu späť v časti náhrady škody v sume 218,83 eura (náhrady škody za
obdobie od 7.1.2010 do 1.2.2010) a tiež v časti príslušenstva celkovo uplatnenej náhrady škody (úrokov
z omeškania).3. Žalobca v tejto časti skutkovo vystaval žalobu na tvrdení, že ho žalovaný ako zamestnanca odhlásil
z nemocenského poistenia dňa 28.2.2009, neplatil za neho nemocenské poistenie, pričom odhlásením

zo Sociálnej poisťovne mu žalovaný spôsobil škodu spočívajúcu v nevyplatených nemocenských
dávkach, ktorá je podložená listinnými dôkazmi, najmä odhláškou a jej stornom, ku ktorému došlo až po
právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede.

4. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel z takto tvrdeného skutkového stavu, pričom na

zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 252d a § 192 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. v znení
neskorších predpisov (ďalej aj iba ako „Zákonník práce“), § 2, § 293bh, § 293 bs ods. 1, § 13 ods.
1, § 14 ods. 1 písm. a), § 20 ods. 1, § 33 ods. 1, § 34 ods. 1, ods. 4, § 109 ods. 1 a 2 zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej aj iba ako „Zákon o sociálnom poistení“) v znení účinnom do
31.12.2010, z ktorých vyvodil záver o nedôvodnosti žaloby, keď skúmal otázku naplnenia predpokladov
vzniku nároku zo zodpovednosti za škodu na strane zamestnávateľa, ktorá (škoda) mala byť žalobcovi

spôsobená tým, že mu za obdobie jeho dočasnej práceneschopnosti od 21.9.2009 do 18.10.2009 a
od 1.2.2010 (správne od 2.2.2010) do 19.8.2010 neboli vyplatené nemocenské dávky z dôvodu, že
žalovanýhodňa28.2.2009,potom,čomudňa24.11.2008dalvýpoveď,odhlásilzoSociálnejpoisťovnea
neplatil za neho poistné. Vykonaným dokazovaním mal nesporne preukázané, že žalobca bol uznaný za
dočasne práceneschopného v období od 12.11.2008 do 18.10.2009 a následne aj v období od 7.1.2010

do 19.8.2010, ktoré (obdobia dočasnej pracovnej neschopnosti) spadajú do obdobia nemocenského
poistenia žalobcu z dôvodu pracovného vzťahu so žalovaným, ktorý skončil dohodou ku dňu 31.8.2011,
keďže výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 24.11.2008 určil súd za neplatnú. Konštatoval, že
podmienkou vzniku nároku na nemocenské dávky a ich výplatu je (okrem iného) podanie žiadosti o
priznanie alebo vyplácanie tejto dávky, na ktorú nasleduje rozhodnutie Sociálnej poisťovne vydané v

správnom konaní (tzv. dávkové konanie), pričom vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku za obdobie
od 21.9.2009 do 18.10.2009 (v rámci dočasnej práceneschopnosti žalobcu trvajúcej od 12.11.2008 do
18.10.2009) mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca si nárok na nemocenské uplatnil
nie ako zamestnanec žalovaného, ktorého o tejto dočasnej pracovnej neschopnosti ani neinformoval,
ale ako zamestnanec spoločnosti ARGUS, spol. s r.o., ako aj to, že za obdobie od 21.9.2009 do

18.10.2009 žalobca nemal nárok na nemocenské z dôvodu skončenia podporného obdobia, do ktorého
boli započítané aj obdobia predchádzajúcich dočasných pracovných neschopností spadajúcich do
obdobia 52 týždňov pred vznikom posudzovanej dočasnej práceneschopnosti. V súvislosti so žalobcom
uplatneným nárokom na náhradu škody za obdobie od 1.2.2010 do 19.8.2010 (v rámci dočasnej
práceneschopnosti žalobcu trvajúcej od 7.1.2010 do 19.8.2010) bolo podľa prvoinštančného súdu

preukázané (uvedené skutočnosti žalobca v konaní ani netvrdil), že žalobca ku dňu 10.1.2013 nedoručil
Sociálnej poisťovni žiadosť o nemocenské. Uzavrel, že nevyplatenie nemocenského žalobcovi za
obdobie od 21.9.2009 do 18.10.2009, ani za obdobie od 1.2.2010 do 19.8.2010, nie je v príčinnej
súvislosti s konaním žalovaného, z ktorého dôvodu žalobcovi nárok zo zodpovednosti za škodu voči
žalovanému nevznikol, pričom protiprávnym konaním zamestnávateľa nemôže byť samotné odhlásenie

žalobcu žalovaným zo Sociálnej poisťovne a neplatenie poistného, a to aj vzhľadom na zákonnú
úpravu, keď v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nárok na nemocenskú
dávku zamestnanca nezávisí od plnenia povinností zamestnávateľa platiť a odvádzať poistné na
nemocenské poistenie, keďže tento zákon umožňuje pri určení výšky nemocenskej dávky vychádzať z
pravdepodobného vymeriavacieho základu a podobne. Dôvod v zamietnutí žaloby v časti uplatneného

nároku na náhradu škody spočívajúcej v nevyplatení nemocenského za obdobie od 1.2.2010 do
19.8.2010 videl aj v premlčaní tohto nároku v dôsledku uplynutia subjektívnej dvojročnej lehoty podľa
§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Napokon rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie
odôvodnilspoukazom naust.§255ods.1a2CSPa§256ods.1CSPpomernýmprocesnýmúspechom
žalovaného v spore.

5. Proti výrokom II. a III. tohto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ich odvolací súd
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní zotrval na svojich tvrdeniach
v konaní, pričom sa nestotožňuje s konštatovaním súdu, že nepreukázal protiprávne konanie na
strane žalovaného ako jeden zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu, ktoré (protiprávne

konanie) podľa žalobcu súvisí s daním neplatnej výpovede žalovaným, nerešpektovaním písomnej
žiadosti žalobcu o ďalšie prideľovanie práce, následnom odhlásení žalobcu žalovaným zo Sociálnej
poisťovne a neplatením odvodov za žalobcu, a ktoré (protiprávne konanie) je v príčinnej súvislosti so
vznikom škody na majetku žalobcu, ktorá spočíva v nemožnosti si uplatnenia výplaty nemocenskýchdávok resp. ich nevyplatenie. Protiprávnosť odhlásenia žalobcu zo Sociálnej poisťovne vychádza z
protiprávneho konania žalovaného - neplatnej výpovede a nerešpektovania písomnej žiadosti žalobcu
o ďalšie prideľovanie práce. Namietal záver súdu prvej inštancie, že žalovaný nemal vedomosť o

jeho práceneschopnosti, ktorú skutočnosť uviedol na pojednávaní v marci 2009 a následne ju aj
písomne oznámil žalovanému po právoplatnosti rozhodnutia o určení neplatnosti výpovede danej mu
zo strany žalovaného. Uviedol, že odmietnutie prideľovania práce a jeho odhlásenie ako zamestnanca
žalovaného zo Sociálnej poisťovne malo za následok aj to, že ošetrujúca lekárka nemohla vpísať
do potvrdenia o jeho práceneschopnosti ako zamestnávateľa žalovaného, pričom uvedené (uviesť do

potvrdenia o práceneschopnosti žalovaného ako zamestnávateľa) Sociálna poisťovňa, pob. Žilina aj z
dôvodu ovplyvňovania zo strany žalovaného odmietla a urobila tak až v priebehu roka 2019. V tejto
súvislosti odvolateľ napáda pravdivosť tvrdení Sociálnej poisťovne, pob. Žilina uvedených v jej liste z
10.1.2013, podľa ktorých bol od 1.12.2004 do 31.8.2011 prihlásený ako zamestnanec u žalovaného na
dohodu, keďže z dokladov v spise je zrejmé, že výkazy týkajúce sa pracovnoprávneho vzťahu medzi
stranami tohto konania boli opakovane opravované dokonca pozmeňované (falšované), čo potvrdilo

aj preverovanie zo strany Generálnej prokuratúry SR, pričom mal súd už skôr za preukázané, že
žalovaný odhlásil žalobcu zo Sociálnej poisťovne k 28.02.2009. Odvolateľ v tejto súvislosti uviedol,
že z dôvodu tohto nezákonného konania Sociálnej poisťovne si nemohol u nej uplatniť správnu
výšku náhrady mzdy, resp. škody. Obsah ďalšieho listu Sociálnej poisťovne, pob. Žilina z 11.7.2013
potvrdzuje skutočnosti tvrdené odvolateľom a síce, že bez ohľadu na to, či si uplatnil resp. neuplatnil

výplatu nemocenského v Sociálnej poisťovni, táto z dôvodu vyššie uvedeného protiprávneho konania
žalovaného (neplatná výpoveď, neprideľovanie práce, odhlásenie zo Sociálnej poisťovne) nebola
schopná vypočítať ani informatívne sumu nemocenského, na ktoré by žalobcovi vznikol nárok, ak by si
ho bol včas uplatnil. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na to, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vytýkajúcimi nesprávne právne

posúdenie veci, žalobca podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365
ods. 1 písm. f) a h) CSP. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP
na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380
ods. 1 CSP viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by

mohli byť v súlade s ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí
o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, 1269s).

6. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu v zásade stotožnil so skutkovými zisteniami a so spôsobom
právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, keď uviedol, že žalobca nepreukázal, že odhlásenie
zo Sociálnej poisťovne je porušením právnej povinnosti, s ktorým by bola v príčinnej súvislosti nejaká
škoda vzniknutá v majetkovej sfére žalobcu, resp. že je vôbec odhlásenie zo Sociálnej poisťovne
žalovaným porušením akejkoľvek právnej povinnosti zamestnávateľa, keďže tento tým, že odhlásil

žalobcu zo Sociálnej poisťovne, len konal v súlade so zákonom. Naopak, žalobca si nesplnil svoju
povinnosť oznámiť dôležité skutočnosti žalovanému, keďže s ním nekomunikoval. Poukázal ďalej na to,
že žalobca nepreukázal ani druhý predpoklad pre priznanie nároku na náhradu škody a to vznik škody,
z dôvodu, že na dávky sociálneho poistenia je daný nárok v zmysle predpisov o sociálnom poistení
a priznáva ich v správnom konaní príslušný správny orgán (Sociálna poisťovňa) po splnení všetkých

predpísaných zákonných podmienok. Žalobca však preukázateľne nepožiadal o ich priznanie vo vzťahu
k žalovanému. Hypotézy žalobcu o prípadnom nepriznaní dávok nie sú relevantnou skutočnosťou
pre zrušenie alebo zmenu napadnutého rozsudku. Vytkol žalobcovi, že takýto nárok vo vzťahu k
žalovanému neobstojí, ak si ho ani neuplatnil v správnom konaní, v ktorom sa priznáva. Uviedol, že
prípadné nepriznanie nemocenských dávok Sociálnou poisťovňou mohol riešiť príslušnými opravnými

prostriedkamivsprávnomkonaní,pretosanemôžedomáhaťsekundárnenáhradyškody,aksaprimárne
nedomáhal dávok, ktoré teraz žiada nahradiť ako škodu, pretože ich nedostal. Žalovaný vzhľadom na
skutkový stav a právny stav nemôže zodpovedať za to, či žalobcovi boli nemocenské dávky vyplatené zo
strany Sociálnej poisťovne. Skutočnosť, že žalobcovi nebola vyplatená nemocenská dávka, si žalobca
zavinil sám aj tým, že nepredložil zamestnávateľovi potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti,

ktoré zamestnávateľ následne posiela Sociálnej poisťovni, ktorá (a nie zamestnávateľ) v rozhodnom
čase vyplácala nemocenské dávky. Navyše bol žalobca v rozhodnom čase evidovaný na Úrade práce
sociálnych vecí a rodiny, na základe čoho poberal dávky, ktoré však nemôžu byť vyplácané súbežne snemocenskoudávkou.Ďalejpoukázalnato,žežalobcanepreukázalanivýškutvrdenejškodyanamietal
premlčanie nároku žalobcu.

7. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§
355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z

ust. § 379 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a
dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde
v Košiciach dňa 13.10.2021 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na
úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade

s ust. § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia
napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387
ods. 1 a 2 CSP) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred
súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). Len na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcu v odvolaní

(§ 387 ods. 3 veta druhá CSP), odvolací súd dodáva:

10. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového
stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej
inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po

právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.

§ 191 CSP, a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli

najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ust. § 191 CSP.

11. Rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani

to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových
strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, §
193, § 194,§ 205 CSP, alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne

zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súdu prvej inštancie
v tomto smere nie je možné vytknúť žiadne pochybenie, a preto nie je ani dôvod na polemizovanie s
jeho skutkovými závermi.

12. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú
strany podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnym predpisov
ide vtedy, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia

skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán
sporu).13. Súd prvej inštancie na zistený a daný skutkový stav použil správny predpis, správne ho aj vyložil
a aplikoval, to znamená, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o
právach a povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu.

Odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako
ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody napadnutého rozsudku vo veci samej,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).

14. Žalobca svojimi odvolacími námietkami ťažiskovo nastolil predmetom odvolacieho prieskumu

správnosť posúdenia otázky splnenia zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti zamestnávateľa
za škodu v zmysle ust. § 192 a nasl. Zákonníka práce, a to porušenia právnych povinností žalovaným,
resp. jeho úmyselného konania proti dobrým mravom a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním
žalovaného a vznikom škody. Jeho odlišné nazeranie na vyššie uvedené otázky je vystavané na
presvedčení, že protiprávnymi úkonmi, resp. konaním žalovaného bolo to, že tento mu dal neplatnú
výpoveď z pracovného pomeru, pričom následne nereflektoval na jeho žiadosť o prideľovanie ďalšej

práce, odhlásil ho zo Sociálnej poisťovne a neplatil za neho odvody a v príčinnej súvislosti s týmto mu
vznikla škoda na jeho majetku v podobe nevyplatených nemocenských dávok. Táto jeho predstava, ale
nie je správna.

15. Súd prvej inštancie sa dostatočne a presvedčivo vysporiadal s týmito tvrdeniami žalobcu

a tiež zrozumiteľným, presvedčivým a dostatočne odôvodneným spôsobom formuloval záver o
nepreukázaní splnenia základných predpokladov zodpovednosti za škodu, a to protiprávneho konania
na strane žalovaného (porušenia právnych povinností žalovaným) a existencie príčinnej súvislosti medzi
protiprávnym konaním (úkonom) a vznikom škody. Odvolací súd na tento záver, ktorý má logickú
postupnosť, poukazuje, a v celom rozsahu sa s ním aj stotožňuje.

16. Podľa § 192 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá
vznikla zamestnancovi porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom
pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním.

17. Podľa § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
účinnom do 31.12.2010 (ďalej „Zákon o sociálnom poistení“), zamestnávateľ je povinný prihlásiť do
registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na
nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti pred vznikom týchto
poistení najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, odhlásiť zamestnanca podľa § 4 ods.

1 najneskôr v deň nasledujúci po zániku týchto poistení, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a
sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah podľa § 20 nevznikol, a oznámiť zmeny
v údajoch uvedených v § 232 ods. 2 písm. a) až c).

18. Podľa § 109 ods. 1 a 2 Zákona o sociálnom poistení nárok na nemocenskú dávku, dôchodkovú

dávku, úrazovú dávku, dávku garančného poistenia a dávku v nezamestnanosti (ďalej len "dávka")
vzniká odo dňa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom, ak tento zákon neustanovuje inak.
Nárok na dávku zamestnanca nezávisí od plnenia povinností zamestnávateľa platiť a odvádzať poistné
na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie, poistné na invalidné poistenie, poistné na
úrazové poistenie, poistné na garančné poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti. (2) Nárok

na výplatu dávky vzniká splnením podmienok ustanovených týmto zákonom na vznik nároku na dávku,
splnením podmienok nároku na jej výplatu a podaním žiadosti o priznanie alebo vyplácanie dávky.

19. V ustanovení § 192 Zákonník práce upravuje prípady všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa
za škodu, ktorá vznikla zamestnancovi. Všeobecná zodpovednosť zamestnávateľa za škodu sa aplikuje

na princípe subsidiarity, t.j. prichádza do úvahy len vtedy, ak nie sú naplnené predpoklady niektorého
z prípadov osobitnej zodpovednosti zamestnávateľa uvedených v ustanoveniach § 193, § 194 a § 195
Zákonníka práce.

20. Zamestnanca zaťažuje dôkazné bremeno preukázať všetky predpoklady vzniku nároku zo

zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené kumulatívne, a to a) protiprávne konanie na strane
zamestnávateľa: 1. porušenie právnych povinností, 2. úmyselné konanie proti dobrým mravom alebo
3. porušenie povinností zamestnancom, ktorý konal v rámci plnenia úloh zamestnávateľa, b) vznik
škody u zamestnanca, c) príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikomškody. Všeobecná zodpovednosť zamestnávateľa je príkladom tzv. objektívnej zodpovednosti, v prípade
ktorej sa nevyžaduje zavinenie. Naplnenie okolností jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti
za škodu zamestnávateľa je dostatočné na to, aby bola založená zodpovednosť zamestnávateľa

so všetkými právnymi následkami. Jedinou výnimkou je prípad zodpovednosti zamestnávateľa
za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom, keď sa vyžaduje preukázanie
úmyselného konania odporujúceho dobrým mravom. Z ustanovenia ods. 1 a 2 vyplýva, že všeobecná
zodpovednosť zamestnávateľa za škodu zamestnanca zahŕňa tri relatívne samostatné skutkové
podstaty zodpovednostného vzťahu, ktoré sa odlišujú v náležitostiach jednotlivých predpokladov

zodpovednosti za škodu. Pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnych povinností
a zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom sa spoločne vyžaduje,
aby škoda zamestnancovi vznikla pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Subjekt
škodcu pre tieto dve skutkové podstaty nie je rozhodujúci. Môže ním byť fyzická osoba zamestnávateľ,
štatutárny orgán zamestnávateľa, vedúci zamestnanec alebo iní zamestnanci, no môže ním byť aj tretia
osoba. Pre založenie zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom

je na rozdiel od zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnych povinností nevyhnutné, aby
konanie škodcu dosahovalo taký stupeň závažnosti, že u škodcu je vo vzťahu k dosahovanému výsledku
preukázané úmyselné konanie odporujúce dobrým mravom.

21. Podľa tvrdení žalobcu spočíva protiprávne konanie žalovaného vo vzťahu k nemu v daní neplatnej

výpovede, v neprideľovaní práce, v odhlásení zo Sociálnej poisťovne, resp. v neplatení odvodov, pričom
je (protiprávne konanie žalovaného) v príčinnej súvislosti so vznikom škody, ktorá podľa žalobcu spočíva
v nevyplatených nemocenských dávkach za obdobie od 21.9.2009 do 18.10.2009 a za obdobie od
2.2.2010 do 19.8.2010.

22. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi protiprávnym konaním a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola
príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Ako už bolo uvedené vyššie,
otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v

konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť
len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením
je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má
byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný
význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná.

Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu
(ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať
zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové
hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní
vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná

(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v

komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn.
5 Cdo 126/2009).

23. Odvolací súd konštatuje, že zamestnanec si síce proti zamestnávateľovi môže uplatniť aj nárok

na náhradu škody podľa všeobecných ustanovení o náhrade škody (§ 192 Zákonníka práce), ak mu
v dôsledku neplatného rozviazania pracovného pomeru vznikla škoda, avšak v prejednávanej veci
danie výpovede samo o sebe nebolo priamou príčinou, t.j. nevyvolalo bezprostredne vznik škody
(majetkovej ujmy žalobcu) spočívajúcej v nevyplatených nemocenských dávkach. Ak dal žalovaný
žalobcovi výpoveď, následne postupoval celkom opodstatnene v súlade s ust. § 231 ods. 1 písm. b)

bod 1 Zákona o sociálnom poistení, keďže považoval výpoveď za platnú, a odhlásil žalobcu zo Sociálnej
poisťovne. Odhlásenie žalobcu zo Sociálnej poisťovne teda nebolo porušením právnych povinností
žalovaným. Pokiaľ ide o nesplnenie povinnosti žalovaného ako zamestnávateľa platiť a odvádzať za
žalobcu poistné na nemocenské poistenie, toto jeho porušenie právnej povinnosti takisto nevyvolalonásledok - vznik škody (nespôsobilo stratu nároku, resp. nevyplatenie nemocenskej dávky žalobcovi),
keďže nemalo vplyv na nárok žalobcu na nemocenskú dávku, ktorý nezávisí od plnenia povinností
zamestnávateľa platiť a odvádzať poistné na nemocenské poistenie (§ 109 ods. 1 a 2 Zákona o

sociálnom poistení). Napokon tvrdenie žalobcu, že žalovaný konal protiprávne tým, že mu po jeho
oznámení, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával, tento neprideľoval prácu, nie je
v príčinnej súvislosti so žalobcom tvrdenou škodou, keďže neprideľovaním práce nemohla žalobcovi
vzniknúť škoda v podobe nevyplatených nemocenských dávok, teda dávok, na ktoré vzniká nárok počas
práceneschopnosti zamestnanca.

24. V konaní bolo nesporné, že žalobca porušil svoje povinnosti tým, že bez zbytočného odkladu
neupovedomil žalovaného ako zamestnávateľa o prekážke v práci a o jej predpokladanom trvaní (§144
ods. 1 Zákonníka práce) a nepredložil žalovanému potvrdenie o svojej dočasnej pracovnej neschopnosti
v rozhodnom období, za ktoré požaduje náhradu škody spočívajúcu v nevyplatení nemocenských dávok
Sociálnou poisťovňou, ktorým by túto osobnú prekážku v práci a jej trvanie preukázal (§ 144 ods. 2

Zákonníka práce). Podľa názoru odvolacieho súdu prípadná škoda žalobcovi nevznikla jeho odhlásením
zo Sociálnej poisťovne, ale nesplnením si jeho oznamovacej povinnosti vo vzťahu k žalovanému ako
zamestnávateľovivzmysleust.§144Zákonníkapráce,atobezzbytočnéhoodkladuodkedysadozvedel
o tejto prekážke v práci. Navyše potvrdenie o svojej dočasnej pracovnej neschopnosti v období od
12.11.2008 do 18.10.2009 žalobca predložil svojmu predchádzajúcemu zamestnávateľovi spoločnosti

Argus, spol. s r.o., ktorej zamestnancom bol v období od 25.7.2006 do 15.11.2008, pričom od 12.11.2008
do 20.9.2009 poberal na tomto základe nemocenské dávky, ktoré neboli od 21.9.2009 do 18.10.2009
vyplácané z dôvodu skončenia podporného obdobia, a teda nie v dôsledku vytýkaného protiprávneho
konania žalovaného.

25. Skutočnosť, že poistencovi zanikne pracovný pomer v čase dočasnej pracovnej neschopnosti,
neznamená, že mu skončí súčasne aj poberanie nemocenského. Vplyv na nárok a výplatu
nemocenského ukončenie pracovného pomeru nemá. Ak poistencovi vznikol nárok na nemocenské
z povinného nemocenského poistenia zamestnanca a po ukončení pracovného pomeru pretrvávajú
dôvody práceneschopnosti, Sociálna poisťovňa mu vypláca nemocenské až do ukončenia dočasnej

pracovnej neschopnosti alebo do uplynutia podporného obdobia (t.j. až do ukončenia 52. týždňa od
začiatku práceneschopnosti). Nárok na výplatu nemocenských dávok za obdobie od 21.9.2009 do
18.10.2009 preto žalobcovi nevznikol, z ktorého dôvodu mu za toto obdobie nemohla vzniknúť ani ním
tvrdená škoda.

26. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody spočívajúcej v nevyplatených nemocenských dávkach za
obdobie od 2.2.2010 do 19.8.2010, t.j. počas práceneschopnosti žalobcu od 7.1.2010 do 19.8.2010,
odvolací súd konštatuje, že žalobca porušil svoju povinnosť aj vo vzťahu k Sociálnej poisťovni, keď jej
ku dňu 10.1.2013 nedoručil žiadosť o nemocenské, ktorej podanie je jednou zo zákonných podmienok
vzniku nároku na výplatu nemocenskej dávky (§ 109 Zákona o sociálnom poistení). Ako uviedol súd

prvej inštancie, žalobca nepreukázal, resp. ani netvrdil, že by o priznanie a vyplatenie dávky Sociálnu
poisťovňu požiadal po uvedenom dátume. Navyše žalobca bol od 19.10.2009 do 9.7.2011 evidovaný
v evidencii nezamestnaných na ÚPSVaR, ktorému (úradu) túto skutočnosť (práceneschopnosť) aj
oznámil. Počas tejto jeho práceneschopnosti mu nemohli byť vyplácané súbežne nemocenské dávky
aj dávky v nezamestnanosti.

27. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že vznik škody spočívajúcej v nevyplatených nemocenských
dávkach žalobcovi za obdobie od 21.9.2009 do 18.10.2009, ktoré mu neboli vyplatené pre neexistenciu
nároku na nemocenskú dávku z dôvodu uplynutia podporného obdobia, ani za obdobie od 2.2.2010 do
19.8.2010, keď si bez zbytočného odkladu nesplnil oznamovaciu povinnosť vo vzťahu k žalovanému, t.j.

nepredložil oznámenie o dočasnej pracovnej neschopnosti, resp. vo vzťahu k Sociálnej poisťovni, ktorej
nepredložil žiadosť o nemocenské, nie je v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného. Z uvedeného
dôvodu žalobcovi nárok zo zodpovednosti za škodu voči žalovanému nevznikol.

28. Odvolací súd námietky žalobcu ohľadne existencie protiprávneho konania žalovaného a príčinnej

súvislosti medzi jeho protiprávnym konaním a vznikom škody z vyššie uvedených dôvodov nepovažuje
za opodstatnené, súd prvej inštancie vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu nárok na zaplatenie
náhrady škody v podobe nevyplatených nemocenských dávok správne posúdil, a preto odvolací súd
napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trováchkonania, ktorý má základ v pomernom procesnom úspechu žalovaného v spore, podľa ust. § 378 ods.
1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

29. Podľa ust. § 396 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

30. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

31. V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný úspech, a preto mu v súlade s citovaným ust. §
255 ods. 1 CSP vzniklo právo na 100% náhradu trov odvolacieho konania.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie

je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v

ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak

je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane preddiskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP)