Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 20, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/148/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115208249
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1115208249.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v sporovej veci žalobcu: K. M., L.. XX.XX.XXXX, P. J.
J. XX, zast. JUDr. Ladislavom Sedlákom, bytom v Martine, Gándhího 12/33, proti žalovanej: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 8 a
10, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29.júna
2021 č.k. 4C/98/2015-81 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1/Súdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomzamietolžalobužalobcu,ktorousatentodomáhalnáhrady

škodyspôsobenejprivýkoneverejnejmocivovýške52.093,30eur,súčasnežalovanejnároknanáhradu
trov konania voči žalobcovi nepriznal.
2/Žalobca žalobu odôvodnil tým, že Sociálna poisťovňa mu právoplatným rozhodnutím č. 4801227240
zo dňa 29.04.2003 podľa § 21 zák. č. 100/1988 Zb. priznala starobný dôchodok, a to od 22.01.2003 vo
výške 8.697 Sk (90 % z priemerného mesačného zárobku vypočítaného podľa predmetného zákona).
Hoci v demokratickom a právnom štáte platí všeobecný zákaz retroaktivity, princíp právnej istoty,
všeobecný zákaz diskriminácie a žalovaná sa zaviazala rešpektovať Dohovor č. 128, aj napriek tomu mu

rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 4801227240 zo dňa 24.07.2003 bol od 04.08.2003 odňatý starobný
dôchodok v sume 9.219 Sk mesačne s poukazom na ust. § 21 ods. 1, 3, § 173i ods. 1 a § 96 ods. 4
zák. č. 100/1988 Zb., ktoré boli doplnené do zák. č. 100/1988 Zb. 6 mesiacov po priznaní starobného
dôchodku novelou č. 222/2003 Z.z. účinnou od 01.07.2003. Následne rozhodnutím Sociálnej poisťovne
zo dňa 24.03.2014 mu bol priznaný starobný dôchodok vo výške 98 eur mesačne od 30.07.2009.
Tým, že predmetným rozhodnutím mu nebol priznaný (vrátený) starobný dôchodok v takej výške, v
akej mu bol nezákonne odňatý, zo strany Sociálnej poisťovne neboli a naďalej nie sú rešpektované

nálezy Ústavného súdu SR, čl. 30 Dohovoru č. 128 a čl. 12 Ústavy SR. Podporne poukázal na viaceré
rozhodnutia, napr. nález ÚS SR sp. zn. PL ÚS 5/93, sp. zn. II. ÚS 94/95, ÚS 48/97, PL. ÚS 25/00, PL.
ÚS 36/95, PL. ÚS č. 3/96, PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 49/03 z 10. 01. 2005, sp. zn. PL. ÚS 15/98, PL. 52/99,
III. ÚS 192/06, 49/2006, PL. ÚS 25/05 z 07.06.2006, III. ÚS 00/06-48 zo dňa 04.01.2007. Nevrátením
sumy 9.219 Sk od 04.08.2003 došlo zo strany Sociálnej poisťovne aj k porušeniu § 95 ods. 1 zák. č.
100/1988 Zb. Skutočnosť, že dovŕšením 55 rokov veku vznikol žalobcovi nárok na starobný dôchodok
nespochybňuje ani samotná Sociálna poisťovňa v rozhodnutí zo dňa 24.03.2014. Súčasne odňatím

starobného dôchodku od 04.08.2003 a nevyplácaním žiadnej sumy do 30.07.2009 bol porušený aj čl.
19 Dohovoru č. 128. Zhrnul, že v dôsledku nezákonného odňatia starobného dôchodku od 04.08.2003
a nezákonného rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 24.03.2014, t. j. nevyplácaním nárokovej sumy
starobného dôchodku vzniká žalobcovi škoda, ktorú vyčíslil za obdobie od 04.08.2003 do 15.03.2015ako nedoplatok za dôchodok. Záverom doplnil, že v čase podania žaloby ešte nie je skončené správne
konanie týkajúce sa rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 24.03.2014.
3/Žalovaná vo vyjadrení k žalobe žiadala túto ako nedôvodnú zamietnuť. Potvrdila, že rozhodnutím zo

dňa 29.04.2003 bol žalobcovi od 22.01.2003 priznaný starobný dôchodok vo výške 8.697 Sk podľa
§ 21 zák. č. 100/1988 Zb. v znení zák. č. 107/1999 Z.z., od 01.07.2003 zvýšený na sumu 9.219
Sk mesačne. Rozhodnutím zo dňa 24.07.2003 bol žalobcovi tento dôchodok odňatý od 04.08.2003
z dôvodu, že po vylúčení doby profesionálnej služby zaradenej do 1. kategórie funkcií podľa § 173i
a § 21 ods. 3 zák. o sociálnom zabezpečení v znení zák. č. 222/2003 Z.z. účinného od 01.07.2003

nespĺňal podmienku nároku na starobný dôchodok, ktorým bolo podľa § 21 ods. 1 zák. o sociálnom
zabezpečení dovŕšenie dôchodkového veku. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca opravný prostriedok
nepodal a spisová dokumentácia bola zaradená do evidencie Sociálnej poisťovne ako neaktívna a po
uplynutí zákonnej doby bola vyradená z evidencie a následne skartovaná. Opätovnou žiadosťou zo dňa
30.07.2012 žalobca požiadal o priznanie starobného dôchodku, čomu Sociálna poisťovňa nevyhovela
a starobný dôchodok mu podľa rozhodnutia zo dňa 09.08.2012 nepriznala pre nesplnenie podmienky

potrebnej doby dôchodkového poistenia s tým, že uvedené rozhodnutie bolo zmenené rozhodnutím zo
dňa 19.10.2012 v časti odôvodnenia. Na základe návrhu žalobcu na preskúmanie tohto rozhodnutia
Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 29.11.2012, sp. zn. 25Sd230/2012 napadnuté rozhodnutie
zrušil a vec vrátil na nové konanie. Aj opätovné rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 12.02.2013
zmenené v časti výroku aj odôvodnenia rozhodnutím zo dňa 11.07.2013 bolo rozsudkom Krajského

súdu v Žiline zo dňa 14.11.2013, sp. zn. 25Sd/147/2013-38 zrušené. Rozhodnutím zo dňa 24.03.2014
Sociálna poisťovňa žalobcovi priznala dôchodok podľa § 21 zák. č. 100/1988 Zb. v znení neskorších
predpisov, § 112 ods. 1, § 259 ods. 1, § 293k a § 82 zák. č. 461/2003 Z.z., a to od 30.07.2009. Žalobca
uvedené rozhodnutie napadol opravným prostriedkom argumentujúc tým, že starobný dôchodok nemal
byť krátený a v súlade s čl. 33 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach,

mal byť uvoľnený od jeho zastavenia vo výške, v akej mu bol priznaný rozhodnutím zo dňa 29.04.2003.
Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 07.08.2014, č. k. 25Sd/110/2014-38 rozhodnutie Sociálnej
poisťovne zo dňa 25. 03. 2014 ako vecne správne a zákonné potvrdil. S odkazom na právny názor
Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
68/2008 a rozsudku zo dňa 28.10.2009, sp. zn. 4So/148/2008, ako aj ust. § 95 ods. 1, 2, § 112 ods. 1,

§ 259 ods. 1 zák. o sociálnom zabezpečení a skutočnosť, že žalobca požiadal o priznanie starobného
dôchodku dňa 30.07.2012 Sociálna poisťovňa uvoľnila výplatu starobného dôchodku tri roky spätne od
uplatnenia nároku na starobný dôchodok, t. j. od 30.07.2009 v sume 98 eur mesačne, t. j. v sume určenej
v súlade s čl. 33 Dohovoru č. 128. Najvyšší súd Slovenskej republiky na odvolanie žalobcu rozsudkom
zo dňa 30.09.2015, sp. zn. 10So/133/2014 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 07.08.2014,

č.k. 25Sd/110/2014-38. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 12.11.2015. Podaním doručeným
KrajskémusúduvŽilinedňa15.01.2016žalobcanamietalnezákonnýpostupsúdovSlovenskejrepubliky
a dožadoval sa zrušenia rozhodnutia žalovanej zo dňa 24.07.2003 ako nezákonného a súčasne žiadal,
aby súd zaviazal žalovanú k zaplateniu škody, ktorá mu mala vzniknúť odňatím starobného dôchodku od
04.08.2003 do 31. 01. 2016. Predmetné podanie žalobcu bolo uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa

16.02.2016, sp. zn. 25Sd/11/2016 odmietnuté s tým, že v odôvodnení rozhodnutia krajský súd vyslovil
právny záver, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 24.07.2003 už bolo preskúmavané a bolo o
ňomprávoplatnerozhodnutévkonaniachvedenýchpodsp.zn.25Sd/147/2013asp.zn.25Sd/110/2014.
Vychádzajúc z týchto rozhodnutí považujú súdy rozhodnutie žalovanej za vecne správne a zákonné.
Skonštatovala, že vo veci nie sú splnené podmienky podľa § 6 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z., nakoľko

rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 24.07.2003 nebolo zrušené príslušným orgánom a žalobca
proti nemu ani nepodal riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho je rozhodnutie právoplatné a
zákonné. Rovnako ani rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 09.08.2012 a 12.02.2013 nie je možné
považovať za nezákonné, nakoľko nenadobudli právoplatnosť a rozhodnutie zo dňa 24.03.2014 nebolo
po nadobudnutí právoplatnosti zrušené príslušným orgánom. V ďalšom poukázala na osobitnú časť

dôvodovej správy k § 6 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorej účelom konania o náhrade škody nie je
zisťovanie nezákonnosti rozhodnutia a táto musí byť v čase prejednávania nároku na náhradu škody už
konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné
rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Z uvedeného vyplýva, že zákonnosť a vecná správnosť rozhodnutí
Sociálnej poisťovne o starobnom dôchodku nemôže byť predmetom konania podľa zák. č. 514/2003 Z.z.

a argumenty žalobcu poukazujúce na nesprávnosť právoplatného a zákonného rozhodnutia sociálnej
poisťovne (napr. nemožnosť aplikácie čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, nesúlad rozhodnutia s judikatúrou)
sú k meritu veci irelevantné. Dodala, že aj pokiaľ by žalobcovi vznikol nedoplatok na starobnom
dôchodku,akototvrdívžalobe,tentobymubolvyplatenývrámcikonaniaostarobnomdôchodkuatentonie je možné duplicitne požadovať aj vo forme náhrady škody. Nakoľko nebola preukázaná nezákonnosť
rozhodnutí a ani skutočnosti, ktoré by odôvodňovali nesprávny úradný postup v intenciách ust. § 9 zák.
č. 514/2003 Z.z., keďže sociálna poisťovňa vykonala v ustanovenej lehote všetky potrebné úkony a

vydala rozhodnutia vo veci samej, nebola nečinná, nespôsobila prieťahy v konaní a tiež v rámci konania
o starobnom dôchodku inak nezasiahla do práv žalobcu, žiadala žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu
zamietnuť.
4/Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o nedôvodnosti žalobou
uplatneného nároku. Konštatoval, že v predmetnej veci žalobca v podanej žalobe, rovnako ako v žiadosti

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, vymedzil skutkový stav, z ktorého vyvodzoval
žalovaný nárok, čím v rámci svojej dispozície vymedzil predmet tohto konania, ktorým je náhrada
škody spôsobená nezákonnými rozhodnutiami Sociálnej poisťovne rozhodujúcej o nároku žalobcu na
starobný dôchodok, konkrétne rozhodnutie zo dňa 24.07.2003, č. 480 122 7240, ktorým bol žalobcovi
od 04.08.2003 s odkazom na ust. § 21 ods. 1, 3, § 173i ods. 1, § 96 ods. 4 zák. č. 100/1988 Zb. odňatý
starobný dôchodok priznaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 29.04.2003, a tiež rozhodnutie

Sociálnej poisťovne zo dňa 24.03.2014, č. 480 1227240-II potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Žiline
zo dňa 07.08.2014, č. k. 25Sd/110/2014-38 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu
SR zo dňa 30.09.2015, sp. zn. 10So/133/2014. Žalobca obe rozhodnutia považoval za nezákonné a
nesprávne majúc za to, že neboli splnené podmienky na odňatie už priznaného starobného dôchodku a
rovnako v súvislosti s rozhodnutím zo dňa 24.03.2014 na krátenie sumy dôchodku podľa čl. 33 Dohovoru

č. 128. Uvedenými rozhodnutiami nerešpektujúcimi princípy právneho štátu mu vznikla škoda v podobe
rozdielu medzi nárokovou a žalovanou priznanou výškou dôchodku za obdobie od 04.08.2003 do
15.03.2015. Vychádzajúc z intertemporálnych ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z. (§ 27), v zmysle ktorých
pre posúdenie nároku titulom nezákonných rozhodnutí je rozhodujúci okamih vydania nezákonného
rozhodnutia, súd na vec aplikoval ustanovenia zák. č. 58/1969 Zb. vo vzťahu k rozhodnutiu Sociálnej

poisťovne zo dňa 24.07.2003 vydanému za jeho účinnosti a ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu
k rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo dňa 24. 03. 2014.
5/Súd prvej inštancie sa stotožnil s obranou žalovanej, keď ani jedno zo žalobcom označených
rozhodnutí nebolo po právoplatnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom, čo je základný
normatívny predpoklad tak v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. (§ 4 ods. 1), ako aj v zmysle zák. č. 514/2003

Z.z. (§ 6 ods. 1). Z uvedených ustanovení expressis verbis vyplýva aj viazanosť súdu rozhodnutím
príslušného orgánu v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Ako už bolo vyššie
uvedené, a na čo správne poukazovala žalovaná vo svojej obrane, súd v konaní o náhradu škody
nemôže ani len prejudiciálne (predbežne) preskúmavať zákonnosť a vecnú správnosť rozhodnutia,
ktoré má byť titulom náhrady škody. Opačný záver je v rozpore s princípom subjektívnej záväznosti

právoplatných rozhodnutí a s tým spojenej právnej istoty, ako aj systémom riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov, naviac v danom prípade dvoch rozdielnych právnych odvetví (verejného práva a
súkromného práva). Žalobca, ktorého námietky smerujú čo do vecnej správnosti uvedených rozhodnutí,
ktoré sú pre posúdenie nároku náhradu škody celkom irelevantné, a ktoré boli predmetom rozhodovania
o jeho návrhu na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu a odvolania voči rozhodnutiu správneho

súdu, v rozpore s výslovným znením zákona opomína túto skutočnosť a jeho neúspech v právoplatne
skončenom správnom konaní sa snaží zvrátiť v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. a zák.
č. 514/2003 Z.z. Neúspech v rámci konania, v ktorom malo dôjsť k vydaniu rozhodnutia predstavujúceho
niektorý z titulov podľa odškodňovacieho zákona, nemožno obchádzať žalobcom zvoleným spôsobom.
6/Za zisteného stavu, kedy rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 24.07.2003 nebolo žalobcom

napadnuté ani riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhodnutie zo dňa 24.07.2013
bolo v rámci správneho konania potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 07.08.2014, č.
k. 25Sd/110/2014-38 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.09.2015,
sp. zn. 10So/133/2014, nemožno prijať iný záver ako ten, že žalobca nepreukázal splnenie
základnej podmienky pre založenie objektívnej zodpovednosti žalovanej, a to existencie nezákonného

rozhodnutia. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej správy má ústavnoprávny základ v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nakoľko
ako vyplýva z ods. 4 uvedeného článku podmienky pre priznanie tohto nároku stanovuje zákon (zák.
č. 58/1969 Zb. a zák. č. 514/2003 Z.z.) a tieto v danej veci preukázateľne splnené neboli. Rovnako
žalobca celkom nepochopiteľne a vecne nesprávne argumentuje tým, že doposiaľ nebola konštatovaná

vecná správnosť rozhodnutia sociálnej poisťovne zo dňa 24.03.2014, kedy odvolacie orgány (rozsudok
Krajského súdu v Žiline zo dňa 07.08.2014, sp. zn. 25Sd/110/2014-38 a rozsudok Najvyššieho súdu
SR zo dňa 30.09.2015, sp. zn. 10So/133/2014) potvrdzujúcim výrokom konštatovali vecnú správnosť
rozhodnutia (viď ust. v tom čase platného a účinného ust. § 219 Občianskeho súdneho poriadku avýslovne poslednú vetu na str. 5 odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR). Rovnako irelevantná
je aj skutočnosť, či právoplatné rozhodnutie vydané v správnom konaní je alebo nie je v súlade s
dovolacou praxou Najvyššieho súdu SR v iných veciach, nakoľko súd rozhodujúci v konaní o náhradu

škody nie je oprávnený posudzovať túto skutočnosť a verifikovať subjektívne presvedčenie žalobcu a
splnenie podmienok nároku na náhradu škody posudzuje vždy a výlučne vo vzťahu ku konkrétnemu
rozhodnutiu vydanému v konaní, ktorého účastníkom bol poškodený, a ktorého sa rozhodnutie týka. Z
uvedených dôvodov sa súd vôbec nezaoberal obsiahlou argumentáciou žalobcu o možnosti krátenia
dôchodku podľa čl. 33 Dohovoru a splnení podmienok pre odňatie dôchodku. Princípom právnej logiky

nezodpovedá ani argumentácia žalobcu o tom, že žalovaná v rozhodnutí zo dňa 24. 03. 2014 uznala
nárok žalobcu na starobný dôchodok v sume 356 eur, čo nevyplýva ani zo záväznej časti rozhodnutia
sociálnej poisťovne (jeho výroku) a ani z odôvodnenia tohto rozhodnutia.
7/Absenciu zrušenia právoplatného správneho rozhodnutia príslušným orgánom nemožno v danej
veci zhojiť ani žalobcom tvrdeným prekročením právomoci orgánu verejnej moci, nakoľko Sociálna
poisťovňa, ústredie konala v rámci zákonom č. 461/2003 Z.z. (predtým zák. č. 100/1988 Zb.) jej zverenej

právomoci rozhodovania o dávkach sociálneho zabezpečenia. Aj v tomto smere možno argumentáciu
žalobcu označiť za arbitrárnu a bez opory v platnom práve, kedy prekročením právomoci nemožno
rozumieť žalobcom subjektívne tvrdenú a príslušnými orgánmi nepotvrdenú nesprávnosť postupu a
nezákonnosť rozhodnutia.
8/Súd prvej inštancie záverom okrajovo doplnil, že aj keby niektoré zo žalobcom uvádzaných rozhodnutí

spĺňalo požiadavky kladené zák. č. 514/2003 Z.z., spornou a spochybniteľnou by bola aj otázka príčinnej
súvislosti, nakoľko okamih priznania dôchodkovej dávky závisel od dátumu podania žiadosti o jej
priznanie, ktorú žalobca podal až 30.07.2012, a preto aj prípadná škoda a jej výška by tak závisela od
nenapadnutiarozhodnutiaoodňatídôchodkuaoneskorenéhopodaniažiadostiojehopriznanie,nakoľko
včasné podanie žiadosti o priznanie dôchodku (závislé výlučne od dispozície žalobcu) by vylúčilo vznik

tvrdenej škody na jeho strane.
9/Pokiaľ žalobca vo svojom prednese poukázal aj na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v časti
nesprávneho úradného postupu súd uviedol, že tak v žalobe, ako aj v žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody žalobca nárok vymedzil nezákonnosťou presne označených rozhodnutí a
nedôvodil žiadnymi skutočnosťami, ktoré by mohli zakladať nesprávny úradný postup v zmysle zák.

č. 58/1969 Zb. či zák. č. 514/2003 Z.z. Nesprávny úradný postup tak ako ho vymedzujú uvedené
zákony nebol žalobcom konkretizovaný a nakoniec aj z jeho argumentácie vyplýva, že žalobca napáda
postup sociálnej poisťovne majúci za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. Uvedené preto plne
zodpovedá titulu nezákonného rozhodnutia, nakoľko za nesprávny úradný postup v zmysle ustálenej
súdnej praxe nie je možné považovať činnosť, ktorej výsledkom je rozhodnutie.

10/O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa zásady úspechu v spore
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP, nakoľko však žalovanej žiadne trovy v konaní nevznikli, súd jej nárok
na ich náhradu nepriznal.
11/Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca namietajúc, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a jeho rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie sa nesnažil zistiť skutkový stav, nepreveril
dôkazy, ktorými žalovaná zdôvodňovala krátenie výšky sumy starobného dôchodku. Toto považoval za
iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických osôb, čo spĺňa charakteristiku
nesprávneho úradného postupu. Súd sa však v tomto smere vecou nezaoberal. Podľa žalobcu žiadny
úradný postup (za ktoré považoval tak konanie ako aj rozhodovanie) nemôže byť správny, ak sa ním

vykoná nezákonný zásah do práv. Súd v rámci konania nezistil skutkový stav veci, uspokojil sa s
tvrdením žalovanej, že žalobca nepredložil súdu právoplatné rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté, že
rozhodnutie žalovanej je nezákonné. Išlo o rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 07.08.2014 sp. zn
25 Sd/110/2014, ktorým súd zamietol žalobcov návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej
poisťovne z 24.03.2014.

V prílohe k podanému odvolaniu zopakoval svoju argumentáciu vo vzťahu k uplatnenému nároku, že
ust. § 173i ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. účinného od 01.07.2003 neukladalo Sociálnej poisťovni odňať
žalobcovi starobný dôchodok, preto je jej rozhodnutie zo dňa 04.08.2003 nezákonné. Ak Sociálna
poisťovňa chcela vyššie označenému ustanoveniu zadosťučiniť, mala vydať opravné rozhodnutie, v
zmysle ktorého sa žalobcov starobný dôchodok priznaný podľa § 21 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. od

01.07.2003 bude považovať za starobný dôchodok, na ktorý vznikol nárok podľa § 132 ods. 1 písm. a/
zák. č. 100/1988 Zb. Po žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku dňa 30.07.2012 Sociálna
poisťovňa rozhodnutím zo dňa 24.03.2014 priznala starobný dôchodok od 30.07.2009 vo výške 98
EUR mesačne, hoci žalobcovi dňom 22.01.2003 vznikol nárok vo výške 356,20 EURO, ktoré krátenieSociálna poisťovňa zdôvodňuje článkom 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 - zák. č. 416/1991 Zb. Krátenie
starobného dôchodku podľa uvedeného článku je možné podľa žalobcu len vtedy, ak osoba poberá
„inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia“, na ktorú vznikol zákonný nárok tiež až dovŕšením

dôchodkového veku, žalobcovi však nárok na takúto „inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia“
nevznikol dosiahnutím dôchodkového veku, vznikol mu nárok na inú dávku po odslúžení pätnástych
rokov služby. Výsluhový dôchodok priznaný podľa zák. č. 328/2002 Z.z. nie je starobným dôchodkom a
niejeaniobdobnýmdôchodkomvzmysleDohovoruč.128.Vdanomprípadetedadošloknezákonnému
kráteniu výšky starobného dôchodku, pričom za irelevantné odvolateľ označil, či súd v správnom

konaní zrušil alebo nezrušil takéto nezákonné rozhodnutie. Podstatné v danom prípade je, že Sociálna
poisťovňa nepriznala žalobcovi starobný dôchodok v takej výške, v akej mu vznikol nárok, čím vedome
porušila právnu povinnosť a rozdiel medzi nárokovou sumou a priznanou sumou neuspokojila ani na
základe predbežnej žiadosti žalobcu o doplatenie vzniknutého nároku. Nepriznaním nárokovej dávky
v sume, v akej žalobcovi patrí, ani na základe predbežnej žiadosti, označil za konanie spadajúce pod
nesprávny úradný postup, takýmto postupom a rozhodnutím Sociálna poisťovňa vedome a úmyselne

nezákonne zasiahla do práv a právom chránených záujmov žalobcu.
12/Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrvala na svojich skorších vyjadreniach,
žalobu považovala naďalej za nedôvodnú. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žiadne z
rozhodnutí žalovanej o starobnom dôchodku žalobcu nie je možné označiť za nezákonné v súlade
s § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

nakoľko žiadne s právoplatných rozhodnutí žalovanej nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom. Absencia nezákonného rozhodnutia tak spôsobuje nemožnosť priznania nároku
na náhradu škody uplatneného žalobcom. Rovnako neboli zistené a preukázané skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali označiť konanie žalovanej za nesprávny úradný postup v intenciách § 9 zák. č. 514/2003
Z.z., keď žalovaná vykonala v zákonom stanovenej lehote všetky potrebné úkony, vydala rozhodnutia vo

veci samej, nebola nečinná, nespôsobila prieťahy v konaní a tiež v rámci konania o starobnom dôchodku
inak nezasiahla do práv žalobcu. Za nesprávny úradný postup v zmysle ustálenej súdnej praxe pritom
nie je možné považovať činnosť, ktorej výsledkom je rozhodnutie. Súd prvej inštancie vo veci úplne zistil
skutkový stav, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, žalovaná preto
navrhla potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

13/Žalobca v odvolacej replike konštatoval, že žiadne rozhodnutie žalovanej o starobnom dôchodku
žalobcu nebolo súdom označené za nezákonné, žaloby žalobcu boli zo strany súdu odmietnuté. Hoci
viackrát žiadal súd o preskúmanie možnosti krátenia výšky starobného dôchodku, súd prvej inštancie
to nevykonal, hoci bol povinný to vykonať. Rovnako zopakoval, že žiadny úradný postup nemôže byť
správny, ak sa ním vykoná nezákonný zásah do práva, v danom prípade do práva na starobný dôchodok

v takej výške, v akej vznikol nárok a aký už bol priznaný právoplatným rozhodnutím žalovanej zo dňa
29.04.2003.
14/Žalovaná v odvolacej duplike konštatovala, že účelom konania o náhrade škody nie je zisťovanie
nezákonnosti rozhodnutia, takáto nezákonnosť musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade
škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť

nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako
otázku predbežnú. Podmienkou priznania nároku je, že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zmenil
alebo zrušil. Žalovaná preto považuje opakované výzvy žalobcu na doplnenie dokazovania v rozsahu
posúdenia zákonnosti krátenia jeho starobného dôchodku podľa článku 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 o
invalidných, starobných a pozostalostných dávkach za nedôvodné, s touto otázkou sa už vyporiadali

správne súdy pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí žalovanej o starobnom dôchodku žalobcu. Je
preto neprípustné, aby sa touto otázkou zaoberal znova súd v rámci konania o náhrade škody.
15/Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov ním vymedzených (379, 380 ods.
1 CSP) a dospel k záveru, že toto dôvodné nie je.
16/Zákon č. 514/2003 Z. z. určuje v § 3 rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi

verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú a) nezákonným
rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c)
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným
postupom.
17/Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom je objektívnou zodpovednosťou štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nie je možné
zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, a to: 1) existencia
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, 2) vznik škody, 3) príčinná súvislosť
medzi vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.18/Podľa § 5 ods. 1 uvedeného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
19/Podľa § 6 ods. 1 uvedeného zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
20/Podľa § 9 ods. 1, 2 uvedeného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
21/Zákon nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“. Úradným postupom je postup orgánov štátu
súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov

daného konania. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre
vydanierozhodnutia,zatýmtoúčelomzhromažďujepodklady(dôkazy),hodnotízistenéskutočnosti,tieto
právne posudzuje - ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a
vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia
a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie.

Za takéto rozhodnutie je možné považovať aj pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny
orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a v dôsledku toho je
ním vydané rozhodnutie nesprávne, nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za
iných okolností. V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný
postup považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri

jeho činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Hoci nie
je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným postupom
vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv.
úradnéhopostupusamyosebenevedúkvydaniurozhodnutiaaakjerozhodnutievydané,bezprostredne
sa v jeho obsahu neodrazia. Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu

nezakladajú vady konania (napr. pri zhromažďovaní podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok nesprávne rozhodnutie.
22/O vzťah príčinnej súvislostí (tzv. kauzálny nexus) v prípade objektívnej zodpovednosti štátu za škodu
sajedná,akvzniklaškodanásledkomnezákonnéhorozhodnutiačinesprávnehoúradnéhopostupu,teda
ak je doložené, že nebyť vydania nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu, ku škode

by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva; príčinou
vzniku škody môže byť len tá okolnosť, ktorá škodu spôsobila a bez ktorej by škodlivý následok nenastal.
Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako
príčiny škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon zodpovednosť v danom prípade spája. Príčina musí
mať nepochybnú vecnú väzbu na vznik škody; príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím či

nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou nie je naopak daná tam, kde do deja vstúpila
iná - od právne kvalifikovanej okolnosti na strane štátu nezávislá - skutočnosť, ktorá je pre vznik škody
rozhodujúca, teda ak je vznik ujmy vyvolaný bezprostredne okolnosťou, ktorá nemá vecný vzťah k
vydaniu nezákonného rozhodnutia či nesprávnemu úradnému postupu.
23/Žalobca tvrdil, že mu vznikla škoda v súvislosti s nezákonným rozhodnutím Sociálnej poisťovne

zo dňa 24.07.2003, ktoré však nebolo žalobcom napadnuté riadnym ani mimoriadnym opravným
prostriedkom. Rovnako ani rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 09.08.2012 a 12.02.2013 nie
je možné považovať za nezákonné, nakoľko nenadobudli právoplatnosť, tiež rozhodnutie zo dňa
24.03.2014, ktoré bolo v rámci správneho konania potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo
dňa 07.08.2014, č.k. 25Sd/110/2014-38 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo

dňa 30.09.2015, sp. zn. 10So/133/2014. Žiadne z rozhodnutí žalovanej o starobnom dôchodku žalobcu
nie je možné označiť za nezákonné v súlade s § 6 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nakoľko žiadne z právoplatných rozhodnutí žalovanej nebolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Absencia nezákonného rozhodnutia tak
spôsobuje nemožnosť priznania nároku na náhradu škody uplatneného žalobcom.

24/Súd prvej inštancie dospel tiež k správnemu záveru o tom, že zodpovednosť štátu za nesprávny
úradný postup Sociálnej poisťovne neprichádza do úvahy, keď namietaný spôsob výpočtu starobného
dôchodku žalobcu našiel svoje vyjadrenie práve v namietaných rozhodnutiach. Za nesprávny úradnýpostup v zmysle ustálenej súdnej praxe nie je možné považovať činnosť, ktorej výsledkom je
rozhodnutie.
25/Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovanej, že účelom konania o náhrade škody v zmysle

zák. č. 58/1969 Zb. resp. v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. nie je zisťovanie nezákonnosti rozhodnutia,
takáto nezákonnosť musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná
príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie
pre jeho nezákonnosť, otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú.
Podmienkou priznania nároku je, že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zmenil alebo zrušil.

Tvrdenia žalobcu o potrebe doplnenia dokazovania za účelom posúdenia zákonnosti či nezákonnosti
krátenia jeho starobného dôchodku podľa článku 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných
a pozostalostných dávkach považoval aj odvolací súd za nedôvodné, s touto otázkou sa už vyporiadali
správne súdy pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí žalovanej o starobnom dôchodku žalobcu, je tak
neprípustné, aby sa touto otázkou zaoberal znova súd v rámci konania o náhrade škody.
26/Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolaciemu súdu neostalo než napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z hľadiska jeho vecnej správnosti, stotožňujúc sa s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
27/O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej však náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, pretože zo súdneho spisu vznik žiadnych trov konania na strane

žalovanej nevyplýva a teda súd jej ich náhradu s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania priznať
nemohol.
28/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).