Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 30, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/70/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114213185
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1114213185.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej

a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcov: 1/ I. L., nar.
XX.XX.XXXX, O. XXXX/X, B. Z. B., Š. H. Q., 2/ X. L., nar. XX.XX.XXXX, O. Z. XXX, Š. H. Q., 3/ P.
L., nar. XX.XX.XXXX, U. XXXX/XX, B. Z. B., Š. H. Q., 4/ F. X.T., nar. XX.XX.XXXX, O. H. XXX, B. Z.
B., Š. H. Q., 5/ Q. X.T., nar. XX.XX.XXXX, O. H. XXX, B. Z. B., Š. H. Q., 6/ Q. X., nar. XX.XX.XXXX,
O. H. XXX, B. Z. B., Š. H. Q., žalobca 6/ zastúpený zákonným zástupcom: F. X.T., nar. XX.XX.XXXX,
O. H. XXX, B. Z. B., žalobcovia 1/ až 4/ a žalobca 6/ zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Jakub
Mandelík, s. r. o., Záhradnícka 4836/51, Bratislava, proti žalovanému: KOMUNÁLNA poisťovňa, a. s.

Vienna Insurance Group, Štefánikova 17, Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpený: JUDr. Felix Neupauer,
Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcov a žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09. augusta 2019 č. k. 24C 80/2014-302 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu
20.000 eur, žalobcom 2/ až 4/ každému sumu 15.000 eur, žalobcom 5/ a 6/ každému sumu 5.000

eur, všetko titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej usmrtením ich blízkej osoby pri dopravenej
nehode motorovým vozidlom povinne zmluvne poisteným u žalovaného, vo zvyšku žalobu všetkých
žalobcov zamietol a každému žalobcovi priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 100%.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali uložil žalovanému povinnosť zaplatiť každému
z nich sumu 75.000,- eur z dôvodu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú pôvodne rozsudkom č. k.
24C/80/2014-156 zo dňa 19.08.2016 zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na strane

žalovaného, majúc za to, že z ust. § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení nevyplýva, že by
sa v rámci povinného zmluvného poistenia uhrádzala aj nemajetková ujma.

3. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 4Co/13/2017-196 zo dňa 30.11.2018 rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že
predmetom posudzovaného konania je náhrada nemajetkovej ujmy žalobcov, ktorú utrpeli tým, že
poistenec žalovaného dňa XX.XX.XXXX spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej usmrtil ich blízku osobu.

Svoj nárok žalobcovia uplatnili proti poisťovni, s ktorou mal vinník dopravnej nehody v jej čase
uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Neoprávnený zásah do ich osobnostných práv videli v porušení
ich práva na súkromný a rodinný život. Pasívnu legitimáciu poisťovne vyvodili z ust. § 4 ods. 2
písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorého má poistený z poistenia relevantného druhuzodpovednosti právo, aby poisťovateľ (žalovaný) za neho nahradil poškodeným (žalobcom) uplatnené
preukázateľné nároky na náhradu škody, pod ktorý pojem podľa ich názoru spadá aj nemajetková
ujma. Súd prvej inštancie ich žalobu zamietol ustáliac nedostatok pasívnej legitimácie označeného

žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy, vychádzajúc z právnej úpravy zákona č. 381/2001 Z. z. a
z v tom čase zaužívanej súdnej praxe, podľa ktorej má poistený právo, aby poisťovňa za neho hradila
škody na zdraví a náklady pri usmrtení, pod ktoré pojmy nemajetkovú ujmu nemožno subsumovať.
Poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudkoch sp. zn. 3Cdo/301/2002
a 4Cdo/168/2009 podporujúci uvedený právny názor. Taktiež vychádzal z rozsudku Súdneho dvora

Európskych spoločenstiev a Európskej únie vo veci C-22/12 zo dňa 24.10.2013, podľa ktorého povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore. Pokiaľ ide o vnútroštátnu, t.j. slovenskú právnu úpravu zodpovednosti poisteného za nemajetkovú
ujmu, ktorú spôsobil svojím konaním blízkej osobe obete dopravnej nehody, právne posúdil nutnosť

aplikácie zákona o povinnom zmluvnom poistení č. 381/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov a
Občianskeho zákonníka, výkladom ktorých dospel k záveru o neexistencii vnútroštátnej právnej úpravy
poistenia zodpovednosti za nemajetkovú ujmu vzniknutú osobám blízkym obetí dopravnej nehody.
Odvolací súd uviedol, že od vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie však súdna prax súdov
všetkých stupňov prešla vývojom, ktorý odobril aj Ústavný súd SR uznesením zo dňa 11.10.2016 sp. zn.

III.ÚS 666/2016, keď odmietol sťažnosť spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance
Group, smerujúcu proti rozsudku odvolacieho súdu o priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z
titulu povinného zmluvného poistenia a uviedol zásadné argumentačné línie v prospech subsumovania
nemajetkovej ujmy pod poistné krytie povinného zmluvného poistenia. Ústavný súd SR za esenciu
sťažnosti označil otázku interpretácie ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP obsahujúceho pojem „škoda na

zdraví“ v tom, či možno pod ňou chápať aj nemajetkovú ujmu v zmysle ust. § 11 až 13 OZ. Priklonil sa
k extenzívnemu výkladu pojmu škoda, aplikovaného okresným a i krajským súdom v danej veci, ktorý
mal za eurokonformný a vyplývajúci z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorý nehovorí o samostatnom od
pojmu„škoda“oddelenompojme„nemajetkováujma“,aleo„škodezdôvodunemajetkovejujmy“.Hlavné
argumenty Ústavného súdu SR, na základe ktorých zahrnutie nemajetkovej ujmy podľa ustanovení OZ

o ochrane osobnosti pod pojem „škoda podľa ZoPZP“, nemal za arbitrárne a ústavne neakceptovateľné,
možno zhrnúť tak, že súdy musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu príslušnej
právnejregulácie,ustálilprimátprávaEÚavôleúnijnéhotvorcustým,žetradičnéchápaniepojmuškoda
musí ustúpiť európskemu chápaniu v zmysle eurokonformného výkladu vnútroštátnej právnej normy.
Ústavný súd SR konštatoval ústavnú udržateľnosť extenzívneho výkladu pojmu škoda na zdraví podľa

ZoPZP.

4. Súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 391 ods. 2 CSP opätovne vykonal dokazovanie v rozsahu
nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci samej a to výsluchom procesných strán, svedka a oboznámením
sa s obsahom listinných dôkazných prostriedkov ich prečítaním. Žalobcovia zhodne uviedli, že poistenec

žalovaného, pán Ľ. X. dňa XX.XX.XXXX v dôsledku dopravnej nehody usmrtil blízku osobu žalobcov,
pána Ľ. L.. Vinník dopravnej nehody pán Ľ. X. mal v čase nehody uzavreté povinné zmluvné poistenie
so žalovaným. Žalobcovia svoj nárok odôvodnili ustanoveniami § 4 ods. 2 písm. a) a § 15 ods. 1 druhá
veta zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorého poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodeným uplatnené preukázané nároky na náhradu nemajetkovej ujmy.

Žalobcovia odôvodnili pasívnu legitimáciu žalovaného s poukazom na rozsudok Európskeho súdneho
dvora zo dňa 24.10.2013, sp. zn. C 22/12. Žalobcovia pociťujú stratu svojej blízkej osoby ako závažný
zásah do svojich osobnostných práv (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ďalej len „OZ“).

5. Žalobkyňa 1/ uviedla, že s manželom žili spolu XX rokov v harmonickom manželstve, spolu vychovali

tri deti, pred nehodou bývali v B. Z. B.. Žalobkyňa 1/ aj jej manžel pochádzali z obce Q.. Keď manžel
pracoval v K. resp. niekde inde, víkendy trávili u svokry v Q.. Vtedy už mali tri vnúčence. Nebohý
manžel sa vždy tešil piatok z roboty, lebo vždy vnúčence brávali na záhradku. Účastníkmi nehody boli
aj vnúčence Q. a Q.. Išli na Q. pozrieť svokru. Manžel jej chodil vypomáhať s prácami okolo domu.
Chodievali tam každú sobotu, v nedeľu potom vždy bývali doma s tým, že poobede k nim chodievali

decká, resp. k nim chodievali oni. Nebohý manžel žalobkyne 1/ bol veľmi veselý človek, dokázal zmeniť
zlú náladu, rozveseliť ich, rád pomáhal synom. Keď si starší syn kúpil byt, chodil mu vypomáhať s
prácami. Taktiež v roku 2011 si mladší syn kúpil byt, taktiež mu chodil vypomáhať. V roku 2007 svokra
prepísala dom na manžela ako na svojho syna. Manžel prerobil strechu, dvere, nakoľko svokra bolafyzicky indisponovaná. Po manželovej smrti sa zmenili aj vzťahy na Q., celé je to také smutné. Manžel
pracoval ako I. do roku 1995 v K. B. Z. B., následne pracoval v súkromnej Q. firme L. A. Q.. J.. H..,
kde bol zamestnaný aj v čase nehody, nezvykol byť ani PN. Keď manžel došiel v piatok z práce, všetko

spolu robievali a teraz je to už všetko na žalobkyni 1/ a na deťoch. V čase nehody bola žalobkyňa 1/
pracovne zaradená v spoločnosti U.. Jedná sa o H. spoločnosť, kde pracovala ako H. s priemernou
mesačnou mzdou cca 400 Eur. Manžel v čase nehody zarábal zhruba cca 600-700 Eur. Po zdravotnej
stránke bola žalobkyňa 1/ pred nehodou na operácii v súvislosti s pravou rukou, bola operovaná na
karpálne tunely. Po nehode nastúpila ambulantnú liečbu u psychiatra F.. T. A. a u psychologičky F.. P. X..

Predtým psychiatrickú a psychologickú liečbu nepotrebovala. Veľmi veľa si z tej nehody nepamätá, až
keď ju prebrali, mala nohu niekde zacviknutú, niekde vo dverách. Bola v šoku, kričala, že tam majú deti
a že tam má manžela. Povedali jej, že deti previezli do X. a že manžela tiež prevážajú do X.. Potom si už
veľa nepamätala. Vie, že jej strihali oblečenie, potom už precitla v nemocnici. Realitu začala vnímať po
uplynutí 5-6 dní od nehody. Pamätá si ako jej F.. Č. povedal v K., že vitajte medzi živými. Povedal jej, že
mala veľké šťastie, že mala poškodené iba dva stavce, pol milimetra ju delilo od ochrnutia. Štyri mesiace

musela chodiť v korzete. O smrti manžela sa dozvedela v nemocnici a to nepriamo od sestričky, nakoľko
v čase nehody začula ako jeden z hasičov povedal, že škoda, že ten jeden vodič zomrel. Žalobkyňa 1/
nevedela, že sa jedná o jej manžela. Až keď sestrička v nemocnici povedala, že vedľa umývadla je ten
vodič, ktorý ich zrazil, vtedy si uvedomila, že ten druhý vodič, ktorý zomrel, je jej manžel. Deti chodili
za ňou do nemocnice, avšak na tie prvé dni v nemocnici si veľmi nepamätá. Pred nehodou šoférovala,

keď chodili na Q. alebo späť, nakoľko manžel sa tešil stretnutiu s bratmi, s ktorými zvykol zájsť na pivo.
Manžel jej v podstate chýba všade. Bol dobrý otec, dobrý muž. Manžel sa nedožil dvoch ďalších vnúčat.

6. Žalobca 2/ na pojednávaní uviedol, že jeho otec bol človek, ktorý mu dal všetko, samozrejme spolu
s maminou. Preto je tým, kým je, aj v spoločenskom zaradení, to že má rodinu, deti, manželku. Tá

nehoda ho zasiahla takým spôsobom, že mu chýba všetko to, čo s otcom zažil a čo ešte mohol zažiť.
Otec sa nedožil narodenia syna žalobcu 2/ a teda svojho vnuka. V týchto ťažkých chvíľach mu veľmi
pomohli jeho manželka a jeho deti, že sa s tým dokázal vyrovnať, ale nie celkom, pretože s tým, že mu
chýba otec sa stretáva dennodenne. V spoločnej domácnosti žil s otcom a s mamou do roku 2006, kedy
odišiel do zahraničia, kde bol tri roky. Pravidelne chodieval domov za rodinou a v roku 2009 sa vrátil na

Slovensko, kedy si založil rodinu, kúpil byt, ktorý s otcom a bratom prerábal. Potom sa im s manželkou
narodili dve deti s tým, že pred nehodou sa im narodila dcéra Q., po nehode sa im narodil syn K.. Otec
vychádzal s jeho manželkou perfektne, prijal ju do rodiny. V čase nehody bol žalobca 2/ na služobnej
ceste v Z., jeho spoločnosť mu však umožnila ešte v tú noc vrátiť sa domov na Slovensko. Celý prvý rok
po nehode to všetci v rodine ťažko prežívali, museli sa starať o mamu. Taktiež musel pomáhať bratovi

sa vyrovnať s otcovou smrťou, nakoľko v čase nehody jeho brat pracoval s otcom v tej istej firme. Je to
veľmi ťažké. Deti žalobcu 2/ mu dosť pripomínajú jeho otca, každý deň to má pred očami. S manželkou
sa rozhodli postaviť dom. Nevie, či to bolo dobré rozhodnutie, nakoľko otec pracoval v Q. firme. Každý
deň mu chýba, nakoľko mu mohol pomôcť aj s výstavbou domu, všetky tie práce teraz robí iba s bratom.
Do práce chodí autom. Keď si doňho sadá, vidí pred očami svojho otca, jazdí preto opatrnejšie.

7. Žalobca 3/ na pojednávaní uviedol, že s otcom vyrastal od malička. Taktiež s ním pracoval v jednej
firme a to ihneď potom, ako ukončil vysokú školu. Je pravdou, že rok pred jeho smrťou sa odsťahoval
od rodičov do vlastného bytu. Veľmi ťažko sa mu vyrovnávalo so smrťou otca, boli dennodenne spolu.
Po nehode musel vyhľadať pomoc, či už psychiatra alebo psychológa, aby sa dokázal s tým vyrovnať.

V čase nehody mu priateľka chcela, ale nedokázala pomôcť. Nehoda ho zobrala tak, že skončil na
infúziách. Bral lieky, ale tie nechcel dlhodobo užívať, preto vyhľadal psychologickú pomoc. Rozhovory
so psychológom mu pomohli, avšak pokiaľ ide o zbavenie sa pocitu úzkosti, to nie je jednoduché, to
ho bude prenasledovať celý život. Dosť mu pomohlo, že si založil rodinu. Keď sa mu narodil syn v roku
XXXX, plakal, uvedomil si, že jeho otec ho nikdy neuvidí. Po otcovej smrti sa mu život otočil naruby.

Musel odísť z tej práce, nevedel tam ostať, musel dať výpoveď. Od toho momentu je to iný život. Má
pocit, že niekedy až chorobne musí dávať pozor, čo sa týka najmä šoférovania, aby bol predvídavý atď.
Taktiež vo vzťahu k svojmu synovi si myslí, že je viac precitlivelý, úzkostlivý, má strach, bojí sa.

8. Žalobkyňa 4/ na pojednávaní uviedla, že ona osobne zažila šok, ktorý nevedela dlho spracovať. Po

strate otca bojovala o život aj jej mama. Deti žalobkyne 4/ boli taktiež účastníkmi nehody. Po prepustení
mamy z nemocnice sa o ňu musela starať. Veľmi zle znášala pohľad na ňu, pretože prišla o muža a
zostala sama. V tom čase, keď sa to udialo, jej dcéra (t.j. žalobkyňa 5/) mala ísť na operáciu srdca, ktorú
musela odložiť, nebola schopná s ňou nastúpiť do nemocnice. Jej zdravotný stav sa však zhoršoval, takto museli podstúpiť. Ona sa z toho dostala, operácia prebehla dobre a s mužom sa rozhodli, že pôjdu
v lete na dovolenku. Tam začali u dcéry psychické problémy s tým, že akonáhle sa vrátili domov, bola
v zlom psychickom stave a musela nastúpiť liečbu na psychiatrii, kde jej boli predpísané lieky. Liečila

sa zhruba nejaké X roky. Lieči sa naďalej, nakoľko sa zdravotný stav jej dcéry zhoršil. Dcéra začala
mať psychické problémy s tým, že keď išli autom, akonáhle kontrolka zablikala, zapípala, urobila paniku.
Takisto v obchode, keď sa stratila z dohľadu, reagovala neprimerane, kričala. Preto začali navštevovať
psychológa, diagnostikovali jej hraničný strach. Odvtedy vlastne nerobia žiadne aktivity typu lyžovať,
korčuľovať, nakoľko sa všetkého bojí, venuje sa tomu, čo zvládne. Museli sa naučiť fungovať bez jej

otca. Otec bol pre jej dcéru (t.j. žalobkyňu 5/) nepostrádateľný člen rodiny. Bola tak navyknutá, že keď
sa vracal z týždňovky, nechodil rovno domov k mame, ale zastavil sa pre žalobkyňu 5/. Trávili s dedom
spolu veľa času na záhrade, aj so žalobcom 6/. Jej dcéra po nehode pozerala všetky nahraté kazety,
ktoré súviseli s dedom. Žalobkyňa 4/ to nebola schopná pozerať. Dodnes nemá vystavenú fotografiu
otca. Strašne málo chodí na cintorín, má to v sebe zablokované. Otec jej veľmi chýba nehovoriac o tom,
že vzťahy v rodine sú na bode mrazu, úplne rozbité. Vyrastala do XX-tich rokov spolu so svojimi rodičmi.

Potom začala žiť s manželom v B. Z. B.. Boli od rodičov vzdialení cca 1 km, trávili spolu víkendy. To
posledné leto boli spolu s rodičmi na dovolenke v B.. Mysleli si, že pôjdu spolu s rodičmi aj nabudúce,
ale nabudúce už nebolo. V tom čase s otcom dosť dlho spolu sedávali. Otec si chcel kúpiť nové auto, tak
mu radili. Nezabudne na chvíľu, keď aj L. zomrel, tak to prežívala a hovorila mu, že to nie je spravodlivé,
že sa také niečo deje, ale taký je život. Nemyslela by si, že také niečo bude tiež prežívať. Otec s ňou aj

pracoval istú dobu, mala živnosť, predajňu. Otec jej pomáhal s rozvozom, so zásobovaním, jednalo sa
o obchod s potravinami. Boli spolu stále. V čase keď sa dcéra narodila, otec im pomáhal pri výstavbe
domu v časti B. - O. H.. Po jeho smrti všetko zostalo v lufte. Otec mal chalupu, ktorú prerábal, že tam
pôjdu s mamou bývať, keď pôjdu do dôchodku. Otec získal chalupu od svojich rodičov v obci Q., okres
K. s tým, že túto chalupu bolo potrebné dať do poriadku, zrekonštruovať. Otec sa do toho pustil, avšak

po jeho smrti začalo jeho bratom a teda jej strýkom vadiť, že túto chalupu zdedili. Narušili sa rodinné
vzťahy. Do tej obce nechodia a po smrti babky, teda otcovej mamy sa ukončila komunikácia s otcovými
bratmi. Dopadlo to tak, že mama je nútená túto chalupu predať, lebo nie je schopná s tým niečo urobiť,
lebo tam treba veľké investície. Počas života otca mali v pláne túto chalupu užívať. Otec im dennodenne
chýba. Dnes má syna, ktorý má XX rokov. Je F. Q. V. I.. Dnes by sa mohol dedo z neho tešiť a hlavne

s ním, aj s mužom chodiť na cesty. Aj tie cesty sú pre ňu dosť traumatizujúce a sú stále niekde inde, či
už v rámci Slovenska alebo mimo republiku. Dcéra je teraz na liečení a dodnes spomína, ako s dedkom
chodievala do krčmy na malinovku, dedo na pivo. Pred stratou otca nikdy nebola nútená navštevovať,
či už psychológa alebo psychiatra. Do svojej smrti otec pracoval u svojho švagra v stavebnej firme,
popritom vypomáhal mame v záhrade. K nim sa chodilo cez víkend, finančne im nemusel otec pomáhať.

Potom to už bolo skôr o tých emóciách, že nastal čas vrátiť rodičom niečo, čo oni dali jej, že ju vychovali.
Zo všetkých súrodencov ju mal otec najradšej. Keď mala napr. spory s jedným z bratov, tak otec to
vyriešil. Po strate otca mama žije sama. S jedným zo súrodencov si rozumejú, to je v pohode, avšak
pokiaľ ide o ďalšieho brata, toho staršieho s ním sa stretáva strašne málo, čo jej je ľúto.

9. Z písomného vyjadrenia žalobkyne 5/ vyvodil, že s dedkom bola zábava, chodili spolu na Q., ku starej
mame každý víkend, oddychovali na hojdačke, chodili tiež na malinovku. Dedko jej strašne chýba, myslí
na neho každý deň. Páčilo sa jej, keď spolu hrávali sedmové karty, zažili spolu veľa zábavy. Každý piatok
ho čakala, kým príde z roboty. Mala ho veľmi rada a veľmi jej chýba.

10. Z písomného vyjadrenia žalobcu 6/ vyvodil, že dedko mu veľmi chýba. Zažil s ním veľa pekných
víkendov aj dovolenku pri mori. Teraz ho najviac mrzí, že sa nemôže tešiť z jeho úspechov a absolvovať
s nimi cesty. Ani ku babke nechodí tak často ako jeho sestra. Je chlap a chýba mu chlap, ten by mu
viac rozumel. Dedko bol dôležitý člen rodiny.

11. Vychádzal aj z obsahu výpovede svedka p. U. X., že je manželom žalobkyne 4/. S manželkou sa
zoznámili v roku 1995. Následne spoznal aj jej rodinu, čo tvorili otec Ľ., mama I. a dvaja bratia. Čím
dlhšie spolu žili, sa spoznávali. Začali spolu tráviť skoro všetok voľný čas, víkendy, sviatky atď. Svokor
chodil na týždňovky a keď mal prísť a vedeli, v akú hodinu príde v sobotu na kávičku, tešili sa na tieto
spoločné chvíle. V roku XXXX sa im narodila dcérka a všetci sa z toho tešili - dedko, babka, keďže to bolo

prvé vnúča. Následne za tri roky sa im narodil aj syn Q., takisto obrovská radosť. Trávili spolu viac a viac
času. Následne prišiel aj ten čierny deň, keď sa to stalo a samozrejme nikto tomu nechcel uveriť. Dedko
bol veľmi obetavý, srdečný a s veľkým srdcom, aj dovolenky trávili spolu. Prvýkrát v živote bol s nimi
na dovolenke pri mori. Nikdy ho predtým nevidel, nikdy v živote predtým nelietal lietadlom. Čas trávenýs ním bol veselý. Po týchto udalostiach to nemôže povedať. Momentálne víkendy, sviatky to je také
utrpenie a snažia sa pred deťmi udržiavať ten systém, aby to fungovalo tak, ako keby bol. Svedok tiež
uviedol, že v XX-tich rokoch pochoval svojho vlastného otca a na Slovensku pochoval ďalšieho človeka,

ku ktorému mal rovnaký vzťah ako k vlastnému otcovi. Jeho manželka (t.j. žalobkyňa 4/) má doteraz
problémy. Navštevuje psychiatra. Dcérka má totálnu paniku z cestnej premávky a nedajbože, ak ide
nejakou neprimeranou rýchlosťou. Naučiť ju lyžovať, korčuľovať, to je kolaps. Cintorín navštevuje, ale
fotku svojho svokra doma zavesenú na stene nemajú, to sa nedá. Svedok ďalej uviedol, že boli normálna
fungujúca rodinka s bežnými starosťami. Svokrovci sa mali radi ako muž so ženou, znášali všetko,

čo život obnáša radosti, starosti, záhradka, všetko, čo prináša život. Svokra ostala veľmi náladová a
určite ju to strašným spôsobom zobralo. Pri momentálnej situácii vníma, že jej potešenie je naozaj tá
záhradka, kde trávi čas a má neskutočnú bolesť v sebe. Život jej priniesol veľmi ťažký údel, stratu
milovaného človeka z minúty na minútu. Pomáhajú jej tak, ako ona im. Budovali si domček na dedine
odkiaľ pochádzali spolu zo Q., opravovali dom po svokrovej mame, takže plánovali záhradku a všetko
čo k tomu patrí, aby boli zdraví. Svokor bol vzor. Ako správny dedko kúpil lízatko, vozil ich na traktore,

viedli normálny život. Predtým, ako sa to stalo, opravili akurát tak strechu. Žalobkyňa 1/ chodieva často
na cintorín, nemôže povedať, že každý víkend, ale dosť často. Má to po ceste smerom na záhradky,
takže vždy, keď ide na záhradky, zastaví sa aj na cintoríne. Deti rešpektovali otca, bol dobrým aj prísnym
otcom. X. vyštudoval za Ing., P. skúšal študovať, F. je s maturitami, takže svokrovci sa snažili a vychovali
slušných ľudí a dobrých občanov. Za svoju manželku môže povedať, že to je neskutočné. Aj pri tých

najmenších stresových situáciách vyhľadala psychiatra, avšak ani jej bratia to nemali ľahké. Pokiaľ vie,
otec im neskutočne chýba a určite stratili tú najväčšiu oporu na svete. Mali spoločné aktivity, šport, chodili
spolu na dovolenky, športovať, následne sa narodili vnúčatá, boli spolu skoro každý víkend, hrali žolíka
a stretávali sa spoločne. Nieže teraz sa nestretávajú, ale teraz sú tie stretávky smutnejšie. Jeho dcéra
Q. - oni boli ako dvojčatá s dedkom, ona čakala na chvíľu, kedy sa dedo ukáže, aby ju zobral von, aby

išli spoločne na prechádzku alebo zabehať si, dedko sa neskutočne tešil a ponáhľal sa z týždňovky,
kedy bude s vnučkou. Víkendy a dovolenky trávili spolu aj s vnúčatami aj so svokrovcami, spoločne si to
užívali. Q. sa narodil o K. roky neskôr. Bol super dedko ako dedo Mráz, oddaný pre svojich blízkych pre
vnúčatá a s veľkým srdcom. Jeho manželka pred stratou svojho otca nebola nútená vyhľadať odbornú
pomoc, pokiaľ ide o psychológa, psychiatra. Manželka stratila nielen otca, ale stratila v ňom aj kamaráta.

Oni si strašne rozumeli, boli ako kamoši. On si viac rozumel s dcérou, ako so synmi. Vážil si všetkých,
ale oni mali taký vrelý, horúci vzťah. Po nehode je to katastrofa, hrúza, snažia sa to prežiť. Akonáhle
sa blíži Veľká noc, nevedia čo majú robiť. Pre ňu prichádzajú dni typu najhoršie. Manželka robila pred
nehodou v krajčírskej firme, robila majstrovú a potom začali spolu podnikať, mala živnosť. Mala predajňu
so zeleninou a ovocím a následne ostala na materskej s dcérou Q.. V čase nehody bola manželka

na rodičovskej dovolenke. Svedok uviedol, že ich spoločný život prebieha úplne štandardne, aj keď
už svokor tu nie je. Navštevujú sa ako za starých čias. Skoro každý týždeň sú spolu so svokrou. Buď
ona príde ku nim, niekedy aj prespí, decká idú za ňou a tiež s radosťou tam prespia. Pokiaľ sa pokazí
kosačka, snaží sa to riešiť. Keď prerábala byt, ponúkli jej, že môže žiť u nich. Prijala to s radosťou a
bola u nich. Syn chodí na I. už 6,5 roka. Minulý rok sa stal F. Q. V. I.Á.. Každý víkend cestujú niekam za

športom. Teraz vyhral v Q. 1. miesto v ťažkom turnaji. Vo februári boli spolu so synom na kempe vo V..
Snažia sa športom prežiť a vychovávať deti ako najlepšie vedia. Určite by bol dedko hrdý na neho. Ich
dcérka stratila strašne veľa. Boli si s dedom veľmi blízki. Dedko to bola taká jej veľká opora.

12. Právny zástupca žalobcov uviedol, že vzhľadom na záväzný právny názor odvolacieho súdu

v otázke pasívnej vecnej legitimácie, a taktiež ďalšiu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a
mnohé rozhodnutia Ústavného súdu SR má zato, že v tomto konaní bola dostatočným spôsobom
zodpovedanáotázkapasívnejvecnejlegitimáciežalovaného.Zvykonanéhovýsluchužalobcovasvedka
bola verifikovaná závažnosť zásahu do emocionálnej sféry žalobcov v dôsledku úmrtia manžela, resp.
ich otca a starého otca. Keďže v slovenskej právnej úprave neexistuje ,,žiaden vzorec“ na výpočet

peňažnej kompenzácie za stratu blízkej osoby, dovoľuje si apelovať na súd, aby v rámci priznávania
tejto satisfakcie prihliadal na skutočnosť, že v prípade žalobcov išlo o fungujúce bezproblémové vzťahy,
ich emocionálny život bol plný lásky a harmónie, a preto ponechal na úvahe súdu, akú konkrétnu sumu
prizná žalobcom za stratu Ľ. L..

13. Právny zástupca žalovaného uviedol, že v nadväznosti na rozhodnutie odvolacieho súdu má zato,
že aplikovanie právneho stavu z roku 2017, kedy viac menej prvýkrát došlo k dualite právnych názorov
v otázke pasívnej vecnej legitimácie poisťovateľov vo všeobecnosti v obdobných konaniach, je takáto
aplikáciakdátumuzásahudoosobnostnýchprávžalobcov,t.j.kdátumudopravnejnehodyXX.XX.XXXXv rozpore so zásadou zákazu retroaktivity, ako aj právnej istoty žalovaného. V čase dopravnej nehody,
resp.tesneponejžalobcovianemohlilegitímneočakávaťvočižalovanémuakoosobe,ktoránespôsobila
dopravnú nehodu, úspech v takomto konaní a obdobne žalovaný mohol práve naopak legitímne

očakávať, ako bolo aj rozhodovacou praxou v rozhodnom čase potvrdzované, že v konaní bude úspešný
práve žalovaný. Pokiaľ sa pripustí, že výlučne v dôsledku vývoja rozhodovacej praxe sa dnešného času
konštatuje, že nemajetková ujma pozostalých je nárokom škodovej povahy, v tom prípade mal žalovaný
zato, že tieto nároky je potrebné ako škodu považovať aj pre účely premlčania v dvojročnej subjektívnej
dobe, kde nakoľko k dopravnej nehode a zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo v decembri

2011 a k podaniu žaloby v máji 2014 má žalovaný zato, že žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej
doby ustanovenej v § 106 OZ tak, ako to predpokladá zákon o PZP, ust. § 15, kde hovorí výlučne o
škodových nárokoch, pričom odkazuje, čo sa týka premlčacej doby práve na ust. § 106 OZ. Z tohto
dôvodu žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku a žiadal žalobu zamietnuť. Pre
prípad, pokiaľ by mal súd zato, že námietka premlčania nie je dôvodná, resp. na túto nebude prihliadať,
čo sa týka samotnej výšky požadovanej zo strany žalobcov, aj keď nikto nespochybňuje zásah, ktorým

došlo do osobnostnej sféry žalobcov, uplatnenú výšku nemožno považovať za primeranú a v súlade
so zásadou spravodlivosti a proporcionality. K otázke výšky ujmy dôkazné bremeno zaťažuje žalobcov,
pričom vo výsledku na základe kvality nimi produkovaných dôkazov a tvrdení žalovaný žiadal tieto
zohľadniť pri priznávaní samotnej výšky. V prejednávanej veci sa nároky voči žalovanému odvodzujú od
súkromnoprávnej poistnej zmluvy, kde v roku 2011 ani poisťovateľ, ani poistený príp. poistník nemohli

očakávať, že predmetom poistenia alebo rozsahu krytia je aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Žalovaný zotrval na svojej námietke retroaktívneho uplatnenia výkladu zákonných pojmov z roku 2017
do súkromnoprávneho vzťahu z roku 2011. Trval na námietke nedostatku pasívnej legitimácie. Zároveň
mal zato, že aj keby bola daná, boli by už uplatnené nároky premlčané. V tejto súvislosti poukázal na
samotné odvolacie rozhodnutie v tejto veci a jeho bod 29, v ktorom s poukazom na rozhodovaciu prax

NS SR bolo skonštatované, že škodou pre účely zákona o PZP je aj nemajetková ujma, pričom samotný
termín nemajetkovej ujmy zákon o PZP neobsahuje. Ak teda nemajetková ujma má byť subsumovaná
pod termín škody, uvedené sa musí v celom rozsahu vzťahovať aj na všetky aspekty z toho vyplývajúce,
premlčaciu dobu nevynímajúc. Osobnostné práva sa nepremlčujú, avšak nároky z nich vyplývajúce
premlčaniupodliehajú.Zároveňapelovalnaprincípproporcionality.Vuvedenomsúdnomsporemalzato,

že uplatnené nároky sú neštandardne vysoké aj s poukazom na ostatnú judikatúru v obdobných veciach.
Zároveň poukázal na zákon o obetiach trestných činov, v rámci ktorého dochádza k odškodňovaniu
zo strany štátu, pričom ak sa vychádza zo súčasnej minimálnej mzdy, tak uplatnené nároky prevyšujú
viac ako 17-násobok odškodnenia v rámci tohto zákona. Mal zato, že ani svedeckými výpoveďami, ani
listinnými dôkazmi neboli preukázané okolnosti, ktoré by odôvodňovali výšku uplatňovaných nárokov.

Okrem žalobkyne 1/ ostatní žalobcovia nežili v spoločnej domácnosti spolu s nebohým. Vyjadrenia
žalobcov 5/ a 6/ v písomnej forme nezakladajú nárok na vyplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 75. 000,-
Eur v každom jednotlivom prípade. Uplatňované nároky sú nároky z práva súkromného a vyplývajúce
prioritne z poistnej zmluvy medzi vinníkom dopravnej nehody a žalovaným ako poisťovateľom. Ak by
si žalovaný bol vedomý, že súčasťou rozsahu poistenia z PZP a teda poistného krytia sú aj nároky

vplývajúce z nemajetkovej ujmy, výška poistného ako aj ďalšie okolnosti uzatvorenia zmluvy by boli
zjavne diametrálne odlišné.

14. Z fotokópie rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č. k. 3T/22/2013-285, zo dňa
03.09.2013 (č. l. 13-15) súd prvej inštancie zistil, že obvinený Ľ. X. bol uznaný vinným z toho, že dňa

XX.XX.XXXX spôsobil smrť Ľ. L. z nedbanlivosti a takýto čin spáchal závažnejším spôsobom konania -
porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona.

15. Z lekárskej správy X.. P. X. zo dňa 11.04.2016 zistil, že žalobkyňa 1/ je vedená v ambulancii od
roku XXXX z dôvodu autonehody, pri ktorej bola ona sama ohrozená na živote, jej manžel pri uvedenej

nehode tragicky zahynul so záverom recidivujúca depresívna symptomatológia ťažká s prejavmi PSTD
s veľmi neistou prognózou. Z lekárskej správy X.. P. X., psychologická ambulancia, zo dňa 15.04.2019
zistil, že žalobkyňa 1/ trpí postraumatickou stresovou poruchou s prítomnou trvalou zmenou osobnosti
po katastrofickom zážitku. Z lekárskej správy X.. P. X. zo dňa 26.02.2014 mal za preukázané, že žalobca
3/ bol vedený v ambulancii od 27.01.2012 po tom, čo za tragických okolností prišiel o otca so záverom

úzkostno-depresívnym prežívaním a kolísaním nálad. Z lekárskej správy X.. P. X. zo dňa 11.04.2016
mal za preukázané, že žalobkyňa 4/ bola vedená v ambulancii od roku 2011, keď pri tragickej nehode
stratila otca, v aute havarovali aj jej dcéra a matka so záverom úzkostná sympt. stredne ťažkého stupňa,
redukovaná tolerancia na záťaž. Z lekárskej správy X.. P. X. zo dňa 11.04.2016 zistil, že žalobkyňa 5/bola vedená v ambulancii od XXXX ako účastníčka nehody, pri ktorej zomrel jej starý otec a stará mama
bola zranená so záverom, že stále prežíva strach v aute, jej úzkosť sa i naďalej prejavuje aj v iných
situáciách, ktoré predtým zvládala, prežíva obavu o seba, uvedomenie si toho, že sa môže ľahko niečo

stať vnáša do jej správania nadmernú opatrnosť, čo vedie k zvýšenej úzkosti a niekedy až k panikoidným
stavom spôsobujúcich hyperventiláciu.

16. Ustálený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 4 ods. 2 písm. a), ods. 4 zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,PZP“), § 15 ods. 1 zákona o
PZP, čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, § 11 OZ, § 13 ods. 1 až 3 OZ, § 116 OZ, § 100 ods. 1 OZ a § 101 OZ.

17. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn 3Cdo/198/2017 zo dňa 19.03.2018, podľa
ktoréhonový,judikatúrounanovonaformulovanýprávnynázor,saaplikujeajdominulostiretrospektívne.
Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k

zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla, ide o tú istú normu,
iba je nanovo vyjadrený jej obsah, z čoho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť
len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny
judikatúrou už prekonaný názor, nový právny názor je vzhľadom nato potrebné aplikovať aj na
všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši

od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem. Dal do pozornosti, že Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. III. ÚS 666/2016 uviedol, že podľa čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenská
republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a
Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred

zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa
vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 ústavy. Z citovanej ústavnej normy vyvodil,
že vznik členstva Slovenskej republiky v Európskej únii okrem iného tkvie aj v dobrovoľnom vzdaní sa
častisuverenityštátuvprospechEurópskejúnie.Pritomideajočasťsuverenityprivšeobecnezáväznom
regulovaní spoločenských vzťahov, čo jednoznačne vyplýva z druhej vety čl. 7 ods. 2 ústavy. Preto

Národná rada Slovenskej republiky síce zostáva stále jediným vnútroštátnym zákonodarným orgánom
(čl. 72 ústavy), nie však jediným orgánom oprávneným normovať obsah spoločenských vzťahov na
úrovni zákonnej sily. Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia
skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá
je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na

roveň, ba niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. Formulovaná požiadavka má svoj základ v samotnej ústave,
ktorá v čl. 144 ods. 1 sudcom pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom ako kvalifikovaným
výsledkom realizácie vnútroštátnej zákonodarnej moci (toto sťažovateľ účelovo zdôrazňuje), ale aj
viazanosť ústavou (teda i jej čl. 7 ods. 2) i samotnou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2
ústavy. Povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve

sťažovateľa na súdnu ochranu, nie je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia
zákonov. Ústavný súd nespochybnil, že koncept súčasnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom
zákonníku pri svojom vzniku skutočne vychádzal z pojmu škody ako materiálneho, a tým aj presne
kvantifikovateľného postihnutia poškodeného. Naznačuje to i § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk) v relácii k odseku 2

toho istého ustanovenia, podľa ktorého pri škode spôsobenej niektorým trestným činom korupcie sa
uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch. Nepochybne by tento právny názor bol demonštrovateľný
na množstve odbornej literatúry i judikatúry súdov. Lenže aj v tomto prípade je fakt vstupu Slovenskej
republiky do Európskej únie zásadným prelomom v procese kontinuálneho vývoja právneho poriadku
i jeho interpretácie, pretože okrem vnútroštátneho zákonodarcu (ktorý vytvoril koncept materiálneho

poňatia škody v čase, keď integráciu do Európskej únie nebolo možné ani len predpokladať), je doň
oprávnený svoju vôľu presadzovať aj únijný normotvorca. Pre aplikačnú prax vnútroštátnych orgánov
verejnej moci daných právomocou rozhodovať v individuálnych prípadoch to znamená, že stabilita
právnych vzťahov a právna istota dôvodne vyžadujú hoci aj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých
pred vstupom do Európskej únie, ale ak ide o sféru regulácie únijným normotvorcom, je potrebné túto

konfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky
vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej
únie. Ústavný súd hovorí o maximálnej, nie absolútnej snahe, lebo v tomto bode myšlienkovej línie už
je potrebné vziať do úvahy charakter právneho predpisu vydaného únijným normotvorcom vyplývajúciz primárneho práva Európskej únie. Práve smernice ako typová kategória predpisov sekundárneho
práva sú (na rozdiel od nariadení) typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým osobám
a právnickým osobám v jednotlivých členských štátoch. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie (ďalej len „zmluva o fungovaní EÚ“) je smernica záväzná pre každý členský štát,
ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a
metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Citované ustanovenie primárneho práva Európskej únie
vysiela zrozumiteľné posolstvo vnútroštátnym orgánom členských štátov zaväzujúc ich na taký výkon
ich vrchnostenských kompetencií, ktorý zabezpečí dosiahnutie výsledku očakávaného smernicou. Inými

slovami,idetuopovinnosťnaplniťvôľuúnijnéhotvorcusmernicevnútroštátnymiprávnymiprostriedkami.
Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného smernicou je zmena právnej úpravy, ku
ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula
rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku smerníc a nepriameho účinku smerníc.
Pre posudzovaný prípad priamy účinok dotknutých smerníc neprichádza do úvahy, a to vzhľadom na
závery rozsudku Súdneho dvora vo veci Marshall (C-152/84), podľa ktorého na základe vtedajšieho

čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (v súčasnosti už citovaný
čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ) záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre
možnosť odvolať sa na smernicu pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku „každému
členskému štátu, ktorému je určená“. Z toho vyvodil, že smernica nemôže sama o sebe ukladať
povinnosti jednotlivcom a že ustanovenia smernice ako také nemožno uplatňovať voči jednotlivcom.

Uvažovallenonepriamomúčinkusmerníc,ktorýzakladározhodnutieSúdnehodvoravoveciMarleasing
SA (C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru vo veci Von Colson a Kamann (C-14/83). Podľa
tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia boli
schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je povinný
interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok

sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 Zmluvy o založení Európskeho
hospodárskehospoločenstva(čl.288ods.3zmluvyofungovaníEÚ).PrávnavetasformulovanáSúdnym
dvorom ako odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku je totiž zopakovaním textu obsiahnutého v bode
59 odôvodnenia predmetného rozsudku. Pred týmto textom Súdny dvor uviedol: „Členské štáty teda
majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu

nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody,
bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej
smernice. V prejednávanej veci by to tak malo byť, pretože podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny
súd, majú osoby nachádzajúce sa v postavení pani Haasovej a jej dcéry v súlade s § 11 a 13 českého
Občianskeho zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela,

resp.otca.Tentozávernemôžespochybniťaniokolnosťpredloženáslovenskouvládou,podľaktorejtieto
paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do
ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti
za škodu v pravom zmysle slova. Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho
súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej

nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje
vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice.“ Odpoveď
na otázku, či české (a vzhľadom na textovú totožnosť i slovenské) vnútroštátne právo upravuje náhradu
nemajetkovej ujmy na základe zodpovednosti poisteného za škodu, teda nepriamo poskytuje samotný
Súdny dvor (nepriamo len preto, lebo, ako správne uvádza aj sťažovateľ, Súdny dvor nie je oprávnený

záväzne interpretovať vnútroštátne právo) v bode 58 odôvodnenia svojho rozsudku, kde konštatuje,
že české (i slovenské) vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu sa vzťahuje aj na náhradu
nemajetkovej ujmy, a to s ohľadom na skutočnosť, že zodpovednosť za nemajetkovú ujmu vznikla
na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu. Podporným argumentom pre záver o
ústavnej akceptovateľnosti právnych záverov krajského súdu je fakt, že Občiansky zákonník v samotnej

šiestej časti („Zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie“), ktorá jediná je podľa sťažovateľa
pri vysvetľovaní pojmu „škoda“ použiteľná, kladie škodu aj do polohy nemateriálnej. Dokazuje to §
444 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti
poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Prijať teda záver, že pojem „škoda“ nevykazuje
žiadne imateriálne konotácie, nezodpovedá dokonca ani dikcii a podstate dotknutých ustanovení

Občianskeho zákonníka.

18. Súd prvej inštancie zhrnul, že podľa záverov vykonaného dokazovania dňa XX.XX.XXXX v čase
približne o XX.XX hod. na ceste č. D. na úseku od B. Z. B. do K. došlo k dopravnej nehode, ktorejúčastníkmi boli Ľ. X. s motorovým vozidlom zn. V. U., EVČ: K. XXX L., poistenec žalovaného na základe
poistnej zmluvy pre poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla č.
XXXXXXXXXX a Ľ.Í. L. s motorovým vozidlom zn. V. P., EVČ: B. XXX T.. Dopravnú nehodu zavinil Ľ.

X. tým, že nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu motorového vozidla a situácii v cestnej premávke,
v dôsledku čoho prešiel do protismeru, kde sa zrazil s protiidúcim vozidlom zn. V. P., EVČ: B. XXX T.,
za čo bol rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č. k. 3T/22/2013-285 zo dňa 03.09.2013
právoplatne odsúdený za prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona v spojení
s § 138 písm. h) Trestného zákona. Pri dopravnej nehode utrpel Ľ. L. závažné poranenia, ktorým na

mieste nehody podľahol. Uvedené nemal medzi sporovými stranami za sporné. Žalobcovia sa žalobou
domáhali od žalovaného zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ z
dôvodu, že smrťou Ľ. L. v dôsledku protiprávneho konania Ľ. X. došlo k nezvratnému zásahu do ich
súkromia.

19. Pripomenul, že žalovaný vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, námietku

premlčania voči všetkým uplatneným nárokom a výšku nárokov považoval za neprimerane vysokú.

20. Vychádzajúc z výsledkov dokazovania a s poukazom na právny názor Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 4Co/13/2017 sa nestotožnil s námietkou žalovaného spočívajúcou v nedostatku jeho pasívnej
legitimácie a s tvrdením, že jediným pasívne legitimovaným v tomto prípade je ich poistenec (vinník

nehody), ktorý v tomto konaní nevystupoval na strane žalovaného. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti
uviedol, že ak by tu aj boli ďalšie osoby, ktoré by mohli byť v konaní pasívne legitimované, predmetom
konania nebol deliteľný záväzok, takže žalobcovia mohli požadovať celú sumu od ktorejkoľvek z
týchto osôb (§ 511 ods. 1 OZ), keď v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si
poškodený, podľa súčasnej právnej úpravy môže vybrať, či si náhradu škodu uplatní voči škodcovi alebo

voči poisťovateľovi alebo si ju môže uplatniť súčasne voči obidvom, pričom základ nároku žalobcov
voči žalovanému je daný podľa § 15 ods. 1 a § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP. Z vykonaného
dokazovania vyvodil, že žalovaný bol poisťovateľom zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla vinníka nehody Ľ. X., prevádzkou ktorého bola spôsobená dopravná nehoda, pri
ktorej zomrel Ľ. L. (blízka osoba žalobcov). Skutočnosť, že vinník nehody bol poistencom žalovaného,

nemal medzi stranami za spornú. Uviedol, že otázka toho, či poisťovateľ zodpovednosti za škodu
prevádzkou motorového vozidla je povinný zaplatiť poškodenému náhradu nemajetkovej ujmy už bola
v predmetnom konaní vyriešená a rovnako to vyvodil aj z ustálenej rozhodovacej praxe súdov. V tejto
súvislosti súd poukázal na odôvodnenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/13/2017-196 zo dňa
30.11.2018, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016, ako aj na znenie

smernice Rady č. 72/166/EHS; č. 90/232/EHS a č. 2000/26/ES, podľa ktorých členské štáty sú povinné
prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych obetí
nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistenia nezostali neuhradené. To vyvodil i z
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 24.10.2013 (C-22/12), podľa ktorého povinné poistenie zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo. Súd prvej inštancie preto dospel k
záveru, že na základe ust. § 15 zákona o PZP, vzhľadom na eurokomfortný výklad ust. § 4 ods. 2 písm.
a) zákona o PZP ohľadne pojmu „škoda na zdraví“, je daná vecná legitimácia pri uplatňovaní nároku na

zaplatenienemajetkovejujmyvzniknutejsmrťoublízkejosobyžalobcamiakopozostalýmipotejtoosobe.

21. K argumentácii žalovaného ohľadom zmeny judikatúry, súd prvej inštancie poukázal na uznesenie
NajvyššiehosúduSRzodňa19.03.2018sp.zn.2Cdo/198/2017,vzmyslektoréhonový,tedajudikatúrou
nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza

sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry
bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený
jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý
rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor.
Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa

prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia
právnych noriem. Súd prvej inštancie preto v zmysle uvedeného vychádzal pri posudzovaní pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného z judikatúry aktuálnej v čase vyhlásenia rozhodnutia a z právneho názoru
odvolacieho súdu. Preto argumentáciu žalovaného k otázke retroaktivity, že tento názor by bolo možnéakceptovať v prípade, ak by sa vo veci jednalo o zákonné poistenie stanovené priamo zákonom, avšak
v prejednávanej veci sa nároky voči žalovanému odvodzujú od súkromnoprávnej poistenej zmluvy,
považoval za nedôvodnú.

22. Súd prvej inštancie taktiež považoval za nedôvodnú aj námietku premlčania, nakoľko k zásahu
do práva na ochranu osobnosti žalobcov došlo dňa XX.XX.XXXX (momentom smrti manžela a otca
žalobcov), pričom následky tohto zásahu v podobe rôznej formy nemateriálnej ujmy u žalobcov stále
pretrvávajú. Vyslovil, že žalobcovia mohli svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

vykonať prvýkrát dňa 04.12.2011. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia
doba, ktorá skončila 03.12.2014. Žalobcovia svoju žalobu podali na súde 05.05.2014, teda počas
plynutia trojročnej premlčacej doby. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Cdo/194/2011 právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy,
ktoré sa premlčuje. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za
nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu

objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Posúdil, že premlčacia
doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo (uznesenie NS SR zo
dňa 17.02.2011). Pokiaľ žalovaný poukazoval na ust. § 15 ods. 2 zákona o PZP, uviedol, že predmetná
námietka, resp. odkaz na ňu je v posudzovanom prípade bez relevancie vo vzťahu k tvrdeniu o
premlčaní.Vzmysletohtozákonnéhoustanoveniatotižprepoisťovateľaplatírovnakáúpravapremlčania

ako pre premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. Pokiaľ žalovaný poukázal na to, že
zákon o PZP v ust. § 15 ods. 2 odkazuje v poznámke pod čiarou na ust. § 106 OZ, súd prvej inštancie
poznamenal, že v zmysle legislatívnych pravidiel vlády poznámky pod čiarou k príslušným odkazom nie
sú súčasťou právneho predpisu, majú informatívnu hodnotu, t.j. normatívnu povahu nemajú (rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/6/2017 zo dňa 28.08.2018).

23. S prihliadnutím na právny názor odvolacieho súdu, ktorým bol viazaný, mal za zrejmé, že základ
nároku žalobcov proti žalovanému je daný. Žalobcovia si v predmetnom konaní uplatňovali náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do ich súkromia. Právne posúdil, že právo na
ochranu súkromia zahŕňa i právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými, predovšetkým v

citovej oblasti, aby tak bolo možné rozvíjať a naplňovať vlastnú osobnosť a viesť rodinný život. Teda
súkromievsebezahŕňaajsférurodinnéhoživota.Zazásahdoprávanaochranusúkromiafyzickejosoby
potom môže byť podľa súdu prvej inštancie i zásah spočívajúci v úplnej deštrukcii úzkej rodinnej väzby
usmrtením iného člena rodiny. Rodinný život, ktorý je nepochybne súčasťou súkromného života fyzickej
osoby, zahrňuje sociálne, morálne a kultúrne vzťahy medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi, vytvárané

v období ich spoločného spolužitia, ako aj vzťahy medzi inými blízkymi príbuznými, bez ohľadu na to, či
spolu trvalo žijú. Protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov zo strany iného mal za neoprávnený
zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. Ústava SR v čl. 19 zaručuje každému právo
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má podľa
tohto článku právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Spôsobenie úmrtia člena rodiny mal za neoprávnený zásah do súkromia členov rodiny a za primerané
zadosťučinenie mal v tomto prípade aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ. Z
objektívneho hľadiska považoval stratu jedného z členov rodiny za neodčiniteľnú ujmu, ktorá postihuje
jej pozostalých členov, takže náhrada tejto nemajetkovej ujmy je primeraným prostriedkom obrany proti
neoprávnenému zásahu.

24. Z vykonaného dokazovania vyvodil, že poistenec žalovaného neoprávnene zasiahol do práva
žalobcov na ochranu osobnosti. Mal za nesporné, že najväčšou hodnotou chránenou zákonom je ľudský
život. V konaní nebolo podľa neho sporné, že vinník nehody p. Ľ. X. svojim protiprávnym konaním
zbavil Ľ.Í. L. života, za ktoré konanie bol aj právoplatne uznaný vinným a odsúdený. Medzi protiprávnym

konaním vinníka nehody a zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcov a Ľ. L. zistil jednoznačnú
príčinnú súvislosť, nakoľko práve v dôsledku protiprávneho konania vinníka nehody bol Ľ. L. pripravený
o život, čím došlo k zásahu do práva na súkromie žalobcov. Konštatoval, že ust. § 13 OZ upravuje
prostriedky nápravy v prípade, že dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti.
Vzhľadom na to, že v tomto prípade došlo k nenapraviteľnému zásahu do práva na život, teda k

usmrteniu manžela, otca a starého otca žalobcov, mal za zrejmé, že iný spôsob zadosťučinenia, ako
je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, by nebol postačujúci. Súd prvej inštancie musel iba určiť
výšku tejto náhrady, a to s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo. Žalobcovia si z tohto titulu uplatňovali sumu každý z nich vo výške 75.000,- eur.Konštatoval, že výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu. Hodnota ľudského života
je len veľmi ťažko vyčísliteľná v peniazoch. I keď samotný OZ ponecháva určenie výšky relutárnej
náhrady v peniazoch na úvahu súdu (za rešpektovania zákonných podmienok), právna úprava mimo

OZ pozná nároky náhrad nemajetkovej ujmy pozostalých pri úmrtí osoby, čo možno považovať za
isté vodiace východisko. Ako nárok, ktorý má spravidla povahu kompenzácie nemateriálnej ujmy
pozostalých, pretože sa v zásade vypláca popri všetkých náhradách ujmy materiálnej, je zákonom č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení upravené jednorazové odškodnenie. Povahu náhrady majetkovej
ujmy pozostalých, má nárok na jednorazové odškodnenie iba ak pokrýva inak samostatný nárok na

pozostalostnú úrazovú rentu (§ 92 zákona č. 461/2003 Z. z.), čo vo väčšine prípadov nebude naplnené.
Ako maximálna suma, ktorou zákonodarca „ohodnotil“ život človeka v nemajetkovej sfére pozostalého
manžela je najviac 46 485,40 eur, v nemajetkovej sfére nezaopatreného dieťaťa polovica z uvedenej
sumy, pri viacerých nezaopatrených deťoch najviac suma 46,485,40 eur. Taktiež podľa prílohy k zákonu
č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia za vážne
duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických

činiteľov a tiesnivých situácií tento zákon priznáva bodové ohodnotenie od 260 do 1.300 bodov, teda
náhradu v rozmedzí približne od 4.400,- eur do 20.000,- eur. Ako interpretačné východisko je použiteľná
aj česká právna úprava vychádzajúca z najbližšieho kultúrneho rámca, ktorá v ustanovení § 444
ods. 3 Občanského zákoníka platnom do 31.12.2013 upravovala popri náhradách majetkových škôd
aj jednorazové odškodnenie pozostalých, a to vo výške 240.000,- Kč pre manžela, deti a rodičov,

175.000,- Kč pre súrodenca, s výnimočnou prípustnosťou súčasného nároku aj podľa práva na ochranu
osobnosti. Súd podporne vychádzal aj z ustanovení zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi, podľa ktorého (§ 5 ods. 1), ak bola trestným činom spôsobená
smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy (ku
dňu XX.XX.XXXX teda, keď došlo k dopravnej nehode, bola minimálna mzda 317,- eur). Súd prvej

inštancie však zároveň poukázal na to, že toto nemožno brať za určenie maximálnej sumy, ktorú by bolo
možné priznať ako nemajetkovú ujmu za neoprávnený zásah do práva na život, ide len o minimálnu
sumu náhrady, ktorú je štát ochotný uhradiť obetiam trestných činov, ktorými bola spôsobená smrť, resp.
ich pozostalým. Súd prvej inštancie s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, dospel k záveru, že v
tomto konaní je potrebné priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako je odškodnenie v

zmysle citovaného zákona (č. 215/2006 Z. z.), nakoľko v danom prípade sa podľa neho jednalo o veľmi
závažnú a nezvratnú ujmu na právach žalobcov na ochranu ich súkromia.

25. Vo vzťahu k žalobkyni 1/ uviedol, že požadovala náhradu nemajetkovej ujmy za smrť nebohého
manžela Ľ. L. vo výške 75.000,- eur. Vykonaným dokazovaním, najmä výsluchom žalobkyne 1/ ako aj

ostatných žalobcov mal za preukázané, že so svojím manželom žili spolu XX rokov v harmonickom
manželstve a spolu vychovali tri deti. Mal za nepochybné, že strata milovaného manžela a životného
partnera je hneď druhou najzávažnejšou po strate dieťaťa. Práve žalobkyňa 1/ stratou, pre ňu po
deťoch najbližšej osoby, utrpela najväčšiu ujmu. Žalobkyňa 1/ prežila s nebohým manželom takmer
celý život, pričom po odchode detí zo spoločnej domácnosti to mal byť práve žalobca, v ktorom mala

žalobkyňa oporu, pomoc a citové zázemie. Pri určení výšky náhrady súd zohľadnil aj výrazne zhoršený
psychický stav žalobkyne 1/, nakoľko z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že strata milovaného
manžela žalobkyňu veľmi zasiahla a bola nútená vyhľadať psychologickú pomoc s diagnostikovanou
postraumatickou stresovou poruchou s prítomnými prejavmi trvalej zmeny osobnosti po katastrofickom
zážitku. So smrťou manžela sa stále nedokáže zmieriť, z jej života sa vytratilo nadšenie, motivácia,

stala sa uzavretou, má problémy so spánkom, výrazne obmedzila svoj spoločenský život, trpí výkyvmi
nálad, depresívnymi a úzkostnými stavmi. Žalobkyňa 1/ tragickú udalosť, pri ktorej zomrel jej manžel
aj v súčasnosti prežíva veľmi negatívne, čo bolo zrejmé aj z jej výpovede, ktorú uviedla so slzami
v očiach. Je preto pochopiteľné, že žalobkyňa vníma smrť manžela ako zásadný zásah do svojho
súkromného a rodinného života. Preto priznal žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo

výške 20.000,- eur, nakoľko uvedenú sumu považoval za adekvátnu, v súlade s rozhodnutiami súdov
Slovenskej republiky v obdobných prípadoch a zodpovedajúcu okolnostiam prípadu.

26. Mal tiež za preukázané, že žalobcovia 2/, 3/ a 4/ sú deťmi nebohého Ľ. L.. Z výpovedí všetkých
žalobcov nesporne vyvodil, že citové väzby medzi nebohým Ľ. L. a jeho deťmi boli veľmi úzke, pričom

v dôsledku konania vinníka nehody (poistenca žalovaného) došlo k ich okamžitému, nečakanému a
násilnému pretrhnutiu. Žalobcovia 2/, 3/ a 4/ smrťou otca stratili blízku osobu, svoju najväčšiu oporu
a v súčasnosti sú nútení vzhľadom na jeho neprítomnosť pomáhať matke, ktorá ostala bez životného
partnera, čím sa ich situácia rapídne zmenila oproti situácii, keď to bol práve ich otec, ktorý pomáhalsvojim deťom s výstavbou rodinného domu resp. rekonštrukciou bytu, s prácami na záhrade, výchovou
vnúčat a pod. Mal za pochopiteľné, že deti nebohého vnímajú jeho smrť ako výrazný a nezvratný zásah
do svojho súkromného a rodinného života. Vzťahy žalobcov 2/, 3/ a 4/ s nebohým otcom bol veľmi

blízke, a aj po dovŕšení dospelosti a založení si vlastných rodín sa navštevovali v podstate každý víkend,
nielen pri občasných rodinných návštevách, mali spoločné aktivity, chodili spolu na dovolenky, navzájom
si pomáhali, nepochybne medzi nimi existovalo silné citové puto. Po nehode sa deti starali o zranenú
mamu,ktorázostalasama,čotaktieždokazujesúdržnosťrodiny.Vzájomnývzťahmedzinebohýmotcom
a žalobcom 2/ vyhodnotil ako nadštandardný. Žalobca 2/ stále veľmi ťažko prežíva otcovu smrť, nevie

sa s jeho smrťou vyrovnať, ťažko znáša, že jeho otec nikdy neuvidel svoju vnučku. Taktiež pomáhal
svojmu bratovi vyrovnať sa s otcovou smrťou, nakoľko v čase nehody pracovali v tej istej firme. Súd
taktiež vyhodnotil vzťah žalobcu 3/ s nebohým otcom ako veľmi blízky, aj keď už nebývali v spoločnej
domácnosti, od ukončenia vysokej škody pracoval s otcom v jednej firme, boli v dennodennom kontakte,
pričom po otcovej smrti dal výpoveď, nakoľko tam nevedel ostať. Po nehode musel vyhľadať pomoc
psychológa, aby sa s jeho smrťou dokázal vyrovnať. Vzťah žalobkyne 4/ s nebohým otcom možno

vyhodnotiť ako nadštandardný, vrúcny a kamarátsky, ktorý pretrval od detstva až do jeho tragickej
smrti. Tragickú, náhlu a nečakanú smrť otca prežívala veľmi ťažko, čo sa negatívne prejavilo aj na jej
psychickom zdraví, keď bola nútená vyhľadať pomoc psychológa, kde jej boli predpísané lieky, pričom sa
lieči aj naďalej. Psychické problémy začala mať aj jej dcéra, pre ktorú bol starý otec nepostrádateľný člen
rodiny, ktorý vnučku rozmaznával a s ktorým trávila veľa času. Nebohý bol obetavý manžel, starostlivý

otec a milujúci dedko. Otec jej pomáhal aj s podnikaním, a taktiež pri výstavbe jej rodinného domu.
Po jeho strate sa museli naučiť fungovať bez neho. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcom 2/, 3/ a
4/ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá im vznikla zásahom do ich súkromného a
rodinného života smrťou ich otca, a to každému vo výške 15.000,- eur, ktorý považoval za primeraný.

27. Pokiaľ ide o nárok žalobcov 5/ a 6/, ktorí sú vnukmi nebohého Ľ. L., súd prvej inštancie považoval
odškodnenie ujmy, ktorú utrpeli každému v rozsahu 5.000,- eur za adekvátne. Vyhodnotil, že žalobcovia
5/ a 6/ svojimi písomnými vyjadreniami a rovnako ich zákonný zástupca a svedok svojou výpoveďou
preukázali veľmi silné citové väzby na starého otca, s ktorým trávili každý víkend, ktorý im veľmi chýba,
ktorého mali veľmi radi a s ktorým zažili veľa pekných chvíľ (dovolenku pri mori, hrali spolu karty, chodili

namalinovku,hojdačky).Smrťstaréhootcasanegatívneodrazilanajmänapsychickomstavežalobkyne
5/, ktorá bola tiež účastníčkou tejto tragickej nehody, ktorej výrazne zhoršený zdravotný stav si vyžadoval
odbornú pomoc v psychologickej ambulancii, a ktorá doposiaľ prežíva strach v aute, jej úzkosť sa i
naďalej prejavuje aj v iných situáciách, ktoré predtým zvládala, čo vedie k zvýšenej úzkosti a niekedy
až k panikoidným stavom spôsobujúcich hyperventiláciu.

28. Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady zároveň bral do úvahy aj okolnosti, za ktorých došlo
k dopravnej nehode, tak ako boli ustálené v trestnom konaní, podľa ktorých k protiprávnemu konaniu
vodiča došlo z nedbanlivosti, porušením dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom, keď nevenoval
dostatočnú pozornosť situácii v premávke. Tiež prihliadal na nenapraviteľný následok vzniknutý v

dôsledku smrteľného zranenia manžela, (starého) otca žalobcov a dôsledky, ktoré pre nich táto tragická
udalosť mala. Zohľadnil väzby žalobcov k manželovi a otcovi (starému otcovi) a tiež prihliadal na
skutočnosť, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, ktorého cena je
nevyčísliteľná a nenahraditeľná, ale slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy. Najvyššiu
náhradu vo výške 20.000,- eur priznal manželke nebohého Ľ.R. L., nakoľko mal za to, že u nej došlo k

najzávažnejšiemu zásahu do jej osobnostných práv a smrťou manžela utrpela najväčšiu ujmu. Žalobcom
2/, 3/ a 4/ priznal náhradu každému vo výške 15.000,- eur, keď zohľadnil tiež okolnosť, že deti nebohého
sú dospelé, nežili s ním v spoločnej domácnosti, majú vlastné rodiny a neboli na otca žiadnym spôsobom
odkázané a utrpeli hlavne emocionálnu ujmu zo straty každodenného kontaktu s blízkou osobou. Mal
všakzapreukázané,žesotcomudržiavaliveľmidobrérodinnévzťahy,bolisnímvpravidelnomkontakte,

často sa navštevovali, boli si vzájomnou oporou a navzájom si pomáhali. Žalobcom 5/ a 6/ ako vnukom
nebohého súd priznal náhradu každému vo výške 5.000,- eur, ktorú s prihliadnutím na vyššie uvedené
skutočnosti považoval za primeranú. Uviedol, že je takmer nemožné vyčísliť hodnotu ľudského života
v peňažnej forme, preto jedinou možnosťou je v rámci voľnej úvahy súdu dospieť k primeranej výške
náhrady nemajetkovej ujmy, a to s prihliadnutím na kritériá na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch vychádzajúc zo všetkých skutkových okolností daného prípadu. Vo zvyšnej časti žalobu
ako nedôvodnú zamietol.29. V súvislosti s výškou priznanej nemajetkovej ujmy poukázal na rozhodnutia súdov v obdobných
veciach, a to napr. na rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 10C/12/2017 zo dňa 22.10.2018,
rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 12C/385/2008 zo dňa 15.06.2011, rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/228/2012 zo dňa 26.09.2013, rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 8Co/18/2016, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/18/2016 zo dňa
22.06.2016, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/18/2018 zo dňa 09.10.2018 a rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/19/2017 zo dňa 24.04.2018.

30. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v
konaní podľa § 255 ods. 1 CSP. Uviedol, že v predmetnom konaní sa žalobcovia voči žalovanému
domáhali náhrady nemajetkovej ujmy každý vo výške 75.000,- eur, pričom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 20.000,- eur, žalobcom 2/ až 4/ každému vo výške 15.000,- eur a žalovaným
5./ a 6./ každému vo výške 5.000,- eur. Vyslovil, že stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
danej veci však záviselo od úvahy súdu s poukazom na ust. § 13 ods. 3 OZ s ohľadom na závažnosť

vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Konštatoval, že civilný sporový poriadok
nemá ustanovenie obdobné k § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, účinného do 30.06.2016.
Mal za to, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však podľa súdu prvej inštancie nejde
o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku a

mal za to, že ho nemožno preto zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku konania
na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti a spravodlivému usporiadaniu vecí zodpovedá podľa
názoru súdu prvej inštancie len také rozhodnutie, kedy bude žalobcom priznaný nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu (avšak výlučne iba z prisúdenej sumy, nie zo sumy žalovanej). Pre
absenciu výslovnej právnej úpravy v novom procesnom poriadku považoval uvedený postup možný

v zmysle čl. 4 ods. 2 CSP, keď zaujal názor, že neodporuje princípom, na ktorých je Civilný sporový
poriadok založený. Na základe uvedeného priznal nárok na plnú náhradu trov konania žalobcom, ktorí
striktným porovnaním žalovanej a priznanej sumy neboli v spore v celom rozsahu úspešní, avšak
s ohľadom na charakter sporu a skutočnosť, že výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu,
žalobcov nepovažoval v spore za procesne neúspešných, keďže im bola priznaná časť uplatneného

nárokunanáhradunemajetkovejujmy.Žalobcovvdanomprípadenezaťažilprocesnouzodpovednosťou
za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Priznaním náhrady za nemajetkovú ujmu konštatoval
dôvodnosť uplatňovaného nároku, pričom jeho samotná výška je až druhotná, resp. nadväzujúca.
Dospel k záveru, že preto majú žalobcovia nárok na náhradu trov konania práve zo súdom priznanej
sumy (por. Komentár, autorský kolektív pod vedením doc. JUDr. Mareka Števčeka, PhD., C. H. BECK

2016, str. 926, tiež rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/191/2017). Súd prvej inštancie
v tejto súvislosti poukázal na obdobné rozhodnutia napr. rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn.
6Co/288/2017 zo dňa 08.06.2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/123/2017 zo dňa
25.09.2018, resp. uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/125/2018 zo dňa 31.05.2018,
ktoré v obdobných veciach uviedli, že žalobcovi vznikol nárok na plnú náhradu trov konania, avšak iba

z prisúdenej sumy. Poukázal tiež na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 zo dňa 8.
februára 2017, podľa ktorého nová právna úprava (pozn. právna úprava Civilného sporového poriadku)
nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď
výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

31. Proti tomuto rozsudku expresis verbis v rozsahu jeho zamietajúcej časti podali riadne a včas
prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie všetci žalobcovia a žiadali ho v tejto časti zmeniť a
ich žalobe vyhovieť v plnom rozsahu a priznať im plný nárok na náhradu trov konania, dôvodiac, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods.
1 písm. f) CSP). Nestotožnili sa s názorom súdu prvej inštancie vo výške priznanej finančnej satisfakcie

za utrpenú nemajetkovú ujmu spôsobenú úmrtím manžela (otca/starého otca) Ľ. L.. Súdom prvej
inštancie priznanú majetkovú kompenzáciu považovali vzhľadom na okolnosti zásahu za nedostatočnú,
ktorá nezodpovedá naplneniu požiadavky poskytnutia spravodlivej súdnej ochrany. Zavinené úmrtie
blízkej osoby označili za jeden z najzávažnejších zásahov do rodinnej a citovej sféry, ktorý prezumuje
jeho výraznú intenzitu. Uviedli, že požadovaná výška satisfakcie vyplýva najmä zo skutočnosti, že

neočakávané úmrtie Ľ.. L. spôsobilo žalobcom doživotnú, rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú
ujmu. Úmrtím manžela (otca/starého otca) došlo k deštrukcii najcitlivejších interpersonálnych väzieb
tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov. Napriek tomu, že od dopravnej nehody už
uplynie bez mála 8 rokov, neprejde deň, aby žalobcovia nepociťovali prenikavú duševnú bolesť.Nikdy sa nezmieria s jeho úmrtím, pričom z ich života sa vytratila osoba poskytujúca im oporu v
každodenných situáciách. Pocity šťastia a harmónie, ktoré vnímali pred jeho úmrtím, nahradili už iba
spomienky na blízku osobu. Výška žalobou uplatneného nároku je plne primeraná spôsobenej tragédii,

t.j. protiprávnemu zničeniu najužších rodinných vzťahov vodičom Ľ. X.. Medzi žalobcami a zosnulým
Ľ.. L.A. boli bezproblémové fungujúce vzťahy, poskytovali si vzájomnú oporu a trávili spoločne voľný
čas, čo osvedčilo aj vykonané dokazovanie v priebehu sporového konania. Práve adekvátna finančná
kompenzácia by aspoň čiastočne prispela k zmierneniu následkov traumatizujúcej udalosti. Priznané
odškodnenie musí podľa nich taktiež „vyvážiť“ i do budúcna ich duševné útrapy pri spomienkach na

dopravnú nehodu. Domnievali sa však, že súdom prvej inštancie priznaná peňažná satisfakcia ne(s)plní
svoj účel, tzn. nekompenzuje stratu rodinného príslušníka a nedokáže zmierniť budúce psychické
trápenia žalobcov. Mali za zrejmé, že žiadna suma nedokáže nahradiť ľudský život. Hoci žalobcovia
požadujú voči žalovanému finančnú kompenzáciu vo výške 75.000,- eur, ich zámerom nie je zneužitie
právnehoinštitútunáhradynemajetkovejujmyanedôvodnésaobohatenienaúkorkomerčnejpoisťovne,
ale záujem na takom zadosťučinení, ktoré by oprávnene považovali za spravodlivé, zodpovedajúce

strate blízkej osoby. Keďže v právnom poriadku Slovenskej republiky absentujú pravidlá pre určenie
výšky primeranej peňažnej kompenzácie, zákonodarca ponechal súdom v rámci ich úvahy voľnosť pri jej
stanovení.Pokiaľsúdvrámcisvojejvoľnejúvahyurčíkonkrétnusumusatisfakcie,tátomusíbyťvnímaná
ako spravodlivá, schopná naplniť zmysel a účel zákona a v neposlednom rade zaistiť zodpovedajúce
vyváženie a zmiernenie nemajetkovej ujmy vzniknutej na strane postihnutej osoby. Ohľadom výšky

peňažnej satisfakcie poukázali tiež na limit poistného plnenia, ktorý je pri jednej škodovej udalosti v
zmysle § 7 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov stanovený na
5.000.000,- eur bez ohľadu na počet zranených alebo usmrtených osôb. Žalobcovia na podporu svojej
argumentácie opakovane zdôraznili, že Výskumný ústav dopravný, a.s. Žilina vyčíslil hodnotu ľudského

života na sumu 332.144,- eur. Taktiež v súlade s Metodikou Najvyššieho súdu ČR by sa finančná
čiastka za zmarený ľudský život mala pohybovať okolo sumy 10.000.000,- Kč [in: Metodika Nejvyššího
soudu k náhradé nemajetkové újmy (bolest a ztížení společenského uplatnéní podie § 2958 občanského
zákonníku, s. 8; dostupné na: www.nsoud.cz]. Aj keď uvedené sumy nie sú pre súd záväzné, zjavná
disproporcia medzi priznaným zadosťučinením a vyčíslenou hodnotou ľudského života opodstatňuje

výhrady žalobcov k priznanej výške satisfakcie. Záverom opätovne dodali, že zámerom žalobcov nie
je dosiahnuť neprimeranú, predimenzovanú náhradu nemajetkovej ujmy, ale domôcť sa adekvátnej
peňažnej satisfakcie, ktorá by bola aspoň v čiastočnej miere spôsobilá zmierniť traumy zapríčinené
neočakávaným úmrtím manžela (otca/starého otca). V prípade náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
nejde iba o hmotnú satisfakciu, ale predovšetkým o gesto slušnosti a spravodlivosti, ktoré žiadnym

spôsobom nemôže nahradiť dopady tragickej udalosti (totožné: uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa
20.5.2002, sp. zn. IV. ÚS 315/01).

32. Proti vyššie uvedenému rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu
v rozsahu všetkých výrokov okrem zamietajúceho odvolanie žalovaný a žiadal ho v ním napadnutom

rozsahu zmeniť a žalobu žalobcov v celosti zamietnuť, majúc za to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP) a že rozhodnutie súdu prvej
inštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci(§365ods.1písm.h)CSP).Konštatoval,že
súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe čiastočne vyhovel po tom, ako konštatoval pasívnu
vecnú legitimáciu žalovaného, keďže nárok na nemajetkovú ujmu výlučne z dôvodu vývoja judikatúry

subsumoval pod škodu, a mal za to, že nárok žalobcov premlčaný nie je. Žalovaný mal za to, že súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil otázku premlčania škodových nárokov žalobcov, pričom zároveň
vo vzťahu k výške priznávanej náhrady nemajetkovej ujmy podľa neho absentujú v rozsudku úvahy
(s výnimkou nedbanlivostného trestného činu) vo vzťahu k vinníkovi a k primeranosti výške náhrady
nemajetkovej ujmy , čo je v rozpore s § 220 ods. 3 CSP, čím zaťažil rozsudok vadou arbitrárnosti a

nepreskúmateľnosti. Pokiaľ sa teoreticky pripustí, že pod pojem škody na zdraví podľa Zákona o PZP
sa subsumuje aj nemajetková ujma pozostalých, mal za to, že potom tieto nároky treba ako škodu
posudzovať v celku a vyššie uvedené potom v celom rozsahu vzťahovať aj na otázku premlčania. Ak
je pre účely Zákona o PZP nemajetková ujma užšou kategóriou škody (na zdraví) - a to v dôsledku
výlučne vývoja judikatúry, vyjadril názor, že nie je žiadny legitímny a ani spravodlivý dôvod na to, aby sa

aj tento nárok ako škoda nepremlčiaval, t. j. v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ako predpokladá
aj sám Zákon o PZP v § 15 ods. 2. Považoval za absurdné, aby sa pri výklade „škody“ potom zo strany
žalobcov všeobecne vyberali „čerešničky“ a súdy ich bez ďalšieho nekriticky akceptovali, ale mal za
potrebné k týmto nárokom ako k škode pristupovať v celku, a so všetkým i, nie len pre žalobcov vovšeobecnosti pozitívnymi dopadmi. Na jednej strane súdy v dôsledku vývoja judikatúry (bez akejkoľvek
zmeny Zákona o PZP) tvrdia, že pre účely pasívnej vecnej legitimácie poisťovateľov nárok na náhradu
škody zahŕňa aj nemajetkovú ujmu pozostalých, na strane druhej pokiaľ už má ísť o premlčanie, tieto

nároky údajne už treba dôsledne odlišovať ako nároky samostatné, podliehajúce individuálnej právnej
úprave, pričom totožnú právnu argumentáciu čo do pasívnej vecnej legitimácie odmietajú, čo navodzuje
dojem schizofrénie. Mal za to, že ak už súdy „našli“ nemajetkovú ujmu pozostalých pod škodou na
zdraví, nie je žiaden dôvod aby rovnakým postupom „nenašli“ aj premlčiavanie tohto nároku ako škody,
a aby nedošlo k zmene judikatúry v tomto smere rovnako, ako došlo v otázke pasívnej vecnej legitimácie

poisťovateľov.Lentakýmpostupombypodľanázoružalovanéhobolomožnéhovoriťozachovanízásady
proporcionality a aspoň čiastočnej právnej istoty, ako aj spravodlivosti. Na podporu vyššie uvedenej
argumentácie poukázal aj na skutočnosť, že súdy nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých
označujú výslovne za škodu aj pre účely založenia osobitnej miestnej príslušnosti konajúceho súdu
(viď napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.07.2019, č. k. 11NcC/14/2019-68). Pre
účely osobitnej miestnej príslušnosti a rozsahu krytia podľa Zákona o PZP sa teda škoda stotožňuje s

nemajetkovou ujmou, ale pre účely premlčania to už tak byť nemá a je potrebné ich striktne odlišovať,
kde takúto konštrukciu považoval za neudržateľnú. Vzhľadom na uvedené bol toho názoru, že nárok
žalobcov aj pre účely premlčania je potrebné považovať za škodu, a potom aplikovať úpravu § 106
OZ, kde vzhľadom na dátum nehody - XX.XX.XXXX a dátum podania žaloby - 05.05.2014, sa nárok
žalobcov premlčal v subjektívnej dvojročnej dobe. Z tohto dôvodu mal za to, že pokiaľ na daný nárok súd

prvej inštancie aplikoval všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu, vec nesprávne právne posúdil. Podotkol,
že žiadnym spôsobom sa nesnaží zľahčovať ani marginalizovať zásah do osobnostnej sféry žalobcov,
ku ktorému nepochybne došlo. V prípade priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch mal
však za potrebné sa zaoberať aj okolnosťami na strane vinníka ako pôvodcu neoprávneného zásahu,
ktoré síce súd prvej inštancie v rozsudku čiastočne uvádza (že sa jednalo o nedbanlivostné konanie),

avšak bez ďalšieho sa už nezaoberá, akým myšlienkovým pochodom ich potom zohľadnil pri priznávaní
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá na tieto okolnosti relevantne nereflektuje a ani
ich nezohľadňuje, ako napr. čiastočná satisfakcia odsúdením vinníka v trestnom konaní, jeho postoj k
žalobcom a pod.. Vo výsledku potom mal za to, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v
danej výške nie je dostatočne odôvodnené, a je teda aj nepreskúmateľné.

33. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.

34. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolania žalobcov a žalovaného v
rozsahu a z dôvodov podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom

na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel
k záveru, že ich odvolania nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie zistil pre účely rozhodnutia o výške
náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k jednotlivým žalobcom skutkový stav dostatočne z hľadiska
skutočností potrebných pre právne posúdenie ich žalobou uplatneného nároku, výsledky vykonaného
dokazovania v danej veci v tomto rozsahu správne zhodnotil v súlade s ust. § 191 CSP a na vec

aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil. Vec teda aj správne právne posúdil
pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcom neoprávneným zásahom poistenca
žalovanéhodoichosobnostnýchpráv.Svojeskutkovéaprávnezáveryvnapadnutomrozhodnutívtomto
smere aj dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku ohľadom výšky
nároku žalobcov považuje odvolací súd za vyčerpávajúce a stotožňuje sa s ním (§ 387 ods. 2 CSP),

nezistiacanivprocesnompostupesúduprvejinštanciežiadnevady.Súdprvejinštanciesavodôvodnení
rozsudku pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov vysporiadal so všetkými okolnosťami,
na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie o výške tejto náhrady
v peniazoch podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi
tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne odôvodnil. Z

odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
stranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Súdprvejinštancieneporušilaniprávonaspravodlivý
súdny proces, nakoľko v hodnotní skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a vyhodnotil.
Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení zamietajúcej časti rozhodnutia bol koherentný, jeho

rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti peňažného
nároku žalobcov v priznaných výškach. Rozhodnutie je v tomto smere presvedčivé, premisy zvolené v
rozhodnutí a rovnako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre
právnickú a aj laickú verejnosť prijateľné, racionálne a spravodlivé.35. Z podaného odvolania žalobcov je zrejmé, že nesúhlasia s výškou priznanej peňažnej satisfakcie,
nakoľko túto považujú za neprimerane nízku, keď mali za to, že nekompenzuje stratu rodinného

príslušníka a nedokáže zmierniť budúce psychické trápenia žalobcov. Mali za zrejmé, že žiadna
suma nedokáže nahradiť ľudský život. Tvrdili, že ich zámerom nie je zneužitie právneho inštitútu
náhrady nemajetkovej ujmy a nedôvodné sa obohatenie na úkor komerčnej poisťovne, ale záujem
na spravodlivom zadosťučinení. Poukázali tiež na limit poistného plnenia, ktorý je pri jednej škodovej
udalosti v zmysle § 7 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov
stanovený na 5.000.000,- eur bez ohľadu na počet zranených alebo usmrtených osôb a na podporu
svojej argumentácie opakovane zdôraznili, že Výskumný ústav dopravný, a.s. Žilina vyčíslil hodnotu
ľudského života na sumu 332.144,- eur. Taktiež v súlade s Metodikou Najvyššieho súdu ČR by sa
finančná čiastka za zmarený ľudský život mala pohybovať okolo sumy 10.000.000,- Kč.

36. Peňažná (materiálna) satisfakcia predstavuje inštitút, ktorý nemožno použiť na vyváženie a
zmiernenie bežnej, čo i len celkom krátkodobo pôsobiacej nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej
osoby. Predpokladom na jej prisúdenie je nedostatočnosť morálneho zadosťučinenia a vznik závažnej
nemajetkovej ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby (napr.
práva na súkromie, na rodinný život). Výška peňažnej satisfakcie ako náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch musí byť primeraná, je však na voľnej úvahe súdu. Súd pri rozhodovaní musí vychádzať z
viacerých kritérií, a to: a) zo závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy, pričom sa predpokladá, že čím
závažnejšia je táto ujma čo do svojho rozsahu, trvania, dôsledkov, odstrániteľnosti a pod., tým bude
vyššia náhrada v peniazoch, b) z okolností, pri ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti
fyzickej osoby a c) z toho, či pôvodca zásahu poskytol mimosúdne dotknutej osobe morálne, prípadne

finančné zadosťučinenie. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru súdnej praxe považovať ujmu,
ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie
alebo dosah a dôsledky, považuje za značnú, pričom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity,
ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii)
vnímala aj každá iná fyzická osoba (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.10.2012 sp. zn.

4Cdo 81/2011). Okrem tohto sa musí súd riadiť tiež zásadou proporcionality a zásadou ekvity. Zásada
proporcionality znamená, že čím má chránený záujem v spoločnosti väčšiu hodnotu, tým väčšia suma
náhrady môže byť dotknutej osobe priznaná súdom. Zásada ekvity znamená, že v prípade objektívne
podobných ujm sa priznávajú porovnateľné sumy.

37. Z odôvodnenia žalobcami napadnutej časti rozsudku odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie
pri posudzovaní výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal zo správneho
právneho názoru, že strata jedného z najbližších členov rodiny predstavuje objektívne značnú
nenapraviteľnú a doživotnú (trvalú) ujmu majúcu nepriaznivý dopad na zostávajúcich členov rodiny,
pretože ako značnú by ju v danom čase a mieste vnímala každá fyzická osoba, bez ohľadu na

jej subjektívne pocity. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy, že išlo o náhlu a nečakanú smrť
blízkeho rodinného príslušníka, avšak aj to, že aj keď tragickou smrťou nebohého došlo nepochybne
k intenzívnemu zásahu do ich súkromia majúcemu za následok nepopierateľne vznik závažnej ujmy
u žalobcov v podobe ujmy citovej, zhoršenia psychického zdravia, pretrhnutia citových väzieb, straty
životnej opory a pomoci v domácnosti, ktorá je nenapraviteľná, hlboká a trvalá, existujú tu dôvody

a faktory ovplyvňujúce výšku náhrady nemajetkovej ujmy negatívne. Konkrétne ide o dokazovaním
zistené skutočnosti, že žalobcovia neboli odkázaní na starostlivosť, výživu a hmotné zabezpečenie
zosnulého, keďže ide o existenčne nezávislé osoby alebo maloleté osoby závislé od iných osôb, pričom
k neoprávnenému zásahu došlo neúmyselným konaním poistenca žalovaného. Po zohľadnení týchto
kritérií a okolností prípadu považoval odvolací súd výšku jednotlivým žalobcom priznanej satisfakcie za

primeranú a spravodlivú. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie pred tým, ako dospel k záveru
o primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy, starostlivo prihliadol na všetky kritéria a zásady, podľa
ktorých sa určuje jej výška a zohľadnil aj všetky relevantné a vykonaným dokazovaním preukázané
okolnosti posudzovanej veci. Aj konfrontujúc napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k žalobcom s výsledkami
súdnej praxe je zrejmé, že suma peňažnej náhrady priznaná súdom prvej inštancie žalobcom za ich

nemajetkovú ujmu nevybočuje z jej bežného rámca a neznamená pre žalobcov vo vzťahu k vzniknutej im
ujmeneadekvátnefinančnézvýhodnenie,resp.prilepšenieaaniprežalovanéhoneadekvátnelikvidačné
plnenie. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preto odvolací súd po jeho preskúmaní posúdil
ako udržateľné a spravodlivé.38. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku žalobcov o peňažnej sume ľudského
života určenej Výskumným ústavom dopravným Žilina, a. s., keď konajúci súd hodnotí v každom súdnom

konaní okolnosti posudzovanej veci individuálne podľa zákonných kritérií uvedených vyššie, a to rozsah
neoprávneného zásahu a okolnosti, za ktorých k nemu došlo. Taktiež je nedôvodná ich odvolacia
námietka pokiaľ ide o rozsah zákonného poistného krytia 5.000.000 eur na jednu poistnú udalosť,
nakoľko táto suma neznamená nutnosť pokrytia nemajetkovej ujmy všetkých pozostalých v takomto
celkovom rozsahu, ale prípadné pokrytie všetkých aj iných materiálnych škôd, keď opätovne je potrebné

poukázať na zákonné kritériá pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy a na to, že pri jej určení je
súd povinný vychádzať z hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania v konkrétnej veci.

39. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcov odvolací súd na záver pripomína, že i podľa ústavnej judikatúry
do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany sporu), aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na

to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I.ÚS
50/2004, I.ÚS 97/97, IV.ÚS 252/2004).

40. Odvolanie žalovaného vyhodnotil odvolací súd taktiež ako nedôvodné, stotožniac sa s právnym
záverom súdu prvej inštancie o pasívnej legitimácii žalovaného v spore o náhradu nemajetkovej ujmy

pozostalých obete dopravnej nehody, keď postupom podľa § 382 CSP na právne posúdenie otázky
dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy
aplikoval súdom prvej inštancie nepoužité ust. § 104 OZ. Vychádzal pritom z právnej vety rozhodnutia
č. 1 prijatého na zasadnutí Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa
22.06.2022, založenej na podklade uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.03.2022 sp.

zn. 7Cdo 252/2021, podľa ktorého „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a
rodinného života (§ 13 ods. 2 OZ) vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode motorovým
vozidlom je nárokom hradeným z povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Premlčacia doba na jeho uplatnenie začína plynúť rok po poistnej udalosti (§ 104 OZ)“.

41. Podľa § 104 OZ pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej
udalosti.

42. Uvedené ustanovenie upravuje začiatok plynutia premlčacej doby i v danom prípade, aplikáciou

ktorého sa fakticky všeobecne určená premlčacia doba na náhradu majetkovej škody alebo
nemajetkovej ujmy predlžuje o jeden rok v prospech a na ochranu poškodeného, ktorý záver platí pre
všetky druhy poistenia, t. j. i pre poistenie zodpovednosti za škodu, ku ktorej patrí aj nemajetková ujma.

43. Z vykonaného dokazovania v preskúmavanej veci nesporne vyplynulo, čo konštatoval aj súd prvej

inštancie, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov (k dopravnej nehode, pri ktorej
došlo k usmrteniu ich blízkeho rodinného príslušníka) došlo dňa XX.XX.XXXX. V zmysle ust. § 104
OZ preto premlčacia lehota na uplatnenie nároku žalobcov na náhradu ich nemajetkovej ujmy na súde
začala plynúť dňa 03.12.2012. Predmetom ich nároku je nárok na náhradu škody, ktorou sa v zmysle
eurokonformnej rozhodovacej praxe súdov rozumie aj nemajetková ujma. Pre účely nárokov na náhradu

škody (materiálnej) je upravená dvojročná subjektívna a trojročná objektívna premlčacia doba v ust. §
106 OZ , pre účely náhrady nemajetkovej ujmy všeobecná trojročná premlčacia doba v ust. § 101 OZ.
V každom prípade žaloba podaná žalobcami na súd prvej inštancie dňa 05.05.2012 je podaná v rámci
plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla povinne zmluvne poisteného u žalovaného.

44. Ďalšie odvolacie námietky žalovaného viažuce sa k výške priznaných náhrad nemajetkovej ujmy
žalobcov vyhodnotil odvolací súd za nedôvodné s poukazom na vyššie uvedené dôvody v bodoch 33. až
36 tohto rozsudku. Nedôvodná je aj odvolacia námietka o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti odôvodnia
napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie dodržal pri jeho vypracovávaní zákonné kritériá ust.

§ 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporovej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Jeho závery sú konzistentné a dostatočne preskúmateľné pre obe strany sporu, prelaickú i odbornú právnickú verejnosť a taktiež i pre odvolací súd, ktorý sa so závermi súdu prvej inštancie
pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady žalobcom stotožňuje a pokiaľ ide o právne posúdenie premlčania
ich nároku použijúc ust. § 382 CSP právny záver súdu prvej inštancie korigoval a doplnil a aplikujúc ust.

§ 104 OZ dospel k záveru o nedôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania nároku žalobcov.

45. Vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky oboch strán sporu za
nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil, a to aj vo všetkých meritórnych výrokoch, ako aj v súvisiacich (§ 379 písm. a) CSP) výrokoch

o nárokoch na náhradu trov konania. Žalobcovia odvolanie voči výrokom o nárokoch na náhradu trov
konania nepodali a na odvolanie proti nim by ani neboli oprávnení, keďže nejde o rozhodnutia v ich
neprospech (§ 359 CSP). Žalovaný síce uviedol, že podáva odvolanie voči všetkým výrokom rozsudku
súdu prvej inštancie okrem zamietajúceho, avšak odvolanie proti jednotlivým výrokom o nárokoch na
náhradu trov konania nijako neodôvodnil, pričom v zmysle ust. § 373 ods. 1 CSP posledná veta sa
na doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva. Odvolací súd však odvolanie žalovaného proti výrokom

o nárokoch na náhradu trov konania pre absenciu dôvodov v tomto rozsahu neodmietol podľa § 386
písm. d) CSP, ale ako súvisiace výroky s výrokmi meritórnymi ich ako vecne správne potvrdil, nakoľko
rozhodnutie vo veci záviselo od úvahy súdu a žalobcov tak možno považovať za úspešnú stranu v
konaní. Rozhodnutie o nárokoch na náhradu trov konania korešponduje aj s rozhodovacou praxou
súdov Slovenskej republiky. O konkrétnej výške náhrady trov konania sa bude rozhodovať samostatným

uznesením, ktorým súd prvej inštancie rozhodne, z akej výšky (žalovanej alebo priznanej) náhradu trov
konania žalobcom prizná.

46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v
konaní. Keďže odvolania oboch strán sporu boli nedôvodné, t. j. každá zo strán sporu mala v odvolacom

konaní úspech aj neúspech, odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej z nich nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).