Rozsudok Judgement was issued on Thursday, November 3, 2021

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/22/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121203599
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2021:8121203599.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: Y. W., T..

XX.XX.XXXX, H. G. XX, XXX XX C., U. Č. D. D. U. D. Ú. Y. - Š., H. X, XXX XX Y.-Š.Z. právne zastúpený:
JUDr. Martin Friedrich, advokát, IČO: 42319528, so sídlom Floriánska 19, 040 01 Košice - mestská časť
Staré Mesto proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
IČO: 00166073, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava o zaplatenie 26.000,- Eur s prísl. titulom
náhrady nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 4500 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00%
ročne z tejto sumy od 09.06.2021 až do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%, a to do 3 dní
odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu I. inštancie o výške týchto trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou došlou Okresnému súdu Prešov dňa 11.05.2021 sa žalobca domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 26 000 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 06.06.2020

až do zaplatenia a to ako nemajetkovej ujmy za výkon väzby.
1.1. Žalobca v žalobe uviedol, že
- uznesením vyšetrovateľa OR PZ, Odbor kriminálnej polície Prešov ČVS: ORP-1201/1-VYS-PO-2018
zo dňa 24.11.2018 mu bolo vznesené obvinenie pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194
ods. 1, ods. 2 písm. b/ a ods. 3 písm. a/ zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon na tom skutkovom
základe, že dňa 24.11.2018 v čase asi o 07:30 hod. v Prešove na ulici Sabinovskej vnikol na oplotený,
uzatvorený dvor rodinného domu č. 80, ktorého majiteľkou je jeho matka I. Y., T.. XX.XX.XXXX tak, že

preskočil bránu oplotenia, následne vypáčil plastové vchodové dvere do samostatnej oddelenej časti
domu, vošiel dnu, kde zotrval až do príchodu hliadky polície v čase o 08:06 hod., pričom poškodením
dverí I.Á. Y., T.. XX.XX.XXXX U. H. C., G. Č.. XX spôsobil škodu vo výške 205 € (ďalej aj len skutok),
- uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 26.11.2018 č.k. 33Tp/172/2018-25 bol vzatý do väzby z
dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku,
- dňa 19.03.2019 bolo podaná obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov sp. zn.
3Pv673/18/7707 pre zločin porušovania domovej slobodu podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3

písm. a/ trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona,
- uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 27.05.2019 sp. zn. 41T/23/2019 bola vec postúpená
Okresnému úradu Prešov na prejednanie priestupku proti majetku,- dňa 06.12.2019 bola Ministerstvu spravodlivosti SR ako zástupcovi Slovenskej republiky doručená
žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V zmysle „Oznámenia ministerstva

o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody“ zo dňa 05.06.2020 bola v zmysle § 15
ods. 1 zákona č. 513/2003 Z.z. žiadosť žalobcu predbežne prerokovaná, pričom jej nebolo vyhovené z
dôvodu, že žalovaný konštatoval nesplnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody.
1.2. Už v tejto časti odôvodnenia rozsudku treba uviesť, že všetky skutočnosti doteraz prezentované
ako súčasť žaloby sú pravdivé, preto ich súd nebude osobitne uvádzať a rozoberať v časti týkajúcej sa

skutkových a právnych záverov súdu.
1.3. Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného v „Oznámení ministerstva o výsledku predbežného
prerokovania nároku na náhrady škody“ zo dňa 05.06.2020 a to, že si väzbu zavinil sám, pretože má
za to, že nemohol si väzbu zaviniť tým, že sa snažil vykonávať svoje právo užívania na základe platnej
nájomnejzmluvyvčommujehomatkaneoprávnenebránila.Tútoskutočnosťbymalsúdprirozhodovaní
o väzbe za preukázanú, ak by OČTK zistili skutkový stav v súlade so zákonom.

1.4. Žalobca má za to, že súd pri rozhodovaní o väzbe vychádzal zo skutkového stavu, ktorý nebol
zistený dostatočne pre tak závažný zásah do jeho osobnej slobody akým je väzba. OČTK síce zistili,
že žalobca sa v rodinnom dome nachádzal a že vstupné dvere boli poškodené, avšak dostatočne
nevenovali pozornosť tomu, či je žalobca oprávnený sa v danom priestore nachádzať. Podľa názoru
žalobcu OČTK sa mali v predmetnej veci bližšie zaoberať nielen subjektívnymi tvrdeniami matky žalobcu

ako poškodenej, ale aj samotného žalobcu, ktorý opakovane uvádzal, že má právo v priestore, v
ktorom bol zastihnutý hliadkou polície sa nachádzať. Výšku odškodnenia ako 50-násobok minimálnej
mzdy žalobca požaduje na základe výšky minimálnej mzdy platnej pre rok 2019, keďže v tomto roku
došlo k postúpeniu veci na priestupkové konanie a v tomto roku mu teda vznikla škoda. Žalobca
považuje za nevyhnutné poukázať na to, že samotným výkonom väzby mu bola spôsobená ujma

na základných právach, slobodách ako aj jeho dôstojnosti. V dôsledku výkonu protiprávnej väzby po
dobu 6-tich mesiacov trpí mnohonásobnými zdravotnými ťažkosťami tak po fyzickej ako aj psychickej
stránke. Nemajetková ujma mu vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonnou väzbou, kedy bol po
dobu 6-tich mesiacov vystavený stavu právnej neistoty a strachu z možného odsúdenia za trestný
čin, ktorý nespáchal. Väzobné stíhanie vážne a nezmazateľne zasiahlo do osobného rodinného a

pracovného života žalobcu a v neposlednom rade vážne poškodilo jeho meno a česť. K preukázaniu
výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe poukazuje na právny
názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/34/2018 v zmysle, ktorého „za
nesplniteľné dôkazné bremeno v takej situácii Najvyšší súd označuje požiadavky odvolacieho súdu
na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy žalobcu, najmä v oblasti osobných, rodinných,

pracovných, sociálnych vzťahov, či psychického stavu, pretože nemajetková ujmy sa nepreukazuje.
Nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby zákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa
preukazuje empaticky, pravda za predpokladu, že sa sudca bude vedieť aspoň elementárne vcítiť do
pozície trestne stíhaného človeka. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať

výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká
škoda, vznikla nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo že
medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii
má určiť výšky vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolnosti prípadu.“
Následne žalobca uvádza, že úrok z omeškania požaduje odo dňa nasledujúceho po vydaní oznámenia

MinisterstvaspravodlivostiSRovybaveníjehožiadostioodškodnenietj.od06.06.2020aždozaplatenia.

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 01.06.2021 (č.l. 26 - 29), v ktorom uviedol, že žalobu
žalobcu považuje za nedôvodnú. Má za to, že bez relevancie sú tvrdenia žalobcu dotýkajúce sa postupu
orgánov činných v trestnom konaní, keď žalobca jednoznačne ako titul nároku na náhradu škody označil

rozhodnutie o väzbe (nie postup OČTK). Žalovaný ďalej cituje § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003
Z.z.,podľaktoréhoprávonanáhraduškodynevznikne,aksiosobauloženietrestuochrannéhoopatrenia
aleboväzbuzavinilasama.Preposudzovanie,čisiosobaväzbuzavinilasamasúvýznamnéskutočnosti,
ktoré viedli k vzatiu obvineného do väzby ako i samotný dôvod väzby. Zavinenie obvineného na vzatí
do väzby v zmysle citovaného ustanovenia zákona potom znamená, že jeho zavinené konanie bolo

dôvodom napodanieavyhovenienávrhunajehovzatiedoväzby.Časovéhľadiskozavinenéhokonania,
ktoré viedlo k vzatiu do väzby nie je rozhodujúce, tj. mohlo k nemu dôjsť pred skutkom, o ktorom sa viedlo
trestné stíhanie alebo aj po skutku, pred vznesením obvinenia alebo po vznesení obvinenia. Žalovaný
zastáva názor, že zavinenie žalobcu na vzatí do väzby treba skúmať z hľadiska dôvodov, pre ktorébol žalobca do väzby vzatý a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, ktoré súd rozhodujúci o väzbe
zvažoval a ktorými vzatie do väzby odôvodnil. Na základe týchto skutočnosti má žalovaný za to, že
k väzobnému stíhaniu žalobcu došlo výlučne jeho zavinením. Následne uvádza skutočnosti uvedené

v uznesení sudcu pre prípravné konanie o vzatí do väzby, pričom tieto skutočnosti budú uvedené v
ďalšej časti odôvodnenia, v ktorej bude oboznamované rozhodnutie o vzatí do väzby. V závere podania
žalovaný uvádza, že v rámci postúpenia pôvodne trestnej veci na prejednanie priestupku bol žalobca
rozhodnutím Okresného úradu Prešov zo dňa 08.06.2020 sp. zn. OU-PO-OVVS2-2020/009467 uznaný
za vinného zo spáchania priestupku proti majetku a bola mu uložená sankcia - pokarhanie. V záverečnej

časti svojho vyjadrenia sa žalovaný zameriava na to, že výška požadovanej náhrady nemajetkovej
ujmy nie je žiadnym spôsobom zo strany žalobcu nesúceho dôkazné bremeno preukázaná a rovnako
nesúhlasí s prípadným priznaním úrokov z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy, kde poukazuje na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých má priznaná náhrada nemajetkovej ujmy konštitutívny
charakter a teda žalovaný sa nemôže s jej úhradou dostať do omeškania skôr ako po uplynutí súdom
určenej paričnej lehoty na plnenie.

3. Žalobca sa ďalej k predmetu konania vyjadril podaním zo dňa 18.06.2021 (č.l. 46 - 49), v ktorom
uviedol, že nesúhlasí so základným tvrdením žalovaného, a to že si vzatie do väzby zavinil sám.
Má za to, že nemožno vnímať izolovane skutočnosti vedeného trestného konania a skutočnosti
vzatia do väzby. Totižto, ak by OČTK svojim postupom nezistili skutkový stav v rozsahu dostatočnom

pre rozhodnutie o väzbe, ani samotné rozhodnutie vychádzajúce z takto zisteného skutkového stavu
nemohlo byť spravodlivé. Žalovaný prakticky vylučuje vplyv postupu OČTK pri zisťovaní skutkového
stavu na rozhodnutie súdu o väzbe a to napriek tomu, že zo samotného znenia § 2 ods. 10 Trestného
poriadku vyplýva, že OČTK s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili

súdu spravodlivé rozhodnutie.
Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného o dôvodoch uvedených v uznesení sudcu pre prípravné konanie o
vzatí do väzby ako rozhodujúcich dôvodov, ktoré majú znamenať zavinenie si väzby žalobcom, žalobca
uvádza, že voči nemu nebolo vedené trestné konanie pre ublíženie na zdraví (alebo pre akýkoľvek
iný trestný čin proti životu a zdraviu) a teda mu ani nebolo pre tento trestný čin vznesené obvinenie.

Násilné konanie žalobcu voči jeho matke, na ktoré poukazuje žalovaný, nebolo obsahom skutkovej vety
trestného činu porušovania domovej slobody, pre ktorý bol trestne stíhaný, pretože sa takéhoto konania
ani nedopustil.
Žalobca už v sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí do väzby zo dňa 26.11.2018 uvádzal, že nespáchal
žiaden trestný čin voči svojej matke, keďže vošiel len do tej časti domu, v ktorej sa poškodená

nenachádzala. Vzhľadom na uvedené bola obava, že žalobca bude pokračovať v násilnej trestnej
činnosti voči svojej matke nedôvodná, pretože žiadnej takejto trestnej činnosti sa nedopustil.
Žalobca následne cituje rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystria sp. zn. 12Co/46/2019 zo dňa
13.02.2020,vktoromsauvádza:„Dôvodyväzbyvzmysleustanovenia§71ods.1Trestnéhoporiadkusa
totiž vždy do určitej miery prekrývajú s dôvodnými aktívneho konania, v ktorých možno vidieť zavinenie

väzby a tak je nutné odlíšenie týchto skutočnosti, lebo inak by v dôsledku striktného prevzatia dôvodov
väzby ako zároveň súčasných dôvodov jej zavinenia strácalo zmysel samotné ustanovenie § 8 ods. 6
písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. (tj. obvinený by si vždy sám väzbu zavinil).“
Ďalej žalobca cituje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tost/7/2012, podľa ktorého „Zmyslom
preventívnej väzby je zaistiť osobu obvineného, u ktorej existuje dôvodná obava vyplývajúca z

konkrétnych skutočností, že bude opakovať trestný čin, pre ktorý je stíhaný.“ Z tohto uznesenia
Najvyššieho súdu SR podľa žalobcu nepochybne vyplýva, že hrozba opakovania trestného činu ako
dôvod preventívnej väzby sa musí týkať toho trestného činu, pre ktorý je žalobca stíhaný, a teda z
ktorého je žalobca obvinený. Ako však už žalobca uviedol nie je a ani nebol trestne stíhaný pre trestný
čin ublíženia na zdraví, takého trestného činu sa ani nedopustil a nemôže teda ani existovať hrozba

opakovania takej trestnej činnosti.
Čo sa týka poukázania žalovaným na predchádzajúce odsúdenie za jazdu pod vplyvom alkoholu a
za postihnutie na úseku priestupkového práva, rovnako aj na vedené trestné konanie na Okresnom
súdu Prešov pod sp. zn. 1T/37/2017 pre prečin poškodzovania cudzej veci, tak táto trestná vec v čase
vzatia do väzby nebola právoplatne skončená. K tomuto tvrdeniu opätovne pripomína, že dôvodom

preventívnej väzby je opakovanie trestného činu, pre ktorý je žalobca stíhaný. Trestný čin, či priestupky
spomenuté vo vyjadrení žalovanej s prejednávanou vecou vôbec nesúvisia, a preto ich žalobca považuje
za irelevantné vo vzťahu k rozhodnutiu o väzbe v trestnej veci vedenej pre trestný čin porušovania
domovej slobody. Rovnako poukazuje na čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, ktorý zakotvuje zásadu prezumpcieneviny a následne poukazuje na uznesenie Okresného súdu Pezinok pod sp. zn. Tp 76/2011, podľa
ktorého „Väzobné dôvody tzv. pokračovacej väzby obvineného nemožno opierať o skutočnosti, že
obvinený je stíhaný pre inú trestnú činnosť časovo predchádzajúcu trestnej činnosti, pre ktorú má byť

obvinený väzobne stíhaný. Nemožno predsa väzobné dôvody, tzv. pokračovacej väzby obvineného v
roku 2011 opierať o skutočnosti (navyše tým úplne ignorujúc ústavnú zásadu prezumpcie neviny), že je
obvinený stíhaný pre inú trestnú činnosť, časovo predchádzajúcu trestnú činnosť z roku 2009, pre ktorú
má byť obvinený väzobne stíhaný.“ Ďalej zdôrazňuje to, že opakovane OČTK upozorňoval na existenciu
nájomnej zmluvy, avšak pre jej získanie OČTK nevykonali žiadnu činnosť, ale naopak ním navrhnutý

dôkaz takouto nájomnou zmluvou bol nimi odmietnutý.

4. Súd vo veci rozhodoval na pojednávaní konanom dňa 07.10.2021, na ktorom vykonal dokazovanie
obsahom listín tvoriacich súdny spis ako aj obsahom pripojeného trestného spisu a v rámci neho v
zápisnici uvedenými listinami ako aj vypočutím svedkov zistil nasledujúce skutočnosti:
4.1. Zo záznamu OR PZ v Prešove zo dňa 24.11.2018 vyplýva, že v tento deň v čase o 08:06 bola

hliadka PZ vyslaná na ulicu G. Č.. XX D. C., Y. B. I. Y., že na dvore rodinného domu sa nachádza syn
W. Y., T.. XX.XX.XXXX, ktorý je neliečeným psychiatrickým pacientom a ktorý u nej nemá trvalý pobyt.
Momentálne je na dvore, robí bordel a vyhráža sa, a preto oznamovateľka prosí o príchod hliadky PZ.
Po príchode hliadky na miesto činu bolo zistené, že skutočne sa v samostatnej časti domu nachádza
žalobca, ktorý uviedol, že má nejakú nájomnú zmluvu, ktorú však hliadke odmietol predložiť.

K tomuto tvrdeniu zasahujúcej hliadky treba zo strany súdu uviesť, že ide iba o úradný záznam, ktorého
pravdivosť nemožno verifikovať a ktorého pravdivosť vo vzťahu k tomu, že žalobca odmietol predložiť
nájomnú zmluvu namietol aj žalobca v rámci oboznámenia s výsledkami vyšetrovania.
4.2. V rámci zápisnice o výsluchu zadržaného - podozrivého žalobca uviedol, že využíva svoje právo
nevypovedať, avšak prítomný právny zástupca JUDr. Ladislav Riedl uviedol, že podľa jeho názoru ide o

civilnoprávny spor a to z dôvodu, že existuje nájomná zmluva, ktorá napriek tomu, že ju momentálne k
dispozícii nemajú, umožňuje žalobcovi vyčlenenú časť domu užívať. Podľa názoru právneho zástupcu
tvrdená poškodená pani Y. sa mala žalobou obrátiť na civilný súd s tým, že pokiaľ táto tvrdí, že nájomnú
zmluvu mala zrušiť, nebolo žiadnym spôsobom preukázané, či to skutočne urobila a či tak urobila platne.
4.3. Dňa 24.11.2018 teda bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie voči žalobcovi zo skutku,

ktorý je uvedený v časti odôvodnenia obsahujúceho reprodukciu jeho žaloby.
4.4. Rozhodnutím sudcu pre prípravne konanie Okresného súdu Prešov pod č.k. 33Tp/172/2018-25 zo
dňa 26.11.2018 bol žalobca z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku vzatý do väzby.
Čo sa týka dôvodu vzatia do väzby v tomto uznesení je uvedené: „Dôvodná obava, že obvinený bude
pokračovať v trestnej činnosti je daná najmä skutočnosťou, že obvinený sa protiprávneho konania proti

svojej matke dopúšťal počas dlhšej doby, kde najprv sa protiprávneho konania dopustil tým, že jej
vynadal, následne do nej hodil víťazný pohár zo žltého kovu, následne ju opakovane napadol fyzicky
údermi dlaňou a následne neoprávnene vnikol do obydlia iného napriek tomu, že bol zrušený jeho trvalý
pobyt dňa 19.11.2018. Z toho je zrejmé, že konanie obvineného sa stupňuje, je voči nemu vedené aj
iné trestné konanie, aj keď doposiaľ uvedený rozsudok nenadobudol právoplatnosť, a preto je obava,

že v prípade ponechania na slobode bude pokračovať v trestnej činnosti obdobnej alebo inej trestnej
činnosti. Pokiaľ ide o obhajobu, že ide o občianskoprávny vzťah a doposiaľ nedošlo podľa obvineného a
jeho právneho zástupcu k zániku nájomného vzťahu, tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že ochrana
obydlia má aj podľa Ústavy zvýšenú ochranu a to najmä jeho nedotknuteľnosť a pokiaľ by aj súd pripustil
možnosť, že spomínaná nájomná zmluva, ktorá doposiaľ nebola zabezpečená a predložená procesnými

stranami je platná, ale to nemôže prejudikovať prípadne rozhodnutie v civilnom konaní, ale obžalovaný
sa nemohol svojho práva domáhať takýmto násilným spôsobom, ale svojich práv sa mal domáhať
prostredníctvom príslušných štátnych orgánov, teda podľa názoru súdu sa obvinený dopustil, resp. v
tomto štádiu je dôvodné podozrenie, že sa skutok stal a toho sa dopustil obvinený“. Rozhodnutie sudcu
pre prípravne konanie bolo potvrdené Krajským súdom v Prešove uznesením č.k. 1Tpo/36/2018-38 zo

dňa 19.12.2018, ktorým bola sťažnosť obvineného (terajšieho žalobcu) zamietnutá.
4.5. Z rozhodnutia vyšetrovateľa PZ zo dňa 06.03.2019 o návrhu na vykonanie dokazovania zo dňa
26.02.2019 vyplýva, že dôkazný návrh na zabezpečenie uvádzanej zmluvy, ktorú má mať žalobca k
dispozícii v niektorom zo svojich elektronických zariadení zamieta z dôvodu, že vykonanie takéhoto
dôkazu nepovažuje za potrebné.

4.6. Následne až v rámci trestného konania v štádiu konania po podaní obžaloby a teda v konaní
na prvom stupni, súd pribral do konania znalca Ing. Romana Gajdoša ako súdneho znalca z odboru
elektrotechniky, odvetvia počítačové programy, ktorý vykonal previerku mobilného telefónu a počítača
žalobcu, v ktorom bola nájdená nájomná zmluva uzatvorená medzi prenajímateľom I. Y. a nájomcomMKL-Intertruck s.r.o., IČO 46578943, kde jej predmetom bol nájom nebytového priestoru v rodinnom
dome o výmere 30 m2 nachádzajúceho sa na prízemí domu súp. č. XX T. G. O. D. C.. Nebytový priestor
pozostáva z jednej miestnosti a príslušenstva, ktorým je WC a chodba. Nebytový priestor je zakreslený

a vyznačený v situačnom náčrte, ktorý tvorí neoddeliteľnú prílohu tejto zmluvy.
4.7. Následne bolo trestné stíhanie ukončené rozhodnutím Okresného súdu Prešov č.k.
41T/23/2019-394, kde vec obžalovaného týkajúca sa skutku uvedeného v úvodnej časti odôvodnenia
tohto rozsudku bola postúpená Okresnému úradu Prešove na prejednanie ako priestupok. Podstatným
pre rozhodnutie Okresného súdu Prešov bolo nasledujúce: „Obžalovaný tvrdil, že má doklad, ktorý ho

oprávňoval vstúpiť do uvedenej samostatnej časti domu vo vlastníctve jeho matky. Tento doklad však
súdu nepredložil, pričom uviedol, že sa nachádza v jeho firemnom počítači. Na základe uvedeného,
preto súd nariadil vydanie tohto počítača a následne ho podrobil znaleckému skúmaniu. Zo znaleckého
posudku č. 9/2011 mal súd za preukázané, že v adresároch tohto počítača sa nachádza dokument
s názvom zmluva o nájme nebytových priestorov. Z obsahu týchto dokumentov vyplýva, že medzi
obžalovaným ako konateľom obchodnej spoločnosti MKL-Intertruck (ďalej nájomcom) a poškodenou

I.M. Y. (ďalej prenajímateľom) bola uzatvorená zmluva o nájme nebytových priestorov nachádzajúcich
sa na prízemí rodinného domu G.. Č.. XX T. G. O. D. C.. Nájomný vzťah bol uzatvorený na dobu neurčitú
s tým, že prenajímateľ môže vypovedať túto zmluvu z presne uvedených dôvodov, pričom nájomná
zmluva zanikne uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby. Na základe uvedeného má preto súd za
to, že medzi obžalovaným a poškodenou bola uzatvorená nájomná zmluva práve v tomto znení. Na

tom nič nemení skutočnosť, že súd nemal k dispozícii nájomnú zmluvu v listinnej podobe opatrenú
podpismi zúčastnených strán. Sama poškodená tvrdí, že takáto zmluva medzi ňou a obžalovaným bola
uzatvorená, pričom nič nenasvedčuje tomu, žeby táto zmluva bola uzatvorená v inom znení ako v znení,
ktoré bolo identifikované súdnym znalcom v počítači obžalovaného. Poškodená tvrdí, že túto zmluvu
zrušila. Vykonaným dokazovaním má však súd za preukázané, že poškodenou popísaný spôsobom

zrušenia tejto zmluvy nemá žiadne právne účinky na jej platnosť. Poškodená mohla ukončiť nájomný
vzťah iba v zmysle príslušných ustanovení tejto zmluvy, resp. podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme
a podnájme nebytových priestorov. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, žeby poškodená
doručila písomnú výpoveď s konkrétnymi dôvodmi nájomcovi - obchodnej spoločnosti MKL-Intertruck
s.r.o. v zastúpení obžalovaným ako konateľom tejto spoločnosti. Na základe uvedeného má, preto súd

za to, že nájomný vzťah medzi prenajímateľom a nájomcom trval k predmetným nebytovým priestor
aj dňa 24.11.2018, preto obžalovaný bol oprávnený vstúpiť do tohto obydlia, a teda nemohol spáchať
žalovaný zločin porušovania domovej slobody.“
Sťažnosť Okresného prokurátora proti citovanému uzneseniu Okresného súdu Prešov bolo uznesením
Krajského súdu v Prešove č.k. 8To/47/2019-428 zo dňa 01.10.2019 zamietnuté.

4.8. Pokiaľ ide o výpovede svedkov, tak
- svedkyňa I. Y. (bývala manželka žalobcu) vypovedal nezrozumiteľne a neurčito. Z jej výpovede
vyplynulo iba to, že žalobca sa zaujímal o ich spoločné deti a v čase jeho väzby medzi ňou a deťmi na
jednej strane a žalobcom na druhej strane žiadny kontakt neprebiehal.
- svedkyňa T. Y.Š. (dcéra žalobcu) uviedla, že jej vzťah s otcom je dobrý a na obdobie väzby si nepamätá.

- svedkyňa J. G. (bývala svokra žalobcu) uviedla, že jej vzťah so žalobcom ako zaťom bol dobrý ale po
jeho vzatí do väzby si oddýchla. Jej výpoveď však bola nezrozumiteľná a neurčitá.
- svedkyňa U. uviedla, že žalobca je jej synovec. V minulosti ho vnímala ako riadneho človeka
starajúceho sa o rodinu. O väzbe sa dozvedela až s odstupom času ale jej postoj k žalobcovi ostal
neutrálny.

- svedok U. uviedol, že sa so žalobcom v minulosti stretával v rámci rodiny. O väzba nemal dostatok
informácií a jeho postoj k žalobcovi tak ostal neutrálny.
- svedok Y. uviedol, že žalobcu poznal iba okrajovo z práce. Napriek tomu, že ho v rámci civilného
súdneho konania registroval ako osobu eskortovanú a prekvapilo ho to, tak vo vzťahu k žalobcovi nemá
negatívny postoj.

5. Pri svojom rozhodovaní súd vychádzal z nasledujúcich právnych úvah:
Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov
§ 3 - (1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená

orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebod) nesprávnym úradným postupom.
(2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

§ 8 - (5) Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak
a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,
b) bol oslobodený spod obžaloby alebo
c) vec bola postúpená inému orgánu.
(6) Právo na náhradu škody nevznikne

a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama,

§ 16 - (4) Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,
že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu

len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak
súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína
príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo
uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia
neskôr.

§ 17 - (1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

(3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

(4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

Zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
§ 13 - Celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok

sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu
trestného činu.
5.1. ÚS ČR - Pl. ÚS 11/10: Podle Ústavního soudu je nutné v souladu s Úmluvou vykládat i ono
"zavinění" ve smyslu ustanovení § 12 odst. 1 písm. a) zákona č. 82/1998 Sb., a to bez ohledu na to,
jakým způsobem s institutem náhrady škody či jeho jednotlivými aspekty pracuje domácí zákonodárce,

judikatura i doktrína (zejména ta civilistická). Obdobně jako je například v judikatuře Evropského soudu
pro lidská práva a zejména pak v judikatuře evropských ústavních a nejvyšších soudů vykládán rozsah
náhrady škody zahrnující i nemateriální újmu, musí být vyloženo i ono zavinění. Lze přitom poznamenat,
že termín "zavinění si" nepovažuje Ústavní soud za přiléhavý ani de lege lata (při případných úvahách
de lege ferenda by to měl zákonodárce reflektovat). Používá-li přitom zákon tento termín, pak by měl

být tedy alespoň chápán jako "způsobení si"("zavdání příčiny ke") vzetí do vazby a měl by být vykládán
restriktivně, resp. tak, aby samotný aspekt zavinění neznamenal ve své podstatě popření úmyslu
zákonodárce založit odpovědnost státu i za zákonné rozhodnutí o vazbě (srov. k tomu i navrhovatelem
citovaný nález Ústavního soudu sp. zn. II ÚS 596/02).
Nelze tedy souhlasit v této souvislosti s tím, aby zavinění v rámci citovaného ustanovení bylo spojováno

dokonce s formou nevědomé nedbalosti, tak jak s ní počítají vybraná relevantní ustanovení zákona č.
40/1964 Sb., občanský zákoník, ve znění pozdějších předpisů (dále jen "občanský zákoník"), byť tento
názor je zastáván jinak akceptovanou literaturou.
S ohledem na právě uvedené má Ústavní soud zato, že hledá-li současná aplikační praxe (zvláště
Nejvyšší soud) paralelu mezi některými obecnými principy ovládajícími institut náhrady škody, tak jak s

ním počítá občanský zákoník, a náhradou škody podle citovaného ustanovení zákona č. 82/1998 Sb.,
pak jde o postup neadekvátní. Nezohledňuje, že na straně poškozeného - byť si jistě lze představit
situaci, kdy si skutečně způsobil vzetí do vazby sám, a to tak, že poskytnutí odškodnění by se skutečně
jevilo rozporným s principy spravedlnosti - k onomu "zavinění" nedošlo v rámci občanskoprávníhovztahu, ale za okolností vážících se ke konkrétnímu trestnímu řízení, kdy stát, reprezentovaný orgány
činnýmivtrestnímřízenínebylspoškozenýmvevýšezmíněnérelacirovnostisubjektů.Nadto,deklaruje-
li se konceptuální shodnost mezi tím, že ani v § 441 občanského zákoníku, ani v § 12 odst. 1 písm. a)

zákonač.82/1998Sb.zákonodárcenespecifikovalformuzavinění(másetedyzato,ževoboupřípadech
postačí nevědomá nedbalost), neprovádí se toto srovnání uvážlivě, neboť ona "přísnost zákona" ve
formě nevědomé nedbalosti ve smyslu § 441 občanského zákoníku je přiměřená mimo jiné proto, že
poškozený měl možnost v obdobné míře jako škůdce ovlivnit, zda-li svým jednáním naplní všechny
předpoklady vzniku odpovědností (jak bylo zmíněno výše), včetně intenzity jejich naplnění; srovnatelnou

možnost přitom zjevně osoba vazebně stíhaná nemá. Jen na okraj lze k tomuto porovnání citovaných
zákonných ustanovení dodat, že zatímco ustanovení § 441 občanského zákoníku počítá i s eventualitou
snížení náhrady škody poškozenému vzhledem k jeho zavinění, ustanovení § 12 odst. 1 písm. a) zákona
č. 82/1998 Sb. s touto alternativou nepočítá.
NSČRsp.zn.30Cdo827/2014-Nejvyššísoudvesprávěoúčinnostizákonač.58/1969Zb.,projednané
a schválené plénem Nejvyššího soudu ČSSR, ze dne 30. 11. 1977, sp. zn. Plsf 3/77, uvedl: „Nemožno ...

jednoznačne vidieť zavinenie na uvalení väzby len v tom, že okresný prokurátor zdôvodnil vzatie do
väzby konštatovaním, že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne trestanú pre majetkové a iné delikty
a vzhľadom na osobu páchateľa je nebezpečenstvo, že by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol
trestnému stíhaniu a trestu, a že je to dôvodná obava, že by mohol i naďalej pokračovať v páchaní
trestnej činnosti obdobnej povahy.“

Podlevýšeuvedenéhonelzetedyshledávatzaviněnísivazby,pokudpoškozenýbyljižněkolikrátsoudně
trestaný (byť pro stejnou trestnou činnost, pro niž je nyní trestně stíhán), a proto existuje důvodná
obava, že by mohl opět páchat trestnou činnost obdobné povahy. Na uvedeném závěru nemění nic ani
skutečnost, že se týkal § 5 odst. 2 písm. a) zák. č. 58/1969 Sb., o odpovědnosti za škodu způsobenou
rozhodnutím orgánu státu nebo jeho nesprávným úředním postupem. Uvedené ustanovení (právo na

náhradu škody nemá ten, kdo si vazbu zavinil sám, zejména tím, že pokusem o útěk nebo jiným svým
jednáním dal příčinu k obavám, jež byly důvodem vazby nebo jejího prodloužení), ačkoliv je do jisté míry
konkrétnější než současná právní úprava, odpovídá smyslu § 12 odst. 1 písm. a) zák. č. 82/1998 Sb.,
tudíž je jeho výklad použitelný i pro současnou praxi.,
NS SR sp. zn. 5Cdo/40/2019 - V okolnostiach prípadu žalobcu je aj z pohľadu dovolacieho súdu

nepochybné, že zavinenie žalobcu na uvalení predmetnej väzby nemožno vidieť len v tom, že išlo
o osobu predtým niekoľkokrát súdne trestanú pre obdobný trestný čin, pretože vzhľadom na jeho
správanie v dobe vzatia do väzby neexistovali žiadne konkrétne okolnosti a skutočnosti objektívne
odôvodňujúce existenciu dôvodnej obavy, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti obdobnej povahy.
Samotná skutočnosť, že v predchádzajúcom období preukázateľne spáchal totožnú alebo obdobnú

trestnú činnosť (za ktorú bol právoplatne odsúdený) sama osebe neznamená automaticky zánik jeho
práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe v zmysle ustanovenia § 8 ods. 6 zák. č.
514/2003 Z. z. Zavinenie žalobcu na jeho vzatí do väzby nemožno vidieť ani v tom, že sa ako obvinený
ku spáchaniu trestného činu nepriznal alebo že odmietol vypovedať, pretože len využil svoje procesné
práva, ktoré v rámci daného štádia trestného konania mal.

NS SR sp. zn. 2Cdo/154/2019 - 15. V správe prejednanej a schválenej plénom Najvyššieho súdu bývalej
Československejsocialistickejrepublikyoúčinnostizák.č.58/1969Zb.z30.novembra1977,sp.zn.Plsf
3/77 bolo uvedené, že posudzovanie viny obvineného na vzatí do väzby je náročnou otázkou a jej úplné
objasnenie v daných prípadoch nie je vždy dobre možné v rámci predbežného prerokovania nároku.
Je ale v každom prípade nesprávne a v rozpore so zásadou materiálnej pravdy, ak súdy dostatočne

nezisťujú, či skutočne osoba vzatá do väzby svojím konaním dala príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom
väzby alebo jej predĺženia, a ak len preberajú dôvody, o ktoré bolo rozhodnutie o uvalení väzby opreté,
a okrem výsluchu žalobcu a obsahu trestných spisov nevykonávajú žiadne iné dôkazy. K vylúčeniu
nároku na odškodnenie za väzbu podľa ustanovenia § 5 ods. 2 písm. a/ zákona č. 58/1969 Zb. totiž
nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby v zmysle ustanovenia § 67 Trestného poriadku alebo jej trvania

v zmysle ustanovenia § 72 Trestného poriadku, ale treba, aby si obvinený sám väzbu zavinil. I keď
pritom zákon len príkladom uvádza, ktoré konanie obvineného treba považovať za zavinenie väzby
(napr. pokus o útek), rozhodne vždy predpokladá určité konkrétne konanie obvineného, ktorým dal
príčinu na uvalenie väzby. To znamená, že podľa úpravy vzatia do väzby a jej trvania zakotvenej v
Trestnom poriadku bude tu zákonný dôvod väzby, keď v zmysle ustanovenia § 67 Trestného poriadku

bude tu skutočnosť, ktorá odôvodňuje obavu, že obvinený napr. ujde alebo že bude pokračovať v
trestnej činnosti alebo že bude pôsobiť na svedkov a pod. Pre vylúčenie nároku na odškodnenie
za väzbu malo by však byť preukázané aj určité konanie obvineného, napr. pôsobenie na znalca,
zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod., ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodomväzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na
uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie na uvalení väzby len v tom, že okresný
prokurátor zdôvodnil vzatie do väzby konštatovaním, že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne trestanú

pre majetkové a iné delikty a vzhľadom na osobu páchateľa je nebezpečenstvo, že by mohol ujsť alebo
sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a trestu, a že je tu dôvodná obava, že by mohol i naďalej
pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy. Zrejme nepôjde taktiež o zavinenie na vzatí
do väzby ani vtedy, keď sa obvinený ku spáchaniu trestného činu nepriznal alebo odmieta vypovedať a
tak svojím konaním vzbudzuje dôvodné obavy, že by mohol mariť vyšetrovanie pôsobením na svedkov

alebo spoluobvinených. Predmetná judikatúra ohľadne posudzovania viny obvineného na vzatí do väzby
je aktuálna aj k § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z.
16. V zmysle uvedeného dovolací súd poukazuje na rozhodnutia súdov nižších inštancií, ktoré uviedli,
že k vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby v zmysle
ustanovenia § 71 Trest. por., ale je potrebné, aby si obvinený sám väzbu zavinil. T. j. predpokladá sa
určité konkrétne konanie obvineného (žalobcu), ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby,

lebo len v takom prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na uvalení väzby. Nemožno preto
jednoznačne vidieť zavinenie za uvalenie väzby len v tom, že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne
trestanú a vzhľadom na osobu páchateľa je tu dôvodná obava, že by mohol aj naďalej pokračovať v
páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy.
NS ČR sp. zn. 30Cdo/832/2017 - Zavinění si vazby nemůže spočívat v dřívějším odsouzení trestně

stíhaného, byť by šlo o odsouzení pro trestný čin se stejnou právní kvalifikací, pro který je trestně stíhán.
Může však spočívat v tom, že se obviněný dozná ke spáchání trestného činu, pro který byl již dříve
odsouzen, a to i tehdy, jestliže byl následně zproštěn obžaloby z důvodu, že se skutek jemu kladený za
vinu nestal. Znaky skutkové podstaty trestného činu, které vedou orgány činné v trestním řízení k uvalení
vazby, nejsou automaticky přijatelným důvodem i pro „zavinění si“ vazby z pohledu kompenzačního

řízení. Vždy tu musí být jiná, další skutečnost (v tomto smyslu kvalifikovaná), která, byť i nese totožný
projev jednání, musí být právně identifikována (a odůvodněna) zvlášť pro řízení kompenzační.
31. Nejvyšší soud v rozsudku ze dne 7. 12. 2015, sp. zn. 30 Cdo 1707/2015, na který rovněž odkazuje
odvolací soud, k zavinění si vazby samotným obviněným podle ustanovení § 12 odst. 1 písm. a) OdpŠK
uvedl, že i když je odpovědnost státu za škodu objektivní (tj. bez ohledu na zavinění odpovědné osoby)

a bez liberačního důvodu, nejde o odpovědnost absolutní v tom smyslu, že by nastupovala bez výjimky
vždy, jsou-li splněny předpoklady odpovědnosti. Jsou-li jinak splněny podmínky odpovědnosti státu za
škodu způsobenou rozhodnutím o vazbě, nenáleží právo na náhradu škody osobě, která si vazbu sama
zavinila svým jednáním. Současně odkázal na výklad pojmu „zavinění si vazby“ v judikatuře Ústavního
soudu s tím, že používá-li zákon č. 82/1998 Sb. tento termín, pak by měl být chápán jako „způsobení

si“ („zavdání příčiny ke“) vzetí do vazby a měl by být vykládán restriktivně, resp. tak, aby samotný
aspekt zavinění neznamenal ve své podstatě popření úmyslu zákonodárce založit odpovědnost státu i
za zákonné rozhodnutí o vazbě (srov. nález Ústavního soudu ze dne 6. 9. 2011, sp. zn. Pl. ÚS 11/10,
uveřejněný ve Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu pod číslem 148/2011; rozhodnutí Ústavního
soudu jsou též dostupná na nalus.usoud.cz). Obdobně se Nejvyšší soud vyjádřil i v dalším odvolacím

soudem odkazovaném rozsudku ze dne 20. 10. 2015, sp. zn. 30 Cdo 827/2014, z něhož rovněž vyplývá,
že zavinění si vazby nemůže spočívat v dřívějším odsouzení trestně stíhaného, byť by šlo o odsouzení
pro trestný čin se stejnou právní kvalifikací, pro který je trestně stíhán. Může však spočívat v tom, že
se obviněný dozná ke spáchání trestného činu, pro který byl již dříve odsouzen, a to i tehdy, jestliže byl
následně zproštěn obžaloby z důvodu, že se skutek jemu kladený za vinu nestal.

32. Podle ustálené rozhodovací praxe dovolacího soudu, a to i před vydáním shora označeného
nálezu Ústavního soudu, znaky skutkové podstaty trestného činu, které vedou orgány činné v trestním
řízení k uvalení vazby, nejsou automaticky přijatelným důvodem i pro „zavinění si“ vazby z pohledu
kompenzačního řízení. Vždy tu musí být jiná, další skutečnost (v tomto smyslu kvalifikovaná), která,

byť i nese totožný projev jednání, musí být právně identifikována (a odůvodněna) zvlášť pro řízení
kompenzační (srov. zprávu pléna Nejvyššího soudu ČSSR ze dne 30. 11. 1977, sp. zn. Plsf 3/77,
uveřejněnou pod číslem 35/1977 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, či rozsudek Nejvyššího
soudu ze dne 31. 3. 2004, sp. zn. 25 Cdo 2255/2002).
33. V této souvislosti je nutno poznamenat, že odpovědnost státu za rozhodnutí o vazbě podle § 9 odst.

1 OdpŠk zakládá i postoupení věci jinému orgánu. Podle § 222 odst. 2 trestního řádu soud postoupí
věc jinému orgánu, jestliže shledá, že nejde o trestný čin, avšak zažalovaný skutek by mohl být jiným
orgánem posouzen jako přestupek nebo kárné provinění, o nichž je tento orgán příslušný rozhodovat.34. Pokud by trestní soud nedospěl k právně nezávaznému závěru, že skutek popsaný v obžalobě
by mohl být posouzen jako přestupek, musel by být obžalovaný obžaloby zproštěn, neboť v žalobním
návrhu označený skutek není trestným činem [§ 226 písm. b) trestního řádu; srov. též rozsudek

Nejvyššího soudu ze dne 14. 12. 2018, sp. zn. 30 Cdo 6069/2016].
35. Nicméně i kdyby následně byl příslušným orgánem učiněn závěr, že obviněný přestupek spáchal,
nelze v takovém jednání bez dalšího spatřovat „zavinění si“ vazby, neboť takové jednání nemůže být
ani vazebním důvodem podle § 67 trestního řádu. Výklad provedený odvolacím soudem tedy popírá
úmysl zákonodárce založit odpovědnost státu za újmu způsobenou rozhodnutí o vazbě i v případech,

kdy je následně věc postoupena jinému orgánu, neboť není zřejmé, v jakých případech postoupení věci
jinému orgánu (a zda vůbec v nějakých) by odpovědnost státu za újmu způsobenou rozhodnutím o
vazbě zůstala zachována.
36. Dovolací soud se opakovaně vyjádřil i k „zavinění si“ tzv. útěkové vazby s tím, že samotný pobyt
obviněného v zahraničí v době trestního stíhání sám o sobě neznamená zavinění na následném vzetí do
vazby (rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 29. 1. 2009, sp. zn. 25 Cdo 2794/2006), stejně jako samotná

okolnost, že obviněný nemá stále bydliště, jestliže není projevem jeho snahy skrývat se před trestním
stíháním, nýbrž důsledkem jeho nepříznivé sociální situace (rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 23. 10.
2012, sp. zn. 28 Cdo 2309/2012). Naproti tomu okolnost, že orgánům policie se opakovaně nepodařilo
zastihnout obviněného na místech, která po sdělení obvinění uvedl jako místa svého pobytu, zakládá
zavinění obviněného na jeho vzetí do vazby (usnesení Nejvyššího soudu ze dne 21. 11. 2007, sp. zn.

25 Cdo 2113/2006).

6. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca bol v období od 24.11.2018 do 27.05.2019 vo väzbe
podľa § 71 ods.1 písm.c) Trestného poriadku (tzv. preventívna väzba majúca zabrániť v pokračovaní
v trestnej činnosti) v rámci trestného konania, ktoré neskončilo jeho odsúdením, ale postúpením veci

na prejednanie ako priestupku, čo znamená, že vo výsledku jeho trestné konanie ako aj väzba boli
nezákonné.
6.1. Tu treba uviesť, že je iste právom a povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti
vyšetrovaním podozrení zo spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu
znášať obmedzenia z toho vyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v trestnom konaní dospejú k

rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup
porušujúci jej základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného
konania musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť
nespáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený. V rámci
prípravy pojednávania a rozhodnutia si súd naštudoval v dostupnom rozsahu judikatúru tuzemských

súdov ohľadne odškodňovania za nezákonnú väzbu, pričom žalovaný vo všetkých súdu dostupných
konaniach tvrdil, že väzba bola zavinená, tzn. že odmietal možnosť odškodnenia tejto nezákonnej väzby
štátom.
6.2. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o tom, že sa netreba zaoberať postupom OČTK v rámci trestného
konania, ale iba samotným zavinením, či nezavinením väzby, keďže iba táto skutočnosť má byť

predmetom odškodnenia súd uvádza, že s týmto nemožno súhlasiť. Tak napr. pri obdobnej právnej
úprave Ústavný súd ČR vo veci sp. zn. II. ÚS/590/08 uviedol - prostriedky trestného procesu, ktoré
nezriedka vedú k obmedzeniu základného práv obvineného nemožno posudzovať celkom izolovane,
ale iba v kontexte účelu ich použitia, ktorým je odhalenie a potrestanie páchateľa trestnej činnosti.
Pokiaľ sa v ktorejkoľvek fáze trestného konania ukáže, že tento účel nemôže byť naplnený, pretože

obvinený sa trestnej činnosti nedopustil a podozrenia organov činných v trestnom konaní boli celkom
nedôvodné je treba za vadné považovať všetky úkony, ktoré boli v trestnom konaní vykonané, tj. vrátane
prostriedkov vedúcich k obmedzeniu osobnej slobody, ktorým je aj väzba. Pre účely odškodnenia, preto
nemožno celkom izolovane posudzovať väzbu a samotné trestné stíhanie. Z tohto pohľadu je potom
nerozhodné, či si sťažovateľ svojim konaním väzbu privodil, pretože nebyť nedôvodného trestného

stíhania nebol by sťažovateľ vôbec vystavený požiadavke podrobiť sa psychiatrickému skúmaniu a už
vôbec nie obmedzeniu osobnej slobody v podobe väzby.
6.3. Už z podstaty samotného trestného stíhania vyplýva, že toto negatívne ovplyvňuje osobný život
trestne stíhaného, na ktorého je síce do okamžiku právoplatnosti meritórneho rozhodnutia potrebné
hľadieť aj ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného.

Už samotné trestné stíhanie totiž výrazne zásadne zasahuje do súkromného a osobného života
jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a to o to viac ak je stíhaný väzobne. Takýto zásah je citeľnejší o
to viac, ak je trestné konanie následne skončené oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že skutok, pre
ktorý bol jednotlivec obvinený a obžalovaný sa nestal, prípadne nebol trestným činom.6.4. Súd má za to, že už samotné väzobné stíhanie v rámci trestného konania, ktoré neskončilo
odsúdením obvineného a ktoré si obvinený nezavinil, je dôvodom priznania nemajetkovej ujmy v
peniazoch.

7. Ako už bolo uvedené, preto aby mohla byť nezákonná väzba odškodnená, musia byť splnené
zákonom stanovené pozitívne podmienky a nesmú existovať podmienky negatívne. Pozitívnou
podmienkou je to, že trestné konanie okrem iného skončilo postúpením veci inému orgánu na
prejednanie pôvodne trestného skutku ako priestupku (zjednodušene aj oslobodením) a negatívnou

podmienkou je to, že zo strany poškodeného nedošlo k zavineniu si väzby. Vychádzajúc z vyššie
citovanej judikatúry má súd za to, že zo strany žalobcu nedošlo k žiadnemu takémuto konaniu, ktoré
by mohlo byť kvalifikované ako zavinenie si väzby. V rámci tohto záveru je potrebné upozorniť ešte na
jednu dôležitú skutočnosť a to, že v rámci trestného konania došlo k oslobodeniu žalobcu nie z dôvodu
dodatočnevykonanýchdôkazov,aleibazdôvoduinéhoprávnehohodnoteniavecisudcomrozhodujúcim
meritórne na rozdiel od sudcu pre prípravné konanie pri rozhodovaní o vzatí žalobcu do väzby. Pri

skutkovej podstate porušovania domovej slobody, pre ktorú bol žalobca stíhaný, ide o skutkovú podstatu
s tzv. blanketnou dispozíciou, ktorá odkazuje na normy civilného práva týkajúceho sa možnosti užívania
určitého priestoru. Zavinenie žalobcu na vzatí do väzby by bolo dané v prípade, ak by napriek tomu, že
mal k dispozícii užívací titul, tento užívací titul pred OČTK a sudcom pre prípravne konanie zamlčal. V
tomto prípade však tomuto tak jednoznačne nebolo, naopak aj keď písomné vyhotovenie zmluvy žalobca

k dispozícii nemal, poukazoval na neho a opakovane poukazoval aj na to, že žiadnym spôsobom zo
strany tvrdenej poškodenej k ukončeniu nájomného vzťahu nedošlo. Už táto skutočnosť musela pre
OČTK jednoznačne signalizovať, že nájomný vzťah tu bol a otázka platnosti jeho skončenia mala byť
skúmaná ako podstatná predbežná otázka. Na druhej strane v prospech žalobcu a názoru o tom, že si
väzbu nezavinil je aj to, že sudca pre prípravné konanie pri vzatí do väzby uviedol, že aj keby k dispozícii

túto zmluvu mal, žalobcu by do väzby vzal a to preto akým spôsobom sa vstupu do nehnuteľnosti, ktorú
mal právo užívať, dostal. Následne to boli práve OČTK, ktoré opakovane odopierali žalobcovi snahu
dostať sa k písomnému vyhotoveniu zmluvy a akonáhle to sudca vo veci rozhodujúci meritórne povolil a
táto zmluva sa dostala na svetlo sveta, bolo trestné konanie ukončené spôsobom v prospech žalobcu,
tzn. spôsobom, kde bola inak právne posúdená oproti uzneseniu o vzatí do väzby otázka existencie

nájomnej zmluvy a jej zákonné/nezákonné vypovedanie a aký to má vplyv na trestné stíhanie žalobcu.
Je tiež potrebné dodať, že predmetom trestného konania nebol skutok spočívajúci v poškodzovaní
cudzej veci, ale práve skutok spočívajúci v neoprávnenom zásahu do domovej slobody iného. Ani
tvrdenie o násilnom správaní sa žalobcu vo vzťahu k jeho matke (V čase rozhodovania do väzby však
nepreukázané a netýkajúce sa skutku porušovania domovej slobody. Naviac, ak dôvodom zavinenia

väzby nie je predchádzajúce odsúdenie, o to menej ním môže byť iba podozrenie z protiprávneho
konania.) nebolo dôvodom zavinenia väzby si žalobcom, pričom jeho útočná svojpomoc sa týkala iba
oddeleného priestoru rodinného domu, ktorý mal právo užívať a nie tej časti rodinného domu, ktorý
užívala jeho matka.

8. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy je zrejmé, že stanoviť presnou sumou výšku tejto náhrady
za deň, či mesiac trvania väzby vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky
náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť
nemožno vopred postihnúť. Súd považuje za nesprávne zbavovanie sa zodpovednosti štátu za tak
závažné zásahy do slobodu jednotlivca ako je trestné stíhanie a väzba tým, že došlo k obmedzeniu

hornej hranice jej výšky. Súd nemá vedomosti, žeby sa takýmto spôsobom štát zbavoval zodpovednosti
aj v iných krajinách a vlastne uprednostnil svoje majetkové záujmy pred záujmom nezákonne stíhaných
jednotlivcov vrátane svojich občanov.
8.1. NS ČR v rozhodnutí sp. zn. 30Cdo/2357/2010, kde zmapoval európske pomery pri odškodňovaní
väzby, dospel k záveru o orientačnej výške náhrady nemajetkovej ujmy za deň väzby v rozpätí od 500

Kč do 1500 Kč (20 € - 60 €; 600 € - 1800 €/mesiac). Toto rozhodnutie spomína aj ÚS SR vo veci sp.
zn. III. ÚS 754/2016. V spomenutom rozhodnutí NS ČR dospel aj k záveru, že prvé dni väzby by mali
odškodňované sumou vyššou ako dni nasledujúce.
8.2. Kritéria výšky nemajetkovej ujmy citované vyššie sú relativizované výškou najvyššej ujmy určenej
pre rok 2019 ako 26000 € (50 x min. mzda 520 €). Uvedené znamená, že aj pri plnej existencii dôvodov

uvedenýchv§17ods.3zákonač.514/2003Z.z.amaximálnejdĺžkeväzby60mesiacov(§76aTrestného
poriadku) nemôže byť priznaná suma vyššia. Numericky tak na mesiac väzby pripadá suma 433 € na
mesiac (26000 €/60). Z tejto sumy teda vychádza aj konajúci súd pričom ju modifikuje trvaním väzby
a prípadným naplnením dôvodov uvedených v § 17 ods.3 zákona. Pokiaľ ide o kritéria uvedené vtomto ustanovení, tieto preukázané neboli s výnimkou písm.c) vo vzťahu k deťom žalobcu a žalobca
nepreukázal ani tvrdené psychické a fyzické problémy väzbou spôsobené. Tieto kritéria teda k zvýšeniu
mesačnej sadzby odškodnenia vedú iba čiastočne. K zvýšeniu súd pristúpil z dôvodu počiatočných dní

väzby (keď je nevyhnutné úplne zabudnúť na doterajší život a prispôsobiť sa životu za väzenskými
múrmi). Za počiatočnú dobu považuje súd prvé tri mesiace (túto dobu považuje súd za nevyhnutnú na
„aklimatizáciu“), ktoré odškodňuje sumou 1000 €/mesiac. Zvyšné tri mesiace odškodňuje súd sumou
500 € prihliadajúc na odlúčenie žalobcu od detí (bola preukázaná riadna starostlivosť žalobcu o deti a
dobrý vzťah s nimi). Spolu tak súd priznal sumu 4500 €.

9. Úroky z omeškania. NS SR sp. zn. 4Cdo/257/2019 - Zákon č. 514/2003 Z. z. uznáva náhradu
nemajetkovej ujmy ako jeden z nárokov na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci (§ 17
ods.2až4zákonač.514/2003Z.z.).Vprejednávanejvecibolasúdminižšíchinštanciípriznanánáhrada
nemajetkovej ujmy z dôvodu, že žalobca bol rozhodnutím o väzbe (uznesenie Okresného súdu Svidník
zo 6. apríla 2010, č. k. 0Tp/132/2010-16) pozbavený osobnej slobody, pričom rozsudkom toho istého

súdu z 1. augusta 2012, č. k. 2T/82/2010-384 bol oslobodený spod obžaloby (§ 8 ods. 5 písm. b/ zákona
č. 514/2003 Z. z.). V súlade s § 8 ods. 5 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol (okrem iného) oslobodený spod
obžaloby. Z uvedenej dikcie zákona možno vyvodiť, že nárok žalobcu podľa § 17 ods. 2 až 4 zákona č.
514/2003 Z. z. voči žalovanej vzniká už samotnou existenciou väzobného trestného stíhania a rozsudku,

ktorým bola osoba pozbavená osobnej slobody následne oslobodená spod obžaloby. Preto rozhodnutie,
ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške,
už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich
(väzobného stíhania, oslobodzujúceho rozsudku a ich príčinnú súvislosť so vznikom nemajetkovej ujmy
vzniknutej obmedzením na osobnej slobode jednotlivca). Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas

splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný
splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z uvedeného je preto možné ďalej vyvodiť,
že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej
v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. Uvedený názor dovolacieho súdu je podporený aj novelou č. 412/2012 Z. z., ktorou

bolo s účinnosťou od 1. januára 2013 ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené tak,
že podľa poslednej vety tohto ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

9.1. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka - dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať
aj len jednotlivých plnení.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka - ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ

právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.
Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka - výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba

Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
9.2. Základná sadzba ECB bola ku dňu omeškania 0,00% a preto výška úrokov z omeškania je 5,00%
ročne.
9.3. Žiadosť o odškodnenie bola MS SR doručená dňa 06.12.2019. Odpoveď bola vyhotovená dňa
05.12.2019 ale oznámená neznámeho dňa (arg. ... najskôr dňom oznámenia ..., nie dňom vyhotovenia).

Preto súd priznal úroky z omeškania uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku.
Táto lehota uplynula dňa 08.06.2020 (06.06.2020 bola sobota - § 122 ods.3 OZ), do omeškania sa
žalovaný dostal dňa 09.06.2020 a od tohto dňa priznal súd úroky z omeškania.

10.Podľa§251C.s.p.-Trovykonaniasúvšetkypreukázané,odôvodnenéaúčelnevynaloženévýdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.10.1. V prejednávanej veci išlo o konanie, kde výška nároku závisela od úvahy súdu. Úspech žalobcu
je tak daný jeho úspechom v základe nároku a preto mu patrí nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.

Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto

vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.