Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, October 25, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoCsp/15/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4320203859
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oliver Kolenčík

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4320203859.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v spore žalobkyne: E., nar. XX.X.XXXX, XXX XX H. T., Q.
XXX/X, zastúpená: Sidor a partneri, s. r. o., 920 01 Hlohovec, Železničná 4/A, IČO: 52 635 970, proti
žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., 824 96 Bratislava - Staré Mesto, Pribinova 25, IČO: 35
792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom 811 04 Bratislava,
Kubániho 16, o zaplatenie 300,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Levice zo dňa 20. októbra 2021, č. k. 8Csp/56/2020-189, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e.

Vo výroku III. o náhrade trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že
žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

Žalobkyni voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (ako súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok, ďalej len „CSP“) napadnutým rozsudkom zo dňa zo dňa 20. októbra 2021, č. k.
8Csp/56/2020-189 rozhodol tak, že: I. Žalovaný je povinný uhradiť žalobkyni titulom primeraného

finančného zadosťučinenia sumu 150,00 Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II.
Vo zvyšku žalobu zamieta. III. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v
rozsahu 100 %, avšak len z priznanej sumy. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil podľa ustanovení § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho

zákonníka, § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z..

3. Prvoinštančný súd konštatoval, že Okresnému súdu Levice (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) bola
dňa09.07.2020doručenážalobažalobkyne,ktorousadomáhalaodžalovanéhozaplateniasumy300,00
Eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia ako aj si uplatnila nárok na náhradu trov konania.
Žalobkyňa v žalobe uviedla, že uzatvorila dňa 03.11.2014 so žalovaným zmluvu o Revolvingovom úvere
č. 85000888836, na základe ktorej sa zaviazala úver vo výške 1.500,00 eura splácať v 42 mesačných

splátkach po 81,99 Eur pri dojednanej ročnej úrokovej sadzbe 18,08% a RPMN 26,07 5. Celková čiastka,
ktorá mala byť žalovanej spoločnosti vrátená bola 2.142,06 eura. Žalobkyňa sa domáhala ochrany
svojich práv na okresnom súde, ktoré konanie sa viedlo pod sp. zn. 12Csp/80/2016. O nároku žalobkyne
bolo rozhodnuté tak, že žalovaný bol zaviazaný na sumu 722,32 Eur spolu s úrokom z omeškania vovýške 5% ročne z tejto sumy od 21.07.2016 do zaplatenia. Druhým výrokom súd žalobu zamietol a
tretím výrokom súd rozhodol o trovách konania, nárok na ktorých náhradu nepriznal žiadnej strane.
Uznesením Krajského súdu Nitra zo dňa 30.04.2020 pod sp. zn. 7Co/l07/2019 bol zrušený výrok II.

rozsudku a výrok III. bol zmenený tak, že žalobca má nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu
100 5. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.04.2019. žalobkyňa poukázala aj na to, že v rámci
súdneho prieskumu zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd zistil najmä nasledovné nedostatky zmluvy a
to: v zmluve sa nenachádzal údaj o termíne konečnej splatnosti úveru; RPMN je uvedená nesprávne,
pričom výpočtom súd zistil, že táto predstavuje až 72,70 5, resp. 87,20 5 po zohľadnení poplatku;

ďalej žalobkyni bola vyplatená ako úver iba suma 1.350,00 Eur, pričom žalovaný pri výpočte RPMN
vychádzal zo sumy 1.500,00 Eur; zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pretože pôvodné
zmluvné dojednania boli jednostranným úkonom žalovaného zmenené ako aj predložením , dohody o
poskytovaní služieb žalovaný obchádzal zákonné ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách a obchádzal
ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. Na základe týchto nedostatkov bolo právoplatne rozhodnuté, že
úver je bezúročný a bez poplatkov, čo znamenalo, že spotrebiteľ bol povinný veriteľovi vrátiť len istinu

úveru a platby prevyšujúce istinu úveru tak predstavovali bezdôvodné obohatenia, ktoré bol žalovaný
povinný žalobkyni vydať. Žalobkyňa ďalej poukázala na príslušné ustanovenia zákona č. 250/2007 Z.
z., na základe ktorého má nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré môže žiadať od toho. Kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovené týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku

takejto ujmy. Ďalej uviedla aj, že na priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie postačí, ak
veriteľ poruší práva spotrebiteľa, resp. povinnosti veriteľovi uložené právnou úpravou a spotrebiteľ tieto
porušenia úspešne uplatní na súde. Medzi porušením povinnosti a úspešným uplatnením práva musí
existovať kauzálny nexus. Spotrebiteľ nemusí utrpieť skutočnú škodu, postačí, ak mu takáto škoda hrozí.
Žalobkyňa poukázala na rôzne rozhodnutia súdov Slovenskej republiky v zmysle ktorých bol vyslovený

obdobný právny názor ako prezentuje žalobkyňa v tejto žalobe.

4. Čo sa týka samotného primeraného finančného zadosťučinenia, tak toto žalobkyňa ustálila sumou
300,00 Eur s tým, že výška takto vyčísleného primeraného zadosťučinenia by mohla vychádzať z ujmy
hroziacej žalobkyni v súvislosti s nezákonnou odplatou úveru, ktorú žalovaný od nej požadoval, hoci na

ňu nemal nárok, čo bolo súdom aj právoplatne potvrdené, teda bez zásahu súdu by žalovaný zasiahol
do majetkových práv žalobkyne v rozsahu rovnajúcom sa odplate za úver. Poukázala na to, že odplata
za poskytnutie úveru formálne predstavovala 642,06 Eur, skutočná odplata po zohľadnení všetkých
poplatkov však predstavovala až sumu 2.093,58 Eur (výška splátky x počet splátok skutočne poskytnutá
istina vo výške 1.350,00 Eur). Podľa žalobkyne preto práve v tejto výške boli ohrozené jej majetkové

práva. Žalobkyňa preto považuje výšku primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300,00 Eur za
primeranú na to, aby pre spotrebiteľa predstavovala dostatočnú náhradu za diskomfort z dôvodu, že
spotrebiteľ bol nútený domáhať sa ochrany práv na súde, aby tak ďalej neznižoval svoj majetok na úkor
žalovaného, ktorý postupoval v rozpore so zákonom a zároveň táto výška finančného zadosťučinenia
bude v dostatočnej miere plniť aj odradzovaciu funkciu pre prípadné budúce porušenie práv zo strany

žalovaného. Poukázala aj na to, že ďalšími kritériami pre posúdenie výšky primeraného zadosťučinenia
sú intenzita zásahu do práv spotrebiteľa, výška nedôvodne požadovanej sumy žalovaným, dĺžka trvania
závadného stavu a objektívna spôsobilosť tohto konania vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom,
spoločenskom živote žalobcu. Vzhľadom k uvedenému sa preto domáhala nároku v sume 300,00 Eur
spolu s trovami konania.

5. Žalovaný sa k žalobe vyjadril svojim podaním, ktoré bolo doručené súdu dňa 17.08.2020 (č. l. 43-45)
a v ktorom popiera splnenie zákonných podmienok vyplývajúcich z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007,
na ktoré sa žalobkyňa odvoláva. Žalovaný uvádza, že z formulácie zákonného ustanovenia vyplýva,
že zákon v prvom rade vyžaduje postup podľa prvej vety - domáhanie sa ochrany svojho práva. Za

predpokladuúspešnéhouplatneniaporušeniaprávamôžeprichádzaťdoúvahyvzniknárokunafinančné
zadosťučinenie. Ako však uvádza v rozsudku sp. zn. 14Co/912012 Krajský súd v Prešove s ohľadom na
jeho neurčitú hypotézu a v záujme eliminácie jeho možného zneužitia je nevyhnutné sledovať jeho účel,
ktorým je nastolenie rovnováhy zmluvných strán, pričom posudzovanie každého nároku na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia je vecou individuálnych skutkových zistení. Žalovaný má za

to, že z podanej žaloby nevyplýva ani preukázanie podmienok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z., keďže žalobkyňa ani neoznačila, ani nekonkretizovala porušenie ktorého práva alebo povinnosti
jej zakladá nárok, ktorý si uplatňuje podanou žalobou. Ďalej uviedol, že ak by zákonodarca priznal
spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie za akékoľvek úspešného uplatnenia práva,potom by zakotvil priamo do zákona za porušenie a neviazal by ho na to, či sa spotrebiteľ úspešne
účelne domáhal jeho ochrany na súde. Ďalej uviedol, že účelom uvedeného ustanovenia bolo priznať
spotrebiteľovi, ktorému dodávateľ porušil alebo neuznal nejaké jeho spotrebiteľské práva najmä v

reklamačnom konaní primerané zadosťučinenie za to, že tieto svoje práva musel spotrebiteľ následne
účelne uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní. Žalovaný má za to, že z podanej žaloby nevyplývajú
žiadne skutkové okolnosti, ktoré by preukazovali nutnosť priznania finančného zadosťučinenia ako
spôsobu zavŕšenia ochrany spotrebiteľa. Jeho vznik nie je automatický, naopak, vznik tohto nároku treba
chápať ako prostriedok završujúci ochranu spotrebiteľa za situácie, kedy to okolnosti vyžadujú. Žalovaný

ďalej poukázal aj na to, že z podanej žaloby nevyplýva ani označenie práva spotrebiteľa, ktoré malo
byť porušené a vo vzťahu ku ktorému porušeniu sa finančné zadosťučinenie uplatňuje. Ďalej uviedol,
že okrem tejto žaloby žalobkyňa podala aj ďalšie, ktoré sú vedené na okresnom súde a sú vedené pod
sp. zn. 13Csp/26/2020 a 13Csp/49/2020. Žalovaný mal za to, že žalobkyni nebránila žiadna prekážka
uplatňovať požiadavku na primerané finančné zadosťučinenie v jednej žalobe, a teda aj s odkazom
na rozhodnutie 12Csp/80/2016, na ktoré sa v tomto konaní odvoláva. To, že žalobkyňa podala viacero

žalôb, žalovaný považuje za konanie účelové, odporujúce účelu právnej normy princípu hospodárnosti
a dobrým mravom. Uviedol ďalej, že začatím separátnych konaní tak žalobkyňa neumožnila posúdiť
ňou tvrdený nárok komplexne. Ale vždy len na základe parciálnych skutočností a skutkových okolností.
Poukázal aj na to, že žalobkyňa takýmto spôsobom zneužíva ustanovenia § 3 ods. 5 uvedeného
zákona. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/91/2012,

podľa ktorého neexistuje žiadny oprávnený zákonný a ani logický dôvod, aby žalobca za účelom
získania finančného zadosťučinenia účelovo podával niekoľko žalôb, ak tak mohol preukázateľne
spraviť jednou. Ak vo verejnom práve platí princíp, že zbiehajúce sa delikty sú postihnuté len sankciou
určenou pre najvážnejší z nich, potom pri aplikácii § 3 ods. uvedeného zákona, ktoré má rovnako
verejnoprávny charakter, nie je možné postupovať inak. Ďalej uviedol, že ak si žalobkyňa neuplatnila

nárok na zadosťučinenie s odkazom na rozhodnutie 8 Csp/62/2016 už v skôr začatom konaní, potom
jej postup znamená, že žiadny nárok sama nepovažovala za dôvodný, existujúci a opodstatnený na
to, aby ho uplatňovala v samostatnom konaní. V súvislosti s tvrdeniami žalobkyne žalovaná popierala
osobitne aj tvrdenia o „odradzovacej“ povahe uvedeného nároku. Účelovosť žalovaný vidí aj v tom, že
obsah splnomocnenia je formulovaný všeobecne práve preto, aby sa uplatnilo vo viacerých konaniach.

Žalovaný má za to, že takýto spôsob je vecne neobhájiteľný a dôvodne je ho možné považovať za
zneužitie práva a to aj z dôvodu, že podanie týchto troch žalôb bolo v ten istý deň.

6. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu
(č. 1. 62-68), kde vyslovila nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi žalovaného. Žalovaný porušil

povinnosť podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z., nakoľko použil neprijateľné podmienky
v spotrebiteľskej zmluve. Žalovaný taktiež obchádzal zákon č. 129/2010 Z. z., čím porušil ustanovenie
§ 9 ods. 7 uvedeného zákona. O porušení týchto povinnosti bolo právoplatne rozhodnuté, pričom
tento rozsudok je záväzný pre strany sporu. V žalobe bolo zrozumiteľne uvedené, ktoré práva a
povinnosti boli porušené - išlo o ustanovenie § 9 ods. 2 a ods. 7 zákona č. 129/2010 Z. z. ako aj

ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z., podľa ktorých ustanovení má veriteľ povinnosť riadne
a pravdivo informovať spotrebiteľa o podmienkach úveru v písomnej forme, zákaz predkladať zmluvy,
ktorých účelom je obchádzanie zákona a zákaz používania neprijateľných podmienok. Poukázala na
to, že ďalšími kritériami pre posúdenie výšky primeraného zadosťučinenia sú: intenzita zásahu do
práv spotrebiteľa, výška nedôvodne požadovanej sumy žalovaným, dĺžka trvania závadného stavu a

objektívnej spôsobilosti tohto konania vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom, spoločenskom živote
žalobcu. Podľa žalobkyne výška nedôvodne požadovanej sumy zo strany veriteľa (t. j. odplata za
úver), a rozhodovacej praxe súdov. Podľa priloženého plnomocenstva je právny zástupca oprávnený
zastupovať žalobkyňu v celom rozsahu vo všetkých veciach týkajúcich sa zmluvy o revolvingovom
úvere č. 8500088836 zo dňa 03.11.2014. Udelené generálne plnomocenstvo sa teda týka každej veci

súvisiacou s predmetnou zmluvou, pričom pod pojmom „vec“ je nutné rozumieť každý nárok žalobkyne
(neprijateľné podmienky, bezdôvodné obohatenie a pod.) alebo konanie, v ktorom žalobkyňa bude
vystupovať na jednej z procesných strán (a toto konanie sa bude týkať predmetnej zmluvy).

7. Žalovaný uviedol, že predpoklad formulovaný v zákone: „úspešne uplatní porušenie práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi“ vyžaduje logicky rozhodnutie vo výroku
súdu, v ktorom sa uvedené konštatuje.8. Po vykonanom dokazovaní prvoinštančný súd zistil, že žalovaný ako veriteľ uzatvoril so žalobkyňou
ako dlžníkom písomnú zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500088836 dňa 03.11.2014, ktorá skutočnosť
sporná nebola. Ďalej nebolo sporné, že táto zmluva bola podrobená súdnej kontrole a to z dôvodu,

že žalobkyňa sa v konaní vedenom na okresnom súde pod spisovou značkou 12Csp/80/2016 157
domáhala pôvodne určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a následnou zmenou žaloby žiadala
rozhodnúť o vydaní bezdôvodného obohatenia v sume 722,32 eura. O nároku žalobkyne bolo
rozhodnuté tak, ako je to uvedené v odseku 2.2. a 2.3. tohto rozsudku. Z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu vyplýva, že súd pripustil zmenu žaloby tak, že uvádzal nový petit žalobného návrhu a

nie jeho rozšírenia o ďalší výrok. Od právoplatnosti uznesenia o zmene žaloby potom žaloba znela na
plneniepovinnostianejednalosaourčovaciužalobu,zktoréhodôvodudruhývýrokrozhodnutiaodvolací
súd zrušil, pretože súd rozhodol nad rámec petitu, ako aj zmenil tretí výrok rozsudku o trovách konania.

9. Prvoinštančný súd poukázal na obsah (body 20 a 21) rozsudku č. k. 12Csp/80/2016 -157 zo dňa
08.11.2018. Z jeho obsahu poukázal aj na závery súdu, podľa ktorých z oznámení veriteľa sa až v

tomto oznámení nachádza údaj o začiatku splatnosti úveru ako aj dátum konečnej splatnosti úveru,
ktorý údaj sa v zmluve o revolvingovom úvere nenachádza. Nesprávne je uvádzaná hodnota RPMN
tak v zmluve o schválení revolvingového úveru, ako aj v oznámení veriteľa, táto je vykazovaná vo
výške 26,07 % , pričom výpočtom bola zistená hodnota 72,70 % a v prípade, že by bolo potrebné
zohľadniť aj sumu 150 eur za poplatok za poskytnutý úver, činí tak RPMN hodnotu 87,20 %. Od

začiatku bola známa výška odplaty za poskytnutie úveru 150 eur, a preto táto mala byť premietnutá
pri vyčíslení RPMN. Odplata za službu vo výške 1.500 eur bola ihneď odpočítaná z úveru a žalobkyni
bola vyplatená len suma 1.350 eur, avšak samotný veriteľ pri výpočte RPMN vychádzal zo sumy úveru
1.500 eur. Súd má za to, že Zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, keďže pôvodné zmluvné
dojednania boli jednostranným úkonom žalobcu zmenené, údaje uvedené v oznámení sú odlišné, resp.

doplnené s údajmi uvedenými v Zmluve o revolvingovom úvere, nesprávne je vyčíslená aj hodnota
RPMN. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z. z. je totiž vylúčené predkladať
spotrebiteľovi návrhy zmluvy, ktorých účelom je obchádzanie ustanovení tohto zákona. V skutočnosti
je dojednanie súčasťou Zmluvy o úvere, je to zmluvná podmienka, ktorá navyšuje celkové náklady
dlžníka za poskytnutý úver. Samotný spotrebiteľ sa z týchto odlišných údajov uvádzaných v listinách

vôbec nemohol teda dozvedieť, aké skutočné náklady mu tak vzniknú čerpaním úveru, nie je ani zrejmé,
z čoho vychádzal veriteľ pri výpočte RPMN a ktoré náklady, poplatky, istinu a v akej výške zarátal.
Podstatnou skutočnosťou je aj to, že údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov úveru je vyčíslený
nesprávne a to v neprospech žalobcu. Súd zároveň vyhodnocuje, že oznámenie veriteľa o schválení
úveru treba považovať za neplatný právny úkon a to podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keďže nebol

urobenývsúladesozákonomaneboldodržanýzákonnýpodpis,ktorýsavyžadujepriuzatváranízmluvy.
Je zrejmé, že veriteľ sa takto snažil získať od dlžníka plnenie vysoko prevyšujúce finančnú čiastku,
ktorú mu na základe zmluvy aj reálne poskytol. Zmluva o poskytnutí revolvingového úveru a konečné
schválenie úveru obsahujú odlišné dojednania a takto samotný veriteľ dosiahol skresľovanie skutočnej
sumy nákladov, úrokov, poplatkov, ktoré spotrebiteľ veriteľovi nakoniec aj zaplatí a tieto údaje tak boli

pre samotného spotrebiteľa nejasné a zavádzajúce. Po preskúmaní tejto Úverovej zmluvy súd vyvodil
záver, že samotný veriteľ tak požadoval od dlžníka úroky poplatky a náklady skryto, zakomponované
do nejasných, nezrozumiteľných údajov uvádzaných v zmluve, čo je nekalou obchodnou praktikou
zavádzajúcou samotného spotrebiteľa. Samotná žalobkyňa zaplatila žalovanému z reálne poskytnutého
úveru1.350eur,ktorúskutočnosťajžalobkyňapreukázala,sumu2.072,32eura.Nakoľkosúdvyhodnotil,

že Zmluva je bezúročná a bez poplatkov, zaviazal tak žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 722,32 eura,
ktorá predstavuje sumu, ktorú žalovaný prijal bez právneho dôvodu a v tejto výške sa na úkor žalobkyni
bezdôvodne obohatil, keďže vyhodnotiac, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, mala žalobkyňa
zaplatiť len sumu 1.350 eur, ktorá jej bola reálne formou úveru poskytnutá“. Z pripojeného spisu spisovej
značky 12Csp/80/2016 vyplýva, že žalovaný vo veci nepodal odvolanie, odvolanie bolo podané len zo

strany žalobkyne a to v časti výroku 2 a 3. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.06.2020.

10. Prvoinštančný súd uviedol, že zákonným predpokladom pre priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia je, že spotrebiteľ v predchádzajúcom spore úspešne uplatní na súde konkrétne
porušenie jeho práva alebo povinnosti dodávateľa voči nemu. Úspešným uplatnením sa rozumie aktívne

konanie spotrebiteľa v konaní, v ktorom argumentuje v predchádzajúcom spore príslušným porušením
jeho práva alebo povinnosti. Súd má preukázané, že žalobkyňa takéto konanie vyvolala, pretože
žalovaný nereagoval na predsporovú výzvu. Konanie bolo vedené okresným súdom pod spisovou
značkou 12Csp/80/2016.11. Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že pokiaľ bol spotrebiteľ
v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa, základ

nárokuje daný (viď napr. uznesenie Krajského súdu Prešov č. 9Co/50/2018 zo dňa 26.06.2018 alebo
17CO/17/2018 zo dňa 10.04.2018). Porušenie práva alebo povinnosti vo vzťahu k spotrebiteľovi nemusí
byť konštatované vo výroku (tak ako to tvrdí žalovaný), pretože toto nevyplýva zo znenia ustanovenia
§ 3 ods. 5 tretia veta zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa názoru súdu sa potom nemusí výslovne
jednať ani o žalobu o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti, alebo o určenie neprijateľných zmluvných

podmienok, pretože aj žaloba na plnenie (či už podaná zo strany dodávateľa pri porušení zmluvných
podmienok spotrebiteľom, alebo podaná zo strany spotrebiteľa, kde sa spotrebiteľ domáha vydania
bezdôvodného obohatenia), zahŕňa v sebe povinnosť súdu ex offo sa zaoberať aj tým, či nenastala
zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, ktorú skutočnosť v konečnom dôsledku súd aj v
predchádzajúcom konaní posudzoval. Súd sa preto nestotožnil s názorom žalovaného, že len výrok, z
ktorého vyplýva samotné porušenie povinnosti dodávateľa by bol takým rozhodnutím, ktorým by bola

splnená zákonná podmienka vyplývajúca z § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.

12.Pokiaľišloovýškunároku,prvoinštančnýsúdkonštatoval,ževcitovanomrozhodnutísúdkonštatoval
bezúročnosť a bezpoplatkovosť pre absenciu podstatných náležitostí § 9 ods. 2 písm. f/ a k/, t. j. dobu
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti, ročnú percentuálnu mieru nákladov

ako aj celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a tiež pre nesprávnu ročnú percentuálnu mieru
nákladov v neprospech spotrebiteľa. Žalobkyňou namietaná nesprávnosť RPMN teda bola konštatovaná
aj súdom, ako aj bola konštatovaná tiež absencia doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Tu súd
alepoukazujenato,ženeuvedenietermínukonečnejsplatnostiúveru,pokiaľvzmluvebolojednoznačne
uvedených42splátokstým,žetermínkonečnejsplatnostiúverubolaleuvedenývoznámeníoschválení

úveru dlžníka (05.05.2018), ktoré oznámenie síce nebolo súčasťou zmluvy, avšak pre posúdenie tohto
nároku je podstatné, že o tomto údaji žalobkyňa mala vedomosť, súd preto toto porušenie nepovažoval
za také porušenie povinnosti žalovaného, ktoré by malo byť sankcionované priznaním nároku na
primerané finančné zadosťučinenie, pretože súd musí prihliadnuť aj na dôsledky plynúce z absencie
povinných náležitostí v zmluve, ktoré spôsobili zákonný následok bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru

vo vzťahu k vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Ako je uvedené vyššie, absentujúci
údaj o termíne konečnej splatnosti takýto následok nespôsobuje práve z dôvodu, že tento údaj v
konečnom dôsledku bol žalobkyni známy. Za porušenie povinnosti dodávateľa s následkom aj nároku na
primerané finančné zadosťučinenie ale súd považoval neuvedenie predpokladov použitých pre výpočet
RPMN, ktoré v tomto prípade neboli uvedené už ani v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, ako

aj uvedenie RPMN v neprospech spotrebiteľa, z ktorých za závažnejšie súd považuje práve uvedenie
RPMNvneprospechspotrebiteľa,pretožeprávetentoúdajmoholuspotrebiteľavyvolaťdojem,žebymal
platiť nižšiu sumu, ako tomu v skutočnosti bolo. Ostatné žalobkyňou namietané porušenia v rozhodnutí
12Csp/80/2016 súd už nekonštatoval (len okrajovo súd poukazuje na to, že vo veci neuvedenia výšky
splátok istiny, úrokov a poplatkov je už rozhodovacia prax ustálená, že tieto náležitosti zmluva obsahovať

nemusí). Súd poukazuje na to, že v tomto konaní súd musí striktne vychádzať z konštatovaných
porušení v predchádzajúcom rozsudku s tým, že súd posudzuje už len ich dôsledky pre žalobkyňu.
Ďalej súd konštatuje aj neprijateľnú podmienku v predkladaní spotrebiteľovi návrhy zmluvy, ktorých
účelom je obchádzanie ustanovení zákona, čo však ale žalobkyňa nenamietala, a teda posúdenie
tejto neprijateľnej zmluvnej podmienky bez toho, aby žalobkyňa na ňu poukázala v predchádzajúcom

spore, nemôže predstavovať splnenie zákonnej podmienky pre priznanie nároku na primerané finančné
zadosťučinenie. Keďže v tejto časti nešlo o úspešné uplatnenie tohto nároku žalobkyňou. Podľa názoru
súdupretoniejepotrebnénatútoneprijateľnúpodmienkyaniprihliadať,akoaniniejepotrebnéprihliadať
ani na všeobecnú argumentáciu žalobkyne o ďalších (bližšie nekonkretizovaných) nedostatkoch zmluvy,
ako aj o neplatnosti revolvingového úveru a dohody o poskytovaní služieb, ktorá neplatnosť nebola

tiež súdom konštatovaná. Ďalej súd prihliadol aj na správanie strán sporu, z ktorého je zrejmé, že
žalobkyňa si plnila svoje povinnosti v zmysle zmluvných podmienok a žalovanému uhradila sumu nad
rámec jej poskytnutého plnenia, z ktorého dôvodu s prihliadnutím na bezúročnosť a bezpoplatkovosť
jej vnikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Naopak žalovaný, aj napriek predžalobnej výzve
nepristúpil k dobrovoľní preukázateľnému porušeniu zákonných ustanovení.

13. Vzhľadom k vyššie uvedenému, s prihliadnutím aj na to, že určitou satisfakciou je aj predchádzajúci
rozsudok, ktorým bol žalovaný zaviazaný na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd je toho názoru, že
suma 150,00 Eur je dostatočnou satisfakciou pre žalobkyňu a sankciou pre žalovaného. Súd prihliadolpredovšetkým na závažné porušenie zmluvy v otázke uvedenia RPMN v neprospech spotrebiteľa a
nedostatočných údajov pre spotrebiteľa v súvislosti s výpočtom RPMN, na čo poukazoval aj súd v
predchádzajúcom konaní, ako aj správanie sa žalovaného, ktorý nepristúpil k dobrovoľnému plneniu a

aj k správaniu žalobkyne, ktorá vykonávala plnenia aj nad rámec jej zákonnej povinnosti, keďže zmluva
je bezúročná a bezpoplatková. Súd preto žalovaného zaviazal na plnenie práve v sume 150,00 Eur a v
súladescitovanýmustanovenímbolžalovanýzaviazanýnaplnenievlehote3dníododňaprávoplatnosti
tohto rozsudku. Vo zvyšku - v sume 150,00 Eur, súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. Nezodpovedajúcu
porušeniam v zmluve, ich intenzite a dopadu na žalobkyňu.

14. Okrajovo súd prvej inštancie uviedol, že podanie samostatných žalôb na primerané finančné
zadosťučinenie nemožno považovať za zneužitie práva a to práve z dôvodu, že žalobkyňa daný nárok
odvodzuje vždy od inej zmluvy, ktoré konkrétne porušenia sú konštatované vždy v inom rozsudku. Súd
sa zaoberal aj predloženým splnomocnením, ktoré je podľa názoru súdu dostatočne špecifikované na
to, aby bolo možné prijať záver, že žalobkyňa je zastúpená právnym zástupcom aj v tomto konaní, že

žaloba potom bola podaná oprávnenou osobou.

15. O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol tak, že výška prisúdeného nároku
závisela od úvahy súdu, a preto platí zásada, že žalobkyňa bola v konaní úspešná. Súd prvej inštancie
preto žalobkyni aj priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, avšak len z prisúdenej

sumy. Súd tak rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keďže nezistil žiadny dôvod pre rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania za použitia § 257 CSP. O výške náhrady trov konania súd rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

16. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie voči výrokom I. a III. žalovaný poukazujúc na to,
že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Žalovaný nevedel posúdiť ako prvoinštančný súd dospel
k sume 150 EUR, ktorú priznal ako primerané finančné zadosťučinenie. Poukázal na § 220 ods. 2
Civilného sporového poriadku. Poukázal taktiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
spisovej značky 5Obdo 14/2020 z 23.06.2020, ktoré poukazuje na to, že civilný sporový poriadok

neobsahuje priamu úpravu možnosti súdu určiť pri rozhodovaní vo veci samej výšku žalovaného nároku
úvahou, odhadom súdu, pričom úprava v paragrafe 264 ods. 1 a 2 civilného sporového poriadku sa
týka výlučne výpočtu súdneho poplatku. Poukázal na nastolenie rovnováhy ako účelu primeraného
finančného zadosťučinenia, a nie vytvorenie neoprávneného obohatenia. Žalobca podal súbežne aj
inú ďalšiu žalobu o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, konanie o nej je vedené na

Okresnom súde Levice pod spisovou značkou 8Csp/62/2020. Podanie viacerých žalôb v ten istý deň
sa javí ako príklad zneužitia práva a s tým spojené nedôvodné trovy právneho zastúpenia. Navrhol
napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.

17. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila tak, že žalobca si v inom súdnom konaní úspešne

uplatnil právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom
zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu
sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa po získavaní plnení vyplývajúcich z bezdôvodného
obohatenia. Zároveň sa má uvedená satisfakcia brať ako odmena spotrebiteľa za to, že sa dostal
do sporu so silnejším subjektom. Žalovaný porušil svoju povinnosť informovať spotrebiteľa úplne a

pravdivoopodstatnýchnáležitostiachúveru.Porušenieprávažalobkynenielenžebolospôsobiléprivodiť
ujmu, ale takúto ujmu aj privodilo, keď spotrebiteľ (žalobkyňa) nad rámec svojich povinností uhradil
žalovanému sumu 722,32 eura. Žalobkyňa musela vyhľadať právne poradenstvo, iniciovať spor proti
žalovanému, čo určitým spôsobom zasahuje do bežného života spotrebiteľa a je spôsobilé privodiť
ujmu v súkromnom živote vo forme strachu, nepríjemných pocitov. Žalovaný poukázal na bod 16 až

19 napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd primeranosť výšky priznaného finančného zadosťučinenia
odôvodnil. Súd sa vysporiadal s námietkou žalovaného súvisiacou s podávaním samostatných žalôb
na primerané finančné zadosťučinenie. Je výlučne právom žalobkyne, akým spôsobom, či jedným
alebo viacerými samostatnými podaniami, uplatní svoje práva. Ide o samostatné právne vzťahy. Navrhla
napadnutý rozsudok potvrdiť.

18. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len „CSP“), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), po prejednaní veci bez nariadenia odvolaciehopojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1
CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením), a dospel k záveru, že rozsudok súdu

prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. bolo potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť a
výrok o náhrade trov konania III. podľa § 388 CSP zmeniť tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Výrok č. II. nebol dotknutý odvolaním.

19. Odvolací súd konštatuje, že odvolaním žalovaného boli napadnuté výroky I. a III.

20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
21.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Odvolací súd konštatuje, že pokiaľ ide o rozhodnutie prvoinštančného súdu vo veci samej,
odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá preskúmateľnému a presvedčivému odôvodneniu
rozsudku, tak ako to vyžaduje zákon konkretizujúco v § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Prvoinštančný súd sa správne vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami a taktiež správne vec právne
posúdil. Pretože odvolací súd sa s rozsudkom vo veci samej stotožňuje ako aj s odôvodnením

prvoinštančného súdu, odkazuje na jeho odôvodnenie.

23. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku vo veci samej odvolací súd poukazuje na
spotrebiteľskú právnu úpravu a ochranu, ktorá čiastočne zasahuje a reguluje vzťahy so slabšou stranou,
spotrebiteľom. V tomto prípade sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému priznania procesného nároku,

ktorý pramenil z § 3 ods. 5 zákona číslo 250/2007 Z. z. Tento nárok bol uplatnený samostatne po tom
čo skorším rozsudkom v inej veci vedenej pod spisovou značkou 12Csp/80/2016 bolo právoplatne
rozhodnuté o povinnosti zaplatiť žalovanou žalobkyni sumu 722,32 eura spolu s príslušenstvom.
Hoci odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že častejším uplatnením procesného nároku v podobe
primeraného finančného zadosťučinenia sa domáhajúci sa spotrebitelia domáhajú tohto procesného

nároku v súvislosti a spolu so žalobou, ktorá sa týka ich iného nároku, prameniaceho najčastejšie z
dôvodu existencie stavu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, alebo neplatnosti zmluvy a podobne,
nemožno vylúčiť ani samostatné žalovanie primeraného finančného zadosťučinenia. Nebolo potrebné
sa domáhať zvláštnej žaloby na určenie porušenia práva spotrebiteľa. Nemožno konštatovať, že
bez ďalšieho uplatnenie práva spôsobom, že najskôr sa samostatne uplatní podstata nároku (napr.

na bezdôvodné obohatenie a pod.) a potom zvlášť v samostatnom konaní primerané finančné
zadosťučinenie je v rozpore s pravidlami, ktoré sa týkajú civilného procesu. Možno tiež konštatovať,
že taký postup je naplnením ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu. Inou otázkou ale je, či
takto uplatnené samostatné a „drobené“ procesné nároky (hoci sú relatívne samostatné) nesledujú aj
iný cieľ, ktorý by bol v rozpore so záujmami účelnosti a či takéto konanie poškodzuje druhú stranu.

Skúmanie tejto otázky nesúvisí s otázkou, „či boli“, procesné nároky uvedené vyššie a procesný nárok
na primerané finančné zadosťučinenie uplatnené v jednom konaní, ale súvisí s otázkou, „či mohli byť“
uplatnené spolu v jednom konaní.

24. Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom

s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho
konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy
spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených
porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom

(ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

25. Pokiaľ ide o otázku procesného nároku v podobe primeraného finančného zadosťučinenia odvolací
súd konštatuje, že v tomto prípade už možno hovoriť o tom, že žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie
svojho práva od žalovaného. Uvedená skutočnosť vyplýva z rozsudku prvoinštančného súdu, voveci spisovej značky 12Csp /80/2016, ktorou sa žalobkyňa ako spotrebiteľka úspešne domohla voči
žalovanému peňažného plnenia, ktorá vec je právoplatná.

26. Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej Republiky II. ÚS 97/2021,
ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľky voči rozsudkom Krajského súdu v Prešove spisovej značky
19CoCsp/8/2020 z 27. augusta 2020 a sp. zn. 15CoCsp/15/2020 z 10. septembra 2020, ktoré
rovnako poukazovali na logickosť a spravodlivosť priznania primeraného finančného zadosťučinenia s
konštatovaním, že ustálenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je realizované na základe

úvahy súdu a tiež, že priznaná suma má zodpovedať svojmu účelu, teda poskytnutiu satisfakcie
spotrebiteľovi a mal by odradiť dodávateľa od ďalšieho prípadného porušovania práv spotrebiteľov.

27. Vo vzťahu k podmienkam nárokovateľnosti nároku na primerané finančné zadosťučinenie boli
v tomto prípade splnené podmienky tak ako ich uviedol prvoinštančný súd vo svojom napadnutom
rozhodnutí, pričom odvolací súd na ne odkazuje. Čo sa týka určenia výšky, podľa názoru odvolacieho

súdu prvoinštančný súd presvedčivo a dostatočne vysvetlil úvahy, ktoré ho viedli k záveru o potrebe
priznať žalobkyni nárok voči žalovanému vo výške 150 eur ako dôsledok porušenia povinností veriteľa
voči spotrebiteľovi. Uvedené správne úvahy prvoinštančného súdu sa nachádzajú v bodoch 13 až 19
napadnutého rozsudku, na ktoré odvolací súd odkazuje.

28. Pokiaľ išlo o otázku hospodárnosti vedenia viacerých konaní žalobkyňou voči žalovanému, ktorý
bol jedným z dôvodov odvolacích námietok žalovaného, odvolací súd vysvetlil vyššie, prečo uplatnenie
viacerých nárokov viacerými žalobami a viacerými konaniami je v súlade s pravidlami civilného
procesu. Čiastočne však bolo nutné prihliadnuť na skutočnosť, že hoci žalobkyňa spolu so žalobou
na plnenie vo veci spisovej značky 12CSP/80/2016 mohla uplatniť procesný nárok na primerané

finančné zadosťučinenie, neurobila tak. Z pohľadu odvolacích dôvodov odvolateľa, ktorý poukazoval
na nedôvodné produkovanie trov právneho zastúpenia odvolací súd konštatuje, že v takom prípade je
možné na také skutočnosti prihliadnuť pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

29. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

30. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania odvolací súd výrok III. zmenil podľa § 388 Civilného
sporového poriadku tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, pretože žalobkyňa
žiadala v rámci uplatneného procesného nároku sumu 300 eur, pričom jej bolo vyhovené v rozsahu 150

eur, preto odvolací súd podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku pri čiastočnom a rovnakom
úspechu a neúspechu žalobkyne rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Vyššie uvedené
úvahy odvolacieho súdu, ktoré sa týkali množenia sporov, by inak odôvodňovali aspoň čiastočne
uvažovať o aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku.

31. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol súlade s výsledkom odvolacieho konania
vo veci samej, pričom v odvolacom konaní neúspešného žalovaného zaviazal nahradiť žalobkyni
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

32. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§

393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).