Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 9, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/12/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2522010008
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Szabó
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2522010008.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Szabó a sudcov Mgr. Pavla
Macháča a JUDr. Kataríny Batisovej, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX. augusta XXXX v C.,
trvale bytom D., E. XXX/XX, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v inej trestnej veci, pre obzvlášť
závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a) Trestného

zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 5. decembra 2022, č. k.
8T/1/2022-182, na verejnom zasadnutí konanom dňa 9. marca 2023 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného vinným zo spáchania obzvlášť závažného
zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a) Trestného zákona na
skutkovom základe uvedenom v napadnutom rozsudku.

Napadnutým rozsudkom okresný súd obžalovanému uložil podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona v znení
účinnom do 30. apríla 2022 s poukazom na § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 1, ods. 2, ods.

5 Trestného zákona s použitím per analogiam § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona trest
odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov nepodmienečne. Okresný súd obžalovaného na výkon
trestu odňatia slobody podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia, ďalej obžalovanému podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78
ods. 1 Trestného zákona uložil ochranný dohľad na 2 (dva) roky, v rámci ktorého mu podľa § 77 ods.
2 Trestného zákona s použitím § 51 ods. 3 písm. b) Trestného zákona uložil obmedzenie spočívajúce

v zákaze požívania omamných a psychotropných látok. Okresný súd tiež obžalovanému podľa § 73 ods.
2písm.d)Trestnéhozákonauložilochrannéprotitoxikomanickéliečenieambulantnouformouanapokon
obžalovanému podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona uložil trest prepadnutia veci - sklenenej
fajky s tým, že podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutej veci stáva štát.

Po vyhlásení napadnutého rozsudku si obžalovaný a aj prokurátorka ponechali lehotu na podanie
odvolania. Obžalovaný následne dňa 16. decembra 2022 podal odvolanie, v ktorom uviedol, že okresný
súd nepostupoval správne vo výroku o treste, pričom v odvolaní avizoval, že toto dodatočne odôvodní
po doručení písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku. Okresnému súdu bol dňa 19. decembra
2022 doručené ďalšie odvolanie obžalovaného spísané jeho obhajkyňou, ktorá uviedla, že toto podáva
na základe pokynu obžalovaného voči výroku o treste s tým, že ho odôvodní po doručení písomného

vyhotovenia rozsudku.Obžalovaný následne svoje odvolanie písomne odôvodnil a uviedol, že trest, ktorý mu bol napadnutým
rozsudkom uložený, považuje pre užívateľa drog za neprimerane prísny. Obžalovaný ďalej namieta, že

v jeho prípade je dolná hranica trestu odňatia slobody 12 (dvanásť) rokov a 6 (šesť) mesiacov, preto
o obžalobe nemohol konať samosudca. Obžalovaný ďalej namieta, že vzhľadom na právnu kvalifikáciu
skutku podľa § 172 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd nemal aplikovať aj ustanovenie § 38 ods.
5 Trestného zákona a namieta tiež, že mu okresný súd nepriznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36
písm. n) Trestného zákona napriek tomu, že od počiatku trestného stíhania prispel k objasneniu svojej

trestnej činnosti. prísnosť trestu obžalovaný vidí aj v jeho zaradení na výkon trestu do ústavu na výkon
trestu s maximálnym stupňom stráženia, pričom je toho názoru, že účel trestu je možné dosiahnuť
a prostriedkami pôsobenia na jeho osobu v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia
a doplnil, že v ústave na výkon trestu do stredným stupňom stráženia by mohol získať výučný list a byť
pracovne zaradený, čo by prispelo k jeho resocializácii. Obžalovaný preto navrhol, aby krajský súd zrušil
napadnutý rozsudok a rozhodol tak, že mu uloží trest vo výmere 7 (sedem) rokov a 8 (osem) mesiacov,

na výkon ktorého ho zaradí do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Odvolanie obžalovaného odôvodnila písomným podaním aj jeho obhajkyňa. Obhajkyňa namieta, že
okresný súd mal obžalovanému priznať aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona,

a to z dôvodu, že obžalovaný urobil vyhlásenie o vine a okresný súd tak nemusel vykonávať dokazovanie
vovzťahukvýrokuojehovine.Obhajkyňaďalejpoukázalanaznaleckýposudokč.50/2021vypracovaný
MUDr. Ondrisovou, z ktorého vyplýva, že obžalovaný je závislý od viacerých psychoaktívnych látok,
pričom poukázala na psychické a somatické zmeny, ktoré sa v prípade takej závislosti prejavujú na
osobe závislého. Obhajkyňa ďalej poukázala na odôvodnenie napadnutého rozsudku, kde okresný súd

uviedol, že obžalovanému mohol uložiť trest odňatia slobody mimoriadne znížený až na 8 (osem) rokov
a 4 (štyri) mesiace, pričom obžalovaný sa z napadnutého rozsudku nedozvedel, prečo mu bol uložený
trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov. Obhajkyňa preto poukázala na to, že trest uložený
obžalovanému je neprimerane prísny aj s ohľadom na skutočnosť, že obžalovaný je mladý človek,
ktorý by sa po absolvovaní protitoxikomanického liečenia za súčasnej abstinencii vo výkone trestu a za

súčasného uloženia ochranného dohľadu a v jeho rámci obmedzenia mohol zaradiť do spoločnosti
a viesť riadny život. Obhajkyňa tiež namieta zaradenie obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon
trestu s maximálnym stupňom stráženia s poukazom na to, že aplikácia ustanovenia § 39 Trestného
zákona mala mať vplyv aj na zaradenie obžalovaného do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia, pričom poukazuje na rovnaké dôvody, ako sám obžalovaný. Obhajkyňa preto navrhla, aby

krajský súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a uložil obžalovanému trest odňatia slobody
aplikujúc ustanovenie § 39 Trestného zákona pod spodnú hranicu trestnej sadzby a na jeho výkon ho
zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Prokurátorka sa k odvolaniu obžalovaného do predloženia veci krajskému súdu nevyjadrila.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku (1) Ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebof) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.

Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku Ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3,
odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací
súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré
majú vo výroku o vine svoj podklad.

Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku Ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti
treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené
s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku Odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané

v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Krajský súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že odvolanie proti napadnutému rozsudku podala

oprávnená osoba /§ 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku/ a odvolanie bolo podané včas /§ 309
ods. 1 Trestného poriadku/. Po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti napadnutých výrokov ako aj
správnosti postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo krajský súd zistil, že odvolanie
obžalovaného nie je dôvodné.

Zo spisu okresného súdu vyplynulo, že okresnému súdu bola dňa 11. januára 2022 doručená obžaloba
prokurátorky Okresnej prokuratúry Piešťany č. Pv 72/21/2204 na skutkovom základe uvedenom
v predmetnej obžalobe. Okresný súd stranám konania oznámil, že pri skutku uvedenom v obžalobe bude
zohľadňovať hmotnostné kritérium zaistených látok, stranám zároveň oznámil modifikáciu skutkovej

vety a zároveň stranám oznámil, že skutok uvedený v obžalobe po jeho modifikácii v nadväznosti na
zohľadňovanie hmotnostného kritéria zaistených látok bude právne kvalifikovať podľa § 172 ods. 1 písm.
c), písm. d), ods. 2 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom do 30. apríla 2022, keďže právne
posúdenie skutku podľa Trestného zákona účinného od 1. mája 2022 by pre obžalovaného nebolo
priaznivejšie.

Okresný súd následne na hlavnom pojednávaní konanom dňa 10. októbra 2022 obžalovaného poučil
podľa § 257 Trestného poriadku ako aj o úprave trestnej sadzby podľa § 38 ods. 5 Trestného
poriadku vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný opätovne spáchal zločin. Obžalovaný po takom

poučení urobil vyhlásenie, že je vinný zo spáchania stíhaného skutku po jeho modifikácii okresným
súdom a v právnej kvalifikácii, ktorú mu okresný súd oznámil, pričom okresný súd po kladnom vyjadrení
prokurátorky vyhlásenie obžalovaného prijal a zároveň rozhodol, že dokazovanie vo vzťahu k výroku
o vine obžalovaného sa nevykoná a vykonajú sa len dôkazy súvisiace s výrokom o treste a ochrannom
opatrení.

Z odpisu registra trestov ako aj z príslušných rozhodnutí žurnalizovaných vo vyšetrovacom spise
vyplynulo, že obžalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 11. júna 2007, sp. zn.
30T/151/2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. októbra 2007, sp. zn.

4To/65/2007 uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b),
písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona č.
140/1961 Zb., ďalej zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.a zároveň zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona,
pričom rozsudkom Okresného súdu Trnava z 25. augusta 2015 mu bol uložený úhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 8 (osem) rokov, 4 (štyri) mesiace a 20 (dvadsať) dní nepodmienečne so zaradením
na jeho výkon do II. nápravnovýchovnej skupiny.

Z odpisu registra trestov ďalej vyplynulo, že obžalovaný bol trestným rozkazom Okresného súdu

Nitra z 24. apríla 2017, sp. zn. 33T/30/2017, právoplatným dňa 18. mája 2017 uznaný vinným zo
spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona a bol mu uložený súhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu a určením
skúšobnej doby 3 (tri) roky, pričom obžalovanému bol výkon tohto trestu odňatia slobody nariadený
30. novembra 2021 a na jeho výkon bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia, pričom obžalovaný aktuálne tento trest odňatia slobody vykonáva v ÚVTOS a ÚVV Leopoldov

s predpokladaným koncom trestu dňa 6. augusta 2023.

Vo vzťahu k námietke obžalovaného, že vo veci nemohol konať samosudca krajský súd uvádza, že
trestná sadzba trestu odňatia slobody za spáchanie trestného činu podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona

v znení účinnom do 30. apríla 2022 je od 10 (desať) do 15 (pätnásť) rokov. Podľa § 349 ods. 1 Trestného
poriadku Samosudca vykonáva konanie o prečinoch a zločinoch, okrem obzvlášť závažných zločinov,
za ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť
rokov. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že v trestnej veci obžalovaného samosudca konať mohol,
pričom možné zvýšenie trestnej sadzby postupom podľa § 38 Trestného zákona na zloženie súdu, t.

j. v zmysle, že by o podanej obžalobe mal rozhodovať senát, nemá vplyv. Túto námietku preto krajský
súd považuje za nedôvodnú.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaného, že okresný súd vzhľadom na právnu kvalifikáciu podľa § 172 ods.

2 písm. a) Trestného zákona účinného do 30. apríla 2022 nemal aplikovať aj ustanovenie § 38 ods. 5
Trestného zákona, túto krajský súd rovnako považuje za nedôvodnú. Právnu kvalifikáciu podľa § 172
ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného do 30. apríla 2022 zakladá skutočnosť predchádzajúceho
odsúdenia za trestný čin podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona účinného do 30.
apríla 2022, ktorá skutočnosť vyplýva z rozhodnutí Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave

označených v bode 15.

Podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona Pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom
ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu; v takom prípade sa ustanovenie odseku 4 nepoužije.

Dôvodom na aplikáciu aj tohto ustanovenia je skutočnosť, že obžalovaný bol rozhodnutiami Okresného
súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave označenými v bode 15 uznaný vinným aj zo spáchania ďalších
dvoch zločinov, a to trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c) Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a trestného činu
lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. spolupáchateľstvom podľa

§ 9 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.. Tu krajský súd poukazuje na ustanovenie § 437 ods. 1
Trestnéhozákona,podľaktoréhoAkjepotrebnéurčiť,čitrestnýčinpodľazákonač.140/1961Zb.Trestný
zákon v znení neskorších predpisov vykazuje znaky prečinu, zločinu alebo obzvlášť závažného zločinu
podľa tohto zákona, použijú sa ustanovenia § 10 a § 11 tohto zákona v závislosti od formy zavinenia
a trestnej sadzby uvedenej v zákone č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Za

trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. sa jeho páchateľovi ukladal
trest odňatia slobody v trestnej sadzbe od 5 (päť) do 12 (dvanásť) rokov, pričom trestný čin lúpeže bolo
možné spáchať len úmyselne, teda trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961
Zb. je podľa Trestného zákona zločinom. Na tomto mieste krajský súd len podotýka, že hoci ustanovenie
§ 38 ods. 5 Trestného zákona predpokladá opätovné spáchanie zločinu a obžalovaný spáchal obzvlášť

závažný zločin, toto ustanovenie okresný súd aplikoval správne, pretože obžalovaný spáchal trestný čin
vyššej spoločenskej nebezpečnosti ako zločin.S poukazom na skutočnosti uvedené v bodoch 18 a 19 preto okresný súd správne pri ukladaní trestu
obžalovanému aplikoval aj ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona, v dôsledku čoho sa dolná hranica
trestu odňatia slobody upravila z 10 (desať) rokov na 12 (dvanásť) rokov a 6 (šesť) mesiacov a horná

hranica trestu odňatia slobody ostala nezmenená, teda 15 (pätnásť) rokov, na ktorú skutočnosť okresný
súd obžalovaného upozornil ešte pred prijatím vyhlásenia o jeho vine.

Pokiaľ ide o poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, ktorej priznania sa obžalovaný

domáha, krajský súd uvádza, že Poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n) Trestného zákona je, ak
páchateľ napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Táto poľahčujúca okolnosť
je však založená na aktívnej spolupráci páchateľa pri objasňovaní svojej trestnej činnosti, a to najmä vo
forme uvádzania dôkazov, ktoré slúžia na objasnenie skutkových okolností daného trestného činu a jej
hodnotenie je závislé od toho, do akej miery páchateľ sám svojim prístupom participuje na objasnení
trestného činu. /Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol., Trestný zákon, Všeobecná časť,

Komentár, I. diel, 1. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2010, 295 s./ Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že
obžalovaný bol prichytený pri krádeži prsteňa v Hypermarkete Tesco, pričom pri objasňovaní predmetnej
krádeže vyšlo najavo, že si zabezpečil a prechovával tak pervitín, ako aj marihuanu. Krajský súd je
preto toho názoru, že prístup obžalovaného k objasňovaniu spáchania prejednávaného skutku nebol
takej kvality, resp. intenzity, aby bolo dôvodné mu priznávať poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm.

n) Trestného zákona, pričom zo stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016 nevyplýva, že by vyhlásenie o vine obžalovaného
zakladalo dôvod na priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Trestného zákona.

Krajský súd ďalej uvádza, že ak okresný súd pri ukladaní trestu aplikoval ustanovenie § 39 ods. 2 písm.
d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam, mohol obžalovanému uložiť trest odňatia slobody najmenej
vo výmere 8 (osem) rokov a 4 (štyri) mesiace, na ktorú skutočnosť obžalovaného rovnako upozornil pred
prijatím vyhlásenia o vine obžalovaného.

Okresný súd aplikoval ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam
s poukazom na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna
2017, sp. zn. Tpj 55/2016, na zjednotenie v otázke možnosti / nemožnosti priznania poľahčujúcich
okolností podľa § 36 písm. n) a písm. l) Trestného zákona v prípade prijatia vyhlásenia obžalovaného

o uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b) alebo písm. c) Trestného poriadku uverejneného v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR č. 5/2017. Krajský súd zároveň považuje za
potrebné vo vzťahu k stanovisku trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.
júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016 a z neho vyplývajúcej možnosti analogickej aplikácie ustanovení § 39
ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona uviesť, že z predmetného stanoviska nevyplýva povinnosť

súdu citované ustanovenia aplikovať len v dôsledku vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm.
b), resp. písm. c) Trestného poriadku. Tak, ako ani prokurátor v prípravnom konaní nie je povinný
bez ďalšieho uzatvárať s obvineným dohodu o vine a treste, ani okresný súd nie je povinný bez
ďalšieho po vyhlásení obžalovaného o jeho vine, resp. vyhlásenia, že spáchanie skutku nepopiera,
aplikovať per analogiam ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona. Zníženie trestu pod

dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom musí reflektovať na skutkové okolnosti
prípadu, ďalej na okolnosti týkajúce sa obžalovaného a v neposlednom rade na zásady ukladania trestov
vyjadrené v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného zákona. Uvedené má svoje vyjadrenie v ustanovení §
331 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, podľa ktorého predseda senátu návrh dohody o vine a treste
odmietne, ak zistí závažné porušenie procesných predpisov, najmä porušenie práva na obhajobu, alebo

ak navrhovaná dohoda o vine a treste je zrejme neprimeraná resp. v ustanovení § 334 ods. 2 Trestného
poriadku, podľa ktorého aj v prípade, ak navrhovaná dohoda o vine a treste nie je zrejme neprimeraná,
avšak ak ju súd nepovažuje za spravodlivú, môže oznámiť svoje výhrady stranám, ktoré môžu navrhnúť
nové znenie dohody o vine a treste.

Odhliadnuc od skutočností uvedených v bode 23 však okresný súd ustanovenia § 39 ods. 2 písm.
d), ods. 4 Trestného zákona pri ukladaní trestu obžalovanému aplikoval, hoci obžalovanému neuložil
trest v najnižšej možnej výmere, teda vo výmere 8 (osem) rokov a 4 (štyri) mesiace. Krajský súd pretoposudzoval, či je trest odňatia slobody uložený obžalovanému napadnutým rozsudkom vo výmere 10
(desať) rokov skutočne trestom neprimerane prísnym a dospel k záveru, že tomu tak nie je.

Krajský súd konštatuje, že okresný súd venoval náležitú pozornosť osobnosti obžalovaného a jeho
predchádzajúcemu životu vo vzťahu k určeniu konkrétnej výmery trestu odňatia slobody. Okresný súd
správne poukázal na to, že obžalovaný už ako mladistvý vyskúšal marihuanu, ktorú aktuálne užíva
pravidelne fajčením a posledné roky užíva fajčením aj pervitín v dennej dávke 3 až 4 gramy, pričom

na marihuane a pervitíne je závislý v somatopsychickej zložke a po odňatí drogy pociťuje abstinenčné
príznaky. Okresný súd ďalej poukázal na to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by si
obžalovaný metamfetamín či konope zadovažoval pre ďalšiu distribúciu a zaistené množstvo marihuany
a pervitínu nepredstavuje také množstvo, ktoré by nemohlo slúžiť pre osobný konzum obžalovaného.
Pohnútkou obžalovaného k obstaraniu si konope a metamfetamínu tak bola vlastná závislosť od týchto
drog, pričom obžalovaný konal v priamom úmysle, teda chcel spôsobom uvedeným v trestnom zákone

porušiť záujem chránený týmto zákonom.

Okresný súd správne uviedol, že obžalovaný sa ku skutku priznal a tento úprimne oľutoval. Obžalovaný
je ženatý, bezdetný a bez dlhodobých pracovných návykov, je dlhoročným užívateľom drog, ktoré

sú v centre jeho pozornosti a v dôsledku ktorých je u obžalovaného prítomné poškodenie osobnosti.
Obžalovaný sa dostal na okraj spoločnosti, nie je schopný viesť riadny život a trvale sa zamestnať.
Krajský súd v zhode s okresným súdom uvádza, že obžalovaný už bol za prechovávanie konope
určeného na predaj právoplatne odsúdený v roku 2007, kde mu bol trest po obnove konania zmiernený
v roku 2015, pričom v predmetnom konaní bol odsúdený aj za dva skutky lúpeže so zbraňou a v roku

2017 a 2019 bol odsúdený za majetkovú trestnú činnosť.

Zohľadňujúc preto všetky skutočnosti uvedené v bodoch 25 a 26 krajský súd zastáva názor, že trest
odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov nepodmienečne zohľadňuje všetky osobitosti prípadu

a tento je trestom spôsobilým naplniť jeho účel v podobe individuálnej a aj generálnej prevencie. Krajský
súd zároveň uvádza, že pokiaľ okresný súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody znížený o 2 (dva)
roky a 6 (šesť) mesiacov oproti upravenej (t. j. zvýšenej) dolnej hranici trestnej sadzby, správne zohľadnil
postoj obžalovaného k svojej trestnej činnosti a skutočnosť, že obžalovaný urobil vyhlásenie o svojej
vine, pričom uloženie trestu odňatia slobody vo výmere nižšej ako 10 (desať) rokov by bolo v rozpore

so zásadami pre ukladanie trestov.

Hoci okresný súd pri ukladaní trestu obžalovanému aplikoval ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4
Trestnéhozákonaperanalogiam,atedamoholprirozhodovaníozaradeníobžalovanéhodopríslušného

ústavu na výkon trestu odňatia slobody per analogiam aplikovať aj ustanovenie § 48 ods. 5 Trestného
zákona, podľa ktorého Pri zaradení páchateľa do ústavu na výkon trestu minimálneho, stredného alebo
maximálneho stupňa stráženia nie je súd viazaný ustanoveniami odsekov 2 a 3 ani vtedy, ak schvaľuje
dohodu o uznaní viny a prijatí trestu alebo zníži trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 39 ods. 2
písm. b), teda obžalovaného zaradiť do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, správne

túto možnosť nevyužil a obžalovaného podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu
na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Dôvodom na taký postup je skutočnosť, že pokiaľ
ani opakovaný výkon trestu odňatia slobody v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia
neviedol k náprave obžalovaného, potom je nevyhnutné na jeho osobu, hoci aj pri treste odňatia
slobody uloženom pod spodnú hranicu upravenej trestnej sadzby, pôsobiť prostriedkami a nástrojmi

v maximálnom stupni stráženia. Krajský súd pre doplnenie pripomína, že tak ako nie je dôvodom na
obligatórne uplatnenie ustanovení § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam iba
skutočnosť, že obžalovaný urobil vyhlásenie o vine, nie je táto skutočnosť ani dôvodom na obligatórne
uplatnenie ustanovenia § 48 ods. 5 Trestného zákona per analogiam.

Pokiaľ ide o vykonanie verejného zasadnutia o odvolaní obžalovaného bez prítomnosti novozvoleného
obhajcu JUDr. Filipa Vavrinčíka, k tomu krajský súd poukazuje na to, že obhajca JUDr. Vavrinčík
krajskému súdu dňa 8. marca 2023 elektronicky v čase 14.24 hod. oznámil, že prevzal obhajobuobžalovaného a zároveň požiadal o odročenie termínu verejného zasadnutia s odôvodnením, že sa musí
strestnouvecouobžalovanéhooboznámiť,čojemožnélenponahliadnutídospisu,urobenísijehokópie
a následnom preštudovaní spisového materiálu. Obhajca JUDr. Vavrinčík zároveň požiadal o stanovenie

termínu za účelom nahliadnutia do súdneho spisu a k svojmu podaniu pripojil plnomocenstvo zo dňa
8. marca 2023, z obsahu ktorého zároveň vyplýva, že obžalovaný odvolal plnomocenstvo udelené
obhajkyni JUDr. Jane Kubáňovej.

Krajský súd obhajcovi JUDr. Vavrinčíkovi dňa 8. marca 2023 o 14.59 hod. elektronicky oznámil, že jeho
žiadosti o odročenie termínu verejného zasadnutia nevyhovie.

Na oznámenie krajského súdu podľa bodu 30 obhajca JUDr. Vavrinčík reagoval podaním doručeným
krajskému súdu elektronicky dňa 9. marca 2023 o 8.33 hod., v ktorom krajskému súdu oznámil,

že sa z dôvodu hospodárnosti verejného zasadnutia dňa 9. marca 2023 nezúčastní a že tohto sa
zúčastní obhajkyňa JUDr. Kubáňová, pričom tiež uviedol, že je pre obžalovaného nehospodárne, aby
sa verejného zasadnutia zúčastnil aj on s ohľadom na trovy s tým spojené, pretože obžalovaný aktuálne
nemá príjem a jediný príjem rodiny obžalovaného zabezpečuje manželka obžalovaného. Obhajca JUDr.
Vavrinčík tiež uviedol, že sa verejného zasadnutia nezúčastní aj z dôvodu, že mu nebolo umožnené

nahliadnuť do spisu a pripraviť sa na predmetné konanie a že nebola dodržaná zákonná lehota na
prípravu na verejné zasadnutie.

Krajský súd pred otvorením verejného zasadnutia prítomným stranám oznámil, že verejné zasadnutie

vykoná s obhajkyňou JUDr. Kubáňovou, a to s poukazom na § 36 ods. 4 Trestného poriadku, podľa
ktorého Za včasnosť zvolenia obhajcu, ako aj za včasnosť podania žiadosti o ustanovenie obhajcu
podľa § 40 ods. 2 zodpovedá obvinený; pri zmene obhajcu nie je zvolenie obhajcu alebo ustanovenie
obhajcu podľa § 40 ods. 2 dôvodom na zmenu termínu už nariadeného úkonu trestného konania.
Krajský súd poukazuje na to, že predvolanie na verejné zasadnutie bolo obžalovanému doručené dňa

17. februára 2023, teda obžalovaný mal dostatok času na zmenu svojho obhajcu, čo však urobil až
dňa 8. marca 2023, teda deň pred konaním verejného zasadnutia a navyše zvolenie iného obhajcu nie
je dôvodom na zmenu termínu už nariadeného verejného zasadnutia. Ďalším dôvodom na vykonanie
verejného zasadnutia s obhajkyňou JUDr. Kubáňovou je ustanovenie § 43 ods. 3 Trestného poriadku,
podľa ktorého Skôr zvolený alebo ustanovený obhajca je však povinný plniť svoje povinnosti až do

skutočného prevzatia obhajoby iným zvoleným alebo ustanoveným obhajcom, pretože z obsahu podaní
obhajcu JUDr. Vavrinčíka je zrejmé, že obhajobu obžalovaného reálne doposiaľ ani prevziať objektívne
nemohol, keďže nepozná obsah spisového materiálu, čo sám vo svojom podaní potvrdzuje. Obhajkyňa
JUDr. Kubáňová bola teda povinná sa verejného zasadnutia konaného dňa 9. marca 2023 zúčastniť,
plniť si svoje povinnosti zvoleného obhajcu, čo aj urobila.

Zo skutočností uvedených v bodoch 29 až 32 možno podľa názoru krajského súdu vyvodiť obštrukčné
konanie obžalovaného, pretože tento na verejnom zasadnutí vzniesol námietku zaujatosti všetkých
sudcov krajského súdu, ktorú videl v tom, že sa mal dňa 2. marca 2023 od odsúdeného, ktorého

pozná len pod menom „F.“ s prezývkou „B.“ dozvedieť, že menovanému odsúdenému mali jeho príbuzní
oznámiť, že počuli rozhovor dvoch sudcov krajského súdu, ktorí sa mali zhovárať o osobe obžalovaného,
v rozhovore malo zaznieť meno obžalovaného a zároveň informácia, že obžalovanému bude uložený
vyšší trest odňatia slobody, ako mu bol uložený napadnutým rozsudkom. Obžalovaný zároveň požiadal,
aby bola jeho trestná vec predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o odňatí

a prikázaní veci s tým, aby bolo o jeho odvolaní rozhodované Krajským súdom v Bratislave.

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku Z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca
alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší

súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť
o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k
obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto
konaní.Krajský súd obžalovanému oznámil, že ním uvádzané skutočnosti nevyhodnotil ako námietku zaujatosti,

pretože táto neobsahuje žiadne relevantné skutočnosti, ku ktorým by bolo možné sa zo strany
senátu krajského súdu vyjadriť a rozhodnúť o svojej zaujatosti, resp. nezaujatosti. Informácie podané
obžalovanýmsúcelkomzjavnezámerneneurčité,abynebolomožnésaknimvyjadriťanavyšenámietka
zaujatosti nebola vznesená bez meškania potom, ako sa obžalovaný mal o uvedených skutočnostiach
dozvedieť,apretoajspoukazomna§32ods.6Trestnéhoporiadku,podľaktoréhoOnámietkezaujatosti

strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté,
alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 5 alebo ak je dôvodom námietky len procesný
postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá
je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31, krajský súd nepostupoval podľa § 32 ods. 1
Trestného poriadku. Z uvedených dôvodov preto krajský súd ani nevidel dôvod na postup podľa § 23
Trestného poriadku.

Krajský súd zároveň poznamenáva, že v dôvodnosti podozrenia z obštrukčného správania
obžalovaného ho utvrdzuje skutočnosť, že hoci obžalovaný svojou obhajobou dňa 8. marca
2023 splnomocnil JUDr. Vavrinčíka, tomuto uvedené skutočnosti neoznámil, pretože pokiaľ by tak bol

býval urobil, JUDr. Vavrinčík by zrejme uvedenú námietku zaujatosti v mene obžalovaného krajskému
súdu oznámil už 8. marca 2023, čo však neurobil. Obžalovaný tak mal zrejme svoju námietku
zaujatosti takpovediac „v zálohe“ pre prípad, že krajský súd nevyhovie žiadosti obhajcu JUDr. Vavrinčíka
o odročenie termínu verejného zasadnutia.

Záverom krajský súd poznamenáva, že týmto uznesením nie sú dotknuté výroky o ochrannom dohľade
a ochrannom protitoxikomanickom liečení, ktoré boli obžalovanému uložené napadnutým rozsudkom.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 2:1 (§ 163 ods. 4, § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.