Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, January 24, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/119/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4020200357
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4020200357.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členov senátu

JUDr. Lenky Kostolanskej a JUDr. Mareka Olekšáka, v právnej veci žalobcu: Electricity s. r. o., Pezinská
18, Malacky, IČO: 36 796 841, zastúpeného advokátskou kanceláriou TAX LAW, s. r. o., Břeclavská 3,
Malacky, IČO: 53 160 657, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63,
Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o správnej žalobe zo dňa 25. 07. 2020 proti rozhodnutiu žalovaného
č. 100908988/2020 zo dňa 18. 05. 2020, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Dňa 24. 10. 2018 podal žalobca daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
september 2018, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume 1.598,20 eur.

2. Na základe oznámenia správcu dane zo dňa 06. 12. 2018 sa u žalobcu začala dňa 17. 01. 2019
daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018. Dňa 25. 01. 2019

bola za účasti konateľa (X. Y.) žalobcu spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, na ktorom sa vyjadril k
vykonávaniu podnikateľskej činnosti, k obchodu so spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o. a odovzdal listinné
doklady uvedené v zápisnici, okrem iného i faktúru č. 2018/010 zo dňa 28. 09. 2018 s názvom, resp.
popisom tam uvedeného materiálu v sume 7.589,80 eur (z toho daň z pridanej hodnoty v sume 1.264,96
eur). Ďalej odovzdal bankový doklad zo dňa 08. 10. 2018 (vklad v hotovosti na účet v sume 7.589,80
eur s variabilným symbolom 2018010) a faktúru č. 2018041 zo dňa 02. 10. 2018 (dodávateľ - žalobca,
odberateľ - Zvac Systems s.r.o.), ku ktorej uviedol, že je výstupnou faktúrou k faktúre č. 2018/010.

3. Dňa 07. 03. 2019 bol spísaný úradný záznam z miestneho zisťovania u daňového subjektu BLAŽEK
SK s.r.o. na adrese, ktorú má zapísanú ako svoje sídlo (Černyševského 10, Bratislava - mestská časť
Petržalka) v obchodnom registri príslušného súdu od 01. 09. 2018. V budove sa nachádzal zoznam
virtuálnych kancelárií v počte 215. Od zamestnanca iného subjektu bolo na recepcii budovy zistené,
že spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. má na adrese virtuálne sídlo, nemá tam žiadne kancelárske, ani iné
priestory, a teda z adresy svojho sídla nevykonáva ekonomickú činnosť.

4.Nazákladevýzvy(zaslanejsplnomocnenémuzástupcovispoločnostiBLAŽEKSKs.r.o.)bolisprávcovi
dane predložené listiny a okrem iných i zoznam vydaných faktúr za obdobie september 2018 a faktúra
č. 2018/010 zo dňa 28. 09. 2018.5. Dňa 05. 04. 2019 bol spísaný úradný záznam o nahliadnutí do spisu spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.
v produkčnom systéme ISFS-SD (informačný systém finančnej správy - správca dane), v ktorom sa

nachádzal úradný záznam zo dňa 10. 09. 2018 spísaný Daňovým úradom Prešov v priebehu daňovej
kontroly v tejto spoločnosti, ktorá bola začatá dňa 06. 09. 2018. Z tohto úradného záznamu vyplynulo
zistenie, že bolo preverené predchádzajúce sídlo spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. (do 31. 08. 2018 na
adrese Staré Grunty 6, Bratislava - mestská časť Karlova Ves) s výsledkom, že v budove sa nikto
nenachádzal), ako i aktuálne sídlo (od 01. 09. 2018 Černyševského 10, Bratislava - mestská časť

Petržalka) s výsledkom, že spoločnosť tu má virtuálnu kanceláriu (rovnako ako ďalších 160 spoločností)
a nikto zo spoločnosti sa tam nenachádzal.

6. Správca dane predvolal na pojednávanie O. K. (konateľ spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.) z adresy
uvedenej v obchodnom registri, t.j. E. XX
K. nad B., L. republika, pričom zásielka sa vrátila naspäť s tým, že adresát je neznámy, na uvedenej

adrese sídli obecný úrad a adresát nemá domovú schránku.

7. B. 28. 05. 2019 bol spísaný úradný záznam o nahliadnutí do spisu spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.
v produkčnom systéme ISFS-SD (informačný systém finančnej správy - správca dane), z ktorého
bolo zistené, že Daňový úrad Bratislava zaslal v septembri a októbri 2018 predvolanie na adresu

spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o., Černyševského 10, Bratislava - mestská časť Petržalka, pričom zásielky
sa vrátili ako neprevzaté v odbernej lehote. Rovnako sa ako neprevzatá v odbernej lehote vrátila i
zásielka adresovaná konateľovi spoločnosti na jeho adresu uvedenú vo výpise z obchodného registra
spoločnosti. O týchto skutočnostiach spísal Daňový úrad Bratislava úradný záznam dňa 19. 12. 2018.
Podľa ďalšieho úradného záznamu zo dňa 22. 01. 2019 Daňový úrad Prešov vykonával daňovú kontrolu

v spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. za zdaňovacie obdobie apríl 2018 a na základe oznámenia o daňovej
kontrole zaslaného na predchádzajúce sídlo (Staré Grunty 6, Bratislava - mestská časť Karlova Ves do
31. 08. 2018) ako i na aktuálne sídlo (Černyševského 10, Bratislava - mestská časť Petržalka od 01.
09. 2018) sa k správcovi dane nikto nedostavil, neboli predložené žiadne doklady a neúspešné bolo i
predvolanie konateľa spoločnosti, ktoré bolo doručené uložením, ale nikto sa v určený deň nedostavil.

8.Vspisesanachádzaizápisnicaomiestnomzisťovanízodňa14.01.2019,ktoréspočívalovobhliadke
skladových priestorov žalobcu na adrese Duklianskych hrdinov 47, Malacky za účasti konateľa žalobcu.

9. Dňa 19. 06. 2019 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, na ktorom bol konateľ žalobcu

oboznámený s úkonmi vykonanými vo vzťahu k spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. (ktorá mala byť podľa
predloženej faktúry dodávateľom žalobcu), so zisteniami z nich vyplývajúcimi ako i s výsledkami daňovej
kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018. Správca dane konateľa
žalobcuoboznámilstým,ženebolopreukázanéreálneuskutočnenieobchodusospoločnosťouBLAŽEK
SK s.r.o. ohľadne dodania tovaru v kontrolovanom zdaňovacom období a vyzval ho, aby žalobca v

lehote 30 dní preukázal nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z predloženej faktúry od uvedenej
spoločnosti a predložil dôkazy o uskutočnení plnenia. Konateľ žalobcu uviedol, že sa pokúsi potrebné
dôkazy zabezpečiť.
Žalobca zastúpený právnym zástupcom reagoval v podaní zo dňa 19. 07. 2019 bez predloženia
dokumentov, resp. dôkazov v zmysle záverov z pojednávania.

10. Dňa 16. 09. 2019 bol spísaný protokol z daňovej kontroly u žalobcu za kontrolované zdaňovacie
obdobie september 2018 so záverom, že žalobca porušil ust. § 49 ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/
v nadväznosti na ust. § 71 ods. 1 písm. c/ a ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov tým, že si odpočítal daň z faktúry č. 2018/010, pri ktorej

nebolo vierohodným spôsobom preukázané reálne dodanie tovaru tak, ako je to uvedené na tejto faktúre
od označeného dodávateľa. Protokol spolu s výzvou zo dňa 18. 09. 2019 na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedeným v protokole bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 23. 09. 2019.
Žalobca podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrenie zo dňa 08. 10. 2019.

11. Dňa 09. 01. 2020 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní za účasti právneho zástupcu žalobcu
k zisteniam uvedeným v protokole, v ktorej je okrem iného uvedené, že právny zástupca žalobcu sa
domáhal nahliadnutia do spisu, čo mu vzhľadom na predmet konania nebolo umožnené a pojednávanie
opustil.12. Správca dane dňa 10. 01. 2020 spísal úradný záznam v zmysle ust. § 68 ods. 3 zákona č. 563/2009
Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov z dôvodu, že právny zástupca žalobcu sa nezúčastnil na prerokovaní ním predložených
pripomienok.

13. Dňa 15. 01. 2020 správca dane vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi určil rozdiel dane z pridanej
hodnoty v sume 1.264,96 eur za zdaňovacie obdobie september 2018 a znížil mu nadmerný odpočet

zo sumy 1.598,20 eur na sumu 333,24 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa
19. 02. 2020.

II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia

14. Žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 18. 05. 2020 žalovaný podľa ust. § 74 ods. 4 zákona

č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 563/2009 Z.z.) potvrdil rozhodnutie správcu dane, t.j. Daňového
úradu Nitra zo dňa 15. 01. 2020.
15. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný okrem iného uviedol, že správca dane vykonal u žalobcu
daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018, ktorá sa začala

dňa 17. 01. 2019 na základe oznámenia o daňovej kontrole. Dňa 25. 01. 2019 sa k správcovi dane
dostavil konateľ žalobcu (X. Y.), ktorý poskytol informácie k výkonu daňovej kontroly a predložil, resp.
zapožičal doklady. O výsledku z daňovej kontroly správca dane po vykonanom dokazovaní vypracoval
protokol, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený
splnomocnenému zástupcovi žalobcu JUDr. Ing. Petrovi Slávikovi, PhD.. Žalobca podal vyjadrenie

k protokolu, v ktorom nesúhlasil so závermi správcu dane. Dňa 09. 01. 2020 sa uskutočnilo ústne
pojednávanie so splnomocneným zástupcom žalobcu, z ktorého bola vypracovaná zápisnica o ústnom
pojednávaní, cieľom ktorého bolo prerokovanie pripomienok a dôkazov žalobcu k záverom správcu
dane. Splnomocnený zástupca žalobcu nepredložil žiadne dôkazy a nemal pripomienky, správca dane
považoval uvedenú zápisnicu za poslednú a v zákonnej lehote vydal rozhodnutie.

Kontrolou predložených dokladov správca dane zistil, že žalobca deklaroval dodanie tovaru na základe
faktúry č. 2018/010 zo dňa 28. 09. 2018 v celkovej sume 7.589,80 eur (základ dane v sume 6.324,84
eur a daň z pridanej hodnoty v sume 1.264,96 eur) za inštalačný materiál (držiak, kábel, lišta, montážna
krabica a pod.) od dodávateľa BLAŽEK SK s.r.o.. Správca dane vykonal miestne zisťovanie v sídle
dodávateľa, pričom zistil, že na uvedenej adrese sa nachádzajú vo vstupnom vestibule poštové schránky

a na stene bol zarámovaný zoznam virtuálnych kancelárií v celkovom počte 215. Spoločnosť BLAŽEK
SK s.r.o. sa nachádzala v predmetnom zozname na 148. mieste, na uvedenej adrese nemá kancelárie,
ani žiadne priestory. Z miestneho zisťovania správca dane vypracoval úradný záznam. Následne vyzval
spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. na predloženie písomností. Dňa 21. 03. 2019 boli správcovi dane
doručené doklady od tejto spoločnosti a okrem iného aj faktúry s dátumom dodania september 2018,

pričom súčasťou príloh nebol žiadny dokument, ktorý by preukazoval obchodné transakcie so žalobcom
za zdaňovacie obdobie 09/2018, resp. 10/2018. Z celkového počtu predložených faktúr (70 ks) sa
nachádzali iba 3 faktúry pre žalobcu s dátumom dodania 10/2018.
Správca dane v súvislosti s výkonom daňovej kontroly nahliadol do spisu spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.
a z informačného systému ISFS-SD (informačný systém finančnej správy - správca dane) zistil, že sa

tam nachádza úradný záznam zo dňa 10. 09. 2018 aj s fotodokumentáciou. Na základe uvedeného
zistenia správca dane predvolal konateľa O. K. z adresy v Českej republike (uvedenej vo výpise z
obchodného registra spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.). Písomnosť sa vrátila s poznámkou „neznámý“,
resp. „Na uvedené adrese sídlí pouze obecní úřad, adresát nemá domovní schránku“. Ďalší úradný
záznam sa zo dňa 19. 12. 2019 sa týkal neúčasti daňového subjektu BLAŽEK SK s.r.o. na ústnom

pojednávaní. Zistenia z úradných záznamov správca dane oznámil žalobcovi a uviedol, že budú použité
ako dôkazy pri správe daní. Následne správca dane spísal s konateľom žalobcu zápisnicu o ústnom
pojednávaní zo dňa 19. 06. 2019, na ktorom ho vyzval v zmysle ust. § 45 ods. 2 písm. e/ zákona
č. 563/2009 Z.z. na predloženie dôkazov a dokumentov v určenej lehote. Pri ústnom pojednávaní
správca dane oznámil žalobcovi, že dodávateľ BLAŽEK SK s.r.o. nespolupracuje, nepreberá poštu a

zároveň ho upozornil, že ak v určenej lehote nepredloží správcovi dane doklady preukazujúce reálne
uskutočnenie dodávateľsko-odberateľských vzťahov, správca dane posúdi uplatnené odpočítanie dane
za neoprávnené. Žalobca nedoručil správcovi dane v určenej lehote žiadne ďalšie doklady. Pri ďalšom
nahliadnutí do spisu spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. správca dane zistil, že rozhodnutím zo dňa 07. 12.2018 bola spoločnosti zrušená registrácia pre daň z pridanej hodnoty dňa 31. 12. 2018. Ďalej sa v
spise nachádzalo dožiadanie - odpoveď zo dňa 26. 07. 2019, kde Daňový úrad Bratislava uviedol, že
bolo zaslané predvolanie na výsluch svedka konateľovi spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. O. K. a zásielka

sa vrátila s poznámkou „nevyžádáno“. Bola zaslaná aj výzva splnomocnenému zástupcovi spoločnosti
Navrat & Partners, s.r.o., ktorá bola prevzatá, ale nikto nereagoval a správcu dane nekontaktoval.
Následne bola správcovi dane doručená písomnosť - výpoveď plnej moci od spoločnosti Navrat &
Partners, s.r.o..
Správcadanenazákladezistenýchskutočnostídospelkzáveru,žežalobca nepreukázalreálnedodanie

tovaru tak, ako to bolo deklarované na spornej faktúre a ani jeho priamy dodávateľ nepreukázal, že k
dodaniu tovaru došlo tak, ako to deklaroval žalobca. Zo zistení správcu dane vyplýva, že žalobca nebol
ostražitý a dostatočne si nepreveril svojho dodávateľa, nakoľko sa počas výkonu daňovej kontroly sám
vyjadril v tom zmysle, že o spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. nemal žiadne referencie.
Doklady predložené žalobcom v priebehu výkonu daňovej kontroly sa nepotvrdili ako účtovné doklady,
nakoľko nebola splnená podmienka preukázateľnosti a žalobca nepredložil jednoznačné, nevyvrátiteľné

dôkazy, že dodanie tovaru sa uskutočnilo tak, ako je na to deklarované na faktúre.
K rozsudkom Európskeho súdneho dvora a NS SR, na ktoré poukazoval splnomocnený zástupca
žalobcu vo svojom vyjadrení, žalovaný uviedol, že správca dane tieto rozsudky rozobral v odôvodnení
svojho rozhodnutia a dospel k záveru, že ani jeden spomínaný rozsudok nemá spoločné znaky s
predmetnou vecou, čo správca dane aj náležite odôvodnil.

Na základe vykonaného dokazovania správca dane skonštatoval, že spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o.
nepreukázala uskutočnenie zdaniteľných obchodov, t.j. reálne dodanie tovaru tak, ako je to uvedené
na spornej faktúre, teda relevantnými dokladmi nepreukázala pohyb tovaru, neuviedla pôvod tovaru,
miesto vykládky a nakládky tovaru, nepredložila záznamy o prevádzke vozidla, neuviedla miesto výkonu
ekonomickej činnosti, nepredložila účtovné doklady, podrobnú skladovú evidenciu, neuviedla podmienky

skladovania tovaru, neidentifikovala konkrétne osoby, ktoré manipulovali s tovarom v skladových
priestoroch a pri preprave, ktorý mal byť dodaný daňovému subjektu. Spoločnosť bola nekontaktná, so
správcom dane nespolupracovala (rovnako ako jej konateľ O. K.), pričom má sídlo na adrese, ktorá slúži
len ako virtuálne sídlo, kde nie sú vykonávané žiadne ekonomické aktivity a nemá zabezpečené ani
vlastné personálne obsadenie.

16. V ďalšej časti svojho rozhodnutia žalovaný citoval ust. § 2 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1 veta práva a
druhá, § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v
znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 222/2004 Z.z.) a ust. § 3 ods. 1, 2, 3 zákona č. 563/2009
Z.z. a reagoval na odvolacie námietky žalobcu, ktoré považoval za nedôvodné.

Správca dane vykonal dokazovanie a zistil, že žalobca neviedol skladovú evidenciu, nepreukázal prijatie
sporného tovaru a jeho prevzatie od ním označeného dodávateľa uvedeného na faktúre, nepredložil
dodací list, nepreukázal vedenie evidencie (príjemka na sklad a súvisiaca výdajka), nepredložil dôkazy
v súvislosti s nakládkou/vykládkou sporného tovaru. Len predložením faktúry nepreukázal dodanie
tovaru, nemal žiadne referencie o svojom dodávateľovi, nebolo preukázané fyzické prijatie tovaru v

množstve a v kvalite tak, ako je to uvedené na faktúre. Nepreukázal ani pôvod tovaru, ani to, že tovar je
obstaraný od dodávateľa uvedeného na faktúre. O všetkých vyššie uvedených pochybeniach správca
dane niekoľkokrát informoval aj splnomocneného zástupcu žalobcu.
Preukázanie dodávok tovarov len faktúrami, nie je postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom,
len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje, odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý

doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve,
ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto
dokladu. Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly oboznamoval žalobcu so skutočnosťou,
že preveruje uskutočnenie zdaniteľných obchodov deklarovaných predmetnou faktúrou a požadoval
predloženie relevantných dôkazov o uskutočnení zdaniteľných obchodov, ale toto žalobca nepreukázal

žiadnou formou. Sporná faktúra je len formálnym dôkazom dovršujúcim hmotno-právne aspekty možnej
realizácie zdaniteľného obchodu. Za súčasného stavu existujúcich dôkazov absentujú práve tie dôkazy,
ktoré by preukázali, že faktúra, ktorá bola predmetom uplatneného nároku na odpočítanie dane je
vystavená na základe reálne uskutočneného dodania tovaru deklarovaným dodávateľom a že je
uvedená v záznamoch k dani z pridanej hodnoty u dodávateľa. Ak si totiž žalobca ako daňový subjekt

uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované na faktúre, čiže v deklarovanom rozsahu, a
to práve osobou uvedenou na faktúre.Žalovaný bol toho názoru, že žalobca nebol dostatočne obozretný, neoveril si ani totožnosť dodávateľa,
nebol na adrese jeho sídla, ani v údajných skladových priestoroch. Adresa sídla je len virtuálnym sídlom,
nevykonávajú sa z tejto adresy, deklarovanej samotným dodávateľom, ekonomické aktivity. Žalobca

sa pri ústnom pojednávaní nevedel vyjadriť, kde bol tovar zložený, nevyjadril sa, ako si skontroloval
kvalitu tovaru a pod. Nepredložil žiadny dôkaz o tom, že tovar uvedený na ním označenej súvisiacej
výstupnej faktúre je totožný s tovarom na spornej faktúre. Priradenie faktúry musí byť jednoznačne
zdokumentované a spĺňajúce všetky znaky nevyvrátiteľného dôkazu.
Správca dane dospel k záveru, že doklady predložené žalobcom v priebehu výkonu daňovej kontroly sa

nepotvrdili ako účtovné doklady, nakoľko nebola splnená podmienka preukázateľnosti. Za preukázateľný
účtovný záznam sa považuje iba účtovný záznam, ktorého obsah priamo dokazuje skutočnosť. Žalobca
nepredložil nevyvrátiteľné dôkazy, že dodanie tovaru uvedeného na spornej faktúre sa uskutočnilo tak,
ako je na nej uvedené. Splnomocnený zástupca a ani žalobca nepredložili správcovi dane ani na základe
jeho výzvy k spornému prípadu okrem faktúry a vkladu žiadne dôkazy, dokumenty, listiny, ktoré by
preukazovali dodanie tovaru v zmysle predloženej faktúry.

K námietke, že žalobca nebol upovedomený o vykonaní miestneho zisťovania u dodávateľa, žalovaný
uviedol, že je irelevantná, nakoľko nejednalo sa o svedeckú výpoveď. Keďže v mieste sídla dodávateľa
sa nachádzala „recepcia“, je logické, že správca dane sa obrátil na recepciu, aby získal základné
informácie o umiestnení spomínanej spoločnosti (miesto, poschodie a pod.). Recepčný nepodal
správcovi dane také informácie, ktoré by preukazovali nejaké obchodné transakcie, neuviedol také

informácie, ktoré by mali mať vplyv na závery správcu dane.
Za nedôvodnú považoval žalovaný námietku spočívajúcu v tom, že správca dane si pri ústnom
pojednávam pripravil zápisnicu vopred. Je logické, že takéto úkony si správca dane vykoná vopred,
z dôvodu nezdržiavania jednak samotného daňového subjektu, resp. jeho splnomocneného zástupcu.
V zápisnici správca dane len následne doplňuje odpovede osoby, ktorá je účastná pri ústnom

pojednávaní. Žalovaný poukázal na neprijateľné správanie splnomocneného zástupcu žalobcu pri
ústnom pojednávaní, ktorý sa domáhal toho, aby jeho požiadavka na nazretie do spisu bola splnená
v uvedený deň, nepripúšťal argumentáciu správcu dane, odmietol si dohodnúť termín ústneho
pojednávania, ktorého predmetom malo byť nazeranie do spisu a následne opustil kanceláriu správcu
dane. Žalobca, ani jeho splnomocnený zástupca, nepožiadali počas výkonu daňovej kontroly a ani vo

vyrubovacom konaní o nazretie do spisu, pričom toto právo do 09. 01. 2020 nevyužili. Ak žalobca chcel
nazrieť do spisu práve v tento deň, mal dostatočný časový priestor požiadať správcu dane o vykonanie
tohtoúkonu.Správcadaneumožnildohodnutietermínunazeraniadospisuajehouvedenievpripravenej
zápisnici o ústnom pojednávaní, s čím ale žalobca ani jeho splnomocnený zástupca nesúhlasili. Správca
dane nie je povinný na ústnu žiadosť žalobcu vykonať ním navrhované úkony okamžite a zvlášť pri

úkonoch, pri ktorých je nevyhnutná príprava v nadväznosti na platnú právnu úpravu, resp. na daňové
tajomstvo.
Vzhľadom k tomu, že žalobca zmaril konanie, odmietol pokračovať v ústnom pojednávaní vo veci
prerokovania pripomienok a opustil kanceláriu, k prerokovaniu jeho pripomienok nedošlo. Na otázku
zamestnanca správcu dane, či je možné môže pokračovať v ústnom pojednávaní vo veci prerokovania

pripomienok žalobcu, splnomocnený zástupca zreteľne vyslovil odpoveď „nie“.
Žalobca poukazoval na viaceré rozsudky súdov a domáhal sa ich aplikácie, ale neuviedol, aké spoločné
znaky sa prezentujú v jednotlivých rozsudkoch v porovnaní s prejednávaným prípadom, a preto aj
túto námietku považoval žalovaný za nedôvodnú. Pokiaľ sa žalobca ako daňový subjekt odvoláva na
rozsudky, je jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky

niektorého z rozsudkov, a nielen uvádzať niektoré právne závery, ktoré sú v týchto rozsudkoch uvedené.
K namietanému nesprávnemu postupu správcu dane pri posudzovaní dodania tovaru od spoločnosti
BLAŽEK SK s.r.o. a nesprávnemu posúdeniu práva žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
žalovaný uviedol, že správcovi dane nebolo preukázané, že faktúra bola vystavená práve dodávateľom
BLAŽEK SK s.r.o., nakoľko táto spoločnosť a ani jej konateľ O. K. toto nepotvrdili. Nebolo preukázané,

že reálne došlo k dodaniu tovaru a k jeho fyzickému odovzdaniu žalobcovi. Podrobný postup vykonania
daňovej kontroly správca dane uviedol vo svojom rozhodnutí, s ktorým sa žalovaný stotožnil a považoval
ho za správny a zákonný.
Správca dane počas výkonu daňovej kontroly neprenášal dôkazné bremeno na žalobcu a bolo v jeho
záujme, aby vyvrátil tvrdenia správcu dane hodnovernými dôkazmi, čo neurobil. Žalobca ako platiteľ

dane z pridanej hodnoty mal možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré by zabezpečili
preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia a bolo len na ňom, akými vierohodnými dôkazmi
preukáže údaje uvedené na dodávateľskej faktúre. Tieto skutočnosti žalobca nepreukázal a ani na výzvu
správcu dane nepredložil požadované dôkazy, pričom dôkazná povinnosť bola prioritne na jeho strane.Za nedôvodné považoval žalovaný poukazovanie žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní
pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011 a pod sp. zn. 3 Sžf 1/2010 a v tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok
Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžf/103/2014, ktorým tento súd potvrdil rozsudok Krajského

súdu v Košiciach č.k. 6S/4/2013-78 zo dňa 29. 05. 2014. Týmto rozsudkom Krajský súd v Košiciach
zamietolžalobužalobcu,ktorousadomáhalpreskúmaniazákonnostiazrušeniarozhodnutiažalovaného
a dodatočného platobného výmeru a konštatoval, že v rámci súdneho prieskumu dospel k záveru, že
žalobca nepreukázal splnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.
K vykonanému miestnemu zisťovaniu žalovaný uviedol, že toto vykonal správca dane za účelom

preverenia sídla dodávateľa žalobcu. Keďže v budove bola recepcia, zákonite sa musel zaevidovať
na tejto recepcii a zároveň sa informoval o tom, kde spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. sídli. Recepčný,
zamestnanec inej spoločnosti, informoval, že spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. má na uvedenej adrese
aktívne virtuálne sídlo, nemá na tejto adrese kancelárske, ani žiadne iné priestory. Nejednalo sa o
svedeckú výpoveď, pri ktorej je potrebné upovedomiť daňový subjekt, ale jednalo sa o zistenie, či sa
tam nachádza sídlo predmetnej spoločnosti. Keďže sa tam nenachádzala žiadna osoba, s ktorou by

správca dane mohol komunikovať vo veci, správca dane vyhodnotil túto skutočnosť tak, že spoločnosť
BLAŽEK SK s.r.o. neumožnila správcovi dane preveriť dodávateľsko-odberateľské vzťahy. Správca
dane teda iba spísal skutkový stav, ktorý zistil pri miestnom zisťovaní. Predmetná spoločnosť tam
nemala vytvorené stále miesto (kancelárske, resp. skladové priestory), ktoré by bolo určené a označené
obchodným menom BLAŽEK SK s.r.o.. Správca dane pri miestnom zisťovaní nemal v úmysle vykonať

výsluch svedka, konateľa spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o., ale iba overiť jej sídlo. Mal právo si preveriť, či
dodávateľ BLAŽEK SK s.r.o. vykonáva ekonomickú činnosť z adresy uvedenej vo výpise z obchodného
registra. Do dňa vydania rozhodnutia nebolo preukázané skutočné miesto výkonu ekonomickej činnosti
spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o..
Dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane v danom prípade bola skutočnosť, že nebolo

preukázané, že predmet fakturácie bol skutočne dodaný deklarovaným dodávateľom tak, ako to bolo
uvedené na faktúre. Správca dane v rámci dokazovania je povinný preveriť, či sa faktúra nachádza
v účtovnej evidencii, porovnať ju s faktúrou, ktorú predložil žalobca. Splnomocnený zástupca žalobcu
tvrdil, že správca dane odoprel žalobcovi základné práva, ktoré má podľa ust. § 45 ods. 1 písm. f/
zákona č. 563/2009 Z.z.. Toto tvrdenie je nepravdivé, dôkazom čoho je zápisnica o ústnom pojednávaní

č. 101502393/2019, spísaná s daňovým subjektom, ktorá je podpísaná jeho konateľom a aj samotný
splnomocnený zástupca zaslal vyjadrenie k zápisnici o ústnom pojednávaní, ktorej predmetom bolo
oboznámenie žalobcu s priebežnými výsledkami z predmetnej daňovej kontroly a jeho vyjadrenie k
zisteniam správcu dane. Ústneho pojednávania sa zúčastnil X. Y., konateľ žalobcu, ktorý v uvedenej
zápisnici poskytol svoje vyjadrenie.

Žalovaný sa vyjadril i k námietke, v ktorej žalobca poukazoval na niektoré časti rozsudkov a tieto i
citoval bez toho, aby konkretizoval spoločné znaky z týchto rozsudkov s jeho prejednávaným prípadom.
Konštatoval, že úprava dane z pridanej hodnoty je vnímaná ako právo každého platcu dane na
odpočítanie dane zaplatenej ním na vstupe, vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po
odpočítanídane,ktoroubolipriamozaťaženéjednotlivénákladovéprvkytvoriacecenu,pričomotázka,či

daň z pridanej hodnoty splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého
tovaru, resp. služby bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa
dane na odpočet dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe. Uvedený výklad zásady neutrality dane
z pridanej hodnoty vyplýva z judikatúry Európskeho súdneho dvora, napr. rozsudky ESD v spojených
veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta Recycling (C-440/04) a v spojených veciach

Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-3 5 5/03), Bond House Systems (C-484/03). Avšak
Súdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie
práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou
zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, a to aj vtedy, ak
dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru, dodanie služby

platiteľomdaneahospodárskačinnosť(KittelaRecoltaRecyclingč.C-439/04,C-440/04).TaktiežSúdny
dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby daňový subjekt prijal
všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie,
ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos
plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).

Určenie opatrení, ktoré možno v tom, ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si
nároknaodpočetdanezpridanejhodnotynazabezpečenie,abyjejplnenianebolipoznačenépodvodom
zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci
samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).Pri výkone daňovej kontroly správca dane nie je právne viazaný rozsudkom Najvyššieho súdu SR,
pretože závery z rozsudkov majú iba informatívny charakter. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na rozsudky
uvedené v odvolaní, je jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie

má prvky niektorého z rozsudkov a nielen citovať niektoré vytrhnuté časti z uvedených rozsudkov a
uvádzať niektoré právne závery, ktoré sú v týchto rozsudkoch uvedené. V predmetnej veci bolo potrebné
vychádzať zo skutkových okolností tohto prípadu a z dokladov predložených v tomto konaní.
Ďalej žalovaný poukázal na tvrdenie konateľa žalobcu, ktorý sa vyjadril tak, že „Boli u mňa priamo v
kancelárii, ponúkali tovar. Prišiel p. K., konateľ spoločnosti, totožnosť som si neoveril, osobne som s

ním jednal. Bola objednávka. Prepravu tovaru zabezpečil BLAŽEK SK s.r.o. Nepamätám si, kde bol
tovar zložený, či priamo v sklade alebo v kancelárii. Pravdepodobne tovar preberal kolega“. Uvedené
je dôkazom o tom, že žalobca si skutočne nepreveril svojho obchodného partnera, neuviedol ani to, že
overil, že sa jedná o platiteľa dane z pridanej hodnoty. Správca dane vyzval žalobcu na predloženie
dôkazov a bolo na ňom, aby predložil ďalšie dôkazy, ktoré by považoval ako dôkaz, že oprávnene si
uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Právna úprava uvádza, za akých podmienok má platiteľ

dane nárok na odpočítanie dane. Samotné vyjadrenie a prehlásenie o tom, že sa nejaký zdaniteľný
obchoduskutočnil,ešteniejedostatočnýmdôkazomoreálnomdodanítovarualeboslužbybeztoho,aby
žalobca svoje tvrdenie podložil relevantnými dokladmi a dôkazmi. Samotná faktúra nie je bez ďalšieho
preukázania dôkazom o tom, že určité zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Predloženie faktúry je len
splnenie formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane, táto faktúra však musí byť odrazom reálneho

plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybnosti preukazuje platiteľ. Preukázanie dodávok len listinnými
dokladmi, nemôže správca dane považovať za dôkaz, na základe ktorého vzniká daňovému subjektu
právo na odpočítanie dane.
V závere svojho rozhodnutia žalovaný konštatoval, že žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy,
ktoré by vyvrátili závery správcu dane, pričom ani dodávateľ nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného

plnenia a z toho dôvodu žalobcovi nevzniklo zákonné právo odpočítať daň z predmetnej faktúry podľa
ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.. Žalobca tým, že si uplatnil odpočítanie dane na základe vyššie
uvedených faktúr, splnil iba jednu zo základných podmienok, oprávňujúcich ho daň odpočítať, a to ust.
§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., t.j. mal faktúru vyhotovenú podľa ust. § 71 tohto zákona.
Druhú zákonnú podmienku stanovenú v ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. však žalobca nesplnil,

pretože nepreukázal, že dodávateľovi tovaru vznikla daňová povinnosť podľa ust. § 19 ods. 1 zákona
č. 222/2004 Z.z. z titulu dodania tovaru, čím nebola naplnená ani podstata, t.j. predmet dane z pridanej
hodnoty.Dôkaznébremenotedabolonažalobcovi,ktorýnepredložil dôkazyotom,žefaktúra,ktorábola
predmetom uplatneného nároku na odpočítanie dane je vystavená na základe reálne uskutočneného
dodania tovaru dodávateľom. Ak si totiž žalobca ako daňový subjekt uplatnil nárok na odpočítanie dane z

dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak,
ako sú deklarované na faktúre, čiže v deklarovanom rozsahu, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
Ďalšie námietky v odvolaní žalobcu sú vo vzťahu k vyššie uvedeným skutočnostiam právne irelevantné
a nemajú vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia správcu dane, ktorý v danej veci vydal rozsiahle
rozhodnutie, v odôvodnení ktorého uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, vysporiadal

sa s návrhmi a námietkami žalobcu, uviedol, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použil právne
predpisy, podľa ktorých rozhodoval. Žalovaný potvrdil zistenie správcu dane, že žalobca nepreukázal
pravdivosť údajov, uvedených v jeho daňovom priznaní a rozdiel v sume nadmerného odpočtu 1.264,96
eur je správny.
Zovšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovžalovanýpotvrdilrozhodnutiesprávcudanezodňa15.01.2020.

III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe

17. V I. časti žaloby žalobca uviedol, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane (ako

aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu), považuje v celom rozsahu za nesprávne a nezákonné a
také, ktorými bol ukrátený na jeho právach garantovaných Ústavou SR. Predovšetkým bol ukrátený na
práve na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods.1 Ústavy SR a predmetnú žalobu podáva z dôvodu
nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,zdôvodu,žezistenieskutkovéhostavuorgánomverejnejsprávy
bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a súčasne z dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu

ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy.18. V II. časti žaloby žalobca uviedol dôvody, pre ktoré považoval žalobu za prípustnú v zmysle
príslušnýchkonkrétnychustanovenízákonač.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadokvzneníneskorších
predpisov (ďalej aj SSP).

19. V III. časti žaloby (Chronológia správneho konania) žalobca uviedol, že predmetná daňová kontrola
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018 sa začala dňa 17. 01. 2019 na základe
oznámenia správcu dane o daňovej kontrole. Následne po doručení protokolu a jeho prerokovaní vydal
správca dane rozhodnutie zo dňa 15. 01. 2020, proti ktorému podal odvolanie. Na základe odvolania vo

veci rozhodoval i žalovaný, ktorý svojim rozhodnutím zo dňa 18. 05. 2020 potvrdil rozhodnutie správcu
dane.
Daňová kontrola bola zameraná na zistenie a preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie
dane z pridanej hodnoty so zameraním na kontrolu správnosti uplatneného nároku na odpočítanie dane
a splnenie podmienok ustanovených v § 49 až § 54 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 222/2004 Z.z.).

20. V IV. časti žaloby, t.j. skutkové a právne vymedzenie dôvodnosti žaloby (žalobné body) žalobca
vymedzil skutkové a právne dôvody, ktoré podľa jeho názoru preukazujú nezákonnosť a nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia. Tvrdil, že obe napadnuté rozhodnutia trpia neodstrániteľnými vadami pre
absolútne nesprávne právne posúdenie veci, že zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi bolo

nedostačujúce na riadne posúdenie veci, ale hlavne došlo k podstatnému porušeniu ustanovení
o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
Jadrom prípadu bolo, že daňové orgány neuznali žalobcovi právo na odpočítanie dane z prijatých faktúr
od spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o., a to podľa správcu dane na nezákonnom podklade. Dôvody, na
základe ktorých správca dane odopieral právo podľa rozhodnutia, sú nezákonné a zákon takéto dôvody

na odopretie tohto práva ani nepozná, a preto nemôžu byť zákonné. Správca dane nespochybnil žiaden
atribút,ktorýmusíbyťsplnenýnapriznanietohtopráva,apretotietoatribútybolisplnené.Naopak,počas
konania sa správca dane dopustil viacerých procesných pochybení. Inak tomu nie je aj v napádanom
rozhodnutí žalovaného, ktoré sa po právnej stránke nijakým spôsobom nevysporiadalo s argumentáciou
žalobcu. Neprimerané je, že správca dane odoprel právo na odpočítanie dane za tovar - držiak, kábel,

lišta a montážna krabica, pričom štatutárny orgán žalobcu dodanie opísal, čo konštatuje aj žalovaný vo
svojom rozhodnutí, avšak aj na základe toho potvrdil rozhodnutie správcu dane.
V časti žaloby označenej ako IV.I., t.j. dodržanie podmienok práva na odpočítanie dane žalobca
uviedol, že na výzvu správcu dane predložil dôkazy, ktoré preukazujú pôvod, obstaranie tovaru
so sprievodnou dokumentáciou, vrátane všetkých osôb zainteresovaných pri uvedenom obchodnom

prípade od objednávky až po vykládku. Bol si vedomý svojho dôkazného bremena, poskytol informácie
a bol súčinný počas celej kontroly (zúčastnil sa pojednávania a prejednania protokolu dňa 09. 01. 2020),
pričom predložil aj požadované dokumenty (faktúry, zmluvy a účtovnú evidenciu), ktoré správca dane
neodôvodnene spochybnil (dôkazná povinnosť - žalobca svoje tvrdenia aj dokázal). V tejto súvislosti
žalobcapoukázalnarozhodnutieSúdnehodvoravspojenýchveciachMahagébenKftprotiNemzetiAdó-

és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága (C-80/11) a Péter Dávid proti Nemzeti Adó-
és Vámhivatal Észak-alföldi Regionális Adó Főigazgatósága (C-142/11), časti ktorých i citoval. Daňové
orgány sa však k judikatúre podporujúcej argumentáciu žalobcu nijako kvalifikovane a odôvodnene
nevyjadrili. Žalobca bol toho názoru, že predloženie faktúr stačí na preukázanie reálne dodaného
zdaniteľného plnenia, a teda si splnil svoje dôkazné bremeno, pričom neustále dopyty po ďalších

dôkazoch od správcu dane označil za šikanózne s tým, že neprimerané držanie dôkazného bremena
na strane žalobcu je v rozpore s procesnými zásadami a judikatúrou Súdneho dvora.
V časti žaloby označenej ako IV.II., t.j. procesno-právne pochybenia orgánov verejnej správy, žalobca
uviedol:
A/ dôkazné bremeno v daňovom konaní a neoprávnené pričítanie pochybností žalobcovi.

Dôkazné bremeno je síce na kontrolovanom subjekte, avšak dokazovanie vedie správca dane, čo
znamená, že nie je viazaný návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav čo
najúplnejšie. Spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. (ktorej vznikla daňová povinnosť dňom dodania tovaru a
služby, čo deklarovala v podanom daňovom priznaní), bola priamym dodávateľom žalobcu, ktorému
vznikloajprávonaodčítaniedanezpridanejhodnotytovarovaslužiebvyplývajúcichzfaktúryvystavenej

spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o.. Z uvedených dôvodov sú nesporné skutočnosti, ktoré preukazujú
nesprávny postup správcu dane pri určení dane z pridanej hodnoty, a to, že:
- spoločnosť BLAŽEK SK, s.r.o. vystavila žalobcovi faktúry č. 2018/022, č. 2018/024 a č. 2018/026 za
dodané tovary a poskytnuté služby,- žalobca tieto faktúry uviedol v rámci svojho daňového priznania, v ktorom deklaroval dodanie tovarov
a poskytnutie služieb,
- v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z. došlo k vzniku daňovej povinnosti dňom dodania tovaru a

poskytnutia služby spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o.,
- podľa ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. vzniklo žalobcovi ako daňovému subjektu právo
odpočítať daň z tovarov alebo služieb v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť,
a to bez ohľadu na to, či spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. ako dodávateľ daň z predmetných vystavených
faktúr priznala alebo odviedla,

- pochybenia na strane dodávateľa nemožno uložiť na ťarchu odberateľa - žalobcu. Je totiž zjavne
neprimerané, aby bola žalobcovi pripísaná bezpodmienečná zodpovednosť za stratu v daňových
príjmoch spôsobenú správaním tretích zdaniteľných osôb, na ktoré nemá žiadny vplyv. V tejto súvislosti
žalobca dal do pozornosti súdu výrok uznesenia Súdneho dvora vo veci C-159/14 - Koela-N zo dňa 15.
07. 2015 ako i rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011 a zdôraznil, že dôkazné
bremeno po vyčerpaní vlastného dôkazného bremena prechádza na správcu dane.

Zamestnanci správcu dane vykonali miestne zisťovanie u daňového subjektu BLAŽEK SK s.r.o. na
adrese sídla Černyševského 10, Bratislava - mestská časť Petržalka, o čom bol spísaný úradný záznam
zo dňa 07. 03. 2019. Správca dane v celom protokole konštatoval jedinú skutočnosť, a to že dodávateľ
žalobcu sa zatajoval počas celej daňovej kontroly a neumožnil mu uskutočniť ani výsluch konateľa
spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.. Na základe tejto jedinej skutočnosti správca dane konštatoval rozdiel

dane oproti podanému daňovému priznaniu v sume 5.295,88 eur. Podobným prípadom a odôvodnením
správcu dane sa zaoberal aj Najvyšší súd SR v rozsudku v konaní pod sp. zn. 3 Sžf 1/2010).
Správca dane sa nevysporiadal so skutočnosťou, že v prípade vyčerpania vlastného dôkazného
bremena, toto prechádza na správcu dane. Za konanie obchodného partnera však žalobca zodpovedný
nie je a nie je možné určiť rozdiel dane na odpočítanie len na tomto základe. Takéto rozhodnutie je

neudržateľné a nemožno takému rozhodnutiu priznať právnu ochranu.
B/ Nezákonnosť miestneho zisťovania.
Správca dane hrubo zneužil inštitút miestneho zisťovania, aby navodil situáciu, že žalobca nemá právo
sa pri takomto úkone zúčastniť. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR (rozsudky v konaní pod sp. zn.
6Sžf/28/2011, 6Sžf/33/2012, 6Sžf/32/2012, 6Sžf/34/2012), ak sa má fyzická osoba v daňovom konaní

vyjadriť k dôležitým okolnostiam týkajúcim sa iných osôb (t.j. daňový subjekt), ktoré sú jej známe, ide o
výsluch svedka. Správca dane vo svojom rozhodnutí ohľadne miestneho zisťovania v objekte, kde má
sídlo spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. uviedol zistenia, ktoré mu poskytol zamestnanec inej spoločnosti.
Na základe tejto nezákonnej výpovede vyhodnotil, že spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. mu neumožnila
preveriť dodávateľsko-odberateľské vzťahy a že nevykonáva ekonomickú činnosť z adresy svojho sídla

zapísaného v obchodnom registri. Na základe uvedeného ide jasne o výsluch, o ktorom žalobca nebol
vyrozumený a jedná sa o ďalšiu nezákonnosť v konaní. Vyhodnotenie nemožnosti práva odpočítať si daň
tak vychádzala z rozhodnutia, ktoré vyplynulo z nezákonne vykonaných procesných úkonov. Miestne
zisťovanie v tomto prípade je zneužitie tohto inštitútu. Ak správca dane chcel robiť výsluch svedka,
neupovedomil o tom žalobcu, ani jeho advokáta. Tento „dôkaz“ je nezákonný.

V závere tejto časti žalobca poukázal na konštatovanie žalovaného v jeho rozhodnutí o tom, že
zamestnanec inej spoločnosti (recepčný) v budove sídla spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. nepodal také
informácie, ktoré by preukazovali nejaké obchodné transakcie a ktoré by mali mať vplyv na závery
správcu dane. Na tejto skutočnosti však žalovaný postavil majoritnú časť svojej argumentácie o
spochybnení dodávateľa - spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.. Ide jasne o argumentačný rozpor žalovaného

s otázkou, či správca dane dokazoval dodanie tovaru a služieb výpoveďou recepčného.
C. Procesný postup - prerokovanie pripomienok k protokolu.
V tejto časti žalobca namietal konanie a postup správcu dane:
- vopred pripravená zápisnica. Podľa zvukovej nahrávky z prerokovania pripomienok konaného dňa 09.
01. 2020 zamestnanec správcu dane konštatoval, že mal vopred pripravenú zápisnicu z prerokovania.

Takéto konanie je neprípustné, pretože nečakal, že sa prerokujú konkrétne skutočnosti, ale vopred mal
svoje závery zhrnuté a možno predpokladať, že by na tvrdenia advokáta neprihliadal. Takéto konanie
možno označiť za arbitrárne,
- vyhotovenie zvukových záznamov z úkonov daňového konania. Podľa zvukovej nahrávky správca
dane argumentoval ust. § 3 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z., ale neuviedol, ktorú časť z uvedenej zásady

právnyzástupcažalobcuporušil,keďnijakýmspôsobomnezverejnilžiadnezáznamy,prípadnenespravil
v žiadnej časti zasadnutie verejným. Preto tento argument správcu dane nemá právny podklad,
- administratívny spis. Správca dane navrhol prerokovanie pripomienok na deň 09. 01. 2020, ktorého
sa právny zástupca žalobcu zúčastnil. Je arbitrárne a nepravdivé konštatovanie správcu dane, že„advokát sa účelovo vyhýbal možnosti vykonania ústneho pojednávania vo veci“. Nie je zrejmé, z akého
ustanovenia zákona č. 563/2009 Z.z. správca dane vyvodil, že nazeranie do spisu musí byť dohodnuté
na termín ústneho pojednávania. Za prvok právnej istoty pri správe daní možno považovať aj povinnosť

správcovdaneprisprávedaníviesťokaždomdaňovomsubjektespis.Aksprávcadanenemáspisvčase
vydania protokolu a teda pri ukončení daňovej kontroly, tak ho nemôže mať ani v čase prerokovania, a to
anivčaserozhodovania,ergonemôžezákonnerozhodnúť.Zákonč.563/2009Z.z.umožňujedaňovému
subjektu nahliadať do spisu, ktorý sa týka jeho daňových povinnosti. Právo nazerať do spisu patrí medzi
základné procesné práva daňových subjektov pri správe daní,

- absencia spisu. Na zvukovej nahrávke zamestnanec správcu dane konštatoval, že „spis je tu a bude
pripravený“. Z uvedeného žalobca vyvodil, že administratívny spis ku konaniu teda neexistuje, nakoľko
ak nie je spis prítomný na ústnom pojednávaní, kde sa v zásade prerokúva jeho obsah a závery, potom
spis pravdepodobne neexistuje. Je dôvodné sa pýtať, prečo správca dane spis zatajoval. Ako je možné
spis prerokovať a prípadne konfrontovať jeho obsah, keď spis neexistuje. Keďže spis nebol v čase
prerokovania, nebol ani v čase vydania protokolu, čím konanie trpí vadou zmätočnosti, a teda nie je

možné rozhodnúť a tým rozhodnutie trpí aj vadou nezákonnosti,
- kompletnosť spisu a jeho prístupnosť žalobcovi. Zákon č. 563/2009 Z.z. neuvádza, čo tvorí spis
daňového subjektu a ani presne nešpecifikuje, do ktorých častí spisu má daňový subjekt právo nazerať,
ale uvádza, do ktorých častí právo nazerať nemá. Možno preto vyvodiť, že daňový subjekt má právo
nazerať do celého spisu, ak v zákone nie je určené inak.

Správca dane sám spochybňuje svoju argumentáciu ohľadne „marenia úkonu“, a to argumentovaním
ust. § 23 zákona č. 563/2009 Z.z., ktorý neukladá nejakú povinnosť žalobcovi ako daňovému subjektu
ohľadne nazretia do spisu, na základe ktorého by mu správca dane zamietol do neho nahliadnuť. Ako je
možnéprerokovaťprotokolazáveryknemu,keďsprávcadanenedisponujespisom.Akbychcelžalobca
ako daňový subjekt na uvedenom prerokovaní prerokovať niečo, čo nie je priamo fyzicky súčasťou

protokolu (napríklad konkrétna faktúra), správca dane by mohol (podľa jeho infantilného názoru) určitý
dôkaz alebo súčasť spisu odmietnuť prerokovať s odôvodnením, že nemá spis, čo je argumentum ad
absurdum v zmýšľaní správcu dane. K argumentácií správcu dane ohľadne slov advokáta žalobcu, že
zamestnanec správcu dane nemá právo sa vyjadrovať, žalobca uviedol, že jeho advokát takto reagoval
na viaceré ustanovenia zákona č. 563/2009 Z.z., ktoré dávajú toto právo práve kontrolovaným daňovým

subjektom,
- výklad ustanovení § 23 Daňového poriadku - gramatický a teleologický výklad. V týchto ustanoveniach
je upravené všeobecné právo na nazeranie do spisov ako i nazeranie do spisov v osobitných prípadoch.
Tieto ustanovenia potvrdzujú, že základné právo na nazeranie do spisov nie je žiadnym ustanovením
limitované, pokiaľ sa nejedná o osobitné prípady nazerania do spisov. Preto správca dane na uvedenom

prerokovaní nezákonne odmietol advokátovi žalobcu nahliadnuť do spisu. Dokonca aj dôvodová správa
k zákonu uvádza, že „daňovému subjektu sa umožňuje nazrieť do spisu“. Žiadosť je podmieňovaná aj v
dôvodovej správe „len na vyhotovenie fotokópií“, nie nazretie do spisu, a to dokonca počas prerokovania
pripomienok k protokolu. Rovnakú argumentáciu používa aj správca dane vo svojom rozhodnutí (a
prevzal ju aj žalovaný do svojho rozhodnutia), kde sa vyjadruje k miestnemu zisťovaniu s argumentáciou,

že sa „nenachádza v Daňovom Poriadku povinnosť upovedomenia“. Takáto povinnosť sa nenachádza
ani u daňového subjektu pri uplatnení práva nazerať do zápisnice,
- k argumentácií o nemožnosti nahliadnuť do spisu počas prerokovania pripomienok. Správca dane
v rozhodnutí prezentoval názor, že nazretie do spisu je úplne iné konanie a predmetom ústneho
pojednávania dňa 09. 01. 2020 nebolo nazeranie do spisu. S týmto názorom žalobca nesúhlasil, nakoľko

nazeranie do spisu nie je iné konanie, ale jedná sa o úkony, ktoré vykonáva advokát s odbornou
starostlivosťou a ktoré zabezpečujú priebeh a účel správy daní. Nejde teda o samostatné konanie a
žiaden záväzný akt nedáva zamestnancovi správcu dane právo odmietnuť do spisu nahliadnuť počas
prerokovania pripomienok k protokolu a taktiež neudeliť právo žalobcovi žiadať tento spis vidieť, a to
najmä počas prerokovania pripomienok k protokolu.

V závere tejto časti žaloby (časť IV.II.C.) žalobca uviedol, že jeho advokát nemal možnosť nazrieť do
spisu,apretonemoholpokračovaťvúkone,čímbyzhojilzjavnúnezákonnosťprerokovaniapripomienok.
Z nezákonnosti totiž nemôže vychádzať zákonnosť. Právo nevzniká z bezprávia, a teda keď je daňová
kontrola nezákonná, nezákonné sú aj dôkazy obstarané a vykonané v rámci nej (rozsudok Najvyššieho
súdu SR pod sp. zn. 5Sžfk/14/2016).

D/ Záverečné vyjadrenie k potvrdzujúcemu rozhodnutiu Finančného riaditeľstva.
- nespochybnenie právnych argumentov predložených žalobcom. Žalovaný nespochybnil žiaden z
právnych argumentov žalobcu uvedených v odvolaní, vrátane judikatúry, a teda s touto argumentáciou
súhlasil a nerozporoval ju. Žalobca argumentoval širším diapazónom súdnych rozhodnutí, aj Súdnehodvora, ktoré oba správne orgány jednoducho odignorovali a argument žalovaného, že správca dane
tieto rozhodnutia podrobne rozoberal, je arbitrárny a účelový. Daňové orgány nevzali v úvahu žalobcom
predloženú judikatúru a nevysporiadali sa s ňou, čo znamená nepochopenie významu judikatúry a

žalovaný v zmysle svojho rozhodnutia mylne uvádza a vyhodnocuje jej význam. Súdne rozhodnutia
najvyšších súdnych autorít dopĺňajú právo, a to najmä tam, kde právna norma absentuje. Najmä
rozhodovacia činnosť Súdneho dvora je v oblasti dane z pridanej hodnoty nezameniteľná a jeho
rozhodnutie nemožno považovať za „len rozhodnutie v konkrétnej veci.“,
- neznalosť zákona neospravedlňuje ani orgány verejnej správy. Jednosmerne smerujúci výkon daňovej

kontroly (za akúkoľvek cenu neuznať žalobcovi právo na odpočítanie dane) je poznačený škálou
nezákonných záverov žalovaného a neznalostí relevantných právnych noriem.
Správca dane mylne poukazuje na výpočet dôkazných prostriedkov, ktoré možno využiť ako dôkaz.
Slovíčko „najmä“ v ust. § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. znamená demonštratívny výpočet dôkazov,
ktoré možno využiť. Preto nahrávka môže slúžiť ako dôkaz.
K vyhotovovaniu záznamov žalobca uviedol, že z úkonov pri správe daní sa nesmú zverejňovať

obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy. Správca dane si však mylne vykladá pojem
zverejňovať. Skutočnosť, že bol vyhotovený záznam o skutočnosti, že správca dane nechcel ukázať
spis, nie je zverejňovanie záznamov. Preto aj tento argument žalovaného vznikol z mylného pochopenia
zákona č. 563/2009 Z.z..
K prerokovaniu pripomienok k protokolu a k nazretiu do spisu žalobca uviedol, že správca dane napriek

ust. § 23 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. počas prerokovania pripomienok k protokolu, t.j. úkonu, ktorým
sa končí daňová kontrola, nedovolil žalobcovi nahliadnuť do spisu, pričom žalovaný v tejto súvislosti
argumentoval daňovým tajomstvom. Správca dane tvrdeniami vo svojom rozhodnutí konštatoval, že spis
ani v čase prerokovania pripomienok k protokolu nebol, a teda nebolo možné do neho nazrieť a chcel
chrániť daňové tajomstvo daňového subjektu, ktoré sa však týka len samotného daňového subjektu, čo

je materiálny nezmysel. Žalobca bol toho názoru, že správca dane sa len snažil navodiť stav neistoty a
komplikovanosti veci, čím chcel odpútať pozornosť od skutočnosti, že dodanie bolo riadne preukázané
a nemal v úmysle zastaviť daňovú kontrolu.
- dodávateľsko-odberateľské vzťahy v oblasti DPH. Žalovaný spochybnil vybrané skutočnosti ohľadne
dodávok zdaniteľných plnení žalobcu. Tieto skutočnosti môžu byť len indikátory podozrenia a nie je

možné na nich založiť zamietnutie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty. Podobne rozhodol aj
Súdny dvor vo veci C-277/14 PPUH Stehcemp z 22. októbra 2015. V tomto konaní dal nakoniec Súdny
dvor za pravdu sťažovateľovi, pričom z jeho konštantnej judikatúry (napríklad rozsudok Súdneho dvora
vo veci Bonik EOOD proti Direktor na Direkcija „Obžalvane i upravlenie na izpălnenieto“ - Varna pri
Centralno upravlenie na Nacionalnata agencija za prichodite so sp. zn. C-285/11 zo dňa 6. decembra

2012) vyplýva, že ak sú splnené vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet, nie
je možné zamietnuť toto právo, pokiaľ táto osoba sama nevykonávala podvod, prípadne o ňom vedela,
alebo mala a mohla vedieť. Takúto vedomosť o podvode však správca dane ani žalovaný nepreukázali,
t.j. nepreukázali, že by žalobca páchal podvod, alebo že by vedel, prípadne mal a mohol vedieť, že
je súčasťou reťazca podvodných konaní. Takejto osobe teda nie je možno odoprieť právo na odpočet

(rozsudok Súdneho dvora vo veci Axel Kittel proti Belgickému kráľovstvu so sp. zn. C-439/04 zo 6. júla
2006).
Rozhodnutiadaňovýchorgánovtrpiaprávnouvadounezákonnostivotázkedaňovéhobremenažalobcu,
ktoré je taktiež v rozpore s konštantou judikatúrou najvyšších súdnych autorít.

21. Rozhodnutie žalovaného trpí takými vadami, ktoré majú bezprostredný vplyv na jeho zákonnosť,
ktorá spočíva predovšetkým v nesprávnom právnom posúdení veci a došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy.
Žalobca navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

IV. Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

22. V podaní zo dňa 07. 10. 2021 žalovaný podal vyjadrenie k žalobe, v ktorom uviedol, že skutočnosti,
týkajúce sa postupu správcu dane počas daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie september 2018 a vo vyrubovacom konaní sú uvedené v rozhodnutí správcu dane a postup

žalovaného v odvolacom konaní je uvedený v jeho rozhodnutí, preto ich žalovaný z dôvodu duplicity
nebude uvádzať. Zotrval na výroku svojho rozhodnutia o odvolaní s poukazom na jeho odôvodnenie a
na dôkazy, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Bol toho názoru, že žalobca v žalobe neuviedol
také skutočnosti, ktoré by svojou podstatou mali vplyv na výrok rozhodnutia Krajského súdu v Nitre.23. K časti žaloby označenej ako IV.I. (dodržanie podmienok práva na odpočítanie dane) žalovaný
konštatoval, že žalobca neviedol skladovú evidenciu, nepreukázal pôvod tovaru, ani to, že tovar

obstaral od dodávateľa uvedeného na faktúre, nepreukázal prijatie sporného tovaru od ním označeného
dodávateľa, nepredložil ani dodací list a dôkazy v súvislosti s nakládkou, resp. vykládkou sporného
tovaru a nepreukázal ani výdaj tovaru. Ani vykonaným miestnym zisťovaním vo virtuálnom sídle
dodávateľa nebol preukázaný skutočný výkon jeho ekonomickej činnosti, a to ani mimo jeho sídla.
Žalobca nebol dostatočne obozretný, dostatočne si neoveril svojho dodávateľa, jeho sídlo, miesto

výkonu podnikateľskej činnosti a neoveril si ani jeho totožnosť (skutočnosti uvedené v zápisnici o
ústnom pojednávaní zo dňa 25. 01. 2019). Nepredložil žiadny dôkaz o tom, že tovar uvedený na ním
označenej súvisiacej výstupnej faktúre je totožný s tovarom na spornej faktúre. Priradenie faktúry musí
byť jednoznačne zdokumentované a musí spĺňať všetky znaky nevyvrátiteľného dôkazu. Správca dane
vyzval žalobcu v zápisnici o ústnom pojednávaní dňa 19. 06. 2019 na predloženie dôkazov, ktoré
podrobne vymenoval a zároveň žalobcu poučil, že ak v určenej lehote nepredloží dôkazy preukazujúce

existenciu obchodu s deklarovaným dodávateľom, správca dane posúdi uplatnené odpočítanie dane v
zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. za neoprávnené. Napriek tomu žalobca v určenej lehote žiadne dôkazy
nepredložil.
K odvolávaniu sa žalobcu na rozsudky súdov, žalovaný konštatoval, že je dôkazným bremenom žalobu
preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov a nepostačuje

uvádzať len niektoré právne závery, ktoré sú v týchto rozsudkoch uvedené.

24. K žalobným námietkam v časti IV.II. žaloby (procesno-právne pochybenia orgánov verejnej správy)
žalovaný uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu o porušení zákona (procesnoprávneho alebo
hmotnoprávneho). Správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s ust. § 3 zákona

č. 563/2009 Z.z. a oboznamoval žalobcu so skutočnosťou, že preveruje uskutočnenie zdaniteľných
obchodov deklarovaných spornou faktúrou, pričom požadoval predloženie relevantných dôkazov o
uskutočnení zdaniteľných obchodov, ktoré žalobca nepreukázal žiadnou formou. Sporná faktúra, na
základe ktorej si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane je len formálnym dôkazom, ale absentujú
dôkazy, ktoré by preukázali, že bola vystavená na základe reálne uskutočneného dodania tovaru

dodávateľom na nej uvedeným a že existencia deklarovaného obchodu je zaznamenaná v záznamoch
k dani z pridanej hodnoty u dodávateľa. Žalobca, ktorý si uplatnil nárok na odpočítanie dane z
dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené
tak, ako sú deklarované na faktúre, čiže v deklarovanom rozsahu, a to práve osobou uvedenou na
faktúre. S poukazom na ust. § 6 a § 10 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších

predpisov (ďalej aj zákon č. 431/2002 Z.z.) doklady predložené žalobcom pri výkone daňovej kontroly sa
nepotvrdili ako účtovné doklady, nakoľko nebola splnená podmienka preukázateľnosti. Za preukázateľný
účtovný záznam v zmysle § 32 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona sa považuje iba účtovný záznam,
ktorého obsah priamo dokazuje skutočnosť. Žalobca nepredložil jednoznačné a nevyvrátiteľné dôkazy,
že dodanie tovaru uvedeného na spornej faktúre sa uskutočnilo tak, ako je to v nej uvedené. Okrem

faktúry a bankového vkladu v hotovosti zo dňa 08. 10. 2018 nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy,
dokumenty a listiny, ktoré by preukazovali reálne dodanie tovaru.
Správca dane vykonal miestne zisťovanie v sídle dodávateľa, t.j. spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.,
ale v čase vykonania miestneho zisťovania (dňa 07. 03. 2019) na adrese sídla dodávateľa nik
nebol a dodávateľ neumožnil preveriť dodávateľsko-odberateľské vzťahy so žalobcom ako daňovým

subjektom.Adresasídlajelenvirtuálnymsídlom,nevykonávajúsaztejtoadresydeklarovanejsamotným
dodávateľom, ekonomické aktivity. Žalobca sa pri ústnom pojednávaní nevedel vyjadriť, kde bol
tovar zložený, nevyjadril sa, ako si skontroloval kvalitu tovaru a pod.. K námietke, že žalobca nebol
upovedomený, o vykonaní miestneho zisťovania u dodávateľa, žalovaný uviedol, že sa nejednalo o
svedeckú výpoveď. Recepčný, ktorý sa pri miestnom zisťovaní nachádzal v budove, kde má virtuálne

sídlo dodávateľ žalobcu a na ktorého sa správca dane obrátil, aby získal základné informácie o
umiestnení spoločnosti dodávateľa, nepodal také informácie, ktoré by preukazovali nejaké obchodné
transakcie, resp. neuviedol také informácie, ktoré by mali mať vplyv na závery správcu dane.
Ďalej žalovaný uviedol, že z obsahu protokolu č. 102172591/2019 jasne vyplýva, že je v súlade so
závermi uvedenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžf/103/2014, na ktorý sa

žalobca odvolával, a to najmä v týchto bodoch:
- Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane nespočíva len v predložení
dokladov s predpísaným obsahom, faktúry musia jednoznačne preukazovať všetky znaky vyžadovanejskutočnosti - objekt, subjekt i právnu skutočnosť, a ako dôkaz sú použiteľné len vtedy, ak údaje v nich
uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť.
- Predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade pochybností preukazuje

daňový subjekt.
RozsudkomNajvyššiehosúduSRvkonanípodsp.zn.3Sžf/103/2014bolpotvrdený rozsudokKrajského
súdu v Košiciach č.k. 6S/4/2013-78 zo dňa 29. 05. 2014. Týmto rozsudkom krajský súd zamietol žalobu
žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného a dodatočného
platobného výmeru, nakoľko v rámci súdneho prieskumu týchto rozhodnutí dospel k záveru, že žalobca

nepreukázal splnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Toto žalovaný konštatoval v
súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžf/1/2011, na ktorý poukazoval
žalobca.

25. K námietkam žalobcu v bode IV.II.C. žaloby (procesný postup - prerokovanie pripomienok k
protokolu) žalovaný uviedol, tieto sú irelevantné. Zápisnica o ústnom pojednávaní nebola predložená

advokátovi, správca dane ju mal predpripravenú v počítači, ale nebola pripravená v printovej podobe,
nakoľko správca dane dodržal ust. § 68 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z., plánoval prerokovať pripomienky
splnomocneného zástupcu a poskytnúť priestor na jeho vyjadrenie. Správca dane pripravil svoje
stanovisko za účelom jeho oboznámenia. Splnomocnený zástupca však uviedol, že správca dane nemá
právo sa vyjadrovať.

Vzhľadom na konanie žalobcu dňa 09. 01. 2020, ktorý zmaril výkon ústneho pojednávania, správca dane
spísal o tejto skutočnosti úradný záznam. Z dikcie vyššie uvedeného ustanovenia vyplýva logický záver,
že správca dane si pripraví stanovisko k pripomienkam a oboznámi daňový subjekt. Splnomocnený
zástupca žalobcu dňa 09. 01. 2020 žiadal správcu dane o iný úkon - nazeranie do spisu. Spis v súvislosti
s daňovou kontrolou na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018 u žalobcu

mal správca dane (kontrolór) pred sebou na písacom stole, a preto uviedol, že spis je k dispozícii
na pobočke Daňového úradu Nové Zámky a ak žalobca žiadal o nazretie do spisu, bolo ho potrebné
pripraviť v zmysle zákona. Zákon neustanovuje lehotu na prípravu spisu, ale správca dane potrebuje
nevyhnutný časový priestor z titulu ochrany iných subjektov a z titulu dodržania legislatívy. Správca dane
navrhol, aby bol dohodnutý termín ústneho pojednávania, ktorého účelom bude nazeranie do spisu,

čo splnomocnený zástupca žalobcu odmietol. K prerokovaniu pripomienok nedošlo, a to zavinením
splnomocneného zástupcu, ktorý opustil kanceláriu ešte pred ich prerokovaním. Správca dane vyhotovil
zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 09. 01. 2020 a úradný záznam zo dňa 10. 01. 2020. Správcovi
dane v priebehu výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nebola doručená žiadosť o nazeranie
do spisu.

Žalovaný opísal priebeh ústneho pojednávania dňa 09. 01. 2020 ako i to, že splnomocnený zástupca
žalobcu si časť rozhovoru nahrával do mobilu a keď sa ho správca dane opýtal, či môže pokračovať v
ústnom pojednávaní vo veci prerokovania jeho pripomienok, zreteľne vyslovil odpoveď „nie“ a opustil
kanceláriu zamestnanca správcu dane. Podľa názoru žalovaného správca dane postupoval v zmysle
legislatívy a neuprel žalobcovi právo na nazretie do spisu, ale snažil sa dohodnúť termín nazretia do

spisu.

26. K námietkam žalobcu v bode IV.II.D. žaloby (záverečné vyjadrenie k potvrdzujúcemu rozhodnutiu
Finančného riaditeľstva) žalovaný uviedol, že ich považuje za neopodstatnené a účelové s cieľom
navodiť atmosféru, že daňové orgány nepovažujú rozhodnutia Súdneho dvora, ako aj judikatúru súdov

v Slovenskej republike za relevantnú. Nie je možné, aby sa splnomocnený zástupca žalobcu opieral o
rozsudky,ktorénemajúspoločnéznakysprejednávanýmprípadomanezodpovedáskutočnosti,žebysa
žalovanýnevysporiadalsjudikatúrou,naktorúpoukázalžalobca.Vsúvislostistoutonámietkoužalovaný
podal vyjadrenie, ktoré je totožné s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí žalovaného (str. 12 rozhodnutia),
ktoré správny súd podrobne opísal v II. časti tohto rozsudku (16. bod tohto rozsudku, ods. 15 a 16) a z

toho dôvodu nebude argumentáciu žalovaného opätovne uvádzať v tejto časti.

27. Žalovaný ďalej uviedol, že jeho žalobou napadnuté rozhodnutie a ani rozhodnutie správcu dane
nie sú arbitrárne a správca dane zákonnými a logickými dôvodmi odôvodnil porušenie zákona, pričom
sa opieral o rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžf/103/2014 a svoje rozhodnutie

odôvodnil i citáciami jednotlivých ustanovení zákona. Správca dane zisťoval skutkový stav, vykonával
úkony aj z vlastného podnetu za účelom získania dostačujúcich dôkazov pre vydanie rozhodnutia. Každý
dôkaz vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Uviedol logické, racionálne závery z procesných úkonov, ktorévykonal, zaoberal sa s jednotlivými dôkazmi, reagoval na vyjadrenia splnomocneného zástupcu žalobcu
a svoje stanovisko vyjadril v rozhodnutí. Pri výkone daňovej kontroly a vyrubovacieho konania správca
dane postupoval v súlade s hmotnoprávnym (zákon č. 222/2004 Z.z.), ako aj procesným zákonom

(zákon č. 563/2009 Z.z.) s prihliadnutím na Smernicu Rady, ako právny akt, ktorý má prednosť pred
národným zákonom (t.j. zákon č. 222/2004 Z.z.). Zákon č. 563/2009 Z.z. neukladá správcovi dane
za povinnosť v prípade, že spochybní listinné dôkazy predložené daňovým subjektom, vyhľadávať
dôkazy na preukázanie toho, akým spôsobom bol obchodný prípad skutočne zrealizovaný. Správca
dane vykonal daňovú kontrolu štandardným spôsobom, postupoval v zmysle zákona č. 563/2009 Z.z. a

skúmal, či sa deklarované zdaniteľné obchody reálne uskutočnili v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z..
Vnútroštátna právna úprava dane z pridanej hodnoty musí byť kompatibilná s právom Európskej únie
a vykladaná v súlade s jej právnou úpravou pre túto nepriamu daň, Šiestou smernicou Rady 77/388/
EHS zo dňa 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z
obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ je v jej zmenenom a doplnenom
znení. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym

právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso dane z pridanej hodnoty
podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému tejto dane, avšak s prihliadnutím na zásadu
proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov dane z pridanej hodnoty na
vrátenie nimi zaplatenej dane v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe.
Žalovaný konštatoval, že jeho rozhodnutie ako i rozhodnutie správcu dane sú zákonné, vydané v

zmysle ust. § 63 zákona č. 563/2009 Z.z., majú všetky náležitosti v zmysle tohto zákona. Správca
dane neporušil žiadne ustanovenie procesného zákona č. 563/2009 Z.z., ani hmotnoprávneho zákona
č. 222/2004 Z.z. a ani Ústavu SR. Odpočítanie dane z pridanej hodnoty upravuje ust. § 49 až 51
zákona č. 222/2004 Z.z., pričom ide o podmienky hmotnoprávnej povahy, ktorých nesplnenie nemožno
odpustiť ani pri zodpovednosti inej osoby za vady dokladu, ani pri dobromyseľnosti konania platiteľa.

Pokiaľ správca dane zistí, že predložené doklady sa nezhodujú s účtovníctvom dodávateľa a ich
správnosť nebola potvrdená, je to dostatočný dôkaz na neuznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty
na vstupe. Vykonané dokazovanie a vyhodnotenie dôkazov zodpovedá zásade logického myslenia.
Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie
uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii a v predložení dokladov s predpísaným

obsahom. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý
disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet
danezpridanejhodnotyaktorýsiajtentonárokuplatnil;pretobolojehopovinnosťoupreukázať,ženárok
si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane
slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový

subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na
odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Správca dane nemusí z úradnej povinnosti
vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré mohli byť podkladom k tomu, aby platiteľ mohol v konaní
uplatniť nároky na priznanie odpočtu dane a pod.. Osoba, ktorá je uvedená na faktúre ako dodávateľ,
musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar odberateľovi. Správca dane preto skúmal

uskutočnenie zdaniteľného obchodu nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného
stavu so stavom formálnym. Daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia
osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty z dodávateľských faktúr. Právo na odpočítanie je možné uplatniť len vo vzťahu k skutočne
splatnej dani, t.j. dani zodpovedajúcej reálnemu plneniu. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na

daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre, resp. z dôvodu jej formálnej deklarácie, t.j.
predloženia dokladov s predpísaným obsahom alebo verbálnym, či písomným prehlásením.
Správca dane postupoval v zmysle ust. § 24 ods. 2 a 4 zákona č. 563/2009 Z.z. a viedol dokazovanie,
pričom dbal, aby všetky skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, nebol
pritom viazaný iba návrhmi žalobcu. Žalovaný pri preskúmaní jeho rozhodnutia zistil, že postupoval v

zmyslezákonač.563/2009Z.z.,vykonalvšetkyúkony,nazákladektorýchchcelpreveriťopodstatnenosť
fakturácie a splnenie si zákonných povinností dodávateľskej spoločnosti. Žalobca neuniesol dôkazné
bremeno v zmysle ust. § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z., keď právne relevantným spôsobom
nepreukázal prijatie zdaniteľného tovaru od dodávateľa. V priebehu daňovej kontroly bol žalobca
so zistenými skutočnosťami riadne oboznámený a vedel, že predložené doklady k daňovej kontrole

vyhodnotil správca dane ako nepreukázané a neúplné. Správca dane sa na základe výsledkov
dokazovania jednoznačne priklonil k záveru, že nedošlo k vzniku daňovej povinnosti deklarovaného
dodávateľa, čím daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane.28. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby súd žalobu ako bezdôvodne podanú
zamietol.

VI. Ďalší priebeh súdneho konania

29. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca vyjadrenie zo dňa 16. 02. 2022, v ktorom zotrval na svojej
žalobnej argumentácii a zaujal stanovisko k tvrdeniam žalovaného.
Uviedol, že zákon č. 222/2004 Z.z., ani zákon č. 563/2009 Z.z. nepodmieňujú priznanie daňového

odpočtu medzi daňovým subjektom a dodávateľom uzavretím zmluvy. Žalovaný ani neuviedol, o
ktorého dodávateľa v prípade absencie zmluvy malo ísť. Toto žalobca konštatoval vo vzťahu k tvrdeniu
žalovaného, že pokiaľ žalobca podniká v oblasti elektroinštalácie a stavebníctva a tovar, ktorý používa
na stavby by mal byť nezávadný, tak mal uzatvoriť s dodávateľom zmluvu pre prípad reklamácie, resp.
uplatnenia nárokov pri zodpovednosti.
Virtuálnesídlododávateľanemôžebyťprekážkouneuznanianárokunauplatnenienadmernéhoodpočtu

a zodpovedá postupu prenášania zodpovednosti daňového subjekt za konanie tretích osôb. Podľa
žalovaného skutočnosť, že dodávateľ má na udanej adrese virtuálne sídlo, automaticky svedčila
o nevykonávaní ekonomickej činnosti. Žalobcovi však nemožno dať na ťarchu obchodnoprávne
skutočnosti u jeho dodávateľov, pretože si overil existenciu tovaru, dodávky prebehli v poriadku a tým
si splnil svoje dôkazné bremeno. V prípade, ak mal správca dane záujem na prešetrení dodaní od

dodávateľov, tak by mal preverovať dodávateľov a ich činnosť. Nie je možné ujmy na strane dodávateľa
pričítať žalobcovi. Je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora vyvodzovať zodpovednosť za konanie tretej
strany.
Žalobca v správnej žalobe odkazoval a citoval rozhodnutia vo veciach C 277/14, C 285/11, C 435/04 a v
spojených veciach C 80/11 a C 142/11, pričom vo všetkých prípadoch išlo o preukázateľnosť existencie

dodaných plnení pri uplatnení nadmerného odpočtu daňového subjektu. Argumenty žalovaného v tomto
smere nepovažoval žalobca za dôvodné.
V závere vyjadrenia žalobca uviedol, že správca dane neskúmal celkovú situáciu v časových
súvislostiach uskutočňovania sporných zdaniteľných obchodov, ale z pohľadu množiny informácií,
ktoré sa stali dostupnými až dodatočne a ktoré vo svojej komplexnosti utvárali správcovi dane

iný obraz o sporných otázkach, než aký si mohol vytvoriť žalobca. Rozhodnutie žalovaného trpí
vadou nepreskúmateľnosti pre jeho nezrozumiteľnosť práve z dôvodu, že na jednej strane žalovaný
nespochybnil existenciu tovaru, avšak na druhej strane spochybňuje dodávateľa, resp. jeho ekonomickú
činnosť, čo je dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa ust. § 191 ods. 1 písm. d/ SSP.

30. Na prejedanie správnej žaloby žalobcu súd na základe žiadosti žalobcu nariadil pojednávanie, na
ktorom sa vyjadrila substitučná právna zástupkyňa žalobcu a žalovaný v zmysle písomných podaní
(žaloby, vyjadrenia žalovaného a vyjadrenia žalobcu).

VI. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

31. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, viazaný
rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. § 134 ods. 1, 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov, ďalej len „SSP“) a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu,
preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 18. 05. 2020 ako i konanie, ktoré

predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa ust. §
190 SSP rozsudkom dňa 24. 01. 2023 zamietol.

32. Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov účinnom do 31. 12. 2018, teda i v čase kontrolovaného zdaňovacieho obdobia, dodaním

tovaru je
a/ prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely
tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo,
chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú
cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá

referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou
bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí,
Podľa § 19 ods. 1 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom
dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevodealebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento
deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní
stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.

Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ vyššie citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a/vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/, ods. 2 vyššie citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49
môže platiteľ uplatniť, ak
a/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,
Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a), c) alebo písm. d) najskôr v zdaňovacom

období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období
kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie
daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane, má doklad
podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Ak platiteľ nemá doklad podľa odseku 1 písm. a), c)
alebo písm. d) do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie

kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom
zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Platiteľ
vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na
odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom
právo na odpočítanie dane vzniklo.

Podľa § 70 ods. 1 vyššie citovaného zákona, platiteľ je povinný viesť podrobné záznamy podľa
jednotlivých zdaňovacích období o dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách;
osobitne vedie záznamy o dodaní tovarov a služieb do iného členského štátu, o nadobudnutí tovaru
z iného členského štátu, o prijatí služieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru. V záznamoch
sa uvádzajú údaje rozhodujúce pre správne určenie dane. Na účely odpočítania dane vedie platiteľ

záznamy v členení na tovary a služby s možnosťou odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane
a s možnosťou pomerného odpočítania dane; v záznamoch platiteľ uvedie zdaňovacie obdobie, v
ktorom vykonal odpočítanie dane alebo pomerné odpočítanie dane. Platiteľ vedie záznamy aj o platbách
prijatých pred dodaním tovarov a služieb a o platbách poskytnutých pred dodaním tovarov a služieb.
Člen skupiny je povinný viesť osobitne záznamy o dodaní tovarov a služieb ostatným členom skupiny.

Podľa § 71 ods. 1 písm. a/, c/, d/, ods. 3 citovaného zákona, na účely tohto zákona
a/ faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej
forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie
faktúry,
c/vierohodnosťoupôvodufaktúrysarozumiepotvrdenietotožnostidodávateľatovarualeboslužbyalebo

osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru,
d/ neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry,
Zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť
faktúryodjejvydaniadokoncaobdobianauchovávaniefaktúry.Akospôsobzabezpečeniavierohodnosti
pôvodu, neporušenosti obsahu a čitateľnosti faktúry možno použiť

a/ kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia priraditeľnosť faktúry k
dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby,
b/ zaručený elektronický podpis podľa osobitného predpisu 29) alebo zákona platného v inom členskom
štáte upravujúceho použitie zaručeného elektronického podpisu,
c/ elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví použitie postupov

zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov,
d/ iný spôsob zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry.

33. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 5, 6, 8, 10 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 20. 07. 2020, teda i

v čase rozhodovania žalovaného, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a
poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca
dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne

a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a
vyrubeniu dane.
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné

podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil
riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu
alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero
právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo
iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie

daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt
oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je
úzko spolupracovať so správcom dane.
Ustanovenia odsekov 1 až 9 sa primerane vzťahujú aj na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky

(ďalej len "finančné riaditeľstvo") a Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"),
ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 1)
Podľa § 23 ods. 1 vyššie citovaného zákona, daňový subjekt alebo jeho zástupca je oprávnený nazerať
do spisu daňového subjektu týkajúceho sa jeho daňových povinností. Do písomností, na základe ktorých
sa vykonáva dožiadanie podľa § 21 alebo podľa osobitného predpisu, 21a) je daňový subjekt alebo

jeho zástupca oprávnený nazrieť najskôr po tom, ako sa získa výsledok takéhoto dožiadania, ktorý je
použiteľnýakodôkazprisprávedaní;toneplatí,akpríslušnýorgánčlenskéhoštátualebopríslušnýorgán
zmluvného štátu, ktorému bola poskytnutá informácia o daňovom subjekte podľa osobitného predpisu,
21a) uviedol, že nesúhlasí so sprístupnením takýchto písomností. Správca dane je povinný o každom
takomtonazretídospisuvyhotoviťúradnýzáznam.Daňovýsubjektalebojehozástupcaniejeoprávnený

nazerať do písomností obsahujúcich utajované skutočnosti 22), do dokumentov, sprístupnením ktorých
by boli dotknuté právom chránené záujmy iných osôb, do písomností, ktorých sprístupnením by mohlo
dôjsťkzmareniualebopodstatnémusťaženiusprávydaníalebokzmareniualebopodstatnémusťaženiu
objasnenia alebo vyšetrenia veci podľa osobitných predpisov,22a) do informácií o oznámení alebo
sprístupnení daňového tajomstva Policajnému zboru alebo orgánom činným v trestnom konaní, a do

súhrnného protokolu podľa § 19a; to neplatí, ak sa použijú ako dôkaz pri správe daní.
Na žiadosť daňového subjektu alebo jeho zástupcu správca dane zo spisového materiálu, do ktorého
možno nazrieť, vydá rovnopis, alebo vyhotoví fotokópie alebo listinnú podobu elektronického dokumentu
a vydá ich daňovému subjektu alebo jeho zástupcovi a na ich požiadanie osvedčí ich zhodu s originálom.
Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 vyššie citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje

a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)
b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli

zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.
Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 37 ods. 1, 2, 4 vyššie citovaného zákona, správca dane je oprávnený na účely správy daní a

pri poskytnutí súčinnosti orgánom podľa osobitného predpisu 31)vykonávať miestne zisťovanie aj mimo
obvodu svojej územnej pôsobnosti.
Miestne zisťovanie je činnosť správcu dane, v rámci ktorej vyhľadáva dôkazy, preveruje a zisťuje
skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní.O miestnom zisťovaní spíše zamestnanec správcu dane zápisnicu. Rovnopis zápisnice alebo
kópiu zápisnice zamestnanec správcu dane odovzdá daňovému subjektu alebo inej osobe, alebo
zamestnancovi daňového subjektu, alebo zamestnancovi inej osoby, za účasti ktorého sa vykonávalo

miestne zisťovanie; to neplatí, ak je zápisnica podpísaná biometrickým elektronickým podpisom a
zamestnanec správcu dane ju zašle do elektronickej osobnej schránky daňového subjektu alebo inej
osoby. Ak sa miestneho zisťovania nezúčastní daňový subjekt alebo jeho zamestnanec, alebo iná osoba
alebo zamestnanec inej osoby, spíše zamestnanec správcu dane úradný záznam. Ak správca dane pri
miestnom zisťovaní zabezpečí vec podľa § 41 a 42, odovzdá rovnopis zápisnice alebo kópiu zápisnice

osobe, od ktorej prevzal vec, ktorú zabezpečil.
Podľa § 39 ods. 1 vyššie citovaného zákona, daňový subjekt alebo iná osoba je povinná poskytnúť
zamestnancovi správcu dane, ktorý vykonáva miestne zisťovanie, pomoc a súčinnosť potrebnú na
účinné vykonanie miestneho zisťovania, najmä mu podať potrebné vysvetlenia.

34. Úlohou správneho súdu bolo posúdiť správnosť postupu a právnych záverov daňových orgánov pri

rozhodovaní o určení rozdielu dane z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie obdobie september
2018 v sume 1.264,96 eur (rozdiel medzi nadmerným odpočtom uplatneným v daňovom priznaní
žalobcu za vyššie uvedené zdaňovacie obdobie, t.j. 1.598,20 eur a nadmerným odpočtom priznaným
správcom dane vo vyrubovacom konaní, t.j. 333,24 eur) po daňovej kontrole vykonanej u žalobcu v
roku 2019 a zistiť, či daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného

skutkového stavu pri vyslovení záveru, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre vznik
nárokunapriznanienadmernéhoodpočtudanezpridanejhodnotyvkontrolovanomzdaňovacomobdobí
a nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany ním deklarovaného dodávateľa tovaru -
spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o..

35. Medzi účastníkmi konania bol sporný výklad vyššie uvedených ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. o
dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 222/2004 Z.z.) a to, či žalobcovi
ako odberateľovi vznikol nárok na uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie september 2018 pri ním tvrdenom dodaní tovaru (Držiak sat. + konzola + kryt, kabel cyky- J
3x2,5, kabel FTP Cat5e P, kabel FTP drot Cat 5e DATACOM, Lista LV 30x20/2M, montážna krabica

85x85x30, NCI IP prevodník log. stav., Kamera Avifilon 5.0L-H4A-BO1-IR) podľa faktúry č. 2018/010 zo
dňa 28. 09. 2018 s dátumom dodania 27. 09. 2018 od dodávateľa BLAŽEK SK s.r.o. v sume 7.589,80
eur (z toho cena bez dane z pridanej hodnoty v sume 6.324,84 eur a daň z pridanej hodnoty v sume
1.264,96 eur). Žalobca v podanej žalobe poukazoval na to, že uniesol svoje dôkazné bremeno a splnil
všetky podmienky stanovené vyššie citovaným zákonom na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri

dodaní tovaru od spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.. Taktiež namietal nesprávnu aplikáciu vyššie citovaných
ustanovení zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 563/2009 Z.z.) tvrdiac, že v priebehu daňovej
kontroly a vyrubovacieho konania predložil všetky doklady a dôkazy, ktoré bolo možné v zmysle zákona
od neho požadovať a splnil si teda svoju dôkaznú povinnosť, pričom správca dane zneužil inštitút

miestneho zisťovania a pochybil i pri prerokovaní pripomienok žalobcu k protokolu z daňovej kontroly,
keď neumožnil právnemu zástupcovi žalobcu nazrieť do administratívneho spisu v predmetnej veci.

36. Pri posudzovaní námietok žalobcu správny súd vychádzal z administratívneho spisu, ktorý predložil
žalovaný a ktorý sa týkal zdaňovacieho obdobia september 2018. K výkonu daňovej kontroly na dani

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018 žalobca predložil okrem iného i vyššie
označenú faktúru zo dňa 28. 09. 2018 vystavenú spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o. ako dodávateľom s
tam uvedeným popisom tovaru podľa jeho množstva (kusy a metre), na základe ktorej si žalobca ako
odberateľ uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty v sume 1.264,96 eur. Zároveň predložil bankový
doklad zo dňa 08. 10. 2018, podľa ktorého mal žalobca vkladom v hotovosti na účet spoločnosti BLAŽEK

SK s.r.o. zaplatiť uvedenú faktúru. Dodací list k predmetnej faktúre nepredložil.
Dňa 25. 01. 2019 bola spísaná zápisnica s konateľom žalobcu (X. Y.), ktorý sa k tejto faktúre vyjadril
tak, že sa jedná o dodávku elektroinštalačného materiálu od spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.. Uviedol
okrem iného, že boli u neho v kancelárii, ponúkali tovar, prišiel pán K. konateľ spoločnosti, totožnosť si
neoveril, ale jednal s ním osobne, bola objednávka, prepravu tovaru zabezpečila uvedená spoločnosť

ako dodávateľ, nepamätal si, či bol tovar vyložený v sklade alebo v kancelárii, pravdepodobne ho prevzal
kolega, výstupná faktúra je pod č. 201841.
Predloženie uvedených dokladov (v tomto prípade faktúry a bankového dokladu) je však len jednou z
podmienok pre uznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty, ale nie je tým ešte preukázaná reálnosťa realizácia obchodnej transakcie zo strany dodávateľa, pretože technicky je dnes možné vyhotoviť
akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenie deklarované v dokladoch bolo i
reálne uskutočnené alebo nie. Teda akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia

zo strany dodávateľa nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo i reálne uskutočnené daňovým
subjektom uvedeným na faktúre ako dodávateľ.

37. Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov stanovil pre
dokazovanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty prísnejšie podmienky ako pri iných druhoch

daní a tieto podmienky sú uvedené v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/ až d/ ako i v ust. § 51 ods. 1 písm. a/ až
d/ vyššie citovaného zákona. Jedná sa o hmotno-právne podmienky a na ich bezpodmienečné splnenie
sa viaže nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť tohto nároku
zákonodarca požaduje, že platiteľ tejto dane, ktorý si podľa daňového priznania uplatňuje nárok na
odpočítanie dane, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako je
deklarovaný v daňovom doklade, teda v tomto prípade na vyššie označenej faktúre s dátumom dodania

tovaru 27. 09. 2018 vystavenej spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o. ako dodávateľom tovaru. Z ust. § 49 ods.
1 vyššie citovaného zákona jednoznačne vyplýva, že právo odpočítať daň z tovaru vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť inému daňovému subjektu (dodávateľovi). Uvedené
znamená, že žalobca by si mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty v prípade dodávky plnenia, ktoré mu
mal dodať ním deklarovaný dodávateľ tovaru, t.j. BLAŽEK SK s.r.o. len v prípade, ak by pri tejto dodávke

vznikla deklarovanému dodávateľovi daňová povinnosť.
S poukazom na nejednoznačné a nekonkrétne vyjadrenie konateľa žalobcu na pojednávaní dňa 25.
01. 2019 (36. bod tohto rozsudku, druhý odsek) a žalobcom predložené doklady (faktúra č. 2018/010
zo dňa 28. 09. 2018 a č. 2018041 zo dňa 02. 10. 2018, bankový doklad o vklade v hotovosti, zoznam
DPH dokladov, zoznam prijatých faktúr, zoznam prijatých faktúr s úhradami, zoznam vydaných faktúr a

zoznam vydaných faktúr s úhradami) bolo i podľa názoru súdu potrebné vykonať ďalšie dokazovanie,
ktoré správca dane v potrebnom rozsahu aj vykonal, a to vyžiadaním listinných dokladov, vykonaním
miestneho zisťovania, preverovaním spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. a jej konateľa.
Správca dane vykonal dňa 07. 03. 2019 miestne zisťovanie na adrese sídla spoločnosti BLAŽEK SK
s.r.o., kde zistil, že spoločnosť tu má virtuálnu kanceláriu (rovnako ako vyše 200 ďalších subjektov), ale

žiadne reálne kancelárske, resp. iné priestory a nevykonáva tu ekonomickú činnosť. Následne správca
dane výzvou zo dňa 13. 03. 2019 vyzval spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. na predloženie tam uvedených
účtovných dokladov a listín, pričom výzvu zaslal spoločnosti Navrat & Partners, s.r.o. (na základe
plnej moci zo dňa 16. 01. 2019, ktorou spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. ako splnomocniteľ splnomocnila
spoločnosť Navrat & Partners, s.r.o. ako splnomocnenca na tam uvedené konanie). Správcovi dane

bola okrem iného predložená i faktúra č. 2018/010 zo dňa 28. 09. 2018 vystavená pre žalobcu ako
odberateľa v sume 7.589,80 eur, ďalej bol predložený zoznam zápisov, zoznam vydaných faktúr za
obdobie september 2018, hlavná kniha syntetickej evidencie, v ktorých je uvedená i faktúra č. 2018/010,
ako i zoznam prijatých faktúr za uvedené obdobie od spoločnosti VLSK s.r.o., výpis z účtu spoločnosti
BLAŽEK SK s.r.o. zo dňa 31. 10. 2018, podľa ktorého bola dňa 08. 10. 2018 na účet pripísaná platba v

hotovosti s variabilným symbolom 2018010 v sume 7.589,80 eur a ďalšie listiny, v ktorých je uvedená
faktúra č. 2018/010.
Podľa úradného záznamu zo dňa 10. 09. 2018, ktorý spísal Daňový úrad Prešov v priebehu daňovej
kontroly v spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. a ktorý získal správca dane (úradný záznam správcu dane zo
dňa 05. 04. 2019) z informačného systému finančnej správy (ďalej len ISFS) nebolo zistené vykonávanie

ekonomickej činnosti na predchádzajúcej adrese sídla tejto spoločnosti (Staré Grunty 6, Bratislava -
mestská časť Karlova Ves), ani na aktuálnej adrese sídla (Černyševského 10, Bratislava - mestská časť
Petržalka).
Následne správca dane zaslal predvolanie zo dňa 29. 04. 2019 na výsluch svedka O. K. (konateľ
spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.) na jeho adresu v Českej republike uvedenú vo výpise z obchodného

registra spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o.. Zásielka s predvolaním sa vrátila správcovi dane ako nedoručená
spoznámkou„neznámý“astým,že„nauvedenéadresesídlípouzeobecníúřad,adresátnemádomovní
schránku“.
Ďalej bolo zistené z ISFS, že predvolania zaslané Daňovým úradom Bratislava na adresu aktuálneho
sídla spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. v súvislosti s daňovou kontrolou zdaňovacieho obdobia jún 2018 v

tejto spoločnosti sa opakovane vrátili späť správcovi dane ako neprevzaté v odbernej lehote, rovnako
sa vrátila zásielka s predvolaním pre konateľa spoločnosti zaslaná na adresu jeho pobytu v Českej
republike. V spoločnosti bola začatá daňová kontrola zdaňovacieho obdobia apríl 2018 (Daňový úrad
Prešov) a konateľ spoločnosti O. K. sa k správcovi dane nedostavil na základe oznámenia o začatídaňovej kontroly, ani na základe predvolania a nepredložil ani žiadne doklady. O týchto zisteniach z ISFS
si správca dane vyhotovil úradný záznam dňa 28. 05. 2019.
So všetkými vyššie uvedenými zisteniami bol konateľ žalobcu oboznámený na pojednávaní konanom

dňa 19. 06. 2019, o čom bola spísaná zápisnica, v ktorej správca dane konštatoval, že vykonaným
dokazovaním sa nepreukázalo reálne uskutočnenie obchodného prípadu medzi spoločnosťou BLAŽEK
SK s.r.o. ako dodávateľom a žalobcom ako odberateľom v zdaňovacom období september 2018, ktorý
si z tohto deklarovaného dodania na základe faktúry č. 2018/010 zo dňa 28. 09. 2018 uplatnil nárok na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Správca dane na tomto pojednávaní opakovane vyzýval žalobcu,

aby v určenej lehote predložil dôkazy, ktoré preukazujú jeho nárok na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty a predložil všetky dokumenty a dôkazy o tom, že deklarované plnenie sa uskutočnilo.
Žalobca sa vyjadril v podaní zo dňa 19. 07. 2019 v tom zmysle, že nie sú žiadne pochybnosti o reálnosti
deklarovaného obchodu a správca dane prenáša na neho dôkazné bremeno. Nepredložil žiadne listiny,
aninenavrholdoplniťdokazovanie. Správcadanespísalúradnýzáznamdňa27.06.2019otom,žeO.K.
predvolal ako svedka na pojednávanie v súvislosti s výkonom daňovej kontroly u žalobcu za zdaňovacie

obdobie október 2018, ale zásielka sa vrátila správcovi dane s tým, že adresát je neznámy (rovnako ako
v prípade predvolania v rámci daňovej kontroly u žalobcu za september 2018).

38.Správcadanevodôvodnenísvojhorozhodnutiazodňa15.01.2020ourčenírozdieludanezpridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018 v sume 1.264,96 eur rozsiahlo popísal jednotlivé

vykonané dôkazy, tieto náležite vyhodnotil, uviedol, aké skutočnosti z nich zistil a aké skutkové závery
z nich vyvodil a rovnako postupoval i žalovaný. Z takto vykonaného dokazovania správca dane ako i
žalovaný vyvodili správny právny záver o tom, že žalobca nepredložil potrebné dôkazy a nepreukázal,
že tovar v zmysle faktúry č. 2018/010 zo dňa 28. 09. 2018 mu v kontrolovanom zdaňovacom období
dodala spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. ako dodávateľ, pričom toto bola dôkazná povinnosť žalobcu, ktorý

si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty aj pri faktúre, ktorú mala vystaviť uvedená spoločnosť.
Správca dane vykonal všetky jemu dostupné úkony smerujúce k tomu, aby zabezpečil účasť konateľa
spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. O. K. na pojednávaní. Túto osobu predvolal ako svedka z adresy pobytu v
Českej republike, ktorú má uvedenú ako konateľ spoločnosti vo výpise z obchodného registra. Zásielka
sa však vrátila s tým, že adresát je neznámy a na adrese sídli iba obecný úrad, pričom adresát na

udanej adrese nemá domovú schránku. Nakoľko správcovi dane neboli známe iné údaje o osobe O.
K., nemohol žiadať ani o jeho vypočutie cestou žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií,
pričom ale ani žalobca nenavrhoval jeho výsluch.
Správny súd sa stotožnil s vyhodnotením vykonaných dôkazov ako aj s ich právnym posúdením
spočívajúcim v tom, že žalobca v konaní nepreukázal, že plnenie (dodanie tovaru) deklarované

predmetnou faktúrou bolo reálne dodané práve spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o.. Pokiaľ žalobca
nepreukázal, že obchod deklarovaný predmetnou faktúrou bol reálne uskutočnený tak, že tovar mu
skutočne dodal práve ten dodávateľ, ktorý je uvedený na danej faktúre, nebol preukázaný vznik daňovej
povinnostidodávateľat.j.spoločnostiBLAŽEKSKs.r.o.vzmysleust.§19ods.2zákonač.222/2004Z.z.
a žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a ust. § 51 ods.

1písm.a/tohtozákona.Podmienkounaodpočítaniedanezpridanejhodnotyvzmysletýchtoustanovení
je skutočnosť, že daňový subjekt má faktúru od platiteľa tejto dane vyhotovenú podľa ust. § 71 zákona č.
222/2004 Z.z., teda okrem iného má faktúru s vierohodným pôvodom. Vierohodnosťou pôvodu faktúry
sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru, alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa faktúru
vyhotovila. Žalobca podľa názoru súdu takúto faktúru správcovi dane nepredložil, nakoľko totožnosť

dodávateľa, ani totožnosť osoby, ktorá mala faktúru vyhotoviť, nebola žiadnym spôsobom potvrdená.
Samotné predloženie faktúry žalobcom a spoločnosťou Navrat & Partners, s.r.o. (ako splnomocneným
zástupcom spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. na základe plnej moci zo dňa 16. 01. 2019) nemožno
považovaťzapotvrdenievierohodnostijejpôvodu.Spoukazomnavyššieuvedené,jepotomrozhodnutie
správcu dane, ako aj rozhodnutie žalovaného (ktorý rozhodnutie správcu dane potvrdil), výsledkom

správneho právneho posúdenia veci, a to napriek námietke žalobcu v IV. časti žaloby, ktorú správny súd
posúdil ako nedôvodnú.
Rovnako za nedôvodnú považoval i ďalšiu námietku žalobcu (IV. časť žaloby), že je daný dôvod na
zrušenie rozhodnutí daňových orgánov z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom ale
žiadnym spôsobom nešpecifikoval, v čom by malo toto tvrdenie spočívať. Ani v priebehu daňového

konania nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada objektívnej
pravdy, ktorá nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa
bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní
uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, pretože daňové konanie nie je konanímvyhľadávacím. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná v
záujmezisteniaskutkovéhostavu,akýmspôsobomdokazovaniedoplní,akúhodnovernosť,dôkaznúsilu
a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým

s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu
konania k dispozícii. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť
a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt
podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane
písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (povinnosť preukázať tvrdenie). Takto

si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. V predmetnej
veci žalobca predložil formálne doklady potrebné k uplatneniu odpočítania dane z pridanej hodnoty
a zo strany správcu dane bol oboznámený s tým, že predložené doklady nepreukazujú dôvodnosť
uplatnenia nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Správca dane za účelom dôkladného
zistenia skutkového stavu na pojednávaní dňa 19. 06. 2019 opakovane vyzýval žalobcu na predloženie
ďalších dokladov a dôkazov preukazujúcich dôvodnosť uplatneného odpočítania dane z pridanej

hodnoty. Žalobca reagoval na predmetnú výzvu v podaní zo dňa 19. 07. 2019, ale bez predloženia
dôkazov, pričom ani nenavrhol vykonanie ďalšieho dokazovania za účelom ďalšieho preverovania, resp.
zisťovania skutkového stavu.

39. Žalobca ďalej v správnej žalobe namietal (časť IV.I. žaloby), že v rámci svojich možností predložil

správcovi dane v daňovom konaní všetky dôkazy, ktorými disponoval, čím si splnil svoje dôkazné
bremeno. V súvislosti s touto námietkou správny súd poukazuje na rozhodnutie správcu dane zo dňa
15. 01. 2020, z ktorého je nepochybné, že žalobca neuniesol v daňovom konaní dôkazné bremeno
(v zmysle ust. § 24 ods. 1 zákona č. 563/2019 Z.z.) a s týmto záverom správcu dane sa vo svojom
rozhodnutí stotožnil aj žalovaný. Ďalej z rozhodnutí daňových orgánov jednoznačne vyplýva (podľa

názoru súdu správne zistenie), že samotná faktúra vyhotovená pre prijímateľa (žalobcu) nie je dôkazom
toho, že zdaniteľné plnenie (dodanie tovaru), ktoré je uvedené na faktúre reálne uskutočnil deklarovaný
dodávateľ a že tomuto vznikla daňová povinnosť. Odpočítanie dane u platiteľa dane nie je možné uznať
ibanazákladetoho,žemáfaktúruvyhotovenúplatiteľomdanevtuzemsku.Samotnáfaktúrajedokladom
uplatnenia práva na odpočítanie dane v zmysle ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. iba

vtedy, ak je nespochybniteľne preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia fakticky došlo tak,
ako je deklarované vo faktúre, a to vo všetkých znakoch uskutočneného zdaniteľného plnenia, t.j. v
právnej skutočnosti, objekte ako aj subjekte.
K tejto námietke, odkazujúc aj na právne vety rozsudku Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn.
6Sžfk/39/2017, ktorý je len jedným z rozhodnutí ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, správny

súd uvádza, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúry, musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre (túto
skutočnosť správny súd v prejednávanej veci osobitne zdôrazňuje). V tomto prípade dôkazná povinnosť
zaťažujedaňovýsubjekt(žalobcu),atedajejehopovinnosťoupreukázaťvšetkynímtvrdenéskutočnosti.
Správny súd ďalej uvádza, že ust. § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. upravuje povinnosť daňového

subjektu preukazovať skutočnosti uvedené v tomto ustanovení pod. písm. a/ až c/, pričom správca dane
nie je povinný označovať dôkazy, ktoré má daňový subjekt predložiť. Dokazovanie zo strany správcu
dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.
S poukazom na vyššie uvedené zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu bol potom dôvodný
postup správcu dane, ktorý žalobcovi nepriznal odpočítanie dane z pridanej hodnoty uplatnené pri

faktúre vystavenej spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o. ako dodávateľom pre žalobcu ako odberateľa,
nakoľko nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľného plnenia, a teda vznik daňovej povinnosti u
deklarovanéhododávateľatovaruprežalobcu,ktorýjepodmienkouprevznikprávanaodpočítaniedane.
Za danej dôkaznej situácie potom treba prisvedčiť tvrdeniu správcu dane a žalovaného, že žalobca
nepreukázal ním deklarovanú obchodnú transakciu, rovnako ako nebol preukázaný vznik daňovej

povinnosti u deklarovaného dodávateľa, čo bolo dôvodom nepriznania uplatneného nároku žalobcu na
odpočítaniedanezpridanejhodnoty.Spoukazomnavýsledkydokazovaniavykonanéhosprávcomdane
je i súd toho názoru, že nemohla vzniknúť daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty u deklarovaného
dodávateľa žalobcu, resp. že nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u tohto dodávateľa tovaru, a
pretonemohloanižalobcovivzniknúťprávonaodpočítanietejtodane.Vtejtosúvislostisúdpoukazujena

rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 06. 2012 v konaní pod sp. zn. 5Sžf/63/2011 ako i na ďalší jeho
rozsudok zo dňa 23. 06. 2010 v konaní pod sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 23. 02. 2011 v konaní pod sp. zn. III. ÚS 78/2011, z odôvodnenia ktorého
vyplýva, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesťdôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za
zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom
odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou

preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo
strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako dôvodný“.
Dôležitou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným

bremenom vyplývajúcim z ust. § 24 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z.. Žalobca tvrdil, že nemôže byť
zodpovedný za konanie jeho obchodného partnera, resp. že pochybenie na strane jeho dodávateľa
nemôže byť na ťarchu žalobcu ako odberateľa, s čím správny súd súhlasí. Daňové orgány však
nepostavili svoje rozhodnutie na zodpovednosti žalobcu za konanie, resp. pochybenie jeho dodávateľa
(toto ani netvrdili), ale jednoznačne na tom, že žalobca neuniesol vlastné dôkazné bremeno a
dostal sa do dôkaznej núdze. Dôkazným bremenom žalobcu bolo preukázať dôvodnosť uplatneného

odpočítania dane z pridanej hodnoty a predložiť také dôkazy, ktoré potvrdzujú, že tento postup bol
v súlade so zákonom. Žalobca takéto dôkazy nepredložil, pretože za daných skutkových okolností,
ním predložené listinné doklady nie sú dôkazom o existencii tvrdenej dodávky tovaru od dodávateľa
uvedenéhonafaktúre.Vzhľadomnakomoditu(elektroinštalačnýmateriál),sktorousamaloobchodovať,
bolo pre unesenie dôkazného bremena vhodné, aby si žalobca už počas procesu dojednávania a

dodávania tohto tovaru zabezpečoval dôkazy, ktorými by pre prípad daňovej kontroly vedel preukázať
opodstatnenosť ním uplatneného odpočtu dane z pridanej hodnoty. Je nepochybné, že vo vzťahu k
priamemu dodávateľovi mal žalobca k dispozícii viaceré možnosti, ako si preveriť pôvod tovaru, ktorý
mal nadobudnúť od svojho dodávateľa, okolnosti jeho skladovania, prepravy a pod.. Je povinnosťou
každej zmluvnej strany, aby sa pri úprave obchodných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k

vzniku rozporov, pričom toto zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne obchodného
partnera ako i osoby (fyzickej alebo právnickej), ktorá prepravu tovaru vykoná. Žalobca si zrejme tieto
informácie neoveril dostatočne, a preto je možné dôvodne pochybovať, či mu fakturovaný tovar reálne
dodal ním tvrdený dodávateľ. Jednoznačne však treba pričítať na ťarchu žalobcu tú skutočnosť, že si
neoveroval svojho dodávateľa, resp. jeho konateľa (čo konateľ žalobcu konštatoval aj na pojednávaní

dňa 25. 01. 2019), ani deklarovanú dodávku tovaru v septembri 2018, neviedol skladovú evidenciu,
neoveroval si pôvod tovaru, miesto jeho nakládky, nezaoberal sa prepravou tovaru, nepreukázal, kde bol
tovar skladovaný a pod.. Overovanie si obchodných partnerov nie je povinnosťou daňového subjektu,
ale v prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, napr. uplatnenie si
nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí byť schopný preukázať reálnosť deklarovaného

obchodu, pretože dôkazné bremeno je na jeho strane. V prípade nepreverenia si obchodného partnera
sa dostáva do dôkaznej núdze, ako to bolo v tomto prípade, keď žalobca nevedel preukázať reálne
naplnenie deklarovaného obchodu medzi ním a jeho deklarovaným dodávateľom. Daňové orgány v
predmetnej veci poskytli žalobcovi dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť odpočítania dane
z pridanej hodnoty preukázal (nielen formálnymi dokladmi), čo žalobca neurobil. Taktiež bolo potrebné,

aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou
vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľného
obchodu bude spochybnené. V priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania bolo nepochybne
preukázané, že žalobca neprijal (aj s poukazom na vyjadrenie jeho konateľa na pojednávaní dňa 25. 01.
2019) žiadne takéto opatrenia pri obchodovaní s deklarovaným tovarom, ktorý bol určený druhovo, nie

individuálne. Z tohto dôvodu nemusí byť zrejmé, či predmetný tovar skutočne pochádzal od dodávateľa
deklarovaného na faktúre. V takýchto prípadoch nie je absolútne postačujúce predložiť iba formálny
daňový doklad (ako to urobil žalobca), ale je nevyhnutné preukázať skutočnú realizáciu obchodnej
transakcie, čo zahrňuje aj preverenie dodávateľa, resp. i dopravcu. Nie je úlohou správcu dane, aby
v rámci prebiehajúcej daňovej kontroly inštruoval kontrolovaný daňový subjekt, akými konkrétnymi

dôkaznými prostriedkami má disponovať, resp. aké konkrétne dôkazné prostriedky si mal zabezpečiť,
aby mu bolo možné uznať uplatnené odpočítanie dane z pridanej hodnoty.
Uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu a
odpočítanie dane z pridanej hodnoty nenastáva ex lege podľa ust. § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z.z.,
ale je iba právom platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý

jeplatiteľomdane.Daňzpridanejhodnotyjeľahkozneužiteľná,pretokaždýsubjektprisvojompodnikaní
musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi
pred daňovými orgánmi, čo žalobca nesporne nepreukázal. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje
na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Dôkazné bremeno bolo teda jednoznačnena strane žalobcu, nakoľko skutočnosti vymedzené v ust. § 49 ods. 2 písm. a/ a v ust. § 51 ods. 1
písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení
však nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa,

resp. dodávateľových subdodávateľov. Tu je ale potrebné zdôrazniť, že žalobca bol priamo účastný
ním deklarovaného zdaniteľného plnenia ako odberateľ a takýto subjekt nemá možnosť obhajovať sa
nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej
transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné
podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia dane z pridanej hodnoty (rozsudok Najvyššieho súdu

v konaní pod sp. zn. 5Sžf/94/2014 zo dňa 29. 02. 2016).
Na základe dôkaznej situácie, aká vyplynula z vykonaného dokazovania v predmetnej veci, je i súd
toho názoru, že žalobca si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázal dôvodnosť uplatneného
odpočítania dane z pridanej hodnoty na základe faktúry vystavenej deklarovaným dodávateľom, t.j.
spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o. dňa 28. 09. 2018, pričom vykonávanie ďalšieho dokazovania už
nepovažoval za potrebné, a to s poukazom na zistené skutočnosti. Samotná faktúra, ale ani prípadné

dodanie tovaru fakturovaného predmetnou faktúrou (ktoré však nebolo žiadnym spôsobom preukázané)
nie sú sami o sebe dôkazom o tom, že fakturovaný tovar bol žalobcovi dodaný dodávateľom uvedeným
na faktúre (v tomto prípade spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o.), a teda dodávateľom, ktorý je platiteľom
dane z pridanej hodnoty. Výsledkom preverenia deklarovaného zdaniteľného obchodu správcom dane
bolo zistenie, že žalobca vierohodne nepreukázal reálne dodanie fakturovaného tovaru (materiálu)

práve od dodávateľa uvedeného na predmetnej faktúre vystavenej v rámci preverovaného zdaniteľného
obchodu.Žalobcompredloženédôkazy(faktúra,účtovnélistinyabankovýdokladovkladevhotovostina
účet), ako i dôkazy obstarané správcom dane nepreukazujú dôvodnosť vystavenia faktúry č. 2018/010
dňa 28. 09. 2018 pre žalobcu ako odberateľa.
Správca dane nemal preukázané, od koho a kedy nadobudla spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. tovar, ktorý

mala následne dodať žalobcovi. Dodanie tovaru touto spoločnosťou však spochybnil i sám konateľ
žalobcu, keď na pojednávaní dňa 25. 01. 2019 k faktúre č. 2018/010 uviedol, že boli u neho priamo
v kancelárii, ponúkali tovar, prišiel pán K., ale jeho totožnosť si neoveril. Taktiež nebola preukázaná
preprava tohto tovaru k žalobcovi a od žalobcu k deklarovanému odberateľovi (Zvac Systems s.r.o.)
podľa faktúry č. 2018041 zo dňa 02. 10. 2018, ktorú označil za súvisiacu s faktúrou č. 2018/010. I keď na

týchtofaktúrachjeuvedenýidentickýtovarajpokiaľideojehomnožstvo,resp.kusyniejetodôkazotom,
že tento tovar žalobcovi dodal deklarovaný dodávateľ. Žalobca neviedol skladovú evidenciu, čo potvrdil
jeho konateľ na pojednávaní dňa 25. 01. 2019. I keď správcovi dane boli prostredníctvom spoločnosti
Navrat & Partners s.r.o. predložené faktúry vystavené v mesiaci september 2018 spoločnosťou VLSK
s.r.o. ako dodávateľom pre spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. ako odberateľa, z týchto faktúr nemožno

vyvodiť totožnosť tovaru, ktorý táto spoločnosť ako dodávateľ mala následne dodať žalobcovi ako
odberateľovi a konateľ tejto spoločnosti dodanie tovaru žalobcovi v zmysle faktúry zo dňa 28. 09. 2018
nepotvrdil.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti zistené v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho
konania boli spochybnené tvrdenia žalobcu o dodaní tovaru od spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. podľa ním

predloženej faktúry a bankového dokladu o vklade v hotovosti na účet dodávateľa. Predloženie tejto
faktúry, resp. dokladu o jej úhrade nie je postačujúcim dôkazom o vzniku daňovej povinnosti dodávateľa,
o preukázaní deklarovaného dodania tovaru, a teda ani dôkazom o nároku žalobcu na uplatnenie
odpočítania dane z pridanej hodnoty, pričom s touto skutočnosťou správca dane žalobcu preukázateľne
oboznámilnapojednávanídňa19.06.2019,kedyhoopakovanevyzývalnapredloženieďalšíchdôkazov

preukazujúcich dodanie tovaru v zmysle faktúry. Správny súd je toho názoru, že predloženie faktúry,
bankového dokladu o vklade v hotovosti na účet dodávateľa, účtovnej evidencie, ani účasť konateľa
žalobcu na pojednávaní dňa 19. 06. 2019, jeho súčinnosť, resp. účasť právneho zástupcu žalobcu na
pojednávaní dňa 09. 01. 2020 (toto uviedol žalobca v žalobe ako dôkaz o splnení si svojho dôkazného
bremena) v danom prípade nepreukazuje reálne dodanie tovaru v zmysle faktúry č. 2018/010, na

základe ktorej si žalobca uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Daňové orgány jednoznačne
konštatovali vo svojich rozhodnutiach, že dôvodom nepriznania nároku na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty podľa faktúry č. 2018/010 bolo nepreukázanie dodania tovaru deklarovaným dodávateľom, teda
jednoznačne nesplnenie podmienok v zmysle ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a ust. § 51 ods. 1 písm. a/
zákona č. 222/2004 Z.z.. Nepriznanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty správca dane

a ani žalovaný neodôvodňovali účasťou žalobcu na zneužívajúcom, resp. podvodnom konaní a týmto
sa na základe zistenej dôkaznej situácie ani nezaoberali. Preto nie je dôvodná ani námietka žalobcu
v časti IV.I. žaloby, že sa daňové orgány „nijak kvalifikovane a odôvodnene nevyjadrili“ k judikatúre
podporujúcej argumentáciu žalobcu. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ,ktoré sa týkajú zneužívajúceho, resp. podvodného konania, ani podľa názoru súdu nebol dôvod, aby
sa daňové orgány k týmto rozhodnutiam vyjadrovali a nebude sa k nim vyjadrovať ani správny súd,
nakoľko dôvod nepriznania nároku žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nebol založený na

zneužívajúcom, ani na podvodnom konaní žalobcu, resp. jeho účasti na týchto konaniach alebo aspoň
vedomosti o nich.

40. V predmetnej veci nedošlo ani k prenosu dôkazného bremena na správcu dane (tvrdenie žalobcu
v časti IV.II.A. žaloby). K prenosu dôkazného bremena z daňového subjektu, ktorý si uplatňuje právo

na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, na správcu dane tak, ako to konštatoval Najvyšší súd SR
napr. v rozhodnutí sp. zn. 3 Sžf 1/2011, dochádza totiž až v prípade vyčerpania vlastného dôkazného
bremena daňovým subjektom. Vo veci, v ktorej bolo vydané napr. uvedené rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR (sp. zn. 3 Sžf 1/2011, sp. zn. 3 Sžf 1/2010) k vyčerpaniu vlastného dôkazného bremena
daňovým subjektom došlo tým, že daňový subjekt preukázal, že tovar deklarovaný na faktúre skutočne
nadobudol, a to práve od osoby uvedenej na faktúre, avšak správca dane to spochybnil v dôsledku

skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov. V administratívnom daňovom konaní, v
ktorom bolo vydané rozhodnutie žalovaného, ktoré správny súd preskúmava v tomto súdnom konaní,
však nejde o taký prípad, kedy by žalobca ako daňový subjekt vyčerpal svoje vlastné dôkazné bremeno,
pričom to, v čom spočívalo neunesenie dôkazného bremena žalobcu, správny súd uviedol už vyššie
(39. bod tohto rozsudku) vrátane rozsahu, v akom dôkazné bremeno žalobcu zaťažovalo. Podstatná

pre rozhodnutie žalovaného ako i správcu dane v tejto veci bola skutočnosť, že žalobca bol povinný
preukázať splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (uniesť
dôkazné bremeno, ktorého rozsah správny súd bližšie vymedzil v 39. bode tohto rozsudku) a toto
dôkazné bremeno neuniesol. Judikatúra k otázke rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní,
osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým

vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila na tom, že nepostačuje predložiť faktúru, prípadne i
doklad o jej úhrade, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť
o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov
(napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžfk/40/2017 zo dňa 27. 06. 2018, sp.
zn. 1Sžfk/1/2017 zo dňa 24. 04. 2018, sp. zn. 6Sžfk/43/2017 zo dňa 18. 04. 2018, resp. Najvyššieho

správneho súdu SR v konaní pod sp. zn. 5Sžfk/44/2019 zo dňa 27. 10. 2021 ako aj uznesenie ÚS SR
sp. zn. II. ÚS 705/2017), ako tomu bolo v tomto prípade.

41. Nakoľko žalobca v žalobe (časť IV.II.B., IV.II.C., IV.II.D.) namietal, že správca dane v priebehu
daňovej kontroly a vyrubovacieho konania porušil i ustanovenia zákona č. 563/2009 Z.z. (nezákonnosť

miestneho zisťovania, o ktorom žalobca nebol upovedomený, pričom podľa žalobcu sa malo jednať o
výsluch svedka, postup na pojednávaní pri prerokovaní pripomienok žalobcu k protokolu, keď žalobcovi
neboloumožnenénazrieťdospisu),správnysúdsazameralinaposúdenietýchtoprocesnýchnámietok,
nakoľko podstatné porušenia ustanovení tohto zákona správcom dane by znamenalo, že postupom
správcu dane by došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať v rámci daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho

konania, čo je zákonný dôvod pre zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia v zmysle ust. § 191 ods.
1 písm. g/ SSP. Po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu podľa názoru správneho súdu
však nemožno prisvedčiť žiadnej z týchto námietok žalobcu.
Miestne zisťovanie je v zmysle ust. § 37 zákona č. 563/2009 Z.z. vyhľadávacia činnosť správcu dane na
účely zabezpečenia dôkazov pre prípadnú daňovú kontrolu, ktorú môže začať alebo ktorá už prebieha

a ktorej účelom je zistiť a overiť skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní, pričom správca
dane vychádza z účtovných záznamov a informácií zachytených v písomnej podobe alebo na nosičoch
dát. V predmetnej veci správca dane vykonal miestne zisťovanie dňa 07. 03. 2019 v sídle spoločnosti
BLAŽEK SK s.r.o. (Černyševského 10, Bratislava) za účelom preverenia dodávateľsko-odberateľských
vzťahov tejto spoločnosti a žalobcu v zdaňovacom období september 2018. Urobil tak po začatí daňovej

kontroly u žalobcu, po vyjadrení konateľa žalobcu na pojednávaní dňa 25. 01. 2019 a potom, ako
mu žalobca predložil faktúru 2018/010 zo dňa 28. 09. 2018 vystavenú uvedenou spoločnosťou ako
dodávateľom, spolu s bankovým dokladom (vklad v hotovosti v banke s variabilným symbolom 2018010)
zo dňa 08. 10. 2018 o úhrade sumy 7.589,80 eur. Z miestneho zisťovania zamestnanci správcu dane
spísali dňa 07. 03. 2019 úradný záznam, do ktorého uviedli, že na adrese sídla spoločnosti BLAŽEK

SK s.r.o. sa nachádza poschodová budova a vo vstupnej hale sa nachádzajú poštové schránky ako
i zoznam virtuálnych kancelárií v počte viac ako 200, pričom na 148. mieste sa nachádza obchodné
meno BLAŽEK SK s.r.o.. Od recepčného vo vstupnej hale (zamestnanca inej spoločnosti) zistili, že
spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. má na tejto adrese aktívne virtuálne sídlo, nemá tam kancelárske, ani inépriestory, taktiež zistili spôsob, akým sa spoločnosti oznamuje doručenie zásielky. V závere úradného
záznamu zamestnanci správcu dane konštatovali, že spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. neumožnila preveriť
dodávateľsko-odberateľské vzťahy medzi ňou a žalobcom za zdaňovacie obdobie september 2018

a že nevykonáva ekonomickú činnosť z adresy svojho sídla zapísanej v obchodnom registri. Po
oboznámení sa s obsahom úradného záznamu súd dospel k jednoznačnému záveru, že sa nejednalo
o výsluch svedka (ako to tvrdil žalobca v žalobe), a preto ani nebol dôvod, aby správca dane o termíne
miestneho zisťovania upovedomil žalobcu. S poukazom na obsah úradného záznamu je potrebné
konštatovať, že recepčný v budove, v ktorej má adresu sídla i spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o., sa žiadnym

spôsobom nevyjadroval k obchodným aktivitám tejto spoločnosti a správca dane od neho preukázateľne
nezískal žiadne relevantné informácie, ktoré by preukazovali existenciu alebo neexistenciu preverovanej
obchodnej transakcie tejto spoločnosti a žalobcu v mesiaci september 2018 a na ktorých by postavil svoj
záver, že žalobca ako odberateľ nepreukázal deklarovanú obchodnú transakciu s touto spoločnosťou
v uvedenom zdaňovacom období. Súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že dňa 07. 03. 2019 správca
dane pri miestnom zisťovaní nevykonal výsluch svedka, ako to tvrdil žalobca. Správca dane o výsledku

miestneho zisťovania vykonaného dňa 07. 03. 2019 oboznámil konateľa žalobcu na pojednávaní dňa
19. 06. 2019, ktorý uviedol, že sa pokúsi zabezpečiť potrebné dôkazy k uplatneniu práva na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty. Postup správcu dane v predmetnej veci pri miestnom zisťovaní nevybočil z
rámcov legálnosti a zákonnosti v zmysle ust. § 37 až § 39 zákona č. 563/2009 Z.z., ktoré upravujú postup
správcu pri miestnom zisťovaní a nemal charakter výsluchu svedka v zmysle ust. § 25 tohto zákona.

Recepčný (ako zamestnanec iného subjektu) v budove, kde má sídlo aj spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o.
sa nevyjadroval ako svedok o obchodných aktivitách tejto spoločnosti, teda nevyjadroval sa o dôležitých
okolnostiach, ktoré sa týkali tejto spoločnosti a správca dane u neho tieto okolnosti ani nezisťoval.
Potvrdenie virtuálneho sídla spoločnosti a toho, že spoločnosť BLAŽEK SK s.r.o. nemá na adrese svojho
sídla žiadne kancelárske, ani iné priestory, nemožno považovať za výsluch svedka vo veci deklarovanej

obchodnej transakcie medzi spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o. a žalobcom, ako to tvrdil žalobca. Naviac
existenciu virtuálnej kancelárie spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o. na adrese jej sídla (Černyševského 10,
Bratislava) zistil už dňa 10. 09. 2018 Daňový úrad Prešov, ktorý vykonával daňovú kontrolu v tejto
spoločnosti, o čom dňa 10. 09. 2018 spísal úradný záznam, ktorý sa nachádza v administratívnom spise
a ktorý získal správca dane (Daňový úrad Nitra pobočka nové Zámky) vykonávajúci daňovú kontrolu u

žalobcu z nahliadnutia do spisu týkajúceho sa uvedenej spoločnosti v ISFS-SD, o čom spísal úradný
záznam dňa 05. 04. 2019.
V súvislosti s miestnym zisťovaním a žalobcom tvrdeným výsluchom svedka (ktorý sa však dňa 07. 03.
2019neuskutočnil)správnysúddávadopozornostižalobcurozsudokNajvyššiehosúduSRvkonanípod
sp. zn. 8 Sžf 102/2014 zo dňa 29. 09. 2016. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd posúdil námietku

žalobcu o nezákonnosti miestneho zisťovania (časť IV.II.B. žaloby) ako nedôvodnú. Správca dane a
ani žalovaný nezaložili svoju argumentáciu o spochybnení dodávateľa žalobcu na výsledku miestneho
zisťovania zo dňa 07. 03. 2019 a tvrdenie žalovaného na str. 8 jeho rozhodnutia (na ktoré poukazoval
aj žalobca) o tom, že „Recepčný nepodal správcovi dane také informácie, ktoré by preukazovali nejaké
obchodné transakcie, neuviedol také informácie, ktoré by mali mať vplyv na závery správcu dane.“ nie je

„vyvrcholením nezákonnosti miestneho zisťovania“, ako to tvrdil žalobca v žalobe, ale je len správnym
konštatovaním skutočnosti, ktorá z miestneho zisťovania logicky vyplynula.
Za nedôvodnú správny súd považoval aj námietku v časti IV.II.C. žaloby (procesný postup - prerokovanie
pripomienok k protokolu).
K protokolu zo dňa 16. 09. 2019 z daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobie podal žalobca

vyjadrenie zo dňa 08. 10. 2019, v ktorom vzniesol pripomienky (vrátane procesných) k zisteniam správcu
dane uvedeným v protokole. Správca dane v zmysle ust. § 68 ods. 3 zákon č. 563/2009 Z.z. v podaní
zo dňa 21. 11. 2019 navrhol, resp. určil termín ústneho pojednávania v súvislosti s prerokovaním
pripomienok na deň 09. 01. 2020 s tým, že ak tento termín nevyhovuje, je možné sa skontaktovať v
lehote osem dní odo dňa doručenia podania so správcom dane telefonicky (telefónne čísla boli uvedené

v záhlaví podania) alebo mailom (taktiež uvedený v podaní). V prípade nekontaktovania sa so správcom
dane bude platiť termín určený správcom dane na prerokovanie pripomienok, t.j. 09. 01. 2020. Toto
všetko oznámil správca dane žalobcovi v podaní zo dňa 21. 11. 2019, ktoré bolo doručené právnemu
zástupcovi žalobcu dňa 25. 11. 2019, pričom žalobca ani jeho právny zástupca proti tomuto termínu
nevzniesli žiadne námietky a nekontaktovali sa s ním. Pokiaľ bol právny zástupca žalobcu toho názoru,

žeeštepredprerokovanímpripomienokjepotrebné,abynazreldoadministratívnehospisu,maldostatok
časového priestoru od 25. 11. 2019, aby o nazretie do spisu požiadal. Urobil tak až dňa 09. 01. 2020,
kedy sa dostavil k správcovi dane a podľa zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 09. 01. 2020(predmetom ktorého bolo prerokovanie pripomienok predložených žalobcom k protokolu zo dňa 16. 09.
2019 z daňovej kontroly zdaňovacieho obdobia september 2018) požiadal o nazretie do spisu.
Správca dane mu oznámil, že do spisu môže nazrieť po dohodnutí termínu na takýto úkon, ale o

takúto dohodu nemal záujem, čo vyplýva zo spisu. Ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 563/2009
Z.z. v znení platnom do 31. 03. 2020 (teda i v čase, kedy právny zástupca požiadal o nazretie do
spisu) bolo formulované ak, že daňový subjekt je oprávnený nazerať do spisu týkajúceho sa jeho
daňových povinností. Nazretie do spisu však predpokladalo iniciatívu zo strany daňového subjektu
vo forme požiadania o nazretie do spisu, pretože v opačnom prípade by správca dane nevedel o

záujme daňového subjektu nazrieť do spisu. Toto ustanovenie zákona ďalej stanovovalo podmienky,
za akých je daňový subjekt oprávnený do spisu nazerať, to znamená, že spis nebolo možné okamžite
dať k nahliadnutiu, ale bolo ho potrebné k nazretiu vopred pripraviť. Potreba prípravy spisu na nazretie
podľa názoru súdu výslovne vyplývala z úpravy zakotvenej v ust. § 23 ods. 1 veta štvrtá zákona č.
563/2009 Z.z.. V zmysle tejto úpravy daňový subjekt alebo jeho zástupca nebol oprávnený (okrem
iného) nazerať do písomností obsahujúcich utajované skutočnosti a do dokumentov, sprístupnením

ktorých by boli dotknuté právom chránené záujmy iných osôb. Spis bolo teda potrebné pripraviť tak, aby
právny zástupca žalobcu nemohol nazerať do dokumentov, ktoré sa týkali iných daňových subjektov a
so žalobcom nesúviseli (napr. výpisy z bankového účtu spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o., faktúry vystavené
spoločnosťou BLAŽEK SK s.r.o. ako dodávateľom pre iných jej odberateľov, ktoré sa žalobcu netýkali a
ktoré sa v spise nachádzali, nakoľko boli správcovi dane predložené spoločnosťou Navrat & Partners,

s.r.o. ako splnomocneným zástupcom spoločnosti BLAŽEK SK s.r.o., ako i rôzne zmluvy, ktoré sa
žalobcu netýkali a ani nesúviseli s preverovanou transakciou tejto spoločnosti a žalobcu). Z toho dôvodu
správca dane dal možnosť právnemu zástupcovi žalobcu dohodnúť si termín nazretia do spisu a tento
termín chcel uviesť do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 09. 01. 2020. Právny zástupca žalobcu
však nebol ochotný navrhovaný postup správcu dane akceptovať a správcovi dane neumožnil, aby

ho oboznámil s pripraveným stanoviskom k vyjadreniu žalobcu zo dňa 08. 10. 2019 (pripomienkam
k protokolu), pričom trval na svojej požiadavke na nazretie do spisu aj po opätovnom upozornení,
že predmetom pojednávania je prerokovanie pripomienok žalobcu k protokolu z daňovej kontroly a
nie nazretie do spisu. Následne opustil miestnosť, v ktorej sa konanie viedlo bez toho, aby zápisnicu
podpísal. Táto skutočnosť je uvedená v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 09. 01. 2020. S

poukazom na priebeh ústneho pojednávania konaného dňa 09. 01. 2020, ktorý je zaznamenaný v
zápisnici, je správny súd tohto názoru, že v dôsledku konania právneho zástupcu žalobcu bolo zmarené
prerokovanie pripomienok žalobcu k protokolu z daňovej kontroly, čo vyplýva aj z konštatovania žalobcu
v žalobe podľa ktorého „advokát daňového subjektu nemal možnosť nazrieť do spisu a preto nemohol
pokračovať v úkone, čím by zhojil nezákonnosť prerokovania pripomienok“. Z tohto jeho konštatovania

je možné vyvodiť záver, že prerokovanie pripomienok podmieňoval nazretím do spisu, čo je neprípustné
a nemá oporu v zákone. Skutočnosť, že správca dane na pojednávaní vo veci prerokovania pripomienok
žalobcu zo dňa 08. 10. 2019 nesúhlasil s tým, aby právny zástupca žalobcu priamo na pojednávaní
nazreldospisu,nespôsobujenezákonnosťúkonuprerokovaniapripomienok(kuktorémuspoukazomna
konanie právneho zástupcu žalobcu ani nedošlo) a iný dôvod nezákonnosti tohto úkonu, resp. konania

žalobca ani netvrdil.
Žalobca,resp.jehoprávnyzástupcamohlikedykoľvekvpriebehudaňovejkontroly,ajponejdohodnúťso
správcom dane termín nazretia do spisu, resp. mu oznámiť záujem nazrieť do spisu, čo právny zástupca
žalobcu urobil až dňa 09. 01. 2020 na pojednávaní vo veci prerokovania pripomienok žalobcu v podaní
zo dňa 08. 10. 2019, pričom mal požiadavku okamžitého nazretia do spisu, ktorej z vyššie uvedených

dôvodov (potreba prípravy spisu na nazretie tak, aby neboli dotknuté právom chránené záujmy iných
osôb) nebolo možné vyhovieť a nebol ochotný dohodnúť si so správcom dane termín nazretia do spisu.
Správny súd je toho názoru, že týmto postupom (požiadavkou na okamžité nazretie do spisu v priebehu
pojednávania vo veci prerokovania pripomienok zo dňa 08. 10. 2019) právny zástupca žalobcu sám
zmaril úkon nazretia do spisu (podľa názoru súdu sa jedná o úkon a nie o konanie, ako to tvrdili

daňové orgány), ako i prerokovanie pripomienok žalobcu. Tvrdenia žalobcu v žalobe o absencii, resp.
neexistencii spisu z daňovej kontroly alebo pravdepodobnej neexistencii tohto spisu nie je podložené
žiadnymi dôkazmi a súdu nie je známe, na základe akých skutočností dospel k týmto tvrdeniam. Žalobca
zároveň sám spochybnil tieto svoje tvrdenia v žalobe, a to poukazom na zvukovú nahrávku vyhotovenú
právnymzástupcomžalobcudňa09.01.2020,podľaktorejmalzamestnanecsprávcudanekonštatovať,

že „spis je tu a bude pripravený“.
K námietke o porušení práva na nazretie do spisu (ku ktorému podľa názoru súdu v predmetnej veci z
vyššie uvedených dôvodov nedošlo) je potrebné vo všeobecnosti poukázať na rozhodovaciu prax súdov,
z ktorej vyplýva, že táto námietka nie je dôvodná ani v prípadoch, ak bol spis účastníkovi dostatočneznámy, keďže sa v ňom nachádzajú iba doklady, s ktorými bol účastník oboznámený iným spôsobom.
Konateľ žalobcu bol na pojednávaní dňa 19. 06. 2019 oboznámený s priebežnými výsledkami daňovej
kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018 ako i s jednotlivými dôkazmi,

resp. listinami a zároveň mu boli vrátené ním predložené doklady, o čom bola v uvedený deň spísaná
zápisnica. Žalobca podal k oboznámeným skutočnostiam vyjadrenie zo dňa 19. 07. 2019, ktoré je
súčasťou spisu. Ďalej je súčasťou spisu i protokol zo dňa 16. 09. 2019 z daňovej kontroly, ktorý bol
doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 23. 09. 2019 a podanie žalobcu zo dňa 08. 10. 2019,
v ktorom sa vyjadril k protokolu z daňovej kontroly. Žiadne iné podania, na ktoré by správca dane

prihliadal pri svojom rozhodovaní a ktoré by mali vplyv na jeho rozhodnutie neboli v období od 19. 06.
2019 do 09. 01. 2020 správcovi dane predložené. Z toho vyplýva, že i keď správca dane dňa 19. 06.
2019 pri prerokovaní pripomienok správne neumožnil právnemu zástupcovi žalobcu okamžite nazrieť do
spisu, nebola mu týmto postupom odňatá možnosť vyjadriť sa k obsahu spisu a predkladať vo vzťahu
k dokumentom, ktoré tvorili obsah spisu, svoje tvrdenia a dôkazy. Navyše podľa ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR platí, že rozhodnutie správneho orgánu by sa nemalo zrušiť len preto, aby sa

zopakoval proces a odstránili formálne vady (v tomto prípade však nedošlo podľa názoru súdu ani
k formálnej vade), ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (napr.
rozsudok NS SR v konaní pod sp. zn. 4Sž 98-102/2002 Z.z.). V posudzovanom prípade, v ktorom
administratívnyspisobsahujeibadokumenty,ktoréžalobcamalkdispozícii,resp.sktorýmibolpodrobne
oboznámený dňa 19. 06. 2019, by samotné odstránenie žalobcom tvrdenej „vady“ nazretia do spisu

neprinieslo žalobcovi vecne iné rozhodnutie. Z tohto dôvodu samotná táto tvrdená „vada“ nemôže byť
dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovaného.
Záverom k tejto nedôvodnej námietke žalobcu správny súd poukazuje na právnu úpravu nazretia do
spisu v ust. § 23 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. platnú od 01. 01. 2022 (ktorú samozrejme nie je možné
aplikovať v predmetnej veci). Ustanovenie § 23 ods. 1 tohto zákona bolo zmenené zákonom č. 428/2021

Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisovaktorýmsameniaadopĺňajúniektorézákony
v znení neskorších predpisov, pričom v dôvodovej správe k zmene ust. § 23 ods. 1 platnej od 01. 01.
2022 je výslovne uvedené „Úprava vyplýva z aplikačnej praxe. Daňovým subjektom bude umožnené
nazrieť do spisu nasledujúci pracovný deň po tom, ako o to požiadajú, pričom požiadať môžu telefonicky,

elektronicky alebo listinne“. Táto novela ust. § 23 ods. 1 zákona č. 563/2009 podľa názoru súdu len
dokumentuje, že správca dane nie je povinný umožniť okamžité nazretie do spisu na základe požiadavky
daňového subjektu alebo jeho právneho zástupcu na pojednávaní vo veci prerokovania pripomienok
daňového subjektu a túto povinnosť nemal ani do 31. 12. 2021.
V súvislosti s touto námietkou žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod

sp. zn. 5Sžfk/14/2016. Správny súd však vzhľadom na dôvody uvedeného rozsudku uvádza, že v ňom
odvolací súd riešil otázku nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu nedodržania lehoty na vykonanie
daňovej kontroly a podľa názoru konajúceho správneho súdu nie je dôvod na aplikáciu tohto rozsudku
v predmetnej veci, v ktorej sa riešila iná skutková situácia.
Námietky žalobcu uvedené v žalobe (časť IV.II.B., IV.II.C., IV.II.D.) správny súd posúdil ako nedôvodné.

42. V podanej žalobe žalobca poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ a viacero rozhodnutí
súdov, ktoré považoval za aplikovateľné i v jeho veci. Správny súd v tejto súvislosti považuje za
potrebné uviesť, že vnútroštátnu právnu úpravu dane z pridanej hodnoty je potrebné vykladať v súlade
s právom Európskej únie a Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme

dane z pridanej hodnoty. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva právo členských štátov
vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso dane z
pridanej hodnoty podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému dane z pridanej hodnoty,
avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality a so zamedzením neprimeraného zásahu do práv
platiteľov tejto dane na vrátenie dane z pridanej hodnoty nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním

ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava dane z pridanej hodnoty vnímaná ako
právo každého platiteľa dane z pridanej hodnoty na odpočet tejto dane zaplatenej ním na vstupe,
vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené
jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či daň z pridanej hodnoty splatná vo vzťahu
k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do

štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet dane z pridanej hodnoty zaplatenej na
vstupe. Uvedený výklad zásady neutrality dane z pridanej hodnoty vyplýva z judikatúry Súdneho dvora
EÚ, napr. rozsudky v spojených veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta Recycling(C-440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03), Bond
House Systems (C-484/03).
K argumentácii žalobcu judikatúrou Súdneho dvora EÚ (vo veci vo veci vo veci C-80/11 a

C-142/11 Mahagében Kft. a Péter Dávid) je potrebné uviesť, že daňové orgány v predmetnej veci
neodôvodnili neuznanie odpočtu dane účasťou žalobcu na zneužívajúcom alebo podvodnom konaní
vo vzťahu k právnej regulácii dane z pridanej hodnoty, a preto ani nebolo ich dôkaznou povinnosťou
preukazovať vedomosť sťažovateľa o tom, či sa prijatím plnenia zúčastňuje nejakého podvodného
alebo zneužívajúceho konania. Daňové orgány dospeli k záveru, že nebolo preukázané, že obchod bol

uskutočnený tak, ako ho žalobca deklaroval dokladmi, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno
a že na uplatnenie odpočítania dane neboli splnené zákonné podmienky stanovené v ust. § 49 ods. 1,
2 a ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z..

43. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že správca dane postupoval správne a v zmysle
zákona, keď žalobcovi rozhodnutím zo dňa 15. 01. 2020 vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie september 2018 v sume 1.264,96 eur. Správne postupoval i žalovaný, keď
rozhodnutie správcu dane zo dňa 15. 01. 2020 potvrdil podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z.z. o
správe daní (daňový poriadok) a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z obsahu
predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány zistili skutkový stav správne a v
dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť. Skutkový stav

zistený správcom dane a žalovaným je dostatočný, vychádza nielen z daňových dokladov predložených
daňovým subjektom, ale predovšetkým zo zistení, že týmto dokladom absentuje materiálny podklad,
nakoľko žalobca nepredložil žiadny relevantný dôkaz preukazujúci, že mu tovar dodal ním deklarovaný
dodávateľ. Predloženie faktúry, bankového dokladu o vklade v hotovosti na účet, resp. súvisiacej faktúry
nie je vzhľadom na zistené okolnosti danej veci postačujúce a tieto listiny dostatočne nepreukazujú, že

medzi žalobcom a deklarovaným dodávateľom skutočne došlo k reálnemu zdaniteľnému plneniu, teda
že sú splnené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty stanovené v ust. §
49 a nasl. zákona č. 222/2004 Z.z. a že žalobca ako platiteľ tejto dane má nárok na jej odpočítanie.
Žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať k nim stanovisko, čo i
využil a na svojich procesných právach nebol žiadnym spôsobom poškodený. Záver správcu dane a

žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a
je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z., pričom súd nezistil ani žiadne
procesné pochybenia daňových orgánov, ku ktorým by musel prihliadať. K námietkam žalobcu v podanej
žalobe sa správny súd podrobne vyjadril v predchádzajúcich bodoch svojho rozsudku a považoval ich
za nedôvodné v plnom rozsahu.

44. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v intenciách podanej žaloby správny
súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju rozsudkom zamietol podľa ust. § 190 SSP.

45. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech (súd

žalobuzamietol)nepriznalnáhradutrovkonania,atospoukazomnaust.§168SSP,nakoľkozosúdneho
spisu nevyplýva, že by žalovanému v súvislosti s predmetným konaním trovy konania vznikli.

46. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje
inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP).

Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon

neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP.
Kasačnúsťažnosťmôžepodaťúčastníkkonania,akbolorozhodnutévjehoneprospechvlehotejedného
mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je
ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského

súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej
sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich

skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho

zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.