Uznesenie – Pracovné právo ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, November 30, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/126/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316219970
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1316219970.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov
senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: H.. U. R., K..
XX.XX.XXXX, O. V. W. Q. XX, O., zast. advokátskou kanceláriou LEGAL & CORP s.r.o., so sídlom
Gajova 11, Bratislava, proti žalovanému: ALK Slovakia s.r.o., IČO: 47 893 761, so sídlom Tomášikova
64, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou PETERKA & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o., so

sídlom Kapitulská 18/A, Bratislava, o zaplatenie 9.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14. decembra 2017 č.k. 23C/138/2016-128, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

9.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 9.000 eur od 30.07.2016 do zaplatenia,
všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 15.12.2015 uzavreli so
žalovaným Dohodu o skončení pracovného pomeru, v ktorej boli stanovené podmienky, v zmysle ktorých

zamestnávateľ resp. žalovaný vyplatí žalobcovi po skončení pracovného pomeru mimoriadnu odmenu
vo výške 9.000 eur, pričom vyplatenie predmetnej odmeny bolo podmienené v prvom rade úspešnou
kategorizáciou lieku Acarizax v prípade, že k 85 % úhrade tohto lieku dôjde najneskôr do 01.01.2017,
v druhom rade rešpektovaním ustanovení Dohody, najmä jej článku IX, v zmysle ktorého zamestnanec
nebude odo dňa uzatvorenia predmetnej Dohody žiadnym spôsobom komunikovať s klientmi a/alebo
obchodnými partnermi zamestnávateľa v súvislosti s činnosťou, ktorú zamestnanec vykonával pre

zamestnávateľa, kontaktovať a oslovovať ich v súvislosti s činnosťou, ktorú zamestnanec vykonával
pre zamestnávateľa, nebude konať v mene zamestnávateľa a ani nebude vyvíjať akúkoľvek činnosť,
ktorá by mohla viest' k poškodeniu obchodného mena, dobrej povesti a goodwillu zamestnávateľa a/
alebo spoločností patriacich do skupiny zamestnávateľa a/alebo vzniku akejkoľvek, škody na strane
zamestnávateľa a/alebo spoločnosti patriacich do skupiny zamestnávateľa, pokiaľ zamestnávateľ
neustanoví inak. Žalobca poukázal na to, že dňa 29.06.2016 bolo vydané rozhodnutie Ministerstva

zdravotníctva SR, ktorým sa predmetný liek zaradil do zoznamu kategorizovaných liekov s ÚZP 239,85
eur, čo predstavuje 85 % úhrady za liek, na základe čoho mu vznikol nárok na vyplatenie sumy 9.000
eur od žalovaného ako mimoriadnej odmeny a uviedol, že splnil všetky predpoklady pre naplnenie
odkladacej podmienky v zmysle čl. IV Dohody, a preto mu odo dňa zverejnenia uvedeného rozhodnutia
vznikol nárok na odmenu 9.000 eur, ktorá mu mala byť podľa čl. IV Dohody vyplatená do 30 dní od
dosiahnutia 85 % úhrady uvedeného lieku, teda najneskôr do 29.07.2016, avšak žalovaný mu napriek

tomu mimoriadnu odmenu nevyplatil. Listom zo dňa 28.10.2016 žalovaný jeho nárok na vyplatenie
mimoriadnej odmeny poprel, keď potvrdil, že prvú časť odkladacej podmienky, ktorou je úspešnákategorizácia lieku Acarizax v stanovenom termíne, splnil, ale nesplnil jej druhú časť, ktorou bolo
rešpektovanie jednotlivých ustanovení Dohody, najmi jej čl. IX, pričom svoje stanovisko odôvodnil tým,
že mu ako jeho bývalý zamestnanec spôsobil škodu, čo je v rozpore s čl. IX Dohody, a to tým, že

(žalobca) voči nemu podnikol právne kroky, ktorými sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia v
súvislosti s neoprávnene zriadeným sídlom žalovaného v priestoroch patriacich žalobcovi a tiež právne
kroky,ktorýmisadomáhalodstránenianásledkovzásahudosvojichosobnostnýchpráv,čímmuspôsobil
škodu v podobe zvýšených nákladov na právne služby, ktoré musel vynaložiť v súvislosti s riešením

vyššie uvedených sporov medzi stranami, a preto v zmysle čl. IX Dohody nárok na vyplatenie
mimoriadnejodmenyžalobcovinevznikol.Natejtoargumentáciizotrvalžalovanýajvkonanípredsúdom.
Uviedol, že žalobca sa po uzatvorení Dohody pokúšal voči nemu uplatňovať zjavne bezdôvodné a
právne nepodložené nároky, a preto musel zainteresovať svojho právneho zástupcu a vynaložiť náklady

za právne služby. Žalobca argumentoval v žalobe i v konaní tým, že nevyvíjal žiadnu činnosť, ktorá by
mohla viesť k poškodeniu dobrého mena, povesti a goodwillu žalovaného, a nekonal v rozpore s čl. IX
Dohody. K nákladom na právne služby, ktoré žalovaný označil ako spôsobenú škodu, uviedol, že si vo
vzťahu k žalovanému iba uplatňuje svoje práva a bráni svoje oprávnené záujmy, čo nemožno považovať
za spôsobenie škody. Tým, že si súdnou cestou uplatňuje svoje právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia či zdržanie sa zásahu do jeho osobnostných práv neporušuje žiadnu právnu povinnosť
uloženú mu zmluvou či právnym predpisom, ale len využíva právo na ochranu svojich práv, ktoré mu
poskytuje zákon, pričom v prvom konaní ani nie je žalobcom on, ale obchodná spoločnosť (ADOS
s.r.o.). Uplatňovanie práva však nemôže byť považované za činnosť, ktorá má niekomu spôsobiť škodu.
Žalovaný nesúhlasil, keď poukazoval na to, že žalobca zasiahol šikanóznymi žalobami do činnosti jeho

spoločnosti a spôsobil mu škodu, keď došlo k poškodeniu dobrého mena spoločnosti žalobou ktorou si
žalobcauplatnilospravedlneniezverejniťvceloštátnomdenníkuSME,čopovažovalzaneopodstatnené,
pretože k žiadnej ujme žalobcu nedošlo. Zopakoval, že odkedy si žalobca uplatňuje nároky, či už
predžalobnými výzvami alebo žalobami, vynaložil náklady na právne služby, ktoré boli vyfakturované a
uhradené, pričom tieto náklady mu vznikli len preto, že žalobca si uplatnil neopodstatnené nároky.

3. Vykonal dokazovanie výsluchom strán, oboznámil sa s listinnými dôkazmi, Dohodou o skončení
pracovného pomeru zo dňa 15.12.2015, rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 29.06.2016
č. S05066-OKCLP-2016-8387, žiadosťou o vyplatenie mimoriadnej odmeny zo dňa 04.10.2016,
vyjadrením žalovaného k vyplateniu mimoriadnej odmeny zo dňa 28.10.2016. Z čl. IV Dohody o

skončení pracovného pomeru zo dňa 15.12.2015, uzatvorenej medzi sporovými stranami, zistil, že
zamestnávateľ vyplatí po skončení pracovného pomeru zamestnancovi odstupné v zákonnej výške,
jedného priemerného mesačného zárobku zamestnanca, prípadnú náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku v zákonnej výške a mimoriadnu odmenu vo výške 9.000 eur na účet zamestnanca v bežných
výplatných termínoch zamestnávateľa. Zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi aj mimoriadnu odmenu

vo výške 9.000 eur, pričom jej vyplatenie je podmienené úspešnou kategorizáciou (85 % úhrada) lieku
Acarizax a rešpektovaním ustanovení Dohody zo strany zamestnanca, najmä čl. IX. V prípade, že k 85
% úhrade lieku Acarizax nedôjde najneskôr do dňa 01.01.2017, zamestnancovi nárok na vyplatenie tejto
mimoriadnej odmeny nevznikne. Táto mimoriadna odmena bude vyplatená na účet zamestnanca do 30
dní od dosiahnutia 85 % úhrady uvedeného lieku zamestnávateľa. Z čl. IX Dohody zistil, že zamestnanec

nemal odo dňa uzatvorenia predmetnej Dohody žiadnym spôsobom komunikovať s klientmi a/alebo
obchodnými partnermi zamestnávateľa v súvislosti s činnosťou, ktorú zamestnanec vykonával pre
zamestnávateľa, kontaktovať a oslovovať ich v súvislosti s činnosťou, ktorú zamestnanec vykonával
pre zamestnávateľa, nebude konať v mene zamestnávateľa a ani nebude vyvíjať akúkoľvek činnosť,
ktorá by mohla viest' k poškodeniu obchodného mena, dobrej povesti a goodwillu zamestnávateľa a/

alebo spoločností patriacich do skupiny zamestnávateľa a/alebo vzniku akejkoľvek škody na strane
zamestnávateľa a/alebo spoločnosti patriacich do skupiny zamestnávateľa, pokiaľ zamestnávateľ
nestanoví inak. Z Rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR č. S05066-OKCLP-2016-8387 zo dňa
29.06.2016 zistil, že liek 6733B ACARIZAX 12 SQ-HDM lyo por 90x12 SQ-HDM sa podľa ust. § 16 ods.
1 zákona zaraďuje do zoznamu kategorizovaných liekov, úradne určená cena lieku sa určuje vo výške

235,57 eur a maximálna cena lieku vo verejnej lekárni sa určuje vo výške 282,16 eur. Zo žiadosti o
vyplatenie mimoriadnej odmeny zo dňa 04.10.2016, zistil, že žalobca žiadal v zmysle Dohody zo dňa
15.12.2015 žalovaného o vyplatenie mimoriadnej odmeny na základe toho, že odkladacia podmienka
úspešnej kategorizácie lieku Acarizax bola splnená Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR zodňa 29.06.2016. Z listu žalovaného zo dňa 28.10.2016 adresovaného žalobcovi vyplýva, že žalovaný
informoval žalobcu, že dňa 01.10.2016 spoločnosť dosiahla úspešnú kategorizáciu lieku Acarizax s 85
% úhradou, čím bola splnená prvá podmienka na vyplatenie mimoriadnej odmeny vo výške 9.000 eur

podľa čl. IV Dohody, avšak čl. IV. Dohody viazal vyplatenie mimoriadnej odmeny aj na splnenie ďalšej
podmienkyrešpektovaniaustanoveníDohody,najmijejčl.IX.zostranyžalobcu,vznikuakejkoľvekškody
na strane spoločnosti a/alebo spoločnosti patriacich do skupiny spoločnosti. Vzhľadom na právne kroky,
ktoré žalobca podnikol voči spoločnosti po uzavretí Dohody (uvedené vyššie), nesplnil druhú podmienku
na vyplatenie mimoriadnej odmeny podľa čl. IV Dohody, pretože spoločnosti spôsobil škodu v podobe

zvýšených nákladov na právne služby, potrebných pre riešenie výziev žalobcu voči spoločnosti, a preto
spoločnosť žalovaného žalobcovi predmetnú odmenu nevyplatila.

4. Vec posúdil právne podľa ust. § 420 ods.1, § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák., podľa ust. § 3 nar.
č. 87/1995 Z.z. a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, keď mal z vykonaného dokazovania za
preukázané, že žalobca splnil podmienky na vyplatenie mimoriadnej odmeny dohodnutej v Dohode o

ukončení pracovného pomeru. Vyhodnotil, že žalobca splnil aj druhú podmienku, keď od ukončenia
pracovného pomeru žiadnym spôsobom nekomunikoval s klientmi či obchodnými partnermi žalovaného
v súvislosti s činnosťou, ktorú pre žalovaného vykonával, nekontaktoval ich ani neoslovoval v súvislosti
s touto činnosťou, nevyvíjal žiadnu činnosť, ktorá by mohla viest' k poškodeniu dobrého mena, povesti
a goodwillu žalovaného a tieto skutočnosti nespochybňoval ani žalovaný, ktorý ako dôvod nenaplnenia

druhej podmienky považoval výlučne spôsobenie škody vo forme vynaloženia nákladov na právne
služby. Vysvetlil, že základné predpoklady vzniku tzv. všeobecnej škody stanovuje ust. § 420 ods. 1
Obč. zák.. Uviedol, že žalovaný síce tvrdil, že sa mu v dôsledku konania žalobcu zvýšili náklady na
právne služby, avšak netvrdil ani nepreukázal, že žalobca porušil nejakú konkrétnu právnu povinnosť,
pričom vyhodnotil, že porušenie akejkoľvek právnej povinnosti žalobcom, čoho dôsledkom by mohlo byť

zmenšenie majetku žalovaného, v konaní najavo nevyšlo. V tejto súvislosti dospel k záveru, že to, že si
žalobca dvoma žalobami uplatňuje svoje právo, nie je porušením žiadnej povinnosti a ani to nemá za
následok vznik škody, ktorú by mal žalobca spôsobiť v zmysle čl. IX Dohody. Uzavrel, že vzhľadom na
to, že žalovaný nevyplatil mimoriadnu odmenu žalobcovi po splnení podmienok v zmysle čl. IV Dohody
do 30 dní od dosiahnutia 85 % úhrady uvedeného lieku resp. do 29.07.2016, nasledujúcim dňom po

splatnosti sa dostal do omeškania a žalobcovi tak vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania od
prvého dňa omeškania. Preto žalobcovi podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. priznal aj uplatnený úrok
z omeškania od 30.07.2016 do zaplatenia.

5. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, plne úspešnému v konaní,

priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu.

6. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm.
b), d) a h) C.s.p., navrhujúc, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu
žalobcu zamietne, alebo ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V úvode svojho rozsiahleho odvolania zhrnul celú svoju argumentáciu z konania pred súdom prvej
inštancie. Namietal, že súd prvej inštancie v rozpore s ust. § 162 ods. 3 C.s.p. nerozhodol o jeho
návrhu na prerušenie konania, ktorý súdu doručil v rámci jeho vyjadrenia zo dňa 23.06.2017. Zastával
názor, že prebiehajúce súdne konanie ako aj ďalšie dve súdne konania (súdne konanie vedené pred
Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 26Cb 458/2016 o zaplatenie 2.539,50 eur s príslušenstvom, kde

žalobcom je spoločnosť ADOS s.r.o., a konanie vedené pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 24C
283/2016oochranuosobnosti)spolusúvisiaaprávneposúdenieopodstatnenostinárokovžalobcu(spol.
ADOS) v rámci predmetných vyššie špecifikovaných dvoch konaní, má zásadný význam pre posúdenie
jeho tvrdení a obrany ohľadom šikanózneho výkonu práva žalobcom. V odvolaní sa ďalej zameral na
vysvetlenie uvedených konaní, ktoré podľa jeho názoru súvisia s prejednávanou vecou. Zdôraznil, že

nakoľko súd prvej inštancie v konaní nerozhodol o prerušení konania, tak bol o jeho návrhu povinný
rozhodnúť v meritórnom rozhodnutí a riadne svoje rozhodnutie odôvodniť. Súdu prvej inštancie v tejto
súvislosti vytkol, že v napadnutom rozsudku úplne absentuje akékoľvek rozhodnutie o jeho návrhu na
prerušenie konania. Týmto svojím nesprávnym procesným postupom mu súd prvej inštancie znemožnil,
aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý

proces. Namietal tiež, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jeho argumentáciou o šikanóznom
výkoneprávazostranyžalobcuavyvíjaníčinnosti,ktorámohlaviesťkpoškodeniudobréhomena,dobrej
povesti a goodwillu jeho spoločnosti a/alebo spoločností zo skupiny žalovaného alebo vzniku škody na
strane žalovaného a/alebo spoločností zo skupiny žalovaného. Uviedol, že sa v rámci svojej procesnejobrany bránil námietkou, že konanie žalobcu pred podaním tejto žaloby, podanie žalôb v konaní o
zaplatenie 2.539,50 eur a v konaní o ochranu osobnosti, predstavuje šikanózny výkon práva zo strany
žalobcu.Napriekjehoprocesnejobranesasúdprvejinštanciezamerallennaporušeniepovinnostípodľa

čl.IXDohodyanijakonevyhodnotiljehoargumentáciu,žekkuškodemôžedôjsťajšikanóznymvýkonom
resp. zneužitím práva, a že šikanózny výkon práva nepožíva právnu ochranu. V tejto súvislosti upriamil
pozornosť na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obdo 6/2010 zo dňa 22.10. 2010, nález ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 195/2012 zo dňa 16.08. 2012 a na českú judikatúru (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo 1917/20014
to dňa 22.03. 2005, NS ČR sp. zn. 22Cdo 1567/2004 zo dňa 07.09.2004), keď mal za to, že aj napriek

rozsiahlej judikatúre slovenských a českých súdov sa súd prvej inštancie jeho obranou nezaoberal a
v rozpore s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. nevysvetlil ako posúdil jeho právnu argumentáciu o šikanóznom
výkone práva zo strany žalobcu resp. to, ako vec právne posúdil. Tvrdil, že napadnuté rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie odmietol vykonať B.
V.. B. T. v postavení prokuristu žalovaného a neumožnil tak (žalovanému) osobnú účasť na pojednávaní,
čím došlo k porušeniu jeho ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 48 ods. 2

Ústavy SR, keďže v rozpore s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku ani neuviedol prečo
predmetný dôkaz nevykonal. Zároveň upriamil pozornosť na bod 5 odôvodnenia rozsudku, kde uviedol,
že súd prvej inštancie v rozpore so skutočnosťou uviedol, že vykonal dokazovanie výsluchom strán a
mal za to, že nejde len o porušenie procesných práv strany v zmysle porušenia práva na účasť pred
súdom, ale aj o závažné porušenie pravidiel dokazovania a vo výsledku ľubovôľu v hodnotení dôkazov.

Rozsudok považoval tiež za nepreskúmateľný, keďže absentuje relevantné právne posúdenie. Záverom
namietol, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5 % zo sumy 9.000
eur napriek tomu, že mimoriadna odmena v tomto konaní predstavuje pracovnoprávny nárok, na ktorý
sa vzťahuje Zákonník práce, z ktorého nárok na úrok z omeškania nevyplýva. S ohľadom na vyššie
spomenutú skutočnosť mal za to, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci, nakoľko na pracovnoprávny nárok súd prvej inštancie aplikoval právnu úpravu úrokov z omeškania
podľa Občianskeho zákonníka, napriek tomu, že Zákonník práce neobsahuje a ani neumožňuje úpravu
úrokov z omeškania.

7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny potvrdiť. Zastával názor, že žalovaný v rámci odvolania neuviedol žiadne ďalšie
dôkazy ani tvrdenia, či iné právne relevantné skutočnosti, ktoré by boli odlišné od jeho tvrdení v konaní
pred súdom prvej inštancie, pričom sa vyjadril, že v plnom rozsahu sa pridržiava a súhlasí s právnym
názorom súdu prvej inštancie, vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Dal do pozornosti skutočnosti,
ktoré medzi stranami nepovažuje za sporné, konkrétne skutočnosť, že mu nárok na zaplatenie žalovanej

sumy vyplýva z Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 15.12.2015, ktorej platnosť sporná
nebola, predmetný nárok mu vznikol naplnením dvoch podmienok, a to úspešnou kategorizáciou lieku
Acarizax v prípade, že k 85 % úhrade lieku dôjde najneskôr do 01.01.2017 a rešpektovaním ustanovení
Dohody, najmä čl. IX. Zdôraznil, že sporným v konaní nebolo, že k naplneniu prvej podmienky prišlo
a taktiež za sporné nepovažoval ani to, že by žalobca komunikoval s klientmi a/alebo obchodnými

partnermi žalovaného, že by tieto osoby oslovoval v súvislosti s činnosťou, ktorú žalobca vykonával
pre žalovaného, že by konal v mene žalovaného, alebo by vyvíjal činnosť, ktorá by mohla viesť k
poškodeniu obchodného mena, dobrej povesti a goodwillu žalovaného, alebo spoločností patriacich
do skupiny žalovaného, pričom uviedol, že táto skutočnosť ani zo strany žalovaného spornou nebola.
Jedinou spornou skutočnosťou je tvrdenie žalovaného, podľa ktorého mal on vykonával činnosť, ktorá

mohla viesť k vzniku škody na strane žalovaného, pričom za takúto činnosť žalovaný označil dve súdne
konania (sp. zn. 26Cb 458/2016, sp. zn. 24C 283/2016), v rámci ktorých dochádza k uplatňovaniu práv,
keďže žalobcovia v predmetných konaniach (len v jednom z týchto konaní bol on žalobcom) iba využili
práva garantované Ústavou SR a inými právnymi predpismi, ku ktorým patrí právo na prístup k súdu
resp. právo na súdnu ochranu. Vyjadril názor, že v žiadnom prípade nie je možné stotožniť sa s názorom,

že uplatňovaním práva je možné spôsobiť žalovanému škodu, naopak uplatňovanie práv súdnou cestou
patrí k základným ústavným právam na základe čoho absentuje podmienka na vznik zodpovednosti
za škodu resp. porušenie povinnosti. K tvrdeniu žalovaného uvedeného v odvolaní ohľadom vylúčenia
úrokov z omeškania na pracovnoprávne nároky resp. nemožnosť aplikácie ustanovení Občianskeho
zákonníka poukázal na uznesenie NS SR z 31.05. 2012 sp. zn. 2Cdo 76/2011 a stotožnil sa s výrokom

súdu prvej inštancie, ktorým mu priznal okrem istiny aj úroky z omeškania. K tvrdeniu žalovaného o
nevykonaní dôkazu resp. B. V.. T. uviedol, že na pojednávaní právny zástupca žalovaného navrhol
vypočutie V.. T. v procesnom postavení svedka a nie v postavení účastníka konania. Naviac, uviedol,
že tento svedok sa mal vyjadriť k takým okolnostiam, ktoré nemajú súvis s prejednávanou vecou, apreto nebol dôvod na vykonanie tohto dôkazu. Zdôraznil, že samotné nevykonanie dôkazu navrhnuté
niektorou stranou sporu nie je možné v zmysle ustálenej súdnej praxe považovať za odvolací dôvod. Mal
za to, že V.. T. ako prokuristovi žalovaného nebolo bránené zúčastniť sa súdneho konania, bol aj fyzicky

prítomný na súde, ale keďže bol navrhnutý ako svedok, tak zostal pred pojednávacou miestnosťou.
K návrhu žalovaného na prerušenie konania uviedol, že predmetný návrh súd prvej inštancie správne
vyhodnotil a posúdil tak, že mu nevyhovel, pretože na prerušenie konania nebol právny dôvod.

8. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu zopakoval svoju argumentáciu i názor, že v danom prípade

išlo o návrh na prerušenie konania, kde súd prvej inštancie mal postupovať v zmysle ust. § 164 písm.
a), alebo b) C.s.p., avšak nerozhodol ani jedným z vyššie uvedených spôsobov a s poukazom na nález
US SR sp. zn. I. ÚS 77/2015 z 10. 06. 2015 a rozhodnutia ESĽP zastával názor, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie požiadavky kladené na odôvodnenie rozsudku nespĺňa. Nesúhlasil s rozhodnutím
súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nepreukázal porušenie konkrétnej právnej povinnosti zo strany
žalobcu, pričom uviedol, že niekoľkokrát poukázal na to, že konanie žalobcu v súvislosti s podaním

súvisiacich žalôb (v konaniach sp. zn. 26Cb 458/2016, sp. zn. 24C 283/2016) je šikanóznym výkonom
práva a teda mal za to, že v konaní tvrdil, že žalobca porušil konkrétnu právnu povinnosť, a to
právnu povinnosť nevykonávať svoje právo šikanóznym spôsobom. Uviedol, že v napadnutom rozsudku
absentuje úvaha súdu prvej inštancie, na základe ktorej konštatoval, že uplatnenie práv prostredníctvom
súvisiacich žalôb nepredstavuje porušenie žiadnej právnej povinnosti. Opätovne sa v podaní zameral

na vysvetlenie konaní, ktoré podľa jeho názoru súvisia s prejednávanou vecou. Naďalej zotrval na
tom, že výsluch V.. T. mohol objasniť skutkové okolnosti, z ktorých by súdu prvej inštancie bola zrejmá
šikanózna povaha tohto konania a súvisiacich žalôb. V súvislosti s priznaným a ním namietaným
úrokom z omeškania v prípade pracovnoprávneho nároku opätovne vyjadril nesúhlas s napadnutým
rozhodnutím súdu prvej inštancie a považoval ho za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné,

keďže v ňom nedošlo k odôvodneniu aplikácie Občianskeho zákonníka na predmetný pracovnoprávny
spor a napokon upriamil pozornosť na opačný právny názor vyslovený rozsudkom KS BA z 21.10.2014
sp. zn. 5Co 133/2013. Záverom svoju pozornosť venoval právnej povahe spoločnosti ADOS spol. s.r.o..

9. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného zotrval na svojich predošlých podaniach a opätovne sa

vyjadril k jednotlivým tvrdeniam žalovaného. V súvislosti s návrhom na prerušenie konania zo strany
žalovaného upriamil pozornosť na rozsudok zo dňa 14.12.2017 sp. zn. 23C 138/2016-128, v ktorom súd
prvej inštancie jednoznačne vyjadril názor preukazujúci nedôvodnosť návrhu na prerušenie konania. K
tvrdeniam žalovaného o šikanóznom výkone práva sa opätovne vyjadril, pričom zhrnul nedôvodnosť
a nezmyselnosť jeho argumentácie. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného o nevykonaní

výsluchu V.. T., žalobca zopakoval a zotrval na svojich už skôr uvedených tvrdeniach. Rovnako tak
v súvislosti s námietkou týkajúcou sa úrokov z omeškania poukázal na to, že v prípade omeškania
v pracovnoprávnych vzťahoch sa postupuje podľa občianskoprávnych predpisov a uplatnia sa taktiež
úroky z omeškania. Nestotožnil s rozhodnutím KS v Bratislave, ktorý vyslovil opačný právny názor.
Záverom odmietol ďalšie špekulácie a hľadanie prepojení, ktorými chce žalovaný preukázať šikanózny

výkon práv spoločnosťou ADOS spol. s.r.o., ktorá naviac nemá žiaden súvis s pracovnoprávnymi
nárokmi žalobcu ako fyzickej osoby, ani s týmto konaním.

10. Opätovne reagoval žalovaný a zotrval na argumentoch uvedených v odvolaní, zrekapituloval
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ním uplatnené odvolacie dôvody. Opätovne upriamil pozornosť na

konania, podľa jeho názoru súvisiace s prejednávaným nárokom, a to na sp. zn. 26Cb 458/2016, kde
poukázal na fiktívne bezdôvodne obohatenie a na konanie sp. zn. 24C 283/2016, kde poukázal na
fiktívny zásah do osobnostných práv. Opätovne v súvislosti s jeho argumentáciou týkajúcou sa zneužitia
práv zo strany žalobcu poukázal na nález ÚS SR IV. ÚS 195/2012, ale aj na uznesenie NS SR z 31. 10.
2011, sp. zn. 5Sži/6/2011 a vyjadril názor, že nakoľko súd prvej inštancie neprihliadol jeho argumentáciu

o šikanóznom výkone práva a zjavnom zneužití práva zo strany žalobcu, mal z vykonaného dokazovania
nesprávne za to, že žalobca splnil podmienku pre vyplatenie mimoriadnej odmeny ustanovenú v čl. IX
Dohody. Taktiež uviedol, že súd prvej inštancie si povinnosť ustanovenú v tomto čl. Dohody nesprávne
zúžil len na to, že žalobca splnil povinnosť od ukončenia pracovného pomeru tým, že žiadnym spôsobom
nekomunikovať s klientmi či obchodnými partnermi žalovaného v súvislosti s činnosťou, ktorú žalobca

pre žalovaného vykonával, nekontaktoval ich ani neoslovoval v súvislosti s touto činnosťou, nevyvíjal
žiadnu činnosť, ktorá by mohla viesť k poškodeniu dobrého mena, povesti a goodwillu žalovaného.
Záverom opätovne vysvetlil podmienky pre priznanie mimoriadnej odmeny v zmysle Dohody a dospelk záveru, že žalobcovi nepatrí nárok na vyplatenie mimoriadnej odmeny, ktorá je predmetom tohto
konania, pretože neboli splnené podmienky ustanovené v čl. IX Dohody.

11. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v odvolacom konaní uviedol, že sa v plnom
rozsahu pridržiava svojich tvrdení uvedených v doterajších podaniach a zároveň sa v celom rozsahu
stotožňuje s napadnutým rozsudkom. Vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného s tým, že podaním
žaloby o ochranu osobnosti sp. zn. 24C 283/2016, ako aj o náhradu škody a vydanie bezdôvodného
obohatenia, sp. zn. 26Cb 458/2016, ide z jeho strany o šikanózny výkon práva. Zdôraznil, že žalovaný

do dnešného dňa nevyčíslil výšku údajnej škody, ktorá mu mala byť spôsobená, resp. mu mala hroziť
tým, že je stranou sporu a túto škodu neeviduje žalovaný ani vo svojom účtovníctve, pričom pokiaľ
žalovaný hovorí o nákladoch na právne zastúpenie, tento náklad je z daňovo-účtovného pohľadu daňovo
uznateľný výdavok a nie škoda. Mal za to, že žalovaný naviac nebol povinný nechať sa zastúpiť
právnym zástupcom. Vyjadril názor, že podal žalobu ako fyzická osoba a v prípade, že nebude v spore
úspešný, pochopiteľne uhradí všetky trovy konania, na ktoré bude zaviazaný súdom. Zastával názor, že

je nesporné a nespochybniteľné, že mu vznikol nárok na riadne vyplatenie odmeny v zmysle Dohody,
nakoľko je preukázané, že došlo k splneniu oboch podmienok na jej vyplatenie.

12. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru,

že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Po preskúmaní predloženého spisu a napadnutého rozsudku dospel totiž k záveru, že
rozhodnutiesúduprvejinštanciejednakpostihujúvady,ktorévodvolacomkonaníniejemožnéodstrániť,
a zároveň, že napadnutý rozsudok je v odvolacom konaní len čiastočne preskúmateľný.

13. V prvom rade vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie
vôbec nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania, za dôvodnú. Z predloženého spisu vyplýva,
že žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 23.06.2017 prerušenie prebiehajúceho konania do
skončenia ďalších dvoch súdnych konaní (vedených pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn.
26Cb 458/2016 o zaplatenie 2.539,50 eur s príslušenstvom, kde žalobcom je spoločnosť ADOS s.r.o.,

a pod sp. zn. 24C 283/2016 o ochranu osobnosti), tvrdiac, že rozhodnutia v uvedených konaniach majú
zásadný význam pre posúdenie jeho tvrdení a obrany ohľadom šikanózneho výkonu práva žalobcom.
Súd prvej inštancie konanie uznesením neprerušil, nariadil pojednávanie a rozhodol v merite veci
napadnutým rozsudkom. Z uvedeného procesného postupu súdu prvej inštancie sa odvolací súd môže
len domnievať, že návrh žalovaného na prerušenie konania nepovažoval za dôvodný, keďže v konaní

pokračoval. Takémuto procesnému postupu by nebolo čo vytknúť, pretože ak súd návrh na prerušenie
konania (ust. § 164 C.s.p.) zamietne, nerozhoduje o tom samostatným uznesením. Uznesenie o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania však musí byť súčasťou jeho meritórneho rozhodnutia, v
našom prípade súčasťou napadnutého rozsudku, v ktorom je súd povinný výrok o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania riadne odôvodniť. Niet totiž žiadnych pochybností o tom, že žalovaný má ako

strana v spore právo procesných návrhov a súd má povinnosť o týchto jeho návrhoch rozhodnúť. V
posudzovanej veci však súd prvej inštancie o procesnom návrhu žalovaného na prerušenie konania
vôbec nerozhodol (výrokom napadnutého rozsudku) a z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva
záver, že sa týmto návrhom žalovaného nezaoberal a úplne ho opomenul, čím mu znemožnil akúkoľvek
argumentáciu v tomto smere a zároveň odoprel uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že

bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Toto procesné pochybenie súdu prvej inštancie nie
je možné napraviť v odvolacom konaní, pretože o procesnom návrhu žalovaného, prednesenom súdu
prvej inštancie, nemôže rozhodnúť odvolací súd.

14. Vzhľadom na spôsob, ktorým súd prvej inštancie rozsudok vypracoval, tiež nie je možné pre

nedostatok zákonom daných náležitostí rozsudku ako i stručnosť jeho odôvodnenia zistiť, ako žalobcom
žalobou uplatnený nárok právne posúdil a aké zákonné ustanovenia aplikoval, keď ho vyhodnotil
za dôvodný. Zjednodušene povedané, v odvolacom konaní nie je možné zistiť, na základe akého
právneho posúdenia súd prvej inštancie žalobcovi samotný nárok na zaplatenie žalovanej sumy voči
žalovanému priznal. Od absencie akéhokoľvek právneho posúdenia samotného nároku sa potom

odvíja aj nemožnosť odvolacieho súdu reagovať na argumenty žalovaného vo vzťahu k priznanému
úroku z omeškania. I keď skutkové zistenia súdu prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd za správne,
právne posúdenie preukázaného skutkového stavu preskúmať nevedel, pretože sa v odôvodnení
napadnutého rozsudku nenachádza. Odhliadnuc od toho, že uvedený nedostatok robí napadnutýrozsudok nepreskúmateľným, je nemysliteľné, aby odvolací súd prezentoval stranám právne posúdenie
veci a aplikoval príslušné zákonné ustanovenia po prvýkrát v odvolacom konaní.

15. Odvolací súd považuje za nevyhnutné dať súdu prvej inštancie do pozornosti, že podľa ust. §
220 ods. 2 C.s.p. je povinnosťou súdu „v odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“, z čoho vyplýva nevyhnutný záver, že zákonodarca uložil súdu
povinnosť svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Z citovaného ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. je zrejmá
požiadavka, aby odôvodnenie rozsudku obsahovalo odôvodnenie jednak skutkové, ale aj právne. Po
uvedení zisteného skutkového stavu, teda v konaní preukázaných skutočností, je povinnosťou súdu vec

posúdiť po právnej stránke, teda z preukázaných zistení vyvodiť právne závery a aplikovať konkrétnu
právnu normu. Je tiež povinný sa riadne a zrozumiteľne vysporiadať s argumentáciou sporových strán (v
posudzovanej veci s argumentami žalovaného a žalobcu) a uviesť, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy,
v tomto prípade žalovaným navrhnutý dôkaz výsluchom jeho prokuristu. I keď o tom, ktoré navrhnuté
dôkazy vykoná, rozhoduje súd, v prípade, že stranou navrhnutý dôkaz v konaní nevykoná, je povinný v

odôvodnenísvojhorozhodnutiavysvetliťsvojedôvody,čosúdprvejinštancietaktiežopomenul.Odvolací
súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť
zrozumiteľné.

16. Súd prvej inštancie sa vyššie uvedeným postupom neriadil a vypracoval rozsudok s odôvodnením,

ktoré nemá náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. Napadnutý rozsudok je
preto s poukazom na vyššie uvedené v časti právneho posúdenia veci a dôvodov, pre ktoré nevykonal
navrhnuté dôkazy, nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie v odôvodnení síce uviedol predmet sporu,
teda čoho sa žalobca žalobou domáhal, na základe čoho, teda akých skutkových tvrdení a dôkazov,
ako i argumenty strán, vyhodnotil dôkazy a prijal správne skutkové závery, avšak ako vec právne

posúdil, zostalo nevysvetlené, pretože z napadnutého rozsudku nevyplýva, aké ustanovenia (ktorého)
zákona a akým spôsobom vlastne v posudzovanej veci aplikoval a ako ich vyložil, keď žalobe v časti
žalovanej istiny vyhovel. Či nárok, uplatnený žalobcom, posúdil podľa predpisov pracovnoprávnych
alebo občianskoprávnych, zostalo nevysvetlené. Preto odvolací súd nemohol vôbec relevantne hodnotiť
odvolacie argumenty žalovaného vo vzťahu k priznanému úroku z omeškania z prisúdenej istiny, v

ktorých tvrdil, že posudzovaný nárok je nárokom pracovnoprávnym a Zákonník práce úrok z omeškania
neupravuje, a preto nemohol byť priznaný. Z napadnutého rozsudku je totiž zrejmé len to, že súd prvej
inštancie priznal úrok z omeškania podľa predpisov Občianskeho zákonníka, keď aplikoval ust. § 517
ods. 1 a 2.

17. Z dôvodu hospodárnosti konania a pre prípad, že súd prvej inštancie dospeje v ďalšom konaní a
novomrozhodnutíkzáveru,žežalobcomuplatnenýnárok,jemzdovýmnárokompodľaZákonníkapráce,
považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III.ÚS 460/2017
zo dňa 04.07.2017 judikoval, že cit. „Zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným
plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa

§ 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka
práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s
vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym
uplynutímvýplatnéhotermínuvnasledujúcomkalendárnommesiaci,zčohovyplývaito,ženasledujúcim
dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto

závery dopadajú na prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa
vzťahujú na prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške.“.
Odvolací súd sa s týmto právnym názorom najvyššej súdnej autority stotožňuje, keďže rovnaký právny
názor zastáva aj vo svojej rozhodovacej praxi.

18. Možno potom vzhľadom na vyššie uvedené uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie, okrem toho,
že trpí vadou absencie rozhodnutia o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania, nie je
vzhľadom na jeho nedostatočné odôvodnenie v odvolacom konaní preskúmateľné. V tejto súvislosti
odvolací súd pripomína, že sporové strany majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu
o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali

pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany strán sporu, ktorým je takéto rozhodnutie
určené. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva strany
sporu na spravodlivé súdne konanie, pretože sa jej tým odníma možnosť vnímať rozhodnutie ako logicky
pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu
v rámci využitia opravných prostriedkov, a teda aj možnosť riadne konať pred súdom. Odňatie možnosti

strane konať pred súdom je porušením jej procesných práv, a dôvodom na zrušenie napadnutého
rozhodnutia.

19. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní a novom rozhodnutí o žalobe žalobcu bude riadne
sa vysporiadať so všetkými podstatnými argumentami strán, opätovne zhodnotiť dôkaznú situáciu a
prijať okrem skutkových záverov aj právny záver a tento aj náležite a presvedčivo odôvodniť. Bude tiež

povinný rozhodnúť o návrhu žalovaného na prerušenie konania (ak tento návrh nebude zobratý späť,
k čomu doposiaľ nedošlo). V prípade, že stranami navrhnuté dôkazy nevykoná, bude povinný v novom
rozhodnutí o veci uviesť dôvody ich nevykonania.

20. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) c) C.s.p. v

spojení s § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
v ktorom bude postupovať procesne správne a po prejednaní veci opätovne o žalobe žalobcu rozhodne.

21. O náhrade trov konania (aj odvolacieho) rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci
(§ 262 ods. 1 a § 396 ods. 3 C.s.p.).

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).