Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 29, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 31CoE/49/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5415200902
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5415200902.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky
Poláčkovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Nory Tomkovej, v exekučnom konaní
vedenom súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Kohútom, so sídlom Exekútorského úradu K. P. XX, D. D.,
vo veci oprávneného: Ing. František Vajči, nar. XX.XX.XXXX, bytom D. D., T. V. XXXX/XX, podnikajúci
pod obchodným menom Ing. František Vajči - MEDIACOM, IČO: 32 279 370, zastúpený JUDr. Idou

Cabanovou, advokátkou so sídlom v D. D., K. P. XX, proti povinnému: Pavol Kotúľ, nar. XX.XX.XXXX,
bytom I., D. XXXX/XX, podnikajúci pod obchodným menom Pavol Kotúľ, IČO: 32 727 551, zastúpený
Consilior Iuris s.r.o., so sídlom v Bratislave, Miletičova 23, IČO: 47 231 157, o vymoženie 72.469,65Eur
s prísl., o trovách exekúcie, o odvolaní povinného proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín č. k.
7Er/60/2015 zo dňa 16.02.2017, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom konania nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením vydaným sudcom okresný súd uložil povinnému povinnosť nahradiť
súdnemu exekútorovi zo vzniknutých trov exekúcie vo výške 9.723,26 Eur ich doposiaľ neuhradenú časť
vo výške 1.990,58 Eur v lehote troch dní od doručenia tohto uznesenia (výrok I.), zároveň oprávnenému

a povinnému sa nárok na náhradu trov exekučného konania nepriznal (výrok II.). V odôvodnení okresný
súd uviedol, že uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 7Er/60/2015-1120 z 26.05.2016 súd
exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. b) zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnejčinnosti(Exekučnýporiadok)aozmeneadoplneníďalšíchzákonovvzneníneskoršíchzmien
(ďalej len „Exekučný poriadok“), keďže exekučný titul, ktorý bol vykonávaný v tomto exekučnom konaní
bol právoplatne zrušený. Uznesenie o zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.01.2017, v

spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1CoE/125/2016-1154 z 29.11.2016.
Súdny exekútor doručil dňa 11.07.2016 na Okresný súd Dolný Kubín vyúčtovanie trov exekúcie (č.
l. 1138), ktorým žiadal priznať trovy exekúcie v celkovej výške 2.079,92 Eur. Okresný súd uloženie
povinnosti nahradiť trovy exekúcie povinným odôvodnil s poukazom na ust. § 243b ods. 1 Exekučného
poriadku,§ 196, § 200 ods. 1, 2, 3, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013,
§ 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 16 ods. 2, § 22 ods. 1, 2, § 23 ods. 1, 2, § 26 vyhlášky č. 188/1995 Z.z.

Okresný súd uviedol, že v exekučnom konaní zásadne platí, že trovy exekúcie platí povinný a tieto
sa vymáhajú spolu s vymáhanou pohľadávkou ako jej príslušenstvo. Takáto zásada, že trovy exekúcie
hradí (znáša) povinný spravidla platí aj pri zastavení exekúcie (§ 197 ods. 1 EP). Výnimkou z tejto
zásady je ustanovenie § 203 EP, podľa ktorého súd môže, príp. musí za určitých okolností zaviazať na
náhradu trov exekúcie oprávneného. V danom prípade však neboli splnené podmienky (predpoklady)
na postup podľa § 203 ods. 1 EP stanovené v hypotéze daného ustanovenia, a preto súd nemohol

uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť trovy exekúcie (ich doposiaľ neuhradenú časť). Oprávnený totiž
nijakým spôsobom nezavinil zastavenie predmetnej exekúcie. V čase podania návrhu na jej vykonaniebol exekučný titul (rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 2Cb/19/2010-68 zo dňa 02.11.2010),
ako to vyplýva aj zo súdom vyznačenej doložky, právoplatný a vykonateľný. K jeho zrušeniu došlo až
po začatí exekučného konania, a to v rámci konania iniciovaného povinným na zrušenie kontumačného

rozsudku, ktorý predstavoval exekučný titul v tomto konaní, v rámci ktorého súd druhej inštancie
v zrušujúcom uznesení z 12.04.2016, sp. zn. 13Cob/40/2016 konštatoval, že neboli riadne splnené
podmienkydoručeniauvedenéhorozsudkupovinnému,atentotedanemoholnadobudnúťprávoplatnosť
ani vykonateľnosť. V čase podania návrhu na vykonanie exekúcie však toto oprávnený, ani pri náležitej
opatrnosti, nemohol predpokladať. Preto súd o trovách exekúcie rozhodol tak, že s poukazom na §

197 ods. 1 EP uložil povinnému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi doposiaľ neuhradenú časť
dôvodne vzniknutých trov exekúcie súdneho exekútora, ktorých výška bola ustálená na sumu 9.723,26
Eur, ich doposiaľ neuhradenú (nevymoženú) časť vo výške 1.990,58 Eur, a to v lehote troch dní od
doručenia tohto uznesenia.

2. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie povinný a žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť. Namietal, že

okresný súd nepostupoval podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, t.j. ustanovenia, ktoré umožňuje
súdu pri zastavení konania prelomiť zásadu ustanovenú v § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, t.j. že
náklady súdneho exekútora uhrádza povinný a povinnosť nahradiť trovy exekúcie uložiť oprávnenému.
Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že exekúcia voči povinnému bola zastavená, pretože exekučný
titul bol právoplatne zrušený. Povinný podal v konaní Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2Cb/19/2010

odvolanie voči rozsudku pre zmeškanie, ktoré odôvodnil nesplnením zákonných podmienok pre vydanie
rozsudku pre zmeškanie, hlavne pre nedostatok riadneho doručovania súdnych písomností. Tomuto
odvolaniu vyhovel Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 13 Cob/40/2016 zo dňa 12.06.2016, ktorým
zrušil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2Cb/19/2010-68 a vec vrátil na nové konanie. Z
tohto rozhodnutia vyplýva, že rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2Cb/19/2010-68 nikdy

nenadobudol právoplatnosť. Tento rozsudok nemohol byť exekučným titulom a na jeho základe nemohla
byť vedená zákonná exekúcia. Zavinenie zastavenia exekúcie je teda výlučne na oprávnenom, ktorý
navrhol vykonanie exekúcie na základe nevykonateľného súdneho rozhodnutia. Oprávnený mal a
mohol predvídať, že súd môže dať povinnému za pravdu. Povinný namietal, že súdny exekútor si časť
svojich trov započítal z prostriedkov, ktoré získal nezákonným vykonaním exekúcie, pretože postupoval

v rozpore s ustanovením § 56 ods. 6 Exekučného poriadku, keď zinkasoval prostriedky z účtov
povinného napriek tomu, že v tom čase ešte nebolo rozhodnuté o návrhu povinného na odklad exekúcie.
Napadnutým rozhodnutím nastalo zlegalizovanie protizákonne zexekvovaných prostriedkov povinného.
Oprávnený namietal, že aj výrok II vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci. Prvoinštančný súd
vychádzal z nesprávneho názoru, že zastavenie exekúcie procesne nezavinil ani jeden z účastníkov

konania. Oprávnený procesne zavinil zastavenie exekúcie, teda by mal nahradiť trovy povinného.

3. Odvolací súd vec preskúmaval aplikujúc v zmysle § 9a ods. 1 Exekučného poriadku ustanovenia
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť dňa
01.07.2016, a to vzhľadom na ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí

tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že účinky procesných
úkonov uskutočnených do 30.06.2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359, § 362 CSP), proti rozhodnutiu, ktoré bolo možné napadnúť

týmto opravným prostriedkom (§ 357 písm. m) CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
CSP a contrario), preskúmal uznesenie súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 379, § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a preto uznesenie okresného súdu
ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

5. Ak súd rozhoduje o zastavení exekučného konania, rozhoduje o tom, kto platí súdnemu exekútorovi
trovy exekúcie (§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku).

6. V uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 6. októbra 2010, sp. zn. 6 M Cdo 4/2010 vyslovil:
„Ustanovenia § 196 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku určujú zásadu, že odmenu patriacu súdnemu

exekútorovi za výkon exekučnej činnosti, náhradu jeho hotových výdavkov a náhradu za stratu času
uhrádza povinný. Len výnimočne, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby
nahradil trovy exekúcie; súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku,
a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie (§ 203 ods. 1 Exekučnéhoporiadku). Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku teda umožňuje súdu pri zastavení konania prelomiť
zásadu ustanovenú v § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, t.j. že náklady súdneho exekútora uhrádza
povinný a povinnosť nahradiť trovy exekúcie uložiť oprávnenému. Podmienkou takéhoto postupu je

určitá forma procesného zavinenia oprávneného.“

7. Oprávnený znáša trovy, ktoré zavinil (§ 136 ods. 4, § 203 ods. 1) alebo trovy exekúcie na nemajetného
povinného. Oprávnený je zaviazaný na úhradu trov exekúcie podľa princípu zavinenia a princípu voľnej
úvahy súdu. Výnimkou je ustanovenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku (zastavenie preto, že majetok

povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie), kedy musí oprávnený uhradiť trovy exekúcie, aj keď
zastavenie nezavinil a nemohol ho predvídať. (k priznaniu trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného
poriadku napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 5M Cdo/15/2011 zo dňa 19.01.2012 alebo 3 M Cdo/10/2011 zo
dňa 24.11.2011 alebo sp. zn. 6 M Cdo 11/2011 zo dňa 29.02.2012). Trovy exekúcie, ktoré má súdnemu
exekútorovi uhradiť oprávnený, určuje vždy exekučný súd. Tieto trovy nemôže určiť súdny exekútor
podľa § 201 a § 202 Exekučného poriadku.

8. Povinný má nárok na náhradu trov konania voči opravnému subsidiárne podľa § 256 ods. 1 CSP, len
ak oprávnený zavinil, že sa muselo konanie (exekučné konanie) zastaviť.
9. Kritérium procesného zavinenia treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi
tým, čo žalobca v konaní požadoval, resp. akého výsledku sa domáhal, a skutočnosťou, pre ktorú bolo

konanie zastavené. To znamená, že použitý termín „zavinenie“ nemožno interpretovať v doslovnom
jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania
(napr. aj prejav vôle spočívajúci v návrhu na zastavenie exekúcie). V prípade, že takého správanie
oprávneného viedlo k zastaveniu exekúcie, (resp. aj v ostatných prípadoch, kedy nebolo príčinou
zastavenia exekúcie správanie oprávneného), na záver o zavinení oprávneného treba ešte zistiť,

či oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Tento spôsob
posudzovania zavinenia pri určení náhrady trov exekúcie súdneho exekútora voči oprávnenému vyplýva
z§203Exekučnéhoporiadkuazjudikatúry,apretopodľanázoruodvolaciehosúdutietozásadynáhrady
trov exekúcie vo vzťahu súdny exekútor- oprávnený, treba použiť aj na vzťah oprávnený- povinný, teda
ustanovenie § 256 ods. 1 CSP treba vykladať vo svetle zásad náhrady trov exekúcie.

10. Napr. v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. júla 2010, sp. zn. 3 M Cdo 11/2009 vyslovil:
„Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy (§
146 ods. 2 O.s.p.). Citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku umožňuje aj pri zastavení
konania priznať účastníkovi náhradu trov konania proti tomu účastníkovi, ktorý zavinil jeho zastavenie.

Zavinenie sa však posudzuje z procesného hľadiska, teda podľa procesného výsledku. I keď uvedené
ustanovenie môže prichádzať do úvahy aj pri rozhodovaní o trovách exekúcie v exekučnom konaní (§
251 ods. 4 O.s.p. v súvislosti s nedostatkom výslovnej úpravy v Exekučnom poriadku), jeho aplikácia v
predmetnej veci nebola správna. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom generálneho prokurátora, podľa
ktorého, pokiaľ oprávnená podala včas návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia, resp. na vykonanie

exekúcie, neprichádza do úvahy jej procesné zavinenie na zastavení exekúcie z dôvodu straty účinnosti
exekučného titulu v dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty, určenej na jeho vykonanie. Oprávnená totiž
postup súdu vo vykonávacom konaní, resp. postup súdneho exekútora v exekučnom konaní, ako i dĺžku
trvania tohto postupu, teda aj prípadné vykonanie exekučného titulu do straty jeho účinnosti v priebehu
konania, nemohla ovplyvniť. Okrem toho súd by bol povinný exekúciu zastaviť i z úradnej moci, ak by

zistil stratu účinnosti exekučného titulu v priebehu konania.“

11. V predmetnej veci bolo treba posúdiť, či oprávnený mohol predvídať, že exekučný titul bude zrušený.
Nie je v súlade so všeobecnou zásadou spravodlivosti, aby oprávnený, ktorý podal dôvodný návrh na
vykonanie exekúcie, bol zaťažený povinnosťou znášať a hradiť trovy exekúcie, ak svojím chovaním

procesne nezavinil zastavenie exekúcie dôvodne začatej a ak v čase začatia exekučného konania bol
v dobrej viere a ani v hrubých rysoch nemohol predvídať zastavenie exekúcie z dôvodu uplatneným
povinným v námietke proti exekúcii. Návrh na začatie exekúcie bol podaný dňa 17.01.2011, pričom
exekučný titul bol opatrený doložkou právoplatnosti- 06.12.2010 a vykonateľnosti- 09.12.2010 (výrok
I vo veci samej). Náležitá opatrnosť je subjektívna kategória, avšak posúdenie či oprávnený mohol/

nemohol predvídať zastavenie je objektívne, zohľadňujú sa všetky okolnosti, nielen, ktoré oprávnený
vedel, ale aj mohol a mal vedieť. Odvolací súd je toho názoru, že dňa 17.01.2011 oprávnený nemohol
vedieť a ani nemal vedieť, že v apríli 2016 odvolací súd zruší exekučný titul. Zavinenie oprávneného
nie je možné vyvodzovať zo základného konania, či oprávnený zavinil, že došlo k nesprávnej aplikáciífikcie doručenia, t.j. odvodiť procesné zavinenie na zastavení exekúcie z úspešnosti strán v odvolacom
konaní, v ktorom sa rozhodlo o zrušení exekučného titulu z dôvodu vyvrátenia domnienky doručenia
náhradným spôsobom.

12. O trovách súdneho exekútora exekučný súd rozhodol správne podľa zásad § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku, keď zisťoval, či oprávnený procesne zavinil zastavenie exekúcie, rovnako správne rozhodol
aj o nároku povinného na náhradu trov konania, a preto odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového

poriadku v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keď zistil, že povinný ohľadne
svojho odvolania úspech nemal, ostatným účastníkom žiadne trovy v spojení s opravným prostriedkom
nevznikli. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd účastníkom (žiadnemu z nich) nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

14. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.