Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 18, 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 30S/184/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200491
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Šulek

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5021200491.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Jozefa Šuleka a členov senátu JUDr. Zuzany Krivdovej a Mgr. Silvie Tisovej (sudkyňa
spravodajkyňa), v právnej veci žalobcu: Stavoinvest - SK, s. r. o., so sídlom Krasňany 342, Varín, IČO:
36 417 891, právne zast.: Burian & partners, s. r. o., so sídlom Žilina, Vojtecha Tvrdého 819/1, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
101583935/2021 zo dňa 25.08.2021, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Správny orgán prvého stupňa - Daňový úrad Žilina, pobočka Martin (ďalej len „správca dane“)
rozhodnutím Číslo: 100665341/2021 zo dňa 21.04.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) určil
žalobcovi rozdiel v sume 11 567,96 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2017.

Správny orgán prvého stupňa vykonal u žalobcu v dňoch od 25.09.2019 do 19.10.2020 daňovú

kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2017, marec 2017
až december 2017. Správca dane z daňovej kontroly vyhotovil Protokol č. 101510751/2020 zo dňa
01.10.2020, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený
splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 19.10.2020.
Správca dane ďalej v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobca si na základe podaného
daňového priznania na dani z pridanej hodnoty a zoznamu DPH dokladov uplatnil právo na odpočítanie
dane podľa § 49 až 54a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o DPH“) z dodávateľských faktúr, ktoré mali podľa zoznamu DPH dokladov pridelené
interné čísla DF2017/22 až DF2017/032, DF2017/36 až DF2017/38 v celkovej sume 11 567,96 eur.
Z dôvodu, že medzi predloženými/zaistenými dokladmi, ktoré boli správcovi dane odovzdané
Kriminálnym úradom finančnej správy Bratislava, pobočka STRED Žilina (ďalej len „KÚFS“) sa
nenachádzali odberateľské a dodávateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia, zaslal správca
dane splnomocnenému zástupcovi žalobcu výzvu na predloženie dokladov zo dňa 14.11.2019.
Správca dane zistil, že v predmetnom zdaňovacom období bola obchodným partnerom daňového

subjektu dodávateľská spoločnosť STAFI SK, s.r.o. so sídlom Bratislava, Košická 52/A, IČO: 36 420 867
(ďalej len „STAFI SK, s.r.o.“). Správca dane vykonaným šetrením dospel k záveru, že daňový subjekt
- žalobca nepreukázal v obchodnom vzťahu STAFI SK, s.r.o. - Stavoinvest - SK, s.r.o. a odberateľské
spoločnosti: VIA SLOVAKIA, spol. s r.o. so sídlom Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Mateja Bela 8,IČO:36244406(ďalejlen„VIASLOVAKIA,s.r.o.“),VAIN,s.r.o.sosídlomKrasňany410,IČO:36436321
(ďalej len „VAIN, s.r.o.“) vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, ani povinnosť platiť
daň podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH, ale bol povinný odviesť daň podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH. Na

základe šetrenia, ktoré vykonal správca dane, nebolo preukázané reálne vykonanie deklarovanej služby
(identifikovanej len na základe evidencie daňového subjektu, nie na základe faktúry), čím u daňového
subjektu došlo k porušeniu § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH, pretože u dodávateľskej
spoločnostiSTAFISK,s.r.o.nebolpreukázanývznikdaňovejpovinnostipodľa§19ods.2zákonaoDPH.
Správca dane poukázal na to, že uplatnenie práva na odpočítanie dane je viazané na kumulatívne

splnenie všetkých podmienok podľa § 49 a 51 zákona o DPH, pričom už nesplnenie jednej z nich
vylučuje priznanie nároku na odpočítanie dane. Pre akceptovanie uplatnenia tohto práva je platiteľ
dane zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti. V zmysle § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH
právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods.
2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH. V posudzovanej veci neboli
predložené dodávateľské faktúry, na základe ktorých bolo uplatnené odpočítanie DPH, čím došlo k

porušeniu podmienky pre odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

2. Žalovaný rozhodnutím Číslo: 101583935/2021 zo dňa 25.08.2021 prvostupňové rozhodnutie s
poukazom na ust. § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) konajúc

o odvolaní žalobcu potvrdil. Žalovaný po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia dospel k
záveru, že správca dane pri vyrubení rozdielu dane postupoval v súlade s daňovým poriadkom a
zákonom o DPH.
K odvolacej námietke, že je procesne neprijateľné, aby z jedného protokolu z daňovej kontroly
bolo vydaných dvanásť rozhodnutí, žalovaný uvádza, že v danom prípade bolo vydaných jedenásť

rozhodnutí, a to za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017.
Zákonná úprava daňového poriadku nevylučuje, aby správca dane začal jedným oznámením výkon
daňovej kontroly za viaceré zdaňovacie obdobia alebo za viaceré druhy daní. Ustanovenie § 47
daňového poriadku, ktoré určuje náležitosti protokolu z daňovej kontroly, tiež nevylučuje, aby protokol
obsahoval kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov za viaceré zdaňovacie obdobia. Z ustanovenia §

68 ods. 5 daňového poriadku vyplýva, že správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní
vyrubí daň alebo rozdiel oproti vyrubenej dani, teda správca dane musí vydať rozhodnutie samostatne
za každé zdaňovacie obdobie. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane postupoval pri začatí daňovej
kontroly,vyhodnoteníjednéhoprotokoluavydaníjedenástichrozhodnutívsúladesdaňovýmporiadkom,
a preto považuje uvedenú námietku za nedôvodnú.

K námietke žalobcu ohľadne prenesenia dôkazného bremena žalovaný uvádza, že nie je preukázané,
že správca dane prenášal na daňový subjekt neobmedzené dôkazné bremeno, ak od neho nemohol
očakávať predloženie dôkazov, ktorými nemohol disponovať, resp. ktoré sú mimo sféry jeho vplyvu.
Žalovanýpočasdaňovejkontrolynevzniesolžiadnenámietkykpostupusprávcudaneaniknadmernému
zaťažovaniu v rámci jeho dôkaznej povinnosti. Taktiež neboli spochybnené ani úkony, na ktorých sa

splnomocnený zástupca daňového subjektu osobne zúčastňoval. Správca dane pri výkone daňovej
kontroly vychádzal z dokladov, písomností, evidencií, záznamov, ktoré boli KÚFS zabezpečené u
daňového subjektu a následne doručené správcovi dane, z dokladov a informácií, ktoré mu poskytol
daňový subjekt a informácií a dôkazov, ktoré si zabezpečil bez súčinnosti s daňovým subjektom.
Žalovaný poukazuje na to, že uplatnenie práva na odpočítanie dane je viazané na kumulatívne splnenie

všetkých podmienok podľa § 49 a § 51 zákona o DPH, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje
priznanie nároku na odpočítanie dane. Pre akceptovanie uplatnenia tohto práva je platiteľ dane zaťažený
dôkazným bremenom preukázateľnosti. V danom prípade neboli predložené dodávateľské faktúry, na
základe ktorých bolo uplatnené odpočítanie DPH, čím došlo k porušeniu § 51 ods. 1 písm. a) zákona o
DPH. V prípade prijatého zdaniteľného obchodu (evidovaného v záznamoch pre DPH ako DF2017/027)

nebolo preukázané použitie prijatého zdaniteľného obchodu na účely podnikania žalobcu, čím došlo
k porušeniu § 49 ods. 2 zákona o DPH. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane mal požiadať KÚFS
o sprístupnenie dokladov na účely výkonu daňovej kontroly (dodávateľské a odberateľské faktúry za
január 2017, marec 2017 až september 2017), žalovaný uviedol, že o odovzdaní zaistených účtovných
dokladov k výkonu daňových kontrol bol žalobca upovedomený KÚFS. Pokiaľ medzi zaistenými

účtovnými dokladmi sa nenachádzali niektoré doklady, ktoré sú vyžadované k výkonu daňových kontrol,
tak tieto účtovné doklady neboli KÚFS zaistené. Podľa žalovaného bolo dostatočne preukázané, že
medzi kontrolovanými dokladmi žalobcu, ktoré zaistil KÚFS, sa predmetné odberateľské a dodávateľské
faktúry za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017 nenachádzali.K tvrdeniam žalobcu a poukazovaniu na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny
dvor EÚ“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) žalovaný uvádza, že súhlasí s
tým, že právo na odpočítanie DPH je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže

byť obmedzené. Uvedené však neznamená, že platiteľ DPH nie je povinný toto právo preukázať, a to
vecne aj formálne, tak ako to vyplýva z ustanovení § 49 a § 51 zákona o DPH. Žalobca v súvislosti s
uplatnením práva na odpočítanie dane poukazuje len na články 167 a 168 Smernice 2006/112/ES (ďalej
len „smernica o DPH“), ktoré predstavujú splnenie vecných podmienok pre odpočítanie dane, pričom
je potrebné splnenie aj formálnych podmienok (rovnako ako to vyplýva z § 49 a § 51 zákona o DPH) .

Tieto sú uvedené v článku 178 smernice o DPH, v ktorom sa uvádza, že zdaniteľná osoba musí spĺňať
podmienky ďalej uvedené, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie dane - v prípade tuzemských
plnení je to faktúra (článok 178 písm. a) smernice o DPH).

Rozsudky Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR, na ktoré je v odvolaní poukazované, sa zaoberali
iným skutkovým stavom ako je skutkový stav v predmetnom prípade u žalobcu, žalobca ani konkrétne

nepoukázal v čom sú aplikovateľné na predmetnú vec, uvádza len všeobecné závery z uvedených
rozsudkov.
Ďalej žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že žalobca nenaplnil ani formálny
predpoklad pre odpočítanie dane. Okrem toho, v prípade dodávateľa STAFI SK, s.r.o. bolo zistené,
že žalobca nedisponuje ani materiálnou existenciou plnenia od tohto dodávateľa, ktorého ekonomickú

činnosť správca dane preukázateľne spochybnil. Žalobca nepreukázal, že vynaložil a prijal všetky
rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil
tomu, že reálne uskutočnenie obchodu, čo do osoby dodávateľa, nebude spochybnené. Námietka
žalobcu, že závery správcu dane uvedené v rozhodnutí nie sú založené na hodnoverných dôkazoch,
je podľa žalovaného všeobecná, nie je zrejmé, ktorý konkrétny dôkaz uvedený v predmetnom

rozhodnutí správcu dane nie je hodnoverný a z akého dôvodu, ani aké zásady daňového konania
boli porušené. Podľa žalovaného správcom dane bolo preukázané, že deklarované dodanie služby od
dodávateľa STAFI SK, s.r.o. (bez existencie faktúry na strane žalobcu ako odberateľa ako aj na strane
dodávateľa) malo za cieľ navodiť dojem reálneho obchodovania a zachovania neutrality DPH avšak bez
ekonomického opodstatnenia.

Nárok na odpočítanie dane musí byť preukázaný aj daňovým dokladom - v danom prípade faktúrou
vyhotovenou podľa § 71 zákona o DPH, ktorej vierohodnosť preukazuje daňový subjekt. V tej súvislosti
žalovaný poukázal aj na ustanovenie § 71 ods. 3 zákona o DPH s tým, že žalobca uvedenú povinnosť
porušil, keď nepredložil žiadne faktúry (ani kópie) na preukázanie svojho práva na odpočítanie dane.
Podľa žalobcu správca dane postupoval v súlade so zákonom o DPH a daňovým poriadkom, keď

nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane uplatnené podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, z
dôvodu jeho nepreukázania príslušnými faktúrami, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 51 ods. 1 písm.
a) zákona o DPH. V prípade deklarovaného dodávateľa STAFI SK, s.r.o. nebolo preukázané reálne
dodanie služby, čím došlo k porušeniu § 49 ods. 1 zákona o DPH. Čo sa týka prijatého zdaniteľného
obchodu evidovaného v záznamoch pre DPH ako DF2017/027 s prenosom daňovej povinnosti nebolo

preukázané jeho použitie na účely podnikania žalobcu, čím došlo k porušeniu § 49 ods. 2 zákona o DPH.

3. V zákonom stanovenej lehote podanou žalobou, ktorá je prevažne všeobecne koncipovaná, žalobca
domáha sa zrušenia rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia
veci žalovanému na ďalšie konanie.

I. Žalobca konštatuje, že počas daňovej kontroly predložil na výzvu správcu dane všetky listinné dôkazy,
ktorými v rámci svojej podnikateľskej činnosti disponoval a ktoré preukazujú reálnosť plnení na základe
faktúr a vyčerpal tak vlastné dôkazné bremeno. Žalobca zdôraznil, že nemohol ovplyvniť spôsob, akým
KÚFS pri zaistení dokladov tieto označoval, a taktiež nemohol ovplyvniť, čo bude obsahom potvrdení o
zaistení, ktoré mu KÚFS vydá. Je toho názoru, že dôkazné bremeno uniesol a poskytol správcovi dane

náležitú súčinnosť.
V rámci svojej činnosti mal uzatvorený obchodnoprávny vzťah výlučne so STAFI SK, s.r.o., a nie
subdodávateľmi tejto spoločnosti. Nemal možnosť ovplyvňovať vnútorné záležitosti tejto spoločnosti.
Pokiaľ má žalovaný pochybnosti o dodávateľoch, či subdodávateľoch žalobcu, nemôže tieto priznávať
na úkor žalobcu ako daňového subjektu, pričom bývalý konateľ STAFI SK, s.r.o. z rozhodného obdobia

je kontaktný a so správcom spolupracoval. Nekontaktnosť súčasného konateľa nemôže ísť na vrub
žalobcu.
K otázke rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní žalobca poukázal na závery rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/17/2015 zo dňa 26.10.2015, z ktorého citoval„Nie je ďalej zrejmé, prečo žalovaný, ako aj prvostupňový súd pripísali dôvod, že spoločnosti, ktoré
boli dodávateľmi žalobcu nekomunikujú so správcom dane, na ťarchu žalobcovi.“ (obdobne rozsudok
KrajskéhosúduvTrnavesp.zn.14S/14/2016zodňa01.12.2016).Skutočnosti,ktorésaudialivodlišných

spoločnostiach následne a nijako neprepojených so žalobcom nemôžu byť dôvodom pre neuznanie
práva daňového subjektu.
Žalobca uvádza, že žalovaný v rozhodnutí upriamuje pozornosť na dodávateľa a pochybnosti s ním
spojené, avšak v rozhodnutí absentujú následné presvedčivé a konkrétne úvahy žalovaného, ako tieto
skutočnosti zaťažujú žalobcu, v akej miere a z akých dôvodov by bolo možné pričítať na vrub žalobcu,

že si zvolil tohto dodávateľa. Nie je starosťou žalobcu, ako si tento dodávateľ zabezpečil svoje obchodné
záležitosti.
Žalobca si svojich obchodných partnerov preveril všetkými dostupnými prostriedkami.
II. V žalobe namieta, že nemá dôvod ani kompetenciu preverovať prostredie dodávateľa (napr. či vedie
účtovníctvo, či má zmluvné a právne predpoklady dodať plnenie). Stotožňuje sa s názorom NS SR
vysloveným v rozsudku 6Sžf/10/2012 zo dňa 28.11.2012, v zmysle ktorého dôkazné bremeno, v záujme

ústavne súladného výkladu, nie je možné extenzívne vykladať na ťarchu daňového subjektu a zaťažiť
ho preukazovaním skutočností, ktoré svojou činnosťou nezabezpečoval. Podľa žalobcu v zásade nie
je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie
procesy u iných subjektov pred a po uskutočnení zdaniteľných plnení. Správca dane počas výkonu
daňovej kontroly nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena. V súvislosti s uvedenou všeobecne

koncipovanou námietkou poukazuje vo všeobecnosti na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010, sp. zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.11.2010, sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa
30.06.2011 konštatujúc, že z nich vyplýva, že voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú
treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok či vyvrátenie pochybností nemôže správca dane podsunúť
pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu.

Žalobca mal za to, že bolo preukázané, najmä výsluchom konateľa STAFI SK, s.r.o., že zdaniteľné
plnenie bolo dodané.
Vo vzťahu k odberateľom daňového subjektu -VIA SLOVAKIA, s.r.o. a VAIN, s.r.o. žalovaný uviedol,
že správca dane počas celého konania žiadnym spôsobom nespochybňoval ani samotné vykonanie
služieb, a teda samotnú existenciu zdaniteľného plnenia dodaného žalobcom svojim odberateľom,

pričom pokiaľ správca dane nespochybňuje samotné zdaniteľné plnenie ako ani potvrdenie dodania
zdaniteľného plnenia zo strany konateľa odberateľov, podľa žalobcu bez ďalšieho nemožno konštatovať,
že toto zdaniteľné plnenie nebolo dodané spoločnosťou uvedenou na faktúre. Správca dane aj žalovaný
spochybňujú obchodnoprávne vzťahy aj napriek tomu, že zdaniteľné plnenia boli potvrdené samotnými
konateľmi všetkých spoločností v predmetných obchodných vzťahoch. Uvedené skutočnosti potvrdil

nielen konateľ žalobcu ale aj bývalá konateľka odberateľských spoločností Z.Podľa názoru žalobcu splnil
podmienky pre nadmerný odpočet dane, jeho nepriznanie malo za následok neprimeraný zásah do
právnej istoty žalobcu.
Žalobca má za to, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) SSP, zistenie skutkového stavu správcom dane resp.

žalovaným správnym orgánom je nedostačujúce na riadne posúdenie veci v zmysle § 191 ods. 1 e)
SSP, skutkový stav, ktorý vzal žalovaný správny orgán za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore
s administratívnym spisom a zároveň dôkazoch v ňom nemá oporu v zmysle § 191 ods. 1 f) SSP.
Zároveň došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo
mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej v zmysle § 191 ods.

1 písm. g) SSP, a tým sú dané dôvody na podanie všeobecnej správnej žaloby.
III. Žalobca namieta nezákonný a nesprávny postup žalovaného. V súvislosti s uvedenou všeobecne
koncipovanou námietkou opätovne poukazuje vo všeobecnosti na rozhodnutia NS SR sp. zn.
3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010, sp. zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.11.2010, sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa
30.06.2011 konštatujúc, že z nich vyplýva, že voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky,

ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok, okolností či vyvrátenie pochybností nemôže správca
dane podsunúť pod dôkaznú povinnosť žalobcu. Ďalej žalobca poukazuje na rozhodnutie NS SR sp.
zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 07.10.2010 s tým, že podľa jeho záverov dôkazná povinnosť daňového subjektu
nie je absolútna, a teda že ani z ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona
o DPH nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa

a dodávateľských subdodávateľov. Žalobca konštatuje, že uvedený judikát vychádzal z rozhodovacej
praxe Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudkov C-354/03, C-355/03, C-484/03, ako aj z rozhodnutia
NajvyššiehosprávnehosúduČR5Afs131/2004,vzmyslektoréhodôkaznébremenodaňovéhosubjektunemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností,
teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt.
S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/82/2007 zo dňa 09.10.2008 žalobca

konštatuje, že ak majú správne orgány pochybnosti o uskutočnenom obchode, avšak iba pochybnosti,
podozrenie, tieto samé o sebe nie sú spôsobilé vyvrátiť dôkaznú situáciu a v prípade pochybností je na
strane správcu dane, aby preukázal žalobcovi opak. Žalobca zdôrazňuje, že správca dane nepreukázal
opak tvrdení, ktoré predkladal a zdokladoval v rámci daňového konania žaloba, a preto mu nemôže byť
podľa jeho mienky odňaté právo, tak ako to správca dane, resp. žalovaný v napadnutom rozhodnutí

uvádza.
Žalobca je toho názoru, že z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že si vopred stanovil cieľ nepriznať
žalobcovi nárok a z tohto dôvodu vedome svoju argumentáciu v napadnutom rozhodnutí sústredil iba na
tie dôkazy, ktoré svedčili v neprospech žalobcu a úmyselne nezohľadnil skutočnosti v prospech žalobcu.
IV. Podľa žalobcu správca dane svoje tvrdenia a závery neopiera o žiadne relevantné argumenty, ale
z pozície moci bez akejkoľvek opory v skutkový stav popiera všetky skutočnosti a predložené dôkazy.

Žalobca má za to, že jednoznačne preukázal existenciu zdaniteľných plnení a ich vykonanie, ktoré bolo
potvrdené písomnými dokladmi v spise ako aj vyjadrením samotného žalobcu, konateľa STAFI SK, s.r.o.
a vyjadrením bývalej konateľky odberateľských spoločností v zmysle faktúr.
Žalobca zastáva názor, že závery žalovaného nie je možné z hľadiska vykonaného dokazovania a
vychádzajúc z administratívneho spisu považovať za súbežné s princípom legality. Žalovaný nepredložil

v konaní nijaký dôkaz opaku, ktorý by tvrdenia žalobcu vyvracali, ale stále svoje zamietajúce rozhodnutia
opiera iba o svoje pochybnosti. Žalovaný nehodnotil dôkazy každý jednotlivo a následne spolu vo
vzájomnej súvislosti, ale bral do úvahy iba niektoré z dôkazov a na iné neprihliadol. Správne orgány
spochybnili dôkazy predložené žalobcom alebo zistené v rámci daňovej kontroly iba svojim hodnotiacim
úsudkom.

V. Záverom upriamuje žalobca pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. M-Sž doV 1/00.
Ďalej konštatuje, že je toho názoru, že rozhodnutia Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR i rozsudky
Európskeho súdneho dvora, ktoré v žalobe uvádza, možno použiť aj v prípade daňovej kontroly, ktorá
bola uňho vykonaná, najmä s odkazom na to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom
právne posudzované.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 08.04.2022 opakuje podstatu skutkovej a právnej
argumentácie, ktorú obsiahol v žalobou napadnutom rozhodnutí.

5. Žalobca repliku k vyjadreniu žalovaného nepodal.

6. Správny súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, žalovaného ako
aj postupy, ktoré predchádzali ich vydaniu podľa § 177 a nasl. SSP, pričom vychádzal z viazanosti
rozsahom a dôvodmi správnej žaloby podľa § 183 SSP. Vo veci rozhodol správny súd bez nariadenia
pojednávania za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP a pri skonštatovaní absencie existencie
dôvodu pre nariadenie pojednávania vo veci podľa § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP a rovnako za splnenia

podmienok podľa § 137 ods. 4 SSP. Na termíne verejného vyhlásenia rozsudku vo veci dňa 18.01.2023
správny súd vyhlásil rozsudok vo veci. Správny súd konštatoval, že námietky obsiahnuté v žalobných
bodoch nie sú dôvodné a v nadväznosti na to podľa § 190 SSP rozhodol o zamietnutí žaloby.

7. Podľa § 177 ods. 1 Zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP: Správnou

žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej
správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 190 SSP: Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

Podľa § 3 ods. 1, 3, 5 Zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a
o zmene a doplnení niektorých zákonov - ďalej len daňový poriadok: Pri správe daní sa postupuje
podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné
podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil
riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 daňového poriadku: Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 49 ods. 2, písm. a) Zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom
k 31.03.2017 - ďalej len zákon o DPH:
Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.

Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň po a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1, písm. a) zákona o DPH: Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak po a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

8. Správny súd považuje za potrebné v úvode zdôrazniť, že podstatná časť žalobných námietok
(s výnimkou námietky, podľa ktorej žalobca predložil správcovi dane všetky listinné dôkazy, ktorými
v rámci svojej podnikateľskej činnosti disponoval, pričom nemohol ovplyvniť, čo bude obsahom
potvrdení o zaistení, ktoré mu KÚFS vydá a námietky týkajúce sa konateľov spoločností dodávateľa a

odberateľov, ktorých výpovede podľa názoru žalobcu preukazujú dodanie plnenia) majú len všeobecný
charakter a neobsahujú žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa vecne k napadnutému
rozhodnutiu žalovaného či rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a ku konkrétnym dôvodom
týchto rozhodnutí. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nepredstavuje ďalšiu inštanciu v
administratívnom konaní, nenahrádza svojou prieskumnou činnosťou činnosť orgánu verejnej správy,

a preto mu ani nebola zverená kompetencia preskúmavať napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré ich
vydaniu predchádzalo v celom rozsahu.

9. Rozsah a obsah prieskumu je striktne vymedzený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými žalobcom v
správnej žalobe. Všeobecná námietka nezákonnosti obsahujúca len tvrdenie žalobcu, podľa ktorého

sa správny orgán dopustil nezákonného a nesprávneho postupu, stanovil si vopred za cieľ nepriznať
žalobcovi odpočet, vedome svoju argumentáciu sústredil iba na dôkazy, ktoré svedčili v neprospech
žalobcu a úmyselne nezohľadnil skutočnosti v prospech žalobcu, že závery žalovaného nie je možné
z hľadiska vykonaného dokazovania a vychádzajúc z administratívneho spisu považovať za súbežné
s princípom legality, resp. všeobecný poukaz žalobcu na judikatúru Ústavného súdu SR, Najvyššieho

súdu SR, resp. rozsudky Európskeho súdneho dvora bez bližšej väzby a tvrdenia, v čom sa skutkový
stav posudzovaný označenými súdnymi inštanciami zhoduje, resp. prelína so skutkovým stavom v
posudzovanom prípade žalobcu, teda námietky všeobecného charakteru bez skutkovej a právnej
argumentácie vzťahujúcej sa ku konkrétnemu preskúmavanému prípadu, žiadny priestor takémuto
súdnemu prieskumu nedáva, a preto musia byť vyhodnotené ako nedôvodné. Napokon je potrebné

dodať, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj Ústavného súdu SR je
súd (rovnako tak aj orgán verejnej správy) povinný zodpovedať len taký argument, ktorý sa týka veci
a je zároveň konkrétny (t. j. formulovaný dostatočne jasným spôsobom). Za relevantný možno podľa
ustálenej judikatúry Európskeho súdu (napr. vo veciach Hiro Balani v. Španielsko, § 28; Bochan v.
Ukrajina, § 84; Krasulya v. Rusko, § 52) považovať taký argument, ktorý ak by bol vyhodnotený ako

„opodstatnený“ (vecne správny), mal by vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci. Len na okraj správny
súd podotýka, že to, že je námietka relevantná a konkrétna, ešte nesvedčí aj o „opodstatnenosti“ (well-
founded), resp. vecnej správnosti argumentu. Posúdenie „opodstatnenosti“ inak relevantného a inak
relevantnej a konkrétnej námietky musí byť však predmetom úvah orgánu verejnej správy (resp. súdu).10. Správny súd pre úplnosť podotýka, že pokiaľ ide o skutkové tvrdenia obsiahnuté v správnej žalobe,
tieto nemôžu byť iba typovou charakteristikou „obvyklých“ nezákonností, ale musia predstavovať jasne

individualizovaný, od iných konkrétnych dejov či okolností jednoznačne odlíšiteľný popis.
Konkretizácia faktov dostatočne substancovanými žalobnými bodmi je dôležitá nielen z hľadiska
správneho súdu pre vytýčenie medzí, v ktorých sa súd môže v súlade s dispozičnou zásadou a zásadou
koncentráciepohybovať,alemázásadnývýznamajprežalovaného.Základnouprocesnouzásadoutotiž
je rovnosť účastníkov pred súdom vyjadrovaná niekedy ako rovnosť zbraní. Každá procesná strana by

mala mať primeranú možnosť uplatniť svoje argumenty za podmienok, ktoré ju citeľne neznevýhodňujú
v porovnaní s protistranou. Pokiaľ je tvrdenie jednej procesnej strany nekonkrétne, nevie druhá strana, k
čomusamávlastnevyjadriť;týmsaprirodzeneznižujeajjejmožnosťnáležitejprocesnejobrany.Žalobca
je povinný vymedziť, z akých konkrétnych nezákonných krokov, postupov, úkonov, úvah, hodnotení či
záverov sa mal orgán verejnej správy voči nemu dopustiť v procese vydania napadnutého rozhodnutia
či priamo rozhodnutím samotným a rovnako je povinný ozrejmiť svoj právny náhľad na to, prečo má

ísť o nezákonnosti. Ohľadom právnej argumentácie sa žalobca nemôže uspokojiť len so všeobecným
odkazom na určité ustanovenia zákona bez súvislosti s konkrétnymi skutkovými námietkami. Žalobca
musí uviesť, aké aspekty dejov či okolností uvedené v rámci skutkových tvrdení, považuje za základ
ním tvrdenej nezákonnosti (obdobne rozsudok rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej
republiky sp. zn. 2 Azs 92/2005).

11. Vzhľadom na absenciu konkrétností prevažnej väčšiny vznesených žalobných námietok nie je
povinnosťou správneho súdu sa s takto všeobecne koncipovanými žalobnými námietkami vysporiadať.
Preto správny súd rovnako (tak ako žalobca) len vo všeobecnej rovine konštatuje, že preskúmavané
rozhodnutiežalovanéhojevsúladescit.ust.§63ods.5daňovéhoporiadku.Preskúmavanérozhodnutie

obsahuje vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu, ako aj uvedenie úvah, ktoré ovplyvnili
hodnotenie dôkazov v nadväznosti na použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
V rozhodnutí sú obsiahnuté všetky skutočnosti zistené z vykonaných dôkazov, ktoré boli náležite
vyhodnotené jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, pričom odôvodnenie rozhodnutia obsahuje i
konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán vyvodzuje svoje závery. Taktiež

nie je možné ani správnemu orgánu prvého stupňa ani žalovanému vyčítať, že by nehodnotil dôkazy
jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, alebo že by k nim pristupoval selektívne a na niektoré neprihliadal.
Uvedená námietka žalobcu nemá oporu v obsahu administratívneho spisu, ktorý dokumentuje postup
správcu dane i žalovaného v predmetnej veci. Žalobcovi vyplýva dôkazné bremeno z úpravy podľa § 24
ods. 1 daňového poriadku, pričom dôkazná povinnosť žalobcu - daňového subjektu v daňovej kontrole

je primárna. V danej veci správca dane ani žalovaný neučinili predmetom dôkaznej povinnosti daňového
subjektu niečo, čo by v zmysle jej vymedzenia vyplývajúceho z uvedenej právnej úpravy
do tejto povinnosti nespadalo a neuplatnili dôkazné bremeno voči žalobcovi extenzívne.
Na tomto mieste odôvodnenia správny súd konštatuje, že v postupe správcu dane ani v postupe
žalovaného a v záveroch prijatých na základe výsledkov ich postupu v odôvodnení ich rozhodnutí,

nevzhliada správny súd rozpornosť namietanú žalobcom.

12.Zobsahupripojenéhoadministratívnehospisunevyplýva,žebysprávcadaneažalovanýpostupovali
tak, aby dosiahli vopred určený cieľ vymedzený nepriznaním práva žalobcovi na uplatnený odpočet tak,
ako to namietal žalobca, alebo že by pristupovali k dôkazom tak, že by zohľadňovali len tie dôkazy, ktoré

boli v neprospech žalobcu a
na ostatné by neprihliadali, alebo že by svoje rozhodnutia založili len na domnienkach, ako to namieta
žalobca.Správnysúduvádza,žejehoúlohouniejehodnotiť,čisprávcadanevyhodnotilkonkrétnydôkaz
správne alebo nesprávne ale posudzovať zákonnosť procesu dokazovania, teda to, či dokazovanie
prebehlo takým spôsobom, ktorý je v súlade

so zákonom.
To, či konkrétny dôkaz prispeje alebo neprispeje k zisteniu alebo objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a akú presvedčivosť, silu alebo charakter (priamy alebo nepriamy dôkaz) tomu
- ktorému konkrétnemu dôkazu správca dane pri jeho hodnotení podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku
priradí, je na posúdení správcu dane. Zároveň správny súd podotýka, že správca dane nie je pri vedení

dokazovania podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku viazaný návrhmi účastníkov a nie je povinný viesť
dokazovanie, až pokiaľ sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu. Zásada
objektívnej pravdy, ktorá ovláda daňové konanie, nepredstavuje takúto absolútnu povinnosť správcu
dane (rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžfk/40/2017).13. V nadväznosti na uvedené nie je možné postupu správcu dane pri vedení dokazovania vytknúť
namietané porušenie úpravy podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku a ani porušenie práv žalobcu

uprednostnením záujmu štátu na výnose z daní a rozpor so závermi podľa rozsudku NS SR sp. zn.
M-Sž doV 1/00 tak, ako to žalobca namietal v žalobe. Pokiaľ žalobca namietal, že správne orgány
uprednostňovalizáujmyštátunavýberedanípredochranouprávaprávomchránenýchzáujmovžalobcu
majúczato,žetotouprednostneniebolovdanejvecinaúkoržalobcu,boložiadúcevtejtočastikonkrétne
vymedziť, ktorá časť postupu správcu dane alebo žalovaného a na to sa viažucich záverov rozhodnutí

týchto orgánov túto kvalifikáciu porušenia napĺňa, čo žalobca neučinil.

14. Pokiaľ žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, správny súd konštatuje,
že závery tohto rozsudku sú prekonané rozhodovacou praxou NS SR, a to napríklad podľa rozsudku
NS SR sp. zn. 1Sžf/81/2018, podľa ktorého (bod 42. odôvodnenia): Je rozumné očakávanie najmä v
zmluvných vzťahoch vzhľadom na nevylúčenie možnosti uplatnenia daňovej kontroly po relatívne dlhom

časovom úseku (napríklad ustanovenie § 69 daňového poriadku), že si sťažovateľ ako daňový subjekt a
priori zabezpečí od druhej strany nielen dostatok hodnoverných (t.j. takých, ktoré zodpovedajú možnému
priebehu zdaniteľného obchodu) dôkazných prostriedkov, ale aj jej budúcu procesnú spoluprácu
(napríklad kontakty na zodpovedné osoby dodávateľa), aby vierohodne preukázal oprávnenosť svojich
daňových nárokov, a to aj za situácie, keď správca dane počas daňovej kontroly adresuje daňovému

subjektu pochybnosti, či samotné dodanie tovaru a služieb bolo realizované spôsobom opísaným v
dodávateľskej faktúre. Toto je nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne vytváranie zmluvných
vzťahov vytváraných pod vplyvom najmä súkromného práva.

15. Pokiaľ žalobca ďalej v žalobe namietal, že podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR a rozhodnutia

NS SR, bez ich bližšej identifikácie v tomto žalobnom bode, obdobné situácie musia byť právne
posudzované rovnakým spôsobom, správny súd pre nedostatok konkrétnosti tejto žalobnej námietky
z dôvodu absencie jej väzby na závery konkrétneho rozhodnutia Ústavného súdu SR alebo NS SR,
túto hodnotí ako nedôvodnú. Zároveň v tejto časti poukazuje na svoje závery podľa odôvodnenia
tohto rozsudku vo vzťahu k jednotlivým konkrétnym rozhodnutiam označeným žalobcom v jednotlivých

žalobných bodoch, vo vzťahu ku ktorým zaujal konkrétne závery v pomeroch prejednávanej veci.

16. Pokiaľ žalobca namietal nesprávny a nezákonný postup žalovaného, zdôrazniac závery vyplývajúce
z judikatúry, konkrétne z rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010, sp. zn. 4Sžf/16/2010
zo dňa 18.11.2010 a sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.06.2011, z ktorých rozhodnutí podľa tvrdení žalobcu

vyplýva, že voľba dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú je potrebné objasniť a objasnenie
všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemôže správca dane podsunúť pod dôkaznú
povinnosť daňového subjektu, správny súd uvádza nasledovné závery:
V predmetnom prípade postupoval správca dane v súlade s úpravou § 24 ods. 1 Daňového poriadku,
ktorá vymedzuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Táto dôkazná povinnosť daňového subjektu je

v daňovom konaní primárna a zahŕňa spoľahlivé preukázanie všetkých podmienok uplatneného práva
na odpočítanie dane v rozsahu formálnych i materiálnych podmienok odpočtu dane tak, ako vyplývajú
z právnej úpravy a ustálenej judikatúry (napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018).

17. Správny súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť postavenie správcu dane v daňovom

konaní, ktoré nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie
dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový
stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a
ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý
je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv

na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bolvyzvanýsprávcomdane,c)vierohodnosť,správnosťaúplnosťevidenciíazáznamov,ktoréjepovinný
viesť. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou
povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik

nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie nielen materiálnej podmienky ale aj podmienky formálnej,
teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry prípadné iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje
odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Daňový doklad je z hľadiska nároku na
odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, žedodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v
ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť.

18. Z rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa je nad všetku
pochybnosť zrejmé, že správne orgány neuznali právo žalobcu na odpočet z dôvodu, že nárok žalobcu
na odpočítanie dane musí byť okrem preukázania hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1
a2zákonaoDPHpreukázanýajsamotnýmdaňovýmdokladom-vdanomprípadefaktúrouvyhotovenou
podľa § 71 zákona o DPH, ktorej vierohodnosť preukazuje daňový subjekt. Podľa § 71 ods. 3 zákona o

DPH bol žalobca povinný zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúr do
konca obdobia na uchovávanie faktúry (10 rokov). Žalobca uvedenú povinnosť porušil, keď nepredložil
žiadne faktúry (ani kópie) na preukázanie svojho práva na odpočítanie dane.

19. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo svojej
judikatúre objasňuje podmienky na odpočítanie DPH nasledovne:

a) vznik práva na odpočítanie dane štandardne v tom okamihu, keď vznikne daňová povinnosť
zdaniteľnej osobe ako dodávateľovi bez ohľadu na jej reálne splnenie (napríklad rozsudok Súdneho
dvora z 12. januára 2006, Optigen a i., spojené veci sp. zn. C-354/03, C-355/03 a C-484/03, bod 54,
alebo rozsudok z 29. marca 2012 sp. zn. C-414/10 vo veci Véleclair), pričom
a. tu je rozhodujúca existencia zdaniteľného plnenia spočívajúceho v prevode držby majetku

dodávateľom, ktorá oprávňuje odberateľa fakticky s ním nakladať, akoby bol vlastníkom tohto majetku,
b. inak v prípade dodania tovaru vtedy, keď dodávateľ odovzdá tovar zdaniteľnej osobe (napríklad
rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálny bod 26),
b) tovary a služby zakladajúce toto právo musia byť využití zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby
svojich vlastných zdaniteľných plnení, t. j. musia existovať a vykazovať výmennú majetkovú hodnotu

(use value) pre zdaniteľnú osobu,
c) na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou bez ohľadu na jej
registráciu či neregistráciu (napríklad rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-438/09 vo veci Dankowski,
marginálne body 26 a 33; alebo rozsudok sp. zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálne body 33 a 26).
Naopak k pojmu formálne podmienky Súdny dvor EÚ priraďuje

d)splneniepodmienoktýkajúcichsapodrobnéhoakontrolnepreukaznéhoúčtovaniauzdaniteľnejosoby
(napríklad rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-590/13 vo veci Idexx Laboratories Italia, marginálny
bod 42),
e) existencia došlej faktúry vystavenej dodávateľom, ktorá obsahuje všetky povinné údaje, a
f) včas podané riadne daňové priznanie.

20. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/1/2016
zo dňa 19.06.2018, v zmysle ktorého už nedostatky formálneho charakteru neumožňujú odpočítanie
dane, a to bez ohľadu na to, či boli splnené vecné podmienky odpočítania.

21. Správny súd v nadväznosti na všeobecne vznesené žalobné námietky konštatuje, že správca
dane v predmetnej veci nerozšíril dôkazné bremeno nad rámec zákona a neučinil predmetom dôkaznej
povinnosti daňového subjektu skutočnosti, ktoré by do jeho dôkaznej povinnosti nespadali, a tiež
nevyložil dôkaznú povinnosť daňového subjektu extenzívne. Za stavu existencie opodstatnených
pochybností správcu dane, ako sú identifikované východiskami v podobe zistení správcu dane v

odôvodnení tohto rozsudku, bolo dôkaznou povinnosťou daňového subjektu tieto pochybnosti správcu
dane vyvrátiť. V tejto časti odôvodnenia správny súd poukazuje opätovne na závery podľa rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 401/09, sp. zn. III.ÚS 93/2016, podľa ktorých:
Pokiaľ správca dane preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť aj úplnosť dôkazov
predložených daňovým subjektom, došlo potom k presunu dôkazného bremena späť na žalobcu,

ktorý predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov mohol vyvrátiť spochybnenie jeho pôvodných
dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní
k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo zodpovedá
praktickému vyjadreniu kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.

22. Osobitne vo vzťahu k rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf/17/2015 je potrebné zdôrazniť primárne
odlišnosť skutkového východiska vo veci prieskumu zákonnosti pod sp. zn. 5Sžf/17/2015, v ktorom
pre najvyšší súd, ako odvolací súd, vznikla zásadná právna otázka posúdenia rozloženia dôkazného
bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane v prípade, ak prijaté zdaniteľné plneniemateriálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v
rámcimiestnehozisťovanianeviepreukázať,žedodanýtovarvyrobil,resp.hoobstaralanáslednereálne
dodal platiteľovi. V označenej veci NS SR sp. zn. 5Sžf/17/2015 teda išlo o situáciu, kedy sa skúmala

skutočnosť vyplývajúca z právneho vzťahu dodávateľa, platiteľa dane a subdodávateľa.
NSSRvovecisp.zn.5Sžf/17/2015poukázalnazáverypodľarozhodnutíSDEÚOptigenLtd(C-354/03),
Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03) a Bond House System (C-484/03), pričom skonštatoval:
Ak u daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je dôkazné bremeno na správcovi dane, resp.
na orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne

prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či
žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení,
ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa
zisťuje a úmysel daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej
miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Dôkazné bremeno
je spojené so zodpovednosťou za vznik dôkaznej núdze ohľadne preukázania tvrdených skutočností.

NS SR skonštatoval, že z rozhodnutí správnych orgánov nevplýva, ako sa vysporiadali s nesporným
zistením, že tovar bol žalobcovi dodaný. Krajský súd potvrdil rozhodnutie žalovaného napriek
nedostatočne formulovanej a preskúmateľnej správnej úvahe. Z rozhodnutia žalovaného nie je
dostatočne zrejmé, prečo vyššiu hodnotu závažnosti pripísal niektorým zisteniam, prečo iné považuje
za druhoradé alebo nedostatočné.

ZozáverovuvedenéhorozhodnutiaNSSRvyplýva,žerozhodnutiežalovaného-Finančnéhoriaditeľstva
SR, bolo po zmene rozsudku krajského súdu zrušené pre nepreskúmateľnosť vzhľadom na nedostatok
dôvodov. Z odôvodnenia rozsudku vo veci NS SR sp. zn. 5Sžf/17/2015 teda vyplýva, že v danej
veci nebolo preskúmateľne ustálené ani správnymi orgánmi a ani rozhodnutím krajského súdu,
presné vymedzenie skutkovej podstaty porušenia zákona, s uvedením rozhodujúcich skutočností a ich

vzájomnej príčinnej súvislosti tak, aby sa presne naplnili všetky znaky použitých zákonných ustanovení.
V prejednávanej veci posudzovanej správnym súdom však o takýto prípad nešlo. V nadväznosti na
uvedené závery je potrebné si uvedomiť, že je vždy od konkrétnej situácie v tom-ktorom daňovom konaní
závislé, či a aké dôkazy správca dane vykoná.
Správny súd na tomto mieste poukazuje na bod 47. odôvodnenia rozsudku NS SR sp. zn.

3Sžfk/40/2017 zo dňa 27.06.2018, podľa ktorého: Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové
konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa
bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní
uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom
dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť,

dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to
predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré správca dane získal
v rámci správy daní a v priebehu konania.
Na závery z tohto rozsudku NS SR považuje správny súd za dôležité poukázať v nadväznosti na
konštatovanie o nedôvodnosti námietok žalobcu spojených s odkazom na závery podľa rozhodnutí NS

SR sp. zn. 3Sžf 1/2010, 4Sžf/16/2010, 5Sžf/49/2010. Správny súd konštatuje, že so závermi týchto
rozhodnutí označených žalobcom rozhodnutie správcu dane a žalovaného v rozpore nie je. Konkrétne
k veci NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 správny súd konštatuje totožné závery ako vo vzťahu k rozhodnutiu
vo veci NS SR sp. zn. 5Sžf/17/2015 (správny súd podotýka, že odôvodnenia týchto rozhodnutí NS
SR vymedzujú obdobné východiská a totožné závery). Vo veci NS SR sp. zn. 4Sžf/16/2010 NS

SR ako odvolací súd poukázal na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2010, avšak v
odôvodnenísodkazomnarozhodnutieSDEÚC-439/04skonštatovalzáver,podľaktorého:Vychádzajúc
z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Európskeho súdneho dvora, z ktorých má vychádzať
vo svojej rozhodovacej činnosti aj správca dane, považoval odvolací súd za potrebné konštatovať, že
v posudzovanom prípade je na správcovi dane, resp. na orgánoch činných v trestnom konaní, aby

zisťovali, či dodávateľ tovaru E.P. s.r.o. (od 22. augusta 2007 B. s.r.o. BB) sa dopustil podvodného
konania alebo nie. Až po doplnení dokazovania v naznačenom smere bude možné znovu rozhodnúť
v predmete konania vedeného u správcu dane. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel
alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým
únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť

daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú
možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. V nadväznosti na uvedené
závery správny súd konštatuje, že v tejto veci NS SR viazal závery o rozložení dôkazného bremena na
prípad podvodného konania, pričom však zároveň uviedol, že v danej veci bude možné takéto rozloženiedôkazného bremena ustáliť až po doplnení dokazovania v naznačenom smere. V prejednávanej veci
bolovykonanédokazovanie,ktoréviedlokzisteniuskutkovéhostavudostatočnéhopreriadneposúdenie
veci a správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia jednoznačne založili na záveroch o nedostatku

formálnych podmienok pre priznanie odpočtu DPH, t. j. absencii dodávateľských faktúr vyhotovených
podľa § 71 zákona o DPH, a nie na konštatovaní, že by sa bol daňový subjekt dopustil podvodného
konania, kedy ťaží dôkazné bremeno preukázania vedomosti alebo možnosti vedomosti daňového
subjektu o tom, že sa prijatím plnenia podieľa na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom (podvodom),
práve správcu dane.

23. Pokiaľ ide o závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, závery tohto rozsudku sú
rozhodovacou praxou NS SR prekonané, v ktorej časti správny súd poukazuje napr. na už citovaný
rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018 so zdôraznením bodu 42. odôvodnenia. Pokiaľ žalobca
poukazoval na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf/82/2007, správny súd zdôrazňuje zásadnú
odlišnosť skutkových východísk tohto rozhodnutia oproti prejednávanej veci, a tiež na to sa viažuceho

zamerania posúdenia rozloženia dôkazného bremena v administratívnom konaní, keď podľa záverov
rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžf/82/2007: Spor medzi účastníkmi konania spočíva vo vyhodnotení
skutkovej okolnosti a jej následnej subsumpcii, či došlo k naplneniu pojmového znaku „vývoz tovaru z
územia Slovenskej republiky“ v zmysle ust. § 37 ods. 1 až 3 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov. Spor medzi účastníkmi konania spočíval vo vyhodnotení rozsahu

dôkaznej povinnosti platiteľa a rozloženia dôkazného bremena, ktoré je pre vývoz tovaru, pre účely
DPH určené priamo zákonom č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Najvyšší súd poukazuje na to, že pri hodnotení dôkazov musia byť zachované pravidlá logického
myslenia, ktorých sa dovoláva žalobca v závere. Dôkazná situácia (prevzatie tovaru ukrajinskými
odberateľmi na prepravu a preukázateľné zaplatenie trhovej ceny žalobcovi na území SR, JCD

potvrdené colnicou na výstupe) sú relevantnými dôkaznými prostriedkami v zmysle § 37 ods. 2 zákona
č. 289/1995 Z. z.

24.Žalobcaďalejzastávanázor,žesprávcovidanepredložilvšetkylistinnédôkazy,ktorýmivrámcisvojej
podnikateľskej činnosti disponoval. Nesúhlasí so záverom žalovaného správneho orgánu, podľa ktorého

správcovi dane nepredložil odberateľské a dodávateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia.
Správny súd uvedenú námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu
správny súd nemal preukázané, že by bol žalobca predložil správcovi dane dodávateľské a odberateľské
faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že neúplné
účtovné a daňové doklady žalobcu za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december

2017 (okrem samotných faktúr za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017)
boli zaistené zamestnancami KÚFS. Doklady boli správcovi dane následne odovzdané na základe
Potvrdenia o odovzdaní písomností číslo 47821/2019 zo dňa 23.01.2019, o čom správca dane spísal
Zápisnicu o vykonaní úkonu číslo 100274487/2019 zo dňa 23.01.2019. O odovzdaní zaistených
účtovných dokladov k výkonu daňových kontrol bol žalobca upovedomený zo strany KÚFS.

Žalobcovi bolo zo strany správcu dane zaslané Oznámenie o daňovej kontrole číslo 102056303/2019
zo dňa 02.09.2019, ktoré mu bolo doručené dňa 06.09.2019 s tým, že dňa 25.09.2019 začne daňová
kontrola DPH za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017. Z dôvodu, že medzi
predloženými - zaistenými dokladmi, ktoré boli správcovi dane odovzdané KÚFS, sa nenachádzali
odberateľské a dodávateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až

september 2017, vyzval správca dane žalobcu na ich predloženie. Správca dane taktiež vyzval žalobcu,
že v prípade, ak disponuje ďalšími dokladmi za rok 2017, ktoré neboli zabezpečené KÚFS a budú mať
vplyv na správne určenie dane, je potrebné ich predložiť v stanovej lehote 8 dní odo dňa začatia kontroly.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca žiadne faktúry nepredložil, správca nepriznal uplatnený nárok na
odpočítanie DPH z dôvodu porušenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Správca dane pri výkone

daňovej kontroly vychádzal z dokladov, písomností, evidencií, záznamov, ktoré boli KÚFS zabezpečené
u žalobcu a následne doručené správcovi dane, z dokladov a informácií, ktoré mu poskytol žalobca a
informácií a dôkazov, ktoré si zabezpečil bez súčinnosti s daňovým subjektom.
Pokiaľ medzi zaistenými účtovnými dokladmi odovzdanými KÚFS na Daňovom úrade Žilina a Daňovom
úrade Žilina, pobočka Martin sa nenachádzali niektoré doklady, ktoré sú vyžadované k výkonu daňových

kontrol, tak tieto účtovné doklady neboli KÚFS zaistené. Potvrdenie o zaistení veci, tovaru, alebo
písomností č. 544508/2018 zo dňa 26.09.2018, ktorého prílohou bol zoznam zaistených a označených
dokladov, podpísal samotný konateľ daňového subjektu Stavoinvest-SK, s.r.o. - J.Na základe skutočností, ktoré správnemu súdu vyplynuli z obsahu administratívneho spisu, považuje
správny súd za vecne správny záver žalovaného, podľa ktorého medzi kontrolovanými dokladmi, ktoré
zaistil KÚFS, sa predmetné odberateľské a dodávateľské faktúry za preverované zdaňovacie obdobia

január 2017, marec 2017 až september 2017 nenachádzali.

25. Pokiaľ žalobca vo vzťahu k odberateľom spoločnosti VIA SLOVAKIA, spol. s.r.o. a spoločnosti
VAIN, s.r.o. namieta, že samotní odberatelia žalobcu potvrdili prijatie služieb od žalobcu, čo správca
dane počas konania potvrdil a nespochybnil, správny súd poukazuje na skutočnosť, že správca

dane nespochybnil, že konatelia spoločností resp. ich zástupcovia ktorých vyjadrenia má k dispozícií,
poskytli vyjadrenia k preukázaniu skutočností, že služby boli poskytnuté tak, ako sú deklarované
jednotlivými zúčastnenými osobami, avšak akékoľvek tvrdenie resp. vyjadrenie osoby samo o sebe
nie je jednoznačným dôkazom, pokiaľ toto tvrdenie nie je overiteľné (preukázateľné) nejakým druhom
písomného dôkazu, resp. iným hodnoverným spôsobom. Z. (bývalá konateľka spoločnosti VIA
SLOVAKIA, spol. s r.o., bola konateľkou v obdobiach, kedy mali byť poskytnuté preverované služby)

síce podala vyjadrenie k obchodnej spolupráci so žalobcom a k preverovaným zdaniteľným plneniam a
uviedla, že plnenia boli vydané spoločnosťou Stavoinvest - SK, s.r.o., avšak nemala vedomosť, akým
spôsobom ich spoločnosť Stavoinvest - SK, s.r.o. zabezpečila, t.j. či vlastnými zamestnancami alebo
subdodávateľsky. Relevantné dôkazy v tomto smere neposkytol ani žalobca.

26.Pokiaľžalobcanamietal,ževýsluchom,najmävýsluchomkonateľaSTAFISK,s.r.o.bolopreukázané,
že zdaniteľné plnenie bolo dodané, správny súd opätovne poukazuje na dôvody, pre ktoré správne
orgány neuznali právo žalobcu na odpočet DPH. Keďže žalobca nesplnil ani len formálne podmienky
pre odpočet DPH, nepreukázal svoje právo faktúrou vyhotovenou podľa § 71 zákona o DPH, ani
prípadné potvrdenie uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany konateľa dodávateľa žalobcu by

nemohli ovplyvniť konečný záver správcu dane a žalovaného.
27. Navyše nemožno opomenúť, že zo svedeckej výpovede W. (str. 6 - 8 prvostupňového rozhodnutia),
bývalého konateľa STAFI SK, s.r.o. (konateľ STAFI SK, s.r.o. v rozhodnom zdaňovacom období)
vyplynulo, že spoločnosť nemala majetok ani zamestnancov a dodanie plnenia žalobcovi zabezpečovala
subdodávateľsky. Avšak svedok nevedel konkretizovať žiadneho subdodávateľa (údajne ich bolo veľa

a nechcel sa zamotať), žiadna zmluva nebola medzi spoločnosťami uzavretá. Nie všetky faktúry boli
uhradené, pričom tieto nevedel konkretizovať, nakoľko účtovníctvo bolo odovzdané novému majiteľovi
spoločnosti, o čom predložiť preberací protokol. MAINLUX SK s.r.o., IČO: 47 524 014, ako právny
nástupca STAFI SK, s.r.o. je nekontaktná. Z uvedených dôvodov nebolo možné preveriť inými dôkazmi
svedeckú výpoveď W. a aj s ohľadom na jej nepresnosť/ nekonkrétnosť, bez ďalších listinných dôkazov

a faktúr aj správny súd vyhodnocuje, že pochybnosti správcu dane boli na mieste a žalobca uvedenou
svedeckou výpoveďou nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a
2 zákona o DPH.

28. Podľa § 167 ods. 1 SSP: Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo

čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.

Podľa § 168 SSP: Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi
právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu

štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

29. Žaloba bola zamietnutá, a preto je účastníkom v tomto konaní úspešným v celom rozsahu žalovaný.
Žalobcovi v nadväznosti na to správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario náhradu trov konania
nepriznal. Z dôvodu nepreukázania splnenia podmienky výnimočnosti situácie nebola náhrada trov

konania priznaná ani žalovanému podľa § 168 SSP a contrario.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

P o u č e n i e :Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v
lehote 30 dní mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na
krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.