Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 20, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11CoP/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213238580
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1213238580.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Blanky Podmajerskej a členiek

senátu Mgr. Patrície Železníkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej, v právnej veci manžela (otca): W.. M. J.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom Bratislava, J. XX, zastúpený advokátskou kanceláriou Tomáš Petko s.r.o.,
so sídlom Drotárska cesta 7, Bratislava, proti manželke (matke): I. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., T.
4, zastúpená: JUDr. Alojz Baránik, advokát s. r. o., IČO: 46 940 561, Grösslingová 4, Bratislava, o
rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému
dieťaťu: K. J., nar. XX.XX.XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a
rodiny, Bratislava, Vazovova 7/A, za účasti Okresnej prokuratúry Bratislava 2, Kvetná 13, Bratislava,

na odvolanie manžela (otca) a manželky (matky) proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa
21.03.2018, č. k. 61P/71/2013-1277, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava II, zo
dňa 07.08.2018, č.k. 61P/71/2013-1317, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výrokoch II., III. a IV. p o t v r d z u j e.

Vo výrokoch V., VI. a vo výroku VII. o trovách konania sa rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a
v rozsahu zrušenia sa v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie:

- rozviedol manželstvo účastníkov, uzavreté XX.XX.XXXX, v J., zapísané v knihe manželstiev
matričného úradu J. - O. vo zv. XX, roč. XXXX, na str. XXX, pod por. č. XXX (výrok I.),

- maloletú K. J., nar. XX.XX.XXXX na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti matky s tým, že
právo zastupovať maloletú a spravovať jej majetok budú mať obaja rodičia (výroky II., III.),

- otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej K. sumou 200 eur mesačne vždy do 15. dňa v
mesiaci vopred k rukám matky od právoplatnosti výroku rozsudku o rozvode manželstva (výrok IV.),

- upravil styk otca s maloletou po dobu štyroch mesiacov od právoplatnosti výroku rozsudku o rozvode
manželstva formou asistovaných stretnutí v krízovom stredisku Dúha, Stavbárska 6, Bratislava za
prítomnosti odborného pracovníka príslušného zariadenia v rozsahu jedenkrát do týždňa v trvaní 90
minút, s tým, že presný čas a miesto si určí príslušné zariadenie a matke uložil povinnosť zabezpečiť

účasť maloletej na stretnutiach v čase a mieste, ktoré určí krízové stredisko Dúha. Po uplynutí štyroch
mesiacov od právoplatnosti výroku rozsudku o rozvode manželstva upravil styk otca s maloletou každý
nepárny týždeň od piatku od 15.00 hod. do nedele do 19.00 hod. a v stredu od 15.00 hod. do 19.00
hod. s výnimkou školských prázdnin, každý párny týždeň v utorok od 15.00 hod. do 19. 00 hod. a voštvrtok od 15.00 hod. do 19.00 hod. s výnimkou školských prázdnin, počas zimných prázdnin každý
párny kalendárny rok od 25.12. od 11.00 hod. do 28.12. do 19.00 hod. a každý nepárny kalendárny
rok od 1. dňa prázdnin od 10.00 hod. do 25.12. do 11.00 hod., počas jarných prázdnin každý párny

kalendárny rok od soboty od 9.00 hod. v týždni predchádzajúcom prázdninovému týždňu do utorka do
19.00 hod. prázdninového týždňa, počas veľkonočných prázdnin každý nepárny kalendárny rok od 1.
dňa prázdnin od 10.00 hod. do Veľkonočnej nedele do 10.00 hod., počas letných prázdnin každý párny
kalendárny rok od 01.07. od 10.00 hod. do 07.07. do 19.00 hod. a od 01.08. od 10. 00 hod. do 07.08.
do 19.00 hod. s tým, že miestom odovzdania a prevzatia maloletej je bydlisko matky (výrok V.),

- zamietol návrh matky na zákaz styku otca s maloletou (výrok VI.),

- žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok VII.).

2. Výrok o rozvode manželstva právne odôvodnil § 18, § 19 ods.1, § 22, § 23 ods.1,2 zákona č. 36/2005

Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „Zákon
o rodine“) dospejúc k záveru o splnení podmienok pre rozvod manželstva. Vykonaným dokazovaním
zistil, že vzťahy medzi účastníkmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo je len
formálnym zväzkom, ktorý si neplní svoje ekonomické, biologické a ani výchovné poslanie, manželia
spolu nežijú, nevedú spoločnú domácnosť, sú citovo odcudzení. Vzhľadom na priebeh manželstva a

intenzitu rozvratu vzťahov medzi účastníkmi, ako aj vzhľadom na vyjadrenia oboch účastníkov mal za to,
že ani v budúcnosti nemožno očakávať, že vzťahy medzi účastníkmi sa upravia k vzájomnej spokojnosti
oboch manželov a dôjde k obnoveniu ich manželského spolužitia.

3. Výroky týkajúce sa úpravy práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode súd

prvej inštancie právne odôvodnil § 24 ods.1,4, § 25 ods.1,2, § 43 ods.1 , § 62 ods.1,2,4,5 Zákona o
rodine, § 38 ods.1,2, § 116 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej „C.m.p.“), čl.
3, 12, 18 Dohovoru o právach dieťaťa konštatujúc, že pri zverení maloletej do osobnej starostlivosti
matky zohľadnil faktory na strane rodičov a dieťaťa a záujem maloletého dieťaťa. Na základe zistených
okolnostíveci,aj keď nastraneotcaneexistujú dôvody znižujúce jehorodičovskúkompetenciu, dospel

k záveru, že zverenie maloletej do jeho starostlivosti by bolo pre dieťa aktuálne traumatizujúce, maloletá
sa s otcom dlhodobo nestretáva, žije v prostredí, ktoré má na otca negatívny názor a ktoré sa rozhodlo
„že pre maloletú je najlepšie, ak sa s otcom už nikdy nestretne“ a v tomto duchu pôsobí na maloletú
aj jej najbližšie okolie. Súd prvej inštancie uviedol, že za ideálne riešenie nepovažoval ani zverenie
maloletej do starostlivosti matky, keďže matka počas celého konania vystupovala neštandardným

spôsobom, so súdom nespolupracovala a jej správanie vzbudzovalo vážne podozrenie, že nemá záujem
na dôkladnom zistení skutkového stavu, bránila sa vykonaniu znaleckého dokazovania, stretnutiu u
znalca sa nezúčastňovala a odmietala k nemu priviesť aj dcéru, bojkotovala všetky snahy o vypočutie
maloletej s odôvodnením, že to neumožňuje zdravotný stav dieťaťa a odmietla aj vypočutie maloletej
v domácom prostredí, pričom ani uložené pokuty neprimäli matku zmeniť postoj a správanie. Matka

sa súdu prvej inštancie javila ako osoba so zníženou rodičovskou kompetenciou, ktorá nielenže nie je
schopná prijímať zodpovednosť a dôležitosť role otca v živote dieťaťa, ale celé jej doterajšie konanie
významnou mierou prispelo k devastácii vzťahu medzi otcom a dcérou. Mal za to, že bez ohľadu na
motiváciu tohto konania by matka mala akceptovať súčasný stav a pracovať na tom, aby sa začali
naprávať spôsobené škody, pričom nevyhnutnou podmienkou toho je, aby matka prijala fakt, že k

trestnému činu sexuálneho zneužívania nedošlo. Súd prvej inštancie považoval zverenie maloletej do
starostlivosti otca za nereálne, zverenie by nebolo v záujme maloletej, nakoľko by ho nebolo možné
vykonať bez negatívnych dôsledkov na maloletú. Uvedené si uvedomil aj otec, ktorý za najvhodnejšie
riešenie považoval postupný styk s dieťaťom. Návrhu otca zveriť maloletú na polroka matke a po uplynutí
polroka otcovi súd prvej inštancie nevyhovel, nepovažoval ho za vhodnú úpravu rodičovských práv a

povinností, nakoľko nemožno s určitosťou predpokladať, ako sa budú vzťahy medzi maloletou a otcom a
medzirodičminavzájomvyvíjať.Zároveňsúdprvejinštancieurčil,žezastupovaťmaloletúaspravovaťjej
majetok budú obidvaja rodičia konštatujúc, že zastupovanie maloletého dieťaťa a správa jeho majetku
je súčasťou základných rodičovských práv a povinností a v danom prípade nebol dôvod obmedziť alebo
pozbaviť ani jedného rodiča rodičovských práv a povinností.

4. Pri určovaní výšky výživného súd prvej inštancie vychádzal z odôvodnených potrieb maloletej ako
aj z možností obidvoch rodičov uvádzajúc, že odôvodnenými potrebami nie sú len hmotné potreby ako
jedlo, ošatenie, výživné slúži aj na uspokojovanie ďalších odôvodnených potrieb dôležitých pre výchovua vývoj dieťaťa. Je bezpochyby v možnostiach otca, aby na potreby maloletej prispieval sumou 200
eur mesačne určenou v rozhodnutí, a to vzhľadom na jeho príjem vo výšku 1 454 eur netto mesačne .
Konštatoval, že niektoré výdavky maloletej nezohľadnil, resp. nezohľadnil ich vo výške uplatnenej

matkou ( napr. výdavky na školské potreby, ktoré matka vyčíslila na sumu cca 56 eur mesačne, výdavky
na lieky ) a ustálil výdavky maloletej vo výške cca 400 eur mesačne, pričom vyživovaciu povinnosť
má aj matka. Pokiaľ si ju bude plniť v rovnakej miere ako otec, výdavky maloletej budú zabezpečené.
K situácii, že osobná starostlivosť je predovšetkým na matke uviedol, že uvedené sa udialo základe
dobrovoľného rozhodnutia matky, ktorá otca úplne vytesnila zo života maloletého dieťaťa.

5. Styk otca s maloletou upravil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozsudku prihliadajúc na
právo maloletej na zachovanie vzťahu k obidvom rodičom, teda aj k otcovi, ktorému nebola zverená
do osobnej starostlivosti. Zdôraznil, že rodičovské práva a povinnosti majú obidvaja rodičia, teda aj otec
a súčasťou týchto práv je podieľať sa na výchove svojho dieťaťa. Obnovenie vzťahu a stretávanie sa
s otcom považoval za v záujme maloletej, nakoľko vyrovnaný vzťah k rodičom je dôležitý pre jej ďalší

citový vývoj, stretávanie otca s maloletou upravil v rozsahu zohľadňujúcom stav, že maloletá sa s
otcom dlhodobo nevidela. Stretávanie upravil tak, že spočiatku bude prebiehať v Krízovom stredisku
Dúha, formou asistovaných stretnutí, nakoľko bude na začiatku potrebná intervencia odborníkov, pričom
matka je povinná zabezpečiť účasť maloletej na stretnutiach v čase a mieste, ktoré určí Krízové stredisko
Dúha. Po uplynutí 4 mesiacov stretávanie určil v štandardnom rozsahu dodávajúc, že takýto rozsah

stretávanie nie je definitívny a pokiaľ sa vzťah medzi otcom a dcérou obnoví, je možné stretávanie aj
rozšíriť. Mal za to, že pre realizáciu stretávania bude nevyhnutná spolupráca matky, na ktorú opätovne
apeloval, aby opustila „bojové pozície“ a aktívne sa podieľala na obnove vzťahu medzi otcom a dcérou.
Mal za to, že pokiaľ matka nebude svoje povinnosti plniť, vystavuje dcéru ďalším negatívnym zážitkom
plynúcim z výkonu rozhodnutia. Návrh matky na zákaz styku súd prvej inštancie zamietol, nakoľko

hlavným dôvodom pre ktorý matka požadovala zákaz styku je údajne sexuálne zneužívanie maloletej
otcom, tieto podozrenia preukázané neboli a práve na ne nadväzujú všetky ďalšie dôvody, pre ktoré
matka žiadala zákaz styku.

6. O trovách konania rozhodol podľa § 52 C.m.p.

7. Proti výrokom o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky, o výživnom a o úprave styku
s maloletou (výrokom II., IV., V.) podal v zákonnej lehote odvolanie otec nesúhlasiac so zverením
maloletej do osobnej starostlivosti matky, keď sa súd prvej inštancie neriadil faktormi, ktoré rozhodujú
pri zverení so osobnej starostlivosti toho ktorého rodiča. Len v ideálnom prípade sa všetky tieto aspekty

skĺbia v osobe jedného z rodičov, v skutočnosti každý z rodičov spĺňa len niektoré aspekty a súd musí
v záujme maloletého dieťaťa zhodnotiť, ktorý z rodičov kvalitatívne a kvantitatívne tieto aspekty spĺňa.
Poukázal na to, že vo viacerých rozhodnutiach súd prvej inštancie zhodnotil, že správanie matky bez
ohľadu na jej motiváciu je kverulačné, nerešpektujúce autority, právo dieťaťa na styk s otcom a je
nemorálne. Mal za nepopierateľné, že zverenie maloletej do starostlivosti otca je v aktuálnej situácii

náročné, z dlhodobého hľadiska je to však jediné správne riešenie pre dieťa, pričom súd nesmie hľadať
najjednoduchšie riešenia, ale riešenia najlepšie. Otec zdôraznil, že v konaní preukázal svoj charakter,
morálne hodnoty a rešpekt a v neposlednom rade neúnavnú vôľu vychovávať svoje dieťa a byť súčasťou
jeho života, znášal rôzne sexuologické vyšetrenia, takmer 5 rokov neustálych výsluchov na polícii,
opovrhovanie okolia pre klamlivé obvinenie a počas celého súdneho konania sa maloletej nevzdal.

Uvedené svedčí o jeho charaktere a ohromnej vnútornej sile, pričom je sa schopný postarať o maloletú
aj v ostatných ohľadoch. Matka zabránila maloletej vyjadriť svoj názor pred súdom, znalcom alebo
vyšetrovateľom, čím zmarila vykonanie jedného z najdôležitejších dôkazov a tieto skutočnosti musia
byť dané na ťarchu matky ako úmyslu zabrániť jeho styku s maloletou. Otec nesúhlasil so záverom
súdu prvej inštancie, že zverenie maloletej do jeho starostlivosti by bolo pre maloletú traumatizujúce

poukazujúcnato,ževkonaníneboložiadnymspôsobomzistené,čimaloletávyjadrujenegatívnepostoje
voči otcovi. V tejto súvislosti poukázal na konštatáciu súdu prvej inštancie, že matka a jej výchovné
prostredie má na otca negatívny názor a toto rozhodlo, že pre maloletú bude najlepšie, ak sa s otcom už
nestretne. V tomto duchu pôsobí na maloletú aj najbližšie okolie, pričom nemusí ísť o verbálne vyjadrený
názor. Záver súdu o traumatizácii maloletej podľa otca neobstojí a je založený len na domnienkach súdu.

Súd prvej inštancie napriek rozsiahlosti dokazovania nevykonal jediný dôkaz, ktorý by potvrdil alebo
vyvrátil vhodnosť zverenia maloletej do starostlivosti otca, k prijatému rozhodnutiu pristúpil len z dôvodu,
že si s matkou nevedel dať rady a neprinútil ju podriadiť sa príkazom súdu. Takýto postup a rozhodnutie
súdu znamená nebezpečný precedens, ktorý umožní podobne zmýšľajúcim jedincom ignorovať súdnerozhodnutiaaprávnyporiadok,aksúdnedokážezákonnýmiprostriedkamiprinútiťúčastníkapodriadiťsa
predvolaniam a príkazom súdu. Odlúčenie otca od maloletej je spôsobené protiprávnym konaním matky,
ktoré súd rozsudkom len potvrdil. Jedinú prekážku zverenia maloletej do jeho starostlivosti (sexuálne

zneužívanie), vzhľadom na to, že nebolo preukázané, vyhodnotil súd prvej inštancie za nedôvodné,
resp. neexistujúce. Práve on má lepšie osobnostné a výchovné predpoklady pre zverenie maloletej do
jeho starostlivosti ako matka, pričom súd prvej inštancie ani zverenie maloletej do starostlivosti matky
nepovažoval za ideálne riešenie. Poukazujúc na záver súdu prvej inštancie, kde označil matku ako
osobu so zníženou rodičovskou kompetenciou uviedol, že nerozumie, ako súd mohol dospieť k záveru

o zverení maloletej do starostlivosti matky. Ak bude maloletá zverená do starostlivosti matky, je vysoký
predpoklad, že maloletá do svojej dospelosti nikdy nebude vidieť svojho otca. Ak by však bola zverená
do jeho starostlivosti, riadne zabezpečí jej výchovu a dokáže jej byť otcovským vzorom, a čo je
najdôležitejšie, umožní maloletej stretávať sa s matkou a zabezpečí to najlepšie, čo môže mať maloletá,
a to obidvoch rodičov. Súd prvej inštancie prijatým rozhodnutím potrel a ignoroval právo otca na kontakt
so svojím dieťaťom a právo dieťaťa na styk s obidvoma rodičmi. Na základe uvedeného otec navrhol

zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti tak, že maloletá bude zverená do jeho starostlivosti.
Mal za to, že ak by sa súd s takýmto návrhom nestotožnil, bude nevykonateľný aj výrok V. rozsudku o
jeho styku s dieťaťom, pretože krízové stredisko Dúha na jeho žiadosť odpovedalo, že takéto asistované
stretnutia nevykonáva. Ak by bola maloletá zverená do jeho starostlivosti, výrok V. rozhodnutia o úprave
styku v krízovom centre Dúha by odpadol.

8. Pokiaľ ide o výšku výživného určenú vo výroku IV. rozhodnutia, otec označil rozhodnutie súdu
prvej inštancie v tejto časti za nesprávne . Poukázal na to, že matka bola v čase začatia konania
vlastníčkou nehnuteľnosti bytu na T., ktorý počas konania previedla darovacou zmluvou na svojho otca
a týmto sa zbavila svojho majetku bez akéhokoľvek protiplnenia (obdobné byty sa predávajú približne

za 130 000 eur). Súd prvej inštancie sa s touto skutočnosťou nevysporiadal a na zbavenie sa majetku
matky neprihliadol. Matka bola napriek nižšiemu mesačnému príjmu v značne lepšej finančnej situácii,
ak by svoj byt nedarovala a jej majetok by niekoľkonásobne prevyšoval jeho majetok. Súd prvej
inštancie podľa názoru otca nepostupoval podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Poukazujúc na právny
záver v rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 11CoP/541/2014, zo dňa 26.05.2015, zdôraznil,

že vzdanie sa majetkového prospechu bez dôležitého dôvodu je nutné zohľadniť pri určovaní výšky
výživného. S odvolaním sa na jeho odvolací návrh v otázke zverenia maloletej do jeho starostlivosti
navrhol, aby súd prvej inštancie zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku IV. tak, že zaviaže
matku platiť výživné otcovi vo výške 200 eur mesačne odo dňa právoplatnosti rozhodnutia , vždy do 15.
dňa v mesiaci k rukám otca. Pre prípad, že sa súd prvej inštancie s touto argumentáciou nestotožní,

žiadal určiť výživné vo výške 140 eur mesačne k rukám matky. Vo vzťahu k výroku VII. o trovách
konania otec poukazujúc na § 54, § 55 C.m.p. a správanie sa matky , žiadal priznať trovy konania.
V súhrne žiadal zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie tak, že maloletá K. J., nar. XX.XX.XXXX bude
zverená do jeho osobnej starostlivosti, zastupovať maloletú a spravovať jej majetok budú obaja rodičia,
matke bude uložená povinnosť platiť výživné na maloletú K. vo výške 200 eur mesačne a styk matky s

maloletou bude upravený každý týždeň v utorok od 15.00 hod. do 19.00 hod. a každý párny týždeň v
sobotu od 10.00 hod. do 19.00 hod. a každý nepárny týždeň v nedeľu od 10.00 hod. do 19.00 hod.,
vo zvyšku bude návrh matky zamietnutý a otcovi budú priznané trovy konania vo výške 100 %, ktoré
je matka povinná nahradiť.

9. Matka v podanom odvolaní napadla výroky týkajúce sa zastupovania a správy majetku maloletej,
úpravy styku otca s maloletou a zamietnutia návrhu na zákaz styku otca s maloletou (t.j. výroky III.,
V. a VI.). Namietala závery súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o jej správanie, rodičovské kompetencie,
že pokiaľ svoje správanie nezmení, bude potrebné uvažovať o zmene zverenia maloletej, pokiaľ ide
plnenie vyživovacej povinnosti voči maloletej, ako aj závery súdu prvej inštancie týkajúce sa styku otca

s maloletou. Podľa názoru matky súd prvej inštancie zvolil najjednoduchší, avšak nie najsprávnejší
spôsob, ako sa vysporiadať so závažnými okolnosťami daného prípadu, a to bez náležitého a najmä
presvedčivého odôvodnenia. Z pohľadu posudzovania rodičovskej spôsobilosti otca a odôvodnenosti
uloženia zákazu styku otca s maloletou mala za to, že je nevyhnutné takéto konanie posúdiť aj z
iného pohľadu, ako trestnoprávneho, pretože toto konanie môže mať zásadný význam a vplyv na

maloletú aj vtedy, keď nemá trestnoprávny záver. Povinnosťou súdu prvej inštancie bolo spoľahlivo
zistiť dôvod, prečo bol podaný návrh na zákaz styku, a teda sa neuspokojiť len so závermi orgánov
činných v trestnom konaní. Podľa názoru matky mal súd sám vykonať dokazovanie, ktoré by malo
smerovať k poznaniu rozhodných skutočností najmä prostredníctvom znaleckých posudkov, lekárskychspráv, pedopsychológov, psychológov, psychiatrov, pediatrov, či styk rodiča s dieťaťom skutočne
ohrozuje záujem dieťaťa a následne toto vlastné skúmanie konfrontovať s výsledkami prípadného
trestného konania. Súd prvej inštancie sa týmto neriadil a uspokojil sa výlučne len s trestnoprávnym

rozmerom daného prípadu, a teda, že trestné stíhanie voči otcovi bolo právoplatne zastavené, pričom
pri posudzovaní rodičovskej kompetencie otca neprihliadol na to, že i za predpokladu, že by konanie
otca nenieslo znaky skutkovej podstaty zločinu sexuálneho zneužívania alebo iného trestného činu,
takéto konanie otca mohlo byť aj spoločensky neakceptovateľné, absolútne nevhodné pre maloletú.
Súd prvej inštancie v tejto súvislosti navyše absolútne ignoroval, že všetky zážitky, ktoré zásadne

ovplyvnili psychické zdravie maloletej a jej vzťah k otcovi, opakovane tvrdila maloletá, a teda si ich matka
účelovo nevymyslela. S ohľadom na uvedené bol súd prvej inštancie nielen oprávnený, ale aj povinný
polemizovať s rozhodnutiami v trestnom konaní a k týmto pristupovať maximálne kriticky. Rodičovskú
spôsobilosť otca je preto nesprávne odvodzovať len od toho, že trestné stíhanie pre zločin sexuálneho
zneužívania bolo zastavené. Takáto úvaha súdu sa javí ako svojvoľná a nedostatočná, pretože
rozhodnutie o zastavení trestného stíhania je len jedným z dôkazných prostriedkov a neprejudikuje vec

samotnú. Súd prvej inštancie bol oprávnený vec posúdiť samostatne, a to aj inak ako vyšetrovateľ
a následne sa s tým vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia, bol povinný k rozhodnutiam
o zastavení trestného konania pristupovať ako k iným dôkazom a hodnotiť ich podľa svojej úvahy
jednotlivo, aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi, ktoré v konaní boli vykonané. Uvedeným sa
súdprvejinštancie nespravoval.Trestnékonaniesariadiodlišnýmizásadamiakocivilnéamimosporové

konanie, pretože v trestnom konaní sa aplikuje aj zásada in dubio pro reo. Naopak, na vec, ktorá
je predmetom konania bol okresný súd povinný zohľadniť najlepší záujem maloletej na to, ako je jej
zabezpečený zdravý vývoj vo všetkých aspektoch jej života a vyhodnotiť, či existuje len minimálne riziko
a hrozba, že by sa toto mohlo opakovať a maloletá by opätovne uvedené mala zažiť s otcom. Za
nesprávne matka považovala, že súd neprihliadol na to, že kolízny opatrovník maloletej nepodal voči

predmetnýmrozhodnutiamozastavenítrestnéhostíhaniasťažnosť,čímkolíznyopatrovníkhruboporušil
práva maloletej a konal v rozpore s jej najlepším záujmom . Súd neprihliadal na to, z akých dôvodov bolo
trestnéstíhaniezastavenéaže negatívnynázormatkyajejokolianaosobuotcamásvojeopodstatnenie
a reálny základ. V skutkovom stave predmetného prípadu tento ovplyvnila sama maloletá tým, že matke
popísala svoje negatívne zážitky s otcom a tiež tým, k akým záverom dospel znalec PhDr. Igor Obuch.

10. V odvolaní matka ďalej vysvetľovala svoje postoje k nariadenému znaleckému dokazovaniu, ako
aj k odmietaniu vypočutia maloletej, poukazujúc na závery odborníkov, ktorí neodporúčali podrobiť
dieťa ďalším súdnoznaleckým posudkom a vyšetreniam. Zdôraznila, že v čase nariadenia znaleckého
dokazovania sa maloletej výrazne zhoršil zdravotný stav, ktorý si vyžiadal niekoľkodňovú hospitalizáciu

na klinike detskej psychiatrie. Z uvedeného je zrejmé, že účelovo nebránila vykonaniu znaleckého
dokazovania a takýto záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Taktiež nie sú správne závery
súdu prvej inštancie, že matka vyhľadala odbornú pomoc len vtedy, keď potrebovala preukázať pred
súdom zlý psychický stav maloletej, pričom jej postup mal reálny základ a bol podporený odborným
názorom Mgr. Zuzany Palenčárovej. V starostlivosti matky neboli zistené žiadne nedostatky. Vykonané

dokazovanie nespochybňuje schopnosť matky zabezpečovať riadnu výchovu maloletej. Jej spôsobilosť
bola preukázaná aj znaleckými posudkami aj výstupmi z orgánov ÚPSVaR. Aktuálna potreba zákazu
styku s maloletou existovala nielen v roku 2013, ale existuje aj v súčasnosti, pričom uvedené bolo opäť
preukázané predloženými posudkami. Súd prvej inštancie neprihliadal ani na to, ako sa k uvedeným
skutočnostiam vyjadrovala maloletá v roku 2014 - 2015. Matka konštatovala, že si uvedomuje, čo

znamená zákaz styku rodiča s maloletým dieťaťom, avšak súd ho má aplikovať keď zistí, že pôsobenie
jedného rodiča spôsobuje maloletému dieťaťu závažnú a neodstrániteľnú ujmu, a preto nie je v jeho
záujme sa s takým rodičom stýkať. Namietala rozsah styku, ktorý súd určil bez rešpektu maloletej a
jej schopnostiam vytvoriť si pod vplyvom minulých zážitkov opätovný vzťah k otcovi a tiež bez toho,
ako maloletá otca vníma, že pre ňu predstavuje v jej očiach nebezpečenstvo. Úprava styku môže pre

maloletú predstavovať neprimeranú záťaž, čo sa môže prejaviť aj na jej školských výsledkoch, keďže
aj takto rozsiahly styk môže sťažiť školskú prípravu na ďalší deň. Zásadná je skutočnosť, že rozsudok
je v časti styku maloletej s otcom nevykonateľný, keďže matka sa listami obrátila na krízové stredisko,
ktoré jej v oboch prípadoch nevedelo poskytnúť bližšie informácie o tom, kde by sa mal asistovaný
styk maloletej s otcom realizovať (krízové stredisko na takúto činnosť nemá akreditáciu). V odvolaní

matka namietala aj výšku súdom určenej vyživovacej povinnosti, pri ktorej bola nesprávne vyjadrená
zásada úmernosti životnej úrovne rodičov, aby všetky potreby, ktoré dieťa má, boli zabezpečené
výživným.Výškavýživnéhonezohľadňujemožnostiaschopnostiotca,neberievdostatočnejmierezreteľ
na odôvodnené potreby maloletej. Podľa príjmu otca vo výške zistenej súdom, výživné nevyjadrujeúmernosťmedziživotnouúrovňoumaloletejaživotnouúrovňouotca. Matkavpodanomodvolanížiadala
zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, že zastupovať maloletú a spravovať jej
majetok bude matka, otec je povinný prispievať na výživu maloletej sumou 320 eur mesačne vždy do 15.

dňa v mesiaci vopred k rukám matky, na čas po rozvode súd zakáže otcovi styk s maloletou a návrh otca
na zverenie maloletej zamietne , alternatívne zrušiť vec a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

11. Kolízny opatrovník k odvolaniam rodičov v podaní z 23.08.2018 uviedol, že v časti týkajúcej sa
zverenia maloletej podal odvolanie otec, ktorý s maloletou nemal kontakt od roku 2013. Maloletá mala

v tom čase viac ako 3 roky, v súčasnosti má 8 rokov a je otázne, ako si maloletá spomína na osobu
otca. Podľa názoru kolízneho opatrovníka náhla zmena zverenia by nebola v záujme dieťaťa, keďže
nemožno predpokladať, ako by vôbec po takej dobe na osobu otca reagovala. Sám otec uvedené
uznal, napriek tomu popiera, že by sa matka vedela plnohodnotne o maloletú postarať. Matka sa v
rámci celého konania opierala o to, že chce chrániť maloletú K., avšak aj napriek tomu mnohé jej kroky
nepotvrdzujú túto rétoriku a matka koná tak, že vznikajú pochybností, či jej konanie je naozaj v záujme

dieťaťa. Napriek tomu, že matka deklarovala silnú traumatizáciu dieťaťa, nezabezpečila dieťaťu riadnu
terapeutickú starostlivosť. Kolízny opatrovník zdôraznil, že otec sa zúčastňuje každého znaleckého
dokazovania, riadne spolupracoval s príslušnými orgánmi, matka napriek tomu, že bola oznamovateľkou
trestného činu, nespolupracovala s políciou počas celého vyšetrovania, ale len na začiatku (je to práve
matka, ktorá bránila prešetreniu veci tým, že s orgánmi nespolupracovala). Rovnako nespolupracovala

ani so súdom v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností do rozvodu alebo v konaní
o rozvod, tiež sa nedostavila na znalecké dokazovanie, nezabezpečila účasť svojej dcéry a nedala
maloletej priestor, aby slobodne vyjadrila svoj názor či už pred súdom alebo kolíznym opatrovníkom. Z
takéhoto dôvodu ani súd ani kolízny opatrovník nemajú možnosť poznať názor maloletej. Vzhľadom na
aktuálnu situáciu je najvhodnejšou formou zverenia zverenie matke aspoň do času, kým K. nenadviaže

kontakt s otcom. Ak Dominika nadviaže kontakt s otcom, je tu priestor pre otvorenie otázky zmeny
zverenia, nakoľko u matky sú viaceré pochybnosti o jej rodičovských zručnostiach aj záujme konať pre
blaho svojej dcéry. Na základe uvedeného sa kolízny opatrovník priklonil k názoru súdu prvej inštancie,
prezentovaného v odôvodnení rozsudku. Čo sa týka úpravy výživného, stotožnil sa s rozhodnutím súdu,
danú výšku posúdil ako primeranú s ohľadom na náklady, vek maloletej a príjem rodičov. K styku platí

situácia, ktorú súdu oznamovali 29.05.2018, že krízové stredisko Dúha v rámci styku nemôže a nebude
poskytovať súčinnosť, a preto namiesto tohto subjektu navrhujú akreditovaný subjekt Orchidea n.o. O. I.,
Partizánske, ktorý takéto opatrenie pre klientov aktuálne poskytuje a rodinu maloletej je možné do tohto
programu zaradiť. Túto možnosť ponúkli aj matke prostredníctvom právneho zástupcu, avšak odpoveď
nedostali,pretomatkukontaktovaliajpísomne,dobrovoľnevšakoriešenie situácienepožiadala.Zmluva

s týmto subjektom je však platná len do 30.11.2018.

12. Okresná prokuratúra Bratislava II v písomnom vyjadrení sa z 30.08.2018 uviedla, že v odôvodnení
svojho rozhodnutia súd prvej inštancie jasne zdôvodnil, z akých skutočností vychádzal a na základe
akých dôkazov rozhodol v najlepšom záujem maloletej, či už v otázke zverenia, frekvencie styku s otcom

alebo výšky výživného. Účelová argumentácia proti otcovi maloletej obsiahnutá v odvolaní matky je iba
vyvrcholením jej snahy o bránenie styku otca s maloletou. Okresná prokuratúra Bratislava II mala za
to, že súd sa precízne zaoberal každou skutočnosťou a každou oprávnenou námietkou, ktorá bola v
priebehu konania vznesená, o čom svedčí aj kvantita spisového materiálu. Pokiaľ ide o odvolanie otca,
ktorý sa domáha zverenia maloletej do jeho starostlivosti, súd prvej inštancie prihliadol na najlepší

záujem maloletej, jej citové väzby k matke, na oprávnené potreby dieťaťa, schopnosti, možnosti a
majetkové pomery obidvoch rodičov. V súčasnosti je najdôležitejšie, aby konečne po rokoch došlo k
reálnemu stretávaniu otca s maloletou, aby mali šancu začať si budovať vzťah otca a dcéry, ktorý bol
nenapraviteľne narušený. Maloletá k svojmu riadnemu vývinu potrebuje starostlivosť obidvoch rodičov
a napadnutý rozsudok odzrkadľuje najlepší záujem maloletej K.. Výška výživného určená súdom, aj

forma a intenzita styku s maloletou je v napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnená. Pokiaľ ide
o miesto stretávania sa otca s maloletou, ak krízové stredisko Dúha nie je schopné poskytnúť svoje
priestory a sociálne služby na asistovaný styk s maloletou, ktorá skutočnosť je známa prokuratúre z
rozhodnutia súdu prvej inštancie, č.k. 28P/194/2013-1849, zo dňa 21.02.2018 navrhuje, aby počas
prvých štyroch mesiacov po právoplatnosti rozsudku prebiehal styk s maloletou za asistencie odborného

pracovníka zariadenia, ktoré určí príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. S rozhodnutím súdu
prvej inštancie sa okresná prokuratúra stotožnila majúc za to, že rodičia maloletej neuviedli v odvolaní
žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé zvrátiť rozhodnutie súdu prvej inštancie. Z uvedenýchdôvodov navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako správny a vo výroku V. zmeniť miesto
stretávania sa otca s maloletou na obdobie prvých štyroch mesiacov po právoplatnosti rozsudku.

13. V ďalších vyjadreniach z 31.08.2018 a 18.10.2018 matky zotrvala na dôvodoch odvolania a
odvolacom návrhu.

14. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 16.04.2019, č.k.
11CoP/542/2018-1388, rozsudok súdu prvej inštancie, v spojení s opravným uznesením zo dňa

07.08.2018,vnapadnutejčastivovýrokuoúpravestykuatrováchkonaniazrušilavecmuvrátilnaďalšie
konanie (§ 389 ods. 1 písm. c/ a § 391 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej
„ C.s.p.“) a vo zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil (§ 387 C.s.p.) dospejúc
k záveru, že odvolanie je dôvodné len v časti úpravy styku. Vo zvyšnej časti konštatoval, že rozhodnutie
súduprvejinštanciejesprávne(včastizvereniamaloletej,zastupovaniasprávymajetkumaloletej,včasti
úpravy výživného na maloletú a zamietnutia návrhu matky na zákaz styku otca s maloletým dieťaťom). V

časti zverenia maloletej do osobnej starostlivosti matky odvolací súd poukázal na správne závery súdu
prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil. Stotožnil sa aj so závermi a vyjadrením kolízneho opatrovníka k
vyjadreniu otca uvádzajúc, že zo spisu vyplynulo, že maloletá od svojich troch rokov nebola v kontakte s
otcom a náhla zmena zverenia by nebola v jej záujme, pretože nemožno predpokladať, ako by na osobu
otca reagovala. Napriek skutočnostiam, ktoré boli zistené na strane matky, nebolo možné konštatovať,

že matka riadne nezabezpečuje starostlivosť o maloletú a v tomto smere jej nebolo možné vytýkať také
skutočnosti, ktoré by svedčili v prospech zverenia maloletej otcovi. V tejto časti nebolo možné vyhovieť
odvolaniu otca maloletej, zverenie maloletej za súčasnej situácie by nebolo v jej záujme. Odvolací súd
konštatoval, že vnímaví rodičia by svoju vzájomnú nevraživosť mali potlačiť a na piedestál postaviť
záujmy a potreby maloletej, neznevažovať jeden druhého, pričom v tomto im nepomôže žiadne súdne,

ani iné rozhodnutie, ale je to predovšetkým na sebareflexii oboch rodičov. Pre maloletú je v súčasnosti
potrebná stabilita pomerov a uspokojenie celej situácie, pričom odvolací súd apeloval najmä na matku
maloletej, aby vyhľadala odbornú pomoc a dodržiavala pokyny psychológov pracujúcich s maloletými
deťmi a potrebné odporúčania, pretože ak nezmení svoje výchovné postupy, nebude existovať také
súdne rozhodnutie, ktoré maloletej zabezpečí pocit bezpečia a dôvery vo vlastných rodičov a bude

schopnévrátiťjudoprežívaniašťastnéhodetstva.Zdôraznil,žeibarodičiamajúpriamyvplyvnamaloleté
deti a sú priamo a bez akýchkoľvek pochybností zodpovední za ich psychický a fyzický vývoj a tejto
svojej zodpovednosti sa nemôžu zbaviť a nemôžu ju prenášať na súdy, ich rozhodnutia, alebo iné
štátne orgány. Rodičia sú povinní v záujme maloletých detí dospieť ku korektnej komunikácii, prijať
zodpovednosť a o starostlivosti sa dohodnúť. Iba dohody rodičov môžu zmierniť negatívny dopad

na prežívanie maloletých detí, spôsobený rozchodom rodičov, pretrvávajúcim súdnym, rodičovským
konfliktom a súdnymi konaniami. Dospel k záveru, že za situácie, aká nastala, nech už ju spôsobil
ktokoľvek, je pre maloletú a v jej záujme jedine možné zverenie maloletej do osobnej starostlivosti
matky. V tejto časti považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne. Za správne
považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti zastupovania a spravovania majetku

maloletej zdôrazňujúc, že len výnimočne môže nastať situácia, ktorou dôjde k prelomeniu zásady, že
rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom súčasne a takáto situácia nastáva, ak jeden z
rodičov nežije, nie je známy, nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, bol pozbavený výkonu
rodičovských práv a povinností, alebo jeden z rodičov bol obmedzený vo výkone rodičovských práv a
povinností. V takýchto prípadoch je na výkon rodičovských práv a povinností oprávnený a povinný len

druhý rodič sám. Uvedené skutočnosti, ktoré stanovuje zákon, v konaní zistené neboli, preto v tejto časti
nebolo možné vyhovieť odvolaniu matky maloletej.

15. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správne rozhodol aj o výživnom určenom na maloletú

K., výšku výživného určil v súlade so zákonom a odôvodnenými potrebami maloletej a možnosťami a
schopnosťami otca, pričom poukázal na správne dôvody súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil.
Konštatoval, že súd prvej inštancie náležite vyhodnotil odôvodnené potreby maloletej, vyhodnotil, ktoré
výdavkypovažovalzaodôvodnenéaktorénieasprávneustálilajvýškuodôvodnenýchpotriebmaloletej.
Za vecne a právne správne považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie aj pokiaľ ide o

zamietnutie návrhu na zákaz styku otca s maloletou a námietky matky uvedené v odvolaní vyhodnotil
ako právne irelevantné, stotožniac sa so závermi súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa zastavenia
trestného stíhania voči otcovi. Matka ani neumožnila a ani nedala priestor, aby ňou tvrdené skutočnosti
boli overené, keď sa odmietla zúčastniť znaleckého dokazovania, odmietla dať maloletej priestor navyjadrenie svojho názoru, čo maloletej zákon umožňuje. Súd prvej inštancie mohol preto vychádzať
len zo skutočností, ktoré zistil vykonaným dokazovaním a jeho závery považoval odvolací súd za
správne. Základným právom každého maloletého dieťaťa je právo na pravidelný kontakt s obidvomi

rodičmi, ku zákazu styku môže súd pristúpiť len vtedy, ak to vyžaduje záujem dieťaťa, aby bolo dočasné
stretávanie s jedným z rodičov obmedzené, alebo úplne zakázané. Ide o výnimočné riešenia a vážny
zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami na
strane dieťaťa. Konaním matky však uvedené okolnosti nebolo možné zistiť, keď nebolo možné zisťovať
názor maloletého dieťaťa, či už kolíznym opatrovníkom, znalcom alebo súdom. Zákon pri zákaze styku

má na mysli len dočasné obmedzenie styku rodiča s dieťaťom, pričom z uvedeného vždy vyplýva
požiadavka - vytváranie predpokladov pre to, aby takýto kontakt mohol byť perspektívne obnovený. V
konaní neboli zistené skutočnosti, pre ktoré by bolo potrebné zakázať styk otca s maloletou, pričom
odvolací súd poukázal na stanovisko kolízneho opatrovníka, z ktorého vyplýva, že maloletá v súčasnosti
ani v kontakte od svojich troch rokov s otcom nie je. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie
uvedené skutočnosti správne vyhodnotil a rozhodnutie súdu prvej inštancie je v uvedenej časti správne.

Zdôraznil, že zákaz styku nemožno vysloviť v prípade, ak uvádzané dôvody vyplývajú zo vzťahu medzi
rodičmi, čo v danom prípade bolo preukázané. Akékoľvek výhrady jedného rodiča voči druhému rodičovi,
ktoré sa týkajú jeho postoja ako partnera, nemôžu byť dôvodom na zákaz styku s dieťaťom. Takisto
nemôže byť dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku nechuť dieťaťa najmä vtedy, ak indície smerujú
k zámernému pôsobeniu preferenčného rodiča s cieľom vyvolať takéto správanie dieťaťa. Súd prvej

inštancie tu vychádzal z vykonaného dokazovania, pričom odvolací súd zdôraznil, že samotná matka
znemožnila svojim postojom vykonanie dokazovania, ktoré by zistilo skutočné dôvody pre oprávnenosť
zákazu styku.

16. Odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti úpravy styku a vec mu vrátil na

ďalšie konanie konštatujúc, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak mal snahu upraviť styk otca
s maloletou na čas po rozvode, keďže v tomto smere je medzi rodičmi absolútny nesúlad a dohoda
medzi nimi nie je možná a pokiaľ mal úmysel upraviť styk v zariadení, ktoré by pracovalo či už s rodičmi,
ako aj s maloletou, v záujme obnovenia kontaktu otca s maloletou. Nesprávne však postupoval, ak určil
na realizáciu tohto styku stredisko, ktoré takúto činnosť nevykonáva. Rovnako odvolací súd považoval

za nesprávne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak upravoval styk v časových úsekoch. Zdôraznil, že
vzťahy medzi rodičmi, maloletou a otcom sú tak závažne narušené, že zo stanovenia rozsahu styku na
4 mesiace nemožno vyvodiť, či táto odborná spolupráca bude úspešná, alebo nie a za danej situácie a
vzťahoch,ktorémedziúčastníkmivládnu,niejemožnékonštatovať,žetakátoúpravastykujevprospech
maloletej. Podľa názoru odvolacieho súdu je najprv potrebné realizovať stretávanie sa otca s maloletou

za odbornej pomoci, ktorú je povinná matka akceptovať a spolupracovať pri takejto realizácii styku a
až po vyhodnotení realizácie styku za odbornej pomoci, bude možné posúdiť vhodnosť ďalšej úpravy
styku otca s maloletou.

17. Proti v ods.14 tohto rozhodnutia označenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie

matka maloletej, a to v časti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o
zamietnutí návrhu matky na zákaz styku otca s maloletou. Prípustnosť dovolania odôvodnila poukazom
na § 420 písm. f/ C.s.p. tým, že odvolací súd (v spojení so súdom prvej inštancie) nesprávnym
procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietala, že v predmetnom prípade odvolací súd

(a ani súd prvej inštancie) nekonali v súlade s požiadavkou individuálnej spravodlivosti a navyše
porušili aj základné zásady a princípy, na ktorých spočíva civilný proces, a to konkrétne zásadu
povinnosti v prvom rade prihliadať na najlepší záujem maloletej, zásadu zákazu odopretia spravodlivosti
a zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Konanie pred odvolacím súdom je tak v predmetnom prípade
postihnuté závažnými procesnými pochybeniami spočívajúcimi v tom, že nerešpektoval a porušil zásadu

najlepšieho záujmu maloletej, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietala tiež
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie), ktoré nedalo odpovede na jej
otázky,ktorésvojoupovahoumaliprevecpodstatnývýznam,aktoréveľmiúzkosúviselisposudzovaním
a vyhodnocovaním najlepšieho záujmu maloletej a tiež porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov,
pretože výsledkom jeho procesného postupu bolo vydanie rozsudku, ktoré vykazuje znaky ľubovôle. Za

porušenie zásady najlepšieho záujmu matka označila to, že odvolací súd (rovnako aj súd prvej inštancie)
vychádzal výlučne z trestnoprávneho hľadiska predmetnej veci argumentujúc, že pre rozhodnutie je
zásadné len to, že trestné stíhanie vo vzťahu k otcovi bolo právoplatne zastavené. Takýto postup
odvolacieho súdu sa nielenže prieči najlepšiemu záujmu maloletej, ale súčasne je aj v rozpore sustanovením § 25 ods. 3 Zákona o rodine, podľa ktorého je súd povinný spoľahlivo zistiť dôvod,
prečo bol návrh na zákaz styku podaný, a teda neuspokojiť sa len so závermi orgánov činných v
trestnom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd absolútne odignoroval, že všetky zážitky, ktoré aj podľa

záverov ošetrujúcich lekárov a psychológov podstatne ovplyvnili psychické zdravie maloletej a aj jej
vzťah k otcovi, opakovane v priebehu niekoľkých rokov tvrdila sama maloletá, ktorá svoje negatívne
zážitky s otcom popisovala rovnakým spôsobom aj v neprítomnosti matky a pred viacerými osobami,
a teda, že si ich účelovo nevymyslela. V konaní nebol vyprodukovaný žiaden dôkaz, ktorý by potvrdil
opak, t. j. že matka si túto celú záležitosť vymyslela; túto skutočnosť tvrdil výlučne otec, avšak toto

svoje tvrdenie ničím nepodložil. Na svoju obranu ohľadne možnej účelovosti jej konania poukázala
na znalecký posudok PhDr. Ľubice Bradáčovej (znalkyne z odboru: Psychológia, odvetvie: Klinická
psychológia dospelých a psychológia sexuality), ktorá konštatovala, že matka maloletej nemá tendenciu
ku konfabuláciám, prípadne k nadmernej fantázii v zmysle patológie, tiež, že pravdepodobnosť, že by
matka ovplyvňovala maloletú v zmysle učenia a nácviku. Odvolací súd v súvislosti s rozhodovaním o
návrhu matky na zákaz styku, v rozpore s najlepším záujmom maloletej zvolil nie najsprávnejší spôsob

ako sa vysporiadať so závažnými okolnosťami, ktoré sama maloletá popísala, čo mala zažiť s otcom,
a ktoré sú zachytené aj listinnými dôkazmi najmä z rokov 2013 až 2015 (lekárske správy, odborné
stanoviská, vyjadrenia a znalecký posudok č. 34/2013 PhDr. Evy Smíkovej, PhDr. Igora Obucha, MUDr.
Anny Kováčovej, Mgr. Petry Belešovej a Mgr. Zuzany Palenčárovej) a uvedené zostalo bez náležitého a
najmä presvedčivého odôvodnenia. Poukázala tiež na konanie, resp. nekonanie kolízneho opatrovníka,

ktorý napriek vedomosti o zdravotnom stave maloletej a ňou popísaných zážitkov s otcom, nepodal
riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zastavení trestného stíhania. Obdobne sa postupovalo aj
v prípade „druhého zastavenia trestného stíhania“. Podľa jej názoru odvolací súd ignorujúc všetky tieto
zásadné skutočnosti, legitimizoval postup kolízneho opatrovníka, ktorý hrubo porušil práva maloletej,
a teda konal v rozpore s jej najlepším záujmom. Odvolací súd odignoroval aj tú skutočnosť, že

maloletou popísané konanie otca nie je možné bez pochybností hodnotiť (a tým ani ospravedlniť) ako
bežnú hygienu, ktorú by si maloletá len nesprávne vyložila. Takéto „ospravedlnenie“ vylúčil napr. PhDr.
Igor Obuch, ktorý pri svojej výpovedi v trestnom konaní takéto ospravedlnenie vylúčil v rámci svojej
výpovede v trestnom konaní v tejto súvislosti skonštatoval, že to vylučuje reakcia maloletej pri hre s
anatomickými bábikami, ku ktorej došlo pri jej znaleckom vyšetrení. Odvolaciemu súdu (rovnako aj súdu

prvej inštancie) tiež vytýkala, že v odôvodnení rozsudku odignoroval aj to, že pravdivosť tvrdení maloletej
o tom, čo mala zažiť s otcom nevylučujú ani otcom predložené jednotlivé znalecké posudky, podľa
ktorých sa u otca nepotvrdila žiadna deviácia v zmysle pedofílie. Ako potvrdili aj svedecké výpovede
(napr. výpoveď MUDr. Anny Kováčovej), nie je potrebné, aby u otca existovali deviácie na to, aby
maloletej spôsobil podobnú traumu, a teda že k tomu postačil napríklad afekt otca. Odvolací súd porušil

zásadu najlepšieho záujmu dieťaťa aj tým, že v konaní nezohľadnil okolnosti prípadu, ktoré potvrdzujú
pravdivosť, presvedčivosť a hodnovernosť popísaných negatívnych zážitkov maloletej s otcom, hoci ich
uviedla vo veľmi nízkom veku. Význam týchto prejavov potvrdil aj PhDr. Igor Obuch v záveroch svojho
Znaleckého posudku č. 34/2013. Matka argumentovala aj tým, že odvolací súd neprihliadol na najlepší
záujem maloletej, nakoľko tvrdil, že v dôsledku konania matky nebolo možné vykonať dokazovanie,

avšak ona chcela len zabrániť traumatizácii maloletej. Z vykonaného dokazovania pritom plynie, že
práve opakovanie vyšetrovaní maloletej a tiež opakovanie jej znaleckého skúmania, mohlo spôsobiť
retraumatizáciu maloletej a prehĺbiť jej úzkosť a prežívaný stres, keďže túto skutočnosť potvrdili všetci
lekári a odborníci, u ktorých bola maloletá v starostlivosti. Poznamenala, že si je vedomá toho, že
inštitút zákazu styku rodiča s maloletým dieťaťom je vo svojej podstate výnimočný, avšak všeobecné

súdy by ho mali aplikovať vždy, keď zistia, že pôsobenie jedného rodiča spôsobuje maloletému dieťaťu
závažnú a neodstrániteľnú ujmu, a preto nie je v jeho záujme sa s takým rodičom stýkať. Spočiatku
ona sama navrhovala znalecké dokazovanie maloletej odborníkom z oblasti psychológie, pričom takýto
návrh podala na okresný súd v konaní sp. zn. 28 P 194/2013 dňa 5. júna 2014 a v rovnaký deň aj
vyšetrovateľovi v rámci trestného konania, ktorému však vyšetrovateľ nevyhovel a nevyhovela mu ani

Okresná prokuratúra v Bratislave II. Zmena v postoji matky k ďalšiemu znaleckému vyšetrovaniu nastala
až v ďalšom období, keď to jej zdravotný stav neumožňoval. Skutočnosť, že maloletá nebola schopná
ďalšieho výsluchu a vyšetrovania výslovne skonštatoval aj prednosta Kliniky detskej psychiatrie DFNsP
Bratislava Doc. MUDr. Igor Škodáček, CSc., ktorý v emailovej správe adresovanej matke 16. februára
2015 uviedol, aby nedovolila vypočúvanie maloletej, nakoľko už ide o CAN syndróm minimálne na

psychickej úrovni. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti a rovnako
aj rozsudok súdu prvej inštancie v časti vo výroku o zamietnutí návrhu matky na zákaz styku otca s
maloletou zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.18. K dovolaniu matky maloletej sa vyjadril otec poukazujúc na tendenčnosť a účelovosť prezentácie
skutkového stavu matkou s tým, že poukázal na svoje doterajšie vyjadrenia. Kolízny opatrovník vo
vyjadrení k dovolaniu matky maloletej zotrval na svojich doterajších vyjadreniach v predmetnej veci. K

dovolaniu podala vyjadrenie aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, netrestný odbor a vyjadrila
súhlassnázoromsúdu,ževpriebehukonanianebolizistenétakéskutočnosti,prektorébybolopotrebné
zakázať styk otca s maloletou. Za správny označil aj úsudok odvolacieho súdu o tom, že práve matka
maloletej mala podiel na tom, že vykonanie ďalšieho dokazovania nebolo možné. Nestotožnila sa s
tvrdením matky maloletej, že súdy neprihliadli na najlepší záujem maloletej, práve naopak, prihliadli,

nakoľko každé rozhodnutie súdu v tomto konaní upravilo stretávanie sa otca s maloletou s požiadavkou
na matku maloletej, aby upustila od negativistického správania sa k otcovi a dala maloletej príležitosť
nájsť opätovne vo svojom živote priestor aj pre otca. Podľa názoru prokuratúry súdy zohľadnili najlepší
záujem dieťaťa, pričom nedošlo k porušeniu práv žiadnej zo strán.

19. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27.02.2020, sp.zn. 5Cdo/ 160/2019

dovolanie matky odmietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov
dovolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v danom prípade obsah spisu nedáva
žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku
z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky
relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva . Konštatoval, že v odôvodnení

napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne
závery a obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie matky, že odvolací súd vychádzal výlučne
z trestnoprávneho hľadiska predmetnej veci pri posúdení najlepšieho záujmu dieťaťa. Mal za to, že
súd prvej inštancie sa dôkladne zaoberal posúdením najlepšieho záujmu maloletej , a to vykonaním
rozsiahleho dokazovania v priebehu konania (výsluchom manželov, kolízneho opatrovníka maloletej,

zástupcu Okresnej prokuratúry Bratislava II, znaleckými posudkami odbornými vyjadreniami a ako aj
uzneseniami vydanými v trestných konaniach účastníkov, mailovou komunikáciou a obsahom spisu
tunajšieho súdu sp. zn. 28P/194/2013). Z vyššie uvedeného mal za zrejmé, že súd prvej inštancie a
rovnako odvolací súd pri svojom rozhodovaní zobrali do úvahy všetky zistené skutkové okolnosti, na
základe ktorých dospeli k rozhodnutiu. V priebehu konania bola aj snaha zo strany súdov o doplnenie

dokazovania, a to o výsluch matky maloletej a rovnako maloletej, pričom bol ustanovený aj znalec, ale
neúspešne, nakoľko matka maloletej sa odmietla zúčastniť znaleckého dokazovania. V dôsledku toho
zo strany súdov nižšej inštancie nebolo možné neprihliadnuť aj na uznesenia vydané v rámci vedených
trestných stíhaní, a to prihliadajúc na skutkové závery vykonaného dokazovania v rámci vedeného
trestného konania berúc do úvahy všetky výpovede a predložené dôkazné prostriedky vo veci trestného

stíhania. Podľa dovolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí (ktorý nemožno posudzovať izolovane
od rozhodnutia súdu prvej inštancie) odvolací súd zreteľne vysvetlil jeho podstatné dôvody, citoval
ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, vysvetlil právne úvahy, ktorými
sa pri rozhodovaní riadil. Za neopodstatnenú považoval dovolací súd aj námietku matky maloletej
spočívajúcej v tom, že oba súdy neprihliadli na listinné dôkazy najmä z rokov 2013 až 2015 (lekárske

správy, odborné stanoviská, vyjadrenia a znalecký posudok č. 34/2013 PhDr. Smíkovej, PhDr. Obucha,
MUDr. Kováčovej, Mgr. Petry Belešovej a Mgr. Zuzany Palenčárovej, ktoré aj nedostatočne odôvodnili)
konštatujúc, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nezakladá nedostatočné zistenie
rozhodujúcich okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie
niektorého dôkazu. Dovolací súd napokon skonštatoval, že len samotné spochybňovanie správnosti

skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho
súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu
zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 420 písm.
f/ C.s.p. a dovolanie matky ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c/ C.s.p. odmietol.

20. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej „ústavný súd“) nálezom z 27.05.2021 sp. zn. III. ÚS
273/2020-78 vyslovil, že bolo porušené základné právo sťažovateliek (maloletej a matky maloletej)
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.02.2020, sp. zn. 5Cdo/ 160/2019 zrušil a vec vrátil dovolaciemu

súdu na ďalšie konanie. Poukazujúc na čl.46 ods.1 Ústavy SR, čl.6 ods.1 Dohovoru, stabilizovanú
judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06), § 25 Zákona o rodine zdôraznil, že Zákon o
rodine predpokladá opatrenie súdu pre prípad, že sa rodičia na styku nedohodnú. Takéto rozhodnutie má
byť výsledkom precízneho a komplexného posúdenia všetkých okolností prípadu v záujme dosiahnutiaoptimálneho styku pri rešpektovaní najlepšieho záujmu dieťaťa. Každé rozhodnutie o styku je hľadaním
spravodlivého riešenia od minimálnej regulácie styku na úrovni neobmedzeného styku až po jeho
protipól, ktorým je zákaz styku. Ustanovenie § 25 Zákona o rodine sa má preto interpretovať tak,

že rozhodovanie o styku zahŕňa všetky do úvahy prichádzajúce možnosti v záujme dosiahnutia
najoptimálnejšieho riešenia. Ústavný súd konštatoval, že predmetná vec o stretávaní sa otca s
maloletou má svoje špecifické okolnosti, ktoré ju robia až výnimočnou, pričom posúdenie konkrétnych
okolností prípadu, hlavne posúdenie najlepšieho záujmu maloletej K.y, u ktorej má byť upravený styk
s jej otcom, patrí primárne všeobecným súdom, a nie je ani v možnostiach ústavného súdu vnikať do

týchto citlivých rodinnoprávnych vzťahov, pokiaľ postup všeobecných súdov nesignalizuje porušenie
ústavou zaručených práv a slobôd. Záujmy rodičov a detí majú byť vo vzájomnej rovnováhe, avšak
zvrchovaný záujem dieťaťa v okolnostiach konkrétneho prípadu môže prevážiť nad záujmom toho-
ktorého rodiča, pričom proporcionálne vyváženie záujmov medzi rodičmi a maloletými deťmi spočíva
primárne na posúdení špecifických okolností daného prípadu zo strany všeobecných súdov, ktoré sú
v bezprostrednom kontakte s účastníkmi konania. Zákonodarca v tomto smere zvolil právny pojem -

záujem dieťaťa bez toho, aby ho rigorózne definoval, majúc na zreteli osobitosti toho-ktorého prípadu,
aby bolo možné jeho obsah flexibilne prispôsobiť na konkrétnu situáciu, v ktorej sa dieťa nachádza
( II. ÚS 662/2014). Ústavný súd v danej veci nepochyboval o snahe všeobecných súdov dospieť
k rozhodnutiu v najlepšom záujme dieťaťa, za správne považoval aj zohľadňovanie vplyvu matky na
postoje maloletej K. a vo vzťahu k otázke jej najlepšieho záujmu považoval teoretickoprávne východiská

všeobecných súdov za vcelku správne. Mal však za to, že pri ich aplikácii sa čiastočne nedocenil
v špecifických okolnostiach prípadu dôležitý postoj maloletej K.y, ktorý v podstate ani úplne zistený
nebol. Otázka nastavenia pravidiel styku je pritom dôležitá aj pre možný budúci výkon rozhodnutia s
cieľom predísť vážnym komplikáciám (III. ÚS 116/2021). Ústavný súd preto považoval záver najvyššieho
súdu, že nižšie súdy ,,zobrali do úvahy všetky zistené skutkové okolnosti“, najmä v kontexte pokynu

odvolacieho súdu ,,až po vyhodnotení realizácie styku za odbornej pomoci bude možné posúdiť
vhodnosť ďalšej úpravy styku“ za problematický.

21. V tejto súvislosti ústavný súd zdôraznil, že všeobecný súd nesmie za žiadnych okolností rezignovať
na zistenie postoja dieťaťa, a to ani v prípade, ak niektorý z rodičov robí kroky, ktoré takéto zistenie

sťažujú ergo znemožňujú. Ústavný súd tým nemal na mysli len spôsob výsluchu priamo na pojednávaní,
ale v uvedenom kontexte do popredia vstupujú iné možnosti spoznania predstáv dieťaťa vrátane
súčinnosti s kolíznym opatrovníkom. Práve ten sa dokáže častokrát operatívnejšie stretnúť s maloletým
dieťaťom a vhodným spôsobom zachytiť jeho skutočný a úprimný názor na danú vec. Ústavný súd v
rozhodnutí uviedol, že síce nie jedinou, no najdôležitejšou osobou v konaniach starostlivosti súdu o

maloletýchjeprávemaloletý.Jehopostoj,názorabudúcnosťmusiabyťvedúceidey,ktorýmisasúdmusí
primárne riadiť a tomu v plnom rozsahu podriadiť dokazovanie. Nedostatočná reflexia postoja dieťaťa
z pohľadu ústavného súdu zakladá nielen rozpor s ustanoveniami čl. 4 a 6 základných princípov a §
38 C.m.p., ale je aj porušením práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a práva na
súdnu ochranu (čl. 46 ods.1 Ústavy SR). To platí naprieč celej škále do úvahy prichádzajúcich variantov

styku. Aj keď v tomto smere rozhodnutiu odvolacieho súdu niet dôvod vytknúť nejaký neštandardný
procesný postup, práve dotknutá vec si svojimi špecifickými okolnosťami vyžadovala osobitný prístup.
Súdy správne vyhodnotili nadmerný vplyv matky na maloletú K., no napriek takýmto predpokladom sa
postoj maloletej zistiť mal a v rámci vyhodnotenia dôkazov prihliadať na už spomenuté rizika vyplývajúce
z vplyvu matky.

22. Poukazujúc na nutnosť existencie riadneho odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyžadujúceho, aby
sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a
právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS
14/07) ústavný súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu dostatočne nezohľadnilo

ústavou vyžadované atribúty spravodlivého procesu z pohľadu jeho zložky dopadajúcej na ústavne
udržateľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia normované ust. § 420 písm. f/ C.s.p. Na základe
konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci (v dôsledku deklarovania porušenia práv sťažovateliek)
ústavný súd uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/160/2019 z 27. 02.2020
zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na nové konanie. Pokiaľ ide o definovanie svojho očakávania od

ďalšieho konania po kasácii napadnutého rozhodnutia uviedol, že nosnou výhradou ústavného súdu
bolo nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, na ktoré mala najväčší vplyv práve absencia vypočutia a
zistenie postoja K. najvhodnejšie iným postupom ako na pojednávaní. Uvedené je potrebné v záujme
ústavnej konformity postupu reparovať. Súčasne ústavný súd uviedol, že jeho kritika rozhodnutianajvyššieho súdu o dovolaní podanom proti zamietnutiu návrhu na zákaz styku nemôže byť dôvodom
pre zjednodušujúci záver a contrario, t. j. že rešpektovanie základného práva sťažovateliek na súdnu
ochranuaichprávanaspravodlivésúdnekonaniesivyžaduje,abyvšeobecnésúdystykotcasmaloletou

sťažovateľkou zakázali. Ústavný súd dospel k názoru, že výroky týkajúce sa styku s maloletým
dieťaťom nie je vhodné parciálne vyčleňovať za stavu, že sa pokynom v kasačnom rozhodnutí ešte len
ukladá zistiť pomery a posúdiť vhodnosť ďalšej úpravy styku. Riadiac sa princípom sebaobmedzenia a
zdržanlivostinepovažovalústavnýsúdzavhodnéaniúčelnézaoberaťsaďalšímipredostretýmiotázkami
sťažovateliek atakujúcimi skutkové a právne závery vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu, pretože práve z dôvodu jeho zrušenia a vrátenia veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie má
najvyšší súd nielen možnosť, ale aj povinnosť v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa opätovne aj
s námietkami sťažovateliek, ktoré sú predmetom tejto sťažnosti, a následne o nich rozhodnúť v rámci
dovolacieho konania.

23. Najvyšší súd Slovenskej republiky, uznesením, zo dňa 29.09.2021, sp.zn. 1Cdo/118/2021 zrušil

rozsudok Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 16.04. 2019, č. k. 11CoP/542/2018-1388 a vec
vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia po zistení splnenia
formálnych predpokladov pre prejednanie dovolania (§ 428, § 427 ods.1, § 429 ods.1, § 443 C.s.p.) s
poukazom na závery uvedené v náleze Ústavného súdu SR z 27.05.2021, sp.zn. III. ÚS 273/2020 - 78,
dospel k názoru, že v prejednávanej veci bol daný dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ C.s.p., keď pri

rozhodovaní odvolacieho súdu absentovalo vypočutie a zistenie postoja maloletej K., vhodnejšie iným
postupom ako na pojednávaní. Uvedené je podľa dovolacieho súdu, stotožniac sa s názorom ústavného
súdu, v záujme právnej konformity postupu potrebné napraviť. V tejto súvislosti rovnako dovolací súd v
zhode s názorom ústavného súdu poukazuje na skutočnosť, ktorou bude odvolací súd viazaný, že kritika
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní podanom proti zamietnutiu návrhu na zákaz styku nemôže byť

dôvodom pre zjednodušujúci záver a contrario, t.j., že rešpektovanie základného práva sťažovateliek na
súdnu ochranu a ich práva na spravodlivé súdne konanie si vyžaduje, aby súdy styk otca s maloletou
K. bez ďalšieho zakázali. Dovolací súd v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že skutočnosť, že
došlo v konaní ku konštatovanej procesnej vade podľa § 420 písm. f/ C.s.p. je okolnosťou, pre ktorú
musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie nemôže byť považované

za správne. V tejto súvislosti dovolací súd poukázal na názor ústavného súdu, podľa ktorého výroky
týkajúce sa styku s maloletým dieťaťom nie je vhodné parciálne vyčleňovať za stavu, že sa pokynom
v zrušujúcom rozhodnutí ešte len ukladá zistiť pomery a posúdiť vhodnosť ďalšej úpravy styku a z
uvedeného dôvodu pristúpil k zrušeniu oboch výrokov napadnutého rozsudku ako výrokov navzájom
závislých.

24. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní podaných oboma
rodičmi (§ 65 a § 66 C.m.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 2 ods. 1 C.m.p., § 378
ods. 1 C.s.p., a dospel k nasledujúcim záverom.

25. Krajský súd v Bratislave v posudzovanej veci (v poradí prvým) rozsudkom zo dňa
16.04.2019, č.k. 11CoP/542/2018-1388 rozsudok Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 21.03.2018, č. k.
61P/71/2013-1277, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 07.08.2018,
č.k. 61P/71/2013-1317, vo výroku o úprave styku otca s maloletým dieťaťom a trovách konania (t.j. vo
výrokoch V.,VII.) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. c/, § 391 ods. 1 C.s.p.)

a vo zvyšku, t.j. vo výrokoch, ktorým bola maloletá K. J., nar. XX.XX.XXXX na čas po rozvode zverená
do osobnej starostlivosti matky s tým, že právo zastupovať maloletú a spravovať jej majetok budú mať
obaja rodičia (výroky II., III.), otcovi bola uložená povinnosť prispievať na výživu maloletej K. sumou
200 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky od právoplatnosti výroku rozsudku
o rozvode manželstva (výrok IV.) a ktorým bol zamietnutý návrh matky na zákaz styku otca s maloletým

dieťaťom (výrok VI.) podľa § 387 ods.2 C.s.p. potvrdil.

26. Výrokom uznesenia Najvyššieho súdu SR, zo dňa 29.09.2021, sp.zn. 1Cdo/118/2021, bol zrušený
rozsudok Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 16.04. 2019, č. k. 11CoP/542/2018-1388, čím toto
rozhodnutie odvolacieho súdu stratilo účinky záväznosti (§ 228 C.s.p.) a vec sa vrátila do štádia konania,

v ktorom je odvolací súd povinný rozhodnúť o odvolaniach oboch rodičov podaných proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 21.03.2018, č.k. 61P/71/2013-1277, v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 07.08.2018, č.k. 61P/71/2013-1317, a v ktorom je prisvojom rozhodovaní vo všeobecnosti viazaný len zákonom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu
vyššej inštancie (§ 455 C.s.p.).

27. Keďže predmetom odvolacieho prieskumu boli len výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie týkajúce
sa úpravy pomerov rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode manželstva (výrok o rozvode
manželstva nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť dňa 3.7.2018 ), odvolací súd v
predchádzajúcej a nasledujúcej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia označuje účastníkov konania
(manželov) ako matka a otec.

28. Konanie o rozvod manželstva (ktoré je návrhovým konaním) je zo zákona spojené s konaním
o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom na čas po rozvode (§ 100 C.m.p.), ktoré je svojim
charakterom konaním vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti , ktoré je možné začať aj bez návrhu,
v ktorých prípadoch nie je súd rozsahom odvolania viazaný. Je treba zdôrazniť ďalej aj to, že pokiaľ
otec v podanom odvolaní namietol výrok o zverení maloletého dieťaťa na čas po rozvode manželstva

do osobnej starostlivosti matky, od tohto výroku sú závislé ostatné výroky upravujúce pomery rodičov k
maloletémudieťaťunačasporozvodemanželstvauvedenévnapadnutomrozhodnutí,ktorébolodvolací
súd povinný podrobiť odvolaciemu prieskumu (so súčasným zaoberaním sa odvolacími námietkami
oboch rodičov majúcich pre rozhodnutie o pomeroch maloletého dieťaťa na čas po rozvode manželstva
podstatný skutkový a právny význam).

29. Podľa § 2 ods. 1 C.m.p. na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

30. Konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných

podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať (§ 2 ods.1 C.m.p., § 380 ods. 2 C.s.p.).

31. Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého
dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode,
najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho

majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti,
prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.

32. Podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností
alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu

k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby,
vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na
výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na
výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

33. Podľa § 28 ods.2 Zákona o rodine rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone
sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.

34. Podľa čl. 5 Zákona o rodine záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní

vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa
sa zohľadňuje najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a
stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a
citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným
postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa

zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky
na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné
vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových
väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, i) využitie možných prostriedkov
na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

35. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd opakovane k záveru o vecnej a právnej
správnosti výroku II. o zverení maloletej na čas po rozvode manželstva do osobnej starostlivosti matky.
Má za to, že skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania smerujú k nepochybnej úvaheo špecifickosti daného prípadu, v ktorom je maloleté dieťa od veku svojich troch rokov svedkom
vyhroteného vzájomného vzťahu svojich rodičov, ktorého dĺžka a intenzita sa nemohla neodraziť na
postoji maloletej K. k otcovi, a to za výrazného prispenia matky, ktorej konanie podstatnou mierou

prispelo k devalvácii, v čase rozpadu partnerského vzťahu rodičov (t.j. v roku 2013) nepochybne
existujúceho pozitívneho vzájomného vzťahu medzi otcom a maloletou dcérou. V kontexte zistených
skutkových okolností danej veci nebolo možné polemizovať so záverom súdu prvej inštancie, že práve
matka sa javí ako osoba so zníženou rodičovskou kompetenciou, ktorá nie je schopná rešpektovať
dôležitosť role otca v živote maloletého dieťaťa. Dokazovaním zistené skutkové okolnosti týkajúce sa

maloletého dieťaťa, ktoré od konca roka 2013 nemalo s otcom žiaden kontakt a v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie nebolo zrejmé, ako by vôbec reagovalo čo i len na krátkodobú prítomnosť otca
(kontakt s otcom dieťa podľa vyjadrenia matky dlhodobo odmietalo), však súčasne jednoznačne indikujú,
že zverenie maloletej na čas po rozvode manželstva do osobnej starostlivosti otca (ako navrhuje otec
v podanom odvolaní), by nebolo v záujme maloletého dieťaťa, keďže nie je zrejmé, ako by maloletá
na otcom navrhovanú formu osobnej starostlivosti reagovala, či by ju vôbec bola schopná prijať a

nie je možné ani vylúčiť, že takáto razantná zmena v osobe zabezpečujúcej osobnú starostlivosť o
dieťa, by sa mohla negatívnym spôsobom odraziť na citovom, psychickom a fyzickom vývoji maloletej
K.. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že maloletá je aktuálne vo veku 12 1 roka, od októbra roku
2013 do súčasnosti zabezpečuje osobnú starostlivosť o dieťa matka, o zverení maloletej do osobnej
starostlivosti matky na čas do rozvodu manželstva a zastupovaní maloletého dieťaťa a spravovaní

jeho majetku oboma rodičmi bolo právoplatne rozhodnuté v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava II, pod sp.zn. 28P/194/2013 (rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 21.02.2018,
sp.zn. 28P/194/2013, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 23.11.2020, č.k.
20CoP/129/2020-2053 a dopĺňacím rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 31.03.2021, č.k.
20CoP/129-2020-2075), v ktorom konaní sa aktuálne koná už len vo vzťahu k úprave styku otca

s maloletým dieťaťom. Odvolací súd má za to, že napriek skutočnostiam smerujúcim k úvahe o
nedostatočnej schopnosti matky rešpektovať dôležitosť osoby otca v živote maloletej a zabezpečiť
podmienky na rozvoj a vytváranie vzťahu maloletej s otcom, nemožno (vychádzajúc z vykonaného
dokazovania) konštatovať, že matka riadne nezabezpečuje starostlivosť o maloletú (v tomto smere
matke nemožno vytýkať skutočnosti svedčiace v prospech zverenia maloletej otcovi). Na základe

uvedeného nemohol odvolací súd priznať úspech odvolacím námietkam otca vzťahujúcim sa k výroku
o zverení maloletej K. do osobnej starostlivosti matky a výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie podľa
§ 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.

36. Pokiaľ ide o výrok III. posudzovaného rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie zveril oprávnenie

zastupovať maloletú a spravovať jej majetok obom rodičom (ktorý napadla v podanom odvolaní matka)
zdôrazňuje,žerodičovsképrávaapovinnostiupravuje§28Zákonaorodineakosúhrnprávapovinností,
ktoré patria rodičom vo vzťahu k ich maloletému dieťaťu, vrátane práva a povinnosti dieťa vychovávať,
spravovať jeho majetok a zastupovať ho (§ 31, § 32 Zákona o rodine). Len výnimočne môže nastať
situácia, ktorou dôjde k prelomeniu zásady, že rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom

súčasne, a to v prípade, ak jeden z rodičov nežije, nie je známy, nemá spôsobilosť na právne úkony
v plnom rozsahu, bol pozbavený výkonu rodičovských práv a povinností, bol mu pozastavený výkon
rodičovských práv a povinností, alebo jeden z rodičov bol obmedzený vo výkone rodičovských práv a
povinností. V takýchto prípadoch je na výkon rodičovských práv a povinností oprávnený a povinný len
druhý rodič sám. Zohľadňujúc obsah spisu odvolací súd konštatuje, že hore uvedené skutočnosti

stanovené zákonom v posudzovanom konaní zistené neboli; na základe uvedeného odvolací súd výrok
III. napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.

37. Podľa § 62 ods. 1,2,4,5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich
zákonná povinnosť, ktorá trvá do času kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových
pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa
osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.

Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových
pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné
vynaložiť.38. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu

výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

39. Vo vzťahu k výroku IV. rozhodnutia napadnutého odvolaniami oboch rodičov, v ktorom súd prvej
inštancie uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletého dieťaťa výživným vo výške 200

eur mesačne , počnúc právoplatnosťou výroku o rozvode manželstva zdôrazňuje, že výživným sa
rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti
s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke fyzickej ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov
na úhradu životných potrieb osoby odkázanej na výživné je rôzna, a to vzhľadom na vek, zdravotný
stav ale aj vzhľadom na nadanie (schopnosti) tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie
a pod.. Pokiaľ ide o výšku výživného, vychádzajúc z ust. § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1 Zákona

o rodine, súd pri určovaní výživného berie zreteľ na odôvodnené potreby maloletých detí, ako aj na
zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov, pri zachovaní práva detí podieľať sa
na životnej úrovni rodičov. Základnou podmienkou správneho určenia vyživovacej povinnosti rodiča
k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov na dieťa , ktoré musia vychádzať zo základných potrieb (bývanie,
stravovanie, ošatenie, zdravotná starostlivosť, náklady súvisiace o školskou dochádzkou a pod.), a

pokiaľ to životná úroveň rodičov dovoľuje, treba zohľadniť aj tiež náklady na voľnočasové aktivity. Po
stanovení konkrétnej výšky priemerných mesačných nákladov na dieťa, môže súd pristúpiť k určeniu
miery, ktorou sa na stanovených mesačných nákladoch bude podieľať každý z rodičov, pri zohľadnení
ichzárobkovýchschopností,majetkovýchpomerov,životnejúrovne,počtuinýchvyživovacíchpovinností
a ich výšky, plnenia vyživovacej povinnosti aj osobnou starostlivosťou o dieťa, plnenia vyživovacej

povinnosti aj vecnými plneniami. Dodáva, že pri bežných nákladoch maloletých detí (napr. obuv,
ošatenie, strava, hygienické potreby a drogéria, voľný čas), môže súd vychádzať zo všeobecných
poznatkov o cenách tovarov a služieb a primeranosti ich obvyklej spotreby dieťaťom v porovnateľnom
veku a pri porovnateľnej životnej úrovni rodičov.

40. Odvolací súd poukazujúc na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania konštatuje,
že otázku posúdenia rozsahu odôvodnených nákladov na maloleté dieťa je nutné odvíjať od v
danom čase aktuálnych možností, schopností a finančných a majetkových pomerov oboch rodičov, so
zohľadnením životnej úrovne, akú maloletej K. v tomto prípade nastavili obaja rodičia. Za odôvodnené
potreby maloletého dieťaťa, ktoré je možné odvodiť od majetkových a zárobkových pomerov rodičov a

ich životnej úrovne súd prvej inštancie správne posúdil celkové náklady vo výške 400 eur mesačne, keď
ich výška zodpovedá aj obvyklým nákladom maloletého dieťaťa v porovnateľnom veku a porovnateľnej
životnej úrovni rodičov. Má za správne, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške výživného a
podielu rodičov na jeho plnení v danom čase (keďže výrok o úprave pomerov rodičov k maloletému
dieťaťu je naviazaný na právoplatnosť výroku o rozvode manželstva) zohľadňoval výšku príjmov

oboch rodičov a pri určovaní podielu rodičov na uspokojovaní odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa
nezohľadňoval existujúcu výlučnú osobnú starostlivosť matky o maloleté dieťa, keďže nepodieľanie sa
otca na osobnej starostlivosti o maloletú K., nemôže byť v kontexte existujúcich špecifických skutkových
okolností posudzovanej veci k ťarche otca. Odvolací súd posúdil ako dôvodnú argumentáciu otca ,
že matka bola v čase začatia konania vlastníčkou bytu na T. ulici č. X v J., ktorý počas konania

previedla darovacou zmluvou na svojho otca a neakceptoval v konaní produkované tvrdenia matky,
že byt v minulosti získala od otca darovacou zmluvou a tento bezodplatne opätovne previedla na otca
aj z dôvodu, že maloletá mala k bytu negatívny vzťah. Aj keď sa podľa názoru odvolacieho súdu
matka v minulosti vzdala bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho majetkového prospechu (§ 75 ods. 1
Zákona o rodine), keďže byt mohla predať alebo prenajať a dosiahnuť s disponovaním s bytom príjem

(ktorým by zlepšila vlastnú životnú úroveň a životnú úroveň maloletej), musí zároveň konštatovať,
že skúmanie majetkových pomerov rodičov je len jedným z aspektov, ku ktorým súd prihliada pri
určení výšky vyživovacej povinnosti. Vzdanie sa majetkového prospechu zo strany matky, nemôže v
posudzovanom prípade spôsobiť zníženie výšky vyživovacej povinnosti určenej otcovi, keďže táto bola
určená s prihliadnutím na všetky zákonné kritériá, na ktoré má súd povinnosť prihliadať pri rozhodovaní

o výške výživného (§ 62, § 75 Zákona o rodine). Pre úplnosť dodáva, že určená výška výživného, ktorú
správne súd prvej inštancie uložil otcovi platiť počnúc právoplatnosťou výroku o rozvode manželstva,
je zhodná s výškou výživného určenou otcovi v konaní o úpravu výkonu práv a povinností rodičov k
maloletému dieťaťu na čas do rozvodu manželstva pod sp.zn. 28P/194/2013 v období bezprostrednepredchádzajúcemu obdobiu, kedy výrok rozsudku o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť (v
konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II, pod sp.zn. 28P/194/2013, sa aktuálne koná už len
vo vzťahu k úprave styku otca s maloletým dieťaťom). Na základe uvedeného odvolací súd výrok IV.

rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.

41. Podľa§25ods.1,2Zákonaorodinerodičiasamôžudohodnúťoúpravestykusmaloletýmdieťaťom
pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým
dieťaťomsastanesúčasťourozhodnutiaorozvode.Aksarodičianedohodnúoúpravestykusmaloletým

dieťaťom podľa odseku 1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode; to
neplatí, ak rodičia úpravu styku žiadajú neupraviť

42. Podľa § 43 ods. 1 Zákona o rodine maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj
názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich
sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť

venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.

43. Podľa § 38 ods. 1, 2 C.m.p. ak je účastníkom maloletý, ktorý je schopný vyjadriť samostatne svoj
názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim jeho veku
a vyspelosti. Podľa povahy veci zisťuje súd názor maloletého bez prítomnosti iných osôb.

44. Podľa § 116 C.m.p. ak sa to neprieči účelu konania, súd je povinný informovať o prebiehajúcom
konaní maloletého, ktorý je s prihliadnutím na rozumovú a vôľovú vyspelosť schopný pochopiť jeho
význam, a objasniť mu dôsledky súdneho rozhodnutia vo veci.

45. Podľa čl.3 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej
starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

46. Podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa : 1. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto

Dohovoru, musia zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo
slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom detí
musí venovať primeraná pozornosť zodpovedajúca ich veku a úrovni. 2. Za týmto účelom sa dieťaťu
musí predovšetkým poskytnúť možnosť, aby bolo vypočuté v každom súdnom alebo administratívnom
pojednávaní,ktorésahodotýka,atobuďpriamoaleboprostredníctvomzástupcualebojehopríslušného

orgánu, a spôsobom, ktorý je v súlade s pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.

47. Podľa čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, vynaložia
všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu
a vývoj dieťaťa. Rodičia alebo v zodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia, majú prvotnú

zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem
dieťaťa.

48. Pokiaľ ide o výroky V. a VI. napadnutého rozhodnutia, v ktorých súd prvej inštancie na čas
po rozvode manželstva upravil styk otca s maloletou K. J., nar. XX.XX.XXXX a zamietol návrh

matky na zákaz styku otca s maloletým dieťaťom ako prvoradé zdôrazňuje, že hmotnoprávny predpis
vzťahujúci sa na posudzovaný prípad (Zákon o rodine) predpokladá ingerenciu a opatrenie súdu
pre prípad, že sa rodičia na styku nedohodnú. Takéto rozhodnutie má však byť výsledkom precízneho
a komplexného posúdenia všetkých okolností prípadu v záujme dosiahnutia optimálneho styku pri
rešpektovaní najlepšieho záujmu dieťaťa. Každé rozhodnutie o styku je hľadaním spravodlivého riešenia

od minimálnej regulácie styku na úrovni neobmedzeného styku až po jeho protipól, ktorým je zákaz
styku. Ustanovenie § 25 Zákona o rodine je preto nutné interpretovať tak, že rozhodovanie o styku
zahŕňavšetkydoúvahyprichádzajúcemožnostivzáujmedosiahnutianajoptimálnejšiehoriešenia(nález
Ústavného súdu SR z 27.05.2021 sp. zn. III. ÚS 273/2020-78 ). Uvedené znamená, že výroky V. a VI.
rozsudku súdu prvej inštancie je nutné posudzovať ako výroky navzájom závislé.

49. Úlohou súdov v konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti je rozhodnúť v
otázkach týkajúcich sa pomerov rodičov k maloletým deťom na podklade individuálneho, konkrétneho
skutočného stavu veci v súlade s najlepším záujmom maloletého dieťaťa (čl. 3 Dohovoru o právachdieťaťa). Ich úlohou zároveň je, aby na základe uplatnenia zásady proporcionality našli riešenia, ktoré
nebudúneprimeraneobmedzovaťprávoanijednéhozrodičovzaručenévčl.32ods.4Listinyzákladných
práv a slobôd. V praktickej rovine by mali súdy vychádzať z premisy, že právom oboch rodičov je

v zásade podieľať sa na starostlivosti o dieťa rovnakou mierou a podieľať sa na jeho výchove, s
čím korešponduje aj právo dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov. Ak je rozhodnutím súdu zverené
maloleté dieťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, potom musí byť dieťaťu umožnené stýkať
sa s druhým rodičom v takej miere, aby bol postulát rovnej rodičovskej starostlivosti naplnený, s
primeraným zohľadnením konkrétnych okolností každého prípadu, veku, vývinových možností a potrieb,

zdravotného stavu, citových väzieb a skutočností, v akej miere a akým spôsobom obaja rodičia
doposiaľ zabezpečovali starostlivosť o maloleté dieťa. Takéto usporiadanie je totiž spravidla v najlepšom
záujmedieťaťa,pričomodchýlkymusiabyťodôvodnenéochranouiného,dostatočnesilnéholegitímneho
záujmu . Z rozhodovacej činnosti ESĽP a aj vnútroštátnych súdov vyplýva, že obmedzenie alebo úplné
vylúčenie styku rodiča s jeho maloletým dieťaťom, je tvrdým zásahom do rodinného života, ku ktorému
musia byť dané relevantné dôvody, pričom v nadväznosti na to sú zmluvné štáty povinné takýto kontakt

medzi rodičmi a dieťaťom umožniť , podporovať a realizovať (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci N.P. vs
Moldavsko zo dňa 06.10.2015, sťažnosť č. 58455/13).

50. Odvolací súd sa vo vzťahu k výrokom V. a VI. napadnutého rozhodnutia v kontexte zistených
skutkových okolností danej veci zhoduje so súdom prvej inštancie v tom, že za situácie, kedy

bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II, odbor kriminálnej polície zo
dňa 26.06.2017, ČVS:ORP 1092/1-VYS-B2-2014 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 08.07.2017) trestné
stíhanie vo veci zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona
a zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona (ktorého
sa mal dopustiť neznámy páchateľ na tom skutkovom základe, že od presne nezisteného času do

19.10.2013 v Bratislave v byte na T. ul. č. X viackrát v obývačke, kúpeľni a v detskej izbe sexuálne
zneužíval svoju maloletú dcéru K., nar. XX.XX.XXXX, čím maloletej spôsoboval fyzické a psychické
utrpenie) zastavené, nakoľko je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie,
neprináležímupolemizovaťsrozhodnutímvtrestnomkonaníasprávnenazeralnaotcaakonarodiča,na
strane ktorého neexistujú žiadne dôvody znižujúce jeho rodičovské kompetencie. Vo vzťahu k uvedenej

úvahe neakceptoval odvolaciu argumentáciu matky o potrebe pristupovať k záverom vyšetrovateľa v
trestnom konaní kriticky a polemizovať s ním .

51. Poukazujúc na závery prezentované v náleze Ústavného súdu SR z 27.05.2021 sp. zn. III.
ÚS 273/2020-78 a v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.09.2021, sp.zn. 1Cdo 118/2021 (podľa

ich obsahu sa vzťahujúcim výlučne k vzájomne závislým výrokom o úprave styku otca s maloletým
dieťaťom a zákaze styku otca s maloletým dieťaťom) odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
postupoval nesprávne, ak v posudzovanej veci bez zistenia názoru maloletého dieťaťa a vyporiadania
sa s ostatnými podstatnými okolnosťami produkovanými matkou vo vzťahu k dôvodom odmietania
akéhokoľvek kontaktu dieťaťa s otcom, zamietol návrh matky na zákaz styku otca s maloletým dieťaťom

a upravil styk otca s maloletou na čas po rozvode na pôde inštitúcie, ktorá asistované stretnutia
nezabezpečuje a v časových úsekoch bez akéhokoľvek zaoberania sa tým, či rozsah určeného styku
otca s maloletým dieťaťom (nastaveného po dobu prvých štyroch mesiacoch ako asistovaného styku a
po uplynutí tejto doby bez asistencie počas bežného roka s osobitnou úpravou počas zimných, jarných,
veľkonočných a letných prázdnin) je v záujme maloletého dieťaťa. Styk otca s maloletou v rozhodnutí

čo do formy a času rozčlenil do časových úsekov smerujúcich do budúcnosti bez toho, aby mal vôbec
k dispozícii poznatky smerujúce k úvahe o vhodnosti takto upraveného styku pre maloleté dieťa, ktoré
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nemalo s otcom dlhodobo akýkoľvek kontakt. Uvedené
potom znamená, že súd prvej inštancie sa jasným, právne korektným, presvedčivým a zrozumiteľným
spôsobom nevyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie

v otázke styku otca s maloletou (vrátane matkou navrhovaného zákazu styku otca s dieťaťom) podstatné
a právne významné (IV. ÚS 14/07) a odôvodnenie jeho rozhodnutia v tejto časti nespĺňa náležitosti
predpísané v § 220 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 2 ods.1 C.m.p..

52. Aj keď z obsahu spisu vyplýva opakovaná snaha súdu prvej inštancie vypočuť maloleté dieťa

(ktorú matka opakovane bojkotovala), podľa názoru odvolacieho súdu nemohol súd prvej inštancie za
žiadnych okolností v konaní rezignovať na zistenie postoja dieťaťa a mal v súlade s čl. 4,6 C.m.p. a
§ 38 C.m.p. povinnosť vyvíjať aktivity smerujúce k vykonaniu výsluchu maloletého dieťaťa vhodným
spôsobom, t.j. buď prostredníctvom kolízneho opatrovníka, alebo priamo pred súdom. Pokiaľ ide onajlepšízáujemdieťaťazdôrazňuje, žetentosíceniejemožnéstotožniťsnázorom(želaním)maloletého
dieťaťa,avšakje nasúde,aby obsahpojmunajlepšízáujemdieťaťavyhodnotilvovzťahu kotázkestyku
otca s maloletým dieťaťom komplexne, so zohľadnením všetkých individuálnych okolností toho ktorého

prípadu, t.j. aj vrátane zohľadnenia postojov a názorov maloletého dieťaťa (uznesenie Ústavného súdu
SR zo 16. 04. 2020 sp. zn. I. ÚS 162/2020). Konštatuje, že maloletá je aktuálne vo veku, kedy s
prihliadnutím na mieru rozumovej a emocionálnej vyspelosti by mala byť bez ujmy schopná prezentovať
svoj aktuálny názor na realizáciu jej styku s otcom.

53. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch V., VI. a v
závislom výroku o trovách konania VII. podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p. zrušil a podľa § 391
ods. 1 C.s.p. vec vrátil v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci posúdiť a ustáliť otázky naznačené
odvolacím súdom v predchádzajúcej časti rozhodnutia, po doplnení dokazovania potrebného na zistenie
skutočného stavu veci (§ 35 C.m.p.) a vyhodnotenia najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa aj v kontexte

skutočností zistených výsluchom maloletej K., opätovne rozhodne o zostávajúcom predmete konania,
t.j. o úprave styku otca s maloletým dieťaťom na čas po rozvode a o návrhu matky na zákaz styku otca
s maloletým dieťaťom a odôvodní rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v
ňom uvedie stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami
sa riadil pri posudzovaní zostávajúceho predmetu konania, riadne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty účastníkov konania týkajúce sa úpravy styku otca s maloletou,
v rozhodnutí uvedie, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z
ktorých dôkazov vychádzal, ako ich právne a skutkovo vyhodnotil a dôvod prípadného nevykonania
účastníkmi navrhnutého dokazovania.

54. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3, § 453
ods.3 C.s.p.).

55. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods.1 C.m.p., § 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).