Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, December 14, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/94/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2021200193
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2021200193.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudkýň Mgr.

Moniky Hrašnovej a JUDr. Eriky Tischlerovej v právnej veci žalobcu Ladislava Pócsa, nar. XX.XX.XXXX,
Zátišie 1836/17, 925 21 Sládkovičovo, IČO: 36 922 161, zastúpeného spoločnosťou ADAUS, s. r. o.,
Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej
republiky,Lazovná63,97401BanskáBystrica,opreskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovanéhočíslo:
100847593/2021 zo dňa 17.05.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.
Daňový úrad Trnava ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím číslo 101983833/2020 zo dňa
15.12.2020 podľa § 68 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z. z. vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 20 590,54 eur
na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2018 na základe neuznania odpočítania dane
z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťami Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o. za dodávky
reklamných služieb a tovaru.

2.
Správca dane svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že počas daňovej kontroly vykonal rozsiahle
dokazovanie, pri ktorom zistil, že žalobca nenadobudol plnenia od deklarovaných dodávateľov,
nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z predložených faktúr, keďže
nepreukázal reálne dodanie tovaru a služieb.

3.

V posudzovanom prípade správca dane založil svoje závery prioritne na skutočnostiach zistených v
rámci obchodno-právneho vzťahu medzi kontrolovaným daňovým subjektom a jeho dodávateľmi, podľa
ktorých tvrdené dodávateľské spoločnosti sú dlhodobo nekontaktné, so správcom dane nespolupracujú,
konatelia tvrdených dodávateľských spoločností sú podľa zápisu v obchodnom registri občania
Španielskeho kráľovstva, ktorých podľa zistenia z medzinárodnej výmeny informácií nebolo možné
stotožniť s reálnymi osobami a rovnako nestotožnenými zostali osoby A. B. a C. D., s ktorými mal
žalobca podľa jeho tvrdenia ako s osobami splnomocnenými dodávateľmi v jednotlivých obchodných

prípadoch konať.

4.Žalovaný, Finančné riaditeľstvo SR, napadnutým rozhodnutím č. 100847593/2021 zo dňa 17.05.2021
prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava potvrdil ako vecne správne.

5.
Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním neboli zistené žiadne dôkazy,
ktoré by preukazovali, že fakturovaný tovar a služby boli skutočne dodané deklarovanými dodávateľmi
High Produce s.r.o. a Elantra s.r.o. Ide o nekontaktné spoločnosti, ktoré so správcom dane nekomunikujú
a na svojich sídlach sa nenachádzajú. Konatelia spoločností p. E. F. a p. G. H. sú neexistujúce osoby.

Deklarované zdaniteľné obchody tak nebolo možné preveriť.
Spôsob preverenia uskutočnenia zdaniteľných obchodov u spoločnosti Elantra s.r.o. a High Produce
s.r.o., i existencie samotných konateľov spoločností bolo vykonané v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi.

6.

Správca dane vykonal náležité preverenie osoby p. E. F. formou žiadosti o medzinárodnú výmenu
informácií, pričom bolo zistené, že ide o neexistujúcu osobu. Správca dane obdržal vyjadrenie príslušnej
daňovej správy, že uvedená osoba nie je evidovaná v žiadnych databázach a nie sú o nej vedené žiadne
záznamy.
Z dôvodu hospodárnosti, rýchlosti a efektívnosti daňového konania sú daňové orgány oprávnené využiť

už zistené skutočnosti aj v iných konaniach, bez potreby opakovania úkonov, ktorými boli získané,
v každom jednotlivom daňovom konaní. Takýto postup umožňuje priamo daňový poriadok v § 24 ods. 4.
Informácie o osobe p. G. H. boli získané správcom dane zákonným spôsobom pri výkone jeho činnosti
v rámci iného daňového konania, pričom zistené skutočnosti sú rozhodné pre správne určenie dane aj
v riešenom prípade.

7.
Správca dane vykonal náležité preverenie osoby p. G. H., pričom z oficiálnych zdrojov bolo zistené, že
ide o neexistujúcu osobu.
Uvedené nevyvracia ani skutočnosť, že p. E. F. a p. G. H. sú zapísaní ako konatelia spoločnosti Elantra

s.r.o. a High Produce s.r.o. v Obchodnom registri SR. Obchodný register SR preveruje len naplnenie
formálnej stránky predložených dokladov, nie však ich obsahovej. Ak je preukázané, že konkrétna
osoba neexistuje, tak ani zápis v Obchodnom registri nezakladá jej existenciu. Spoločnosť Elantra s.r.o.
bola v databázach finančnej správy registrovaná ešte v čase, keď bola konateľkou spoločnosti p. I. C.
a spoločnosť High Produce s.r.o. bola v databázach finančnej správy registrovaná, keď bol konateľom

spoločnosti p. G. F..
Daňové orgány nemajú možnosť a ani kompetenciu preverovať následné vnútorné zmeny v obchodných
spoločnostiach, ktoré sú evidované v registroch iných verejných orgánov. Nezrovnalosti zistené pri
výkone svojej činnosti môžu len následne oznámiť príslušnému orgánu za účelom ich preverenia
a odstránenia.

8.
Rovnako nebola preukázaná ani existencia a totožnosť osôb p. C. D. a p. A. B.. Preverovaním
v dostupných databázach bolo zistené, že údaje a informácie o menovaných osobách predložené
daňovým subjektom nie sú korektné a existencia menovaných osôb je tak sporná. Samotná plná moc

udelená p. C. D. vykazuje závažné vady, ktorú spôsobujú jej nevierohodnosť, pretože je určená na
zastupovanie spoločnosti High Profit s.r.o.
V rámci vykonaného dokazovania boli zistené rôzne nezrovnalosti vo výpovediach daňového subjektu.
Daňový subjekt nevedel uviesť, prečo nepreložil plnomocenstvá už počas daňovej kontroly, nevedel sa
vyjadriť, ako plnomocenstvá nadobudol a ako si overoval ich pravdivosť, nepredložil dôkazy o vykonaní

prepravy vlastným vozidlom. Nezrovnalosti sa týkali aj vyjadrení vo veci fakturácie prepravy tovaru.
Daňovému subjektu taktiež chýbali elementárne znalosti o obsahu a priebehu zdaniteľných obchodov,
jeho výpovede boli len všeobecného charakteru a nezodpovedali jednotlivým fakturovaným plneniam.
K zisteným nezrovnalostiam sa daňový subjekt nevyjadril a nijakým spôsobom ich neodstránil.
Vyššie uvedené nezrovnalosti a nejasnosti vyvolávajú odôvodnené pochybnosti o pravdivosti tvrdení

a dokladov daňového subjektu a o oprávnenosti uplatneného odpočítania dane zo sporných faktúr.

9.Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje
svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom
odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si

uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane
slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový
subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na
odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR sp. zn. 5 Sžfl/63/2011).

10.
Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu
a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane, možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov,
ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci
daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. l daňového poriadku).
Inak povedané, je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom

minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na
odpočítanie dane. Tvrdenia daňového subjektu, že správca dane založil svoje závery na skutočnostiach
týkajúcich sa iného subjektu sú v rozpore so skutkovým a právnym stavom. Daňovému subjektu bolo
uplatnené odpočítanie od dane zamietnuté z dôvodu, že sa nepreukázala pravdivosť nim predložených
dokladov a tvrdení (§ 24 ods. l daňového poriadku).

11.
Tvrdenie daňového subjektu, že správca dane založil svoje závery na skutočnostiach týkajúcich sa iného
subjektu sú v rozpore so skutkovým a právnym stavom. Daňovému subjektu bolo uplatnené odpočítanie
od dane zamietnuté z dôvodu, že sa nepreukázala pravdivosť ním predložených dokladov a tvrdení (§

24 ods. 1 daňového poriadku).
V zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 8 Sžf/51/2010 zákonnú ochranu požíva len poctivý obchodný styk,
ktorý vyžaduje, aby štatutárny orgán mal vedomosti nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými napĺňa
znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Nie je povinnosťou správcu
dane zisťovať, od ktorého iného dodávateľa bol tovar v skutočnosti prevzatý, alebo akým spôsobom

bol získaný, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú odberateľovo tvrdenie o tom, že tovar bol prijatý od
tohto dodávateľa. V zmysle vyjadrenia v cit. rozsudku pokiaľ platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane
z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené,
a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba uvedená na faktúre ako dodávateľ musí byť identická
s osobou, ktorá reálne dodala tovar odberateľovi. Preto správca dane skúma uskutočnenie zdaniteľného

plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym.
Správca dane nie je povinný dokazovať pôvod tovaru, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať
uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje
nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúry. Ak odberateľ neunesie v tomto zmysle dôkazné
bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH.

12.
Daňový subjekt uskutočnenie zdaniteľných obchodov so spoločnosťami Elantra s.r.o. a High Produce
s.r.o. deklaroval len dokladmi, ktoré mať byť vyhotovené neexistujúcimi osobami. V súlade s § 24
ods. 5 daňového poriadku sa na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa

v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada. Rozhodujúcou skutočnosťou však bolo, že daňový
subjekt neodstránil zistené nezrovnalosti a nevedel sám preukázať, že tovar bol dodaný deklarovaným
dodávateľom.
Pokiaľ si daňový subjekt uplatnil nárok na odpočítanie dane zo sporných faktúr od spoločností Elantra
s.r.o. a High Produce s.r.o., musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené

v deklarovanom rozsahu a deklarovanými dodávateľmi. Samotná skutočnosť, že na sporných faktúrach
sú ako dodávatelia uvedené spoločnosti Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o. ešte neznamená, že tieto
v skutočnosti dodanie tovaru aj uskutočnila a vznikla jej v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH aj daňová
povinnosť.

13.
Pokiaľ nie je možné riadne overiť doklady predložené daňovým subjektom a skutočnosti v nich uvedené,
sú tieto doklady nepreukazné. Sám o sebe takýto doklad bez ďalších dôkazov nepreukazuje, že sa
deklarovaný obchod uskutočnil, resp., že sa uskutočnil tak, ako je v doklade uvedené.14.
Rozhodnutie žalovaného napadol žalobca správnou žalobou, v ktorej namietal, že správca dane,

rovnako ako žalovaný, sa riadil iba subjektívnymi úvahami nezaloženými na dôkazoch, skutkový stav
veci neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou a v rozpore so zákonom presunul dôkazné
bremeno týkajúce sa dodávateľov na žalobcu.
Namietal, že správny orgán nevykonal dostatočne dokazovanie vo veci, keď nevykonal miestne
zisťovanie v sídlach dodávateľských spoločností, riadne nepredvolal konateľov dodávateľských

spoločností, nevykonal dopyt na príslušnú finančnú správu v zahraničí, aby zistila trvalý pobyt týchto
osôb a následne zabezpečila ich vypočutie.

15.
Podľa žalobcu je z obsahu protokolu daňového úradu zrejmé, že zo strany správcu dane nebolo
vykonané dôsledné preverenie skutkového stavu. Dokazovanie oprávnenosti nároku na odpočítanie

dane je vždy v prvom rade vedené preukazovaním uskutočnenia dodania tovaru alebo služby, teda
vzniku daňovej povinnosti dodaného tovaru alebo služby a teda samozrejme ich existencia. Správca
dane odpočítanie odmietol iba na základe nedoručenia jednej písomnosti. Správca dane nevykonal
žiadny úkon smerujúci k prevereniu skutočného dodania tovaru a služieb, nepreveril dodávateľov
žalobcu formou miestneho zisťovania, nepreveril ani použitie a prijatie plnení na účely podnikania, z

čoho by bolo nesporné, že k dodaniu tovaru došlo. Zo zistení správcu dane je tiež zrejmé, že boli
potvrdené platby, ktoré boli realizované osobou konateľa, keďže iba táto mohla disponovať predmetným
účtom, toto všetko je v rozpore s prijatým záverom správcu dane, že z vykonaného dokazovania nebola
správcovi dane preukázaná reálnosť a existencia zdaniteľného plnenia. Žalobca namietal, že v konaní
neboli vypočutí A. B. a C. D., ktorí vystupovali za dodávateľov na základe plných mocí, tovar riadne

preberal za daňový subjekt vedúci skladu pán D., ktorý taktiež nebol vo veci vypočutý ako svedok a na
jeho vypočutí daňový subjekt naďalej trvá.

16.
Žalobca naďalej trvá aj na riadnom vypočutí pána J. E., ktorý má vedomosť o všetkých obchodných

aktivitách.

17.
Poukázal aj na to, že daňový subjekt uhrádzal faktúry za dodaný tovar a tieto úhrady boli vykonávané
bankovým prevodom, čo je možné preveriť aj z výpisov z bankových účtov.

18.
Žalobca uvádzal, že podľa ust. § 45 ods. 2 písm. a) daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt
má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy
preukazujúce jeho tvrdenia, ale musí byť zo strany správcu dane na takýto úkon vyzvaný, pričom

však z výzvy musí byť zrejmé, aké pochybnosti a akým spôsobom majú byť zo strany daňového
subjektu tieto nejasnosti odstránené, z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že dôkazné bremeno
znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí avšak za určitých podmienok. Každé
plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť
zmenenázdôvodupredchádzajúcichalebonasledujúcichudalostí.Vtietosúvislostižalobcapoukázalna

rozsudok Súdneho dvora vo veci C354/03 Optigen LTD. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že daňový
subjekt má povinnosť preukázať nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr vystavených
spoločnosťou dodávateľa, a to spôsobom a formou určenou správcom dane v súlade so zákonnou
úpravou platnou v Slovenskej republike. Z protokolu však vyplýva, že správca dane svoje závery, ktoré
viedli k nepriznaniu odpočítania dane zo sporných faktúr založil výhradne na základe nedostatočne

zisteného skutkového stavu a nedostatkov v komunikácii s dodávateľmi. Tieto však ani nie je možné
považovať za nesplnenie dôkaznej povinnosti daňového subjektu. V danom prípade správca dane
pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné
bremeno.

19.
Podľažalobcunapadnutérozhodnutieneboloriadnezdôvodnené,bolovydanénazákladenedostatočne
zisteného skutkového stavu a nesprávneho posúdeného skutkového právneho stavu a v rozpore sozákonom. V danom prípade neboli vypočuté osoby, ktoré boli v čase realizácie obchodných prípadov
štatutárnymi orgánmi dodávateľov a odberateľov žalobcu.

20.
Žalobca považuje rozhodnutie žalovaného za neodôvodnené preto, lebo požiadavka v odôvodnení
rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia nebola zo strany žalovaného ani
správcu dane, riadne naplnená. Skutková stránka odôvodnenia má obsahovať opis podstaty veci a
nielen reprodukciu znenia konkrétnych ustanovení zákona. Daňový subjekt uvádza, že aj keď navonok

pôsobí obsah odôvodnenia rozhodnutia dane bohato, na prezentáciu skutkových okolností a prijatých
právnych záverov, jeho ťažiskom je iba sumarizáciou rozporuplných dôvodov. V rozhodnutí sú navyše
popísané rôzne protichodné odôvodňujúce skutočnosti, ktoré mali byť zo strany daňového subjektu
porušené, čo ešte umocňuje pochybnosti daňového subjektu, čo vlastne správca dane považuje za
rozhodujúce pre prijatie svojich skutkových a právnych záverov, ktoré viedli k nepriznaniu odpočítania
dane.

21.
Žalobca riadne uskutočnil zdaniteľné plnenie v predmetnom zdaňovacom období, čo riadne zdokladoval
riadnou účtovnou evidenciou, vydanými aj prijatými faktúrami, dodacími listami, skladovou evidenciou,
riadne uskutočnenými platbami, bezhotovostným stykom, všetko riadne v súlade s platnými predpismi.

Daňový subjekt preto navrhol vykonanie miestneho zisťovania v skladoch a priestoroch, kde bol tovar
priebežne uskladňovaný. Daňový subjekt, t. j. žalobca cituje z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 5
Sžf/108/2009 „zo zákona o správe dani vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie
daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na základe ktorých preukázaní bol vyzvaný správcom dane v

priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov uvedených daňovým subjektom. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásahu realizovať sú
vybavené rozsiahlymi právomocami vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej
v § 2 ods. 3 zákona o správe daní. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce
z vrchnostenského postavenia daňových orgánov, preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať

tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav veci a pri
svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.“

22.
Ak podľa správcu dane tovar nedodala spoločnosť uvedená na faktúre, pričom tovar reálne existoval,

musela ho dodať iná spoločnosť, daňový subjekt preto žiada, aby správca dane jednoznačne vysvetlil,
kto podľa neho, ako a na základe akých podmienok tento tovar dodal. Žalobca konštatoval, že reálnosť
uskutočnenia obchodných prípadov v predmetnom zdaňovacom období bola spochybnená len a len
tvrdením správcu dane, slovným vyjadrením, nie však nejakým relevantným dôkazom. Práve naopak
daňový subjekt bez pochybnosti preukázal dodanie deklarovaných tovarov.

23.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je podľa žalobcu daná tým, že rozhodnutie je založené na nedostatku
dôvodov skutkových, o ktoré sa správny orgán opiera. Za nedostatok dôvodov je možné považovať
prípady, keď správca dane svoje rozhodnutie odôvodňuje skutočnosťami, ktoré v konaní neboli

jednoznačne zistené alebo preukázané, ide aj o taký stav, keď správny orgán svoje úvahy obsiahnuté v
rozhodnutí založil nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podložené viac úvahami
ako dostatočnými dôkazmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR, 5 Sžf/108/2009).

24.

Žalobca v súvislosti s danými prípadmi poukázal v rámci riešenia otázky dôkazného bremena na
judikáty Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdneho dvora, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu SR
3 Sžf/1/2011, rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR 5 Afs/131/2004 zo dňa 25.03.2005, rozsudky
Najvyššieho súdu SR 8 Sžf/14/2012, 5 Sžf/22/2009, 3 Sžf/1/2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR 5
Sžf/108/2009, rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 21.06.2012 vo veci Mahagében Kft. proti

Nemzeti Adó-és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága C80/11 a Péter Dávid proti
Nemzeti Adó- és Vámhivatal Észak-alföldi Regionális Adó Főigazgatósága C-142/11 a ďalšie.
Z judikatúry Európskeho súdneho dvora podľa neho vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží
odmietnuť práva na odpočet:- ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na
plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne
kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka platiteľom dane a hospodárska činnosť,

- v prípade, že dodávka bola uskutočnená platiteľom dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť,
že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného predávajúcim, má sa smernica vykladať v
tom zmysle, že bráni pravidlu vnútroštátneho práva, podľa ktorého zrušenie kúpnej zmluvy podľa
vnútroštátneho občianskeho práva, ktoré postihuje túto zmluvu absolútnou neplatnosťou ako zmluvu,
ktorá je v rozpore s verejným poriadkom pre nezákonný dôvod na strane predajcu má za následok

stratu práva na odpočet DPH zaplatenú týmto platiteľom. V tejto súvislosti je nepodstatná otázka, či táto
neplatnosť vyplýva z podvodu vo vzťahu k DPH alebo z iných podvodov,
- naopak, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa
dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou
podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet
DPH tomuto platiteľovi dane.

25.
Podľa žalobcu nemožno opomenúť ani rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 7 Sžf/4/2013, v ktorom
najvyšší súd skonštatoval, že daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by
mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov

nebude účtovná evidencia riadne vedená. Nemožno rozširovať preukázanie akýchkoľvek skutočností
na žalobcu, na ktoré nemá žalobca vplyv a týkajú sa povinnosti iného subjektu, ktoré žalobca nemôže
sám ovplyvniť. Nesprávny je záver žalovaného, ako aj správcu dane, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno. Z ust. § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov a § 49 ods. 1, 2 zákona o dani z pridanej
hodnoty nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a

dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu
a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Z uvedených ustanovení
zákona ako aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že dôkazné bremeno znáša
daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí.

26.
Poukazoval tiež na to, že Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C354/03 Optigen Ltd. (bod 47) okrem iného
uvádza, že každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom
reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Ak neuniesli
svoje dôkazné bremeno dodávatelia daňového subjektu a nepreukázali konkrétne skutočnosti vo vzťahu

k svojim subdodávateľom, nie je možné vylúčiť, aby v samostatnom konaní voči daňovému subjektu táto
skutočnosť preukázaná bola.

27.
PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEÚpojemdodanietovaruvuvedenomustanoveníneodkazuje

na prevod vlastníctva podľa formálnych náležitostí uplatniteľných vnútroštátnym právom, ale zahŕňa
všetky prevody hmotného majetku oprávňujúce druhú stranu k skutočnému nakladaniu s uvedeným
majetkom akoby bola majiteľom tohto majetku (rozsudok Súdneho dvora EÚ C/78/12 vo veci Evita - K).
Z uvedeného rozsudku je zrejmé, že daňový subjekt faktúrou preukazuje aj to, že tovar dodal dodávateľ
uvedený na faktúre, a teda daňový subjekt takto vyčerpal vlastné dôkazné bremeno nielen k existencii

plnenia, o ktorom správca dane nepochybuje, ale aj k osobe dodávateľa.

28.
Žalobca ďalej namietal, že správca dane nedostatočne a spoľahlivo zistil skutkový stav. Správca dane
nepostupoval v súlade s ust. § 3 ods. 1 až 3, § 24 ods. 1, 2 a 4 daňového poriadku. Záver správcov

dane, že daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa je predčasný
a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Daňový subjekt má pocit, že správca dane namiesto toho, aby
riadne viedol dokazovanie jednoducho skopíroval poznatky od iných správcov dane a tieto skopíroval
do protokolu z daňovej kontroly. Nie je možné len umelo prevziať poznatky z iných úradov a orgánov,
ale v daňovom konaní, ak správca dane poukazuje na vyjadrenie nejakej osoby, tak v daňovom konaní

musí byť takáto osoba vypočutá ako svedok za prítomnosti daňového subjektu v súlade s ustanoveniami
daňového poriadku. Je tiež zrejmé, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre
ich nedostatok, nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor, a teda je porušené ust. § 63 ods. 3 zákona č.
563/2009vzneníneskoršíchpredpisov,pretožeodôvodnenierozhodnutianeobsahuje,ktoréskutočnostiboli podkladom rozhodnutia, pre ktoré konkrétne dôvody správca dane neuznal obchodný prípad, aké
úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Záverom žalobca uvádzal, že postup správcov dane v celom konaní sa javí ako diskriminačný voči

daňovému subjektu, nakoľko správca dane nepriznáva žalobcovi právo na odpočítanie dane z tovarov
a služieb, ale súčasne daň z prijatých služieb týkajúcich sa daného tovaru nespochybnil. V rozpore
s týmto konaním daňového úradu je konštatovanie, že daň z uskutočnených zdaniteľných obchodov
za dodanie tovaru a poskytnutie služby ponechal z dôvodu jej uvedenia na faktúrach, pretože bolo
spochybnené dodanie tovaru a služieb pri prijatých zdaniteľných plneniach. Uvedený nezákonný postup

správcu dane je opätovne vytýkaný správcom dane Finančným riaditeľstvom SR (rozhodovacia prax
odvolacieho orgánu).
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

29.
Uvádzal, že vykonaným dokazovaním neboli zistené žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že

fakturovaný tovar bol skutočne dodaný deklarovanými dodávateľmi Elantra s.r.o. a High Produce
s.r.o. Ide o nekontaktné spoločnosti, ktoré so správcom dane nekomunikujú a na svojich sídlach sa
nenachádzajú. Konatelia spoločností p. E. F. a p. G. H. sú neexistujúce osoby.
Rovnako nebola preukázaná ani existencia a totožnosť osôb p. C. D. a p. A. B. ako údajných
splnomocnených zástupcov deklarovaných dodávateľov. Preverovaním v dostupných databázach bolo

zistené,žeúdajeainformácieomenovanýchosobáchpredloženéžalobcomniesúkorektnéaexistencia
menovaných osôb je tak sporná. Samotná plná moc udelená p. C. D. vykazuje závažné vady, ktoré
spôsobujú jej nevierohodnosť, pretože je určená na zastupovanie spoločnosti High Profit s.r.o.
Zo strany žalobcu okrem listinných dokladov neboli predložené žiadne dôkazy o splnení podmienok
stanovených pre vznik práva na odpočítanie dane v zmysle ustanovení zákona o DPH. Hodnovernosť

predložených listinných dôkazov bola vykonaným dokazovaním spochybnená, pretože mali byť
vystavené neexistujúcimi osobami. K vzniknutým nezrovnalostiam a pochybnostiam sa žalobca nevedel
vyjadriť a nijakým spôsobom ich neodstránil.
V danom prípade tak zo strany žalobcu neboli predložené žiadne relevantné a vierohodné dôkazy o tom,
že spoločnosti Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o. skutočne dodali fakturované tovary a služby žalobcovi.

Nebolo teda bez pochybností preukázané, že práve týmto dodávateľom vznikla daňová povinnosť podľa
§ 19 zákona o DPH, čím žalobca neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1
daňového poriadku, na základe čoho neboli splnené hmotnoprávne podmienky, ktoré sa na odpočítanie
DPH viažu (§ 49 - § 51 zákona o DPH).

30.
V rámci vykonaného dokazovania boli zistené rôzne nezrovnalosti vo výpovediach žalobcu. Žalobca
nevedel uviesť, prečo nepredložil plnomocenstvá už počas daňovej kontroly, nevedel sa vyjadriť, ako
plnomocenstvá nadobudol a ako si overoval ich pravdivosť, nepredložil dôkazy o vykonaní prepravy
vlastným vozidlom. Nezrovnalosti sa týkali aj vyjadrení vo veci fakturácie prepravy tovaru. Žalobcovi

taktiež chýbali elementárne znalosti o obsahu a priebehu zdaniteľných obchodov, jeho výpovede
boli len všeobecného charakteru a nezodpovedali jednotlivým fakturovaným plneniam. K zisteným
nezrovnalostiam sa žalobca nevyjadril a nijakým spôsobom ich neodstránil.
Vyššie uvedené nezrovnalosti a nejasnosti vyvolávajú odôvodnené pochybnosti o pravdivosti tvrdení a
dokladov žalobcu a o oprávnenosti uplatneného odpočítania dane zo sporných faktúr.

V okamihu, kedy prvostupňový orgán spochybnil dôveryhodnosť predložených dokladov, bolo
povinnosťou žalobcu preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Takýto spôsob
vedenia dokazovania vyplýva z toho, že na strane žalobcu ako daňového subjektu nastupuje procesná
povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože žalobca je zaťažený dôkazným
bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní (§ 24 ods. 1

daňového poriadku).

31.
Žalovaný poukazoval na právny názor Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku sp. zn. 8 Sžf/51/2010
vyslovil, že zákonnú ochranu požíva len poctivý obchodný styk, ktorý vyžaduje, aby štatutárny orgán

mal vedomosti nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými napĺňa znaky pojmu podnikanie, ale aj o
subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Nie je povinnosťou prvostupňového orgánu zisťovať, od
ktorého iného dodávateľa bol tovar v skutočnosti prevzatý, alebo akým spôsobom bol získaný, pokiaľ
skutkové zistenia spochybňujú odberateľovo tvrdenie o tom, že tovar bol prijatý od tohto dodávateľa. Vzmysle vyjadrenia v cit. rozsudku pokiaľ platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej
faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou
uvedenounafaktúre.Osobauvedenánafaktúreakododávateľmusíbyťidentickásosobou,ktoráreálne

dodala tovar odberateľovi. Preto prvostupňový orgán skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen
z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Prvostupňový orgán
nie je povinný dokazovať pôvod tovaru, ale žalobca musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného
plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z
dodávateľskej faktúry. Ak neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení

nároku na odpočet DPH.
Žalobca uskutočnenie zdaniteľných obchodov so spoločnosťami Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o.
deklaroval len dokladmi, ktoré mali byť vyhotovené neexistujúcimi osobami. V súlade s § 24 ods. 5
daňového poriadku na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovej
kontrole a v daňovom konaní neprihliada. Rozhodujúcou skutočnosťou však bolo, že žalobca neodstránil
zistené nezrovnalosti a nevedel sám preukázať, že tovary mu boli dodané deklarovaným dodávateľom.

32.
Vypočutie p. D. pracujúceho na pozícii skladník u žalobcu by žalobcovi neprinieslo lepšie postavenie z
dôvodu, že žalobca zdaniteľné obchody uskutočňoval sám, preto výpoveď p. D. by nemohla objasniť
kľúčové nezrovnalosti zistené prvostupňovým orgánom, keďže tieto sa týkajú skutočností, o ktorých má

vedomosť len žalobca ako priamy účastník deklarovaných zdaniteľných obchodov.

33.
K námietke žalobcu, že pán Ladislav Pócs mal byť v danom konaní vypočutý v pozícii svedka, žalovaný
uvádzal, že Ladislav Pócs v danom konaní nemôže vystupovať v pozícii svedka, keďže v danom konaní

ide o kontrolovaný daňový subjekt a teda nemôže byť v danom prípade v postavení svedka, keďže
vystupuje na strane účastníka, t. j. daňového subjektu, ktorého sa dotýka samotná daňová kontrola.

34.
Žalobcovi bol zo strany prvostupňového orgánu poskytnutý dostatočný časový priestor na predkladanie

vyjadrení a dôkazov k preverovaným zdaniteľným obchodom. Žalobca však s prvostupňovým orgánom
riadne nespolupracoval – k oboznámeniu so zistenými skutočnosťami počas daňovej kontroly sa
nevyjadril, na prerokovanie pripomienok k protokolu sa bez ospravedlnenia nedostavil, čím nevyužil
svoje právo a súčasne porušil svoju zákonnú povinnosť stanovenú v § 3 ods. 8 daňového poriadku
poskytovať úzku súčinnosť.

35.
Žalobca k odvolaniu predložil listinné doklady s tvrdením, že ich získal od výrobcu fakturovaného tovaru.
Pravdivosť tohto tvrdenia je otázna z dôvodu, že nie je logické a pravdepodobné, aby podnikateľský
subjekt poskytoval svoje vnútorné účtovné dokumenty neznámym osobám. Samotné predložené listiny

sú nevierohodné z dôvodu nečitateľnosti a rozporov údajov v nich uvedených s tvrdeniami daňového
subjektu (napr. o mieste vykládky tovaru).
V tejto súvislosti žalovaný poukazoval na ustanovenie § 46 ods. 8 daňového poriadku, v zmysle ktorého
daňovýsubjektmôžepredložiťlendôkazyadokladypreukazujúcejehotvrdenia,ktorénemoholpredložiť
v priebehu daňovej kontroly. Preto doklady, tvrdenia a návrhy daňového subjektu, ktoré sú obsahom

podaného odvolania mal žalobca povinnosť predkladať počas daňovej kontroly.

36.
Podľa žalovaného dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje žalobcu. Samotné
preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je

relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne
plnenie na nej uvedenej dodávateľom. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je
riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že žalobca je oprávnený
uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (rozsudok NS SR sp. zn. 8 Sžf/126/2013).
Rozsudky ESD C-80/11 a C-142/11 Mahagében Kft a Péter Dávid, C-354/03 Optigen Ltd, C-285-11

Bonik EOOD, C-440/04 Recolta recycling SPR sa vzťahovali na prípady, keď si dotknuté subjekty splnili
svoje dôkazné bremeno, zákonné podmienky na uplatnenie odpočítania od dane boli splnené, pričom
iný stupeň reťazca, ako ten, na ktorom sa sami podieľali, bol poznačený podvodom, o ktorom vedeli
alebo mali vedieť.V prípade žalobcu nebola splnená základná podmienka a skutková okolnosť, z ktorej predmetné
rozsudky vychádzali, a to splnenie zákonných podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Z
tohto dôvodu sú predmetné rozsudky neaplikovateľné na preverovaný prípad.

37.
V stanovisku k vyjadreniu žalovaného žalobca zotrval na argumentácii uvedenej v žalobe.
Uvádzal, že na základe ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ platí, že zákaz podvodu a
zneužitia práva predstavujú všeobecné zásady práva EÚ, ktoré vplývajú na výklad sekundárneho práva

EÚ a zodpovedajúcich vnútroštátnych noriem a tam, kde sa daňové subjekty domáhajú subjektívnych
práv vyplývajúcich z práv EÚ sú orgány aplikácie práva povinné na zákaz podvodu a zneužitia prihliadať
aj pri absencii ekvivalentného pravidla vo vnútroštátnom práve. Vo vzťahu k podvodu na DPH vyššie
uvedené Súdny dvor EÚ sformoval v rozhodnutí Italmoda vo vzťahu k zákazu zneužitia práva aj s
odkazom na predchádzajúcu rozhodovaciu prax. Tento záver Súdny dvor EÚ sformuloval v rozhodnutí
Cussens, pričom v uvedenom rozhodnutí skonštatoval, že na túto zásadu musia vnútroštátne aplikácie

práva prihliadať aj pri posudzovaní skutočností, ktoré nastali pred rozhodnutím Halifax, ktoré prvýkrát
zásadu zákazu zneužitia práva pre oblasť DPH sformulovalo.

38.
Pre režim podvodu SD EÚ tento test sformuloval v rozhodnutí Axel Kittel, ktoré nadväzovalo a rozvíjalo

argumenty v rozhodnutí Optigen. Axel Kittel test už prevzal do svojej rozhodovacej praxe aj Najvyšší
súd SR a pozostáva zo štyroch otázok, na ktoré musí byť kumulatívne odpovedané kladne:
a) Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? - Žalobca uvádza, že z jeho konania
žiadnydaňovýúniknevznikol,keďžetovar,službyriadnenakúpilazaplatilzanecenuajsDPHprevodom
na účet dodávateľa.

b) Ak vznikol daňový únik je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? - Žalobca jednoznačne
uvádza, že sa podvodného konania nedopustil a jeho činnosťou daňový únik nevznikol a ani nemohol
vzniknúť.
c) Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania boli posudzované zdaniteľné obchody
daňového subjektu s týmto konaním spojené? - Žalobca sa nedopustil podvodného konania a ani žiadny

dôkaz o podvodnom konaní žalobcu sa v danom spise nenachádza.
d) Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol
a mal vedieť daňový subjekt? - Žalobca ako daňový subjekt o údajnom podvodnom konaní nevedel a
ako zo spisu vyplýva, ani vedieť nemohol. Čo sa týka žalobcu na základe vykonaného dokazovania
rozhodne nemožno ustáliť, že by na všetky tie otázky Axel Kittel testu bolo možné odpovedať kladne.

39.
Zreteľné je to najmä na rozhodnutiach SD EÚ Maks Pen a SGI Valeriane. V rozhodnutí Maks Pen
SD EÚ výslovne uviedol, že pochybnosti o dodávateľských kapacitách dodávateľa (prípadne jeho
subdodávateľov) odôvodňujú zamietnutie práva na odpočítanie dane iba pod dvojitou podmienkou, že

a) táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a b) ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne
skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené
plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou tohto podvodu. Inak povedané, pochybnosti
o dodávateľovi (prípadne odberateľovi) v reťazci dodaní sú relevantné iba ako indikátory pre naplnenie
Axel Kittel testu. Samé osebe nemôžu viesť k zamietnutiu práva na odpočítanie dane. Obdobné závery

vyplývajú aj z rozhodnutí SD EÚ LVK, PPUH a Stroj Trans. Pri SGI Valeriane SD EÚ priamo vo výroku
rozsudku SD EÚ skonštatoval, že neexistenciu dodávky má preukázať správca dane. To vo vyššie
uvedenom kontexte implikuje, že nestačí, aby len bolo ustálené, že konkrétny dodávateľ nemohol určitú
dodávku zrealizovať, ale musí byť ustálené, že dodávka skutočne nebola zrealizovaná (nikým).

40.
ZásaduzákazuzneužitiaprávataktiežformulovalSDEÚ.Vymedzenierigoróznehotestupreidentifikáciu
zneužitia je možné identifikovať v rozhodnutí SD EÚ Emsland-Stärke, kde SD EÚ uviedol, že
„zistenie zneužitia vyžaduje, v prvom rade, kombináciu objektívnych okolností za ktorých, napriek
formálnemu splneniu podmienok stanovených pravidlami Spoločenstva nebol dosiahnutý účel týchto

pravidiel. Vyžaduje, v druhom rade, subjektívny prvok pozostávajúci z úmyslu dosiahnuť výhodu
z pravidiel Spoločenstva umelým vytvorením podmienok potrebných na jej dosiahnutie. Existencia
tohto subjektívneho prvku môže byť založená, okrem iných, cez dôkaz kolúzie medzi vývozcom zo
spoločenstva prijímajúcim podporu a dovozcom tovaru v nečlenskom štáte.“Následne vo vzťahu k daňovým otázkam bola zásada zákazu zneužitia práva uplatnená v rozhodnutí
SD EÚ Halifax vo vzťahu k DPH. Hoci rovnaký záver o právnych následkoch zneužitia už takmer o rok
skôr SD EÚ vyslovil vo veci Fini, vo veci Halifax bol podrobne rozpracovaný dvojdielny test na zistenie

zneužívajúcej praktiky, kde musí byť ustálené:
„(1) aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných
ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli
k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito
ustanoveniami; a (2) musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných

plnení je získať daňovú výhodu. Vnútroštátny súd pritom môže vziať do úvahy čisto umelý charakter
týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne prepojenie medzi zahrnutými podnikateľmi
v pláne zníženia daňového zaťaženia.“ Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že pri testovaní zneužitia je
vždy nutné súčasne ustáliť, že
a) priznaná výhoda bola v rozpore s predmetom a cieľom aplikovaného ustanovenia (tzv. objektívny
test) a

b) získanie uvedenej výhody bolo hlavným cieľom uskutočnených transakcií (tzv. subjektívny test). T.j.
rozpor s predmetom a cieľom aplikovanej normy musí byť doplnený „zlým úmyslom“ daňovníka. Nestačí
pritom, aby bol naplnený len jeden zo znakov.
Čo sa týka žalobcu, ten nedosiahol žiadnu neoprávnenú výhodu a ani žiadny „zlý úmysel daňovníka“
neexistuje a ani neexistoval.

41.
Žalobca poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR 10Sžfk/5/2018, kde súd s odkazom na európsku
judikatúru (rozsudok ESD č. C-277/14), vychádzajúcu zo šiestej smernice, v zmysle ktorej prináleží
vnútroštátnymorgánomasúdom,abyzamietlipriznanieprávanaodpočet,aksavzhľadomnaobjektívne

skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (rozsudky
ESD Bonik, C-285/11, body 35 a 37, a Maks Pen, C-18/13, bod 26). Jedná sa o prípady, keď daňový
podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť,
že sa svojím nadobudnutím zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Len
v takom prípade sa zdaniteľná osoba musí považovať za účastníka na takomto podvode bez ohľadu

na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo využitia služieb v rámci
zdaniteľných plnení. V prípade, ak sú splnené vecné a formálne podmienky k vzniku a výkonu práva na
odpočet, nie je v súlade s režimom práva na odpočet, aby sa zamietnutím postihla zdaniteľná osoba,
ktorá nevedela a nemohla vedieť, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľmi
alebo, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľom alebo, že podvodom na

DPH bolo poznačené iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádzalo plneniu
uskutočnenému uvedenou zdaniteľnou osobou alebo po ňom nasledovalo (rozsudky ESD C-354/03,
C-355/03, C-484/03, C-439/04, C-440/04, C-80/11, C-142/11).

42.

K replike žalobcu sa písomne duplikou vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že zdaniteľná osoba si nemôže
odpočítať daň, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa nepreukáže,
že zdaniteľný obchod bol uskutočnený deklarovaným dodávateľom. V danom prípade žalobca tvrdil, že
fakturované tovary boli dodané spoločnosťami Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o. a preto bol povinný
preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobami deklarovanými na faktúrach ako dodávateľ.

S poukazom na dôvody, ktoré viedli prvostupňový orgán k nepriznaniu odpočítania dane možno
konštatovať, že sa týkali výlučne skutočností na strane žalobcu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že tovary mu boli
dodané uvádzanými spoločnosťami, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu a pri
jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. Taká dôkazná situácia, keď nie je preukázané,
že tovary dodal vystaviteľ faktúry, vedie k nepriznaniu práva na odpočítanie dane. Uvedené rozloženie

dôkazného bremena je potvrdené aj právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v
rozsudku sp. zn. 5 Sžf/63/2011 vyslovil právne stanovisko, že na uplatnenie odpočtu DPH nepostačuje
iba predloženie faktúr a preukázanie ich úhrad, ale zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť),
aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet stanovil, predovšetkým musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Dôkazné bremeno je na

daňovomsubjekte.Primárnejenevyhnutnéuniesťdôkaznébremenonastranedaňovéhosubjektu,ktorý
disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH (je
iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že
nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. V prípade, ak zdaniteľné plneniepodľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry,
akoajpreukazovaniezaplateniatýchtosúm,niesúpredpokladompreodpočítaniedanevzmyslezákona
o DPH. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe
vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a
služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi

dodané. Právo na odpočítanie DPH podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní DPH podľa § 49
ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Obsahové náležitosti faktúry sú stanovené
v § 74 zákona o DPH. Cieľom údajov uvedených na faktúre je umožniť daňovým správam skontrolovať
zaplatenie splatnej dane a taktiež skontrolovať existenciu práva na odpočítanie dane. Preto treba vo
svetle tohto cieľa analyzovať, či sú faktúry vydané v súlade s predmetnými ustanoveniami.
V riešenom prípade žalobca nepreukázal, že fakturované tovary mu boli skutočne dodané deklarovaným

dodávateľom, čím je spochybnená pravdivosť celých sporných faktúr, najmä cena tovaru a výška
fakturovanej DPH a tým aj uplatneného odpočítania dane. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je
priamym účastníkom deklarovaných zdaniteľných obchodov, má jednoznačne vedomosť o plneniach,
ktoré prijal, ako aj o tom, akým spôsobom a kým boli skutočne dodané. To znamená, že v prípade
skutočností, ktoré sa povinne uvádzajú na faktúre v zmysle § 74 zákona o DPH, neexistuje žiadna reálna

možnosť, že by žalobca ako príjemca faktúry nevedel, či nejaký údaj uvedený na faktúre nezodpovedá
realite. Z uvedených dôvodov je dobromyseľnosť žalobcu vo vzťahu k týmto skutočnostiam vylúčená.
Z predloženého spisu a z činnosti daňových orgánov vyplynulo, že žalobca dlhodobo vykazuje obchodné
transakcie so spoločnosťami, za ktoré mali konať neexistujúce osoby. Ide o spoločnosti Estrusius s.
r. o., WM Finance s. r. o., High Produce s. r. o., Elantra s. r. o. Takýto stav nie je pri výkone poctivej

podnikateľskej činnosti a pri konaní s náležitou starostlivosťou a obozretnosťou možný. V tomto prípade
je preto dobromyseľnosť žalobcu jednoznačne vylúčená.

43.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. ( správny súdny poriadok, SSP) správne súdy v správnom

súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení
orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou
orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. (daňový poriadok) pri správe daní sa postupuje podľa

všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo

najavo.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

44.
Súd prejednal vec v neprítomnosti účastníkov konania, ktorí sa pojednávania nezúčastnili napriek
včasnému doručeniu predvolaní a nepožiadali o jeho odročenie z dôležitého dôvodu, oboznámil
sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu,
a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

45.
Významnou pre rozhodnutie v predmetnej veci bola skutočnosť, že tunajší súd v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 S/51//2021 rozsudkom zo dňa 03.11.2022 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca Ladislav Pócs
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky
zo dňa 26.04.2021 potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trnava zo dňa 17.12.2020 o určení

rozdielu dane z pridanej hodnoty a vyrubení dane za zdaňovacie obdobie marec 2017.

46.
Podľa zistenia súdu v konaní 14 S/51/2021 išlo o vec toho istého žalobcu ako v tomto konaní a predmet
konania možno vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu, hoci aj týkajúce sa iných deklarovaných

dodávateľov žalobcu, závery prijaté vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi a žalobné námietky
považovať v zmysle § 140 SSP za totožný s predmetom tohto konania, resp. za obdobný, umožňujúci
súdu použiť skrátené odôvodnenie rozsudku.
Súd preto v plnej miere odkazuje na odôvodnenie svojho skoršieho rozsudku sp. zn. 14 S/51/2021 zo
dňa 03.11.2022 a s argumentáciou súdu v jeho obsahu sa stotožňuje.

47.
Napriek tomu súd považuje za potrebné poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je
zistenie, či si daňové subjekty v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi splnili svoje povinnosti
voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu

zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane
alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane pritom
znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok
pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o
hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky

formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú
činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017).

48.
Vo vzťahu k dôkaznému bremenu je možné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

2 Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z
23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte
- žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004
Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok

na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si
aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty

uznaný ako oprávnený.“

49.Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom
konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a v
posledných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH

nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti
(uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3
Sžfk/40/2017, 4 Sžfk/38/2017, 1 Sžfk/1/2017, 6 Sžfk/43/2017, 1 Sžfk/82/2016).

50.

Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn. 5 Sžf/66/2016 z 31. mája 2018
okrem iného skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom
subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne
nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom
mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo
vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený,

aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd v
uvedenom rozsudku skonštatoval, že: „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo
na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným
obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých
jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“

51.
Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa
dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia
zneužiteľnosti tohto práva požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatnil, preukázal

existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil.

52.
Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný
preukázať, nie len v rovine existencie okolností umožňujúcich záver o tom, že sa deklarované obchody

mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar
alebo služby reálne dodané práve osobou uvedenou na faktúre, teda, že zdaniteľné plnenie mu bolo
dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre.

53.

V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených
daňových dokladov je potrebné konštatovať, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická
činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane
možnosť zaobstarať si dostatočný rozsah dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného
zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce

pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané je plne v dispozícii daňového subjektu
zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu
dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane.
Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo

iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c)
vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
V zmysle § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie tovaru
alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.

54.
V danej veci bolo sporným, či skutočnými dodávateľmi vyfakturovaných dodávok boli deklarovaní
dodávatelia Elantra s.r.o. a High Produce s.r.o., pričom pokiaľ žalobca tvrdil, napriek pochybnostiam
správcudanemajúcimpôvodvzisteniachtýkajúcichsaakotvrdenýchdodávateľských subjektovaosôb,

ktoré ako štatutárne orgány a splnomocnené osoby mali v ich mene konať, tak aj nedostatku samotným
žalobcom predkladaných dôkazov a vysvetlení týkajúcich sa konkrétnych okolností sporných obchodov,
že dodávateľom boli tieto subjekty, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, ktorépri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1
Sžfk/52/2017 zo dňa 19.11.2018).

55.
Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom,
ktoré by sa týkalo dodávateľov alebo subdodávateľov daňového subjektu a ktoré mu neprislúcha,
ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie
dane a skutočností, na preukázanie ktorých bol daňový subjekt vyzvaný správcom dane vzhľadom

na jeho pochybnosti a potrebu ozrejmenia priebehu obchodných prípadov, v zmysle § 24 ods.1 písm.
a) a písm. b) daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri
primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou
deklarovaných zmluvných plnení.

56.

Podľa zistenia súdu správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov a s prihliadnutím na
svoju povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené
čo najúplnejšie, vykonal vo veci náležité dokazovanie, ktoré mu okolnosti prípadu umožňovali, a záver,
ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám
logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o

DPH.
Z vykonaného dokazovania je pritom zrejmé, že predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo
svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, ktorá skutočnosť
má za následok nepriznanie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v spojení
s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

57.
V obsahu žaloby žalobca správnemu orgánu vytkol nevykonanie dôkazov - výsluchu konateľov
dodávateľských spoločností, výsluchu dodávateľmi splnomocnených osôb A. B. a C. D., výsluchu
vedúceho skladu D. a vykonanie miestneho zisťovania v skladových priestoroch žalobcu.

Podľa zistenia súdu však správny orgán v súvislosti so zabezpečením výsluchu konateľov tvrdených
dodávateľov a so zabezpečením výsluchu ich splnomocnencov vykonal všetky dostupné úkony
a nakoľko ich výsledkom je záver o neexistencii týchto osôb (podľa správnemu orgánu známych
identifikačných údajov, v prípade splnomocnených osôb doložených žalobcom), je námietka žalobcu
v tomto smere a jeho požiadavka na vypočutie uvedených osôb zjavne nedôvodná a nelogická.

V súvislosti s osobou vedúceho skladu žalobca neuviedol, aké skutočnosti týkajúce sa sporných
obchodov by mal byť schopný potvrdiť, pričom možno konštatovať, že pokiaľ by malo ísť o relevantné
informácie, napr. ktorý konkrétny prepravca a ktorým motorovým vozidlom tovar do skladu žalobcu
prepravil, išlo by o informácie daňového subjektu, ktoré mohol správcovi dane priamo poskytnúť.
Súvislosť obhliadky skladu s preukázaním konkrétnej dodávky konkrétneho dodávateľského subjektu

žalobca neozrejmil a súd ju v okolnostiach prípadu nezistil, preto námietku nevykonania dôkazu v tomto
prípade taktiež posúdil ako nedôvodnú, rovnako ako návrh žalobcu na výsluch jeho samotného,
deklarovaný napriek tomu, že v konaní pred správnym orgánom mal neobmedzenú možnosť svoje
vyjadrenia k veci podávať a vo veci aj opakovane vypovedal.

58.
Iné dôkazy, ktoré by žalobca navrhol a správny orgán nevykonal napriek tomu, že bolo možné
predpokladať ich relevantnosť z hľadiska sporných okolností prípadu, prípadne existenciu dôkazov,
ktorých vykonanie správnym orgánom by do úvahy prichádzalo aj bez návrhu kontrolovaného subjektu,
žalobca neuviedol.

59.
Za týchto okolností, ktoré správne orgány oboch stupňov dostatočne zrozumiteľne popísali v obsahu
svojich rozhodnutí, sa žalovaný aj podľa súdu dôvodne stotožnil so závermi správcu dane týkajúcimi sa
nenaplnenia zákonných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane.

60.
Súčasne je možné konštatovať, že v danom prípade, vzhľadom na nepreukázanie prijatia plnení od
žalobcom deklarovaného dodávateľa, do úvahy neprichádzalo vedenie dokazovania na preukázanie,že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení spojenom
s daňovým únikom alebo podvodným konaním, ako to žalobca namietal s poukazom na judikatúru
Súdneho dvora EU, ktorá sa týka prípadov, keď sa reálne uskutočnené a preverované transakcie

daňovéhosubjektudostávajúdostretuspodvodnýmkonaním,zktoréhovznikádaňovástrata.Vtakomto
prípade správca dane skutočne nesie dôkazné bremeno preukázania, že kontrolovaný daňový subjekt
o spojení jeho obchodných transakcií s podvodným konaním vedel alebo mohol vedieť ak by v rámci
primeranej obozretnosti prijal primerané opatrenia. O takúto situáciu však v danom prípade nejde, preto
je argumentácia žalobcu uvádzanou judikatúrou neopodstatnená.

61.
Podľa zistenia súdu, naopak, postup správnych orgánov vo veci, ako aj odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia spĺňajú všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s podstatnými odvolacími
námietkami žalobcu a rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý
zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, a logickom vyhodnotení vykonaných dôkazov ich

vzájomnej súvislosti.

62.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákona súd nezistil dôvodnosť
žiadnej zo žalobných námietok, ktorými bol v konaní viazaný, a žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP

zamietol.

63.
O trovách konania rozhodol súd s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému
žalovanému žiadne trovy uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli.

64.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od

doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie

rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.