Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 14, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/22/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4416214013
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4416214013.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov
senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Ingrid Doležajovej , v právnej veci žalobcu 1/ C.Z., nar.
XX.XX.XXXX, bytom V. J. I. XXX/XX, G. - H. G., žalobcu 2/: N. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. J. I.
XXX/XX, G. - H. G., obaja právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o. so sídlom
Košice, Kuzmányho 29, IČO: 47 234 466 proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., so sídlom

Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 3.927,28 eura s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 17Csp/44/2016-73 zo dňa 29.
marca 2017 v spojení s opravným uznesením č.k. 17Csp/44/2016-127 zo dňa 16. januára 2020 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v záhlaví označeným rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom v I. a v II.
rade spoločne a nerozdielne sumu 3.927,28 eur s 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.927,28
eur od 16.08.2016 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalobcom v I. a v II. rade
priznal podľa § 255 odsek 1 C.s.p. s poukazom na § 262 odsek 1 C.s.p. proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 %.

1.2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 52 odsek 1,2,3 Občianskeho zákonníka
účinného od 13.04.2006 do 28.02.2007, § 53 odsek 1, 3 písmeno a), 4, § 54 odsek 1,2, § 451 ods.
1, 2, § 517 ods. 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písmeno a), b), § 3
odsek 1, odsek 2, odsek 5 , § 4 odsek 1 odsek 5 písm. a) - i), zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch účinného od 01.07.2006 do 31.12.2007 (ďalej len „ z.č. 258/2001 Z.z.“), § 3 odsek 2, článku 5,

6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5. apríla 1993, § 497
Obchodného zákonníka, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. účinného od 01.01.2015

1.3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali zaplatenia sumy
3.927,28 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia dôvodiac tým, že žalovaný so
žalobcom v 1. rade, dlžníkom a žalobcom v 2. rade, spoludlžníkom, uzatvoril zmluvu o revolvingovom

úver č. 8000059232, podľa ktorej mal žalobcom poskytnúť finančné prostriedky vo výške 1.942,24
eur. Úver mali žalobcovia splácať v 36 mesačných splátkach po 110,67 eur a vrátiť žalobcovi istinu s
odplatou za poskytnutie úveru vo výške 3.984,12 eur. Na účet žalovaného poukázali sumu 6.515,99
eur, preto v rozsahu 4.573,75 eur plnili nad rámec istiny poskytnutého úveru. Poukázali na skutočnosť,
že na základe dohody o zrážkach zo mzdy zakotvenej v úverovej zmluve im boli vykonávané zrážky
zo mzdy. Okresný súd Nové Zámky v konaní pod sp. zn. 5C/322/2015 uznesením z 17.9.2015 nariadil

predbežným opatrením žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu práva na zrážky zo mzdy žalobcov a
zamestnávateľom žalobcov zakázal vykonávať zrážky zo mzdy v prospech žalovaného. Neskôr v konanívo veci samej pod sp. zn. 18C/98/2015 Okresný súd Nové Zámky rozsudkom z 08.09.2015 určil, že
dohoda o zrážkach zo mzdy zakotvená v predmetnej revolvingovej zmluve je neplatná. Žalobcovia v
žalobe poukázali na § 44 odsek 2 OZ a § 3 odsek 5 z.č. 258/2011 Z.z. platného v čase uzatvorenia

zmluvy. Tvrdili, že obligatórne údaje obsiahnuté v zmluve o úvere boli do zmluvy doplnené až po
prijatí návrhu na jej uzavretie, keď dňa 16.1.2007 žiadali o poskytnutie revolvingového úveru č.
8000059232 a dňa 18.1.2007 bola žiadosť doplnená o údaje v bode 6. zmluvy. S poukazom na §
3 odsek 5 z.č. 258/2001 Z.z. poukázali na pochybenie veriteľa, ktorý nedodržal základnú povinnosť
umožniť spotrebiteľovi byť informovaný o podmienkach právneho vzťahu a to právo spotrebiteľa na

informácie, v dôsledku čoho považovali zmluvu o úvere podľa § 39 OZ za absolútne neplatnú. Mali
tiež za to, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a poukázali predovšetkým na výšku
odplaty 27,06 %, ktorá prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské
úvery v obdobných prípadoch. Poukázali na rozhodnutia Krajského súdu Prešov z 28.09.2011 sp. zn.
3Co/3/2011, Krajského súdu Trenčín z 09.11.2010 sp. zn. 17Co/313/2010. Mali za to, že žalovaný mal
nároklennavrátenienímposkytnutýchfinančnýchprostriedkovvovýške1.942,24eur. Uplatnilisi nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia len vo výške 3.927,28 eur - ide o plnenie zaplatené nad rámec
istiny úveru v rozsahu splátok od 22.8.2013 do 25.08.2015. Zároveň poukázali, že v bode 6. predmetnej
zmluvy je uvedená výška RPMN 62,40% namiesto skutočnej výšky RPMN 70,56 %, čo považovali
za nekalú praktiku žalovaného a nesprávne uvedenú hodnotu RPMN, keď poukázali na rozhodnutie
Okresného súdu Lučenec sp. zn. 7C/97/2014 z 26.11.2014 a ust. § 4 odsek 2 písmeno g) z.č. 258/2011

Z.z. , v dôsledku čoho považovali zmluvu podľa § 11 odsek 1 z.č. 129/2010 Z.z. za bez úročnú a bez
poplatkov. Nakoľko žalovaný napriek výzve dlžnú sumu nevrátil, žiadali priznať aj úroku z omeškania od
16.08.2016 (od nasledujúce dňa po konci lehoty na dobrovoľné vrátenie bezdôvodného obohatenia).

1.4. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že na základe žiadosti o

schválenie revolvingového úveru/ zmluva o revolvingovom úvere č. 8000059232 dlžník - žalobca v 1.
rade ako dlžník a spoludlžníčka - žalobkyňa v 2. rade požiadali veriteľa, žalovaného o revolvingový
úver vo výške 60.012 Sk (t.j. 1.992,03 eur) so splatnosťou úveru ( počtom splátok) 36, 25 s mesačnou
splátkou vrátane úroku 3.334 Sk (t.j. 110,67 eur), keď požadovaná výška úveru predstavovala sumu
splátok úveru, úrokov a poplatku za uzatvorenie zmluvy vo výške 120 024 Sk (t.j. 3.984,12 eur), s

RPMN úveru 70,55 % a poplatkom za uzatvorenie zmluvy 1.500 Sk (t.j. 49,79 eur). V bode 6 zmluvy
sa nachádzali údaje o schválenom úvere a to schválenej výške úveru 120. 024 Sk, splatnosti úveru
36,24 poskytnutej čiastke 60.012 Sk mesačnej splátke 3.334 Sk a RPMN vo výške 62,40% a poplatku
za uzatvorenie zmluvy 1.500 Sk. V bode 7. zmluvy o revolvingovom úver bola obsiahnutá dohoda o
zrážkach zo mzdy. Z prehľadu platieb ku zmluve o revolvingovom úvere mal súd preukázané, že od

16. 02. 2007 do 25. 08. 2015 žalobcovia v 1. a v 2. rade zaplatili na účet žalovaného celkom sumu
6.515,99 eur, ktorú sumu žalovaný nerozporoval .Z výzvy zo dňa 15. 08.2016 mal súd preukázané, že
žalobcovia vyzvali žalovaného o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 4.573,75 eur najneskôr
do 15.8.2016, ktorú skutočnosť žalovaný taktiež nerozporoval. Z pripojeného spisu Okresného súdu
Nové Zámky sp. zn. 18C 98/2015 mal súd preukázané, že Okresný súd rozsudkom zo dňa 8.9.2015

v spojitosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre 6Co 128/2016-98 z 31.5.2016 určil, že dohoda o
zrážkach zo mzdy zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000059232 zo dňa 16.1.2017 uzatvorená medzi
účastníkmi žalobcami v 1. a v 2. rade C. H. a N. H. je neplatná a žalovaného - Profi Credit Slovakia s.r.o.
zaviazal na náhradu trov konania.

1.5. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov v 1. a v 2. rade mal súd preukázanú tým, že v zmluve o
revolvingovom úvere bol žalobca v 1. rade označený ako dlžník a žalobca v 2. rade ako spoludlžník,
teda zo zmluvy vyplývali rovnaké práva a povinnosti ako pre dlžníka, pričom žalobcovia v 1. a v 2.
rade sú oprávnení spoločne a nerozdielne na vrátenie plnenia poskytnutému žalovanému pretože sú
manželia a ich príjmy tvoria ich bezpodielové spoluvlastníctva podľa § 143 OZ.

1.6.Súdkonštatoval,žeúčastníciuzatvorilispotrebiteľskúzmluvuorevolvingovomúvereč.8000059232
dňa 16.1.2007, ktorá podlieha kontrole v rámci ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na tvrdenia strán
sporu súd ustanovenia zmluvy o revolvingovom úvere podrobil súdnej kontrole, či nie sú v rozpore
s právnou úpravou Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. účinného od 01.07.2006 do

31.12.2007 a s ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného od 13. 04. 2006 do 28. 02 .2007. Z
obsahu zmluvy vyplynulo, že ide o zmluvu formulárovú. Podľa § 4 odsek 5 z.č. 258/2001 Z.z. v znení
platnom v čase uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úver nemôže veriteľ od spotrebiteľa požadovať
úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V tomto prípade v zmluveabsentuje dohoda účastníkov o výške úrokov resp. určenie úrokov. Zmluva o revolvingovom úvere
uvádza vo svojom bode 6. len celkovú sumu splátok úveru, úrokov a poplatkov, z ktorého dojednania
nie je možné žiadnym spôsobom dôvodiť konkrétnu výšku úroku a na základe uvedeného žalovaný

nie je oprávnený požadovať od žalobcov akékoľvek úroky, a aj napriek tomu od žalobcov prijal
plnenie vo výške 6.515,99 eur , ( ktorú skutočnosť žalovaný v spore nerozporoval, a preto súd uvedenú
skutočnosť považoval za nespornú a preukázanú). Zároveň súd poukázal, že schválená výška úveru
uvedená v bode 6. zmluvy o revolvingovom úvere predstavovala celkovú výšku splátok úveru, úrokov
a poplatku za uzatvorenie zmluvy vo výške 120.024 Sk t.j. 3.984,06 eur t.j. dvojnásobok poskytnutej

čiastky úveru, pričom spotrebiteľ mal zaplatiť takúto výšku úveru (t.j. odplatu za úver) napriek tomu,
že ako spotrebiteľ nemal možnosť pred uzatvorením zmluvy sa oboznámiť s tým, z akých konkrétnych
položiek a v akej výške je uvedená odplata, pričom takáto výška odplaty je v rozpore s dobrými
mravmi a podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch, keď v čase uzatvorenia zmluvy podľa štatistických údajov na internetovom
portályNBSbolavýška úrokuprespotrebiteľskéúverydo5rokov13,52%aprvostupňovýsúdjenázoru,

že úroky prevyšujúce úroky v bankách o viac ako 50 % sú oproti priemeru úrokov za úvery poskytované
bankami neprimerane vysoké, aj za situácie, že žalovaný je nebankovým sektorom (s rizikom menej
náročného zabezpečovania úverov, pohodlnejším vybavením úveru) najmä ak majú rovnakú povinnosť
posudzovať bonitu klienta. Na základe uvedeného súd ustanovenie o celkovej odplate t.j. schválenej
výške úveru považoval podľa § 53 odsek 3 písmeno a) OZ za podmienku neprijateľnú a podľa § 53

odsek 4 OZ za neplatnú a za tejto situácie zmluvu o revolvingovom úvere za bez úročnú.

1.7. Stotožnil sa s názorom žalobcov o absolútnej neplatnosti zmluvy kvôli zmene návrhu v časti výšky
RPMN, v bode 6, zmluvy uvedenej nižšej výške oproti žiadosti, pretože v bode 6. došlo k zmene výšky
RPMN, ale v ich prospech žalobcov, ktorá zmena návrhu zakladá neplatnosť časti zmluvy v otázke

skutočnej výšky RPMN, keď uvádzanie odlišných údajov o výške RPMN a odôvodňovať túto skutočnosť
spôsobom výpočtu a dĺžky trvania úveru nie je možné, pretože táto skutočnosť je pre spotrebiteľa
zavádzajúca a žalobcovia nemali možnosť individuálne zmluvu zmluvy v danej časti pripomienkovať,
preto považoval súd uvedenú zmluvnú podmienku za neprijateľnú a podľa § 53 odsek 4 OZ za neplatnú.

1.8. Ďalej uviedol, že pre záver o dôvodnosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia plnením
bez právneho dôvodu mali žalobcovia preukázať vznik právneho vzťahu, t.j., preukázať, že žalovaný
(v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získal, že žalobcom (v akej konkrétnej výške)
vznikla majetková ujma ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom
majetkovej ujmy. Súd mal preukázané, že žalobcovia od 18.01.2007 do 25.08.2015 vykonali platby v

prospech účtu žalovaného celkom vo výške 6.515,99 eur. S poukazom na predchádzajúce závery o
bezúročnosti zmluvy s poukazom na vyhlásenie o neprijateľnosti zmluvnej podmienky o celkovej výške
úveru ( odplate) mal súd za preukázané že na základe spornej revolvingovej zmluvy, žalobcovia uhradili
žalovanému celkom sumu 6.515,99 eur a žalovaný sa bezdôvodne obohatil o sumu 4.474,17 eur, t.j.
predstavujúcu rozdiel medzi zaplatenou sumou a skutočne poskytnutou výškou úveru a poplatku za

spracovanie úveru, ktorá zároveň predstavuje majetkovú ujmu žalobcov.

1.9. Žalovaný vzniesol námietku premlčania. Súd konštatoval, že právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia ako majetkové právo sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie

plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky. Pre počiatok plynutia objektívnej premlčacej
doby je rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného obohatenia. V danom prípade žalovaný získal
bezdôvodné obohatenie až prijatím plnenia žalobcov, keď žalobcovia si uplatnili nárok na bezdôvodné
obohatenieažodsplátky,ktorábolasplatenádňa22.08.2013akbezdôvodnémuobohateniužalovaného
došlo dňa 25.08.2015 kedy bolo žalovanému zaplatených 6.515,99 eur a preto objektívna premlčacia

lehota od splátky najskôr zaplatenej dňa 22.08.2013 uplynula až 22.08.2016 a od vzniku celkového
bezdôvodnéhoobohateniauplynuladňa25.8.2018 ažalobabolapodaná nasúddňa16.08.2016.Ajkeď
subjektívna lehota v zmysle zákona plynie od doby, kedy sa oprávnený subjekt dozvedel o bezdôvodnom
obohatení povinného subjektu a o jeho výške, túto vedomosť je potrebné odvíjať od toho, kedy žalobca
získal vedomosť o skutkových okolnostiach z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie. Nie sú

teda vôbec relevantné jeho právne znalosti. Na základe vyššie uvedeného súd nárok žalobcov o vydanie
bezdôvodného obohatenie nepovažoval za premlčaný.1.10. Žalovaného súd zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania, pretože mal preukázané, že sa dostal
do omeškania s úhradou dlhu prvého dňa po uplynutí lehoty na plnenie uvedenej vo výzve zo dňa
15.08.2016 a dňa 16.08.2016 bol preto preukázateľne v omeškaní s úhradou žalovanej sumy.

2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok zmeniť,
žalobu zamietnuť, priznať mu náhradu trov konania. Dôvodil nesprávnym právnym posúdením veci
a nesprávnymi skutkovými zisteniami týkajúcimi sa bezdôvodného obohatenia, vecnej legitimácie
žalobcov a výšky úrokovej sadzby úroku z omeškania. K vecnej legitimácii poukázal na rozhodnutie NS

SR sp. zn. 2Cdo/205/2009 z 29.6.2010 a uviedol, že žalobca v 2. rade je len spoludlžníkom žalobcu
v 1. rade. Povaha jeho právneho pomeru a vzťahu k žalobcovi v 1. rade je podmienená § 533 ods. 1
Obč. zákonníka tak, že spoločne a nerozdielne je iba zaviazaným spoludlžníkom na plnenie záväzku
dlžníka. Žalobca v 2. rade nie je zmluvnou stranou ako dlžník, preto nemá práva a povinnosti ako
dlžník, teda nemá ani právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Neobstojí záver, že spoločná
vecná aktívna legitimácia žalobcu vyplýva z toho, že sú manželmi, pretože predmetom bezpodielového

spoluvlastníctva nie sú pohľadávky a dlhy; tie sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových
vzťahov. Podľa súdnej praxe sa za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovažuje zmluva o
pôžičke uzavretá len jedným z manželov (rozsudok NS ČR z 21.12.1973 sp. zn. 3Cz 57/73) záväzok
jedného z manželov (R 61/1973) alebo zmluva o výpožičke uzavretá len jedným z manželov (R 71/1994).
Podľa rozsudku NS ČR sp. zn. 25Cdo/2715/2000 plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových

podstát bezdôvodného obohatenia, ku ktorému dochádza tým, že jednému z účastníkov sa dostalo
majetkovej hodnoty plnením, ktoré mu v dobe jeho poskytnutia neexistoval žiadnym právo stanovený
dôvod, ktorým môže byť napr. dohoda účastníka povinnosť plynúca zo zákona či z rozhodnutia a
pod. Ide o prípady, v ktorých právny dôvod v okamžiku plnenia vôbec neexistoval, preto nemohlo
dôjsť k nadobudnutiu majetkovej hodnoty do BSM žalovaných, resp. do jeho spoločného majetku.

Je teda zrejmé, že záväzok bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Zákonníka vznikol len
žalovanej rovnako ako povinnosť predmet bezdôvodného obohatenia vydať aj keď sa stalo tak za trvania
manželstva žalovaných, ktorého bezpodielové spoluvlastníctvo nebolo zrušené. Súd prvej inštancie
preto rozhodol vecne nesprávne ak vyhovel žalobe ohľadne žalobcu 2/, ktorý je nie je zmluvnou stranou
a nie je dlžníkom a teda sa na jeho úkor žiadne bezdôvodné obohatenie nemohlo vzniknúť.

2.1. K záverom súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahuje úrok a celkovú sumu splátok úveru úrokov
a poplatkov, a preto nie je oprávnený požadovať od žalobcu poukázal na § 4 ods. 5 Zákona č. 258/2001
Z.z., ktorý v čase uzatvorenia zmluvy neurčoval spôsob vyjadrenia úroku v tom, či má byť vyjadrený
percentuálne, pevnou sumou alebo spôsobom umožňujúcim jeho určenie. Z bodu 5 zmluvy vyplýva,
že zmluvná odmena predstavuje 60 012 Sk, pričom bez dôvodu na záveru, či bude predstavovať úrok

alebo poplatok neobstojí záver o povinnosti vrátiť len istinu. Záver odkazujúci na porovnávanie odplaty
s priemernými úrokovými sadzbami a z toho vyvodená neplatnosť, že sú v rozsudku uvádzané len
všeobecne. Okrem toho poukazuje na nezákonnosť záverov odplaty ako neprijateľnej podmienky podľa
§ 53 ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka, pretože podľa § 52 ods. 1 OZ, pretože v čase uzavretia
zmluvy sa pre účely Občianskeho zákonníka spotrebiteľskými zmluvami rozumeli kúpna zmluva, zmluva

o dielo, iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona. Zmluva podľa § 55 a zmluvnými
stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne
ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, zmluva o revolvingovom
úvere nespĺňala definíciu spotrebiteľskej zmluvy, preto nie je zrejmé na základe čoho vo vzťahu k nej
súd aplikoval § 53 ods. 3 písm. a) OZ, súd prvej inštancie označuje ustanovenie odplaty za neprijateľnú

podmienku, avšak ako dôvod uvádza závery o neprimeranosti výšky odplaty a nie skutočnosti, ktoré
sú uvedené v § 53 ods. 3 písm. a) OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, d) ustanovenie § 53
ods. 3 písm. a) OZ nie je ani iné ustanovenie. Neupravuje dôsledok v podobe bezúročnosti úveru na
základe akejkoľvek spojitosti s § 53 ods. 3 písm. a) OZ. Súd ďalej v bode 6 uvádza, že došlo k zmene
výšky RPMN avšak v prospech žalobcov, ktorá zmena nezakladá neplatnosti časti zmluvy v tomto údaji,

keď uvádzanie odlišných údajov RPMN a odôvodnila túto skutočnosť spôsobom výpočtu a dĺžky trvania
úveru nie je možné pretože táto je pre spotrebiteľa zavádzajúca a preto žalobcovia nemali možnosť
individuálne zmluvu v danej časti pripomienkovať. Však súd túto podmienku považoval za neprijateľnú
a podľa § 53 ods. 4 OZ za neplatnú. Z vyššie uvedeného nie sú dané žiadne konkrétne skutočnosti pre
uvedený záver, pretože a) skutočnosť, že akékoľvek ustanovenie je individuálne dohodnuté neznamená

jeho neprijateľnosť, b) súd prvej inštancie nejasným spôsobom uvádza, že v návrhu mal byť uvedený
údaj RPMN a mal byť zamenený, čo nemá oporu v skutkovom stave, lebo v žiadnom návrhu objektívne
RPMN navrhnutá byť nemôže, ak sa podľa relevantnej úpravy RPMN určuje v čase uzavretia zmluvy,
c) spôsob a okamih výpočtu určenia RPMN určuje zákon nie žalovaný. Čiže súd sa mal prioritnevysporiadať so špecifikom jeho určovania, posúdiť akým spôsobom a kedy sa tento údaj určuje a
až potom posúdiť či postup jeho určenia bol alebo nie je v súlade so zákonom. Preto tvrdí, že súd
dospelknesprávnemuzáveruodôvodochavznikubezdôvodnéhoobohatenia,spoločnejaktívnejvecnej

legitimácie žalobcov. Namietal tiež tú časť výroku, podľa ktorej priznal súd úrok z omeškania 8%, keďže
v konaní nebolo preukázané, že by k vzniku bezdôvodného obohatenia ako záväzkovoprávneho vzťahu
došlo za účinnosti právnej úpravy, v zmysle ktorej sa úroková sadzba určovala ako súčet základnej
sadzby ECV zvýšené o 8 percentuálnych bodov.
3. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedli,

že aktívna vecná legitimácia žalobkyne v 2. rade ja daná tým, že je spoludlžník, a preto má rovnaké
zmluvné práva a povinnosti ako dlžník. Poukázali skutočnosť, že sú manželia a ich príjmy tvoria BSM
a z ich spoločného majetku boli nároky žalovaného uspokojované. K námietke o neplatnosti uzavretia
zmluvy o revolvingovom úvere, resp. neprijatí návrhu z dôvodu, že hodnota RPMN uvedená v bode
5 je odlišná od hodnoty uvedenej v bode 6. uviedli, že obligatórne náležitosti obsiahnuté v úverovej
zmluve v bode 6 boli doplnené až po prijatí návrhu zo strany žalobcu, niektoré údaje boli doplnené do

bodu 6 odlišne uvedené v bode 5. Poukázali na § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
sa prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny považuje za nový
návrh. V prejednávanom prípade došlo k novému návrhu na uzavretie zmluvy, preto nemohlo dôjsť k
platnémuuzavretiuúverovejzmluvy; zmenanávrhupovažovanázanovýnávrhneboladruhouzmluvnou
stranou teda spotrebiteľom prijatá už vôbec nie písomne ako to predpokladá zákon. Poukázali na

rozsudok KS Košice sp. zn. 3Co/245/2017 zo dňa 9.8.2017, v ktorom súd poukázal na § 46 ods. 2
OZ a § 3 OZ a § 39 OZ, obdobne v rozhodnutí KS v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/1269/2014 z
9.12.2014 sp. zn. 17Co/233/2016 z 15.2.2017. Z princípu právnej istoty poukázal na článok II. ods.
1 a článok II. ods. 2 CSP a rozhodnutie NS SR sp. zn. 5ECDo/192/2014, v ktorom je uvedené, že
obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty na určitú právne relevantnú otázku a

pri opakovaní rovnakých podmienok dáva rovnakú odpoveď (napr. I.ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II.ÚS
80/99, III.ÚS 356/06) keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutia nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudov rozhodujúcich
v obdobných veciach zväzoval rozhodnúť identicky, napriek proti tomu protichodné právne závery
vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie vyplýva z uvedených rozhodnutí. Na záver poukázali na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Ncdo/9/2012 zo 16.1.2013 podľa ktorého princíp neznalosť zákona
neospravedlňuje, musí ustúpiť ďalšiemu princípu , princípu ochrany spotrebiteľa.
4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle § 391 ods. 1 CSP.
5. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

6. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobcovia domáhali zaplatenia 3.927,28 eura s 8 % ročným
úrokom z omeškania od 16.08.2016 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom
základe, že dňa 16.01.2007 žalobca v 1. rade ako dlžník a žalobkyňa v 2. rade ako spoludlžník so
žalovaným uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere č. 8000059232, podľa ktorej im žalovaný poskytol
finančné prostriedky vo výške 1.942,24 eura, so splatnosťou 36 mesiacov po 110,67 eura. Žalovanému

sa zaviazali vrátiť istinu spolu s odplatou za poskytnutie úveru vo výške 3.984,12 eura. Žalobcovia
žalovanému poukázali na účet plnenie vo výške 6.515,99 eura , pričom žalobcovia tvrdili, že v rozsahu
4.573,75 eura plnili nad rámec istiny poskytnutého úveru. S poukazom na § 44 ods. 2 Občianskeho
zákonníkaa§3ods.5zákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaozmeneadoplnenízákona
SNR č.71/1986Zb.oSOI (ďalejlen„zákon

č. 258/2001 Z. z.) účinných ku dňu uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere tvrdili, že obligatórne
údaje obsiahnuté v zmluve o revolvingovom úvere boli do zmluvy doplnené až po prijatí návrhu na
uzatvorenie zmluvy, keď dňa 16.01.2007 žiadali o poskytnutie úveru a dňa 18.01.2007 bola predmetná
žiadosť doplnená v bode 6. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. poukázali na
pochybenie veriteľa v dôsledku čoho považovali zmluvu za absolútne neplatnú. Rovnako tak poukázali

na skutočnosť, že zmluva o revolvingovom úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky s dôrazom
na odplatu vo výške 27 %, ktorá prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu. Na
základe uvedeného teda mali za to, že žalovaný má nárok iba na vrátenie finančných prostriedkov
vo výške 1.942,24 eura, avšak si uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia len vo výške3.927,28 eura, čo predstavuje plnenie, ktoré poskytli žalovanému nad rámec istiny poskytnutého úveru
v rozsahu splátok úveru od 22.08.2013 do 25.08.2015. Žalobcovia namietali aj nesprávne uvedenie
výšky RPMN, keď v zmluve bola RPMN uvedená vo výške 62,40 % namiesto skutočnej výšky RPMN

70,56 čo považovali za nekalú praktiku s poukazom na § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2011 Z. z.
Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom žalobe žalobcov v celom rozsahu vyhovel s tým,
že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne 3.927,28 eura spolu s 8 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 3.927,28 eura od 16.08.2016 do zaplatenia.
7. Keďže odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, preskúmaval rozsudok

súdu prvej inštancie len z hľadiska žalovaným vymedzeného rozsahu a vyššie uvedených dôvodov.
Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.
7.1. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) CSP treba

rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva.
7.2. K nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej

praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.
7.3. Nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
8. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal posúdením aktívnej vecnej legitimácie
žalobcov s vzhľadom na námietku žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov
z dôvodov, že žalovaná v 2 rade je len spoludlžníkom záväzkov dlžníka v 1. rade zo zmluvy o

revolvingovom úvere, preto nie je oprávneným subjektom z bezdôvodného obohatenia. Namietal, že
spoludlžník je spoločne a nerozdielne zaviazaným iba spolu s dlžníkom s tým, že žalobca v 2. rade nie
je zmluvnou stranou záväzku ako dlžník, teda mu neprislúchajú práva a povinnosti ako dlžníka v celom
rozsahu. Bezdôvodné obohatenie mohlo vzniknúť len dlžníkovi, žalobcovi v 2. rade.
9. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa prioritne zaoberal otázkou

aktívnej vecnej legitimácie žalobcov, t. j. či žalobcovia sú nositeľmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého
vyvodzujúžalobouuplatnenýnárok.Preoznačeniestavuvyplývajúcehozhmotnéhopráva,kedyjejedna
strana sporu subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane je subjektom povinnosti, ktoré sú
predmetom sporu, sa v civilnom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia
vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba

len subjektívne cíti byť stranou, resp. účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či
účastníkomobjektívnejealebonieje.Nedostatokaktívnejvecnejlegitimácieznamená,žeten,ktoosebe
tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho
oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten,
o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-

právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
9.1. Dlžník a spoludlžník sú obaja rovnako zodpovední za splatenie celej dlžnej sumy s poukazom na
ustanovenie § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Veriteľ (žalovaný) môže požadovať plnenie záväzku
od ktoréhokoľvek z nich. Pokiaľ medzi dlžníkom a spoludlžníkom existuje písomná dohoda o tom, kto, vakej sume sa bude podieľať na záväzku, tak ten dlžník, ktorý dlh veriteľovi splnil nad rámec toho k čomu
bol na základe dohody povinný, môže vymáhať od druhého dlžníka tú časť dlžnej sumy, ktorá prevyšuje
vopred dohodnutý podiel. Pokiaľ dlžník a spoludlžník nemajú takú dohodu, tak platí, že sú záväzné

spoločne a nerozdielne a ich podiel je rovnaký. V takom prípade veriteľovi nezáleží, ktorý spoludlžník
zaplatí ten dlh, lebo ich vníma rovnako. Ak jeden dlžník poskytne veriteľovi celé plnenie, tak spoločný
záväzok zaniká. Podľa Občianskeho zákonníka, ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh sám splnil,
má voči ostatným spoludlžníkom právo následného rozvrhového postihu (regres).
9.2. S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že medzi žalobcami ako dlžníkmi z revolvingovej zmluvy

(ktorú obaja podpísali v ten istý deň) vznikol solidárny záväzok. V konaní pred súdom prvej inštancie
bolo nesporným tvrdením, že predmetný záväzok plnili obaja dlžníci (žalobcovia) spoločne resp. zo
spoločných finančných prostriedkov. Ak teda došlo k spoločnému plneniu dlhu zo strany oboch dlžníkov
s tým, že ak by takýmto postupom plnili nad rámec toho, k čomu boli zo zmluvy o revolvingovom
úvere povinní, je nutné konštatovať, že tak dlžník ako aj spoludlžník sú nositeľmi hmotnoprávneho
oprávnenia na vydanie bezdôvodného obohatenia resp. sú nositeľmi aktívnej vecnej legitimácie na

uplatnenie predmetného nároku. V súvislosti s argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní, že
povaha spoludlžníka, resp. jeho právneho pomeru a vzťahu je k žalobcovi v 1. rade (ako dlžníkovi)
a žalovanému (ako veriteľovi) determinovaná § 533 ods. Občianskeho zákonníka, tak odvolací súd
považuje za nevyhnutné dodať, že na daný prípad v prvom rade nie je možné aplikovať ustanovenie
§ 533 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže zo strany žalobkyne v 2. rade, ako spoludlžníka, nedošlo

k pristúpeniu k záväzku (ku kumulatívnej intercesii), keďže spoludlžník následne po tom, čo vznikol
záväzkovo právny vzťah zo zmluvy o revolvingovom úvere, nepristúpil k existujúcemu záväzku. Naopak,
od počiatku sa obaja dlžníci zaviazali splniť dlh žalovaného na základe zmluvy o revolvingovom úvere,
teda obaja dlžníci boli od počiatku zmluvnými stranami záväzku. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že ak
by aj na daný prípad bolo možné aplikovať ustanovenie § 533 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je nutné

mať na zreteli, že ustanovenie § 533 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpokladá solidaritu (zaviazanosť
spoločne a nerozdielne) bez ohľadu na skutočnosť, že žalobcovia by neboli v zmluve o revolvingovom
úvere uvedení ako zmluvné strany od počiatku. Z uvedeného je zrejmé, že záver súdu prvej inštancie
o aktívnej vecnej legitimácie oboch žalobcov je vecne správny a odvolacia argumentácia žalovaného
je v tejto časti nedôvodná.

10. Súd prvej inštancie v preskúmavanom rozhodnutí posudzoval zmluvu o revolvingovom úvere podľa
ustanovení § 52 ods. 1, 53 ods. 3 a) Obč. zákonníka v znení účinnom od 13. 04. 2006 do 28. 02. 2007,
t. j. podľa ustanovení vzťahujúcich sa k spotrebiteľskej zmluve; žalovaný v odvolaní tvrdil. že zmluva
nespĺňa definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods.1 Obč. zákonníka účinného v čase uzatvorenia
zmluvy, preto nie je zrejmé, prečo súd aplikoval ustanovenie § 53 ods. 3 písm. a) Obč. zákonníka.

10.1. S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne posúdil
zmluvu o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 v
spojení s ustanovením § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy
o revolvingovom úvere. K námietke žalovaného odvolací súd uvádza, že Občiansky zákonník ako
generálny (všeobecný) právny predpis v znení účinnom od 01. apríla 2004 do 31. decembra 2007

definoval spotrebiteľské zmluvy ako kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené
v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka, ak zmluvnými stranami sú
na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Občiansky zákonník bol zákonom. č.
568/2007 Z. z. s účinnosťou od 01. januára 2008 novelizovaný, v rámci čoho došlo k explicitnému

rozšíreniu pojmu spotrebiteľských zmlúv v zmysle § 52 ods. 1 tak, že spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Prechodné ustanovenie
§ 879j Občianskeho zákonníka účinného od 01. januára 2008 ustanovuje, že ustanoveniami tohto
zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov,
ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platný a
účinný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, ako špeciálny právny predpis rozširoval rozsah definície
spotrebiteľskej zmluvy (§ 1 a contrario v spojení s § 2) citovaného zákona aj o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, v zmysle čoho bolo potrebné na predmetný právny vzťah založený zmluvou o úvere primerane
aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. v spojení s § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka, resp. ustanovenia

upravujúce neprijateľné zmluvné podmienky, aby sa tak naplnil účel ochrany slabšej zmluvnej strany
(spotrebiteľa).
10.2. Vyššie uvedené umocňuje aj explicitné znenie zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, ktoré pristupuje k výkladu povahy spotrebiteľskýchzmlúv v zmysle § 23a citovaného zákona extenzívne a to, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah

zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Z tohto dôvodu tak ako súd prvej inštancie správne uviedol
je potrebné zmluvu o úvere považovať za spotrebiteľskú aj keď nebola v čase vzniku zmluvy o úvere v
ustanovení § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka explicitne zaradená do zadefinovaných spotrebiteľských
zmlúv a aplikovať na ňu príslušné ustanovenia o neprijateľných zmluvných podmienkach. V zmysle
vyššie uvedeného odvolací súd opakuje, že ak súd prvej inštancie subsumoval predmetný právny

vzťah do kategórie tzv. spotrebiteľských vzťahov a aplikoval naň príslušné ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, jeho právne posúdenie je správne.
11. Odvolací súd rozhodnutie súd prvej inštancie považoval v časti týkajúcej sa posudzovania dohody
účastníkov o výške úrokov (bod 16) za zmätočné a nekonzistentné, a preto aj nepreskúmateľné a
odvolanie žalovaného v tejto časti za dôvodné.
11.1. V bode 16 napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie vyslovil, že zmluva o revolvingovom úvere

v bode 6. uvádza iba celkovú sumu splátok úveru, úrokov a poplatkov, z ktorého dojednania nie je
možné žiadnym spôsobom vyvodiť konkrétnu výšku úroku, na základe čoho žalovaný nie je oprávnený
požadovať od žalobcov akékoľvek úroky, napriek čomu od žalobcov prijal 6.515,99 eura. S poukazom
na vyššie uvedený právny názor súdu prvej inštancie vyjadrený v odvolaním napadnutom rozhodnutí
odvolací súd v zhode s argumentáciou žalovaného uvádza, že nedokázal zistiť (preskúmať) na základe

akého zákonného ustanovenia účinného v čase uzatvorenia zmluvy (ktoré by vymedzovalo špecifiká
pre vyjadrenie úroku v spotrebiteľskej zmluve) súd prvej inštancie postupoval, ak dospel k záveru o
neoprávnenosti žalovaného požadovať od žalobcov úroky z dôvodu, že v zmluve o revolvingovom úvere
bola uvedená iba celková suma splátok úveru dokopy s úrokom a poplatkom za poskytnutie úveru.
11.2. Súd prvej inštancie následne rovnako tak v bode 16 rozhodnutia uvádza, že celková výška úveru

3.984,06 eura predstavuje dvojnásobok poskytnutej čiastky úveru s tým, že spotrebiteľ mal zaplatiť
predmetnú výšku úveru napriek tomu, že nemal možnosť pred uzatvorením zmluvy sa oboznámiť z
akých konkrétnych položiek a v akej výške je uvedená odplata. Zároveň uviedol, že odplata resp. jej
výška (za poskytnutý úver) je v rozpore s dobrými mravmi a podstatne prevyšuje odplatu poskytovanú na
finančnom trhu. Rovnako tak odvolací súd na základe uvedeného právneho názoru vysloveného súdom

prvej inštancie v bode 16 nedokázal preskúmať, či súd prvej inštancie považoval odplatu žalovaného
ako veriteľa za neplatnú s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu jej rozporu
s dobrými mravmi (keď na túto skutočnosť súd prvej inštancie v bode 16 napadnutého rozhodnutia
výslovne uviedol), alebo z dôvodu, že uvedená odplata nebola individuálne dojednaná s poukazom na
ustanovenie § 53 ods. 3 písm. a) v spojení s § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase

uzatvorenia zmluvy.
11.3. Záverom bodu 16 súd prvej inštancie ustanovenie o „celkovej odplate t. j. schválenej výške
úveru“ zmluvy o revolvingovom úvere považoval podľa § 53 ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka za
neprijateľnú podmienku a s poukazom na § 54 Občianskeho zákonníka za neplatnú a za tejto situácie
revolvingový úver za bezúročný. Odvolací súd je tohto názoru, že právny názor súdu prvej inštancie je

zmätočný a (absolútne) nepreskúmateľný, pretože ak súd prvej inštancie označil ustanovenie o „celkovej
odplate t. j. schválenej výške úveru“ za neplatné s poukazom na § 53 ods. 3 a) v spojitosti § 54
Občianskeho zákonníka je tak nutné konštatovať, že predmetné označenie „celková odplata- schválená
výška úveru“, nie sú pojmami totožnými (synonymickými), a to najmä preto, že schválená výška úveru s
poukazom na znenie revolvingovej zmluvy v sebe zahŕňa jednak celkovú sumu splátok úveru, poplatok

za uzatvorenie zmluvy ako aj úrok. Preto na základe uvedeného odvolací súd už vôbec nemohol zistiť
resp. preskúmať na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru o bezúročnosti revolvingového
úveru, keďže tak ako uviedol žalovaný v podanom odvolaní, žiadne z ustanovení, na ktoré súd prvej
inštancie poukazoval, (a to § 53 ods. 1 písm. a) v spojitosti s § 54 Občianskeho zákonníka) v súvislosti
s neprimeranosťou výšky odplaty prípadne jej vyjadrením, ako dôsledok neupravovalo bezúročnosť.

12. Odvolací súd považuje za nevyhnutné dať do pozornosti, že všeobecný súd by nemal byť vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho
argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda
inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom

radeajspravodlivéapresvedčivé.Vprípade,keďsúprávnezáveryvextrémnomnesúladesvykonanými
skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú,
treba také rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, či čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.13. Odvolací súd vzhliadol potrebu zrušenia napadnutého rozhodnutia aj s poukazom na jeho bod 17,
a to v súvislosti s posudzovaním RPMN, keď súd prvej inštancie konštatoval, že je pravdou, že RPMN
uvedená v návrhu na uzatvorenie zmluvy je v bode 6 (údaje o schválenom úvere) zmenená, avšak v

prospechspotrebiteľa,nonapriektomuaplikoval§53ods.3vspojitostisustanovením§54Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie tak urobil bez toho, aby sa najskôr zaoberal skutočnosťou, či predmetné
dojednanie zmluvy o RPMN spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, resp. či predstavuje neprijateľnú podmienku podľa generálnej všeobecnej
klauzuly zakotvenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (a to najmä vzhľadom na jeho konštatáciu, že

vyjadrenie RPMN v bode 6 zmluvy je v prospech spotrebiteľa). V tomto prípade je teda nutné zdôrazniť,
že súd prvej inštancie je povinný najskôr ustáliť, či predmetné dojednanie zmluvy je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), až následne aplikovať ustanovenia § 53
ods. 3, resp. aplikovať konkrétnu neprijateľnú zmluvnú podmienku vyjadrenú v predmetnom ustanovení
na to ktoré posudzované ustanovenie zmluvy o revolvingovom (v tomto prípade na dojednanie o RPMN).
Prípadne súd môže vyhlásiť, to ktoré ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy za neprijateľnú zmluvnú

podmienku (po ustálení, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) aj len v zmysle generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Obč. zákonníka), keďže v zmysle §
53 ods. 3 Obč. zákonníka v prípade enumerácie neprijateľných podmienok v ňom zakotvených ide
o demonštratívny výpočet, obsahujúci explicitnú špecifikáciu konkrétnych neprijateľných zmluvných
podmienok, čo však nebráni tomu aby príslušný súd rozhodol o neprijateľnej zmluvnej podmienke v

zmysle generálnej klauzuly (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
14. Výšku úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch upravuje vykonávací predpis, ktorým
je nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonáva Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov. Z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená iba horná hranica úrokov z omeškania, ktorej

prekročenie nie je prípustné. Z ustanovenia § 3 vyššie citovaného nariadenia vyplýva, že výška úrokov
z omeškania v je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (v občianskoprávnych vzťahoch).
15. Odvolací súd v tejto súvislosti v zhode s argumentáciou žalovaného uvádza, že bez ohľadu na
skutočnosť, že ku ktorému dňu súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k plateniu úrokov z omeškania

voči žalovaným je zrejmé, že výška úrokov 8 % ročne nie je správna. Je tomu tak preto, že výška úrokov
z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch v období od 01. 02. 2013 do súčasnosti nebola nikdy vo
výške 8 % (tak ako tomu bolo v obchodnoprávnych vzťahoch). Na základe uvedeného sa odvolací súd
nemohol stotožniť ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o výške úrokov z omeškania.
16. V súvislosti s vyššie špecifikovaným právnym názorom považoval odvolací súd rozhodnutie súdu

prvej inštancie v časti posúdenia bezdôvodného obohatenia za predčasné. Odvolací súd považuje
za potrebné poznamenať, že ak by aj súd prvej inštancie postupujúc v súlade s právnym názorom
odvolacieho súdu v novom konaní dospel k prípadnému záveru o tom, že ustanovenia spotrebiteľskej
zmluvy nie sú neprijateľnými a teda neplatnými, táto skutočnosť v ďalšom nevylučuje jeho povinnosť
skúmať bezdôvodné obohatenie v tej časti, kde zo strany žalobcov došlo k plneniu ich peňažného dlhu

nad rámec, toho k čomu sa v zmluve o revolvingovom úvere vo vzťahu k žalovanému (veriteľovi).
17. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej vyhovujúcej časti v spojení so
závislým výrokom o nároku na náhradu trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní dať

odpovede na vyššie nastolené otázky a opätovne posúdiť nárok žalobcov uplatnený žalobou, tak aby
jeho rozhodnutie bolo správne racionálne, akceptujúce právo strán na spravodlivý proces a zároveň
naplňujúce požiadavky kladené na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP).
Právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je záväzný (§ 391 ods. CSP). V novom rozhodnutí rozhodne
súd prvej inštancie aj o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 Civilného

sporového poriadku.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).