Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 8, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/43/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4416214013
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4416214013.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a
členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcov: 1. C. H.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom V. J. I. XXX/XX, G. - H. G., 2. N. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. J. I. XXX/
XX, G. - H. G., obaja právne zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o. so sídlom
Košice, Kuzmányho 29, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., so sídlom

Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 3.927,28 eura s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 17Csp/44/2016-179 zo dňa
15. marca 2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcom v 1. a 2. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví označeným rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom v I.
a v II. rade spoločne a nerozdielne 3.927,28 eura spolu s 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
3.927,28 eura od 16.08.2016 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalobcom v I.
a v II. rade priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 % v zmysle §
255 ods. 1 CSP. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, 2, 3, § 54 ods.
1, 2, § 39, § 40 ods. 1, § 44 ods. 2, § 451 ods. 1, 2, § 457, § 517 ods. 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2, 5, § 4 ods. 1, 2, 5 zákona číslo 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch účinného od 01.07.2006 do 31. 12. 2007.

1.1. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 16.08.2016 domáhali
proti žalovanému o zaplatenie 3.927,28 eura s 8% ročným úrokom z omeškania od 16.08.2016 do
zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia dôvodiac tým, že žalovaný so žalobcom v 1. rade, ako
dlžníkom a žalobcom v 2. rade, ako spoludlžníkom, t. j. spotrebiteľmi uzatvoril zmluvu o revolvingovom

úver č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mal žalovaný poskytnúť žalobcom poskytnuté finančné
prostriedky vo výške 1.942,24 eura, ktoré mali žalobcovia splácať v 36 mesačných splátkach po 110,67
eura a žalobcovi vrátiť istinu s odplatou za poskytnutie úveru vo výške 3.984,12 eura. Žalobcovia
v 1. a v 2. rade poukázali plnenie vo výške 6.515,99 eura, preto v rozsahu 4.573,75 eura došlo
zo strany žalobcov k plnenie nad rámec istiny poskytnutého úveru. Zároveň poukázali, že na
základe úverovej zmluvy a dohody o zrážkach zo mzdy v nej zakotvenej im boli vykonávané zrážky zo

mzdy, pričom Okresný súd Nové Zámky v konaní pod sp. zn. 5C/322/2015 uznesením zo 17.09.2015
nariadil predbežným opatrením žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu práva na zrážky zo mzdy
žalobcov a zamestnávateľom žalobcov zakázal vykonávať zrážky zo mzdy v prospech žalovaného.Neskôr v konaní vo veci samej pod sp. zn. 18C/98/2015 Okresný súd Nové Zámky rozsudkom z
08.09.2015 určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy zakotvená v predmetnej revolvingovej zmluve je
neplatná. Žalobcovia v žalobe poukázali na § 44 odsek 2 OZ a § 3 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z.z.

platného v čase uzatvorenia zmluvy. Tvrdili, že obligatórne údaje obsiahnuté v zmluve o úvere boli
do zmluvy doplnené až po prijatí návrhu na uzavretie tejto zmluvy, keď žalobcovia dňa 16.01.2007
žiadali o poskytnutie revolvingového úveru č. XXXXXXXXXX a dňa 18.01.2007 bola žiadosť doplnená
o údaje v bode 6. zmluvy. S poukazom na § 3 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z.z. poukázali na pochybenie
veriteľa,ktorýnedodržalzákladnúpovinnosťoprávespotrebiteľanainformácie,pretopovažovalizmluvu

o úvere podľa § 39 OZ za absolútne neplatnú. Poukázali tiež na to, že zmluva o revolvingovom, úvere
obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, predovšetkým výšku odplaty 27,06%, ktorá prevyšovala
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, pri
svojej argumentácii poukázali na rozhodnutia Krajského súdu Prešov z 28.09.2011 sp. zn. 3Co/3/2011,
Krajského súdu Trenčín z 09.11.2010 sp. zn. 17Co/313/2010, Okresného súdu Nitra z 03.11.2015
sp. zn. 9C/192/2015. Vzhľadom na vyššie uvedené tvrdili, že žalovaný mal nárok len na vrátenie

ním poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 1.942,24 eura. Žalobcovia si uplatnili nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia len vo výške 3.927,28 eura, čo predstavuje plnenie poskytnuté
žalovanému nad rámec istiny poskytnutého úveru v rozsahu splátok od 22.08.2013 do 25.08.2015.
Zároveňpoukázali,ževbode6.predmetnejzmluvyjeuvedenávýškaRPMN62,40%namiestoskutočnej
výšky RPMN 70,56%, čo považovali za nekalú praktiku žalovaného a nesprávne uvedenú hodnotu

RPMN, v súvislosti s čím poukázali na rozhodnutie Okresného súdu Lučenec sp. zn. 7C/97/2014 z
26.11.2014 a poukázali na znenie ust. § 4 ods. 2 písm. g/ zák. č. 258/2011 Z.z., v dôsledku čoho
považovali zmluvu podľa § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. za bezúročnú a bez poplatkov. Vzhľadom k
tomu, že žalovaný napriek výzve dlžnú sumu nevrátil sa žalobcovia domáhali aj úroku z omeškania od
16.08.2016 (od nasledujúce dňa po konci lehoty na dobrovoľné vrátenie bezdôvodného obohatenia).

1.2. Žalovaný navrhol žalobu ako bezdôvodnú zamietnuť. Mal za to, že ustanovenia o uzatváraní
zmluvy nie je možné aplikovať mechanicky na všetky náležitosti zmluvy o revolvingovom úvere, pretože
nie všetky objektívne môžu byť výsledkom dohody zmluvných strán. Bránil sa, že údaj o RPMN sa
objektívne v čase podania návrhu na uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere navrhnúť nedá aj preto,

pretože zákonná úprava výslovne stanovuje časový okamih, ku ktorému sa RPMN určuje a tým je deň
uzavretia zmluvy. Tento údaj je možné určiť na základe vzorca určeného zákonom a určenie hodnoty
RPMN závisí čiastočne od dohodnuteľných údajov (výška úveru, výška splátky, počet splátok), ktoré
v čase podania žiadosti nie sú ani dlžníkom navrhované ani určené (dátum prvého čerpania) a od
objektívnych skutočností, ktoré strany neurčujú. K tvrdeniu žalobcov o odplate prevyšujúcej odplatu

obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery uviedol, že obmedzenie odplaty bolo
do právnej úpravy zavedené až od 01.07.2008 (nariadením vlády č. 238/2088, ktorým sa vykonávali
ustanovenia § 3 ods. 10 a 11 zák. č. 258/2001). Tvrdil, že zmluva o úvere je podľa § 502 Obchodného
zákonníka zmluvou odplatnou, prednostné použitie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy
bolo zavedené až zákonom č. 102/2014, účinným od 01.04.2015. V zmysle regulácie maximálnej

výšky odplaty od 01.07.2008 bola maximálna hodnota odplaty pre rovnaký typ spotrebiteľského úveru
vo výške 112,53%. Zároveň vzniesol námietku premlčania objektívnej aj subjektívnej premlčacej lehoty
z titulu bezdôvodného obohatenia s poukazom na § 107 ods. 1 OZ a uviedol, že žalobca nepreukázal,
kedy sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení.

1.3. Súd prvej inštancie prioritne skúmal aktívnu vecnú legitimáciu, keď žalobca v 1. rade
bol označený ako dlžník a žalobca v 2. rade ako spoludlžník, pričom sú obaja rovnako zodpovední za
splatenie celej dlžnej sumy s poukazom na ustanovenie § 511 ods. 1 OZ, keď veriteľ môže požadovať
plnenie záväzku od ktoréhokoľvek z nich. Medzi žalobcami ako dlžníkmi z revolvingovej zmluvy (ktorú
obaja podpísali v ten istý deň) vznikol solidárny záväzok, preto je nesporné, že záväzok plnili obaja

dlžníci (žalobcovia) spoločne, resp. zo spoločných finančných prostriedkov.

1.4. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že účastníci uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu o
revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX dňa 16.01.2007. Žalovaný uzatvoril zmluvu o revolvingovom
úvere so žalobcami ako s fyzickými osobami - nepodnikateľmi, pri ktorých nebolo preukázané ani

tvrdené, že konali v rámci predmetu svojej obchodnej, respektíve podnikateľskej činnosti. Z predmetu
činnosti žalovaného zapísaného v príslušnom obchodnom registri verejne dostupnom vyplýva, že
žalovaný v rámci svojho predmetu podnikania poskytuje úvery nebankovým spôsobom.1.5. Vzhľadom na tvrdenia strán sporu súd ustanovenia zmluvy o revolvingovom úvere podrobil súdnej
kontrole na zistenie, či nie sú v rozpore s právnou úpravou Zákona o spotrebiteľských úveroch č.
258/2001 Z.z. účinného od 01.07.2006 do 31.12.2007 a s ustanoveniami § 52 a nasl. Obč. zákonníka

účinného od 13.04.2006 do 28.02.2007. Z predloženej zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX
zistil, že túto žalobcovia podpísali dňa 16.01.2007 na predtlačenom formulári (pričom na lícnej
časti obsahuje nadpis žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/ zmluva o revolvingovom úvere). V
bode 1) je označená žalovaná obchodná spoločnosť ako veriteľ, v bode 2) a 3) sú svojimi osobnými
údajmi označení žalobcovia, bod 5) údaje o požadovanom revolvingovom úvere obsahuje údaje o

požadovanom revolvingovom úvere. Z bodu 5) žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru vyplýva, že
žalobcovia v 1. a v 2. rade ako dlžník a spoludlžník žiadali žalovanú spoločnosť o poskytnutie úveru
za nasledovných podmienok: poskytnutá čiastka úveru 60.012 Sk, splatnosť úveru pri počte 36 splátok
k 25.-temu dňu v mesiaci, mesačná splátka vo výške 3.334 Sk, poplatok za uzatvorenie zmluvy 1.500
Sk, nominálna hodnota úveru, ktorá predstavovala aj celkovú sumu splátok úveru vrátane úrokov a
poplatku za uzatvorenie zmluvy 120.024 Sk, RPMN za úver 70,55%. Išlo o typ požadovaného úveru

označený ako bonus. Z predmetných údajov vyplýva, že uvedené bolo vyplnené zástupcom žalovaného.
Podstatne iným písmom sú už vyplnené údaje o schválenom revolvingovom úvere, ktoré obsahuje
bod 6) lícnej časti tejto zmluvy, kde je uvedená poskytnutá čiastka úveru 60.012 Sk, počet splátok 36
pri splatnosti k 24.-tému dňu v mesiaci, výške mesačnej splátky 3.334 Sk. Ďalej je uvedený poplatok
za uzatvorenie zmluvy 1.500 Sk, nominálna hodnota úveru, ktorá predstavuje celkovú sumu splátok

úveru, úrokov a poplatku za uzatvorenie zmluvy 120.024 Sk, RPMN 62,40%. Bod 7) zmluvy obsahuje
dohodu o zrážkach zo mzdy. V zmysle bodu 8) lícnej časti zmluvy dlžník, spoludlžník s veriteľom v
ďalšom odkazujú na úpravu obsiahnutú v zmluvných dojednaniach o revolvingovom úvere (na zadnej
strane žiadosti /zmluvy), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto žiadosti/zmluvy s tým, že sa s nimi
oboznámili a nemajú k nim žiadne výhrady a zaväzujú sa ich dodržiavať, pričom ani jedna strana súdu

takéto zmluvné dojednania nepredložila. Je zrejmé, že žalobcovia v 1. a v 2. rade dňa 16.01.2007,
keď podpísali túto žiadosť, vyplnili s obchodným zástupcom žalovanej obchodnej spoločnosti len body
1. až 5. zmluvy, teda požiadali o poskytnutie úveru a ďalšia časť obsahujúca údaje o schválenom
revolvingovom úvere bola dopísaná dodatočne ku dňu 18.01.2007, kedy podpísali predmetnú zmluvu
oprávnení predstavitelia obchodnej spoločnosti Profireal Slovakia spol. s.r.o., o čom svedčí podpis a

pečiatka na zmluve. O preskúmaní žiadosti žalobcov odporca reagoval doplnením údajov v zmluve.
Túto situáciu súd posudzoval v zmysle ustanovení § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch a ustanovení
§ 43a až 44 OZ, ktoré obsahujú ustanovenia o návrhu na uzavretie zmluvy a prijatie návrhu na uzavretie
zmluvy. Podľa § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy,
zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane

jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na obligatórnu písomnú formu zmluvy o
spotrebiteľskom úvere bolo nutné, aby žiadosť vyplnená žalobcami o poskytnutie revolvingového teda
spotrebiteľského úveru bola ohľadne týchto podstatných náležitostí, vymenovaných vyššie, zhodná s
písomným prejavom, ktorým žalovaný akceptoval návrh žalobcov na uzavretie zmluvy o revolvingovom
úvere. Návrh žalobcov na uzavretie zmluvy, nazvaný ako žiadosť a akceptácia v bode 6. predmetnej

zmluvy, sa rozchádzajú vo výške RPMN a v dátume splatnosti splátok, preto nedošlo k platnému
uzavretiu zmluvy v časti jej podstatnej náležitosti a to je údaj o RPMN v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/, g/
zákona o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko tzv. prijatie návrhu žalobcov na uzavretie zmluvy urobené
vyššie uvedenými úkonmi žalovaného teda vyplnením bodu 6) žiadosti o poskytnutie revolvingového
úveru obsahovalo zmenu v údaji o RPMN a v dátume splatnosti splátok istiny je treba takýto písomný z

pohľadu vyššie citovaných zákonných ustanovení nutné považovať za nový návrh v časti, ktorá sa týkala
tejto zmeny. Je nesporné, že žalobcovia uvedené akceptovali, čerpali úver, teda správali sa v zmysle
zmluvy.Keďževšakzmluvaospotrebiteľskomúverejeobligatórnepísomná,súdnazákladevykonaného
dokazovania dospel k presvedčeniu, že nebola platne uzavretá, pokiaľ ide o jej podstatnú náležitosť a to
údaj o RPMN a termín splátok istiny a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka nevyhnutné vyvodiť

záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere.

1.6. S poukazom na súdom konštatovanú absolútnu neplatnosť zmluvy o revolvingovom úvere a
skutočnosť, že žalovaní zaplatili žalovanému celkom sumu 6.515,99 eura (keď výška skutočne
poskytnutého úveru bola 1.942,24 eura), ktorú sumu žalovaný v spore nerozporoval mal súd

preukázané, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil získaním majetkového prospechu plnením žalobcov
z neplatného právneho úkonu, keď súd mal preukázanú majetkovú ujmu ako aj príčinnú súvislosť medzi
získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. Súd mal preukázané, že žalobcovia
od 16.02.2007 do 25.08.2015 vykonali platby v prospech účtu žalovaného vo výške 6.515,99 eura.Keďže súd považoval revolvingovú zmluvu za neplatnú, mal za preukázané, že žalobcovia uhradili
žalovanému celkom sumu 6.515,99 eura a žalovaný sa bezdôvodne obohatil o sumu 4.573,75 eura,
predstavujúcu rozdiel medzi zaplatenou sumou a skutočne poskytnutou výškou úveru (1.942,24 eura

vyplývajúcou z výpisu prehľadu platieb), ktorá zároveň predstavuje majetkovú ujmu žalobcov a preto
súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia a priznal žalobcom v 1. a v 2. nárok z titulu
bezdôvodného obohatenia vo výške 3.927,28 eura (ktoré predstavujú splátky splatené od 22.08.2013
do 25.08.2015).

1.7. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd skúmal či je dôvodná. Právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia ako majetkové právo sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený
dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa premlčí za
tri roky. Pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná
vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal.
Pritom nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní tohto obohatenia na jeho úkor dozvedieť pri

vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne skôr. Naproti tomu plynutie objektívnej premlčacej doby je
upravené bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení
získanom na jeho úkor a v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 OZ plynie odo dňa, keď k bezdôvodnému
obohateniu došlo. V danom prípade si žalobcovia uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
od splátky zaplatenej žalovanému dňa 22.08.2013, podľa ktorej objektívna premlčania doba uplynula až

dňa 22.08.2016 a žaloba bola podaná na súd dňa 16.08.2016, preto nárok žalobcov súd nepovažoval
za premlčaný.

1.8. Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 10c nariadenia vlády SR č.
87/1995 Zb. účinného od 01.01.2015 s poukazom na § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. účinného

od 01.07.2010, pretože mal preukázané, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou dlhu prvého
dňa po uplynutí lehoty na plnenie uvedenej vo výzve zo dňa 15.08.2016 a dňa 16.08.2016 bol preto
preukázateľne v omeškaní s úhradou žalovanej sumy.

2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti

zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. K záveru súdu,
žeúverjebezúročný,leboúverRPMNvbode5.a6.niesútotožnéapretojeúdajnesprávny,neobsahuje
žiadne skutkové ani právne závery objasňujúce, z akého dôvodu má byť hodnota RPMN nesprávna.
Poukázal na to, že údaj o RPMN nie je predmetom dojednania zmluvných strán, ale výsledkom výpočtu
podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona č. 258/2001 Z. z. Z povahy náležitosti § 4 ods. 2 písm. g/

cit. zákona vyplýva, že nemôže byť predmetom konsenzu a tak zákon konsenzus ani nepredpokladá.
Ak má byť údaj o RPMN vypočítaný na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy znamená,
že pri jeho určení sa vychádza z údajov platných v čase uzavretia zmluvy. Medzi ne patrí aj dátum
prvého čerpania úveru, ktorý je známy v čase uzavretia zmluvy, nie v čase, kedy sa podáva žiadosť o
poskytnutie úveru. Zákon na úpravu a určenie RPMN teda nielen svojim textom ale aj spôsobom určenia

vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý ale určený presne stanoveným spôsobom. Z rozsudku teda
nie je zrejmé, na základe čoho súd dospel k záveru, že v časti 5. nejaký údaj RPMN uvádzal, keďže v
danom bode sa uvádza výslovne, že ide len o predpokladanú RPMN. Poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 5Co/839/2016 zo dňa 29.06.2016, ktorý uviedol, že za právne irelevantnú pre
otázku riadneho uzatvorenia zmluvy o úvere považuje na rozdiel od súdu prvej inštancie skutočnosť,

že navrhovateľ po prijatí návrhu odporcu na uzavretie zmluvy napísal do údajov o schválenom úvere
údaj o RPMN úveru a predpokladané RPMN revolvingového úveru líšiaceho sa od týchto údajov, ktoré
uviedolodporcavosvojomnávrhu nauzavretiezmluvy.Podľanázorusúdu,tátoskutočnosťneznamená,
že navrhovateľ prijal návrh odporcu na uzavretie zmluvy so zmenami v zmysle § 44 ods. 2 OZ, to by
znamenalo, že navrhovateľ odmietol návrh na uzatvorenie zmluvy, adresoval mu nový návrh, ktorý však

potom nebol odporcom prijatý a preto medzi účastníkmi nedošlo k uzavretiu zmluvy. Hodnota RPMN nie
je náležitosťou zmluvy, na ktoré by sa mali strany konsenzuálne dohodnúť. Takáto hodnota zohľadňuje
parametre poskytovaného úveru a je daná výpočtom matematického vzorca stanoveného v zákone č.
258/2001 Z. z. Ďalejuviedol, že iné skutočnostinie sú podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. dôvodom
bezúročnosti a preto závery súdu ohľadne termínu splátok istiny odporujú uvedenému ustanoveniu.

Žalobca v 1. rade ako dlžník a žalobca v 2. rade ako spoludlžník uzavreli zmluvu 16.01.2007. Ďalej
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009, podľa ktorého aktívnou vecnou
legitimáciou je hmotnoprávne postavenie subjektu žalobcovi neuplatnené právo, resp. procesné právo
si tento nárok uplatňovať. Žalobca v 1. rade je len spoludlžníkom ohľadne záväzkov dlžníka zo zmluvy. Vpovahe jeho právneho pomeru a vzťahu k žalovanému a žalobcovi 1. je determinovaná § 533 ods. 1 OZ
tak, že spoločne a nerozdielne je iba zaviazaný spolu s dlžníkom na plnenie záväzku dlžníka. Žalobca
v 2. rade nie je zmluvnou stranou ako dlžník, teda neprislúchajú mu práva a povinnosti ako dlžníka

v celom rozsahu. Ak by mal platiť opak, potom tým, že spoludlžník môže pristúpiť k záväzku dlžníka
bez jeho súhlasu sa proti jeho vôli a bez jeho súhlasu mal tak v zmysle záveru súdu je oprávneným
subjektom z bezdôvodného obohatenia. Vydanie bezdôvodného obohatenia sa môže domáhať len ten,
na koho úkor bolo získané, v prípade úverovej zmluvy nielen dlžník, pretože akékoľvek plnenie, ktoré
vykonal on alebo spoludlžník je vždy plnením záväzku dlžníka. Neobstojí ani záver, ktorého spoločná

aktívna vecná legitimácia žalobcov vyplýva z toho, že sú manželmi. Za predmet vlastníctva a teda
BSM sa nepovažujú pohľadávky a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových
vzťahov, na čom nemení nič to, že pri zániku BSM sa vykonáva vyporiadanie spoločných pohľadávok a
záväzkov dopadajúce na vzťah medzi manželmi, nie aj na vzťah k tretím osobám podľa zásad platných
na vyporiadanie. Podľa súdnej praxe sa právne úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovažujú v zmluve
o pôžičke uzavretá len jedným z manželov, rozsudok NS ČR sp. zn. 3Cz/57/73 z 21.12.1973, ručiteľský

záväzok jedného z manželov (R 61/1973) alebo zmluva o výpožičke uzavretá len jedným z manželov
(R 71/1994). Poukázal aj na rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/275/2000, z ktorého vyplýva, že záväzok z
bezdôvodného obohatenia vznikol len žalovanej, rovnako ako povinnosť predmet bezdôvodne ho vydať,
aj keď sa tak stalo aj za trvania manželstva žalovaných. V tejto súvislosti uviedol, že ak teda malo dôjsť
k vzniku bezdôvodného obohatenia, oprávneným subjektom na jeho vydanie by mal byť len dlžník, nie

spoludlžník alebo iná osoba. Preto súd nesprávne rozhodol vyhovením žalobe vo vzťahu k žalobcovi v
2. rade, ktorý nie je zmluvnou stranou ani dlžníkom, keďže na jeho úkor žiadne bezdôvodné obohatenie
nemohlo vzniknúť. V závere namietol priznaný nárok na úrok z omeškania vo výške 8% ročne, keďže v
konaní nebolo preukázané, že by k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo za účinnosti právnej úpravy,
v zmysle ktorej by sa úroková sadzba z omeškania určovala ako súčet základnej ECB zvýšenej o 8%

bodov.

3. K odvolaniu podali vyjadrenie žalobcovia, ktorí navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Poukázali na to, že žalovaný uvádza rovnakú právnu argumentáciu ako vo svojich
predchádzajúcich podaniach. K reakcii na aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne v 2. rade spoludlžníčky

poukázal na závery odvolacieho súdu v uznesení č. k. 8Co/22/2021 - 136 zo dňa 15.12.2021, preto
námietky žalovaného v tejto súvislosti považuje za právne irelevantné. Odhliadnuc od toho uviedli, že
aktívna vecná legitimácie žalobkyne v 2. rade je odvodená z toho, že vystupuje v zmluvnom vzťahu ako
spoludlžník, teda zmluvy pre ňu (neho) vyplývajú rovnaké práva a povinnosti ako pre dlžníka. Odcitoval
ust. § 143 Občianskeho zákonníka, zdôraznil, že žalobcovia sú manželmi, teda príjmy spadajú pod režim

BSM a preto by boli nároky žalovaného uspokojované z tohto majetku a došlo k poskytnutiu plnenia, na
ktoré nemal nárok, čím sa bezdôvodne obohatil na úkor oboch žalobcov ako manželov. Ďalej nesúhlasil
s právnymi závermi žalovaného týkajúce sa neplatného uzatvorenia zmluvy o úvere, resp. o neprijatí
návrhu na uzavretie zmluvy z dôvodu, že hodnota RPMN uvedená v bode 5. je odlišná od hodnoty
uvedenej v bode 6. zmluvy. Pretože obligatórne údaje obsiahnuté v zmluve v bode 6. boli doplnené až

po prijatí návrhu na uzavretie zmluvy zo strany žalobcu, pričom niektoré sa líšili od údajov obsiahnutých
v bode 5. V zmysle § 44 ods. 2 OZ sa prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia
považuje za nový návrh. Po zaslaní žiadosti o poskytovanie úveru bola tiež žiadosť doplnená o údaje
v bode 6., napr. výške úrokov z omeškania a došlo k zmene údajov hodnoty RPMN, práve doplnenie
s odlišnými parametrami považuje za prijatie návrhu k dodatkom, ktoré sa považuje za nový návrh.

Nakoľko došlo k novému návrhu, nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu úverovej zmluvy, nakoľko zmena
považovaná za nový návrh, nebola druhou stranou spotrebiteľom prijatá a už vôbec nie písomne ako to
predpokladá zákon o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu
Košice zo dňa 09.08.2018 sp. zn. 3Co/245/2017, ktorý obsahuje obdobné právne stanovisko s dôrazom
na to, že RPMN je podstatná náležitosť zmluvy a absencia dojednania tejto náležitosti má za následok

neplatnosť zmluvy. Z rozsudku vyplýva aj neplatnosť nároku, teda zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi,
pretože mechanizmus vzniku zmluvy vo forme čiastočného vypísania žiadosti o poskytnutie úveru s
následným dopísaním RPMN bez jej prijatia akceptovania spotrebiteľkou, ktorá je slabšou stranou
v tomto vzťahu so zreteľom na výšku RPMN a výšku ročnej úrokovej sadzby, ktorá je neprimerane
navýšená jednoznačným konaním žalovaného v rozpore s dobrými mravmi a má za následok absolútnu

neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 3 a § 39 OZ. Obdobné stanovisko zaujal aj Krajský súd Banská
Bystrica v rozhodnutí sp. zn. 13Co/1260/2014 z 09.12.2004. Nesúhlasili ani s názorom, že v RPMN je
údaj, ktorý nie je možné dohodnúť, ale vypočítava sa z konkrétnych parametrov úveru v danom čase,
pretože aj keď ho nie je možné dohodnúť s ohľadom na charakter tohto parametru je evidentné, žemusí byť stranám známy od začiatku kontraktačného procesu. Iba tak môže byť zabezpečená ochrana
spotrebiteľa spočívajúca v jeho informovaní o tomto údaji, preto hodnota RPMN musí byť konštantná od
začiatku kontraktačného procesu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa

09.11.2021 v konaní sp. zn. 11CoCsp/14/2021, v závere ktorého možno dospieť k záveru, že v prípade
predmetnej úverovej zmluvy nedošlo k jej platnému uzatvoreniu, nakoľko nebol dodržaný mechanizmus
kontraktácie predpokladaných v ust. § 44 OZ. Poukázal na jeden atribút Civilného sporového konania
a právneho štátu, ktorým je zásada právnej istoty, ktorá bola vyjadrená aj v rozhodnutí I. ÚS 87/93, PL
ÚS 16/95, II. ÚS 80/99 a III. ÚS 356/06.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas,
oprávnenou osobou smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné v súlade s § 378 a
§ 219 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
(§ 379 a § 380 CSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle
§ 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vo výroku vecne správny, keď odvolací súd nevzhliadol dôvody pre jeho

zmenu (§ 388 CSP) alebo zrušenie (§ 389 ods. 1 CSP).

4.1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.2. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

5. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovanému zaplatenia 3.927,28
eura spolu s 8 % ročným úrokom z omeškania od 16.08.2016 do zaplatenia titulom bezdôvodného
obohatenia, na tom skutkovom základe, že dňa 16.01.2007 žalobca v 1. rade ako dlžník a žalobca v
2. rade ako spoludlžník so žalovaným uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na
základe ktorej im boli zo strany žalovaného poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1.942,24 eura, so

splatnosťou 36 mesiacov po 110,67 eura s tým, že žalovanému mali vrátiť istinu spolu s odplatou za
poskytnutie úveru vo výške 3.984,12 eura. Žalobcovia uviedli, že žalovanému poukázali na účet plnenie
vo výške 6.515,99 eura s tým, že v rozsahu 4.573,75 eura došlo z ich strany k plneniu nad rámec istiny
poskytnutého úveru a zároveň poukázali na skutočnosť, že Okresný súd Nové Zámky rozsudkom sp. zn.
18C/98/2015 zo dňa 08.09.2015 určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy zakotvená v predmetnej zmluve

o revolvingovom úvere je neplatná. S poukazom na § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 5
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
258/2001 Z. z.) účinných ku dňu uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere tvrdili, že obligatórne údaje
obsiahnuté v zmluve o revolvingovom úvere boli do zmluvy doplnené až po prijatí návrhu na uzatvorenie

zmluvy, keď žalobcovia dňa 16.01.2007 žiadali o poskytnutie úveru a dňa 18.01.2007 bola predmetná
žiadosť doplnená v bode 6. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. poukázali na
pochybenie veriteľa, v dôsledku čoho považovali zmluvu za absolútne neplatnú. Rovnako tak poukázali
na skutočnosť, že zmluva o revolvingovom úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky s dôrazom
na odplatu vo výške 27 %, čo prevyšovalo odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu. Na základe

uvedeného teda mali za to, že žalovaný má nárok iba na vrátenie finančných prostriedkov vo výške
1.942,24 eura, avšak si uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia len vo výške 3.927,28
eura, čo predstavuje plnenie, ktoré poskytli žalovanému nad rámec istiny poskytnutého úveru v rozsahu
splátok úveru od 22.08.2013 do 25.08.2015. Žalobcovia namietali aj nesprávne uvedenie výšky RPMN,
keď v zmluve bola RPMN uvedená vo výške 62,40 % namiesto skutočnej výšky RPMN 70,56 % čo

považovali za nekalú praktiku s poukazom na § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2011 Z. z.

5.1. O nároku žalobcov rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom (prvým v poradí) č. k. 17Csp/44/2016-73
zo dňa 29.03.2017, ktorým vyhovel žalobe žalobcov, keď výrokom I. zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcom v 1. a v 2. rade spoločne a nerozdielne 3.927,28 eura spolu s 8 % ročným úrokom z omeškania

zo sumy 3.927,28 eura od 16.08.2016 do zaplatenia a výrokom II. priznal žalobcom v 1. a 2. rade nárok
na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. V dôsledku odvolania zo strany žalovaného
(ktorého dôvodnosť čiastočne odvolací súd vzhliadol) voči vyššie citovanému rozsudku súdu prvej
inštancie (prvému v poradí) uznesením č. k. 8Co/22/2020-136 zo dňa 15.12.2021 odvolací súd zrušilrozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, kde bolo úlohou
súdu prvej inštancie opätovne posúdiť nárok žalobcov a to tak, aby jeho rozhodnutie bolo správne,
racionálne, akceptujúce právo strán na spravodlivý proces a zároveň napĺňalo požiadavky kladené na

riadneapresvedčivéodôvodnenierozhodnutia.Súdprvejinštancienáslednevovecirozhodolodvolaním
žalovaného napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) bližšie citovaným v záhlaví tohto rozhodnutia,
ktorým vyhovel žalobe žalobcov, keď výrokom I. učil, že žalovaný je povinný žalobcom v 1. a 2. rade
zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 3.927,28 eura spolu s 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
3.927,28 eura od 16.08.2016 do zaplatenia a výrokom II. priznal žalobcom v 1. a 2. rade nárok na

náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

6.Keďžeodvolacísúdjeviazanýrozsahomadôvodmipodanéhoodvolania,preskúmavalrozsudoksúdu
prvej inštancie z hľadiska žalovaným vymedzeného rozsahu a odvolacích dôvodov špecifikovaných v
podanom odvolaní. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia.

6.1. K nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej
praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové

zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide

o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.

6.2. Nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

7. Po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací
súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku
a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a následne dospel aj k

správnemu právnemu záveru o dôvodnosti žaloby žalobcov v 1. a 2. rade. Vzhľadnom na skutočnosť,
že odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, preto ďalej poukazuje
na odôvodnenie jeho rozhodnutia a následne už len uvádza ďalšie dôvody pre podporu správnosti
napadnutého rozhodnutia.

8. Odvolací súd sa primárne zaoberal odvolacou námietkou žalovaného týkajúcou sa nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v 2. rade. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval
správne, keď sa prioritne zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcov (bod 14. odôvodnenia
rozhodnutia), t. j. či žalobcovia sú nositeľmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzujú žalobou
uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana sporu

subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane je subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom
sporu, sa v civilnom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej
legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len
subjektívne cíti byť stranou, resp. účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či
účastníkomobjektívnejealebonieje.Nedostatokaktívnejvecnejlegitimácieznamená,žeten,ktoosebe

tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho
oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten,
o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo
192/2004).

8.1. Žalovaný v podanom odvolaní konkrétne namietal, že žalobkyňa v 2. rade je len spoludlžníkom
ohľadne záväzkov dlžníka 1. zo zmluvy o revolvingovom úvere, preto nie je oprávneným subjektom z
bezdôvodného obohatenia. Namietal, že spoludlžník (žalobkyňa v 2. rade) je spoločne a nerozdielne
zaviazaným iba spolu s dlžníkom (žalobca v 1. rade) s tým, že žalobca v 2. rade nie je zmluvnou stranou
záväzku ako dlžník, teda mu neprislúchajú práva a povinnosti ako dlžníka v celom rozsahu. Taktiež

namietal, že neobstojí ani záver, podľa ktorého spoločná aktívna vecná legitimácia žalobcov vyplýva z
tohto, že sú manželmi.

8.2. V prvom rade odvolací súd považuje za nevyhnutné dať do pozornosti, že dlžník a spoludlžník
sú obaja rovnako zodpovední za splatenie celej dlžnej sumy s poukazom na ustanovenie § 511 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Veriteľ (žalovaný) môže požadovať plnenie záväzku od ktoréhokoľvek z

nich. Pokiaľ medzi dlžníkom a spoludlžníkom existuje písomná dohoda o tom, kto v akej sume sa
bude podieľať na záväzku, tak ten dlžník, ktorý dlh veriteľovi splnil nad rámec toho, k čomu bol na
základe dohody povinný, môže vymáhať od druhého dlžníka tú časť dlžnej sumy, ktorá prevyšuje vopred
dohodnutý podiel. Pokiaľ dlžník a spoludlžník nemajú takú dohodu, tak platí, že sú záväzné spoločne
a nerozdielne a ich podiel je rovnaký. V takom prípade veriteľovi nezáleží, ktorý spoludlžník zaplatí ten

dlh, lebo ich vníma rovnako. Ak jeden dlžník poskytne veriteľovi celé plnenie, tak spoločný záväzok
zaniká. Podľa Občianskeho zákonníka, ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh sám splnil, má voči
ostatným spoludlžníkom právo následného rozvrhového postihu (regres).

8.3. S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že medzi žalobcami v 1. a 2. rade ako dlžníkmi z

revolvingovej zmluvy (ktorú obaja podpísali v ten istý deň, a ktorí sú obaja zmluvnými stranami v
postavení dlžníka a spoludlžníka) vznikol solidárny záväzok. V konaní pred súdom prvej inštancie
bolo nesporným tvrdením, že predmetný záväzok plnili obaja dlžníci (žalobcovia) spoločne, resp. zo
spoločných finančných prostriedkov. Ak teda došlo k spoločnému plneniu dlhu zo strany oboch dlžníkov
s tým, že ak by takýmto postupom plnili nad rámec toho, k čomu boli zo zmluvy o revolvingovom úvere

povinní, je nutné konštatovať, že tak dlžník ako aj spoludlžník sú nositeľmi hmotnoprávneho oprávnenia
na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. sú nositeľmi aktívnej vecnej legitimácie na uplatnenie
predmetného nároku. Nemôže obstáť ani argument žalovaného, že žalobkyňa v 2. rade nie je zmluvnou
stranou zmluvy o revolvingovom úvere, pretože tento argument je v rozpore s tým, čo vyplýva z úverovej
zmluvy, keď z tejto zmluvy jednoznačne možno vyvodiť skutočnosť, že žalobkyňa v 2. rade je zmluvnou

stranou zmluvy o revolvingovom úvere, a to v postavení spoludlžníka.

8.4. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, že povaha spoludlžníka, resp. jeho právneho pomeru
a vzťahu je k žalobcovi v 1. rade (ako dlžníkovi) a žalovanému (ako veriteľovi) determinovaná § 533
ods. 1 Občianskeho zákonníka, odvolací súd považuje za nevyhnutné dodať, že na daný prípad v

prvom rade nie je možné aplikovať ustanovenie § 533 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže zo strany
žalobkyne v 2. rade ako spoludlžníčky nedošlo k pristúpeniu k záväzku (ku kumulatívnej intercesii),
keďže v danom prípade následne po tom čo vznikol záväzkovo-právny vzťah zo zmluvy o revolvingovom
úverenepristúpilakužexistujúcemuzáväzku,aleprávenaopakodpočiatkusaobajadlžníci(žalobcovia)
zaviazali splniť dlh žalovaného na základe zmluvy o revolvingovom úvere, resp. obaja dlžníci boli od

počiatku zmluvnými stranami záväzku. Zároveň v tejto súvislosti je nevyhnutné obitter dictum (nad
rámec veci) zdôrazniť, že ak by aj na daný prípad bolo možné aplikovať ustanovenie § 533
ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak je nutné mať na zreteli, že ustanovenie § 533 ods. 1 Občianskeho
zákonníka predpokladá solidaritu (zaviazanosť spoločne a nerozdielne), bez ohľadu na skutočnosť, že
žalobcovia by neboli v zmluve o revolvingovom úvere uvedení ako zmluvné strany od počiatku. Na

základe uvedeného je zrejmé, že právne posúdenie súdu prvej inštancie, keď dospel k záveru o danosti
aktívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k obom žalobcom je vecne správny (podľa § 391 ods. 2 CSP
tiež súladný so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v zrušujúcom uznesení č.
k. 8Co/22/2020-136 zo dňa 15.12.2021) a zároveň odvolacia argumentácia žalovaného v tejto časti
nedôvodná.

9. Žalovaný ďalej v podanom odvolaní namietal nesprávne posúdenie súdom prvej inštancie, ohľadom
údaju o RPMN, keďže mal za to, že údaj o RPMN nie je predmetom dojednania zmluvných strán zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, pretože je výsledkom výpočtu podľa vzorca (príloha č. 1 zákona č. 258/2001Z. z.) vypočítaného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Z povahy niektorých náležitostí uvedených v §
4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z. vyplýva, že nemôžu byť predmetom konsenzu, keď zákon
takýto konsenzus ani nepredpokladá. Zároveň žalovaný namietol, že v bode 5. žiadosti o revolvingový

úver sa výslovne uvádza, že ide o „predpokladanú“ RPMN, keď žiadosť o poskytnutie revolvingového
úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza len údaj o predpokladanej RPMN.

9.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod 18. druhý odsek posledná veta)
uviedol,žespoukazomnaskutočnosť,žezmluvaospotrebiteľskomúverejeobligatórnepísomnádospel

k záveru, že táto nebola uzatvorená platne, pokiaľ ide o jej podstatnú náležitosť, a to údaj o RPMN a
termín splátok istiny, a preto ju podľa § 39 Občianskeho zákonníka vyhodnotil za absolútne neplatnú.
Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvej inštancie stotožnil a plne naň odkazuje, v dôsledku
čoho potom odvolaciu argumentáciu žalovaného vyhodnotil za nedôvodnú. V prvom rade odvolací súd
uvádza, že argument žalovaného spočívajúci v tom, že v bode 5. žiadosti o poskytnutie revolvingového
úveru je výslovne uvedené, že ide len o predpokladanú RPMN, je v úplnom rozpore s obsahom uvedenej

žiadosti, resp. zmluvy. Z bodu 5. nevyplýva, že by malo ísť o predpokladanú RPMN, keď sa v ňom
jasne uvádza, že „RPMN za úver (v %): je 70,55“ bez toho, že by v predmetnom bode bolo uvedené,
že uvedená RPMN má predstavovať len údaj o predpokladaj RPMN a zároveň uvedenú skutočnosť (že
ide len o „predpokladanú“ RPMN) z bodu 5. nemožno ani nijako vyvodiť, resp. vyvodzovať.

9.2. Platnosť zmluvy nastáva od okamihu, kedy ju zmluvné strany v súlade s právnym poriadkom
uzavreli. V prípade, že nie je dohodnuté v zmluve inak, zmluva nadobúda účinnosť okamihom jej
uzavretia, pričom účinnosť zmluvy umožňuje domáhať sa práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy. V
tejto súvislosti je nevyhnutné uviesť, že schválenie úveru veriteľom (podľa bodu 6. zmluvy) nemožno
považovať za akceptáciu návrhu zmluvy (podľa bodu 5.). Uvedené konanie veriteľa spočívajúce v

dopísaní (doplnení) údajov do bodu 6., ktoré nie sú totožné s návrhom na uzatvorenie zmluvy v bode 5.,
a to v časti údajov o RPMN ako aj v časti termínu splatnosti istiny, nemožno považovať za akceptáciu
návrhu dlžníkov, ale za nový návrh, ktorý však zo strany dlžníkov podpísaný na znak súhlasu s jeho
obsahom nebol. Dlžníci žiadosť vlastnoručnými podpismi podpísali dňa 16.01.2007, t. j. v čase zadania
žiadostidobodu5.avšakuvedenýdokumentniminebolpodpísanýpovyplneníbodu6.zostranyveriteľa

dňa 18.01.2007, resp. po novom návrhu veriteľa, ktorým neakceptoval pôvodný návrh dlžníkov, pretože
došlokzmenepodstatnýchúdajov,atoRPMNatermínusplátokistiny.Vnadväznostinauvedenéjeteda
zrejmé, že súd prvej inštancie vyhodnotil uvedenú úverovú zmluvu za absolútne neplanú, nie však úver
za bezúročný a bez poplatkov (ako nekonzistentne uvádzal žalovaný vo svojej odvolacej argumentácii).

9.3. Odvolací súd však zároveň uvádza, že i keď údaj o RPMN nie je dohodnutým údajom, ale
údajom vypočítaným, jeho zmena zo strany žalovaného predstavuje zásadnú zmenu pôvodného návrhu
žalobcov ako žiadateľov o úver. Síce nie je možné RPMN určiť dohodou, ale je nevyhnutné tento údaj v
správnej výške uviesť v zmluve o úvere. Dôvodom je tá skutočnosť, že spotrebiteľ má právo byť o výške
RPMN informovaný pred uzavretím zmluvy, nakoľko je to nevyhnutné na to, aby mal spotrebiteľ možnosť

posúdiť výhodnosť alebo nevýhodnosť zmluvy o úvere. Spotrebiteľ mal po schválení jeho žiadosti
o poskytnutie úveru podpísať (opätovne podpísať) definitívnu verziu zmluvy so všetkými povinnými
náležitosťami, vrátane určeného RPMN.

10. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu

prvej inštancie o absolútnej neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere podľa § 39 Občianskeho
zákonníka. Odvolaciu argumentáciu žalovaného vyhodnotil za nedôvodnú a nespôsobilú privodiť zmenu
alebo zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ústavný súd vo
svojich rozhodnutiach uvedené konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje,
preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV.

ÚS 112/05).

11. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil, keď po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktorému predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
následne dospel aj k správnemu právnemu záveru.

12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP,
a teda žalobcom v 1. a 2. rade plne úspešným v odvolacom konaní priznal nárok na ich náhradu
voči žalovanému v plnom rozsahu (100 %), keď o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).