Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, October 25, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/10/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414218515
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1414218515.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov

JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Bolebrucha, v spore žalobcov: 1/ W.. Q. B., nar. XX.X.XXXX,
B. X, A., 2/ Maratónsky klub Národného maratónu Bratislava - Devín - Bratislava 1. IX. Deň Ústavy
SR, Strečnianska 3, Bratislava, IČO: 42 185 483, žalobca 2/ zastúpený advokátom JUDr. Jánom
Čarnogurským, Grösslingová ul. 6-8, Bratislava, proti žalovanej: MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o.,
Bratislavská 1/a, Bratislava, IČO: 31 444 873, zastúpenej Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o.,
Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 35 906 464, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy a o
ochranu názvu právnickej osoby a peňažné zadosťučinenie, na odvolanie žalovanej proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava IV č. k. 9C/318/2014-185, zo dňa 7.7.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, ktorými vyhovel žalobe žalobcu
1/ a v súvisiacom výroku o trovách konania žalobcu 1/, zrušuje a konanie o žalobe žalobcu 1/ zastavuje.

II. V konaní o žalobe žalobcu 1/ žiadnej zo strán nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

III. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým vyhovel žalobe žalobcu 2/ mení tak,

že žalobu zamieta.

IV.Vkonaníožalobežalobcu2/žalovanejpriznávaprotižalobcovi2/plnýnároknanáhradutrovkonania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť bezprostredne pred reláciou
C. N. Y. XX.XX S.. odvysielať text ospravedlnenia tak, že bude prečítaný a zobrazený na celej obrazovke
v trvaní 3 minúty s nasledovným obsahom: „.Y.: C. V. M. T. C.D. N. F. XX. P. XXXX Y. W. W. N. V. A. Y..
M. W. L., Ž. Y. V. A. - F. - A. D. Q. W. L.N. M. B. XXXX, P. M. W. za Š. P. D. A. B.. W. A. N. M. C., Ž. M. W.
W., K. D. Š., po D. V. A. Y. F. Š. N..“. Zároveň uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur; vo zvyšku nad určenú sumu žalobu žalobcu 1/ na zaplatenie
náhrady nemajetkovej ujmy zamietol; žalobu v časti o zaplatenie peňažného zadosťučinenia žalobcovi
2/ zamietol; vo zvyšku konanie zastavil (úroky z omeškania). Žalobcovi priznal náhradu trov konania v
rozsahu 100%; v zastavujúcej časti priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou doručenou súdu 22.12.2014, po pripustení
zmeny žaloby, domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanej povinnosť bezprostredne

pred reláciou C. N. Y. XX:XX S.. odvysielať text ospravedlnenia tak, že bude prečítaný a zobrazený na
celej obrazovke minimálne v trvaní 3 minúty s nasledovným obsahom: „.Y.. C. V. M. T. C. N. F. XX. P.
XXXX Y. W. W. N. V. A. Y.. M. W.B. L., Ž. Y. V. A. - F. - A. D. Q. W. L. M. B. XXXX, P. M. W. za Š. P. D. A.B.. W. A. N. M. C., Ž. M.Š. W. W., K. D. Š., po D. V. A. Y. F. Š. N..“. Zároveň sa domáhali aby súd uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 15.000 eur a žalobcovi 2/ sumu 25.000 eur.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie uviedol,
že základné hodnoty ľudskej osobnosti sú ľudská dôstojnosť a osobná česť; právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti a osobnej cti je zaručené ústavou a jeho ochrana je zakotvená v Občianskom
zákonníku. Skonštatoval, že pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah do tohto práva je potrebná
existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo

ohrození osobnosti fyzickej osoby, t. j. zásah musí byť spôsobilý narušiť jej integritu, znížiť hodnotu jej
osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ozrejmil, že ide o objektívnu
zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, jeho úmysel, či konanie v
dobrej viere a preto nie je rozhodujúce, či konal pôvodca zásahu úmyselne alebo len nedbalo určité
tvrdenia preberal a ďalej rozširoval spoliehajúc sa na ich pravdivosť; rozhodujúca nie je ani skutočnosť,
či si bol vedomý neoprávnenosti zásahu. Objasnil, že neoprávnený zásah do osobnosti možno vyvolať

jednak odvysielaním nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti alebo dôstojnosti
osoby; ako aj odvysielaním síce pravdivých skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu
a teda pôsobia difamačne, vyvolávajú znevažujúci dojem; a v neposlednom rade aj odvysielaním
hodnotiacich úsudkov (kritiky) pokiaľ sú neoprávnené, teda vybočujúce z hraníc vecnosti, konkrétnosti a
primeranosti čo do obsahu a formy, čím sa míňajú svojmu účelu. Poznamenal, že je potrebné rozlišovať

medzi neoprávneným zásahom a kritikou; zákonná ochrana je daná len vtedy, ak vytýkané prejavy sú
zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce; kritika, ktorá je primeraná čo do obsahu, formy a miesta,
a nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu
nie je neoprávneným zásahom.

4. Na ozrejmenie právnej stránky neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti
prostredníctvom odvysielania reportáže súd prvej inštancie uviedol, že sa zásadne nemožno dovolávať
nepravdivosti tvrdení a vyjadrení účastníkov reportáže, či dotknutých osôb, práve na ktorých zážitkoch,
dojmoch a názoroch je reportáž založená, a ktoré tak vychádzajú z ich subjektívneho vnímania situácie,
na ktorej mali priamu alebo nepriamu účasť. Skonštatoval, že na rozdiel od účastníkov reportáže je

však postavenie redaktora iné, pretože tento musí v reportáži zachovať nestrannosť a objektívnosť
tým, že poskytne adekvátny priestor na vyjadrenie svojich názorov a postojov všetkým zúčastneným
a dotknutým osobám (názorová pluralita), svojimi komentármi by sa mal obmedziť na nezaujaté
hodnotenie opisovanej udalosti a poskytnúť poslucháčovi všetky aktuálne dostupné relevantné fakty
(všestrannosť informovania) a tieto vyhodnotiť objektívne tak, aby si divák mohol vytvoriť sám svoj

vlastný úsudok. Poukázal na to, že v zásade teda nemožno od vysielateľa spravodlivo požadovať aby
preukazoval pravdivosť tvrdení respondentov reportáže, avšak pokiaľ je reportáž založená na výpovedi
len jednej strany a druhá (opomenutá) dotknutá strana v prípadnom súdnom spore predloží svoje fakty
a argumenty k riešenej problematike, na základe ktorých možno usudzovať, že odvysielané údaje nie
sú (úplne) pravdivé, alebo sú pravdu skresľujúce, a ktoré pokiaľ by boli odvysielané, keby mu bol daný

rovnocenný priestor na ich prezentovanie, by prispeli k objektívnosti a vyváženosti príspevku, potom
prichádza do úvahy zodpovednosť vysielateľa za neoprávnený zásah.

5. Súd prvej inštancie vo vzťahu ku skutkovému stavu uviedol, že žalobca 1/, ktorý je aj štatutárnym
zástupcom Ž. X/, plánoval XX.X.XXXX uskutočniť maratón. Na základe vykonaného dokazovania

ustálil, že XX.X.XXXX organizátor oznámil na príslušnej internetovej stránke zrušenie maratónu; ku dňu
oznámenia bolo prihlásených 5 účastníkov, ktorí zaplatili štartovné po 25 eur. Mal za preukázané, že
dňa XX.X.XXXX žalovaná M. M. B.M., M. W. C. N., odvysielala údaj pod názvom „. A. Y., kde zverejnila
informáciu, že organizátor V. A. - F. - A. zrušil jeho plánované uskutočnenie v septembri 2014, ale
vyzbieral peniaze za štartovné a zmizol bez stopy; v reportáži sa odvolávala na českého prihláseného

účastníka, ktorý českým novinám R. N. uviedol, že zaplatil štartovné a nedostal ho naspäť napriek
tomu, že maratón bol zrušený. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že štartovný poplatok 25 eur bol
prihlásenému pretekárovi W. M. z Českej republiky vrátený 25.5.2014 na účet. Zistil, že autor reportáže
pri jej príprave vychádzal najmä zo skutkových tvrdení českého bežca W., ktorý sa prihlásil na maratón a
zaplatil aj štartovné; tieto informácie boli uverejnené v českých novinách R. N. na spravodajskom portáli

G..R..E.. Mal za preukázané, že štartovný poplatok po 25 eur bol vrátený všetkým piatim prihláseným
pretekárom.6. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na dokazovanie vykonané výsluchom svedkov, pričom
skonštatoval, že na návrh žalobcu 1/ boli v konaní vypočutí šiesti svedkovia; všetci zhodne uviedli, že
žalobcu 1/ poznajú ako čestného človeka, keď sa ale dozvedeli o odvysielanom príspevku na nejaký čas

zapochybovali, či je odvysielaná správa pravdivá, až po osobnom stretnutí s ním a po jeho vysvetlení
uverili, že pravdivá nie je. Poukázal na výpoveď svedka Q. A., ktorý tvrdil, že odvysielaná reportáž
svojím spôsobom dopadla aj na združenie „. V., ktorého je žalobca 1/ a aj on členom, pretože jeden
z nich, t. j. žalobca 1/ na základe odvysielanej reportáže vyznel ako podvodník; svedok dodal, že on
pritom pozná a vníma žalobcu 1/ ako veľmi seriózneho človeka, zanieteného športovca, ktorý bol tiež

pedagógom na strednej škole a odvysielané skutočnosti mali naňho negatívny vplyv aj v tejto súvislosti;
ďalej svedok podotkol, že na televíznej obrazovke bola vyobrazená fotka žalobcu 1/ ako vychádza z
jazera v plavkách, mal zakryté oči, ale napriek tomu bol schopný identifikovať, že sa jedná o žalobcu 1/,
v kontexte s tým, že sa hovorilo o maratóne. Svedok P. K. reportáž videl; bol zhrozený, pretože žalobcu
1/ pozná ako čestného, maximálne dôveryhodného človeka, ktorý nikdy nesklamal. Svedkyňa Ľ. Š.,
ktorá je priateľkou žalobcu 1/ skonštatovala, že hoci ho vníma ako čestného, seriózneho, obetavého a

úžasného človeka, po vzhliadnutí predmetnej reportáže mala veľmi zvláštne, zmiešané pocity a bála sa,
či to nie je pravda. Súd prvej inštancie poukázal aj na výpoveď svedka Y. K., ktorý predmetnú reportáž
videl, hovorilo sa v nej o maratóne, bola v nej zobrazená aj tvár žalobcu 1/, ktorý v nej bol prezentovaný
v negatívnom zmysle. Výsluchom svedka B. F. zistil, že žalobca 1/ bol v reportáži vylíčený ako človek,
ktorý v súvislosti s organizovaním maratónu mal možno nejaké podružné úmysly a mal snahu profitovať

z organizovaného podujatia.

7. Súd prvej inštancie v názorovej zhode so žalobcami dospel k záveru, že B. C. V. denne sleduje
desaťtisíc až stotisíc divákov; pričom všetci, s výnimkou vypočutých svedkov, si mohli urobiť obraz,
že žalobca 1/ je neseriózny, keď si po zrušení predmetného športového podujatia ponechal štartovný

poplatok zaplatený pánom M. z Českej republiky a možno aj poplatky od ďalších prihlásených
pretekárov; dodal, že takýto obraz o žalobcovi 1/ v množstve divákov pravdepodobne zostal. Podotkol,
že redaktor A. C. vo svojej výpovedi potvrdil, že vychádzal iba zo správy v internetových novinách R.
E.., ktorú si síce jedným telefonátom pokúšal overiť na čísle žalobcov, ale keď sa mu to nepodarilo,
správu dal do vysielania. Poznamenal, že takýto postup redaktora nezodpovedal Etickému kódexu

Slovenského zväzu novinárov, ktorý vyžaduje overiť si každú informáciu, s výnimkou informácie od
tlačovej agentúry, najmenej z dvoch prameňov. Ozrejmil, že nárok žalobcu 1/ považoval za dostatočne
preukázaný aj napriek tomu, že nepredložil audiovizuálny záznam odvysielanej reportáže, ale len jej
prepis spoločnosťou Storin plus, s.r.o.; a to aj v situácii keď bolo nesporné, že v reportáži žalovaná
neuviedla priezvisko žalobcu 1/ a na televíznej obrazovke mal vyrastrovanú tvár. Súd prvej inštancie bol

názoru, že nemalému okruhu divákov muselo byť zrejmé, že sa jedná o žalobcu 1/, čo v konaní potvrdili
aj vypočutí svedkovia, a to vzhľadom na skutočnosť, že sa jednalo o reportáž o V. M. A., bola zobrazená
postava žalobcu 1/ ako vychádza z vody, resp. z jazera (ľadový medveď) a s prihliadnutím na nevhodne
familiárne a v uvedenom kontexte nedôstojne uvedené krstné meno žalobcu.

8. Na vyššie uvedenom základe súd prvej inštancie uzavrel, že dotknutá reportáž nebola objektívna
ani vyvážená a bola spracovaná jednostranne, pretože nebol daný priestor na vyjadrenia žalobcom,
čím nebola zachovaná názorová pluralita. Na zmiernenie vzniknutej ujmy žalobcovi 1/ považoval za
dôvodné priznanie morálneho zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.Pokiaľsajednáoprimeranézadosťučinenievpeniazoch,ktoréhosadomáhalžalobca1/,súd

prvej inštancie mal aj tento nárok za dôvodný a to vzhľadom na značné zníženie dôstojnosti žalobcu 1/ a
zásah do jeho cti, ktorý bol preukázaný následnými reakciami vyvolanými v jeho osobnom, pracovnom
a spoločenskom prostredí. Dôvodil, že B. C.M. V. denne sleduje desaťtisíc až stotisíc divákov, ktorí
s výnimkou vypočutých šiestich svedkov, si mohli urobiť obraz o neserióznosti žalobcu 1/ z dôvodu,
že okradol prihláseného na štart o štartovný poplatok, resp. možno nielen štartujúceho W. M.S., ale

aj ďalších prihlásených pretekárov; a takýto obraz o žalobcovi 1/ v desaťtisícoch divákov zostal. Súd
prvej inštancie ďalej skonštatoval, že pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú
taxatívne stanovené dve kritéria, z ktorých musí pri svojom rozhodovaní vychádzať ex offo; jedná sa o
závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti
fyzickej osoby došlo. Ozrejmil, že pri určovaní konečnej výšky peňažného zadosťučinenia je v rámci

sudcovskej úvahy a v súlade s princípom spravodlivosti nutné prihliadnuť k rozmanitým momentom, za
ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, aby tak bola naplnená požiadavka
zabezpečujúca účinné primerané zadosťučinenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka
nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. V tejto súvislosti poukázalna to, že za veľmi závažnú okolnosť v prejednávanej veci považoval to, že k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv žalobcu 1/ došlo televíznym vysielaním, ktoré malo širokú publicitu a preto je
dôvodné vychádzať z toho, že zásah spočívajúci v negatívnom pôsobení odvysielanej reportáže bol

značný. Uviedol, že je nehorázne, keď slušný a čestný človek v televízii z nejakej reportáže vyznie ako
podvodník.

9. Pokiaľ sa jedná o nároky žalobcu 2/, ktorých sa domáhal v tomto konaní, súd prvej inštancie ozrejmil,
že právnická osoba má právo na ochranu pred neoprávneným zásahom do existujúcej povesti, ktorý

je objektívne spôsobilý poškodiť túto jej povesť a teda privodiť zmenu dobrej povesti na horšiu, či zlú
povesť. Podotkol, že dobrá povesť zahŕňa predovšetkým určité morálne, ale aj kvalitatívne vlastnosti
charakterizujúce právnickú osobu, podľa ktorých je hodnotená a prijímaná spoločnosťou. Objasnil, že
za zásah do dobrej povesti právnickej osoby možno považovať každé konanie (aj nevedomé), ktoré
je spôsobilé privodiť jej ujmu na dobrej povesti, a ktoré v predstavách iných subjektov môže spôsobiť
skreslený názor na určitú právnickú osobu alebo spochybňovať jej serióznu činnosť a zodpovednosť;

alebokonanie,ktorédávaurčitúprávnickúosobudosúvislostí,ktoréniesúpreňuželateľné.Pripomenul,
že v prejednávanej veci mal za preukázané, že odvysielané skutkové tvrdenie, ktoré je základom žaloby
je nepravdivé, pretože je nesporné, že štartovací poplatok za V. A. - F. - A. organizovaný v roku XXXX bol
štartujúcim okamžite po oznámení zrušenia maratónu vrátený. Súd prvej inštancie v názorovej zhode
s argumentáciou žalobcov uviedol, že B. C.M. V. denne sleduje desaťtisíc až stotisíc divákov, ktorí s

výnimkou vypočutých svedkov, si mohli vytvoriť obraz, že žalobca 2/ je neseriózne občianske združenie,
ktoré okradlo prihláseného na štart o štartovný poplatok; takýto obraz o žalobcovi 2/ v mnohých divákoch
pravdepodobne zostal. Skonštatoval, že mal za nepreukázané tvrdenie žalovanej, že žalobca 2/ nie je
známy a preto nemôže požívať dobrú povesť, do ktorej mu žalovaná mala zasiahnuť. Argumentoval,
že len na základe výpovede jedného svedka, T. K. W. S. V. Ľ. P., nemožno bez ďalšieho uzavrieť,

že organizovanie maratónu žalobcom 2/ bolo neprofesionálne, a že sa jednalo o ľahkovážny prístup,
organizačné problémy a podobne. Zdôraznil, že zorganizovanie takého veľkého športového podujatia
je neľahké a takto je potrebné vnímať a posudzovať aj snahu, činnosť i prípadné nedostatky pri jeho
organizovaní zo strany žalobcu 2/; mal za úctyhodné, že žalobcovia sa podujali zorganizovať s takým
osobným nasadením i výsledkom takéto športové podujatie (maratóny v roku XXXX, XXXX). Uzavrel,

že odvysielaný nepravdivý príspevok nepochybne zasiahol do dobrej povesti žalobcu 2/, poškodil jeho
dobré meno, a to nielen v očiach potenciálnych účastníkov tohto národného športového podujatia, ale
aj v očiach širokej verejnosti. Pokiaľ sa jedná o priznanie zadosťučinenia v peniazoch žalobcovi 2/, súd
prvejinštanciebolnázoru,žezistenýskutkovýstavpriznanietakéhotonárokuneumožňoval.Objasnil,že
žalobcovia odôvodňovali tento nárok sťažením organizovania ďalšieho maratónu, avšak tieto negatívne

následky a úvahy, že sa tomu tak môže stať boli len v rovine úvah, ničím nepodložených obáv, a teda len
v rovine všeobecných tvrdení bez reálneho základu; mal za nepreukázané, že by odvysielaná reportáž
mala spôsobiť nemožnosť usporiadania ďalších maratónov žalobcom 2/ pre nezáujem sponzorov a
pretekárov. Dodal, že ani jeden z vypočutých svedkov sa k žalobcovi 2/ nevyjadril a neuviedol také
skutočnosti, na základe ktorých by bolo dôvodné žalobcovi 2/ okrem morálnej satisfakcie priznať aj

satisfakciu majetkovú.

10. Na vyššie uvedenom základe súd prvej inštancie podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, čl. 19 a čl. 26 Ústavy SR, § 11 a § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka
vyhovel žalobe žalobcu 1/ a 2/ v časti o uloženie povinnosti žalovanej odvysielať text ospravedlnenia

v trvaní 3 minúty; priznal žalobcovi 1/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 5.000 eur,
ktorú považoval za primeranú a v súlade s požiadavkou spravodlivosti; žalobu v časti o priznanie
zadosťučinenia v peniazoch žalobcovi 1/ prevyšujúcej uvedenú sumu ako nedôvodnú zamietol; a žalobu
v časti žalobcom 2/ uplatneného nároku na zaplatenie 25.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch zamietol. V časti nároku žalobcov na zaplatenie úrokov z omeškania súd prvej inštancie

konanie podľa § 144 C. s. p. zastavil. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1
a § 262 ods. 1 C. s. p. a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko mal vo
veci úspech v celom rozsahu (v základe uplatneného nároku). O nároku na náhradu trov konania v
zastavujúcej časti konania (úroky z omeškania) rozhodol podľa 256 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keď zohľadnil skutočnosť, že žalobcovia 1/ a

2/ zavinili zastavenie konania v tejto časti v dôsledku späťvzatia časti žaloby.

11. Proti rozsudku vo výrokoch, ktorými bola žalovanej uložená povinnosť odvysielať text
ospravedlnenia, zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu nemajetkovej ujmy 5.000 eur a žalobcom bola priznanánáhrada trov konania v rozsahu 100 %, podala odvolanie žalovaná a žiadala rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutých výrokoch zrušiť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych
argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že v ňom namietala porušenie práva

na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k neprávnym
skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Súdu prvej inštancie vytýkala, že neprihliadol
na celkový kontext reportáže a okolnosti, ktoré jej predchádzali. Poznamenala, že obsahom reportáže
bolo informovanie širokej verejnosti o organizačných problémoch maratónu a išlo teda o tému verejného
záujmu, keďže maratón v hlavnom meste jednoznačne závažným spôsobom obmedzuje dopravu a

chod mesta. Zdôraznila, že informácie boli dôležité pre motoristov, pre možných účastníkov behu,
ako aj pre potenciálnych divákov, ktorí mohli mať o sledovanie maratónu záujem. Poukázala na to,
že v úvode reportáže síce odznela informácia, že organizátor vyzbieral štartovné a zmizol bez stopy,
avšak nejednalo sa o hodnotiaci úsudok autora reportáže, ale o parafrázovanie nadpisu článku v R.
N., ktoré túto správu zverejnili ako prvé. Skonštatovala, že v závere reportáže redaktor netvrdí, že
žalobcovia 1/ a 2/ nevrátili štartovné a zmizli, neprezentoval tvrdenia tretích osôb ako skutkové tvrdenia

a nespochybniteľné fakty, naopak uviedol, že otázne je koľko ľudí sa na maratón prihlásilo a či im
organizátor peniaze vráti do posledného centu. Mala za to, že diváci tak boli upozornení, že nie je zrejmé,
či došlo k vráteniu štartovného. Domnievala sa, že v konaní nebolo preukázané, že z reportáže sa dalo
zostranyširokejverejnostipresneidentifikovaťosobužalobcu1/atozdôvodu,žeaudiovizuálnyzáznam
nie je obsahom spisu. Bola názoru, že súd prvej inštancie si nemohol spraviť ucelený obraz o reportáži a

o tvrdenom zásahu do práva na ochranu osobnosti, resp. na dobrú povesť bez toho, aby reportáž videl,
pretože nemohol posúdiť, či v reportáži bola zobrazená nejaká fotografia žalobcu 1/, prípadne či bol z
nej identifikovateľný; žalobcovia 1/ a 2/ v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno.

12. Oponovala voči záveru súdu prvej inštancie, že reportáž bola neobjektívna, nevyvážená a

spracovaná jednostranne, keďže nebol daný priestor na vyjadrenie žalobcom, čím nebola zachovaná
pluralita. Zdôraznila, že redaktor vyvinul všetko úsilie a využil všetky dostupné prostriedky na spojenie sa
so žalobcami. Vytýkala súdu prvej inštancie argumentáciu, že žalobca 1/ bol práve vtedy na dovolenke a
nemusel zdvíhať telefón; naopak mala za to, že na SMS ale aj na telefonát odpovedať mohol a keďže tak
nespravil, muselo sa jednať o vedomé odmietnutie komunikácie. Upriamila pozornosť na to, že správy

uverejňované v spravodajstve sú pominuteľným tovarom a preto bola nútená reportáž zverejniť, a to
najmä v situácii, keď sa blížil termín plánovaného maratónu a široká verejnosť nebola o jeho zrušení
vôbec upovedomená. Dodala, že nemožno pripustiť, aby novinári nemohli zverejňovať články alebo
reportáže v prípade, ak sa im niektorá zo zainteresovaných strán nevyjadrí. Bola názoru, že súd prvej
inštancie pochybil, keď nevzal do úvahy tvrdenia svedka Ľ. P.; jedná sa o osobu priamo sa podieľajúcu

na zastrešovaní kultúrnych a spoločenských podujatí v hlavnom meste, ktorá uviedla, že žalobca sú
neschopní organizátori, pretože rovnaký maratón z roku XXXX dopadol fiaskom a spôsobil dopravný
kolaps vo väčšine hlavného mesta. Poznamenala, že tieto informácie potvrdil redaktorovi aj Slovenský
atletický zväz a aj oslovení zástupcovia mestskej časti Staré mesto.

13. Namietala, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil, že postup novinára nezodpovedal Etickému
kódexu Slovenského zväzu novinárov; zároveň bola názoru, že v prejednávanej veci nebol vôbec
oprávnený skúmať a posudzovať súlad konania žalovanej s pravidlami Etického kódexu, ktorý
predstavuje púhu súkromnú a dobrovoľnú normu určitých subjektov, ktorá nie je všeobecne záväzným
právnym predpisom. Pokiaľ sa jedná o označenie žalobcu 1/ v reportáži krstným menom ozrejmila, že

išlo o určitý spôsob utajenia jeho identity, ktorý je bežne používaný na označovanie osôb v spravodajstve
súkromných médií a súd prvej inštancie pochybil, keď tento postup vyhodnotil ako zásah do dôstojnosti
žalobcu 1/. Nesúhlasila so záverom, že v prejednávanej veci išlo o neoprávnený zásah do práva na
ochranu osobnosti, resp. dobrej povesti a argumentovala, že v zmysle judikatúry nie každé zverejnenie
nepravdivého údaja musí automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv. Mala za

to, že žalobcom sa nepodarilo spochybniť, že žalovaná reportážou informovala divákov o otázkach
verejného záujmu a to s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie, v dobrej viere a v súlade
s novinárskou etikou. Domnievala sa, že legitímny verejný záujem bol daný charakterom maratónu
ako spoločenského podujatia, keďže sa beží z F. do A. a naspäť, jedná sa o značne rozsiahly projekt,
ktorý vyžaduje vysokú mieru organizačných úkonov; netýka sa iba samotných bežcov, ale aj obyvateľov

hlavného mesta. Zdôraznila, že informovanie o maratóne teda predstavovalo aj naliehavú sociálnu
potrebu, pričom mala za preukázané, že redaktor vynaložil všetko úsilie a využil všetky dostupné zdroje
na to, aby poskytol čo najpresnejšie a najdôveryhodnejšie informácie; informácie získal od Slovenského
atletického zväzu, mestskej časti Staré mesto a od magistrátu; pokúsil sa ich niekoľkokrát overiť aj užalobcov, avšak neúspešne. Súdu prvej inštancie vytýkala rozpor s judikatúrou, pričom poukázala na
rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 9C/73/2014-184, zo dňa 6.10.2016.

14. Považovala za potrebné upriamiť pozornosť na dobrú povesť žalobcov, ktorej ochrany sa v
prejednávanej veci domáhali; uviedla, že zorganizovali dva ročníky uvedeného maratónskeho behu v
rokoch XXXX a XXXX, a plánovali zorganizovať maratón aj v roku XXXX, ktorý však bol z nevysvetlených
dôvodov zrušený; o zrušení maratónu uverejnili žalobcovia len strohé oznámenie na internetovej stránke
bez zdôvodnenia. Podotkla, že verejnosti neposkytli žiadny kontakt za účelom informovania sa o

akýchkoľvek skutočnostiach týkajúcich sa maratónu. Skonštatovala, že podľa slov T. K. W.Á. S. V. B.
A. Ľ. P., sa žalobca 1/ javil ako človek s dobrou myšlienkou, ale s absolútne amatérskym prístupom k
organizácii tak organizačne náročného športového podujatia akým je maratón. Ozrejmila, že od pána Ľ.
P. redaktor získal okrem vyjadrení zverejnených v reportáži aj viac podstatných informácií o žalobcoch
a o maratóne, ktoré ho mohli utvrdiť o tom, že ide o neodborne a nezodpovedne konajúce osoby, ktoré
nedodržali dohody s mestom týkajúce sa vylúčenia a usmernenia mestskej dopravy a nezabezpečili

dostatočný počet organizátorov.

15. Namietala neprimeranosť rozsahu ospravedlnenia, ktorého odvysielanie jej bolo uložené
napadnutým rozsudkom. Dôvodila, že podstatou napádanej informácie z reportáže je tvrdenie, že
žalobcovia nevrátili štartovné a žalobca 1/ zmizol bez stopy; odvysielanie tejto informácie trvá pár

sekúnd.Argumentovala,ženauvedenomzákladenemôžebyťprimerané,abynaopravutakejtostručnej
informáciebolauloženápovinnosťodvysielaťospravedlnenievtrvaníaž3minútyvnajsledovanejšomC.
Č. F. Y. XX:XX S.. Dodala, že prečítanie ospravedlnenia uvedeného v napadnutom rozsudku je v trvaní
maximálne 18 sekúnd a preto mala za nedôvodné, aby ďalších 2 minúty a 42 sekúnd bol zobrazený
vo vysielaní text ospravedlnenia. Uzavrela, že napadnutým rozsudkom uložená morálna satisfakcia je

nadmerná, neprimeraná a teda v rozpore s teóriou proporcionality. Domnievala sa, že žalobcovia sa
snažia obohatiť na jej úkor, čo mala za zrejmé z toho, že potom čo vyšlo najavo, že peniaze boli v
skutočnosti českému bežcovi vrátené, bola pripravená odvysielať opravnú informáciu, a to po dohode
so žalobcom 1/; ten jej však doručil vadnú žiadosť o opravu z 21.8.2014 a túto ani po výzve neopravil, a
keďže nemohla zmeniť text opravy bez súhlasu žiadateľa, opravná informácia odvysielaná nebola. Na

záver uviedla, že napadnutý rozsudok je zmätočný, pretože výrok I. nešpecifikuje, v ktorej programovej
službe má žalovaná odvysielať ospravedlnenie a pritom je vysielateľom troch programových služieb.
Dodala, že z výroku VI., ktorým súd prvej inštancie žalobcovi priznal trovy konania vo výške 100 %, nie
je zrejmé, ktorému žalobcovi daný nárok patrí.

16.Žalobca1/vovyjadreníkodvolaniužalovanejžiadalnapadnutýrozsudokakovecnesprávnypotvrdiť.
Považoval za potrebné uviesť, že žalovaná o ňom dlhodobo, t. j. od roku 2011, šíri nepravdivé fakty. Bol
názoru, že pri zverejnení reportáže nekonala v dobrej viere, ale naopak mala zlý záujem poškodiť ho.
Podotkol, že napriek skutočnosti, že už koncom roka 2014 vedela o žalobe, nearchivovala videozáznam
dotknutej reportáže; domnieval sa, že to bolo z dôvodu, lebo predloženie reportáže súdu prvej inštancie

by bolo v jej neprospech. Mal za to, že napriek uvedenému si splnil svoju dôkaznú povinnosť týkajúcu sa
preukázania obsahu reportáže a to jednak výpoveďami svedkov, ktorí reportáž videli, ako aj predložením
výberu z databázy spoločnosti Storin plus, s.r.o. Zdôraznil, že redaktor žalovanej z dôvodu honby za
senzáciou nevyvinul žiadne úsilie kontaktovať ho prostredníctvom e-mailovej adresy, ktorá je všeobecne
známaodroku2011.Poznamenal,žesvedokĽ.P.nebolosoboupriamosapodieľajúcounazastrešovaní

kultúrnych a spoločenských podujatí v hlavnom meste; tvrdenie tejto osoby, že podujatie v minulosti
spôsobilo dopravný chaos je zavádzajúce, záležalo mu na zisku Dopravného podniku Bratislavy a chcel
uskutočniť podujatie za plnej premávky mestskej hromadnej dopravy. Skonštatoval, že žalobca 2/ nie je
členom Slovenského atletického zväzu v Bratislave a preto nie je relevantné tvrdenie redaktora, že si u
nich overoval informácie do reportáže. Poukázal na to, že maratón a ani žalobca 1/ neboli predmetom

verejného záujmu a preto neexistoval spoločenský záujem na uverejnení reportáže. Argumentoval, že
ako organizátor podujatia postupoval v súlade so zákonom č. 1/2014 Z. z. Ozrejmil, že on je diaľkový
plavec a ľadový medveď, otužilec s nadmerným ochlpením, maratónec, známy športovej verejnosti v
Českej aj Slovenskej republike, takže nebol problém ho identifikovať svedkami, jeho žiakmi, mestskými
poslancami, priateľmi, právnikmi a športovcami. Domnieval sa, že žalovaná použitím jeho fotografie

plavca v spojení s reportážou zverejnila skutkové tvrdenia a nie hodnotiace úsudky a nedala mu priestor
pre vyjadrenie, resp. reakciu, hoci tomu nebránili žiadne vážne objektívne prekážky. Poznamenal, že
sloboda prejavu nie je absolútna a nepodložené obvinenie nezakladá príspevok k formovaniu verejného
názoru, ktorý by bol hodný ochrany v demokratickej spoločnosti.17. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej podanom prostredníctvom právneho zástupcu žalobcov 1/ a 2/
žalobcovia uviedli, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ktoré žalovaná v odvolaní spochybňuje,

v konaní neboli sporné. Bolo ustálené, že žalovaná napadnutú reportáž odvysielala vo svojich C. N. a
neexistovali pochybnosti ani o obsahu odvysielanej reportáže, ktorý bol súdu prvej inštancie predložený
formoutextovéhoprepisuvyhotovenéhoprofesionálnouorganizáciou.Zdôraznili,ženepravdivétvrdenia
odzneli v reportáži nielen od redaktora, ale aj od moderátora W. Š. pri uvádzaní reportáže, ktorý povedal,
že D. N. V. V. S., Č. V. W. Y. N. A. A.Z. L. P. Y. W. H., Y. M. W. za Š. P. D. A. B.; dodal, že každá z týchto

viet je nepravdivá. Boli názoru, že celá reportáž bola redaktorom prezentovaná v „negatívnom duchu“ a
bola nevyvážená; vyváženosť spravodajstva sa snaží zabezpečiť aj Etický kódex novinára, ktorý sa síce
žalovaná v odvolaní snažila znížiť na súkromnú dobrovoľnú normu určitých subjektov, avšak prevažná
časť etických noriem nie je právne zakotvená, resp. existuje len vo forme odkazu, ako napríklad v § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podotkli, že žalovaná podporuje sponzorsky aj mediálne iný maratón,
beh dlhej vzdialenosti MTB v Bratislave a z toho dôvodu mala záujem oslabovať konkurenciu svojmu

behu. Poukázali na výpovede viacerých svedkov, ktorí vypovedali o kladných stránkach maratónu, ktorý
organizovali žalobcovia, jednalo sa o svedkov, ktorí boli alebo sú členmi V. D. M. A., konkrétne Y. K.,
B. F. P. J. K..

18. Oponovali voči tvrdeniu žalovanej, že existoval verejný záujem na uverejnení sporných informácií.

Argumentovali, že maratón, ktorý bol pôvodne vyhlásený na XX.X.XXXX bol odvolaný 10.5.2014;
zrušenie maratónu bolo zverejnené na internetovej stránke žalobcu 2/, žiadna reklama pre maratón
XXXX sa nekonala a teda nehrozilo prihlásenie ďalších záujemcov a nebol ani dôvod na obavu, že
by sa maratón uskutočnil s organizačnými nedostatkami, ktoré prezentovala žalovaná. Dodal, že ku
dňu zrušenia maratónu bolo prihlásených 5 záujemcov a všetci dostali späť štartovný poplatok 25 eur

bezprostredne po zrušení. Zdôraznili, že žalovaná uverejnila nepravdivú správu približne 3 mesiace
po vrátení štartovného a v dobe vysielania reportáže muselo byť aj redaktorovi jasné, že žiadny
maratón sa XX.X.XXXX konať nebude a teda nemožno hovoriť o verejnom záujme na organizovaní
maratónskeho behu ako napr. vylúčenie dopravy, bezpečnosť pretekárov, zdravotné zabezpečenie a
pod. Poznamenali, že žalovanou vytýkaná neprofesionalita žalobcov nebola preukázaná. S poukazom

na rozsudky Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24.5.2003, sp. zn. 28 Cdo 2194/2002 a zo dňa 25.9.2003,
sp. zn. 28 Cdo 1410/2002 uviedli, že žalovaná síce preberala nepravdivú informáciu z internetového
vydania R..E., ale táto skutočnosť ju nezbavuje zodpovednosti za rozšírenie nepravdivej správy. Pokiaľ
sa jedná o zmätočnosť časti napadnutého rozsudku namietanú žalovanou v odvolaní uviedli, že C. N.
Y. XX:XX S.. vysiela žalovaná len v jednej svojej programovej službe a preto ospravedlnenie v zmysle

napadnutého rozsudku môže uverejniť iba v tomto programe.

19. Žalovaná v odvolacej replike opätovne zdôraznila, že reportáž je audiovizuálne dielo, kde obe zložky,
t. j. vizuálna aj zvuková, tvoria neoddeliteľné súčasti reportáže ako celku a preto súd prvej inštancie
nemohol posudzovať obsah reportáže bez toho aby sa zoznámil s jej audiovizuálnou reprodukciou.

Bola názoru, že prepis reportáže môže slúžiť na objasnenie potenciálne zle vyslovených slov, či slabík,
prípadne na jednoduchšiu orientáciu vo výrokoch ľudí v reportáži, avšak iba ako podporný dôkaz a
nie hlavný dôkaz preukazujúci obsah reportáže, a teda aj jej celkový kontext a dojem. Pokiaľ sa jedná
o objektívnosť reportáže podotkla, že informácie do nej boli overované u Ľ.L. P., ako aj u zástupcov
Magistrátu mesta Bratislava a Slovenského atletického zväzu, ktorí zhodne potvrdili zlú povesť žalobcov

pri organizovaní maratónov. Na záver poukázala na judikatúru ESĽP a domnievala sa, že prebratie
informácie z portálu R..E. bolo v súlade s touto judikatúrou.

20. Žalobcovia v odvolacej duplike uviedli, že neexistoval takmer žiadny verejný záujem na uverejnení
nepravdivej reportáže. Poukázali na rozpory v argumentácii žalovanej, keď na jednej strane tvrdí, akí sú

žalobcovia neprofesionálni organizátori, pretože v máji 2014 mali na maratón prihlásených len piatich
pretekárov, avšak na druhej strane verejný záujem na uverejnení reportáže odôvodňuje starostlivosťou o
to, aby nedošlo k oklamaniu množstva záujemcov o maratón. Dodali, že ak internetová stránka maratónu
nebola funkčná a organizátorom maratónu sa nedalo dovolať ako uviedla žalovaná, znamená to, že
maratónnebolomožnéanipropagovaťanebolomožnésananehoprihlásiťazaplatiťštartovnýpoplatok.

Poznamenali, že žalovaná sa neustále odvoláva na informácie získané od Ľ. P., ktorého však nenavrhla
ani za svedka.21. Odvolací súd z lustrácie v registri obyvateľov zistil, že žalobca 1/ zomrel dňa X.X.XXXX, teda v
priebehu odvolacieho konania. Z uvedeného vyplýva, že v priebehu odvolacieho konania žalobca 1/
stratil procesnú spôsobilosť. Odvolací súd sa preto v zmysle

§ 63 ods. 1 C. s. p. zaoberal povahou sporu, a teda, či bude možné v predmetnom spore pokračovať
s právnymi nástupcami žalobcu 1/ alebo je potrebné konanie zastaviť a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné vo vzťahu k žalobcovi 1/ zrušiť a konanie o žalobe žalobcu 1/ zastaviť.

22. Podľa § 7 ods. 1 a ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka, spôsobilosť fyzickej osoby mať práva

a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Smrťou táto
spôsobilosť zanikne.

23. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

24. Predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť nielen veci, práva, tvorivé výsledky ľudskej
činnosti, ale aj určité imateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka.
K týmto imateriálnym hodnotám (stránkam) ľudskej osobnosti (akými sú napr. meno, česť, dôstojnosť,
telesná integrita a pod.) alebo na hmotnom substráte zachyteným prejavom osobnosti sa v

občianskoprávnych vzťahoch upínajú osobitné práva. Vzhľadom na to, že ide o výsostne osobnostné
stránky patriace každej fyzickej osobe, nazývame ich osobnostnými právami.

25. Na uplatnenie práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná vždy tá fyzická osoba, voči
osobnosti ktorej neoprávnený zásah smeroval. Osobnostné práva sú právami imateriálnej povahy, a

preto nie sú predmetom dedenia. Právo na ochranu osobnosti ako právo nemajetkovej povahy, rýdzo
osobnej povahy, zaniká smrťou fyzickej osoby (§ 7 ods. 2 Občianskeho zákonníka); neprechádza teda
smrťou na dedičov a nestáva sa predmetom dedenia.

26. Podľa § 61 C. s. p. procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak

len ten, komu ju zákon priznáva.

27. Podľa § 62 C. s. p. ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví.

28. Podľa § 63 ods. 1 C. s. p. ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí,

súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať.

29. Podľa § 161 ods. 1, ods. 2 C. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania
prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné
podmienky"). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

30. Spôsobilosť mať práva a povinnosti (procesná subjektivita) u fyzických osôb vzniká narodením a
zaniká smrťou. V zmysle vyššie cit. § 61 C. s. p. procesnú spôsobilosť má ten, kto má spôsobilosť
na práva a povinnosti. Z uvedeného tak analogicky vyplýva, že ten kto nemá spôsobilosť na práva a
povinnosti, nemá ani spôsobilosť byť stranou v sporovom konaní. Procesná subjektivita strany v konaní

predstavuje jednu z obligatórnych podmienok procesných podmienok sporového konania, pričom s
tým, kto nemá spôsobilosť na práva a povinnosti, nemôže súd vôbec konať, teda o jeho právach a
povinnostiach nie je možné rozhodovať, nakoľko mu tieto nemôžu už ani vzniknúť.

31. Rozhodnutie súdu o tom, či v dôsledku úmrtia žalobcu 1/ je možné v konaní pokračovať alebo je

konanie potrebné zastaviť, sa odvíja od toho, či smrťou žalobcu 1/ dochádza k zániku jeho uplatneného
nároku, alebo či tento nárok prechádza na jeho dedičov. Súd konanie zastaví najmä vtedy, ak predmet
konania je hmotnoprávne viazaný na osobu samotného žalobcu a ďalej neprechádza na jeho nástupcu,
resp. nástupcov.

32. Žalobca 1/ sa podanou žalobou domáhal nároku, ktorý vyplýva z práva na ochranu osobnosti fyzickej
osoby. Právo na ochranu osobnosti je právom osobnej povahy, preto je naviazané na konkrétnu osobu
a jej smrťou neprechádza na dedičov (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 31.1.1996, sp. zn. 3 Cdo
98/95, R 53/1996).33. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že v predmetnom konaní smrťou žalobcu 1/ došlo
zároveň aj k zániku jeho nároku na ochranu osobnosti, pretože tento nárok neprešiel na jeho právnych

nástupcov. V konaní tak nastal nedostatok procesnej subjektivity, a teda nedostatok spôsobilosti byť
stranou v konaní, ktorý predstavuje neodstrániteľnú vadu konania, ktorý má vždy za následok zastavenie
súdneho konania. Na uvedenom základe odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch,
ktorými rozhodol o žalobe žalobcu 1/ zrušil a konanie o žalobe žalobcu 1/ v zmysle § 161 ods. 1, ods.
2 a § 391 ods. 1 C. s. p. zastavil.

34. O trovách konania v tejto časti rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s §
256 ods. 1 C. s. p. tak, že nakoľko k zastaveniu konania došlo z dôvodu, že žalobca 1/ zomrel, procesné
zavinenie na zastavení konania nemožno pričítať žiadnej zo sporových strán; odvolací súd preto žiadnej
zo strán náhradu trov konania nepriznal.

35. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 378, § 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku týkajúcom sa žalobcu 2/ vychádzajúc
z § 384 ods. 1 C. s. p. prejednal odvolanie žalovanej podľa § 385 ods. 1 C. s. p. na pojednávaní konanom
dňa 26.10.2021, na ktorom zopakoval dokazovanie listinami za súčasného splnenia podmienok podľa
§ 204 C. s. p. veta za bodkočiarkou a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

je potrebné v napadnutom vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalobcovi 2/ zmeniť a žalobu zamietnuť,
nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C. s. p.).

36. Podľa § 19b ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka právnické osoby majú svoj názov,
ktorý musí byť určený pri ich zriadení. Pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno

domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav; možno
sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch. Odsek 2 platí
primerane aj pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby.

37. Žalobca 2/ sa v prejednávanej veci domáhal ochrany dobrej povesti, do ktorej malo byť zasiahnuté

uverejnením nepravdivých tvrdení odvysielaných žalovanou v relácii C. N. dňa XX.X.XXXX v príspevku
pod názvom V. A. Y.. Podanou žalobou sa domáhal ospravedlnenia a finančného zadosťučinenia. V časti
nároku na finančné zadosťučinenie súd prvej inštancie žalobu žalobcu 2/ zamietol; v tejto časti rozsudok
súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním, a preto je právoplatný. Predmetom odvolacieho
konania ostalo posúdenie nároku žalobcu 2/ na priznanie satisfakcie formou ospravedlnenia.

38. S ohľadom na takto vymedzený predmet konania bolo nutné posúdiť, či v dôsledku uverejnenia
namietaných častí odvysielanej reportáže došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu
2/; a v prípade ak k predmetnému zásahu došlo, určiť či tento zásah bol v rozsahu zakladajúcom
nerovnováhu medzi právom na dobrú povesť žalobcu 2/ a právom na slobodu prejavu žalovanej.

39. Predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby je
skutočnosť, že a) došlo k neoprávnenému zásahu, b) tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť
ujmu na chránených právach právnickej osoby, c) medzi konaním neoprávnene zasahujúceho subjektu
a vzniknutou nemajetkovou ujmou je vzťah príčinnej súvislosti. Tieto predpoklady musia byť splnené

súčasne (kumulatívne); pokiaľ z nich nie je splnený čo i len jeden, je vylúčené uplatnenie sankcií podľa
§ 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka.

40. Právo na ochranu dobrej povesti patrí každej právnickej osobe, bez ohľadu na spôsob zriadenia a
bez ohľadu na to, či ide o podnikajúcu alebo nepodnikajúcu právnickú osobu. V súlade so všeobecne

uznávanou zásadou prezumpcie poctivosti konania subjektov práva sa predpokladá, že právnická osoba
má dobrú povesť do tej doby, kým nie je úspešne vykonaný dôkaz opaku. To znamená, že podľa tohto
východiska sa hodnotí aj neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osoby.

41. K neoprávnenému zásahu do dobrej povesti právnickej osoby môže dôjsť aj uverejnením pravdu

skresľujúcich údajov. Takýto údaj predstavuje konkrétnu informáciu vzťahujúcu sa k určitej konkrétnej
právnickej osobe. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce do práva
právnickej osoby chránené v zmysle § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Za neoprávnený zásah do
dobrej povesti právnickej osoby možno považovať aj kritiku, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritikya je objektívne spôsobilá privodiť ujmu na dobrej povesti právnickej osoby. Postačuje, že nepravdivé
tvrdenie alebo neoprávnená kritika má difamačný charakter negatívne pôsobiaci na dobrú povesť
právnickej osoby. Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa

zbaví (na ňom je povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia či dôkazné bremeno)
občianskoprávnejsankcie,lenakpreukáže,žetietotvrdeniasúpravdivé(tzv.dôkazpravdy).Naúspešné
uplatnenie práva na ochranu dobrej povesti sa nevyžaduje reálne vyvolanie negatívnych následkov
(vznik ujmy), ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť dobrú povesť právnickej
osoby.

42. Odvolací súd v súlade s odvolacou argumentáciou žalovanej predovšetkým uvádza, že žalobca 2/
tým,ženepredložilobrazovýazvukovýzáznamzodvysielanejreportáže,nazákladektoréhosisúdprvej
inštancie mohol urobiť revelantný úsudok o tvrdenom zásahu, nepreukázal spôsobilosť odvysielanej
reportáže zasiahnuť do právom chránených práv žalobcu 2/ a tiež možnosť súdu posúdiť primeranosť
požadovaného ospravedlnenia formou odvysielania ospravedlnenia pred reláciou C. N. Y. XX:XX S..

v trvaní 3 minúty. Ospravedlnenie by totižto malo byť zverejnené iba takým spôsobom a formou,
akým došlo k zásahu do dobrej povesti právnickej osoby (pozornosť je preto potrebné venovať aj
štylizácii, miestu a času zverejnenia, dĺžke odvysielanej reportáže a pod.). Iný spôsob, resp. forma
zverejnenia ospravedlnenia, ktoré by nezodpovedali spôsobu a forme zásahu, je treba považovať za
zjavne neprimerané. Pokiaľ súd zistí, že navrhovaná forma a spôsob morálneho zadosťučinenia nie sú

primerané spôsobenému zásahu, žalobu zamietne. Tým, že žalobca 2/ nepredložil obrazový a zvukový
záznamzodvysielanejreportáže,súdprvejinštanciesinemoholurobiťúsudokotom,akýdojemreportáž
vyvolala alebo mohla vyvolať u divákov, pričom iba subjektívne vnímanie situácie dotknutých účastníkov,
nie je pre posúdenie veci smerodajné. Súd prvej inštancie rovnako nemohol posúdiť ani primeranosť
požadovanej formy morálneho zadosťučinenia. Ak súd prvej vychádzal iba z prepisu reportáže, ktorá je

súčasťou súdneho spisu, po oboznámení sa s jeho obsahom odvolací súd uvádza, že z jeho obsahu
ani nevyplýva, že zverejnenou reportážou došlo k tvrdenému zásahu (zverejneniu nepravdivých tvrdení)
do dobrej povesti žalobcu 2/. V predmetnej reportáži neboli zverejnené konkrétne pravdu skresľujúce
údaje vzťahujúce sa k určitej konkrétnej právnickej osobe, žalobcovi 2/. Z obsahu prepisu reportáže,
ktorá bola odvysielaná dňa XX.X.XXXX naopak vyplýva, že žalobcom 2/ namietané nepravdivé skutkové

tvrdenia týkajúce sa označenia organizátora podujatia, ktorý mal vyzbierať a nevrátiť štartovné, sú
spájané výlučne s fyzickou osobou, čo vyplýva z použitého slovného spojenia „. Q. B. teda D. S. a tiež
z vyjadrenia Ľ. P., použitého v príspevku, ktorý uviedol: „Vždy pôsobil dojmom, že ide o človeka...“.

43. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností, tak odvolací súd dospel k záveru, že

v danom prípade nie sú splnené základné predpoklady zodpovednosti žalovanej za zásah do práva na
ochranu dobrej povesti žalobcu 2/ podľa § 19b Občianskeho zákonníka. Na uvedenom základe odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C. s. p. v napadnutom vyhovujúcom výroku vo vzťahu
k žalobcovi 2/ zmenil a žalobu žalobcu 2/ zamietol.

44. O nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a ods. 2 C. s.
p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi 2/ plný
nárok na náhradu trov konania, nakoľko mal v spore plný úspech.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s .p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).