Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, July 26, 2012

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 12Er/877/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110229470
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Eva Krošlák Cmerová
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2012:2110229470.2

Uznesenie

Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35
807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zast. JUDr. Martin Máčaj, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti
povinnému : A. S., R.. XX.XX.XXXX, I. X, XXX XX T., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, Záhradnícka 60, 821 Bratislava, pre vymoženie sumy 472,00 EUR
(14 219,48 Sk) s príslušenstvom a trov exekúcie, takto

r o z h o d o l :

Súd exekúciu z a s t a v u j e.

Oprávnený je p o v i n n ý zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, Záhradnícka 60,
821 Bratislava, náhradu trov exekúcie v sume 39,83 EUR do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto
uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava poverením č. 5207 * 095443 zo dňa 28.12.2010 v zmysle § 45 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“)
poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na
základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., č.k. SR 06842/10 zo dňa 09.09.2010, ktorý sa stal
právoplatným dňa 18.10.2010 a vykonateľným dňa 21.10.2010.

Súd nadobudol pochybnosti o tom, či je výkon exekúcie na podklade uvedeného exekučného titulu v
súlade so zákonom a začal sa zaoberať otázkou existencie dôvodov na zastavenie alebo čiastočné
zastavenie predmetnej exekúcie.

Po preštudovaní exekučného spisu má totiž súd za to, že v tomto exekučnom konaní existuje taký

dôvod pre zastavenie exekúcie, na ktorý je súd povinný prihliadať ex offo a v záujme eliminácie
nebezpečenstva súvisiaceho s ust. § 61 Exekučného poriadku, t.j. nebezpečenstva nenávratného
poškodenia majetkových práv povinného, musí takúto exekúciu čo najskôr v celom rozsahu zastaviť.
Akékoľvek iné úkony predlžujúce vedenie exekúcie by boli s ohľadom na uvedené neúčelné a ich
realizácia by len potvrdzovala oprávnenosť exekúcie, ktorá je už v tomto momente neprípustná.

Exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom č.k. SR 06842/10 zo dňa 09.09.2010 bola povinnému
uložená povinnosť zaplatiť sumu 522,00 EUR spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo
sumy 522,00 EUR od 15.01.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 522,00
EUR od 31.03.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 177,68 EUR, to
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 202900052 uzatvorenej
dňa 31.08.2009, ktorú povinný riadne a včas neplnil.

Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z., o spotrebiteľských úveroch, právne vzťahy, ktoré
vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších
predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1
a2a§18saod11.júna2010použijúajnaprávnevzťahyvzniknuténazákladezmluvyospotrebiteľskom
úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej

sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 30.11.2009 (ďalej
len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme

odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so

spotrebiteľským úverom.

Podľa§3ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Z predmetnej zmluvy o úvere mal tunajší súd možnosti zistiť, že sa v predmetnej veci nejedná
o spotrebiteľský úver v zmysle citovaného zákona, pretože nie sú naplnené zákonné znaky
spotrebiteľského úveru vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto

právneho vzťahu právnemu režimu uvedeného zákona. Dlžník totiž v predmetnej zmluve vyhlásil, že
finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon zamestnania, čo verifikoval aj jeho podpisom.

Aj keď sa nejedná o spotrebiteľský úver, ide o spotrebiteľský vzťah a to vzhľadom na zákonné kritériá
obsiahnuté v § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2009, nakoľko lex generalis

spotrebiteľa definuje odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere. V záujme
ochrany spotrebiteľa teda tunajší súd primárne aplikuje lex gerenalis oproti lex specialis, nakoľko má
za to, že jedine zaškrtnutie políčka, že dlžníkovi sa poskytuje úver „na výkon zamestnania“ nezakladá
obchodnoprávny vzťah a to najmä vtedy, ak v zmluve vôbec nie je konkrétne uvedené, na aký účel
sa má zmluva v rámci aktivít v povolaní použiť, čo je pri absolútne obchodných vzťahoch viac než

neštandardné.Sohľadomnaskutočnosť,žesamotnázmluvaoúverejekoncipovanáveľmineprehľadne
a pokiaľ ide o samotný účel úveru aj veľmi stručne a nejednoznačne, pre spotrebiteľa sú nepochybne
jej ustanovenia veľmi zmätočné a ľahko si ich môže nesprávne vyložiť.

Odhliadnuc od uvedeného, aj keby sa zmluva o úvere mala posudzovať podľa Obchodného zákonníka,

s veľkou pravdepodobnosťou by zmluva nerešpektovala ani zásadu v zmysle § 265 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
nepožíva právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú totiž právne relevantné pri výkone
práva a tým, že predmetné ustanovenie všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku,
majú tieto zásady v tomto prípade právnu záväznosť. S najväčšou pravdepodobnosťou by zmluva

o úvere nespĺňala ani túto obchodnoprávnu zásadu, a to najmä z pohľadu jednoznačne porušenej
rovnováhy účastníkov zmluvného vzťahu s prihliadnutím na skutočnosť, že aj pre obchodné záväzky
je v dôsledku § 1 ods. 2 aplikovateľné pravidlo o rozpore s dobrými mravmi (napr. povinnosti sú v
zmluve stanovené takmer výlučne povinnému a naopak, práva len oprávnenému, zjavná nerovnováha
účastníkov, neprimeraná odplata...atď.)

V zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2009 je spotrebiteľom fyzická osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnostialebo inej podnikateľskej činnosti; teda je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy
obsiahnutá v Občianskom zákonníku definuje pojem spotrebiteľ podstatne širšie oproti legálnej definícii
tohto subjektu v lex specialis - konkrétne v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Nakoľko nebolo preukázané, že povinný je podnikateľským subjektom a v danej veci pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti (čo nemožno rozhodne zamieňať s deklarovaným účelom poskytnutia úveru), je možné
vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať aj daný zmluvný vzťah za vzťah spotrebiteľský v zmysle
ustanovení Občianskeho zákonníka a následne potom ho aj podriadiť právnemu režimu noriem osobitne

upravujúcich problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov.

Tunajší súd svoj právny záver o označení právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere ako
spotrebiteľskej zmluvy vyvodzuje i z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi pre
fyzické osoby - nepodnikateľa, pričom zmluva o úvere priamo v predtlači ponúka možnosť označenia
dlžníka identifikačnými údajmi vyžadovanými Obchodným zákonníkom a zákonom o živnostenskom

podnikaní typickými pre podnikateľa - a to obchodným menom, sídlom či miestom podnikania a
identifikačným číslom, číslom zápisu v Obchodnom registri či číslom živnostenskej registrácie, alebo
iného oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti. Pokiaľ dlžník takto označený nebol (naopak, v
zmluve o úvere aj v zmenke je identifikovaný menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom
občianskeho preukazu), je zrejmé, že ide o fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej

zmluvyvrámcipredmetusvojejpodnikateľskejčinnostiasútaknaplnenézákonnékritériáspotrebiteľskej
zmluvy podľa Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa
ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

Podľa § 52 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2009, spotrebiteľskou zmluvou

je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, t.j. aj zmluva
o úvere. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

S poukazom na vyššie citované ustanovenia má teda zmluva o úvere č. 202900052 povahu

spotrebiteľskej zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý
oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností
zmluvné dojednania, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký
počet spotrebiteľov. Súd má za dostatočne preukázanú skutočnosť, že oprávnený má v predmete svojej

činnosti poskytovanie úverov a z ničoho jasne a jednoznačne nevyplýva, že by bol predmetný úver
poskytnutý povinnému na výkon určitého konkretizovaného povolania alebo podnikania. Z okolností
uzatvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní
zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako
fyzickou osobou - nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal súd za jednoznačne preukázané,

že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení
zmluvnýchdojednanízmluvyoúvere,naktorésaodôvodnenierozsudkuodvoláva,aplikovaťajpríslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú
súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2009, spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2009, neprijateľné podmienky uvedené

v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. V zmysle § 53 ods. 4 písm. r) sa za neprijateľnú zmluvnú
podmienku okrem iného považujú i ustanovenia, ktoré v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa vyžadujú, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2009, zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), priznáva
v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených

predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti č. 233/1995 Z. z. (ďalej
len „Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) toho istého zákona.

Podľa § 45 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia

alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) toho istého zákona.

Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda

medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere č. 202900052 sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v

ktorých bod 15. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo
nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy budú riešené
cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, pričom
výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi.

Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle extenzívneho výkladu § 53 ods. 1 v spojení
s ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2009. V odseku 4 sú demonštratívnym výpočtom
uvedené neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve. S účinnosťou od 01.01.2008 boli medzi
neprijateľné podmienky zavedené aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej

doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm.
r)). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej
zjednotenie, pričom k spresneniu výpočtu došlo na základe smernice č. 93/13/EHS.

Podľa článku 6 odseku 1. smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné
podmienky definované v článku 3.

Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok,
ktoré môžu byť považované za nekalé.

V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú,
je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodneobmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v Zmluve o úvere vychádzal
súd z teleologického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské
podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je
poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký
štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o

nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti
konformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a
vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

V zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru si síce žalujúca strana môže vybrať medzi
príslušným súdom Slovenskej republiky a rozhodcovským súdom, ide však len o výber pro forma,

pretože v praxi je žalujúcou stranou dodávateľ, ktorý takmer výlučne uprednostňuje konanie pred
súkromným rozhodcovským, a nie pred štátnym súdom. Pre spotrebiteľov je pritom významné
ustanovenie § 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci
riešenia veci pred súdom môžu na konanie vybrať aj súd s príslušnosťou v mieste ich bydliska.
Rozhodcovská doložka je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru bez toho, aby bola spotrebiteľom individuálne dojednaná. Dáva na výber tomu
účastníkovi, ktorý začne konanie skôr, pričom v praxi je reálny predpoklad, že je to takmer vždy veriteľ,
kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorému bol poskytnutý úver. Veriteľ môže na
základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám
zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ

ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde
v mieste svojho bydliska.

Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je naozaj neprijateľná a napadnuté ustanovenie
absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a

povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Tunajší súd navyše
zastáva názor, že už samotná forma Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, t.j. drobný, ťažko

čitateľný, husto popísaný text už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa
s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola
založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako
celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na
základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci

exekúcie domáhať.

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka,
ktorá je dohodnutá v rámci Zmluvy o úvere ako v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp.
v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná, v zmysle ktorej

je síce daná možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, ak ale už dôjde k
výberurozhodcovskéhosúdužalujúcimdodávateľom,jespotrebiteľnútenýsapodrobiťrozhodcovskému
konaniu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to v zmysle eurokonformného výkladu § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2009, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31.12.2009 neplatná.

Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a
rozhodnúť,apretorozhodcovskýrozsudokjenulitnýaakoexekučnýtituljeneúčinný.Týmjedanýrozpor
exekučného titulu so zákonom, čo je dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť

predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva.

V zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd exekúciu zastavil.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd
mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Keďže exekúcia bola zastavená z dôvodu, že
exekučný titul je neúčinný, možno konštatovať, že k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného
(keďže predložil neúčinný exekučný titul), a preto súd uložil povinnosť náhrady trov exekúcie práve
oprávnenému.

Súdnyexekútorbolvýzvouzodňa27.10.2011vyzvaný,abysavyjadrilčisivtomtokonaníuplatňujetrovy
exekúcie, nakoľko súd bude rozhodovať o zastavení exekúcie. Súdny exekútor súdu podaním došlým
súdu dňa 27.12.2011 oznámil, že si trovy exekučného konania uplatňuje. Súčasťou podania súdneho
exekútora bola špecifikácia trov exekučného konania.

Súdny exekútor si celkovo nárokuje na trovy exekúcie vo výške 39,83 EUR, ktoré mu súd v plnej výške
priznal.

O náhrade trov exekúcie súd rozhodol podľa § 196 a § 200 Exekučného poriadku v súlade s vyhláškou
MS SR č. 288/1995 Z.z., o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) v znení

účinným od 01.05.2008. Podľa § 196 vety prvej Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti
podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Výšku odmeny exekútora, náhrady hotových výdavkov, náhrady za stratu času, spôsob ich určenia a
výšku primeraného preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov exekútora určuje vyhláška.
Exekúcie, ktorých výkon bol začatý do 30. 04. 2008, sa riadia znením vyhlášky účinným do 30.04. 2008.

Návrh na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 16899/10 bol spísaný pred súdnym exekútorom
dňa 09. 11. 2010, preto sa táto exekúcia riadi znením vyhlášky účinným od 26. 04. 2011.

Ustanovenia § 14-16 vyhlášky určujú výšku odmeny pri vylúčení súdneho exekútora z vykonávania
exekúcie a pri zastavení exekúcie. Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky ak je súdny exekútor vylúčený z

vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej
činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eur. Podľa
ods. 2 rovnakého ustanovenia paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 eura.

Na základe toho súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu za jednotlivé úkony exekučnej činnosti

najmenej 33,19 EUR podľa § 14 ods. 2 vyhlášky.

Podľa § 196 vety druhej Exekučného poriadku ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa
osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej
hodnoty. Nakoľko súdny exekútor doložil fotokópiu osvedčenia, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty,

súd mu odmenu podľa § 14 a § 15 vyhlášky zvýšil o DPH v sume 6,64 EUR.

V súlade s vyššie uvedeným, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia

prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy možné podať odvolanie v lehote
15dníododňajehodoručeniaprostredníctvomtunajšiehosúdu.Odvolaniupodanémuprotirozhodnutiu,
ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého

rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predložívec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou
smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie
nepripúšťa (§ 202 O.s.p.), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca (§

374 ods. 4 O.s.p.).

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha.