Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, January 30, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/51/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2516203292
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Benkovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2516203292.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Benkovičovej a sudcov

JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým
pobytom C. XX/XX, XXX XX D., zastúpená JUDr. Iveta Balalová, advokátka, so sídlom Ružová dolina
10, Bratislava, proti žalovaným 1/ E. F., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom G. H. XX/XX, D., 2/ I.
F., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom G. H. XX/XX, D., obaja zastúpení AK VAVRINČÍK s.r.o., so
sídlom Hurbanova 752/1, Nové Mesto nad Váhom, IČO: 52 619 818, za účasti intervenienta na strane
žalovaných B. J., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom B. XXXX/X, K., zastúpený JUDr. Peter Kocian,
advokát, so sídlom Miletičova č. 7, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti

rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 14C/164/2016-501, zo dňa 19.01.2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Piešťany, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I.
výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaní 1/ a 2/ majú právo na náhradu trov konania voči
žalobkyni v rozsahu 100 % (II. výrok). O trovách konania intervenienta rozhodol tak, že mu náhradu trov

konania nepriznal (III. výrok).

Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 41a
ods. 1, 2, § 123, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132, § 134 ods. 1, § 151a, § 151b ods. 1,
§ 553 ods. 1, 2, § 558, § 657 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 28 ods. 1 až 3 zákona
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiach

(ďalej len „katastrálny zákon“) a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby žalobkyne. Mal za nesporné,
že žalobkyňa uzatvorila zmluvu o pôžičke a zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam,
ako aj to, že intervenient bol zapísaný ako výlučný vlastník nehnuteľnosti do katastra na základe
kúpnej zmluvy. Okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy boli spornými, ako aj skutočnosť, či žalovaní 1/ a 2/
boli pri nadobúdaní nehnuteľnosti dobromyseľní. Kľúčová sporná otázka bola platnosť kúpnej zmluvy
uzavretej medzi žalobkyňou a intervenientom a následne, či intervenient ako vlastník nehnuteľnosti
mohol previesť vlastnícke právo na žalovaných. Z výpovedí žalobkyne, intervenienta a svedkov mal

za nesporne preukázané, že intervenienta požiadala o poskytnutie pôžičky L. B. (dcéra žalobkyne)
a L. M., ktorí potrebovali finančné prostriedky a nevlastnili nehnuteľnosť, ktorou by mohli zabezpečiť
pohľadávku v prospech intervenienta. Keďže žalobkyňa vlastnila byt, dohodli sa, že uzavrie zmluvu ona,
pričom podľa intervenienta podmienkou poskytnutia pôžičky bolo zabezpečenie formou nehnuteľnostipre prípad, ak by pôžička nebola splatená, uspokojiť pohľadávku bolo možné formou nadobudnutia
nehnuteľnosti do vlastníctva intervenienta, z ktorého dôvodu predložil žalobkyni na podpis kúpnu
zmluvu. Danú skutočnosť intervenient odôvodnil tým, že vtedy sa nerobili dobrovoľné dražby, preto sa

uzavrela kúpna zmluva, kde bolo jasne napísané, že v prípade nezaplatenia pohľadávky, veriteľ použije
kúpnu zmluvu, aby si mohol vybrať pohľadávku. Žalobkyňa sa bránila tým, že kúpnu zmluvu nikdy
nechcela uzavrieť, súhlasila iba so záložnou zmluvou, pričom z jej písomných podaní a vyjadrení bolo
jednoznačné, že vedela a bola uzrozumená s tým, že ak nebude pohľadávka splatená, intervenient
nadobudne nehnuteľnosti za účelom uspokojenia svojej pohľadávky. Tvrdenia žalobkyne sa počas

sporu menili. V zmluve o pôžičke bolo dojednané, že intervenient požičal žalobkyni sumu 436.000,- Sk,
ktorú sa zaviazala vrátiť v lehote do 12.11.2001, teda do jedného mesiaca od jej poskytnutia, úroky
neboli uvedené. Podľa výpovedí svedkov platili mesačné úroky vo výške 36.000,- Sk. Podľa čl. III.
poskytol dlžník za účelom zabezpečenia pohľadávky záloh - nehnuteľnosť. Z čl. IV. zmluvy o pôžičke
vyplynulo, že pre prípad, že dlžník nevráti požičané peniaze, súhlasí s odkúpením nehnuteľnosti za
cenu, ktorá sa rovná požičanej sume a vysporiada tak svoju pohľadávku. Prvoinštančný súd nemal

z dokazovania preukázané, že by žalobkyňa alebo prostredníctvom svojej dcéry pôžičku splatila a to ani
z listinného dôkazu - potvrdenie, o tom, že sa pôžička predlžuje nemožno vyvodzovať, že sa tak stalo na
základe čiastočnej úhrady dlhu. Okrem samotnej zmluvy pôžičke uzavrela žalobkyňa s intervenientom
aj záložnú zmluvu v ten istý deň, t. j. 12.10.2001. Z LV č. XXXX okresný súd zistil, že záložné právo
bolo vyznačené v časti ,,C“ a v rozpore s uvedeným sa javí uzavretie kúpnej zmluvy v totožný deň.

Okresný súd uzavrel, že skutočná vôľa žalobkyne a intervenienta nebola uzavrieť kúpnu zmluvu, ale
smerovala k tomu, aby nastali účinky, aké má zmluva o zabezpečovacom prevode práva, pričom OZ
v čase uzavretia kúpnej zmluvy vyžadoval písomnú formu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.
V danom prípade vôľa účastníkov nepochybne chýbala, preto okresný súd vyhodnotil kúpnu zmluvu za
absolútne neplatnú podľa § 37 ods. 1 OZ, pričom dal do pozornosti čl. III. kúpnej zmluvy, podľa ktorého

finančnú čiastku kupujúci odovzdal predávajúcemu pred podpisom zmluvy, čo podľa dokazovania sa
nikdy nestalo a kúpna cena mala predstavovať nevrátenú pôžičku. Za významný považoval okresný súd
aj bod XI. zmluvy, podľa ktorého vklad do katastra nehnuteľnosti uskutočnia zmluvné strany po dohode
až dňa 12.11.2001, ktorý dátum korešponduje s termínom vrátenia pôžičky, čo potvrdzuje, že skutočná
vôľa účastníkov kúpnej zmluvy nesmerovala k predaju nehnuteľnosti. Okresný súd tiež posudzoval

to, či simulovaný právny úkon bol vykonaný na ťarchu tretej osoby, teda žalovaných, kedy vyslovená
neplatnosť pôsobí na ťarchu tretej osoby a v takom prípade poskytnutá ochrana tak, že simulovaný
právnyúkonajtakspôsobíprávnenásledkyvočitretejosobe.Dospelkzáveru,žežalovanínebolipriamo
dotknutí neplatnosťou právneho úkonu, pretože v čase jeho uzavretia neboli v žiadnom hmotnoprávnom
vzťahu so žalobkyňou ani s intervenientom, preto neplatnosť právneho úkonu im v čase jeho uzavretia

nemohla byť na ťarchu a neprejaví následky neplatnosti právneho úkonu, vo sfére žalovaných sa
prejavili až v čase, keď sami uzavreli kúpnu zmluvu s intervenientom, pričom následkom absolútnej
neplatnosti kúpnej zmluvy išlo o nadobudnutie od nevlastníka, pretože intervenient sa sám vlastníkom
nestal. Vôľa a predstavy o právnych úkonoch – kúpnej zmluvy žalobkyne a intervenienta navodili dojem,
že zodpovedali právnemu úkonu, a to zmluve o zabezpečovacom prevode práva. V danom prípade

možno hovoriť o disimulovanom právnom úkone, ktorý môže obstáť iba ak spĺňa podmienky pre iný
platný úkon (zmluva o zabezpečovacom prevode práva), ak to zodpovedá vôli účastníkov a sú splnené
jej náležitosti. Keďže OZ ku dňu 12.10.2001 vyžadoval okrem písomnej formy aj iné náležitosti, by
bolo možné konštatovať, že písomná forma by bola dodržaná osobitným dojednaním v čl. IV. zmluvy
o pôžičke, podľa ktorej ak dlžník peniaze nevráti, súhlasí s odkúpením nehnuteľnosti veriteľom za

cenu rovnajúcu sa požičanej sume. Nehnuteľnosť bola v zmluve o pôžičke riadne špecifikovaná, ale
v rozpore s tým účastníci v ten istý deň uzavreli aj zmluvu o záložnom práve k nehnuteľnosti, riadne
zapísanú na LV, preto okresný súd mal pochybnosti o skutočnej vôli žalobkyne a intervenienta pri
uzatváraní predmetných zmlúv. Žalobkyňa tvrdila, že po tom ako bola pôžička splatená (čo nebolo
v konaní preukázané), čakala na to, že sa byt vráti, preto možno vyvodiť, že mala vedomosť o tom

a vedome sa chcela zaviazať k tomu, aby intervenient nehnuteľnosť dočasne vlastnil do momentu
vráteniapôžičkytak,akojetomuvprípadezmluvyozabezpečovacomprevodepráva.Vôľaintervenienta
podľavýsluchunasvedčovalatomu,ženehnuteľnosťchcelnadobudnúťvprípadenesplateniapôžičkyza
účelom uspokojenia svojej pohľadávky, čo zodpovedá účelu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.
V prípade zmluvy o zabezpečovacom prevode práva je povinný veriteľ oznámiť dočasnosť prevodu

v katastri nehnuteľností, avšak intervenient predložil na zápis vlastníckeho práva do katastra kúpnu
zmluvu, ktorá bola zastretým právnym úkonom a podmienka vkladu dočasného prevodu tak nebola
splnená. Okresný súd vyhodnotil, že pokiaľ by aj mal právny úkon podľa § 41a OZ platiť ako iný
právny úkon (zmluva o zabezpečovacom prevode práva), ktorý bol zastretý kúpnou zmluvou, z dôvoduobchádzania zákona by bol tento neplatný. Pokiaľ ide o záložnú zmluvu, táto bola riadne zapísaná
do katastra nehnuteľností, avšak k výkonu záložného práva nedošlo, preto uzavrel, že vlastnícke
právo k nehnuteľnosti na intervenienta neprešlo ani titulom absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, ani

výkonom záložného práva zo zmluvy o záložnom práve, ani z titulu platnosti iného právneho úkonu
a intervenient sa teda vlastníkom nehnuteľnosti nestal. Z kúpnej zmluvy uzavretej dňa 20.02.2003
okresný súd zistil, že intervenient ako predávajúci ju uzavrel so žalovanými, pričom jej predmetom bola
nehnuteľnosť odkúpená za kúpnu cenu 420.000,- Sk. Žalobu podala žalobkyňa dňa 13.06.2016, teda
viac ako 16 rokov po uzavretí kúpnej zmluvy, preto skúmal splnenie podmienok vydržania vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti. Okresný súd poukázal na viaceré rozhodnutia a to Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo/96/1995, publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998, ktorý uviedol, že absolútna
neplatnosť nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa na takýto úkon ako keby nebol nikdy urobený.
Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade kladného rozhodnutia
o vklade vlastníckeho práva. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 5MCdo 12/2011 vyslovil názor,
podľa ktorého platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca a subjekt, od ktorého

odvodzuje vlastnícke právo, toto právo nikdy nenadobudol a teda ho ani nemohol platne previesť.
K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa
vyjadril aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/2010, ktorý poukázal na zásadu rímskeho
práva nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, podľa ktorého nikto nemôže previesť
na iného práva, ktoré sám nemá. Dobrá viera nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno

priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa. Tiež poukázal na uznesenie Veľkého senátu
NS SR sp. zn. 1Vobdo/2/2010 z 27. apríla 2011, ktorý riešil otázku poskytnutia súdnej ochrany na
úkor vlastníka len na základe pomerovania základného práva vlastniť majetok s ochranou dobrej
viery v správnosť údajov katastra na strane druhej, pričom z daného rozhodnutia vyplýva nesúhlas
s prelomením zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ – platne nemôže

nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje derivatívne svoje
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol a teda ho ani nemohol platne previesť
ďalej osobe, ktorá nadobudla vlastnícke právo v súlade so zákonom. Okresný súd preto konštatoval,
že žalovaní nenadobudli vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy uzavretej s intervenientom dňa
20.02.2003, čo však nebráni skúmaniu podmienok vydržania vlastníckeho práva, ktoré boli splnené.

Kľúčovou otázkou bola dobrá viera žalovaných, že sa stali vlastníkmi, čo by odôvodňovalo začatie
plynutia10-ročnejvydržacejdoby.Pretoskúmalokolnosti,ktorépredchádzaliuzavretiukúpnejzmluvyzo
dňa 20.02.2003 a mal za nesporné, že žalovaní nepoznali žalobkyňu a jej blízke osoby ani intervenienta,
mali záujem o kúpu bytu v Piešťanoch, preto oslovili realitnú kanceláriu. Pokiaľ žalovaní mali vedomosť
z médií o rôznych podvodoch, obrátili sa na realitnú kanceláriu, realitného makléra, ktorý sprostredkoval

kúpu nehnuteľnosti medzi intervenientom a nimi, svedok D. N. potvrdil vedomosť, že pozná žalovanú
2/, pri ohliadkach aj pri odovzdaní bytu nebol žiaden spor, aj potom, keď mu doniesli list vlastníctva
po predaji všetko prebehlo normálne, pričom ho oslovil intervenient, ktorý predložil list vlastníctva so
zámerom byt predať a nepamätal si žiadnu ťarchu ani nič, v čom by videl problém. Okresný súd
nemal pochybnosti o dôveryhodnosti daného svedka, ktorý nemal záujem na výsledku sporu a nemal

zistený ani žiaden osobitný vzťah svedka k stranám sporu, či iným svedkom. Z výpovede daného
svedka mal za preukázané že žalovaní neboli z jeho strany informovaní o akomkoľvek spore medzi
intervenientom a žalobkyňou, neinformoval ich ani o vyznačenej poznámke na liste vlastníctve týkajúcej
sa t. č. prebiehajúceho súdneho konania, lebo o nej nevedel. Žalovaní teda neboli informovaní predtým,
než uzavreli kúpnu zmluvu o tom, že v určitom časovom období bola na LV poznámka o prebiehajúcom

súdnom spore, čo nemožno pričítať na ťarchu žalovaných, ktorých obozretnosť v predzmluvnom období
bola zachovaná tým, že sa obrátili na realitnú kanceláriu a v rámci ich vzťahu k sprostredkovateľovi nebol
dôvod spoľahnúť sa na informácie ním poskytované a nebolo možné pri zachovaní obvyklej opatrnosti
od nich očakávať, aby preverovali stav na LV z vlastnej iniciatívy, navyše keď išlo o obdobie, keď ešte
len išli na ohliadku bytu a nemohli vedieť, či budú mať záujem o kúpu bytu. Ďalej poukázal na proces

ohliadky bytu, žalovaných a realitného makléra previedli po byte, pričom žalovaní povedali na ohliadke,
že ich pozvali z realitky, o intervenientovi nevedeli a so žalovanými komunikovala dcéra žalobkyne,
jej muž tam ešte nebol, nakoľko sa nachádzal v kuchyni, teda sa nezúčastnil. Pokiaľ išlo o tvrdenia
vypočutých svedkov zo strany žalobkyne, prvoinštančný súd vzhľadom na príbuzenský a blízky vzťah
svedkov k žalobkyni mal pochybnosti o pravdivosti ich výpovede, keď obaja svedkovia zohrávali dôležitú

úlohu v dôvode, pre ktorý sa byt predáva, pôžička bola určená pre ich podnikateľské záujmy a žalobkyňa
im požičanú sumu odovzdala. Za účelom zabezpečenia pohľadávky sa sami dohodli s intervenientom
na zabezpečení pohľadávky predmetným bytom, ktorý oni nevlastnili, v konaní nebolo preukázané čo
i len čiastočné splatenie pôžičky, z ktorého dôvodu je zrejmé, že to boli práve príbuzní žalobkyne,ktorí zapríčinili prevod nehnuteľnosti na intervenienta. Iniciovanie začatia súdneho konania bolo zistené
z výpovede svedka M., z ktorého dôvodu bola vyznačená poznámka v katastri, pričom podľa výsluchu
žalobkyneajsvedkovmalsúdzato,žežalobkyňasaspoliehalanaobochvovšetkomamalasnimiblízky

vzťah, taktiež chcela, aby pri ohliadke bytu za žalobkyňu všetko vybavila svedkyňa – dcéra žalobkyne.
Zo strany svedka M. prvoinštančný súd badal určité tendencie o manipuláciu žalobkyne, keď na jednej
strane tvrdil, že nebol pri uzatváraní zmlúv, hoci ich uzavretie sa uskutočnilo pre účely získania pôžičky
na jeho podnikateľské účely a na druhej strane inicioval právne kroky k podaniu žaloby na súd, pričom
žalobkyňa sa údajne bála a odmietala akúkoľvek spoluprácu. Preto mali obaja svedkovia veľký záujem

na výsledku sporu a ich výsledky boli motivované tým, aby súd presvedčili o tom, že žalovaní boli
z ich strany upozornení na to, že intervenient získal byt podvodom a nehnuteľnosť sa nepredáva, čo
by malo za následok spochybnenie dobromyseľnosti žalovaných pri kúpe. Vzhľadom na rozpory vo
výpovediach svedkov a navyše je v rozpore s logickou úvahou, že žalovaní, ktorí mali úmysel kúpiť
nehnuteľnosť pre seba a svoje deti, by pokračovali v ohliadke bytu a následne aj pristúpili k jeho kúpe, ak
by boli upozornení pri ohliadke bytu na to, že byt bol intervenientom získaný podvodom a nepredáva sa.

Preto svedeckú výpoveď svedkyne L. B. a L. M. vyhodnotil za nedôveryhodnú a mal za to, že žalovaní
pri ohliadke bytu nenadobudli vedomosť o spore medzi intervenientom a žalobkyňou, prípadne, že by
žalobkyňa spochybňovala vlastnícke právo intervenienta k nehnuteľnosti. Pokiaľ ide o poznámku, ktorá
bola dočasne vyznačená na LV, okresný súd z dokazovania zistil (stav ku dňu 01.07.2002), že v časti
poznámka bolo vyznačené „Návrh na okresný súd Piešťany zo dňa 20.06.2002 (v KN 28.06.2002) –

návrh na neplatnosť zmluvy a návrh na predbežné opatrenie – 1572/2, pričom z odpovede na žiadosť
adresovanú katastrálnemu odboru vyplynulo zrušenie poznámky P2 5/02-VZ 1572/02 na LV uznesením
Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 18C/104/02-21, čo bolo vykonané dňa 06.02.2003. Intervenient
a žalovaní uzavreli kúpnu zmluvu dňa 20.02.2003 a medzi dňom výmazu poznámky a dňom uzavretia
kúpnej zmluvy uplynulo 14 dní. Vzhľadom na argument žalobkyne o potrebe obozretnosti zo strany

žalovaných v čase záujmu o kúpu bytu a možnosť zistenia z LV, že vlastnícke právo intervenienta bolo
spochybnené, okresný súd poukázal na skutočnosť, že žalovaní v období pred uzavretím kúpnej zmluvy
využívali služby realitnej kancelárie, nekonštatoval ich nedostatočnú obozretnosť i keď sami priebežne
nezisťovali stav na LV, pričom nebolo možné zistiť, či sa ohliadka bytu vykonala pred alebo po výmaze
danej poznámky na LV. V čase uzavretia kúpnej zmluvy žalovanými už poznámka na LV nebola a ich

dobromyseľnosť, že nehnuteľnosť nadobúdajú od skutočného vlastníka, nebola ničím kompromitovaná.
Na uvedenom nič nezmenil ani článok I. kúpnej zmluvy, kde bol uvedený titul kúpy V-1202/2, Z127/03
- zrušenie P2 na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava č. k. 18C/104/2-21, keďže zrušenie
poznámky neindikuje, že by intervenient nemal byť vlastníkom bytu alebo jeho vlastnícke právo bolo
spochybnené. Od žalovaných nie je možné legitímne očakávať, že budú skúmať históriu vlastníckych

vzťahov a poznámok na LV, keď v čase podpisu kúpnej zmluvy daná poznámka vyznačená nebola.
Poukázal na výklad noriem občianskeho práva tak, aby bol naplnený účel zákona s ohľadom na ochranu
a nedotknuteľnosť vlastníckeho práva, preto dobrá viera žalovaných bola daná so zreteľom na všetky
okolnosti predchádzajúce uzavretiu kúpnej zmluvy zo dňa 20.02.2003. Okresný súd uzavrel splnenie
podmienok vydržania žalovanými, ktorí v dobrej viere nerušene nehnuteľnosť užívali po dobu viac ako

16 rokov a uplynutím vydržacej doby sa stali bezpodielovými spoluvlastníkmi. Okresný súd nevyhodnotil
za dôvodnú námietku žalobkyne ohľadne odkúpenia nehnuteľnosti za kúpnu cenu uvedenú v kúpnej
zmluve vo výške 420.000,- Sk, ale podľa žalobkyne za 1.000 000,- Sk, keďže nebolo preukázané
zaplatenie vyššej kúpnej ceny než bola uvedená v kúpnej zmluve a uvedené zostalo len v rovine tvrdení
žalobkyne. Rovnako za nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobkyne, že uvedené sa udialo z dôvodu

ocenenia nehnuteľnosti znalcom pre daňové účely, čo ale neodzrkadľuje trhovú cenu nehnuteľnosti,
keď žalobkyňa nepreukázala hodnotu nehnuteľnosti v čase jej predaja v podstatne vyššej sume,
pričom kúpna cena vo výške 420.000,- Sk bola dohodnutou cenou medzi intervenientom a žalovanými,
bola zaplatená žalovanými a aj potencionálne nižšia kúpna cena než trhová nemá vplyv na záver
o uzavretí kúpnej zmluvy v dobrej viere. Rovnako tvrdenia o vedomosti žalovaných o spore medzi

žalobkyňou a intervenientom, ktorú vedomosť mali vedome ignorovať tým, že boli motivovaní výrazne
nízkou cenou vyhodnotil okresný súd za ničím nepodložené a účelové. Ohľadne nároku žalobkyne
na vypratanie nehnuteľnosti žalovanými z dôvodu, že neoprávnene užívajú nehnuteľnosť, ktorej sa
vlastníkmi nestali, okresný súd poukázal, že išlo o žalobu na plnenie, pri ktorej uplatňované právo je
už existujúce a poskytuje sa ňou ochrana právu, ktoré už bolo porušené. Žalovaní sú zapísaní ako

vlastníci nehnuteľnosti a neoprávnenosť užívania samotnej nehnuteľnosti by nastala až v momente
rozhodnutia v prospech žalobkyne ohľadne určenia, že je vlastníčkou nehnuteľnosti, čomu tak nie je,
preto jej právo užívať nehnuteľnosť nemohlo byť porušené, preto žalobu zamietol aj v časti nároku
týkajúceho sa vypratania nehnuteľnosti.O trovách prvoinštančného konania rozhodol vo vzťahu k žalovaným podľa § 255 ods. 1, 2, § 262

ods. 1 CSP tak, že vzhľadom na ich plný úspech im priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade trov konania intervenienta prvoinštančný súd aplikoval ust. §
257 CSP, keď vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa dané okolnosťami prejednávaného prípadu,

nakoľko intervenient konal pri uzatváraní zmlúv so žalobkyňou v rozpore s právnymi predpismi a dobrými
mravmi, v snahe uľahčiť si nadobudnutie nehnuteľnosti v rozpore s právnymi predpismi, požadoval od
žalobkyne uzavretie kúpnej zmluvy, hoci nemal úmysel nehnuteľnosť odkúpiť, ale získať ju ako náhradu
nesplatenej pôžičky. Preto vyvodil jednoznačný úmysel intervenienta obísť ustanovenia OZ, privodiť si
pre seba v rozpore s právnymi predpismi priaznivejšiu situáciu v podobe možnosti predložiť kúpnu
zmluvu na vklad vlastníckeho práva prakticky kedykoľvek a žalobkyňa sa stala závislou od ľubovôle

intervenienta nielen pokiaľ ide o splatenie pôžičky (neprimerane krátka doba splatnosti pôžičky), ale aj
pokiaľ ide o samotné nakladanie s nehnuteľnosťou. Za zjavne nespravodlivé tak vyhodnotil priznanie
náhrady trov konania intervenientovi.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie a žiadala, aby
odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie, eventuálne ho zruší a vráti
prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Namietala nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia prvoinštančného súdu. Za
správne považovala rozhodnutie okresného súdu, ktorý vyhodnotil kúpnu zmluvu uzavretú medzi ňou
a intervenientom z dôvodu simulácie právneho úkonu za absolútne neplatnú. Pokiaľ však prvoinštančný
súd konštatoval nadobudnutie vlastníckeho práva žalovanými titulom vydržania, s poukazom na ich 10
ročnú vydržaciu dobu ako aj dobrú vieru, keďže podľa okresného súdu boli obozretní, ak nehnuteľnosť

kúpili cez realitnú kanceláriu, a svedok D. N., majiteľ realitnej kancelárie si nepamätal žiadnu ťarchu
na LV, v čom okresný súd nevidel žiadny problém a ani žalovaní nemali povinnosť v rámci zachovania
obvyklej opatrnosti preverovať si stav na LV a navyše išlo o obdobie, keď ešte išli na obhliadku bytu
a nevedeli, či budú mať záujem o kúpu predmetného bytu, s uvedeným konštatovaním nesúhlasila
a poukázala na poznámku na LV do dňa 06.02.2003, ako aj dátum uzavretia kúpnej zmluvy žalovanými

dňa 20.02.2020, medzi ktorými dňami uplynulo 14 dní, z dokazovania nebolo možné zistiť, či ohliadka
bytu sa konala pred alebo po výmaze poznámky na LV, pričom v deň uzavretia kúpnej zmluvy už
poznámka na LV nebola, teda podľa okresného súdu dobrá viera, že nadobudli nehnuteľnosť žalovaní
od skutočného vlastníka, nebola ničím kompromitovaná a bola daná so zreteľom na všetky okolnosti.
Namietala, že v konaní nebolo také dokazovanie, z ktorého by bezpochyby bolo možné dospieť k záveru,

že pri ústavnekonformnom výklade dobromyseľnosti držby žalovaní mohli byť objektívne presvedčení
o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudli, pričom za poctivý spôsob nadobudnutia veci
treba považovať nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Rozsudok okresného súdu trpí
nedostatkom kritickej analýzy a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, rozpormi v skutkových zisteniach
(kúpna cena mala byť podľa zmluvy vyplatená pri jej podpise, avšak podľa vyjadrenia intervenienta

k tomuto malo dôjsť pred jej podpisom), nesprávne vyhodnotenie dokazovania, medzi ktoré možno
zahrnúť aj posúdenie vierohodnosti výpovede žalovaných, svedka a intervenienta v tom smere, že si
žalovaní nepamätajú sled udalostí vykonaných od prejavenia záujmu až po uzavretie kúpnej zmluvy
a zaplatenie kúpnej ceny, hoci detaily z ohliadky si pamätali. Ak sa právny úkon dostane do rozporu
s dobrými mravmi, je povinnosťou štátu poskytnúť jednotlivcovi ochranu prostredníctvom súdu, pretože

vlastnícke právo sa prejavuje ako status positivus, vyžaduje sa určité plnenie zo strany štátu a to
poskytnutie ochrany pred nezákonnými zásahmi. Tiež poukázal na pojem vôľa, ktorým sa zaoberal
Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 196/2017 zo dňa 12.9.2019. Zákonodarca v záujme vyváženia
spravodlivosti dopĺňa právny poriadok o rovnako všeobecný korektív, spočívajúci v zákaze konaní
namierených proti účelu zákona, ktoré potierajú myšlienku spravodlivosti a takým konaniam sa ochrana

podľa právneho poriadku neposkytuje. Pri riešení konfliktu medzi skutočnou vôľou a vôľou prejavenou
zohráva rolu „dobrá viera“. Adresát právneho úkonu sa môže odvolávať na svoju dobrú vôľu, že
prejavená vôľa korešpondovala vôli skutočnej. Okresný súd pri posúdení otázky, ktorej strane poskytne
ochranu, sa rozhodol pre stranu žalovaných, pričom v prípade, že nie je možné zachovať maximumoboch v kolízii stojacich základných práv, je všeobecný súd povinný kolíziu vyriešiť v prospech toho,
komu svedčí všeobecná idea spravodlivosti (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS 34/09). Pri
posudzovaní platnosti právneho úkonu mal okresný súd vziať do úvahy všetky okolnosti a súvislosti,

ktoré mu boli v čase rozhodovania známe a mal zohľadniť aj okolnosti, ktoré predchádzali vzniku
právneho úkonu, ktorého platnosť je spochybňovaná, pohnútky zúčastnených strán, ich obozretnosť,
existenciu, či naopak absenciu dobrej vôle a pod. Nemohol sa obmedziť len na skúmanie písomného
prejavu vôle a v danom prípade je možné hovoriť iba o posúdení prejavu, čo však nič nevypovedá
o náležitostiach vôle. Okresný súd zabudol na to, že hranice vzájomného súžitia nie sú definované

len právom, ale tiež morálkou, etikou a zvykmi. Poukázala na pojem dobré mravy, pričom práve
zásada výkonu práva v súlade s dobrými mravmi predstavuje významný korektív, ktorý v odôvodnených
prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti.
Špeciálnu pozornosť mal okresný súd venovať, keď predmetom sporu je nehnuteľnosť slúžiaca na
potreby bývania žalobkyne, preto mal byť okresný súd ostražitý, keďže žaloba bola podaná z dôvodu
ochrany pred tvrdeným nezákonným zásahom do vlastníckeho práva k bytu. Od počiatku primárne

tvrdila, že kúpna zmluva je neplatná aj pre rozpor s dobrými mravmi, preto ani k nadobudnutiu vlastníctva
vydržaním nemohlo dôjsť pre rozpor s dobrými mravmi už pri samotnom počiatku začatia plynutia 10
ročnej vydržacej doby, ktorá nezakladá domnienku, že nehnuteľnosť žalovaný nadobudli v dobrej viere.
Poukazovala na nedôveryhodnosť intervenienta, ktorý svoje podnikanie založil na poskytovaní pôžičiek,
ktoré pretransformuje na kúpnu cenu a takým spôsobom ju okradol o byt tým, že ho predal za tretinovú

trhovú cenu, čo preukázala aj výškou trhových cien nehnuteľností vystavených NBS. K uvedeným
rozporom v popise skutkového stavu sa okresný súd nevyjadril a za pravdivé vzal bez ďalšieho tvrdenia
žalovaných, svedka D. N., pričom žalobu zamietol so strohým konštatovaním, že rozpor s dobrými
mravmi, ani defekt vôle žalobkyňa nepreukázala. Uvedené však nesvedčí o spravodlivom a objektívnom
posúdení veci. Už pri uzatváraní kúpnej zmluvy sa okresný súd nezaoberal dobrou vierou žalovaných,

ktorí nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k bytu dobromyseľne kúpnou zmluvou zo dňa 18.02.2003,
pretože ak by okresný súd vykonal podrobný prieskum za akých okolností došlo k uzavretiu kúpnej
zmluvy, k jej zmluvným ustanoveniam, najmä článok VIII. kúpnej zmluvy, v ktorom si žalovaní dohodli
vypratanie bytu aj použitím násilia voči nej, a ak by okresný súd dospel k záveru, že žalovaní nemohli byť
dobromyseľní pri uzavretí kúpnej zmluvy, analogicky nemohli byť dobromyseľní ani pri vydržaní. Okresný

súd sa vôbec nevysporiadal s kúpnou zmluvou uzavretou medzi žalovanými a intervenientom, ktorá
zmluva má svoju materiálu aj formálnu stránku, pričom jej podpísanie nevypovedá nič o náležitostiach
vôle ako materiálnej stránke právneho úkonu, svedčí len o tom, že bola dodržaná forma právneho
úkonu. Poskytnutie ochrany strane, ktorá by zamlčala svoju skutočnú vôľu (nadobudnutím bytu pod
cenu)narážanavšeobecnýprávnyprincíp,ktorýjevrozporesdobrýmimravmi,saochrananeposkytuje.

Okresný súd sa teda bol povinný k tvrdenému rozporu s dobrými mravmi podrobne venovať a z jej strany
tvrdené okolnosti, za ktorých malo dôjsť k podpisu spornej zmluvy, museli byť predmetom dokazovania
a to na základe nepriamych dôkazov, ktoré predložila. Poukázala na účel civilného procesu a to
chrániť skutočné subjektívne práva, všeobecný súd nie je viazaný len skutkovým stavom predneseným
sporovými stranami, ale má i vlastné procesné oprávnenia integrovať do sporu. Súd má tiež povinnosť

starostlivo prihliadať na všetko, čo v konaní vyšlo najavo a tiež oprávnene požiadať strany o ďalšie
skutkové tvrdenia, či vysvetlenia. Verzia priebehu skutkového deja zo strany žalovaných, svedka D. N.
sa v podstatných okolnostiach líšila od verzie ňou predostretou a okresný súd bol povinný zohľadniť
všetky skutočnosti, ktoré ona, svedkovia B. a M. uvádzali na podporu svojho popisu skutkového stavu.
Okresný súd namiesto toho považoval automaticky za pravdivé tvrdenia intervenienta, žalovaných,

svedka N. a nezohľadnil, že ak by celá transakcia skutočne prebehla spôsobom, ako ho popísali,
potom by jej okolnosti svedčili o nedostatku dobrej viery na strane žalovaných, pričom popisované
okolnosti preukazujú, že daný prevod nebol v poriadku. Okresný súd tak schválil nečestné konanie, proti
ktorému sa vecne aj procesne bránila. Neobstoja ani závery okresného súdu o riadnom zaplatení kúpnej
ceny v hotovosti, v čase, keď nebola obmedzená platba v hotovosti, išlo o mimoriadne neštandardný

postup, pričom neposúdenie otázky zaplatenia kúpnej ceny predstavuje taký exces, ktorý zasahuje
úplnú podstatu jej základného práva na spravodlivé konanie. Žalovaní tvrdili vyplatenie kúpnej ceny
vo výške 420.000,- Sk v hotovosti, vybrali ju z banky a na pojednávaní dňa 19.01.2002 už tvrdili, že
danú hotovosť mali doma, pripravenú na kúpu bytu. Avšak z kúpnej zmluvy vyplýva, že túto uhradili
v deň podpisu kúpnej zmluvy, pričom v záhlaví zmluvy je uvedený deň 18.02.2003 a intervenient zmluvu

podpísaldňa20.02.2003,tedaniejepreukázané,kedydošlokuzavretiukúpnejzmluvyanajmäkúhrade
kúpnej ceny a akou formou. Kúpna zmluva nie je verejná listina, jej obsah ako súkromnej listiny je
potrebné dokazovať, pričom dôkazné bremeno leží na účastníkovi, ktorý zo súkromnej listiny vyvodzuje
pre seba priaznivé dôsledky. Žalovaní nemohli preukázať zaplatenie kúpnej ceny poukázaním na kúpnuzmluvu, ktorej obsah museli preukazovať zase len oni. Text kúpnej zmluvy nezodpovedá reálnemu
priebehu deja, o čom svedčí tiež skutočnosť, že ani podľa tvrdení žalovaných nemalo k zaplateniu
kúpnej ceny dôjsť pri podpise zmluvy, ale možno aj predtým, ako uviedol intervenient. Rovnako nemá

oporu vo vykonanom dokazovaní konštatovanie okresného súdu o disponovaní financiami žalovanými
na úhradu kúpnej ceny v hotovosti, keďže disponovanie danými prostriedkami vo výške 420.000,- Sk
doma nebolo preukázané a dokázané. Okresný súd neprihliadol na ňou tvrdené okolnosti, z ktorých
bolo zrejmé, že za 6 pracovných dní nie je fyzicky možné absolvovať všetky úkony predchádzajúce
pred a pri kúpe nehnuteľnosti, tak došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok, pretože jej

nebola poskytnutá ochrana pred tvrdeným porušením jej práva. V dôsledku nesprávneho vyhodnotenia
a tvrdení vykonaných dôkazov porušil okresný súd aj jej základné právo na súdnu ochranu. Žalovaní
podpísali kúpnu zmluvu dňa 18.02.2003 a nie dňa 20.02.2003, ako uvádza okresný súd, čo potvrdzuje aj
záhlavie kúpnej zmluvy a intervenient ako predávajúci overil svoj podpis na notárskom úrade v Bratislave
dňa 20.02.2003. Na pojednávaní predložila listinný dôkaz z katastra nehnuteľností o poznámke „P2
poznamenávasanávrhnaOkresnýsúdPiešťanyzodňa20.06.2002,návrhnaneplatnosťkúpnejzmluvy

a návrh na vydanie predbežného opatrenia – VZ 1572/02, ktorá podľa vyjadrenia Okresného úradu
Piešťany, katastrálny odbor, bola vymazaná dňa 06.02.2003. V dobe od 07.02.2003 (LV bez poznámky)
do 18.02.2003 bolo 6 pracovných dní a na 7. pracovný deň už mali zmluvné strany dohodnuté zmluvné
podmienky uvedené v kúpnej zmluve a tak vo vzťahu k zapísanej poznámke je sporné obdobie od
07.02.2002 do 18.02.2002, kedy si dohodli zmluvné podmienky. Okresný súd nesprávne uviedol, že sa

jednalo o obdobie 14 dní od 06.02.2003 do 20.03.2003 a nebolo preukázané, kedy žalovaní vykonali
ohliadkubytu.Okresnýsúdsanezaoberalvykonanímdôkazukedyazaakýchokolnostídošlokuzavretiu
kúpnej zmluvy, najmä s poukazom na výpoveď žalovaného 1/, a to v súvislosti s jeho výpoveďou ohľadne
kúpnej ceny vo výške 420.000,- Sk, ktorú podľa neho uhradili výberom z banky, v ktorej dobe platilo, že
sumu nad 100.000,- Sk bolo potrebné banke nahlásiť 3 dni pred výberom, pričom žalovaná 2/ uviedla,

že do realitnej kancelárie chodila viackrát, keď sa zmluva pripravovala, intervenienta tiež videla viackrát,
keďže sa nemohol byt prepisovať kým tam mala žalobkyňa trvalý pobyt, teda zjavne išlo o dlhšie časové
obdobie ako 6 pracovných dní. Z uvedeného vyplýva, že ohliadku bytu žalovaní mohli vykonať pred
dátumom 06.02.2003, teda v čase, kedy na LV č. XXXX bola zapísaná poznámka o prebiehajúcom
súdnom spore. Taktiež poukázala na výpoveď žalovanej 2/ na pojednávaní, kedy odpovedala ohľadne

záujmu o LV kladne a už pri prejavení záujmu o kúpu bytu si mali žalovaní zistiť aktuálny právny stav
bytu, počas 6 pracovných dní museli vykonať jednu ohliadku bytu, ktorú vykonali neskoro popoludní,
rozhodnúť sa pre kúpu bytu, urobiť prejav o kúpu bytu v realitnej kancelárii, realitná kancelária vyhotovila
zmluvy,keďžepodľažalovanej1/manželsňounechodildorealitnejkancelárie,aleonatambolaviackrát
a tiež videla viackrát intervenienta, potrebovali čas na pripomienkovanie kúpnej zmluvy, v banke museli

minimálne 3 dni pred výberom nahlásiť sumu 420.000,- Sk a dňa 18.02.2003 podpísali zmluvu, čo
všetko nasvedčuje potrebe dlhšieho časového úseku ako 6 pracovných dní a dokazuje, že ohliadku
bytu museli vykonať pred dňom 07.02.2003. Tiež poukázala na výpoveď žalovaných o ich vedomosti
v čase ohliadky bytu, že ho užíva žalobkyňa a nie intervenient, ktorá skutočnosť mala u nich vzbudiť
pochybnosťainformovaťsaunej,nazákladeakéhodôvodubytužíva,nonapriektomutvrdili,žeichspor

medzi intervenientom a žalobkyňou nezaujímal a prišli len na ohliadku bytu z ponuky realitnej kancelárie
a ešte nevedeli, či byt kúpia. Nesúhlasila v uvedenom smere s posúdením veci prvoinštančným súdom
o jej údajných nevýhradách k pobytu cudzích ľudí v byte. Taktiež poukázala na výpoveď žalovaného 1/
ohľadne výpovede, podľa ktorej im jej dcéra odmietla dať kľúče od pivnice, pričom tvrdila spolu s dcérou,
že žalovaní pivnicu vylomili, teda že zjavne došlo k sporu medzi nimi a ďalší spor sa týkal kuchynskej

linky, ktorú odmietla s tým, že je jej. Daná výmena názorov medzi jej dcérou a žalovanými vyvracia ich
tvrdenie, že nedošlo k sporu a pred kúpou bytu nevedeli, že ona byt vlastnila aj s vnútorným zariadením
a je neudržateľné ich tvrdenie, že žiadnym spôsobom nedala najavo svoj nesúhlas so stratou bytu.
Pokiaľ žalovaní tvrdili, že kúpu bytu potrebovali urgentne, v uvedenom smere poukázala na skutočnosť,
že do kúpeného bytu sa nasťahovali až po niekoľkomesačnej rekonštrukcii, čo preukazuje nepravdivosť

ich tvrdenia o potrebe extrémne urýchliť celý proces kúpy bytu od prvej návštevy z realitnej kancelárie
až po uzavretie kúpnej zmluvy v rozsahu 6 pracovných dní. Rovnako nesúhlasila s konštatovaním
prvoinštančného súdu ohľadne svedka L. M. a jeho údajných tendenciách o jej manipuláciu, ktorý názor
vyvoláva pochybnosti o nestrannosti a objektívnosti rozhodnutia súdu. Namieta právny názor súdu, že
L. M. a dcéra L. B. mali záujem na výsledku sporu a preto ich svedecké výpovede považoval okresný

súd za nedôveryhodné, pričom nemala inú možnosť ako vypočuť svedkov prítomných pri ohliadke bytu
žalovanými. Taktiež poukázala na výpovede žalovaných, ktoré si v istom smere podrobne pamätali sled
udalostí pred uzavretím kúpnej zmluvy a následne si nevedeli spomenúť, za akých okolností došlo
k uzavretiu kúpnej zmluvy, ale pamätali si kúpnu cenu, ktorú neuhradili výberom z banky, ale malihotovosť doma. Na otázku jej právneho zástupcu, aby sa podrobne vyjadrili k okolnostiam a úkonom
od ohliadky po uzavretie kúpnej zmluvy si zrazu nič nepamätali, ale spomenuli si na sumu 420.000,-
Sk, ktorú mali doma, hoci žalovaný 1/ na pojednávaní tvrdil, že peniaze vybral v hotovosti v banke,

ktoré konanie nesvedčí o ich dobrej viere a radikálnu zmenu v pamäti žalovaných okresný súd nijako
nevyhodnotil. Žalovaní pri kúpe nehnuteľnosti mali povinnosť si pri patričnej obozretnosti preveriť, či
vlastníctvo intervenienta k bytu nie je žiadnym spôsobom ohrozené, čo však neurobili a spoliehali sa na
tvrdenie intervenienta, ktorý však len obchoduje s bytmi a jeho cieľom bolo dosiahnutie zisku z predaja
bytu. Pochybnosti u žalovaných malo vyvolať aj to, že intervenient byt predával v krátkom čase od

jeho nadobudnutia a tiež prvá návšteva realitnej kancelárie, ktorá jej potvrdila, či byt je v poriadku,
ktorú informáciu od realitnej kancelárie si žalovaná 2/ neoverila predložením LV, keď vedeli o rôznych
podvodoch s bytmi. Pochybnosti u žalovaných mala vzbudiť aj skutočnosť, že ona mala na seba
napísané odbery energií, na poštovej schránke bolo uvedené len jej meno, ako aj na zvončeku a tiež na
mestskom úrade bola evidovaná ako vlastník bytu s povinnosťou platiť daň z nehnuteľností, taktiež keď
uzatvárali zmluvy o výkone správy domu so správcom museli vedieť, že právnym predchodcom, ktorý

mal uzavretú zmluvu o výkone správy bytu bola ona a to aj z dôvodu, že správca bol povinný vykonať
vyúčtovanie spotreby teplej, studenej vody a podobne. Taktiež si žalovaní pri patričnej obozretnosti mohli
overiť informácie u správcu bytov ako aj z verejne dostupných zdrojov, pričom vedeli, že intervenient
nikdy byt nevyužíval na bývanie, z čoho im muselo byť zrejmé, že byt neužívala ako nájomníčka, napriek
tomu, že to tak tvrdili vo svojej výpovedi, keď zo žiadnej listiny ani zo žiadnej výpovede nevyplývalo, že

by v predmetom byte niekedy vystupovala ako nájomníčka a platila nájomné intervenientovi. Poukázala
tiež na kúpnu cenu vo výške 420.000,- Sk (13.942,- eur), ktorá predstavuje 1/3 hodnoty bytu s poukazom
na údaje NBS zverejnené na stránke cien nehnuteľností na bývanie podľa krajov v roku 2003, pričom
práve nízka cena bytu nesvedčí v prospech dobromyseľnosti žalovaných a mali byť opatrnejší, keď
sa byt predával za podstatne nižšiu cenu než bola v tej dobe obvyklá cena. Podľa údajov NBS sa

ceny bytov v Trnavskom kraji pohybovali na úrovni 400 eur/m2, čo pri výmere 77,42 m2 činí 30.968,-
eur, avšak trhové ceny bytov v Piešťanoch boli mierne vyššie a byt mal trhovú hodnotu minimálne
33.000,- eur. Poukázala tiež na čl. VIII kúpnej zmluvy ohľadne odovzdania bytu intervenientom dňa
28.02.2003, keď z ohliadky žalovaní vedeli o užívaní bytu ňou, ktoré dojednanie smerovalo k tomu,
že žalovaní nechceli kúpiť byt so žalobkyňou, ktorá pre nich predstavovala akési nechcené bremeno.

Žalovaní teda chceli s poukazom na dané zmluvné dojednanie vykonať deložáciu proti jej vôli na náklady
intervenienta, teda nemôžu tvrdiť, že boli dobromyseľní, keď mali v úmysle použiť násilie voči nej
ako dôchodkyni, ktorá v byte bývala so svojou 95-ročnou matkou, a to použitím násilia voči slabým
dôchodkyniam. Mala za to, že pre vydržanie neboli splnené kumulatívne obidve podmienky, preto
daný originálny spôsob nadobudnutia nehnuteľnosti neprichádza do úvahy. V uvedenom smere tiež

poukázala na čl. VIII kúpnej zmluvy, tretia veta ohľadne prevodu elektrickej energie, vody a plynu na
žalovaných, čo bez jej súčinnosti nebolo možné, keď aj podľa vyjadrenia žalovaných mala odbery na
seba napísané, čo tiež malo u nich vzbudiť pozornosť. Energie prepísala na žalovaných z racionálneho
dôvodu, aby energiu, ktorú spotrebujú neplatila za nich a nebola neskôr vymáhaná od nej, čo však
nepreukazuje dobrovoľnosť jej konania. Okresný súd nezohľadnil ani skutočnosť, že nemá inú možnosť

reparácie, ktorú žalovaní majú v prípade kladného rozhodnutia v jej prospech ohľadne nároku voči
intervenientovinanáhraduškody,prípadneinejujmy,zktoréhodôvodubybolovhodné,abyodvolacísúd
z hľadiska všeobecnej idey spravodlivosti uprednostnil ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka
– žalobkyne pred ochranou vlastníckeho práva nadobúdateľa – žalovaných. Za predpokladu zistenia,
že sú dané dôvody na ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka – žalobkyne a súčasne aj na

ochranu vlastníckeho práva žalovaných na základe dobrej viery, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej
spravodlivosti s poukazom na to, že v tom čase ako dôchodkyňa bola zbavená vlastníckeho práva
k bytu nezákonným spôsobom a spolu so svojou 90-ročnou matkou vyhodená na ulicu, ktorý psychický
nátlak zo strana intervenienta zanechal trvalé poškodenie jej zdravia a aj po 18-tich rokoch je stále
v psychiatrickom liečení, čo dokazuje aj lekárska správa. Z dôvodu prežitej traumy zo straty bytu bola

paralyzovaná a nebola schopná sa brániť a aj z toho dôvodu súd pristúpil k jej domácemu výsluchu, mala
strach zo stretnutia s intervenientom, ktorý sa správal obzvlášť trýznivým spôsobom, z ktorého dôvodu
sa odhodlala podať žalobu po dlhšej dobe. Pokiaľ sa týka inštitútu vydržania, dané právo skôr patrí
jej, pričom okresný súd vychádzal z toho, že žalovaní využívali spornú nehnuteľnosť nerušene počas
vydržacej doby a po jej uplynutí nadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, pričom poukázala

na zásadu „spravodlivosť a dobro je najvyšší zákon“, ktorá úvaha má oporu aj v ustálenej rozhodovacej
praxi a nie je v rozpore s nálezmi Ústavného súdu SR, na ktoré poukazujú žalovaní. Zamietnutím žaloby
zostalabezmožnostiakejkoľveksatisfakcie,bolapozbavenávlastníctva,ktorýprávnyzáverjezhľadiska
atribútov spravodlivosti neakceptovateľný. Namietala aj rozhodnutie prvoinštančného súdu ohľadnepriznania trov konania vo výške 100 % žalovaným, keďže žaloba smerovala voči absolútnej neplatnosti
kúpnej zmluvy uzavretej medzi ňou a intervenientom a následne tomu, že ani žalovaní sa nestali
vlastníkmi bytu na základe kúpnej zmluvy, pričom súd prvej inštancie vyhovel v danej časti žalobe, ktorá

bola dôvodne podaná, preto pri zachovaní spravodlivosti nemal priznať náhradu trov konania žiadne
strane sporu z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Za dôvod hodný osobitného
zreteľa považovala tiež nepriaznivú sociálnu situácie, jej nízky príjem zo starobného dôchodku, čo bol
aj dôvod na oslobodenie od súdneho poplatku.

Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhli rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny
potvrdiť. Mali za to, že bolo možné predpokladať rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý kúpnu zmluvu
medzi žalobkyňou a intervenientom vyhlási za absolútne neplatnú vzhľadom na ich vzájomné dohody
o pôžičke peňazí a spôsobe zabezpečenia pohľadávky, pričom v čase dojednávania daných zmlúv
žalovaní neboli účastníkmi týchto úkonov a daný spôsob zabezpečenia bol v danej dobe taký a až

neskôr právna prax ho označila za rozporný so zákonom, čo však nemá vplyv na prejav vôle strán,
keďže žalobkyňa tak ako zmluvu o pôžičke, aj kúpnu zmluvu s intervenientom dobrovoľne podpísala.
Pokiaľ žalobkyňa namietala ich dobrú vôľu tým, že sa nezhodli vo svojich vyjadreniach ohľadne spôsobu
nakladania s finančnými prostriedkami pred 20 rokmi, danú argumentáciu považovali za extrémnu ak
žiada, že si majú podrobne pamätať presný sled udalostí pred dvadsiatimi rokmi. Napádanie rozsudku

okresného súdu pre absenciu kritickej analýzy z dôvodu, že žalovanej 2/ nebolo jasné, či kúpna
cena bola uhradená tesne pred podpisom zmluvy alebo až po nej, čím by mala byť preukázaná
i dobromyseľnosť žalovaných, v uvedenom smere nevideli žiadny právny základ spochybňujúci ich
dobromyseľnosť.Pokiaľžalobkyňapovažovalapresnýmomentúhradykúpnejcenyzanatoľkopodstatný
pre určenie ich dobromyseľnosti, mala podať procesný návrh na vykonanie dokazovania v rozsahu, aby

bol daný moment presne určený, avšak taký návrh nebol podaný, pričom aj v prípade jeho podania
by namietali jeho nedôvodnosť, keďže nemá význam pre rozhodnutie o vydržaní. Videli v tom jediný
manévrovací priestor žalobkyne v tom, keď tvrdila, že nikdy nezaplatili kúpnu cenu, čo by mohlo
mať vplyv na ich dobromyseľné nadobudnutie nehnuteľností. Konštatovali, že okresný súd vyvinul
nadmerné úsilie pri skúmaní dobrej viery pri nadobudnutí vlastníctva bytu zo žalobkyne na intervenienta.

Uvedenú požiadavku však považovali za zbytočnú, keďže okresný súd kúpnu zmluvu vyhlásil za
absolútne neplatnú z titulu absencie prejavu vôle žalobkyne, preto nemal dôvod skúmať dobromyseľnosť
intervenienta, keď absentoval základný prvok prejavu vôle prevádzajúceho – žalobkyne, pričom úmysel
intervenienta bol jasný, keďže požičiaval peniaze a z pohľadu slabšej vymožiteľnosti práva v rokoch
2000 vykonával viacero právnych úkonov smerujúcich k zabezpečeniu svojej pohľadávky, ktorý spôsob

zabezpečenia bol v danej dobe bežný. Poukázali na postup žalobkyne a jej rodinných príslušníkov,
ktorí ju do danej situácie zainteresovali tým, že jej L. M., ktorý údajne podnikal a potreboval krátkodobú
pôžičku, zabezpečil poskytnutie pôžičky od intervenienta, ďalej sa nestaral o zmluvné podmienky,
úver ani sám nesplácal a preto nemohol ako dôkaz úhrady pohľadávky preukázať žiadnym písomným
potvrdením, či iným dokladom. L. M. a L. B., ktorí boli vypočutí ako svedkovia sú odkázaní na bývanie

u žalobkyne, ich priamou intervenienciou sa dostala do zmluvného vzťahu s intervenientom, im bola
poskytnutá pôžička, ktorú nesplácali a tiež podanie žaloby riešila s právnou zástupkyňou svedkyňa L.
B., teda bola priamo ovplyvnená jej znením. Motivácia oboch svedkov vykresliť situáciu v prospech
žalobkyne, je preto viac ako markantná. Žalobkyňa sa so žalovanými dohodla, že im nechá časť
kuchynskej linky po ich vysťahovaní, dohodla, že pivnicu vysťahuje neskôr a následne po vyprataní

bytu bola s nimi prepisovať zmluvy na odber energií. Je absolútne nelogické, prečo by sa dohodla
so žalovanými, že im niečo nechá, že si niečo príde zobrať neskôr, a že im poskytne súčinnosť na
prepis zmlúv, ktorému predchádzalo späťvzatie žaloby voči intervenientovi a na druhej strane účelovo
a zištne tvrdiť, že sa cítila byť vlastníčkou bytu a nechcela sa z neho sťahovať. Nevedia si predstaviť,
že by im tvrdila vlastníctvo k bytu a nevysťahuje sa, pretože byt je jej a súčasne sa s nimi dohodne,

že im nechá časť kuchynskej linky. Idúc po časovej línii možno badať, že žalobkyňa podala návrh na
späťvzatie žaloby následkom čoho bola odstránená aj poznámka na LV, dohodla sa s nimi na spôsobe
vypratania bytu a po nadobudnutí ich vlastníctva im poskytla súčinnosť na prepis energií. Motivácia
žalobkyne sa im ukázala aj v dôkaze získanom po vydaní napadnutého rozsudku, kde vo verejnom
registri Ministerstva spravodlivosti SR je vedená žalobkyňa – dražba bytu, v ktorom momentálne býva.

Nechcú špekulovať o tom, kto jej dlh spôsobil pre byt, ktorý je predmetom dražby, avšak je si veľmi
dobre možné predstaviť, že dôchodkyňa s pravidelným dôchodkom si sama nespôsobila dlhy, ktoré ju
mali pripraviť o bývanie. Poukázali tiež na motiváciu žalobkyne, ktorá po viac ako šestnástich rokoch sa
začala domáhať práva k nehnuteľnosti, ale aj samotných svedkov – rodinných príslušníkov žalobkyne,ktorí tvrdili, že žalobkyňa sa cítila byť vlastníčkou bytu a nechcela ho opustiť. Išlo o tých svedkov, ktorí
žalobkynidohodliposkytovateľapôžičkyatých,ktorízapožičanéprostriedkyodžalobkyneprevzaliamali
splácať. Schizofrenické postoje žalobkyne k vlastníctvu bytu, kedy na jednej strane s nimi dohaduje

spôsob odovzdania bytu a na druhej strane tvrdiť, že je vlastníčkou bytu a nechcela ho odovzdať, sú
účelovými tvrdeniami s cieľom získať byt. Poukázali na právnu zásadu vigilantibus iura scripta sund.

Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných zotrvala na tvrdení, že neboli a nemohli

byť dobromyseľní a teda pri splnení jednej podmienky vydržania nebola splnená druhá
podmienka, dobromyseľnosť, čo vylučuje vydržanie. Vyjadrenie žalovaných vyhodnotila ako snahu
o odpútanie pozornosti od posudzovanej veci, keď v odvolaní napadla neposúdenie dobromyseľnosti
prvoinštančným súdom, čo bolo preukázané písomnými dôkazmi ako aj svedeckými výpoveďami
žalovaných, ktoré boli účelové, v snahe prekrútiť nespochybniteľné písomné dôkazy predložené v ich
neprospech. Skutočnosť, že svedkovia, ktorí vypovedali v jej prospech, nezakladá posudzovanie

ich výpovedi za účelové. Dobromyseľnosť žalovaných nemôže byť odvodená len od skutočnosti,
že v evidencii katastra nehnuteľnosti je zapísaný niekto iný ako vlastník (uznesenie Najvyššieho
súdu sp. zn. 6Cdo 71/2011). Žalovaní žiadnym spôsobom nevyvrátili jej tvrdenia spochybňujúce ich
dobromyseľnosť a ako rozumovo vyspelí nadobúdatelia nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej
opatrnosti nemohli mať dôvodné pochybnosti o tom, že intervenientovi ako zapísanému nositeľovi

určitéhoprávavkatastrinehnuteľnostidanéprávonesvedčí.Dôvody,prektoréprvoinštančnýsúdoznačil
kúpnu zmluvu uzavretú medzi intervenientom a ňou boli známe žalovaným už v januári 2003 počas
ohliadky bytu z rozprávania jej dcéry – L. B. ako aj L. M., teda pred uzavretím kúpnej zmluvy dňa
18.02.2003, čo malo vyvolať obozretnosť u žalovaných. Dobromyseľnosť žalovaných je vylúčená aj
pre nezhody medzi nimi a žalobkyňou, na čo bolo poukázané pred prvoinštančným súdom. Žalovaní

si paradoxne pamätali veľa detailov, ale udalosti predchádzajúce uzavretiu ich kúpnej zmluvy už nie.
Žalovaní vykonali ohliadku v januári 2003, počas ktorej sa od jej dcéry dozvedeli o nezákonnom
spôsobe nadobudnutia vlastníctva k bytu intervenientom a navyše na LV v čase ohliadky bol zápis
o prebiehajúcom súdnom spore, ktorý bol vymazaný až dňa 06.02.2003. Len zo strachu z intervenienta,
ktorý sa jej opakovane vyhrážal, že ju vysťahuje na ulicu vzala pôvodnú žalobu späť a nakoniec dokonal

svoje vyhrážky, pod ťarchou ktorých sa nedobrovoľne z bytu vysťahovala, pričom tieto tvrdenia dokazuje
aj kúpna zmluva zo dňa 18.02.2003 v článku VIII.. O dobromyseľnosti žalovaných by bolo možné hovoriť,
keby vec držali v omyle, že im byt patrí a išlo by o omyl ospravedlniteľný. Pritom omyl žalovaných
vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia
zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo

361/2012zodňa27.01.2005,publikovanévZbierkestanovískarozhodnutíNajvyššiehosúduSR6/2015
pod č. 74 ohľadne dobrej viery. Tiež uviedla medializovaný pozemkový prípad vtedajšieho prezidenta SR
avdanomsmererozsudokOkresnéhosúduPopradsp.zn.7C/53/2017zodňa26.10.2018,vktoromsúd
rozhodol v prospech pôvodného vlastníka pred dobromyseľným nadobúdateľom. V ďalšom uvádzala
totožné tvrdenia a skutočnosti ako v podanom odvolaní.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal vec medziach daných ustanoveniami § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.
3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu
stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné,presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi
otázkami a aspektmi, teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP
a v podstatných bodoch na ne odkazuje. V skutkových zisteniach okresného súdu neabsentuje žiadna

relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil
súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité

najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobkyne v odvolaní.

Podľa § 134 ods. 1 OZ, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu
troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona (ex lege), pri
splnenízákonnýchpredpokladov:a)musíísťospôsobilýpremetvydržania,b)držbamusíbyťoprávnená
a c) držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby.

Podľa § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Oprávnená držba je faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako
so svojimi, v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo vykonávateľovi práva, tieto patria.

Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo

pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na
základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp
ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v
demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo
plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než

koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť
na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie
základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má
niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť
o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom

správnom (katastrálnom) konaní (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016).

Podľa § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými

mravmi.

Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky,
ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak

významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Podľa § 3 ods. 1
OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Zmyslom
tohto ustanovenia je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým
mravom, ktoré možno definovať ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v

historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané
rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných (porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 26. 6. 1997, sp. zn. 3 Cdon 69/96).Odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu z 20. decembra 2017, sp. zn. I.ÚS 460/2017,
v ktorom skonštatoval, že ochrana dobrej viery chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je

jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery a právnej istoty, odvíjajúceho sa od princípu právneho
štátu. Táto ochrana môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Poskytnutie
predností jednej z obidvoch požiadaviek však musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych
okolností každého prípadu a prísnym hodnotením dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva. Je
pritom potrebné nájsť praktickú konkordanciu medzi obidvoma protikladne stojacimi princípmi tak, aby

zostalo zachované maximum z obidvoch, a ak to nie je možné, potom dať prednosť tomu riešeniu,
ktorému svedčí ešte ďalší princíp, či všeobecne uznaná predstava spravodlivosti (bod 13 odôvodnenia
nálezu). Ústavný súd tiež uviedol, že judikatúra slovenských najvyšších súdnych autorít momentálne
nie je úplne jednotná v otázke posudzovania konfliktu ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka a ochrany dobromyseľnosti nového nadobúdateľa. Súčasný platný právny poriadok priznáva
ochranu dobromyseľnému držiteľovi v právnom inštitúte vydržania, ktorý umožňuje oprávnenému

(dobromyseľnému) držiteľovi nadobudnutie vlastníckeho práva iba pri súčasnom splnení podmienky
nerušeného uplynutia vydržacej doby. Za iných podmienok nemožno priznať dobromyseľnému držiteľovi
nadobudnutie vlastníckeho práva. Medzi novšími rozhodnutiami najvyššieho súdu možno nájsť aj
také, ktoré iba výnimočne pripúšťajú možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa. Z týchto
rozhodnutí (6Cdo/792/2015, 4Cdo/102/2017, 6Cdo/71/2011), ale nevyplýva všeobecná prednosť

jedného z kolidujúcich princípov. Ide tu skôr o pripustenie možnosti skúmania existencie výnimočných
okolností, ktoré môžu v konkrétnom prípade nastať, a ktoré môžu byť dôvodom na ustúpenie od
prísneho zotrvávania na princípe nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet.
Výnimočnosť okolností môžu založiť dobromyseľnosť nadobúdateľa s následkom jej prevahy nad
ochranou pôvodného vlastníka. Súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť,

ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp
elementárnej spravodlivosti. Z uvedeného dôvodu aj IV. senát ústavného súdu nezavrhuje mimoriadne
výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom. Platná právna úprava
poskytuje ochranu dobromyseľným držiteľom, spočívajúcu jednak v možnosti nadobudnúť vlastnícke
právo od nevlastníka vydržaním po splnení zákonom stanovených podmienok (10 ročná nepretržitá

dobromyseľná držba), ako aj možnosti domáhať sa náhrady za prípadné zhodnotenie držanej
nehnuteľnosti. Taktiež v náleze Ústavného súdu SR z 19. januára 2021, sp. zn. I.ÚS 510/2016 odkázal
ústavný súd pri nezavrhnutí mimoriadne výnimočnej možnosti poskytnutia ochrany práv dobromyseľným
nadobúdateľom, avšak pri zdržanlivom prístupe k tejto otázke.

Pokiaľ ide o spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva, tieto upravuje zákon rámcovo v ustanovení §
132 ods. 1, 2 OZ, ktoré pokrýva tak originálne, ako i devivatívne nadobudnutie vlastníckeho práva. Medzi
originálne spôsoby nadobudnutia vlastníctva, kedy nadobúdateľ neodvodzuje svoje vlastnícke právo
od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka sa zaraďujú vydržanie, vytvorenie novej veci, spracovanie

cudzej veci, nadobudnutie zo zákona, nález vecí, privlastnenie, oddelenie prírastku veci a pozemkové
úpravy.Vsúvislostisnadobudnutímvlastníckehoprávajedobrávieranadobúdateľavýznamnávprípade
vydržania podľa § 134 OZ.

V prejednávanej veci správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že s poukazom na nemožnosť
prelomenia zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, (uznesenie Veľkého
senátu NS SR sp. zn. 1VObdo 2/2020 z 27. apríla 2021) nemohli nadobudnúť žalovaní vlastnícke
právo z neplatného právneho úkonu uskutočneného s intervenientom, keďže tak kúpna zmluva medzi
žalobkyňou a intervenientom a následne medzi intervenientom a žalovanými sú absolútne neplatné

právne úkony.

Prvoinštančný súd však v prejednávanej veci s prihliadnutím na zistené skutočnosti skúmal podmienky
nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanými titulom vydržania, ktoré mal za splnené. Konštatoval

dobromyseľnosť žalovaných, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti, mal za preukázané plynutie 10 ročnej
vydržacej doby ako aj ich dobromyseľnosť, v ktorom smere uviedol dôvody v bode 61 odôvodnenia
rozhodnutia.Aj odvolací súd sa plne stotožňuje s týmto záverom prvoinštančného súdu o konštatovaní
dobromyseľnosti žalovaných, ktorí mali záujem o kúpu bytu a za daným účelom sa obrátili na

realitnú kanceláriu, odborne spôsobilý subjekt v odbore predaja a kúpy nehnuteľností, s ktorým
následne rokovali, uskutočnili ohliadku a tiež sa prostredníctvom neho vyhotovila kúpna zmluva medzi
intervenientom a žalovanými. V uvedenom smere aj odvolací súd poukazuje na postoj žalobkyne,
ktorá od straty vlastníckeho práva síce na základe absolútne neplatného právneho úkonu – kúpnej
zmluvy uzavretej s intervenientom, ku dňu podania žaloby po trinástich rokoch (dňa 13.06.2016),

sa nesprávala ako dotknutý vlastník spornej nehnuteľnosti, čomu nasvedčujú aj ďalšie skutkové
okolnosti, ktoré správne vyhodnotil prvoinštančný súd a to v súvislosti s vykonaním ohliadky bytu
žalovanými za prítomnosti pracovníka realitnej kancelárie. V danom smere považuje odvolací súd
argumenty žalobkyne poukazujúce na krátku dobu medzi ohliadkou nehnuteľnosti resp. vymazaním
poznámky na LV od 06.02.2003 do dátumu uzavretia kúpnej zmluvy žalovanými dňa 18.02.2003 a jej
podpisom intervenientom dňa 20.02.2003 za účelové a tendenčné, pričom aj odvolací súd poukazuje

na žalobkyňou nepreukázanú skutočnosť, že pri ohliadke bytu (v presne nezistený deň) boli žalovaní
informovaní o jej nevôli previesť byt, tiež, že sa cíti byť vlastníčkou bytu, keď tomu nezodpovedajú
ani ďalšie zistenia prvoinštančného súdu ohľadne prepisu energií zo strany žalobkyne, dohody so
žalovanými ohľadne ponechania či odnesenia niektorých vecí jej patriacich v byte.

Odvolací súd poukazuje na dobrú vieru, ktorá sa v pochybnostiach považuje za oprávnenú, pričom
žalobkyňa v danom smere napriek rozsiahlym a opakujúcim sa tvrdeniam v odvolaní nespochybnila
dobromyseľnosť žalovaných a to ani jej neopodstatnenými pre prejednávanú vec argumentami
o údajných rozporoch v tvrdeniach žalovaných ohľadne dispozície finančnými prostriedkami na kúpnu

cenu v zmysle kúpnej zmluvy uzavretej s intervenientom, ako aj dátume vyplatenia kúpnej ceny,
pričom nevyplatenie kúpnej ceny intervenientovi nebolo sporné. Aj za predpokladu pripustenia istých
rozporov vo výpovediach žalovaných ohľadne získania finančných prostriedkov na kúpnu cenu a to či už
výberom z banky alebo jej uloženia doma, je aj táto žalobkyňou uvádzaná nezrovnalosť vzhľadom na
dátum uzavretia kúpnej zmluvy žalovanými s intervenientom natoľko nepodstatná a nespochybňujúca

konanie žalovaných v dobrej viere, že teda nadobúdali nehnuteľnosť od vlastníka, keď neboli ani zo
strany pracovníka realitnej kancelárie vyvolané pochybnosti na strane žalovaných o tom, že vlastníkom
prevádzanej nehnuteľnosti je intervenient. Ani samotný priebeh ohliadky sporného bytu pred uzavretím
kúpnej zmluvy nenasvedčuje argumentácii žalobkyne o spochybnení dobromyseľnosti žalovaných,
teda v súvislosti s jej tvrdenou a aj preukázanou prítomnosťou v byte, ktorá mala u žalovaných

podľa hypotetických úvah žalobkyne vyvolať u žalovaných pochybnosti ohľadne vlastníckeho práva
k spornému bytu.

V uvedenom smere je tiež bez relevancie, že podľa žalobkyne intervenient predával nehnuteľnosť

žalovaným v krátkom časovom úseku od nadobudnutia vlastníctva, či vedenie energií na meno
žalobkyne, ktorá mala uzavretú zmluvu o výkone správy so správcom, ktoré okolnosti mali podľa
žalobkyne vzbudiť dôvodné pochybnosti u žalovaných ohľadne vlastníckeho práva k prevádzaného
bytu. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na požadovanú patričnú obozretnosť zo strany žalovaných ohľadne
možnosti overiť si informácie od správcu bytov ako aj z verejne dostupných zdrojov, z ktorých by mohli

zistiť, že intervenient byt nikdy nevyužíval na bývanie, a že žalobkyňa byt neužívala ako nájomníčka, je
aj táto jej argumentácia rovnako bez relevancie vo vzťahu k spochybneniu dobromyseľnosti žalovaných,
ktorí mohli taktiež hypoteticky predpokladať, že je iba nájomníčkou predmetného bytu, neboli povinní
si túto skutočnosť preverovať ako záujemcovia bytu, keďže išlo o vzťah medzi vlastníkom bytu
a nájomcom. Rovnako je bez relevancie tvrdenie žalobkyne ohľadne ňou tvrdenej nízkej kúpnej

ceny zaplatenej žalovanými intervenientovi, keď dohoda o kúpnej cene je vždy výsledkom konsenzu
zmluvných strán a navyše žalobkyňa v uvedenom smere neuniesla dôkazné bremeno ohľadne ňou
tvrdenej nízkej kúpnej cene, ktorá mala tiež spochybniť dobromyseľnosť žalovaných. Ani odvolací
súd nevidí dôvodnosť tvrdení žalobkyne o spochybnení dobromyseľnosti žalovaných ani v súvislosti s
uvedením poznámky v článku I. kúpnej zmluvy datovanej dňa 18.02.2003, ktorej definovanie v kúpnej

zmluve neevokovalo u žalovaných pochybnosti ohľadne vlastníckeho práva zo strany intervenienta
a možných prípadných sporov týkajúcich sa predmetného bytu vzhľadom na zápis danej poznámky,
z ktorej vyplýva iba označenie rozhodnutia, súdu a spisovej značky, bez bližšieho popisu na liste
vlastníctva.K poukazu žalobkyne na konanie v rozpore s dobrými mravmi pri právnom úkone zo strany žalovaných

odvolací súd poukazuje na závery vyjadrené v náleze Ústavného súdu SR zo 14. novembra 2018,
sp. zn. II. ÚS 484/2015, ktorý konštatoval, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby
treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom
nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob
nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je

preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté
plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

Odvolací súd nepovažoval konanie žalovaných za v rozpore s dobrými mravmi, keď tomuto vôbec
nezodpovedá priebeh deja v súvislosti s kúpou predmetného bytu zo strany žalovaných a tomu

predchádzajúcimi úkonmi (ohliadka a následne príprava kúpnej zmluvy) ako aj zaplatenie kúpnej ceny.
Pokiaľ ide o pohnútky zúčastnených strán a okolnosti, ktoré predchádzali vzniku právneho úkonu –
kúpnej zmluvy uzavretej medzi intervenientom a žalovanými, ani v uvedenom smere odvolací súd
nevzhliadol žiadne pochybnosti, bolo zrejmé, že žalovaní mali záujem o kúpu bytu, obrátili sa na realitnú
kanceláriu, ktorá sprostredkovala celý proces súvisiaci s prevodom vlastníckeho práva k predmetnému

bytu a žalovaní svoju skutočnú vôľu byt kúpiť prejavili a deklarovali v kúpnej zmluve.

Odvolací súd nespochybňuje, že sporný byt slúžil na potreby bývania žalobkyne, ako aj jej ďalšej rodiny,
pričom v uvedenom smere sa práve žalobkyňa nesprávala ako osoba dotknutá na vlastníckom práve,

keď umožnila žalovaným ohliadku sporného bytu, učinila tiež následné úkony smerujúce k tomu, aby byt
uvoľnila pre žalovaných, z bytu sa odsťahovala a až po 13 rokoch (opakovane odvolací súd zdôrazňuje)
sa vehementne domáha a apeluje na ochranu vlastníckeho práva.

Odvolací súd nevzhliadol pochybenie v logickom zhodnotení skutkového deja prvoinštančným súdom
a nemal pochybnosti o tom, že vôľou žalovaných bolo nadobudnúť vlastnícke právo k spornému bytu.
Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne, že za 6 pracovných dní nebolo fyzicky možné absolvovať všetky úkony
predchádzajúce pred a pri kúpe spornej nehnuteľnosti, tak opätovne ide iba o ňou hypoteticky uvádzané
domnienky, pričom daný časový úsek vzhľadom na sprostredkovanie predaja cez realitnú kanceláriu

nevyvoláva žiadne pochybnosti, aby v tomto úseku došlo nielen k ohliadke, ale aj k uzavretiu riadnej
kúpnej zmluvy.

Rovnako je bez relevancie uvádzanie nesprávneho dátumu uzavretia kúpnej zmluvy žalovanými s

intervenientom dňa 20.02.2003, ako konštatoval prvoinštančný súd, keď dátum 18.02.2003 bol uvedený
v záhlaví kúpnej zmluvy, avšak až podpisom všetkých účastníkov dotknutého právneho úkonu, teda
aj predávajúcim dňa 20.02.2003 došlo k platnému uzavretiu danej kúpnej zmluvy. Tiež ide o ničím
nepreukázané tvrdenie žalobkyne o vykonaní ohliadky pred dátumom 06.02.2003, teda v čase, kedy
na LV bola zapísaná poznámka o prebiehajúcom súdnom spore, keď tomu nezodpovedajú žiadne

skutkové zistenia, ide iba o žalobkyňou uvádzanú domnienku nemajúcu oporu v dokazovaní. Nesúhlas
žalobkyne s prevodom bytu nevyvracajú ani jej tvrdenia ohľadne údajného sporu ohľadne kľúčov
od pivnice či kuchynskej linky, ktoré okolnosti sa viac menej týkajú už odovzdania sporného bytu v
stave požadovanom žalovanými s prihliadnutím na veci patriace žalobkyni, avšak sú bez relevancie
k posudzovaniu dobromyseľnosti žalovaných.

Pokiaľ ide o nespokojnosť žalobkyne s posúdením výpovedi svedkov – jej príbuzných, v uvedenom
smere sa odvolací súd stotožňuje s vyhodnotením týchto svedeckých výpovedí v bode 67 odôvodnenia
rozsudku.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP.Odvolanie žalobkyne smerovalo aj do výroku o priznaní náhrady trov konania žalovaných s poukazom

na § 257 CSP.

Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
v konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza
do úvahy v prípadoch, keď súce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania
podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré

náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť
v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj
v okolnostiach u strán sporu.

Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí
mať vždy výnimočný charakter (pozri k tmou napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní
náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné
osobitného zreteľa a výnimočnosť okolností. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti
zákon bližšie nešpecifikuje. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu

súdu.Vzmyslednesužustálenejjudikatúry(pozriktomunapr.uznesenieNSSRsp.zn.2Mcdo17/2009,
sp. zn. 5Cdo 67/2010 či sp. zn. 3Mcdo 46/2012) nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by
zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na
ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu

preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým
druhom konania alebo určitej procesnej situácii, keď sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný
charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie.

Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je daný dôvod aplikovať § 257 CSP v súvislosti
s rozhodovaním o trovách prvostupňového konania.

Taktiež odvolací súd poukazuje na samotný postoj žalobkyne, ktorá podala žalobu po viac ako13 rokoch,
teda nekonala ako vlastník chrániac si účinne svoje vlastnícke právo k bytovej nehnuteľnosti, pritom
tvrdiacporušeniejejzákladnéhoprávavlastniťmajetok.Skutočnosť,žeokresnýsúdskonštatovalvrámci
prejudiciálnej otázky absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej so žalobkyňou a intervenientom
a následne kúpnej zmluvy uzavretej medzi intervenientom a žalovanými, avšak žalobu v konečnom

dôsledku zamietol z dôvodu konštatovania nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanými titulom
vydržania nemôže byť na ťarchu žalovaných, nakoľko uzavretie neplatnej kúpnej zmluvy nespôsobili
žalovaní, od začiatku sporu tvrdili, že sa považujú za vlastníkov spornej nehnuteľnosti, ktorá skutočnosť
aj bola uzavretá súdom prvej inštancie. Na strane žalobkyne nie sú v danom prípade dané dôvody na
aplikáciu§257CSP,medzitietoskutočnosti,tvrdenéžalobkyňou odvolacísúdnepovažujezataké,ktoré

si zasluhujú osobitný zreteľ a to ani s prihliadnutím na charakter sporu o určenie vlastníckeho práva.
Podľa názoru odvolacieho súdu ani s prihliadnutím na oslobodenie žalobkyne od súdnych poplatkov
z dôvodu jej majetkových pomerov, ktoré nepreukázala v rámci jej uvedených dôvodov pre aplikáciu
§ 257 CSP, nemožno mať za to, že jej majetkové pomery odôvodňujú aplikáciu daného ustanovenia.

Pretoniejedanýdôvodpodľa §257CSP,abysúdnepriznalúspešnejstranesporu–žalovanýmnáhradu
trov prvoinštančného konania.Za tohto stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v odvolaním napadnutom výroku o trovách
konania ako vecne správne potvrdil.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval

zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V
tomto prípade boli v odvolacom konaní plne úspešní žalovaní, zásadne teda majú nárok aj na náhradu
trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trnave, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:

: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).