Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 3, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 18CoE/467/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211204048
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Tóth
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1211204048.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova č. 4, 811 09 Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti povinnému: T. B., X..Č.. XXXXXX/XXXX, D. XXXXX/XXX, XXX XX I., Š. F. S.,
pre vymoženie istiny 460,- Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so
sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 2683/11, o odvolaní

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k. 53Er/296/2011-38 zo dňa 04.12.2013,
takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II č.k. 53Er/296/2011-38 zo dňa
04.12.2013 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú na Okresnom súde Bratislava II
podsp.zn.53Er/296/2011,usúdnehoexekútoraJUDr.RudolfaKrutého,Záhradnícka62,Bratislava,pod
sp. zn. EX 2683/11. V odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na skutočnosť, že podkladom na
vykonanie exekúcie je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou
rozhodcovskou a.s., sp. zn. SR 11054/10 zo dňa 23.11.2010.

Súd prvého stupňa uviedol, že podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o úvere
uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 09.03.2009, kde v bode 18 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru bola dohodnutá rozhodcovská doložka.

Predmetná zmluva je typovou zmluvou uzavretou podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch. Pri posúdení charakteru zmluvy podľa občianskeho práva upravujúceho spotrebiteľské zmluvy,
bolo potrebné vychádzať z § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len "Obč. zák.") v znení účinnom
do 31.12.2008, v zmysle ktorého je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Účastníci zmluvy o úvere v jej záhlaví uviedli, že uzatvárajú
zmluvu o úvere podľa ustanovení Obchodného zákonníka (ďalej len "Obch. zákonníka").

V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na ust. § 52 ods. 2, 3 a 4 Občianskeho zákonníka, ako
aj na ust. § 53 ods. 1 prvá veta Obč. zákonníka, § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka, ako aj § 54 ods.
1 a ods. 2 Obč. zákonníka.

Súd zistil, že vyššie uvedená zmluva o úvere medzi oprávneným a povinným je zmluvou o
spotrebiteľskom úvere. Oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných

zdrojov, teda pri poskytovaní úveru postupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Povinný
vystupuje v zmluve ako fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnejalebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ sa svojej ochrany nemôže vzdať, ani inak zhoršiť svoje
postavenie.

S poukazom na vyššie uvedené mal súd za to, že uvedená zmluva o úvere medzi účastníkmi konania je
zmluvou spotrebiteľskou a v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR podľa rozsudku vydaného pod
sp. zn. 3Cdo 164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/97, ako aj v súlade
s uznesením Ústavného súdu SR č. k. ÚS 429/2011-16 z 03.11.2011, skúmal zákonnosť exekučného
titulu, resp. jeho spôsobilosť byť exekučným titulom z hľadiska materiálnej a formálnej vykonateľnosti

exekučného titulu.

ExekučnýsúdvsúladesvyššieuvedenýmrozhodnutímNajvyššiehosúduSRsazaoberalskutočnosťou,
čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzatvorenejrozhodcovskejzmluvy.Zistil,žerozhodcovská
doložka, ktorá mala založiť právomoc na konanie a rozhodnutie vo veci rozhodcovským súdom, je
upravená iba ako zmluvný odkaz na Všeobecné podmienky zmluvy o úvere a splýva s ostatnými

dojednaniami. Mal za to, že rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná k zmluve, nebola ani
osobitne podpísaná zmluvnými stranami a nevyplýva z nej, že povinný bol oboznámený o tom, že spory
medzi zmluvnými stranami môžu byť riešené aj pred Stálym rozhodcovským súdom. Samotný podpis
na úverovej zmluve, ktorá iba formálne odkazuje na všeobecné podmienky, s ktorými netransparentne
splynula aj rozhodcovská doložka spolu s ostatnými dojednaniami, nepostačuje na to, aby bola riadne

preukázaná vôľa povinného uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu.

Zdôraznil, že v preskúmavanej veci je rozhodcovská doložka uvedená vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere zo dňa 09.03.2009. Táto
rozhodcovská doložka uvedená v bode 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bola dohodnutá

ako alternatíva s právomocou všeobecného súdu, čím bola formálne splnená požiadavka uvedená v §
53 ods. 4 písm. r) Obč. zák., aby zmluva neobsahovala také dojednania rozhodcovskej doložky, aby
spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Súd mal za to, že právomoc rozhodcovského súdu vydať exekučný titul bola odvodená z neprijateľnej

rozhodcovskejdoložky,výkonprávapovinnostízpredmetnejdoložkyodporujedobrýmmravom,čímboli
splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej len "Ex. por."). Vzhľadom na tieto skutočnosti, súd
exekúciu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu sa v zákonnej lehote odvolal oprávnený. Poukázal na skutočnosť, že bola odňatá
možnosť konať pred súdom vzhľadom na ust. § 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len "OSP") v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP.

Mal za to, že pokiaľ súd založil svoje rozhodnutie na aplikácie Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii,
ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie.
Uviedol, že v prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií o skutkových a právnych
okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex
offo zistil, že podmienka patrí do pôsobnosti smernice, konštatuje v rámci preskúmavania ex offo, že táto

podmienka má nekalú povahu, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a
vyzvať ich, aby sa k tomuto kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy. V prípade konštatovania nekalej povahy podmienky ex offo nemôže byť
povinnosť upovedomiť účastníkov konania a umožniť im vyjadriť sa, považovaná nakoniec za povinnosť,
ktorá je sama osebe nezlučiteľná so zásadou efektivity, ktorou sa riadia členské štáty pri prevedení práv

priznaných právnym poriadkom únie. Je totiž zrejmé, že pri uplatnení tejto zásady musia byť zohľadnené
najmä základné zásady vnútroštátneho súdneho systému.
Mal za to, že zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci
preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania
v spore a vyzvať ich, aby sa k tomuto kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú

vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V prípade predmetnej úpravy, ako ukazuje rozsudok Súdneho dvora EÚ, uplatnenie Smernice 93/13/
ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovaniezáruky kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, v zmysle čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie.

Konštatoval, že v danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv,
konkrétne oprávnený tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii Smernice 93/13/ES svoju
povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť
vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného.
Uviedol, že rozhodcovské súdnictvo je súdna právomoc v širšom zmysle, predstavuje tiež sporové

rozhodnutie prostredníctvom neutrálnej tretej strany. Mal za to, že je ako forma neštátneho sporového
vybavovania zákonne uznaná a zásadne aj pri účasti spotrebiteľa prípustná. Poukázal na rozhodnutia
Spolkového súdneho dvora, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky a zdôraznil, že
vnútroštátny súd má právomoc posúdiť rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi spotrebiteľom
a obchodníkom (profesionálom) vo svetle uvedenej smernice, a to aj keď spotrebiteľ sám neprimeranosť
doložky nenamietal.

Zdôraznil tiež, že podľa § 56 Obč. zák. je treba vždy skúmať, či s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam,
nemôže byť za neprípustné dojednanie tiež považovaná rozhodcovská doložka.
Oprávnený mal za to, že exekučný súd pristupuje odlišne k tejto problematike a v danom prípade
považoval rozhodcovské konanie automaticky za neprijateľnú podmienku, pretože spotrebiteľ sa reálne
vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu a nedal na rozhodcovské konanie riadne zmocnenie.

Rozdielnosť prístupov súdov členských štátov Európskej únie k výkladu čl. 3 ods. 1 je síce podmienená
judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, avšak nie je mysliteľné, aby najvyššia civilnosúdna
inštancia Nemecka a ústavná inštancia Českej republiky sa zásadne odchyľovala od rozhodovacej
činnosti slovenských súdov ako komunitárnych súdov. Exekučný súd pri posudzovaní okolností prípadu
týkajúceho sa rozhodcovskej doložky mal zohľadniť tie rozhodovacie kritériá nemeckých súdov a

českých súdov, ktoré rozhodujúcou mierou prispeli k tomu, že nemecké a české súdy považujú
rozhodcovské dohody za v zásade prijateľné podmienky. Uviedol tiež, že objektívne je zrejmé v súlade
s nemeckou a českou jurisprudenciou, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe
rozhodcovskej doložky, nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán -
obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách, ak je rozhodca vopred menovaný,

je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby.
Oprávnený poukázal tiež na to, že z rozhodnutí Krajského súdu v Prešove jednoznačne vyplýva, že
exekučné konanie sa zastaví, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky alebo zaväzuje na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, nie však z dôvodu,
že došlo k uzatvoreniu neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Ak exekučný súd už vydal poverenie

exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je podľa názoru oprávneného možné, aby v následných
procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto
posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Mal tiež za
to, že v prípade konštatovania nekalej povahy podmienky ex offo nemôže byť povinnosť upovedomiť
účastníkov konania a umožniť im vyjadriť sa, považovaná nakoniec za povinnosť, ktorá je sama osebe

nezlučiteľná so zásadou efektivity, ktorou sa riadia členské štáty pri prevedení práv priznaných právnym
poriadkom únie. Je tiež zrejmé, že pri uplatnení tejto zásady musia byť zohľadnené najmä základné
zásady vnútroštátneho súdneho systému, akými sú napr. ochrana práv na obhajobu, ktorej jednou
súčasťou je zásada kontradiktórnosti. Táto možnosť spotrebiteľa vyjadriť sa v tomto smere takisto
zodpovedá povinnosti vnútroštátneho súdu tak, ako je pripomenutá v bode 25 rozsudku, na ktorý

poukázal odvolateľ, vziať prípadne do úvahy vôľu vyjadrenú spotrebiteľom vtedy, keď si je vedomý toho,
že nekalá podmienka nie je záväzná, nepraje si však, aby bolo vylúčené jej uplatnenie, čím vyslovuje
slobodný a vedomý súhlas s dotknutou podmienkou. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili

spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Mal za to, že súd
pochybil, keď neupozornil účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a nedal im
možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako tak nedal možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku
povinného.

V ďalšom odvolaní oprávnený poukázal na jednotlivé rozhodnutia Spolkového súdneho dvora, ktoré sú v
predmetnom odvolaní presne špecifikované. Mal za to, že z citovaných rozhodnutí Spolkového súdneho
dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky je možné vyvodiť, že súdy týchto členských krajín
Európskejúniepristupujúkvýkladučl.3ods.1Smernice93/13/ESzásadneodlišneakopristupujektejtoproblematike exekučný súd. S týmito odlišnosťami sa nevysporiadal a rozhodcovské konanie iniciované
oprávneným na základe predchádzajúcej rozhodcovskej doložky uzavretej so spotrebiteľom, v danom
prípade považoval automaticky za neprijateľnú podmienku, pretože spotrebiteľ sa reálne vopred vzdáva

práva na účinnú procesnú obranu a nedal na rozhodcovské konanie riadne zmocnenie. Rozdielnosť
prístupov súdov členských štátov Európskej únie k výkladu čl. 3 ods. 1 je síce podmienená judikatúrou
Súdneho dvora Európskej únie, avšak nie je mysliteľné, aby najvyššia civilnosúdna inštancia Nemecka
a ústavná inštancia Českej republiky sa zásadne odchyľovala od rozhodovacej činnosti slovenských
súdov ako komunitárnych súdov.

Zdôraznil, že je objektívne zrejmé v súlade s nemeckou a českou jurisprudenciou, že samotné
podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky, nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Zdôraznil tiež, že exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní,
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu

uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty,
ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd,
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na
právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú
na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Základné práva totiž nevytvárajú

len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Tento účel nemôže
prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv
celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí.
Oprávnený zdôraznil tiež, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia
opravenéhoprocesuindikovanéhoust.§40anasl.zákonaorozhodcovskomkonanírevíznymprocesom

exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na
spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Ex. por. tak, ako ju v danej veci
uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) na súdnu ochranu
a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany
legitímneho očakávania a princípom právnej istoty.

Poukázal tiež na to, že z pohľadu ochrany princípov právneho štátu, najmä princípu právnej istoty a
princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ako aj ochrany základných práv,
je potrebné zvýrazniť problém plynutia času. Ak ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri
stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
sleduje účel zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo

do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je
neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do
právnychvzťahovzaloženýchtýmtorozsudkom.Zákonorozhodcovskomkonanízámerneurčujelehotu,
v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto
lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je tým založená platnosť

zásadysprávnostirozhodnutiarozhodcovskéhosúdu,atovrátaneúčinkov,ktorénajehozákladenastali.
Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená, rovnako ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by
žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil povinnému domáhať sa kedykoľvek
ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť
alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu.

Poukázal tiež na to, že ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie
bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského
súdu. Mal za to, že exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu konal mimo rámec zverenej
právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov
rozhodcovského konania, úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom

štáte spojené s exekučnou vecou. Zdôraznil, že v danom prípade exekučný súd použil dôvod iného
postavenia v súvislosti s postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu, a preto toto jeho
iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom
patrí, a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Opäť je nutné konštatovať, že z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto

odlišné zaobchádzanie.
Poukázal na to, že došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti súdneho konania
aprávanarozhodovaniepodľarelevantnejprávnejnormy.Zdôraznil,žeoprávnenýakoúčastníkkonania
nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach,a to v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku rozhodcovského súdu, nebol oboznámený s obsahom
dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť
a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Podľa konštantnej

judikatúry súdu, nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana
vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako
dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom samotným.

Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku

vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného
konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti konania
exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a
porušuje právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny
proces. Súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný
učiniť.

Z uvedených dôvodov oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Zdôraznil, že súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc

rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, a že jej výkon je konaním v rozpore s
dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a
nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej
argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, mal za to,

že táto je platná.
Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zdôraznil, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce
dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obch. zák.. Uviedol, že v zmysle §
261 ods. 3 písm. d) Obch. zák. na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia

Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania
si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o
úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obch. zák. všetky právne vzťahy medzi nimi budú upravované
Obchodným zákonníkom.
Oprávnený poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Mal za to, že

dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná, nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov,
nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného.
Zdôraznil, že ani zo zákona, ani z iných právnych prepisov, nie je možné odvodiť pre obchodné
záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Mal za

to, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie
začatejnazákladerozhodcovskéhorozsudkuakoexekučnéhotitulu.Súdpretoniejeoprávnenývykonať
prieskum rozhodcovského konania podľa § 45 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní, teda
podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je § 268
OSP, § 57 zákona č. 233/1995 Z.z. Ex. por. v znení neskorších predpisov. Súd však exekúciu vyhlásil za

neprípustnú a zastavil ju práve podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Ex. por. a urobil tak nie na návrh účastníka
konania, ale z úradnej povinnosti. Mal za to, že takýto postup je v rozpore so zákonom, a preto je po
právnej stránke neudržateľný.
Zdôraznil, že ak by súd vyššie uvedenú argumentáciu o nemožnosti uplatniť dôvody na zastavenie
exekúcie podľa ust. § 57 Ex. por. neakceptoval, uviedol, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie

za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného
exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd pri
vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od
vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie, nenastali žiadne nové právne
ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Pokiaľideonávrhnaprerušeniekonanianazáklade§109ods.1písm.c)OSPapodanieprejudiciálnych
otázok Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,
poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie avšeobecnýmsúdomrozhodujúcimvexekučnomkonaní,ktoréslúžinauspokojeniepohľadávokveriteľov.
Všeobecný súd vo svojom uznesení tvrdí, že Smernica Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 považuje
riešeniesporovzospotrebiteľskýchzmlúvvrozhodcovskomkonanízaustanovenieneprimerané,pričom

zákaz neprimeranosti je tu treba chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej
zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky
schopný presadiť akékoľvek zmeny formulovaných zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv,
spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej tiesne - k získaniu nefair výhody. Súd pri tom nepochybuje o tom,
že takouto výhodou je prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ

dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie
a sú vylúčené opravné prostriedky. Súd preto dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú
rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva aj z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ vzdával v
spotrebiteľskej zmluve svojich práv, čo v prípade rozhodcovskej doložky znamená dokonca práva na
spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Mal za to, že všeobecný súd si týmto tvrdením vytvoril sám
právny základ, ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu.

Mal za to, že z predmetnej smernice vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa
vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi
predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však
podľa názoru oprávneného zjavne nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle §
31 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní sa v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky.
Zdôraznil, že výklad právnych predpisov všeobecnými súdmi sa musí riadiť jasnými a stanovenými
výkladovými metódami. Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok

všeobecného súdu aj vtedy, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy.

Z uvedených dôvodov považuje oprávnený za správne a dôležité, aby odvolací exekučný súd konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať
tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory
vzniknuté zo zmluvy budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť
na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa

zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo po b) pred príslušným
súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek
zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi

rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený mal za to, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici
Rady 93/13/EHS a ani nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú
podmienku v zmluve o úvere. Má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu "nekalá
zmluvná podmienka" v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.
Uviedol, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek

štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí. Mal za to, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak,aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a
následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)
OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložil prejudiciálne otázky tak, ako boli vyššie konkretizované, vrátane otázky, či je v súlade
s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, v dôsledku podaného odvolania preskúmal vec v medziach
daných ustanovení § 212 ods. 1 OSP a postupom podľa § 214 ods. 2 OSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie exekučného súdu je
nepreskúmateľné.

Odvolací súd sa predovšetkým ako s prvou otázkou vysporiadal s návrhom na prerušenie konania v
zmysle postupu podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b), c) OSP.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v

tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (článok 234 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva - Ú. v. ES C 325, 24.12.2002).

Podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEU), Súdny dvor Európskej únie má právomoc

vydaťpredbežnýnálezootázkach,ktorésatýkajúa)výkladuzmlúv,b)platnostiavýkladuaktovinštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej

únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/33/2012
zo dňa 29.03.2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil práve aj
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEU Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej prejudiciálnej otázke. V uvedenom uznesení

uviedol: "Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 ZFEU má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v

tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a
platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej."

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEU nemožno vykladať absolútne t. j., že

vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešeniedaného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor,
ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru Európskej únie nesmie byť zjavne

neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie zo 06. októbra 1982 vo veci CILFIT, S - 283/81, v ktorom v bodoch
9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teda článok 267 ZFEU) nepredstavuje ďalší

opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie
niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva spoločenstva na to, aby
bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží
vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi
druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú
právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke

práva spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im
položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď
odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEU Súdny dvor

nie je oprávnený uplatniť právne predpisy únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu
zmluvy a aktov prijatých inštitúciami únie.

Oprávnený návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP žiadal odvolací súd,
aby Súdnemu dvoru EU na základe článku 267 ZFEU predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd

považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie
aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa zákona o
rozhodcovskom konaní. Preto považuje v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky
za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich
prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval

za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, aby
mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie mu takýto postup umožňuje,
t. j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej
únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to v prípade, ak
k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, a ak výklad a správna

aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t. j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie, je plne v súlade s doktrínou Acte Eclaire, ako aj
s doktrínou Acte Claire. Doktrína Acte Eclaire (konanie objasnené, alebo konanie už rozsúdené) je
pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, teda na
judikatúre konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo

na už zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej
judikatúry vlastne nie sú. Doktrína Acte Claire (konanie jasné, alebo konanie zrozumiteľné) je založené
na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a
aplikácie úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny
dvor Európskej únie.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedený v § 109 ods. 1 písm. b) a c) OSP pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor
Európskej únie, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie
vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na základe

exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 11054/10 zo dňa 23.11.2010, ktorým
zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému sumu 460,- Eur spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne
zo sumy 460,- Eur od 03.05.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy460,- Eur od 07.09.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 169,94 Eur, a to všetko
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd tak rozhodol na základe tej skutočnosti, že medzi
oprávneným a povinným bola uzatvorená Zmluva o úvere Č.. XXXXXXX dňa 19.03.2009. Žalobcom,

resp. oprávneným poskytnutý úver mal povinný t. j. žalovaný splatiť v dohodnutých splátkach a lehotách.
V preskúmavanej veci je rozhodcovská doložka uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Táto rozhodcovská doložka bola uvedená
v bode 18 Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ako alternatíva s právomocou všeobecného
súdu, čím bola formálne splnená požiadavka uvedená v § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák., aby zmluva

neobsahovala také dojednanie rozhodcovskej doložky, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní.

Dňa 01.11.2011 nadobudlo právoplatnosť uznesenie prvostupňového súdu č.k. 53Er/296/2011-15 zo
dňa 14.07.2011, ktorým súd exekúciu zastavil v časti o vymoženie dojednaného úroku vo výške 0,25%
denne zo sumy 460,- Eur od 03.05.2010 do zaplatenia.

Exekučný súd pod Č.. XXXX XXXXXX* dňa 14.07.2011 vydal poverenie súdnemu exekútorovi na
vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť istinu 460,- Eur so zákonným úrokom
vo výške 6% ročne zo sumy 460,- Eur od 07.09.2010 do zaplatenia, trovy konania 169,94 Eur, trovy
exekúcie a trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní.

Z ust. § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti vyplýva, že
súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania, aj bez návrhu, zastavená (rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 3Cdo/164/1996 zo dňa 27.01.1997 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997).

Podľa § 2 OSP, v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pritom na to, aby nedochádzalo

k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva
nezneužívali na úkor týchto osôb.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva vo všeobecnosti vlastný obsah činnosti súdov v občianskom súdnom
konaní. Veľká rozmanitosť, mnohotvárnosť a rôznorodosť právnych vzťahov (§ 7, 8 OSP), ktorým sa má

zabezpečiť v prípade potreby procesná ochrana v občianskom súdnom konaní, sa musí nutne prejaviť
i v spôsoboch jej realizácie. To má na mysli zákon v tomto ustanovení, podľa ktorého povaha vzťahov,
ktorým je v občianskom súdnom konaní poskytovaná potrebná procesná ochrana, určuje priebeh a
zameranie zodpovedajúceho občianskeho súdneho konania a člení ho v dôsledku toho do niekoľkých
relatívne samostatných druhov v jeho vlastnej úrovni. Ide o členenie:

- podľa postavenia subjektov hmotnoprávnych vzťahov na procesnej pôde, teda na konanie sporové a
nesporové,
- podľa etáp procesnoprávnych vzťahov prostredníctvom ktorých je zabezpečovaná procesná ochrana
hmotnoprávnym vzťahom na konanie základné (v ktorom nadobúda pôvodné ohrozené alebo porušené
subjektívne právo hmotné príslušnú procesnú ochranu vo vydanom meritórnom autoritatívnom súdnom

rozhodnutí) a na konanie vykonávacie, či exekučné (ktorého zmysel spočíva v uskutočnení núteného
výkonu subjektívneho práva z vykonateľného rozhodnutia /práva judikovaného/, ktoré nebolo povinnou
stranou splnené dobrovoľne).

Z uvedeného plynie, že v občianskom súdnom konaní a to, ako v konaní základnom a vykonávacom,

tak i v sporovom a nesporovom, dochádza k zabezpečeniu potrebnej procesnej ochrany vždy na
úrovni osobitných procesných vzťahov upravených občianskym súdnym poriadkom a pritom kvalitatívne
odlišných.

V konaní vykonávacom, ku ktorému dochádza na základe autoritatívneho a vykonateľného rozhodnutia

príslušného orgánu (tzv. exekučného titulu) je predmetom procesnej ochrany od súdu požadovaný
a súdom nariadený nútený výkon subjektívneho práva z vykonateľného rozhodnutia, tj. práva už
judikovaného (s výnimkou tzv. notárskych zápisníc). Vecou samou je tu nútené uskutočnenie výkonu
príslušného vykonateľného rozhodnutia (v tejto fáze konania niet priestoru pre činnosť spadajúcu podfázu základného konania, napríklad možnosť rozsudkom vysloviť, že určitá podmienka používaná v
spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná § 157 ods. 3 a 4 OSP).

Titul, ako listina vydaná oprávneným orgánom musí mať predpísanú formu a obsah z ktorého plynie
určitej osobe povinnosť niečo v určitej dobe plniť. Teda každý titul musí spĺňať náležitosti, ktoré sú jednak
formálnej, alebo materiálnej povahy.

Materiálne predpoklady vyjadrujú obsahovú určitosť exekučného titulu, podľa ktorého sa exekúcia vedie.

Ide o to, aby práva, ale predovšetkým vynucované povinnosti, boli vo vykonávanom exekučnom titule
určené presným a nepochybným spôsobom. Táto obsahová určitosť musí byť daná u každého titulu do
tej miery, že z neho musí byť zrejmé, čo má byť exekúciou vynútené. Nie je možné, aby až exekučný
súd zisťoval, čo má byť exekúciou vymáhané. To je vecou konania súdu (nie exekučného) v sporovom
konaní podľa tretej časti OSP.

Z hľadiska materiálnej vykonateľnosti musí teda každý titul obsahovať presnú individualizáciu
oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcu povinnosť na plnenie a
ostatnepresnestanovenúlehotunaplnenie(R21/1981,s.161,R27/1984,s.130).Právetietonáležitosti
robia titul vykonateľným. Rozhodnutie, ktoré tieto náležitosti nemá, nie je rozhodnutím vykonateľným
a nemôže byť podkladom pre výkon exekúcie. Ak by bola exekúcia, ktorá tieto požiadavky nespĺňa,

napriek tomu nesprávne vedená, musí byť, v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (§ 57 ods.
1 písm. a/ EP).

Formálnu vykonateľnosť stanovuje predpis upravujúci konanie v ktorom bolo rozhodnutie slúžiace ako
exekučný titul vydané.

Podľa § 44 ods. 2 EP, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo

návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne.

Podľa § 35 zákona NR SR č. 244/2002 Z.z., o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), doručený
rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského

konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

Niet sporu, že v predmetnej veci ide o exekučný titul predpokladaný v § 41 ods. 2 písm. d) EP,
teda vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Keďže ide o rozhodcovský rozsudok formálnu
vykonateľnosť stanovuje zákon o rozhodcovskom konaní.

Podľa § 45 ods. 1, 2 ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov, na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví:
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo

exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b) alebo c).

Z uvedeného potom vyplýva, že súd prvého stupňa riadiac sa týmto zákonným ustanovením i bez návrhu
kedykoľvek v priebehu exekučného konania skúma podmienky pre vedenie exekučného konania (§ 103

OSP vo vzťahu k cit. § 45 ZoRK), teda i po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie zisťuje, či exekučné
konanie netrpí procesnými nedostatkami, ktoré by mohli viesť k zastaveniu exekúcie. Je nutné si tiež
povšimnúť, že dôvody uvedené v § 57 ods. 1 EP (teda obsah § 45 ods. 1 písm. a/), skúma exekučný súd
len na návrh, ktorý však rozhodnutiu exekučného súdu nepredchádza. Takýmto skúmaním môže byťpodrobený i exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, čo znamená možnosť skúmania, či má nedostatok
uvedený v § 40 ods. 1 písm. a) a b) ZoRK teda, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá
nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), resp., či rozhodcovský rozsudok bol

vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní. Tu je nutné si všimnúť, že ďalšie dôvody šetrenia dôvodov (predstavujúcich
materiálnu stránku titulu), inak daných pre podanie žaloby na zrušenie tuzemského rozhodcovského
rozsudku, exekučnému súdu nie sú zverené. Aj v sporovom, základnom konaní, kde súd, konajúci podľa
tretej časti OSP (s výnimkou žalôb predpokladaných § 40 ZoRK), a síce na námietku odporcu, je rovnako

viazaný tzv. rozhodcovskou doložkou ak zistí, že sa vec má prejednať v rozhodcovskom konaní, konanie
musí zastaviť, okrem prípadov vypočítaných v § 106 ods. 1 OSP, ktorý mu dáva možnosť takúto vec
prejednať, teda stanovuje výnimku z viazanosti takéhoto súdu rozhodcovskou doložkou vo vypočítaných
situáciách, ktorými sú ak: účastníci vyhlásia, že na zmluve (rozhodcovskej doložke) netrvajú, uznanie
cudzieho rozhodcovského rozhodnutia bolo v Slovenskej republike odopreté, zistí, že vec nemôže
byť podľa práva Slovenskej republiky podrobená rozhodcovskej zmluve, že rozhodcovská zmluva je

neplatná, prípadne že vôbec neexistuje alebo že jej prejednanie v rozhodcovskom konaní presahuje
rámec právomoci priznanej im zmluvou, alebo že sa rozhodcovský súd odmietol vecou zaoberať. Teda
spoločne ako exekučný súd, ktorý v rámci nadelenej kompetencie nemá ďalšiu prieskumnú právomoc,
ako tú ktorú predpokladá § 45 ZoRK (netýka sa rozhodcovskej doložky), ani súd, konajúci podľa
tretej časti OSP nemôže nerešpektovať dojednanú rozhodcovskú doložku okrem prípadov uvedených

vyššie, ktoré však musí mať dokazovaním preukázané. Občiansky zákonník v znení aplikovateľnom
v prerokúvanej veci, teda do 01.01.2008 žiadny z predpokladov neprijateľnosti zmluvnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve neprezumoval, a preto musela byť neprijateľnosť podmienky pred súdom
pozitívne dokázaná v sporovom konaní.

Ostatne, exekučný súd môže bez návrhu, skúmať, či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrýmmravom.Tedataktoformulovanéskúmaniemateriálnejvykonateľnostiexekučnéhotitulu,ktorým
je rozhodcovské rozhodnutie má svoje limity, ktorými sú:
- predmetom skúmania (vyplývajúcim z písm. b/ cit. ustanovenia) je rozhodcovský rozsudok, ale len

v rozsahu § 40 ods. 1 písm. a) a b), čo na strane druhej znamená, že niet priestoru pre skúmanie
materiálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozhodnutia z dôvodov obsiahnutých v § 40 ZoRK pod
písmenami c) až j),
- predmetom skúmania je plnenie vyplývajúce z rozhodcovského rozhodnutia, teda nie okolností, ktoré
predchádzali vydaniu tohto exekučného titulu.

Z preskúmavaného rozhodnutia exekučného súdu nie je zrejmý obmedzený rozsah preskúmavania
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia. Napriek tomu, že exekučný
súd nedisponuje legitimáciou určovať existenciu, či neexistenciu práva, skúmať podmienky, ktoré
predchádzali vzniku exekučného titulu, konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok, súd prvého

stupňa tak v preskúmavanom rozhodnutí činí navyše bez toho, aby v tomto rozsahu vykonal akékoľvek
dokazovanie, čo treba odmietnuť, ako neprípustné.

Ostatne predpokladom následku - neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je

predovšetkým kvalifikácia zmluvy, v ktorej je takáto doložka obsiahnutá, ako spotrebiteľskej
zmluvy (§ 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka), ako aj zistenie, že takáto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53
ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Podľa názoru odvolacieho súdu sú predpokladom aplikácie uvedených ustanovení
konkrétne skutkové zistenia, ktoré na jednej strane umožnia záver, že ide o spotrebiteľskú zmluvu
v zmysle vymedzenom v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na druhej strane záver o značnej nerovnováhe v právach a
povinnostiach.Konkrétneskutkovézistenia,ktorésivyžadujúzáveroprávnejpovahezmluvyakozmluvy

spotrebiteľskej, zahŕňajú najmä zistenie, či účastníci danej zmluvy skutočne spĺňajú znaky spotrebiteľa
a dodávateľa, či daná zmluva bola skutočne vopred pripravená dodávateľom a či spotrebiteľ skutočne
nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Záver o značnej nerovnováhe nemožno získať inak, než dôkladným
dokazovaním každej jednotlivej okolnosti. Pôjde o právny následok viazaný na konkrétne skutkovézistenia, zistené z vykonaných dôkazov a vyrieknutých v rozsudku súdu v sporovom, nie exekučnom,
konaní.

Súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, konanie o
výkon nie je prieskumnou inštanciou konania základného; ak je exekučný súd povolaný k posúdeniu,
či vykonávané rozhodnutie je materiálne vykonateľné, sleduje výlučne vlastné hľadisko výkonu, totiž
to, ktoré sa spája s jeho faktickým uskutočnením. Exekučné súdy len realizujú svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 57 EP, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie

je v rozpore so zákonom formulovanými požiadavkami. Z ustanovenia § 45 ZoRK vyplýva, že rozpor s
dobrými mravmi je viazaný na plnenie, nie však na to, či spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú
podmienku. Nie každá skutočnosť, ktorá je hodnotená ako neprijateľná podmienka, teda spôsobuje
aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim je, či plnenie odporuje alebo neodporuje dobrým
mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Pritom o objektívne nemožné
plnenie ide vtedy, keď splnenie záväzku je všeobecne nemožné pre akéhokoľvek dlžníka (teda nielen

spotrebiteľa). Objektívna nemožnosť plnenia môže byť právna (napr. právny predpis účinný po vzniku
záväzku zakazuje toto plnenie), alebo faktická (napr. vec individuálne určená podľahla skaze). Plnenie
možno považovať za právom nedovolené vtedy, keď svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu,
alebo keď zákon obchádza, t.j. neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia avšak
svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. Plnenie odporuje dobrým mravom

vtedy, keď by účastník konal v rozpore so základnými všeobecne uznávanými, v spoločnosti panujúcimi
morálnymi zásadami ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi.

Dôvody zistenia, že sa v tomto prípade jedná o spotrebiteľský úver, a preto je potrebné aplikovať normy
spotrebiteľského práva aj v rámci exekučného konania, v ktorom je okruh účastníkov jednoznačne

vymedzený v § 37 EP a niet preto dôvodu pre podporné použitie Občianskeho súdneho poriadku,
zjavnú neprimeranosť plnenia vyplývajúcu z rozhodcovského rozsudku, ale ani okolnosti zastavenia
exekúcie, ako takej (nielen čiastočne), exekučný súd riadne nezdôvodnil. Absencia takejto argumentácie
opierajúca sa o riadne vykonané dokazovanie súdom bráni účastníkovi v realizácii jeho procesných
práv, čím sa mu zmenšuje rozsah možnosti riadne konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred

súdom sa, v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkoviznemožnírealizáciatýchjehoprocesnýchpráv,ktorémuObčianskysúdnyporiadokpriznáva
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu odvolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom,

2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred
súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo
svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti
konaťpredsúdomjepotrebnévovšeobecnostirozumieťtakýpostupsúdu,ktorýznemožňujeúčastníkovi
konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 221 ods. 1 písm. f/ OSP významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Osobitne

ak sa odvolateľ na takéto porušenie práva, vo svojom odvolaní, odvoláva.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a
v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

Podľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdkaždýmáprávonato,abyjeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.

1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov

a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje
ústavnoprávne princípy (napr. II. US 85/06).

Zmyslom práva na súdnu ochranu (jej nedielnou súčasťou je i exekučné konanie) je umožniť každému
reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo
fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so

všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. US 14/2001, z 13. novembra 2002 II. US
132/02, III. US 171/2006 z 5. apríla 2007).

Podľa § 1 OSP, Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom

konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj
výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa§167ods.2OSP,akniejeďalejustanovenéinak,použijúsanauznesenieprimeraneustanovenia
o rozsudku.

Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec

právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý

proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že i odôvodnenie uznesenia exekučného súdu musí

obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia.
Exekučný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen
poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy uznesenia (§ 169 ods. 1
v spojení s § 167 ods. 2 OSP a § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 211 OSP) je nie len formálnou
požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo
neurčitých a nezrozumiteľných uznesení, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak

v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom
odôvodnenia uznesenia predovšetkým je preukázať správnosť uznesenia a odôvodnenie súčasne musí
byťiprostriedkomkontrolysprávnostipostupusúduprivydávanírozhodnutí,t.j.musíbyťpreskúmateľné.
Tieto požiadavky napadnuté uznesenie exekučného súdu nespĺňa.Zákon o rozhodcovskom konaní, ako to bolo uvedené vyššie, pozitívnou enumeráciou stanovuje
materiálne podmienky, ktoré je exekučný súd povinný rešpektovať v priebehu vedenia exekúcie

oprávnený, resp. povinný skúmať. Tento okruh šetrenia nemôže exekučný súd svojvoľne rozširovať.
Existenciu okolností majúcich za následok niektorý z dôvodov invalidity exekúcie predpokladaných v §
57EPatedapovedzmeiinýchokolností,môžeexekučnýsúdskúmaťvktoromkoľvekštádiuexekučného
konania avšak vždy len v medziach predpokladaných § 45 ZoRK a vždy po vykonanom dokazovaní
avšak bez toho, aby exekučný súd nedovolene prekračoval svoje právomoci. Uvedené je dôsledkom

podmienok, ktoré kladie zákon o rozhodcovskom konaní na rozhodcovské rozhodnutie napr. v § 33 ods.
2 ZoRK.

Z uvedeného potom vystanú rôzne modality postupu exekučného súdu od zamietnutia návrhu na
zastavenie exekúcie, zastavenie exekúcie až po zastavenie exekúcie v určitom rozsahu. Práve táto
kompetencia exekučného súdu dbať na kontinuálnu existenciu podmienok zákonom stanovených pre

exekučnékonanievedenénapodkladerozhodcovskéhorozhodnutia,vrigoróznevymedzenomrozsahu,
kladie zvýšený dôraz pre kvalitu riadneho odôvodnenia rozhodnutia, ktorým exekučný súd zastavuje
exekúciu ohľadne práva oprávneného priznaného mu takýmto vykonateľným rozhodnutím.

So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu

prvého stupňa je nepreskúmateľné, čo malo za následok porušenie práva odvolateľa na spravodlivé
súdne konanie a odňatie mu možnosti konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ OSP. Preto
odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa riadiac sa citovaným ustanovením, zrušil a v
súlade s ods. 3 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude, v prípade zotrvania na názore smerujúcom ku zastaveniu exekúcie,
čo i len do elementárnej časti, svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť. Najmä uviesť:
- dôvody ktoré ho viedli k aplikovaniu noriem spotrebiteľského práva v rámci exekučného konania, v
ktoromjeokruhúčastníkovjednoznačnevymedzenýv§37EPanietpretodôvoduprepodpornépoužitie
Občianskeho súdneho poriadku a teda ani kategórie spotrebiteľ.

- Ozrejmiť, aké exekučný súd v tejto veci vykonal dokazovanie, resp. aké okolnosti, či právne skutočnosti
zmenili jeho pohľad na exekučný titul, ktorý, keďže poverenie pre súdneho exekútora už vydal, hodnotí
ako nespôsobilý privodiť exekúciu osobitne, ak existujúcu, dojednanú rozhodcovskú doložku všeobecný
súd v základnom konaní nevyhodnotil, ako neprijateľnú a jej neplatnosti sa nikto nedovolával.
- V danom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, nie zmluva, predmetom záujmu

exekučného súdu má byť len plnenie vyplývajúce z exekučného titulu. Plnenie z exekučného titulu
zaväzujúce na vrátenie dlhu s príslušenstvom nik nespochybnil, z hľadiska § 35 ZoRK je vecou
rozhodnutou a z tohto pohľadu nie je zrejmé, čo viedlo exekučný súd k nerešpektovania tejto procesnej
prekážky súdneho konania.
- Tiež z odvolania napadnutého uznesenia nie je zrejmé, ako sa exekučný súd pri určení, že dojednanie

rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou a spotrebiteľ
ňou nie je viazaný vysporiadal s požiadavkou preukázania naliehavého právneho záujmu (§ 80 písm.
c/ OSP) na takomto určení (hoci prejudicálnom), osobitne ak povinný nevyužil inštitút svojej ochrany
umožňujúci mu spochybniť rozhodcovskú doložku spôsobom, ktorý predpokladá § 40 ods. 1 písm. c)
ZoRK.

- zistí, či oprávnený zrušil plnomocenstvo AK Advocate, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
IČO: 36 865 141.

Inak je povinnosťou exekučného súdu v exekúcii vymožením uloženej povinnosti vyplývajúcej z
vykonateľného rozhodcovského rozsudku pokračovať.

Keďže odvolací súd rozhodnutie exekučného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov i odvolacieho konania súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci
(§ 224 ods. 3 OSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.