Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 14, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/47/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617010446
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamko
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1617010446.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šamka a sudcov JUDr. Karola
Kováča a JUDr. Vladimíra Buchvalda, v trestnej veci obžalovaného W. S., stíhaného pre prečin ublíženia
na zdraví podľa § 157 ods. 1 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Malacky zo dňa 19.11.2018, sp. zn. 2T/25/2017, na neverejnom zasadnutí konanom
v Bratislave dňa 14. mája 2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. f/ Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok
v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku sa vec v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom samosudcu Okresného súdu Malacky (prvostupňového súdu) zo dňa 19.11.2018, sp. zn.
2T/25/2017, bol obžalovaný W. S. uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 28.01.2016 v čase
o 06.30 h viedol nákladné motorové vozidlo zn. Mercedes Benz Actros, bielej farby, ev. č. XSDXXXX,
MPZ „CZ“ s návesom zn. Schwarzmuller, ev. č. XSXXXXX, MPZ „CZ“, v pravom jazdnom pruhu po
diaľnici D2 v smere Česká republika - Bratislava, kde v XX,X km sa dostatočne nevenoval vedeniu

vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, následkom čoho zišiel pravým kolesom na trávnatý
porast mimo vozovku, pri pokuse vrátiť sa späť na vozovku diaľnice zadná náprava ťahača a návesu
narazila do zvodidiel na pravej krajnici, čím prišlo postupnému preklopeniu nákladného motorového
vozidla na pravú nápravu a nadvihnutiu kolies ľavej strany do vzduchu, až sa vozidlo prevrátilo na
pravú stranu cez oba jazdné pruhy diaľnice D2, pričom pri preklápaní nákladného vozidla prišlo k
zrážke s osobným motorovým vozidlom zn. Renault Espace, striebornej farby, ev. č. SE-XXX BZ, ktoré

v tom čase predbiehalo nákladné motorové vozidlo a ktoré viedol poškodený A. H., po zrážke osobné
motorové vozidlo zn. Renault Espace sa niekoľko krát prevrátilo na vozovke, čím obvinený W. S. porušil
ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c/ a § 137 ods. 1 Zákona číslo 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, v
dôsledku tejto dopravnej nehody poškodený A. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z., G. XXX/X, utrpel
otras mozgu ľahkého stupňa, zlomeninu tela čapovca (2. krčný stavec), dilaceračné poranenia palca a
ukazovákaľavejruky,reznúranuchrbtapravejrukyaviacpočetnépovrchovépomliaždeniatváreatrupu,

ktoré zranenia si vyžadovali liečenie v trvaní 3 mesiace a spolujazdkyňa v osobnom motorovom vozidle
poškodenáN.H.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomZ.,C.XXX/XX,utrpelakrvácaniepodtvrdoumozgovou
plenou v ľavej čelovo-temennej oblasti, prelomenie prednej a bočnej steny pravej čeľustnej dutiny,
zlomeniny III., IV. a V. rebra vpravo, tržnozmliaždenú ranu vlasatej časti hlavy vpravo, viacnásobné
pomliaždeniaaodreninytváreavšetkýchkončatín,pomliaždeniebrušnejstenyaramena,ktorézranenia
si vyžadovali liečenia v trvaní 2 mesiace.Za uvedený prečin bol obžalovanému uložený podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. j/, § 38
ods.3Trestnéhozákonatrestodňatiaslobodyvovýmere12(dvanásť)mesiacov,podľa§49ods.1písm.
a/, § 50 ods. 1 Trestného zákona súd výkon trestu obžalovanému podmienečne odložil na skúšobnú

dobu v trvaní 20 (dvadsať) mesiacov. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona bol obžalovanému
uložený trest zákazu činnosti riadenia motorových vozidiel všetkých druhov vo výmere 20 (dvadsať)
mesiacov. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bol obžalovaný zaviazaný k povinnosti nahradiť
poškodenej spoločnosti Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., N., A. cesta č. 2, IČO: XXXXXXXX, škodu
vo výške 5.131,62 €, poškodenému A. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., G. XXX/X, škodu vo výške 6.799

€ a poškodenej N. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., C. XXX/XX, škodu vo výške 6.597 €. Podľa § 288 ods.
2 Trestného poriadku boli poškodení A. H. a BP. H. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaní na
civilný proces a podľa § 288 ods. X Trestného poriadku bola poškodená spoločnosť Sociálna poisťovňa,
Bratislava, ul. XX. augusta X a 10, IČO: XXXXXXXX, s nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný
proces.

Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný, pričom toto
bolo obhajcom odôvodnené tak, že obžalovaný podaným odvolaním napáda rozsudok Okresného súdu
Malacky zo dňa 19.11.2018, sp. zn. 2T/25/20I7, a to voči všetkým výrokom rozsudku, t. j. voči výroku
o vine, výroku o treste, výrokom o povinnosti obžalovaného nahradiť poškodeným škodu, ako aj proti
konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, a to z nasledovných dôvodov:

-neúplnosťanesprávnosťskutkovýchzistení,jednostrannéhodnotenievykonanýchdôkazovvrozpores
ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku, v ktorom zmysle je rozsudok nespravodlivý, obžalovaný sa
necíti byť vinným zo spáchania skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, je presvedčený, že k vzniku dopravnej
nehody došlo v dôsledku náhlej technickej chyby na návese, ktorá mala za následok stratu stability

jazdy ťahača s návesom, ktorú už ako vodič nedokázal v tak krátkom čase z technického hľadiska
korigovať, a to ani napriek tomu, že sa o to pokúšal a na vzniknutú situáciu reagoval absolútne technicky
správne. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu, v posudzovanej veci boli vypracované dva odlišné
znalecké posudky zo strany dvoch znalcov z odboru cestnej dopravy, a to znalecký posudok č. 40/2016,
vyhotovený zo strany znalca L.. S. C. (ďalej len „znalecký posudok č. 40/2016“) a znalecký posudok č.

10/2017, vyhotovený zo strany znalca L.. M. G. (ďalej len „znalecký posudok č. 10/2017“), pričom obidva
posudky sa zaoberali analýzou dopravnej nehody a príčinami jej vzniku. Znalecký posudok č. 40/2016,
ktorý bol vyhotovený na základe uznesenia orgánov činných v trestnom konaní, nezohľadňoval výpoveď
obžalovaného a ani výpoveď svedka O. X. zo dňa 22.11.2016, ktorý bol svedkom dopravnej nehody.
Avšak ako ale vyplýva z obsahu súdneho spisu, súdny znalec L.. M. G. v znaleckom posudku č. 10/2017

z technického hľadiska po prvýkrát pripustil alternatívu, podporujúcu obžalovaného obhajobnú verziu a
síce,že,,príčinouneštandardnéhopohybuťahačasnávesompredopustenímpevnéhopovrchuvozovky
diaľnice bol technický stav návesu, t. j. počas jazdy ťahača s návesom došlo k úniku vzduchu z ľavej
zadnej pneumatiky, z pravej zadnej a z pravej strednej pneumatiky návesu (viď foto v prílohe znaleckého
posudku), čo mohlo mať z technického hľadiska za následok stratu stability jazdy ťahača s návesom,

ktorú vodič ťahača s návesom z technického hľadiska nedokázal korigovať”. Súdny znalec Ing. M. G.
teda v znaleckom posudku č. 10/2017 konštatuje reálnosť a technickú prijateľnosť obhajobnej verzie s
tým mimoriadne závažným záverom, že nie je možné vylúčiť vznik náhlej technickej závady na vozidle,
ktorúobžalovanýnemoholpredvídaťatedaanidopravnejnehodezabrániť.Užvprípravnomkonaníteda
vznikla situácia, kedy proti sebe stáli dve skupiny dôkazov, pričom obžalobná verzia nebola nikdy ničím

jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností podložená, naopak verzia obhajoby bola už v prípravnom
konaní podporená výpoveďou obžalovaného W. S., ako aj svedeckou výpoveďou svedka nehody O.
X. (ktorý ale neskôr v konaní pred súdom svoju svedeckú výpoveď zmenil) a je v zmysle znaleckého
posudku č. 10/2017 technicky prijateľná. Na pojednávaní prvostupňového súdu dňa 17.09.2018 boli
vypočutí obidvaja znalci, pričom títo zhodne uviedli, že sa v plnom rozsahu pridržiavajú písomne

podaných znaleckých posudkov. Ako L.. S. C., tak aj L.. M. G. sa zhodli na tom, že jedna alternatíva
nehodového deja vychádza z premisy, v zmysle ktorej mohla byť príčinou vzniku dopravnej nehody
nesprávna technika jazdy menovaného obžalovaného. Zároveň ale L.. M. G. určil druhú alternatívu
nehodového deja, ktorá je rovnocenná s vyššie uvedenou alternatívou a je rovnako pravdepodobná
a síce, že k vzniku dopravnej nehody došlo v dôsledku výskytu náhlej technickej chyby na jazdnej

súprave, čo malo za následok stratu stability jazdy ťahača s návesom, ktorú obžalovaný z technického
hľadiska nedokázal korigovať. Za takto vygenerovanej dôkaznej situácie nie je možné túto alternatívu
nehodového deja vylúčiť, a to z dôvodu, že orgány činné v trestnom konaní nezaistili jazdnú súpravu
ako vec dôležitú pre trestné konanie a nenariadili znalecké skúmanie pneumatík návesu, aby sa takobjektívne a jednoznačne potvrdilo alebo vyvrátilo, či mohlo dôjsť k postupnému úniku vzduchu na
niektorej pneumatike návesu, čo mohlo mať následne vplyv na stabilitu celej jazdnej súpravy. Túto
skutočnosť napokon potvrdili obidvaja znalci, pričom na fotodokumentácii, nachádzajúcej sa v súdnom

spise, sú bez akýchkoľvek pochybnosti zachytené pneumatiky návesu, vykazujúce znaky podhustenia
alebo poškodenia (príloha č. 5 znaleckého posudku č. 10/2017), pričom v dôsledku nedbalého postupu
orgánov činných v trestnom konaní dnes nie je možné uzavrieť, kedy došlo k úniku vzduchu z pneumatík
(či sa tak stalo počas jazdy ťahača s návesom, alebo až v dôsledku dopravnej nehody) a či tento únik
vzduchu mal za následok vznik dopravnej nehody v dôsledku nestability celej jazdnej súpravy. V tomto

smere vyznieva aj odôvodnenie napadnutého rozsudku pomerne nejednoznačne, nakoľko objektívne
a ani znalecky v súčasnosti nie je možné určiť, po aký dlhy čas sa ťahač s návesom pohyboval po
diaľnici nestabilne. Prvostupňový súd si v tomto smere bez ďalšieho osvojil údaj, ktorý uviedol svedok
O. X. na pojednávaní dňa 18.06.2018, ktorý tvrdil, že nestabilita jazdnej súpravy mala trvať „odhadom
asi 1 minútu“, z čoho súd jednoducho a nesprávne vyvodil, že s nestabilnou jazdnou súpravou mal
obžalovaný jazdiť „približne 1,5 kilometra“, avšak v prípravnom konaní pritom svedok O. X. vo svojom

výsluchu zo dňa 22.01.2016 uvádzal iný údaj a síce, že za jazdnou súpravou počas jej nestability jazdil
„500 m až 1 km“, obžalovaný sám uviedol, že „táto nestabilita jazdy trvala veľmi krátky čas, ale presne
nevie určiť, koľko to bolo“, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, či prvostupňový súd
vôbec zobral do úvahy výpoveď obžalovaného v tejto otázke a ak áno, akým spôsobom ju vyhodnotil,
je teda nesprávne, že súd sa bez ďalšieho stotožnil s neurčitým a netechnickým časovým údajom,

ktorý subjektívne reprodukoval laik, a to bez ohľadu na skutočnosť, že ani jeden zo znalcov z odboru
cestnej dopravy nedokázal objektívne určiť časový údaj, počas ktorého mala trvať nestabilita jazdy.
Pokiaľ totiž nie je možné objektívne a spoľahlivo určiť reálny časový údaj, počas ktorého skutočne trvala
nestabilita jazdy, spôsobená únikom vzduchu z niektorej z pneumatiky návesu, nie je ani logicky možné
vyhodnotiť, či obžalovaný na danú situáciu reagoval technicky správne. Túto skutočnosť potvrdzuje aj

L.. M. G. vo svojom posudku č. 10/2017, kde uvádza: „Aj za predpokladu, že príčinou neštandardného
pohybuťahačasnávesompredopustenímpevnéhopovrchuvozovkydiaľniceboltechnickýstavnávesu,
nie je možné z technického hľadiska jednoznačne vyhodnotiť, či vodič ťahača s návesom na uvedenú
situáciu (nestabilitu jazdy ťahača s návesom) reagoval z technického hľadiska správne. Nemožnosť
jednoznačného vyhodnotenia techniky jazdy vodiča ťahača s návesom vyplýva hlavne z toho, že nie

je možné z technického hľadiska jednoznačne určiť, po aký dlhý čas sa ťahač s návesom pohyboval
po vozovke diaľnice nestabilne, t. j. nie je možné z technického hľadiska jednoznačne vyhodnotiť, či
vodič ťahača s návesom mohol vykorigovať, resp. vykonať opatrenia na zabránenie opustenia pevného
povrchuvozovkydiaľnice,napr.zníženímrýchlostijazdyťahačasnávesom“.Obžalovanýjetohonázoru,
že časový údaj, uvedený svedkom O. X., nemožno bez ďalšieho považovať za exaktný pre účely

určenia času nestability ťahača s návesom, nakoľko sa jedná iba o subjektívny odhad laika, ktorý nemá
oporu v objektívnych technických zisteniach. Okrem vyššie uvedeného, prvostupňový súd výsluch O.
X. vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného, kedy si bez ďalšieho osvojil neurčitý časový
údaj, interpretovaný svedkom a na základe neho konštatoval, že obžalovaný mal údajne dostatok času
na plynulé zastavenie jazdnej súpravy, pričom svedecká výpoveď svedka O. X. zo dňa 17.09.2018

obsahuje množstvo hodnotiacich úsudkov a subjektívnych domnienok vo vzťahu k otázkam, ktoré sú
oprávnení hodnotiť výlučne znalci. Navyše zo svedeckej výpovede svedka O. X. jednoznačne vyplýva,
že tento má sklony k dezinterpretácii údajov ohľadom priebehu dopravnej nehody, nakoľko v rámci
výsluchu v prípravnom konaní uvádzal, že jazdná súprava počas nestabilnej jazdy vybočovala 0,5
m do ľavého a pravého jazdného pruhu, avšak na hlavnom pojednávaní prvostupňového súdu dňa

18.06.2018 už uviedol, že kamión raz vybočil vľavo možno aj 2 metre a zase vpravo úplne ku krajnici“,
pričom takáto výpoveď je technicky neprijateľná, čo konštatoval aj znalec L.. M. G. na pojednávaní
prvostupňového súdu dňa 17.09.2018. Tento rovnako už v písomnom znaleckom posudku č. 10/2017
zdôraznil, že z technického hľadiska nie je možné jednoznačne určiť, po aký dlhý čas sa ťahač s
návesom pohyboval po vozovke nestabilne. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku taktiež nevyplýva,

ako a či sa vôbec prvostupňový súd vysporiadal s obsahom svedeckej výpovede svedka poškodeného
A. H., ktorý naopak tvrdí, že žiadnu nestabilitu jazdnej súpravy nespozoroval a táto mala po celý
čas jazdiť plynule a nemalo dôjsť k žiadnym výkyvom návesu zo strany na stranu. Toto tvrdenie je v
absolútnom rozpore so svedeckou výpoveďou svedka O. X., s výpoveďou obžalovaného a napokon
aj so znaleckými zisteniami. Je totiž nepredstaviteľné, aby jeden svedok vnímal situáciu tak, že sa

rozhodne nepredbiehať jazdnú súpravu z dôvodu, že táto sa chová nebezpečne a má vybočovať z
jazdného pruhu 2 metre vľavo a 2 metre vpravo a naopak, druhý svedok si nič neštandardné nevšimne
a rozhodne sa jazdnú súpravu predbiehať v čase jej viditeľnej nestability, bolo teda na mieste, aby
sa prvostupňový súd podrobnejšie zaoberal otázkou vierohodnosti svedeckej výpovede poškodeného,a to aj s ohľadom na možnú nesprávnu techniku jazdy poškodeného, čo uviedol aj znalec L.. M.
G. v rámci výpovede na pojednávaní prvostupňového súdu, kedy konštatoval: „Pokiaľ obžalovaný
vybočoval s návesom až dva metre, technika jazdy poškodeného nebola správna“. Za takejto situácie

by bolo následne možné minimálne uvažovať o otázke spoluviny poškodeného, ktorý sa rozhodol
jazdnú súpravu predbiehať v čase jej nestability a neštandardnej jazdy. Pomerne kontroverzne pôsobí
aj postup prvostupňového súdu, ktorý uložil uznesením zo dňa 17.09.2018 úlohu znalcovi L.. S. C.
vypracovaťdoplnokkZnaleckémuposudkuč.40/2016ohľadomotázky,čijazdnásúpravabolavybavená
signalizáciou tlaku v pneumatikách. Je nepochybné, že táto otázka mala preukázať skutočnosť, či

mal byť vodičovi jazdnej súpravy automaticky signalizovaný pokles tlaku v pneumatikách návesu a teda
či obžalovaný mohol mať o pozvoľnom úniku vzduchu z pneumatík vedomosť skôr, ako sa v dôsledku
tejto skutočnosti stala jazdná súprava neovládateľnou, t. j. keď dosiahol tlak vzduchu v pneumatikách
podkritický stav. Napriek tomu, že tento doplnok bol reálne vypracovaný a nachádza sa v súdnom spise,
prvostupňový súd sa jeho existenciou v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal, a to dokonca bez
ohľadu na skutočnosť, že sám a bez návrhu niektorej z procesných strán inicioval jeho vypracovanie.

Predmetný doplnok by pritom mal byť vyhodnotený v prospech obžalovaného, nakoľko je z neho zrejmé,
že jazdná súprava nebola vybavená systémom monitorovania tlaku v pneumatikách a teda obžalovaný
sa ani touto cestou nemal ako dozvedieť o pozvoľnom úniku vzduchu z pneumatík. Aj táto skutočnosť
podľa jeho názoru podporuje tvrdenie, že v uvedenom prípade vyhodnotil prvostupňový súd všetky
dôkazy jednostranne, a to v jeho neprospech, pričom dôkazy, svedčiace v prospech obžalovaného

prvostupňový súd žiadnym spôsobom nezohľadnil, a to v rozpore so zásadou voľného hodnotenia
dôkazov v zmysle dikcie § 2 ods. 12 Trestného poriadku, pričom takýto postup v potrebnej miere ani
neodôvodnil, v dôsledku čoho vykazuje rozhodovanie prvostupňového súdu znaky svojvôle. Obžalovaný
sa nemôže stotožniť s konštatáciami prvostupňového súdu o „prerušovanom mikrospánku“ ako príčiny
vzniku dopravnej nehody, evententuálne dokonca ako „častej príčiny dopravných nehôd na diaľnici Dl“.

Jednak nie je zrejmé, čo by sa malo rozumieť pod „prerušovaným mikrospánkom“, nakoľko medicína
takýto pojem ani nepozná - podľa jedinej dostupnej definície mikrospánku možno pod týmto rozumieť
nepatrnú, nekontrolovateľnú, krátku epizódu spánku, ktorá môže trvať od jedného zlomku sekundy až
po desať sekúnd. Takéto epizódy spánku sa vyskytujú najčastejšie, keď sa ospalý človek snaží bojovať
proti zaspávaniu, s cieľom ostať bdelý. V danom prípade ale neboli preukázané žiadne faktory, ktoré by

u obžalovaného podporovali alebo navodzovali mikrospánok a tieto nevyplývajú zo žiadnych dôkazov,
nachádzajúcich sa v súdnom spise. Ako obžalovaný uviedol vo svojej výpovedi, v inkriminovaný deň bol
oddýchnutý, plne sa venoval vedeniu dotknutého nákladného motorového vozidla, viditeľnosť bola dobrá
a povrch vozovky bol suchý. Okrem iného obžalovaný tvrdí, že žiadny mikrospánok nemôže trvať jednu
minútu, čo dnes tvrdí prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku a počas mikrospánku

navyše vodič neovláda a nekoriguje vozidlo, ale pri štandardnom priebehu nehodového deja jednoducho
plynule zíde z pôvodnej jazdnej dráhy, najčastejšie mimo vozovku. Neovládateľnosť jazdnej súpravy si
potom obžalovaný nevie vysvetliť ničím iným, ako náhlou technickou závadou na vozidle, čo pripúšťa
aj znalecké dokazovanie, pričom jedinou možnosťou vyvrátenia tohto obhajobného tvrdenia by bolo
vykonať znalecké skúmanie technického stavu pneumatík návesu, ktoré by jednoznačne určilo, či a

kedy došlo k úniku vzduchu z pneumatík návesu. Takéto znalecké skúmanie už ale dnes nie je možné
vykonať, pričom v prípade, ak prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, že
obžalovaný na vzniknutú situáciu nemal reagovať správne, vychádza iba z neobjektívneho časového
údaju, poskytnutého svedkom O. X., ktorý má evidentné sklony ku konfabulácii, pričom predmetný
časový údaj nie je reálny a ako obžalovaný jednoznačne uviedol vo svojej výpovedi, nestabilita jazdnej

súpravy trvala veľmi krátky čas, kedy nemal žiadny časový priestor na postupné ubrzďovanie súpravy
a jej plynulé zastavenie, ako tvrdí prvostupňový súd. V tejto súvislosti sa pre úplnosť žiada poukázať
na základné zásady trestného konania, predovšetkým na skutočnosť, že obžalovaný nie je povinný
dokazovať svoju nevinu, ale vina mu musí byť dokázaná, a to spôsobom nevzbudzujúcim žiadne
pochybnosti. V prípade existencie pochybností musí súd postupovať miernejšie (in dubio pro mitio),

teda rozhodnúť v prospech obžalovaného (in dubio pro reo). (Uznesenie NS SR zo dňa 27.05.2008, sp.
zn. 2To/67/2006). Z odôvodnenia rozhodnutia musí byť tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobným
tvrdením obžalovaného a akými právnymi úvahami sa riadil, keď posúdil ním zistené skutočnosti
podľa príslušných ustanovení trestného zákona v otázke viny a trestu. Niet sporu o tom, že procesné
predpisy ponechávajú hodnotenie vykonaných dôkazov na voľnú úvahu súdu prvého stupňa, avšak

voľná úvaha nemôže byť absolútna a nesmie byť prejavom ľubovôle, resp. svojvôle. Vykonané dôkazy
súd prvého stupňa nesmie hodnotiť jednostranne, napríklad v neprospech obžalovaného (Uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.11.2010, sp. zn. 5To/20/2010). V posudzovanom prípade nie sú závery
prvostupňového súdu konformné so zisteným skutkovým stavom a vykonanými dôkazmi, ale naopak,ako obžaloba, tak i názor súdu prvého stupňa sú postavené na jednostrannom a výlučne preferovanom
výbere dôkazov, svedčiacich len v neprospech obžalovaného, pričom dôkazy, ktoré výrazným spôsobom
spochybňujú túto verziu obžaloby, súd prvého stupňa buď ignoruje alebo sa ich snaží spochybniť. Takéto

jednostranné hodnotenie vykonaných dôkazov si však môže dovoliť iba procesná strana, nie však súd
(Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.09.2016, sp. zn. 2To/48/2016). Prvostupňový súd
pochybil aj v rámci adhézneho konania, kedy obžalovaného zaviazal na náhradu škody vo vzťahu k
Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., poškodenému A. H. a poškodenej N. H.. V tejto súvislosti sa žiada
uviesť, že páchateľ, ktorý trestným činom spôsobil škodu zavineným porušením povinnosti pri plnení

pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi tretej osobe (alebo inej organizácii), zodpovedá za ňu
svojmu zamestnávateľovi. Poškodení v takomto prípade nemôžu v rámci adhézneho konania uplatniť
voči páchateľovi nárok na náhradu škody. Ak tak predsa urobia, má súd postupovať podľa ustanovenia
§ 256 ods. 3 Trestného poriadku a uznesením (proti ktorému sťažnosť nie je prípustná) rozhodnúť,
že takýto poškodený sa nepripúšťa do trestného konania s právom uplatniť nárok na náhradu škody,
ktorá mu vznikla trestným činom (Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.09.2011, sp. zn.:

3T/3/2011). Bolo preto chybou, keď prvostupňový súd poškodených v uvedenom smere podľa zákona
počas celého prvostupňového konania nepoučil a ak by boli poškodení na svojich návrhoch na priznanie
náhrady škody zotrvali, mal prvostupňový súd vydať uznesenie (procesné - uvedené len v zápisnici o
hlavnom pojednávaní), že poškodení sa podľa § 256 ods. 3 Trestného poriadku s právom uplatniť nárok
na náhradu škody, vzniknutej trestným činom, na hlavné pojednávanie nepripúšťajú. Z obsahu súdneho

spisu a z vykonaného dokazovania je totiž nepochybné, že v inkriminovanom čase si obžalovaný plnil
pracovné úlohy pre svojho vtedajšieho zamestnávateľa - spoločnosť RT H., s.r.o., nakoľko s nákladným
motorovým vozidlom ako zamestnanec tejto spoločnosti a vodič z povolania prepravoval lisovaný papier
z mesta C. u N. v T. republike do mesta W. v O.. Za spôsobenú škodu teda môže zodpovedať výlučne
svojmu zamestnávateľovi, a to spoločnosti RT H., s.r.o., a to v súlade s dikciou ustanovenia § 420

ods. 2 OZ, v dôsledku čoho sú výroky o povinnosti nahradiť poškodeným škodu, nachádzajúce sa vo
výrokovej časti napadnutého rozsudku, nezákonné. Záverom obžalovaný zdôrazňuje, že predmetný
trestný čin nespáchal a v danej veci sa necíti byť vinným, pričom v rámci znaleckého dokazovania
bolo z technického hľadiska pripustené, že jazdná súprava sa mohla stať neovládateľnou v dôsledku
pozvoľného úniku vzduchu z niektorej z pneumatík návesu, čo malo následne a s prihliadnutím na

celkovú hmotnosť návesu za následok nestabilitu celej jazdnej súpravy. Žiada sa uviesť, že za takejto
dôkaznej situácie stoja proti sebe dve skupiny dôkazov, pričom verzia obžaloby nie je jednoznačne a
bez akýchkoľvek pochybnosti preukázaná, naopak verzia obhajoby je minimálne podporená dôkaznými
prostriedkami a je technicky prípustná a prijateľná. S poukazom na skutočnosti, uvedené v písomnom
odvolaní, obžalovaný navrhuje Krajskému súdu v Bratislave ako súdu odvolaciemu, aby v zmysle § 321

ods. 1 Trestného poriadku zrušil napadnutý prvostupňový rozsudok a aby podľa § 322 ods. 3 Trestného
poriadku sám vo veci rozhodol rozsudkom tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby podľa § 285
písm. b/ Trestného poriadku z dôvodu, že skutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, nie je trestným
činom.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §

371 ods. 1 .

Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona ,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.V danom prípade, po oboznámení sa s konaním, ktoré predchádzalo vyhláseniu napadnutého rozsudku,
s vykonanými dôkazmi ako aj s rozsudkom samotným je zrejmé, že došlo k chybám v napadnutých
výrokoch rozsudku, jeho skutkové zistenia sú nejasné a neúplné, súd sa nevysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie, na ktorom základe existujú pochybnosti o správnosti
skutkových zistení napadnutých výrokov, na objasnenie ktorých je potrebné vykonať ďalšie dôkazy,
pričom súčasne rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodených na náhradu škody je v rozpore so
zákonom.

Súd sa vo vyššie uvedenej konštatácii prikláňa k dôvodom odvolania obžalovaného (písomne
sformulovaného obhajcom), pričom je potrebné poukázať predovšetkým na nasledovné:

- je potrebné prisvedčiť odvolateľovi, že počas dokazovania na hlavnom pojednávaní sa prejavil rozpor
vo výpovediach svedka O. X., ktorý „upresnil“ svoju výpoveď z prípravného konania ohľadom spôsobu
jazdy (pohybu) vozidla obžalovaného bez toho, aby sa súd touto odlišnosťou výpovedí zaoberal,

- vyššie uvedené je o to podstatnejšie, že práve svedok O. X. mal vnímať nebezpečný pohyb (nestabilnú
jazdu) vozidla obžalovaného, a to na rozdiel od poškodeného (svedka) A. H., ktorý sa rozhodol toto
vozidlo predísť, keďže na jeho jazde nič nezvyčajné a nebezpečné nepozoroval,

- odvolaciemu súdu takisto nie je zrejmé, na akom základe dospel prvostupňový súd k záveru, že
okolnosťou, ktorá zavinila nehodu bol „prerušovaný mikrospánok vodiča“, keď takéto tvrdenie nemá
oporu v žiadnom z vykonaných dôkazov,

- veľmi dôležitou otázkou je však rozporné znalecké skúmanie zo strany znalcov L.. S. C. a L.. M.

G., kde druhý menovaný pripustil aj iný možný variant príčiny nehody, a to v tom zmysle, že popri
nesprávnej technike jazdy obžalovaného znalec uvažoval aj o možnosti úniku vzduchu zo zadnej ľavej
pneumatiky návesu, resp. z pravej stany návesu s tým, že únik vzduchu mohol spôsobiť destabilizáciu
súpravy, tzv. plávanie, pričom podľa jeho názoru techniku jazdy obžalovaného nie je možné vyhodnotiť
a znalec L.. G. sa nepriklonil ani k jednej z uvedených alternatív. V tejto súvislosti, s ohľadom na

odlišné znalecké posúdenie možných príčin nehody a vyššie uvedené rozporné posúdenie spôsobu
jazdy obžalovaného zo strany poškodeného A. H. a svedka O. X., odvolaciemu súdu z odôvodnenia
prvostupňového rozsudku nie je zrejmé, z akého dôvodu sa tento súd priklonil k jednému posudku (L..
S. C.) a prečo druhý variant druhého posudku (L.. M. G.) považuje za nejednoznačný, opierajúci sa o
hypotézy.

Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti
treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené
s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom.

S ohľadom na odôvodnenie bol prvostupňový rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm.
f/ Trestného poriadku zrušený v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku bola
vec vrátená súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, pričom
úlohou okresného (prvostupňového) súdu bude opätovne vykonať hlavné pojednávanie so súčasným

odstránením všetkých vyššie uvedených pochybení, a to vrátane dôsledného vyhodnotenia rozporov
vo výpovediach svedka O. X., náležitého posúdenia odlišného vnímania pohybu vozidla obžalovaného
zo strany M. X. (ktorý vnímal nestabilný pohyb vozidla obžalovaného) a P. H. (ktorý si na jazde
obžalovaného nevšimol žiadnu zvláštnosť), pričom s ohľadom na súčasnú dôkaznú situáciu sa javí
ako vhodné doplnenie dokazovania formou pribratia znaleckého ústavu, napríklad Ústavu súdneho

inžinierstva ŽU v Žiline za účelom vypracovania kontrolného znaleckého posudku k vyššie uvedeným
posudkom L.. S. C. a L.. M. G..

Súčasne bude nevyhnutné, aby prvostupňový súd svoje závery podrobne rozviedol v písomnom
vyhotovení rozsudku tak, aby tento zodpovedal zákonnému ustanoveniu § 168 ods. 1 Trestného

poriadku podľa ktorého z odôvodnenia rozsudku musí byť zrejmé, ktoré skutočnosti súd vzal za
dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, pričom nie
je možné opomenúť ani fakt, že v prípade preukázania toho, že obžalovaný v kritickom čase plnilsvoje pracovné úlohy pre svojho vtedajšieho zamestnávateľa - spoločnosť RT H., s.r.o. (teda, že s
nákladným motorovým vozidlom ako zamestnanec tejto spoločnosti a vodič z povolania prepravoval
tovar z T. republiky do Maďarska), v takom prípade (pokiaľ bude obžalovaný opätovne uznaný za

vinného) neprichádza do úvahy jeho zaviazanie k povinnosti nahradiť spôsobenú škodu, nakoľko by
išlo o prípad objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla za spôsobenú škodu, t. j.,
trestnoprávna zodpovednosť by sa v danom prípade neprekrývala so zodpovednosťou za spôsobenú
škodu.

S poukázaním na odôvodnenie rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.