Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/243/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409204371
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1409204371.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: M. H., C. X, L., zastúpenej PAICEK LEGAL s.r.o.,
Panská 17, Bratislava, proti odporcovi: Ing. arch. E. F., G. M. XX/A, L., zastúpenému advokátom JUDr.
Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie odporcu
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 4C/189/2009-545, zo dňa 6.3.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti vedenej v
pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, parc. č. XXXX o výmere 2.623 m2, roľa, kataster pre obec G., podľa
geometrického plánu GP č. 17/2012, overený 2.11.2012, identifikovanej v registri C-KN: v časti parc.
č. XXXX/XX o výmere 1.251 m2, Y., parc. č. XXXX/X o výmere 215 m2, zast. plocha, parc. č. XXXX/
XX o výmere 1.157 m2, Y. - zapísané na LV č. XXXX, vedené v pozemkovoknižnej vložke XXXX k.ú.

G., evidované Katastrálnym úradom Bratislava, Správa katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, je
navrhovateľka; o trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne až po právoplatnosti veci samej.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľka sa návrhom osobne podaným na súde 21.5.2009 domáhala
určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti parc. č. XXXX o výmere 2.622 m2, roľa, k.ú.
G., zapísanej Katastrálnym úradom pre Bratislavu, Správa katastra Bratislava pre obec G., v

pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, LV č. XXXX, na základe toho, že predmetný pozemok nadobudla
dedením zo zákona po svojich rodičoch, ktorí boli vlastníkmi v celosti 1/1 s tým, že tento právny titul
nadobudnutia je potvrdený D 102/83, zo dňa 18.3.1983. Vyžiadanou identifikáciou parciel bolo zistené,
že parc. č. XXXX o výmere 2.622 m2, orná pôda, k.ú. G., je prevedená na odporcu a ako právny titul
nadobudnutia sú štyri kúpne zmluvy a to: V-1367/04 z 11.5.2004, V-2088/04 z 15.6.2004, V-2093/04
z 28.6.2004 a V-2647/04 z 23.7.2004. Predmetný pozemok navrhovateľka nikdy nepredala, nikdy na

žiadnu inú osobu nepreviedla a ani žiadnu osobu na prevod nepoverila. Predmetný pozemok získali jej
rodičia na základe Kúpnej zmluvy z 12.5.1937 a ako dôkaz o tom svedčí výpis z majetkovej podstaty vl.
č. XXXX zo 17.3.1978, kde sú uvedení jej rodičia ako vlastníci; listom z 15.11.2008 odporcovi navrhla
riešenie mimosúdnou cestou, ale odporca s návrhom mimosúdnej dohody nesúhlasil.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní konštatoval, že právne významným pre rozhodovanie

v predmetnej veci bolo aj posúdenie existencie naliehavosti právneho záujmu navrhovateľky na
požadovanom určení vlastníckeho práva a mal za to, že ak navrhovateľka navrhuje určenie svojho
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, je na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem, ak má byť
súdnerozhodnutieurčujúcevlastníckeprávozaznamenanédokatastranehnuteľnostíatýmtospôsobom
dosiahnutý stav súladu (zhody) medzi právnym stavom a stavom zapísaným (evidovaným) v katastri
nehnuteľností. Preto súd prvého stupňa podmienku naliehavosti právneho záujmu navrhovateľky na

určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam označeným v žalobnom petite považoval za splnenú.Súd prvého stupňa mal v konaní za preukázané, že právnym predchodcom navrhovateľky O. O. a H.
O., rod. F., nebol podľa dekrétov prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. konfiškovaný majetok a teda
ani nehnuteľnosť, ktorá je predmetom tohto konania; poukázal na rozhodnutie Konfiškačnej komisie

v Bratislave K-173/1948 z 20.6.1948, ktorého predmetom sú mená bývalých vlastníkov konfiškácie
poľnohospodárskeho majetku podľa nar. vlády č. 104/1945 Sb. v znení nar. vlády č. 64/1946 Sb. a nar.
vlády č. 89/1947 Sb. n. SNR, pričom v tomto zozname, ktorý je opečiatkovaný a podpísaný predsedom,
sa mená právnych predchodcov navrhovateľky nenachádzajú, z čoho vyvodil, že majetok právnych
predchodcov navrhovateľky nebol konfiškovaný. Konštatoval, že nebolo žiadnou potvrdzujúcou úradnou

listinou preukázané, že sporné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve štátu, resp. že prešli do vlastníctva
štátu. Mal za to, že štát (ČSR) nikdy nehnuteľnosti pozemkovoknižná vložka č. XXXX parc. č. XXXX,
parc. č. XXXX a parc. č. XXXX k.ú. G. nenadobudol do vlastníctva a preto nemal právo nehnuteľnosť
parc. č. XXXX držať, disponovať ňou a prevádzať ju; Slovenský pozemkový fond Bratislava nemohol
predmetnú nehnuteľnosť previesť Zmluvou o bezplatnom prevode vlastníctva k pozemkom z 29.12.1997
na spoločnosť HI-STORY, spol. s r.o. (zásada nemo plus iuris), ktorú z uvedeného dôvodu považoval za

neplatnú a následné prevody do vlastníctva iným subjektom označil za právne neúčinné. Vzhľadom na
vyššie uvedené vyvodil záver, že odporca nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným
na LV č. XXXX a to parc. č. XXXX/XX o výmere 2.320 m2, parc. XXXX/X o výmere 215 m2 a parc. č.
XXXX/XX o výmere 1.157 m2. Poukázal ďalej na Notársku zápisnicu N 49/00, Nz 49/00 z 21.1.2000,
v ktorej notár osvedčil vydržanie vlastníckeho práva H. H., rod. K. k nehnuteľnostiam k.ú. G. okrem

iných k vl. č. XXXX, parc. č. XXXX, záhrada (v KN časť parc. č. XXXX/XX), parc. č. XXXX, roľa (v
KN parc. č. XXXX/XX, vinica, parc. č. XXXX/XX, zast. plocha, parc. č. XXXX/XX, Y.). Následne H. H.,
rod. K. vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam previedla na FINPOINT družstvo, Trenčianska 47,
Bratislava; na základe oznámenia navrhovateľkou o vrátenie majetku, FINPOINT družstvo predmetné
nehnuteľnosti z pozemkovoknižnej vložky č. XXXX v KN parc. č. XXXX/XX o výmere 270 m2, Y., parc.

č. XXXX/XX o výmere 57 m2, zast. plocha, parc. č. XXXX/XX o výmere 212 m2, vinica a parc. č.
XXXX/XX o výmere 1.169 m2, Y., zapísané na LV č. XXXX, darovacou zmluvou darovalo do vlastníctva
navrhovateľke. V nadväznosti na konštatovanie v Notárskom osvedčení o vydržaní, že O. K. uvedené
pozemky získal od pôvodných vlastníkov, ktorí boli po skončení druhej svetovej vojny vysídlení, súd
prvého stupňa uviedol, že mal v konaní za preukázané, že predchodcovia (rodičia) navrhovateľky nikdy

neboli vysídlení; O.U. O. zomrel dňa 12.4.1948 v G. a H. O. zomrela dňa 4.10.1982 v Bratislave a celý
život žila v G.. Dôvodil, že ak by boli pozemky konfiškované, nebol by dôvod na vrátenie pozemkov
darovacou zmluvou navrhovateľke. Taktiež poukázal na skutočnosť, že nehnuteľnosti pozemkovoknižná
vložka č. XXXX, parc. č. XXXX, záhrada (v KN časť parc. č. XXXX/XX), parc. č. XXXX, roľa (v
KN parc. č. XXXX/XX, vinica, parc. č. XXXX/XX, zast. plocha, parc. č. XXXX/XX, vinica) o výmere

1.169 m2, parc. č. XXXX-X o výmere 3.161 m2, boli na základe dohody o užívaní pôdy z 5.9.1991 v
užívaní Poľnohospodárskym družstvom „G.“ Bratislava - Z. Bystrica a od 26.4.1996 boli v prenájme
Družstva podielnikov G.. Vlastníčke pozemku ako aj ďalším družstvo platilo dohodnuté nájomné a daň
z pozemkov; aj na základe uvedeného mal súd prvého stupňa za zrejmé, že predmetné pozemky nikdy
neboli konfiškované.

Námietku odporcu k aktívnej legitimácii navrhovateľky z dôvodu, že ide o konfiškovaný majetok,
považoval súd prvého stupňa za irelevantnú, nakoľko mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že
predmetná nehnuteľnosť nebola skonfiškovaná, navrhovateľka vlastnícke právo nadobudla na základe
Osvedčenia o dedičstve, a preto bola v konaní aktívne legitimovaná na podanie určovacej žaloby. K

námietke, ktorou sa odporca odvolával na podnet Okresnej prokuratúry Bratislava IV č. Pd 2024/02 z
23.9.2002, že predmetná nehnuteľnosť bola konfiškovaná, uviedol, že rozhodnutia sa netýkajú právnych
predchodcov navrhovateľky, ale iných neznámych osôb s tým, že v upovedomení okresná prokuratúra
uvádza rozhodnutia konfiškačnej komisie pod č. 1758/d-I z 5.9.1946 a K-173/1948 z 20.6.1948. K
predloženým listinným dôkazom, ako osobný popis vlastníka právnych predchodcov navrhovateľky,

zápisnica o zaistení majetku č. XXX/XX, návrh na konfiškáciu č. XXX, uviedol, že nie sú podpísané,
opečiatkované okrúhlou pečiatkou súdu, neboli adresované ani doručené právnym predchodcom. V
tejto súvislosti poukázal na to, že rozhodnutia konfiškačnej komisie, výmer o vlastníctve pôdy, prídelová
listina, protokol o odovzdaní a prevzatí pozemkov sú v zmysle nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR
a zák. č. 90/1947 Zb. presne upravené rozhodnutia o prídele, teda verejnoprávne listiny, na základe

ktorých sú vkladuschopné o prevode konfiškačného majetku na iného nadobúdateľa. Uviedol, že na
základe predložených listinných dôkazov neexistuje žiadna verejná listina vyššie pomenovaná, ktorá
by preukazovala konfiškáciu majetku vo vlastníctve právnych predchodcov navrhovateľky. Nedošlo k
vyznačeniu konfiškácie pozemkov v pozemkovoknižnej vložke č. 1881 v súlade s § 5 zák. č. 90/1947Zb., z čoho vyvodil, že ani štátne orgány v roku 1946, resp. v nasledujúcom období nepovažovali
konfiškáciu za právne účinnú a mal za to, že na základe týchto skutočností vlastníctvo svedčilo
právnym predchodcom navrhovateľky. Tento zápis bol aktuálny k 7.8.1951 s vyznačením, že výpis

súhlasí s vtedajším stavom pôvodnej vložky, zápis vlastníckeho práva právnych predchodcov v
príslušnej pozemkovoknižnej vložke bol takto nepretržitý od r. 1938 doposiaľ; od 1.6.1950 nebol žiadnou
osobou spochybnený ani nebol učinený žiaden úkon, ktorý by čo i len spochybnil vlastnícke právo
právnych predchodcov navrhovateľky počas života matky navrhovateľky (zomrelej dňa 4.10.1982)
a bol podkladom pre rozhodnutia štátneho notárstva v dedičskej veci po právnych predchodcoch

navrhovateľky. Mal preukázané, že rozhodnutím Štátneho notárstva D 830/83 a D 102/83, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 16.3.1983, sa navrhovateľka stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, ktoré
sú predmetom tohto sporu a dodal, že vlastnícky vzťah k predmetným pozemkom v čase vydania
dedičského rozhodnutia bol vedený len podľa pozemkovej knihy. Na uvedenom základe súd prvého
stupňa podľa § 100 ods. 2 veta prvá, § 126 ods. 1, § 123, § 124, § 132 ods. 1 Obč. zák., § 135 ods. 2
O.s.p, § 1 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 6, ods. 7, ods. 13, § 4 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR a § 5

ods. 1, ods. 2 zák. č. 90/1947 Sb. návrhu v celom rozsahu vyhovel a určil, že navrhovateľka je výlučnou
vlastníčkou predmetných nehnuteľností. O trovách konania rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti rozsudku podal odvolanie odporca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a
návrh zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že napadnutý rozsudok

je nezákonný, pretože v spise sú jednoznačné dôkazy o tom, že nehnuteľnosti, ktoré boli vedené
na pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, okrem iného aj parc. č. XXXX boli skonfiškované v zmysle
dekrétov prezidenta republiky - nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR, podľa ktorých bol všetok
pôdohospodársky majetok O. O. a H. O. skonfiškovaný. Vyčítal súdu prvého stupňa, že na základe
vykonaného dokazovania prijal nesprávny právny záver, pričom v spise sa nachádzajú listiny, z ktorých

jednoznačne vyplýva, že právnym predchodcom navrhovateľky bol konfiškovaný majetok. Pozornosť
upriamil na list Okresnej prokuratúry Bratislava IV č. Pd 2024/02 z 23.9.2002 na č.l. 102-106, v ktorom
sa okrem iného uvádza, že „podľa pozemkovoknižnej vložky č. 1881 vlastníkmi vyššie uvedených
pozemkov boli O. O. C. H. O.. Rozhodnutím Konfiškačnej komisie v Bratislave č. 1758/d-I-46 z 5.9.1946
bol H. O. v zmysle nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR, všetok pôdohospodársky majetok ku

dňu 1.3.1945 skonfiškovaný ako osobe nemeckej národnosti. Rozhodnutím Konfiškačnej komisie v
Bratislave č. K-173/1948 z 20.6.1948 v zmysle nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR bol všetok
pôdohospodársky majetok O. O. skonfiškovaný ako zradcovi a nepriateľovi slovenského a českého
národa a Československej republiky. Súčasťou spisového materiálu sú okrem uvedených konfiškačných
rozhodnutí i ďalšie doklady preukazujúce, že vyššie uvedené pozemky sú skutočne konfiškátmi.

Právnym dôvodom vzniku práva správy Slovenského pozemkového fondu k pozemkom vo vlastníctve
štátu bola priamo zákonná norma v § 34 ods. 1, ods. 2 zák. č. 330/1991 Zb., ktorá v spojitosti s
§ 17 ods. 1, § 1 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. podrobne vymedzila poľnohospodárske nehnuteľnosti
podliehajúce správe, pričom súčasne na výkon správy zriadila právnickú osobu. Slovenský pozemkový
fond bol preto zo zákona oprávnený za splnenia zákonných podmienok s majetkom štátu ďalej nakladať.

Po zistení, že na predmetné skonfiškované pozemky nebol v zákonnej lehote uplatnený reštitučný
nárok, bol Slovenský pozemkový fond oprávnený previesť vlastníctvo k pozemkom na iné osoby, čo
aj učinil.“ Zastával názor, že súd prvého stupňa sa s uvedeným dôkazom vôbec neoboznamoval (ako
to vyplýva z napadnutého rozsudku) a nezohľadnil ho vo svojom rozhodnutí, ani sa s ním vôbec
nevysporiadal, dokonca ho ani neoboznámil ako dôkaz predložený súdu; nevysvetlil, že prečo naň

neprihliadol, prečo konštatovania faktov v ňom uvedené považuje za nepravdivé, čím tieto fakty tvrdené
v tejto listine sú vyvrátené, akými dôkazmi a pod. Namietol, že súd prvého stupňa si nezadovážil spis
Okresnej prokuratúry Bratislava IV č. Pd 2024/02. Z obsahu listu zjavne vyplýva, že tento štátny orgán
svoje stanovisko, ktoré tlmočil navrhovateľke, čerpal z relevantných dôkazov a listín, ktoré sa v tomto
spise, ktorým Okresná prokuratúra Bratislava IV skúmala z podnetu navrhovateľky zákonnosť postupu

Katastrálneho úradu v Bratislave, Správy katastra Bratislava IV, museli nachádzať. Uviedol, že s týmto
dôkazom sa súd prvého stupňa v odôvodnení vôbec nevysporiadal, až na konštatovanie na strane
13 v druhom odseku, že „uvedené rozhodnutia konfiškačnej komisie pod č. 1758/d-I-46 z 5.9.1946 a
K-173/1948 z 20.6.1948 sa netýkajú právnych predchodcov navrhovateľky, ale iných neznámych osôb.“
Mal za to, že uvedené tvrdenie súdu prvého stupňa nie je ničím podložené; ďalej namietol, že súd prvého

stupňa na strane 3 uviedol, že sa oboznámil okrem iného aj s rozhodnutím o konfiškácii č. 1759/d-I-46
z 5.9.1946, ale naopak na strane 13 v druhom odseku uviedol, že rozhodnutie konfiškačnej komisie
pod č. 1758/d-I-46 z 5.9.1946 sa vraj netýka právnych predchodcov navrhovateľky. Zastával názor, že
súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym prijateľným spôsobom nevysvetlil,ako dospel k tomu, že O. O., ktorý je vedený v konfiškačnom rozhodnutí K-173/1948 z 20.6.1948, nie
je právnym predchodcom navrhovateľky, hoci tento O. O. bol obyvateľom G., o čom svedčí i kúpno-
predajná zmluva z 12.5.1937, ale i návrh na povolenie vkladu.

Odporca pozornosť odvolacieho súdu tiež upriamil na prípis Okresného úradu Bratislava referát
poľnohospodárstva z 9.5.1994 (nachádzajúci sa na č.l. 49) vo veci prešetrenia konfiškácie
poľnohospodárskej pôdy, v ktorom sa uvádza, že v konfiškačných záznamoch referátu sa okrem iných
parciel uvádza i parc. č. XXXX v k.ú. G., ktoré sú vedené podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.

n. SNR ako konfiškáty a opätovne namietol, že s uvedeným dôkazom sa súd prvého stupňa vôbec
neoboznamoval a neuviedol ani v odôvodnení svojho rozhodnutia, ako sa s ním vysporiadal. V tomto
smere považoval napadnutý rozsudok za absolútne nepreskúmateľný. Ďalej argumentoval tým, že súd
prvého stupňa uviedol ako dôkaz list právnej predchodkyne navrhovateľky (H. O.) z 20.7.1948, ktorá ním
písomne žiadala Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - konfiškačné oddelenie IX/2
v Bratislave o zrušenie konfiškácie. Z uvedeného dôkazu odporcovi jednoznačne vyplynulo, že právna

predchodkyňa navrhovateľky o konfiškácii majetku jej manžela vedela, že jej manžel bol nemeckej
národnosti a na základe toho bola polovica majetku skonfiškovaná. Taktiež v ňom uvádza, že tento
majetok bol pridelený O. J. prídelovou listinou; dôvodil, že ani s uvedeným dôkazom sa súd prvého
stupňa náležitým spôsobom nevysporiadal, pretože sama právna predchodkyňa navrhovateľky vedela
o konfiškácii majetku a preto tvrdenie súdu prvého stupňa, že vraj majetok právnych predchodcov

navrhovateľky nebol konfiškovaný, je absolútne neprijateľným právnym záverom.

Na margo toho, že súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutie oprel o dedičské rozhodnutie D 102/83
bývalého Štátneho notárstva Bratislava IV po H. O. rod. F. a po O. O., odporca v odvolaní uviedol, že
dedičské rozhodnutie má len deklaratórnu povahu a nie konštitutívnu, pričom súd prvého stupňa sa

k dedičskému rozhodnutiu správa ako ku konštitutívnemu rozhodnutiu a to i napriek tomu, že dôkazy
na ktoré poukazuje v odvolaní, spochybňujú zákonnosť tohto rozhodnutia; bola to navrhovateľka, ktorá
do dedičského konania nahlásila i majetok, ktorí jej právni predchodcovia nevlastnili ku dňu smrti, lebo
bol skonfiškovaný a prepadol do vlastníctva Československého štátu. Obsah dedičského rozhodnutia
D 102/83 z 18.1.1983, vychádza len z pozemkovoknižných zápisov bez toho, aby bola vykonaná

identifikácia pozemkov bývalým strediskom geodézie. Súd prvého stupňa ani neskúmal, či vlastnícky
vzťah k predmetnému pozemku v čase vydania dedičského rozhodnutia bol vedený aj v stredisku
geodézie.Sohľadomnato,ževspisesanachádzaidentifikáciaparcielStrediskomgeodézievBratislave
- mesto z 27.11.1990, podľa ktorej pozemkovoknižná parc. č. XXXX vedená v pozemkovoknižnej vložke
č. XXXX bola vedená v evidencii nehnuteľností ako parc. č. XXXX, XXXX a jej užívateľom bolo vedené

JRD G., uviedol, že nebolo a ani nemohlo byť žiadne vlastníctvo odporkyne tam evidované, lebo
vlastníkom bol Československý štát, neskôr Slovenský pozemkový fond. Po smrti O. O. XX.X.XXXX
nebolo vykonané dedičské konanie preto, lebo mu bol skonfiškovaný majetok.

Argumentáciu súdu prvého stupňa, ktorý okrem iného napadnuté rozhodnutie oprel o konštatovanie, že

právni predchodcovia navrhovateľky nikdy neboli vysídlení, odporca považoval za právne irelevantnú,
nakoľko je notoricky známou skutočnosťou, že ak došlo ku konfiškácii majetku, platnosť konfiškačného
rozhodnutia nebola viazaná na to, aby osoba, ktorej sa konfiškácia majetku týkala, bola vysídlená. Mal
za to, že tu súd prvého stupňa zjavne hľadal dôvody ako svoje nezákonné rozhodnutie odôvodniť,
čo robil i s ďalšími dôkazmi, ako je vrátenie pozemkov darovacou zmluvou navrhovateľke, ale aj s

dôkazmi týkajúcich sa prenájmu pozemkov Družstvu podielnikov v Devíne. Z týchto skutočností vôbec
nie je možné odvodzovať právny záver, že predmetný pozemok nikdy nebol skonfiškovaný; takéto
konštatovania súdu prvého stupňa vybočujú z rámca zákonností a sú úvahami, ktoré nemožno prijať
a stotožniť sa s nimi, pretože tieto dôkazy sú vyvrátené dôkazmi, na ktoré v konaní poukázal. V
súvislosti s tým, že súd prvého stupňa sa zaoberal citáciou z konfiškačných dekrétov uviedol, že tým

zjavne prekročil svoju právomoc, pretože konfiškačné dekréty (ich správnosť) nemohol preskúmavať.
Pokiaľ súd prvého stupňa svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 100 ods. 2, § 126 ods. 1, §
123, § 124, § 132 Obč. zák., došlo k ich nesprávnej aplikácii na súdenú vec, pretože navrhovateľke
nesvedčí ochrana vlastníckeho práva, pretože neuniesla dôkazné bremeno, že uvedená parcela nebola
predmetom konfiškácie. Nezákonnosť rozhodnutia videl aj v závere súdu prvého stupňa, že Zmluva

o bezplatnom prevode nehnuteľnosti je neplatná a následné prevody do vlastníctva iným subjektom
(právnickým či fyzickým osobám) sú právne neúčinné, lebo vraj Slovenský pozemkový fond ani kataster
nehnuteľností neosvedčil, že uvedená parcela bola vo vlastníctve štátu, a že vraj štát nikdy predmetné
nehnuteľnosti v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX parc. Č.. XXXX, XXXX C. XXXX k.ú. G. nenadobudoldo vlastníctva a preto nemal právo s predmetnou nehnuteľnosťou disponovať - previesť ju Zmluvou
o bezplatnom prevode vlastníctva k pozemkom z 29.12.1997 na spoločnosť HI - STORY, spol. s r.o.
Súdom prvého stupňa však ostali nepovšimnuté dôkazy štátnych orgánov, ktoré potvrdzovali, že všetky

tieto pozemky boli evidované ako konfiškáty, t.j. ako vlastníctvo Československého štátu; tieto dôkazy
súd prvého stupňa ignoroval, s týmito sa vôbec nevysporiadal, tieto vo svojom rozhodnutí nespomenul
a ani neuviedol, ako s nimi naložil pri hodnotení dôkaznej situácie. Na základe týchto skutočností
argumentoval nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku a zjavným zásahom do ústavného práva
vlastniť majetok. Záverom tiež poznamenal, že vlastnícke právo nadobudol dobromyseľne a to od

Slovenského pozemkového fondu ako právneho predchodcu, s ktorou otázkou sa súd prvého stupňa
vôbec nezaoberal.

Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.
Uviedla, že súd prvého stupňa si splnil dôkazné povinnosti vyplývajúce mu z § 120 a nasl. O.s.p. s
dôrazom na zistenie všetkých dôležitých skutočností súvisiacich s vecou. Zastávala názor, že práve

odporca nevedel preukázať vlastné tvrdenie o vykonanej konfiškácii, ale tiež nepreukázal právny dôvod
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti parc. č. XXXX k.ú. G., ktorá je predmetom súdneho
sporu. Odporca tiež nepreukázal právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva a dobromyseľnosť k
veci. Namietla, že odporca nepredložil žiadny dôkaz - verejnoprávnu listinu, ktorá by patrila jej právnym
predchodcom a bola vydaná podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR; dôvodila, že aj v odvolaní

odporca opieral svoje tvrdenia o listiny, ktoré sú iba podobné konfiškačným rozhodnutiam, nie sú však
stotožniteľné s jej právnymi predchodcami - sú v nich uvádzané osoby s iným bydliskom a obsahovo
sú tieto listiny nejasné a nekonkrétne a tie iné nemajú ani zákonom predpísané náležitosti (nie sú
verejnými listinami) a teda ich možno považovať za nekonkrétne koncepty bez právneho účinku. V
konfiškačnom rozhodnutí K-173/1948 z 20.6.1948 je síce identifikovaný majetok menovaného L. F., nie

však jej právnych predchodcov. Z toho rozhodnutia vyplýva jedine to, že prišlo k zámene osôb s menom
O. O. C. H.K. O., lebo osôb s týmto menom žilo v obci G. viac. Priamo v zozname osôb, priloženom
k uvedenému konfiškačnému rozhodnutiu, sa nachádzajú dvaja vysídlení menovci (poradové č. XXX
O. O., K. a poradové č. XXX O. O., neznáme), ktorí podľa zoznamu dostali na vedomie, že bol
skonfiškovaný majetok L. F.. Týchto dvoch menovcov sa odporca snažil stotožniť s jednou osobou,

s jej otcom; miesto jeho pobytu však nikdy nebolo neznáme alebo v Rakúsku, nakoľko až do svojej
smrti býval v G. č. XXX. Z dôvodu absencie akýchkoľvek markantov nie je v nijakom prípade možné
vyvodiť, že ktorý a či vôbec niektorý z týchto menovcov s menom O. O. je akýmkoľvek spôsobom
stotožniteľný s jej právnym predchodcom a už vôbec nie je možné tvrdiť, že mu bol skonfiškovaný
majetok. Podľa ňou doložených dôkazov bola jej matka H. O. rod. F. slovenskej národnosti a mala štátnu

príslušnosť ČSR, nebola zradcom a ani nepriateľom národa, a nebol u nej dôvod na konfiškáciu majetku.
Konfiškačné rozhodnutie na meno L. F. nijako ani len nenasvedčuje tomu, že by ku konfiškácii jej majetku
došlo, len, že bola spolu s ďalšími oboznámená s konfiškáciou úplne iného majetku vlastneného inou
osobou. Zoznam doložený v konfiškačnom rozhodnutí L. F. je zmätočný, lebo neobsahuje 120 mien
(ako je uvedené v názve rozhodnutia) ale 133 a tento zmätočný zoznam nie je ani verejnou listinou.

Uviedla ďalej, že pokiaľ odporca opieral svoje tvrdenie o Zoznam poľnohospodárskych nehnuteľností
v k.ú. G. zo 17.10.1958, ide len o informatívny zoznam a nie právoplatné rozhodnutie a nie je ani
vkladuschopnou verejnou listinou; zoznam je opatrený neautentickou a nedôveryhodnou pečiatku,
pričomexistujeniekoľkotakýchtozoznamovsnejasnýmpôvodom.KlistujejprávnejpredchodkyneH.O.
z XX.X.XXXX uviedla, že predmetný list nepísala v reakcii na žiadne obdržané konfiškačné rozhodnutie,

ale v obave o majetok po návšteve O. J., ktorým bola uvedená do omylu. Ako vyplýva z korešpondencie
Pracovnej skupiny P-44 z 23.7.1948, nijaké konfiškačné rozhodnutie H. O. nebolo doručené, o jej
polovicu majetku sa nejednalo a manželova polovica, ktorej sa následkom nesprávneho výpisu z
vložiek dožadoval O. J., jej bola ponechaná v pôvodnom stave. Konanie jej právnej predchodkyne,
ktorá bola uvedená do omylu však nie je v žiadnom prípade dôkazom konfiškácie, nie je dôvodom na

konfiškáciu a nezakladá žiadny zákonný dôvod, či nárok na prevod vlastníckych práv z navrhovateľky
na odporcu. K identifikácii parciel č. XXXX/XX z roku 1990 uviedla, že v nijakom prípade nepodporuje
tvrdenie odporcu, nakoľko v stĺpci pre „Vlastník“ je uvedená pozemkovoknižná vložka č. XXXX, JRD
G. je v tejto identifikácii uvedené iba ako „Užívateľ“ a po identifikácii uzavrelo s navrhovateľkou riadne
nájomné zmluvy. Bola názoru, že súd prvého stupňa konal správne, keď nezohľadnil konštatovanie

uvedené v liste č. Pd 2024/02 z 23.9.2002. Ani jedno z rozhodnutí konfiškačnej komisie vydané podľa
nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR nepatrilo a ani nebolo doručené právnym predchodcom
navrhovateľky, ale rozhodnutie č. K-173/1948 z 20.6.1948 patrilo Barany Karol, obyvateľovi G. a ďalšie
rozhodnutie č. 1758/d-I-46 z 5.9.1946 O. H., neznáma, nar. G., obyvateľka Y., čo nie je jej právnapredchodkyňa, ktorá bola preukázateľne narodená v Malženiciach a trvalo bývala v G. č. XXX, a
navyše bola slovenskej národnosti. Dodala, že konfiškačné rozhodnutie naviac ani nie je perfektné,
nakoľko na ňom absentuje vlastnoručný podpis pracovníka, ktorý je nahradený gumovou pečiatkou,

a to na takýchto rozhodnutiach nie je prípustné a je nezlučiteľné so zákonom. Poukázala na to, že
štát nikdy nemal zapísané vlastníctvo v EN a Slovenský pozemkový fond nikdy nebol v EN uvedený
ako účastník právneho vzťahu. Z doložených písomných stanovísk Slovenského pozemkového fondu
ďalej vyplýva skutočnosť, že nevlastní dôkazy, ktoré by svedčili o tom, že predmetné pozemky vôbec
spravoval. Obdobné písomné stanovisko obdržal súd prvého stupňa aj od Magistrátu Hlavného mesta

SR Bratislavy. Namietala, že odporca v priebehu konania nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci a
dosvedčujúcijehotvrdenieonadobudnutívlastníckehoprávakinkriminovanejnehnuteľnosti;nepredložil
súdužiadnurelevantnúverejnú,právnezáväznúlistinuvydanúvzmyslenariadeniaSNRč.104/1945Sb.
n. SNR a následných zákonných úprav (Konfiškačné rozhodnutie, Výmer o vlastníctve pôdy, Prídelový
plán, Prídelovú knihu, Prídelovú listinu a následný Protokol o odovzdaní do držby prídelcovi), ktoré
listiny absentujú aj v katastrálnej zbierke listín, čo robí neplatným právny úkon, na základe ktorého sa

predmetné vlastnícke právo previedlo v prospech odporcu. Takouto verejnoprávnou listinou nemôže
byť list Okresného úradu Bratislava, o ktorý sa odporca opieral, pretože predmetným listom sa len
oznamuje, že v konfiškačných záznamoch tunajšieho referátu sú parc. č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX k.ú. G. vedené podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR ako konfiškáty. Toto
konštatovanie (rovnako ako všetky ostatné listiny o ktoré odporca opiera svoje tvrdenia), taktiež v

žiadnom prípade nebola listina oprávňujúca k prevodu vlastníctva na odporcu aj preto, že oznámenie
ktoré obsahuje, je v absolútnom rozpore s identifikáciou parciel (vyhotovenou pred prevodom pozemkov
na odporcu), pozemkovoknižnými vložkami, dedičskými konaniami, rozhodnutím Krajského súdu z
r. 1951, stanoviskami Slovenského pozemkového fondu, katastrálneho úradu, Magistrátu Hlavného
mesta SR Bratislava, zamietavým rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu Bratislava vo veci

navrhovateľkou uplatneného reštitučného nároku (dôvod zamietnutia bola skutočnosť, že vlastnícke
právo má navrhovateľka) a tejto skutočnosti svedčí právoplatne uzavretý nájomný užívací vzťah medzi
ňou a JRD G., neskôr PD G..

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vrátiť
vec na ďalšie konanie.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení,

či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Navrhovateľka v návrhu na začatie konania, ale ani na súdnych pojednávaniach pred súdom prvého
stupňa ničím nevysvetlila, v čom spočíva jej naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c) O.s.p.) na určení jej
vlastníckeho práva k označenej nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa napriek tomu dospel k záveru, že ak

navrhovateľka navrhuje určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, je na požadovanom určení
vždy naliehavý právny záujem, ak má byť súdne rozhodnutie určujúce vlastnícke právo zaznamenané
do katastra nehnuteľností a týmto spôsobom dosiahnutý stav súladu (zhody) medzi právnym stavom
a stavom zapísaným (evidovaným) v katastri nehnuteľností a preto podmienku naliehavosti právneho
záujmu navrhovateľky na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam označeným v žalobnom petite

považoval za splnenú.

Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení
právnehovzťahualebopráva,zaťažujetoho,ktosatohtourčeniadomáha(žalobcu).Pokiaľchcežalobca
osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti

prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo
právojealebonieje,nadruhejstranevysvetliť,žeprávepodanážalobajeprocesnevhodnýmnástrojom,
ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre
jeho usporiadanie). Ak žalobca svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení nepreukáže
(nevysvetlí, neosvedčí), predstavuje nedostatok naliehavého právneho záujmu samostatný a prvoradý

dôvod, pre ktorý určovacia žaloba nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu
žaloby (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 91/2006). Súd prvého stupňa sa uvedeným
postupom neriadil, navrhovateľku v danom prípade k vysvetleniu, v čom spočíva jej naliehavý právny
záujem na určení jej vlastníckeho práva k nehnuteľnosti neviedol, existenciu naliehavého právnehozáujmu na požadovanom určení bližšie nezisťoval, ale napriek tomu v rozpore s § 80 písm. c) O.s.p.
sám dospel k záveru, že navrhovateľka má na požadovanom určení naliehavý právny záujem.

Inou vadou konania, na ktorú musí odvolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak ju odvolateľ nenamieta, je
procesná vada, ktorej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v
občianskom súdnom konaní. Iná vada preto bude významná iba za predpokladu, že jej dôsledkom bolo
nesprávne rozhodnutie vo veci. Literatúra i doktrína sa zhodujú v tom, že „inou vadou konania“ (error
in procedendo) sa rozumie porušenie ustanovenia zákona upravujúceho konanie od začiatku až do

skončenia, a ako príklad sa uvádza porušenie predpisu o spôsobe vykonania dôkazného prostriedku, a
to tým, že súd nevykonal dokazovanie účastníkmi navrhnutými dôkaznými prostriedkami na pojednávaní
spôsobom uvedeným v § 122 a nasl. O.s.p., tak ako tomu bolo aj v prejednávanej veci.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako

navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na
vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Podľa § 123 O.s.p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali.

Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do 16.4.2015), dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda
senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí,

ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.

Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti
nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Skutkové zistenie (zistenie skutkového stavu) je v občianskom súdnom konaní výsledkom vykonávania
dôkazov (§ 122) a ich hodnotenia (§ 132). Z uvedeného a contrario vyplýva záver, že skutkové zistenia
môže urobiť iba ten súd, ktorý dôkaz vykonal. Dôkazné konanie preto obsahuje vykonanie dôkazov a ich
hodnotenie a ústi do zistenia skutkového stavu. Hodnotenie dôkazov bez ich vykonania súdom zakladá

porušenie práva na spravodlivý proces, teda tzv. inú vadu konania, ktorej následkom je nesprávnosť
rozhodnutia vo veci samej.

Konanie o určenie vlastníckeho práva, o ktoré ide aj v predmetnej právnej veci, je konaním sporovým, v
ktorom platí prejednacia zásada. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka k návrhu na začatie konania

pripojilalistinnédôkazy,ktorénavrhlavkonanívykonaťnapreukázaniesvojichtvrdení;obdobneodporca
založil do súdneho spisu listinné dôkazy, ktoré žiadal vykonať na svoju obranu, pričom aj samotný
súd prvého stupňa (z vlastnej iniciatívy) písomnými dopytmi na Správu katastra pre hlavné mesto SR
Bratislavu (č.l. 120, 296), Ministerstvo vnútra SR (č.l. 248) a archív Krajského súdu v Bratislave (č.l.
437) zhromažďoval do súdneho spisu listiny týkajúce sa právnych vzťahov k parc. č. XXXX zapísanej v

pozemkovoknižnej vložke č. 1881 zrejme z dôvodu, že ich považoval za právne relevantné a súčasne
ich vykonanie za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z obsahu zápisníc o jednotlivých pojednávaniach
(okrem troch prípadov) však nevyplýva vykonanie dokazovania predmetnými listinami v súlade s § 129
O.s.p. tak, že by súd prvého stupňa na pojednávaní listiny alebo ich časť prečítal alebo oboznámil ich
obsah. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že vykonal dokazovanie

listinnými dôkazmi, ktoré aj v odôvodnení napadnutého rozsudku vymenoval, avšak toto konštatovanie
vychádzajúc z obsahu spisu, nemá oporu v skutočnom stave veci. Pred súdom prvého stupňa prebehlo
viacero pojednávaní, pričom zmienkou o vykonaní listinných dôkazov by mohlo byť oboznámenie sa
s rozhodnutím konfiškačnej komisie z 5.9.1946 a s osvedčeniami o dedičstve D 830/83 a D 102/83
na pojednávaní konanom 6.4.2011 (č.l. 242) a prečítanie listu H. O., rod. F. z XX.X.XXXX a odpovede

Pracovnej skupiny P-44 z 23.7.1948 na pojednávaní konanom 14.11.2012 (č.l. 455); zmienkami o
vykonaní ďalších dvoch listinných dôkazov bolo oboznámenie sa s listinami konfiškačnej komisie z
30.10.1946 na č.l. 270 a (opakovane) z 5.9.1946 na č.l. 271 na pojednávaní konanom 8.8.2011 (č.l.
291) a konštatovanie súdu prvého stupňa na tomto pojednávaní, že oboznamuje dôkazy z pripojenéhospisu sp. zn. 4C/227/2005. K oboznamovaniu s dôkazmi zo spisov Okresného súdu Bratislava IV sp.
zn. 6C/189/2009 a sp. zn. 23C/171/2005 súdom prvého stupňa je potrebné uviesť, že odvolaciemu súdu
ich obsah nie je známy, nakoľko tieto spisy si súd prvého stupňa nepripojil. Okrem oznámenia obsahu

dvoch rozhodnutí konfiškačnej komisie z 5.9.1946 a z 30.10.1946, dvoch osvedčení o dedičstve a dvoch
ďalších listín, tak nebola vykonaná prečítaním, resp. oznámením obsahu, podstatná časť listinných
dôkazov (tvoriacich obsah súdneho spisu), o ktoré súd prvého stupňa v relevantnej časti oprel svoje
skutkovézistenia.Zavykonaniedokazovanialistinounemožnopovažovaťtakékonštatovanievzápisnici
o pojednávaní (napr. 8.8.2011), podľa ktorého na začiatku pojednávania sa v zmysle § 119 ods. 2 O.s.p.

oboznamuje doterajší obsah spisu a vykonaných dôkazov.

Za uvedenej procesnej situácie bolo nevyhnutné, aby súd prvého stupňa tieto listinné dôkazy vykonal v
súlades§129ods.1O.s.p.Vzhľadomnato,žesúdprvéhostupňauvedenýmspôsobomnepostupovala
pri zisťovaní skutkového stavu veci mohol vychádzať (okrem výpovede navrhovateľky) len z rozhodnutí
konfiškačnej komisie z 5.9.1946, 30.10.1946, z osvedčení o dedičstve D 830/83, D 102/83, z listu H.

O., rod. F. z 20.7.1948, odpovede na tento list Pracovnou skupinou P-44 a z pripojeného spisu sp.
zn. 4C/227/2005, závažným spôsobom pochybil v dôkaznom procese; ním vykonané dôkazy pre túto
vadu konania nemohli byť dostatočným podkladom pre hodnotenie dôkazov (§ 132 O.s.p.) ani pre
rozhodnutie vo veci samej (§ 153 ods. 1 O.s.p.). Vytýkaná vada v dokazovaní mala tak za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia vo výroku o určení vlastníckeho práva k predmetnej

nehnuteľnosti a odvolacia námietka odporcu, že v danej veci nebol riadnym spôsobom oboznámený list
Okresnej prokuratúry Bratislava IV č. Pd 2024/02 z 23.9.2002 ani prípis Okresného úradu Bratislava
referátu poľnohospodárstva z 9.5.1994 vo veci prešetrenia konfiškácie poľnohospodárskej pôdy, je preto
dôvodná. Súd prvého stupňa zaťažil konanie takými vadami, na ktoré bol odvolací súd povinný prihliadať
z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Zásadu spravodlivého procesu treba vykladať tak, že v konaní pred súdom musí byť daná jeho
účastníkovi, okrem iného, aj možnosť navrhnúť dôkazy, ktorých vykonanie pre preukázanie svojich
tvrdení pokladá za potrebné. Tomuto procesnému právu účastníka potom zodpovedá povinnosť súdu
nielen o navrhnutých dôkazoch rozhodnúť, ale tiež - pokiaľ návrhu na ich vykonanie nevyhovie - vo

svojom rozhodnutí zdôvodniť, z akých dôvodov navrhnuté dôkazy nevykonal. Ak tak súd neurobí,
zaťaží svoje rozhodnutie procesnou vadou, ktorá má vždy za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Takzvané opomenuté dôkazy, o ktorých v konaní nebolo súdom rozhodnuté, prípadne dôkazy, ktorými
sa súd podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov nezaoberal, preto vždy zakladajú nepreskúmateľnosť
vydaného rozhodnutia. Keďže súd prvého stupňa v rozpore s citovanými ustanoveniami nevykonal

účastníkmi navrhnuté dôkazy, ani dôkazy, ktoré si na účely zistenia skutkového stavu sám zadovážil
(a súčasne ich nevykonanie ani nezdôvodnil), zaťažil rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce tzv.
inou vadou majúcou za následok aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia z hľadiska zistenia skutkového
stavu veci. Týmto postupom bola navrhovateľke a odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Súd
prvého stupňa zároveň neumožnil účastníkom konania realizovať ich procesné práva podľa § 123 O.s.p.

(právo byť prítomný pri vykonávaní dôkazov a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ktoré sú z hľadiska
vecného, časového a miestneho, neopakovateľnými a nezameniteľnými právami s inými procesnými
právami účastníka konania), čím práve tak odňal účastníkom možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že v konaní došlo k procesným vadám

v zmysle § 212 ods. 3 O.s.p., ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a sú aj
samostatným odvolacím dôvodom. Rozhodnutie, ktorému predchádzala niektorá z týchto vád, nemôže
byť považované za vecne správne a pokiaľ sa v odvolacom konaní zistia takéto procesné vady, odvolací
súd napadnuté rozhodnutie zruší bez toho, aby posudzoval opodstatnenosť uplatnenia odvolacích
dôvodov v zmysle § 205 ods. 2 O.s.p.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k duplicitnému zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti odvolací súd pre úplnosť

poznamenáva, že pre správne posúdenie vlastníckej žaloby je potrebné náležite zistiť, ktorý z vlastníkov
(navrhovateľka či odporca) má nadobúdací titul, ktorý na rozdiel od toho druhého je právne účinný. Je
na súde, aby v prípade existencie viacerých titulov posúdil, ktorý z nich vo vzájomnej konkurencii lepšie
obstojí a je na rozdiel od druhého platným nadobúdacím titulom. V prejednávanej veci navrhovateľkavlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti odvodzuje z rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava 4 v
Bratislave sp. zn. D 830/82 zo dňa 19.1.1983 a z rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava 4 v
Bratislave sp. zn. D 102/83 zo dňa 18.01.1983, v ktorých došlo k potvrdeniu nadobudnutia dedičstva

v prospech navrhovateľky, ako jedinej dedičky zo zákona po poručiteľoch - jej rodičoch - H. Z.,
rod. F., zomr. X.XX.XXXX a O. O., zomr. XX.X.XXXX. Obsah dedičských rozhodnutí vychádza z
pozemkovoknižných zápisov bez vykonanej identifikácie pozemkov. Titulom nadobudnutia vlastníctva
odporcu k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania, je kúpna zmluva z 29.4.2004 (č.l. 150, 314) pod
č. V-2093/04 (vklad povolený a právne účinky vkladu nastali 28.6.2004) účastníkov: SK - DEVELOP,

spol. s r.o., IČO: 35 787 121 (predávajúci) a odporcu (kupujúci). K záverom súdu prvého stupňa,
že právnym predchodcom navrhovateľky O. O. C. H. O., rod. F.j, nebol podľa dekrétov prezidenta
republiky č. 108/1945 Zb. konfiškovaný majetok a teda ani nehnuteľnosť, ktorá je predmetom tohto
konania, odvolací súd poznamenáva, že s okamžitou platnosťou a bez náhrady sa pre účely pozemkovej
reformy konfiškoval pôdohospodársky majetok na území Slovenska vo vlastníctve osôb nemeckej
národnosti bez ohľadu na štátnu príslušnosť podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR o

konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a
nepriateľov slovenského národa v znení nariadenia SNR č. 64/1946 Sb. n. SNR, ktorému na celoštátnej
úrovni zodpovedal dekrét prezidenta republiky č. 12/1945 Zb. a nie dekrét prezidenta republiky č.
108/1945 Zb., ktorý nesprávne citoval súd prvého stupňa. V nadväznosti na posúdenie súdu prvého
stupňa, že majetok právnych predchodcov navrhovateľky nebol konfiškovaný, pretože neexistuje žiadna

verejná listina, ktorá by preukazovala konfiškáciu majetku v ich vlastníctve odvolací súd udáva, že
obsahom spisu sú konfiškačné rozhodnutia č. 2912/I. 1946 z 9.11.1946, č. 1767/46-I z 5.9.1946, č.
1981/s/46-1 z 30.10.1946, č. 1759/d-I. z 5.9.1946 a č. K-173/1948 z 20.6.1948, pričom súd prvého
stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa zaoberal iba poslednými dvomi rozhodnutiami.
Nevenoval náležitú pozornosť skutočnosti, že v súpise majetku konfiškovanom podľa nariadenia SNR

č. 104/1945 Sb. n. SNR ( č.l. 264) je vedená aj parc. č. XXXX v k.ú. G. a že v návrhu na konfiškáciu
pôdohospodárskeho majetku v k.ú. G. sa vychádzalo z toho, že tento majetok bol rozdelený na deti, ale
bez zaznačenia v pozemkovej knihe. Konfiškačná komisia rozhodnutiami č. 1981/s/46-1 z 30.10.1946,
resp.č.1759/d-I.z5.9.1946rozhodla,žeO.O.,bytomG.č.XXXaH.O.súosobaminemeckejnárodnosti
a všetok ich pôdohospodársky majetok sa v zmysle nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR považuje

za skonfiškovaný k 1.3.1945. Ak teda bola predmetná parcela č. XXXX skonfiškovaná, vlastnícke právo
k nej nadobudol štát, navrhovateľka ich nemohla zdediť po svojich právnych predchodcoch a nemohla
sa preto stať ich vlastníčkou.

Ku konfiškačným rozhodnutiam hodno uviesť, že platnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR bola riešená

a vyriešená otázka jednak nulitnosti správnych aktov a jednak otázka, kedy sú všeobecné súdy
oprávnené mimo rámec správneho súdnictva preskúmavať správne akty s tým, že preskúmavať môže
správne akty všeobecný súd len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné, t.j. také vady, ktoré sú
tak závadné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti. Čo sa týka právneho posúdenia nulitnosti
správnych aktov ako otázky prejudiciálnej ako aj otázky, kedy sú všeobecné súdy oprávnené mimo

rámec správneho súdnictva preskúmavať správne akty, nulitnými sú také rozhodnutia, ktoré boli vydané
takými správnymi orgánmi, na vydanie ktorých nebol konkrétny správny orgán absolútne vybavený
právomocou a na ktoré sa pozerá ako keby nikdy neboli vydané tzv. paakty. Len takéto rozhodnutia je
všeobecný súd oprávnený preskúmavať mimo rámca správneho súdnictva. Preskúmavať teda môže
správne akty zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné t.j. také vady, ktoré sú tak

závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti. U ostatných platí prezumpcia ich správnosti
(rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.4.2008, sp. zn. 2 Cdo 24/2007). Touto argumentáciou
je dostatočne odôvodnený záver, že v prípade vyššie uvedených konfiškačných rozhodnutí nešlo o
nulitné správne akty vydané absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom a pri prezumpcii ich
správnosti nie je možné preto na ne neprihliadať. Odvolaciemu súdu sa javí, že predmetné konfiškačné

rozhodnutia paaktami nie sú; skutočnosti namietané navrhovateľkou, že rozhodnutia konfiškačnej
komisie majú právne a iné vady, nemajú za následok ničotnosť (nulitu) konfiškačných rozhodnutí. Je
právne bezvýznamné tvrdenie navrhovateľky, že O. O. C. H. O., ktorí sú uvádzaní na konfiškačných
rozhodnutiach, nie sú jej rodičmi. Právne významné je to, či sporná nehnuteľnosť parc. č. XXXX v k.ú.
G. bola, alebo nebola skonfiškovaná v zmysle nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR. Odvolací súd

v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/382/2013-286, zo dňa
8.7.2013, ktorý v obdobnej právnej veci navrhovateľky o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
vyslovil uvedený právny názor o účinkoch konfiškácie pôdohospodárskeho majetku podľa nariadenia
SNR č. 104/1945 Sb. n. SNR.V novom konaní sa súd prvého stupňa bude opätovne zaoberať dôvodnosťou návrhu navrhovateľky vo
veci samej a bude povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je

v zmysle § 226 O.s.p. viazaný; vec opätovne prejedná na pojednávaní, zistí v čom spočíva existencia
naliehavého právneho záujmu navrhovateľky na požadovanom určení, riadne podľa návrhov účastníkov
vykoná dokazovanie, vrátane dôkazov týkajúcich sa právnych vzťahov k parc. č. XXXX zapísanej v
pozemkovoknižnej vložke č. XXXX pre k.ú. G., ktoré si sám zaopatril a ktorých vykonanie je nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci (v súlade s príslušnými ustanoveniami O.s.p. o dokazovaní), zadováži si spisy

Okresnej prokuratúry Bratislava IV č. Pd 2024/02 a Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 6C/189/2009
a sp. zn. 23C/171/2005, ktoré si pripojí a oznámi ich obsah, poskytne účastníkom možnosť realizácie
ich práva byť prítomní pri vykonávaní dôkazov a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, na základe takto
vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre rozhodnutie súdu, ktoré bude vo vzťahu k
zistenému skutkovému stavu preskúmateľné, vysporiada sa s odvolacími námietkami odporcu a po
opätovnom rozhodnutí veci svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní

spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.