Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, March 8, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/24/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1618010710
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1618010710.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov Mgr. Marcely

Kosovej a Mgr. Michala Kačániho, PhD., v trestnej veci obžalovaného V. N. a spol., pre prečin
poškodzovania cudzej veci spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr.
zák., o odvolaní obžalovaného JF. N. proti rozsudku Okresného súdu Malacky z 21.10.2020 č. k.
1T/102/2018-398, na verejnom zasadnutí konanom 09. marca 2023 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok iba vo vzťahu k obžalovanému
V. N..

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. s použitím § 285 písm. c/ Tr. por. sa obžalovaný

V. N., nar. XX.XX.XXXX v G., trvale bytom I. XXX/XX, G. - T., t. č. v režime prerušeného výkonu trestu
odňatia slobody,

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Malacky zo dňa 10.12.2018, sp. zn. 1 Pv 684/16/1106,
pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin poškodzovania cudzej veci spolupáchateľstvom podľa § 20
k § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe,

ž e

obžalovaní V. N. a W. F.i dňa 20.12.2016 v čase okolo 19.45 h v M., po predchádzajúcej vzájomnej
dohode týkajúcej sa usmrtenia psa, obaja prišli k plotu rodinnému domu, nachádzajúceho sa na adrese

Na X. č. XXXX/X, kde na dvore a v priestoroch k nemu prislúchajúcich, sa v tom čase pohyboval 6 ročný
pes plemena Hovawart, ktorého následne po tom, čo pes pribehol bližšie, V. N. samopalom vzor 61
Škorpión, zasiahol jednou strelou do oblasti medzi lopatkami uprostred miešneho kanálu, následkom
čoho pes dňa 21.12.2016 uhynul, čím týmto konaním spôsobili majiteľovi psa poškodenému V.. O. Z.,
nar. XX.XX.XXXX, škodu usmrtením psa podľa znaleckého posudku v hodnote 3.000,- eur,

p r e t o ž e,

nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný V. N..
Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. vo vzťahu k obžalovanému V. N. sa poškodený V.. O. Z., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom M., Na X. č. XXXX/X odkazuje s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :Rozsudkom Okresného súdu Malacky z 21.10.2020 č. k.1T/102/2018-398, bol obžalovaný V. N. uznaný
za vinného pre prečin poškodzovania cudzej veci spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 245 ods. 1, ods.
2 písm. a/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že obžalovaní V. N. a W. Źúži dňa 20.12.2016 v čase

okolo 19.45 h v M., po predchádzajúcej vzájomnej dohode týkajúcej sa usmrtenia psa, obaja prišli k
plotu rodinnému domu, nachádzajúceho sa na adrese Na X. č. XXXX/X, kde na dvore a v priestoroch
k nemu prislúchajúcich, sa v tom čase pohyboval 6 ročný pes plemena Hovawart, ktorého následne
po tom, čo pes pribehol bližšie, V. N. samopalom vzor 61 Škorpión, zasiahol jednou strelou do oblasti
medzi lopatkami uprostred miešneho kanálu, následkom čoho pes dňa 21.12.2016 uhynul, čím týmto

konaním spôsobili majiteľovi psa poškodenému V.. O. Z., nar. XX.XX.XXXX, škodu usmrtením psa podľa
znaleckého posudku v hodnote 3.000,- eur.

Podľa § 44 Tr. zák. okresný súd u obžalovaného V.a N. upustil od uloženia súhrnného trestu, nakoľko
pokladal trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov, so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia a trest prepadnutia veci, ako aj ochranný dohľad, uložený rozsudkom Okresného

súdu Trenčín zo dňa 20.07.2018 sp. zn. 6Tk/1/2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 19.11.2018 sp. zn. 23To/110/2018, za dostatočný na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný v zákonnej lehote uvedenej v § 309 ods. 1 Tr. por.
ako osoba oprávnená podľa § 307 ods. 1 písm. b/ Tr. por.

Odvolanie obžalovaného, ktoré koncipovala jeho obhajkyňa, bolo odôvodnené osobitným podaním,
doručeným na Okresný súd Malacky dňa 02.02.2021 a to nasledovným spôsobom:

„Podľa názoru obhajoby je napadnutý rozsudok vo výroku o vine, ako aj treste nesprávny z dôvodu,

že súd prvého stupňa vykonané dôkazy nesprávne posúdil a dospel k nesprávnym skutkovým ako
aj právnym záverom. Úvodom obhajoba namieta nesprávnosť vymedzenia skutku vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku a poukazuje na to, že vo výrokovej časti napadnutého rozsudku v časti opisu
skutkudošlopravdepodobnekchybevpísaní.Vposlednejvetevymedzujúcejstíhanýskutoksúdprvého
stupňa uvádza doslovne, že „...čim týmto konaním spôsobili majiteľovi psa poškodenému V.. O. Z.,

narodený XX.XX.XXXX škodu usmrtením psa bola znaleckého posudku v hodnote 3 000 Eur. “ Z takejto
formulácie je zrejmé, že v poslednej časti vety chýba slovo, nakoľko časť vety po slovách „usmrtením
psa" nedáva zmysel v spojení s predchádzajúcou časťou vety. Pravdepodobne mal súd prvého stupňa
na mysli takúto formuláciu skutku „..čím týmto konaním spôsobili majiteľovi psa poškodenému V.. O.
Z., narodený XX.XX.XXXX škodu usmrtením psa podľa znaleckého posudku v hodnote 3.000,- eur.“

Ďalej nesprávnosť formulácie skutkovej vety vo výrokovej časti napadnutého rozsudku obhajoba vidí aj
v tom, že súd prvého stupňa v skutkovej vete odkazuje priamo na znalecký posudok „škodu usmrtením
psa bola znaleckého posudku v hodnote 3 000 Eur.“ Podľa názoru obhajoby dôkazné prostriedky a
dôkazy netvoria súčasť skutkovej vety a orgán aplikujúci právo, ktorý takto formuluje skutkovú vetu,
zjavne rezignoval na vlastnú myšlienkovú činnosť spočívajúcu vo vyhodnocovaní dôkazov, keďže v

otázke výšky škody spôsobenej trestným činom súd prvého stupňa ako orgán aplikujúci právo prenechal
vyhodnotenie tejto otázky subjektu - znalcovi, ktoré ale na to nie je oprávnený. V tejto súvislosti
obhajoba poukazuje uznesenie Najvyšší súd SR sp. zn. 6 Tdo/82/2017 ktorý k tejto otázke uvádza:
„K formálnej úprave znenia skutku, najvyšší súd dodáva, že v ňom nemožno odkazovať na znalecké
posudky či odborné vyjadrenia a podobne, nakoľko ide vždy o záver súdu. Spôsob, akým súd dospel k

skutkovým zisteniam, uvedením zdroja informácie, konajúci súd vyjadrí až v odôvodnení rozhodnutia.“
Ďalším nedostatok obhajoba vidí v tom, že odpis z registra trestov na oboch obžalovaných a odpis z
centrálnej evidencie správnych deliktov, ktoré súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní oboznámil
a z ktorých aj vychádzal pri napadnutom rozhodnutí sú zo dňa 17,06.2019, teda neaktuálny. Podľa
uznesenia Krajského súdu v Žiline, sp. zn.1 To/20/2010 „Požiadavka náležitého zistenia skutkového

stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku v súvislosti s posudzovaním osoby obžalovaného,
jeho pomerov a možnosti nápravy, zodpovedajú len také zistenia, ktoré vychádzajú z aktuálnych
listinných dôkazných prostriedkov, spravidla nie starších ako tri mesiace. Uvedené dôkazné prostriedky
overujú stav do okamihu ich podanie. Postupom času však strácajú svoju výpovednú hodnotu, stávajú
sa neaktuálne a v dôsledku to nemôžu byť použité v neobmedzenom časovom rozsahu.“ Z vyššie

uvedeného je zrejmé, že súd prvého stupňa pri napadnutom rozhodnutí nevychádzal z aktuálnych
listinných dôkazov ale z listinných dôkazov starých viac ako 1 rok, teda, z listinných dôkazov s nulovou
výpovednou hodnotou hoci vykonanie tohto dôkazu je významne vo vzťahu k výroku o treste. Obhajoba
podstatnú chybu napadnutého rozhodnutia vidí v tom, že súd prvého stupňa nekriticky prevzal výpoveďobžalovaného E. za pravdivú a len na základe takéhoto, podľa názoru obhajoby nepresvedčivého,
nevierohodného dôkazu uznal obžalovaného N. za vinného s odôvodnením, že podľa názoru súdu
prvého stupňa obžalovaný E. logicky a vierohodným spôsobom popísal všetky rozhodné skutkové

okolnosti, vypovedal jednoznačne a konzistentne a nemenne tak v prípravnom konaní ako aj v konaní
predsúdom.Suvedenýmnázoromsúduprvéhostupňavšakrozhodnenemožnosúhlasiť.Podôkladnom
oboznámení sa s obsahom výpovedí obžalovaného E. je zrejmé, že tento žiadne konkrétne a podstatné
okolnosti skutku neuviedol. V podstate vo svojej výpovedi popisal skutok len vo všeobecnej rovine
bez akýchkoľvek detailov alebo aspoň časových údajov, počtu vystrelených rán, bližších okolnosti

týkajúcich sa vyplatenia údajnej odmeny od neznámeho objednávateľa a následne obžalovaného
N.vi. M. prvého stupňa v tomto kontexte žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo podľa jeho záverov
atribútmi jasnosti, logickosti, presvedčivosti, vierohodnosti nedisponuje výpoveď obžalovaného N.. Z
obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa sa zameral len na hodnotenie a
posudzovanie výpovede obžalovaného E.. Javí sa, že ušlo pozornosti súdu prvého stupňa, že aj
obžalovaný N. od počiatku trestného konania vypovedá rovnako, nemenne a konzistentne. Jeho

výpoveď bola rovnaká v konaní pred súdom ako aj v prípravnom konaní. Výpoveď obžalovaného N.
je na rozdiel od výpovede obžalovaného E. v súlade aj s ostatnými nepriamymi dôkazmi vykonanými
v tejto trestnej veci. Spochybňovať výpoveď obžalovaného N. len z dôvodu, že tento nepozná resp.
nevie preukázať motív spoluobžalovaného E. krivo svedčiť proti nemu je neprijateľné. Takýto postup
(nastolený už v rozhodnutí odvolacieho súdu) neopodstatnene zvýhodňuje jeden konkrétny dôkaz

(výpoveď obžalovaného E.) pred ostatnými dôkazmi. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku tvrdí,
že obžalovaný E. nemal žiadny motív vedome vypovedať nepravdu voči obžalovanému N.vi, hoci
existenciu tohto motívu zisťoval výlučne len z výpovede oboch obžalovaných. Skutočnosť, že obžalovaní
majú medzi sebou bežný vzťah, bez konfliktov, nie je dôkazom toho, že na strane obžalovaného
E. neexistuje dôvod krivo obviniť zo spáchania stíhaného trestného činu práve obžalovaného N.. S

takýmto záverom sa obhajoba absolútne nemôže stotožniť. V prvom rade treba podotknúť, že motív
obžalovaného E. krivo vypovedať voči obžalovanému N. je známy len jemu samému a je logické, že ho
obžalovaný E. nepovie, pokiaľ sám nebude chcieť. Presne tak ako sa to prejavilo aj v jeho výpovedi,
ked' to čo nechcel nepovedal. Ak obžalovaný E. krivo vypovedá z akéhokoľvek dôvodu, určite také
zistenie nepomôže sám objasniť. Aj z uvedeného dôvodu je snaha o preukázanie existencie resp.

absenciemotívuuobžalovnaéhoE.krivosvedčiť,výpoveďoujehosamého,naivnýmpokusom.Uvedené
len podporuje to, že konajúce súdy nedôvodné zvýhodňujú jeden konkrétny dôkaz pred dôkazmi
ostatnými tým, že ho opatrujú automaticky „pečiatkou vierohodnosti“. Pritom nemožno opomenúť, že
laxným prístupom orgánov činných v trestnom konaní, ktorý počas vyšetrovania predmetného skutku
nevykonávali vyšetrovanie dôsledne v súlade so základnými zásadami trestného konania tak aby

skutkový stav bol náležíte objasnený bez dôvodných pochybnosti, tak aby boli obstarávané dôkazy
svedčiace jednak v prospech a jednak v neprospech páchateľov a tým, že nezisťovali na mieste
činu prítomnosť prípadných daktyloskopických, trasologických stôp, biologických materiálov, nemožno
výpoveď E. konfrontovať s ničím. Skutok sa predsa vôbec nemusel stať ani tak ako uvádza samotný
obžalovaný E., ale tým, že neexistuje nič čo by nasvedčovalo tomu ako sa skutok mohol reálne odohrať,

rozhodli sa očtk a súd prijať nekritický verziu ponúknutú obžalovaným E.. Ani súd prvého stupňa sa však
nezamyslel nad tým, že motívom obžalovaného E.ho svedčiť tak ako svedčí od prípravného konania
mohla byť napr. aj snaha obžalovaného E.ho získať pre seba lepšie podmienky, resp. akékoľvek výhody
počas výkonu väzby. Je nepochybné, že v čase vyšetrovania stíhaného skutku sa obžalovaní nachádzali
v inej trestnej veci vo väzbe tzv. „pokračovacej“ a „kolúznej“ ktorej podmienky sú značne sprísnené v

porovnaní s väzbou „nekolúznou" (obmedzená komunikácia s rodinou, izolácia na cele a pod.). Podľa
názoru obhajoby skutočnosť, že obžalovaní nemajú medzi sebou konflikt, sem tam sa pozdravia môže
svedčiť akurát tak o tom, že obžalovaný N. nie je pomstychtivou osobou. Výpoveď obžalovaného N.,
je ďalej na rozdiel od výpovede obžalovaného E.ho podporená aj odborným hodnotením, zo záverov
ktorého vyplýva, že obžalovaný N. vypovedá vierohodne. Tvrdenie súdu prvého stupňa, že ide len o

odborné vyjadrenie a nie znalecký posudok, pričom toto bolo predložené v inej trestnej veci, ktorej
skutkové okolnosti nie sú známe, je neprijateľné. Odborné vyjadrenie je rovnocenným dôkazom ako
ostatné dôkazy čo nepochybne vyplýva zo znenia samotného § 119 odsek 3 Trestného poriadku.
Svojvoľne podceňovanie a znižovanie výpovednej hodnoty takéhoto dôkazu zo strany súdu prvého
stupňa len tvrdením, že ide len o odborné vyjadrenie, nie znalecký posudok je neakceptovateľné.

Taktiež nemožno súhlasiť ani s tvrdením súdu prvého stupňa, že nedôvodné sú argumenty obhajoby,
že obžalovaný E. v inej trestnej veci opomenul spoluúčasť inej osoby na trestnom čine a tým mal
pripísať väčšiu mieru podielu na spáchaní trestného činu práve obžalovanému N.vi, keďže malo ísť o
inú trestnú vec, ktorej presné skutkové okolnosti, či vôbec išlo o úmysel, nie sú známe je nepravdivé,keďže skutkové okolnosti tejto inej trestnej veci sú súdu prvého stupňa známe minimálne z rozsudku
OkresnéhosúduTrenčínsp.zn.6Tk/1/2018,ktorýsúdprvéhostupňavtejtovecioboznámilataktiežsúaj
preukázané zápisnicami o výsluchoch obvinených, ktoré obhajoba v tejto trestnej veci predložila a ktoré

sú súčasťou pripojeného spisu Okresného súde Trenčín sp. zn. 6Tk/1/2018, ktorý súd prvého stupňa
taktiež oboznamoval. Obhajoba sa nemôže ubrániť pocitu, že pokiaľ sa na zdôvodnenia napadnutého
rozsudku súdu „hodili“ skutočnosti vyplývajúce z inej trestnej veci tak na tieto prihliadol avšak pokiaľ
sa „nehodili“ neprihliadal na ne z dôvodu, že ide o inú trestnú vec. Súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozsudku v snahe odôvodniť vierohodnosť výpovede obžalovaného E.ho poukázal aj na

jeho skúsenosť v jeho iných trestných veciach. Natíska sa ale otázka, prečo sa súd prvého stupňa
nezaoberal aj skúsenosťami obžalovnaého N. z jeho iných trestných veci, v ktorých obžlaovaný N.
priznal spáchanie skutkov, ktoré skutočne spáchal. Pokiaľ mu bolo kladené za vinu spáchanie skutku,
ktorý spáchal, tento priznal, svoju obhajobu nemenil a na priznaní zotrval následne aj v konaní pred
súdom. V tejto konkrétnej trestnej veci by vzhľadom na svoju povahu a charakter obžalovaný N.
postupoval rovnako ak by stíhaný skutok spáchal. Skutočnosť, že obžalovaný N. popiera spáchanie

skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku má jediný logicky dôvod a to, že tento
skutok nespáchal. Či už stíhaný skutok spáchal obžlaovaný E. sám alebo v spolupáchateľstve s inou
osobu vie výlučne len on sám (keďže očtk žiadne dôkazy nezabezpečovali, nevyhľadávali nemôžeme
vedieť) a nemožno pričítať na ťarchu obžalovaného N., že nemôže vyvrátiť obvinenie zo skutku, pri
ktorom vôbec nebol, nemal o ňom žiadnu vedomosť až do času návštevy vyšetrovateľa PZ, ktorý ho

prišiel v tejto veci vypočuť. Nie je vinou obžalovaného N., že očtk naivne uverili obžalovanému E.mu,
ktorého výpoveď následne žiadnym spôsobom nepreverovali, napriek tomu, že od rovnakého momentu,
t. j. od počiatku vyšetrovania obžalovaný N. popieral spáchanie skutku. Nebolo by to predsa prvý
krát, čo by obvinený klamal. V tejto súvislosti možno pripomenúť prípad prokurátora JUDr. V. W.. Ako
vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvého stupňa sám uznáva, že jediným dôkazom

usvedčujúcim obžalovaného N. zo spáchania stíhaného skutku je výpoveď obžalovaného E.ho, ktorej
očtk a súd nekriticky veria, s odôvodnením, že nebol objasnený dôvod prečo by mal klamať ignorujúc, že
obžalovaný E. môže klamať z rôznych, nespočetných dôvodov, či už preto, že sa mu nepozdávajú vlasy
obžalovaného N. alebo preto, že sa rád zúčastňuje na pojednávaniach alebo preto, lebo sa takýmto
spôsobom rád baví na účet iných alebo len preto, že za svoju výpoveď získal napr. knihu navyše počas

výkonu svojej väzby alebo preto, že za pomoc očtk {kde nepochybne odstíhanie viacerých páchateľov
je pre očtk významnejšie, než odstíhanie len jedného páchateľa, keďže si do štatistiky môžu započítať
dvoch obvinených namiesto len jedného, pričom tým, že obžalovaného N. poznal bolo vypovedať proti
nemu jednoduchšie s pohľadu prípadnej identifikácie, konkretizácie) získal hodinu navyše vo väzenskej
posilňovni alebo premiestnenie do inej cely, alebo čokoľvek iné, alebo len využil naivitu očtk a pobavil

sa na ich účet s vedomím, že prísnejší trest ho nepostihne, vzhľadom na očakávateľný trest odňatia
slobody v jeho inej trestnej veci. Poznajúc postup orgánov činných v trestnom konaní, veriacich výpovedi
priznávajúcehosamoholbezobávpodstúpiťriziko,žebysamohlovďalšomkonaníodhaliť,ževypovedá
nepravdu vo vzťahu k osobe obžalovaného N., pretože bola len veľmi malá pravdepodobnosť, že by
vyšetrovateľ jeho výpovedi neuveril. Nemožno predsa opomenúť, že obžalovaný E. bol v minulosti

už odsúdený za závažný zločin k nepodmienečnému trestu odňatia slobody na dlhší čas. V každom
prípade sú však pohnútky, motiv obžalovaného E.ho vypovedať nepravdivo voči obžalovanému N.vi pre
obžalovaného N. neznáme. Obhajoba predostrela v rámci svojej argumentácie dôvody, pre ktoré sa
možno domnievať, že obžalovaný E. nepravdivo vypovedá právo voči oblažovanému N.vi. Odmietnutie
tejto argumentácie súdom prvého stupňa len s odôvodnením, že sa jedná o inú trestnú vec, ktorej presne

skutkové okolnosti nie sú známe, nemožno považovať za presvedčivé a nedostatočne. Súd prvého
stupňa predsa disponoval celým súdnym spisom „obsahujúcim“ kompletnú spisovú dokumentáciu
vzťahujúcusakpredmetnej„inejtrestnejveci“azostranyobhajobydokoncabolipredloženéajkonkrétne
výpovede, ktoré domnienky obhajoby podporujú, nič teda nebránilo súdu prvého stupňa aby sa s
týmito okolnosťami náležíte oboznámil. Posadnutosť pravdivosťou výpovede obžalovaného E.ho nemá

podľa názoru obhajoby žiadny racionálny základ {obhajoba uznáva, že túto posadnutosť vniesol do
predmetnej trestnej veci odvolací súd, keďže prvé rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo diametrálne
odlišné). Trestné konanie predsa nie je založené na viere ale na dôkazoch. Výpoveď obžalovaného
E.ho je rovnocenným dôkazom ako výpoveď obžalovaného N., nejde o žiadny „super dôkaz". Oba tieto
dôkazy treba hodnotiť rovnocenne. Kým, ako aj súd prvého stupňa konštatuje, výpoveď obžalovaného

E.ho je osamoteným dôkazom svedčiacim v neprospech obžalovaného N., výpoveď obžalovaného N. je
podporená ďalšími nepriami dôkazmi. Nemožno pričítať na ťarchu obžalovaného N., že očtk od začiatku
vyšetrovania len naivne verili výpovedi obžalovaného E.ho, ktorú žiadnym spôsobom neoverovali a
nezabezpečili žiadne ďalšie dôkazy podporujúce jeho výpoveď, hoci od počiatku mali vedomosť, žeobžalovaný N. spáchanie skutku popiera. Nemožno pričítať na ťarchu obžalovaného N., že očtk neviedli
vyšetrovania tak ako im to prikazuje Trestný poriadku, nezaistili žiadne stopy a pod. Obžalovaný N. od
počiatku tvrdí, že v M. nikdy nebol, pričom toto jeho tvrdenie zodpovedá všetkým doposiaľ vykonaným

dôkazom, z ktorých žiaden (s výnimkou obžalovaného E.ho) nepreukazuje, že by bol opak pravdou.
Odôvodnenie súdu prvého stupňa v zmysle, že žiaden motív vedome vypovedať nepravdu I krivo v
neprospech obžalovaného N. sa u obžalovaného E.ho nepreukázal, je argument absolútne postrádajúci
logiku. Ako už bolo vyššie naznačené ako ma obžalovaný N. vidieť obžalovanému E.mu do hlavy?
Uvidel mu tam snáď súd? Obžalovaný N. sa môže len domnievať, prečo obžalovaný E. koná tak ako

koná ale celkom určite to nemôže vedieť. Podľa názoru obhajoby pre uznanie viny obžalovaného N.
nemôže stačiť len nevierohodná výpoveď spoluobžalovaného E.ho, ktorá nie je potvrdená aj ďalšími
či už priamymi alebo nepriamymi dôkazmi, ktoré by preukazovali podiel obžalovaného N. na páchaní
trestnej činnosti. Záver súdu prvého stupňa o vierohodnosti a logickosti výpovede obžalovaného E.ho
je nesprávny a v kontexte doposiaľ uvedené aj vyvrátený. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti
obhajoba navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa

21.10.2020, sp. zn. 1T/102/2018 podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, ods. 2 Trestného poriadku zrušil v
celom rozsahu a podľa § 322 ods. odsek 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v
potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Odvolanie obžalovaného, ktoré koncipoval sám obžalovaný, bolo tiež odôvodnené osobitným podaním,

doručeným na prvostupňový súd dňa 25.02.2021 a to nasledovným spôsobom:

„Proti uvedenému rozsudku som prostredníctvom svojej obhajkyne podal odvolanie v zákonnom
určenej lehote a toto už podané odvolanie aj následne moja obhajkyňa písomne odôvodnila. S týmto
odôvodnením sa ja plne stotožňujem a nad rámec skutočností tam uvedených ešte dopĺňam, že Okresný

súd Malacky rozhodol nesprávne. Je pre mňa nepochopiteľné, ako mohol súd uveriť výpovedi E. a
o tejto napísať v písomnom zdôvodnení rozsudku, že je vierohodná a že vlastne nie je dôvod prečo
by súd obžalovanému E. nemal veriť. Podľa môjho názoru je však týchto dôvodov hneď niekoľko a
všetky tieto dôvody zjavne Okresný súd Malacky opomenul vziať do úvahy. Predovšetkým sa súd
absolútne nevenoval tomu, že výpoveď obžalovaného E. je od začiatku účelová a taktická. Obžalovaný

E. predsa od začiatku vypovedá len to čo chce a naopak to čo nechce zámerne zamlčuje, resp. nepovie.
Tak tomu je napríklad v prípade „údajného objednávateľa“, ktorý si mal u obžalovaného E. údajne
objednať spáchanie tohto skutku. K tejto osobe obžalovaný E. neuviedol absolútne žiadne skutočnosti,
nebol ochotný uviesť ani jeho meno a nič čo by mohlo akýmkoľvek spôsobom túto domnelú osobu
identifikovať. Je tak zjavné, že obžalovaný vo svojej výpovedi účelovo a vedome kryje objednávateľa

tohto stíhaného trestného činu a snaží sa ho ochrániť. Je zarážajúce, že polícia si osvojí v celom rozsahu
tvrdenia obžalovaného E. bez toho aby ich čo preverila a vôbec zisťovala a vyšetrovala kto bol údajným
objednávateľom. To nikoho nezaujíma. Stačí, že obžalovaný E. povie, že skutok spáchal a ukáže prstom
na mňa a to je dostačujúce? Obžalovaný E. pred súdom nepovedal nič k tomu, kto, kedy, ako mu mal
vyplatiť ním tvrdenú odmenu, nepovedal nič k tomu, ako sa mali dohodnúť na tejto údajnej odmene a

nevedel uviesť ani žiadne konkrétnosti k tomu, ako, kedy mal mne údajne vyplatiť túto odmenu. Nevedel
uviesť ani len to kde sa mal s týmto údajným objednávateľom stretnúť a samozrejme sa nevedel vyjadriť
ani k tomu v akým časovým odstupom mal následne realizovať tie obhliadky miesta činu a či tam išiel
sám alebo s tým údajným objednávateľom. Kým na začiatku hovoril, že na mieste činu bol 2 krát a
to raz pri obhliadke s údajným objednávateľom a druhý krát pri spáchaní trestného činu, v poslednej

výpovediužtvrdil,žemalbyťnamiestečinunaobhliadkeajsomnou,čojaodmietamapopieram!Nikoho
nezaujíma ako je možné, že obžalovaný E. napriek tomu, že toho údajného objednávateľa nepoznal,
jeho ponuku hneď prijal a s touto súhlasil a dokonca s týmto neznámym človekom sa aj sám vybral
aj na obhliadku miesta činu a to napriek tomu, že podľa jeho vlastných slov sa nestalo, že by za ním
ľudia chodili a objednávali si u neho páchanie trestného činu. Takéto vyjadrenie obžalovaného E. je

len veľmi ťažko uveriteľné. Niekoho nepoznám, len tak za mnou príde, požiada ma aby som pre neho
spáchal trestný čin a ja s tým bez okolkov súhlasím, hoci to inak nerobím a idem s ním obzrieť miesto
takmer cez celú republiku. Tvrdím, že výpoveď obžalovaného E. je primáme nepravdivá, nelogická,
nevierohodná a zjavne účelová. Na mňa ukázal prstom asi len preto, že toho svojho objednávateľa kryje
od počiatku (pritom mohol ten skutok spáchať práve s ním) a keďže kryje aj svojho ďalšieho kamaráta

p. K. nemal problém vytipovať si mňa, pravdepodobne preto, že rozprávať o mne keďže ma pozná je
jednoduchšie ako by mal rozprávať a opisovať úplne fiktívnu osobu. Alebo z ďalších xy dôvodov. Neviem,
keďže ja obžalovanému E.mu do hlavy nevidím. Poukazujem v tejto súvislosti rozhodnutie ESĽP vo veci
sťažovateľa F., v ktorej Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodol o porušenípráva na spravodlivé konanie, zaručeného článkom 6 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných
slobôd. Tvrdím tak ako som to vypovedal od počiatku. Ja som stíhaný skutok nespáchal, v Stupave som
nebol. Keby som chcel predsa klamať mohol som povedať, že som v daný deň bol napr. doma so svojou

družkou alebo čokoľvek iné. Ale neurobil som to, pretože vypovedám pravdu. Záverom zdôrazňujem,
že som stíhaný skutok nespáchal, pokiaľ ide o moju osobu obžalovaný E. klame a na základe takejto
nepravdivej výpovede ma súd nesprávne odsúdil a preto navrhujem vo vzťahu k svojej osobe napadnutý
rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 21.10.2020 sp. zn. 1T/102/2018 zrušiť.“.

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní prokurátora, nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa
zúčastnili iba obhajkyňa obžalovaného a prokurátorka krajskej prokuratúry.

Odvolací súd podľa § 293 ods. 7 Tr. por. vykonal verejné zasadnutie bez prítomnosti obžalovaného
V.a N., nakoľko tento svojim písomným podaním, ktoré bolo doručené na krajský súd dňa 09.03.2023,
požiadal,abysaodvolaciekonanievykonalovjehoneprítomnosti.Obžalovanýbolnaverejnézasadnutie

riadne a včas upovedomený (doklad o doručení upovedomenia o termíne verejného zasadnutia
bol obžalovaným podpísaný dňa 237.02.2023), pričom obžalovaný bol poučený o možnosti konania
verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti. Verejné zasadnutie pred odvolacím súdom bolo vykonané aj
v neprítomnosti splnomocnenkyne poškodeného R.. Y. Z., nakoľko na takýto postup boli splnené všetky
zákonné podmienky.

Odvolací súd na tomto verejnom zasadnutí doplnil dokazovanie spôsobom, že prečítal aktualizovaný
odpis z registra trestov na obžalovaného, ako aj výpiso z centrálnej evidencie priestupkov.

Obhajkyňaobžalovanéhonaverejnomzasadnutípredodvolacímsúdomsavplnomrozsahupridržiavala

dôvodov podaného odvolania a navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu
prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhla, aby odvolanie obžalovaného bolo ako
nedôvodnézamietnuté.Napadnutýrozsudokpovažujezasprávnyazákonnývovšetkýchjehovýrokoch.

Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého
výroku rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného V.a N. je dôvodné.

Úvodom treba uviesť, že Okresný súd Malacky pôvodne rozhodol rozsudkom zo 17.06.2019 č. k.

1T/102/2018-326 spôsobom, že jeho odsudzujúca časť sa vzťahovala k obžalovanému W.ovi E.mu a
jeho oslobodzujúca časť sa vzťahovala k obžalovanému V.ovi N.vi.

Z podnetu odvolania prokurátora Krajský súd v Bratislave uznesením zo 16.01.2020 sp. zn.
4To/125/2019 zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v

potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Súd prvého stupňa v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu opätovne vypočul
obžalovaných V.a N. i W.a E. a tiež prečítal listinné dôkazy zabezpečené v procesnom spise
(aktualizovaný odpis z registra trestov na oboch obžalovaných, ako aj výpisy z centrálnej evidencie

priestupkov). Po takto doplnenom dokazovaní okresný súd rozhodol vo vzťahu k obžalovaným V.ovi N.vi
a W.ovi E.mu už iba odsudzujúcim rozsudkom.
Pre úplnosť treba dodať, že rozsudok Okresného súdu Malacky z 21.10.2020 č. k. 1T/102/2018-398 vo
vzťahu k obžalovanému W.ovi E.mu nadobudol právoplatnosť vo výroku o vine a treste dňom 06.11.2020
a do výroku o náhrade škody dňom 09.02.2021.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti vo vzťahu k obžalovanému V.ovi N.vi zistil, že pred
súdomI.stupňabolivykonanénahlavnompojednávanípozrušenírozsudkuvšetkydostupnéapotrebné
dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. Možno
preto konštatovať, že konanie na súde prvého stupňa po zrušení rozsudku, bolo vykonané v súlade s
ustanovením § 327 ods. 1 Tr. por.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por., odvolací súd zruší napadnutý rozsudok ak bolo napadnutým
rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.Podľa § 322 ods. 3, veta prvá Tr. por., odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové
rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený
alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Podľa § 285 písm. c/ Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že skutok
spáchal obžalovaný.

S poukazom na citované ustanovenia Trestného poriadku je nutné tiež zdôrazniť, že aj odvolací súd

môže bez vykonania ďalších dôkazov zrušiť napadnutý rozsudok a sám za podmienok uvedených v §
322ods.3Tr.por.vovecirozhodnúťaprípadneajoslobodiťobžalovanéhospodobžaloby,aksúdprvého
stupňa správne a úplne zistil skutkový stav veci a odvolací súd svoj odlišný právny názor v otázke viny
urobí len na základe podkladov iného právneho posúdenia správnych skutkových zistení vykonaných
súdom prvého stupňa.

Senát krajského súdu vyslovuje, že výrok o vine musí byť založený len na takých dôkazoch, ktoré
celkom vylučujú pochybnosť, že žalovaný skutok sa skutočne stal, tento vykazuje zákonné znaky
trestného činu a spáchala ho konkrétne osoba, na ktorú bola podaná obžaloba. Ak existujú akékoľvek
rozumné pochybnosti, nemožno ich vyložiť v neprospech obžalovaného, ale naopak, je nutné ich vyložiť
v jeho prospech. Odsudzujúci výrok môže mať zákonný podklad iba vtedy, ak je v dôkaznom konaní

dosiahnutý najvyšší možný stupeň istoty nielen vo vzťahu ku skutku, ale aj vo vzťahu ku konkrétnemu
páchateľovi, resp. páchateľom, ktorý možno od ľudského poznania požadovať, a to aspoň na úrovni
všeobecného pravidla: „aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti“,
nestačí akýkoľvek vysoký stupeň podozrenia, musí ísť o istotu.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, a to ani nebolo medzi stranami sporné, že dňa 20.12.2016 v
čase okolo 19.45 hod. v M., Na X. č. XXXX/X, došlo k usmrteniu šesťročného psa plemena Hovawart,
a to výstrelom so samopalu vzor 61 Škorpión, pričom strela smerovala do tela psa v oblasti medzi
lopatkami uprostred miešneho kanálu, následkom čoho pes dňa 21.12.2016 uhynul, a týmto konaním
bola poškodenému V.. O. Z., spôsobená škodu vo výške 3.000,- eur,

Ťažiskovou otázkou bolo však to, či sa na predmetnom skutku, okrem obžalovaného W.a E., podieľal
aj samotný obžalovaný V. N..

ObžalovanýV.N.vkonanípozrušenírozsudkunahlavnompojednávanívypovedal,žeoprejednávanom

skutku sa dozvedel až od vyšetrovateľa, ktorý s tým prišiel za ním do ústavu. On nikdy v M. nebol a
nikdy sa o tomto skutku s obžalovaným E.m nebavil. Na otázky prokurátora obžalovaný uviedol, že
obžalovaného E. pozná od roku 2015, teda odkedy začali páchať trestnú činnosť. Poznal ho síce aj pred
tým, ale to len z videnia, nakoľko pochádzajú z jednej obce, avšak spolu sa nestretávali. Obžalovaný E.
sa kamarátil skôr s bratom obžalovaného N.. Čo sa týka ich vzťahu v období páchania trestnej činnosti -

boli takí kamaráti, že sa občas stretávali, avšak on - obžalovaný N. pracoval, mal firmu, nemal veľa času,
myslí, že nešlo o kamarátsky vzťah. Trestnú činnosť páchali v období rokov 2015 - 2016, počas tohto
obdobia E.mu nedôveroval, nakoľko zistil, že ho oklamal, neprišiel na dohodnuté stretnutie. Pri inom
skutku, za ktorý už boli odsúdení, E. neuviedol tretiu osobu, ktorá sa ho okrem nich dopustila, túto osobu
uviedol až on. On by sa určite nepodieľal na spáchaní prejednávaného skutku, nakoľko mal rodinu, šlo

o predvianočné obdobie, ku skutku malo dôjsť vo večerných hodinách, navyše šlo o zastrelenie psa a
dokonca šlo o objednávku, kedy niekto musel vedieť, prečo treba zastreliť psa. V rámci iného skutku,
za ktorý už bol odsúdený, on iného psa zastrelil v sebaobrane a to sa nedá porovnať s prejednávaným
skutkom. Vypovedal, že E. je na neho zaťažený, aby vylúčil inú osobu z prejednávaného trestného činu.
Od obdobia páchania ich trestnej činnosti až do dnes sa ich vzťah so E.m nezlepšil, hoci keď idú v

ústave do práce, vedia sa pozdraviť, nič iné. Na žiadne konflikty so E.m si nespomína, nevie o nich.
Nevie o žiadnom motíve na strane E. vypovedať nepravdu v jeho neprospech. Keď uvádzal, že E.mu
nedôveroval, nevie sa celkom vyjadriť k tomu, či a ako sa v tejto súvislosti zabezpečoval, on mal proste
strach o svoju rodinu, nakoľko je nebezpečné prísť do styku s osobami takéhoto typu.

Obžalovaný W. E. v konaní po zrušení rozsudku na hlavnom pojednávaní vypovedal, že on dostal
objednávku od istého človeka, ktorého menovať nebude, a to za finančnú odmenu. Túto objednávku
prejednal s obžalovaným N.m. Po čase sa s V. N.m rozhodli, že to spravia. Tento človek, od ktorého
dostal objednávku, ho vzal na miesto činu, kde si to obzreli. Po čase s V. N.m boli tento čin vykonať. Kspáchaniu skutku došlo niekedy pred Vianocami 2016, niekedy vo večerných hodinách, prišli na miesto
činu motorovým vozidlom BMW, zastali asi 1 km od miesta činu, na ktoré sa presunuli pešo. Prišli k
danému objektu, V. N. vyskočil na takú rozvodnú skriňu, ktorá tam bola, dávkou zo samopalu zasiahol

psa, pes spadol a šli preč. On aj V. šli domov, zbraň sa zaniesla do garáže. Neskôr dostal finančnú
odmenu, s ktorou sa s V. rozdelili. Na otázky prokurátora obžalovaný uviedol, že v čase spáchania skutku
jeho vzťah s V. N.m bol dobrý, boli kamaráti, pochádzajú z jednej dediny, poznajú sa už roky. Spolu sa
dopúšťali rôznej trestnej činnosti, za ktorú už boli aj odsúdení. Na otázku, prečo objednávku nevykonal
sám, ale s V. N.m, uviedol, že keď niečo robia spolu, tak to robia spolu, on také činy sám nerealizoval

a okrem toho nemal auto. S danou zbraňou zaobchádzať vedel, keďže ju vlastnil. Na otázku, prečo
strieľal V. N., uviedol, že on bol na túto vec lepší, vhodnejší, lebo už v rámci trestnej činnosti, za ktorú
boli odsúdení v Trenčíne, V. zastrelil psa a preto obžalovaný E. usúdil, že sa na to viac hodí. To, že psa
zastrelil on, nejako vyplynulo z ich dohody. Keď auto zaparkovali v M., zbraň mal asi V.. A na miesto činu
sa zbraň preniesla v taške, možno v ruksaku, nevie, kto z nich dvoch zbraň niesol na miesto činu, ale nie
je problém zbraň odovzdať jeden druhému. Zbraň bola s tlmičom, preto sa neobával, že ich uvidí nejaký

svedok, ani žiadneho nepostrehol. Odmena za skutok bola asi 1.000,- eur, odmena sa vždy delila na
50 na 50, teda rovným dielom. Od spáchania skutku jeho vzťah s V. je taký, že sú v jednom ústave v
Ilave, oni dokonca sedeli spolu za jedným stolom a hoci teraz pracujú každý na inom pracovisku, nemajú
problémsapozdraviťaporozprávať.OnsV.nikdynemalnijakýkonflikt,anilenverbálny.Onnemážiadny
dôvod vypovedať nepravdu v neprospech V., on nemá vedomosť o žiadnom takomto motíve. Okrem

toho na súde v Trenčíne obžalovaný E. dostal vysoký trest a nemal by problém povedať, že psa zastrelil
on - obžalovaný E., keby to tak naozaj bolo. Čo sa týka odmeny za skutok, uviedol, že môže byť, že
1.000,- eur bola suma pre každého z nás, ak tak vypovedal na skoršom termíne hlavného pojednávania
- o odmene 2.000,- eur, asi si to lepšie pamätal. Na otázku obhajcu obžalovaný uviedol, že skutok bol
vykonaný samopalom vzor 61, ľudovo sa mu hovorí škorpión, kaliber nevie presne aký tam je. Na otázky

obhajkyne obžalovaný uviedol, že on bol pred spáchaním činu s objednávateľom, ktorého síce poznal
a vedel, o koho ide, avšak osobne sa nestretávali, tento objednávateľ prišiel po neho do Ružomberka
a spolu išli do M., kde mu ukázal miesto činu. Boli tam za bieleho dňa, objednávateľ mu tam ukázal
konkrétny dom a povedal, čo treba spraviť. Myslí, že už vtedy sa nejako dohodli. Potom šiel asi domov.
Nepamätá sa, či na mieste činu potom bol aj s V. N.m, ešte pred spáchaním skutku, alebo nie. Nepamätá

sa, kedy presne s objednávkou oslovil V., stretnúť sa mohli po telefonickej dohode kdekoľvek, na takéto
detaily si nepamätá. V. mu vozidlo v roku 2016 požičiaval, ale len na cesty z Trenčína do Ružomberka a
naspäť.PožičiavalhoajpánoviK.,aletenzvozidlomsámnechodil.VporovnaníspánomK.poznádlhšie
a lepšie V. N., a s ním si bol aj bližší, aj čo sa týka rozumovej vyspelosti ich dvoch. Do predmetnej garáže
mali prístup všetci traja, teda on, V. aj pán K. a každý z nich tam mohol chodiť v rôznych kombináciách.

Za daný čin, myslí, preddavok nedostal žiadny. Po skutku mu bola odmena vyplatená v počítaní v dňoch,
bolo to do jedného týždňa, ale presne sa nepamätá. Na mieste činu nerobili žiadne úpravy, ani žiadne
stopy nezahladzovali. V. na objednávku reagoval kladne, iste sa pýtal aj na detaily, ale nepamätá sa,
kedy prišli k finálnej dohode. V. sa s objednávateľom nestretol a ani s človekom, ktorý mal objednávateľa
poslať za ním - obžalovaným E.m.

V prípade výpovede obžalovaného W.a E., išlo o jediný priamy dôkaz usvedčujúci obžalovaného V.a N.
zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe; žiadny iný priamy dôkaz vykonaný na hlavnom pojednávaní
obžalovaného V.a N. so spáchaným skutkom nespája. Možno dať za pravdu odvolateľovi, že výpoveď
obžalovaného W.a E. je rovnocenným dôkazom ako výpoveď obžalovaného V.a N. a nejde o žiadny

„super dôkaz.“ Oba tieto dôkazy treba hodnotiť rovnocenne. V tomto naznačenom smere, krajský súd
nezistil žiadne mimoriadne alebo inak silné, resp. presvedčivé argumenty súdu prvého stupňa, na
základe ktorých bolo možné vysloviť, že jedna z týchto dvoch rozdielnych výpovedí nie je pravdivá. Toto
bolo aj hlavným dôvodom, prečo odvolací súd musel korigovať hodnotenie dôkazov okresným súdom.
K uvedenému odvolací súd dodáva, že ak má slúžiť výpoveď spoluobžalovaného ako jeden z kľúčových

dôkazov preukazujúci vinu iného obžalovaného, musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický,
zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca
vyvrátený. V posudzovanom prípade je krajský súd toho názoru, že označenými atribútmi výpoveď
obžalovaného W.a E. nedisponuje.

Obžalovaný W. E. evidentne selektívne popisoval rozhodné skutočnosti ohľadom priebehu skutkového
deja a to výlučne v neprospech obžalovaného V.a N., pričom zamlčoval identitu osoby, resp. dvoch
osôb, ktoré mali stáť za celým prípadom, aby pes patriaci poškodenému V.. O. Z. bol zastrelený.
Obžalovaný W. E. ani žiadnym spôsobom neobjasnil, prečo a z akých dôvodov odmietol označiťjednak osobu, ktorá ho vyhľadala a žiadala od neho, aby zastrelil psa za odmenu, jednak ďalšiu
osobu, ktorá mala stáť v pozadí, t. j. osobu, ktorá mala byť skutočným objednávateľom likvidácie
psa. Vzhľadom na uvedené, nebolo možné vysloviť, že výpoveď obžalovaného W.a E. bola jasná,

presvedčivá a vierohodná, a preto ani nemohla byť jedným z rozhodujúcich podkladov pre odsudzujúci
výrok súdu. Pokiaľ išlo o ďalšie nepriame dôkazy (znalecké posudky Kriminalistického a expertízneho
ústavu PZ, zápisnica o vydaní veci, zápisnica o ohliadke miesta činu s fotodokumentáciou, znalecký
posudok MVDr. Jany Freyovej, vyčíslenie škody, atď.), tieto nemali takú výraznú výpovednú hodnotu,
aby jednoznačne preukazovali, či už samé osobe, alebo v spojitosti s ďalšími zabezpečenými dôkazmi,

že sa posudzovaného skutku dopustil aj obžalovaný V. N.. Z týchto nepriamych dôvodov bolo možné
vyvodiť iba spôsob spáchania skutku, resp. vzniknutý následok, nie však osobu páchateľa. Navyše
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi obžalovaným V.om N.m a obžalovaným W.om E.m
nepanoval najlepší priateľský vzťah, skôr išlo o pomerne napätý a podozrievavý vzájomný vzťah, ktorý
zrejme pramenil z odhalenej predchádzajúcej závažnej trestnej činnosti, ktorú spoločne páchali a za
ktorú boli nakoniec aj právoplatne odsúdení k vysokým nepodmienečným trestom odňatia slobody.

Odvolací súd naznačenú problematiku uzatvára tak, že v konaní pred súdom prvého stupňa neboli
produkované také priamy dôkazy alebo taký súhrn nepriamych dôkazov, ktoré by tvorili uzavretú reťaz
na usvedčenie obžalovaného V.a N. zo spáchania žalovaného skutku, resp. ktoré by inú alternatívu než
vinu obžalovaného nepripustili. V tomto smere krajský súd poukazuje aj na judikatúru, ktorá konštatuje,

že zásada zisťovania skutkového stavu veci, o ktorej nie sú dôvodné pochybnosti vyžaduje, aby súd
oprel svojerozhodnutieovine,lenojednoznačnezistenéfaktyanieiba opravdepodobnosť(podozrivou
osobou ako spolupáchateľom predmetného skutku, mohol byť nielen obžalovaný V. N., ale aj iná
doposiaľ neustálená osoba). Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorá z variant skutkového riešenia
zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť tú, ktorá je pre obžalovaného najpriaznivejšia (R 46/1963), pričom

ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nemôže vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.

Po oboznámení sa s dôkaznou situáciou a vyhodnotením produkovaných dôkazov, bol odvolací súd
toho názoru, že nebolo bez akýchkoľvek rozumných pochybností dokázané, že žalovaný skutok spáchal
obžalovaný V. N., na základe čoho bolo nevyhnutné tohto obžalovaného podľa § 285 písm. c/ Tr. por.

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Okresnej prokuratúry Malacky zo dňa 10.12.2018 sp.
zn. 1 Pv 684/16/1106, oslobodiť.

V neposlednom rade treba vysloviť, že senát krajského súdu (hoci medzičasom došlo k zmene
v jeho zložení), je si plne vedomý, že nielen súd prvého stupňa, ale aj súd druhého stupňa,

je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí (t. j. v zrušujúcom uznesení
zo dňa 16.01.2020 sp. zn. 4To/125/2019) odvolací súd, napriek tomu, v posudzovanej veci došlo
k prehodnoteniu pôvodne vysloveného právneho názoru, keďže po doplnenom dokazovaní v
konaní na súde prvého stupňa po zrušení rozsudku, vyslovený skorší právny názor odvolacieho
súdu sa stal neudržateľným a v konečnom dôsledku by neviedol k spravodlivému súdnemu

rozhodnutiu.

S poukazom na to, že krajský súd rozhodol postupom podľa § 285 písm. c/ Tr. por., ohľadom adhézneho
konania musel obligatórne aplikovať ustanovenie § 288 ods. 3 Tr. por. a poškodeného V.. O. Z. odkázať
s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Vzhľadom na vyjadrené úvahy, krajský súd rozhodol na základe odvolania obžalovaného V.a N.
spôsobom, vyplývajúcim z výrokovej časti tohto rozsudku.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny
opravný prostriedok.