Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/76/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118209723
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1118209723.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov

senátu JUDr. Jany Richterovej a JUDr. Magdalény Florekovej, v spore žalobcu: G.. U. H., F.., A..
XX.XX.XXXX, S. W. Q. W., F. XX, zast. JUDr. Milanom Švecom, advokátom v Bratislave, Hadriánova
1, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. apríla
2021 č.k. 11C/16/2018-354 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1/Súdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomzamietolžalobužalobcu,ktorousatentodomáhaluloženia
povinnosti žalovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 3.501.990,- eur s úrokmi
z omeškania vo výške 8,05% ročne od 24.02.2016 do zaplatenia podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súčasne žalovanej nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi nepriznal.
2/Žalobca v žalobe doručenej Okresnému súdu Bratislava I dňa 01.06.2018 dôvodil tým, že dňa
12.04.2002 uzavrel s G.. F. D. zmier, ktorý schválil rozhodca U.. Ľ. F., čím bol ukončený rozhodcovský

spor a v zmysle ustanovení zákona č. 218/1989 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa tento zmier stal
právoplatnýmrozhodnutím.Pretoželehotanaplneniepovinnostíurčenýchvschválenejdohodeuplynula
márne, žalobca sa domáhal splnenia povinností G.. F. D. v exekučnom konaní. Vedením exekučného
konania bol poverený súdny exekútor JUDr. Mário Mičák, ktorý predmetný prípad viedol pod sp. zn.
EX 406/05. Súdny exekútor JUDr. Mičák zaslal dňa 06.02.2006 G.. F. D. upovedomenie o začatí
exekúcie s cieľom dosiahnuť uhradenie záväzku povinného. Pretože sa dočasne vlastníkom pohľadávky
vyplývajúcej z exekučného titulu stal G.. P. Q., A.. XX.XX.XXXX, W. N. XXX, O., upovedomenie o začatí

exekúcie znelo v prospech tejto osoby, ktorá bola oprávneným. Následne sa vlastníkom exekvovanej
pohľadávky stal opätovne žalobca a naďalej vystupoval v exekučnom konaní ako oprávnený. Proti
exekúcii podala listom zo dňa 08.03.2006 námietky Y. D., bývalá manželka G.. F. D.. F. D., ako
osoba bez legitimity, sa domáhala zastavenia exekúcie najmä z tohto dôvodu, že zmier zo dňa
12.04.2002 nepovažovala za exekučný titul. Následne podaním návrhu na Okresnom súde Zvolen zo
dňa 16.03.2006 sa pani Y. D. domáhala určenia, že dohoda uzatvorená dňa 12.04.2002 medzi G.. U. H.,
I.., G.. F. D. a schválená U.. Ľ. F., nie je exekučným titulom podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, nie je
rozhodcovským nálezom v zmysle zákona č. 218/1996 Z. z. o rozhodcovskom konaní, nie je zmierom
v zmysle § 21 ods. 4 zákona č. 218/1989 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je nezákonná, neplatná a
nevykonateľná a navrhovateľov nezaväzuje (pôvodne „je neplatná“). K žalobe sa pripojil aj G.. F. D. ato napriek skutočnosti, že nikdy predtým nespochybnil platnosť a vykonateľnosť exekučného titulu a
dokonca na základe tohto titulu aj čiastočne plnil a to vo forme odovzdania tovaru. V uvedenom spore
vedenom pod sp. zn. 12C/42/2006 Okresný súd Zvolen rozsudkom zo dňa 07.05.2010, žalobnému

návrhu v celom rozsahu vyhovel, hoci mal žalobu odmietnuť. Krajský súd v Banskej Bystrici svojím
rozsudkom sp. zn. 16Co/232/2010 zo dňa 09.12.2010 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Na
základe právoplatného rozsudku, ktorý určoval, že dohoda zo 12.04.2002 nie je exekučným titulom, bolo
exekučné konania vedené na Okresnom súde Zvolen zastavené, a to uznesením zo dňa 09.09.2011.
Proti rozsudkom prvostupňového a odvolacieho súdu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky

mimoriadne dovolanie, ktorému Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhovel, rozsudky Okresného súdu
Zvolen a Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu
Zvolen. Okresný súd Zvolen následne svojím rozsudkom zo dňa 11.11.2014 žalobu v celom rozsahu
zamietol a tento rozsudok Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozsudkom zo dňa 17.12.2015 vo veci
samej potvrdil. Na základe uvedeného skutkového stavu žalobca nemohol realizovať svoje právo na
uhradenie pohľadávky prostredníctvom exekučného konania, a to z dôvodu pôvodného nezákonného

rozsudku Okresného súdu Zvolen, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici.
Oba súdy - Okresný súd Zvolen, ako aj Krajský súd v Banskej Bystrici vec nesprávne právne posúdili
a dospeli zhodne k nesprávnemu právnemu záveru. Na základe takto vydaných rozsudkov, ktoré
boli v rozpore so zákonom, nastali právne dôsledky nemožnosti riadneho uplatnenia práva žalobcu v
exekučnom konaní, ktoré bolo zastavené. Jediným dôvodom zastavenia exekučného konania pritom bol

dočasne právoplatný rozsudok, ktorý stanovoval, že schválená dohoda nie je exekučným titulom. Tým
sa znemožnilo uspokojenie pohľadávky žiadateľa, a teda mu vznikla škoda v rozsahu, ako je uvedené
ďalej. Škoda vznikla aj v dôsledku dlhej doby konania súdu v spore o vyslovenie, že dohoda zo dňa
12.04.2002 je neplatná, keďže konečné rozhodnutie vo veci začatej podaním dňa 17.03.2006 nadobudlo
právoplatnosť dňa 18.01.2016. Povinnému tak v exekučnom konaní bola poskytnutá neprimeraná

ochrana takmer 10 rokov. V dôsledku týchto skutočností sa majetok žalobcu nezväčšil, aj keď sa
zväčšiť mal. Mal sa zväčšiť najmenej v rozsahu vyčíslenom v upovedomení o začatí exekúcie JUDr.
Máriom Mičákom zo dňa 06.02.2006. Žalobca uviedol, že má právo na spravodlivý proces, ktorý žalobca
dosiahol až na základe konania generálneho prokurátora a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky. Porušenie práva na spravodlivý proces žalobca videl najmä v tom, že súdy prvého a druhého

stupňa posúdili vec nesprávne, v rozpore s platnými právnymi predpismi, hoci mali žalobu odmietnuť
a spôsobili tak nemožnosť pokračovania v uplatňovaní práva žalobcu, ktoré mu už bolo priznané v
rozhodcovskom konaní. V prípade nároku žalobcu mu exekučný súd síce priznal právo na výkon
rozhodnutia prostredníctvom súdneho exekútora, avšak následne Okresný súd Zvolen a Krajský súd v
Banskej Bystrici svojimi rozhodnutiami výkon práva žalobcu znemožnili. Za neprípustné označil žalobca

to,abyprotiprávnevyhýbaniesasplneniupovinnostívyplývajúcichzprávoplatnéhorozhodnutiapožívalo
súdnu ochranu a navyše aby takúto ochranu poskytli súdy svojimi rozhodnutiami v rozpore so zákonmi
Slovenskejrepubliky.Malzato,žesvojupovinnosťriadnesastaraťopohľadávkusplnil,keďžesvojnárok
žaloval na rozhodcovskom súde, uzatvoril zmier a podal včas návrh na exekúciu. V konaní o námietkach
proti prebiehajúcej exekúcii predložil súdu relevantné dôkazy a poskytol súčinnosť, ktorú mohol súd od

neho spravodlivo požadovať. Všetkých konaní sa riadne zúčastňoval a produkoval dôkazy o svojich
tvrdeniach. Žalobca neurobil nič, čím by znemožnil alebo sťažil vymáhateľnosť svojej pohľadávky.
Žalobca uviedol, že okrem škody spočívajúcej v tom, že sa jeho majetok nezväčšil, aj keď sa zväčšiť mal,
utrpelaj nemajetkovúujmu,keďbolnazákladesúdnehokonaniaaprávoplatnéhorozsudkuoznačovaný
za nedôveryhodnú osobu. Dokonca na základe úkonov a dokumentov, ktoré podľa právoplatného

rozhodnutia súdu nemali mať oporu v zákone, resp. boli neplatné, mal mať žalobca úmysel získať
majetok vysokej hodnoty. Žalobca počas celoživotného pôsobenia dbal na budovanie dobrého mena
svojej osoby, usiloval sa o získanie pozícií, ktoré zodpovedali jeho vzdelaniu, skúsenostiam a
schopnostiam. Výsledkom tohto úsilia bolo, okrem iného, jeho aktívne pôsobenie ako člena Generálnej
rady Združenia podnikateľov Slovenska, kde získal pozíciu v jej Prezídiu. Keďže členovia týchto orgánov

sa zúčastňujú aj rokovaní s najvyššími predstaviteľmi parlamentu a vlády Slovenskej republiky, ako aj so
zahraničnými partnermi, kladie Združenie podnikateľov Slovenska osobitný dôraz na bezchybný kredit
členov svojich orgánov. Žalobca bol v dobe priebehu a zastavenia exekúcie predsedom zahraničnej
sekcie Združenia podnikateľov Slovenska, a preto bola vzniknutá situácia vnímaná osobitne citlivo.
Nakoľko Združenie podnikateľov Slovenska ctí a rešpektuje právoplatné rozhodnutia súdov ako

záväzné, musel žalobca zložito vysvetľovať, že jeho konanie bolo zákonné a jeho úmysle bol vždy v
súlade s jestvujúcim právom a oprávneným nárokom. Rovnako musel vysvetliť okolnosti, ktoré vznikli
v dôsledku nezákonného rozhodnutia súdu aj ako člen vedenia v Asociácii súkromných stavebných
podnikateľov a aj ako člen priemyselnej rady dekana Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity.Vzniknutá situácia, ktorá sa dala interpretovať aj tak, že v úmysle podvodným spôsobom získať cudzí
majetok, žalobca zneužil právo, alebo dokonca zavádzal súd, čo samozrejme nikdy neurobil a ani nemal
v úmysle urobiť. Takáto interpretácia však bola dokumentovateľná právoplatným rozsudkom súdu, čo

bolo natoľko závažné, že z niektorých pozícií žiadateľ odstúpil, aby nepoškodzoval dôveryhodnosť
orgánov, v ktorých bol dovtedy činný. Samotné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako
aj následné rozhodnutia Okresného súdu Zvolen a Krajského súdu v Banskej Bystrici sú síce čiastočnou
satisfakciou, avšak žalobca musel neprimeranú dobu znášať protiprávny stav. S prihliadnutím na vek
žalobcu, ktorý mu neumožňuje zaradiť sa do aktívnej činnosti odborných štruktúr s takým nasadením,

ako to bolo v minulosti, ale najmä neposkytuje mu dostatočný čas na vybudovanie osobného kreditu,
ktorý mu inak prislúchal, žiadateľ ohodnotil svoju nemajetkovú ujmu celkovo paušálnou sumou 20.000,-
eur. Žalobca žiada náhradu škody, ktorá mu vznikla vyššie uvedeným spôsobom v nasledovnej výške:
istina 1.948.029,- eur (58.626.079,- Sk), 5% ročný úrok z omeškania 19.433,- eur (585.453,- Sk),
zmluvná pokuta ku dňu 06.02.2006 1.509.475,- eur (45.474.457,30 Sk), trovy právneho zastúpenia vo
veci exekúcie 7.035,- eur (211.950,- Sk), súdny poplatok za vydanie poverenia 17,- eur (500,- Sk),

nemajetková ujma 20.000,- eur, t. j. spolu 3.501.990,- eur.
3/Žalovaná, s odkazom na § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého sa za nezákonné považuje
rozhodnutie, ktoré po nadobudnutí právoplatnosti bolo príslušným orgánom pre jeho nezákonnosť
zrušené alebo zmenené, konštatovala, že preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia orgánu
verejnej moci, za ktoré v danej veci je možné považovať rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn.

12C/42/2006 zo dňa 07.05.2010, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
16Co/232/2010 zo dňa 09.12.2010, je len jedným z viacerých predpokladov pre vznik nároku na
náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Mala za to, že vo veci žalobcu nie sú splnené
ďalšie predpoklady, a to existencia škody a priama príčinná súvislosť medzi žalobcom namietaným
rozhodnutím a vznikom škody. Poukazom na § 489 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), žalovaný tvrdil, že žalobca za majetkovú škodu,
ktorej náhrady sa od žalovanej touto žalobou domáha, označuje sumu 3.481.989,- eur, ktorú mu bol a
stále je v zmysle Dohody povinný zaplatiť pán G.. F. D.. Žalobcovi ako veriteľovi právo na zaplatenie
dlžnej sumy 3.481.989,- eur voči pánovi G.. F. D. ako dlžníkovi zastavením exekučného konania (ani
žiadnym iným spôsobom) nezaniklo a naďalej trvá. V tejto súvislosti žalovaná poukázala naviac na

skutočnosť, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ani len svoje tvrdenie o zastavení exekučného
konania sp. zn. EX 406/05. Žalovaná mala za to, že ak aj skutočne došlo k právoplatnému zastaveniu
exekučného konania sp. zn. EX 406/05, žalobcovi po zrušení rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn.
12C/42/2006 zo dňa 07.05.2010 nič nebránilo a nebráni v tom, aby opätovne vymáhal dlžnú sumu od
svojho dlžníka. Na strane žalobcu teda nedošlo k vzniku škody. Až v prípade nemožnosti uspokojenia

práva veriteľa od dlžníka totiž prichádza do úvahy možnosť vzniku reálnej škody na strane žalobcu,
ktorej náhrady je možné sa, v prípade preukázania príčinnej súvislosti medzi vznikom majetkovej
škody a konaním orgánu verejnej moci, domáhať od štátu. Uvedené oprela žalovaná o judikatúru
súdov Slovenskej republiky i Českej republiky (rozhodnutie NS SR, sp. zn. 4Cdo 199/2005 v spojení s
rozhodnutím NS SSR, sp. zn. 4Cz 110/84, rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 M Cdo 8/2007), Ústavného súdu

Slovenskej republiky (uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 361/09, rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 17/2013,
II. ÚS 570/2013) argumentujúc, že zmyslom uvádzanej rozhodovacej praxe je predchádzanie existencii
dvoch súčasných nárokov od rôznych subjektov (od dlžníka a zároveň od štátu), pretože úspešné
uplatnenie oboch nárokov by viedlo k dvojnásobnému uspokojeniu fakticky totožných nárokov. V situácii,
keď obidva nároky nemôžu byť z uvedeného dôvodu súčasne uplatniteľné, je potrebné identifikovať

nárok, ktorá je potrebné uplatniť prioritne, a až v prípade nemožnosti vymoženia tohto nároku môže
nastúpiť druhý nárok. Žalovaná mala za to, že nárok veriteľa na zaplatenie dlžnej sumy (dlhu) od
svojho dlžníka je potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu škody od štátu, keďže až nevymožiteľnosť
nároku veriteľa na zaplatenie dlžnej sumy (dlhu) od svojho dlžníka znamená vznik škody. Preto nie
je možné domáhať sa náhrady škody spôsobenej orgánom štátu pri výkone verejnej moci za stavu,

keď veriteľ disponuje vo vzťahu k dlžníkovi pohľadávkou, ku ktorej nebola preukázaná nemožnosť jej
uspokojenia zo strany dlžníka v rámci exekučného konania. Žalovaná označila za nemysliteľné, aby
dlžník nebol povinný splniť veriteľovi svoj záväzok, na ktorého plnenie sa sám v Dohode zaviazal, z
dôvodu, že žalobca ako veriteľ by bol uspokojený titulom náhrady škody od štátu. V majetkovoprávnych
vzťahoch fyzických a právnických osôb totiž štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom

preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto
záväzkov dosiahnuť iným spôsobom. Podľa názoru žalovanej je jednoznačné, že žalobcovi nárok na
náhradu škody voči štátu v rozsahu záväzku (dlžnej sumy) pána F. D. voči žalobcovi nevznikol, pretože
v danom prípade existuje iný právny nárok - nárok na vymoženie dlžnej sumy vo výške 3.481.989,-eur od dlžníka, ktorý vznik nároku na náhradu škody vylučuje. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno v
prípade preukázania vzniku škody, resp. príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a namietaným
rozhodnutím súdu. Bez preukázania vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním orgánu verejnej

moci a vzniknutou škodou nie je možné úspešne sa domáhať nároku na jej náhradu. Vo vzťahu k
žalobcom uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná zdôraznila, že v zmysle § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vznikne iba ak žalobca
preukáže, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a zároveň nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť

inak. Až v prípade, ak žalobca preukáže splnenie podmienok na vznik nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.) je potrebné skúmať okolnosti, na ktoré treba
prihliadať pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.
z.). Žalovaná zastala názor, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre vznik nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom výška sumy nemajetkovej ujmy
20.000,- eur, ktorej náhrady sa žalobca domáha z titulu nezákonného rozhodnutia, je neprimeraná a

neadekvátna, nakoľko nie je žiadnym spôsobom odôvodnená. Žalovaná poukázala na to, že žalobcom
v žalobe uvedené okolnosti, na základe ktorých žiada priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch, sú
okolnosti týkajúce sa iba jeho pracovného života. Odstúpenie žalobcu z niektorých pracovných pozícií,
ktoré skutočnosti však žalobca nepreukázal, bolo dôsledkom jeho slobodného rozhodnutia. Žalovaná
zdôraznila, že pri posudzovaní adekvátnosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch záväzné mantinely

zavádza samotné ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Na margo tohto uviedla, že žalobca
požaduje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- eur, ktorá bezpochyby prevyšuje maximálnu
možnú sumu odškodnenia nemajetkovej ujmy (v roku 2010 bola výška minimálnej mzdy 307,70 eur a
50-násobok minimálnej mzdy v roku 2010 sa rovnal hodnote 15.385,- eur). Považoval preto náhradu
nemajetkovej ujmy v žalobcom uplatnenej výške za rozpornú so zákonom a javiacu sa ako zjavne

neprimeraný nárok. Žalovaná skonštatovala, že aj v prípade, ak by súd považoval nárok žalobcu na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči žalovanej za dôvodný, pre uplatnenie nároku už uplynula
premlčacia doba ustanovená v § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a žalovaná vo vzťahu k žalobcom
uplatnenému nároku vzniesla námietku premlčania. K vznesenej námietke premlčania žalovaná uviedla,
že v bode 13 žaloby žalobca jasne uvádza, že nemajetkovú ujmu utrpel „keď bol na základe súdneho

konania a právoplatného rozsudku (rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 07.05.2010 potvrdeného
odvolacím súdom - poznámka žalovanej) označený za nedôveryhodnú osobu. Dokonca na základe
úkonov a dokumentov, ktoré podľa právoplatného rozhodnutia súdu nemali mať oporu v zákone, resp.
boli neplatné, mal mať žalobca úmysel získať majetok vysokej hodnoty.“ Zároveň taktiež žalobca
v žalobe tvrdí, že k vzniku majetkovej škody (ušlého zisku), ktorej náhradu v tomto konaní žiada,

došlo zastavením exekučného konania č. k. EX 406/05 uznesením Okresného súdu Zvolen zo dňa
09.09.2011. Z uvedeného je zrejmé, kedy sa žalobca o vzniku škody i nemajetkovej ujmy dozvedel.
Uznesením NS SR ako dovolacieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 8/2012 zo dňa 26.02.2013 bolo právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/232/2010 zo
dňa 09.12.2010) ako aj súdu prvej inštancie (rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 12C/42/2006 zo

dňa 07.05.2010) zrušené. V zmysle § 19 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. začala momentom
(oznámenia) doručenia predmetného uznesenia NS SR žalobcovi plynúť 3 ročná premlčacia lehota
na uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej týmito rozhodnutiami. Žalobca svoju žalobu doručil
Okresnému súdu Bratislava I až dňa 01.06.2018. Aj v prípade, vzatia do úvahy spočívanie premlčacej
lehoty počas predbežného prerokovania nároku v zmysle § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to v

najdlhšej možnej miere 6 mesiacov, je zrejmé, že žalobcovi premlčacia lehota pre uplatnenie nároku na
náhradu škody i nemajetkovej ujmy uplynula najneskôr dňa 12.10.2016, teda 3 roky a 6 mesiacov odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia sp. zn. 4 M Cdo 8/2012 (12.04.2013 ako vyplýva z doložky
právoplatnosti na žalobcom predloženom rovnopise tohto uznesenia), ktorý je najneskorším možným
dňom, kedy bolo žalobcovi toto rozhodnutie doručené (oznámené). Žalovaná zastala názor, že ak by

aj súd mal dospieť k záveru, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy je
dôvodný, potom v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. je prípadné
právo žalobcu na náhradu škody, ktoré by mu vzniklo, premlčané a preto mu nie je možné priznať právnu
ochranu.
4/Podaním zo dňa 30.08.2019, nazvaným Stanovisko k duplike žalovanej zo dňa 15.04.2019, žalobca

uviedol ku skutočnosti, kedy sa žalobca dozvedel o škode, že uznesenie NS SR sp. zn. 4M Cdo
8/2012 zo dňa 26.02.2013, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Okresného súdu Zvolen zo dňa 07.05.2010
č. k. 12C/42/2006-259 neobsahuje rozhodnutie vo veci samej. Najvyšší súd SR okrem zrušenia
rozsudku vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Zvolen. Meritórne bolo vo veci rozhodnuté ažprávoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Zvolen č. 12C/42/2006-517 zo dňa 11.11.2014, ktorý bol
potvrdený rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 14Co/88/2015-604 zo dňa 17.12.2015.
Podľa žalobcu nemohlo plynutie premlčacej lehoty začať skôr, ako nastali procesné dôsledky všetkých

rozhodnutí uvedených vyššie. Žalobca sa domnieval, že premlčacia lehota začala plynúť vtedy, keď sa
žalobcadozvedel,žejehonávrhunaopakovanéexekučnékonanieniejemožnévyhovieť,t.j.doručením
rozhodnutia o neprípustnosti exekúcie tak, ako to uviedol v bode 3. v jeho stanovisku zo dňa 05.02.2019.
5/Súd prvej inštancie prednostne posúdil v konaní žalovanou vznesenú námietku premlčania zistiac jej
oprávnenosť. Žalobca v bode 13. žaloby sám uvádza, že nemajetkovú ujmu utrpel: „...keď bol na základe

súdneho konania a právoplatného rozsudku (poznámka súdu: Rozsudku Okresného súdu Zvolen č.
k. 12C/42/2006-259 zo dňa 07.05.2010 potvrdeného Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.
k. 16Co/232/2010-298 zo dňa 09.12.2010, na ktorom síce nie je vyznačená doložka právoplatnosti /
č. l. 25 - 30/, ale právoplatný musel byť, keďže proti nemu podal generálny prokurátor mimoriadne
dovolanie, ktoré môže smerovať len proti právoplatným rozhodnutiam) označený za nedôveryhodnú
osobu. Dokonca na základe úkonov a dokumentov, ktoré podľa právoplatného rozhodnutia súdu nemali

mať oporu v zákone, resp. boli neplatné, mal mať žalobca úmysel získať majetok vysokej hodnoty.“
Žalobca v žalobe tiež tvrdí, že k vzniku majetkovej škody (ušlého zisku), ktorej náhradu v tomto konaní
žiada, došlo zastavením exekučného konania č. k. EX 406/05 uznesením Okresného súdu Zvolen zo
dňa 09.09.2011. Z uvedeného je zrejmé, kedy sa žalobca o vzniku škody i nemajetkovej ujmy dozvedel.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu rozhodujúceho o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora, sp. zn. 4 M Cdo 8/2012 zo dňa 26.02.2013, právoplatným dňa 12.04.2013, bol
právoplatný Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/232/2010-298 zo dňa 09.12.2010
v napadnutom potvrdzujúcom prvom výroku týkajúcom sa veci samej a v závislom druhom a štvrtom
výroku týkajúcom sa trov konania a Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/42/2006-259 zo dňa
07.05.2010 v prvom výroku vo veci samej a v závislom štvrtom výroku týkajúcom

sa trov konania zrušený a vec bola v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie konanie Okresnému súdu
Zvolen. V zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. začala momentom
doručenia (oznámenia) Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 8/2012 zo
dňa 26.02.2013 žalobcovi plynúť trojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na náhradu škody
a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej mu Rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k.

12C/42/2006-259 zo dňa 07.05.2010 a potvrdzujúcim Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 16Co/232/2010-298 zo dňa 09.12.2010. Žalobca doručil žalobu Okresnému súdu Bratislava I
až dňa 01.06.2018. Aj v prípade, ak súd vezme do úvahy spočívanie premlčacej lehoty počas
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch (Žiadosť o prerokovanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy zo dňa 24.02.2016 doručil

žalobca Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 24.02.2016 - vyplýva z listinného dôkazu
pripojeného k žalobe vo forme prílohy /č. l. 62 - 67/) v zmysle citovaného ustanovenia § 19 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z. z., a to v najdlhšej možnej miere šiestich mesiacov, je evidentné, že žalobcovi
premlčacia lehota pre uplatnenie nároku na náhradu škody i nemajetkovej ujmy v peniazoch uplynula
najneskôrdňa12.10.2016,tedatrirokyašesťmesiacovododňanadobudnutiaprávoplatnostiuznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 8/2012 zo dňa 26.02.2013, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 12.04.2013, ako to jednoznačne vyplýva z vyznačenej doložky právoplatnosti na
žalobcom v prílohách žaloby predloženom rovnopise tohto uznesenia (č. l. 31), ktorý je najneskorším
možným dňom, kedy bolo žalobcovi toto uznesenie doručené (oznámené). Keďže žalobca svoj nárok
uplatnil predmetnou žalobou dňa 01.06.2018, je zjavné, že ho uplatnil až po márnom uplynutí premlčacej

lehoty v zmysle citovaného ustanovenia § 19 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z.
6/Na margo Vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovanej k žalobe doručenému súdu dňa 05.02.2019
(na ktoré bol žalobca vyzvaný Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/16/2018-123 zo dňa
04.12.2018), ktoré obsahovalo v bodoch 1., 2. a 3. skutkové tvrdenia, ktoré žalobca neuviedol v žalobe
a návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré žalobca neuviedol ako návrhy na vykonanie dokazovania už

v žalobe, hoci mu nič nebránilo ich uviesť a predložiť v žalobe (ich neuvedením a nepredložením už v
žalobe, žalobca neúplne opísal skutkový stav predmetnej právnej veci už na začiatku konania) súd prvej
inštancie uviedol, že žalobca bol v Uznesení Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C/16/2018-123 zo dňa
04.12.2018 poučený o tom, že strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnejobrany(najmäskutkovétvrdenia,popretieskutkovýchtvrdeníprotistrany,návrhynavykonanie

dôkazov a hmotnoprávne námietky) včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na
rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,
ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadať, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšiehopojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov (§ 153 /Sudcovská koncentrácia konania/ v spojení s §
149 CSP). Súd konštatoval, že prostriedky procesnej obrany, a to skutkové tvrdenia žalobcu obsiahnuté
v bodoch 1., 2. a 3. jeho Vyjadrenia k vyjadreniu žalovanej k žalobe doručeného súdu dňa 05.02.2019,

t. j. skutkové tvrdenia ohľadne tzv. „druhej“ exekúcie vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.
1Er/96/2016 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 5CoE/165/2016, skutkové tvrdenie o
inom momente okamihu vzniku škody, aký uviedol v žalobe (a tým pádom aj iného okamihu začiatku
plynutia premlčacej lehoty) a návrhy na vykonanie dokazovania Uznesením Okresného súdu Zvolen č. k.
11Er/2576/2005-252zodňa28.10.2015,UznesenímOkresnéhosúduZvolensp.zn.1Er/96/2016zodňa

22.08.2016, Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5CoE/165/2016 zo dňa 26.07.2017,
neboli uplatnené včas, pretože ich žalobca mohol predložiť už skôr - v žalobe. Z tohto dôvodu súd na
ne neprihliadol. Rovnako súd vyhodnotil aj skutkové tvrdenia žalobcu obsiahnuté v jeho podaní zo dňa
30.08.2019, nazvanom Stanovisko k duplike žalovanej zo dňa 15.04.2019, vrátene jeho príloh.
7/Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca si uplatnil svoj nárok na náhradu škody a náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch po márnom uplynutí premlčacej doby uvedenej v § 19 ods. 1 veta druhá

zákona č. 514/2003 Z. z. Konštatovanie uplatnenia si nároku žalobcom po márnom uplynutí premlčacej
doby je primárnym dôvodom na zamietnutie žaloby bez nutnosti vykonávania akéhokoľvek dokazovania
ohľadom preukázania splnenia podmienok pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle
ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Z dôvodu opodstatnenosti žalovanou vznesenej hmotnoprávnej
námietky premlčania, súd žalobu zamietol.

8/O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s 262
ods. 1 CSP.
9/Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Podľa neho súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom - uplatnením sudcovskej koncentrácie konania - nepripustil tvrdenia a dôkazy o
začatí plynutia premlčacej lehoty so zdôvodnením, že žalobca ich nepredložil včas, čím porušil právo

žalobcu na spravodlivý proces. Súd pritom posúdil začiatok plynutia premlčacej doby v rozpore so
skutočnosťami, ktoré boli žalobcom tvrdené a boli preukázané listinnými dôkazmi. Súd prvej inštancie
dospel k nesprávnemu záveru, keď uzavrel, že žalobca vedel o výške škody a premlčacia doba začala
plynúť právoplatnosťou uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 8/2012 zo dňa 26.02.2013.
Takýto záver je nesprávny a je v rozpore s tvrdeniami žalobcu a predloženými dôkazmi. Žalobca

v tom čase nedisponoval právoplatným rozhodnutím vo veci žaloby Y. D., pričom uvedený spor sa
účinnosťou uznesenia najvyššieho súdu neskončil a práve existencia tohto sporu bola podľa rozhodnutia
exekučného súdu prekážkou v konaní exekúcie. Súd sa nezaoberal tvrdeniami žalobcu a dôkazmi,
kedy začala plynúť premlčacia doba a odmietol ich s odvolaním na princíp koncentrácie konania.
Použitie sudcovskej koncentrácie konania v tomto spore nemá oporu v zákone, pokiaľ sú prítomné

okolnosti hodné zreteľa, je možné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany aj po
podaní žaloby. Súd prvej inštancie však okolnosti hodné zreteľa nezobral vôbec do úvahy. Námietku
premlčania má právo vzniesť žalovaný v ktoromkoľvek štádiu konania, žalobca však má právo k takejto
námietke uviesť svoje tvrdenia a tieto doložiť dôkazmi, ktorý postup nastal aj v prípade tohto sporu,
súd však ustálil, že tvrdeniami a dôkazmi žalobcu sa nebude zaoberať z dôvodov, že tieto neboli súdu

oznámené včas. Posúdenie včasnosti oznámenia skutočností určujúcich začatie plynutia premlčacej
doby je nutné viazať na vznesenie námietky premlčania a nie na podanie žaloby, keďže v tej dobe otázka
premlčania nebola, a ani nemohla byť predmetom posudzovania súdu. Odvolateľ sa domnieval, že
neprihliadnutienanímpredloženédôkazybolovrozporesustanovením§154CSP,ktorýdávasporovým
stranám právo prostriedky procesného útoku a procesnej obrany uplatniť najneskôr do vyhlásenia

uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Rozhodnutie v rozhodcovskom konaní, ktoré bolo titulom
vzniku nároku žalobcu, bolo prijaté dňa 12.04.2002 a až dňa 22.08.2016 sa žalobca dozvedel, že štát
svojou súdnou mocou mu definitívne zabránil nárok voči povinnému právnymi prostriedkami získať, keď
exekúciu vyhlásil za neprípustnú. Podľa názoru žalobcu súdu neprislúcha vyberať z alternatív, kedy
začala plynúť premlčacia lehota, ale má preskúmať a určiť jednoznačne objektívne začatie plynutie

tejto lehoty, a to na základe objektívnych skutočností, ktoré sú mu známe. Je nesporné, že dĺžka
premlčacej lehoty je určená zákonom, avšak začiatok jej plynutia je objektívnou skutočnosťou a nie je
možné ho určovať voľnou úvahou. Žalobca sa nemohol dozvedieť o tom, že škodu nemôže vymáhať od
povinného inak, iba na základe nemožnosti vykonania exekúcie na majetku povinného, konštatovaného
exekučným súdom a to z dôvodu márneho uplynutia času. Súd bol povinný dbať na princípy právneho

štátu a nevykladať príslušné ustanovenia zákona formalisticky, aby tak nedošlo k neprimeranej tvrdosti
zákona voči žalobcovi. Zdôraznil, že je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych
skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Odvolateľ teda navrhol,aby odvolací súd buď napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, alebo aby
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
10/Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa s napadnutým rozsudkom súdu prvej

inštancie a jeho odôvodnením stotožnila. Priklonila sa k názoru, že prostriedky procesnej obrany,
a to skutkové tvrdenia žalobcu obsiahnuté v bodoch 1/ až 3/ vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu
žalovanej k žalobe doručenej dňom 05.02.2019, konkrétne skutkové tvrdenie ohľadom „druhej“ exekúcie
vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 1Er/96/2016 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici
sp. zn. 5CoE/165/2016 a skutkové tvrdenia o inom momente okamihu vzniku škody, aký žalobca

uviedol v žalobe, resp. návrhy na vykonanie dokazovania uznesením Okresného súdu Zvolen č.k.
11Er/2576/2005-252 zo dňa 28.10.2015, sp. zn. 1Er/96/2016 zo dňa 22.08.2016, uznesením KS v
Banskej Bystrici sp. zn. 5CoE/165/2016 zo dňa 26.07.2017 neboli uplatnené včas, pretože ich žalobca
moholpredložiťužskôr-vžalobe.Vovzťahukpremlčaniunárokužalobcunanáhraduškodysažalovaná
rovnako stotožnila s názorom súdu prvej inštancie ohľadom začiatku plynutia premlčacej doby, ktorá
začala plynúť dňa 12.04.2013 a uplynula najneskôr 12.10.2016. Deň doručenia uznesenia Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 4MCdo 8/2012 žalobcovi v zmysle § 19 ods. 1 veta druhá zák. č. 514/2003 Z.z. je
dňom, kedy žalobcovi najneskôr začala plynúť trojročná lehota na uplatnenie práva na náhradu škody
z ním namietaného nezákonného rozhodnutia, keďže práve týmto rozhodnutím bol zrušený rozsudok
Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 07.05.2010 sp. zn. 12C/42/2006 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09.12.2010 sp. zn. 16Co/232/2010, teda žalobcom namietané nezákonné

rozhodnutie. Uvedené je zrejmé aj z výkladu ustanovenia § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v dôvodovej
správe, takýto výklad je všeobecne akceptovaný a aplikovaný súdnou praxou. Zodpovednosť za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci je osobitným druhom zodpovednosti za škodu, ktorej predpoklady
sú upravené práve v osobitnom právnom predpise - zákone č. 514/2003 Z.z. Tento právny predpis
predstavuje lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako lex generalis, a pokiaľ tento právny

predpis obsahuje normy osobitne upravujúce právne vzťahy medzi subjektmi práva, aplikácia iných do
úvahy prichádzajúcich právnych noriem je vylúčená. Zákon č. 514/2003 Z.z. obsahuje v § 19 osobitné
ustanovenieupravujúcepremlčanieprávananáhraduškody,nespochybniteľnýmúmyslomzákonodarcu
bolo jasné a osobitné vymedzenie podmienok, za akých právo na náhradu škody podľa tohto zákona
podlieha premlčaniu. Ustanovenie § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. vo svojej druhej vete ako začiatok

plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva vo veciach, kde pod podmienkou
uplatneniaprávananáhraduškodyjezrušeniealebozmenaprávoplatnéhorozhodnutia,výslovneurčuje
deň doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.
Text ustanovenia zákona je jasný určitý a zrozumiteľný, znenie tohto ustanovenia nepripúšťa iný výklad
okamihu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva. Nakoniec z obsahu

súdneho spisu vyplýva, že žiadosť žalobcu o prerokovanie náhrady škody zo dňa 24.02.2016 bola toho
dňa doručená Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Ak teraz žalobca tvrdí, že o škode sa
dozvedel až dňa 26.07.2017, rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5Co/165/2016, je
logicky nemožné, aby podal žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy skôr,
ako sa mal dozvedieť, že mu reálne vznikla škoda a kto za túto zodpovedá. Žalovaná teda vyjadrila

presvedčenie, že premlčacia lehota na uplatnenie nároku žalobcovi uplynula najneskôr dňa 12.10.2016,
teda tri roky a šesť mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4MCdo/8/2012, a nezačala plynúť v nadväznosti na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 5CoE/165/2016, ako nesprávne a v rozpore s podanou žiadosťou o pre predbežné prerokovanie
nároku tvrdí žalobca. Žalovaná bola názoru, že ak by aj súd prvej inštancie pristúpil k vykonaniu

žalobcom navrhnutých dôkazov, tieto by nič nezmenili na momente začiatku plynutia premlčacej doby.
Súd prvej inštancie preto podľa žalovanej správne vyhodnotil skutkový a právny stav uplatneného
nároku, nárok správne právne posúdil a žalobu odôvodnenie zamietol. Podstatnou otázkou pritom bolo
určenie začiatku plynutia premlčacej lehoty s ohľadom na všetky okolnosti udávané žalobcom. Súd pri
posudzovaní tejto námietky postupoval správne, navyše keby pripustil a vykonal dôkazy navrhované

žalobcom neskôr, takéto dokazovanie by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, keďže z
vyjadrení žalobcu je zrejmé, že svoju následnú argumentáciu o vzniku škody len účelovo prispôsobil
vznesenej námietke premlčania, pričom sám od začiatku tvrdil, že škoda mu vznikla už v roku 2011-
uznesením Okresného súdu Zvolen zo dňa 09.09.2011. Žalovaná preto navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z hľadiska jeho vecnej správnosti potvrdil.

11/Žalobca v odvolacej replike trval na tom, že plynutie premlčacej doby, ako je začiatok jej plynutia a jej
skončenie, je objektívnou skutočnosťou a súd ju má preskúmať vždy, v každom štádiu súdneho konania.
Tvrdil, že bez zbytočného odkladu po tom, ako sa dozvedel o námietke premlčania, poprel pravdivosť
tvrdení žalovanej a doložil svoje tvrdenia dôkazmi, pričom tak nemohol urobiť skôr, keďže pri podanížaloby námietka premlčania logicky neexistovala. Žalobca teda reagoval na konanie žalovanej, na čo
má procesné právo a odmietnutie jeho podania ako oneskoreného nie je postupom, ktorý by bol v súlade
s procesom podľa CSP. Úvahy žalovanej o začiatku plynutia premlčacej doby považoval za nesprávne,

účelové, namietol, že práve tieto jej tvrdenia nie sú uplatnené žalovanou včas, tieto mala uviesť už vo
svojom prvom podaní. Navrhol preto rozhodnúť v zmysle ním podaného odvolania.
12/Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
13/Podstatným pre rozhodnutie v predmetnej veci bolo podľa odvolacieho súdu vyriešenie otázky, či

žalobcom uplatnený nárok v konaní je premlčaný. Účelom premlčania je na jednej strane stimulovať
veriteľov k včasnému vykonaniu svojich subjektívnych občianskych práv (pohľadávok) a tým k tomu, aby
predchádzalisamivznikuujmy,anastranedruhej-atonajmä-čeliťtomu,abydlžnícinebolivovzťahoch
k svojim povinnostiam vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti)
zo strany súdu.
14/Podľa § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky

odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa
právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené)
rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu

spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa
§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
15/Pri práve na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z.
stanovená kombinovaná premlčacia doba a to subjektívna a objektívna. Začiatok plynutia pri každej z
nich je upravený odlišne. Objektívna premlčacia doba je upravená tak, že začiatok jej plynutia nastáva

jednoducho na základe objektívnej skutočnosti, bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti
poškodeného o jeho nároku na náhradu škody. Pri subjektívnej premlčacej dobe § 19 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z.z. stanovuje, že právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa
dozvedel o škode, pričom ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia doba od doručenia resp. oznámenia rozhodnutia, ktorým

bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Špecifikom plynutia premlčacej doby v prípade
nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je skutočnosť, že táto premlčacia doba
neplynie po dobu predbežného prerokovania nároku podľa § 15 citovaného zákona.
16/V danom prípade žalobcovi začala plynúť subjektívna premlčacia doba dňom doručenia uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 8/2012 v zmysle § 19 ods. 1 veta druhá zák. č. 514/2003 Z.z.,

keďže práve týmto rozhodnutím bol zrušený rozsudok Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 07.05.2010
sp. zn. 12C/42/2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09.12.2010 sp.
zn. 16Co/232/2010, teda žalobcom namietané nezákonné rozhodnutie. V tomto prípade aj pri aplikovaní
ustanovenie § 19 ods. 3 citovaného zákona, došlo k prerušeniu plynutia subjektívnej premlčacej doby v
dôsledku podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku od 24.02.2016 (od podania žiadosti na MS

SR do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov). Premlčacia doba na uplatnenie
nároku žalobcovi uplynula najneskôr dňa 12.10.2016, teda tri roky a šesť mesiacov odo dňa oznámenia
resp. nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/8/2012. Aj žiadosť
žalobcu o prerokovanie náhrady škody bola dňa 24.02.2016 doručená Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky, je tak vylúčené, aby sa žalobca o škode dozvedel až dňa 26.07.2017, rozhodnutím

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5Co/165/2016. Nakoľko žaloba bola na súd podaná až dňa
1. júna 2018, nie je možné žalobcovi právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
v dôsledku premlčania priznať.
17/Odvolací súd sa rovnako stotožnil s tvrdením žalovanej, že prostriedky procesnej obrany, a to
skutkové tvrdenia žalobcu obsiahnuté v bodoch 1/ až 3/ vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovanej k

žalobe doručenej dňom 05.02.2019, konkrétne skutkové tvrdenie ohľadom „druhej“ exekúcie vedenej
na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 1Er/96/2016 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici sp.
zn. 5CoE/165/2016 a skutkové tvrdenia o inom momente okamihu vzniku škody, aký žalobca
uviedol v žalobe, resp. návrhy na vykonanie dokazovania uznesením Okresného súdu Zvolen č.k.
11Er/2576/2005-252 zo dňa 28.10.2015, sp. zn. 1Er/96/2016 zo dňa 22.08.2016, uznesením KS v

Banskej Bystrici sp. zn. 5CoE/165/2016 zo dňa 26.07.2017 neboli uplatnené včas, pretože ich žalobca
mohol predložiť už skôr - v žalobe. Avšak ak by aj súd prvej inštancie pristúpil k vykonaniu žalobcom
navrhnutých dôkazov, tieto by ani podľa názoru odvolacieho súdu nič nezmenili na momente začiatku
plynutia premlčacej doby.18/Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v súdenej veci vykonal dokazovanie v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1,2,3 CSP) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich

základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,
jasne a výstižne odôvodnil. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov potom napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, z hľadiska jeho vecnej správnosti.

19/O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP

v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej však náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, pretože zo súdneho spisu vznik žiadnych trov konania na strane
žalovanej nevyplýva a teda súd jej ich náhradu s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania priznať
nemohol.
20/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).