Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 16, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/98/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1714204872
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Jahnová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1714204872.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členiek
senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5, IČO: 35 724 803, zastúpený Remedium Legal, s.r.o. so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovaným: X./. L. I., narodená XX.X.XXXX,
trvalý pobyt T., T., štátna občianka SR, X./. Y. J., narodený X.X.XXXX, bytom L. XX, F., štátny občan SR,

o zaplatenie 5.470,19 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok,
č.k. 37C/214/2014-80 zo dňa 28.3.2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Pezinok, č.k. 37C/214/2014-80 zo dňa 28.3.2017, v
napadnutom výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku o nároku na náhradu trov
konania z r u š u j e a vec v tomto rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok, rozsudkom č.k. 37C/214/2014-80 zo dňa 28.3.2017, uložil žalovaným 1 a
2 povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3 571,18 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,25 % ročne odo dňa 13. 2. 2014 do zaplatenia, a to všetko v pravidelných mesačných splátkach
vo výške 100,- eur, splatných vždy do konca kalendárneho mesiaca so splatnosťou prvej splátky v
mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedným zo žalovaných zaniká
v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného plniť a nezaplatenie čo i len jednej

splátky riadne a včas má za následok splatnosť celého plnenia (výrok I.). V prevyšujúcej časti žalobu
zamietol (výrok II.) a žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok III.).

2.Súdprvejinštancievychádzalzozistenia,žeSlovenskáL.,E..L..uzatvoriladňa8.4.2005sožalovanou
1/ zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej jej poskytla úver vo výške 200.000,- Sk (čo je
6 638,78 eur), pri úrokovej sadzbe 12,60 % ročne, s lehotou splatnosti do 20.4.2015. Úver mal byť

zaplatený v pravidelných mesačných splátkach vo výške po 4.000,- Sk. (čo je 132,77 eur). Slovenská
L., E.. L.. uzatvorila so žalovaný 2/ dňa 8.4.2005 dohodu o ručení, v ktorej sa žalovaný 2/ zaviazal splniť
pohľadávky vzniknuté na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX, ak ich po výzve nesplní žalovaná
1/. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 15.10.2009 postúpila Slovenská L., E.. L.., pohľadávku
voči žalovanej / žalobcovi. Listom zo dňa 24.1.2014 vyzval žalobca žalovanú 1/ na úhradu dlžnej istiny
7.177,69 eur. Listom zo dňa 24.1.2014 vyzval žalobca na úhradu dlžnej istiny 7 177,69 eur žalovaného

2/. Žalovaní na túto výzvu nereagovali.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že podľa § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, sa pre účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo
v inej právnej forme, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť

spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníkaplatnéhovčaseuzavretiazmluvy,spotrebiteľskouzmluvoujekaždázmluvabezohľadunaprávnuformu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej

alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a
o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“), orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy

prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči
spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo
sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie
súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo

veriteľovi priznať. Podľa § 100 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové
práva s výnimkou vlastníckeho práva. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju
pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Podľa § 524 ods. 2 Občianskeho
zákonníka s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
Súd prvej inštancie uviedol, že v danej veci zistený skutkový stav zodpovedal prostriedkom procesného

útoku. Žalovaná 1/ sa nijako procesné nebránila a žalovaný 2/ svoj ručiteľský záväzok uznal. Súd
prvej inštancie dospel k záveru, že všetky splátky úveru, z uplatnených nezaplatených 55 splátok,
ktorých splatnosť nastala pred dňom 21.6.2011 sú premlčané a preto žalobcovi priznal iba 32 splátok
po 100,38 eur a k nim prislúchajúce úroky z omeškania vo výške 359,02 eur, celkovo 3.571,18 eur.
Vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu žalobcu a žalovanej 1/ súd i bez námietky

žalovaných prihliadol na premlčanie časti nároku úrokov z omeškania a žalobcovi tieto priznal len v
nepremlčanej časti, pričom v prevyšujúcej časti jeho žalobu zamietol. Povinnosť plniť dlh v splátkach
uložil súd prvej inštancie obom žalovaným spoločne a nerozdielne, pričom pre právnu istotu strán súd vo
výroku rozsudku zároveň uviedol dispozíciu právnej normy podľa § 511 ods. 1 veta druhá Občianskeho
zákonníka. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 odsek 2 CSP, pričom vyhodnotil

že žiadna zo strán sporu nemala vo veci plný úspech.

4. Proti rozsudku, v jeho zamietajúcej časti podal žalobca odvolanie. Súdu prvej inštancie vytýka, že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby

uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Žalobca namieta, že ak súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti splátok splatných pred
20.6.2011, tak pochybil pri výpočte priznanej sumy, pretože podanou žalobou si uplatnil nárok na
zaplatenie splátok úveru splatných od 20.6.2010 do 20.4.2015, v počte 59 a celkovej výške 5.922,42
eur. Žalovaní odo dňa postúpenia pohľadávky do dňa podania žaloby uhradili na uplatňované splátky

sumu vo výške 452,23 eur, ktorou uhradili istinu splátok splatných odo dňa 20.6.2010 - 20.9.2010 a
alikvotnú časť splátky splatnej dňa 20.10.2010. Žalobca si preto podanou žalobou uplatňoval sumu vo
výške 5.470,19 eur pozostávajúcu z alikvotnej splátky úveru splatnej dňa 20.10.2010 vo výške 49,67
eur, 54 splátok úveru po 100,38 eur splatných od 20.11.2010 - 20.4.2015 spolu vo výške 5.420,52 eur
(54 x 100,38 eur), t.j. spolu sumu vo výške 5.470,19 eur. Žalobca uviedol, že nie je zrejmé, z akého

dôvodu mu súd prvej inštancie pri posúdení premlčania splátok splatných pred 21.6.2011 (t.j. alikvotnej
splátky splatnej dňa 20.10.2010 a splátok úveru splatných od 20.11.2010 - 20.05.2011 spolu vo výške
752,33 eur) priznal len 32 splátok úveru. Žalobca má za to. že súd prvej inštancie mu mal v prípade
takéhoto právneho posúdenia priznať uplatnené splátky úveru splatné od 20.6.2011 - 20.4.2015 v počte
47 a celkovej výške 4.717,86 eur a prislúchajúci úrok z omeškania odo dňa splatnosti tej ktorej splátky

do 12.2.2014 (vo výške 359,02 eur), úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 4.717,86 eur
od 13.2.2014 do zaplatenia, t.j. sumu v celkovej výške 5 076,88 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,25 % ročne zo sumy 4.717,86 eur od 13.2.2014 do zaplatenia. Žalobca namieta, že mu
súd prvej inštancie bez bližšieho odôvodnenia priznal len sumu vo výške 3.571,18 eur s úrokom z
omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 3.571,18 eur od 13.2.2014 do zaplatenia. Žalobca nesúhlasí

ani s výrokom súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, keď nepriznal nárok na náhradu
trov konania žiadnej zo strán sporu a argumentuje, že v danom prípade prichádza do úvahy pomerné
rozdelenie náhrady trov konania tak, že úspech strany sporu, ktorej vzniká právo na náhradu trov,
sa odpočíta od úspechu strany sporu, ktorej vzniká povinnosť na náhradu trov, a výsledok zakladápomerný nárok na náhradu trov konania účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva.
Na základe uvedeného žalobca nevidí dôvod v nepriznaní nároku na náhradu trov konania žalobcovi
(po zohľadnení zásady úspechu). V tejto súvislosti poukázal žalobca na to, že žalovaní si boli vedomí

existencie svojho záväzku, na čo boli upozornení viacerými výzvami jednak zo strany žalobcu, a rovnako
tak aj postupcu. Žalobca ďalej poukázal aj na to, že mu nebola priznaná ani suma súdneho poplatku.
Súdny poplatok predstavuje náklady vynaložené žalobcom, ktoré by nevznikli v prípade splnenia si
povinností žalovanými. Súdny poplatok predstavuje trovy konania, ktoré žalobca musel vynaložiť, aby sa
domohol svojho práva, nároku na zaplatenie dlžnej sumy voči žalovaným, keďže žalovaní tak neurobili

ani napriek výzvam žalobcu. Na základe uvedeného žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II zmenil tak, že žalovaným uloží povinnosť zaplatiť mu istinu
1.505,70 eur spolu s ročným úrokom z omeškania 8,25 % zo sumy 1.146,68 eur od 13.2.2014 do
zaplatenia, alebo aby tento rozsudok v napadnutom výroku zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalovaný 2/ k odvolaniu uviedol, že banky pomerne často využívajú služby tzv. inkasných spoločností
pri vymáhaní nesplácaných dlhov. Neraz sa však dopúšťali chyby. Následkom bolo neplatné postúpenie
pohľadávky a strata pre inkasnú spoločnosť. Jedným z kľúčových právnych predpisov upravujúcich
činnosť bánk na Slovensku je zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, ktorý v ustanovení § 92 ods. 8 upravuje veľmi presne, za akých okolností môže banka postúpiť

pohľadávku z úveru na tretiu osobu, a to aj na osobu bez bankovej licencie a bez súhlasu dlžníka.
Banka musí splniť niekoľko podmienok. Musí písomne vyzvať svojho klienta, aby dlh zaplatil. Ak je
napriek takejto písomnej výzve klient banky v omeškaní viac ako 90 dní čo i len s časťou dlhu, môže
banka pohľadávku postúpiť uplynutím uvedených 90 dní. Banky však opakovane uzatvárali zmluvy o
postúpení pohľadávky (pohľadávok) bez splnenia uvedených podmienok. Viaceré súdy judikovali, že

takéto postúpenie pohľadávok je neplatné. Ide tu o lex speclalis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam
Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie
citovanéhoustanovenia("...môžebankaalebopobočkazahraničnejbankysvojupohľadávku...postúpiť'),
ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a bankové
tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana

klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu
klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky
uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže.
Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení§ 92 ods. 8 Zákona
o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne

neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd
povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo
správne, že súd prvej inštancie mal skúmať, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané
podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné. Žalovaný 2/
uviedol,žeinkasnéspoločnosti,ktorépohľadávkynasebaneplatneprevzali,následneúverymimoriadne

zosplatnili. Aj toto konanie inkasných spoločností označili viaceré súdy za protiprávne. Podľa názoru
súdov, napríklad Krajského súdu v Bratislave v rozsudku so sp.zn. 6Co/58/2016 a Krajského súdu v
Prešove v rozsudkoch so sp.zn. 4Co/145/2014 a sp.zn. 19Co/l77/2014, patrí zosplatnenie úveru pod
správu úveru, na ktorú však má právo len banka (subjekt s bankovou licenciou). Inkasná spoločnosť,
ktorá žiadnu bankovú licenciu nemá, nemá právo úver spravovať a teda ani vyhlásiť jeho mimoriadnu

splatnosť. Na podporu svojich tvrdení žalovaný 2/ poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,
sp.zn. 19Co/363/2016, rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 6Co/59/2010, rozsudok Krajského
súdu v Prešove, sp.zn. 4Co/145/2014, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 19Co/l77/2014.

6. Žalobca v replike poukázal na oznámenie postúpenia pohľadávky žalovaným 1/ a 2/ postupcom. V

takomto prípade sa dlžníci nemôžu úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani
jej prípadne neexistencie (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.6.2003, sp.zn. 4 Obo 210/01).
Žalobca zastáva názor, že aktívnu legitimáciu v konaní preukázal oznámením postupcu o postúpení
pohľadávky a ustanovenie § 92 ods. 8 zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách nemožno spájať s aktívnou
legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je

zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o
podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza
k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného
ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku.Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť
právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Uvedené podľa žalobcu vyplýva aj z § 4 ods. 6 Zákona o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, podľa ktorého veriteľ môže postúpiť

pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis. Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu
osobu, postupuje sa podľa osobitného predpisu. Zákonodarca v uvedenom ustanovení jednoznačne
definoval, že veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis. V poznámke
pod čiarou zákonodarca tento osobitný právny predpis zároveň definoval - odkazom na ust. § 524
Občianskeho zákonníka. Ak by teda zákonodarca mienil v ust. § 92 ods. 8 zákon č. 483/2001 Z.z. upraviť

podmienky, ktorých splnenie je potrebné na platné postúpenie pohľadávky veriteľa, tak by to zároveň
premietol do poznámky pod čiarou k ust. § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch (ktoré pojednáva
o postupovaní pohľadávok veriteľa) - a to jednoznačným odkazom na ust. § 92 ods. 8 č. 483/2001 Z.z.
Žalobca podporne poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 9Co/20/2016, zo dňa
2.5.2017 a sp.zn. 19Co/2/2016, zo dňa 02.05.2017. Žalobca zastáva názor, že aj prípadné porušenie
povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 zákon č. 483/2001 Z.z. nemožno spojiť s občianskoprávnym

následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 zákon
č. 483/2001 Z.z nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade
žalovaným, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50
ods. 1 zákon č. 483/2001 Z.z. Podľa žalobcu doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92
ods. 8 zákon č. 483/2001 Z.z., nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak

banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť
postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť
spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona č. 483/2001 Z.z. S nedoručením takejto výzvy teda nemôže
byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len zodpovednosť banky
vzmysleust.§50ods.1zákonač.483/2001Z.z.Žalobcaďalejargumentuje,ževsúladesprílohouč.1k

zmluve o postúpení pohľadávok boli žalovaní ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1 355
dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaných so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku
vočibankepresiaholjedenrok.Vzhľadomkzneniuust.§92ods.8ZoB,spoukazomnato,žeomeškanie
žalovaných trvalo nepochybne viac ako rok zastáva názor, že právny predchodca žalobcu by konal v
súlade ust. § 92 ods. 8 č. 483/2001 Z.z. (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade,

ak by písomnú výzvu žalovaným nezasielal. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v
Prešove zo dňa 16.3.2016, sp.zn. 12Co/223/2015. Podľa žalobcu zo znenia ust. § 92 ods. 8 nevyplýva,
že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického
výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy
- pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia

použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj
pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem z prvej vety
súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj
nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež potvrdiť posúdením druhej vety citovaného ustanovenia. V ňom
sa uvádza: „. T. F. E. T. A. F. W. G., ak V. X. T. T. T.Á. (T.: A. I. Z. T. T. T., W. R. Č.) G. F. E. T. A. F. I.

T. A. U. Z. C. U. R. T.X.; M. W., ak L. U. I. V. L. L. Č. N. Č. M. K. T. A. U. F. E. T. A. F. T. R. C..”. Toto
ustanovenie nadväzuje na predchádzajúcu, teda prvú vetu ustanovenia. Jeho zmyslom je vyjadrenie
podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase
pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok
zaniká.Predmetnéustanoveniejepodľažalobcupotrebnévykladaťtak,žepokiaľjedlžníkvomeškaníso

splnenímčolenčastisvojhopeňažnéhozáväzku,môžebankapostúpiťpohľadávkuzodpovedajúcucelej
výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie
malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v
predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je podľa žalobcu zrejmý aj zo samotného
logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je klient v

omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že
časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. Na podporu
svojich tvrdení poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 15Co/511/2015 zo
dňa 9.12.2015, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.5.2015, sp.zn. 8Co/163/2015,
rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 4.11.2015, sp.zn. 7co/540/2015. Žalobca ďalej argumentuje,

že podľa bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok klient výslovne súhlasí s tým, že banka je
oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo
súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bež ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj
bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie,voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne
s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy si zmluvné strany dohodli možnosť postúpenia pohľadávky

nepodmienenú počtom dní omeškania, prípadne zaslaním písomnej výzvy. Vzhľadom na uvedené
žalobcatvrdí,žedošlokplatnémupostúpeniupohľadávky.Žalobcanesúhlasíanistým,žebypredmetné
ustanovenie spôsobovalo nevyvážené postavenie zmluvných strán, nakoľko predmetné ustanovenie je
v súlade s ustanovením § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zákon o bankách umožňuje zmluvným
stranám upraviť si vzájomné vzťahy odchylne od predmetného zákona, pričom predmetné ustanovenie

obchodných podmienok je v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal
na uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 19Co/2/2016 zo dňa 02.05.2017. Žalobca uviedol, že
zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach s presným stanovením
termínov splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaní sa dostali do omeškania, uvedené termíny neplnili
a právnemu predchodcovi žalobcu tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru. Právny predchodca žalobcu toto svoje oprávnenie nevyužil, pričom mimoriadnu splatnosť vyhlásil

žalobca a to podaniami zo dňa 24.1.2014 označenými ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru“. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo ku dňu 24.1.2014 (dodržaním lehoty
podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom
pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na
plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo

veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Na základe uvedeného považuje žalobca za nesporné,
že spolu s postúpenou pohľadávkou prešli na neho všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda
aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že dlh už nie
je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach. V dôsledku nesplnenia povinností dlžníkom sa stáva
splatný celý dlh vyhlásením jeho zosplatnenia. Táto skutočnosť však nemá žiadny vplyv na výšku alebo

existenciu dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. V
nadväznosti na uvedené žalobca zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom
nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru pristúpil
žalobca a to po postúpení predmetnej pohľadávky.

7. Žalovaný 2/ v duplike zotrval na svojej argumentácii vo vzťahu k postúpeniu pohľadávky zo
spotrebiteľského úverového vzťahu bankou. Uviedol, že v prípade pohľadávky banky (ako to bolo aj
v tomto prípade) je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách iba
pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná (dospelé splátky) a len za predpokladu predchádzajúcej
písomnej výzvy banky na plnenie potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych

dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a
musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky postúpenia stanovuje priamo zákon
o bankách, a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom ochrany bankového tajomstva, ide o
zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých právny úkon postúpenia pohľadávky
porušujezákon,ajepretopodľa§39Občianskehozákonníkaneplatný.Žalovaný2/tvrdí,žeustanovenie

§ 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového
tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho
zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl). Označené ustanovenie stanovuje podmienky, za
ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a

contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť
pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu
bola banka, by mal súd prvej inštancie zisťovať, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané
podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

8. Žalovaná 1 vyjadrenia v odvolacom konaní nepredniesla.

9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu uplatnených odvolacích
dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 a contario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd

prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

10.Predmetomsporuvdanejvecijezaplatenieúverovejistiny5470,19eur,ktorázodpovedánedoplatku
za 55 úverových splátok po 100,38 eur vyčíslených do 20.4.2015 (žaloba, č. 1. spisu 55), úroku zomeškania 8,25 % ročne vyčísleného zo splátok splatných od 21.6.2010 do 21.2.2014 spolu vo výške
599,27 eur a úroku z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 5 470,19 eur od 13.2.2014 do zaplatenia.

11.Predmetomodvolaciehokonaniajepreskúmanierozhodnutiasúduprvejinštancievčastizamietnutia
žaloby, keď súd prvej inštancie pre premlčanie práva žalobcu vyhovel jeho žalobe len v rozsahu uloženia
povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi úverovú istinu, ktorá zodpovedá súčtu 32 splátok (3
212,16 eur jak nim prislúchajúce úroky z omeškania vo výške 359,02 eur, spolu 3 571,18 eur, ako aj
úroku z omeškania z priznanej istiny.

12. Súd prvej inštancie správne vzťah medzi stranami sporu posúdil ako vzťah spotrebiteľský, ktorý má
základ v spotrebiteľskej úverovej zmluve a táto skutočnosť nebola stranami sporu ani spochybňovaná.

13.Podľaustanovenia§220odsek2CSPsúdvodôvodnenírozsudkuuvedie,čohosažalobcadomáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci

vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

14. Rozhodnutie je riadne odôvodnené vtedy, ak spĺňa náležitosti uvedené v citovanom ustanovení § 220
odsek 2 CSP. Myšlienkový postup súdu musí byť v odôvodnení vysvetlený nielen s poukazom na všetky
skutočnosti zistené dokazovaním, ale aj s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia
rozhodnutia je preukázať jeho správnosť, preto odôvodnenie rozhodnutia musí byť aj prostriedkom

kontroly postupu a úvah súdu. Uvedené znamená, že odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať také
vysvetlenie dôvodov, aby bolo pre stranu sporu zrozumiteľne preskúmateľné, bez toho, aby strana sporu
musela úvahy súdu dopĺňať vlastnými výpočtami a dohadmi. Ak je z rozhodnutia rozpoznateľné ako
bolo rozhodnuté, avšak odôvodnenie je vnútorne rozporné so zisteným skutkovým stavom, potom je
nezrozumiteľné a o takýto prípad ide aj v preskúmavanej veci. Pokiaľ predmetom sporu bola úhrada

úverovej istiny zodpovedajúca súčtu splátok do 20.4.2015 (bod III žaloby, bod I odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie) a súd prvej inštancie dospel k záveru, že právo na zaplatenie úverovej istiny
zodpovedajúcej súčtu splátok do 20.6.2011 je premlčané, potom súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo z
nepremlčaných splátok úveru od 21.6.2011 do 20.4.2015 (splátky úveru po 20.2.2014 sa podľa žalobcu
stali zročnými dňa 12.2.2014 z dôvodu zosplatnenia úveru - bod III žaloby) čo je spolu 47 splátok,

vyhovel žalobe len v rozsahu 32 splátok. Tento svoj záver súd prvej inštancie vôbec nezdôvodnil, z
ktorého dôvodu sa stal napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Táto skutočnosť zakladá v odvolacom
konaní dôvod pre postup odvolacieho súdu podľa § 389 odsek 1 písmeno b/ CSP, pretože nedostatok
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva
sporovej strany na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v právnom poriadku Slovenskej republiky

okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky.
15.Vpodmienkachdanejvecisúdprvejinštanciepostupovalsprávnekeďnapredmetnýprípadaplikoval
ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, účinného od 1.5.2014, podľa ktorého
orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania, alebo na inú

zákonnú prekážku, alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť, alebo priznať plnenie predávajúceho
voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Toto zákonné ustanovenie (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) upravovalo postup súdu pri
rozhodovaní o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv a súd bol povinný ex offo prihliadať na premlčanie
aj bez toho, aby strana sporu vzniesla námietku premlčania a taktiež bol povinný ex offo prihliadať aj

na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, alebo na inú
zákonnú prekážku, alebo zákonný dôvod, brániaci uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj bez toho, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

16. Dňa 27.9.2018 bol v Zbierke zákonov, č. 98/2018 uverejnený Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. 271/2018 Z.z., podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedieustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa do súladu s čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v
Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. Odvolací súd tak zistil, že ustanovenie zákona (§ 5b

zákona č. 250/2007 Z.z.), ktoré aplikoval súd prvej inštancie a ktoré by musel aplikovať v rámci svojho
rozhodovania aj odvolací súd, nie je v súlade s Ústavou SR. Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen
zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Z uvedeného potom vyplýva, že
postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou,

konkrétne s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto
protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na
súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

17. K otázke hmotnoprávnych účinkov nálezu o nesúlade právneho predpisu (jeho ustanovenia) s
ústavou zaujal ústavný súd zjednocujúce stanovisko v uznesení sp.zn. Plz. ÚS 1/06 zo dňa 11.10.2006.

Konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov s ústavou
treba vykladať tak, že platia ex tunc, t.j. od začiatku, a to tak vo veciach judikovaných právoplatne
pred uverejnením nálezu v Zbierke zákonov, ako aj vo veciach právoplatne neskončených v momente
jeho uverejnenia v Zbierke zákonov. Podstata tohto právneho názoru sa v praxi prejavuje v tom, že
ustanovenie zákona, ktoré bolo nálezom ústavného súdu vyhlásené za nesúladné s ústavou, stráca po

márnom uplynutí lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy platnosť ex tunc, t.j. bolo anulované od
počiatku. Na toto ustanovenie zákona sa hľadí, akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou
právnehoporiadkuSlovenskejrepubliky.Pokiaľpretosúdrozhodujevčase,kedyužustanoveniezákona
nesúladné s ústavou nie je účinné a platné, t.j. nie je už súčasťou právneho poriadku Slovenskej
republiky, nemôže na daný prípad takéto ustanovenie zákona aplikovať, a to bez ohľadu na to, že v čase,

keď nárok vznikol (došlo k premlčaniu nároku), bolo toto ustanovenie platné a účinné. V takomto prípade
treba na vec aplikovať právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením (§ 41a ods.
3 zákona č. 318/1993 Z.z.). Z vyššie uvedených dôvodov by nemohol odvolací súd v napadnutej časti
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ani keby bol preskúmateľný a vecne správny.

18. Okrem uvedeného zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že predmetný spotrebiteľský úver bol
žalovanej 1/ poskytnutý Slovenskou sporiteľňou, a. s., ktorá má postavenie banky. Žalobca sa stal
veriteľom z tohto úverového vzťahu na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 15.10.2009.
Postúpenie pohľadávky znamená, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi
nový veriteľ. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinnosti dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku a

preto sa na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky nevyžaduje súhlas dlžníka. Ide o významnú zmenu
v osobe veriteľa, pre ktorú Občiansky zákonník vyžaduje písomnú formu zmluvy o postúpení, pričom
zároveň ustanovuje, aj ktoré pohľadávky nie sú spôsobilé byť predmetom postúpenia. Osobitné predpisy
môžu upravovať podmienky postúpenia pohľadávok v špecifických prípadoch postúpenia pohľadávok
odlišne, respektíve môžu upravovať aj špecifické podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre platné

postúpenie pohľadávky. V prípade postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského úveru poskytnutého
bankou upravuje špecifické podmienky postúpenia takejto pohľadávky zákon č. 483/2001 Z.z. v
ustanovení § 92 odsek 8 (v znení účinnom ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky 15.10.2009),
ktoré umožňovalo banke právo postúpiť inej osobe len splatnú pohľadávku, respektíve časť pohľadávky,
ktorá je splatná. Súd prvej inštancie sa postúpením pohľadávky zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy

respektíve, otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z pohľadu podmienok ustanovenia § 92 odsek 8
zákona č. 483/2001 Z.z. nezaoberal, pričom zo skutkového stavu je zrejmé, že v tomto prípade došlo k
postúpeniu aj nesplatnej pohľadávky. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej na strane žalobcu,
alebo pasívnej na strane žalovaného je základom súdneho konania, a súd vecnú legitimáciu skúma vždy
aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán sporu nenavrhne.

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba v
časti prevyšujúcej výrok o peňažnej povinnosti žalovaných 1/ a 2/ zamietnutá a v závislom výroku o
trovách konania postupom podľa § 389 ods. 1 písmeno b/ a c/ CSP zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie bude primárne zaoberať

otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z pohľadu splnenia podmienok daných ustanovením § 92
odsek 8 zákona č, 483/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky. V tejto súvislosti
dáva odvolací súd do pozornosti súdu prvej inštancie rozsudok NS SR sp.zn. 5 Cdo 36/2020, ktorý bol
uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR /2021 pod číslom R 4/2021 a ktorého právnaveta, druhá časť udáva, že „....ustanovenie § 92 odsek 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení
do 31.12.2016 oprávňovalo banku postúpiť tretej osobe len pohľadávku, ktorá bola v čase postúpenia
splatná. Pokiaľ súd prvej inštancie dospeje k záveru, že žalobou uplatňovaná pohľadávka bola žalobcovi

platne postúpená, rozhodne o hmotnoprávnej dôvodnosti nárokov žalobcu a svoje rozhodnutie v súlade
s ustanovením § 220 odsek 2 CSP riadne, s prihliadnutím na konkrétne zistenia, odôvodní. V novom
rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o trovách prvoinštančného a aj tohto odvolacieho konania (§
391 odsek 2 CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).