Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, June 30, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 18CoE/436/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211219813
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Tóth
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1211219813.1

Uznesenie

KrajskýsúdvBratislave,vsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.BorisaTóthaačlenovsenátuJUDr.
Paulíny Pacherovej a JUDr. Beaty Trandžíkovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25,
811 09 Bratislava, proti povinnému: X. V.F., B.. XX.X.XXXX, X. G. X, XXX XX X., o vymoženie uloženej
povinnosti zaplatiť 2.268,98 EUR istiny s príslušenstvom, trov exekučného konania a trov exekúcie

vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka
60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 11191/11, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava II, č.k. 53Er/1702/2011-33 zo dňa 3.5.2016, pomerom hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava II, č.k. 53Er/1702/2011-33 zo dňa 3.5.2016, z r u
š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „exekučný súd“) napadnutým uznesením A) odvolávajúc sa na
ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m), vo vzťahu k § 243f a § 39 ods. 4 zákona č. 233/1995 Z. z., o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), v znení ďalších noviel (ďalej len „EP“), vo vzťahu
k § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení ďalších noviel (ďalej len „ZoSÚ“)
a § 39, § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“), zastavil exekúciu a
B) o trovách účastníkov exekučného konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 zákona NZ ČSR č. 99/1963

Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal na náhradu
trov konania právo.

2. Svoje rozhodnutie exekučný súd odôvodnil tým, že dňa 21.1.2016 oprávnený v súlade s § 39 ods. 4
EP zaslal súdnemu exekútorovi doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, ktoré tento dňa 04.02.2016
postúpil exekučnému súdu. Exekučný súd mal za preukázané, že oprávnený, ako veriteľ, uzavrel s

povinným, ako dlžníkom, dňa 22.6.2010 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len „zmluva“). Povinný v
zmluvnom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ a oprávnený ako dodávateľ. Úver bol v zmysle čl. 13 VUP
zabezpečený blankozmenkou s tým, že zmenkovú sumu a dátum začiatku jej úročenia vyplní remitent
(oprávnený) ku dňu splatnosti celého úveru, pričom zmenka bude predstavovať samostatný zmenkový
nárok veriteľa voči dlžníkovi. Exekučný súd poukázal na to, že zabezpečenie úveru zmenkou presahuje
30 % istiny, čo je v rozpore s ust. § 4 ods. 6 ZoSÚ, účinného v čase uzavretia zmluvy. Na tomto základe

a s poukazom na rozhodnutia súdov, citované v uznesení, dospel k záveru, že dohoda o zabezpečení
záväzku zmenkou ako aj dohoda o vyplňovacom práve zmenky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
a pre rozpor so zákonom je absolútne neplatná. Ako absolútne neplatnú v zmysle § 39 OZ exekučný
súd vyhodnotil aj samotnú zmenku. Ďalej poukázal na to, že zmluva uzavretá s povinným neobsahuje
podstatné náležitosti vyžadované § 4 ods. 2 písm. g) až j) ZoSÚ, v dôsledku čoho sa úver považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Na uvedenom základe preto exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. m)

EP zastavil.3. Uznesenie v zákonom stanovenej lehote napadol odvolaním oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd
odvolaním napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie
odôvodnil tým, že exekučný súd sa riadil nesprávnym právnym posúdením veci. Odvolanie oprel o

dôvody spočívajúce v tom, že úver, ktorý bol povinnému poskytnutý na účel povolania nemá povahu
spotrebiteľského úveru v zmysle ZoSÚ. Ďalej dôvodil tým, že samotná neprípustnosť zabezpečenia dlhu
zo spotrebiteľského úveru zmenkou nemôže cenný papier, akým je zmenka, urobiť nevykonateľným.
Preto zákonodarca riešil túto situáciu zodpovednosťou veriteľa, z takéhoto zmenkového uplatnenia voči
dlžníkovi, za škodu, ktorú mu takto spôsobí. Dlžník preto voči veriteľovi má námietku nároku na náhradu

škody, ak mu v dôsledku zabezpečenia dlhu zo spotrebiteľského úveru bola spôsobená škoda veriteľom
za podmienky, že vznik škody preukáže. Rozhodca v konaní o vydanie exekučného titulu preto nemohol
prihliadnuť na nemožnosť zabezpečenia splnenia dlhu zo spotrebiteľského úveru zmenkou, pretože
dlžník (povinný) ani netvrdil vznik škody a ani ho nepreukazoval. Ostatne konštatoval, že zákaz zmenky
nemôže spôsobiť jej nevykonateľnosť, nakoľko zmenka je cenný papier a jej vznik, aj keď je zakázaný,
nemožno poprieť. Prihliadať na to, že jej vznik je zakázaný, voči zmenke samotnej, nie je možné. Iba

zmenkový dlžník, ktorý takú zmenku vystavil, má právo na náhradu škodu voči veriteľovi, ktorý mu
použitím takejto zmenky spôsobil škodu.

4. Povinný sa k odvolaniu oprávneného, ktoré mu bolo riadne doručené nevyjadril.

5. Odvolanie podané v zákonnej lehote oprávneným smerujúce proti rozhodnutiu vyššieho súdneho
úradníka o zastavení exekúcie, voči ktorému Exekučný poriadok odvolanie pripúšťa (§ 58 ods. 5 EP).
Podaním odvolania uplatneného za účinnosti OSP nedošlo k zrušeniu rozhodnutia zo zákona (§ 374
ods. 4 OSP) a boli splnené podmienky funkčnej príslušnosti odvolacieho súdu konať a rozhodovať o
zastavení exekúcie v inštančnom postupe. Tieto podmienky v zmysle § 470 ods. 2, 4 zákona NR SR č.

160/2015 Z.z., Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“), zostali zachované aj po 01.07.2016.

6. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 470 CSP), po preskúmaní
obsahu spisu a napadnutého uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a
380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu

prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je vecne správne.

7.Zpredloženéhospisovéhomateriáluvyplýva,žesvojimnávrhomnavykonanieexekúciesaoprávnený
domáha uskutočnenia exekúcie, na základe rozhodcovského rozsudku, ktorým bola povinnému uložená
povinnosť zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 2.268,98 Eur istiny spolu so zmenkovým úrokom vo

výške 0,25% denne z dlžnej sumy 2.268,98 Eur od 12.12.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo
výške 6% ročne z dlžnej sumy 2.268,98 Eur od 22.6.2011 do zaplatenia a trovy rozhodcovského
konania 491, 46 Eur. Teda, niet sporu, že v predmetnej veci ide o exekučný titul predpokladaný v § 41
ods. 2 písm. d) EP - vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.

8. Z obsahu výroku a tiež odôvodnenia tohto rozsudku je zrejmé, že uloženej povinnosti majúcej
charakter peňažného plnenia sa zmenkovo právny charakter vzťahu týka bez ďalšieho výlučne len
zmenkového úroku vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy 2.268,98 Eur od 12.12.2010 a zákonného
zmenkového úroku 6% z dlžnej sumy 2.268,98 Eur od 22.6.2011 do zaplatenia. V ostatnej časti zmenka
plnila len zabezpečovaciu funkciu. Samotný exekučný titul - rozhodcovský rozsudok sa zásadne opiera

o zmluvu o úvere a nie o vystavenú zmenku. Z rozhodnutia exekučného súdu, ani z obsahu spisu sa
nedá zistiť, prečo za zmenkovo právny vzťah prvostupňový súd považoval celé plnenie vyplývajúce z
exekučného titulu. Ide o plnenie, ktorého časti sú vo výroku exekučného titulu jasne diferencované,
pričom peňažné plnenie je zásadne deliteľné a teda neexistuje prekážka, pre ktorú prvoinštančný súd
nemohol osobitne hodnotiť istinu úveru spolu so zákonným úrokom a osobitne úrok zmenkový.

9. Exekučný súd v predmetnej veci zabudol na ozrejmenie svojich úvah, ktoré ho viedli k hodnoteniu
záväzkového vzťahu veriteľa a dlžníka ako spotrebiteľského úveru, resp. sa vôbec nezaoberal
tým, či dlžníkovi, ako povinnému, svedčí rozšírený rozsah ochranných inštitútov náležiacich výlučne
spotrebiteľovi v zmysle ustanovení ZoSÚ. V predmetnej úverovej zmluve dlžník totiž prehlásil, že

poskytnuté mu finančné prostriedky použije na výkon povolania, čo exekučný súd prehliadol a čo reálne
znamená, že aplikáciu ochranných inštitútov predpokladaných v zákone o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov vylučuje priamo § 3 ods. 2 ZoSÚ, v znení účinnom v čase
uzavretia úverovej zmluvy.10. Exekučný súd je v spotrebiteľských veciach v zmysle § 57 ods.1 písm. m) EP v znení prijatom
novelou zákona NR SR č. 438/2015 Z.z., síce povinný podrobiť exekučný titul, v ktorom sa uplatňoval

nárok zo zmenky, prieskumu jeho súladu so zákonom z hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok,
obmedzenia aleboneprípustnosti použitiazmenky,alebo rozporusdobrýmimravmialebosozákonom,
avšak pri tomto prieskume musí akceptovať limity vyplývajúce z právnej úpravy danej osobitnými
zákonmi, ktorými je treba rozumieť zák. č. 258/2001 Z.z. a následný zák. č. 129/2010 Z.z., vymedzujúce
pojem spotrebiteľského úveru a s týmto úverom spojené obmedzenia použiteľnosti zmenky.

11. Podľa § 3 ods. 2 ZoSÚ sa na účely tohto zákona spotrebiteľom rozumie fyzická osoba, ktorej je
ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania.

12. Odvolací súd vzhľadom na cit. ust. zákona poukazuje na potrebu dôsledného rozlišovania medzi

spotrebiteľským vzťahom, ktorým sa rozumie zmluvný vzťah uzatváraný medzi dodávateľom a fyzickou
osobou nepodnikateľom a spotrebiteľským úverom, vymedzeným v ZoSÚ, ktorý je len časťou z
celkovej množiny spotrebiteľských vzťahov.

13. Vzhľadom na predmetné osobitosti právnej úpravy odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie

zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi dňa 22.6.2010 síce správne vyhodnotil ako zmluvu o
spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú všeobecné ustanovenia OZ o spotrebiteľských zmluvách, avšak pre
účelovosť úveru poskytnutého povinnému, na jej posúdenie nemožno aplikovať ustanovenia zákona č.
258/2001 Z.z., o spotrebiteľských úveroch.

14. Ako odvolací súd už uviedol, niet sporu o tom, že zmluvné vzťahy uzatvárané medzi dodávateľom a
fyzickou osobou nepodnikateľom spĺňajú požiadavku spotrebiteľského vzťahu. Pokiaľ je ale predmetom
tohto vzťahu účelovo poskytnutý úver (v prejednávanej veci úver na účel povolanie) a túto účelovosť
žiadny z účastníkov vzťahu nespochybnil, potom vzhľadom na § 3 ods. 2 ZoSÚ, nejde o spotrebiteľský
úver, a na tieto zmluvné vzťahy (úverové zmluvy) nemožno citovaný právny predpis aplikovať.

Úvery poskytnuté na účel zamestnania, povolania, podnikania nemajú povahu spotrebiteľského úveru
upraveného zák. č. 258/2001 Z.z. (neskôr zák. č. 129/2010 Z.z.) a ochrana spotrebiteľa o obmedzení
a neskôr úplnom vylúčení zabezpečenia úveru zmenkou sa na tieto úvery (druhy zmlúv) nevzťahuje
(obdobne NS SR 5Cdo 415/2012). Aplikácia ZoSÚ preto v prejednávanej veci nie je možná.

15. Z predmetného spisu ako aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia ďalej vyplýva, že exekučný súd
uznesením č.k. 53Er/1702/2011-22 dňa 20.9.2011, právoplatným dňa 3.1.2012, v časti o vymoženie
zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy 2.268,98 Eur od 12.12.2010 do zaplatenia už
zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následne uznesením
č.k. 53Er/1702/2011-28 dňa 26.1.2012, právoplatným dňa 13.2.2012, v tejto časti exekúciu zastavil.

Zmenkového nároku sa tak exekúcia týka len v 6% zákonnom zmenkovom úroku.

16. So zreteľom na uvedené sa odvolací súd osobitne zameral na otázku, či nedostatočným skutkovým
zistením majúcim za následok zaujatie predčasného právneho záveru nebola súdom prvej inštancie
odňatá oprávnenému možnosť pred ním konať (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP).

Za znemožnenie uskutočňovania strane patriace procesné práva, v zmysle uvedeného ustanovenia,
sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Civilný sporový poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.

17. Predmetnému dôvodu odvolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ znemožnenie uskutočnenia
procesných práv pred súdom (v súdnom konaní), 2/ to, že k znemožneniu uskutočnenia účastníkovi
patriacich práv došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ znemožnenie uskutočňovania procesných práv
sa deje voči (strane sporu) účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v

žiadnom zo svojich ustanovení pojem znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva
nešpecifikuje, pod týmto pojmom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý
znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznanýchmu Civilným sporovým poriadkom, resp. Exekučným poriadkom, na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov.

18. O vadu, ktorá je z hľadiska § 389 ods. 1 písm. b) CSP významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal strane/účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
O taký prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, že odvolateľ oprávnene vo svojom odvolaní vytýka,
že uznesenie exekučného súdu je zmätočné.

19. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že
každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdkaždýmáprávonato,abyjeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie

rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje

ústavnoprávne princípy (napr. II. US 85/06).

20. Zmyslom práva na súdnu ochranu (jej nedielnou súčasťou je i exekučné konanie) je umožniť
každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická
alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď
nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002
II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).

21. Podľa § 241h ods. 1, veta prvá EP, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné

konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

22. Podľa § 9a ods. 1 až 4 EP, v znení účinnom do 31.3.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní
podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

Ustanovenia Civilného sporového poriadku o odpustení zmeškania lehoty, prostriedkoch procesného
útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii, neodkladných opatreniach a zabezpečovacích
opatreniach sa v konaní podľa tohto zákona nepoužijú.

Na účely tohto zákona sa pojem žaloba podľa povahy veci vykladá ako návrh na vykonanie exekúcie,

námietky proti exekúcii, návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie.

Na účely tohto zákona sa pojmy strana a spor vykladajú ako účastník konania a konanie podľa tohto
zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.

23. Podľa § 9b ods. 4, 5 EP, v cit. znení, v konaní podľa tohto zákona môže súd výnimočne vykonať
dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli, ak je to nevyhnutne potrebné na zistenie skutkového stavu veci.
V konaní podľa tohto zákona rozhoduje súd uznesením.24. Podľa § 234 ods. 2 CSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.

25. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rovnaké požiadavky boli na odôvodnenie rozhodnutia boli
kladené aj v zmysle § 157 ods. 2 OSP, ako procesného predpisu účinného v čase vydania napadnutého
rozhodnutia.

26. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

27. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a

zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

28. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že i odôvodnenie uznesenia exekučného súdu
musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia.

Exekučný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen
poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy uznesenia (§ 220 ods. 2,
3 v spojení s § 234 ods. 2 CSP) je nie len formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu
obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných uznesení, ale má
byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj
v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia uznesenia predovšetkým je preukázať

správnosť uznesenia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu
súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto požiadavky napadnuté uznesenie
exekučného súdu nespĺňa.

29. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia

prvoinštančného súdu je nepreskúmateľné a zmätočné. Čo malo za následok porušenie práva
odvolateľa na spravodlivé súdne konanie a odňatie možnosti odvolateľa konať pred súdom preto
odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP,
zrušil a vec mu, podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP, vrátil na ďalšie konanie.

30. Úlohou exekučného súdu bude sa vyporiadať s výhradami odvolacieho súdu obsiahnutými v bodoch
7 až 15. Ak napriek uvedeným výhradám bude mať exekučný súd, v rámci ním vykonaných dôkazov za
preukázané, že v tomto štádiu konania, zohľadniac svoje právoplatné uznesenie č.k. 53Er/1702/2011-28existuje priestor pre použite ochranných inštitútov spotrebiteľského práva, tieto svoje úvahy riadne
zdôvodní. Inak bude jeho úlohou vo veci núteného výkonu exekučného titulu pokračovať.

31. Keďže odvolací súd rozhodnutie exekučného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, rozhodne
o náhrade trov i odvolacieho konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom
dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania ( §
447 písm. d/, e/ CSP).