Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 30, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/58/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118304494
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Školníková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:6118304494.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek

senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Renáty Šiškovej v spore žalobcu: Nexenture s.r.o., so sídlom
Komárnická 11, 821 03 Bratislava, IČO: 48 058 793, právne zastúpeného: Mgr. Peter Kubala, advokát,
so sídlom Pod Párovcami 1362/55, 921 01 Piešťany, proti žalovanému: TANK-O-MAT Košice 1, s.r.o.,
so sídlom Klobučnícka 4, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 403 972, právne
zastúpenému: BARRISTER LEGAL s. r. o., so sídlom Radvanská 28, 811 01 Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 46 225 234, o zaplatenie 9.600,- eur s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 40Cb/63/2019 - 354 zo dňa 25.06.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 40Cb/63/2019 - 354 zo dňa
25.06.2020 p o t v r d z u j e .

II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdBratislavaIakosúdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomvýrokomI.uložilžalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.600,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo
sumy 9.600,- eur od 16.02.2018 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-

eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 8,
§ 153, § 191, § 192, § 232 ods. 3 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), § 261 ods. 1, § 269 ods. 2, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, § 369c zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“) a § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka.

2.Súdprvejinštancievodôvodnenínapadnutéhorozsudkuuviedol,žežaloboupodanoudňa25.04.2019
na Okresnom súde Banská Bystrica sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny vo výške
9.600,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 9.600,- eur od 16.02.2018 do
zaplatenia. Žalobca žalobu odôvodnil tak, že žalobca uzatvoril so žalovaným obchodnoprávnu zmluvu
o poskytovaní poradenských služieb. Popri ostatných dojednaniach sa zmluvné strany dohodli aj na
výške minimálnej odmeny pre žalobcu vo výške 8.000,- eur bez DPH, a to aj pre prípad, že by žalovaný
odmietol získané úverové zdroje. Žalobca poskytol žalovanému služby, za ktoré žalovaný nezaplatil,

preto žalobca vystavil faktúru a spolu s istinou si uplatnil aj úroky z omeškania. Okresný súd Banská
Bystrica ako upomínací súd vydal vo veci platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor. Žalovaný
v podanom odpore nárok žalobcu v celom rozsahu poprel. Žalovaný potvrdil, že dňa 18.03.2015 uzatvoril
so žalobcom Zmluvu o poskytovaní poradenských služieb. Podľa článku I. bod 3 zmluvy platilo, žeslužby budú poskytnuté ústne, telefonickými konzultáciami, osobne priamo na rokovaniach a vo forme
písomných výstupov a finálnej verzie informačného memoranda. Žalobca si podľa žalovaného nesplnil
svojepožiadavkyužodzačiatkuaprvotnádokumentácia,ktorábolavypracovanážalobcomaktorámala

slúžiť ako podklad pre získavanie záväzných ponúk v súlade s požiadavkami, nebola vypracovaná v
požadovanej kvalite a v súlade s požiadavkami žalovaného, aby zabezpečovala akceptovateľné ponuky.
Z dôvodu nesplnenia si primárnej povinnosti zo strany žalobcu, nevznikol podľa žalovaného ani nárok
na minimálnu odmenu. Žalovaný musel zabezpečiť nový model, ktorý by slúžil ako podklad pre získanie
veriteľov, a to prostredníctvom personálne a majetkovo prepojenej spoločnosti TANK-O-MAT Invest a.s.,

IČO: 44 568 304 a celý proces musel byť spustený znova. Spoločnosť CBRE s.r.o., ktorá zabezpečovala
proces, tak musela urobiť aj preto, že vo viacerých finančných inštitúciách bol problém s verifikáciou
predložených „assumptions“ v rámci finančného modelu z dôvodu, že neboli k dispozícii overené dáta
(napr. maržovosť v sektore predaja pohonných hmôt). Spoločnosť CBRE s.r.o. svoj záväzok splnila včas
a riadne, na základe čoho bola za spoločnosť vystavená faktúra č. 161100052 zo dňa 09.02.2016 na
sumu 5.000,- eur s DPH. Je nesporné, že žalobca si povinnosti zo zmluvy nesplnil riadne a nárok na

odplatu mu nevznikol. Žalovaný od začiatku deklaroval, že je pre neho neakceptovateľné osobné ručenie
pre financovanie projektu. Žalobca mal o uvedenej podmienke vedomosť a napriek tomu predložil
žalovanému dokumentáciu, ktorá bola pre zabezpečenie akceptovateľnej ponuky nepoužiteľná.

3. Napadnuté rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že zo Zmluvy o poskytovaní poradenských

služieb (č.l. 5) vyplýva, že bola uzavretá medzi žalobcom ako poradcom a žalovaným ako klientom
dňa 18.03.2015. Predmetnou zmluvou sa poskytovateľ zaviazal, že bude s odbornou starostlivosťou
poskytovať klientovi (žalovanému) v rozsahu dohodnutom v zmluve ekonomicko-poradenské služby
v súvislosti s projektom samoobslužných čerpacích staníc, špecificky zameraných na získanie
dlhového alebo leasingového financovania, pričom žalovaný prehlásil, že má zabezpečené dostatočné

množstvo equity. Žalovaný spolupracoval s finančným partnerom. Asistencia a poradenstvo malo
podľa zmluvy zahŕňať: asistenciu s prípravou času vo forme informačného dokumentu, asistenciu
s prípravou finančného plánu, identifikáciu cieľových bankových spoločností, oslovenie a vedenie
komunikácie, vyhodnotenie predložených ponúk, poskytnutie pripomienok a poskytnutie súčinnosti
právnemu poradcovi. Z článku II bod 4 zmluvy vyplýva, že žalovaný bude svoje požiadavky, otázky,

či problémy formulovať ústne alebo písomne. V prípade ústnej dohody si žalobca nechá odsúhlasiť
konečné znenie žalovaným zadanej úlohy. V zmysle bodu 10 zmluvy žalobca bude poskytovať služby s
náležitou profesionálnou starostlivosťou a schopnosťami a v súlade s cieľmi žalovaného. Podľa článku
IV zmluvy bod 1 sa žalovaný zaviazal uhradiť odmenu poskytovateľovi za jeho činnosť. V zmysle bodu 2
zmluvy sa žalobca a žalovaný dohodli na odplate za ekonomicko-poradenskú činnosť vo výške 1,6% z

objemu získaného financovania. Zmluvné strany sa dohodli, že minimálna výška odmeny bude 8.000,-
eur a v prípade, že žalovaný odmietne záväznú ponuku, ďalších 8.000,- eur. Odmena nezahŕňa DPH.
Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú od 02.03.2015. Z faktúry č. 0022018 vyplýva, že bola vystavaná
dňa 01.02.2018 so splatnosťou 15.02.2018 žalobcom pre klienta, žalovaného, na sumu 9.600,- eur a
bola ňou fakturovaná odmena za odborné poradenstvo v súvislosti s projektom financovania. Medzi

stranami nebolo sporné, že medzi nimi dňa 18.03.2015 došlo k podpísaniu dvojstrannej zmluvy o
poskytovaní poradenských služieb. Podľa obsahu predmetnej zmluvy súd prvej inštancie dospel k
záveru, že ide o nepomenovanú zmluvu, keď si v nej strany dostatočne určili predmet svojich záväzkov
a teda k uzavretiu zmluvy došlo. Medzi stranami vznikol obchodnoprávny vzťah, ktorý sa v zmysle
ustanovenia § 261 ods. 1 ObZ spravuje Obchodným zákonníkom a zmluvnými dojednaniami. Medzi

stranami bolo sporné, či na základe predmetnej uzavretej zmluvy vznikol žalobcovi nárok na odmenu,
ktorú si voči žalovanému vyfakturoval faktúrou č. 0022018 zo dňa 01.02.2018 vo výške 9.600,- eur.
Výška predmetnej uplatnenej odmeny nebola medzi stranami sporná a zodpovedá výške minimálne
dohodnutej odmeny, ktorú si strany dohodli v Zmluve o poskytovaní poradenských služieb. Sporným
bolo, či žalobcovi nárok na predmetnú odmenu v následnosti na jeho činnosť a splnenie si povinnosti

zo zmluvy vznikol. Súd prvej inštancie poukázal na zmluvnú voľnosť strán pri uzatváraní záväzkových
vzťahov. Jednotlivé povinnosti vyplývajúce z predmetného záväzkového vzťahu si strany dohodli v rámci
svojej zmluvnej voľnosti, svoje záväzky boli povinné dodržiavať a boli nimi viazané. Súd prvej inštancie
poukázal tiež na zásadu „Pacta sunt servanda“ lat. „dohody treba zachovávať“, ako jednej zo základných
pravidiel prirodzeného práva. V rámci zmluvnej voľnosti bolo teda na stranách, k akým záväzkom sa

v zmysle dohodnutej zmluvy zaviazali. Predmetom predmetnej zmluvy o poskytovaní poradenských
služieb bol záväzok žalobcu ako „poradcu“ poskytovať žalovanému s odbornou starostlivosťou a
spôsobom v dohodnutom rozsahu ekonomicko-poradenské služby v súvislosti s klientovým projektom
výstavbysietesamoobslužnýchtankovacíchstanícvrozsahubližšiešpecifikovanomvzmluveazáväzokžalovaného v postavení klienta uhradiť poskytovateľovi za jeho činnosť odmenu dohodnutú v článku IV
predmetnej zmluvy.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ďalej odôvodnil tým, že z článku IV ods. 2 zmluvy vyplýva,
že sa strany medzi sebou dohodli na výške odplaty za ekonomicko-poradenskú službu vo výške
1,6% z objemu získaného dlhového financovania a v minimálnej výške 8.000,- eur (bez DPH). Medzi
stranami nebolo sporné, že k získaniu dlhového financovania na základe činnosti žalobcu nedošlo. V
predmetnejzmluvesivšakstranyvzájomnedohodliminimálnuodmenu,ktoráboladohodnutázačinnosť

žalobcu a nebola podľa zmluvy viazaná na dosiahnutie výsledku ako úverového financovania. Sporným
medzi stranami v konaní nebola ani skutočnosť, či žalobcovi patrí odmena aj v prípade neúspešného
výsledku. Obrana žalovaného spočívala v tvrdení, že si žalobca svoje záväzky z predmetnej zmluvy
nesplnil riadne, a teda mu nárok na odplatu za jeho činnosť nevznikol. Žalobca toto tvrdenie sporoval
a na preukázanie riadneho splnenia svojich záväzkov predložil súdu listinné dôkazy, ktoré súd prvej
inštancie posudzoval vo vzťahu k jeho jednotlivým povinnostiam. Vykonaným dokazovaním potom súd

prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal, že poskytol v zmysle predmetnej
zmluvy žalovanému asistenciu a poradenstvo a za vykonanú činnosť mu patrí minimálna odmena podľa
zmluvy. Predmet a rozsah záväzku žalobcu označený v zmluve ako asistencia a poradenstvo malo
v zmysle článku I zmluvy zahŕňať nasledovné aktivity: Asistenciu s prípravou tzv. „financing casu“ vo
forme informačného dokumentu (memoranda) o Projekte, ktorý bude pripravený za účelom prezentácie

Projektu potenciálnym úverovým veriteľom. Splnenie predmetného záväzku žalobca v konaní preukázal
listinným dôkazom „Project Core“ adresovaný Slovenskej sporiteľni a.s. zo dňa 29.05.2015 a listinným
dôkazom „Project Core“ adresovaný spoločnosti Unicredit Leasing SK. Žalovaný existenciu projektov
nepoprel, potvrdil ich, avšak jeho obrana spočívala v tvrdení, že už prvotná dokumentácia bola
vyhotovené v nepostačujúcej kvalite, nakoľko sa v nej nenachádzala napr. maržovosť predmetného

predaja pohonných hmôt. Toto tvrdenie o nedostatku kvality však podľa súdu prvej inštancie žalovaný v
konaní nepreukázal a nepreukázal ani to, že by predmetný chýbajúci údaj, ktorý namietal žalovaný, bol
takou podstatnou zložkou predmetného projektu, ktorá by mala za následok záver, že žalobca si svoje
povinnosti zo zmluvy nesplnil. Uvedené požiadavky na rozsah predmetného projektu a položky, ktoré
by mal obsahovať, si strany zmluvne nedohodli. Ďalšou zložkou poradenstva mala podľa zmluvy byť

asistencia s prípravou finančného plánu Projektu. Uvedenú zložku žalobca preukazoval vypracovaným
finančným plánom. Žalovaný ho nijako nesporoval. Ďalšou zložkou mala byť identifikácia cieľových
bankových a leasingových spoločností, na čo žalobca predložil zoznam identifikovaných potenciálnych
bankových a leasingových partnerov, kde je prehľadne zaznamenaný krátky popis postupu pri ich
oslovení a komunikácii s nimi. Žalovaný uvedený dôkaz nesporoval. Ďalšou zložkou bolo oslovenie

a vedenie komunikácie s oslovenými potenciálnymi úverovými veriteľmi za účelom zodpovedania ich
otázok, ako aj získania indikatívnych a záväzných ponúk na financovanie Projektu alebo jeho časti.
Žalobca v konaní tvrdil, že aktívne postupoval a komunikoval podľa zmluvy a súd prvej inštancie
dospel k záveru, že predložená emailová komunikácia žalobcu s finančnými subjektami uvedené
tvrdenie potvrdzuje. Žalovaný emailovú komunikáciu nesporoval. Ďalšou zložkou bolo vyhodnotenie

predložených ponúk a vedenie rokovaní o podmienkach vo finančnej oblasti. Súd prvej inštancie dospel
k záveru, že naplnenie uvedenej zložky žalobca dostatočne preukázal predloženými ponukami A. a B.
B.. K zložke poskytnutie súčinnosti právnemu poradcovi klienta žalobca uviedol, že spolupracoval napr.
s právnym zástupcom žalovaného, kedy sa komunikovala a dohadovala zmluva o mlčanlivosti. Žalovaný
uvedenú skutočnosť nesporoval. K zložke poskytnutie pripomienok a odporúčaní klientovi k návrhom

úverovej zmluvy, sa podľa vyjadrenia do tejto fázy nedostali z dôvodu odmietnutia predložených ponúk
zo strany žalovaného. Na základe uvedeného dokazovania tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalobcavkonanípreukázalsvojučinnosťprežalovanéhovzmyslerozsahujehopovinnostívyplývajúcich
mu zo zmluvy. Sporným medzi stranami bola skutočnosť, či žalobca vykonal predmetnú činnosť s
odbornou starostlivosťou a či konal v spolupráci a koordinácii s klientom, teda so žalovaným. Obrana

žalovaného spočívala v tom, že činnosť žalobcu smerovala len k neakceptovateľným ponukám, nakoľko
pre žalovaného bolo neprijateľné dohodnutie osobného ručenia vo vzťahu k úverovým produktom.
Vzhľadom k tomu, že o tejto požiadavke žalobca vedel, nemožno podľa žalovaného jeho činnosť posúdiť
ako riadnu v zmysle predmetnej zmluvy. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie nezistil, že by
si strany dohodli predmetnú podmienku pri jej uzatváraní. Klient mohol v zmysle predmetnej zmluvy

formulovať svoje požiadavky písomne alebo ústne. Žalovaný v konaní nepreukázal žiadny písomný
pokyn, resp. požiadavku. Z predloženej zmluvy taká požiadavka nevyplývala a žalobca toto tvrdenie v
konaní dostatočne nepreukázal. Uvedenú skutočnosť o zadaní predmetnej podmienky uviedli vo svojom
výsluchu konatelia žalovaného, čo žalobca sporoval avšak žiaden iný dôkaz z jeho strany predloženýnebol. Z predloženej emailovej komunikácie vyplýva, že žalobca mal vedomosť o odmietaní ručenia
zo strany žalovaného. Súd prvej inštancie prisvedčil žalobcovi, že uvedená emailová komunikácia je
datovaná až neskôr po uzatvorení zmluvy a ak žalobca vykonával činnosť v zmysle zmluvy dovtedy,

patrí mu odmena. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovanému sa v konaní nepodarilo dostatočne
preukázať, že by žalobca nekonal tak, ako mu ukladala zmluva. Súd prvej inštancie poukázal na zmluvnú
voľnosť strán a na skutočnosť, že si mali možnosť vzájomné povinnosti dohodnúť pre prípad nejasností
podrobnejšie. Ak si uvedený spôsob nezvolili, bolo na nich, či unesú v prípadnom spore dôkaznú
povinnosť. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovanému sa v konaní nepodarilo preukázať, že by

bola medzi stranami striktne dohodnutá neakceptovateľná požiadavka ručenia zo strany žalovaného a
že činnosť žalobcu, ktorú preukázal a ktorá smerovala k vyjednaniu úverovej zmluvy, by nenapĺňala
jeho záväzky vyplývajúce zo zmluvy. V konaní nestačí len uvedenú skutočnosť sporovať, ale treba
ju aj preukázať. Ani skutočnosť, že na obdobný predmet bol uzatvorený zmluvný vzťah medzi tretími
osobami a ani skutočnosť, že spoločnosť CBRE si vypýtala nižšiu odplatu aj v prípade neúspechu,
nemá na predmet tohto konania vplyv. Rovnako nie je podstatné pre posúdenie predmetného nároku,

či predmetný projekt bol alebo nebol životaschopný, ani či bola možnosť financovania predmetného
projektu alebo nie, a to vzhľadom k tomu, že odmena nebola viazaná na dosiahnutie výsledku – získanie
samotného úveru.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne
posúdil a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Podľa žalovaného dňa 18.03.2015 uzatvoril žalovaný ako klient so žalobcom ako poradcom
Zmluvuoposkytovaníporadenskýchslužieb,nazákladektorejsažalobcaakoporadcazaviazal,žebude
s odbornou starostlivosťou poskytovať žalovanému ako klientovi dohodnuté ekonomicko-poradenské

služby v súvislosti s projektom výstavby a prevádzky siete nových samoobslužných čerpacích staníc
na území SR, špecificky zameraných na získanie dlhového alebo leasingového financovania. Už z
predmetu zmluvy vyplýva, že hlavnou činnosťou žalobcu bolo získať pre žalovaného dlhové alebo
leasingové financovanie, pričom pri svojej činnosti mal postupovať žalobca s odbornou starostlivosťou.
Žalobca mal poskytovať svoje služby s náležitou profesionálnou starostlivosťou a schopnosťami

a v súlade s cieľmi žalovaného, o ktorých bol informovaný. Žalovaný od začiatku spolupráce so
žalobcom deklaroval, že je pre neho neakceptovateľné osobné ručenie pri financovaní projektu výstavby
a prevádzky siete nových čerpacích staníc, čo vyplýva aj zo znenia Zmluvy o poradenstve, kde
v článku I bod 1 žalovaný deklaroval a žalobca mal o tom vedomosť, že na projekte spolupracuje s
finančným partnerom, spoluinvestorom a má zabezpečené dostatočné equity na financovanie projektu.

Z uvedeného dôvodu bolo dohodnuté, že v prípade, ak by takáto podmienka bola požadovaná zo
strany akéhokoľvek veriteľa, ktorý by chcel predmetný projekt financovať, zo strany žalovaného by bola
takáto ponuka nepriechodná. Žalobca mal o uvedenej podmienke od začiatku spolupráce so žalovaným
vedomosť. Napriek vyššie uvedenému z emailovej komunikácie, ktorá bola založená do súdneho spisu
vyplýva, že o týchto informáciách žalobca veriteľov neinformoval, kedy z emailu zo dňa 20.07.2015

vyplýva, že veriteľ A. nemal žiadnu informáciu o podmienke žalovaného, že z jeho strany nie je pre
neho akceptovateľné osobné ručenie a rovnako to bolo aj v prípade druhého veriteľa spoločnosti
B. B. (email zo dňa 16.11.2015). Z uvedených dôvodov má žalovaný za preukázané, že žalobca
od začiatku spolupráce nepostupoval v súlade s požiadavkami a cieľmi žalovaného, nepostupoval s
odbornou starostlivosťou ako to vyžadovala zmluva o poradenstve a z uvedeného dôvodu ani nemohol

nikdy zabezpečiť akceptovateľné ponuky zo strany veriteľov. Žalovaný má za preukázané, že emailovú
komunikáciu žalobcu s potenciálnymi veriteľmi a predloženie ponuky žalovanému, ktorá od začiatku
nevychádzala z požiadaviek žalovaného, nemožno považovať za splnenie si povinnosti žalobcu v
súlade so zmluvou o poradenstve a v žiadnom prípade žalobcovi na základe uvedeného nemohol
vzniknúť nárok na zaplatenie odmeny. Žalobca si nesplnil primárnu povinnosť zo zmluvy o poradenstve

a z uvedeného dôvodu mu nemohol vzniknúť nárok ani na minimálnu výšku odmenu podľa zmluvy.
Žalovaný má za to, že konajúci súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav keď uviedol, že žalovaný
dostatočne nepreukázal, že by žalobca mal o požiadavke žalovaného ohľadom neakceptovania
osobného ručenia vedomosť od začiatku spolupráce, pričom súd uviedol, že okrem výpovede dvoch
konateľov žalovaného, žiadny iný dôkaz predložený nebol a výpovede konateľov žalovaného súd

nepovažoval za dostatočné. S uvedeným tvrdením súdu sa nemožno stotožniť, nakoľko už zo samotnej
zmluvy vyplýva, že žalovaný mal spoluinvestora, mal dostatočné finančné equity a teda už od podpisu
zmluvy bolo zrejmé, že žalobca touto informáciou disponoval. Ďalším dôkazom vedomosti žalobcu o
požiadavke žalovaného na odmietnutie osobného ručenia, na ktoré poukazoval žalovaný, bola emailovákomunikácia. Žalobca v konaní uviedol, že o uvedenej požiadavke žalovaného sa údajne dozvedel až
po indikatívnej ponuke zo strany spoločnosti A. zo dňa 08.03.2016, čo nie je pravda a čo žalovaný
aj preukazoval v konaní emailom zo dňa 16.11.2015, z ktorého vyplýva, že žalobca o uvedenej

požiadavke žalovaného vedel oveľa skôr. Žalovaný má za to, že vyššie uvedenými dôkazmi dostatočne
preukázal,ženiejepravdou,čotvrdížalobca,žeopožiadavkežalovanéhonaneakceptovanieosobného
ručenia sa dozvedel až 08.03.2016, pričom konajúci súd tieto dôkazy vôbec nezobral do úvahy, ani
sa s nimi nevysporiadal v zmysle zásady, že dôkazy súd hodnotí každý jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach. V uvedenom prípade neobstojí ani argument, že predmetná požiadavka žalovaného

nebola obsiahnutá písomne v zmluve od slova do slova, a len v takomto prípade by bola pre žalobcu
záväzná. Žalovaný uzatváral so žalobcom zmluvu o poradenstve za účelom získania dlhového alebo
leasingového financovania pre svoj projekt vybudovania čerpacích staníc, na ktorých vybudovaní sa
podieľal so spoluinvestorom s dostatočnými finančnými equitami. Vzhľadom na jasne stanovený cieľ
bolo evidentné, že vzhľadom na to, že mal žalovaný finančné prostriedky, nebol dôvod na to, aby prijímal
osobné ručenie a vzhľadom na skutočnosť, že uvedený cieľ bol od počiatku dobre známy obidvom

stranám, nebol pri uzatváraní zmluvy dôvod výslovne zakomponovať túto požiadavku do textu zmluvy a
žalovaný mal za to, že ustanovenie o tom, že žalobca postupuje v súlade s požiadavkami žalovaného,
je dostatočné. V tejto súvislosti je tiež dôležité poukázať na skutočnosť, že zmluvné strany sa dohodli,
že požiadavky žalovaného môžu byť zadávané žalobcovi aj ústne, nielen striktne písomne. Žalovaný
má za preukázané, že od začiatku spolupráce bolo medzi zmluvnými stranami jasne zadefinované, že

žalovaný nemá záujem o ponuky, v rámci ktorých budú veritelia požadovať osobné ručenie a žalobca
túto požiadavku žalovaného výslovne odignoroval a v rámci oslovovania potenciálnych veriteľov túto
základnú požiadavku žalovaného veriteľom neoznámil. Odôvodnenie nároku na minimálnu odmenu tým,
že žalobca predložením emailovej komunikácie do spisu preukázal, že si plnil povinnosti zo zmluvy,
nemôže byť v žiadnom prípade akceptované, keď od počiatku vykonával žalobca svoje povinnosti

v rozpore s požiadavkami žalovaného, nesplnil si primárnu povinnosť zo zmluvy, čo bolo hlavným
dôvodom prečo neboli zo strany veriteľov predložené žiadne akceptovateľné ponuky. Žalovaný nekonal
s odbornou starostlivosťou, ani s úmyslom dosiahnuť získanie ponuky na financovanie pre žalovaného,
ale z jeho konania nepochybne vyplýva iba jediný záver, a to vykonať akúkoľvek činnosť a následne
si vyfakturovať odmenu, čo nemôže byť akceptované. Vzhľadom na skutočnosť, že na základe zmluvy

uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k splneniu povinnosti žalobcu, konať s odbornou
starostlivosťou na základe pokynov žalovaného, a z uvedeného dôvodu neboli pre predmetný projekt
zabezpečené akceptovateľné ponuky zo strany veriteľov, kedy hlavným dôvodom bolo neodborné a
neprofesionálne konanie žalobcu, nemohol žalobcovi vzniknúť nárok na odplatu, ktorý si uplatňuje
prostredníctvom svojho návrhu v danom konaní. Na základe všetkých uvedených skutočností má

žalovaný za preukázané, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, kedy žalovaný v konaní preukázal, že žalobca od začiatku spolupráce vedel o
požiadavke žalovaného o neakceptovaní ponúk na osobné ručenie a napriek uvedenému nepostupoval
pri vykonávaní činnosti s odbornou starostlivosťou. Žalovaný preto žiada odvolací súd, aby zmenil
rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25.06.2020 č. k. 40Cb/63/2019 - 354 a vydal rozsudok,

ktorým súd žalobu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania v rozsahu 100%.

6. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril dňa 20.09.2020 a k podanému odvolaniu žalovaného
uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje sa správne a spravodlivé. Súd prvej inštancie správne
posúdil skutkový stav, ktorý zistil z dôkazov navrhnutých žalobcom a napokon aj žalovaným, ktorý

bol v zásade v súdnom spore pasívny. Žalovaný v podanom odvolaní síce vytýka súdu, že nevzal
do úvahy výpovede konateľov žalovaného, ktorí však neboli a nemohli mať postavenie svedkov, a
napokon ich vyjadrenia boli len nástrojom procesnej obrany (teda žalovaný tvrdil, ale nepreukazoval
a nepreukázal), keď nepreukázanie nemôže viesť k inému, len ku strate sporu. Žalovaný v podanom
odvolaní v zásade tvrdí len to, čo tvrdil počas konania na súde prvej inštancie. Žalobca zdôrazňuje, že s

touto jeho argumentáciou sa podrobne a opakovane vyporiadal vo svojich predchádzajúci vyjadreniach
a podaniach, vrátane prednesov na súdnych pojednávaniach. Žalobca postupoval podľa zmluvy a
podľa tých pokynov, ktoré od žalovaného dostal. V podstate jedinou žalovaným opakovane uvádzanou
skutočnosťou malo byť, že žalobca vedel od počiatku, teda pred, pri a po podpise zmluvy (o spolupráci)
o tom, že nie je prijateľné „osobné ručenie“ spoločníkov/konateľov žalovaného. Uvedené nie je pravdou,

nezodpovedá tomu ako prebiehala spolupráca a komunikácia medzi stranami sporu a napokon žalovaný
toto svoje tvrdenie v konaní ani nepreukázal. Ak v podanom odvolaní tvrdí, že už e-mail zo dňa
16.11.2015 ohľadom ponuky od B. B., C., preukazuje, že žalobca o takejto výlučnej, rozhodujúcej a
nezmeniteľnej požiadavke žalovaného vedel, tak uvedená komunikácia naopak preukazuje, že žalovanýna daný e-mail nereagoval takým spôsobom, ktorý by jasne, nepochybne a určito preukazoval, že
„žiadne ručenie“, i keby banka dala „úver zadarmo“. Žalovaný len fabuluje, dotvára priebeh tak, ako sa
mu to „hodí“. Napokon už indikatívna ponuka od A. D. („UCB“), datovaná ako ponuka do 30.07.2016,

označená ako „Záručný rámec“, vystavená s platnosťou do 31.07.2015, jasne obsahuje podmienku
„osobného ručenia“ zo strany spoločníkov/konateľov žalovaného. Opätovne uvádzame, že na základe
tejto ponuky sa žalovaný stretol priamo so zástupcami UCB a poskytoval UCB požadované dodatočné
dokumenty a informácie (oficiálne výpis z registra, technické informácie a finančné výkazy, atď.),
potrebné pre ďalšie schvaľovanie zo strany tejto banky, pričom žalovaný nikdy ani žalobcovi a ani

predstaviteľom UCB nespomenul, že ich indikatívna ponuka pre neho nie je akceptovateľná. To isté
platí aj v prípade stretnutia zástupcu žalovaného p. E. s predstaviteľom B. B., C. (B.). Žalovaný mnoho
mesiacov komunikoval so žalobcom, s bankami či inými, na procese získania cudzích (úverových)
zdrojov, pričom nikdy nedal výhradu, pokyn, požiadavku. Takýto bol priebeh, nie ako sa snaží tvrdiť
žalovaný, pretože iné z predložených dôkazov nevyplýva. Žalovaný mal možnosť sa brániť, navrhovať
dôkazy, to, že svoje procesné postavenie a práva využil tak, ako sa v konaní stalo, zaťažuje výlučne

žalovaného. Žalovaný od počiatku vedel čo v konaní tvrdí žalobca, čo preukazuje, ako (navrhované a
predložené dôkazy) – teda na procesný útok mal možnosť reagovať procesnou obranou. To, že spor
prehral, je dôsledkom jeho konania na súde prvej inštancie (z procesného hľadiska), z hmotnoprávneho
hľadiska spor nemohol dopadnúť inak, čo zdôrazňoval žalobca počas konania a dovolí si tak aj na
tomto mieste, pretože nárok žalobcu bol a je daný, je dôvodný a spravodlivý, zodpovedá dohode strán

sporu. Argumenty, či skôr tvrdenia žalovaného, tak zostali len a len v rovine tvrdení, nijako a ničím
nepreukázané. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že hoci by aj mal klient – žalovaný, dostatočné
equity, tak to automaticky neznamená, že banka poskytne potrebné financovanie bez zabezpečenia.
Toto považuje žalobca za ďalší prejav snahy o deklarovanie neznalosti procesu získania financovania
na strane žalovaného, pretože je zrejmé, že banka, ako každá financujúca inštitúcia, ktorej úverové

prostriedky majú byť vrátené (vrátane dohodnutého úroku), potrebuje posúdiť, či daný projekt alebo
účel financovania, má nielen dostatočné equity (vlastné zdroje žiadateľa o úver), ale aj (najmä), či
bude schopná daný úver splatiť z voľných peňažných zdrojov, ktorý daná investícia vygeneruje formou
výnosov a prevádzkového zisku. Equity (vlastné zdroje) v danom prípade boli nasmerované do úvodnej
investície výstavby prvých čerpacích staníc, tzn. neboli určené na budúce splácanie úveru, takže

argument „dostatočnej equity“ z pohľadu získania úveru a jeho splácania nie je priamo relevantný
z hľadiska posúdenia banky, či daný projekt vie financovať bez dodatočného ručenia. Každá banka
posudzuje každú žiadosť o úver individuálne a neexistuje záruka, že financovanie bude pre žiadateľa
schválený. O tomto žalovaný vedel a je to aj uvedené v zmluve o poradenstve. Na záver žalobca
uviedol, že ak by (aj čisto teoreticky) žalovaný povedal predstaviteľom A. a B., s ktorými sa stretol po

získaní ich indikatívnych ponúk, že neposkytne žiadne osobné ručenie a tieto banky by projekt odmietli
financovať (čo sa de facto aj stalo), tak aj v takom prípade by mal žalobca nárok na minimálnu odmenu.
Nič viac od žalovaného nežiadal. Takže argumenty, ktoré žalovaný od začiatku tvrdí a predkladá (ako
svojej úvahy), logicky neobstoja v žiadnej, ani teoretickej situácii. Nakoľko žalovaný, ako napokon je
zrejmé z jeho vyjadrení a časti predložených listín, bol a je znalý všeobecných podmienok bánk a

bankového trhu a teda: a) vedel, ak nie, tak mal vedieť (obvyklosť), že nie je možné získať financovanie
bez zabezpečenia, b) ak by mal od počiatku požiadavku na „bez ručenia“, tak by ju uviedol priamo
do zmluvy, ak nie do zmluvy, tak by ju dal ako písomný pokyn, a to bezprostredne potom ako bola
predložená prvá indikatívna ponuka, ak nie vtedy, tak by ju dal do početnej komunikácie so žalobcom, c)
tiež by túto požiadavku požadoval doplniť do informačných materiálov, ktoré boli v jeho mene poskytnuté

(v zmysle zmluvy o poradenstve) potenciálnym financujúcim subjektom, ale tak nikdy nespravil, d)
ak mal výhrady k práci žalobcu, tak by už na počiatku spolupráce uviedol svoje výhrady – teda ako
tvrdil, že žalobca postupoval bez odbornej starostlivosti a neuviedol by po niekoľkých mesiacoch jeho
„spokojnosť“ s prácou žalobcu. Žalobca preto navrhuje, aby súd druhej inštancie napadnuté rozhodnutie
potvrdil. Žalobca si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov (odvolacieho) konania.

7. Žalobca svoje vyjadrenie doplnil podaním zo dňa 20.09.2020 a uviedol, že zo skutočností
preukázaných v konaní vyplýva aj to, že žalovaný nikdy žiadne výhrady voči práci a konaniu žalobcu
nevzniesol a ani spoluprácu na základe zmluvy so žalobcom do dnešného neukončil. Jeho výhrady
začali „vznikať“ až v momente, keď si žalobca začal nárokovať svoje práva súdnou cestou; špecificky a

osobitnežalobcauvádza,žežalovanýe-mailomzodňa22.07.2015odsúhlasilprípravutakýchpodkladov
(požadovaných A. D.) ako je výpis z obchodného registra, daňové registračné číslo budúceho dlžníka,
občianske preukazy jeho konateľov, organizačnú štruktúru spoločnosti, informáciu o plánovaných
lokalitách,skenzmluvysdodávateľomPHM,atď..Vznikátu–vovzťahuktejtookolnosti-takjednoducháa vcelku logická otázka, prečo by žalovaný odsúhlasil dodanie uvedených dokumentov UCB, ak by
pre neho nebola akceptovateľná podmienka žiadnej formy osobného ručenia (čo v indikatívnej ponuke
uviedla UCB ako jej podmienku), predtým, ako by si túto kľúčovú požiadavku vopred odkomunikoval,

doriešil, dal výhradu či inak osobitne k tejto pre neho tak podstatnej okolnosti sa vyjadril. Argumentáciu
a celý proces zo strany žalovaného považuje žalobca za „výmysel“, ktorým chcel a aj dnes ešte naďalej
chce žalovaný ospravedlňovať to, že nezaplatil a nechce zaplatiť odmenu žalobcovi, hoci žalobca na
ňu mal a má nárok.

8. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril dňa 03.11.2020 a uviedol, že nie je pravdou, že by žalovaný
nijakým spôsobom nepreukázal, že žalobca od počiatku vedel, že pre žalovaného je neprijateľné
osobné ručenie spoločníkov, resp. konateľov. Žalobca o uvedenej požiadavke vedel a napriek tomu
nepostupoval v súlade s požiadavkami žalovaného. Žalovaný predložil súdu viaceré dôkazy, prvým
dôkazom je samotná Zmluva o poskytovaní poradenských služieb, v ktorej bol jasne stanovený cieľ
a bolo evidentné, že žalovaný mal finančné prostriedky, teda nebol dôvod na to, aby prijal osobné

ručenie, tento cieľ bol žalobcovi dobre známy a nebol dôvod túto požiadavku zakomponovať do textu
zmluvy.Ďalšímdôkazomjemailzodňa16.11.2015ohľadomB.B.,C.,naktorýžalobcareagovalslovami:
„úvodnú informáciu ohľadom zabezpečenia úveru vnímam problematicky na báze toho, čo sme už mali
možnosť diskutovať“, z čoho je jednoznačne preukázané, že žalobca vedel o požiadavke žalovaného,
že nebude akceptovať osobné ručenie. Napriek tomu žalobca tvrdí, že sa o tejto požiadavke dozvedel

až 08.03.2016, s čím sa ani súd prvej inštancie nevysporiadal. Žalobca tak od počiatku vykonával
svoje povinnosti v rozpore s požiadavkami žalovaného a preto jeho nárok na odmenu nemôže byť
akceptovaný. Taktiež žalobca zavádza, ak uvádza, že žalovaný žiadal financovanie bez akéhokoľvek
ručenia. Žalovaný od počiatku spolupráce odmietal len jediný spôsob zabezpečenia, a to osobné ručenie
vlastníkov spoločnosti, nie akékoľvek ručenie ako to mylne uvádza žalobca. Od začiatku spolupráce

bolo jasne zadefinované, že žalovaný nemá záujem o ponuky, v rámci ktorých budú veritelia požadovať
osobné ručenie a žalobca túto požiadavku odignoroval. Žalobca tak nekonal s odbornou starostlivosťou
a ani s úmyslom dosiahnuť získanie ponuky financovania pre žalovaného. Žalobca mal jediný zámer,
vykonať akúkoľvek činnosť a následne si vyfakturovať odmenu, čo nemôže byť akceptované. Nakoľko
nedošlo k splneniu povinnosti žalobcu konať s odbornou starostlivosťou na základe pokynov žalovaného

a z uvedeného dôvodu neboli pre projekt zabezpečené akceptovateľné ponuky, kedy hlavným dôvodom
bolo neodborné a neprofesionálne konanie žalobcu, nemohol žalobcovi ani vzniknúť nárok na odmenu,
ktorú si uplatňuje v tomto spore. Žalovaný preto žiada, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak,
že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

9. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného písomne dňa 31.12.2020 a uviedol, že s argumentáciou
žalovaného sa už opakovane vysporiadal a neostáva mu iné ako poukázať na podstatné skutočnosti,
z ktorých je zrejmé, že zmluva neobsahuje žiadne také ustanovenie, ktoré by bolo možné považovať
za nejaký osobitný pokyn, ako sa to snaží vyvodiť žalovaný. Žalovaný nedal žalobcovi žiaden pokyn,
či výhradu ohľadne neakceptovateľnosti osobného ručenia, a to ani ústne. Komunikácia so B. B.,

C., na ktorú žalovaný poukazuje, preukazuje iba jediné, že žalobca od uzatvorenia zmluvy do dňa
uvedenej komunikácie (16.11.2015), vykonával pre žalovaného činnosť bez jedinej pripomienky, či
výhrady. Žalovaný nepreukázal, že by žalobca od počiatku neplnil zmluvu a toto jeho tvrdenie zostalo
iba v rovine tvrdenia. Ak by odmietanie osobného ručenia spoločníkov bolo základnou podmienkou,
nepochybne by to bolo určito a jasne definované v zmluve, jednoducho povedané, táto okolnosť by bola

prioritne prezentovaná v takej forme, aby kedykoľvek vedel žalovaný túto jeho podmienku preukázať,
a to aj v budúcnosti. Žalobca preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania

a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého
po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého
rozsudku.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.12. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním,
ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalovaného a následných vyjadrení
oboch strán sporu, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd
prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery

premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s
dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP dostatočne presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku je jednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným
skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Konanie pred
súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací
súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre
rozhodnutie vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere stotožnil.

14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k podstatným tvrdeniam uvedeným v odvolaní

odvolací súd uvádza nasledovné.

15. Predmetom konania v posudzovanej právnej veci je zaplatenie odmeny za poskytnutie ekonomicko-
poradenských služieb, ktoré poskytol žalobca žalovanému, a to v súvislosti s projektom žalovaného,
ktorý súvisel s výstavbou siete samoobslužných čerpacích staníc. Na tento účel žalobca a žalovaný

uzatvorili Zmluvu o poskytovaní poradenských služieb zo dňa 18.03.2015 (čl. 5-6 súdneho spisu), kde
si strany dohodli v čl. IV minimálnu odmenu vo výške 8.000,- eur bez DPH. Vychádzajúc zo skutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie v predmetnej veci nebolo sporné, že došlo k uzatvoreniu
predmetnej zmluvy a rovnako tak nebola sporná ani výška odmeny. Predmetom dokazovania bolo
poskytnutie služieb žalobcom, či boli služby poskytnuté s odbornou starostlivosťou a v zmysle

požiadaviek žalovaného, nakoľko žalovaný počas konania ako aj v podanom odvolaní namietal, že
nedošlo k poskytnutiu služieb s odbornou starostlivosťou, keď žalobca ignoroval požiadavku žalovaného
na zabezpečenie financovania spôsobom, ktorý si nebude vyžadovať osobné ručenie spoločníkov a
konateľov žalovaného. Za týmto účelom súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predloženými stranami sporu a vypočul tiež konateľov žalobcu a žalovaného.

16. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že nebolo v konaní preukázané poskytnutie služieb
žalobcom s odbornou starostlivosťou v súlade s cieľmi žalovaného, o ktorých bol žalobca informovaný.
V tomto smere žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca od počiatku nepostupoval v súlade
s požiadavkami žalovaného, a to najmä s požiadavkou žalovaného na zabezpečenie financovania

bez osobného ručenia. Na preukázanie tohto svojho tvrdenia žalovaný označil dva listinné dôkazy –
emailovú správu zo dňa 16.11.2015 a samotnú Zmluvu o poskytovaní poradenských služieb. Touto
otázkou sa podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia (ods. 45
napadnutého rozsudku) vyčerpávajúco zaoberal a poukázal na vykonané dokazovanie, z ktorého podľa
súdu prvej inštancie nebolo zistené, že by si strany dohodli predmetnú podmienku pri uzatváraní

zmluvy, keď z predloženej Zmluvy o poskytovaní poradenských služieb takáto požiadavka na činnosť
žalobcu nevyplýva. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s tvrdením žalovaného, že uvedená požiadavka
je zrejmá z jasne stanoveného cieľa v zmluve, keď žalovaný disponoval finančnými prostriedkami
a teda podľa žalovaného nebol dôvod na osobné ručenie, pričom cieľ bol obom zmluvným stranám
známy od počiatku. Takéto vymedzenie cieľa, ako aj informácia o tom, že žalovaný a jeho spoluinvestor

disponujú finančnými prostriedkami, ktorými sa budú podieľať na spolufinancovaní budovania siete
čerpacích staníc, podľa odvolacieho súdu žiadnym spôsobom nepreukazujú dohodnutie podmienky
financovania bez osobného ručenia. Uvedenú informáciu, hoc uvedenú v uzatvorenej zmluve, nie je
možné vykladať spôsobom, ktorý mu dáva žalovaný. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že počiatočná
dispozícia finančnými prostriedkami mienená ako investícia do budovania čerpacích staníc, nemusí

bez ďalšieho znamenať, že zvyšnú časť prostriedkov, ktorá mala byť získaná práve z úveru, či
leasingu, má žalovaný záujem získať bez osobného ručenia. S poukazom na súdom prvej inštancie
ustálený skutkový stav je nutné konštatovať, že zo samotnej zmluvy o poskytovaní poradenských
služieb výslovný zákaz osobného ručenia nevyplýva, nakoľko existencia spoluinvestora a deklarovaniedostatočného množstva equity túto skutočnosť ešte samé osebe bez ďalšieho nepreukazujú, ale
na preukázanie opodstatnenosti tvrdenia žalovaného predstavujúceho primárnu časť jeho procesnej
obrany by bolo potrebné buď explicitné uvedenie takejto podmienky v predmetnej zmluve alebo

preukázanie existencie písomného pokynu alebo ústneho pokynu s jasným a určitým obsahom, a to
jednoznačným spôsobom bez akýchkoľvek pochybností o prejavenom úmysle žalovaného ako klienta.
V neposlednom rade je tiež potrebné pre úplnosť uviesť, že deklarovanie finančného partnerstva nie
je z objektívneho hľadiska možné bez ďalšieho kvalifikovať ako dostatočné zabezpečenie návratnosti
poskytnutých úverových prostriedkov do budúcnosti pre financujúcu banku, keďže ide o okolnosť, ktorá

môže byť do budúcnosti determinovaná rôznymi faktormi subjektívneho alebo objektívneho charakteru
a zároveň nejde o prostriedok zabezpečenia úveru, ktorý by banke poskytoval reálny právny prostriedok
uspokojenia svojej pohľadávky v prípade riadneho neplnenia záväzku z prípadnej zmluvy o úvere
žalovaným ako dlžníkom, čo vo svojej podstate zakladá relevantnosť argumentácie žalobcu, v rámci
ktorej uvádzal, že hoci by aj mal žalovaný dostatočné equity, tak to automaticky neznamená, že banka
poskytne potrebné financovanie bez zabezpečenia.

17. Pokiaľ ide o druhý listinný dôkaz – mailovú správu zo dňa 16.11.2015 (čl. 126 súdneho
spisu), o ktorej žalovaný tvrdí, že dokazuje skutočnosť, že žalobca vedel o tom, že podmienkou je
zabezpečenie financovania bez osobného ručenia, je potrebné uviesť, že ide o mailovú správu zaslanú
žalobcom žalovanému. V predmetnej mailovej správe žalobca žalovaného informuje o návrhu možného

financovania projektu B. B., C. a žalobca v nej okrem iného uvádza: „úvodnú informáciu ohľadne
zabezpečenia úveru vnímam problematicky na báze toho, čo sme už mali možnosť diskutovať“. Podľa
odvolacieho súdu uvedené vyjadrenie žalobcu nie je postačujúce na preukázanie, že požiadavkou
riadneho splnenia povinnosti žalobcu v zmysle zmluvy je poradenstvo, ktorého cieľom je zabezpečiť
financovanie projektu žalovaného bez osobného ručenia. Z mailovej správy nie je zrejmé, čo malo

byť predmetom diskusie strán, je možné len všeobecne dospieť k záveru, že ide o nejakú skutočnosť
v súvislosti so zabezpečením úveru. Z vyjadrenia žalovaného (čl. 422-425 súdneho spisu) je zrejmé,
že žalovaný si bol vedomý skutočnosti, že spoločnosť poskytujúca úver/leasing môže požadovať
zabezpečenie poskytnutých finančných prostriedkov a nevylúčil taký spôsob financovania projektu,
pričom podľa svojho tvrdenia neakceptoval iba zabezpečenie formou osobného ručenia spoločníkmi,

či konateľmi žalovaného. Ak cieľom činnosti žalobcu malo byť poskytnutie poradenstva – asistencie pri
príprave„financingcasu“astýmsúvisiacaidentifikáciacieľovýchbankovýchaleasingovýchspoločností,
ich oslovenie a vedenie komunikácie s nimi, ako aj získanie indikatívnych a záväzných ponúk
na financovanie projektu žalovaného, s následným vyhodnotením ponúk, poskytnutím pripomienok
a odporúčaní žalovanému a poskytnutie súčinnosti právnemu poradcovi žalovaného, ktorý mal byť

zodpovedný za právne aspekty celého projektu, tak potom takáto činnosť zo strany žalobcu poskytnutá
bola. Ako vyplýva z listinných dôkazov, na ktoré vo svojom odôvodnení poukázal aj súd prvej inštancie,
žalobca oslovil viaceré finančné ústavy, komunikoval s nimi o možnom spôsobe financovania projektu
žalovaného a za týmto účelom komunikoval aj so samotným žalovaným. Je tak nepochybné, že
ekonomicko-poradenskéslužbyboližalovanémužalobcomposkytnutéazatietožalobcovipatrízmluvne

dohodnutá odmena. V neposlednom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že aj v prípade,
ak by žalobca vedel, že žalovaný nemá záujem o osobné ručenie, nie je možné žalobcom poskytnuté
služby kvalifikovať ako služby poskytnuté bez odbornej starostlivosti, najmä ak je zrejmé, že žalobca ako
poradca žalovaného získaval pre neho informácie od finančných inštitúcii o možnostiach financovania
projektužalovanéhoajednotlivénávrhybánk,čileasingovýchspoločnostíboliďalejpredmetomrokovaní

zmluvných strán o jednotlivých podmienkach. Napriek tomu, že cieľom takejto činnosti žalobcu bolo
získať financovanie pre projekt žalovaného, odmena žalobcu nebola viazaná na reálne dosiahnutie
výsledku v podobe úverového/leasingového financovania, teda žalobcovi vznikol nárok na odmenu aj
v situácii, kedy žalovaný neuzatvoril žiadnu zmluvu na základe činnosti žalobcu. Súd prvej inštancie
preto správne dospel k záveru, že ani uzatvorenie obdobnej zmluvy s inou spoločnosťou ako žalobcom

za nižšiu odmenu, nemá pre toto konanie žiaden vplyv a pre posúdenie nároku žalobcu nebolo podstatné
ani to, či projekt bol alebo nebol životaschopný a či existovala možnosť financovania projektu, nakoľko
odmena žalobcu nebola viazaná na dosiahnutie výsledku (získanie úveru).

18. Odvolací súd mal zhodne ako súd prvej inštancie z predložených dôkazov za preukázané,

že zo strany žalobcu došlo k poskytnutiu činnosti v zmysle Zmluvy o poskytovaní ekonomicko-
poradenských služieb, táto činnosť bola poskytnutá v súlade s cieľmi žalovaného, keď smerovala
k získaniu dlhového alebo leasingového financovania projektu žalovaného, a to bez ohľadu na konečný
výsledok. Dôkazy predložené žalobcom jednoznačne preukazujú, že dohodnutú činnosť pre žalovanéhovykonával. Naopak žalovaný v konaní nepreukázal, že činnosť žalobcu nebola poskytnutá s odbornou
starostlivosťou a ak tvrdil, že neodbornosť činnosti žalobcu je daná tým, že neakceptoval požiadavku
žalovaného na získanie finančného krytia bez osobného ručenia, bol povinný túto skutočnosť preukázať,

a to nielen existenciu dohody o takejto požiadavke, ale aj dopad jej prípadného neakceptovania na
poskytovanie činnosti žalobcu a výsledok jeho činnosti. V tomto smere zostalo v rovine tvrdenia aj
vyjadrenie žalovaného, že dokumentácia vyhotovená žalobcom pre žalovaného nebola v postačujúcej
kvalite.

19. Odvolací súd má za to, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie dostatočne vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej. Vo svojej argumentácii dbal súd prvej inštancie na presvedčivosť svojho odôvodnenia,
pričom zodpovedal na všetky relevantné otázky nastolené stranami sporu, ktoré majú podľa jeho názoru
pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Podľa
názoru odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa požiadavku práva účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

20. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani

nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výroku napadnutého rozsudku, odvolací
súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle §
387 ods. 1 a ods. 2 CSP potvrdil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP

v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.
22. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447

písm. d/, e/ CSP).