Medzitýmny rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, September 6, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Cbi/64/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1006201239
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1006201239.35

Medzitýmny rozsudok

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubici Kriškovej a členov
senátuMgr.ŠtefanaZelenákaaJUDr.AndreySedlačkovej,vprávnejvecižalobcu:H..J.U.,R..,advokát,
nar. XX.XX.XXXX, Q.J. J. U. XX, XXX XX U., zastúpeného BUZINGER & PARTNERS s.r.o., Námestie
Martina Benku 15, 811 07 Bratislava, IČO: 47 253 401, proti žalovanému: JUDr. Tomáš Vaňo, Námestie
SNP23,81101Bratislava,správcakonkurznejpodstatyúpadcuWOOD-ŠľachtiteľskástanicaRadošina

spol. s r.o. v konkurze, sídlo: Piešťanská 2, 956 05 Radošina, IČO: 34 135 537, o určenie pravosti
prihlásenej pohľadávky, o návrhu žalobcu na určenie platnosti právneho úkonu formou medzitýmneho
rozsudku, takto

r o z h o d o l :

Súdnávrhžalobcunavydaniemedzitýmnehorozsudkuvznení,že:„písomnéuznaniedlhuspoločnosťou
WOOD - Šlachtiteľská stanica Radošina, spol. s r.o., so sídlom Pieštanská 2, 965 05 Radošina, IČO:
34 135 537, ktorým dňa 13. septembra 2005 voči JUDr. Martinovi Buzingerovi, advokátovi, so sídlom

Klariská 14, 811 03 Bratislava uznala svoj dlh, čo do dôvodu a výšky v celkovej sume 4.969.030,- Sk +
DPH v zákonom stanovenej výške je platným právnym úkonom“, zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave ako súde prvej inštancie (ďalej iba tunajší súd)
dňa 18.05.2006 sa žalobca domáhal určenia, že jeho pohľadávka voči úpadcovi WOOD - Šľachtiteľská
stanica Radošina spol. s r.o. v konkurze, so sídlom Piešťanská 2, 956 05 Radošina, IČO: 34 135 537

v sume 5.913.145,70 Sk, ktorá bola prihlásená v konkurznom konaní č. k. 1K 116/04 vedenom na
Krajskom súde v Bratislave, existuje, je oprávnená a nie je sporná čo do dôvodu a výšky. Dôvody, pre
ktoréžalovanýpoprelnaprieskumnompojednávanípohľadávkužalobcu,považujezaneopodstatnenéa
ničím nepodložené. Právny dôvod vzniku pohľadávky voči úpadcovi žalobca presne vymedzil v prihláške
pohľadávky. Právnym dôvodom vzniku pohľadávky žalobcu je poskytovanie právnych služieb úpadcovi
v súlade s mandátnou zmluvou uzatvorenou s úpadcom v zastúpení konateľky R.. P. F. dňa 20.01.2004.

Úpadca dňa 13.09.2005 uznal svoj dlh voči žalobcovi vyplývajúci z mandátnej zmluvy čo do dôvodu aj
výšky.
2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že nedisponuje žiadnymi listinnými dôkazmi o tom, že
veriteľ vykonával činnosť pre úpadcu. Poukázal na to, že Uznanie dlhu bolo vykonané dňa 13.09.2005,
keď už bol súdom ustanovený predbežný správca, ktorý k takémuto úkonu nedal súhlas, preto ide o
absolútne neplatný právny úkon.

3. Tunajší súd na základe zisteného skutkového stavu a vykonaného dokazovania rozhodol po
prvý krát rozsudkom zo dňa 06.12.2006 č.k. 8Cbi/64/06-58 tak, že žalobu zamietol. Tunajší súd konal
a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, keď neakceptoval jeho ospravedlnenie. V odôvodnení uviedol,
že žalobca nepreukázal vykonávanie právnych služieb pre žalovaného, nepredložil faktúru, ani rozpis
uskutočnených právnych služieb a Uznanie dlhu je vzhľadom na ust. 9c ZKV neplatný právny úkon.4. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdom odvolacím, č.k. 3Obo/135/2008 zo
dňa 10.12.2008, bol rozsudok tunajšieho súdu zrušený a vec vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie
z dôvodu, že postupom súdu bolo odňaté právo konať pred súdom.

5. Po vrátení veci odvolacím súdom, tunajší súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: Uznesenie
Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 1K 116/04-591 zo dňa 20.09.2015, ktorým bol zbavený funkcie
predbežný správca H.. E. a vyhlásený konkurz na majetok dlžníka WOOD - Šľachtiteľská stanica
Radošina s.r.o., Uznesenie zo dňa 14.11.2005 o ustanovení do funkcie správcu JUDr. Tomáša Vaňa,

Prihláška pohľadávky žalobcu do konkurzného konania zo dňa 18.11.2005, Uznanie dlhu zo dňa
13.09.2005, Splnomocnenie zo dňa 21.01.2004 udelené žalobcovi konateľkou WOOD - Šľachtiteľská
stanica Radošina spol. s r.o., Mandátna zmluva zo dňa 20.01.2004, Upovedomenie veriteľa o popretí
pohľadávky zo dňa 07.04.2006 (doručené 18.04.2006), obsahom spisu Okresného súdu Bratislava
I sp.zn. 6T/52/2010, časová špecifikácia úkonov právnych služieb, Čestné vyhlásenie J.. S. zo dňa
18.05.2016, faktúra č. 20070277 na sumu 31.145,30 Sk, obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový

stav:

6. Krajský súd v Bratislave Uznesením č.k. 1K 116/04-591 zo dňa 20.09.2005 vyhlásil konkurz na
majetok dlžníka WOOD - Šľachtiteľská stanica Radošina, s.r.o., Piešťanská 2, 956 05 Radošina, IČO: 34
135 537. Žalobca prihlásil do konkurzného konania svoju pohľadávku vo výške 5.913.145,70 Sk titulom

poskytovania právnych služieb úpadcovi v súlade s Mandátnou zmluvou uzatvorenou s úpadcom dňa
20.01.2004. Na preukázanie pohľadávky priložil Uznanie dlhu z 13. septembra 2005, Splnomocnenie
z 21. januára 2004 a Mandátnu zmluvu z 20. januára 2004. Predmetná pohľadávka žalobcu bola
preskúmavaná na prieskumnom pojednávaní konanom dňa 30.03.2006. Správca konkurznej podstaty
JUDr. Tomáš Vaňo poprel pravosť pohľadávky v celom rozsahu z dôvodu, že pohľadávka nie je

špecifikovaná a je nepreskúmateľná čo do výšky. Upovedomením doručeným žalobcovi dňa 18.04.2006
bol žalobca oboznámený, že popretú pohľadávku je možné uplatniť žalobou proti správcovi konkurznej
podstaty do 31 dní od doručenia tohto upovedomenia.

7. Písomným uznaním dlhu zo dňa 13. septembra 2005 (ďalej iba Uznanie dlhu) uznala spoločnosť

WOOD - Šľachtiteľská stanica Radošina spol. s r.o., so sídlom Piešťanská 2, 956 05 Radošina, IČO:
34 135 537 (ďalej iba úpadca), zastúpená konateľkou R.. P. F., dlh spoločnosti voči JUDr. Martinovi
Buzingerovi, advokátovi (ďalej iba žalobcovi) vo výške 4.969.030,-Sk plus DPH v zákonom ustanovenej
výške, ktorý vznikol v súvislosti s poskytovaním právnych služieb na základe Mandátnej zmluvy
uzatvorenej dňa 20. januára 2004.

8. Právnym dôvodom vzniku pohľadávky je podľa žalobcu poskytovanie právnych služieb úpadcovi
v súlade s mandátnou zmluvou uzatvorenou s úpadcom v zastúpení konateľky PhDr. P. F. dňa 20.
januára 2004, ktorá dňa 13. septembra 2005 uznala svoj dlh voči žalobcovi vyplývajúci z mandátnej
zmluvy čo do dôvodu aj výšky (ďalej iba mandátna zmluva). Žalobca poukázal na ustálenú judikatúru

súdov, podľa ktorej písomným vyhlásením, ktorým dlžník uznáva voči veriteľovi povinnosť zaplatiť dlh
čo do dôvodu a výšky, zakladá dlžník vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu k okamihu tohto
uznania. Uznanie dlhu nie je novým právnym dôvodom záväzku, ale veriteľovi len uľahčuje procesnú
situáciu v prípade sporu, pretože veriteľ nemusí preukazovať vznik dlhu ani jeho výšku v dobe uznania.
Naopak, ak by dlžník namietal uznaný dlh, musel by túto skutočnosť aj preukázať. Uznaním dlhu

prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. Pokiaľ ide o právny názor správcu konkurznej
podstaty JUDr. Tomáša Vaňu, že písomné uznanie dlhu z 13.septembra 2005 je neplatné, pretože
tento úkon neschválil predbežný správca konkurznej podstaty, tento právny názor je podľa žalobcu
zjavne nesprávny. Uznanie dlhu je právnym úkonom, ktorý nemôže mať za následok ukrátenie majetku
dlžníka a nemožno považovať za nakladanie s majetkom dlžníka. Uznaním dlhu nemožno totiž založiť

nový záväzok (nový právny vzťah), ale iba uznať záväzok už existujúci. Absencia súhlasu predbežného
správcu k uznaniu preto nemôže podľa žalobcu spôsobiť neplatnosť uznania dlhu dlžníkom.

9. Pokiaľ ide o samotný nárok a právny titul, mandátnu zmluvu, žalobca zaujal v konaní právny názor,
že vo veci nemôže vypovedať, kým nebude zbavený mlčanlivosti konateľkou úpadcu R.. P. F., ktorá ho

mlčanlivosti nezbavila. Predmetný súdny (incidenčný) spor medzi advokátom a správcom konkurznej
podstaty úpadcu (bývalého klienta advokáta) o pravosť pohľadávky prihlásenej v konkurznom konaní nie
je sporom medzi advokátom a klientom alebo jeho právnym nástupcom v zmysle § 23 ods. 5 Zákona o
advokácii. Ako advokát je preto v predmetnom súdnom konaní povinný zachovávať mlčanlivosť v súlades § 23 ods. 1 zákona o advokácii a § 9 ods. 1 Advokátskeho poriadku. Podľa jeho názoru je zrejmé,
že povinnosť zachovávať mlčanlivosť „o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa (advokát) dozvedel v
súvislosti s výkonom advokácie“ (§ 23 ods. 1 zákona o advokácii) či „o všetkých veciach, o ktorých sa

dozvedel pri výkone advokácie“ (§9 ods. 1 Advokátskeho poriadku) logicky zahŕňa aj časovú špecifikáciu
práce vykonanej pre klienta, pretože táto obsahuje časovú a vecnú konkretizáciu právnych služieb
poskytnutých klientovi, teda skutočnosti súvisiace s výkonom advokácie. Navrhol vyčkať na zaujatie
stanoviska predsedníctva Slovenskej advokátskej komory k nastolenej otázke povinnosti mlčanlivosti
advokáta.

10. Postup sudkyne, ktorá podľa žalobcu ignoruje právne účinky uznania dlhu dlžníkom tým, že trvá
na preukázaní nároku žalobcu ako aj postup sudkyne v otázke povinnosti mlčanlivosti tým, že podľa jej
názoru žalobca nie je povinný vzhľadom na ust. § 23 ods. 5 Zákona o advokácii zachovávať mlčanlivosť,
bol dôvodom na vznesenie námietky zaujatosti žalobcom dňa 05.04.2012 voči sudkyni. O vznesenej
námietke odvolací súd nerozhodoval, pretože podľa jeho názoru uvedeného v prípise zo dňa 03.05.2012

dôvodom vylúčenia sudkyne by mali byť okolnosti uvedené v § 14 ods. 3 O. s. p., preto nebol dôvod na
predloženie veci odvolaciemu súdu. Postup Najvyššieho súdu SR ako odvolacieho súdu bol predmetom
ústavnej sťažnosti žalobcu zo dňa 02.10.2012, ktorá bola dňa 12.12.2013 odmietnutá ako neprípustná
(sp.zn. IV. ÚS 648/2013).

11. K výkladu inštitútu mlčanlivosti prijalo Predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory uznesenie č.
40/11/2011 podľa ktorého, vzhľadom na charakter sporu opísaného v žiadosti o poskytnutie stanoviska
Predsedníctvom SAK k výkladu inštitútu mlčanlivosti, má žalobca postupovať v súlade s § 23 ods. 5
zákona o advokácii.

12. Žalobca v priebehu celého konania trvá na svojom právnom názore, že k písomnému uznaniu
dlhu nebol potrebný súhlas predbežného správcu a v prípade, že súd písomné uznanie dlhu predbežne
posúdi ako neplatný právny úkon, navrhuje výsluch svedkov, ktorí majú vedomosti o poskytovaní
právnych služieb úpadcovi a poukazuje na časovú a vecnú špecifikáciu úkonov právnych služieb, ktorú
predložil v trestnom konaní. Uviedol, že ide o rekonštrukciu časovej špecifikácie vypracovanú pre účely

trestného konania, pretože originál bol v minulosti odovzdaný konateľke a žiadne kópie nezostali. Zotrval
na názore, že je viazaný mlčanlivosťou, ale pod nátlakom zakladá do spisu dôkaz - časová a vecná
špecifikácia úkonov právnych služieb.

13. Tunajší súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 8Cbi/64/2006-706 zo dňa 31.01.2017 tak, že

žalobu zamietol. V odôvodnení konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalobca podal na príslušnom
súde včas žalobu o určenie pravosti popretej pohľadávky. Sporným bolo, či žalovaný poprel prihlásenú
pohľadávku dôvodne, keďže úpadca v zastúpení konateľky R.. P. F. (ďalej iba konateľka) dlh písomne
uznal. Žalovaný v konaní zotrval na dôvode popretia prihlásenej pohľadávky a mal za to, že vzhľadom
na absenciu súhlasu predbežného správcu s písomným uznaním dlhu, ide o absolútne neplatný právny

úkon. Súd teda musel prejudiciálne riešiť otázku platnosti uznania dlhu ako aj vysporiadať sa s tvrdením
žalobcu, že v konaní je viazaný povinnosťou mlčanlivosti. Súd bol toho názoru, že žalobca v konaní
nie je viazaný povinnosťou zachovávať mlčanlivosť a nepotreboval pozbavenie povinnosti zachovávať
mlčanlivosť od klienta, t.j. konateľky úpadcu, pretože ide o prípad podľa citovaného ust. § 23 ods.
5 Zákona o advokácii. Podľa § 14 ods. 1 písm.a) ZKV vyhlásením konkurzu prechádza oprávnenie

nakladať s majetkom patriacim do konkurznej podstaty na správcu konkurznej podstaty. Dispozičné
oprávnenia k majetku konkurznej podstaty prechádzajú na správcu konkurznej podstaty a v konaní o
nárokoch týkajúcich sa majetku konkurznej podstaty možno žalovať iba správcu konkurznej podstaty.
Keďže ide o prechod dispozičného oprávnenia, pričom úpadca nestráca vlastnícke právo k majetku,
ani nestráca spôsobilosť mať práva a povinnosti, stále ide o ten istý subjekt, na ktorý má vyhlásenie

konkurzu tie účinky, že oprávnenie nakladať s majetkom podstaty ako aj výkon práva a povinností, ktoré
súvisia s nakladaním majetku podstaty prechádzajú na správcu. V súdnom konaní, predmetom ktorého
je incidenčná žaloba, je preto pasívne legitimovaným správca a nie úpadca, čo neznamená, že advokát
je povinný zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach týkajúcich sa úpadcu a jeho majetku patriaceho
do podstaty. K výkladu inštitútu zbavenia mlčanlivosti zaujalo rovnaký právny názor aj Predsedníctvo

Slovenskej advokátskej komory. Pokiaľ išlo o právne posúdenie uznania dlhu, tunajší súd konštatoval,
že v danom prípade určenie platnosti uznania dlhu znamená predbežnú otázku vo vzťahu k existencii
práva uplatneného touto žalobou. Predbežnú otázku posudzuje súd v konaní na základe vykonaných
dôkazov, nerozhoduje o nej meritórnym rozhodnutím. Vzhľadom na námietky žalobcu, že súd odmietoluviesť, ako posudzuje túto predbežnú otázku, ani o nej nerozhodol, súd uviedol, že v konaní a na
pojednávaniach postupoval podľa vtedy platného § 118 O.s.p. Žalobca sa po začatí pojednávania dňa
06.10.2011 odmietol vyjadrovať k samotnému nároku a predkladať dôkazy, kým sa nevyrieši otázka

zbavenia mlčanlivosti. Súd teda nemohol skôr, ako sa žalobca k veci vyjadrí s uvedením dôkazov, ktoré
chce označiť alebo predložiť a pokiaľ nebolo vyriešené, či je povinný zachovávať mlčanlivosť (na základe
žiadosti žalobcu sa čakalo na vyjadrenie Predsedníctva SAK a z tohto dôvodu bola vznesená námietka
zaujatosti) uviesť, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré dôkazy vykoná. Súd
konštatoval, že právne relevantné a teda rozhodujúce pre spor však bolo posúdenie uznania dlhu, ktoré

žalovaný pokladá za neplatné. Súd posúdil uznanie dlhu ako neplatný právny úkon, v dôsledku čoho
nebolo možné žalobe vyhovieť na základe uznávacieho prejavu a mal za to, že ak chcel byť žalobca
v konaní úspešný, musel nárok preukázať, t.j. uniesť dôkazné bremeno (odseky 28 až 31 citovaného
rozsudku).Žalobabolazamietnutápreneuneseniadôkaznéhobremenažalobcom(odsek33citovaného
rozsudku).

14. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1Obo/12/2017 zo dňa 22.03.2018
bol rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 31.01.2017 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
Dôvodom zrušenia bolo procesné pochybenie bez toho, aby odvolací súd preskúmaval rozsudok po
vecnej stránke.

15. Po vrátení veci odvolacím súdom navrhol žalobca písomným podaním zo dňa 25.07.2018
vykonanie označených listinných dôkazov. V ďalšom konaní si tunajší súd vyžiadal označené súdne
spisy a oboznamoval sa s predloženými listinnými dôkazmi.

16. Dňa 19.04.2021 podal žalobca návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku podľa § 214 ods.

2 Civilného sporového poriadku. Uviedol, že z obsahu súdneho spisu je celkom zrejmé, že vyriešenie
právnej otázky platnosti predmetného uznania dlhu je kľúčové nielen z procesného hľadiska (dôkazné
bremeno), ale aj z hľadiska materiálneho (vecného), pretože od prejudiciálneho zodpovedania otázky
platnosti či neplatnosti uznania dlhu, celkom resp. v súčasnosti (po predložení množstva listinných
dôkazov preukazujúcich poskytovanie právnych služieb v značnom rozsahu) sčasti závisí rozhodnutie

vo veci samej. Medzitýmnym rozsudkom by sa v uvedenej podstatnej právnej otázke medzi stranami
sporunastolilaprávnaistotaohľadomdôkaznéhobremenaazároveňbysazabezpečilaajhospodárnosť
ďalšieho konania v súvislosti s navrhovaním a vykonávaním dôkazov. Poukázal na to, že v súlade s
Občianskym zákonníkom, ustálenou judikatúrou všeobecných súdov a autoritatívnou právnou vedou,
písomným vyhlásením, ktorým dlžník uznáva voči veriteľovi povinnosť zaplatiť dlh čo do dôvodu a výšky,

zakladá dlžník vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu k okamihu tohto uznania (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 49/2005). Uviedol, že uznanie dlhu nie je novým
právnym dôvodom záväzku, ale veriteľovi len uľahčuje procesnú situáciu v prípade sporu, pretože veriteľ
nemusípreukazovaťvznikdlhuanijehovýškuvdobeuznania.Naopak,akbydlžníknamietaluznanýdlh,
musel by túto skutočnosť aj preukázať. Uznaním dlhu prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 143/2008 z 29. januára 2009 konštatoval,
že procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Veriteľ má v
prípade sporu uľahčenú situáciu tým, že nemusí dokazovať vznik dlhu a jeho výšku v čase jeho uznania.
Na dlžníkovi naopak je, ak chce byť v spore úspešný, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený
alebo inak zanikol. Podľa názoru najvyššieho súdu uvedeného v uznesení sp. zn. 4 Cdo 136/2009 z 20.

októbra 2010, naliehavý právny záujem je daný aj v prípade, keď výrok o neplatnosti je potrebný v konaní
pred iným orgánom právnej ochrany. Právny záujem musí byť naliehavý v tom zmysle, že navrhovateľ v
danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich
práv a oprávnených záujmov. V uznesení sp. zn. 4 Cdo 56/2009 z 22. septembra 2010 Najvyšší súd
Slovenskej republiky konštatoval, že existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení

môže byť daná aj vtedy, keď určenie existencie práva alebo právneho vzťahu, o ktoré v konaní ide,
priaznivo (prípadne nepriaznivo) ovplyvní právne postavenie žalobcu voči žalovanému.

17. Žalobca má za to, že na základe uvedeného skutkového a právneho stavu veci je zrejmé, že
osvedčil svoj naliehavý právny záujem na určení platnosti právneho úkonu - písomného uznania dlhu

z 13. septembra 2005. Právoplatným medzitýmnym rozhodnutím súdu o tejto otázke sa v súlade s
pravidlami spravodlivého súdneho procesu odstráni aktuálny objektívny stav právnej neistoty (spornosť
platnosti uznania dlhu) a nastolí stav právnej istoty žalobcu (aj žalovaného) ohľadom správneho
rozloženia dôkazného bremena medzi účastníkov konania v incidenčnom spore, pričom k nastoleniutejto nevyhnutnej právnej istoty nemožno dospieť inak (inými právnymi prostriedkami). Podľa ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok sp. zn. 6 Obo 244/97), uznaním
záväzku nevzniká nový právny vzťah, len sa modifikuje už existujúci. Uznanie dlhu je teda právnym

úkonom, ktorý nemôže mať za následok ukrátenie majetku dlžníka a nemožno považovať za nakladanie
smajetkomdlžníka.Uznanímdlhunemožnototižzaložiťnovýzáväzok(novýprávnyvzťah),aleibauznať
záväzok už existujúci. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 4Obo 19/2008 z 21.
apríla 2009 uviedol, že akékoľvek nakladanie s majetkom úpadcu nemôže byť postihnuté neplatnosťou
právneho úkonu, ale len také konanie, ktoré vedie k zmenšeniu jeho majetku. Keby mal zákonodarca na

mysli pri tvorbe tohto zákonného ustanovenia každé konanie úpadcu, neustanovil by v § 4b ods. 1 písm.
a) podmienku „zmenšenie majetku“. Účelom § 4b ods. 1 písm. a) a § 9c ZKV je zabrániť majetkovým
dispozíciám dlžníka na úkor veriteľov. Uvedené ustanovenia teda nezabraňujú v konečnom dôsledku
všetkým dispozíciám dlžníka s jeho majetkom, ale len takým, pri ktorých dochádza k zmenšeniu jeho
majetku. Ustanovenie § 9c ZKV preto nemožno vnímať a vykladať izolovane bez ustanovenia § 4b ods.
1 písm. a) ZKV. Tieto dve ustanovenia je potrebné vykladať vo vzájomnom kontexte. Obdobne judikoval

najvyšší súd aj vo svojom rozsudku sp. zn. 1 Obo 62/2010 z 26. januára 2011. Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozsudku sp. zn. 5Obo 237/2004 z 10. novembra 2009 výslovne konštatoval, že konanie o
určení neplatnosti uznania dlhu, bez ohľadu na jeho výsledok, nemôže mať žiadne následky na majetok
patriaci do konkurznej podstaty.

18. Žalobca upozornil, že Krajský súd v Bratislave je pri rozhodovaní predmetného sporu uvedenou
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít v zmysle článku 2 ods. 2 CSP viazaný.
Vedomé nerešpektovanie právne záväznej judikatúry najvyššieho súdu v prerokúvanej veci krajským
súdom možno kvalifikovať ako svojvoľné uplatňovanie práva podľa § 326a ods. 1 Trestného zákona
(ohýbanie práva).

19. Vzhľadom na uvedený skutkový a právny stav veci žalobca v súlade s § 214 ods. 2 Civilného
sporového poriadku navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave vydal nasledujúci medzitýmny rozsudok:
Písomné uznanie dlhu spoločnosťou WOOD - Šľachtiteľská stanica Radošina spol. s r.o., so sídlom
Piešťanská 2, Radošina 956 05, IČO: 34 135 537, ktorým dňa 13. septembra 2005 voči JUDr. Martinovi

Buzingerovi, advokátovi, so sídlom Klariská 14, 811 03 Bratislava uznala svoj dlh čo do dôvodu a výšky
v celkovej sume 4.969.030,- Sk plus DPH v zákonom ustanovenej výške, je platným právnym úkonom.

20. Podľa § 214 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej iba C.s.p.) súd môže
na návrh strany medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom

alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej.

21. Civilný sporový poriadok zaviedol pojem „medzitýmny rozsudok“ ako zákonný pojem a inštitút,
ktorý predstavuje výnimku z povinnosti vyčerpať rozsudkom celý predmet konania (§ 212 ods. 2 prvá
veta C.s.p.). V ustanovení § 214 sú normované dva samostatné typy medzitýmneho rozsudku a to

medzitýmny rozsudok o základe alebo dôvode žalobou uplatneného procesného nároku a medzitýmny
rozsudok o prejudiciálne pôsobiacom práve. Medzitýmny rozsudok o prejudiciálne pôsobiacom práve
je možné vydať na rozdiel od prvého typu iba na návrh sporovej strany. Kritérium účelnosti tu zákon
výslovne nenormuje, je však obsiahnuté implicitne v zmysle a účele tejto úpravy. V tomto prípade
ide o situáciu, keď je uplatnená žaloba na plnenie a v rámci toho vyvstane otázka, či existuje právo,

od ktorého žalobca odvodzuje povinnosť splnenia voči žalovanému. Podľa komentára k Civilnému
sporovémuporiadkuautorovD..H..J.Š. R..akol.,Nakl.C.H.Beck2016,aksporovástranatakýtonávrh
uplatní, uplatňuje vlastne osobitnú žalobu so všetkými predpísanými náležitosťami vrátane preukázania
naliehavého právneho záujmu. O tejto žalobe musí súd rozhodnúť v prebiehajúcom konaní buď vydaním
takéhoto rozsudku alebo jeho zamietnutím.Nepokračuje teda v konaní a s dôvodmi nevydania sa

nevysporiadava v konečnom rozhodnutí ako pri čiastočnom rozsudku a medzitýmnym rozsudkom
prvého typu. Rozdiel spočíva v tom, že medzitýmny rozsudok druhého typu nemožno vydať bez návrhu.
V konaní sa pokračuje po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku o prejudiaciálne pôsobiacom práve s
tým, že v ďalšom konaní je súd medzitýmnym rozsudkom viazaný.

22. Keďže žalobca podal návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku podľa citovaného ust. § 214 ods.
2 C.s.p., súd o jeho návrhu rozhodol a to tak, že jeho návrh ako osobitnú určovaciu žalobu pre jeho
nedôvodnosť zamietol. Tunajší súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu o naliehavom právnom záujme
na určovacej žalobe (formou medzitýmneho rozsudku), keďže podaný návrh je procesne vhodnýmnástrojom, ktorý odstráni neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho
usporiadanie. Nestotožnil sa však s jeho názorom, že uznanie dlhu je platným právnym úkonom.

23. Je nesporné, že písomným uznaním dlhu zo dňa 13. septembra 2005 (ďalej iba Uznanie dlhu)
uznala spoločnosť WOOD - Šľachtiteľská stanica Radošina spol. s r.o., so sídlom Piešťanská 2, 956
05 Radošina, IČO: 34 135 537 (ďalej iba úpadca) zastúpená konateľkou R.. P. F. dlh spoločnosti voči
JUDr. Martinovi Buzingerovi, advokátovi (ďalej iba žalobcovi) vo výške 4.969.030,- Sk plus DPH v
zákonom ustanovenej výške, ktorý vznikol v súvislosti s poskytovaním právnych služieb na základe

Mandátnej zmluvy uzatvorenej dňa 20. januára 2004. K uznaniu dlhu došlo v čase, keď už bol súdom
ustanovený predbežný správca konkurznej podstaty úpadcu (Uznesenie Krajského súdu v Bratislave 1K
116/04). Dňa 20.09.2005 vyhlásil Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 1K 116/04 konkurz na úpadcu,
na základe čoho prihlásil žalobca svoju pohľadávku vo výške 5 913 145,70 Sk titulom poskytovania
právnych služieb do konkurzného konania. Na preukázanie pohľadávky predložil Uznanie dlhu z 13.
septembra 2005 ako aj Mandátnu zmluvu zo dňa 20.01.2004. Keďže správca konkurznej podstaty

pohľadávku poprel, podal žalobca žalobu o určenie popretej pohľadávky. Žalovaný v konaní trval na tom,
že uznanie dlhu je neplatným právnym úkonom a to z dôvodu absencie súhlasu predbežného správcu.

24. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej iba ZKV), veta
prvá, pohľadávka sa pokladá za zistenú, ak ju nepoprel správca ani žiaden z konkurzných veriteľov.

25. Podľa § 23 ods. 2 ZKV konkurzní veritelia pohľadávok, ktoré zostali sporné čo do pravosti, výšky
alebo poradia, môžu sa domáhať určenia svojho práva v lehote určenej súdom. Žalobu musia podať
na súde, ktorý vyhlásil konkurz, proti všetkým, ktorí pohľadávku popreli; smú sa v nej dovolávať len
právneho dôvodu a poradia uvedeného v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní a pohľadávku

môžu uplatniť len do výšky uvedenej v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní. Ak nejde o vec
patriacu do právomoci súdu, rozhodne o pravosti pohľadávky príslušný správny orgán. O poradí popretej
pohľadávky rozhodne vždy súd.

26. Podľa § 9c ZKV dlžník môže nakladať s majetkom iba so súhlasom predbežného správcu, inak

je jeho právny úkon neplatný.

27. Podľa § 4b písm. a) ZKV po doručení návrhu dlžníka na vyhlásenie konkurzu súdu alebo
po doručení návrhu na vyhlásenie konkurzu súdom dlžníkovi, dlžník je povinný zdržať sa konania
smerujúceho k zmenšeniu jeho majetku s výnimkou bežnej obchodnej činnosti.

28. Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok,
predpokladá že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v
prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania premlčaná.

29. Uznanie záväzku (dlhu) je upravené v Občianskom zákonníku (§ 558
) aj v Obchodnom
zákonníku (§ 323) ako zabezpečovací inštitút v tom zmysle, že zlepšuje procesné postavenie veriteľa
tým, že mu uľahčuje vymôcť splnenie svojej pohľadávky (existencia záväzku sa v čase uznania

predpokladá, pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka,
začiatok plynutia novej premlčacej lehoty). Právna úprava uznania záväzku v Obchodnom zákonníku
je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ucelená, a preto sa právna úprava uznania dlhu v Občianskom
zákonníku v obchodných vzťahoch nepoužije. Keďže stranami sporu sú podnikateľské subjekty, v súlade
s § 261 Obchodného zákonníka je potrebné aplikovať príslušné ustanovenie Obchodného zákonníka.

30. Právnym dôsledkom uznania záväzku, tak ako predpokladá § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka
je vznik vyvrátiteľnej domnienky o tom, že záväzok v čase jeho uznania dlžníka existoval. Aby uznanie
záväzku vyvolávalo tie účinky, ktoré s ním § 323 Obchodného zákonníka spája, musí akt uznania
záväzku spĺňať formálne a obsahové náležitosti. Podľa žalobcu uznávací prejav úpadcu v zastúpení

konateľkou úpadcu spĺňal všetky zákonom požadované náležitosti, keďže úpadca uznal svoj dlh
vyplývajúci z mandátnej zmluvy čo do dôvodu i výšky a uznanie nezakladá nový záväzok ale modifikuje
starý, už existujúci. Za podstatné tunajší súd považuje, že uznávací prejav bol vykonaný v čase, keď
úpadcovi, vtedy ešte dlžníkovi, bol konkurzným súdom ustanovený predbežný správca, konanie dlžníkateda podliehalo režimu zákona o konkurze a vyrovnaní a inštitút uznania je potrebné vykladať v kontexte
s príslušnými ustanoveniami ZKV.

31. Z ust. § 9c ZKV vyplýva, že závažným právnym dôsledkom ustanovenia predbežného správcu
je neplatnosť právnych úkonov dlžníka pri nakladaní s majetkom vtedy, keď predbežný správca nedá
súhlas na toto nakladanie. Zákon presne nestanovil na aké disponovanie s majetkom potrebuje dlžník
súhlassprávcu,pojemnakladaťsmajetkomtrebapretovykladaťsozreteľomna§4bods.1ZKV,ktorého
účelom je zabrániť majetkovým dispozíciám na úkor veriteľov a so zreteľom na inštitút predbežného

správcu. Podľa tunajšieho súdu je potrebné vykladať obe ustanovenia extenzívne a to vzhľadom na
zmysel a účel týchto ustanovení. Ust. § 9c ZKV zakotvuje dohľad správcu nad majetkom úpadcu s
právnymi dôsledkami na platnosť právnych úkonov. Ak teda predbežný správca vykonáva dohľad nad
majetkom a túto činnosť vykonáva na ochranu všetkých veriteľov, je zrejmé, že na uznanie záväzku
zo strany dlžníka (úpadcu) vo výške 5 913 145,70 Sk bol potrebný jeho súhlas. Podľa súdu uznanie
záväzku bolo vykonané v rozpore so zákonom, pretože uznávací prejav obchádza Zákon o konkurze

a vyrovnaní, ktorého účelom je po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu obmedziť dispozície úpadcu
s majetkom, resp. dispozície, ktoré majú dosah na majetok a obchádza inštitút predbežného správcu
ako dohľadu. Keďže uznaním dlhu sa zabezpečuje záväzok, ktorý má byť hradený z majetku dlžníka
(úpadcu) a uznanie dlhu je právnym titulom na zaplatenie (pokiaľ nie je preukázaný opak), v konečnom
dôsledku smeruje k zmenšeniu majetku úpadcu a je spôsobilé ukrátiť iných veriteľov, ktorí nemajú

takýmto spôsobom zabezpečenú pohľadávku. V tomto prípade mal dohľad predbežného správcu o to
podstatnejší význam, že išlo o spoločnosť, v ktorej bol konflikt záujmov dvoch konateľov, na čo poukázal
v konaní aj samotný žalobca.

32. Z vyššie uvedených zákonných dôvodov dospel súd k záveru, že uznanie záväzku je neplatným

právnym úkonom pre rozpor s § 9c ZKV. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že pri rozhodovaní
predmetného sporu je viazaný ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, s týmto
samozrejmesúdsúhlasí.Jevšaktohonázoru,žerozhodnutia,naktorépoukázalžalobca,nepredstavujú
ustálenú rozhodovaciu prax aplikovateľnú na tento prípad. Predmetom tohto sporu - návrhu na vydanie
medzitýmneho rozsudku bolo právne posúdenie platnosti uznania dlhu z hľadiska, či k tomuto úkonu

bol potrebný súhlas predbežného správcu konkurznej podstaty. Ani jedno z rozhodnutí neposudzovalo
uznanie dlhu v spojení s predpismi konkurzného práva, t.j. či na uznanie záväzku v čase, kedy bol
dlžníkovi ustanovený správca, je potrebný jeho súhlas, resp. postačuje, aby bolo uznanie podpísané
konateľom dlžníka.

33. Súd nepolemizuje a súhlasí s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
6Obo/244/97, podľa ktorého uznaním záväzku nevzniká nový právny vzťah, len sa modifikuje už
existujúci. Tunajší súd však tvrdí, že v predmetnej veci je potrebné posudzovať uznanie dlhu v kontexte
s citovanými ustanoveniami zákona o konkurze a vyrovnaní (odsek 28 a 29 rozsudku). Ako už bolo
uvedené, uznanie dlhu je inštitút, ktorý vytvára právny titul na zaplatenie, zlepšuje, resp. zľahčuje

postavenie veriteľa a do ťažšej procesnej situácie dostáva dlžníka (ktorý ak chce byť v prípadnom konaní
musí preukázať opak), preto dohľad správcu nad takýmto úkonom je účelný.

34. Pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho sp. zn.
4Obo/19/2008 zo dňa 21.4.2009, je pravdou, že NS SR sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa,

ktorý uviedol, že „akékoľvek nakladanie s majetkom úpadcu nemôže byť postihnuté neplatnosťou
právneho úkonu, ale len také konanie, ktoré vedie k zmenšeniu jeho majetku. Keby mal zákonodarca na
mysli pri tvorbe tohto zákonného ustanovenia každé konanie úpadcu, neustanovil by v § 4b ods. 1 písm.
a) podmienku „zmenšenie majetku“. Účelom § 4b ods. 1 písm. a) a § 9c ZKV je zabrániť majetkovým
dispozíciám dlžníka na úkor veriteľov. Uvedené ustanovenia teda nezabraňujú v konečnom dôsledku

všetkým dispozíciám dlžníka s jeho majetkom, ale len takým, pri ktorých dochádza k zmenšeniu jeho
majetku. Ustanovenie § 9c ZKV preto nemožno vnímať a vykladať izolovane bez ustanovenia § 4b ods. 1
písm. a) ZKV. Tieto dve ustanovenia je potrebné vykladať vo vzájomnom kontexte“. Predmetom konania
bola v tomto prípade žaloba o vylúčenie veci (garáže) z konkurznej podstaty v hodnote 5 111,86 Eur,
ktorú zapísal správca konkurznej podstaty do majetku konkurznej podstaty, pretože navrhovatelia sa

stali vlastníkmi vkladom do katastra deň po vyhlásení konkurzu. Súdy konštatovali, že v danom prípade
sa úpadcov majetok nezmenšil, zmenila sa len jeho štruktúra, keďže namiesto hmotného majetku
nadobudol úpadca majetok finančný. Z uvedeného teda vyplýva, že citovaný rozsudok riešil inú situáciu,
je pravdou, že sa zaoberal výkladom ustanovení § 9c v spojení s § 4b ods. 1 písm.a) ZKV, nie všakv kontexte s príslušnými ustanoveniami o uznaní dlhu. Súd súhlasí, že citované ustanovenia nemožno
vykladať izolovane, je ale toho názoru, že uznanie dlhu, ktorého právne posúdenie je predmetom sporu,
je z dôvodov uvedených v odsekoch 28 až 30 v rozpore so zákonom o ZKV.

35. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho sp. zn.
5Obo 237/2004 z 10. novembra 2009, ktorý podľa žalobcu výslovne konštatoval, že konanie o určení
neplatnosti uznania dlhu, bez ohľadu na jeho výsledok, nemôže mať žiadne následky na majetok patriaci
do konkurznej podstaty, súd opätovne akcentuje, čo je predmetom sporu. Uvedená veta je vytrhnutá

z kontextu a nie je aplikovateľná na tento spor. V konaní sp.zn. 5Obo/237/2004 sa žalobca (správca
konkurznej podstaty) žalobou podľa § 80 písm. c/ O. s. p. domáhal určenia neplatnosti uznania dlhu zo
dňa 10. 09. 2001, ktorým žalovaný v 1. rade ako dlžník uznal svoj dlh voči žalovanému v 2. rade ako
veriteľovi, predmetom posúdenia teda nebolo uznanie dlhu proti úpadcovi.

36. Na záver tunajší súd uvádza, že si je vedomý judikatúry najvyššej súdnej autority Ústavného

súdu SR, ktorý viac krát judikoval, že napriek skutočnosti, že v právnom poriadku Slovenskej republiky
rozhodnutia všeobecných súdov vo veci samej nezaväzujú ostatných sudcov rozhodnúť analogicky
v podobných prípadoch, taká situácia, keď súdy v druhovo rovnakej veci rozhodujú protichodným
spôsobom, podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a nefunguje jeho elementárny
princíp a základný predpoklad, ktorým je požiadavka, aby sa o rovnakých veciach rozhodovalo rovnaký

spôsobom (napr. IV. ÚS 49/06, IV.ÚS 14/0). Súd je toho názoru, že neporušil princíp istoty ani
predvídateľnosti práva, keďže neexistujú rozhodnutia súdu vyššieho stupňa o tej istej právnej otázke
ako je predmetom tohto sporu.

37. Toto rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde,
písomne, v troch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.).