Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 27, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2So/1/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211201503
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1211201503.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov

senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci navrhovateľa: JUDr.
Peter Kriško, notár so sídlom Mlynské Nivy 43, Bratislava, IČO: 36 060 984, zastúpený: JUDr. Marko
Polakovič, advokát, Vysoká 19, Bratislava, proti odporcovi: Notárska komora Slovenskej republiky,
Krasovského 13, Bratislava, IČO: 308 11 236, zastúpený: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o.,
Sartorisova 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Disciplinárneho senátu
Notárskej komory Slovenskej republiky č. DK 2/2009 zo dňa 12.01.2011, o odvolaní odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 46S/2/2011-64 zo dňa 07.11.2011, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 46S/2/2011-64 zo dňa 07.11.2011
p o t v r d z u j e .

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 161,75 eur na
účet právneho zástupcu navrhovateľa do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

Rozhodnutím Disciplinárneho senátu Notárskej komory Slovenskej republiky č. DK 2/2009 zo dňa
12.01.2011 bol navrhovateľ na základe návrhu prezidenta Notárskej komory SR (ďalej aj len „NK SR“)
zo dňa 27.07.2009 uznaný podľa čl. 16 ods. 1 písm. c/ Disciplinárneho poriadku NK SR za vinného
zo skutku, ktorého sa mal dopustiť tým, že dňa 23.04.2009 ním poverená notárska koncipientka Mgr.
Zuzana Korvínová spísala zápisnicu o prijatí peňazí do notárskej úschovy N 256/2009 KNu 30/2009 vo
výške 2.800.000,- eur len s jedným štatutárnym zástupcom - konateľom spoločnosti Technické služby
Bratislava, s.r.o., a to Ing. Petrom Benešom napriek tomu, že podľa výpisu z obchodného registra konajú

za túto spoločnosť traja konatelia vždy spoločne, pričom podpisovanie za spoločnosť sa uskutočňuje
tak, že k obchodnému menu spoločnosti pripoja svoj podpis všetci traja konatelia spoločnosti a okrem
Ing. Petra Beneša ďalšími konateľmi spoločnosti boli Ing. Tomáš Sýkora a Ing. Štefan Mendel. Týmto
konaním navrhovateľ závažným spôsobom porušil svoje povinnosti vyplývajúce z § 70 a nasl. zákona
č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a čl.
1 ods. 2, ods. 5, II. časti Etického kódexu NK SR. Navrhovateľovi bolo podľa čl. 16 ods. 2 v spojení s čl.
3 ods. 1 písm. b/ Disciplinárneho poriadku NK SR uložené disciplinárne opatrenie - pokuta 3000,- eur a

zároveň bol zaviazaný na zaplatenie trov disciplinárneho konania.

Disciplinárny senát (ďalej aj len „DS“) svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa § 71 ods. 1 písm.
b/ Notárskeho poriadku je notár povinný v zápisnici uviesť presné označenie zložiteľa alebo jehosplnomocneného zástupcu. V predmetnej zápisnici o prijatí peňazí do notárskej úschovy nie je zmienka
o splnomocnení Ing. Petra Beneša ostatnými konateľmi spoločnosti na tento úkon a teda notárska
koncipientka konajúca v mene notára nedostatočne zistila oprávnenie Ing. Petra Beneša konať v mene

spoločnosti. Konanie Ing. Petra Beneša bez vedomia ostatných konateľov preukazuje sťažnosť - podnet
na prešetrenie postupu notára podaná Ing. Tomášom Sýkorom, jeho žiadosť o vrátenie peňazí a
tiež vyjadrenie k notárskej úschove, z ktorých vyplýva, že vo veci úschovy za spoločnosť konal len
Ing. Peter Beneš bez vedomia ostatných konateľov. Zápisnica o prijatí peňazí do úschovy zo dňa
23.04.2009 bola teda spísaná len jedným z konateľov spoločnosti a plnomocenstvo z toho istého dňa,

ktorým bol Ing. Peter Beneš splnomocnený na právne úkony vo veci úschovy ostatnými konateľmi
spoločnosti bolo vyhotovené podľa DS dodatočne a je nevieryhodné. Tomuto nasvedčuje aj skutočnosť,
že podpisy na plnomocenstve neboli úradne osvedčené napriek prijatiu značnej sumy 2.800.000,- eur
do notárskej úschovy, čo poskytlo možnosť manipulácie s plnomocenstvom a bolo tak možné dodatočne
konvalidovať právny úkon. Argument navrhovateľa, že mu žiaden právny predpis neukladá povinnosť
žiadať predloženie plnomocenstva s úradne osvedčenými podpismi bol odmietnutý, pretože v zmysle §

2 ods. 2 Notárskeho poriadku notár svojim konaním a činnosťou dbá o usporiadanie a istotu v právnych
vzťahoch a o predchádzanie sporom.

Za vierohodné nepovažoval disciplinárny senát ani vyjadrenie notárskej koncipientky, ktorá spísala
zápisnicu, ani vyjadrenie konateľov Ing. Tomáša Sýkoru a Ing. Štefana Mendela, že na konanie vo

veci úschovy splnomocnili Ing. Petra Beneša. DS vychádzal z toho, že pri preukázaných naštrbených
vzťahoch medzi spoločníkmi (a zároveň konateľmi) spoločnosti plnomocenstvo v čase spísania
zápisnice o prijatí peňazí do notárskej úschovy neexistovalo. DS neuveril tvrdeniu navrhovateľa, že
Ing.Peter Beneš pri spísaní zápisnice o prijatí peňazí do notárskej úschovy predložil plnomocentvo a
všetky tvrdenia preukazujúce existenciu plnomocenstva už v čase spísania zápisnice považoval za

nevieryhodné.

Disciplinárny senát tiež skonštatoval, že peniaze neboli prijaté do úschovy v súvislosti so žiadnou
notárskou činnosťou (§ 3 ods. 1 a § 5 Notárskeho poriadku) tak, ako to upravuje § 70 ods. 1 Notárskeho
poriadku. Zápisnica o prijatí peňazí do notárskej úschovy bola teda spísaná v rozpore s § 70 a nasl.

Notárskeho poriadku, § 153 Obchodného zákonníka a čl. 1 ods. 2 a ods. 5 II. časti Etického kódexu
notára.

Disciplinárny senát mal preukázané, že skutok sa stal, že ho spáchal navrhovateľ a že tento skutok je
disciplinárnym previnením.

Pri úvahách o treste prihliadal na osobu navrhovateľa, závažnosť disciplinárneho previnenia, pričom v
prospech navrhovateľa zhodnotil, že tento nebol doposiaľ disciplinárne potrestaný a svojim konaním
nespôsobil vznik škody, ale naopak prispel k urovnaniu sporov v spoločnosti.
II.

Konanie na súde I. stupňa

V odvolaní proti disciplinárnemu rozhodnutiu navrhovateľ poukázal na § 71 ods. 1 Notárskeho
poriadku, ktorý obsahuje taxatívne náležitosti zápisnice o prijatí peňazí do úschovy, čo znamená, že
iné náležitosti zápisnica nemusí obsahovať. Ustanovenie § 71 ods. 1 písm. b/ Notárskeho poriadku

vyžaduje, aby zápisnica o prijatí peňazí do úschovy obsahovala meno a priezvisko a trvalé bydlisko
zložiteľa alebo jeho splnomocneného zástupcu, pričom z použitia spojky „alebo“ vyplýva, že postačuje,
ak sa v zápisnici uvedú požadované údaje týkajúce sa buď zložiteľa alebo jeho splnomocneného
zástupcu, t.j. ktoréhokoľvek z nich. Ak by mal zákonodarca zámer ustanoviť ako obsahovú náležitosť
presné označenie zložiteľa ako aj jeho splnomocneného zástupcu, pokiaľ je zastúpený, bol by to v

právnej úprave vyjadril. Disciplinárny senát nemôže svojvoľne rozširovať uvedené zákonné náležitosti
o ďalšie, ktoré nie sú v Notárskom poriadku uvedené a následne stíhať navrhovateľa za to, že tieto
zákonom nevyžadované náležitosti v zápisnici neuviedol. K porušeniu § 70 ods. 1 Notárskeho poriadku
poukázal na nesprávny a účelový výklad tohto ustanovenia disciplinárnym senátom, keďže účelom tohto
ustanovenia je zabezpečiť, aby notár nevykonával činnosti, ktoré všeobecne záväzné právne predpisy

zveriliinýmsubjektomnežnotárom(napr.bankám).Poukázalajna §3ods.1a§5Notárskehoporiadku,
z ktorých vyplýva, že notárskou činnosťou sa rozumie aj konanie vo veci notárskych úschov a teda
notárskou činnosťou je aj konanie notára vo veci prijatia peňazí do notárskej úschovy podľa § 70 až §
73 Notárskeho poriadku.K porušeniu § 2 ods. 2 Notárskeho poriadku uviedol, že žiaden všeobecne záväzný právny predpis
nevyžaduje, aby podpisy na plnomocenstve pre daný prípad boli úradne osvedčené a preto nemal ani

povinnosť ale ani právo od účastníka žiadať, aby podpisy na plnomocenstve boli úradne osvedčené.
Poukázal na čl. 2 ods. 2, 3 Ústavy SR a zdôraznil, že konal v súlade s ústavou.

Navrhovateľ sa nedopustil žiadneho porušenia Notárskeho poriadku a nemohol sa teda dopustiť ani
tvrdeného porušenia ustanovení Etického kódexu, nakoľko tieto sa svojou podstatou a obsahom len vo

všeobecnosti odvolávajú na dodržiavanie všeobecne záväzných predpisov notárom pri jeho notárskej
činnosti, čo navrhovateľ spĺňa.

Navrhovateľ napokon poukázal na to, že disciplinárny senát svoje závery o jeho vine neoprel o žiadne
konkrétne dôkazy, ale výlučne iba o svoje domnienky a presvedčenie o univerzálnej správnosti svojich
záverov. Rozhodnutie je založené výlučne na subjektívnom názore DS, nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní ani v právnych predpisoch a preto je nezákonné. Z uvedených dôvodov žiadal zrušiť
preskúmavané rozhodnutie a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie.

Odporca navrhoval odvolanie zamietnuť, keďže disciplinárny senát správne vyhodnotil dôkazy a vec aj
správne právne posúdil. DS sa zaoberal správnosťou postupu notára pri vyhotovení zápisnice o prijatí

peňazí do notárskej úschovy a tým, či v čase spisovania tejto zápisnice disponoval plnomocenstvom
a ak áno, či bolo plnomocenstvo perfektné a či sa mala jeho existencia prejaviť aj v texte zápisnice.
Zápisnica o úschove totiž musí nielen zodpovedať skutočnosti ale aj navonok sa musí javiť tak, že je
vyhotovená v súlade so zákonom, vrátane oprávnenia osôb (zložiteľov) ju spísať. Podľa odporcu ak aj
navrhovateľ disponoval v relevantnom čase plnomocenstvom, nemal ho akceptovať, nakoľko podpisy

splnomocniteľov neboli úradne osvedčené. Potrebu osvedčených podpisov videl najmä v tom, že
navrhovateľ nemal možnosť overiť si totožnosť splnomocniteľov, ktorí neboli osobne prítomní pri úkone
spísania zápisnice a teda nemal možnosť skontrolovať, či plnomocenstvo aj skutočne podpísali. Podpisy
na plnomocenstve neboli podľa odporcu osvedčené preto, lebo plnomocenstvo zo dňa 23.04.2009 k
tomutodátumuneexistovalo.Akbyajplnomocenstvoexistovalo,malnavrhovateľojehoexistenciiuviesť

zmienku v texte zápisnice o úschove, v zápisnici mali byť uvedené ako osoby konajúce za spoločnosť aj
ostatní dvaja konatelia s dodatkom, že sú zastúpení Ing. Petrom Benešom na základe plnomocenstva.
Odporca tiež poukázal na § 32 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak z právneho úkonu
nevyplýva, že niekto koná za iného, platí, že koná vo vlastnom mene. V predmetnej zápisnici nebolo
vyšpecifikované, že Ing. Beneš ako konateľ spoločnosti koná aj v mene ďalších dvoch konateľov, pričom

konateľ nebol zložiteľom ale konal v mene zložiteľa ako konateľ.

Notár dbá na to, aby listiny, ktoré spísal alebo osvedčil, zodpovedali zákonným požiadavkám a právne-
technickým nárokom. Zápisnica o úschove uvedenému nezodpovedá.

K vyjadreniu odporcu navrhovateľ uviedol, že plnomocenstvo pre jedného konateľa podpísané ostatnými
konateľmijeplatnéibezúradnéhoosvedčeniapodpisovsplnomocniteľov,pričomtrebavychádzaťnajmä
z § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ nebol oprávnený neakceptovať plnomocenstvo
iba z dôvodu, že neobsahovalo úradné osvedčenie podpisov splnomocniteľov, nakoľko plnomocenstvo
obsahovalo všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti. Ak je úradné osvedčenie podpisu v

písomnom právnom úkone nevyhnutnou náležitosťou právneho úkonu, zákonodarca stanoví túto
povinnosť vo všeobecne záväznom právnom predpise pod hrozbou neplatnosti právneho úkonu
nespĺňajúceho uvedenú náležitosť.

Okresný súd Bratislava II (ďalej aj len „okresný súd“) rozsudkom č.k. 46S/2/2011-64 zo dňa 07.11.2011

zrušil napadnuté rozhodnutie Disciplinárneho senátu NK SR a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.
Zároveň mu uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 683,18 eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

Okresnýsúdzrušilnapadnutérozhodnutiepodľa§250jods.2písm.a/O.s.p.snázorom,žedisciplinárne

konanie proti navrhovateľovi bude potrebné zastaviť, keďže skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, sa
nedopustil a nebolo ani preukázané, že sa skutok stal. V odôvodnení svojho rozsudku citoval § 16
ods. 1, § 22, § 40 ods. 1, § 91 ods. 1 a § 71 ods. 1 Notárskeho poriadku s tým, že v danom
prípade bola predmetná zápisnica spísaná notárskou koncipientkou, ktorá ju aj podpísala, čo je vsúlade so zákonom. Pokiaľ notár nevykonáva notársku činnosť osobne, jeho zodpovednosť za úkony
poverených zamestnancov upravuje § 40 ods. 1 Notárskeho poriadku, podľa ktorého notár zodpovedá
za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa Notárskeho

poriadku. Zo žiadnych ustanovení zákona pritom nevyplýva, že notár zodpovedá za úkony svojich
zamestnancov aj disciplinárne a túto zodpovednosť nie je možné rozširovať ani extenzívnym výkladom.
Je preto vylúčené, aby bol notár disciplinárne stíhaný za skutok, ktorého sa svojim konaním mal
dopustiť jeho zamestnanec. V prípade notára ide o zodpovednosť subjektívnu, vyjadrenú slovným
spojením „závažným spôsobom poruší...“, „... závažným spôsobom naruší...“, ktorého konania sa notár

musí dopustiť zavinene, čo predpokladá zavinenie notára minimálne na úrovni nedbanlivosti. Zavinenie
predstavuje subjektívnu stránku konania a je založené na princípe individuálnej zodpovednosti, t.j.
zodpovednosti iba za to, čo každý sám vlastným konaním zavinil. Notár teda môže byť za závažné
disciplinárne konanie potrestaný iba vtedy, ak svojim vlastným konaním závažným spôsobom poruší
povinnosť vyplývajúcu mu z Notárskeho poriadku, Etického kódexu či z uznesení komory. Ak by mala byť
daná disciplinárna zodpovednosť aj za úkony jeho zamestnanca, muselo by to byť v Notárskom poriadku

výslovne uvedené. Notársky poriadok však výslovne stanovuje objektívnu zodpovednosť notára za
úkony zamestnancov vykonávané v súvislosti s činnosťou podľa Notárskeho poriadku iba v rozsahu
spôsobenej škody.

Okresný súd tiež uviedol, že § 71 ods. 1 Notárskeho poriadku obsahuje taxatívne náležitosti zápisnice

o prijatí peňazí do úschovy a žiadne iné náležitosti než tie, ktoré sú v tomto ustanovení uvedené,
nemusí zápisnica obsahovať. Okresný súd z § 71 ods. 1 písm. b/ Notárskeho poriadku vyvodil, že
postačuje, ak sa v zápisnici uvedú údaje týkajúce sa buď zložiteľa alebo jeho splnomocneného zástupcu,
t.j. ktoréhokoľvek z nich. Nestotožnil sa s názorom odporcu, že spojku „alebo“ treba v danom prípade
vykladať tak, že ak je osoba zastúpená splnomocnencom, musia sa uviesť aj údaje splnomocnenca,

pretože takýto výklad nie je v súlade so žiadnymi interpretačnými pravidlami právnej normy. Rovnako
neobstojí tvrdenie odporcu, podľa ktorého, ak by sa pristúpilo k doslovnej interpretácii právnej normy tak,
ako to uvádza navrhovateľ, potom koncipientka notára nemala pri zložiteľovi uviesť nič, nakoľko meno
a priezvisko právnická osoba nemá. Práve tu totiž možno pristúpiť k logickému výkladu právnej normy
a z neho vyvodiť, že v prípade právnickej osoby identifikačným údajom zodpovedajúcim požiadavkám

interpretovanej právnej normy je názov a sídlo právnickej osoby. Notárky poriadok pritom odlišuje medzi
notárskou zápisnicou o právnych úkonoch, notárskou zápisnicou o prijatí peňazí a zápisnicou o vydaní
peňazí a veľmi dôsledne rozlišuje a stanovuje ich náležitosti ako aj postup notára pri ich spisovaní.
Akýkoľvek extenzívny výklad právnych noriem upravujúcich vyššie uvedené zápisnice je neprípustný,
pretože zákonodarca v jednotlivých ustanoveniach Notárskeho poriadku presne vyjadril požiadavky a

postup notára pri ich realizácii. Tieto závery sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na požiadavku predloženia
plnomocenstva s úradne osvedčenými podpismi splnomocniteľov. Ak by totiž zákonodarca mal vôľu
podmieniť zloženie peňazí do úschovy predložením plnomocenstva s úradne osvedčenými podpismi
splnomocniteľa, potom by takáto požiadavka musela byť v zákone výslovne uvedená.

Disciplinárny senát odôvodnenie svojho rozhodnutia založil na tvrdeniach iba jedného z troch konateľov
- Ing. Sýkoru, uvedených v sťažnosti adresovanej notárskej komore a k nej pripojených listín a iba na ich
základe spochybnil aj vierohodnosť predloženého plnomocenstva, pričom z obsahu administratívneho
spisu nevyplýva, že by sa s týmito tvrdeniami stotožnil aj ďalší z konateľov - Ing. Mendel.

Okresný súd ďalej uviedol, že bez ohľadu na to, či Ing. Beneš bol alebo nebol splnomocnený ostatnými
konateľmi na zloženie peňazí do úschovy, disciplinárny senát nesprávne právne posúdil aj postup
notárskej koncipientky pri prijímaní peňazí do úschovy, keď vychádzal z toho, že táto spísala zápisnicu
iba s jedným konateľom zložiteľa napriek tomu, že v mene zložiteľa konajú vždy traja konatelia spoločne.
Prijatie peňazí do notárskej úschovy a spísanie zápisnice o prijatí peňazí do úschovy totiž nie je

právnym úkonom, pretože zákon s takýmto úkonom konajúcej osoby nespája žiadne právne následky,
týmto konaním nedochádza k splneniu záväzku ani k inému zákonom predpokladanému právnemu
následku. Od obmedzenia konateľského oprávnenia je nutné odlíšiť upresnenie spôsobu, akým má
člen štatutárneho orgánu konať, pričom tento spôsob môže byť určený napríklad aj predpísaným
počtom členov štatutárneho orgánu, súhlas ktorých je nutný pri uzatváraní právneho úkonu. Pôsobnosť

konateľov zahrňuje jednak rozhodovanie o záležitostiach vo vnútri spoločnosti a jednak konanie v mene
spoločnosti navonok voči tretím osobám. V prípade, že tento štatutárny orgán spoločnosti s ručením
obmedzeným tvorí viac konateľov, potom spôsob, akým sú oprávnení konať v mene spoločnosti, určený
vspoločenskejzmluveavyplývajúcizúdajovvobchodnomregistri,jezáväznýlenvtedy,akideokonaniekonateľov v mene spoločnosti navonok. Konanie navonok možno vo všeobecnosti charakterizovať tým,
že zahrňuje všetky právne úkony, ktoré spoločnosť robí voči tretím osobám a z ktorých vyplývajú pre
spoločnosť vo vzťahu k tretím osobám určité práva a povinnosti. Aj keď z údajov z obchodného registra v

danom prípade vyplýva, že písomnosti zakladajúce práva a povinnosti v danej veci podpisujú vždy traja
konatelia spoločne, nie je možné bez ďalšieho usudzovať, že všetky písomné právne úkony spoločnosti
musia byť v mene spoločnosti vždy urobené, a teda aj podpísané všetkými konateľmi spoločne. Popisy
všetkých troch konateľov, ako náležitosť písomného právneho úkonu, sú nevyhnutnou podmienkou len
pri tých právnych úkonoch, ktoré zakladajú práva a povinnosti spoločnosti voči tretím osobám, t.j. vo

veciach, v ktorých ide o konanie v mene spoločnosti navonok. O takýto prípad však v tejto veci nejde,
keďže vloženie peňazí do notárskej úschovy nielenže nemožno považovať za prejav vôle zakladajúci
práva a povinnosti spoločnosti navonok voči ďalším osobám, ale ani za právny úkon, s ktorým by zákon
spájal právne následky a teda pri ktorom je podpis všetkých troch konateľov nevyhnutnosťou.

III.

Odvolanie odporcu

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, v ktorom uviedol, že prvostupňový
súd vec nesprávne právne posúdil, keď:

a/ Podľa názoru prvostupňového súdu prijatie peňazí do úschovy a spísanie zápisnice o nej nie je
právnym úkonom a preto ani nebolo povinnosťou Ing. Beneša predložiť plnomocenstvo. Podľa názoru
odporcu vloženie peňazí do notárskej úschovy na základe spísanej zápisnice o úschove je právnym
úkonom tak, ako to upravuje § 34 Občianskeho zákonníka. Zložiteľ - Technické služby Bratislava, s.r.o.
na základe konania jedného z konateľov mal vložiť do úschovy finančné prostriedky, pričom nakladanie s

týmito prostriedkami bolo presne vymedzené v zápisnice o úschove. Okresný súd opomenul vyhodnotiť
obsah zápisnice, kde sa nejednalo o samotné bezúčelové vloženie prostriedkov ale aj o ich následné
vyplatenie medzi spoločníkov zložiteľa za presne určených podmienok. Zloženie prostriedkov teda
smerovalokprávnemunásledku,atokvyplateniuzloženýchprostriedkovmedzispoločníkov,aknastane
podmienka definovaná v zápisnici o úschove. V danom prípade sa jednalo o nakladanie s majetkom

spoločnosti v značnej výške a výklad okresného súdu by mimoriadne narušil vzťahy právnej istoty.
Dôvod, pre ktorý v spoločnosti bolo upravené konanie konateľov tak ako bolo, bol ten, že medzi
nimi nebola dôvera a spoločníci sa chránili pred zneužitím konania jedným z konateľov. Pri zložení
prostriedkov do úschovy pritom nastali pre spoločníkov vážne následky, nakoľko úkonom sa disponovalo
s prostriedkami spoločnosti tak, že tieto sa mali rozdeliť medzi spoločníkov za situácie, keď spoločnosť

mala záväzky voči veriteľom, ktoré nevedela uhrádzať, prebiehali voči spoločnosti exekučné konania a
hrozila tu obava z trestno-právneho postihu poškodzovania veriteľov.

b/ Disciplinárny senát správne dospel po vyhodnotení dôkazov k názoru, že plnomocenstvo udelené
zvyšnými dvomi konateľmi v čase spísania právneho úkonu absentovalo. Podľa odporcu uvedenému

nasvedčuje to, že podpisy zvyšných dvoch konateľov na plnomocenstve neboli úradne osvedčené,
existencia plnomocenstva sa neuviedla v texte zápisnice o úschove a preukazuje to aj podnet na konanie
podaný konateľom Ing. Sýkorom, jeho následné doplnenie právnym zástupcom, pričom dôvod zobratia
sťažnosti späť bolo, že prostriedky boli určené na rozdelenie aj medzi neho a hrozilo, že ak by sa zrušila
zápisnica, prostriedky nedostane ani on.

c/ Notársky poriadok upravuje disciplinárnu zodpovednosť len u notára a kandidáta a absentuje v ňom
úprava prípadnej zodpovednosti notárskeho koncipienta. Nejde však o nedostatok právnej úpravy, ale
vyplývatozcharakterunotárskejčinnosti.Uadvokátovzákonč.586/2003Z.z.upravujeakodisciplinárne
opatrenie vyčiarknutie zo zoznamu advokátskych koncipientov a teda z tohto zákona je zrejmé, že

disciplinárne konanie sa môže týkať aj advokátskych koncipientov. Podobná úprava však absentuje u
notárov v Notárskom poriadku. Pri kandidátoch je upravená vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o
osoby s rozsiahlymi oprávneniami vykonávať notársku činnosť, čo je dané tým, že zložili notársku skúšku
a ich praxou. Pri koncipientoch je zodpovednosť za výkon ich činnosti na notároch, pričom nejde iba
o zodpovednosť za škodu, ale aj o disciplinárnu zodpovednosť. Z § 22 Notárskeho poriadku vyplýva,

že notár poveruje koncipienta vykonaním niektorých úkonov a je teda na zvážení notára, akými úkonmi
poverí svojho koncipienta tak, aby garantoval právnu perfektnosť úkonu. Zákonodarca zveril spisovanie
zápisníc o úschove notárom ako stavu s tým, že notár môže poveriť len presne vymedzené osoby
spísaním daného úkonu. Prístup, ktorý zaujal okresný súd, by viedol k tomu, že notár sa zbaví svojejdisciplinárnej zodpovednosti tým, že poverí svojich koncipientov výkonom činnosti bez obavy z možného
disciplinárneho postihu.

Z uvedených dôvodov odporca žiadal zmeniť rozsudok okresného súdu tak, že opravnému prostriedku
navrhovateľa nebude vyhovené a preskúmavané rozhodnutie súd potvrdí.

IV.
Vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu

Navrhovateľ navrhol napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.
Uviedol, že konateľ Ing. Beneš zložil prostriedky do notárskej úschovy u navrhovateľa za účelom ich
vyplatenia spoločníkom spoločnosti, čo preukazuje, že účelom notárskej úschovy boli len vzťahy vo
vnútri spoločnosti a nie vzťahy voči tretím osobám. Vložením prostriedkov do úschovy disponovala
spoločnosť konajúca konateľom Ing. Benešom vloženou sumou výlučne v prospech všetkých troch

spoločníkov a konateľov spoločnosti a výlučne po preukázaní notárovi objektívnej právnej skutočnosti,
ktorou je uskutočnenie valného zhromaždenia a rozhodnutie valného zhromaždenia o rozdelení zisku
spoločníkom. Napriek tomu plnomocenstvo v čase spísania zápisnice existovalo, bolo predložené
notárskej koncipientke a na jeho základe bola spísaná zápisnica o prijatí peňazí do notárskej úschovy.

Dôvody uvádzané odporcom v súvislosti s údajnou neexistenciou plnomocenstva sú len domnienkami
a hypotézami nemajúcimi žiadnu dôkaznú hodnotu. Oprávnenie konateľa Ing. Beneša vyplývajúce z
plnomocenstva dokonca dodatočne potvrdili aj obaja zvyšní konatelia ako aj notárska koncipientka
písomnými vyhláseniami, ktoré vyvracajú domnienky a hypotézy prezentované odporcom, pričom
odporca nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci neexistenciu plnomocenstva v čase spísania zápisnice.

Navrhovateľ sa stotožnil so záverom okresného súdu, že pokiaľ notár nevykonáva notársku činnosť
osobne, jeho zodpovednosť za úkony poverených zamestnancov upravuje § 40 ods. 1 Notárskeho
poriadku, podľa ktorého notár zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci
v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, z čoho vyplýva, že za úkony svojich zamestnancov

zodpovedálenvrozsahuspôsobenejškody.Nakoľkovšakzostranynotárskejkoncipientkynavrhovateľa
nedošlo k pochybeniu pri spisovaní zápisnice o prijatí peňazí do notárskej úschovy, je otázka zavinenia
navrhovateľa bezpredmetná.

Záverom navrhovateľ uviedol, že disciplinárny senát svoje závery o jeho vine neoprel o žiadne konkrétne

dôkazy, ale výlučne o svoje domnienky a presvedčenie o univerzálnej správnosti svojich záverov.
Disciplinárne rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ani v platných právnych predpisoch
a je preto nezákonné. Sťažovateľ Ing. Sýkora vzal svoju sťažnosť späť a zaslal odporcovi písomné
vyhlásenie, v ktorom potvrdil, že konateľ Ing. Beneš bol riadne splnomocnený na zloženie finančných
prostriedkov spoločnosti do notárskej úschovy, čo však odporca vôbec nevzal do úvahy a pokračoval vo

vedení disciplinárneho konania voči navrhovateľovi, hoci odpadol dôvod na jeho začatie. Všetky dôkazy
svedčiace v prospech navrhovateľa vyhodnotil odporca ako nevieryhodné, čo preukazuje jeho zaujatosť
voči navrhovateľovi. Prijatím peňazí do notárskej úschovy navrhovateľom prostredníctvom poverenej
koncipientkynevzniklaspoločnostianižiadnejtretejosobeškodaaniináujmanaprávachaoprávnených
záujmoch a dokonca všetci traja konatelia spoločnosti sa vyjadrili tak, že notársky úrad navrhovateľa

svojim konaním prispel k urovnaniu dlhoročných sporov v spoločnosti.

V.
Posúdenie veci odvolacím súdom

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní
odporcu (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť
dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke krajského súdu (§ 156 ods. 1,3 v spojení s § 221

ods. 2 a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a preto podľa §
219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne správny potvrdil.Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že disciplinárne konanie voči navrhovateľovi
bude potrebné zastaviť, nakoľko skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, sa jednak nedopustil a jednak
tento skutok tak, ako bol vymedzený v rozhodnutí DS, nie je disciplinárnym previnením. V tomto smere

odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, ktorým bolo podľa § 250j ods.
2 písm. a/ O.s.p. zrušené preskúmavané rozhodnutie DS a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza
nasledovné.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s
právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.
Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu.
Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa
procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom

predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu
konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa
na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní, resp. iný procesný zákon.
Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa
konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis alebo
ak sa síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne sa interpretoval alebo ak sa zo správnych
skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery.

Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia

musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická
a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou,
nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol
a zvolil výklad v duchu zákona.
Pri výklade právnej normy treba vychádzať z toho, že podstatná je aplikácia materiálneho hľadiska,

nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť
(napr. nález ÚS ČR z 04.02.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96). Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho
právneho štátu je nájsť riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v
súlade s prirodzeno-právnymi princípmi (napr. nález ÚS ČR z 02.11.2009, sp. zn. II. ÚS 2048/2009).
Podľa konštantnej judikatúry nemožno orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom

tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo
neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je
zmyslom a účelom právnych predpisov (napr. nález ÚS ČR z 07.09.2010, sp. zn. Pl. ÚS 34/09).

Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné

činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne
delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré
konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa
závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u
inýchsprávnychdeliktovadisciplinárnychdeliktovešteajokruhsubjektov,ktorésadeliktumôžudopustiť

(výstižne to určuje napr. zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve
priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom
za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého
typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúce zaradenie medzi trestné činy, priestupky, iné
správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či

už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda
reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia
či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,
voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti
postihu delikventa.

Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta
v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa
trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielenzákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta,
času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť
zamenený s iným. Pri priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku musí

obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a
výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku
rozhodnutia nemá. Odkazuje sa napríklad na správny poriadok (§ 47 ods. 2 správneho poriadku ),
čo však neznamená, že pri iných správnych deliktoch táto požiadavka dodržaná byť nemusí. Je
nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie predmetu konania

spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním.

V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch,
je nevyhnutné presne vymedziť, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len
konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,
prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s

iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia
prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej,
pre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané
rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé
skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny

skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o
tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti
rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov
konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku, je nezastupiteľná
časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie

boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou.

Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že i na rozhodovanie o správnych disciplinárnych deliktoch
dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej
aj len ,,dohovor“), pretože dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“. Dohovor

o ochrane ľudských práv a základných slobôd má v danom prípade
prioritu pred vnútroštátnym zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Dohovor
je publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb.
Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z

Odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom
ministrov 13. februára 1991 (ďalej aj len „odporúčanie o správnych sankciách“) ako aj z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976) súd zastáva
názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty
fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je

preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku
nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna
zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa
ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk
spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom

konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a
správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu
a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.

Treba zopakovať, že navrhovateľ bol v danom prípade uznaný vinným zo spáchania skutku, ktorého

sa mal dopustiť tým, že dňa 23.04.2009 ním poverená notárska koncipientka Mgr. Zuzana Korvínová
spísala zápisnicu o prijatí peňazí do notárskej úschovy N 256/2009 KNu 30/2009 vo výške 2.800.000,-
eur len s jedným štatutárnym zástupcom - konateľom spoločnosti Technické služby Bratislava, s.r.o., a
to Ing. Petrom Benešom napriek tomu, že podľa výpisu z obchodného registra konajú za túto spoločnosť
traja konatelia vždy spoločne, pričom podpisovanie za spoločnosť sa uskutočňuje tak, že k obchodnému

menuspoločnostipripojasvojpodpisvšetcitrajakonateliaspoločnostiaokremIng.PetraBenešaďalšími
konateľmi spoločnosti boli Ing. Tomáš Sýkora a Ing. Štefan Mendel.Správne okresný súd poukázal na § 22 Notárskeho poriadku, podľa ktorého notár môže koncipienta
písomne poveriť vykonaním jednotlivých úkonov, ktoré sú predmetom notárskej činnosti, najmä pri
prijímaní do notárskej úschovy, pri osvedčovaní pravosti podpisov a správnosti odpisov a kópií listín,

prípravnými a čiastkovými úkonmi pri spisovaní listín, pri osvedčovaní právne významných skutočností
a tiež jednotlivými úkonmi podľa § 5. Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že predmetnú zápisnicu
spísala a podpísala notárom poverená notárska koncipientka v súlade so zákonom. Okresný súd
tiež správne uviedol, že ustanovenie § 71 ods. 1 Notárskeho poriadku obsahuje taxatívne náležitosti
zápisnice o prijatí peňazí od úschovy a žiadne iné náležitosti než tie, ktoré sú uvedené v tomto

ustanovení, nemusí takáto zápisnica do úschovy obsahovať. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje
s odôvodnením okresného súdu uvedenom v treťom odseku na siedmej strane jeho rozsudku a dodáva,
že odporcom logicky nastolené interpretačné problémy by sa mali riešiť legislatívnou cestou.

Tvrdenie odporcu, že navrhovateľ závažným spôsobom porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu z §
70 a nasl. Notárskeho poriadku a v rozhodnutí uvedených ustanovení Etického kódexu pre skutok

uvedený vo výrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia, treba odmietnuť. Správne okresný súd
uviedol, že DS svoje odôvodnenie založil iba na tvrdeniach jedného z troch konateľov spoločnosti - Ing.
Sýkoru uvedených v sťažnosti a k nej pripojených listín a iba na ich základe spochybnil vierohodnosť
predloženého plnomocenstva, pričom je zrejmé, že s týmito tvrdeniami sa nestotožnil ďalší z konateľov
- Ing. Mendel. Dôkazy uvedené odporcom v odvolaní pod písmenom b/ v sebe majú znaky logiky,

čo im nesporne nemožno uprieť, avšak zároveň treba uviesť, že nejde o koherentné dôkazy, ktoré
by boli konzistentné a z ktorých by nevyhnutne jednoznačne vyplývalo, že plnomocenstvo udelené
Ing. Petrovi Benešovi ostatnými dvomi konateľmi v čase spísania zápisnice neexistovalo. Odporca
teda disponoval len základnými presvedčeniami, o ktorých sa domnieval, že ich nie je potrebné ďalej
zdôvodňovať, pretože sami o sebe zaručujú svoju vlastnú pravdivosť. Tento omyl začal už samotným

podaním návrhu na začatie disciplinárneho konania prezidentom NK SR zo dňa 27.07.2009, ktorého
tvrdenia si nekriticky osvojil aj DS s výnimkou uloženého disciplinárneho opatrenia. V návrhu bolo
totiž navrhované najprísnejšie disciplinárne opatrenie podľa § 91 ods. 2 písm. d/ Notárskeho poriadku
- zbavenie notárskeho úradu, čo by bolo vskutku samé o sebe značne neprimerané skutkovým a
právnym okolnostiam veci aj v prípade, keby išlo o disciplinárne previnenie. Argumentácia dvomi ďalšími

neprávoplatnými disciplinárnymi konaniami k tejto navrhovanej sankcii je priam absurdná.

Disciplinárny senát založil svoje tvrdenie o neexistencii plnomocenstva a uznal navrhovateľa vinným
prevažne na základe nepriamych dôkazov. Súd podotýka, že pre spoľahlivé zistenie veci by mal byť
štandard dokazovania v takejto veci podobný ako podľa trestného poriadku, čo odôvodňuje aj povaha

a výška sankcií. ESĽP konštatoval, že povaha správneho konania a sankcií ukladaných v správnom
konaní odôvodňuje, aby prezumpcia neviny zahŕňajúca aj zásadu „in dubio pro reo“, ktorá sa podľa čl. 6
ods. 2 dohovoru vzťahuje na trestné veci, a všetky záruky spravodlivého trestného konania aplikovali aj
v správnom konaní (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Lauko v. Slovenská republika, ods. 56; rozhodnutie
ESĽP vo veci Engel a i. v. Holandsko). V zmysle judikatúry všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu

SR a ESĽP je zrejmé, že dôkazné bremeno preukázania toho, že došlo k disciplinárnemu previneniu,
v danom prípade závažným spôsobom porušenej povinnosti vyplývajúcej z § 70 a nasl. Notárskeho
poriadku, zaťažuje orgán alebo stranu, ktorá namieta predmetné porušenie. Pojem dôkazné bremeno
musí mať taký obsah, ktorý sa mu priraďuje v rámci európskeho práva. Z uvedeného vyplýva, že odporca
nesmie konštatovať porušenie relevantných ustanovení Notárskeho poriadku resp. Etického kódexu,

ak neuniesol dôkazné bremeno v zmysle vyššie uvedeného. Sústava nepriamych dôkazov musí byť
uzavretá, to znamená, že dôkazy musia v súhrne viesť k jedinému záveru a musia vylučovať iný záver
(JUDr. Štefan Minárik a kol., komentár k trestnému poriadku, komentár k § 119 trestného poriadku).
Podľa rozsudkov súdov SR v trestných veciach dôkazy musia tvoriť logicky, ničím nenarušený a konečný
rad navzájom sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich skutočností, ktoré sú v príčinnej súvislosti s

dokazovanou skutočnosťou a ktoré vedú výlučne k jedinému záveru. Z ústavnej zásady prezumpcie
neviny vyplýva, že obvinenému sa musí vina dokázať a v prípade pochybností o skutkovej otázke
významnej pre rozhodnutie sa musí rozhodnúť v prospech obvineného („pro in dubio reo“), pričom
obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu (napríklad nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS
12/98). Disciplinárny senát v danom prípade neoprel svoje rozhodnutie o koherentné dôkazy ale viac

menej iba o svoje domnienky a presvedčenia o logickej správnosti svojich záverov, pričom všetky dôkazy
svedčiace v prospech navrhovateľa označil za nevieryhodné. Akokoľvek nelogicky - nepochopiteľne
môže vyznievať konanie Ing. Tomáša Sýkoru, ktorý sa na navrhovateľa pôvodne sťažoval a neskôr vzal
svoju sťažnosť v plnom rozsahu späť, nič to nemení na skutočnosti, že všetci zúčastnení, t.j. notárskakoncipientkaakoajvšetcitrajakonateliaspoločnostiTechnickéslužbyBratislava,s.r.o.písomnepotvrdili,
že v čase spísania zápisnice plnomocenstvo pre Ing. Petra Beneša existovalo a tento bol riadne
splnomocnený na zloženie finančných prostriedkov spoločnosti do notárskej úschovy. Túto skutočnosť

teda potvrdil aj Ing. Štefan Mendel ako konateľ tejto spoločnosti, ktorý sa na rozdiel od Ing. Sýkoru
ani nesťažoval, avšak týmto sa DS vôbec nezaoberal. Písomné vyhlásenia všetkých konateľov ako
aj koncipientky Mgr. Korvínovej jednoznačne preukazujú existenciu plnomocenstva v relevantnom
čase, ktorého existenciu nemožno vyvrátiť ani čiastočne logickými argumentmi odporcu, že údaj o
plnomocenstve mal byť v zápisnici obsiahnutý a že podpisy splnomocniteľov na plnomocenstve mali

byť úradne osvedčené. Povinnosť úradného osvedčenia podpisu splnomocniteľa na plnomocenstve
udelenom splnomocnencovi na zloženie peňazí do notárskej úschovy nie je zakotvená v žiadnom
právnom predpise a preto navrhovateľ nebol viazaný takouto neexistujúcou povinnosťou. Navrhovateľ
nebol oprávnený neakceptovať predmetné plnomocenstvo iba z dôvodu, že neobsahovalo úradné
osvedčeniepodpisovsplnomocniteľov,keďžejezrejmé,žetotoobsahovalovšetkyzákonomustanovené
formálne náležitosti. K tvrdeniu odporcu, že ak by za tretiu osobu konal niekto na základe plnomocenstva

s neovereným podpisom splnomocniteľa a nebolo by tak možné posúdiť, či podpis splnomocniteľa
je pravý, vznikla by právna neistota, keď napríklad úkony ako uznanie dlhu/zmluvu o úvere, by
takto mohli podpísať v mene osoby uznávajúcej dlh/v mene poskytovateľa úveru, tretie osoby bez
oprávnenia, s významnými právnymi následkami, treba uviesť, že by celkom zrejme išlo o neplatné
právne úkony s akcentom možného trestnoprávneho postihu takto konajúcich osôb. V každom prípade

však platí, že požiadavka úradne osvedčených podpisov účastníkov príslušného právneho úkonu, nech
sa subjektívne javí byť akokoľvek žiaducou, podstatnou, či vierohodnou, pokiaľ nie je zakotvená v
zákone, nepredstavuje podstatnú náležitosť právneho úkonu, ktorej absencia by mala mať za následok
neplatnosť právneho úkonu alebo v danom prípade neakceptovanie plnomocenstva navrhovateľom.
Ak je úradné osvedčenie podpisu na určitom písomnom právnom úkone nevyhnutnou náležitosťou

tohto právneho úkonu, zákonodarca priamo v zákone stanoví túto povinnosť pod hrozbou neplatnosti
právneho úkonu nespĺňajúceho uvedenú náležitosť. V tejto súvislosti navrhovateľ správne poukázal na
príslušné ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých sa vyžaduje úradné osvedčenie podpisu. V
danom prípade však žiadny právny predpis takúto povinnosť pre predmetné plnomocenstvo nestanovil.

Je nepochybné, že zápisnica o prijatí peňazí do notárskej úschovy v danom prípade spĺňa všetky
náležitosti uvedené v § 71 ods. 1 Notárskeho poriadku a v tomto smere odvolací súd poukazuje na
správne závery okresného súdu.

Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že všetci traja konatelia spoločnosti zhodne potvrdili existenciu

plnomocenstva v relevantnom čase a zároveň vyzdvihli pozitívne aj celkový prístup notárskeho úradu
navrhovateľa, ktorého osobný prístup ako aj prístup jeho poverených zamestnancov v značnej miere
prispeli k vyriešeniu a urovnaniu vzájomných sporov.

Z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II zo dňa 03.07.2009 ČVS: ORP-929/1-OVK-

B2-2009 vyplýva, že trestné stíhanie začaté za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa
bolo zastavené, nakoľko je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie. Z
uznesenia vyplýva, že trestné oznámenie podal Ing. Ivan Sýkora s cieľom ochraňovať záujmy svojho
otca Ing. Tomáša Sýkoru, pričom oznámenie podal v dôsledku nedostatočnej komunikácie s konateľmi
spoločnosti a notárom.

Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd v zhode s názorom okresného súdu k záveru, že
skutok (vymedzený v rozhodnutí DS), ktorý sa kládol navrhovateľovi za vinu, sa nestal a tohto sa
teda navrhovateľ nemohol ani dopustiť. Odvolací súd pripomína, že skutkom kladeným navrhovateľovi
za vinu nebolo neuvedenie plnomocenstva v zápisnici o prijatí peňazí do úschovy ani akceptovanie

plnomocenstva bez úradne osvedčených podpisov, ani poverenie notárskej koncipientky podľa § 22
Notárskeho poriadku, ktoré by bolo napríklad neadekvátne jej praxi.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne

príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo
veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či
rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymipredpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie

správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Z ustanovenia § 250l ods. 2 O.s.p. vyplýva, že pre konanie podľa tretej hlavy piatej časti, pokiaľ ide o účel
a rozsah preskúmania, platia rovnaké princípy ako v konaní o žalobách, napr. že pre súd je rozhodujúci
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 250i ods. 1 prvá

veta), že aj opravný prostriedok súd prejedná v jeho medziach, ktoré účastník v opravnom prostriedku
namietol (§ 250h ods. 1).

V konaní v správnom súdnictve sa uplatňuje dispozičná zásada, znamenajúca, že súd preskúma
napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom žalobcom (navrhovateľom). Nemôže
preskúmať správne rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe alebo v opravnom prostriedku

vymedzený. Zo žaloby ako aj z opravného prostriedku musí byť teda zrejmé, v ktorých častiach a z
akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti,
z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona, ktorý však musí tiež konkretizovať, t.j. že správny
orgán porušil vydaním rozhodnutia konkrétny zákon alebo iný právny predpis a to poukázaním na
konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva. Žalobca musí tvrdiť, že

napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach, čo je vôbec základný predpoklad konania.

Z opravného prostriedku navrhovateľa je zrejmé, že tento nenamietal nezákonnosť rozhodnutia DS z
dôvodu, že za úkony svojich zamestnancov zodpovedá len v rozsahu spôsobenej škody a teda nie aj
disciplinárne a nenamietal ani to, že zloženie peňazí do notárskej úschovy nemožno považovať za prejav

vôle zakladajúci práva a povinnosti spoločnosti navonok voči ďalším osobám, teda za právny úkon, s
ktorýmbyzákonspájalprávnenásledkyapriktoromjepodpisvšetkýchtrochkonateľovnevyhnutnosťou.
Okresný súd sa však disciplinárnou zodpovednosťou notára za úkony jeho zamestnancov a tým, či v
danej veci zloženie peňazí do notárskej úschovy a spísanie zápisnice o prijatí peňazí do úschovy bolo
právnym úkonom, zaoberal aj napriek tomu, že navrhovateľ tieto okolnosti nenamietal a svojimi výstupmi

k tejto problematike podporil výrok rozsudku o zrušení preskúmavaného rozhodnutia DS. Keďže tieto
skutočnosti boli predmetom aj odvolania odporcu, zaujíma k nim odvolací súd napriek tomu, že nemôžu
ovplyvniť vecnú správnosť výroku prvostupňového rozsudku, svoje stanovisko, nakoľko sa s názorom
okresného súdu celkom nestotožňuje.

Vo všeobecnosti treba uviesť, že disciplinárna (kárna) zodpovednosť prichádza do úvahy tam, kde
sú závažným spôsobom porušené pravidlá, ktorých dodržiavanie si ten ktorý systém stanovil ako
významné. Logickým predpokladom je, že takéto pravidlá existujú. Nemenej významné je aj to, keď už
sú pravidlá v nejakom etickom kódexe alebo zákonnom vyjadrení obsiahnuté, či sú tiež zrozumiteľné,
reálne a tiež známe medzi adresátmi.

Nie je sporné, že notár vykonáva svoju činnosť vlastným menom a na vlastnú zodpovednosť (§16
ods. 1 Notárskeho poriadku), pričom notár môže písomne poveriť svojho koncipienta, ktorým je jeho
zamestnanec zapísaný do zoznamu koncipientov, vykonaním jednotlivých úkonov, ktoré sú predmetom
notárskej činnosti... (§ 22 Notárskeho poriadku). Zákonná úprava je jasná v tom, že notár zodpovedá

za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa Notárskeho
poriadku. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že za úkony svojich zamestnancov
(aj v prípade excesu, t.j. vybočenia z rámca udeleného poverenia) notár zodpovedá len v rozsahu
spôsobenej škody, keďže zo žiadnych ustanovení zákona nevyplýva, že by zodpovedal za úkony
svojich zamestnancov aj disciplinárne a túto zodpovednosť nie je možné rozširovať extenzívnym

výkladom. Notársky poriadok upravuje len disciplinárnu zodpovednosť notárov a kandidátov, avšak
chýba v ňom úprava prípadnej disciplinárnej zodpovednosti notárskych koncipientov. Odporca v tejto
súvislosti správne poukázal na zákon č. 586/2003 Z.z., ktorý upravuje ako disciplinárne opatrenie
vyčiarknutie zo zoznamu advokátskych koncipientov a teda je zrejmé, že disciplinárne konanie sa
môže týkať aj advokátskych koncipientov. U notárov však takáto právna úprava absentuje. Súd sa

teda stotožňuje s názorom okresného súdu v tom smere, že notár nemôže disciplinárne zodpovedať
za konanie svojho zamestnanca, nakoľko ak by mala byť daná disciplinárna zodpovednosť notára
aj za úkony jeho zamestnanca, muselo by to byť v Notárskom poriadku výslovne uvedené. Takéto
jednoduché to však určite nie je, keďže by celkom iste išlo o mechanickú a formalistickú aplikáciuzákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného touto právnou normou, čo by mohlo priniesť
tak absurdné následky, že napríklad notár zamestnávajúci viacero notárskych koncipientov by týchto
sústavne a nezodpovedne poveroval v zmysle § 22 Notárskeho poriadku vykonávaním jednotlivých

úkonov a sám by vykonával notársku činnosť v minimálnom rozsahu, čím by sa cielene vyhýbal
prípadnej disciplinárnej zodpovednosti. Je to totiž práve notár, ktorého štát určil ako osobu oprávnenú
vykonávať notársku činnosť, pričom práve notár svojim postavením a svojou činnosťou má dbať o
usporiadanie a istotu v právnych vzťahoch a o predchádzanie sporom (§ 2 ods. 2 Notárskeho poriadku).
Je evidentné, že notársku činnosť a ďalšiu činnosť podľa § 3 ods. 2 Notárskeho poriadku môže

vykonávaťlennotár,pričomjehonotárskyúradpredstavujesúborprávomocíudelenýchnadobuneurčitú
štátom notárovi ako fyzickej osobe na výkon notárskej činnosti a teda notár musí byť zásadne v
každom ohľade zodpovedný za riadne fungovanie svojho notárskeho úradu. Notársky poriadok v §
22 síce umožňuje notárovi písomne poveriť svojho koncipienta vykonaním jednotlivých úkonov, ktoré
sú predmetom notárskej činnosti, avšak práve tu pôjde o zodpovednosť každého jedného notára, na
ktorého dôslednom uvážení je, ktorého koncipienta a akými úkonmi poverí tak, aby zabezpečil právnu

perfektnosť vykonania úkonu. Notár teda nezodpovedá disciplinárne za konanie svojich zamestnancov,
tak ako to správne uviedol okresný súd, ale na druhej strane nemožno pripustiť taký výklad, že by
notár riadil svoj úrad len formálne a úkony by vykonávali písomne poverení koncipienti, s vedomím, že
notárovi za ich exces alebo akékoľvek pochybenie žiadne disciplinárne opatrenie nehrozí. Notár musí
byť disciplinárne zodpovedný za svoje rozhodnutie v súvislosti s poverením koncipientov tak, aby poveril

vykonávaním jednotlivých úkonov len takých koncipientov, ktorí majú preukázateľne na vykonanie úkonu
v požadovanej kvalite potrebnú prax a teda odborné skúsenosti a vedomosti zaručujúce perfektnosť ich
práce. Ak sa v disciplinárnom konaní preukáže, že notár nevykonáva notársku činnosť osobne ale viac
menej prostredníctvom svojich poverených zamestnancov, u ktorých by sa preukázala nedostatočná
spôsobilosť na riadny výkon jednotlivých úkonov, na ktoré ich notár poveril, prípadne opakované

pochybenia, malo by ísť o disciplinárnu zodpovednosť notára. V každom prípade totiž treba vychádzať z
toho, notár môže ale nemusí poveriť svojho koncipienta vykonaním jednotlivých úkonov, pričom rozsah
poverovania záleží iba na ňom. Pri svojom rozhodovaní by mal vždy vziať na zreteľ všetky aspekty
prípadu a vychádzať zo skúseností a vedomostí konkrétneho koncipienta, ktorý musí byť odborne
spôsobilý vykonať konkrétny úkon tak, ako by ho vykonával sám notár. Nepochybne by si však táto

problematika zaslúžila dokonalejšiu legislatívnu úpravu týkajúcu sa či už disciplinárnej zodpovednosti
koncipientov, kandidátov ako aj samotných notárov alebo aspoň precizovania § 22 Notárskeho poriadku
tak, aby notár bol povinný dôsledne zvažovať koho a na aký úkon poverí.

Pri problematike konania štatutárneho orgánu za spoločnosť s ručením obmedzeným sa odvolací súd

stotožňuje s teoretickými východiskami, ktoré uviedol okresný súd vo svojom rozsudku. Je zrejmé, že v
prípade, že štatutárny orgán spoločnosti tvorí viac konateľov, potom spôsob, akým sú oprávnení konať
v mene spoločnosti, určený v spoločenskej zmluve a vyplývajúci z údajov zapísaných v obchodnom
registri, je záväzný len vtedy, ak ide o konanie konateľov v mene spoločnosti navonok. Konanie navonok
možno vo všeobecnosti charakterizovať tým, že zahrňuje všetky právne úkony, ktoré spoločnosť robí

voči tretím osobám a z ktorých vyplývajú pre spoločnosť vo vzťahu k tretím osobám určité práva a
povinnosti. O takýto prípad však v prejednávanej veci podľa okresného súdu nejde, keďže zloženie
peňazí do notárskej úschovy nielenže nemožno považovať za prejav vôle zakladajúci práva a povinnosti
spoločnosti navonok voči ďalším osobám, ale ani za právny úkon, s ktorým by zákon spájal právne
následky a teda pri ktorom je podpis všetkých troch konateľov nevyhnutný. S týmto názorom sa však

odvolací súd nestotožňuje. Okresný súd uviedol, že zloženie peňazí do notárskej úschovy a následné
spísanie zápisnice o prijatí peňazí do úschovy nie je právnym úkonom, pretože zákon s takýmto úkonom
konajúcej osoby nespája žiadne právne následky, týmto konaním nedochádza k splneniu záväzku ani
k inému zákonom predpokladanému právnemu následku.

Z § 34 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, k zmene
alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Právny úkon je najdôležitejšia právna skutočnosť, ktorá spočíva vo vedomom ľudskom konaní. Slovo
„najmä“ v definícii právneho úkonu znamená, že prejav vôle konajúceho môže sledovať aj iný cieľ, ako je

vznik, zmena alebo zánik práv a povinností, pričom pojmovými znakmi právneho úkonu sú: prejav vôle,
náležitosťou tohto prejavu vôle je, aby naň boli viazané právne následky, ktorými sú vznik, zmena alebo
zánik práv či povinností, tento prejav vôle musí byť dovolený (uznaný) právnym poriadkom a právny
poriadok musí s prejavom vôle skutočne spájať zamýšľané právne následky.V danom prípade išlo o konanie konateľa Ing. Petra Beneša v mene spoločnosti - zložiteľa Technické
službyBratislava,s.r.o.,t.j.konajúcaosobanebolazložiteľomalekonalazaspoločnosťnavonoksmerom

k notárovi, resp. ním poverenej notárskej koncipientke a nesporne na prejav vôle Ing. Petra Beneša boli
viazané právne následky, keďže finančné prostriedky spoločnosti vo výške 2.800.000 eur boli presunuté
z účtu spoločnosti na účet notára z titulu notárskej úschovy. Samotné zloženie finančných prostriedkov
smerovalo taktiež k právnemu následku - k vyplateniu prostriedkov medzi spoločníkov pri splnení
podmienok definovaných v zápisnici o úschove. Je tiež evidentné, že samotnej spoločnosti vznikla

povinnosť na zaplatenie odplaty notárovi. Zložiteľ (spoločnosť) bol v dôsledku konania konateľa Ing.
Petra Beneša zaviazaný previesť sumu 2.800.000 eur na účet notárskeho úradu a to bezodkladne po
podpise zápisnice o prijatí peňazí do notárskej úschovy. Treťou osobou bol v tomto prípade notár, voči
ktorému vznikli pre spoločnosť určité práva ale aj povinnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu teda išlo o
konanie v mene spoločnosti navonok a išlo o taký právny úkon, s ktorým boli spojené právne následky
a teda Ing. Peter Beneš musel mať plnomocenstvo od zvyšných dvoch konateľov.

Spoločnosť Technické služby Bratislava, s.r.o. ako subjekt súkromného práva nepochybne môže v rámci
svojej privátnej autonómie a na svoju zodpovednosť vytvárať právne vzťahy s inými právnymi subjektmi
a to práve prostredníctvom právnych úkonov, ktorý v mene tejto spoločnosti vykonal splnomocnený
konateľ Ing. Peter Beneš. V danom prípade išlo o právny úkon dovolený (právom aprobovaný).

Pre úplnosť treba dodať, že niektoré úkony sa na prvý pohľad javia ako právne úkony, avšak doktrína v
súlade so súdnou praxou ich za právne úkony nepovažuje, i keď môžu vyvolať právne následky (napr.
faktická činnosť, súhlas nadriadeného štátneho orgánu, uznesenie valného zhromaždenia, pozvánka na
valné zhromaždenie, či oznámenie o jeho konaní...).

Napokon treba uviesť, že právny úkon sa v tomto prípade dotkol aj práv a záujmov iných osôb - ostatných
spoločníkov spoločnosti Technické služby Bratislava, s.r.o., ktorým mali byť peniaze z notárskej úschovy
vydané pri splnení v zápisnici uvedených podmienok a v neposlednom rade aj avizovaných veriteľov,
keďže peniaze už neboli na účte spoločnosti.

S poukazom na vyššie uvedené, keď sa odvolací súd čiastočne stotožnil so závermi súdu prvého stupňa
týkajúcimi sa dôvodov zrušenia správneho rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p., postupujúc
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 a § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal voči odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania v celkovej výške 161,75 eur (za jeden úkon právnej služby - podanie vyjadrenia
k odvolaniu odporcu vo výške 127,16 eur + režijný paušál 7,63 eur + 20% DPH vo výške 26,96 eur).
Vyčíslenie trov konania je v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z., pričom odporca je povinný zaplatiť

navrhovateľovi náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže
oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.