Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, March 28, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/57/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2519202756
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2519202756.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.
Erika Tischlerová a JUDr. Ľubomír Bundzel, v právnej veci žalobcu: C.I.C. Jan Hřebec s. r. o., so
sídlom Na Zlaté Stezce 1075, Dobříš, Česká republika, IČ: 267 58 733, zastúpeného advokátom: JUDr.
Mikuláš Pavlik st., so sídlom Š. Kukuru 14, Michalovce, proti žalovanému: Energysolar s. r. o., so sídlom
Sládkovičova 2069/10A, Piešťany, IČO: 36 840 793, zastúpenému advokátom: JUDr. Tomáš Klieštenec,

so sídlom M. Waltariho 7, Piešťany, o zaplatenie 11.104,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 21Cb/56/2019-409 zo dňa 17. marca 2022, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovaného voči výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o d
m i e t a .

II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku II. a vo výroku III. o trovách konania

r u š í a vec mu v r a c i a v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrhy žalobcu a žalovaného na
prerušenie konania; výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.104,- eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 11.104,- eur od 3.12.2015 do zaplatenia, do
troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.
1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach - jeho
čl. 1 bod I., čl. 4 bod 1, čl. 7 bod 1, čl. 25 bod 1, čl. 26; Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné vzťahy (Rím I) - jeho čl. 4 ods. 1, čl. 3 bod 1 a

ust. § 1968, § 1970, § 1982, § 2079 ods. 1 zákona č. 89/2012 Sb. Občanského zákoníka, ako aj § 2
Nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb., ktorým sa určuje výška úrokov z omeškania a nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky, určuje odmena likvidátora, likvidačného správcu a člena orgánu právnickej
osoby ustanoveného súdom a upravujú niektoré otázky Obchodného vestníka a verejných registrov
právnických a fyzických osôb.

3. Súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na prerušenie konania v zmysle
ust. § 162 ods. 1 písm. a) CSP, ako ani podľa § 164 CSP, nakoľko v konaní vedenom na Okresnom
súde Košice II pod sp. zn. 33Cb/63/2016, sa nerieši otázka, ktorú by v prebiehajúcom konaní súd nebol
oprávnenýriešiť.Uviedol,žejenepochybnéževobochkonaniachakojednuzpredbežnýchotázokriešia
súdy otázku vzniku, existencie a následne výšky nároku na náhradu škody žalovaného voči žalobcovi a s
tým spojenú účinnosť resp. neúčinnosť započítacieho prejavu žalovaného, ktoré otázky však súd dokáže

posúdiť ako predbežné bez čakania na rozhodnutie v inom konaní, čo by bolo v priamom rozpore s čl. 17základných princípov CSP, ktorý súdu ukladá povinnosť postupovať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádzať zbytočným prieťahom a konať hospodárne.

4. Námietku litispendencie posúdil súd ako nedôvodnú, nakoľko konanie vedené na Okresnom súde
Košice II sa síce týka tých istých strán sporu (žalobcu ako žalovaného, a žalovaného ako žalobcu)
- predmet konania však nie je totožný, keď na Okresnom súde Piešťany si žalobca uplatňuje nárok
na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar vo výške 11.104 eur, pričom v konaní na Okresnom súde
Košice II si žalovaný uplatňuje zaplatenie sumy 3.959,48 eura ako zostatku nárokov žalovaného na

náhradu škody spôsobenú nedodaním tovaru riadne a včas. V oboch konaniach prichádza do úvahy
riešenierovnakýchpredbežnýchotázok,ktorémôžumaťvplyvnarozhodnutievovecisamej-t.jsamotný
predmet konania - ide však o dva samostatné (sporné) nároky, uplatnenie jedného nevytvára prekážku
pre protistranu na uplatnenie druhého samostatnou žalobou, a nie je preto možné takéto konanie pre
prekážku litispendencie zastaviť.

5. Súd sa tiež v ods. 16 až 43 zaoberal skutočnosťou, že na pojednávaní dňa 17.3.2022 rozhodol
v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, keď žiadosť právneho zástupcu žalovaného
o odročenie pojednávania pre práceneschopnosť právneho zástupcu vyhodnotil ako nedôvodnú s tým,
že mal za to, že od žalovaného možno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní dal zastúpiť iným
právnym zástupcom.

6. V prvom rade sa súd zaoberal otázkou právomoci a príslušnosti súdov SR vzhľadom na to, že ide
o konanie s cudzím prvkom, keďže žalobca má sídlo v Českej republike a žalovaný má sídlo na území
Slovenskej republiky. Aplikujúc čl. 4 bod 1, čl. 7 bod 1, čl. 25 bod 1 a čl. 26 Nariadenia EP a Rady (EÚ)
č. 1215/2012 dospel k záveru, že právomoc a príslušnosť súdov SR je daná. Ďalej dospel k záveru, že

vzhľadom na to, že si zmluvné strany v tomto prípade nezvolili právny poriadok, ktorým sa majú riadiť
ich záväzkovo-právne vzťahy, pričom žalobca má sídlo na území Českej republiky, platí v zmysle čl. 4
ods. 1 písm. a) Nariadenia EP a Rady (ES) č. 593/2008 (Rím I) pre sporové strany právny poriadok
Českej republiky.

7. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca ako predávajúci a žalovaný
ako kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu na základe ktorej sa žalobca zaviazal dodať pre žalovaného v 4
etapách vzduchotechnické jednotky a žalovaný sa zaviazal tieto vzduchotechnické jednotky prevziať a
zaplatiť za ne kúpnu cenu 111.041,- eur. Taktiež mal súd za preukázané, že k dodávkam dojednaného
tovaru žalobcom žalovanému došlo (s omeškaním v súhrne 15 dní v súčte všetkých 4 etáp) pričom

posledná etapa bola odovzdaná 1.9.2015 a žalovaný žalobcovi do dnešného dňa uhradil sumy 33.564,-
eur, 33.373 eur a 33.000,- eur. Neuhradená ostala posledná faktúra č. 4160044 na sumu 11.104,- eur
so splatnosťou dňa 2.12.2015. Obrana žalovaného spočívala v tom, že všetok tovar nebol dodaný
riadne a vzduchotechnická jednotka č. 04N.01 bola dodaná s vadami. Svoje tvrdenia však žalovaný
žiadnym spôsobom nepreukázal; z vyjadrení žalovaného taktiež nevyplýva v akej výške uplatnil

nárok na zľavu z kúpnej ceny. Vady tovaru - vzduchotechnickej jednotky tak zostali nepreukázané
a nepreukázaná ostala aj existencia a výška prípadnej primeranej zľavy. Súd uviedol, že samotná
skutočnosť, že v konaní na Okresnom súde Košice žalobca ako žalovaný v rámci podaného odporu
namietal predovšetkým vecnú a miestnu príslušnosť súdu nie je dostačujúca na to, aby takéto správanie
vyhodnotil ako uznanie záväzku resp. pohľadávky patriacej žalovanému, práve naopak, podaním

odporu dáva strana sporu najavo skutočnosť, že pohľadávku neuznáva, keď súčasne namietal samotnú
právomoc všeobecného súdu vzhľadom na rozhodcovskú doložku. Žalobca sa v predmetnom konaní
vedenom na Okresnom súde Košice po podaní odporu zároveň veľmi obsiahlo a podrobne vyjadril
k nedôvodnosti uplatňovaného nároku, preto jeho úkony v rámci predmetného konania nie je možné
považovať za uznanie nároku žalovaného. Za podstatné z hľadiska žalobcom uplatneného nároku,

jeho existencie a výšky, však súd považoval samotné započítanie vykonané žalovaným dňa 2.12.2015
voči pohľadávke uplatnenej žalobcom v tomto konaní, nakoľko započítanie pohľadávok je jedným zo
zákonných spôsobov zániku záväzku, pričom z povahy započítania vyplýva, že osoba - v tomto prípade
žalovaný - uskutočňujúca započítací úkon nepopiera pohľadávku, proti ktorej započítanie smeruje.
Obrana žalovaného jednoznačne stojí na premise že pohľadávka žalobcu vznikla a existovala v ním

uplatnenej výške, táto však v dôsledku ním vykonaného započítacieho úkonu ku dňu stretu vzájomných
pohľadávok zanikla. Žalovaný vyčíslil nárok na náhradu škody vo výške 11.345,- eur a tento nárok
si započítal dňa 2.12.2015 voči nároku žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny vyplývajúcej z faktúry č.
4160044 vo výške 11.104,- eur. Súd však dospel k záveru, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázalvznik a existenciu pohľadávky na náhradu škody vo výške 11.345,- eur. Takisto žiadnym spôsobom
nepreukázal, že vzduchotechnická jednotka poz. č. 04N.01 bola dodaná s vadami. Ostalo len tvrdením
žalovaného, že škoda vo výške 11.345,- eur mala spočívať v nákladoch na zabezpečenie príslušných

mechanizmov vrátane pracovníkov potrebných pre kompletizáciu dodávky, uvedená výška škody nebola
presnejšie špecifikovaná a z predmetného tvrdenia nie je zrejmý ani príčinný súvis vzniku uvedených
nákladov s porušením povinnosti žalobcu dodať tovar do miesta určenia riadne a včas.

8. Súd mal za preukázané že žalobca sa v rámci plnenia jednotlivých etáp dodávok omeškal v súčte o 15

dní,avšakzvyjadrenížalovaného,predloženýchlistinnýchdôkazovajehotvrdenínemalzapreukázané,
ževdôsledkutohtoomeškaniažalobcoviskutočnáškoda,prípadneušlýziskvzniklianebolapreukázaná
ani príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalobcu (nedodanie tovaru včas) a vznikom škody,
taktiež nebola žiadnym spôsobom preukázaná ani výška škody. Žalovaný teda z výnimkou porušenia
zmluvnej povinnosti žalobcom nepreukázal ďalšie obligatórne predpoklady vzniku nároku na náhradu
škody (vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti). Súd preto

vyhodnotil žalobu za dôvodnú v celom rozsahu keďže žalobca ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci
uzavreli kúpnu zmluvu, na základe ktorej sa žalobca zaviazal dodať pre žalovaného v 4 etapách
vzduchotechnické jednotky a žalovaný sa zaviazal tieto vzduchotechnické jednotky prevziať a zaplatiť
za ne kúpnu cenu 111.041,- eur, pričom žalovaný žalobcovi do dnešného dňa uhradil 99.937,- eur.
Neuhradená ostala posledná faktúra č. 4160044 na sumu 11.104,- eur so splatnosťou dňa 2.12.2015.

Podľa ustanovení § 1968 a § 1970 zákona č. 89/2012 Sb. Občanského zákoníka vzniklo žalobcovi právo
požadovať od žalovaného ako dlžníka, popri plnení, aj úroky z omeškania z dlžnej sumy, keďže ide o
omeškanie s plnením peňažného záväzku, a preto súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v
súlade s ustanovením § 1970 zákona č. 89/2012 Sb. Občanského zákoníka s poukazom na ustanovenie
§ 2 Nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb. úroky z omeškania vo výške 8,05 % ročne, čo zodpovedá

výške repo sadzby stanovenej Českou národnou bankou pre prvý deň kalendárneho polroka, v ktorom
došlo k omeškaniu, teda ku dňu 1.7.2015, zvýšenej o 8 percentuálnych bodov, a to zo sumy 11.104,-
eur od 3.12.2015 až do zaplatenia, nakoľko žalovaný mal podľa vystavenej faktúry zaplatiť cenu za
konečnú faktúru č. 4160044 najneskôr v deň jej splatnosti, teda dňa 2.12.2015 a nasledujúcim dňom,
teda dňom 3.12.2015, sa dostal s plnením do omeškania.

9. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) a v spore plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému v rozsahu 100%.

10. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal žalovaný prostredníctvom
svojho právneho zastúpenia odvolanie z dôvodov, že v konaní neboli splnené procesné podmienky, súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistený

skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, rozsudok je nepreskúmateľný, bez náležitého
odôvodnenia, mätúci, nezrozumiteľný a konanie má inú vadu. Na vydanie predmetného rozsudku neboli
splnené podmienky v zmysle platných právnych predpisov, najmä Civilného sporového poriadku. Naviac
žalovanému bolo postupom súdu odňaté právo konať pred súdom.

11. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne
a žalovanému prizná náhradu trov celého konania.

12. Žalovaný mal za to, že súd nepostupoval v zmysle CSP, postupoval nezákonne, čím boli porušené
jeho práva. Poukazoval na to, že žalobca emailom zo dňa 15.12.2021 požiadal súd o odročenie
pojednávania vytýčeného na deň 16.12.2021 o 12.30 hod. s tým, že právny zástupca žalobcu rovnako
oznámil, že súhlasí s odročením pojednávania, ktoré sa malo konať dňa 16.12.2021. Dňa 15.12.2021
strany zhodne navrhli odročenie pojednávania, na základe čoho bol súd povinný konanie prerušiť

najmenej na tri mesiace v zmysle § 163 CSP, avšak súd konanie neprerušil, čím porušil ustanovenia
CSP. Súd zároveň výrokom I. rozsudku rozhodol tak, že návrhy žalobcu a žalovaného na prerušenie
konania zamietol. Takéto konanie súdu nie je v zmysle platných právnych predpisov, nakoľko v prípade
návrhu žalobcu a žalovaného na prerušenie konania, súd nie je oprávnený takýto návrh zamietnuť,ale je povinný konanie v zmysle zákona prerušiť. Ďalej súd pojednával dňa 17.3.2022 v neprítomnosti
žalovaného, nakoľko neakceptoval ospravedlnenie a žiadosť o odročenie pojednávania žalovaného zo
dňa 15.3.2022, čím súd žalovanému znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný sa o nemožnosti dostaviť na pojednávanie
dozvedel dňa 15.3.2022, o čom súd prvej inštancie bezodkladne informoval, a teda žalovaný namieta
procesné pochybenie súdu v tom, že tento vec prejednal bez jeho účasti, vo veci rozhodol napriek tomu,
že sa riadne a včas ospravedlnil a požiadal o odročenie pojednávania a týmto postupom mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Súd konštatuje, že nebola splnená podmienka na odročenie pojednávania,

nakoľko dočasná práceneschopnosť právneho zástupcu žalovaného začala dňa 3.1.2022, preto nie
je zrejmé, z akých dôvodov sa právny zástupca žalovaného domnieval, že až na kontrole dňa
15.3.2022 sa dozvie o dôvode, pre ktorý sa nebude môcť pojednávania dňa 17.3.2022 zúčastniť.
Skutočnosť, že práceneschopnosť trvala od 3.1.2022 neznamená, že práceneschopnosť právneho
zástupcu žalovaného mala trvať aj v čase nariadeného pojednávania. Právny zástupca žalovaného dňa
15.3.2022 absolvoval kontrolu u lekára a až v tento deň sa dozvedel, že jeho práceneschopnosť bude

trvať aj naďalej (t.j. aj v čase konania uvedeného pojednávania), o čom súd bezodkladne informoval.
Pokiaľ súd v odôvodnení tvrdí, že právny zástupca mohol predpokladať už pri podávaní žiadosti o
odročenie pojednávaní nariadených na 1.3.2022 a 8.3.2022, že v prípade, ak u neho nebudú splnené
podmienky na ukončenie dočasnej pracovnej neschopnosti po kontrole 15.3.2022, nebude môcť sa
uvedeného pojednávania zúčastniť, žalovaný mal zato, že uvedené tvrdenie súdu je špekulatívne,

pretože práve naopak bolo potrebné predpokladať, že dočasná práceneschopnosť mu bude ukončená
a pojednávania sa bude môcť zúčastniť. Súd ďalej uvádza, že žalovaný súdu nepreukázal, že by na
osobnom zastúpení právnym zástupcom žalovaného trval odôvodnene, nakoľko tvrdenie o dĺžke sporu a
jeho zložitosti súd vyhodnotil ako nedôvodné, predmetná právna vec nevykazuje známky takej zložitosti,
že by bolo vylúčené substitučné zastúpenie advokátom. Ďalej uviedol, že rozhodcovské konanie

bolo zastavené, konanie na Okresnom súde Košice II síce vyžaduje riešenie niektorých zhodných
predbežných otázok, avšak samotné zastupovanie žalovaného právnym zástupcom žalovaného na
pojednávaní nepopiera a argumenty žalovaného, z ktorých odvodzuje svoje trvanie na osobnom
zastúpeníadvokátomnenastoľujústavvýnimočnosti.Stýmtotvrdenímsúdužalovanýnesúhlasí,pretože
popiera možnosť strany sporu trvať na osobnom zastúpení zvoleným advokátom. Žalovaný trval na

zastúpení svojím zástupcom najmä vzhľadom na dĺžku sporov, ktoré sa vzťahujú na predmetnú právnu
vec, ako aj vzhľadom na zložitosť sporu a jeho prepojenie s inými súdnymi konaniami, tiež vzhľadom
na skutočnosť, že právny zástupca v danom spore zastupuje žalovaného od samotného začiatku,
vrátane zastupovania v konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany č.k. 21Cb/56/2019, ale aj v
prebiehajúcom súdnom konaní na Okresnom súde Košice II č.k. 33Cb/63/2016, ktorého predmetom

je tiež uvedená pohľadávka, ako aj v konaní pred českým rozhodcovským súdom ohľadne tej istej
pohľadávky. Rovnako žalovaný nesúhlasil s názorom súdu, že skutočnosť, že súd vyhovel žiadosti
právneho zástupcu žalovaného o odročenie pojednávaní nariadených na 1.3.2022 a 8.3.2022 nezakladá
žiadnym spôsobom nárok na odročenie pojednávania nariadeného na deň 17.3.2022, nakoľko v tom
čase za rovnakých okolností súd nezistil, že dôvod na odročenie pojednávania nevznikol krátko pred

pojednávaním, ani súd nezistil, že žalovaný nepreukázal odôvodnenosť trvania na osobnej účasti
právneho zástupcu žalovaného. Súd zároveň žalovaného nijakým spôsobom neupozornil, že je schopný
zmeniť názor na danú problematiku bez toho, že by sa akokoľvek zmenili okolnosti, a že právny názor
súdu zo dňa 28.2.2022 o opodstatnenosti a odôvodnenosti žiadosti o odročenie pojednávania súd
bezdôvodne zmení. Súd tak odňal žalovanému možnosť konať pred súdom a znemožnil žalovanému,

aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Súd zároveň túto svoju zmenu právneho názoru v odôvodnení rozsudku nijakým spôsobom
nevysvetlil, čím je jeho rozhodnutie arbitrárne, svojvoľné a zároveň uvedeným konaním súd porušil
právnu istotu žalovaného. Poukázal na to, že zabezpečenie substitučného advokáta nie je proces, ktorý
je možné uskutočniť behom tak krátkej doby.

13. Ďalej žalovaný poukazoval na to, že písomnosťou – Predvolanie strany/zástupcu na pojednávanie
zo dňa 13.1.2022 žalovaného predvolal na pojednávanie na dni: 1.3.2022, 8.3.2022 a 17.3.2022.
Uvedené konanie súdu je v rozpore s ust. § 177 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd nariadi pojednávanie,
nie pojednávania. Predmetné ustanovenie nedáva súdu možnosť, aby nariadil jedným úkonom tri

pojednávania na rôzne dni. Súd nebol oprávnený nariadiť pojednávania na deň 8.3.2022 a na deň
17.3.2022 - tieto neboli nariadené v zmysle platných právnych predpisov. Preto nie je možné, aby
súd rozhodol na pojednávaní konanom dňa 17.3.2022, ktoré bolo nariadené nezákonne a v rozpore s
Civilným sporovým poriadkom. Súd vytýčil jedným úkonom tri pojednávania, čím porušil CSP, nekonal vzmysle platných právnych predpisov, nekonal bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu
a iných osôb, konal nehospodárne (čl. 17 CSP) a taktiež porušil § 179 CSP, nakoľko v čase nariadenia
pojednávania mal súd konať tak, aby rozhodol na jedinom pojednávaní. Súd uviedol, že predmetná

právna vec nevykazuje známky zložitosti, čo je v priamom rozpore s konaním súdu, ktorý vytýčil jedným
úkonom tri pojednávania, čím uznal zložitosť sporu. To potvrdzuje aj odôvodnenosť trvania žalovaného
naosobnomzastúpeníprávnymzástupcomžalovanéhonapojednávaníprezložitosťsporu,čovprípade
práceneschopnosti právneho zástupcu zakladá dôvod na odročenie pojednávania.

14. Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že vzhľadom k tomu, že zmluvné strany
si v tomto prípade nezvolili právny poriadok, ktorým sa budú riadiť ich záväzkovo-právne vzťahy a
žalovaný má sídlo v Českej republike, platí v zmysle čl. 4 ods. 1 písm. a) Nariadenia Rím I pre účastníkov
konania právny poriadok Českej republiky. Žalovaný tvrdil, že predmetný zmluvný vzťah sa riadi právnym
poriadkom Slovenskej republiky. Súd totiž nevykonal žiadne dokazovanie, ktorým by skúmal, či zmluva
má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2 Nariadenia Rím I,

preto úvaha a rozhodnutie súdu o aplikácii právneho poriadku je svojvoľná a arbitrárna. Nakoľko sa
nejednalo o dodanie tovaru na Slovenskú republiku, kde žalobca bol len subdodávateľom, pričom bolo
potrebné zabezpečiť aj rôzne špeciálne služby k samotnému dodaniu na území Slovenskej republiky,
taktiež od počiatku bolo zrejmé, že k inštalácii dôjde na území Slovenskej republiky, nakoľko sa jednalo o
špecifický druh tovaru prakticky vyrobený na mieru zákazníka, zo všetkých okolností zmluvného vzťahu

je zrejmé, že zmluva má zjavne užšiu väzbu so Slovenskou republikou, a teda uplatňuje sa právny
poriadok tejto krajiny, teda Slovenskej republiky. Uvedenú väzbu so Slovenskou republikou a vedomosť
o nej potvrdzuje aj žalobca, z ktorého žaloby vyplýva, že žalobca žiada úroky z omeškania v zmysle §
369 Obchodného zákonníka Slovenskej republiky. Z uvedeného je preukázané, že zmluva mala väzbu
so Slovenskou republikou a že oboma zmluvnými stranami bol akceptovaný právny poriadok Slovenskej

republiky a je možné konštatovať, že zároveň došlo k zvoleniu právneho poriadku Slovenskej republiky.
Súd nevykonal žiadne dokazovanie, ktorým by skúmal, či došlo k voľbe práva medzi sporovými stranami
ohľadne predmetného zmluvného vzťahu, preto jeho záver je predčasný a nepreskúmateľný.

15. Ďalšia odvolacia argumentácia žalovaného súvisela s tým, že nesúhlasil so záverom súdu, že

žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal vznik a existenciu pohľadávky na náhradu škody vo výške
11.345,- eur, ktorú jednostranným úkonom, listom zo dňa 4.12.2015 započítal voči pohľadávke žalobcu.
Práve preukázanie vzniku, existencia pohľadávky na náhradu škody a jej výška je riešená v súdnom
konaní vedenom na Okresnom súde Košice II, pod sp. zn. 33Cb/63/2016, s čím sa súd nedostatočne
zaoberal. Žalovaný od začiatku konania namieta litispendenciu a žiada predmetné súdne konanie

zastaviť, prípadne prerušiť do rozhodnutia súdneho sporu vedeného na Okresnom súde Košice II sp.
zn. 33Cb/63/2016 z dôvodu riešenia rovnakej otázky na Okresnom súde Košice II, ktorá má zásadný
význam pre rozhodnutie súdu. Samotný súd prvej inštancie uviedol, že v oboch konaniach ako jednu
z predbežných otázok riešia súdy otázku vzniku, existencie a následne výšky nároku na náhradu
škody žalovaného voči žalobcovi a s tým spojenú účinnosť, resp. neúčinnosť započítacieho prejavu

žalovaného, napriek tomu však súd uvedené nezohľadnil.

16. Žalobca samostatný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie,
v ktorom uviedol, že žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalobcovi
priznal náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie,

pričom odvolanie žalovaného je účelové. Poukázal na to, že celé konanie žalovaného je vedené tak, aby
súd vo veci nekonal, vec neprejednal a nerozhodol. Konanie žalovaného spôsobuje prieťahy v konaní,
a to aj napriek skutočnosti, že nárok žalobcu je daný, čo potvrdil aj sám žalovaný svojím prejavom vôle,
keď pohľadávku žalobcu započítal na svoju pohľadávku, ktorú žiadnym spôsobom žalobcovi ani súdu
nepreukázal.

17. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), sa najskôr zaoberal skúmaním existencie formálnych

podmienok pre podanie odvolania žalovaného, a to predovšetkým jeho prípustnosťou, pričom dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného proti výroku I. napadnutého rozsudku, ktorým súd zamietol návrhy
strán na prerušenie konania, je potrebné podľa § 386 písm. c) CSP ako neprípustné, odmietnuť.19. Podľa § 357 písm. n) CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení
konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP.

20. Pokiaľ teda ide o odvolanie žalovaného proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd
zamietol návrhy žalobcu a žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP,
smeruje v tejto časti odvolanie žalovaného proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.
Uvedené vyplýva z toho, že ust. § 357 CSP koncipuje prípustnosť odvolania proti uzneseniu súdu prvej
inštancie len v tých prípadoch, ktoré sú v zákone taxatívne vypočítané. Civilný sporový poriadok pripúšťa

možnosť podania odvolania iba proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o prerušení konania buď podľa
§ 162 ods. 1 písm. a) CSP, alebo podľa ust. § 164 CSP, a to bez ohľadu na to, či bolo takto konanie
prerušené na návrh, alebo bez návrhu. Ak však bol podaný návrh na prerušenie konania a súd mu
nevyhovel, nie je proti zamietavému uzneseniu prípustné odvolanie podľa § 357 písm. n) CSP. Je to
dané tým, že zákonodarca v ust. § 357 výslovne rozlišuje uznesenia napadnuteľné odvolaním buď
podľa predmetu rozhodnutia (napr. odklad vykonateľnosti, nárok na náhradu trov konania), ale zároveň

rozlišuje, či bolo rozhodnutie vydané na návrh, alebo súd rozhodol aj bez návrhu (o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia, o návrhu na opravu chýb, resp. zastavení konania) a rozlišuje tieto uznesenia
tiež tým, či ide o vyhovujúce, alebo zamietajúce rozhodnutie (napr. zamietnutie návrhu na doplnenie
rozsudku, zamietnutie návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, avšak rozhodnutie o prerušení
konania). Z toho vyplýva, že len ak súd uznesením konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, resp. § 164

preruší, je odvolanie prípustné. V prípade zamietnutia návrhu na prerušenie konania, zákon v ust. § 357
písm. n) CSP možnosť podania odvolania neupravuje. Uvedené súvisí s tým, že o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania rozhoduje súd až v konečnom rozhodnutí (§ 162 ods. 3 CSP), pričom ak súd
konanie na návrh strany nepreruší, napriek tomu, že takéto prerušenie by bolo dôvodné a vo veci samej
rozhodne, zakladá takýto postup súdu inú vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť

rozhodnutia vo veci samej, čo je odvolací dôvod podľa § 365 písm. d) CSP proti rozhodnutiu súdu vo
veci samej. Pretože žalovaný podal odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu,
t. j. aj čo do výroku I. napadnutého rozsudku, ktorým boli návrhy na prerušenie konania zamietnuté,
odvolaciemu súdu nezostávalo iné, ako s použitím ust. § 386 písm. c) CSP odvolanie žalovaného voči
výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie (majúceho charakter uznesenia) ako neprípustné odmietnuť.

21. Pokiaľ ide o zvyšnú časť odvolania žalovaného, t. j. jeho odvolanie voči výrokom II. a III. napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, krajský súd po zistení, že odvolanie v týchto častiach bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
v týchto častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon

odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§
365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, g/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako

ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné s použitím § 389 ods. 1 písm. b) a
c) v spojení s § 391 ods. 1 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu
o zaplatenie zvyšku kúpnej ceny v celom rozsahu vyhovel dôvodiac, že ide o vec s cudzím prvkom

vzhľadom na sídlo žalobcu v Českej republike, avšak právomoc súdov SR je daná s poukazom na čl. 7
bod 1, čl. 25 bod 1 a čl. 26 nariadenia (EÚ) č. 1215/2012, pričom s poukazom na čl. 4 ods. 1 nariadenia
(ES) č. 593/2008 aplikoval ako rozhodné právo právny poriadok Českej republiky. Na základe toho
uzavrel,žežalovanýneuhradilžalobcoviposlednúfaktúruzadodanévzduchotechnickéjednotky,pričom
obranu žalovaného spočívajúcu v zániku pohľadávky započítaním zo strany žalovaného vyhodnotil ako

nedôvodnú a nepreukázanú.

23. Žalovaný so závermi súdu prvej inštancie nesúhlasil, keď mal za to, že v predmetnej právnej veci
existuje prekážka litispendencie vzhľadom na prebiehajúce konanie na Okresnom súde Košice II podsp. zn. 33Cb/63/2016, kde sa riešia rovnaké otázky vzniku, existencie a výšky nároku na náhradu
škody žalovaného voči žalobcovi a s tým spojená ne/účinnosť započítacieho prejavu žalovaného. Ďalej
žalovaný namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď uzavrel, že predmetný

právny vzťah sa riadi právnym poriadkom Českej republiky, keď záver súdu prvej inštancie o tom,
že medzi sporovými stranami nedošlo k voľbe rozhodného práva je predčasný a nepreskúmateľný,
pretože súd nevykonal žiadne dokazovanie a neskúmal či došlo k voľbe práva medzi sporovými
stranami. Zároveň súd nevykonal žiadne dokazovanie, ktorým by skúmal, či zmluva nemá zjavne
užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v ods. 1, 2 Nariadenia Rím I., preto je podľa

žalovaného úvaha súdu o aplikácii právneho poriadku ČR svojvoľná a arbitrárna. Mal za to, že zmluva
mala užšiu väzbu so Slovenskou republikou, a to vzhľadom na to, že išlo o dodanie tovaru na
Slovensko, inštalácia bola na Slovensku, išlo o špecifický druh tovaru vyrobený na mieru zákazníka,
ktorú väzbu potvrdil aj žalobca tým, že sa v žalobe domáhal priznania úrokov z omeškania podľa § 369
Obchodného zákonníka Slovenskej republiky, teda medzi oboma zmluvnými stranami bol akceptovaný
právny poriadok SR. Napokon žalovaný namietal procesné pochybenie súdu prvej inštancie, keď súd

rozhodol na pojednávaní dňa 17.3.2022 v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, pretože
neakceptoval ospravedlnenie a žiadosť o odročenie pojednávania právnym zástupcom žalovaného,
v rozpore s ust. § 177 ods. 1 CSP nariadil jedným predvolaním naraz tri termíny pojednávania na deň
1.3.2022, 8.3.2022 a na 17.3.2022, pretože podľa žalovaného súd nemohol nariadiť jedným úkonom tri
pojednávania na rôzne dni a napokon súd mal vzhľadom na to, že strany dňa 15.12.2021 zhodne navrhli

odročenie pojednávania, konanie prerušiť a to najmenej na tri mesiace podľa § 163 CSP.

24. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal dôvodnosťou odvolacej námietky žalovaného spočívajúcej
v existencii prekážky litispendencie, vzhľadom na konanie prebiehajúce na Okresnom súde Košice
II pod sp. zn. 33Cb/63/2016. Prekážka litispendencie znamená, že o tom istom predmete konania

a medzi tými istými osobami nemôže byť konanie začaté na tom istom alebo inom súde. Na prekážku
litispendencie musí súd prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania a vedie vždy k zastaveniu neskôr
začatého konania. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že hoci je medzi oboma konaniami (na Okresnom
súde Piešťany sp. zn. 21Cb/56/2019 a Okresnom súde Košice II sp. zn. 33Cb/63/2016 daná totožnosť
sporových strán, ktoré navzájom v daných konaniach vystupujú v opačných procesných pozíciách

(žalobca – žalovaný), nie je v daných prípadoch daná totožnosť predmetu sporu, tzn. neuplatňuje
sa v nich ten istý nárok, preto prekážka litispendencie nie je daná. K rovnakému záveru dospel tiež
súd prvej inštancie (ods. 15 odôvodnenia), keď správne uviedol, že v konaní na Okresnom súde
Piešťany sp. zn. 21Cb/56/2019 si žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar
vo výške 11.104 eur, pričom len ako obranou žalovaného v spore sa musí zaoberať aj námietkou

zániku pohľadávky žalobcu započítaním pohľadávky žalovaného na náhradu škody, zľavy z kúpnej ceny
a ostatných nárokov súvisiacich s vadným dodaním tovaru vo výške 15.063,48 eura; avšak v konaní na
Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 33Cb/63/20216, si žalovaný v pozícii žalobcu uplatňuje zaplatenie
sumy 3.959,48 eura, ako rozdielu, medzi žalobcovou pohľadávkou na zaplatenie kúpnej ceny a jeho
pohľadávkami z vadného plnenia (t. j. 15.063,48 eura – 11.104,- eura = 3.958,48 eura). V oboch konania

sa síce riešia rovnaké predbežné otázky ohľadom existencie nároku žalovaného z vadného plnenia
žalobcu a platnosťou započítania vzájomných pohľadávok žalovaným, avšak v oboch konaniach ide
o dva samostatné (sporné) nároky, pri ktorých uplatnenie jedného nevytvára prekážku pre protistranu
na uplatnenie druhého samostatnou žalobou, a nie je preto možné takéto konanie pre prekážku
litispendencie zastaviť. Je to zrejmé najmä z toho dôvodu, že žalobca si v konaní pred Okresným

súdom Košice II sp. zn. 33Cb/63/2016 neuplatnil zaplatenie svojej pohľadávky vo výške 11.104,- eura
vzájomnou žalobou (§ 147 CSP), v tomto konaní sa bráni len neuznaním pohľadávky žalobcu vo výške
15.063,48 eura z vadného plnenia, preto ak by žalobca v spore v konaní sp. zn. 33Cb/63/2016 na
Okresnom súde Košice II. so svojim nárokom na zaplatenie pohľadávky vo výške 3.958,48 eura neuspel,
o nároku tam žalovaného na zaplatenie pohľadávky z kúpnej ceny vo výške 11.104,- eura by sa v konaní

sp. zn. 33Cb/63/2016 nerozhodovalo, preto sa o ňom musí rozhodnúť v konaní sp. zn. 21Cb/56/2019.
RovnakotiežvkonanípredOkresnýmsúdomPiešťanysp.zn.21Cb/56/2019posudzujesúdpohľadávku
žalovanéhonazaplateniesumy15.063,48euralenakoobranuvočižalobouuplatnenémunároku,keďže
hoci žalovaný pohľadávku žalobcu na zaplatenie 11.104,- eura nepopiera, nedomáha sa v tomto konaní
nároku na zaplatenie sumy 15.063,48 eura, resp. po započítaní sumy rozdielu 3.959,48 eura. V daných

sporoch teda nejde o totožnosť predmetu konania, keď na Okresnom súde Košice II sa pod sp. zn.
33Cb/63/2016 rieši danosť nárokov žalovaného z vadného plnenia a na Okresnom súde Piešťany pod
sp. zn. 21Cbv/56/2019 danosť nároku žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny, hoci v oboch konaniach sa
musí ako predbežná otázka posúdiť platnosť započítania zo strany žalovaného. Odvolací súd tu márovnako ako súd prvej inštancie za to, že nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa § 164 CSP,
nakoľko súd je v tomto konaní oprávnený na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia
veci samostatne riešiť danú predbežnú právnu otázku ohľadom nároku žalovaného na náhradu škody,

zľavy z kúpnej ceny a o. a s tým spojenú ne/účinnosť započítacieho prejavu žalovaného voči žalobcovi.
Súdjetotižvždypredfakultatívnymprerušenímkonaniapovinnýurobiťinévhodnéopatreniadostupnými
procesnými prostriedkami (ust. § 164 CSP), čím je predovšetkým pokračovanie v samotnom konaní
a jeho efektívne vedenie, preto rozhodujúcim hľadiskom je tu aj zásada hospodárnosti konania.

25. Ako dôvodný odvolací argument žalovaného v podanom odvolaní, však odvolací súd vzhliadol
námietku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, pokiaľ ide o aplikáciu právneho
poriadku Českej republiky na predmetnú právnu vec, resp. nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu v tejto
otázke.

26. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú

podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis
nesprávne interpretoval).

27. Súd prvej inštancie správne zohľadnil, že ide o vec s cudzím prvkom, nakoľko žalobca je obchodnou
spoločnosťou so sídlom v Českej republike, správne pri určovaní rozhodného práva aplikoval nariadenie
Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné vzťahy (Rím I). Avšak
jeho prijaté právne závery o určení rozhodného práva, sú nepreskúmateľné.

28. Nariadenie Rím I. v čl. 3 priorizuje voľbu rozhodného práva stranami záväzkovo-právneho vzťahu.
Súd prvej inštancie v ods. 61 odôvodnenia rozsudku uviedol len toľko, že keďže nebolo preukázané,
že VOP žalovaného tvorili obsah dojednanej zmluvy, resp. že by na ne zmluva odkazovala, k právne
relevantnej voľbe práva medzi žalobcom a žalovaným nedošlo. Následne aplikujúc čl. 4 ods. 1 písm.
a) nariadenia Rím I. uzavrel, že rozhodné je právo krajiny obvyklého pobytu predajcu, teda v danom

prípade žalobcu. Skonštatované závery súdu prvej inštancie o tom, že k voľbe práva medzi stranami
nedošlo však neobsahujú žiadne odôvodnenie, súd prvej inštancie neuviedol, z akých konkrétnych
zistených skutkových okolností vychádzal, teda ako prebiehalo rokovanie medzi stranami pri uzatváraní
zmluvy, prečo má za to, že VOP žalovaného sa nestali súčasťou zmluvy, čo tvrdili sporové strany
o dohode na rozhodnom práve, teda záver súdu prvej inštancie neobsahuje žiadne vyhodnotenie

zisteného skutkového stavu. Obsahom spisu pritom sú listiny predložené sporovými stranami z procesu
uzatvárania zmluvy, z ktorých vyplýva, že žalovaný sa dovoláva použitia Obchodného zákonníka (t. j.
zák. č. 513/1991 Zb.) a žalobca zase vo svojich ponukách uvádza, že súčasťou sú jeho všeobecné
obchodné podmienky. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil, uviedol iba svoj záver,
že k voľbe rozhodného práva medzi stranami nedošlo a podľa Nariadenia Rím I. je rozhodným právom

právo ČR, a to napriek tomu, že samotný žalobca si v podanej žalobe uplatnil nárok na zaplatenie úrokov
z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka Slovenskej republiky.

29.Natomtomiestedávaodvolacísúdsúduprvejinštanciedopozornosti,žetakSlovenskáakoajČeská
republika sú zmluvnými stranami Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (Viedenský

dohovor prijatý 11.4.1980), v Zbierke zákonov publikovaný ako príloha k oznámeniu Federálneho
ministerstva zahraničných vecí č. 160/1991 Zb. Pre bývalú ČSFR sa Viedenský dohovor stal záväzným
od 1.4.1991.Viedenský dohovor je určený na úpravu zmlúv o kúpe tovaru uzavieraných medzi stranami,
ktoré majú miesta podnikania na území dvoch rôznych štátov. Tento dohovor obsahuje aj ustanovenia
upravujúce režim uzatvárania zmluvy o medzinárodnej kúpe tovaru - čl. 14 a nasl.. Je potrebné uviesť,

že voľbu právneho poriadku môžu strany uskutočniť aj v prípade, že sa budú spravovať Dohovorom.
Tieto skutočnosti však súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil, jeho závery sú v tomto smere predčasné
a nepreskúmateľné.

30. Ďalej v prípade, ak by aj súd prvej inštancie po dôslednom posúdení rokovania strán o uzatvorení

danejkúpnejzmluvysohľadomnavoľburozhodnéhoprávadospelkzáveru,žeskutočnemedzistranami
k voľbe rozhodného práva nedošlo, dôvodná je aj námietka žalovaného v podanom odvolaní, že súd
prvej inštancie potom neskúmal, či kúpna zmluva nemá v danom prípade zjavne užšiu väzbu s inoukrajinou - čl. 4 ods. 3 Nariadenia Rím I, ako je krajina určená podľa čl. 4 ods. 1 písm. a) Nariadenia Rím
I, t. j. ako krajina obvyklého pobytu predajcu.

31. Základnou podmienkou aplikácie čl. 4 Nariadenia Rím I. je skutočnosť, že sa zmluvné strany na
rozhodnom práve nedohodli v zmysle čl. 3 (neexistuje výslovná ani konkludentná dohoda o rozhodnom
práve). Podľa čl. 25 ods. 1 Nariadenia, toto nemá vplyv na uplatňovanie medzinárodných dohovorov,
ktorých zmluvnou stranou je jeden alebo viacero členských štátov v čase prijatia tohto Nariadenia a ktoré
ustanovujú kolízne normy pre zmluvné záväzky. Zároveň určenie rozhodného práva v zmysle čl. 4 ods.

1, 2 Nariadenia vytvára len prezumpciu, ktorá sa neuplatní v prípade, ak je zo všetkých okolností zrejmé,
že zmluva má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou (čl. 4 ods. 3 Nariadenia). Súd teda musí z celkového
hľadiska posúdiť všetky objektívne skutočnosti, ktoré charakterizujú zmluvný vzťah (miesto rokovania
o zmluve, miesto uzatvorenia zmluvy, miesto plnenia na základe zmluvy, jazyk v ktorom bola zmluva
koncipovaná, prípadne zvolenú peňažnú menu záväzku a pod.), a ich väzby na určitú krajinu. Súd teda
musí zvážiť, či po posúdení všetkých okolností zmluvy tieto majú zjavne užšiu väzbu na iný štát ako štát

určený na základe prezumpcie podľa čl. 4 ods. 1, resp. ods. 2 Nariadenia Rím I. Hoci súd prvej inštancie
na znenie ust. čl. 4 ods. 3 Nariadenia poukázal, možnosť jeho aplikácie nevyhodnotil, nezaoberal sa
otázkou, či skutočne je dôvodné v danom prípade aplikovať ako rozhodné právo to, ktoré je určené čl. 4
ods. 1 písm. a) nariadenia – t. j. krajinu obvyklého pobytu predajcu, alebo v zmysle čl. 4 ods. 3 Nariadenia
je možné, že zmluva má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, ako je krajina obvyklého pobytu predajcu.

V tomto smere zo strany súdu prvej inštancie absentujú akékoľvek úvahy, preto je odvolacia námietka
žalovaného o nepreskúmateľnosti záveru súdu prvej inštancie o určení rozhodného práva dôvodná.
Správne určenie rozhodného práva je pritom v predmetnej právnej veci podstatné, pre náležité právne
posúdenie otázok uzavretia kúpnej zmluvy, nárokov žalovaného z vadného plnenia ako i započítania
vykonaného žalovaným.

32. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na
spravodlivýproces,zaručenéhočl.6ods.1Dohovoru.TotoprávojepodľajudikatúryÚstavnéhosúduSR
implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje,
akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné odôvodnenie je

nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery
súdupriuplatňovaníprípadnýchopravnýchprostriedkov.Civilnýsporovýporiadokupravujevustanovení
§ 220 ods. 2 základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku tak, aby
z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.

33. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd
odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie
tohto odklonu.

34. Treba vychádzať zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov v čl. 15 základných princípov
CSP a v § 191 ods. 1 CSP, ktorý je limitovaný požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami
súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi
závermi. Súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Je však
povinný v odôvodnení náležite vyhodnotiť dôkaznú situáciu. Hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná,

pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.

35. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv
na rozhodnutie. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď

na rozhodujúce argumenty. Z odôvodnenia sa teda strana má dozvedieť o dôvodoch prijatia,
či odmietnutia jej argumentu. Samotné konštatovanie, že argument je irelevantný, nezodpovedá
požiadavke riadneho odôvodnenia. Preto nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov
smerujúci k jednostranným záverom (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/2008). Ak sasúd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou námietkou
sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav arbitrárnosti
a porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 410/2006).

36. Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť
vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 a § 220 ods. 2 CSP riadne nesplnil, výsledky vykonaného
dokazovania náležite nevyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo ohľadom svojho záveru
o aplikácii rozhodného práva na predmetný právny vzťah dôsledne neodôvodnil. Predovšetkým

v odôvodnení napadnutého rozsudku chýba relevantné vysporiadanie sa s otázkou či v procese
uzatvárania predmetnej kúpnej zmluvy medzi sporovými stranami došlo k výslovnej či konkludentnej
dohode zmluvných strán na rozhodnom práve, v prípade ak k voľbe nedošlo, či je dôvodné použitie
pravidla v čl. 4 ods. 1 písm. a) Nariadenia Rím I. o právnom poriadku krajiny obvyklého pobytu predajcu,
alebo či zmluva nemá zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, ako namietal žalovaný.

37. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

38. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a

v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

39. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou

zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

40. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky
okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/
a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I.
ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

41. Súd sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen
s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež
s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky

kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel,
ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

42. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia

prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

43.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP
v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

44. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedáaj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda
existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené,

nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).

45. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutých častiach, t. j. vo vyhovujúcom výroku II., ako i v závislom výroku III.
o trovách konania, s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil, keďže súd prvej inštancie

svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (nedostatočným odôvodnením
napadnutého rozhodnutia), pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom;
ako aj z dôvodu, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci (ohľadom aplikácie rozhodného
práva) súd nevykonal navrhované (v danom prípade nevyhnutné) dôkazy, pričom vzhľadom na rozsah
potrebného dokazovania nie je účelné doplniť dokazovanie pred odvolacím súdom, a podľa § 391 ods.

1 CSP v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

46.Ďalšieodvolacieargumentyžalovanéhovodvolacomkonanítýkajúcesanámietokvočipostupusúdu
prvej inštancie, keď súd pojednával a rozhodol vo veci v neprítomnosti žalovaného, neprerušil konanie
podľa § 163 CSP, nariadil jedným úkonom tri pojednávania, považoval odvolací súd už vzhľadom na

vyššie vytknuté vady, pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby
sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmi/stranamikonania.Odôvodnenierozhodnutiataknemusí

dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalovaného zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami
prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné

reagovať špecifickou odpoveďou.

47. Povinnosťou súdu prvej inštancie súc pritom viazaný vyššie vyslovenými právnymi názormi
odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude riadne v súlade s platnou procesnou normou vykonať pre
vec relevantné dôkazy, a to v prvom rade tie, ktoré sú podstatné pre ustálenie záverov, či medzi stranami

ne/došlo k voľbe rozhodného práva, v opačnom prípade, aké rozhodné právo je aplikovateľné s ohľadom
na čl. 4 ods. 1 a 3 Nariadenia Rím I., následne zistený skutkový stav vo veci samej opätovne komplexne
vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia zisteného
rozhodného práva, a predovšetkým v ďalšom konaní postupovať hospodárne a dôsledne aplikovať ust.
§ 183 Civilného sporového poriadku, ktoré zásadne neumožňuje opakované dlhodobé odročovanie

súdnych pojednávaní pre práceneschopnosť právneho zástupcu sporovej strany. V tom prípade je súd
povinný prijať opatrenia, aby práceneschopnosť právneho zástupcu sporovej strany nebola prekážkou
postupu v konaní, avšak takým spôsobom, ktorý bude pre sporovú stravu vopred známy a predvídateľný,
aby mala prípadne dostatok časového priestoru pre voľbu iného právneho zástupcu, resp. ustanovenie
substitúta; potom vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust.

§ 220 ods. 2, 3, 4 CSP odôvodniť, teda uviesť, aké dôkazy súd prvej inštancie vykonal, prečo niektoré
navrhované dôkazy nevykonal, ako jednotlivé dôkazy vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil, k akým
skutkovým zisteniam na základe takto vykonaného dokazovania dospel a ako vec právne posúdil.

48. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, včítane náhrady trov

tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

49. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

- 2 -

31Cob/57/202231Cob/57/2022-
2519202756

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).