Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 25, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/137/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118389629
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Kohútová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:6118389629.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov
JUDr. Igora Ragana a JUDr. Júliusa Tótha v spore žalobcu: 2. FVE HUMENNÉ s.r.o., Dostojevského
4532/67, 058 01 Poprad, IČO: 45 918 686, zastúpený Mgr. Pavlom Poláčekom, advokátom, konateľom
POLÁČEK & PARTNERS s.r.o., Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO:
50 568 124, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36

599361,zastúpenýJUDr.MilošomKvasňovským,advokátom,konateľomKVASŇOVSKÝ&PARTNERS
| ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, o
zaplatenie 99.615,09 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Košice
I č.k. 29Cb/23/2019-833 z 31. mája 2022, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e uznesenie Okresného súdu Košice I č.k. 29Cb/23/2019-833
z 31. mája 2022 v napadnutom II. a III. výroku.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením rozhodol takto:

I. Konanie zastavuje.

II. Žalovanému priznáva plnú náhradu trov konania voči žalobcovi.

III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením.

IV. Upravuje Slovenskú poštu, a.s., Partizánska cesta 9, Banská Bystrica, aby vrátila žalobcovi súdny
poplatok vo výške 2.958,12 eur, do 30 dní od doručenia právoplatného uznesenia.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca v tomto konaní navrhol, aby súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie 99.615,09 eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia,
ktoré malo žalovanému vzniknúť tým, že žalobca mu uhradil platbu za prístup do distribučnej sústavy,

aj keď žalobca nemal so žalovaným uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie
elektriny. Žalobca tak plnil bez právneho dôvodu. Právnym dôvodom na plnenie nemohla byť ani
vyhláška, pretože tá bola rozhodnutím Ústavného súdu SR vyhlásená za neústavnú.

3. Žalobca po vydaní platobného rozkazu, pred začatím pojednávania zobral žalobu späť v celom
rozsahu, navrhol konanie zastaviť z toho dôvodu, že Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS

167/2022 z 24. marca 2022 dospel k odlišnému právnemu názoru ako okresné a krajské súdy vo svojej
doterajšej rozhodovacej činnosti v skutkovo a právne obdobných veciach týkajúcich sa oprávnenostiplatby za prístup do distribučnej sústavy. Toto späťvzatie žaloby došlo súdu prvej inštancie dňa 2. mája
2022.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 144 a § 145 CSP, ktoré upravujú
späťvzatie žaloby. Súd prvej inštancie vzhľadom na to, že žalobca zobral žalobu späť, toto konanie
zastavil podľa § 145 ods. 1 CSP.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP tak, že uložil žalobcovi, ktorý

zavinil zastavenie tohto konania, aby nahradil žalovanému plnú náhradu trov konania. Uviedol, že ak
dôjde k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby, súd skúma procesnú zodpovednosť strán
sporu na zastavení konania. Ak žalobca zobral žalobu späť bez uvedenia dôvodu, alebo bez toho, aby
išlo o reakciu na správanie žalovaného, znáša trovy žalovaného žalobca. V
prejednávanom spore žalobca zobral žalobu späť bez toho, aby išlo o reakciu na správanie žalovaného,
napr. to, že by žalovaný vykonal úhradu uplatnenej pohľadávky. Dôvodom späťvzatia žaloby v tomto

spore bolo rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 167/2022-250 z 24. marca 2022. Preto je
žalobca povinný nahradiť trovy konania žalovanému, o výške ktorých
podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Súd prvej
inštancie zároveň v napadnutom uznesení rozhodol o vrátení súdneho poplatku za návrh žalobcovi vo
výške 2.958,12 eur podľa § 11 ods. 3, 4 Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

6. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to proti II. a III.
výroku napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, teda o náhrade trov konania a o ich výške. Uviedol,
že odvolanie podáva z odvolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. a), b), d), g), h)
CSP. Uviedol, že nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania spočíva v tom, že

súd prvej inštancie mal skúmať, či nemá z dôvodov hodných osobitného zreteľa výnimočne rozhodnúť
tak, že neprizná nárok na náhradu trov konania stranám sporu podľa § 257 CSP. Žalobca je toho názoru,
že v tomto konaní boli splnené podmienky pre použitie § 257 CSP. Súd
prvej inštancie aj napriek tomu, že bol povinný skúmať, či nie sú splnené podmienky pre použitie tohto
zákonného ustanovenia rozhodol tak, že priznal náhradu trov konania žalovanému, ktoré je povinný

nahradiť žalobca, čo považuje žalobca za nespravodlivé. Uviedol, že žalobca dôvodne bránil svoje
porušené a ohrozené právo, ak podal predmetnú žalobu. Súd prvej inštancie iba formalisticky sucho
konštatoval, že žalobca vzal žalobu späť a že žalovaný toto späťvzatie žaloby nezavinil, preto má nárok
na náhradu trov konania žalovaný. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania pri zastavení konania
mal prihliadať, že k zastaveniu konania došlo v dôsledku zmeny rozhodovacej praxe o predmetnej

zložitej a nejasnej právnej otázke a k tomuto vyriešeniu tejto otázky došlo v priebehu tohto konania.
Výnimočná a úzko špecifická otázka, aká zmluva môže byť právnym základom pre vyberanie platby
za prístup do distribučnej sústavy, je úzko špecifický odvetvový spor, ktorého právne otázky vzbudzujú
odbornú právnu polemiku aj po uvádzanom náleze Ústavného súdu SR. Žalobca pri podávaní žaloby
sa riadil rozhodovacou praxou okresných a krajských súdov a to až kým nebolo opätovne rozhodnuté

aj Ústavným súdom SR. K zastaveniu konania preto nedošlo v dôsledku pochybenia žalobcu, ktorý
by zanedbal svoju povinnosť, alebo presadzoval zjavne neoprávnený nárok v tomto konaní. Žalobca
zobral žalobu späť kvôli neočakávanej a nepredvídateľnej zmene rozhodovacej praxe, ku ktorej došlo
v priebehu tohto sporu. Súdy majú dbať na zásadu jednotnosti rozhodovania a zmena rozhodovacej
praxe,ktorúpredtýmžalobcaspravodlivonasledoval,bynemalaísťnaťarchužalobcu.Žalobcanemohol

správne odhadnúť legislatívny a judikatúrny vývoj. Preto žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu
trov konania a závislý III. výrok o výške náhrady trov konania, aby zrušil.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že je toho názoru, že nie sú splnené podmienky

na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania stranám sporu
tak ako to navrhol žalobca v odvolaní. Takáto požiadavka žalobcu je výlučne účelová s cieľom zbaviť
sa zodpovednosti za neúčelne podanú žalobu a následné znášanie nákladov za neúspech sporu, resp.
ukončenie konania bez meritórneho rozhodnutia zastavením konania po späťvzatí žaloby. Žalovaný
uviedol, že ustanovenie § 257 CSP predstavuje len výnimku zo všeobecného procesného inštitútu

zodpovednosti za výsledok sporu, nie je to všeobecné pravidlo. Podľa § 257 CSP súd rozhoduje
výlučne vo výnimočných prípadoch a ak existujú závažné okolnosti sporu hodné osobitného zreteľa.
V prejednávanom spore však takýto dôvod nebol, pretože žalobca sám v späťvzatí žaloby uviedol,
že dôvodom späťvzatia žaloby je rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, ktorá sa vyvíjala vneprospech žalobcu. Z toho vyplýva, že dôvodom späťvzatia žaloby bola zjavne nedôvodná žaloba.
Žalobca preberá určitú zodpovednosť za začatie konania, jeho priebeh a tiež za jeho ukončenie bez
vydania meritórneho rozhodnutia. Civilný sporový poriadok s tým spája povinnosť nahradiť trovy konania

stranou sporu, ktorej je možné túto zodpovednosť pričítať. Takouto stranou v tomto spore ja žalobca,
pretože vývoj rozhodovacej praxe v neprospech žalobcu nie je možno považovať za dôvod hodný
osobitého zreteľa, ani výnimočnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala nepriznanie nároku na náhradu trov
konania žalovanému. Žalobca bol od začiatku sporu zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom
špecializujúcim sa okrem iného práve poradenstvom v oblasti energetiky. Žalovaný ďalej uviedol, že v

čase podania žaloby neexistovalo žiadne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ani Ústavného súdu SR,
ktoré by riešilo problematiku predmetu tohto sporu. Preto nemožno hovoriť, že v čase podania žaloby
existovala akákoľvek ustálená rozhodovacia prax súdov. To, že žalobca sa neodôvodnene spoliehal
na to, že ním prezentovaná interpretácia právnych noriem týkajúcich sa merita sporu bude potvrdená
zo strany všeobecných súdov, čo sa však nestalo, nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa.
Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca aj veľa ďalších výrobcov elektrickej energie z alternatívnych zdrojov

iniciovali proti žalovanému množstvo súdnych sporov, v ktorých sa žalovaný musel brániť voči takýmto
nedôvodne podaným žalobám, vynaložil na to množstvo času, energie a finančných prostriedkov. To, že
Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR nerozhodli podľa predstáv žalobcu, nemožno pričítať žalovanému.
Späťvzatie žaloby bolo motivované výlučne pohnútkami a dôvodmi na strane žalobcu, ktorý si v priebehu
konania v dôsledku ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít uvedomil, že jeho žaloba

je nedôvodná a preto zobral žalobu späť. Z procesného hľadiska preto platí, že zastavenie konania
zavinil žalobca. Kritérium procesného zavinenia je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska a to
vo vzťahu medzi tým čo žalobca v konaní požaduje a akého výsledku sa domáha a skutočnosťou, pre
ktorú žalobca neskôr zobral žalobu späť. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené
neskorším správaním sa žalovaného, potom nie je možné nachádzať súvislosť a ani procesné zavinenie

medzisprávanímsažalovanéhovovzťahukžalobe.Procesnúzodpovednosťvtomtokonanínazavinení
zastavenia konania nesie v celom rozsahu žalobca, čo vyplýva z viacerých rozhodnutí najvyšších
súdnych autorít. Zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného
práva z toho dôvodu, že v opačnom prípade by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo
veci samej. Z procesného hľadiska preto platí, že zastavenie konania zavinil žalobca a je povinný preto

uhradiť žalovanému trovy konania. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd potvrdil uznesenie súdu
prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správne.

8. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu bolo doručené žalobcovi 25.8.2022, žalobca odvolaciu
repliku nepodal.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné
nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 CSP

a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
správny právny záver. Odvolací súd si osvojil výstižné a presvedčivé odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

11. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalobcu, odvolací
súd udáva:

12. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania nesprávne

aplikoval ustanovenie § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého žalobca, ktorý zobral žalobu späť, procesne
zavinil zastavenie konania a je preto povinný nahradiť trovy konania žalovanému. Žalobca uviedol, že
súd prvej inštancie mal správne o trovách konania rozhodnúť podľa § 257 CSP a nepriznať náhradu
trov konania žiadnej zo strán sporu.

13. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.14. Odvolací súd udáva, že súd citované ustanovenie § 257 CSP použije „výnimočne“. Táto výnimočnosť
môže spočívať aj v podiele oboch strán sporu na vzniku a priebehu sporu, v povahe sporu a aj v zložitosti
doposiaľ neriešenej právnej problematiky.

15. V prejednávanom spore nemožno žalovanému vytknúť to, že by mal podiel na vzniku sporu o
vymáhaní bezdôvodného obohatenia, ak prijal od žalobcu poplatok za prístup do distribučnej sústavy
žalovaného podľa vyhlášky č. 221/2013 Z.z., ktorou sa upravuje cenová regulácie v elektroenergetike,
tzv. G-komponent a ak následne žalobca tento zaplatený poplatok pre žalovaného vymáha od

žalovaného späť titulom bezdôvodného obohatenia ako plnenie bez právneho dôvodu, pretože skupina
poslancov podala na Ústavný súd SR návrh na začatie konania o súlade tejto vyhlášky s Ústavnou SR a
následne Ústavný súd SR nálezom PL. ÚS 17/2014 vyslovil, že táto vyhláška nie je v súlade s Ústavou
SR.

16. Odvolací súd k tomu udáva, že žalobca v konaní nepreukázal ani netvrdil, že toto zrušenie vyhlášky

Ústavným súdom SR zavinil žalovaný. Preto riziko, že k takémuto zrušeniu právneho predpisu, ktoré
je v rozpore s Ústavou SR môže dôjsť, nemožno presúvať v konaní zo žalobcu ako pána sporu
na žalovaného a nepriznať žalovanému náhradu trov konania, ak takýto vývoj právneho predpisu,
jeho vydanie a následné zrušenie, nezavinil žalovaný. Z procesného hľadiska vždy platí, že ak nie je
preukázaný opak, tak zastavenie konania zavinil žalobca.

17. Odvolací súd ďalej udáva, že ďalším dôvodom pre použitie ustanovenia § 257 CSP môže byť aj
povaha sporu a zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky. Odvolací súd dospel k záveru, že ani
tento dôvod v prejednávanom spore nie je naplnený pre aplikovanie ustanovenia § 257 CSP o náhrade
trov konania. Tento spor je majetkovým sporom medzi žalobcom ako výrobcom elektrickej energie

z alternatívnych zdrojov a žalovaný je prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy elektrickej
energie. Nejde o taký druh sporu, ktorý je výnimočný, pretože žalovaný vedie obdobné spory s viacerými
výrobcami elektrickej energie v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda nielen so žalobcom. Ide o
bežný obchodný majetkový spor. V tomto spore je riešená právna otázka, či žalobca má povinnosť
platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy žalovaného, aj keď so žalovaným nemá uzatvorenú

zmluvu o prístupe. Táto právna otázka bola predmetom množstva súdnych sporov vedených na súdoch
v Slovenskej republike, čo vyplýva aj zo zhodného tvrdenia žalobcu a žalovaného v tomto konaní a je
to známe aj súdu z jeho rozhodovacej činnosti. Nie je preto možné považovať za spravodlivé, aby vo
všetkých týchto sporoch mal žalovaný znášať svoje trovy konania, ak tieto spory nezavinil. To, že vývoj
súdnej praxe dal v týchto sporoch za pravdu argumentom žalovaného, nemôže byť dôvodom preto,

aby žalovanému nebola priznaná náhrada trov konania. Ak by vývoj súdnej praxe vrátane rozhodnutia
Ústavného súdu SR dal za pravdu žalobcovi, bola by žalobcovi priznaná náhrada trov konania, ak
by bol následne v týchto sporoch úspešný. Ak žalobca v dôsledku vývoja súdnej praxe zobral žalobu
späť, pretože tento vývoj súdnej praxe bol pre neho nepriaznivý, je preto žalobca povinný znášať riziko
takéhoto vývoja súdnej praxe a po zastavení konania nahradiť trovy konania žalovanému podľa § 256

ods. 1 CSP, pretože procesné zastavenie konania zavinil žalobca a preto je povinný nahradiť trovy
konania protistrane - žalovanému.

18. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, súd prvej inštancie
rozhodol správne, ak na prejednávaný spor o náhrade trov konania aplikoval ustanovenie § 256 ods. 1

CSP a nie ustanovenie § 257 CSP a priznal náhradu trov konania žalovanému.

19. Odvolací súd preto potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP v napadnutom II.
a III. výroku o náhrade trov konania a o rozhodnutí o výške trov konania v konaní na súde prvej inštancie.

20. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto odvolacom konaní
úspešný,priznalplnúnáhradutrovodvolaciehokonania,ktoréjepovinnýnahradiťneúspešnýžalobca.O
výšketrovtohtoodvolaciehokonaniapodľa§262ods.2CSProzhodnesúdprvejinštanciesamostatným
uznesením.

21.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta C.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo

jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).