Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 29, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/96/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7912209532
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7912209532.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkyJUDr.ZuzanyMatyiovejasudkýňJUDr.Anny

Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobkyne Slovenskej sporiteľne, a.s., so sídlom Bratislava,
Tomášikova 48, IČO: 00151653, zast. Advokátska kancelária Mária Grochová & Partneri s.r.o., so sídlom
Košice, Garbiarska 5, IČO: 36863017 proti žalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. XXXX/
XX, zast. Advokátska kanceláriou Vasiľ, Šimonovič & partners, s.r.o., so sídlom Košice, Žižkova 4D,
IČO: 47240482, o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 13C 81/2012-658
z 9.2.2022 Okresného súdu Trebišov

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom určil, že právny úkon - darovacia zmluva z 20.1.2013
uzavretá medzi A. B. a D. B. ako darcami a A. B. ako obdarovanou, ku ktorej bol vklad v katastri
nehnuteľností Správou katastra Trebišov povolený dňa 23.1.2012 pod V 81/2012 a Správou katastra
Michalovce dňa 27.1.2012 pod V 150/2012, je proti žalobkyni právne neúčinný. Žalobkyni priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vyhovel takto v plnom rozsahu žalobe (špecifikácia nehnuteľností z darovacej zmluvy je uvedená
v bode 1. rozsudku súdu prvej inštancie), skutkovo odôvodnenej tým, že darca A. B. je dlžníkom
žalobkyne zo zmluvy o úvere, ku ktorej pristúpil ako dlžník a žalobkyňa má voči nemu vymáhateľnú
pohľadávku vyplývajúcu z notárskej zápisnice, ktorá je vykonateľným exekučným titulom. K prevodu
nehnuteľností na žalovanú, ktorá je osobou blízkou - dcérou darcu, došlo darovacou zmluvou, teda
bezodplatne, uzavretou v posledných troch rokoch, a jej uzavretím zo strany darcu došlo k reálnemu
zmenšeniu jeho majetku a tým k ukráteniu uspokojenia žalobkyňou vymáhateľnej pohľadávky. Konečná

splatnosť pohľadávky zo zmluvy o úvere nastala 30.9.2011, teda v čase prevodu nehnuteľností na
žalovanú a dlžník si musel byť vedomý tejto skutočnosti.

3. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že žalobkyňa ako veriteľ a spoločnosť BALIMA s.r.o. Trebišov
ako dlžník dňa 12.7.2002 uzavreli Zmluvu o úvere č. 74/AU/OC/, ktorá bola doplnená Dodatkom č. 1
z 30.6.2003, Dodatkom č. 2 zo 17.7.2003, Dodatkom č. 3 z 13.1.2004, Dodatkom č. 4 z 25.6.2004,
Dodatkom č. 5 z 22.7.2004, Dodatkom č. 6 z 19.10.2004, Dodatkom č. 7 z 28.6.20054, Dodatkom č.

8 zo 6.7.2005, Dodatkom č. 9 z 30.6.2006, Dodatkom č. 10 z 29.6.2007, Dodatkom č. 11 z 30.6.2008,
Dodatkom č. 12 z 12.8.2008, Dodatkom č. 13 z 30.9.2009, Dodatkom č. 14 z 15.7.2009, Dodatkom č. 15
zo 17.12.2009,Dodatkomč.16zo17.12.2009,Dodatkomč.16z1.3.2010,Dodatkomč.17z 28.2.2011,
Dodatkom č. 18 z 27.4.2011, Dodatkom č. 19 z 2.6.2011, Dodatkom č. 20 z 30.8.2011, na základe ktorejposkytlažalobkyňadlžníkoviúverovýrámecvovýške 640.642,63€,ktorýbolvcelkovejvýškevyčerpaný
vo forme kontokorentného úveru a v celom rozsahu splatný dňa 30.9.2011. Dňa 30.6.2009 žalobkyňa
ako veriteľ a A. B. ako pristupujúci dlžník 1/ uzavreli Dohodu o pristúpení k záväzku, v zmysle ktorej

tento pristúpil k záväzku dlžníka zaplatiť pohľadávku zo Zmluvy o úvere a tiež ku všetkým záväzkom
dlžníka vyplývajúcich zo Zmluvy o úvere. Takto sa A. B. stal ďalším dlžníkom zo Zmluvy o úvere popri
priamom dlžníkovi, pričom dlžník a pristupujúci dlžník boli zaviazaní zaplatiť pohľadávky zo Zmluvy o
úvere spoločne a nerozdielne. Za zhodných podmienok bol pristupujúcim dlžníkom 2/ k zmluve o úvere
E. A. F.. Notárskou zápisnicou z 30.6.2009 sp. zn. N283/2009, NZ 22049/2009, NCRIs 22431/2009 bol

osvedčený právny záväzok dlžníka, pristupujúcich dlžníkov 1/ a 2/ (t.j. A. B. a E. A. F.), ktorí v notárskej
zápisniciuznalisvojzáväzok čododôvoduajvýškyazároveňsúhlasilistým,abytátobolavykonateľným
exekučnýmtitulomnacelýmajetokdlžníkov.Pretožežalovanínapriekpísomnémuoznámeniužalobkyne
listom zo 4.1.2012, že nastala splatnosť pohľadávky, nereagovali a neuhradili splatný záväzok zo zmluvy
o úvere, podala žalobkyňa návrh na vykonanie exekúcie vo výške 458.667,32 € s prísl. a trov exekúcie.

4. Žalobkyňa výzvou na zaplatenie z 12.10.2011 adresovanej A. B. mu oznámila, že dlh spoločnosti
BALIMA,s.r.o.Trebišovkudňu 11.10.2011,vyplývajúcizúverovejzmluvyč.74/AUOC/2002z12.7.2002,
predstavuje 461.764,82 € a je po lehote splatnosti. Vyzvala ho, aby do 10 dní od obdržania výzvy vyššie
uvedenú sumu zaplatil. Podľa doručenky výzva bola A. B. doručená dňa 18.10.2011, na doručenke je
podpísaný „B.“. Podľa oznámenia o splatnosti úverovej pohľadávky Zmluvy o úvere č. 74/AUOC/2002

z 12.7.2002 a výzvy na jej zaplatenie v súlade s notárskou zápisnicou spísanou dňa 30.6.2009 zo dňa
4.1.2012, žalobkyňa oznámila A. B. splatnosť úverovej pohľadávky, ktorá nastala 30.9.2011 a dlh ku
dňu 4.1.2012 predstavoval 473.904,76 €. Túto výzvu v odbernej lehote A. B. neprevzal, preto mu bola
doručovaná ešte raz a prevzal ju 9.3.2012.

5. Z exekučného spisu Okresného súdu Trebišov sp.zn. 11 Er/207/2012, EX 0430/12 súd zistil, že
sa viedlo exekučné konanie vo veci oprávnenej SLSP a.s. Bratislava proti povinným: BALIMA s.r.o.
C., A. B. a E. A. F. o vymoženie 453. 667,32 € s prísl. Poverenie bolo vydané súdnemu exekútorovi
G. H. A., EÚ Košice, Okresným súdom Trebišov dňa 3.2.2012. Upovedomenie o začatí exekúcie zo
dňa 18.4.2012 bolo doručené A. B. dňa 26.4.2012. Podaním z 28.2.2012 povinný 2/ A. B. žiadal

o odklad exekúcie, o ktorej súd rozhodol uznesením sp. zn. 11Er/207/2012-191 z 27.3.2013 tak, že
ju zamietol. O druhom návrhu povinného 2/ na zastavenie exekúcie rozhodol súdu uznesením sp. zn.
11Er/207/2012-252 z 9.7.2014 tiež zamietnutím. Povinný 2/ A. B. sa voči rozhodnutiu odvolal a o
jeho odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 16CoE/224/2017-271 z 21.12.2017,
ktorým potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie a stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.11.2018. V podaní z 20.6.2013 navrhol povinný 2/ A. B.
odklad exekúcie. Uviedol, že Dohoda o pristúpení k záväzku ako exekučný titul je absolútne neplatný
právny úkon, z ktorého mu nemohol a nevznikol status dlžníka a nemal a nemá voči oprávnenému
žiaden záväzok. Namietol platnosť exekučného titulu - notárskej zápisnice zo dňa 30.6.2009, obsahom
ktorej bola Dohoda o jeho pristúpení k záväzku a žiadal, aby súd v exekučnom konaní skúmal platnosť

dohody, lebo ide o absolútne neplatný právny úkon, a tak notárska zápisnica, teda exekučný titul je
ex lege, pre rozpor s dobrými mravmi, absolútne neplatný právny úkon. Jeho právna argumentácia
je totožná s tou, ktorú predniesla v tomto konaní o neúčinnosť právneho úkonu žalovaná, odkazuje
na ten istý nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/26/2010-9 z 27.1.2010. O jeho návrhu rozhodol
súd uznesením sp. zn. 11Er/207/2012-245 z 12.5.2014 tak, že zamietol návrh na odklad exekúcie.

Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.6.2014. Súd zistil, že v tejto exekučnej veci bolo dňa
21.7.2020 vydané Upovedomenie o zastavení starej exekúcie podľa § 5 z.č. 233/2019 Z.z. o ukončení
niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. K uspokojeniu veriteľa v rámci
exekúcie teda nedošlo.

6. Zo spisu Okresného súdu Trebišov sp. zn. 13C/134/12 konajúci súd zistil, že bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov D. B. a A. B., bolo za trvania ich manželstva zrušené rozsudkom sp. zn.
13C/134/2012 z dňa 31.10.2012, právoplatným 5.12.2012.

7. V súvislosti s obranou žalovanej, že žalobkyňa sa mohla pokúsiť aj iným spôsobom uspokojiť svoju

pohľadávku, súd konštatoval, že v prebiehajúcom exekučnom konaní vedenom proti otcovi žalovanej
A. B. na Exekútorskom úrade G. H. A. v Košiciach, nebol zistený žiaden majetok dlžníka A. B. a otec
žalovanej ako povinný v tejto exekúcii, v žiadosti adresovanej súdnemu exekútorovi žiadal o odklad
exekúcie z dôvodu nepriaznivej majetkovej, finančnej ako aj sociálnej situácie. Je teda zrejmé, že dlžníkA. B. v tom čase už nemal iný majetok, z ktorého by mohla byť pohľadávka veriteľa uspokojená. K
námietke žalovanej, že žalobca by sa mohol domáhať uspokojenia svojej pohľadávky aj vo vzťahu
k iným dlžníkom uviedol, že žalobkyňa v súvislosti s výkonom záložného práva z titulu úverovej

zmluvy, na základe ktorej bol poskytnutý úver spoločnosti BALIMA s.r.o. C., nevedela úspešne ani pri
opakovanej dobrovoľnej dražbe speňažiť majetok tejto obchodnej spoločnosti, lebo žiaden záujemca
neprejavil záujem o kúpu majetku a nebolo urobené ani najnižšie podanie. Súdny exekútor G. H. A.
nezistil žiaden majetok dlžníkov, ktorý by mohol byť exekučne postihnutý. Na majetok dlžníka BALIMA
s.r.o. Trebišov bol uznesením Okresného súdu Košice I. sp. zn. 31K/45/2012 z 19.2.2013 vyhlásený

konkurz, rozhodnutie bolo zverejnené v Obchodníkom vestníku dňa 22.2.2013. Spoločnosť BALIMA
s.r.o. Trebišov je zadlžená, na listoch vlastníctva je vyznačených niekoľko záložných práv vo vzťahu k
inýmpohľadávkam,rôznychveriteľov,t.j.inéexekučnékonania,ktorésavočitejtoobchodnejspoločnosti
vedú.

8. Z výsluchu svedka A. B., súd zistil, že v minulosti pôsobil ako konateľ obchodnej spoločnosti BALIMA,

s.r.o. Trebišov a súčasne bol aj majiteľom tejto obchodnej spoločnosti. V r. 2011 získal vedomosti o
nekalých obchodných praktikách svojho ďalšieho obchodného partnera a zistil nekalé veci v majetkovej
sfére obchodnej spoločnosti, v dôsledku čoho začal spolupracovať s políciou, daňovým úradom. Toto
sa nepáčilo ďalšiemu spoločníkovi E. F., ktorý začal na neho vyvíjať nátlak a robil veci, ktoré ho
donútili podať na neho trestné oznámenie. Z dôvodu obáv nielen o seba ale aj o rodinu a spoločný

rodinný majetok, začiatkom roka 2011 navrhol manželke spôsob riešenia, ktorým by spoločný majetok
zachránili. Za tým účelom pripravil znenie zmluvy o budúcej zmluve, na základe ktorej sa zaviazal
spolu s manželkou v budúcnosti darovať všetok majetok žalovanej. Svedok tvrdil, že pri podpísaní
zmluvy o budúcej zmluve žalovaná pravdepodobne nechápala čo sa v rodine deje, nemala o týchto
veciach prehľad a ani on ani manželka nevedeli ako sa situácia v budúcnosti vyvinie. V lete r. 2011

ho na valnom zhromaždení zbavili funkcie konateľa spoločnosti BALIMA, s.r.o., preto stratil možnosť
kontrolovať finančné záležitosti tejto obchodnej spoločnosti a nastal celý rad takých skutočností, ktoré
mu znemožnili prístup k účtom spoločnosti. Mal obavy z nekalých krokov spoločníka E. F., preto v tom
čase spolu s manželkou zvažovali odchod do zahraničia za prácou. Dcéry s odchodom do zahraničia
nesúhlasili, a tak prišiel s návrhom darovať celý majetok žalovanej ako najstaršej dcére. Potvrdil, že

darovaciu zmluvu uzavrel so žalovanou potom ako pristúpil Dohodou k záväzku voči žalobcovi, lebo táto
dohoda bola podpísaná v r. 2009 a darovacia zmluva o 3 roky neskôr v januári 2012. Tvrdil však, že
v čase uzavretia darovacej zmluvy nemal vedomosti o existencii exekučného konania titulom dohody
o pristúpení k záväzku voči nemu, lebo upovedomenie o začatí exekúcie mu bolo doručené až v apríli
2012. Svedok tvrdil, že o uzatvorení dohody o pristúpení k záväzku manželku, s ktorou žil v spoločnej

domácnosti, neinformoval, nevedela ani o tom, že sa za dlžoby spoločnosti zaručil celým svojim
majetkom. Potvrdil, že v tom čase mali spoločné BSM , ktoré nebolo zrušené súdom. Tvrdil, že manželka
sa o celej záležitosti dozvedela až 18.4.2012, keď mu bola súdnym exekútorom G. H. A. doručená výzva
o súčinnosť pri vykonaní exekúcie vedenej voči nemu. Svedok tvrdil, že pri uzatváraní darovacej zmluvy
žalovanánevedelaoproblémochvjehoobchodnejspoločnostianiotom,žesamuspoločníkvyhráža,že

ho chce zničiť. Svedok potvrdil, že v marci 2012 mu žalobkyňa doručila oznámenie o splatnosti úverovej
pohľadávky zo Zmluvy o úvere, ktorú prevzal dňa 9.3.2012. V písomnosti sa uvádza, že originál bol
vrátený v januári 2012 v odbernej lehote ako neprevzatý. Tvrdil, že o písomnosti z januára vedomosti
nemal pravdepodobne preto, lebo sa v tom čase v mieste trvalého bydliska nezdržiaval. O tom, žeby
mu takáto výzva mala byť doručená v novembri 2011, vedomosti nemal.

9. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 45C/430/2015 súd zistil, že sa viedlo
konanie medzi žalobkyňou D. B. proti A. B. a spol., po zmene žaloby o určenie neplatnosti právneho
úkonu, konkrétne Dohody o pristúpení k záväzku, ktorá bola uzatvorená medzi žalovanými A. B. a
SLSP a.s. Bratislava dňa 30.6.2009 a ktorou žalovaný 1/ A. B. pristúpil k Zmluve o úvere č. 74/

AU/OC/2002 z 12.7.2002 a uznal záväzok z nej vyplývajúci. Rozsudkom sp. zn. 45C/430/2015-467 z
28.9.2017, súd zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania
vedenéhonaOkresnomsúdeTrebišovpodsp.zn.13C/81/2012,zamietolžalobuvovecisamejaďalšími
výrokmi rozhodol o trovách konania. Po odvolaní sa žalobkyne proti výroku o zamietnutí žaloby, Krajský
súd v Bratislave rozhodujúci vo veci ako súd odvolací, potvrdil rozsudok v napadnutom zamietavom

výroku rozsudkom sp. zn. 8Co/247/2018, ktorý sa stal právoplatným 16.9.2021. Konštatoval, že
prvoinštančný súd v konaní sp. zn. 45C/430/2015 podrobne preskúmal náležitosti všetkých právnych
úkonov, neplatnosti ktorých sa žalobkyňa domáhala pre ich rozpor s dobrými mravmi a poukazujúc na
ustálenú judikatúru uzavrel, že za predmet vlastníctva, a to ani bezpodielového spoluvlastníctva, sanepovažujú pohľadávky a dlhy. Pri zániku BSM sa vykonáva vyporiadanie spoločných pohľadávok a
záväzkov manželov, ktoré dopadajú len na vzťahy medzi manželmi a nie vo vzťahu k tretím osobám.
Nepriaznivé dopady BSM možno riešiť len zmenou rozsahu BSM alebo jeho zánikom. Podľa starej

rímskej zásady „práva patria len bdelým, pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým“, teda tým, ktorí
nie sú pri uplatňovaní svojich práv pasívni ale práve naopak, ktorí sa o svoje práva aktívne zaujímajú,
aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva
majetkové, osobné, satisfakčné, a preto sa o svoje práva majú aktívne zaujímať, pričom neznalosť
zákona nikoho neospravedlňuje. Súd konštatoval v závere svojho rozhodnutia, že korelatív dobrých

mravov však nesmie byť záujmom princípu právnej istoty, a preto nesmie neprimerane oslabovať
subjektívne práva účastníkov vyplývajúcich z právnych noriem. Po vyhodnotení všetkých vykonaných
dôkazov žalobu zamietol.

10. Súd prvej inštancie aplikoval na posudzovanú vec § 42a ods. 1, 2, ods. 3 písm. a/, § 42b
ods. 2, 4, Občianskeho zákonníka ( ďalej len „OZ“) a po teoreticko-právnom zdôvodnení inštitútu

odporovacejžalobyajejnevyhnutnýchpredpokladovanáležitostídospelkzáveru,žežalobajedôvodná.
Konštatoval, že nesporne dlžník A. B. t. č. nemá žiaden majetok, ktorý by bol exekučne postihnuteľný,
čo vyplynulo z exekučného konania sp. zn. 11Er/207/2012, EX 0430/2012, v ktorom sa na vlastnú
nemajetnosťodvolávalprávepovinnýA.B.aztohodôvodudalopakovanenávrhnazastavenieexekúcie
a návrh na odklad exekúcie. Tieto návrhy odôvodnil nemajetnosťou, nepriaznivou finančnou, majetkovou

situáciou a pod. Súd dôvodil, že ak tento stav nastal po darovaní v prospech žalovanej, skutočne došlo
z jeho strany nielen k zmenšeniu jeho majetku ale až k jeho nemajetnosti, čo v konečnom dôsledku
spôsobuje skrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky celkom. Žalobkyňa má platnú a vymáhateľnú
pohľadávku voči dlžníkovi BALIMA s.r.o. Trebišov, ku ktorej otec žalovanej ako pristupujúci dlžník 1/
pristúpilDohodouopristúpeníkzáväzkuzodňa30.6.2009.Jejneplatnosťnamietalažalovaná dôvodiac,

že otec nemal súhlas jej matky, svojej manželky D. B., pričom týmto právnym úkonom navodil stav,
v dôsledku ktorého v prípade exekúcie bude postihnutý ich spoločne nadobudnutý majetok. Ide o
absolútne neplatný úkon podľa § 39 OZ, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, čo spôsobuje ex lege
neplatnosť takéhoto právneho úkonu. V súvislosti s tým súd poukázal na ust. § 145 ods. 1 OZ, ktorý
poskytuje ochranu tomu manželovi, bez súhlasu ktorého druhý manžel urobí taký právny úkon, ktorý

sa vymyká z rámca bežných vecí týkajúci sa spoločnej veci, načo je oprávnený každý z manželov
sám. Takýto manžel má právo domáhať sa na súde vyslovenia neplatnosti takéhoto právneho úkonu
podľa § 40a OZ. Ide však o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, čo znamená, že ak manžel, ktorý
je dotknutý konaním druhého manžela, na súde takúto žalobu nepodá, má sa za to, že právny úkon je
platný so všetkými právnymi následkami z neho vyplývajúcimi. V posudzovanej veci D. B. ako manželka

pristupujúceho dlžníka 1/ k pohľadávke veriteľa žalobu o vyslovenie relatívnej neplatnosti právneho
úkonu v zákonnej lehote na súd nepodala a nevyužila ani iné zákonom dané možnosti na ochranu
spoločne nadobudnutého majetku pred dlhmi súvisiacimi s podnikateľskou činnosťou manžela (zrušenie
a vyporiadanie BSM za trvania manželstva, zúženie BSM a pod.). Bola vo vzťahu k týmto zákonným
možnostiam nedbalá, neobozretná, čo však nemôže mať za následok absolútnu neplatnosť Dohody o

pristúpení k záväzku podľa § 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi. Nečinnosť manželky povinného D. B.
nemôže bez ďalšieho spôsobiť zánik právneho dôvodu nároku uplatneného žalobkyňou v tomto konaní.
Preto ak A. B. ako pristupujúci dlžník 1/ v čase podpísania Dohody urobil takýto úkon bez súhlasu a
vedomia svojej manželky D. B., ktorá sa v zákonnej lehote proti takémuto úkonu na súde nebránila
samostatnou žalobou, treba tento právny úkon považovať za platný, a to aj napriek tomu, že na základe

neho môže byť v exekúcii postihnutý všetok spoločne nadobudnutý majetok manželov B.. Platnosť
právnehoúkonuDohodyopristúpeníkzáväzkuzodňa30.6.2009bolaprávoplatnevyriešenározsudkom
sp. zn. 45C/430/2015 Okresného súdu Bratislava III, v ktorom súd konštatoval, že ide o platný právny
úkon, ktorý nie je v rozpore s dobrými mravmi a nemôže mať ani za následok jeho absolútnu neplatnosť
podľa § 39 OZ. Z dôvodu, že otázka platnosti právneho úkonu bola právoplatne vyriešená v uvedenom

konaní (res iudicatae), súd v konaní o odporovateľnosť už nemusel ako predbežnú otázku posudzovať
platnosť právneho úkonu, a z tohto dôvodu súd nepristúpil k opakovanému výsluchu rodičov žalovanej
dôvodiac, že ich výsluchom by nemohol zistiť iné skutočnosti, než ktoré boli zistené v konaní sp. zn.
45C/430/2015, v ktorom boli podrobne vypočutí. Okrem toho žalovaná s takýmto návrhom na vykonanie
dokazovania prišla neskoro, až na poslednom pojednávaní, hoci mohla tieto dôkazy navrhnúť skôr, a

pokiaľ by aj súd chcel ňou navrhnuté dôkazy opakovane vykonať, musel by za tým účelom pojednávanie
odročiť čo by nebolo v súlade s hospodárnosťou ani rýchlosťou konania, ktoré sa vedie už 10 rokov a
od vykonania tohto dôkazu by nebolo možné očakávať zvrátenie stavu konania a jeho výsledku.11. Súd ďalej dôvodil, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno preukázania úmyselného konania
dlžníka s cieľom ukrátiť svojho veriteľa a súčasne, že druhej strane odporovateľného právneho úkonu bol
tento úmysel ukrátiť veriteľa známy, je na veriteľovi. Preukázanie úmyslu dlžníka však nie je podmienkou

odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou právneho úkonu sú osoby jemu blízke (§ 116 a 117 OZ), tak
ako tomu je v tomto konkrétnom prípade. Úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa ako aj vedomosť druhej
strany o tomto úmysle sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napr. dobrá viera).
To znamená, že sami o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu
byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa ako vnútorne presvedčenie subjektu

prejavujú navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu či vedomosti o ňom dôvodiť.
V konaní súd dôsledne skúmal či žalovaná ako osoba blízka dlžníkovi pri náležitej starostlivosti mohla
alebo nemohla rozpoznať úmysel svojho otca ako dlžníka ukrátiť veriteľa. V tejto súvislosti súd poukázal
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/224/2017 ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I. ÚS 451/2017 z 20.9.2017 podľa ktorého „V zmysle ust. § 42a ods. 2 OZ úmysel ukrátiť veriteľa
sa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorým došlo medzi

dlžníkom a blízkymi osobami alebo ktoré dlžník urobil v ich prospech. Ide teda o zákonnú domnienku,
tedazozákonasapredpokladávedomosťtýchtoblízkychosôboúmysledlžníkaukrátiťveriteľa.Idevšak
o vyvrátiteľnú právnu domnienku, ktorá neplatí, ak druhá osoba (osoba blízka dlžníkovi) úmysel ukrátiť
veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. Dôkazné bremeno na preukázanie tejto skutočnosti
je však na tejto blízkej osobe. Ak teda ide o právny úkon medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou alebo

o právny úkon urobený v prospech tejto blízkej osoby, nemusel žalobca tvrdiť ani preukazovať, že
žalovanej musel byť úmysel dlžníka odporovateľným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy. Zákon
tu vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa predpokladá, a preto žalovaná musela preukázať, ak
žaloba nemá byť úspešná, že v dobe právneho úkonu dlžníkov úmysel pri náležitej starostlivosti nemohla
poznať.“ Pokiaľ ide o túto zákonnú domnienku, súd konštatoval, že žalovaná v konaní nepreukázala,

že by vyvinula akékoľvek úsilie k zisteniu existencie úmyslu svojho otca - dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.
Jej postoj v tomto ohľade vyhodnotil ako pasívny už aj vzhľadom k tomu, že darovacou zmluvou
získala bezplatne, bez náležitého opodstatnenia, celý rodičovský majetok výlučne ona, hoci jej rodičia
neodchádzali do zahraničia, tak ako to tvrdili, len navodili situáciu, na základe ktorej ich úmyslom bolo
zabezpečiť pre seba zo strany žalovanej náležitú starostlivosť v starobe napriek tomu, že ich vek ani

zdravotný stav to vôbec neodôvodňoval, a tento záväzok do darovacej zmluvy vôbec neuviedli. Súd
mal za to, že je viac než pravdepodobné, že skutočným úmyslom darcov bolo niečo celkom iné, čo
žalovaná musela vedieť a byť s tým uzrozumená. Tvrdenie žalovanej, že uzavretie darovacej zmluvy
vychádzalo z iného záväzku, t.j. Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 4.4.2011, súd považoval za účelové.
Dôvodil, že ak skutočným úmyslom rodičov žalovanej v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve, bolo

overiť postoj dcéry k majetkovým záležitostiam rodiny a tak ho uchrániť do budúcna pred akýkoľvek
zásahmizostranytretíchosôb,potomztohonemožnovyvodiťzáver,žežalovanánevedelaofinančných
problémoch otca súvisiacich s jeho podnikateľskou činnosťou. Spôsob, akým došlo k uzavretiu týchto
dvoch právnych úkonov, ich časová súvislosť a obavy rodičov žalovanej, ktoré prezentovali vo svojich
svedeckých výpovediach, utvrdili súd v presvedčení o tom, že ich kroky boli cielené, premyslené a o

to viac vysvetlené aj žalovanej, ktorá musela byť o celej záležitosti dobre informovaná, ak takýto dar
prijala. Obaja svedkovia, rodičia žalovanej pred súdom potvrdili, že spoločne hovorili o možných krokoch
smerujúcich k ochráneniu spoločného majetku pred zásahmi tretích osôb, teda hľadali spôsob ako sa
vyhnúť v budúcnosti možnému postihu ich spoločného majetku, čo je jasným dôkazom úmyslu dlžníka
vo vzťahu k žalobkyni, voči ktorej v tom čase vystupoval už ako dlžník. Nestačí zo strany žalovanej

len tvrdiť, že o úmysle svojho otca ukrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani
nemohla vedieť, ale musí to aj preukázať. K tomu zo strany žalovanej nedošlo. Ospravedlniť žalovanú
v tomto „nekonaní“ nemožno iba jej vekom, ktorý v čase odporovateľného úkonu mala, ani tým, že bola
študentka, ani tým, že sa pripravovala na maturitné skúšky resp. štúdium na vysokej škole, lebo ak
získala bezodplatne majetok tak veľkého rozsahu, v čase existencie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa

voči jej otcovi ako osobe blízkej, nemožno bez ďalšieho skonštatovať, že vyvinula náležitú starostlivosť
v tomto ohľade. Blízka osoba dlžníka sa môže žalobe podľa § 42a OZ účinne brániť (viď R 67/2017) tak,
že hodnoverným spôsobom preukáže, že v súvislosti s odporovateľným právnym úkonom postupovala
s takou náležitou starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla
dozvedieť. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany blízkej osoby

dlžníka, nemôže odkaz na vzájomnú dôveru medzi blízkymi osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť
žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnych úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to
predpokladá ust. § 42a. Súd skonštatoval, že žalovaná ako osoba, ktorá z odporovateľného právneho
úkonu mala prospech, musela o úmysle otca, ktorý bol v pozícií dlžníka voči žalobkyni ako veriteľovivedieť, lebo v konaní nepreukázala, že táto jej nevedomosť na jej strane existovala napriek vynaloženiu
maximálneho úsilia k tomu, aby k takémuto poznaniu dospela.

12. Súd neuveril tvrdeniu žalovanej, že jej otec sa o splatnosti pohľadávky veriteľa dozvedel až v apríli
2012 po uzavretí odporovateľného právneho úkonu, keď mu bolo doručené upovedomenie o začatí
exekúcie. Svedkyňa D. B., matka žalovanej totiž uviedla, že v mene manžela prevzala 18.10.2011 výzvu
veriteľa, ktorou sa dlžníkovi oznámila splatnosť pohľadávky, ktorá nastala 30.9.2011. Súd mal za to, že
vzhľadom k tomu, že týmto dňom sa písomnosť dostala do sféry pôsobnosti dlžníka prostredníctvom

manželky, je dôvodné predpokladať, že dlžník veriteľa, ktorý žije v spoločnej domácnosti s osobou
preberajúcou takúto písomnosť, ktorá ju uložila na mieste obvyklom, sa mohla s ňou oboznámiť, teda
dostala sa do sféry jeho pôsobnosti. Podľa názoru súdu možno tiež dôvodne predpokladať aj to, že
uzavretie darovacej zmluvy v januári 2012 bolo dôsledkom a reakciou na takéto poznanie v snahe ukrátiť
vymáhateľnú pohľadávku veriteľa. Súd dospel k záveru, že hoci svedok B. ako dlžník v konaní prevzatie
takejto výzvy potvrdil až dňom 9.3.2012, napriek tomu pokiaľ uzavrel darovaciu zmluvu v januári 2012,

konal tak v úmysle zbaviť sa majetku, ktorý by bol postihnuteľný v rámci exekúcie a mohol by slúžiť na
uspokojenie pohľadávky veriteľa. Súd poukázal aj na fakt, že dňa 30.8.2011 podpísal Dodatok č. 20 kde
vzal na vedomie to, že konečná splatnosť celého kontokorentného úveru nastane k 30.9.2011, z čoho
vyplýva, že vedomosti o splatnosti dlhu musel mať a aj mal, a to ešte 30.8.2011, t.j. pred podpísaním
darovacej zmluvy. Akákoľvek obrana, na základe ktorej v čase odporovateľného úkonu priamy dlžník

BALIMA s.r.o. Trebišov mal dostatočný majetok na to, aby sa z neho uspokojila pohľadávka veriteľa v
plnom rozsahu, nie je právne významná, lebo účelom a zmyslom dohody o pristúpení záväzku, z ktorej
pristupujúci dlžník A. B. zodpovedá spoločne a nerozdielne s priamym dlžníkom BALIMA s.r.o. C., dáva
možnosť veriteľovi právo výberu, voči ktorému z týchto dlžníkov si nárok uplatní Pokiaľ A. B. dohodu
o pristúpení k záväzku podpísal, bol uzrozumený s tým, že ide o solidárny záväzok a tiež s tým, aké

právne dôsledky z toho vyplývajú.

13. Napokon súd uzavrel, že z hľadiska odporovateľnosti právneho úkonu bolo právne významné to, že
pristupujúci dlžník sa týmto úkonom zbavil majetku a toho času nevlastní majetok, ktorý by mohol byť
použitý na uspokojenie pohľadávky veriteľa hoci len čiastočne. Je teda splnená aj zákonná podmienka,

ktorá vyžaduje, aby sa odporovateľným právnym úkonom dlžník úmyselne zbavil svojho majetku a
znemožnil takto uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky dlžníka, v danom prípade žalobkyne. Pretože
v posudzovanej veci boli splnené všetky zákonné predpoklady v zmysle § 42a ods. 1, 2 , 3 OZ, súd
žalobe vyhovel.

14. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnej strane sporu priznal nárok na trovy
konania v celom rozsahu, o výške ktorých rov bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia,
samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP.)

15. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná z odvolacích dôvodov podľa ustanovenia
§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby
odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietol. V podstatnom vytkla súdu, že
nepostupoval v súlade so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu a nevykonal opakovane navrhovaný
dôkaz – výsluch jej rodičov, k okolnostiam nielen uzatvárania Dohody o pristúpení k záväzku

ale tiež k okolnostiam uzatvárania darovacej zmluvy a k otázke aktuálnej výšky pohľadávky proti
A. B.. Argumentovala, že aby pohľadávka bola vymáhateľná, je nevyhnutné, aby táto pohľadávka
v čase rozhodovania súdu o žalobe o odporovanie právneho úkonu existovala a bola procesne
vymožiteľná. Súd rozhodol bez preukázania existencie základnej požiadavky a podmienky úspešnosti
odporovateľnej žaloby, ktorú je práve vymáhateľná pohľadávky. Súd odmietol vypočuť A. B. k tejto

otázke bez akéhokoľvek odôvodnenia. Predmetná pohľadávka bola vymáhaná jednak exekučne a tiež
prostredníctvom konkurzného konania sp. zn. 31K/45/2012. Medzičasom došlo k zrušeniu konkurzného
konania a to práve z dôvodu splnenia konečného rozvrhu výťažku. Poukázala na to, že solidárnym
dlžníkom pohľadávky je aj p. F., ktorý sa tiež mohol podieľať na splnení dlhu. Mala za to, že súd prvejinštancie sa mal zaoberať otázkou platnosti dohody o pristúpení k záväzku ako predbežnou otázkou
a zotrvala na tom, že dohoda o pristúpení k záväzku zo strany A. B. a podpísanie notárskej zápisnice,
exekučného titulu, je absolútne neplatný právny úkon. Opakovane poukazovala na nález Ústavného

súdu SR č. I. ÚS 26/2010. Mala za to, že nebola splnená ani podmienka úspešnosti odporovacej žaloby
spočívajúca v úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a reálnym ukrátením veriteľa svojím úkonom a ani
druhá podmienka, že druhá strana úkonu, obdarovaná ako blízka osoba, ani pri náležitej starostlivosti
nemohla poznať úmysel A. B. ukrátiť svojho veriteľa. Podrobne zopakovala skutočnosti (tieto boli zrejmé
užvpriebehukonanianasúdeprvejinštancie),zktorýchdospelaktaktoprezentovanémuzáveru,aktoré

podľa nej súd nesprávne vyhodnotil. Mala za to, že dostatočne preukázala, že jednak ani pri vynaložení
odbornej starostlivosti nemohla vedieť o ukrátení žalobkyne daným prevodom ako aj to, že nebol daný
samotný úmysel A. B. na ukrátení majetku žalobkyne. Vytkla súdu prvej inštancie, že ju postavil do
pozície, keď od nej požadoval preukázanie skutočnosti, o ktorej nemala vedomosť, čo logickým vkladom
nemohla a nemôže žiadnym spôsobom preukázať.

16. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní nečinná.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovanej ako podané
včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1

CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích
dôvodov, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380
ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

18. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.3.2023 o 10.00 hod.

v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219
ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

19. Žalovaná podala odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP.

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu
odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým

sa strane sporu znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v súdnom konaní za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza
tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie, t.j. že dôvody rozhodnutia nespĺňajú
požiadavky kladené ustanovením § 220 ods. 2, 3 CSP.

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná
povinnosť súdu a pod.).

22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e/ CSP je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvej
inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie
rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté
dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska
hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,

ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné
zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zisteníbolaokolnosť,žesúdprvejinštancienevykonalúčastníkomnavrhnutýdôkazspôsobilýpreukázať
právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté,
nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom . Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy

uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

23. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal doúvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v

prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§
191 ods 1, 2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobomvyplývajúcimzust.§192,193a205CSP,pričomsajednáotakéskutkovézistenia,nazáklade

ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

24. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

25. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej
inštancie v rozsahu odvolacích námietok žalovanej (§ 379 ods. 1, § 380 ods. 1, 2 CSP) odvolací súd
dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a rozhodnutie
súdu prvej inštancie je zákonné a vecne správne. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu
prvej inštancie boli nesprávne, nezodpovedajúce tvrdeniam strán a vykonaným dôkazom, príp. založené

na chybnom hodnotení vykonaných dôkazov alebo, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli alebo nevyšli za konania najavo, opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo na zistený skutkový stav
aplikoval nesprávny právny predpis alebo správne použitý právny predpis (právnu normu) nesprávne
vyložil, príp. ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie

v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy iba skutočnosti preukázané
vykonanými dôkazmi, ktoré vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP, v súlade
so zákonom a správnym spôsobom vo vzťahu k uplatnenému nároku, prihliadajúc na rozhodujúce
skutkové tvrdenia a relevantné argumenty sporových strán, a dospel k správnym skutkovým zisteniam,
na ktorých založil svoje rozhodnutie. Uplatnený nárok tiež správne právne kvalifikoval a právne predpisy

a relevantné zák. ustanovenia aj správne interpretoval a zo zisteného skutkového stavu vyvodil
zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán.

26. Odvolací súd nezistil pochybenia ani v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné
práva strán alebo právo na spravodlivý proces, príp. odnímajúce stranám sporu možnosť konať pred

súdom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie.
Skutočnosti,ktoréžalovanáuviedlavpodanomodvolaní,ničnemenianavecnejsprávnostinapadnutého
rozsudku, lebo nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových záverov (skutkových zistení), ku
ktorým dospel súd prvej inštancie, ním vykonaného hodnotenia vykonaných dôkazov a ani právnych
záverov, na ktorých je preskúmavané rozhodnutie založené a neumožňujú prijať rozhodnutie v danom

sporevprospechžalovanej.Pretosavcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutéhorozsudku
vo vzťahu k skutkovým zisteniam a riešeným právnym otázkam (záverom) v prejednávanej veci, ktoré
mali pre rozhodnutie podstatný význam a zároveň v súlade s cit. ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje vecnú
správnosť napadnutého rozsudku i jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje a na doplnenie
uvádza:

27. Podľa § 42a ods. 1 OZ veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa
odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.
Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu

vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

28. Podľa § 42a ods. 2 OZ odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch
rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemuúkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom
a osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech
týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej

starostlivosti nemohla poznať.

29. Na podanie odporovacej žaloby je aktívne vecne legitimovaný veriteľ, ktorého pohľadávka proti
dlžníkovi je vymáhateľná, keď dlžníkove právne úkony ukracujú jeho uspokojenie. Veriteľom je ten, kto
má proti dlžníkovi pohľadávku.

30. Podľa už ustálenej súdnej praxe (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 6Cdo/253/2012 zo 17.12.2013) pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods.1 OZ treba
rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vymáhateľným rozhodnutím alebo iným titulom,
podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Odporovacia žaloba je totiž právnym prostriedkom slúžiacim
k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní a to postihnutím veci alebo

iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne
vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného
právneho úkonu. K tejto aktuálnej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa prikláňa aj občiansko-právna
doktrína a reflektuje ju aj rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď uznesenie Pléna
Ústavného súdu Slovenskej republiky PL.ÚS 39/2015 z 1.7.2015).

31. Dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa najmä vtedy, ak
vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za
následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by
nebolo týchto úkonov, mohol by svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť. K ukráteniu uspokojenia

vymáhateľnej pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak sa síce zmenší majetok dlžníka, avšak ak
vlastní dlžník napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý sám
o sebe postačuje k tomu, aby sa z neho veriteľ uspokojil.

32. Preukázanie úmyslu dlžníka, že mienil ukrátiť právnym úkonom svojho veriteľa nie je podmienkou

odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou sú osoby blízke dlžníkovi (blízkou osobou je príbuzný v
priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú
za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala
ako vlastnú ujmu). Úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa v takomto prípade zákon predpokladá a je na
osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, t. j., že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli aj pri

náležitej starostlivosti poznať. Úspešná obrana tejto žalovanej osoby blízkej dlžníkovi podľa ustanovenia
§ 42a ods. 2 OZ teda spočíva nielen v jej tvrdení, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym
úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, ale tiež v tvrdení a preukázaní toho, že o tomto úmysle
nevedela a ani nemohla vedieť, napriek tomu, že vyvinula starostlivosť za účelom rozpoznania tohto
úmyslu dlžníka a išlo pritom o náležitú starostlivosť. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že

osoba blízka dlžníkovi vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím k obsahu právneho
úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovaného
právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z ich výsledkov poznala, t. j. aby sa o tomto úmysle
dozvedela. Ak sa jej to ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nepodarilo, potom sa môže v zmysle
ustanovenia§42aods.2OZubrániťodporovacejžalobe.Zákonodosobyblízkejdlžníkovipožaduje,aby

sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech, týmto
spôsobompresvedčila,žeprávnyúkonneukracujeveriteľadlžníkaavediejuktomu,abynerobilaprávne
úkony (neprijímala podľa nich plnenia) na ujmu práv veriteľov dlžníka. V prípade, že sa tak nezachová,
musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku,
ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla (pozri aj rozsudok NS ČR sp. zn. 21

Cdo 864/2000 alebo rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co 145/2007). Je preto na
žalovanejosobeblízkejdlžníkovi,abysisplniladôkaznúpovinnosťanavrhlatakédokazovanie,zktorého
bynepochybnevyplynulo,žebolinaplnenévyššieuvedenépodmienkyubráneniasaodporovacejžalobe
vo vzťahu k jej osobe. Musí preukázať, či a akú vyvinula v dobe uzavretia odporovaného úkonu činnosť
(aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť týmto úkonom veriteľa poznala (mohla poznať) a že táto činnosť

(aktivita) predstavovala s ohľadom na okolnosti prípadu náležitú starostlivosť. Ak by žiadnu takú činnosť
(aktivitu) v dobe úkonu nevyvinula alebo ak vyvinutá činnosť nepredstavovala náležitú starostlivosť,
nemôže sa už z tohto dôvodu odporovacej žalobe ubrániť. Samotné tvrdenie žalovanej osoby blízkej
dlžníkovi,žeojehodlhochaojehoúmysleukrátiťveriteľauzavretímnapríkladdarovacejzmluvy,nakoľkojej dlžník (napríklad otec) neoznámil svoje dlhy a nemohla sa o nich dozvedieť, nie je pre ubránenie
sa odporovacej žalobe postačujúce (podporne porovnaj aj NS ČR sp. zn. 21 Cdo 864/2000). Súdna
prax zaujala názor, že nepostačuje ani tvrdenie blízkej osoby, že sa nezaujímala o podnikanie rodičov,

že ju rodičia o vlastnej podnikateľskej činnosti a jej výsledkoch neinformovali, nepostačuje ani odkaz
na dobré vzájomné vzťahy v rodine a dôveru medzi rodičmi ako darcami a žalovanými ich deťmi ako
obdarovanými nenahrádza dôkaz o vyvinutí náležitej starostlivosti k poznaniu úmyslu dlžníka (NS ČR
sp. zn. 30 Cdo 808/2004). Tiež nepostačuje argument o tom, že žalovaná nemala potrebu robiť žiadne
kroky na poznanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa (NS ČR sp. zn. 30 Cdo 635/2005), alebo tvrdenie, že

skutočnosť, že dlžník previedol na blízku osobu majetok, aby majetkovo zabezpečil, ochránil rodinu (v
tomto prípade pred p. F.). Rozhodujúce teda bolo, či a akú vyvinula žalovaná v dobe darovacej zmluvy
činnost (aktivitu), aby úmysel dlžníka, svojho otca A. B. ukrátit touto zmluvou veriteľa poznala (mohla
poznat), a či táto činnost (aktivita) predstavovala s ohľadom na okolnosti prípadu „náležitú starostlivosť“.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nebolo v konaní preukázané žiadne
také aktívne konanie žalovanej v súvislosti s uzatvorením odporovanej darovacej zmluvy, ktoré by

nasvedčovalo jej snahe zistiť alebo sa aspoň dozvedieť o úmysle otca (dlžníka) ukrátiť veriteľa. Žalovaná
nepreukázala, aby v tejto súvislosti vyvinula nejakú relevantnú činnosť, z výsledkov ktorej by mohla
ukracujúci úmysel otca (dlžníka) rozpoznať alebo sa aspoň o ňom aspoň dozvedieť.

33. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa 30.3.2017, sp. zn. 5 Obdo 4/2016,

publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 7/2017, uviedol, že „Blízka osoba dlžníka sa
môže žalobe podľa § 42a OZ účinne ubrániť ak hodnoverným spôsobom preukáže, že v súvislosti s
odporovaným právnym úkonom postupovala s takou náležitou starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel
rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia
náležitejstarostlivostizostranyblízkejosobydlžníka,nemôžeodkaznavzájomnúdôverumedziblízkymi

osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnych
úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ust. § 42a OZ.“

34. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa v okolnostiach konkrétnej veci dôsledne zaoberal
všetkými zákonnými predpokladmi pre úspešné uplatnenie inštitútu odporovateľnosti. Nesporne

v čase jeho rozhodovania vymáhateľná pohľadávka žalobkyne proti dlžníkovi A. B. existovala.
Táto preukázateľne nebola uspokojená v exekučnom konaní, v ktorom samotný dlžník operoval
svojou nemajetnosťou a ani v konkurznom konaní sp. zn. 31K/45/2012. Pokiaľ žalovaná v odvolaní
argumentovala zrušením konkurzného konania z dôvodu splnenia konečného rozvrhu výťažku, iste
je jej z verejne dostupných zdrojov (Obchodný vestník) známy aj jeho výsledok, podľa ktorého pri

speňažovaní majetku nebola získaná suma, ktorou by bolo možné vyrovnať celkový dlh voči žalobkyni
vyplývajúci z notárskej zápisnice, ktorá bola vykonateľným exekučným titulom (podľa výzvy žalobkyne
z 12.10.2011 bol dlh vo výške 461.764,82 €). Ak by došlo k zániku dlhu jeho vyplatením veriteľovi v rámci
konkurznéhokonaniaaleboajinýmspôsobom,nespornebyžalovanávrámcisvojejprocesnejobranyna
túto skutočnosť poukázala. Uzavretou darovacou zmluvou dlžník A. B. jednoznačne ukrátil uspokojenie

vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne, lebo v dôsledku tohto právneho úkonu sa mu tak zmenšil majetok,
že žalobkyňa nemohla dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z jeho majetku, pričom ak by takúto
darovaciu zmluvu neuzavrel, žalobkyňa mohla svoju pohľadávku z jeho majetku uspokojiť.

35. K tvrdenej absolútnej neplatnosti žalovanou namietaných právnych úkonov (Dohoda o pristúpení

k záväzku zo dňa 30.6.2009) odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie odkazuje na právoplatný
rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 45C/430/2015 v spojení s rozsudkom odvolacieho
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/247/2018 (právoplatné 16.9.2021) v ktorom bola vyriešená táto
otázka tak, že žaloba bola zamietnutá. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany (§ 228 ods.
1 CSP) a ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova (§ 230 CSP).

Účinky tohto právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané; jeho
výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány, a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú
právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím
(porovnaj napr. I., J. a kol. Občiansky súdny poriadok, Komentár, Praha 2009, str. 425). Prekážka veci
právoplatne rozhodnutej (rei iudicatae) bráni opätovnému prejednaniu veci, o ktorej bolo právoplatne

rozhodnuté. O rovnakú vec ide vtedy, ak v neskoršom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
bolo už v inom konaní právoplatne rozhodnuté a týka sa rovnakého predmetu konania a rovnakých
osôb. Záväznosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia spôsobuje tzv. prekážku právoplatne rozhodnutej veci
(impedimentum rei iudicatae), čo znamená, že o tej istej veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo,nemožno rozhodovať opäť. Ide o procesné vyjadrenie ústavnoprávnej zásady ne bis in idem, teda
nikdy nie dvakrát o tej istej veci. Ústavný súd vo svojom náleze z 20. januára 2010 sp. zn. II. ÚS
349/2009 konštatoval, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z § 135 ods. 2 O.s.p., ako

aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods.
2 O.s.p., konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné
rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením
daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup,
resp. z neho vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom. Správne preto súd

prvej inštancie v posudzovanej veci vychádzal zo záverov právoplatných rozsudkov Okresného súdu
Bratislava III sp. zn. 45C/430/2015 v spojení s rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 8Co/247/2018 a nezaoberal sa už vyriešenou otázkou, že Dohoda o pristúpení k záväzku zo
dňa 30.6.2009 je platná. V čase, keď mu bola zrušujúcim uznesením odvolacieho Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 11Co/88/2014 uložená povinnosť zisťovať, či je tento právny úkon v súlade s dobrými
mravmi, neexistovalo ešte právoplatné rozhodnutie súdu, ktoré definitívne dalo odpoveď na túto otázku.

Obrana žalovanej spočívajúca v tvrdení absolútnej neplatnosti predmetného právneho úkonu (ignorujúc
právoplatné súdne rozhodnutie) je preto v tomto konaní už irelevantná a odvolací súd na ňu neprihliadal.

36. Notárskou zápisnicou z 30.6.2009 sp. zn. N283/2009, NZ 22049/2009, NCRIs 22431/2009 bol
osvedčený právny záväzok dlžníka, pristupujúcich dlžníkov 1/ a 2/ (t.j. A. B. a E. A. F.), ktorí v notárskej

zápisniciuznalisvojzáväzok čododôvoduajvýškyazároveňsúhlasilistým,abytátobolavykonateľným
exekučným titulom na celý majetok dlžníkov. Dlh zo Zmluvy o úvere č. 74/AU/OC/ z 12.7.2002 a jej
dodatkov bol v celosti splatný 30.9.2011. Po tomto dni otec žalovanej A. B. musel vedieť, že voči banke
existuje splatný dlh a aj o svojej povinnosti ho zaplatiť. Ak za okolností, ktoré tvrdil (bol „odídený“
z funkcie konateľa spoločnosti BALIMA s.r.o., zlé vzťahy s ďalším konateľom p. F., údajný strach z jeho

konania) v relatívne krátkej dobe pristúpil k bezodplatnému úkonu darovania všetkých nehnuteľností
svojej dcére, nemožno na tento úkon nazerať inak, ako že mal v úmysle chrániť svoj majetok na úkor
veriteľa, keď vzhľadom na ním popisované správanie sa spoločnosti BALIMY s.r.o. a jej konateľa p.
F., musel mať vedomosť o tom, že títo dlh voči banke s vysokou pravdepodobnosťou neuhradili a
nebudú hradiť, preto bude povinný platiť on. Za týchto okolností sa rozhodol uzavrieť darovaciu zmluvu

s vedomím, že tým ukráti vymáhateľnú pohľadávku žalobkyne.

37. Odvolateľka namietala tiež, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené, lebo
súd nereagoval na jej argumentáciu v súvislosti s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010,
ktorý v konkrétne posudzovanom právnom úkone pristúpenia k záväzku vytkol, že nebol posudzovaný

cez prizmu dobrých mravov a absolútnu neplatnosť podľa § 39 OZ. Táto námietka odvolateľky nie je
dôvodná, lebo otázka platnosti namietaného právneho úkonu bola právoplatne vyriešená rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 45C/430/2015 v spojení s rozsudkom odvolacieho Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 8Co/247/2018.

38. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež
na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť

prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II.ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na
spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS

46/05, II. ÚS 76/07).

39. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria
pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať za
nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.

Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne
ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne
vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobkyne vyhovel a závery, ktoré prijal primerane
a zrozumiteľne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani takáaplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd nerozhodol v prospech žalovaných a

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa ich predstáv.

40. K námietke žalovanej o nevykonaní ňou navrhnutého dokazovania – opätovného výsluchu jej otca,
odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 204/2009
zo 14.9.2011, podľa ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej
vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri
hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom
má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto

dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade

nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237
O.s.p. (viď R 42/1993). O tom, ktoré z označených dôkazov vykoná, rozhodne súd, ktorý nie je viazaný
návrhmistránnavykonaniedokazovaniaaniejepovinnývykonaťvšetkynavrhovanédôkazy.Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané,
je vždy vecou súdu a nie strán sporu“( napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

21.5.2009 sp. zn. 3Co5/2009, 3Cdo 80/2009).
41. Záverom odvolací súd zároveň poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS
115/2003).

42. Odvolací súd zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava
obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005,
v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd
v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými

sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria
jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods.
2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

43. Žalovaná nebola v odvolacom konaní úspešná, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho

konania, úspešnej žalobkyni žiadne preukázateľné trovy v odvolacom konaní nevznikli, preto stranám
náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná (§396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP).

44.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0.(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).